Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/124/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118205847
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3118205847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a

sudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej, v spore žalobcu Q. W., narodeného X. X. XXXX,
O., T.. Y. Q. XXXX/XC, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav Pilát, s. r. o., Bratislava,
Balkánska 1423/106, IČO: 55 258 689, proti žalovanej Q.. Y. S., narodenej XX. R. XXXX, I., Z.R. XX,
zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Štefánekovou, Trenčín, Vážska 45, o ochranu osobnosti, vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15C/30/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne zo 7. decembra 2022 sp. zn. 5Co/13/2022 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 19.
októbra 2021 č. k. 15C/30/2018-509 I. uložil žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
na webovej stránke C..W..W. v sekcii Blogy, na svojej profilovej stránke označenej „Y. S.“ uverejniť
nasledovné ospravedlnenie: „Ospravedlnenie Y. S. producentovi Q. W.: Nasledovné výroky, ktoré som
zverejnila na tlačovej konferencii dňa 06.06.2018 ako poslankyňa K. Y. W. Y., ako aj na svojom blogu na
webovej stránke denníka W. sú zavádzajúce a osobe producenta Q. W. privodili zásah do jeho osobnej

a profesionálnej cti a dobrého mena. Ide o tieto výroky: Teraz fakty k pánovi W., aby sme vedeli, o
čom hovoríme a prečo je ten celý systém zlý. Pripomeňme si trošku históriu, pán W. v 90-tych rokoch
produkoval filmy X. a V., len pri X. zmizlo vtedy 80 miliónov korún, pričom film sa vôbec nenatočil.
Ministerská kontrola z roku 2011 hovorí o tom, že pán W. dostal schválené dotácie na projekty ako P.
W. alebo S. G. V., pričom P. W. sa vôbec nenatočila, alebo len nejaký hrubý materiál, ale dostal 800.000
EUR, a S. W. J. takisto neuvideli slovenskí diváci nikdy v televízii ani v kine. A takémuto človeku s
takouto stopou, historickou stopou, audiovizuálny fond priklepol na základe nejakých vlastných kritérií,

nejakých noriem, pravidiel, na projekt F. najskôr štvrť milióna eur, na márny vývoj filmu, ktorý trval 4
roky a neskôr ďalších 650.000. Zhrnuté a podčiarknuté: Súkromný podnikateľ získal doteraz trištvrte
milióna od štátu na rozbeh svojho podniku, pričom neustále porušuje zmluvy a vôbec nie je isté, či
niečo vôbec začne vyrábať. Niekoľko takých zúčtovaní sa už za posledné desaťročia objavilo - na filmy
X., P. W., S. W. J. a iné sa daňoví poplatníci tiež poskladali a filmy nikdy nevideli ani neuvidia. Ja
sa však pýtam: Ako je možné, že tu máme producenta, ktorý má za sebou kauzy s nedokončenými
filmami ako X., P. W.F. a S. W. J., ktorý v minulosti už x-krát zobral od štátu státisíce bez výsledku, a

napriek tomu dostane ďalšie a ďalšie peniaze, nové zmluvy, novú dôveru? Ako mohol znova presvedčiť
hodnotiace komisie, manažérov v Audiovizuálnom fonde o Y., že jeho čestné prehlásenia sú naozaj
čestné? Ak systém umožní niekomu len tak minúť trištvrte milióna EUR, spoľahnúť sa len na sľuby
namiesto faktov a nežiadať dôsledné plnenie zmlúv, len preto, že práve on „v tom vie chodiť“ lepšieako iní, tak to predsa nie je v poriadku. Podozrivé čerpanie peňazí z verejných zdrojov poskytnutých na
veľkofilm F. R. Q.. Y.. Š. nás doviedlo k podaniu trestného oznámenia na neznámeho páchateľa za to, že
(zjednodušene povedané) peniaze síce odišli na súkromné účty, no zmluvné podmienky splnené neboli.

