Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 20, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122207209
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122207209.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Vargovej (sudkyne spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a
JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci navrhovateľky: A. B., rod. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXXX/
XXX-X, XXX XX E. F., zastúpená splnomocneným zástupcom: JUDr. Róbert Fatura, advokát, s. r. o.,
so sídlom Centrum 18/23, 017 01 Považská Bystrica, proti odporcom: v rade 1/ G. H. D., rod. I., nar.

X.X.XXXX, bytom J. XXXX/XXX, XXX XX E. F., v rade 2/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik so
sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, v rade 3/ Slovenský pozemkový fond,
so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 25Vyd/2/2022-91 zo
dňa 28.11.2023 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd (ďalej v texte aj ako „súd prvej inštancie“) zamietol návrh
navrhovateľky na začatie konania o potvrdení vydržania s poukazom na ust. § 359e ods. 2 zák. č.
161/2015 Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“). V odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že sa navrhovateľka návrhom zo dňa 6.9.2022 v znení jeho
doplnenia zo dňa 4.7.2023 domáhala potvrdenia vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti –
pozemku parcele reg. „E“ parc. č. 2466/20, druh pozemku orná pôda, o výmere 1186 m2, kat. úz.
K. zapísaný na LV č. XXXX Okresného úradu Žilina, katastrálneho odboru. Navrhovateľka vo vzťahu
k predmetnej nehnuteľnosti uviedla, že každý v obci vedel, že nehnuteľnosť patrila matke navrhovateľky
– pani I. C.. I. C. užívala nehnuteľnosť spoločne s manželom L. C., za nehnuteľnosti platili aj dane.

I. C. bola sestrou C. E.. Súrodenci I. C. a C. E. sa po smrti matky dohodli na užívaní jednotlivých
nehnuteľností, ktoré im patrili, pričom pozemok, ktorý je predmetom konania mal byť darovaný v roku
1954 na základe ústnej darovacej zmluvy C. E. I. C., ktorá ho potom v dobrej viere a nerušene užívala.
O existencii dohody súrodencov svedčia aj vyjadrenia M. E., súrodenca I. a C. v konaní vedenom na
Okresnom súde Žilina sp. zn. 8C/179/2006 na ohliadke zo dňa 21.5.2009 – predmetné konanie sa
síce týkalo okrem iného susedného pozemku KNC 771/1, avšak jeho vyjadrenie nepriamo nasvedčuje

existencii takejto dohody (darovania) – „na to, kto to tu delil hovorím, že brat C. so sestrou I., podľa
toho ako sa oni dohodli“. Tvrdenia navrhovateľky potvrdzujú aj čestné vyhlásenia H. N. a I. D. zo
dňa 27.3.2013 a tiež čestné vyhlásenie účastníčky konania G. H. D. zo dňa 19.9.2012, v ktorom táto
vyhlásila, že nemá námietky pre potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v prospech A.
B.. Z obsahu čestných vyhlásení je možné zistiť, že uvedené osoby čestne prehlasujú, že nehnuteľnosť
patrila matke navrhovateľky – pani I. C., rod. E., ktorá ju užívala spoločne s manželom pánom L. C..

Podľa uvedených čestných prehlásení po smrti pani I. C. nehnuteľnosť dlhú dobu po desaťročie užívalajej dcéra – navrhovateľka, pričom rovnako ani ona s nikým nemala ani nemá ohľadom tejto nehnuteľnosti
žiaden spor.
2. Súd prvej inštancie vo veci po citácii ust. § 123, § 129 ods. 1/, 2/, § 134 ods. 1/ až 4/ Občianskeho

zákonníka a ust. § 359a, § 359c ods. 1/, 2/, § 359e ods. 1/ až 3/ CMP upriamil pozornosť na skutočnosť,
že v návrhu navrhovateľka uviedla, že nehnuteľnosť nadobudla po svojich rodičoch bez špecifikácie
spôsobu nadobudnutia (vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti) vydržaním. Navrhovateľka svoj
návrh odôvodnila skutočnosťou, že súrodenci I. C. a C. E. sa po smrti matky dohodli na užívaní
jednotlivých nehnuteľností, ktoré im patrili, pričom pozemok, ktorý je predmetom konania, mal byť

