Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122201075
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122201075.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a doc. JUDr. Petra Molitorisa PhD. v spore žalobcov: 1) A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. X, XXX XX D., 2) E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., obaja zastúpení: JUDr.
Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti
žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653,
zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice,
IČO: 36 863 017, o určenie, že úver je bezúročný, bez poplatkov, o bezdôvodné obohatenie 2.112,46
eura, a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Prešov č.k. 19Csp/12/2022-227 zo dňa 14.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.

II. Odmieta sa odvolanie voči výroku II.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
,,I. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere (úver na bývanie)
č. XXXXXXXXXX, zo dňa 26.08.2016, v článku II. Ostatné ustanovenia, bod 7., v znení´: „Ak dlžník
neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od

Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 EUR, a to najviac do výšky určenej
podľa právnych predpisov.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
II. Žalobný návrh žalobcov na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto úveru a vydanie
bezdôvodného obohatenia v y l u č u j e na samostatné konanie, v ktorom sa rozhodne aj o trovách
tohto konania.“

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie okrem iného odôvodnil tým, že predmetom konania je po tom,

čo súd vylúčil na samostatné konanie o nároku žalobcov na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom právnom nároku by prináležalo súdu rozhodovať
podľa zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy (ďalej v texte ,,ZoÚB“), určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v úverovej zmluve uzavretej
medzi zmluvnými stranami dňa 26.8.2016 a to podľa ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Podľa súdu prvej inštancie akékoľvek zmluvné dojednania týkajúce sa sankcií v spotrebiteľskej zmluve

musia byť prijaté transparentným, kontraktačným procesom s prihliadnutím na odbornú starostlivosť
banky vo vzťahu k spotrebiteľom, kedy je banka ako dodávateľ finančných služieb povinná splniť
všetky svoje povinnosti, aby zmluvná strana spotrebiteľ bola uzrozumená o všetkých svojich právach apovinnostiach pri porušení, a akých zmluvných povinností. V danom prípade takto zmluvná podmienka
dojednaná nebola.
Dospel k záveru, že zmluvná pokuta v zmluve je dohodnutá za každý prípad omeškania, teda

akéhokoľvek omeškania v trvaní akejkoľvek dlhej doby a v akejkoľvek výške omeškania paušálne
vo výške 25,- eur, ale s tým, že najviac je to do výšky určenej podľa právnych predpisov. Takéto
zmluvné dojednanie pre spotrebiteľa nezakladá žiadne transparentne dohodnuté práva a povinnosti
v dôsledku porušenia jeho povinností, pretože spotrebiteľ zo znenia tohto ustanovenia, pokiaľ by aj
bolo individuálne dohodnuté, v podstate ani nevie zistiť, v akej výške tá zmluvná pokuta, a za ktorý

konkrétny prípad omeškania by mu najviac hrozila, čo samo o sebe spôsobuje vágnosť, neurčitosť a
nezrozumiteľnosť tohto dojednania podľa § 37 Občianskeho zákonníka, ale aj hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach na strane spotrebiteľov, a je neprimerane vysoká vo vzťahu k tomu, že tak,
ako to aj žalobcovia tvrdia, je možné touto zmluvnou pokutou sankcionovať aj omeškanie so zaplatením
jedného centu.
Súd prvej inštancie na námietky žalovanej banky, že v danom prípade by nebolo možné žiadnu

zmluvnú pokutu dohodnúť, a súd by takýmto výkladom, ktorým by prijal výklad žalobcov, znemožnil
a znefunkčnil inštitút zmluvnej pokuty, poukázal na to, že zmluvná pokuta v občianskoprávnych
vzťahoch je zabezpečovacím inštitútom, ktorý zabezpečovací inštitút má slúžiť na zabezpečenie
splnenia pohľadávky ako takej. Pokiaľ žalovaná banka niekoľkokrát namietala na proporcionalitu a
primeranosť posudzovania v prípade splnenia obligatórnych náležitostí zmluvného vzťahu namietaných