Podobné praktiky pri projektoch toho istého producenta sa objavili už v minulosti - kedy mu boli peniaze
tiež vyplatené, no filmy nevznikli. Za tieto výroky sa pánovi Q. W. ospravedlňujem.“; II. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku; III. vo zvyšku žalobu zamietol; IV. ustálil, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 26 ods. 1, 2, čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na to, že
žalobca označil konkrétne výroky, ktorými malo byť zasiahnuté neoprávnene do jeho osobnostných práv.
Podstatou neoprávnenosti malo byť podľa žalobcu to, že uvedené výroky označovali žalobcu za zlodeja,
lumpa, páchateľa subvenčného podvodu, osoby, ktorá sa úmyselne a opakovane v minulosti z verejných

financií obohacuje bez toho, aby produkoval diela, spôsobuje štátu škodu, keď peniaze končia na jeho
účtochbezvýsledku.Uviedol,žeautoromspornýchvýrokovježalovaná,ktorávčaseichvyprodukovania
bola poslankyňou K. W. a členkou Výboru K. W. pre kultúru, súčasne bola prezentovaná ako teamlíder
politickej strany W. pre kultúru. Sporné výroky žalovanej odzneli na tlačových besedách dňa 25. mája
2018 a dňa 6. júna 2018 usporiadaných na pôde K. W. a v článkoch žalovanej publikovaných na

webstránke C..W..W..

1.2. Súd vyhodnotil každý výstup žalovanej komplexne, posúdiac celkové vyznenie podaných informácií,
pričom dospel k záveru, že každý z nich (okrem besedy z 25. mája 2018) je spôsobilý zasiahnuť do
profesijnej a občianskej cti, dobrého mena žalobcu. Dodal, že v pomerne krátkej dobe sa produkovalo

viacero verejne šírených výstupov žalovanej, kde sa na adresu žalobcu uvádzali výroky prakticky s
totožným obsahom aj vyznením, ktoré sa v tomto spore ukázali ako nepravdivé a tiež hodnotiace súdy
s rovnakým vyznením, ktoré sa ukázali ako súdy bez reálneho faktického základu a neprimerané. Prvý
príspevok (besedu z 25. mája 2018) považoval za značne miernejší, aj čo do obsahu aj použitých
slov, než druhú konferenciu, kde sa žalobca výslovne menoval a nepravdivo spájal s prezentovanými

minulými kauzami. V prvej besede sa podľa súdu prvej inštancie len vyjadrujú podozrenia pri diele
F. a celý kontext vyznieva tak, že sa ešte nikoho vina verejnosti nepredkladá. Preto súd vyhodnotil
celkový kontext prvého výstupu ako primeraný a nie zavádzajúci alebo osočujúci. Zvyšné výstupy
žalovanej vyznievajú podľa prvoinštančného súdu voči žalobcovi značne negatívne a súdu sa javí
neadekvátne, aby na prezentovanie svojich názorov o nefunkčnosti systému žalovaná pranierovala

konkrétneho umelca, a to pri absencii pravdivosti jej tvrdení. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
uvedené výroky obviňujúce žalobcu z nečestného, protiprávneho konania predstavujú zásah objektívne
spôsobilý privodiť u žalobcu ujmu v občianskej a profesijnej cti a v jeho dobrom mene, a to ako v
odborných profesijných, tak i bežných spoločenských kruhoch.

1.3. Navrhované odstránenie zverejnených článkov na stránke C..W..W. v máji a júni 2018 súd
nepovažoval za účel plniace, keďže verejnosť mala už možnosť si články prečítať a s ich obsahom sa
oboznámiť a navyše, stále sú k dispozícii na stránke K. W. v archíve záznamy z tlačových konferencií,
obsahujúce prakticky zhodné difamačné výroky o osobe žalobcu. Ako vhodnú a rozumnú satisfakciu
pre žalobcu vyhodnotil súd ospravedlnenie, uverejnené na profilovej stránke žalovanej na predmetnom

portáli. K účinnosti a primeranosti zvolenej formy ospravedlnenia dodal, že sporné výroky boli verejne
šírené, mali plošný dosah, išlo o opakovaný zásah týkajúci sa osobnosti verejne známej.

