Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5323200318
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5323200318.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného obchodnou spoločnosťou
Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO:
53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E.,
o zaplatenie 2.840,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. CA-7Csp/4/2023-89 zo dňa 5. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. CA-7Csp/4/2023-89 zo dňa 5. marca 2024 potvrdzuje.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom
rozsahu (výrok I.) a žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.840,68 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2.685,05 eur od 26.10.2022 do zaplatenia. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.2022 uzavretou medzi postupcom F. G., H. a žalobcom,

postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, ktorý bol napriek písomnej výzve postupcu
v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Postupca uzatvoril so
žalovaným dňa 22.12.2017 (pozn. v žalobe bolo uvedené 04.05.2016) zmluvu č. 3017572201 (pozn.
v žalobe bolo uvedené 00-0002320667), ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky postupcu
v znení ich dodatkov. Napriek opakovaným výzvam neplnil v stanovených termínoch splátky, čím
porušil svoju povinnosť. Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3
mesiace, pričom bol súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva

na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Postupca následne vyhlásil podaním zo dňa 03.02.2020
mimoriadnu splatnosť úveru. Pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala sumu vo výške 2.143,56 eur
(pozn. v žalobe bolo uvedené 2.840,68 eur) pozostávajúcu z istiny 2.010,74 eur (pozn. v žalobe bolo
uvedené 2.685,05 eur), riadneho úroku vo výške 127,11 eur (pozn. v žalobe bolo uvedené 144,87 eur)
a úroku z omeškania vo výške 5,71 eur (pozn. v žalobe bolo uvedené 10,76 eur), v súlade s prílohou
k zmluve o postúpení pohľadávok. Zároveň si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
počnúc dňom 26.10.2022.

3. Na základe výzvy súdu prvej inštancie na doplnenie rozhodujúcich skutkových tvrdení a dôkazov
k uplatnenému nároku žalobca podaním zo dňa 28.03.2023 doplnil, že právny predchodca žalobcu dňa
04.05.2016 o 11:16:34 akceptoval návrh žalovaného na uzavretie zmluvy. K uzatvoreniu zmluvy došlo
prostredníctvom služby Internetbanking a klient podpísal potvrdenie elektronicky. Žalovaný čerpal dňa04.06.2016 peňažné prostriedky v celkovej výške 5.000,- eur a uhradil sumu 4.455,16 eur. Z úhrad
žalovaného bola na splnenie záväzku vrátiť istinu úveru započítaná suma 2.314,95 eur, pričom zostatok
neuhradenej istiny je tak vo výške 2.685,05 eur. Žalovaný sa zaviazal splácať úver s úrokovou sadzbou

vo výške 14,90 %. Úrok bol vyúčtovaný v celkovej výške 2.176,74 eur, pričom po započítaní úhrad
žalovaného zostal neuhradený zmluvný úrok v sumu vo výške 144,87 eur. Úrok z omeškania bol
vyúčtovanývovýške27,10eurauhradenýžalovanýmvovýške16,34eur.Neuhradenýúrokzomeškania
tak predstavoval sumu vo výške 10,76 eur. Uplatnenie práva podľa § 565 OZ nastalo podaním zo
dňa 03.02.2020 pre nesplnenie splátky datovanej na 27.10.2019. Výzva pred mimoriadnou splatnosťou

nepochybne obsahuje aj výzvu omeškaných splátok týkajúcu sa sporného úveru. Žalobca upresnil, že
postupca interne evidoval úver pod č. LD1612500125.
4. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril a zostal v konaní pasívny.
5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že F. G., H. a žalovaný uzatvorili dňa 04.05.2016
zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby, a to priamo cez kanál
Internetbanking-u. Žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 5.000,- eur. V zmluve boli

uvedené obligatórne zákonné náležitosti ako úroková sadzba: 14,90 % ročne, ročná percentuálna miera
nákladov: 17,97 %, priemerná hodnota RPMN: 15,37 %, odplata: 17,38 %, najvyššia prípustná odplata:
21,56 %, so splatnosťou 72 mesiacov, výškou mesačnej anuitnej splátky úveru: 106,02 eur, počtom
splátok: 72, výškou mesačného poistného: 2,01 eur a celkovou čiastkou: 7.733,44 eur. Podľa článku
4.1, písm. a) Obchodných podmienok pre poskytovanie bezúčelových spotrebiteľských úverov pre

fyzické osoby, banka má právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. má právo požadovať splatenie
pohľadávky banky a dlžník je povinný pohľadávku banky zaplatiť aj pred dňom konečnej splatnosti, ak
je dlžník v omeškaní so splatením pohľadávky banke alebo jej akejkoľvek časti po dobu dlhšiu ako 3
mesiace.Podľačlánku4.2,pohľadávkabankysastanesplatnoudňomdoručeniaoznámeniaovyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru dlžníkovi. Dlžník je povinný zaplatiť pohľadávku banky v lehote určenej

bankou v oznámení. Žalobca predložil aj platobnú históriu, z ktorej vyplynulo, že žalovaný nesplácal úver
riadne v zmysle zmluvy. Listom - výzvou pred mimoriadnou splatnosťou zo dňa 27.12.2019 oznámila
banka žalovanému, že eviduje celkovo 8 pohľadávok v omeškaní, pričom titulom spotrebiteľského úveru
č. LD1612500125 so sumou v omeškaní 216,01 eur. Banka ho vyzvala na úhradu dlžných súm do
5 kalendárnych dní s upozornením, že pri neuhradení pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti

