Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 28, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/88/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200396
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200396.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr.
Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: K.. H. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y. X.
V., zastúpenej JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom, Sídlisko Okulka č. 19/42, 093 01 Vranov nad
Topľou, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska č. 8, 812 67
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2021/724,
č.z. 2021/71650 zo dňa 30.04.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove č. k. 7Sa/16/2021-67, zo dňa 20.10.2022, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na krajskom súde
1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 7Sa/16/2021-67, zo dňa 20.10.2022 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“) zamietol správnu žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSZOSK/
ZAM/2021/724, č.z. 2021/71650 zo dňa 30.04.2021, ktorým tento zamietol odvolanie žalobkyne a

potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou,
č. k. VT1/RSZ/ZAM/2021/8609-23 zo dňa 03.02.2021. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový orgán
udelil Gymnáziu Cyrila Daxnera, Dr. C. Daxnera č.88/3, 093 08 Vranov nad Topľou, IČO: 00161268,
predchádzajúcisúhlasnaskončeniepracovnéhopomeruvýpoveďoupodľa§63ods.1písm.b/zákonač.
311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) so žalobkyňou,
ktorá je občanom so zdravotným postihnutím. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods.
1 v spojení s § 168 SSP tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, keďže žalobkyňa nebola v

konaní úspešná a ani na strane žalovaného nevzhliadol mimoriadne okolnosti na priznanie trov.
2. Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného preskúmal najmä v intenciách § 40
ods. 8, § 61 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 66 ods. 1 veta prvá, § 66 ods. 2 Zákonníka práce
a § 9 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v platnom znení a v režime stanovenom
SSP a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
3.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,ževdanejvecijespornýmopodstatnenosťazákonnosť
prijatia organizačnej zmeny, ako aj okolnosti vyvodenia prijatých opatrení vo vzťahu k žalobkyni ako

nadbytočnej zamestnankyni a tiež postup správneho orgánu smerujúci k vysloveniu napadnutého
rozhodnutia. V danej súvislosti krajský súd dôvodil, že organizačné zmeny č. 1/2019 s účinnosťou
od 01.08.2019 a č.2/2019 zo dňa 27.08.2019, dotýkajúce sa žalobkyne, prebehli s účinnosťou k
01.09.2019 a žiadosť o predchádzajúci súhlas podal zamestnávateľ úradu žalovaného dňa 14.02.2020.Dňa 26.01.2021 bolo doručené zamestnávateľovi stanovisko zriaďovateľa s vyjadrením súhlasu (dňa
21.09.2020) s organizačnou štruktúrou, účinnou dňa 01.08.2019 a dňa 01.11.2019. Ide o súhlasné
stanovisko, dopĺňajúce stanovisko v prípade organizačnej štruktúry predloženej zamestnávateľom dňa

12.04.2019 s účinnosťou od 01.08.2019, s počtom pedagogických zamestnancov 25 plus 1 zástupca,
bez vyznačenia súhlasu, resp. nesúhlasu, zo dňa 30.04.2019 a v prípade organizačnej štruktúry s
účinnosťou od 01.11.2019 s počtom pedagogických zamestnancov 25 plus 1 zástupca, bez vyznačenia
súhlasu, resp. nesúhlasu, zo dňa 30.10.2019. Organizačná štruktúra zamestnancov je internou normou
určenou v rámci organizačného poriadku upravujúceho vnútornú organizáciu školy a ako taká sama

o sebe nemá účinky vo vzťahu k vzniku, resp. zániku, pracovnoprávneho vzťahu. Vyhodnocovanie
nadbytočnosti pracovníkov patrí do výlučnej právomoci zamestnávateľa vzhľadom na ním vykonávané
organizačné zmeny. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je jednostranným právnym
úkonom, ktorý musí spĺňať požiadavky Zákonníka práce a Občianskeho zákona.
4. Podľa krajského súdu, pri vyslovení záveru o tom, že je splnená podmienka nadbytočnosti
konkrétneho pracovníka, je potrebné vychádzať nielen z formálnych úkonov a postupu zamestnávateľa,

ale správny orgán v rámci zisťovania podkladov rozhodnutia musí preskúmať skutočnú vôľu
zamestnávateľa, či pre ďalšie vykonávanie jeho predmetu činnosti bude druh práce zamestnanca, ktorý
je označený ako nadbytočný, nevyhnutne potrebná, resp. či predpokladaný vývoj aktivít zamestnanca
v blízkej budúcnosti nenaznačuje objektívnu potrebu vytvorenia nových pracovných miest (pozícií),
ktoré by mohol takýto zamestnanec vzhľadom na svoje pracovné predpoklady vykonávať. Pracovné

miesto v prípade žalobkyne, zrušené rozhodnutím riaditeľky školy na podklade organizačnej zmeny
č. 1/2019 a čiastočne vytvorené v organizačnej zmene č. 2/2019, bolo špecifikované ako pozícia
pedagogického zamestnanca na kratší pracovný úväzok s probáciou matematika - chémia v rozsahu
8 hodín priamej výchovno-vzdelávacej činnosti týždenne, t.j. 36,66 % týždenného úväzku (z dôvodu
neplánovaného skončenia pracovného pomeru s iným pedagogickým zamestnancom dňa 11. júna

2019). Ponuka pracovného miesta, vykonaná zamestnávateľom pred uplatnením výpovede v rozsahu
pozície pedagogického zamestnanca na kratší pracovný úväzok, doplnený na žiadosť žalobkyne
- zamestnankyne aj ďalšou pedagogickou a troma nepedagogickými pozíciami, mimo kvalifikáciu
žalobkyne, nebola žalobkyňou opakovane akceptovaná. Neurčité vyjadrenia žalobkyne v súvislosti so
zamestnávateľom ponúknutým kratším pracovným úväzkom krajský súd vyhodnotil ako obštrukčné,

ktoré je možné v konečnom dôsledku považovať za nesúhlas so zmenou výkonu pracovnej činnosti.
5. K námietkam žalobkyne krajský súd napokon dodal, že v konaní nepreukázala svoje tvrdenie,
že zo strany zamestnávateľa došlo k presunu časti jej pracovnej činnosti na iných zamestnancov.
Návrh žalobkyne na porovnanie postupu dotknutých správnych orgánov v prípadoch dvoch rozdielnych
zamestnancov so zdravotným znevýhodnením správny súd nepovažoval za relevantný pre danú vec s

prihliadnutím na ich samostatné špecifiká a okolnosti.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
6. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440
ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhla, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania.

