Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106226542
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1106226542.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT
Slovakia, s. r. o., Limbach, Limbová 451/3, IČO: 31 342 841, zastúpenej T.. N.. Y.Á. U., I., I.Á. X,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, za účasti intervenienta Y.. I. Y., X., Z. XX, zastúpeného
BARKOCI law firm, s. r. o., Bratislava, Námestie slobody 28, IČO: 47 247 916, o náhradu škody,

vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne na Okresnom súde Bratislava I) pod sp. zn.
B1-11C/131/2006, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. decembra
2022 sp. zn. 3Co/5/2022, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

III. Intervenientovi na strane žalovanej priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 15.
júna 2021 č. k. 11C/131/2006-340 (v poradí druhým) zamietol žalobu (výrok I.), žalovanej nepriznal voči

žalobkyni nárok na náhradu trov konania (výrok II.) a rozhodol, že intervenient na strane žalovanej má
protižalobkyninároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%(výrokIII.).Súdprvejinštanciepoustálení
skutkového stavu konštatoval, že žalobkyňa sa domáhala nároku na náhradu škody, ktorý nepochybne
vymedzila opísaním skutkového stavu, čím v rámci svojej dispozície vymedzil i predmet konania. V tejto
súvislosti zdôraznil, že opísanie rozhodujúcich skutočností je spolu so žalobným petitom, ktorým je súd
viazaný a nemôže ho prekročiť, povinnosťou žalobkyne. Predmetom konania tak bola náhrada škody

spôsobená 1/ nezákonným rozhodnutím vydaným intervenientom (súdnym exekútorom) v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 32Exre/16/2005, konkrétne išlo o exekučný príkaz na vykonanie exekúcie
na obchodný podiel povinného U.N.. Y. U., v spoločnosti žalobkyne, a 2/ nezákonným rozhodnutím
Okresného súdu Bratislava I z 19. mája 2005, sp. zn. Sro/4397/B, ktorým tento na podklade exekučného
príkazu povolil vykonanie výmazu spoločníka N.. Y. U. a zapísanie exekúcie na jeho obchodný podiel v
spoločnosti žalobkyne. Uvedené rozhodnutia mali byť príčinou jej úpadku a zastavenia toku finančných

prostriedkovdoSociálnejpoisťovne;uplatnenáškodavsume2.306,21eurasošpecifikovanýmúrokomz
omeškania a sankčným úrokom predstavovala dlžné poistné do Sociálnej poisťovne za obdobie 04/2005
až 03/2006.

1.1. Pri takto ustálenom predmete konania mal súd prvej inštancie za preukázanú pasívnu vecnú
legitimáciu žalovanej vyplývajúcu z hmotnoprávnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), keď k žalobou
uplatnenej škode v materiálnej sfére žalobkyne ako poškodenej malo dôjsť činnosťou orgánov verejnejmoci, konkrétne súdneho exekútora, ako štátom splnomocnenej osoby na uskutočňovanie núteného
výkonurozhodnutí,privýkoneexekučnejčinnosti,akoajsúduprivýkoneverejnejmocivsúdnomkonaní.
Za konanie oboch subjektov, zabezpečujúcich z poverenia štátu výkon verejnej moci, zodpovedal štát, t.

j. žalovaná. Žalovanú v konaní zastupovalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Konajúci súd podotkol, že označenie
žalovanej strany v sporovom konaní je vo výlučnej dispozícii žalobkyne, ktorá ako dominus litis určuje,
kto bude žalovanou stranou, čím nesie i zodpovednosť za preukázanie jej pasívnej vecnej legitimácie.
Následne prvoinštančný súd, konštatujúc splnenie procesnej podmienky predbežného prerokovania

nároku na náhradu škody, a to aj vo vzťahu k rozšíreniu žaloby o sumu 403,47 eura, zaoberal sa
danosťou predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu, ktoré musia byť splnené
kumulatívne: vo vzťahu k nezákonnému exekučného príkazu vydanému intervenientom v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. Ex 365/2002 s poukazom na § 37 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) podotkol, že účastníkom exekučného
konania je oprávnený a povinný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa, ako obchodná