žalobou, v danom prípade súd poukázal na proporcionalitu vo vzťahu k takto dohodnutej zmluvnej
pokute. Pokiaľ by žalovaná banka mala záujem v kontraktačnom procese individuálne dohodnúť, a
skutočnebyajindividuálnedohadovalazmluvnúpokutu,zrejmebysanevyhlavysvetleniuspotrebiteľovi,
z akého dôvodu k tomuto zabezpečovaciemu inštitútu pristupuje, a jednoznačne mu uviedla všetky
právne možnosti a skutočnosti, za ktorých by k uplatneniu tejto zmluvnej pokuty aj pristúpila. Pokiaľ by

banka chcela dohodnúť so spotrebiteľom aj zabezpečovací inštitút vo forme zmluvnej pokuty, nemala sa
vyhnúť tomu, aby konala so spotrebiteľom transparentne, a takéto transparentné konanie by sa muselo
odzrkadliť aj v obsahovej náležitosti tejto zmluvnej podmienky.
Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporového
poriadku (ďalej len ,,CSP“)

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Napadnutému
rozsudku žalovaný predovšetkým vytýkal, že ním došlo k hrubému porušeniu jeho zaručeného práva
na spravodlivé súdne konanie, keďže jeho odôvodnenie vôbec nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň v
danom ohľade kladené právnou úpravou a jej ustáleným výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít.

Súd prvej inštancie prezentoval viaceré arbitrárne závery, ktoré však neboli nijako konfrontované s jeho
procesnou obranou. Mnohé vyslovené právne názory sú zároveň v rozpore s platným právom, ako je
interpretované najmä ustálenou rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie.
Podľa žalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku nič nenasvedčuje tomu, že by súd prvej
inštancie dôsledne podrobil posudzovanú zmluvnú podmienku prieskumu z hľadiska kritérií uvedených

rozsudku zo dňa 14.3.2013, vo veci C-415/11 – Aziz. Nenachádza sa v ňom žiadna zmienka
o rozsudkoch C-415/11 a C-226/12, napriek jeho výslovnej obrane v danom smere. Je vysoko
pravdepodobné, že testy obligatórne vyžadované pri hodnotení zmluvnej podmienky, neboli vôbec
vykonané. Takéto neobhájiteľné ignorovanie úniovej judikatúry preto plne postačuje pre kvalifikáciu
napadnutého rozsudku ako nepreskúmateľného.

Jediný test, ktorý súd prvej inštancie (žiaľ, len veľmi povrchne a okrajovo) zmienil v odôvodnení
napadnutého rozsudku, je test zameraný na preskúmanie, či by podnikateľ, ktorý zaobchádza so
spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by spotrebiteľ súhlasil s dotknutou
podmienkou po individuálnom dojednaní (bod 69 rozsudku C-415/11). Už na prvý pohľad je zjavné, že
ide o generické frázy, ktoré vôbec nevystihujú podstatu testu podľa rozsudku C-415/11, sú navyše aj

značne nezrozumiteľné a nijako neodrážajú konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neakceptovateľné je
užto,žesúdvyslovilskutkové„závery“týkajúcesakonkrétnehonegociačnéhoprocesumedzižalobcami
a bankou bez toho, aby o tejto otázke prebehlo akékoľvek zisťovanie a dokazovanie. Z citovaného
odôvodnenia nemožno takisto zistiť, akému „vysvetleniu“ voči spotrebiteľom sa údajne mali vyhnúť, a
ako by podľa predstavy súdu malo také „vysvetľovanie“ prebiehať (najmä čo by malo byť jeho obsahom

a ako by mali byť príslušné informácie komunikované spotrebiteľovi). Súd prvej inštancie, naopak,
vôbec nereflektoval, že príslušný test sa nemôže realizovať v duchu povrchnej logiky, „čo všetko by
spotrebiteľ odmietol, keby mal takú možnosť pri individuálnom rokovaní“ (pri takomto prístupe by totiž
pravdepodobne odmietol aj platiť úroky z úveru, lebo úver zadarmo je „lepší“ ako úver s úrokom). Nárokykladené príslušným testom na súd sú však omnoho prísnejšie, najmä sa musí starostlivo zisťovať, na
čo by veriteľ nemohol rozumne pomýšľať (slovami generálnej advokátky vo veci C-415/11: „podrobné
posúdenie všetkých individuálnych okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy“).