7. V I. časti kasačnej sťažnosti v súvislosti so sťažnostným bodom podľa § 440 ods. ods. 1 písm. h) SSP
žalobkyňa poukázala na nesprávny postup správneho orgánu poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn.
1Sžso/44/2013 z 29.07.2013. Podľa žalobkyne krajský súd nesprávne posúdil aplikáciu ust. § 63 ods. 1
písm. b), § 63 ods. 2 a § 66 Zákonníka práce a nevyhodnotil, že v danom prípade správny orgán porušil
ust. § 3 ods. 4 a 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“ alebo „SP“). V konaní na správnom súde došlo len k formálnemu
(púhemu) preskúmaniu napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (samotné pojednávanie trvalo cca
20 minút) bez skúmania vzájomných súvislostí, inak by krajský súd musel nutne dospieť k záveru, že
v prípade žalobkyne neboli naplnené podmienky pre udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 66
Zákonníka práce. V tejto súvislosti žalobkyňa napádala bod 67 a bod 54 rozsudku krajského súdu, ku

ktorému dodala, že správny orgán si nevyžiadal od zamestnávateľa organizačné štruktúry a organizačné
zmeny počas správneho konania, nevyhodnotil návrhy a stanoviská žalobkyne (jediná zmienka o tom je
v rozhodnutí z 03.06.2020) a pri svojom rozhodovaní bral do úvahy len stav a štruktúru zamestnancov,
tak ako mu ju predložil zamestnávateľ na začiatku konania pri jeho žiadosti o udelenie predchádzajúceho
súhlasu. Poukázala na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 127/0721 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 6

Sžo 84/2007, 6 Sžo 98/2008, 1 Szo 33/2008, 2 Sžo 5/2009 a 8 Sžo 547/2009. Nezákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov žalobkyňa vzhliadla v porušení základných zásad správneho konania, a to okrem
zásady zákonnosti aj v porušení zásady materiálnej pravdy a predvídateľnosti rozhodnutia správnehoorgánu poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/226/2010 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 275/2018 z 25.06.2019.
8. Žalobkyňa kasačnú sťažnosť rozdelila do ďalších deviatich častí, ktoré označila nasledovne:

II. Organizačná zmena zo dňa 11.04.2019
III. Správne konania od 13.05.2019 - 19.07.2019 (pozn. kasačného súdu: z chronologického hľadiska
žalobkyňa v tejto časti kasačnej sťažnosti opisuje súvisiace skutkové okolnosti od podania prvej žiadosti
zamestnávateľa o udelenie predchádzajúceho súhlasu)
IV. Organizačná zmena č. 2/2019 zo dňa 27.08.2019

V. Správne konania od 14.02.2020 - 30.04.2021 (pozn. kasačného súdu: z chronologického hľadiska
žalobkyňavtejtočastikasačnejsťažnostiopisujesúvisiaceskutkovéokolnostiodpodaniadruhejžiadosti
zamestnávateľa o udelenie predchádzajúceho súhlasu)
VI. Zníženie počtu zamestnancov v priebehu konania
VII. Inzercia voľných pracovných miest
VIII. Projektové aktivity a nadčasy

IX. Presun záväzkov žalobkyne
X. Sťažnostný návrh.
9. V II. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa citovala jednotlivé pasáže Rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačnej zmene (bez čísla) zo dňa 11.04.2019 a v súvislosti s pasážou v Organizačnej zmene
zo dňa 11.04.2019 „Keďže Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní stanovuje v § 33 ods. 7

minimálny počet žiakov v triede na 17, je v rámci optimalizačných opatrení potrebné zlúčiť uvedené
triedy (myslí sa II.C a II.D ) do jednej.“ uviedla, že zamestnávateľ týmto krokom vytvoril triedu III.C s
počtom 33 žiakov. Dôvodila, že následne pre ten istý šk. r. 2019/20 zamestnávateľ vytvoril triedu I.B
s počtom žiakov 15, v súčasnej dobe je to IV.B. V tomto prípade zjavne školský zákon zamestnávateľ
obišiel. Ak by ale v tom čase došlo k rovnomernému rozdeleniu žiakov l. ročníka, na jednu triedu by

pripadalo 26-27 žiakov, dodržal by sa spomínaný školský zákon, aj čo sa týka delenia tried na skupiny
pri počte minimálne 24 žiakov v triede. Ale čo je hlavné, pribudli by hodiny delenia pre prírodovedcov,
teda hodiny do úväzkov pedagogických zamestnancom s aprobáciami predmetov prírodovedného
zamerania. Podľa názoru žalobkyne a v súlade s Rozhodnutím zo dňa 11.4.2019 cieľový stav mal byť
taký, že sa znižuje počet pedagogických zamestnancov z 30 na 27 z okruhu aprobovaných predmetov

matematika, anglický jazyk, dejepis a občianska náuka. Uviedla, že v tomto rozhodnutí nie je spomínaná
aprobácia predmetu „chémia” alebo v kombinácii „matematika-chémia” alebo v inej kombinácii. Tu
zamestnávateľ prekročil rámec vytvorený Rozhodnutím zo dňa 11.4.2019. Nikto iný okrem žalobkyne
nemá u zamestnávateľa kombináciu predmetov „matematika-chémia“. Žalobkyňa preto považuje túto
organizačnú zmenu za účelovú a vyslovene diskriminačnú. Poukázala na závery NS SR v rozhodnutí

1 Cdo 1085/2015, ktoré podľa jej názoru sú aplikovateľné aj na predmetné správne konanie. V
ďalšom zdôraznila, že Rozhodnutie o organizačnej zmene z 11.04.2019 pojednáva o optimalizácii
počtu pedagogických zamestnancov z okruhu aprobovaných predmetov matematika, anglický jazyk,
dejepis a občianska náuka. Pri realizácii predmetnej organizačnej zmeny teda do úvahy prichádzala
aj kombinácia týchto predmetov. U zamestnávateľa bol jeden pedagogický zamestnanec, ktorý mal

aprobáciu „matematika-anglický jazyk.“ Tento zamestnanec mal spadať do okruhu zamestnancov s
aprobovaných predmetov, s ktorými má byť rozviazaný pracovný pomer. Žalobkyňa ďalej vymenovala
pedagogických zamestnancov s aprobáciou „matematika“, ktorí na škole pôsobia. Uviedla tiež, že v
mesiaci jún 2019 bolo u zamestnávateľa 30 pedagogických zamestnancov, ich stav sa mal k 01.09.2019
znížiť na 27. Ku dňu 01.09.2019 však ukončili pracovný pomer 3 pedagogickí zamestnanci, ktorí mali

