Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202896
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202896.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D.. E. XXX/XX, XXX XX F., právne zastúpený Mgr. Martinom
Jankovičom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7 973,29 € s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 17C/12/2023 - 164 zo dňa
05. januára 2024 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o čiastočnom vyhovení žalobe m e n í tak, že žalovaný
j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 000,- € do 15 dní od dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo
zvyšnej časti, t.j. v časti úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 000,- € od 25.09.2023 do
zaplatenia žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania o nároku na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 100% z prisúdenej sumy peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní

od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania o nároku na úrok z omeškania vo
výške 9,25% ročne zo sumy 7 973,29 € od 04.09.2023 do 18.09.2024 v rozsahu 100% do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou na súd prvej inštancie dňa 07.08.2023 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 7 973,29 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 7 973,29 € od
doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2 000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 000,- € od 25.09.2023 do
zaplatenia, všetko do 15 dní od dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšnej časti žalobu žalobcu
zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy (III. výrok).

3. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním a z ust. § 3, § 9, § 10 ods. 1, § 13, § 19 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“), čl. 1 ods. 2 a 3, článok 2 ods. 1, 2 a 9, čl. 6 písm. b), článok
16 písm. b), článok 17 ods. 1, 2, 3 písm. c) bod iii), čl. 19 a čl. 22 smernice Európskeho parlamentua Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj
„smernica 2003/88/ES“), čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS, § 85 ods. 1 a 2, § 86, § 88 ods. 1, § 89 ods.
1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 až 3 a § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. o

Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo
„zákon o HaZZ“), § 11, § 13, § 100, § 101, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v platnom znení (ďalej aj „OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení, ako aj z príslušnej súdnej praxe Súdneho
dvora Európskej Únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo súdny dvor“).

4. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
za porušenie práva Európskej Únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo Únie“) v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona č.
315/2001 Z. z.). Mal za to, že má právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu.

5. Ďalej mal za to, že pasívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore je žalovaný (štát), ktorý
zodpovedá za (správne) prebratie smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku; ide o
objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán štátu sa porušenia práva Únie
dopustil.

6. Súd prvej inštancie zastával názor, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča,
pretože vo vzťahu k žalobcovi za sporné obdobie od júla 2020 do júna 2023 nemožno uplatniť žiadnu
výnimku z jej pôsobnosti.

7. Podľa súdu prvej inštancie smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho

poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia
sú v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje
služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento opakovane
prekračuje smernicou 2003/88/ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu,
že čas služobnej pohotovosti sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho denného alebo

týždenného pracovného času. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času, pričom v skutočnosti sa tento (neaktívny) čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného
času hasiča; vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z., je preto v rozpore s článkom
6 písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho

poriadku Slovenskej republiky. Čas služobnej (pracovnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do
pracovného času žalobcu, pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a musí mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby.

8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca pracuje ako hasič s miestom

výkonu práce v Revúcej. Z doloženého dochádzkového systému a výsluchu žalobcu za sporné obdobie
od júla 2020 do júna 2023 súd zistil, že žalobca pracoval na zmeny a zo zmeny v trvaní 24 hodín
pozostávajúcej z času výkonu štátnej služby od 07.00 hod. do 22.00 hod. a od 06.00 hod. do 07.00 hod.
nasledujúceho dňa a medzitým z času služobnej pohotovosti od 22.00 hod. do 06.00 hod. (počas ktorej
bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd, počas jednej zmeny

bol teda k dispozícii svojmu zamestnávateľovi celých 24 hodín), sa mu do služobného času počítal
iba čas výkonu štátnej služby a prípadný nadčas počas služobnej pohotovosti, ale nie celá služobná
pohotovosť. Žalobca odpracoval viac hodín ako právom Európskej Únie (ďalej aj „Únia“), konkrétne čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES povolený limit hodín priemerného týždenného pracovného (služobného)
času 48 hodín v týchto sedemdňových obdobiach: 05.07. – 23.07.2020, 01.08. – 06.09.2020, 15.09.

- 24.09.2020, 30.09. – 06.10.2020, 24.10. – 14.11.2020, 23.11. – 29.11.2020, 13.12. – 20.12.2020,
01.01. – 28.01.2021, 08.02. – 11.03.2021, 23.03. – 01.04.2021, 07.04. – 13.04.2021, 26.04. –
13.05.2021, 19.05. – 25.05.2021, 31.05. – 15.06.2021, 30.06. – 21.07.2021, 11.08. – 26.08.2021, 04.09.
– 16.09.2021, 22.09. – 19.10.2021, 28.10. – 18.11.2021, 30.11. – 12.12.2021, 02.01. – 08.01.2022,
14.01. – 20.01.2022, 01.02. – 13.02.2022, 22.02. – 26.03.2022, 05.04. – 20.04.2022, 26.04. –

07.05.2022, 11.05. – 25.06.2022, 01.07. – 22.07.2022, 31.07. – 30.08.2022, 05.09. – 05.10.2022,
14.10. – 20.10.2022, 26.10. – 30.10.2022, 04.11. – 10.11.2022, 07.12. – 16.12.2022, 31.12.2022 –
06.01.2023, 09.01. – 27.01.2023, 05.02. – 07.03.2023, 16.03. – 31.03.2023, 12.04. – 04.05.2023, 10.05.– 27.05.2023, 05.06. – 23.06.2023. Právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES bolo v spornom období opakovane porušované.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z počtu hodín, ktoré žalobca skutočne odpracoval, nie z fondu
pracovného času, majúc za to, že fond pracovného času je len plánovaný čas, ktorý by mal byť v
danom mesiaci odpracovaný (napr. ak je zamestnanec celý mesiac PN, odpracuje 0 hodín, ale fond
pracovného času má napr. 187 hod.). Súd prvej inštancie nezapočítal do odpracovaných hodín školenia,
pretože z predložených listinných dôkazov nevyplývalo, koľko všetky absolvované školenia trvali. Súčet

odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom
v rozpore so smernicou 2003/88/ES, tak predstavuje podľa výpočtu súdu prvej inštancie u žalobcu za
žalované obdobie 7/2020 - 6/2023 cca 1 900 hodín. Tento čas je iný ako tvrdil žalobca, lebo ten jednak
nesprávne vychádzal z fondu pracovného času a robil priemer za obdobie 1 mesiaca. Súd vychádzal z
počtu odpracovaných hodín podľa prehľadov o dochádzke, ktoré sa zhodujú so skutočným stavom.