Namietal, že súd prvej inštancie znegoval preventívne pôsobenie dojednania o zmluvnej pokute, ktoré
je z povahy spojené s protiprávnym správaním dlžníka (inými slovami, ak dlžník riadne a včas plní
svoje povinnosti, príslušná zmluvná podmienka sa voči nemu nemôže nikdy aktivizovať). Bral zreteľ
iba na záujmy protiprávne konajúceho subjektu, ale nie už na oprávnené záujmy veriteľa, najmä na
jeho oprávnený záujem na riadnom splácaní úverovej pohľadávky. A čo je najdôležitejšie, v organickej

jednote s prvým testom podľa rozsudku C-415/11 – v rámci ktorého sa hodnotí, či zmluvné dojednania
sú pre spotrebiteľa (ne)výhodnejšie ako riešenia pozitívneho práva – ide predsa o použitie typického a
bežného zmluvného inštrumentu, ktorý je v zákone výslovne určený na zabezpečenie splnenia zmluvnej
povinnosti (§ 544 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Súd prvej inštancie takto zúplna rezignoval na zapojenie obligatórnych kritérií zavedených ustanovením
článku 4 ods. 1 Smernice 93/13. Nemožno zistiť, ako bola napadnutá zmluvná podmienka posudzovaná

v kontexte povahy finančnej služby, ktorá bola predmetom uzavretej zmluvy, a už vôbec nie aké bolo
jej pôsobenie v rámci celého obsahu záväzkového vzťahu; súd sa vôbec neunúval skúmať ostatné
ustanovenia zmluvy a jej príloh, a teda ako príslušná zmluvná podmienka obstojí v komplexe všetkých
práv a povinností zmluvných strán. Nestačí totiž akákoľvek nerovnováha v právnom (zmluvnom)
postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu musí

úplne prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia konštatujúceho neprijateľnosť. V
napadnutom rozsudku sa však opäť nenachádza nič, čo by vyhovovalo týmto kritériám.
Podľa žalovaného bod 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej indikuje, že súd prvej inštancie
posudzoval zmluvnú podmienku aj vo svetle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.
Z tohto pohľadu sa javí, že nevylúčil apriórne prípustnosť dojednania o zmluvnej pokute ako takého,

iba skonštatoval neprijateľnosť určitej výšky pokuty. V akej výške však mala byť v zmluve so žalobcami
stanovená zmluvná pokuta za nezaplatenie splátky, aby podľa súdu vyhovovala nárokom spotrebiteľskej
prijateľnosti? Žalovaný považuje za nemysliteľné, aby sa takto kategoricky postulovala neprijateľnosť
určitej výšky pokuty bez toho, aby bolo zároveň objasnené, aká výška prijateľná je.
Nedostatok argumentácie súdu prvej inštancie tkvie aj v jeho právno-logickej neobhájiteľnosti.

Napadnutý rozsudok totiž „našiel“ údajnú nerovnováhu vo vzájomnom postavení strán aj v okolnosti,
že zmluvná podmienka o zmluvnej pokute môže byť za určitých okolností neprimeraná. Takýto prístup
je však v príkrom rozpore s obsahom právnej normy v ustanovení § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je kritériom neprijateľnosti výlučne neprimeraná výška sankcie. Inými slovami,
aby mohla byť zmluvná podmienka spojená s atribútom neprijateľnosti, musí byť sankcia neprimerane

vysoká vždy (za každých okolností), a nielen niekedy (za určitých okolností).
Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci samej tu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či môže byť
neprijateľnou zmluvná podmienka o zmluvnej pokute, pri ktorej nebolo zistené porušenie povinností
zavedených ustanovením § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho vykonávacím právnym
predpisom. Podmienky uplatňovania sankcií voči finančnému spotrebiteľovi sú prísne regulované.

Ustanovenia § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z.z. zakotvujú totiž striktné limity sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním poskytnutých
finančných prostriedkov – pričom právna norma, mimochodom, explicitne dovoľuje dojednať aj zmluvnú
pokutu, a to aj popri úroku z omeškania (§ 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.). Žalobcovia však
nielen netvrdili a nepreukazovali, že napadnutou zmluvnou podmienkou boli porušené vyššie označené

ustanovenia právnych predpisov – teda v kontexte rozsudku C-415/11 nepreukázali, že ich zmluvné
postavenie bolo horšie ako zákonné – ale ani súd prvej inštancie takúto skutočnosť inak nezistil. Práve
týmito ustanoveniami teda mala byť pomeriavaná prípustnosť zmluvného dojednania o zmluvnej pokute,
a iba v prípade ich porušenia by mal prichádzať do úvahy účinok v podobe neexistencie nároku na
nevyhovujúcu sankciu. A naopak, nemôže byť „zneplatňované“ dojednanie, ktoré je v súlade s právnou