100% pracovný úväzok. Teda je zrejmé, že cieľový stav 27 pedagogických zamestnancov bol ku dňu
01.09.2019 podľa Organizačnej zmeny zo dňa 11.04.2019 dosiahnutý.
10. V III. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa poukázala na žiadosť zamestnávateľa o udelenie
predchádzajúceho súhlasu podanú dňa 13.05.2019 (zamestnávateľ v nej argumentoval vyššie
uvedeným rozhodnutím zo dňa 11.04.2019), o ktorej Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Vranov nad

Topľou, (ďalej aj „ÚPSVaR“) rozhodnutím zo dňa 19.07.2019, čs. VTI/RSZ/ZAM/2019/25342, rozhodol
tak, že nebol udelený predchádzajúci súhlas zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
11. V IV. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa poukázala na ďalšiu organizačnú zmenu č. 2/2019 zo
dňa 27.08.2019, podľa ktorej zamestnávateľ od 01.09.2019 vytvoril 1 pracovné miesto pedagogického

zamestnanca na kratší pracovný čas, a to s aprobáciou matematika-chémia v rozsahu úväzku
36,37% zodpovedajúcej 8 hodinám priamej výchovno-vzdelávacej činnosti týždenne, ktoré bolo zrušené
organizačnou zmenou č. 1/2019 zo dňa 11.04.2019 s účinnosťou k 01.08.2019. V nadväznosti na to
zamestnávateľ dňa 10.02.2020 navrhol žalobkyni po ukončení pracovnej neschopnosti (od 25.04.2019do 10.02.2020) uzatvorenie dohody o zmene pracovnej zmluvy (§ 54 Zákonníka práce - dohoda o
zmene pracovných podmienok), ktorou sa mal zmeniť rozsah týždenného pracovného času zo 100% na
36,37%, čo predstavovalo 8 hodín týždenne. Žalobkyňa neodmietla túto zmenu pracovného času, trvala

len na tom, aby jej zamestnávateľ doplnil vyučovacie hodiny tak, aby mala 100% pracovný úväzok. Z
úväzku pedagogického zamestnanca (12 vyučovacích hodín - ďalej len „VH“), ktorý nemal aprobáciu
chémia, mohlo byť žalobkyni týchto 12 VH presunutých. Žalobkyňa trvala na tom, že uvedená ponuková
ponuka nie je v súlade s ust. 63 ods. 2 Zákonníka práce, keďže v bode 2. dohody o zmene pracovnej
zmluvy sa zmena pracovnej zmluvy zjednáva na dobu do 31.08.2020, pričom pri ponukovej povinnosti

sa akceptuje zmena pracovného času na kratší pracovný čas a nie zmena pracovného pomeru na určitú
dobu. Poukázala napokon na tú skutočnosť, že v dobe dania výpovede a aj v čase prebiehajúceho
správneho konania pôsobil na pracovisku pedagogický zamestnanec, ktorý bol poberateľom starobného
dôchodku a keďže v organizačných zmenách sa zamestnávateľ odvoláva na list zriaďovateľa, v ktorom
sa uvádza „Odporúčame, aby ste, ak je to možné, skončili pracovný pomer so zamestnancami, ktorí
majú dôchodkový vek...“, žalobkyňa nevidí dôvod, prečo by nemohol byť rozviazaný pracovný pomer

práve s týmto zamestnancom.
12. V V. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa poukázala na ďalšiu žiadosť zamestnávateľa o udelenie
predchádzajúceho súhlasu podľa § 66 Zákonníka práce podanú dňa 14.02.2020 (zamestnávateľ sa v
nej odvoláva na Organizačnú zmenu zo dňa 11.04.2019 účinnú od 01.08.2019 a Organizačnú zmenu
č. 2/2019 zo dňa 27.08.2019 účinnú od 01.09.2019), o ktorej ÚPSVaR rozhodnutím zo dňa 03.06.2020,

č.VT1/RSZ/ZAM/2020/9835-l O, rozhodol tak, že predchádzajúci súhlas zamestnávateľovi neudeľuje.
Po zrušovacom rozhodnutí Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a vrátení veci odvolacím
orgánom na ďalšie konanie, ÚPSVaR rozhodnutím VTI/RSZ/ZAM/2021/8609-23 zo dňa 03.02.2021
udelil predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce so žalobkyňou. Podľa názoru žalobkyne, pri v podstate nezmenenom skutkovom základe neboli

dôvody na to, aby došlo k zmene názoru ÚPSVaR. Následné rozhodnutie odvolacieho orgánu zo
dňa 30.04.2021, čs. PS/US1/SSZOSK/ZAM/2021/724 c.z. 2021/71/71650, malo za následok to, že
zamestnávateľ dal žalobkyni dňa 24.05.2021 výpoveď, ktorú prevzala dňa 24.05.2021. Trojmesačná
výpovedná doba jej začala plynúť 01.06.2021 a skončila sa dňom 01.08.2021. Žalobkyňa má za to, že
zamestnávateľ sa pri žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu v zmysle § 66 Zákonníka práce s

