Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/70/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811208092
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8811208092.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej republiky konajúcej prostredníctvom
Centra poradenstva a prevencie, Vranov nad Topľou, Bernolákova 92, IČO: 37 945 114, zastúpeného
advokátom JUDr. Stanislavom Kandalom, Vranov nad Topľou, Budovateľská 1288, proti žalovaným 1/
Cirkevná spojená škola, Školská 650, Vranov nad Topľou, IČO: 17 151 627, zastúpená obchodnou
spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s.r.o., Vranov nad Topľou,

Ulica 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, 2/ Mesto Vranov nad Topľou, Dr. C. Daxnera 87/1, Vranov nad
Topľou, IČO: 00 332 933 zastúpené advokátom JUDr. Ing. Michalom Plentom, Vranov nad Topľou,
Sídlisko Okulka 19/42, o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, vypratanie nehnuteľnosti a
neplatnosť nájomnej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5C/218/2011,
o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 10. januára 2023 sp. zn. 3Co/51/2022,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaný 2/ má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) uznesením
zo 16. júna 2022 č. k. 5C/218/2011-321 zastavil konanie (výrok I.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na

náhradu trov konania (výrok II.)
1.1 V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobkyňa sa upravenou žalobou domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým sa žalovaným uloží povinnosť zdržať sa zásahov do výkonu vlastníckeho práva
žalobkyne k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. B. K. I. ako stavba so súp. č. XX - škola,
postavená na pozemku, parc. č. XXXX/XX, túto nehnuteľnosť vypratať, zároveň sa domáhala určenia, že
nájomná zmluva, uzatvorená medzi prenajímateľom, žalovaným 2/ a nájomcom, žalovaným 1/ o nájme

spoluvlastníckeho podielu prenajímateľa, a to v rozsahu 1/2 nebytového priestoru, nachádzajúceho
sa v budove so súp. č. XX je neplatná. Uznesením zo dňa 31. januára 2019, č.k. 5C/218/2011-268 bolo
predmetné konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na súde prvej inštancie
pod sp. zn. 11C/27/2018. V uvedenom konaní sa riešila otázka úpravy hospodárenia so spoločnou
vecou, pričom výsledkom tohto konania bolo rozhodnutie, ktorým sa určilo, že žalovaný 2/ je oprávnený
užívať jednotlivé miestnosti a je oprávnený uzatvoriť so žalovaným 1/ nájomnú zmluvu na dobu neurčitú

na jednotlivé miestnosti v stavbe so súp. č. XX, postavenej na pozemku, parc. č. XXXX/XXX, ktoré
nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, k. ú. B. K. I.. Po tom, čo odpadol dôvod na prerušenie konania,
súd začal vo veci konať a žalobca podaním zo dňa 23. mája 2022 súdu oznámil, že berie žalobu voči
obom žalovaným v celom rozsahu späť a žiada konanie zastaviť. Dôvodom späťvzatia žalobného návrhu
bolo uzavretie nájomnej zmluvy medzi žalovanými 1/ a 2/. Žalovaný 1/ so späťvzatím žaloby súhlasil,
nežiadal priznať trovy konania, žalovaný 2/ so späťvzatím žaloby súhlasil a žiadal priznať trovy konania

z dôvodu procesného zavinenia zastavenia konania a z dôvodu nedôvodnej žaloby, ako aj nedostatku
procesnej legitimácie v konaní.1.2. V súvislosti s trovami konania súd prvej inštancie uviedol, že k späťvzatiu žaloby došlo v
dôsledku sporu vo veci 11C/27/2018, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie, že žalovaný 2/ ako
podielový spoluvlastník nehnuteľnosti môže prenajať svoju polovicu nehnuteľnosti žalovanému 1/ v

súlade so zákonom. Nájomná zmluva bola zákonným postupom schválená mestským zastupiteľstvom,
pričom žalobkyňa a žalovaný 2/ ako podieloví spoluvlastníci sa niekoľko rokov nevedeli dohodnúť na
hospodárení so spoločnou vecou. Uzavrel, že vzhľadom na výsledok sporu, dĺžku a priebeh súdneho
konania, ktoré skončilo zastavením konania, po uzavretí nájomnej zmluvy a po výsledku konania vo
veci 11C/27/2018, nemožno žiadnej zo strán pričítať procesné zavinenie zastavenia konania. Naviac