10. Prekročenie smernicou 2003/88/ES stanoveného limitu priemerného týždenného pracovného času
súd prvej inštancie sledoval v rámci sedemdňových období z nasledovných dôvodov:

11. Smernica č. 2003/88/ES umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere
pracovný čas (vrátane pohotovosti) nepresiahne 48 hodín týždenne. V prípade, ak si štát takéto

referenčné obdobie určí, môže sa v súlade so smernicou v rámci 7 dní prekročiť pracovný čas
zamestnanca 48 hod., neskôr musí však pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom
stanovené obdobie pracovník neodpracoval viac ako 48 hod. Smernica určuje, v akom rozpätí môže
štát toto referenčné obdobie určiť. Čím dlhšie obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa môže pracovný
čas rozvrhovať. Súd prvej inštancie zdôraznil, že referenčné obdobie nie je stanovené smernicou č.

2003/88/ES, táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť. Slovenská republika
však v zákone o HaZZ nestanovila, aký je maximálny priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov
HaZZ, preto zo zákona nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejaký priemer a za aké obdobie sa
má priemer vypočítavať. Podľa názoru súdu prvej inštancie obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný
čas (§ 86 zákona o HaZZ) a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas

sú odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať a nemusia. Napríklad v Zákonníku práce je určené, že pri
nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času sa čas rozvrhuje nerovnomerne na jednotlivé týždne a
referenčné obdobie maximálneho priemerného týždenného času sú štyri mesiace. To, že zákonodarca
stanovil, na aké obdobie sa služobný čas rozvrhuje, neznamená stanovenie referenčného obdobia
pre výpočet priemeru týždenného pracovného času v zmysle smernice. To by bolo podľa súdu prvej

inštancie aj nelogické, ak sa nestanoví maximálny priemerný limit, nie je dôvod určovať obdobie, za
ktorý sa priemer určuje. Zákonník práce sa v týchto otázkach na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Za
týchto okolností (nestanovením možnosti určovania priemeru za určité referenčné obdobie), ak zákon
o HaZZ nebráni prekračovaniu 48-hodinového pracovného času pre každé obdobie siedmich dní, je to
v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES. Súd prvej inštancie mal preto za to, že v prípade nestanovenia

limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pre príslušníkov HaZZ a referenčného
obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom)
priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov)
pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hod.

12. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho
dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva (b) porušenie je
dostatočne závažné a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a škodou. Článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo, ktoré možno uplatniť priamo pred vnútroštátnym

súdom; porušenie smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané, pretože jeho priemerný
týždenný pracovný čas presiahol 48 hodín; porušenie práva žalobcu bolo dostatočne závažné,
pretože bolo v rozpore s judikatúrou súdneho dvora; existuje aj príčinná súvislosť medzi porušením
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody (ujmou) žalobcu v dôsledky straty času
na odpočinok. S poukazom na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil

zamestnávateľa na porušovanie smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr
voči zamestnávateľovi, je pre záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES a vznikom škody nepodstatná.13. Smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej
porušením práva Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu

práv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky
podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie,
t.j. v tomto prípade podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku

zásahu do práva na ochranu osobnosti). Súd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom
znenízdôvodu,ženesprávnetransponovaniesmernicejepostupomNárodnejradySlovenskejrepubliky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa podľa tohto
zákona nepovažuje za nesprávny úradný postup. Porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
bolo porušované právo žalobcu na ochranu zdravia (primeraný odpočinok po práci) a súčasne právo

žalobcu na súkromie a rodinný život (voľný čas nemohol tráviť podľa svojho uváženia); vzhľadom na
povahu porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, keď žalovaný ako členský štát
Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky neprekročenia maximálnej hranice
týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá toto prekročenie umožňuje,
je možné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, prípadne na odstránenie

trvajúcich následkov, nie je vhodným riešením vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát). Do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia. Ak by sa celý čas strávený na pracovisku
započítal do pracovného času, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne oveľa menej
času; ide teda o zásah, ktorý vytvoril nezvratný stav straty hodín voľného času a času na regeneráciu
síl žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pracuje ako hasič aj v súčasnosti, toto porušovanie

je dlhodobé, a preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
a peňažná náhrada predstavuje spôsobilý prostriedok odškodnenia ujmy vzniknutej žalobcovi. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo
možné priznať len za vopred definované následky. Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 7 973,29 € súd považoval za primeranú len do výšky 2 000,- € pri zohľadnení dĺžky doby porušenia

práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to
skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú
alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou
žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so
svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať

tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie
a nutnú regeneráciu. Na druhej strane z výpovede žalobcu vyplýva, že zásah do práva žalobcu sa
neprejavil vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo
na jeho zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach jeho života. Preto súd prvej po zohľadnení
všetkých okolností prípadu, ako aj výšky náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch priznávanej v iných

prípadoch, pri rôznych porušeniach osobnostných práv, či s prihliadnutím na rozsah odškodňovania
obetí trestných činov, priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť
účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobcu a v časti o zaplatenie zvyšných 5 973,29 €
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

14. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného, podľa súdu
prvej inštancie táto námietka je síce čiastočne dôvodná, pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred
podaním žaloby (od 01.07.2020 do 06.08.2020), ale súčasne nemajúca zásadný (majúca nepatrný)
vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody vzhľadom na celkové obdobie, za ktoré bola
náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená. Žalobca sa síce domáha náhrady za obdobie od 01.07.2020

do 30.06.2023, náhrada mu však bola súdom prvej inštancie priznaná vzhľadom na obdobie, kedy mu
skutočne ujma vznikla, kedy u neho dochádzalo k porušovaniu práv.

15. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie
bol názoru, že neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na

úroky z omeškania pri zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením práva Európskej Únie. Mal za
to, že i pri úrokoch z omeškania z plnenia za porušenie práva Európskej Únie je nutné aplikovať
Súdnym dvorom EÚ koncipovanú zásadu ekvivalencie, podľa ktorej kritériá pre priznanie náhrady za
porušenie práva Spoločenstva nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nárokyna základe vnútroštátneho práva. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (čo je najpodobnejší nárok k uplatnenému nároku) patria poškodenému úroky z
omeškania z priznanej náhrady najskôr odo dňa oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí nárok

na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd
neurčí začiatok jej plynutia neskôr. V súlade so zásadou ekvivalencie je nutné poškodenému priznať
úroky z omeškania z náhrady za porušenie práva EÚ obdobným spôsobom. Súd prvej inštancie mal
za to, že keďže v prípade porušenia práva EÚ sa nevyžaduje predbežné prejednanie nároku, žalovaný
sa dostal do omeškania obdobne ako pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

dňom oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí nárok na náhradu škody. V predmetnej veci je to
25.09.2023, kedy žalovaný doručil súdu vyjadrenie k žalobe, kde celý uplatnený nárok neuznáva čo do
základu i výšky. Od tohto dňa preto žalobcovi patria úroky z omeškania zo súdom priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania bola 4,5
%, preto žalobcovi patria úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne. Vzhľadom na vyššie uvedené a
skutočnosť, že žalobca si úroky z omeškania uplatnil v nižšej percentuálnej výške 9,25 % ročne, súd

prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne
od 25.09.2023 do zaplatenia zo súdom priznanej sumy 2 000,- € a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov
z omeškania súd žalobu taktiež zamietol.

16. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1

Civilnéhosporovéhoporiadkuvplatnomznení(ďalejaj„CSP“)vzhľadomnaplnýúspechžalobcuvspore
ohľadne základu nároku, len výška plnenia závisela od úvahy súdu. Preto mu priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy. Dodal, že o výške trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník.

17.ProtiI.výrokurozsudkusúduprvejinštancieočiastočnomvyhovenížalobeaprotiIII.výrokuonároku
na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozsudok súdu prvej inštancie
označil za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Žalovaný v prvom rade namietal právomoc súdu skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného posudzovanie súladu všeobecne záväzných právnych
predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej Únie nespadá do právomoci

súdu prvej inštancie, resp. do právomoci iného všeobecného súdu členského štátu Európskej Únie;
záver o takomto nesúlade si súd prvej inštancie nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku, pretože
dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet konania, ktorým je len individuálny
nárok žalobcu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy.

19. V druhom rade žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Bol názoru,
že žalobca nepreukázal tvrdenú nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.). Predmetom konania bol pritom nárok žalobcu na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky, na vyhovenie žalobe bol preto žalobca povinný toto svoje

tvrdenie preukázať (t.j. poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli
v rozpore so smernicou 2003/88/ES). Podľa žalovaného žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.
z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy
rozdiel medzi prebratím (transpozíciou) smernice a aplikáciou smernice. V prípade prebratia smernice
do právneho poriadku ide o prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku členského štátu, ktorý následne musí byť v súlade s obsahom smernice. Pokiaľ
žalobca tvrdil, že žalovaný (Slovenská republika) v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., bol povinný preukázať konkrétne
pochybenie, ktoré mu spôsobilo škodu, a to porovnaním textu zákona pred prebratím smernice 2003/88/
ES a po ňom (až po takomto porovnaní bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou

prebratia smernice 2003/88/ES). Len v dôsledku skutočnosti, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne
neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, resp. neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín, nemožno dospieť k záveru, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratánesprávne.Nebolopovinnosťoužalovanéhoskopírovaťdoslovnézneniekaždéhoustanoveniasmernice
2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to aj vzhľadom na priamy účinok smernice; zdôraznil, že
žiadneustanoveniezákonač.315/2001Z.z.niejemožnépovažovaťzarozpornésosmernicou2003/88/

ES. V prípade aplikácie smernice ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad.
Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Môže nastať
prípad, že smernica je do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie
(t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna

aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto je
nevyhnutné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže
byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. V prejednávanom spore žalobca pritom namietal
nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade. Žalovaný
(Slovenská republika) nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný (Slovenská republika) má podľa

žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice
2003/88/ES. Žalovaný (Slovenská republika) však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom,
ktorý by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného
titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil rozdiel
medzi Slovenskou republikou (žalovaným) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré treba

považovať za dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych
vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný (Slovenská republika)
pri preberaní smernice neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla
vzniknúť žiadna škoda, teda ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje
v prejednávanom spore, pretože ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom

mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Nie je prípustné, aby sa
zodpovednosť žalovaného (Slovenskej republiky) odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky; zamieňanie žalovaného (Slovenskej republiky) za ministerstvo vnútra predstavuje ďalší dôvod
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

20. V treťom rade žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť
smernice 2003/88/ES, ktorá sa podľa žalovaného na služobný pomer príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru (žalobcu) vzhľadom na charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času
nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany (článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 smernice
Rady 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci). Rozhodnutie súdneho dvora C-429/09 sa týka „mestského hasiča“,

preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú
im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia. Nakoľko
smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času

ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej
úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu
nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

21. Ďalej sa žalovaný v odvolaní zaoberal otázkou splnenia predpokladov zodpovednosti štátu za

náhradu škody jednotlivcovi z dôvodu porušenia práva Únie, ktorú podľa jeho názoru súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil. V tomto smere zdôraznil, že článok 6 smernice 2003/88/ES je spomenutý
v článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie článku 6 smernice 2003/88/ES je

situácia (ako v prejednávanom spore), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
Všeobecné podmienky zodpovednosti štátu za náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie sú
definované ako (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, (b) porušenie
je dostatočne závažné a (c) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinnásúvislosť. Podľa žalovaného žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil vznik nároku na náhradu škody.
Spôsobenú škodu žalobca stanovil nejasným spôsobom, že mu mala vzniknúť vykonávaním nariadenej
služobnej pohotovosti, za ktorú bol však žalobca riadne odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je

pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon
práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby vymedzený priestor na odpočinok, teda zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok)
zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Za čas služobnej

pohotovosti vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj
za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek uvedeným skutočnostiam dospel k
záveru, že služobná pohotovosť žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má sa
započítať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie s poukazom na rozsudky súdneho dvora vo veciach
Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90 vyčítal, že dostatočne neoveril, či žalobca prejavil

primeranú snahu na odvrátenie škody alebo obmedzenie jej rozsahu a či včas využil všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude znášať škodu, musí
vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.