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) cit. zákona zo dňa 14.02.2020 nemôže odvolávať na organizačnú
zmenu z 11.04.2019, pretože už vo vzťahu k tejto žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu v
dôsledku organizačnej zmeny bolo správnym orgánom právoplatne rozhodnuté a neboli zo strany
zamestnávateľa využité inštitúty na preskúmanie rozhodnutí. Prijatím organizačnej zmeny č. 2/2019
nedošlo k takej zmene okolností, ktorá by mohla a mal zmeniť názor správnych orgánov pri udelení

predchádzajúceho súhlasu podľa § 66 Zákonníka práce.
13. V VI. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa poukázala na to, že v priebehu správneho konania
dochádzalo u zamestnávateľa k zmenám v počte pedagogických zamestnancov. Uvedenú skutočnosť
napriek upozorneniu žalobkyne v podaní zo dňa 29.01.2021 správny orgán nebral do úvahy, keď pripustil
iba tvrdenia zamestnávateľa, že pracovné miesto zaniklo podľa rozhodnutia o organizačnej zmene

zo dňa 11.4.2019 v spojení s organizačnou zmenou č. 2/2019 zo dňa 27.08.2019. Pri zohľadnení
rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 11.04.2019 by ku dňu podania žalobkyne, t. j. 29.01.2021, bol
počet miest pedagogických zamestnancov u tohto zamestnávateľa 25 a nie 27. Počet zamestnancov
bol teda v skutočnosti nižší ako požadovali organizačná zmena zo 14.02.2019 a organizačná zmena
č. 2/2019. Žiadne iné organizačné zmeny zamestnávateľ do spisu nedoručil. Pri počte zamestnancov

25 (ako to vyplýva zo žalobkyňou predloženého zoznamu) by žalobkyňu nebolo možné považovať za
nadbytočnú zamestnankyňu.
14. V VII. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne poukázala na to, že v priebehu prebiehajúceho
správneho konania, ku dňu 31.08.2020, odišiel do starobného dôchodku pedagogický zamestnanec
s aprobáciou MAT-FYZ-INF (H.. F.). Žalobkyňa upozornila ÚPSVaR na túto skutočnosť ako aj na

to, že na internetovej stránke školy bol v tom čase uverejnený inzerát o voľnom pracovnom mieste
učiteľa INF, najlepšie v kombinácii s MAT, FYZ, ANJ. k 31.08.2021, v čase, keď už plynula žalobkyni
výpovedná doba, dal výpoveď pedagogický zamestnanec (A.. H.. H.) s aprobáciou MAT-FYZ-INF. Tento
zamestnanec vyučoval aj matematiku. Zamestnávateľ opätovne v roku 2021 ponúkal na internetovej
stránke školy voľné pracovné miesto pedagogického zamestnanca - učiteľa informatiky, najlepšie v

kombinácii s ďalším aprobačným predmetom MAT, FYZ, ANJ. Žalobkyňa zdôraznila, že pri organizačnej
zmenezodňa11.04.2019malzamestnávateľzáujemoptimalizovaťpočetpedagogickýchzamestnancov
vyučujúcich MAT, ANJ. V čase, keď prebieha správne konanie v predmetnej veci a následne, keď už
beží výpovedná doba žalobkyne, zamestnávateľ ponúka prácu s týmito „optimalizovanými“ aprobačnýmipredmetmi. Žalobkyni tieto pracovné miesta ponúknuté nikdy neboli. Poukázala v daných súvislostiach
na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžso/44/2013. Okrem toho žalobkyňa poznamenala, že zamestnávateľ
mal v zmysle zákona povinnosť nahlasovať voľné pracovné miesta na ÚPSVaR. Skutočnosť o voľných

pracovných miestach mala byť správnemu orgánu známa z jeho činnosti.
15. V VIII. časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa uviedla, že u zamestnávateľa bola v šk. roku 2021/22 (od
septembra 2021) zriadená funkcia školského digitálneho koordinátora, ktorú, vzhľadom na to, že spĺňala
predpoklady, mohla žalobkyňa vykonávať. Ponuku tohto pracovného miesta žalobkyňa nedostala. Ďalej
dôvodila, že v šk. roku 2020/21 bola škola zapojená do školského projektu, ktorý sa týkal vyučovacieho

procesu. Pracovný úväzok žalobkyne v tom čase bol 8 VH (MAT, CHE) a pribudla jej 1 projektová VH,
spolu jej úväzok predstavoval 9 VH. V ďalšom žalobkyňa vymedzila počet nadčasových projektových
VH v šk. r. 2020/21, ktoré v počte 22 pribudli jednotlivým učiteľom. Vzhľadom na to, že sa jedná
predmety MAT, CHE, ktoré mohla učiť žalobkyňa, je pracovný úväzok by sa zvýšil o 9 VH, čo by v
prípade ponuky zamestnávateľa žalobkyňa akceptovala. Spolu s ďalšími nadčasovými hodinami (ďalej
aj „NH“) (nie projektovými) škola disponovala celkom 26 NČH = 1 celý pracovný úväzok pedagogického

pracovníka. Poukázala ďalej na nadčasové projektové VH v šk. r. 2021/22, keď jednotlivým učiteľom
pribudlo projektom 29 VH. Vzhľadom na to, že sa jedná o predmety MAT, CHE, ktoré mohla učiť
žalobkyňa, jej pracovný úväzok by sa zvýšil o 14 VH, čo by v prípade ponuky zamestnávateľa žalobkyňa
akceptovala. Žalobkyňa sa domnieva, že uvedené projektové vyučovacie hodiny nemali byť riešené
prostredníctvom nadčasových vyučovacích hodín, ale dorovnaním jej pracovného úväzku pre šk. rok

2020/2021, 2021/2022. Podľa žalobkyne zamestnávateľ postupoval v rozpore s dobrými mravmi. Nič mu
nebránilo v tom, aby uvedenú situáciu riešil v prospech žalobkyne - doplnením jej pracovného úväzku na
akceptovateľnú mieru. Je zrejmé, že správny orgán pochybil, keď neskúmal predpokladaný vývoj aktivít
zamestnávateľa pre šk. rok 2020/2021, 2021/2022. Pokiaľ ide o šk. rok 2019/20, žalobkyňa uviedla
pedagogických zamestnancov, u ktorých zamestnávateľ vykazoval jednotlivé nadčasové hodiny. Všetky

nadčasy z anglického jazyka mohla odučiť H.. R., ktorá mala aprobáciu matematika - anglický jazyk.
V dôsledku takéhoto racionálneho usporiadania by do úväzku žalobkyne pribudlo 6 VH z nadčasov.
Spolu by to predstavovalo 14 VH (úväzok 8h + NH 6). Poukázala napokon na dikciu ust. § 13 ods.
1 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch v znení
neskorších predpisov a v danej súvislosti namietala, že zamestnávateľ určil žalobkyni v šk. r. 2019/2020,