v okolnostiach prípadu vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žiadnej
zo strán nepriznal náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie videl
v správaní strán sporu, v okolnostiach celého prípadu a v tom, že priznanie náhrady trov konania
žalovanýmbymedzistranysporupriniesloďalšievážnenarušenieužajtakzlýchvzťahov,ktorésatýkajú
užívania spoločnej nehnuteľnosti a ktoré vyvrcholili práve podaním niekoľkých žalôb na súde. V danom
spore bola situácia komplikovaná aj tým, že žalobkyňa a žalovaný 2/ ako podieloví spoluvlastníci budovy,

každý v podiele 1/2, sa nevedeli dohodnúť na užívaní a hospodárení so spoločnou vecou. Nepriznanie
náhrady trov konania stranám sporu podľa § 257 CSP sa súdu prvej inštancie nejaví ako neprimeraná
tvrdosť, nakoľko všetky strany sporu sú právnické osoby. Žalobkyňa je štátna rozpočtová organizácia,
žalovaný 1/ je cirkevná škola, ktorá zabezpečuje vyučovací proces pre žiakov a žalovaný 2/ je mesto.
Zmierlivý výsledok tohto niekoľko rokov trvajúceho konania je v prospech všetkých strán, nakoľko medzi

nimi bola a aj je dlhodobá, desaťročie trvajúca napätá situácia ohľadom hospodárenia so spoločnou
nehnuteľnosťou, ktorá by v prípade priznania trov konania mohla spory medzi stranami ešte viac vyostriť.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného 2/ uznesením z 10. januára
2023 sp. zn. 3Co/51/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o trovách konania

medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ zmenil tak, že žalovanému 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Zároveň žalovanému 2/ priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2.1. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP odvolací súd uviedol, že jeho účelom je umožniť
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Predmetné ustanovenie však nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez
ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej
strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite

odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v
prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné
vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad
takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska
aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v

priebehu konania a pod. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že
môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci
na aplikáciu § 257 CSP len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku
(porov. R 34/1982, R 23/1989).
2.2. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa jednak v samotnej dĺžke súdneho

sporu, ktorého výsledok závisel od výsledku konania vedeného na súde pod sp. zn. 11C/27/2018,
charakteru strán v konaní a okolnostiach prípadu, t.j. uzavretie nájomnej zmluvy medzi žalovanými.
Podľa názoru súdu prvej inštancie práve v dôsledku priznania náhrady trov konania by mohlo dôjsť
medzi stranami sporu k ďalšiemu vážnemu narušeniu už aj tak zlých vzťahov, ktoré sa týkajú užívania
spoločnej nehnuteľnosti a ktoré by vyvrcholili podaním niekoľkých žalôb na súde. Odvolací súd sa

však s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožnil z dôvodu, že k aplikácii § 257 CSP by
malo dochádzať len vo výnimočných prípadoch, s potrebou náležitého odôvodnenia, pričom je potrebné
posudzovať viaceré skutočnosti a okolnosti na oboch sporových stranách, rovnako aj dopad takéhoto
rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Odvolací súd mal za to, že súdom prvej
inštancie prezentované dôvody hodné osobitného zreteľa nenapĺňajú cieľ ustanovenia § 257 CSP a

neposkytujú dostatočný základ a dôvod pre aplikáciu tohto výnimočného ustanovenia na predmetný
prípad. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP vychádzal len z
tvrdení žalobkyne, ktorými odôvodňovala späťvzatie žaloby, pričom pri samotnom posúdení nároku na
náhradu trov konania poukázal na výsledok sporu 11C/27/2018 s tým, že žalovaný 2/ ako podielovýspoluvlastník nehnuteľnosti, v konaní môže prenajať svoju polovicu budovy žalovanému 1/ v súlade so
zákonom. Na strane druhej súd nijako nezohľadnil skutočnosti na strane žalovaného 2/, ani okolnosti,
ktoré žalobkyňu viedli k podaniu žaloby voči žalovanému 2/. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd

za to, že v predmetnom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a súd
prvej inštancie tak rozhodol nesprávne, keď žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. Na základe
uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný prípad bolo potrebné aplikovať zásadu
úspechu vo veci (§ 255 CSP). Keďže žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť, pričom nemožno
konštatovať, že by k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku správania žalovaného, za zastavenie konania je

procesne zodpovedná žalobkyňa. Procesne plne úspešným bol preto v tomto prípade žalovaný, ktorému
tak vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
2.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému 2/ v odvolacom konaní priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. Odvolací súd nezistil
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnilaustanovením§420písm.f)CSP,namietajúcarbitrárnosť,nepreskúmateľnosťaprekvapivosť
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno konštatovať,
že by k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku správania žalovaného. Podľa názoru dovolateľky však

vlastná úvaha odvolacieho súdu je strohá a nie je preskúmateľné, ako odvolací súd dospel k uvedenému
názoru, keď v priebehu konania pred súdom prvej inštancie bol preukázaný opak. Žaloba bola podaná
práve v dôsledku správania žalovaného 2/, čo si napokon v konaní o ochranu vlastníckeho práva
žalovaný 2/ uvedomil a následne podal samostatnú žalobu o úpravu hospodárenia so spoločnou vecou,
podľa výsledku ktorej získal oprávnenie uzatvoriť so žalovaným 1/ novú nájomnú zmluvu až dňa 30.