1.4. Čo sa týkalo nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal za to, že ujma
spôsobená verejným prezentovaním nepravdivých výrokov, resp. neprimeranej kritiky v médiách a na

internete, nie je bežnou ujmou, k náprave ktorej by postačovalo zadosťučinenie v podobe morálneho
ospravedlnenia, keďže ide o ujmu značnú. Vo vzťahu k trvaniu a intenzite uviedol, že nešlo o
jednorazový verejný výstup žalovanej, kde by prezentovala nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce výroky,
ale išlo o opakované konanie. Všetky výroky mali vzhľadom na spôsob publikovania a šírenia široký
celospoločenský dosah, ale pri výrokoch prednesených na konferencii na pôde zákonodarného zboru

bola vážnosť zásahu z pohľadu miesta publikovania ešte posilnená. Žalobca bol obvinený z protiprávnej
činnosti, pričom zásah do občianskej bezúhonnosti súd hodnotil ako jeden z najvážnejších, pričom v
tomto prípade intenzitu zásahu zvyšoval fakt, že žalobca bol verejne nepravdivo opakovane spájaný
s únikom miliónov z verejných zdrojov pri viacerých projektoch. Súd prvej inštancie dodal, že žalobcaje doposiaľ bezúhonný človek, ktorý vyprodukoval viacero aj verejnosti dobre známych celovečerných
filmov doma aj v zahraničí a nepravdivé výroky žalovanej sú preto u takejto osoby o to viac spôsobilé
privodiť ujmu. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000

eur.

1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 7. decembra

2022 sp. zn. 5Co/13/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu
zamietol a vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1. Pokiaľ išlo o sporné výroky žalovanej prezentované na tlačovej konferencii usporiadanej na pôde K.
Y. W. dňa 6. júna 2018 a výroky zverejnené na blogu žalovanej na webstránke W..W. dňa 27. mája 2018,
odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že predmetné výroky je potrebné posúdiť ako skutkové tvrdenia,

ktorých pravdivosť sa dá overiť. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uvedené výroky a
vyjadrenia žalovanej, keď z hľadiska obsahu vnímaného v celom kontexte a z hľadiska formy použitých
výrazových prostriedkov tieto výroky a vyjadrenia neobsahujú nič, čo by bolo spôsobilé zasiahnuť
do osobnosti žalobcu, znížiť jeho česť a narušiť jeho dobré meno. Spresnil, že žalobcom namietané
výroky vyslovené žalovanou na tlačovej konferencii zo dňa 6. júna 2018 nebolo možné posudzovať

izolovane bez prihliadnutia na celkový obsah tlačovej konferencie, na ktorej žalovaná, ako poslankyňa
K. Y. W. a členka výboru K. Y. W. pre kultúru, poukazovala na vtedy aktuálne problémy verejného
financovania slovenskej kinematografie v spojení s pripravovaným projektom F. a navrhovanou novelou
zákona o Audiovizuálnom fonde, pričom poukázala na skutočnosť, že žalobca ako producent je druhým
najčastejším poberateľom finančných prostriedkov poskytnutých Audiovizuálnym fondom za účelom

produkcie filmov a ako producent vystupuje aj pri projekte F.. V konaní bolo podľa odvolacieho súdu
preukázané, že žalobca síce nebol producentom filmu X., ale na danom projekte spolupracoval,
participoval ako subdodávateľ určitých prác a dielo nebolo nikdy zrealizované, čo potvrdil sám žalobca.
Aj napriek skutočnosti, že žalovaná nepreukázala tvrdenie o vyplatení 80 miliónov korún bez efektu v
súvislostisprojektomX.,pričomnemožnobezďalšiehospájaťavyvodiťsizjejvyjadreníabsolútnyzáver

o tom, že žalobcovi mali byť a reálne aj boli vyplatené tieto finančné prostriedky pri vykonávaní prác na
projekte X., dané tvrdenie na adresu žalobcu ani žalovaná priamo neuviedla a ani neoznačila konkrétny
subjektaleboosobu,ktorejmalibyťvdanejsituáciiposkytnutéfinančnéprostriedky.Pokiaľišlootvrdenia
žalovanej o schválení a čerpaní dotácií žalobcovi v súvislosti s dielami S. G. V. a P. W., tieto vyhodnotil
odvolací súd ako pravdivé. Zároveň nepovažoval za hrubo zavádzajúce a osočujúce tvrdenie žalovanej,