22. Pokiaľ ide o formu a spôsob výpočtu náhrady škody, žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo

veci C-429/09 Günter Fuß, z ktorého vyplýva, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať
vnútroštátny súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady.

23. Žalobou uplatnený nárok považoval žalovaný za mzdový nárok žalobcu. Napriek tomu, že žalobca
uplatnený nárok označil ako nemajetkovú ujmu, k žalobe prikladá ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých
výpočet je mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej
náhrady škody formou doplatku. Takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č.

315/2001 Z. z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo
forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovú ujmu. Je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu
48 hodinového týždenného pracovného času. Je nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy

vychádzal nielen z počtu hodín nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých
hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas
prekročený nebol. Žalobca úplne ignoruje fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej
ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom
na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu

vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá
mzdový nárokom. Podľa názoru žalovaného žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za
odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný 48
hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu
zamestnávateľovi. Aj z uvedeného dôvodu žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko

mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je ministerstvo
vnútra a nie štát.

24. Pokiaľ súd prvej inštancie nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nemajetkovej ujme (§ 11 až § 13), žalovaný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje

za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu, podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V
zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť náhrada nemajetkovej ujmy rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy. Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady

priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Poukázal
tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa ktorého: „Pri určovaní
sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu
činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ichjudikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej
náhrady.“ Žalovaný uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam

násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov, prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia alebo násilné činy.

25. Žalovaný podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na

zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade
s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a
ani riadne neodôvodnil výšku ujmy. Podľa názoru žalovaného tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy.

26. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol, v čom údajný

neoprávnený zásah spočíval. Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu
reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať. Žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom
živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na

rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,
je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo prvostupňový
súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Podľa

žalovaného žalobca, ani jeho právny zástupca v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného
života a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobca požaduje.

27. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu
skutočne existoval, tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby
sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len
finančnéhoplnenia,ktorémáslúžiťlenakoakásikompenzácia,beztohoabyboltentoúdajnýprotiprávny

stav do budúcna napravený. Nemožno preto hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť kompenzovaná v peniazoch. Úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný
odpočinok a z toho vyplývajúci zásah do jeho osobnostných práv sú preto celkom bezpredmetné,
nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície
u zamestnávateľa.

28. Žalovaný nesúhlasil ani s priznaním úroku z omeškania zo súdom prisúdenej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že neexistuje ustálená súdna prax
najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na úroky z omeškania pri zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením práva EÚ, na strane druhej uvádza, že v tomto prípade je potrebné aplikovať zásadu

ekvivalencie vyplývajúcu z judikatúry súdneho dvora. V nadväznosti na túto úvahu analogicky aplikoval
právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorej, ako uvádza súd prvej inštancie, prináleží žalobcovi
právo na úroky z omeškania momentom oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí uplatnený
nárok na náhradu škody. Nakoľko v tomto prípade nebolo možné postupovať podľa daného zákona a

súdnemu konaniu neprechádzala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, súd prvej inštancie považoval za spravodlivé priznať žalobcovi úrok z omeškania od momentu,
kedy žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že nárok žalobcu neuznáva ani čo do základu
ani čo do výšky. Podľa názoru žalovaného mal súd prvej inštancie aplikovať právnu úpravu a ustálenú
súdnu prax týkajúcu sa ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, nie právnu úpravu zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovaný preto uplatnený úrok z omeškania považoval
za rozporný so zákonom, ako aj s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012, podľa
ktorého: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdnehorozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania.“ Žalovaný mal preto za to, že sa nemohol dostať do omeškania pred dňom
právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, preto žalobcovi nárok

na úroky z omeškania nepatrí.

29. Pokiaľ ide o III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, žalovaný
nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu, mal za to, že nárok
žalobcu bol nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.

V prípade, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu, závislý výrok o trovách konania musí byť zmenený
v prospech žalovaného.

30. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v
plnom rozsahu zamietol. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

32. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie vec prejednať a rozhodnúť
uviedol, že súd prvej inštancie ako všeobecný súd má právomoc na prejednanie tohto sporu,

argumentácia súdu prvej inštancie plne korešponduje s pomerne bohatou rozhodovacou činnosťou
súdov v tejto právnej oblasti. S poukazom na § 3 ods. 1 CSP a § 21 OZ žalobca konštatoval, že spor
o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia
smerniceÚniedovnútroštátnehoprávnehoporiadkujesúkromnoprávnymsporom.Zjudikatúrysúdneho
dvoravyplýva,žesporyonáhraduškodyspôsobenejporušenímprávaÚniemedzijednotlivcomaštátom

majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu
musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva Únie a
teda aj jeden z jeho predpokladov, a to dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom
je priznanie práv jednotlivcom. Z týchto dôvodov preto podľa žalobcu nie je dôvodná argumentácia
žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001

Z.z. so smernicou 2003/88/ES.

33. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore,
žalobca poukázal na čl. 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je smernica adresovaná členským
štátom, pričom žalovaný ako členský štát Únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do

Únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát, teda žalovaný zodpovedný aj za nesprávnu
aplikáciu smernice, pokiaľ k nej došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku
Slovenskejrepubliky.Keďžesmernica2003/88/ESjeurčenáštátu,tedažalovanému,vkonaníonáhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný

žalovaný – štát.

34. Žalobca mal zhodne so súdom prvej inštancie za to, že na tento prípad dopadá pôsobnosť smernice
2003/88/ES. Poukázal na to, že pri výklade smernice je potrebné vychádzať z príslušnej judikatúry
súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal súdny dvor

(rozsudok C -261/2021 zo dňa 07.07.2022). Nie je preto dôvodu sa odchýliť od rozhodnutí súdneho
dvora vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b)
smernice má priamy účinok, priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Rozhodol, že sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na

poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im
zvereným a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom
nepredvídateľnéamôžuvystaviťpracovníkovurčitýmrizikám.Pojempracovníkamáautonómnyvýznam
vlastný právu Únie, nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov jednotlivých členských
štátov Únie. Pracovníkom je každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa

a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho
práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom nie je teda vo vzťahu k posudzovaniu
charakteristiky pracovníka relevantná a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/9, C-518/15), je teda bez právneho významu, či
si hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo
štátny. Žalobca poukázal tiež na to, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom

ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie,
ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 body
33. až 35.) Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice

tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.) Súdny dvor opakovane judikoval, že časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08

bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04). Skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je
žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nemá vplyv na porušenie

čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že do pracovného času sa má započítavať aj doba
služobnej pohotovosti vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora (C-214/20, C-580/19, C-344/19).