darovaný C. E. práve I. C. (matke navrhovateľky), ktorá ho potom v dobrej viere nerušene užívala. Po
smrti matky navrhovateľky pani I. C. (ktorá zomrela XX.X.XXXX) predmetnú nehnuteľnosť dlhú dobu až
doposiaľ užívala a užíva jej dcéra A. B. (navrhovateľka). Ani ona nemala doposiaľ žiadny spor ohľadom
predmetnej nehnuteľnosti minimálne od roku 1954 a ešte skôr a aj po tomto dátume, a preto vychádzajúc
z označeného ako deň nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním uviedla deň 11.7.2013.
3. K uvedeným tvrdeným skutočnostiam navrhovateľky súd prvej inštancie uviedol, že na to, aby osoba

navrhovateľky mohla nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním musela by
navrhovateľka v tomto konaní preukázať splnenie zákonných podmienok pre vydržanie, ktorými sú
právny titul – dôvod pre vydržanie, dobromyseľnosť, nerušenosť a užívanie minimálne 10 rokov. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
vydržaním dňom 11.7.2013, pretože v prospech navrhovateľky nesvedčí žiaden právny dôvod (kúpa,

dar, resp. iný) nasvedčujúci nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Práve z uvedeného dôvodu
nemohla byť navrhovateľka dobromyseľná, pretože si musela byť vedomá, že pokiaľ po smrti matky „len“
vstúpila do užívania nehnuteľnosti bez právneho dôvodu pre vydržanie, nemohla danú nehnuteľnosť
vydržať aj napriek tomu, že predmetnú nehnuteľnosť užívala nerušene, minimálne po dobu 10 rokov
do dátumu 11.7.2013. Súd prvej inštancie konštatoval, že rovnako čestné vyhlásenia H. F., H. O., C.

F. a ostatné listinné dôkazy pripojené k spisu preukazujú len, že matka navrhovateľky „vstúpila“ do
užívania predmetnej nehnuteľnosti, avšak bez toho, aby v prospech navrhovateľky svedčil akýkoľvek
právny dôvod pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 52 CMP tak, že žiadnemu
z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.

5. V súdom stanovenej lehote odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala navrhovateľka.
Navrhovateľka uvádza, že v minulosti došlo medzi jej právnymi predchodcami k prevodu vlastníckeho
práva k predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy uzavretej medzi jej matkou, I. C., ako
obdarovanou a jej bratom C. E. ako darcom, a to ešte v roku 1954. K uvedenému navrhovateľka
predložila okrem iného výpis zo zápisnice z pojednávania v konaní sp.zn. 8C/179/2006 a príslušné

čestné prehlásenia. Navrhovateľka v podstate v odvolaní akcentuje, že hoci právny vzťah matky
navrhovateľky k predmetnej nehnuteľnosti nebol zrejme oficiálne evidovaný v katastri nehnuteľností, táto
ešte počas svojho života splnila podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (právny
titul - darovanie, dobromyseľnosť, ktorá sa prejavovala okrem iného tým, že platila dane z nehnuteľnosti,
oprávnená držba a užívanie po dobu viac než 10 rokov). Keďže navrhovateľka okamihom smrti vstúpila

do majetkových práv svojej matky, poručiteľky, tieto skutočnosti svedčiace o splnení podmienok pre
vydržanie je potrebné započítať do právneho postavenia samotnej navrhovateľky.
6. Navrhovateľka teda vstúpila do práv po svojej matke v dobrej viere, že predmetná nehnuteľnosť im
patrí, nevstúpila len do užívania, ako to konštatuje súd prvej inštancie, ale fakticky zdedila predmetnú
nehnuteľnosť, hoci táto formálne nebola predmetom dedičského konania po I. C.. Práve preto však, že

faktický stav právnych vzťahov sa líšil od právneho stavu sa navrhovateľka obrátila na súd s návrhom
na potvrdenie vydržania. Navrhovateľka užívala predmetnú nehnuteľnosť aj pred smrťou svojej matky,
a to spolu
s ňou, avšak vzhľadom na to, že zákon vyžaduje v rámci predmetného konania označenie dňa, kedy
malo dôjsť k vydržaniu, uviedla dátum, ktorý podľa jej názoru prichádza do úvahy ako najneskorší

možný dátum vydržania, keďže plynie od smrti jej právnej predchodkyne. Rovnako tak však mohla uviesť
napríklad aj deň úmrtia právnej predchodkyne navrhovateľky, teda 11.7.2003, avšak navrhovateľka v
záujme právnej istoty označila deň, kedy bez akýchkoľvek pochybností museli byť splnené podmienky
pre vydržanie z jej strany vrátane dlhodobosti držby, t. j. dňa 11.7.2013. Navrhovateľka nemala
byť sankcionovaná neúspechom v prípade, že súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že nebol