2020/2021vrozvrhu8VHajnapriektomu,žeškolavykazovalavšk.r.2019/2020,2020/2021nadčasové
vyučovacie hodiny.
16. V rámci IX. časti kasačnej sťažnosti vo vzťahu k bodu 69 napadnutého rozsudku žalobkyňa vyjadrila
názor, že dostatočne poukázala na výšku úväzkov žalobkyne pred a v priebehu správneho konania
a rovnako aj na tú skutočnosť, že škola v priebehu správneho konania vykazovala nadčasové VH

u pedagogických pracovníkoch. Poukazom na prehľad úväzku žalobkyne v šk. r. 2018/2019 (pred
organizačnou zmenou z 11.04.2019), predpoklad v šk. r. 2019/20 (po organizačnej zmene č. 2/2019),
skutočný stav v šk. r. 2019/20 (po organizačnej zmene č. 2/2019), skutočný stav v šk. r. 2020/2021
(po organizačnej zmene č. 2/2019) mala za to, že zamestnávateľ svojvoľne zobral vyučovacie hodiny
Matematiku - III.A - 4 vyučovacie hodiny, Matematiku - III.C - 4 vyučovacie hodiny, seminár z matematiky

vo 4. ročníku - 6 + 2 VH, ktoré boli presunuté do úväzkov iných učiteľov. Poukázala na rozhodnutie
ÚPSVaR zo dňa 19.07.2019, č. s. VTI/RSZ/ZAM/2019/25342. Aj napriek tomu, že škola nepotrebovala
ďalšieho učiteľa matematiky, zamestnávateľ súhlasil s tým, aby si pedagogický zamestnanec (A.. H..
H.) s aprobačnými predmetmi FYZ - INF urobil tretí aprobovaný predmet matematiku. Podotkla, že
daný pedagogický pracovník aj s vyhliadkou do budúcnosti mal dostatok VH informatiky, fyziky. Tento

pedagogický zamestnanec (už ako učiteľ aj matematiky na škole) dal výpoveď v čase, keď plynula
výpovedná lehota v jej prípade.
17. V podčasti „Presun úväzkov počas školského roku pre šk. rok 2020/21“ IX. časti kasačnej
sťažnosti žalobkyňa uviedla, že v priebehu šk. roka. 2020/21 došlo k zmene úväzkov u niektorých
pedagogických pracovníkov. Základný úväzok pedagogického pracovníka na gymnáziu je 22 VH/týždeň.

Na začiatku šk. r. 2020/21 mala H.. R. základný úväzok 22 VH/týždeň. V základnom úväzku mala 2
VH voliteľného predmetu seminár z matematiky v triede III.B, v ktorej povinný predmet matematiku od
prvého ročníka vyučovala žalobkyňa. Seminár z matematiky v III.B sa neotvoril, pretože sa na seminár
prihlásilo málo žiakov. Ako dôvod žiaci uvádzali obavy z nového vyučujúceho, ktorý ich neučil povinnú
matematiku. Objektívne sa v tejto triede nedal predpokladať veľký záujem o voliteľný predmet seminár

z matematiky, pretože táto trieda sa vzdelávala v jazykovom module so zameraním na cudzie jazyky,
nie na matematiku. Úväzok H.. R. týmto poklesol na 20 VH/týždeň. Počas už prebiehajúceho šk. r.
od 21.09.2020 došlo k zmene jej úväzku. Aby sa jej úväzok doplnil na 22 VH/týždeň, zobralo sa 6
VH matematiky v triede I.A z úväzku A.. H.. H. a jemu sa do úväzku pridali 4 VH matematiky v II.Az úväzku H.. R.. A.. H.. H. mal pôvodne 19 VH/týždeň, po tejto zmene mal 17 VH/týždeň. Do 22 VH/
týždeň vykonával správcovstvo siete. Na začiatku šk. r. 2020/21 mala H.. J. základný úväzok 19 VH/
týždeň (bola výchovná poradkyňa, preto znížený úväzok). V úväzku mala 2 VH voliteľného predmetu

seminár z chémie v triede III.A. Seminár z chémie v III.A sa neotvoril pre nezáujem zo strany žiakov.
Úväzok H.. J. poklesol na 17 VH/týždeň. Od 21.09.2020 došlo k zmene aj jej úväzku. Aby sa doplnil
na 19 VH/týždeň, zobrali sa 2 VH fyziky v I.B z úväzku H.. H.. H.. H. mal pôvodne 20 VH/týždeň,
po tejto zmene mal 18 VH/týždeň. Do 22 VH/týždeň vykonával správcovstvo siete spolu s A.. H.. H..
Žalobkyni nie je zrejmé, prečo zamestnávateľ takto nepostupoval v jej prípade, vzhľadom na to, že

v šk. r. 2020/21 mala úväzok iba 8 VH/týždeň. Z konania zamestnávateľa nie je zrejmá skutočnosť,
prečo žalobkyni do úväzku nepribudli 2 VH voliteľného predmetu seminár z matematiky v triede III.B,
kde vyučovala povinný predmet matematiku od prvého ročníka. Žalobkyňa ÚPSVaR upozorňovala na
nerovnaký prístup a porušovanie záväzných predpisov, následné znižovanie počtu VH prírodovedcov a
na samotnú svojvôľu zamestnávateľa vo svojich vyjadreniach. Stanovisko správneho orgánu doposiaľ
nepozná.

18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 07.02.2023 uviedol, že s názorom žalobkyne
nesúhlasí a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením v bodoch 64 až 68 napadnutého rozsudku.
Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
III. Konanie pred kasačným súdom
19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“)

ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
20. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2021/724, č.z. 2021/71650 zo dňa 30.04.2021, ktorým žalovaný

podľa ust. § 59 ods. 2 SP zamietol odvolanie žalobkyne a napadnuté rozhodnutie Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, č. k. VT1/RSZ/ZAM/2021/8609-23 zo dňa 03.02.2021
potvrdil.
21. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby

verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či
táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom

právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj
na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a

rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym
súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať

ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).
22. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie

si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd

nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správnehoorgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či

savysporiadalsjehonámietkamiačinazákladeskutkovýchzisteníanazákladelogickéhoarozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.
23. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými
pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,

keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,
vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy Zákonníka práce v spojení s právnou úpravou
správnehoporiadkuasvojuprávnuúvahu,nazákladektorejustálilsvojprávnyzáver,ajriadneodôvodnil.
24. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k zhodnému záveru ako

správny súd o nedôvodnosti žaloby. Kasačný súd v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú
dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov správneho
súdu kasačný súd uvádza nasledovné.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
25. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
26. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako

určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii
zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v
závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných
pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu

zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe

Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
27. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 341/2007, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o
metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych

predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného
znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch

musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na
racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu(umožňujúcehonapr.viacverziíinterpretácie)alebovprípaderozporutohtozneniasozmyslom
a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniťvýklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov
zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.
28. Podľa ust. § 66 Zákonníka práce, zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať
zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi,
ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods.