35. Podľa žalobcu neobstojí ani žalovaným spomenutá možnosť odchýliť sa od uplatňovania niektorých
článkov smernice v prípadoch uvedených v čl. 17 smernice 2003/88/ES, nakoľko tento článok v súlade

s odsekom 2 odchýlku od článku 2 alebo 6 smernice nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z.z. v prílohe č.
4 bod 6 preberá smernicu 2003/88/ES, preto možno dospieť k záveru, že v danom prípade služobná
činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice.

36. K námietke žalovaného, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“. ktorá mu mala

vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný žalobca uviedol, že zo žaloby je zrejmé, že si uplatnil nárok na náhradu škody
(nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u neho došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany
žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (čl.
40 Ústavy Slovenskej republiky) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného

času bolo podľa odôvodnenia smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože reálne musel
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal

o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Žalobca výšku nároku odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Hneď v úvode žaloby uviedol svoj rodinný stav a
rodinné zázemie, voľnočasové aktivity a teda svoje záujmy, prípadne záujmy detí, ktorým sa vo voľnom
čase venuje a toto uviedol aj na pojednávaní v rámci svojho výsluchu. Žalobca má za to, že uniesol

bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu
vyplývajúcich z judikatúry súdneho dvora. Poukázal na to, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol
do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý správne, pretože tento právny poriadok umožňuje,
aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hod., keď do služobného
času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti. Žalobca v

žalobe preukázal listinnými dôkazmi, že za sporné obdobie od 07/2020 do 06/2023 priemerný týždenný
služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hod. Žaloba obsahuje aj tabuľku, z ktorej vyplýva počet
hodín odpracovaných pracovnej pohotovosti. Došlo teda k porušeniu článku smernice ktorý má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Zároveň bolo ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice porušené dostatočne závažným spôsobom,

pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu ohľadne hornej hranice priemerného týždenného pracovného času a súčasne ide o
porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (rozsudok C-429/09).
Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikomujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u
žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, práva
na súkromie a rodinný život, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle

smernice, a to na úkorsvojich blízkych ako aj seba, čas ktorý musel stráviť v práci, mohol venovať rodine,
priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.
Žalobca pritom v jednom zo svojich vyjadrení riadne identifikoval obdobia jednotlivých kalendárnych
týždňov, v ktorých dochádzalo k prekračovaniu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného
času.

37. Podľa žalobcu nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že v dôsledku toho, že žalobca neupozornil
svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, teda nevyvinul
primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, nie je daná príčinná súvislosť medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu. Opätovne poukázal na judikatúru súdneho dvoru vzťahujúcu sa na
žalobcu ako hasiča, z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným

osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by
to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť
zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im

priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. V veci ako je vec tohto sporu, ktorá sa týka
porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok,
že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie

takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by
potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom poriadku Únie a
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavaniebeztoho,abyjumohlipreniesťnajednotlivcov.
Žalobca preto zhrnul, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci

požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, aby na účely uplatnenia nároku na
získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli preto splnené. Za nedôvodnú preto
považoval aj námietku žalovaného, že nepreukázal spôsobenú ujmu. Žalobca uviedol, že preukázal, že

v rozhodnom žalovanom období odpracoval celkovo v žalobe presne uvedený počet hodín služobnej
pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES neboli započítané do pracovného
času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného
služobného odpracovaného času, keď jednotlivé kalendárne týždne, kedy k tomu dochádzalo, riadne
identifikoval.

38. Žalobca poukázal na to, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody
v prípade jej porušenia, judikatúra súdneho dvora len určuje, že náhrada škody spôsobená jednotlivcovi
(občanovi členského štátu EÚ) porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri

dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo
forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

39. Ani právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti

štátu spôsobenej porušením práva Únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto sa žalobca stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie, že jeho ujma má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa
§ 11 až 13 OZ).

40. Žalobca nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. So zreteľom na
povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a
právo na súkromie a okolnosti porušovania práva bol žalobcu názoru, že v súdenej veci sú splnenépodmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 OZ, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Žalovaný
ako členský štát EÚ totižto neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej
pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah,
ktorým je štát, namieste. Do úvahy vzhľadom na už vyššie uvedené neprichádza ani morálna satisfakcia,
ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z

formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je
len príkladom uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 OZ nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza

do úvahy tam, kde satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ sa nejaví ako postačujúca. Žalobcovi ako fyzickej
osobe tak vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

41. Polemika žalovaného, keď uvádza, že otáznym zostáva, akú činnosť by chcel žalobca vykonávať
v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na

nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby
sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s
rodinou, podľa žalobcu neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej pohotovosti
je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená,

že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti sa preto
od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť
„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp.

spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda
je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je
z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Práva žalobcu vyplývajúce zo smernice 2003/88/ES neboli štátom
dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a

to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby
mal možnosť si po práci náležite odpočinúť.

42. Z týchto dôvodov preto žalobca považuje svoj nárok za dôvodný a priznanú náhradu nemajetkovej
ujmy súdom prvej inštancie za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom

služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času,
berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
tohto zásahu, nie je podľa žalobcu primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietalžalovaný.Prisúdenánáhradanemajetkovejujmyneprevyšujeanináhradypriznanévprípadoch
zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných

činov. Nemožno pritom opomenúť ani fakt, že k zásahu do práva žalobcu dochádzalo počas dlhšieho
časového obdobia, t. j. v priebehu troch rokov spätne pred podaním žaloby na súd.