spoločnosť, nestala účastníkom predmetného exekučného konania, a preto bola v zmysle § 5 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčená z práva na uplatnenie náhrady škody titulom nezákonných rozhodnutí
vydanýchvrámcitohtokonania.Exekučnékonanievedenépodsp.zn.Ex365/2002,začaloaprebiehalo
na návrh oprávneného: Union poisťovacia spoločnosť, proti povinnému: N.. Y. U., t. j. nie proti žalobkyni,
ale proti fyzickej osobe. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sa pritom náhrady škody titulom nezákonných

rozhodnutí môže domáhať len účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku právoplatného
rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zmenené alebo zrušené príslušným orgánom. Konajúci súd sa
preto plne stotožnil s procesnou obranou žalovanej, podporenou aj intervenientom vystupujúcim na jej
strane, o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu k tomuto titulu nároku na náhradu
škody. Zároveň podotkol, že exekučný príkaz ani nemožno klasifikovať ako nezákonné rozhodnutie v

zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.

1.2. Odhliadnuc od týchto záverov, súd prvej inštancie okrajovo poukázal i na účinky vydania príkazu
na vykonanie exekúcie postihnutím obchodného podielu, ktorými sú nemožnosť disponovať týmto
obchodným podielom, nevyplatenie vyrovnacieho podielu spoločníkovi a súčasne, po jeho doručení

registrovému súdu, aj vyvolanie účinku v podobe začatia ex offo konania o výmaze povinného, príp. o
zrušení obchodnej spoločnosti. K právnym následkom uvedeným v uznesení registrového súdu z 19.
mája 2005 sp. zn. Sro 437/B, vydanom na návrh súdneho exekútora však dochádza až na základe
právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má konštitutívny charakter. Uvedené právne skutočnosti však
podľa mienky konajúceho súdu nemali priamu príčinnú súvislosť s platením odvodovej povinnosti

žalobkyne a ozrejmil, že plnenie odvodovej povinnosti je normatívnou povinnosťou vyplývajúcou z
predpisov verejného práva (§ 128 a § 141 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorá vzniká zo zákona, a túto by
si žalobkyňa bola povinná plniť bez ohľadu na vydaný exekučný príkaz, ku ktorého realizácii napokon
ani nedošlo; uvedené podporil s poukazom na judikované rozhodnutie R 28/2008. Napokon, v konaní
bolo preukázané, že k vykonaniu exekúcie postihnutím majetku žalobkyne zo strany intervenienta ani

nedošlo, nedošlo ani k výmazu jeho spoločníka a spoločnosti samotnej z obchodného registra, pričom
žalobkyňa nepreukázala ani nemožnosť podnikania ako dôsledok rozhodnutia, či postupu súdneho
exekútora. Pokiaľ by preto žalobkyňa bola aj nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia na uplatnenie
žalovanéhonároku,zopísanýchúčinkovspôsobuvykonávaniaexekúciebynebolomožnévyvodiťnielen
záver o kauzálnom nexuse medzi neplnením odvodovej povinnosti žalobkyne a exekúciou na obchodný

podiel jeho jediného spoločníka, ale ani so vznikom škody spočívajúcej v zmenšení jeho majetku o sumu
vyrubenej odvodovej povinnosti a jej príslušenstva, ktorú napokon žalobkyňa ani nepreukázala.

1.3. Pokiaľ išlo o v poradí druhý vymedzený titul náhrady škody, a to uznesenie Okresného súdu
Bratislava I z 19. mája 2005 sp. zn. Sro 4397/B, ktorým povolil vykonanie výmazu spoločníka N.. Y.

U. a zapísanie exekúcie na jeho obchodný podiel u žalobkyne, prvoinštančný súd konštatoval, že toto
uznesenie nespĺňalo atribúty nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., nakoľko bolo zrušené na základe riadneho opravného prostriedku, a teda nie ako právoplatné. Na
uvedenom základe a za súčasnej aplikácie ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1,
§ 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uzavrel, že žalobkyňa

nepreukázala splnenie ani jednej zo zákonodarcom kumulatívne stanovených podmienok pre vyvodenie
zodpovednosti žalovanej za škodu, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa zásady úspechu v spore v zmysle § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),keď v konaní plne úspešnej žalovanej a intervenientovi na jej strane vznikol nárok na náhradu trov
konania proti neúspešnej žalobkyni. Intervenientovi na strane žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, majúc za to, že vo veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia

§ 257 CSP.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 15. decembra 2022 sp. zn. 3Co/5/2022
na odvolanie žalobkyne výrokom I. neodpustil žalobkyni zmeškanie lehoty na doplnenie odvolania,
II. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, III. žalovanej nepriznal proti žalobkyni nárok na

náhradu trov odvolacieho konania a IV. intervenientovi na strane žalovanej priznal plný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

2.1. Predtým, ako pristúpil k vecnému preskúmaniu odvolania, zaoberal sa podaním (č. l. 359 a
nasl.), ktorým žalobkyňa požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a s poukazom
na ustanovenia § 122 CSP, § 362 ods. 1 CSP a § 365 ods. 3 CSP uzavrel, že nakoľko žalobkyňa

napadla rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním zo 17. júla 2021, a teda nebola vylúčený z tohto
procesného úkonu, pričom podaním z 30. augusta 2021 len dopĺňala dôvody už podaného opravného
prostriedku, posúdil jej žiadosť ako návrh na odpustenie zmeškania lehoty na doplnenie odvolania,
ktoré možno v zmysle § 365 ods. 3 CSP dopĺňať len v zákonnej 15-dňovej lehote na jeho podanie.
Žalobkyňa žiadosť podala v lehote 15 dní od odpadnutia prekážky (od návratu z pobytu v Bulharsku 21.

augusta 2021) a pripojila i zmeškaný procesný úkon, t. j. doplnené odvolanie. Pokiaľ išlo o uvádzaný
dôvod zmeškania, tento odvolací súd v okolnostiach danej veci vyhodnotil za neospravedlniteľný,
keďže nemal charakter náhlej a nepredvídateľnej udalosti. Žalobkyňa totiž už pri podaní opravného
prostriedku mala vedomosť o pobyte jej zástupcu v zahraničí, ktorý mal naplánovaný minimálne od
11. júla 2021 a preto v čase plynutia lehoty na podanie a doplnenie odvolania neodcestoval mimo

územia Slovenskej republiky neočakávane; na uvedené nemalo vplyv ani tvrdenie, že išlo o zdravotný
pobyt,ktorúskutočnosťaninepreukázal.Pomerovanétoutooptikouodvolacísúdnepovažovaluvádzané
dôvody za také, ktoré by mali povahu nepredvídateľnosti a neočakávanosti, ale naopak, tieto mali
povahu vopred naplánovanej cesty v zahraničí, a teda nesplnili charakter ospravedlniteľného dôvodu
na odpustenie zmeškania procesného úkonu, a preto rozhodol tak, že žalobkyni neodpustil zmeškanie

lehoty na doplnenie odvolania. Uvedené malo potom za následok, že v rámci odvolacieho prieskumu
odvolací súd vychádzal z odvolania žalobkyne zo 17. júla 2021, súc viazaný tam uvedenými odvolacími
dôvodmi a ich skutkovým vymedzením.

2.2. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalobkyňa prvoinštančnému súdu vytýkala, že jej nedoručil všetky

písomné podania protistrany (žalovanej), nemohol sa s nimi riadne oboznámiť a vyjadriť sa k nim, čo
považoval za porušenie jej práva na spravodlivý proces. Odvolací súd zauvažoval, že porušenie princípu
kontradiktórnosti civilného sporového konania postupom súdu predstavuje síce pochybenie súdu, avšak
zakladá existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP len vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu,

ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Preto aj keď sa javí byť
dôvodná námietka žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie relevantným procesným postupom nedoručil
vyjadrenia protistrany k jej žalobe, z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa, využijúc
práva priznané procesným kódexom (§ 44 ods. 1 OSP, § 97 ods. 1 CSP) nahliadla do súdneho spisu a v
rámci tohto úkonu požiadala o vyhotovenie kópií, okrem iného aj vyjadrenia pôvodného žalovaného (02.