žežalobcadostalzadieloP.W.800.000eur,pričomdielosanenatočilo,resp.lenhrubýmateriál,nakoľko
tieto tvrdenia neboli nepravdivé. Odvolací súd konštatoval, že uvedené výroky žalovanej boli súčasťou
tlačovej konferencie, v rámci ktorej poukazovala na problémy verejného financovania audiovizuálnych
diel (filmov), pričom tlačová konferencia nebola primárne venovaná žalobcovi, aj keď sa žalovaná kriticky
vyjadrovala k pôsobeniu žalobcu ako producenta v súvislosti s prípravou a natáčaním audiovizuálnych

diel, napr. P. W., S. G. V.. Žalovaná podľa odvolacieho súdu uviedla pravdivé tvrdenia, že žalobca (jeho
spoločnosť) mal natočiť film P. W., boli mu schválené dotácie na výrobu tohto diela, pričom dielo nebolo
dokončené do finálnej podoby a vznikli dôvodné pochybnosti v súvislosti s financovaním projektu, kedy
boli ministerskou kontrolou konštatované pochybenia na strane W. pri verejnom financovaní daného
diela a následného vyporiadania záväzkov medzi Y. a spoločnosťou žalobcu, medzi ktorými došlo v

zmysle dohody o urovnaní k zániku všetkých nárokov a záväzkov navzájom vyplývajúcich zo zmluvy o
spolupráci pri výrobe audiovizuálneho diela P. W., taktiež ako aj pri diele S. G. V., len s tým rozdielom, že
tento film síce bol nakoniec natočený, uvedený do kín a televízie, ale nie producentskou prácou žalobcu,
ako bolo pôvodne zmluvne dojednané, ale inou producentskou spoločnosťou. Odvolací súd konštatoval,
že vzhľadom na uvedené výroky žalovanej prezentované na tlačovej konferencii predstavujú dôvodné

obavy a pochybnosti s verejným financovaním audiovizuálneho diela F., pričom s tým súvisiaci výrok
žalovaný považoval za pravdivý, keď spoločnosti žalobcu boli reálne vyplatené verejné financie na
realizáciu diela F. a v tejto súvislosti ďalší výrok žalovanej zverejnený v článku na svojom blogu dňa
27. mája 2018 o ,,získaní trištvrte milióna súkromným podnikateľom od štátu na rozbeh svojho podniku“
nemožno vykladať doslovne a vnímať izolovane v tom zmysle, že by u žalobcu išlo o použitie verejných

financií určených na realizáciu projektu F. na svoje súkromné účely. V celom kontexte článku žalovanej
i v kontexte jej predchádzajúcich vyjadrení bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že pod pojmom podnik
mala žalovaná na mysli projekt žalobcu F., ktorý z hľadiska žalobcu ako producenta filmových diel
predstavuje určitý samostatný „podnik“ - dielo. Preto tento výrok tak nemohol vyvolať negatívny postoju čitateľa, nakoľko v celkovom kontexte publikovaného článku nemal žiaden pejoratívny, zavádzajúci
a klamlivý podtón, ktorý by mal čitateľa navádzať k tomu, že osoba žalobcu spáchala nejaký trestný
čin, alebo že by účelom malo byť cielené poníženie žalobcu v očiach verejnosti a v odborných kruhoch,

keďže žalovaná poukazovala pri diele F. na porušovanie zmlúv zo strany žalobcu a na pochybnosti, či
vôbec bude film dokončený, čo napokon bolo aj preukázané. Odvolací súd v tejto súvislosti uzavrel, že
všetky vyššie posudzované výroky žalovanej predstavujú príspevok do legitímnej diskusie o pomeroch,
nakladaní s verejnými financiami a celkového financovania tvorby audiovizuálnych diel na Slovensku,
kedy jej cieľom nebola komplexná odborná analýza všetkých nedostatkov pri danej problematike, preto

prípadné nepresnosti vo vyjadreniach a v článku (napr. film S. G. V. bol dokončený, uvedený do kín a
televízie; súkromný podnikateľ získal trištvrte milióna na rozbeh svojho podniku) možno akceptovať a
tieto nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu.