1 písm. a) a e).
29. Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení
stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
30. Podľa § 63 ods. 2 citovaného zákona, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde

o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa
§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm.
f), iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší

pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný
prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
31.Účelomzákonodarcu,vcitovanejprávnejúpravesledovaným,jeposkytovaťochranuzamestnancom
so zdravotným postihnutím pri skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa na základe

zákonom stanovených výpovedných dôvodov. Ochrana týchto zamestnancov spočíva v tom, že
na skončenie pracovného pomeru s týmito zamestnancami výpoveďou zamestnávateľ potrebuje
predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná.
Zákon teda ukladá zamestnávateľovi voči týmto osobitne chráneným zamestnancom určité povinnosti.
Príslušný na udelenie predchádzajúceho súhlasu s výpoveďou je v prvom stupni úrad práce, sociálnych

vecí a rodiny, ktorému zákonodarca zveril určité úlohy súvisiace s integráciou osôb so zdravotným
postihnutím a ich uplatnením na trhu práce. Zamestnávateľ, ktorý v zmysle organizačnej zmeny chce
skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý je fyzickou sobou so zdravotným postihnutím, je
povinný požiadať o udelenie predchádzajúceho súhlasu príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
podľa § 66 Zákonníka práce v platnom znení. Na správne konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu

na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa
vzťahuje správny poriadok (§ 70 ods. 1 zákon č. 5/2004 Z. z.). Predmetom súdneho prieskumu je
potom rozhodnutie a postup správneho orgánu v konaní začatom na základe žiadosti zamestnávateľa o
udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 66 Zákonníka práce na skončenie pracovného pomeru so
žalobcom podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ako fyzickou osobou so zdravotným postihnutím.

Je potrebné zdôrazniť, že ochrana poskytovaná zo strany úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
ako príslušného správneho orgánu, je ochrana, ktorá predchádza (ex ante) samotnému skončeniu
pracovného pomeru zamestnávateľom z niektorého zo zákonných dôvodov (§ 63 Zákonníka práce).
Udelenie súhlasu zo strany príslušného správneho orgánu je tak hmotnoprávnou podmienkou platnosti
výpovede.

32. Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí, ako aj konania, ktoré im predchádzalo, dospel
k záveru, že rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom. Pokiaľ žalobca vytýkal
krajskému súdu nesprávny procesný postup, nesprávne právne posúdenie veci a odklon od ustálenej
judikatúry najvyššieho súdu, kasačný súd po prieskume zákonnosti rozhodnutia správneho súdu sa
s jeho kasačnými námietkami nemohol stotožniť. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého

rozsudku kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského
súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu.
33. Kasačný súd mal za preukázané, že správne orgány v oboch stupňoch a následne správny
súd v procese súdneho prieskumu postupovali v súlade so zákonom, keď skúmali splnenie všetkých
zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce. Výpovedným dôvodom zo strany zamestnávateľa je podľa ust. § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nadbytočnosť zamestnanca. Podľa ustálenej judikatúry všeobecných
civilných súdov sa jedná o nadbytočnosť zamestnanca vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, pričom uvedený stavmôže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov.
Rozhodnutie o organizačnej zmene príslušného zamestnávateľa je faktickým, nie právnym úkonom,
ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon - skončenie pracovného pomeru

(bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/33/2008 z 29.01.2009). Ak z dôvodu
zvýšenia efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné miesto (funkciu), môže dať výpoveď
z tohto dôvodu iba zamestnancovi pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste (funkcii), nie však
inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta (funkcie) sa písomné rozhodnutie zamestnávateľa
o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov výslovne nedotýka.

V takom prípade neplatí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne
zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Túto
zásadu o výbere nadbytočného zamestnanca je totiž možné akceptovať len v prípade, že došlo k
zrušeniu takého miesta (funkcie) alebo určitého počtu takýchto miest, kde niekoľko zamestnancov je
zaradených na tom istom (podobnom) pracovnom mieste (v tých istých funkciách). Kasačný súd zastáva
názor, že o takýto prípad išlo aj v danej veci. Ako nedôvodné potom vyhodnotil kasačné námietky

uvádzané v I. časti a opakovane aj v iných častiach (napr. VI. a IX. časť) kasačnej sťažnosti o tom,
že správny súd napadnuté rozhodnutie preskúmal iba formálne, bez vysporiadania sa s námietkami o
účelových zmenách prijatých vo vnútornej štruktúre zamestnávateľa, na ktoré žalobkyňa upozornila už
v priebehu správneho konania.
34. K daným námietkam kasačný súd uvádza nasledovné. Skutkové okolnosti prejednávaného prípadu

preukázali, že zamestnávateľ prijal dňa 11.04.2019 rozhodnutie o organizačnej zmene s účinnosťou od
01.08.2019,ktorejpredmetombolozníženiecelkovéhopočtupedagogickýchzamestnancovz30na27o
tri pracovné pozície z okruhu aprobovaných predmetov matematika, anglický jazyk, dejepis a občianska
náuka, a to nasledovne: 1 pracovná pozícia zamestnanca s aprobáciou matematika-chémia, 1 pracovná
pozícia zamestnanca s aprobáciou dejepis-občianska náuka a 1 pracovná pozícia zamestnanca s