uvedených úverových produktov. Výzva bola žalovanému doručená dňa 30.12.2019. Oznámením
o vyhlásení splatnosti a výzvy na zaplatenie zo dňa 03.02.2020 oznámila banka žalovanému, že
neeviduje úhradu splatnej pohľadávky, stav pretrváva viac ako 3 mesiace a vyhlasuje splatnosť pôžičky/
úveru dňom doručenia tohto oznámenia vo výške 2.831,31 eur, z toho istina 2.685,05 eur, riadny úrok
143,23 eur, úrok z omeškania 3,03 eur. Oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 06.02.2020. Dňa

25.10.2022 uzatvorila F. G., H. ako postupca a žalobca zmluvu o postúpení pohľadávok. Oznámením
o postúpení pohľadávky zo dňa 02.11.2022 oznámila banka žalovanému, že pohľadávka vo výške
2.840,68 eur so všetkými právami na základe zmluvy o postúpení pohľadávok bola postúpená na
žalobcu.
6. Za nesporné považoval súd prvej inštancie to, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa

04.05.2016 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby, pričom právny
predchodca žalobcu konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (poskytovanie úverov) a bol
tak veriteľom v zmysle ust. § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere

a dodávateľom v zmysle ust. § 52 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom
do 30.06.2024 (ďalej len OZ“). Žalovaný vystupoval ako fyzická osoba – občan, ktorý spĺňa predpoklady
spotrebiteľa podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 1296/2010 Z. z. a ust.
§ 52 ods. 4 OZ. Preto úverovú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu a právny vzťah založený
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným predmetnou zmluvou ako spotrebiteľský vzťah, a to

v zmysle zákonných definícii jednak ust. § 53 ods. 1 a nasl. OZ a jednak aj v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z.
7. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu, ktorú musí súd skúmať aj
bez návrhu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného ako dlžníka zo zmluvného vzťahu mal preukázanú.
K aktívnej vecnej legitimácií žalobcu uviedol, že túto žalobca odvodzoval zo zmluvy o postúpení

pohľadávok, pričom v prípade bankových pohľadávok je potrebné okrem ust. § 524 OZ aplikovať aj ust.
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 299/2016 Z. z. účinnom od 01.01.2017 a žalobcu tak v tomto konaní zaťažovala povinnosť
preukázať dodržanie podmienok uvedených v tomto ustanovení, keďže splnenie týchto podmienok jepredpokladom platného postúpenia pohľadávky banky voči dlžníkovi na tretí subjekt. Vo vzťahu k ust. §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. súd prvej inštancie ďalej uviedol, že toto sledovalo účel sprísnenia
postúpenia bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožnenia dlžníkovi, ktorý

poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s
ktorou dojednal finančnú službu. Podmienky obsiahnuté v. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je
potrebné považovať za osobitné hmotnoprávne podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky voči
jej klientovi (teda akémukoľvek klientovi, zahŕňajúc aj spotrebiteľa) bez jeho súhlasu dané špeciálnou
úpravou podľa tohto zákona. Všetky tieto podmienky musia byť kumulatívne naplnené, v opačnom

prípade je postúpenie pohľadávky banky, ako dvojstranný právny úkon banky a postupníka, pre rozpor
so zákonom (§ 39 OZ) neplatné (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/147/2017
zo dňa 24. 04. 2018 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8
ročník 2018 pod publikačným č. 60). Ust. 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. formuluje nasledovné
osobitné podmienky postúpenia pohľadávky banky voči klientovi: (i) skutočnosť, že klient banky je v čase
postúpenia pohľadávky v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, (ii)

toto jeho omeškanie je v trvaní viac ako 90 dní po tom, (iii) ako bol písomnou výzvou klient vyzvaný na
úhradu čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, zodpovedajúcej práve rozsahu postúpenej
pohľadávky.
8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že jednou z podmienok a základným článkom, od ktorého sa odvíja
postup banky pri postúpení pohľadávky tretej osobe bez súhlasu klienta, je výzva adresovaná dlžníkovi

na zaplatenie, ktorá musí byť zaslaná dlžníkovi, čo je potrebné preukázať predložením doručenky alebo
podacieholístka.Výzvavzmysleust.§92,ods.8zákonač.483/2001Z.z.pritommusíbyťkvalifikovaná.
Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu
tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto
výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením, z čoho dlžná suma

pozostáva, teda konkretizovaním splátky/splátok, so zaplatením ktorej/ktorých je v omeškaní a prípadne
ho i upozorniť, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný,
hoc aj nebankový subjekt, bez súhlasu dlžníka. Aj keď žalobca predložil v spore dve výzvy, napriek tomu
riadne naplnenie tejto podmienky v posudzovanom prípade nebolo žalobcom preukázané. Výzvou zo
dňa 03.02.2020 banka oznámila žalovanému vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru s odôvodnením, že