marca 2009), vyjadrenia žalovanej (28. novembra 2013, 12. februára 2014) podľa úradného záznamu
na č. l. 194, z čoho mal za zrejmé, že žalobkyňa mala v dôsledku vlastnej procesnej aktivity k dispozícii
vyjadrenia protistrany k žalobe, v ktorých na svoju procesnú obranu uviedla rozhodujúce skutočnosti,
mohla sa s nimi relevantne oboznámiť a na tieto následne reagovať, resp. sa k nim vyjadriť, a to nielen
písomnou formou, ale i ústne na pojednávaní konanom 15. júna 2021; z obsahu zápisnice (č. l. 334-339)

zároveň vyplýva, že žalobkyňa mala priestor oboznámiť sa s argumentáciou žalovanej, reagovať na
ňu, ako i realizovať ďalšie procesné práva priznané jej CSP. Za tejto procesnej situácie, hodnotiac
pochybenie konajúceho súdu pri doručovaní vyjadrení protistrany žalobkyni v kontexte celého priebehu
konania, dospel odvolací súd k záveru o nedôvodnosti námietky o takom porušení procesných práv
zakladajúcich porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

2.3. Pokiaľ ide namietané nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa ho bližšie nekonkretizovala, a
teda nešpecifikovala konkrétne pochybenie súdu prvej inštancie pri použití, interpretácii alebo aplikácii
konkrétnej právnej normy na skutkový stav; odvolanie žalobkyne v tejto časti neobsahovalo dostatočnévymedzenie, z akého konkrétneho dôvodu, resp. dôvodov, mal konajúci súd dospieť k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, t. j. prečo žalobkyňa považovala jeho rozhodnutie po právnej stránke za
nesprávne. Odhliadnuc od uvedeného, súd prvej inštancie na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia

zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré správne a v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou vyložil, a následne
i náležite, jasne a výstižne, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Pokiaľ žalobkyňa
konajúcemu súdu vytýkala, že zmaril vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorí zomreli, odvolací
súd v prvom rade poukázal na to, že žalobkyňa, s výnimkou T. Y. a P. U., osoby ďalších svedkov
nešpecifikoval a neuviedol, k akým skutočnostiam mali vypovedať. Zároveň bol názoru, že úmrtie

fyzických osôb pripadajúcich do úvahy ako svedkov v konaní, predstavuje udalosť vis maior, ktorú
nemožno v nijakom smere pričítať na vrub súdu. Odvolací súd prisvedčil súdu prvej inštancie aj v tom,
že navrhované dokazovanie (výsluchom svedkov) by nemalo žiaden vplyv na výsledok sporu, keďže
žalobkyňa nepreukázala splnenie všetkých predpokladov pre založenie zodpovednosti žalovanej za
škodu, ktorú okolnosť v odvolaní argumentačne nevyvrátila.

2.4. Žalobkyňa bez spojitosti s prebiehajúcim konaním v odvolaní vytýkala, že súd prvej inštancie
nekonal so splnomocnenou advokátkou a diskriminoval ju, tieto námietky nenašli oporu v súdnom
spise; žalobkyňa nezaložila do spisu plnú moc, ktorou by splnomocnil konkrétneho právneho zástupcu
(advokáta) svojim zastupovaním a svoje tvrdenia o diskriminácii bližšie nekonkretizovala, preto tieto
ostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Vo vzťahu k odvolaniu spochybňujúceho správnosť

výroku rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania intervenienta vystupujúceho na strane
žalovanej, odvolací súd poznamenal, že sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom konajúceho
súdu. Dôvody hodné osobitného zreteľa nemožno vyvodiť len z tvrdenia žalobkyne o nedobromyseľnom
a špekulatívnom vstupe intervenienta na strane žalovanej do konania, ktoré ani nemá oporu v obsahu
súdneho spisu, resp. v procesných úkonoch intervenienta a jeho zástupcu. S poukazom na vyššie

uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na ich
náhradu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Odvolací
súd priznal intervenientovi na strane žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti

žalobkyni, keďže tento nebol v odvolacom konaní úspešný.

3.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalažalobkyňa(ďalejaj„dovolateľka“)dovolanie,ktoréodôvodnila
s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Namietala, že rozhodnutia nižších súdov sú
arbitrárne, nepresvedčivo a neracionálne odôvodnené a tzv. zmätočnostnú vadu videla aj v nedoručení

upovedomenia o verejnom vyhlásení rozsudku (ďalej aj „VVR“) na e-mailové adresy U..S. a T..U..S.,
ktoré technicky neprešlo s tým, že v oboch prípadoch cieľový server neodoslal potvrdenie o doručení.
Fakticky tým namietala, že nie je riadne a presvedčivo osvedčené, že bola riadne a včas upovedomená
elektronicky súdom o mieste a čase VVR, hoci o to požiadala podľa § 219 ods. 3 CSP.