43. Žalobca bol názoru, že peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy možno považovať za primeranú aj
s ohľadom na nasledujúce skutočnosti: Žalovaný naďalej sústavne porušuje tzv. nadriadené právo vo

vzťahu k všetkým hasičom v rámci celej SR, sám dobrovoľne neodškodňuje nikoho z tejto skupiny
osôb. Ani za obdobie niekoľkých rokov sa nezjednala náprava a štátu hrozia ďalšie a ďalšie žaloby tejto
skupiny jednotlivcov, čo nemôže ísť na ich ťarchu v podobe priznávania príliš nízkych nemajetkových
ujem a naopak v prospech samotného žalovaného, keď takýto stav zrejme štátu vyhovuje a radšej
odškodní obdobných žalobcov symbolickými sumami, než aby vyriešil problém dlhodobo aj vo vzťahu

k udržateľnosti štátneho rozpočtu. Práve tieto okolnosti v súhrne musia podľa názoru žalobcu byť
pre žalovaného ako štát mementom, že priznávané sumy nemajetkovej ujmy by mali byť u žalobcov
postupom času vyššie a vyššie, keď žalovaný dlhodobo toleruje takýto v rozpore s právom Únienepriaznivý, nezákonný stav aj vzhľadom na infláciu, ale najmä (ne)záujem žalovaného o zjednanie
nápravy v obdobných veciach ani po niekoľkých rokoch.

44. K námietke žalovaného ohľadne priznaných úrokov z omeškania a poukaz žalovaného na jediný
rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012, žalobca uviedol, že v podanej žalobe
poukázal na novšiu rozhodovaciu súdnu prax, predovšetkým na rozhodnutia NS SR, a to uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022 a v ňom citovanú
judikatúru, t. j. napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/48/2017 zo

dňa 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020 a sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020,
atakrozhodnutieNSSR,sp.zn.6Cdo185/2011možnopodľažalobcupovažovaťčasovozaprekonané.
V tejto súvislosti odkázal aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 2149/17 zo dňa 10.12.2019. Súd
prvej inštancie pritom správne pri priznávaní úroku z omeškania zo súdom priznanej istiny vychádzal
aj zo zásady ekvivalencie.

45. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu reagoval na
niektoré právne aspekty namietané v odvolaní, pričom vo vyjadrení poukázal na svoju predchádzajúcu
argumentáciu. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola zo
stranysúduprvejinštanciesprávneaplikovaná,žalovanýsavplnomrozsahupridržiavasvojhoodvolania
a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Na základe uvedeného zotrval na podanom

odvolaní a svojej odvolacej argumentácii.

46. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

47.Krajskýsúdfunkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolanížalovanéhopodľa§34ods.1CSPprejednal

vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie
podľa § 385 ods. 1 CSP naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380 ods.
1 CSP odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379 CSP dospel
odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napádanom I. výroku o čiastočnom vyhovení

žalobe je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani
zrušenie.

48. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom

období júl 2020 až jún 2023 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

49. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením

práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je
štát je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom
prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že
spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať

príslušné vnútroštátne súdy.

50. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a

povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,
či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia
tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní
chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

51. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, žesmernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich

konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že

zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného

času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou

služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli

prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho

roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy

sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo

preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

52. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval
na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES

na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiskaprejednávaného sporu bez právneho významu. Zhodne so žalobcom odvolací súd poukazuje na článok
29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica adresovaná členským štátom. Žalovaný ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je

zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za
jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/

ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaný (štát). Odvolací súd vzhľadom na
vyššie uvedené uzatvára, že námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie nie
je dôvodná.

53. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade

žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany). Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD EÚ (rozsudok
C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi

súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani
možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne

a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť
pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný
rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď

za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho
práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na
ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body

52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené
je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj fakt, či
takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský
alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským

štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).
Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod
95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04

vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho
pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť

na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,

C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento
záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Odvolací
súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení súdneho dvora C-52/04 vo veci Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2
prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie riadnej činnosti
služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade

závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je
charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri
rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou
zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej

služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17
ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou
nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské

obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej
ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

54. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám

alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie
splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný

týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny
poriadokumožňuje,abypriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuvrátanenadčasovpresiahol48hodín.

Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyÚnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

55. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani

spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovaťsvojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

56. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore

so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v

právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

57. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 7 973,29 €,
ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020
do júna 2023. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď žalobu žalobcu vyhodnotil
ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu 2 000,- € a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd

nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva mzdový nárok, pretože
o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval z konkrétnych ustanovení
zákona č. 315/2001 Z.z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by
na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ
a nie štát. Nakoľko súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob
jej výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou
úvahou môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či
vyššej výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať viac, než čoho
sa domáha).

58. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť

vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd

prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od júla 2020 do júna
2023odpracovalvpriemereviacako48hodíntýždenne.Žalobcanapreukázaniesvojhotvrdeniaopočte

odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom
v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

59. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá

zákona č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže
pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6
písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované
hodiny určenej služobnej pohotovosti v počte 1 900 neboli započítané do odpracovaného času. Spôsobplánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za následok
prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku

v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času nezapočítavajú.

60. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období júl 2020 až jún 2023 mal služobný

čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných
zmien výkonu služby a 7-hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku, resp. neskôr zo 16-hodinových
pracovných zmien výkonu služby a 8-hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku, t. j. v rámci jednej
zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol
rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej
trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá

sa do fondu pracovného času nezapočítavala. Vo vykazovanom období od júla 2020 do júna 2023
odpracoval žalobca cca 1 900 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon
17/16 hodinovej služobnej činnosti, žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola,
preto sa môže javiť vychádzajúc iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit
týždenného pracovného času podľa smernice prekročený nebol.

61. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1
CSP za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazuje, že
v období od júla 2020 do júna 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný

čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci,
za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej Únie nahradiť nemajetkovú
ujmu vo forme finančného plnenia. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb
príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici v Revúcej v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie nerozporoval, v odvolaní už tvrdí, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48

hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Žalobca predložil
súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie od 07/2020 do 06/2023 s
podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, práce nadčas,
čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas určený
smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci opakovane prekračovaný. Ide

o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť
účinným spôsobom spochybnená nebola. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení
zákona o HaZZ, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SD EÚ k výkladu
pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc.

62. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období júl 2020 až jún 2023. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky.

63. Neobstojí argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas
služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok
(spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad),musítambyťfyzickyprítomnýabezohľadunato,ženemusíbyť„aktívny“počascelejdĺžkytrvania

služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné

úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu považuje odvolací
súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak,
aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv
žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľanázoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je
a nemôže ho stráviť inak.

64. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje
ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/47/2023 zo dňa 27.05.2024, z ktorého
vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody
nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,
resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Tento záver vyvodil NS SR z nasledovných
úvah: „Dovolací súd v uznesení sp.zn. 2Cdo/188/2021 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej

ujmy a jej prípadnou limitáciou v zmysle osobitného zákona o obetiach trestných činov poukázal na
to, že výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je ponechané na
voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných
práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 OZ (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty,
ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti

ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť, a
to spôsobom, ktorý uvádza zákon – vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce
závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej

ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi „finančnou náplasťou“, ktorou je
pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody.
Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť,
odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie. Stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť

ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu,
ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre
posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ. V danom prípade odvolací súd zníženie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom 1/ až 4/ priznal súd prvej inštancie, odôvodnil
tým, že výška náhrad priznaných súdom prvej inštancie nezohľadňuje obmedzenie vyplývajúce z §

12 a § 13 zákona o obetiach. Podľa odvolacieho súdu výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.
Takýto prístup odvolacieho súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie
porovnateľného posúdenia veci v porovnateľných prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere
vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť

každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými
príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému
dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry
pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama
jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako

okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a
jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka
sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí
súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými
prípadmi a už vôbec nie kategoricky odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej

nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných
činov určenej zákonom o obetiach. Odborná spisba považuje určovanie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy pozostalých obete dopravnej nehody od rozsahu odškodnenia podľa zákona o obetiach za
argumentačné tendencie, ku ktorým uvádza, že zákon o obetiach ustanovuje pevnou sumou výšku
odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy

(§ 12 ods. 2 zákona o obetiach), ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o
obetiach). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát
dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity
(a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu“)), nie je presvedčivé,ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné
preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o
obetiach na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných

subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také
spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na
rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom
a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu

v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
o obetiach nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.
Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal
spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala byť
ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ týchto

zákonnýchnoriem.(Trojčáková,V.:Určovanievýškynáhradynemajetkovejujmysekundárnychobetí,IN:
Súkromné právo č. 3/2020.)“. Aj vzhľadom na vyššie citovanú relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia
NS SR záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody
nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov možno podľa názoru odvolacieho súdu analogicky aplikovať aj pri určovaní výšky

peňažnejnáhradunemajetkovejujmyinejosoby,doktorejosobnostnýchpráv(najmäprávanasúkromný
a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom, nemusí sa jednať pozostalého obete
dopravnej nehody a to o to viac, že k neoprávnenému zásahu nedošlo trestným činom.

65. Žalovaný v odvolaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

288/2017 argumentuje, že všeobecné súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a
v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Odvolací súd rešpektuje
ústavným súdom vyslovený názor a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou rozhodol
aj v tejto veci. Predmetom odvolacieho konania už boli skutkovo a právne totožné prípady náhrady
nemajetkovej ujmy požadované príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru prejednávané napr.

Okresným súdom Zvolen. Až na jednu vec vedenú na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/16/2021
bolo žalobám, ktorými bola uplatnená istina peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vyhovené v plnom
rozsahuaodvolacímKrajskýmsúdomvBanskejBystriciboližalobámvyhovujúcerozhodnutiapotvrdené
akovecnesprávne(sp.zn.17Co/59/2022,16Co/36/2022,17Co/47/2022,14Co/36/2022,16Co/26/2022,
16Co/53/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022) a pokiaľ Okresný súd Zvolen žalobe nevyhovel, vo veci

sp.zn.8C/15/2021KrajskýsúdvBanskejBystricizmeniljehorozsudokrozsudkomsp.zn.16Co/11/2022
a žalobe vyhovel.

66. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať

peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods.

1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného
práva (práva na ochranu zdravia a práva na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani

žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

67. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený úrok z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, na

rozdiel od súdu prvej inštancie je odvolací súd názoru, že ak nemožno analogicky aplikovať zákon č.
514/2003 Z.z. na samotnú škodu (istinu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) spôsobenú nesprávnou
transpozíciou smernice 2003/88/ES, nemožno tento zákon analogicky, resp. primerane aplikovať ani
na jej príslušenstvo. Preto nie je použiteľná ani judikatúra, na ktorú poukazoval žalobca, či žalovanýriešiaca moment počiatku omeškania so zaplatením peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
pri výkone verejnej moci odvíjajúca sa od ust. § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2012 (kedy toto ustanovenie počiatok omeškania ešte osobitne neriešilo - rozsudok NS SR sp.

zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012) a v znení účinnom po tomto dátume (rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022, sp. zn. 4Cdo/48/2017 zo dňa
30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020, sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020).
Keďže peňažná náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobcovi priznaná na základe analogickej aplikácie
§ 11 a § 13 OZ, je podľa názoru odvolacieho súdu na mieste analogicky aplikovať aj judikatúru

najvyššejsúdnejautority–NajvyššiehosúduSRriešiacuotázkuomeškaniasplnenímpeňažnejnáhrady
nemajetkovej ujmy v prípadoch priznania tejto náhrady z dôvodu neoprávneného zásahu do ochrany
osobnosti, najmä ak priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade založené na
tom, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu – práva na ochranu zdravia, práva na súkromie, či práva na rodinný
život. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 Co 15/97 zo dňa 24.06.1998, zverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov
SR pod č. R 45/2000, ktorého právna veta o. i. znie: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím
takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ Tento záver vychádza z názoru: „Pokiaľ
žalovaná v odvolaní namietala, že úrok z omeškania nemôže žalobcovi patriť od 22. marca 1992,

pretože sa k uvedenému dňu ešte nemohla dostať do omeškania a nebolo isté, či vôbec bude povinná
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie, odvolací súd sa stotožnil s jej názorom.
Ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka považuje úroky z omeškania za príslušenstvo
pohľadávky.Keďžepredmetnápohľadávkanemohlavtomto(dosiaľprávoplatneneskončenom)súdnom
konaní ešte vzniknúť, nebolo možné žalovanú zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania.“ Pokiaľ