neevidujeúhradysplatnejpohľadávkybankynapriekpredchádzajúcimpísomnýmvýzvamstým,žetento
stav pretrváva viac ako 3 mesiace od vzniku omeškania a vyzvala ho, aby po doručení tohto oznámenia
bezodkladne zaplatil pohľadávku vo výške 2.831,31 eur (z toho istina 2.685,05 eur, riadny úrok 143,23
eur, úrok z omeškania 3,03 eur). Uvedená pohľadávka zodpovedá rozsahu postúpenej pohľadávky.
Banka však v tejto výzve/oznámení nešpecifikovala splátku, s ktorou bol žalovaný v omeškaní a pre

nezaplatenie ktorej došlo z jej strany k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Výzva bola formulovaná
len všeobecne v tom zmysle, že omeškanie s úhradou splatnej pohľadávky trvá viac ako 3 mesiace.
Z obsahu tejto listiny však nebolo možné zistiť, o omeškanie akej splatnej pohľadávky sa má jednať,
keďže banka neuviedla, so zaplatením ktorej konkrétnej splátky bol žalovaný ako dlžník v omeškaní,
čo malo mať za následok vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Po preskúmaní obsahu tejto listiny

súd prvej inštancie zistil, že tento právny úkon je neurčitý, pretože v ňom nie je riadne špecifikovaná
omeškaná splátka, pre ktorú sa veriteľ rozhodol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru tak, aby bolo
možné preveriť zákonnosť postupu právneho predchodcu žalobcu, ktorý mal predchádzať vyhláseniu
splatnosti celého úveru a postúpeniu pohľadávky žalobcovi. Ďalšou (predchádzajúcou) výzvou zo dňa
27.12.2019 vyzvala banka žalovaného na zaplatenie pohľadávok v omeškaní, kde uviedla 8 rôznych

produktov, okrem iných aj spotrebiteľský úver s identifikačným údajom č. LD1612500125 vo výške
216,01 eur, a to bezodkladne, najneskôr do 5 kalendárnych dní. Zároveň žalovaného upozornila, že ak
pohľadávku v omeškaní v stanovenom termíne neuhradí, pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti.
Banka v tejto výzve nekonkretizovala, čo tvorí sumu 216,01 eur. Ani v tejto výzve banka nešpecifikovala
splátku, so zaplatením ktorej bol v danom čase žalovaný v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku banka

požadovala od žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť tak, aby predišiel vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru, resp. postúpeniu pohľadávky. Uviedla len, že ide o nedoplatok na splátkach zo spotrebiteľského
úveru s identifikačným údajom č. LD1612500125 vo výške 216,01 eur. Výška splátky podľa zmluvy
predstavovala 106,02 eur mesačne a poplatok za poistenie úveru predstavoval 2,01 eur mesačne. V
zmysle uvedenej výzvy mal žalovaný, aby sa vyhol mimoriadnemu zosplatneniu úveru, uhradiť banke

pohľadávku vo výške 216,01 eur do 5 kalendárnych dní, pričom predstavovala viac ako dvojnásobok
splátky. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že okrem uvedeného, zo žiadnej z týchto 2 výziev nebolo
možné ani určiť, či bol žalovaný vôbec v omeškaní s nejakou splátkou viac ako 90 dní, alebo nie, tak
ako to vyžaduje ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Keďže v žiadnej z týchto výziev nebolakonkretizovaná splátka, so zaplatením ktorej bol žalovaný v omeškaní, čo malo mať za následok
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a postúpenie pohľadávky, súd prvej inštancie konštatoval, že
obe tieto výzvy sú nejasné, neurčité a v zmysle ust. § 37 OZ neplatné. V dôsledku toho neboli splnené

všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru podľa ust. § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ
a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany banky bolo neplatné. Samotné neplatné predčasné
zosplatnenie pohľadávky nie je v konečnom dôsledku pre platnosť postúpenia pohľadávky významné,
pretože v danom prípade došlo pred postúpením žalovanej pohľadávky k jej splatnosti v termíne
konečnej splatnosti, keďže podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru 72 mesiacov od splatnosti

prvej mesačnej anuitnej splátky, t. j. ku konečnej splatnosti došlo už dňa 27.05.2022. Hoci v čase
postúpenia bola postupovaná pohľadávka splatná, uvedené nemení nič na tom, že nebola naplnená
jedna zo základných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, a to kvalifikovaná výzva banky pred
postúpením pohľadávky doručená dlžníkovi – žalovanému. Žalobca takú kvalifikovanú výzvu nepredložil
a 2 výzvy, ktoré predložil, boli pre neurčitosť a nejasnosť neplatné, preto nemohli byť podkladom pre
platné postúpenie.

9. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku nedodržania uvedených
zákonných ustanovení pred postúpením pohľadávky banky žalobcovi, je právny úkon postúpenia
absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 OZ. Keďže žalobca uplatnený nárok
odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávok, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto veci
nebol aktívne legitimovaný. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na

ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje
sa. Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil postúpenie pohľadávky ako absolútne neplatný právny úkon,
žalobenebolomožnévyhovieťzdôvodu,žežalobcaniejenositeľomuplatnenéhopráva,lebonazáklade
neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo
zmluvy o úvere voči žalovanému.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalovaný by mal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania, pretože bol v konaní v celom rozsahu úspešný, ale keďže si žalovaný náhradu trov
konania neuplatnil a ani zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy konania vznikli, súd prvej inštancie
žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe v
celom rozsahu vyhovie a súčasne by mu voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie i odvolacieho konania.
12. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
zároveň, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
K obsahovým náležitostiam výzvy, oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a k aktívnej vecnej
legitimácii žalobca uviedol, že postupca v danom prípade využil svoje právo zosplatniť pohľadávku.