novembra 2021. Až do času, kým žalovaný 2/ nezískal súhlas súdu s uzatvorením nájomnej zmluvy,
ktorej obsahom je nadužívanie priestoru v neprospech dovolateľky, bola žaloba podaná dôvodne. Podľa
názoru dovolateľky je konštatovanie odvolacieho súdu, že žalovaný 2/ späťvzatie žaloby nezavinil,
arbitrárne a prekvapivé. Odvolací súd postupoval formalisticky, keď nehodnotil materiálne hľadisko
podanej žaloby dovolateľky. Ďalej dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým porušil ustanovenie § 382 CSP.
Kým prvoinštančný súd rozhodol o trovách konania podľa moderačného oprávnenia v súlade s §
257 CSP a náhradu trov konania nepriznal žiadnej sporovej strane, odvolací súd mal za to, že má
použiť ustanovenie § 255 CSP a trovy priznať podľa zásady úspechu vo veci. Podľa dovolateľky však
odvolací súd pochybil, keď v rozpore s ustanovením § 382 CSP žalobkyňu nevyzval na vyjadrenie

sa k možnému použitiu ustanovenia § 255 CSP. Podľa názoru žalobkyne odvolací súd v dovolaním
napadnutom rozhodnutí nastolil nepomer medzi zvýhodnením žalovaného 2/ a dovolateľky. Odvolací
súd bol povinný pri riešení vzťahu týchto spoluvlastníkov hľadať spravodlivú rovnováhu aj s ohľadom
na to, že v konaní o hospodárení so spoločnou vecou nemala žiadna z totožných sporových strán
nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom na späťvzatie žaloby mal odvolací súd odôvodniť materiálny

prístupkzavineniunazastaveníkonania.Odvolacísúdvšakrozhodollenformálne,porovnanímžalobnej
žiadosti a výsledku sporu v zastavenom konaní a so správaním žalovaného 2/ sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal. Dovolateľka má za to, že nie je možné preskúmať dôvody,
prečo odvolací súd uzatvorenie novej nájomnej zmluvy žalovaným 2/ nepovažoval za zavinenie tohto
žalovaného na zastavení konania, preto rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za arbitrárne. Na

základe uvedeného dovolateľka navrhuje dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a
vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľka zároveň žiada priznať nárok na náhradu
trov dovolacieho konania proti žalovanému 2/ v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu rozporoval procesnú prípustnosť podaného dovolania, nakoľko

smeruje proti výroku o trovách konania a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné
odmietol. Zároveň uviedol, že si nárok na náhradu trov dovolacieho konania neuplatňuje.

5. Žalovaný 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala

nedostatočné odôvodnenie, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a tiež
nesprávnyprocesnýpostupodvolaciehosúduspočívajúcivporušeníustanovenia§382CSP,vdôsledku
ktorého považuje napadnuté uznesenie za prekvapivé.

9. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)
až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci

samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

10. Ústavný súd už v uznesení zo 17. septembra 2019 č. k. I. ÚS 387/2019-26 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v

uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezovauzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky2018,s.1270),vktoromvyslovil:„Ustanovenie
§ 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré
síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,

ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym
(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie)
je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí,
avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno
zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do

skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej
otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako
jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací

súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné

odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke
nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,
pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom

konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“. Ústavný súd z týchto záverov
vychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I. ÚS 47/2021).

11.Prípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiuodvolaciehosúduonáhradetrovkonaniapreexistenciuvady
v zmysle § 420 písm. f) CSP, konštatoval aj dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,

2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj

porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti).