žalobca v tejto otázke poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2017
zo dňa 10.12.2019 riešiaci otázku počiatku omeškania s plnením peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
odlišne, odvolací súd k tomu uvádza, že v súlade s čl. 2 ods. 2 časť vety pred bodkočiarkou základných
princípov CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, rozhodol

spor podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Ústavný súd Českej republiky nie
je v podmienkach právneho poriadku SR najvyššou súdnou autoritou. Odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 129/2017 z 31.10.2017, v ktorom sa
o. i. uvádza: „V uvedenej súvislosti poukazuje dovolací súd na vysvetlenie obsahu pojmu „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo

6/2017 zo 6. marca 2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)

rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“. S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho
súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov,
a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“

Z aktuálnej judikatúry NS SR odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 zo dňa
15.08.2023, v ktorom zotrval na záveroch judikátu R 45/2000, hoci sa v danom konaní argumentovalo
aj názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa
10.12.2019: „Posúdenie existencie práva na úrok z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti v peniazoch je súdnou praxou

riešené ustálene, s ktorým posúdením sa súdy nižších inštancií správne stotožnili. Dovolací súd k tejto
otázke už judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa
dlžník dostáva do omeškania (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Co/15/97 z 24. júna 1998, uverejnený
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 45/2000, m.m.

sp. zn. 6Cdo/185/2011). V danom prípade dovolací súd nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa
mal odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe k tejto otázke, ktorej posúdenie súdmi nižších inštancií
považuje sa vecne správne. V danom prípade rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy z titulu
zásahudoosobnostnýchprávjekonštitutívnymrozhodnutím,nazákladektoréhosažalovanádozvedelao jej výške, preto nemôže dôjsť k omeškaniu skôr ako dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie
určenej rozhodnutím súdu.“ a dodal: „Napokon aj ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2.
októbra 2019 vyslovil, že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného

zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za
rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy
súdu otázky, či sú vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom
rozsahu.Tedanejdetuopovinnosťnastranezasahovateľa,ktorábyvyplývalapriamozhmotnéhopráva,
a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd konštituuje a priznáva právo, keď autoritatívne

posúdi neoprávnenosť zásahu. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania tohto
práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Občianskeho zákonníka.“ Aj v náleze č. k. I. ÚS
22/2024 – 56 zo dňa 12.06.2024 Ústavný súd SR zotrval na názore o konštitutívnom charaktere súdneho
rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu neoprávneného zásahu do
práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

68. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 vyslovil názor,
že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum

rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu.

69. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s § 383
CSP a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako čiastočne
dôvodného ohľadne úroku z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvej

inštancie v I. výroku vo veci samej o čiastočnom vyhovení žalobe zmenil tak, že uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi len sumu 2 000,- € v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
a preto žalobu okrem už súdom prvej inštancie (druhým odvolaním nedotknutým výrokom napadnutého
rozsudku) zamietnutej časti zamietol aj v zostávajúcej časti – uplatneného úroku z omeškania vo
výške 9,25% ročne zo sumy 2 000,- € od 25.09.2023 do zaplatenia. Celkovo zamietnutý nárok na

úrok z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, pre ktorý je rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) tak činí sumu 769,85 € (9,25% ročne zo sumy 7 973,29 € od
doručenia žaloby žalovanému (04.09.2023) do rozhodnutia odvolacieho súdu (18.09.2024)).

70. Odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1

a 2 CSP o nároku strán sporu na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože zmenil
prvostupňové rozhodnutie (§ 396 ods. 2 CSP). O nároku na náhradu trov konania z istiny peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy a z príslušenstva rozhodol dvoma samostatnými výrokmi majúc za to, že
žalobou boli uplatnené dva nároky – 1. nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, kde z hľadiska
posudzovania pomeru úspechu strán v konaní a od neho sa odvíjajúceho rozsahu nároku na náhradu

trov konania je rozhodujúca len skutočnosť, či základ nároku je daný, nakoľko výška plnenia závisí od
úvahy súdu a 2. nárok na úrok z omeškania z uplatnenej istiny peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Aj keď nárok na úrok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky, v tomto prípade ho s poukazom na
už vyššie uvedenú judikatúru NS SR a ÚS SR (viď bod 67. odôvodnenia tohto rozhodnutia) možno
považovať za samostatný nárok, nakoľko ho možno (s úspechom) žalobou uplatniť až uplynutí lehoty

na plnenie istiny peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy priznanej právoplatným rozhodnutím súdu. Pri
určovaní pomeru úspechu pri tomto druhom nároku odvolací súd vychádzal z toho, že neúspech žalobcu
spočíva v celom uplatnenom úroku z omeškania (teda požadovanom z istiny 7 973,29 €), pretože ak
by bol žalobca uplatnil úrok z omeškania tak ako mal, teda až potom, ako by márne uplynula lehota
na plnenie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovená v právoplatnom rozhodnutí súdu, vedel

by jednoznačne určiť, z akej výšky peňažnej náhrady si má úrok z omeškania uplatniť. Predčasným
a nedôvodným uplatnením úroku z omeškania zo sumy 7 973,29 € si teda sám privodil plný neúspech
ohľadne tohto nároku.

71. Žalobca mal teda v tomto spore plný úspech pokiaľ ide o nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej

ujmy, pretože základ nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu.
Zamietnutie žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti istiny preto nemalo vplyv na plný úspech žalobcu
v spore. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 56/2017
– 12 zo dňa 08. 02. 2017, podľa ktorého aj keď CSP nemá obsahovo podobné ustanovenie ustanoveniu§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej

úpravy. Preto ohľadne tohto nároku žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% z prisúdenej sumy peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.

72. Žalovaný mal plný úspech v spore, pokiaľ ide o žalobou uplatnený úrok z omeškania vo výške 9,25%
ročne zo sumy 7 973,29 € od doručenia žaloby (04.09.2023) do zaplatenia. Preto odvolací súd ohľadne

tohto nároku žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

73. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na
náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (viď napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.
6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

74. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods.u 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436

ods. 1 CSP).