Podaním zo dňa 27.12.2019 upozornil žalovaného, že ak neuhradí omeškané splátky, vyhlási
mimoriadnu splatnosť úveru a zároveň žalovaného týmto podaním vyzval k dobrovoľnej úhrade
pohľadávky, čo znamená, že ho upozornil na možnosť zosplatnenia celej pohľadávky. Po omeškaní s
platením splátok po dobu troch mesiacov postupca toto svoje právo využil a to pre nesplnenie splátky,
ktorá predchádzala zosplatneniu po dobu troch mesiacov, to znamená pre nesplnenie splátky splatnej

dňa 27.10.2019. Žalobca odmietol názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého vo výzve podľa ust. § 53
ods. 9 OZ a v oznámení o uplatnení práva podľa ust. § 565 OZ je potrebné špecifikovať, s ktorou splátkou
bol žalovaný v omeškaní, pretože to nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Tvrdil, že ust. § 53 ods.
9 OZ neukladalo postupcovi povinnosť špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa žalovaný omeškal.
Žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý uzatvoril zmluvu, čerpal poskytnuté finančné prostriedky, zaviazal sa

splácať svoje záväzky a musel mať vedomosť o tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil a s ktorou
splátkou sa omeškal. Ďalej žalobca uviedol, že sa jeho právny predchodca vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti snažil predchádzať postupom podľa ust. § 53 ods. 9 OZ a splnil si tak všetky povinnosti,
ktoré mu zákon ukladal. Žalovaného vopred na možnosť zosplatnenia upozornil a stanovil mu lehotu na
dobrovoľné plnenie. Zároveň bol žalobca toho názoru, že ani z ust. § 565 OZ nevyplýva, že by bolo pre

platné uplatnenia práva v tejto výzve potrebné špecifikovať, pre nesplnenie ktorej splátky si veriteľ toto
právo uplatňuje. Žalovaný bol s úhradou splátok v omeškaní viac ako tri mesiace, čo v konaní preukázal.
Vo výzve pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti zo dňa 27.12.2019 bol upozornený na omeškanie,
pričom dlžná suma k 23.12.2019 činila 216,01 eur. Žalovaný bol zároveň upozornený na možnosťuplatnenia práva podľa ust. § 565 OZ. V uvedenom kontexte žalobca poukazoval na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022, z ktorého vyvodzoval, že splátka, pre
ktorú nastáva zosplatnenie môže byť výlučne tá splátka, ktorá predchádza zosplatneniu po dobu troch

mesiacov, a preto je úplne irelevantné, že jeho právny predchodca túto informáciu do predmetných listín
nezahrnul. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. z. 4Cdo/132/2021 zo dňa
15.12.2022, spis. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024 a spis. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024
s tým že jeho právny predchodca uplatnil svoje právo v súlade s ust. § 565 OZ
a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR pre nezaplatenie splátky splatnej dňa

27.10.2019. Uviedol, že ide o jedinú splátku pre ktorú mohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Súd
prvej inštancie tak vyložil ust. § 565 OZ contra legem, pretože jeho výklad zo zákona v žiadnom prípade
nevyplýva. K výzve podľa ust. § 53 ods. 9 OZ a podaniu, ktorým postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru uviedol, že z ustanovení zákona vyplýva, že na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je potrebné, aby
bola táto možnosť medzi zmluvnými stranami dohodnutá, aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesiace
a musí byť na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní

pred uplatnením tohto práva, pričom postupca nemusí špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa
žalovaný omeškal. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Súčasne
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/796/2016-65 zo dňa 22.06.2017. Postup
súdu prvej , ktorým si upravil zákonné znenie ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ je v priamom rozpore s
ústavným princípom trojdelenia moci, pretože meniť zákony prináleží moci zákonodarnej. Z aktuálnej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR podľa jeho názoru jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o
splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky, a teda veriteľ si nemôže vybrať, pre nesplnenie ktorej
splátky toto svoje právo uplatňuje, ako to nesprávne uzatvoril súd prvej inštancie. Konkretizácia pre ktorú
splátku k vyhláseniu splatnosti došlo, nemá podľa jeho právneho názoru žiadny vplyv na posudzovanie
platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, pretože platí zásada iura novit curia - súd pozná právo.