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

16. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa

náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie uznesenia zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické

a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné
pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých
skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel k záveru, že žalovanému 2/ patrí nárok na
náhradu trov konania a zároveň nie sú splnené podmienky pre aplikáciu § 257 CSP.
16.1. Uvedený záver bol dostatočne odôvodnený v bodoch 11. a nasl. odôvodnenia jeho rozhodnutia, v

ktorých odvolací súd uviedol rozhodujúce argumenty, ktoré ho viedli k predmetnému posúdeniu nároku
na náhradu trov konania. Odvolací súd podrobil prieskumu otázku aplikácie ustanovenia § 257 CSP,
ktorá bola hlavným predmetom odvolacieho konania, keďže žalovaný 2/ v podanom odvolaní namietal
predovšetkým existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých súd prvej inštancie
nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán, majúc za to, že v danom prípade bolo

potrebné postupovať podľa § 255 CSP. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že pre
realizáciu sudcovského moderačného práva v zmysle § 257 CSP sa vyžaduje, aby išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré v predmetnom prípade nevzhliadol - súdom prvej
inštancie prezentované dôvody hodné osobitného zreteľa neposkytujú dostatočný základ a dôvod preaplikáciu tohto výnimočného ustanovenia na predmetný prípad. Odvolací súd poukázal na to, že súd
prvejinštanciepriaplikácii§257CSPvychádzallenztvrdenížalobkyne,ktorýmiodôvodňovalspäťvzatie
žaloby a nijako nezohľadnil skutočnosti na strane žalovaného 2/, ani okolnosti, ktoré žalobkyňu viedli k

podaniu žaloby voči žalovanému 2/. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že v predmetnom
prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a súd prvej inštancie rozhodol
nesprávne, keď žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd uviedol, že žalobkyňa
vzala žalobu v celom rozsahu späť, pričom nemožno konštatovať, že by k späťvzatiu žaloby došlo
v dôsledku správania žalovaného. Z uvedeného tak vyplýva, že za zastavenie konania je procesne

zodpovedná žalobkyňa a procesne plne úspešným bol v tomto prípade žalovaný, ktorému tak vznikol
voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (porovnaj body 16-18
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).
16.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo s podstatnými odvolacími

námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je
dostatočne vysvetlený s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z
akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolaciehosúduvšetkynáležitostivzmysle §393CSP.Zaprocesnúvadukonaniapodľaustanovenia§
420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila

ažeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutiepodľajejpredstáv.Samotnáskutočnosť,žedovolateľka
so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd „prekvapivo a arbitrárne uviedol v bode 18
odôvodnenia, že nemožno konštatovať zavinenie žalovaného na späťvzatí žaloby“, dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalovanému 2/ nemožno pričítať procesné zavinenie
zastavenia konania nebola v konaní pred súdmi nižšej inštancie sporná. Uvedené skonštatoval aj súd
prvej inštancie vo svojom uznesení o zastavení konania (viď bod 15 odôvodnenia), ale aj samotná

žalobkyňa v bode 2. vyjadrenia k odvolaniu žalovaného 2/ (“Ako správne podotkol súd prvej inštancie
- žiadnej zo sporových strán nemožno pričítať zavinenie na zastavení konania z dôvodu právoplatne
skončenej veci vedenej pod sp.zn. 11C/27/2018.“). Dovolaciu námietku žalobkyne o arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý „neuviedol dôvody, pre ktoré uzatvorenie novej nájomnej zmluvy
žalovaným 2/ nepovažoval za zavinenie tohto žalovaného na zastavení konania“ za daných okolností,

keď zavinenie žalovaného na zastavení konania v priebehu základného konania žiadna zo sporových
strán ani len netvrdila, považoval dovolací súd za nedôvodnú.
17.1. Pre úplnosť dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zavinenie zastavenia konania je potrebné
posudzovať len z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade
by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak žalobca zobral

žalobu späť, zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho
trovy. Pri rozhodovaní o trovách konania je tak právne významné len to, ktorá zo strán sporu zavinila
zastavenie konania, čiže dôvod, pre ktorý vzal žalobca žalobu späť. Ak je dôvodom späťvzatia žaloby
úhradažalovanejsumy(alebosplnenieinéhožalobouuplatnenéhonároku)žalovanýmpopodanížaloby,
zastavenie konania zavinil žalovaný. V ostatných prípadoch zavinil zastavenie konania žalobca a znáša

povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v spore vznikli žalovanému. Skutočnosť, či bola žaloba podaná
pôvodnedôvodne,jeprerozhodnutieotrováchkonaniaprávnebezvýznamná.Posúdenie,čižalobabola
podaná (ne)dôvodne, je predmetom rozhodovania súdu vo veci samej, a nie je predmetom skúmania
pri vydaní procesného rozhodnutia o zastavení konania.

18. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd jej neumožnil, aby sa k možnému použitiu ustanovenia
§ 255 CSP vyjadrila v súlade s § 382 CSP, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces.
V tejto súvislosti poukázala na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ak súd
má v úmysle použiť moderačné právo podľa ustanovenia § 257 CSP, alebo ak ho niektorá zo stránnavrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila. Podľa dovolateľky sa táto povinnosť
vzťahuje aj na postup odvolacieho súdu pri aplikácii § 255 CSP, pričom v danom prípade dovolateľke
nebolo umožnené, aby sa k aplikácii tohto zákonného ustanovenia vyjadrila.

19. Ustanovenie § 382 CSP, ktoré malo byť podľa dovolateľky postupom odvolacieho súdu porušené,
hovorí o ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité. Na namietané ustanovenie § 255 však v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal už aj
súd prvej inštancie (viď bod 18. odôvodnenia). Aplikácie ustanovenia § 255 CSP sa následne domáhal

žalovaný 2/ v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktoré bolo doručené žalobkyni
na vyjadrenie (č. l. 328 spisu). Žalobkyňa zaslala súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 2/, ktoré bolo
následne doručené na vedomie žalovaným. Na základe uvedeného je zrejmé, že obom stranám sporu
bol daný primeraný procesný priestor umožňujúci im vyjadriť svoje stanovisko k použitiu ustanovenia
§ 255 a nasl. CSP, preto rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno podľa názoru dovolacieho súdu
považovať za prekvapivé. V tejto súvislosti dovolací súd zároveň uvádza, že ustanovenie § 257 CSP,

na základe ktorého súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu,
predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP), ktorých použitie je pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sporového
konania pravidlom. Pri použití ustanovenia § 257 súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza práve
dôvody, pre ktoré uvedené zásady výnimočne nebolo možné aplikovať, ako to urobil v danom prípade aj

súd prvej inštancie. Keďže však odvolací súd mal za to, že súdom prvej inštancie uvádzané výnimočné
okolnosti prípadu dostatočne neodôvodňujú použitie ustanovenia § 257 CSP, o trovách konania rozhodol
v súlade s vyššie uvedenými zásadami, zakotvenými v § 255 a nasl. CSP, ktorých použitie za daných
okolností nemožno považovať za prekvapivé. Postupom odvolacieho súdu preto nedošlo k založeniu
vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.

20. Dovolací súd napokon nezistil ani prípadnú svojvôľu odvolacieho súdu pri (ne)aplikácii ustanovenia
§ 257 CSP.
20.1. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom

ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo
na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje
zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1. júla

2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho
procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie
uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá

stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným
právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa
však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok na náhradu trov
konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať

samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (viď. II. ÚS 78/03, III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).
20.2. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolnostíkonkrétnehoprípaduanazákladeprísnereštriktívnehovýkladu§257CSPavňomobsiahnutej
formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady

zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,

že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri
k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania.
20.3. Dovolací súd v danom prípade nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu pri skúmaní
existencie výnimočných okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd zvažoval splnenie podmienok pre

uplatnenie ustanovenia § 257 CSP v intenciách vyššie prezentovanej ustálenej rozhodovacej praxe.
Odvolací súd v tejto súvislosti jasne konštatoval, že súdom prvej inštancie prezentované dôvody hodné
osobitného zreteľa neposkytujú dostatočný základ a dôvod pre aplikáciu tohto výnimočného ustanovenia
na predmetný prípad, keď súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP vychádzal len z tvrdení žalobkyne,
ktorými odôvodňovala späťvzatie žaloby. Pri samotnom posúdení nároku na náhradu trov konania súd
prvej inštancie poukázal na výsledok konania vedeného pod sp.zn. 11C/27/2018 s tým, že žalovaný

2/ ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti, môže prenajať svoju polovicu budovy žalovanému 1/ v
súlade so zákonom. Súd prvej inštancie však nezohľadnil skutočnosti na strane žalovaného 2/, ani
okolnosti,ktoréžalobcuviedlikpodaniužalobyvočižalovanému2/.Jezároveňzrejmé,žesúdpovažoval
v danom prípade za spravodlivé použitie zásady zodpovednosti za zavinenie, v zmysle ktorej za stavu,
keď žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, ktorý procesne nezavinil žalovaný 2/, priznal žalovanému

2/ proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania.
20.4. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia pre dovolací súd nevyplýva taká interpretácia ustanovenia
§ 257 CSP, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu, či zásad, na ktorých stojí rozhodovanie o
trovách konania. Skutočnosť, že žalobkyňa sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

21. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho
súdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku nemožno považovať za
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale
ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa

§ 420 písm. f) CSP.

22. Žalobkyňa tak neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej
znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.