označený správny deň pre potvrdenie vydržania vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa bližšie
nezaoberal ďalšími skutočnosťami tvrdenými a označenými navrhovateľkou, ktoré nasvedčujú existencii
právneho dôvodu pre vydržanie jej vlastníckeho práva; darovanie nehnuteľnosti matke navrhovateľky a
následnevstupnavrhovateľkydoprávjejprávnejpredchodkyne,skutočnosťou,žeprávnapredchodkyňanavrhovateľky a aj samotná navrhovateľka pravidelne uhrádzala dane z nehnuteľnosti. Odvolateľka
je toho názoru, že odôvodnenie nespĺňa požiadavku dostatočného a presvedčivého odôvodnenia.
Navrhovateľka je toho názoru, že

v konaní dostatočne osvedčila, že splnila predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 34 CSP), po zistení, že odvolanie podal
subjektívne legitimovaný účastník konania (§ 2 od. 1/ a § 7 CMP v spojení s § 359 CSP), v zákonom
stanovenej lehote (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu vyplývajúcom

z ust. § 66 CMP až § 67 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a § 378 CSP) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa §
387 ods. 1 CSP v nadväznosti na ust. § 2 ods. 1 CMP.
8. Odvolací súd preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového materiálu, ako aj obsahu odvolania
navrhovateľky konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebnépreprávneposúdenieveci,dospelksprávnymskutkovýmaprávnymzáverom,ktoréajnáležite

v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Odvolací súd sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia stotožňuje
a na zdôraznenie správnosti záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie dopĺňa nasledovné:
9. Vydržanie predstavuje originálny spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva (podľa § 151o ods.
1 OZ aj práva zodpovedajúceho vecnému bremenu). Je úzko späté s držbou, a to konkrétne len
s oprávnenou držbou (§ 130 OZ), ktorá môže vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

Účelom inštitútu vydržania je práve uvedenie faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym
stavom. Pri vydržaní ide totiž o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou
osobou, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci
a tým aj jej skutočným držiteľom.

10. Občiansky zákonník určuje predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu.
Medzi tieto predpoklady vydržania možno zaradiť:
Ad a) spôsobilý subjekt,
Ad b) spôsobilý predmet držby (§ 134 ods. 2 OZ),

Ad c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa,

Ad d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a
Ad e) uplynutie vydržacej doby.

11. Podstatným dôvodom, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu
navrhovateľkynapotvrdenievydržania,bolonesplneniezákonnéhopredpokladuvydržania–dobráviera
(dobromyseľnosť) vydržateľa.
12. Odvolací súd v danej súvislosti považuje za nevyhnutné akcentovať, že vlastnícke právo môže
vydržať len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky

okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí (samotná detencia na vydržanie nestačí). Hodnotenie dobrej
viery ako základného ukazovateľa oprávnenej držby podľa § 130 OZ je vždy vecou individuálneho
posúdenia. Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy okolnosti, za ktorých bola držba uchopená
a vykonávaná. To, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené
objektívne.

13. Oprávnenosť držby sa posudzuje so zreteľom na ust. § 130 ods. 1/ OZ z týchto hľadísk:
Ad a) existencia právneho (hoc i domnelého) titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa,

Ad b) nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou a

Ad c) dobrá viera držiteľa vzhľadom na okolností uvedené pod písmenom a/ a b/, že mu vec podľa práva
patrí.

14. Uvedené podmienky spolu súvisia, navzájom sa podmieňujú. Oprávnenosť držby musí byť daná
nielen pred vznikom oprávnenej držby, ale aj v celom jej priebehu. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo

právopatrí,samusívždyopieraťoniektorýprávnyúkonaleboinúprávnuskutočnosť,nazákladektorých
podľa jeho presvedčenia vec alebo právo nadobudol. Z hľadiska oprávnenosti držby stačí i len domnelý
právny titul (titulus putativus), ktorý však nesmie byť v rozpore so zákonom (possesio ex iusta causa)
a musí svedčiť v prospech vydržiteľa a nielen v prospech jeho právneho predchodcu.15. Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo
právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa. Musí sa vzťahovať aj
na okolnosti, za ktorých vôbec bolo mohlo vecné právo vzniknúť, a teda, a to je v prejednávanej veci

podstatné, i na právny dôvod („titul“), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Otázka existencie
dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú
možno od neho požadovať nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vlastnícke právo k veci patrí.
16. V prejednávanej veci bolo zásadným, že navrhovateľka vo vzťahu k svojej osobe nielenže
nepreukázala, ale ani len netvrdila žiaden právny dôvod („titul“), ktorý by mohol mať za následok vznik