K aktívnej vecnej legitimácií žalobca namietal, že postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust.
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. ukladalo. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 9Cdo/165/2022, ktoré pripúšťa, aby za výzvu na plnenie bolo možné považovať aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ak obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Žalobca ďalej poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 a ďalšie rozhodnutia

krajských súdov. Jeho právny predchodca zaslal výzvu zo dňa 27.12.2019 a oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 03.02.2020, ktoré predstavujú aj výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. Žalobcovi tak nebolo zrejmé, z akého dôvodu si súd prvej inštancie vytvára vlastné
podmienky, pretože uvedené ustanovenie pojednáva len o písomnej výzve banky voči klientovi - výzve
banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania

dlžníka. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že konečná splatnosť úveru bola podľa zmluvy 72
mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky a k postúpeniu pohľadávky došlo na základe
zmluvy zo dňa 25.10.2022, z čoho je zrejmé, že pohľadávka bola na žalobcu postúpená až po jej
konečnej splatnosti. V konaní tak podľa jeho názoru bolo riadne preukázané, že žalovaný bol v čase
postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a z jeho strany tak
nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. ani ust. § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. Postupca tak zosplatnil úver v súlade so zákonom a pohľadávku na žalobcu postúpil až po termíne
konečnej splatnosti úveru, teda došlo k platnému postúpeniu splatnej pohľadávky.
13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril a odvolaciemu súdu neboli doručené ani žiadne iné

podania strán sporu v odvolacom konaní.
14.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolanieprotirozsudkubolopodané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), žalobcom v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej
inštancie jeho žalobu zamietol a nepriznal mu proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, včas (§
362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1

a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov
konania na súde prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a stotožnil sa s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie
o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj

keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia
podmienok konania.
17. Ďalej považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované
v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými
prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.
18. V kontexte so žalobcom namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 písm. b) CSP odvolací

súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a

práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného
súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003).
Skutočnosť, že sa žalobca s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými

závermi nestotožnil, nemôže teda založiť záver o inej vade konania
[§365ods.1písm.d)CSP],čiporušeníprávažalobcunaspravodlivýproces[§365ods.1písm.b)CSP].
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobcom uplatnenom
nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov
žalovaný nárok žalobcovi nepriznal a žalobu zamietol. Skutočnosť, že sa žalobca s týmto posúdením

nestotožnil, nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm.
b) CSP].
19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si proti žalovanému uplatňoval nárok – pohľadávku, ktorá mala
byť na žalobcu ako postupníka postúpená pôvodným veriteľom ako postupcom zmluvou o postúpení
pohľadávok uzavretou dňa 25.10.2022. Žalovanú (postúpenú) pohľadávku skutkovo žalobca vymedzil

tak, že postupca uzavrel dňa 04.05.2016 so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný,
napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ho postupca upozorňoval v súlade s ust. § 53 ods. 9
OZ v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru, neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním

úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace, pričom bol súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na
možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade s príslušnými
ustanoveniamizmluvyospotrebiteľskomúvereaust.§53ods.9OZvyhlásilpodanímzodňa03.02.2020
mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalobca v ďalšom
žalovanú pohľadávku vyčíslil ku dňu jej postúpenia v celkovej sume 2.840,68 eur ako pozostávajúcu

z istiny vo výške 2.685,05 eur, z riadneho úroku vo výške 144,87 eur a z úrokov z omeškania vo výške
10,76 eur. V podaní zo dňa 28.03.2023 následne žalobca špecifikoval výpočet uplatneného nároku.
20. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie založil svoje zamietavé
rozhodnutie okrem iného aj na závere, že zo strany právneho predchodcu žalobcu (pôvodného veriteľa)
nedošlo k platnému uplatneniu práva podľa ust. § 565 OZ, teda k platnému vyhláseniu predčasnej

(mimoriadnej) splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru.
21. Žalobca v odvolaní primárne namietal, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právny záver
súdu prvej inštancie, že podmienkou platného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa ust. § 585
OZ, je uvedenie konkrétnej splátky, pre nezaplatenie ktorej bude veriteľ oprávnený uplatniť právo podľa
ust. § 585 OZ, v predchádzajúcej výzve podľa ust. § 53 ods. 9 OZ. Odvolací súd sa však s touto časťou

odvolacej argumentácie žalobcu nestotožnil, a naopak považoval za správny vyslovený právny názor
súdu prvej inštancie.
22. Na doplnenie správnosti vysloveného právneho názoru súdu prvej inštancie odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebnévychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a

ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Tak tomu bolo aj v súdenom prípade.
23. Účelom právnej úpravy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ je zamedziť „zosplatňovaniu“ záväzkov
spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko
trvajúceho omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár dní) a súčasne dať spotrebiteľovi
ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej splátky pred tým, ako dodávateľ využije svoje právo na

zosplatnenie celého dlhu. Na naplnenie tohto účelu však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný,
pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ust. § 565 OZ.
24. Výzvu veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 OZ je tak nesporne bez najmenších pochybností potrebné
považovať za právny úkon, t. j. za prejav vôle konajúcej osoby smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku
práv alebo povinností, ktoré s takýmto prejavom spájajú ust. § 53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 OZ. Tento
právny úkon tak pre vyvolanie účinkov vyžaduje v zmysle ust. § 37 OZ určitosť a zrozumiteľnosť. Inak