3.1. V tejto súvislosti namietala aj porušenie princípov rovnosti a kontradiktórnosti v dôsledku
nedoručenia niektorých konkrétne označených listín (tvoriacich obsah spisu), hoci súdu prvej inštancie
bola známa jej iná - korešpondenčná adresa na doručovanie právnickej osobe, na ktorú bol povinný
prednostne doručovať písomnosti a až v prípade, že ani iná adresa by nebola súdu známa, mohlo dôjsť
zákonom predpokladaným spôsobom k doručeniu písomnosti právnickej osobe podľa § 48 ods. 2 OSP,

s čím sa odvolací súd v napadnutom rozsudku dôsledne nevysporiadal.

3.2. V kontexte uplatneného dovolacieho dôvodu § 420 písm. f) CSP napádala nesprávny, arbitrárny
a nezákonný právny záver súdov nižších inštancií; osobitne atakovala výrok, ktorým odvolací súd
neodpustil žalobkyni zmeškanie lehoty na doplnenie odvolania; tento z ústavnoprávneho hľadiska

považovala za neudržateľný a neakceptovateľný, nakoľko nie je jasne, presvedčivo a racionálne
odôvodnený a odporuje elementárnym princípom spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené navrhla
napadnuté rozhodnutia nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Intervenient na strane žalovanej zhodnotil dovolanie žalobkyne ako nedôvodné, nejasné a

nekonzistentné, obsahovo aj právne irelevantné. Právo na súdnu ochranu treba vnímať ako
„výsledkové“, t. j. právo, ktorému musí zodpovedať proces ako celok. K namietanému neodpusteniu
zmeškania lehoty uviedol, že žalobkyňou uvádzaný dôvod zmeškania lehoty nie je možné vyhodnotiť zaospravedlniteľný, nakoľko nemal charakter náhlej a nepredvídateľnej udalosti, keďže už v čase podania
odvolania zo 17. júla 2021, jej zástupca vedel o pobyte v zahraničí.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie
podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)

zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované

právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a

na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

11. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP atakovala zlyhanie
odvolacieho súdu v procese oznamovania miesta a času VVR elektronickými prostriedkami, keďže

upovedomenie odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku na jej e-mailové adresy U..S. a T..U..S.
technicky neprešlo; v obidvoch prípadoch cieľový server neodoslal potvrdenie o doručení.11.1. Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd

jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

11.2. Pre objasnenie veci dovolací súd uvádza, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 01. apríla 2020 sp. zn. IV. ÚS 115/2020 pri využívaní bežnej e-mailovej služby ide o priame a
bezprostredné využitie technického prostriedku, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje prenos dátovej

(elektronickej) správy od odosielateľa k príjemcovi. V tejto forme elektronickej komunikácie nemožno
uvažovať o konkrétnej e-mailovej aplikácii (službe) ako o orgáne, ktorý má povinnosť doručiť podanie
v zmysle § 121 ods. 5 CSP.

11.3. Ďalej je informačno-technologickou notorietou, že keď mailový server prijme od používateľa e-mail,
odošle ho na cieľový server daný e-mailovou adresou prijímateľa (žalobkyne). Pokiaľ je cieľový server

dočasne nedostupný, pokúša sa o spojenie ešte niekoľkokrát v priebehu najbližších hodín a dní. Zároveň
upozorní odosielateľa o neschopnosti mail doručiť napr. vetou: „cieľový server neodoslal potvrdenie o
doručení.“

11.4. Tak tomu bolo aj v prejedávanej veci; odvolací súd v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámil na svojej

úradnej tabuli a webovej stránke 09. decembra 2022 (č. l. 407 spisu) miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku (15. decembra 2022 o 10.05 hod. na prízemí v budove Krajského súdu v Bratislave v
pojednávacej miestnosti č. dv. 50). Na základe žiadosti žalobkyne jej bolo oznámenie o VVR doručované
08. decembra 2022 na ňou uvedené emailové adresy U..S. a T..U..S. s výsledkom o doručení (č. l. 408
a 409 spisu): „Doručenie týmto príjemcom alebo skupinám je dokončené, no cieľový server neodoslal

potvrdenie o doručení.“

11.5. Platí,žetechnickézlyhanienastraneprijímateľadátovej(elektronickej)správynemožnopripisovať
na vrub odosielateľa - v tomto prípade odvolacieho súdu, ktorý v súlade s § 219 ods. 3 CSP
oznámil žalobkyni miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, ale pre

nedostupnosť cieľového servera k jeho doručeniu nedošlo. Okrem toho, riešenie na túto špecifickú
situáciu ponúka aj ustanovenie § 105 ods. 2 CSP, že pokiaľ súd na žiadosť strany doručuje písomnosť
na elektronickú adresu (pri splnení ostatných podmienok), písomnosť súdu sa považuje za doručenú po
troch dňoch od jej odoslania, a to aj vtedy, ak si ju adresát neprečítal.