práva (napr. ústna darovacia, resp. kúpna zmluva atď.), ktorým by nadobudla vlastnícke právo od svojej
právnej predchodkyne I. C.. Navrhovateľka v konaní prezentovala tvrdenia, ktoré by mohli (v prípade
ich preukázania) svedčiť len o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním k predmetnej nehnuteľnosti
jej matke – I. C. (navrhovateľka v návrhu označila, že táto nadobudla v roku 1954 ústnou darovacou
zmluvou predmetnú nehnuteľnosť od svojho brata C. E.). V prejednávanej veci sa však žalobkyňa
nedomáha určenia, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jej matke I. C. (ktorá mala túto

nadobudnúť titulom vydržania), ale že samotná navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo vydržaním.
Odvolací súd uvádza, že navrhovateľka nemohla byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná
o tom, že jej vlastnícke právo k veci patrí, keďže jej nesvedčí žiaden (hoci neplatný/putatívny) titul
nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, na základe ktorého sa navrhovateľka ujala držby
a z ktorého by bolo možné usudzovať na jej dobromyseľnosť. Tento nielenže nepreukázala - čestné

prehlásenia sa nevzťahujú k titulu na základe ktorého sa žalobkyňa chopila držby po smrti svojej matky,
ale len k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti – ale v konaní ani netvrdila.
17. Na tomto závere odvolacieho súdu nič nemení ani fakt, že si oprávnený držiteľ môže započítať dobu,
po ktorú mal v oprávnenej držbe vec jeho právny predchodca. Predpokladom aplikácie ust. § 134 ods. 3
OZ je, že ide o držiteľa oprávneného, t.j. takého, ktorý sa ujal držby nehnuteľnosti na základe nejakého

hoc domnelého právneho titulu, ktorý svedčí jeho osobe. Preto nestačí, ak žalobkyňa tvrdí, že takýto
domnelý titul – ústna darovacia zmluva z roku 1954 mala jej právna predchodkyňa, ak súčasne netvrdí
na základe akého hoc domnelého titulu sa chopila držby samotná navrhovateľka.

18. Odvolateľka v odvolaní prezentuje názor, že pokiaľ matka navrhovateľky I. C. za svojho života

splnila všetky podmienky pre vydržanie (domnelý titul – darovanie, dobromyseľnosť, oprávnená
držba a užívanie po dobu viac než 10 rokov), potom „keďže navrhovateľka okamihom smrti
vstúpila do majetkových práv svojej matky, tieto skutočnosti svedčiace o splnení podmienok pre
vydržanie je potrebné započítať do právneho postavenia navrhovateľky“. Odvolací súd akcentuje, že
prezentovaný názor navrhovateľky nemá oporu v ust. § 134 Občianskeho zákonníka definujúcom

zákonné predpoklady vydržania a ktoré odvolací súd vymedzil v bode 10. tohto uznesenia. Možnosť
„započítania podmienky“ (ako nie celkom správne uvádza navrhovateľka) sa totiž nevzťahuje na
všetky podmienky vydržania (spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera, dobromyseľnosť
vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby), ale výlučne
a len na vydržaciu dobu. Teda navrhovateľka nezávisle od jej predchodkyne musí splniť všetky ostatné

podmienky vydržania vrátane označenia hoc domnelého titulu, na základe ktorého sa ujala držby.
19. Pokiaľ navrhovateľka (až) v odvolaní prezentuje názor, že predmetnú nehnuteľnosť „fakticky“
zdedila, nemožno ani túto okolnosť (domnelé dedenie) považovať za okolnosť, ktorá by mohla založiť
jej dobromyseľnosť, je v 21. storočí už všeobecne známou skutočnosťou, že dedičské právo ako
aj dedičské podiely jednotlivých dedičov sa stanú „definitívnymi“ až právoplatnosťou rozhodnutia

vydaného v dedičskom konaní. Napokon samotná navrhovateľka v odvolaní uviedla, že si je vedomá
skutočnosti, že v dedičskom konaní po poručiteľke predmetná nehnuteľnosť prededená nebola. Nad
rámec potrebného odôvodnenia v danej súvislosti odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ je navrhovateľka
presvedčená, že vec patrí/patrila do dedičstva po poručiteľke, pričom nebola pojatá do súpisu majetku
v dedičskom konaní, a preto nebola súdnym komisárom „prededená“, prináleží navrhovateľke iný

prostriedok súdnej ochrany než návrh na potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním.
20. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 52 CMP v nadväznosti na st.
§ 2 ods. 1 CMP.
21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)