povedané, z prejavu vôle veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 OZ musí byť jednoznačne, určito a zrozumiteľne
zrejmé naplnenie hypotézy tejto právnej normy. Z výzvy veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 OZ by tak malo
byť zrejmé, že spotrebiteľ je v omeškaní so zaplatením tej-ktorej individualizovanej splátky / splátok,
pre ktoré omeškanie v prípade jeho trvania viac ako tri mesiace, bude môcť veriteľ uplatniť právo podľa
ust. § 565 OZ, pričom táto výzva sa musí dostať spotrebiteľovi najneskôr 15 dní predtým, ako veriteľ

toto právo uplatní. Individualizácia omeškanej splátky má význam aj s ohľadom na to, že podľa ust. §
565 OZ môže pre nesplnenie niektorej splátky veriteľ požiadať o zaplatenie celej pohľadávky len do
splatnosti nasledujúcej splátky. Pri zohľadnení podmienok uplatnenia práva veriteľa „zosplatniť“ celú
svoju pohľadávku stanovených v ust.
§ 53 ods. 9 OZ uvedené znamená, že veriteľ môže požiadať spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky

pre nezaplatenie určitej konkrétnej splátky v období, kedy od omeškania spotrebiteľa so zaplatením
tejto splátky uplynula doba troch mesiacov, avšak len do splatnosti splátky najbližšie nasledujúcej po
uplynutí doby troch mesiacov omeškania spotrebiteľa so zaplatením tejto splátky, inak jeho právo pre
omeškanie spotrebiteľa so zaplatením tejto splátky zanikne. Možno teda zhrnúť, že z výzvy podľa ust.
§ 53 ods. 9 OZ musí byť zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej právo veriteľa na (hroziace)

vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, keďže v opačnom prípade objektívne nemôže zakladať
vedomosť spotrebiteľa o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto (hroziaceho)
následku, ale stáva sa iba formálnym „upozornením“ nenapĺňajúcim účel predmetného zákonného
ustanovenia. Len takýto právny výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom
a účelom ust. § 53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 OZ. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je procesný súd

(ako argumentoval žalobca) ex offo vykonať „audit“ stavu právneho vzťahu medzi stranami (veriteľom
a spotrebiteľom) a vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ,
keďže by mohol dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. V kontexte
s takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj na relevantnú odbornú literatúru,
a to Občiansky zákonník I. § 1-450, Komentár od Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M.

Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015 (str. 576 a nasl.), ktorá
dospela k rovnakému právnemu názoru.
25. Na uvedenom nemení nič ani to, že v rozhodovacej činnosti niektorých odvolacích súdov, na ktorú
poukazoval žalobca v odvolaní, bol vyslovený opačný právny názor, ako zaujal súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku. Žalobcom označené rozhodnutia odvolacích súdov nemožno považovať za

ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, ktorého „deficitu“
si je vedomý aj žalobca, ak v odvolaní hovorí o „rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít“.
Tieto rozhodnutia nemožno zároveň v posudzovanej veci považovať za záväzné v zmysle ust. § 193
eventuálne ust. § 455 CSP). Súd prvej inštancie svoj právny názor riadne odôvodnil a skutočnosť,
že v otázke platnosti právneho úkonu pôvodného veriteľa (právneho predchodcu žalobcu), ktorým

si tento voči žalovanému uplatnil právo podľa ust. § 565 OZ (vyhlásil predčasnú splatnosť úveru),
nedospel k rovnakým právnym záverom, ako dospeli iné odvolacie súdy v rozhodnutiach, na ktoré
poukázal žalobca, nezakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že v uvedenej ťažiskovej právnej otázke posudzovanej veci nie je rozhodovacia
činnosť odvolacích súdov ustálená, keďže existuje množstvo rozhodnutí, v ktorých odvolacie súdy

vyjadrili opačný právny názor, ako bol prezentovaný v rozhodnutiach, na ktoré poukazoval žalobca
(napr. rozhodnutia Krajského súdu v Žiline spis. zn. 6CoCsp/14/2023 zo dňa 29.06.2023, spis.
zn. 7CoCsp/1/2022 zo dňa 23.02.2022, spis. zn. 8CoCsp/12/2024 zo dňa 30.05.2024, spis. zn.
9CoCsp/12/2024 zo dňa 30.04.2024, spis. zn. 11CoCsp/9/2024 zo dňa 30.04.2024). Za ustálenúrozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) nemožno považovať žalobcom
akcentované a zatiaľ ojedinelé rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR

posudzoval ťažiskovo otázku začiatku plynutia premlčacej doby v zmysle ust. § 103 OZ. Iba okrajovo sa
vyjadril k otázke náležitostí vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má
obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru
ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom dospel k negatívnemu záveru, ktorý založil
len na prostom konštatovaní, že povinnosť označiť vo vyhlásení predčasnej splatnosti (zosplatnení)

konkrétnu splátku zákon veriteľovi neukladá a že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak,
treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade
so zákonom, a teda vzhľadom na ust. § 565 druhej vety OZ je potrebné predpokladať, že zosplatnenie
bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti. Najvyšší súd SR
všakvuvedenomrozhodnutínijakoneposudzovalotázkunáležitostiprávnehoúkonuveriteľaobligatórne
predchádzajúceho zosplatneniu, a to výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ. Iné rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, na ktoré žalobca odkazoval, sa bezprostredne nastolenej právnej
problematiky netýkajú.
26. V nadväznosti na uvedené sa potom odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom
vysloveným súdom prvej inštancie, že dotknutý právny úkon veriteľa podľa ust.
§ 565 OZ označený ako „Oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie zo dňa 03.02.2020“