aprobáciou anglický jazyk. Táto organizačná zmena, spočívajúca v optimalizácii počtu pedagogických
zamestnancov z dôvodu poklesu počtu žiakov, bola prijatá za účelom hospodárnejšieho čerpania
pridelených finančných prostriedkov, zabezpečenia čo najvyššieho plnenia základných úväzkov
pedagogických zamestnancov, efektívnej práce zamestnávateľa a čo najkvalitnejšieho výchovno-
vzdelávaciehoprocesuprizachovaníjehozákonnéhorozsahu.Žalobkyňauzamestnávateľavykonávala

výchovno-vzdelávaciu činnosť pedagogického zamestnanca na pracovnej pozícii učiteľ strednej školy s
druhou atestáciou, odbor učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov aprobácie matematika-chémia.
Zamestnávateľ v poradí druhej žiadosti o udelenie súhlasu uviedol, že k následnému navýšeniu počtu
pedagogickýchzamestnancovo1pracovnémiestopedagogickéhozamestnancanakratšípracovnýčas
s aprobáciou matematika-chémia došlo rozhodnutím o organizačnej zmene č. 2/2019 zo dňa 27.08.2019

s účinnosťou od 01.09.2019, a to z dôvodu neočakávanej potreby ukončenia pracovného pomeru s
iným pedagogickým zamestnancom pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene
zo dňa 11.04.2019. Zároveň sa v žiadosti uvádza, v dôsledku prijatia týchto organizačných zmien a
neúspešného ponukového procesu sa žalobkyňa stala pre zamestnávateľa nadbytočnou.
35. Preskúmaním spisového materiálu kasačný súd zistil, že organizačné zmeny prijaté rozhodnutiami

zamestnávateľa zo dňa 11.04.2019 s účinnosťou od 01.08.2019 a zo dňa 27.08.2019 s účinnosťou
od 01.09.2019 dokazujú aj organizačné štruktúry zamestnávateľa predložené v konaní pred správnym
orgánom, a to organizačná štruktúra s účinnosťou od 02.01.2019 s počtom pedagogických
zamestnancov 28 + 2 (riaditeľka školy a zástupca riaditeľky) prijatá pred rozhodnutím o organizačnej
zmene zo dňa 11.04.2019, organizačná štruktúra s účinnosťou od 01.08.2019 s počtom pedagogických

zamestnancov 25 + 2 (riaditeľka školy a zástupca riaditeľky) a organizačná štruktúra s účinnosťou
od 01.11.2019 s počtom pedagogických zamestnancov 25 + 2 (riaditeľka školy a zástupca riaditeľky)
prijatá po rozhodnutí o organizačnej zmene zo dňa 27.08.2019. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že
správny orgán mal v záujme spoľahlivého zistenia stavu veci porovnať predložené organizačné
zmeny s organizačnými štruktúrami, na ktoré sa zamestnávateľ odvolával, kasačný súd v nich, s

prihliadnutím na vyššie uvedené, nezistil žiadnu rozpornosť. Správny orgán z predložených listinných
dôkazov správne vyvodil, že k organizačným zmenám došlo a že došlo aj k zrušeniu pracovného
miesta, resp. pracovných miest, z dôvodu, že vykonávaná činnosť bola zrušená celkom alebo sčasti.
Organizačná zmena zo dňa 11.04.2019 bola vymedzená jasne, zrozumiteľne a viazala na seba potrebu
zasiahnuť do štruktúry pracovných miest. Ak riaditeľka zamestnávateľa rozhodla o znížení celkového

počtu pracovných miest pedagogických zamestnancov z 30 na 27, resp. o zrušení 3 pracovných
miest pedagogických zamestnancov s vymedzenými aprobáciami, je nesporné, že zamestnávateľ
bol následne oprávnený rozhodnúť o výbere nadbytočnej zamestnankyne, t. j. pedagogického
zamestnanca, v ktorom pracovnom zaradení bola aj žalobkyňa. V uvedenom prípade posúdenienadbytočnosti patrilo do výlučnej právomoci zamestnávateľa. Neobstojí preto ani námietka žalobkyne o
tom, že zamestnávateľ mal v súlade s listom zriaďovateľa zo dňa 03.01.2018 označeným ako „Návrh na
optimalizáciu počtu zamestnancov“ ukončiť pracovný pomer s pedagogickým zamestnancom, ktorý bol

poberateľom starobného dôchodku. Už iba na dôvažok kasačný súd poukazuje na odporúčací charakter
tohto dokumentu.
36. Kasačný súd sa s prihliadnutím na námietky v IV. časti kasačnej sťažnosti ďalej zameral na otázku
splnenia ponukovej povinnosti ako ďalšej zo zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného
pomeru výpoveďou. Podľa judikatúry všeobecných civilných súdov zamestnávateľ musí pred výpoveďou

z pracovného pomeru danou zamestnancovi splniť (a v spore to preukázať) aj podmienku uvedenú v
ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré ustanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa. Ponuka
vhodnej práce pred daním výpovede sa považuje za hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede
zamestnávateľa, musí ju teda zamestnávateľ splniť ešte predtým, než pristúpi k výpovedi; jej nesplnenie
spôsobuje neplatnosť výpovede. Zmysel ponukovej povinnosti zamestnávateľa spočíva v ochrane
pracovného pomeru tým, že pred jeho rozviazaním uprednostňuje zmenu dohodnutých pracovných

podmienok a umožňuje skončenie pracovného pomeru až po splnení stanovených podmienok.
Zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce)
alebo ponúknuť zamestnancovi inú, preňho vhodnú prácu (§ 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka prace)
predovšetkým vtedy, keď nemá v mieste, ktoré sa dojednalo ako miesto výkonu práce, voľné pracovné
miesto vôbec, ide teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má

totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré je k dispozícii v čase
výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, príp. jeho kvalifikácii (R 51/1997,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 261/2007). Ak má zamestnávateľ voľné také pracovné miesto, kde
by zamestnanec mohol vykonávať inú, preňho vhodnú prácu, je povinný mu ho ponúknuť. Výpoveď z
výpovedných dôvodov uvedených v ust. § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce môže zamestnávateľ

v takom prípade dať platne iba vtedy, keď zamestnanec odmietne prejsť na také miesto. Inou pre
zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam, a
pokiaľ možno, aj jeho kvalifikácii. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný
stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Za vhodnú prácu v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm.
b) Zákonníka práce možno považovať prípadne aj takú prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva

kvalifikácia zamestnanca. Nie je teda potrebné, aby iná práca zodpovedala v plnom rozsahu kvalifikácii
zamestnanca. Ak to vyžaduje ponúkaná pracovná pozícia, zamestnanec musí spĺňať aj iné, právnymi
predpismi požadované predpoklady, prípadne požiadavky zamestnávateľa. Vhodnou prácou nie je
však taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre
svoje obmedzené schopnosti alebo nedostatok kvalifikácie. Zároveň ponúkaná iná vhodná práca by

nemala byť taká, ktorá je voľná u zamestnávateľa len dočasne, napr. počas prekážky v práci na strane
zamestnanca (R 28/1995).
37. V daných súvislostiach kasačný súd opätovne upriamuje pozornosť na rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačnej zmene zo dňa 27.08.2019, v ktorom sa uvádza, že v dôsledku uvoľnenia pracovného
miesta pred nadobudnutím účinnosti organizačnej zmeny zo dňa 11.04.2019 došlo k zvýšeniu počtu

zamestnancov o 1 pracovné miesto pedagogického zamestnanca s aprobáciou predmetu matematika-
chémia na kratší pracovný čas. Zamestnávateľ vytvorené pracovné miesto prvýkrát ponúkol žalobkyni
listomzodňa30.08.2019.Hocikasačnýsúdsúhlasísožalobkyňouvtom,žeponukapracovnéhopomeru
na dobu určitú do 31.08.2020, ktorú zamestnávateľ vymedzil Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 10.02.2020, sa môže zo strany zamestnávateľa javiť ako formálny úkon a žalobkyňa ju dôvodne

ani nemohla akceptovať, nič to nemení na tom, že zamestnávateľ si svoju ponukovú povinnosť v danom
časesplnilužvyššiezmienenýmlistomzodňa30.08.2019,vktoromsazmenapôvodnedohodnutejdoby
trvania pracovného pomeru neuvádza. Žalobkyňa na túto ponuku reagovala listom zo dňa 03.09.2019,
doručenom zamestnávateľovi dňa 05.09.2019, ktorý síce označila ako „Oznámenie súhlasu“ a následne
po opakovanom doručení ponuky listom zo dňa 17.09.2019, doručenom zamestnávateľovi dňa

19.09.2019, ktorý označila ako „Opakované oznámenie súhlasu a sprievodné stanovisko“, ponúkanú
pracovnú pozíciu prijala iba s výhradou doplnenia rozsahu pracovného času, ktorý by zodpovedal jej
pôvodne dohodnutému 100 % pracovnému úväzku. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa danú ponuku
pracovného úväzku na kratší pracovný čas (opakovane) odmietla a rovnako tak následne i ostatné tri
ponuky na obsadenie nepedagogických pozícií mimo jej kvalifikáciu ako aj ďalšiu ponuku pracovného

miesta pedagogického zamestnanca (správcu lokálnej počítačovej siete), a to listami zo dňa 08.10.2019
a dňa 16.10.2019. Kasačný súd sa nestotožnil s argumentom, že pri nezmenenom skutkovom stave
neboli dôvody na to, aby došlo k zmene názoru prvostupňového správneho orgánu. Splnenie všetkých
zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo v danom prípadepotrebné posudzovať v celkovom kontexte oboch prijatých organizačných zmien. Kasačný súd pre
úplnosť uvádza, že vyplývajúc z administratívneho spisu považuje za preukázaný skutkový stav tak,
ako bol zistený prvostupňovým orgánom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe civilných súdov splnenie

ponukovej povinnosti v zmysle ust § 63 ods. 2 Zákonníka práce sa posudzuje podľa stavu existujúceho
v čase dania výpovede (R 54/1998, 1Cdo/54/2003, 4Cdo/5/2010). Rozhodnutie úradu práce o udelení
predchádzajúceho súhlasu s výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím,
predchádza samotnej výpovedi (v tomto prípade bola výpoveď žalobkyni doručená dňa 24.05.2021)
a kasačný súd nevylučuje, že by príslušný civilný súd v otázke splnenia ponukovej povinnosti dospel

po vykonanom dokazovaní (ku skutočnosti, či zamestnávateľ disponoval voľným pracovným miestom v
čase dania výpovede) k odlišným záverom. Uvedené však presahuje medze prieskumu pred správnym
súdom a žalobkyňa ani len netvrdila, že by na základe ňou podanej žaloby prebiehal na civilnom súde
spor o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
38. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu ustálil, že správny orgán skúmal naplnenie
zákonných podmienok/predpokladov pre platné skončenie pracovného pomeru, a správne dospel k

záveru, že v danom prípade bola príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou.
V daných súvislostiach nemožno ani konštatovať odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu,
najmä rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžso/44/2013, podľa ktorého „Vôľou zákonodarcu v citovanej
právnej norme ustanovenej v § 66 Zákonníka práce bolo zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu
zamestnancom so zdravotným postihnutím pred zamestnávateľom tak, aby zamestnávatelia svojvoľne

neukončovali s takýmito zamestnancami pracovný pomer. Z uvedených dôvodov povinnosťou úradu
práce pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa na udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu
pracovného pomeru výpoveďou s uvedenou kategóriou zamestnancov je skúmať splnenie všetkých
zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63, pričom tento
súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na

starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a/a e/.“ V konaní pred správnymi
orgánmi taktiež nebolo preukázané pochybenie zamestnávateľa v tom zmysle, že by si tento nesplnil
voči žalobkyni ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
39. K ďalším námietkam žalobkyne a vytýkanému nesprávnemu postupu krajského súdu kasačný súd
dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
60/2004).Všeobecnýsúdvšaknemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/2004). Kasačný súd má za to, že krajský súd sa
posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľky a
vyvodil správne skutkové ako aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a

nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného, ako aj prvoinštančného rozhodnutia.
40. Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie najvyšší správny súd dôvody, žalobkyňou
vznesené v kasačnej sťažnosti, ktorými namietala nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodov
podľa § 440 ods.1, písm. f), g), h) SSP, vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré nemohli spochybniť vecnú a
právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov najvyšší správny

súd kasačnú sťažnosť žalobkyne podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
41. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto
konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s §
168 SSP).

42. Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.