11.6. Zhrnuté a podčiarknuté, rozsudok odvolacieho súdu bol síce verejne vyhlásený bez účasti
žalobkyne (§ 219 ods. 1 CSP v spojitosti s § 378 ods. l CSP), ale postupom odvolacieho súdu
nedošlo k porušeniu zákonného postupu súdu vrátane procesného postupu podľa § 219 ods. 3 CSP,
nakoľko stranám sporu, vrátane žalobkyne, bola odvolacím súdom vytvorená možnosť zúčastniť sa aktu
vyhlásenia rozhodnutia a ak toto svoje právo žalobkyňa nevyužila, nemôže sa dovolávať porušenia

svojich procesných práv.

12. Pokiaľ žalobkyňa podrobila kritike kvalitu odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, lebo ich považovala
za arbitrárne, nepresvedčivo a neracionálne odôvodnené, hodno uviesť, že nič nenasvedčuje tomu,
že by súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu

zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí
(obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a
z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.

12.1. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl.
36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je veľmi
pestrý, patrí k nemu i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v § 220
ods. 2 a 3 CSP. Prihliadajúc na podstatné dôvody obsiahnuté v napadnutom rozsudku odvolacieho

súdu (body 2.2. až 2.4. tohto uznesenia), z ktorých vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, pričom právne
závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami a nie sú ani extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti,sú podľa názoru dovolacieho súdu prijaté právne závery odvolacieho súdu primerane odôvodnené
spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP. Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd akcentuje, že
samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.
ÚS 188/06).

13. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozsudku (bod 33.) odpovedal vyčerpávajúcim a
akceptovateľným spôsobom aj na východiskové námietky uplatnené v odvolaní žalobkyne, ohľadom
kritizovaného nedoručenia konkrétnych listín; dovolací súd sa preto v plnej miere stotožňuje s
nasledovným odôvodnením (bod 33.) odvolacieho súdu: „Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že k žalobe
žalobcu sa vyjadril intervenient, vystupujúci v tom čase ako žalovaná strana, a to podaním zo dňa
02.03.2009 (č. l. 73-74), ktoré konajúci súd opomenul doručiť žalobcovi. Po vydaní uznesenia zo dňa

30.09.2013, č.k. 11C/131/2006-128, ktorým súd prvej inštancie pripustil zámenu účastníkov konania na
strane žalovanej a žalovaným subjektom sa stala Slovenská republika, sa táto vyjadrila k žalobe žalobcu
podaním zo dňa 28.11.2013 (č. l. 132-133) a podaním zo dňa 12.02.2014 (č. l. 157-158), ktoré konajúci
súd doručoval do sídla žalobcu, hoci v tom čase mu už bola známa i iná adresa žalobcu na doručovanie
písomností (ktorú okolnosť uviedol odvolací súd i v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2019, sp. zn.

3Co/121/2019). Za tohto stavu sa javí byť dôvodná námietka žalobcu o tom, že súd prvej inštancie mu
relevantným procesným postupom nedoručil vyjadrenia protistrany k jeho žalobe v prejednávanej veci.
Avšak, z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil a nemohol prehliadnuť, že žalobca, využijúc práva
priznané mu procesným kódexom (§ 44 ods. 1 O.s.p., § 97 ods. 1 C.s.p.) nahliadol do súdneho spisu a
v rámci tohto úkonu požiadal o vyhotovenie kópií, a to okrem iného i vyjadrenia pôvodného žalovaného