nemožno považovať za platný právny úkon vedúci k účinkom zosplatnenia dotknutého spotrebiteľského
úveru, a to v zmysle ust. § 39 OZ, keďže tomuto úkonu nepredchádzala kvalifikovaná výzva veriteľa
podľa ust. § 53 ods. 9 OZ, za ktorú nemožno považovať list označený ako „Výzva pred mimoriadnou
splatnosťou“ zo dňa 27.12.2019, ktorú je potrebné z dôvodu neurčitosti považovať za neplatný právny
úkon (§ 37 ods. 1 OZ). Zo strany súdu prvej inštancie tak v žiadnom prípade nedošlo k neprípustnému

„dotváraniu“ práva, ako to namietal žalobca.
27. Ako je zrejmé z ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (odseky č. 27 až 29) súd
prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nenaplnení podmienok
pre platné postúpenie žalovanej pohľadávky zakotvených v ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. Súd prvej inštancie skúmal, či zo strany právneho predchodcu došlo v zmysle uvedeného

ustanovenia ku kvalifikovanej výzve banky (pôvodného veriteľa) voči žalovanému (spotrebiteľovi)
na plnenie omeškaného dlhu, pričom dospel k záveru, že žalobca existenciu takejto kvalifikovanej
výzvy v tomto spore nepreukázal. V tomto kontexte vychádzal z už uvedeného posúdenia neplatnosti
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (listom pôvodného veriteľa zo dňa 03.02.2020) pre neurčitosť
predchádzajúcej výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ – list pôvodného veriteľa zo dňa 27.12.2019.

Obe uvedené písomnosti súd prvej inštancie považoval za neurčité a nespôsobilé naplniť požiadavky
predmetného ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Nie je teda dôvodná odvolacia argumentácia
žalobcu, že súd prvej inštancie v rozpore s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít
požadoval preukázanie osobitnej výzvy pôvodného veriteľa podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. a za takúto nepovažoval vyhlásenie veriteľa o predčasnej splatnosti úveru (v posudzovanom prípade

list pôvodného veriteľa zo dňa 03.02.2020). Práve naopak súd prvej inštancie skúmal, či uvedené dve
listiny nemožno považovať za výzvu banky v zmysle dotknutého ustanovenia zákona č. 483/2001 Z. z.,
pričom vo všeobecnosti takúto možnosť nevylúčil, no z dôvodu nedostatku ich obsahových náležitostí
(neurčitosti vymedzenia dlhu žalovaného) dospel k negatívnemu záveru.
28. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu postúpenia žalovanej

pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté

pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu
[87ac) § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov] ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch
na bývanie podľa osobitného predpisu [87ad) § 20 ods. 6 a 8 zákona č. 90/2016 Z. z.]. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi ajdokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018
(publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8, ročník 2018 pod
poradovým č. 60) ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky,

ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Ďalej v odôvodnení
označeného rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol, že v zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách
mal zákonodarca úpravou ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. na mysli oprávnenie banky postúpiť
časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k
ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého

trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou
starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej

banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje ďalej na právnu vetu rozsudku Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR č. 2, ročník 2022 pod poradovým č. 6), že v sporoch s ochranou slabšej strany

súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona č. 483/2001 Z. z. pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a
to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.
30.Jetedazrejmé,žebankamôžepohľadávkuvočiklientovi,prípadnejejčasťpostúpiťzanasledovných
podmienok: i) klient (spotrebiteľ) je v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku, či jeho časti

voči banke, ii) klient bol bankou písomne vyzvaný na plnenie jeho peňažného záväzku, či jeho časti
voči banke, s ktorého plnením je v omeškaní a iii) omeškanie klienta trvá nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní potom, čo mu bola výzva banky podľa ii) doručená. Z vyššie uvedenej ochrannej
funkcie dotknutého ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. možno bez najmenších pochybností
vyvodiť, že toto ustanovenie vytvára pre klienta dodatočnú možnosť zabrániť v určitej lehote postúpeniu

pohľadávky banky voči nemu, či jej časti, a to tým, že svoj omeškaný peňažný záväzok v dodatočnej
lehote 90 dní po doručení písomnej výzvy banky na plnenie svojho záväzku voči banke v omeškanom
rozsahu uhradí (splní). Odvolací súd má však za to, že pre naplnenie zmyslu a účelu predmetného
zákonného ustanovenia (ochrany klienta banky) je nevyhnutné klásť na výzvu banky podľa tohto
ustanovenia určité obsahové náležitosti. Klient by mal mať z tejto výzvy jednoznačnú a určitú vedomosť,

s splnením akého konkrétneho peňažného záväzku voči banke a v akom konkrétnom rozsahu tohto
peňažného záväzku (v akej výške) je v omeškaní. Teda aj tento písomný právny úkon banky vyžaduje
pre vyvolanie jeho účinkov určitosť (§ 37 ods. 1 OZ), teda výzva banky musí obsahovať presné
a určité vymedzenie omeškaného peňažného záväzku klienta voči banke. Príkladom nepostačuje len
uvedenie, že klient je v omeškaní s plnením peňažných záväzkov zo zmluvy o úvere špecifikovaného