normou zavedenou práve za účelom regulácie sankcií v spotrebiteľských úverových vzťahoch.
Namietal, že súd ignoroval kľúčové kritérium zohľadnenia celého obsahu zmluvného vzťahu., keď
mu vytkol, že formulácia „najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov“ je údajne vágna a
nedostatočne určitá, keďže spotrebiteľ z nej nevie zistiť, v akej výške „zmluvná pokuta ..... by mu najviac
hrozila“. Alibisticky však „prehliadol“, že ide o dojednanie v zmluve zakladajúcej úverový záväzok, ktorý

mal trvať až do 27.8.2037. Pri tvorbe zmlúv uzatváraných na takéto dlhé časové obdobie je pritom
úplne samozrejmým, že je vyložene nevhodné a nežiaduce citovať ustanovenia právnych predpisov
platných a účinných v čase vzniku zmluvy, pretože v dlhodobom časovom horizonte môže opakovane
dôjsť k zmene príslušných normatívnych pravidiel, čo by si vždy vyžadovalo aj zodpovedajúcu zmluvnúnovelizáciu. Spotrebiteľom sme však poskytol úplne zrozumiteľnú a transparentnú informáciu, že výška
sankcie nesmie prekročiť zákonné limity, na základe ktorej si mohli vytvoriť dostatočne účinnú predstavu,
že ich oprávnené záujmy pri uplatňovaní sankcií požívajú aj „zákonnú“ ochranu. Druhá výhrada súdu,

že spotrebitelia údajne nedokážu zistiť, za ktorý „konkrétny prípad omeškania“ by im hrozila pokuta,
je už potom úplne nezmyselná, keďže zmluvná podmienka jasne popisuje, v čom spočíva prípadné
protiprávne konanie dlžníkov vedúce k vzniku nároku na zmluvnú pokutu („ak dlžník neuhradí splátku
Úveru riadne a včas“); navyše v súdom prezentovanej podobe ide o výhradu smerujúcu voči prípadnému
úkonu uplatňujúcemu nárok na zmluvnú pokutu, a nie voči samotnej zmluvnej podmienke (ako má veriteľ

vopred vedieť, so zaplatením ktorej splátky sa dlžník dostane do omeškania?).
Vo vzťahu k druhému napadnutému výroku, ktorým došlo k vylúčeniu „žalobného návrhu žalobcov
na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto úveru a vydanie bezdôvodného obohatenia“ na
samostatné konanie, žalovaný namietal jeho absolútnu nepreskúmateľnosť. V odôvodnení napadnutého
rozsudku nie je nikde uvedené, v čom súd prvej inštancie vzhliadol splnenie podmienok podľa § 166
ods. 2 Civilného sporového poriadku, t.j. prečo sa jednotlivé žalobné nároky nehodia na spojenie.

Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, a vec v celom rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Okrem iného uviedli, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie spĺňa atribúty jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia čo do určenia

neprijateľnosti zmluvných podmienok spĺňa a preto ho považujú za dostatočne odôvodnený. Nesúhlasia
s argumentáciou žalovaného o nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku a poukazujú
najmä na jeho vecné odôvodnenie, pretože prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal všetkými právne
významnými námietkami žalovanej v konaní.
Uviedli, že čo sa týka vecného posúdenia, tak zmluvná pokuta predstavuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ a § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. V konkrétnom prípade
ide o zmluvnú pokutu za akékoľvek každé omeškanie, a to čo i len za 1 cent. Zmluvné ustanovenie
nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi
ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie je ani vo výške súčtu všetkých nesplatených splátok po
odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť účtovaná

žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Neobstojí rovnako ani tvrdenie, že dovetkom „najviac do
výšky určenej podľa právnych predpisov“ by malo ísť o akési preklenutie znenia právneho predpisu do
Zmluvy, keďže nejde o kogentné ustanovenie (viď. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-598/21). Žalovanému
ako veriteľovi je napadnutou neprijateľnou zmluvnou podmienkou umožnené sankcionovať omeškanie
spotrebiteľa zmluvnou pokutou, ako aj úrokom z omeškania. Nárok na úrok z omeškania žalovanému

vzniká priamo zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade má ísť o paušálnu
zmluvnú pokutu za akékoľvek omeškanie, ktoré nie je limitované ani čo i do počtu uložených sankcií
napr. v období jedného mesiaca.
Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa, a naopak
absenciou oprávnenia spotrebiteľa taktiež si nárokovať zmluvnú pokutu v prípade porušení zo strany

dodávateľa, predstavuje podľa žalobcov značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Zmluvná pokuta je len jednostranná a týmto ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na
včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania
dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti
dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných povinností veriteľa. Za takéto porušenie

zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je zmluvná
pokuta ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie.
Za podstatné žalobcovia považujú to, že o neprijateľnosti zmluvnej pokuty už bolo súdmi Slovenskej
republiky rozhodnuté pred mnohými rokmi a o jej neprijateľnosti súdy rozhodujú doposiaľ. Ako príklady
uviedla rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 8Co/23/2017, z 20.2.2018, rozsudok Krajského súdu

v Prešove, sp.zn. 22Co/51/2018, z 18.12.2018.
Vo vzťahu k vylúčeniu veci na samostatné konanie z dôvodu prejudiciálneho konania vedeného na
Súdnom dvore EÚ vo veci C-677/23 sa žalobcovia stotožnili s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
S poukazom na uvedené argumenty žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Zároveň žalobcovia si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči I. výroku
je nedôvodné a voči II. výroku neprípustné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje

8. Podľa § 298 ods. 1, 2 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez
návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v
iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade

súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal
plneniedodávateľovizdôvodutakejzmluvnejpodmienkyalebomunazákladetakejzmluvnejpodmienky

uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej
podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

9. Podľa § 53 ods. 4 písm. a) a k) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal
možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy a k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

10. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

11. Napadnutým výrokom I. súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve
o splátkovom úvere (úver na bývanie) č. XXXXXXXXXX, zo dňa 26.08.2016, v článku II. Ostatné

ustanovenia, bod 7., v znení: „Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem
zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania
vo výške 25 EUR, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov.“, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. a) a k).

12. Z obsahu spisu je nepochybné, že medzi stranami sporu bola dňa 26.8.2016 uzatvorená štandardná
formulárová zmluva o spotrebiteľskom splátkovom úvere (č.l. 4 až 6 spisu) podľa ustanovení v tom čase
účinného Občianskeho zákonníka. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené
aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o

tom, že žalobcovia ako spotrebitelia sú slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti
alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

13. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská

zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.14. Najvyšší súd SR vyslovil, že v prípade žaloby spotrebiteľa o určenie/vyslovenie neprijateľnosti alebo
neplatnosti zmluvnej podmienky nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Ide o
osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho

práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo27/2018 z 28.3.2019).

15. Odvolací súd pripomína, že po prvé podľa ustálenej judikatúry je vnútroštátny súd povinný ex offo
posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť

nerovnováhu existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, a to hneď ako je
oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudok z 11. marca
2020, Lintner, C-511/17, EU:C:2020:188, bod 26 a citovaná judikatúra). Po druhé v prípade neexistencie
uvedených právnych a skutkových okolností musí mať vnútroštátny súd rozhodujúci v spore medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom možnosť ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom
zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, patrí do pôsobnosti tejto

smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, Lintner, C-511/17, EU:C:2020:188, body 36
a 37 a citovanú judikatúru).

16. V tomto kontexte Súdny dvor už viackrát zdôraznil, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú
povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu

medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a so
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C-415/11,
EU:C:2013:164, bod 46 a citovaná judikatúra; z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15,
C-307/15 a C-308/15, EU:C:2016:980, bod 58, ako aj z 26. januára 2017, Banco Primus, C-421/14,
EU:C:2017:60, bod 43). Okrem toho smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s

jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné
prostriedky, ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C-407/18,
EU:C:2019:537, bod 44 a citovaná judikatúra).
Aj keď Súdny dvor už opakovane a vzhľadom na požiadavky článku 6 ods. 1, ako aj článku 7

ods. 1 smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré
spotrebiteľom vyplývajú z tejto smernice, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade
neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky a že tieto
konania teda patria do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, avšak pod podmienkou,
že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve

(zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých
spotrebiteľom právom Únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank,
C-407/18, EU:C:2019:537, body 45 a 46, ako aj citovanú judikatúru)
Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá

neumožňuje, aby súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia, na ktorý bola podaná námietka proti
exekúcii, posúdil ex offo alebo na návrh spotrebiteľa nekalú povahu podmienok zmluvy uzavretej medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá je exekučným titulom, pokiaľ súd rozhodujúci
vo veci samej, na ktorý môže byť podaná samostatná žaloba podľa všeobecného práva na účely
preskúmania potenciálne nekalej povahy podmienok takejto zmluvy, je oprávnený prerušiť exekučné

konanie dovtedy, kým nerozhodne vo veci samej, len vtedy, ak je zložená zábezpeka, ktorej výška môže
odradiť spotrebiteľa od toho, aby takúto žalobu podal a zotrval na nej (pozri v ďalšom Rozsudok Súdneho
dvora (veľká komora) zo dňa 17. mája 2022 vo veci C-725/19).

17. Odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní zmluvnej pokuty ako neprijateľnej podmienky vychádzal

súd prvej inštancie z posúdenia dojednanej zmluvnej pokuty, či táto spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nespochybňoval význam zmluvnej
pokuty. Pokiaľ však ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o takú zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci
súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a osobitosti právneho úkonu,
ako i na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by mali byť vyvážené.

18. Odvolací súd nepospochybňuje, že zmluvná pokuta v prvom rade plní prevenčnú funkciu tým, že
hrozba majetkovej sankcie motivuje dlžníka, aby včas a riadne splnil zmluvnú povinnosť a ďalej plní
reparačnúfunkciu,lebojejzmyslomjetiežreparovaťnastraneveriteľaujmu,ktorámuvzniklavdôsledkuporušenia povinnosti zo strany dlžníka a taktiež predstavuje sankciu pre toho, kto porušil povinnosť.
Uvedené však neznamená, že výška zmluvnej pokuty môže byť dohodnutá ľubovoľne, ale zvlášť v
prípade spotrebiteľskej zmluvy.

19. Žalovaný právo na zmluvnú pokutu odvíja od ustanovenia § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka
a od spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o splátkovom úvere), ktorá ako typová zmluva je uzatváraná vo
viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy, a teda aj dojednanie o zmluvnej pokute
nemôže ovplyvniť. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že sa jedná o individuálne dojednané zmluvné

ustanovenie (§ 53 ods. 2 OZ). Žalovaný ako dodávateľ zmluvnú pokutu so žalobcami ako spotrebiteľmi
osobitne nevyjednával, pretože zmluvná pokuta je dojednaná za rovnakých podmienok vo všetkých
zmluvách. Zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne dojednaná, lebo sa jedná o štandardnú typovú
zmluvu, a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa, ako aj v rozpore s Chartou základných práv
Európskej únie (článok 98), podľa ktorého je v záujme naplnenia jedného zo základných práv Európskej

únie politiky štátov zabezpečiť vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa, a preto je potrebné využiť všetky
efektívneprostriedkyochranyspotrebiteľa,abysazvyšovaladôveraspotrebiteľovvtrh,abyneprimerané
postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali. Žalovaný ako osoba podnikajúca na trhu s úvermi má
odbornú prevahu nad spotrebiteľmi, ktorým svoje služby poskytuje, a preto možno od neho očakávať,
že vo vzťahu k spotrebiteľom sa bude správať s náležitou odbornou starostlivosťou.

20. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že uvedená zmluvná podmienka
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatnou, keď spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď veriteľ si podľa nej môže
duplicitne, popri zákonnom úroku z omeškania, ktorý predpokladajú priamo právne predpisy ako

sankciu pre dlžníka pre prípad omeškania, uplatňovať sumu 25,- eur pri každom jednotlivom omeškaní
žalobcov s úhradou splátky. Odvolací súd to považuje za neprimeranú sankciu, aj s poukazom na
skutočnosť, že uvedenú sumu by si veriteľ mohol uplatňovať bez ohľadu na dĺžku omeškania, a teda
aj pri omeškaní v trvaní napr. jedného dňa by okrem omeškanej splátky žalobca musel uhradiť sumu
25 eur naviac ako zmluvnú pokutu. Pri oneskorenej úhrade peňažného plnenia nemôže ostať bez

povšimnutia výška pohľadávky vzniknutej porušením záväzku. Paušálne dojednanie zmluvnej pokuty,
ktoré vôbec nezohľadňuje výšku pohľadávky vzniknutej porušením záväzku, predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Odvolací súd nespochybňuje právo veriteľa zabezpečiť splnenie povinnosti dlžníka
aj prostredníctvom zmluvnej pokuty, avšak nie vo fakticky neobmedzenom rozsahu (za každé jedno
omeškanie), bez presne stanovených pravidiel jej stropu (do výšky určenej podľa právnych predpisov

je pre spotrebiteľa neurčité dojednanie).