zo dňa 02.03.2009, vyjadrenia žalovanej zo dňa 28.11.2013, ako i jej vyjadrenia zo dňa 12.02.2014
(viď úradný záznam na č. l. 194). Je teda zrejmé, že žalobca mal v dôsledku vlastnej procesnej aktivity
k dispozícii vyjadrenia protistrany k žalobe, v ktorých na svoju procesnú obranu uviedla rozhodujúce
skutočnosti, mohol sa s nimi relevantne oboznámiť a na tieto následne reagovať, resp. sa k nim vyjadriť,
a to nielen písomnou formou, ale i ústne na pojednávaní konajúceho súdu dňa 15.06.2021; napokon,

na tomto súdnom pojednávaní žalovaná predniesla rozhodujúcu argumentáciu, obsahovo totožnú s tou
uvedenou v jej písomných podaniach, ktorou brojila proti dôvodnosti žaloby žalobcu. Z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 15.06.2021 (č. l. 334-339) pritom vyplýva, že žalobca mal priestor oboznámiť sa s
argumentáciou žalovanej, reagovať na ňu, ako i realizovať ďalšie procesné práva priznané mu Civilným
sporovým poriadkom. Za tejto procesnej situácie, hodnotiac pochybenie konajúceho súdu pri doručovaní

vyjadrení protistrany žalobcovi v kontexte celého priebehu konania, dospel odvolací súd k záveru o
nedôvodnosti námietky žalobcu o takom porušení jeho procesných práv zakladajúcich porušenie práva
na spravodlivý súdny proces.“

13.1. Citované odôvodnenie nemožno považovať za svojvoľné alebo za zjavne neodôvodnené a ani z

hľadiska namietaného porušenia princípov rovnosti a kontradiktórnosti nevyplýva z neho taká aplikácia
príslušnýchprocesnoprávnychnoriem,ktorábybolapopretímichpodstatyazmyslu.Myšlienkovýpostup
odvolacieho súdu je v písomnom odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na procesnoprávne
závery, ktoré prijal. Obsah spisu zároveň nedáva podklad pre záver, že by súdy porušili zásadu rovnosti
procesných strán, pretože z obsahu spisu ako celku vyplýva, že procesné strany mali vytvorenú rovnakú

možnosť vyjadriť sa k veci, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Argumentácia žalobkyne
v dovolaní nebola spôsobilá spochybniť správnosť postupu súdov nižších inštancií, ktoré nenarušili
procesnú rovnosť strán sporu ani tým, že by niektorú zo strán procesne preferovali.

14. Žalobkyňa v podanom dovolaní obecne napádala nesprávny (nezákonný) právny záver súdov

nižších inštancií; dovolací súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že dovolanie prípustné podľa §
420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a že dovolací
dôvod sa vymedzí tak, že sa uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Preto pokiaľ žalobkyňa
svoju argumentáciu dovolania podľa § 420 CSP zakladá na dovolacom dôvode, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci, odpoveďou je stabilizovaná judikatúra dovolacieho súdu, že

prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie
veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovineznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny
názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm.
f) CSP.

15. Ťažisko dovolacej argumentácie vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
f) CSP spočíva tiež v tvrdení dovolateľky, že výrok odvolacieho súdu, ktorým konajúci súd neodpustil
žalobkyni zmeškanie lehoty na doplnenie odvolania je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, nie je
jasne, presvedčivo a racionálne odôvodnený a odporuje elementárnym princípom spravodlivosti.

15.1. Je nesporné, že zástupca žalobkyne e-mailovou správou odoslanou 17. júla 2021 podal odvolanie,
ktoré podľa priloženej doručenky zaslal aj poštou; podaním z 30. augusta 2021 (došlým súdu 02.
septembra 2021) dopĺňal dôvody už podaného opravného prostriedku a žiadal, aby aj na toto podanie
súd prihliadol ako na odvolanie, nakoľko z jeho strany nebolo procesne možné doplniť odvolanie zo
zahraničia, keďže nemá aktivovanú elektronickú schránku. Ako dôvod na zmeškanie lehoty uvádzal,

že na ďalší deň cestoval do zahraničia; aj keď svoj pobyt v zahraničí pri Čiernom mori v Bulharsku
nazývalzdravotnýmpobytom,svojzdravotnýstavvčaseplynutialehotynaodvolanienijakonepreukázal
a predložil len letenky. Pokiaľ išlo o uvádzaný dôvod zmeškania, tento odvolací súd v okolnostiach danej
veci vyhodnotil za neospravedlniteľný, keďže nemal charakter náhlej a nepredvídateľnej udalosti.