čísla uzavretej určitého dňa v určitej celkovej sume. Rovnako nie je možné akceptovať, ak vo výzve
banky je omeškaný peňažný záväzok konkretizovaný v inom rozsahu ako v rozsahu, ktorý zodpovedá
skutočnému omeškaniu klienta s plnením jeho peňažného záväzku voči banke. Preto v reáliách
posudzovanej veci (ako už uviedol súd prvej inštancie) nemohli listy pôvodného veriteľa zo dňa
27.12.2019 a zo dňa 03.02.2020 obstáť ako výzva banky podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001

Z. z. Pokiaľ ide o výzvu zo dňa 27.12.2019 označenú ako „Výzva pred mimoriadnou splatnosťou“,
pôvodný veriteľ (banka) v tejto špecifikovala peňažný záväzok žalovaného spolu s inými peňažnými
záväzkami len tým, že banka eviduje voči žalovanému ku dňu 23.12.2019 pohľadávku v omeškaní:
spotrebiteľský úver č. LD1612500125 v sume 216,01 eur. Z uvedenej výzvy teda vôbec nie je zrejmé,
o aký konkrétny peňažný záväzok žalovaného malo ísť (suma 216,01 eur ani nezodpovedá určitému

násobku dojednanej splátky úveru vo výške 106,02 eur), teda či išlo len o neuhradené konkrétne
splátky spotrebiteľského úveru, dodatočný úrok, prípadne určité poplatky či zákonné alebo zmluvné
sankcie. Zároveň označený identifikačný údaj „LD1612500125“ ani nezodpovedá číslu dotknutej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (00-0002320667). Vo vzťahu k výzve zo dňa 03.02.2020 označenej ako„Oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na plnenie“ odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že hoci
je omeškaný peňažný záväzok žalovaný v tejto listine už špecifikovaný číslom dotknutej zmluvy o úvere
(00-0002320667) a je okrem celkovej sumy 2.831,31 eur v ďalšom rozčlenený na istinu, riadny úrok

a úrok z omeškania, vzhľadom ku konštatovanej neplatnosti uplatnenia práva pôvodného veriteľa podľa
ust. § 565 OZ (neplatnosti zosplatnenia) nebol peňažný záväzok žalovaného voči banke zjavne uvedený
v skutočnom rozsahu, v akom bol žalovaný s jeho plnením v omeškaní. Ak bol potom omeškaný peňažný
záväzok žalovaného špecifikovaný vo výzve v zjavne oveľa vyššej výške, ako tomu bolo v skutočnosti,
u žalovaného ako spotrebiteľa mohol vyvolať mylnú predstavu, že v takejto výške nie je schopný splniť

svoj peňažný záväzok voči banke, a tak zabrániť následnému postúpeniu pohľadávky banky voči nemu.
Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že ku dňu postúpenia žalovanej pohľadávky
(dňa 25.10.2022) už došlo k uplynutiu termínu konečnej splatnosti úveru.
31. Vzhľadom na uvedené sa potom odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie
o neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok, na podklade ktorej odvodzoval svoj uplatnený
nárok žalobca, podľa ust. § 39 OZ pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., a tým

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore (teda že žalobca nie je nositeľom ním
uplatneného hmotnoprávneho nároku). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potom nevychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], ako to namietal v odvolaní žalobca.
Súčasne súd prvej inštancie dospel na podklade vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
postačujúcim pre rozhodnutie v spore, a teda nebol daný ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1

písm. f) CSP.
32. Obiter dictum odvolací súd na doplnenie považuje za potrebné uviesť nasledovné. Aj keď sa
bezpochyby žalobca domáhal priznania plnenia z rovnakej zmluvy, z ktorej súd prvej inštancie, ako
aj odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdil, že došlo
k predčasne splatnosti (zosplatneniu) poskytnutého spotrebiteľského úveru a v uvedenom smere

produkoval k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Pokiaľ by potom súd napriek uvedenému záveru o neplatnosti
uplatnenia práva veriteľa podľa ust. § 565 OZ žalobcovi bez jeho procesnej aktivity priznal uplatnený
nárok v spore, v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), navyše s ochranou slabšej
strany, ktorou bol žalovaný, porušil by tým zásadu „ne ultra petitum“, čím by zároveň porušil právo
žalovaného na spravodlivý proces (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu spis. zn. 4Cdo/85/2021

zo dňa 12.02.2024).
33. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania,
žalobca odvolanie v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý
rozsudok v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj na ňom závislý výrok o nároku
na náhradu trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť

predmetom prieskumu v odvolacom konaní.
34.Vnadväznostinauvedené,konštatujúcnedôvodnosťodvolaniažalobcu,odvolacísúdrozsudoksúdu
prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol,
ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania na súde prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím
konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako
trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalovaný nevykonal v odvolacom konaní žiaden procesný úkon).

Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací
súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri
striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové
rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie
vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady

(porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu,
a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii
takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý,
či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor

vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.
36. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná

má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].