21. Odvolací súd poukazuje na to, že dojednanie zmluvnej pokuty vôbec nezohľadňuje intenzitu a
význam toho ktorého porušenia povinnosti, ani výšku dlhu spotrebiteľa vzniknutého porušením záväzku.
Znenie zmluvnej podmienky umožňuje veriteľovi požadovať od dlžníka v podobe sankcií za omeškanie

(t.j. okrem zmluvnej pokuty aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Toto
dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko výrazne znevýhodňuje spotrebiteľa
a dodávateľovi umožňuje pri akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči
spotrebiteľovi zmluvnú pokutu, popri úrokoch z omeškania. Takáto paušálna zmluvná pokuta je
neprijateľnou aj bez ohľadu na to, že jej maximálna výška je limitovaná v zmysle príslušných právnych

predpisov (§ 3a Nar. vlády SR 87/1995 Z.z.)

22. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie,
že dojednaná zmluvná pokuta ako sankcia za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľom je
neprimerane vysoká, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm.

k) Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka žalovaného v rovnakom znení bola pritom vyhlásená
za neprijateľnú už rozsudkom Okresného súdu Prešov, č.k. 11Csp/9/2022-129 zo dňa 6.5.2022 v
spojení s opravným uznesením č.k. 11Csp/9/2022-161 zo dňa 15.6.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 9CoCsp/50/2022 zo dňa 23.2.2022, rozsudkom Okresného súdu
Prešov, č.k. 7Csp/8/2022-224 zo dňa 1.2.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn.

10CoCsp/16/2023 z 18.7.2023, rozsudkom Okresného súdu Svidník č.k. 1Csp/34/2019-231 zo dňa
15.6.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/3/2023 zo dňa 16.4.2024.23. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo
viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný
zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

24. Podľa § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa
spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.

25. Podľa § 3a ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov
nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a

súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu
sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie
podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie
spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov.

26. Podľa odvolacieho súdu režim § 53b ods. 1 OZ nevylučuje posúdenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok podľa § 53 ods. 1 OZ alebo § 53 ods. 4 OZ, ktoré sa uplatnia prednostne, keďže do testu
administratívneho stropu podľa § 53b ods. 1 OZ môžu vstúpiť iba tie zmluvné podmienky upravujúce
sankcie lege artis, a nie tie, ktoré sú už ex lege neplatné, ako je to v tomto posudzovanom prípade v
dôsledku neprijateľnosti.

27. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka v tomto
prípade nebola naplnená.

28. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobcovia
domáhali, čo uvádzal žalovaný na svoju obranu, čím žalobcovia a žalovaný argumentovali v konaní pred
súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu.

29.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS
SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, užnespôsobilú ovplyvniť posúdenie uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny
v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie.

31. Podľa § 357 CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a) zastavení konania,

b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,

h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,
k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,

m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,
o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia,
p) postúpení právomoci do cudziny.

32. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

33. Podľa § 166 ods. 2 CSP ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak

odpadnú dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

34. V ustanovení § 357 CSP je taxatívne vymenovaný okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým
je odvolanie prípustné, t.j. proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené v uvedenom ustanovení, odvolanie
prípustné nie je. Ide o zmenu oproti doterajšej právnej úprave v Občianskom súdnom poriadku, ktorý bol

platný a účinný do 1.7.2016, ktorá taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné
nebolo.

35. O vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením. Aj v tomto prípade ide rovnako,
ako v prípade uznesenia o spojení vecí, o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému

nie je prípustné odvolanie a ktorým súd nie je viazaný.

36. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku II.
o vylúčení žalobného návrh žalobcov na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto úveru a vydanie
bezdôvodného obohatenia na samostatné konanie podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.

37. Odmietnutie podaného odvolania bráni tomu, aby sa odvolací súd zaoberal dôvodmi podaného
odvolania vo vzťahu k výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).