15.2. Dovolací súd v zhode s odvolacím súdom zastáva názor, že v danom prípade nešlo o
ospravedlniteľný dôvod na strane žalobkyne a preto bolo potrebné prihliadať len na podanie zo 17. júla
2021 ako na odvolanie.

15.3. Choroba strany sporu preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou, je dôležitým dôvodom

pre ospravedlnenie strany sporu, ak nevykoná jemu patriaci procesný úkon. Pre úplnosť treba
dodať, že zjavne ide o prekážku, ktorá nastala u strany sporu (účastníka), ktorú nemohla predvídať,
prípadne ju odstrániť (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/73/2018). V inom rozhodnutí (sp. zn.
5Obo/142/2010) najvyšší súd judikoval, že zákon nekonkretizuje, čo sa považuje za ospravedlniteľný
dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Ospravedlniteľné dôvody zmeškania, môžu byť rozmanité,

napríklad úraz alebo náhle ochorenie účastníka a jeho zástupcu. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania
sa vždy posudzuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu.(...) Práceneschopnosť právneho zástupcu
žalobcu v čase, kedy plynula žalobcovi lehota na podanie odvolania (...) je ospravedlniteľným dôvodom
na strane účastníka a jeho zástupcu.

15.4. Z vyššie uvedených dôvodov aj podľa dovolacieho súdu pobyt zástupcu žalobkyne v zahraničí pri
mori (hoci ju žalobkyňa nazýva „zdravotným pobytom“), nie je ospravedlniteľným dôvodom. Žalobkyňou
uvádzaný dôvod zmeškania lehoty nie je možné vyhodnotiť za ospravedlniteľný, nakoľko nemal
charakter náhlej a nepredvídateľnej udalosti, keďže zástupca žalobkyne už v čase podania odvolania
17. júla 2021 vedel o plánovanom pobyte v zahraničí. Tvrdenie, že išlo o pobyt zdravotný, žalobkyňa

nepreukázala ani pred dovolacím súdom.

15.5. Odôvodnenie odvolacieho súdu v bode 29. je v tomto smere jasné, zrozumiteľné, presvedčivé
a legálne akceptovateľné; dovolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje, cit.:„(...) Žalobca totiž
už pri podaní opravného prostriedku dňa 17.07.2021 mal vedomosť o pobyte v zahraničí, ktorý mal

naplánovaný minimálne od 11.07.2021 (viď dátum vystavenia na výtlačku letenky), a teda v čase
plynutia lehoty na podanie a doplnenie odvolania, neodcestoval mimo územia Slovenskej republiky
neočakávane. Na uvedené pritom nemalo vplyv ani tvrdenie žalobcu, že išlo o pobyt zdravotný, ktorú
skutočnosť žalobca napokon nijako a ničím nepreukázal. Zohľadniac i subjektívnu stránku situácie, keď
žalobca bol účastný súdneho pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia, a

preto mohol očakávať doručenie jeho písomného vyhotovenia, bolo zároveň v jeho možnostiach osloviť
za účelom podania kvalifikovaného opravného prostriedku profesionálneho zástupcu (advokáta), príp.
v súčasnej dobe vyspelých informačných technológií patriacich k štandardnému spôsobu komunikácie,
ktorý napokon využíval i samotný žalobca (email, elektronická schránka), mohol doplniť svoje odvolanie
i zo zahraničia prostredníctvom systému elektronickej komunikácie, príp. i poštou.“ Zostáva len

konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým žalobkyni neodpustil zmeškanie lehoty na
doplnenieodvolaniasohľadomnaskutočnosť,žeodvolacísúdnepovažovaldôvodyuvádzanéžalobcom
za také, ktoré by mali povahu nepredvídateľnosti a neočakávanosti, ale práve naopak, tieto mali povahu
vopred naplánovanej cesty, resp. pobytu v zahraničí, a teda nesplnili charakter ospravedlniteľnéhodôvodu na odpustenie zmeškania procesného úkonu, je logické, legitímne, majúce oporu v zákone a
také, ktoré neodporuje elementárnym princípom spravodlivosti.

16. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup nižších
súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku nemožno považovať za
porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia
nevyplýva. Najvyšší súd na uvedenom základe dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP
ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.