2.2. Predmetom posúdenia v odvolacom konaní boli aj výroky žalovanej zverejnené na jej blogu na
webstránke W..W. dňa 9. júna 2018, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako hodnotiace úsudky, pretože

predstavujú názor, myšlienku, osobný postoj subjektu prejavu vo vzťahu k faktom a udalostiam, sú teda
vyjadrením subjektívneho postoja hodnotiteľa (žalovanej). Opätovne dodal, že žalovaná poukazovala
na problémy pri financovaní a realizácii tvorby diela F., ktoré boli aj preukázané, a vyjadrovala dôvodné
obavy a pochybnosti pri tvorbe diela F., v súvislosti s množstvom problémov vyplývajúcich zo zmien a
posúvaní termínov dokončenia a odovzdania diela, neúmerného navyšovania rozpočtu pri tvorbe diela,

nedodržiavania zmluvných termínov. S poukazom na uvedené, pokiaľ išlo o výrok o podaní trestného
oznámenia v súvislosti s dielom F., podľa odvolacieho súdu tento nebolo možné vnímať ako neprimeraný
čo do obsahu vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko žalovaná neoznačila žalobcu za páchateľa trestného činu,
ktorý by sa pri tvorbe a realizácii diela obohatil na úkor štátu a poskytnutých verejných financií, keď
dôvodom podania trestného oznámenia boli vyššie spomínané problémy pri tvorbe diela F.. Dospel k

záveru, že hodnotiace úsudky žalovanej neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu, pretože neobsahovali žiadne difamujúce, urážlivé, dehonestujúce tvrdenia, ktorých úmyslom
bolo znevážiť, či uraziť žalobcu.

2.3. Odvolací súd napokon zhrnul, že prezentované výroky na tlačovej konferencii a uverejnenie

vyjadrení/výrokov žalovanej v označených článkoch nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv žalobcu na
ochranu dobrej povesti, pretože všetky vyjadrenia a výroky sú vyjadrením práva žalovanej na slobodu
prejavu, ktoré jej garantuje čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý je súčasťou právneho
poriadku SR. Spôsob vyjadrenia žalovanej, resp. jej skutkové tvrdenia na adresu žalobcu boli v
konaní preukázané ako pravdivé a hodnotiace úsudky boli založené na pravdivých skutočnostiach a

nepresiahli prípustnú mieru, ktorú by nebolo možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Za zásadnú
skutočnosť pritom odvolací súd považoval to, že žalobcovi boli poskytnuté verejné finančné prostriedky,
a preto každé stanovisko, či kritiku upozorňujúcu na prípadné nezrovnalosti v hospodárení s takýmito
prostriedkami, je potrebné z hľadiska verejného záujmu na zvyšovaní kontroly s nakladaním verejných
finančných prostriedkov považovať za žiaduce. Dodal, že to, že by konanie žalovanej bolo vedené iným

úmyslom (napríklad poškodiť dobré meno, povesť žalobcu), nebolo v spore preukázané. Keďže teda
nebolo zistené, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti (dobrej
povesti), nemohli byť naplnené ani zákonné predpoklady na priznanie uplatňovaného primeraného
zadosťučinenia žalobcovi v peniazoch.

2.4. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v
spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP.

3.Protitomutorozsudkuodvolaciehosúdupodalžalobca(ďalejaj„dovolateľ“)dovolanie,ktoréodôvodnil
poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

3.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe (4Cdo/149/2009,
3Cdo/137/2008, R 45/2000, 1Cdo/89/97, 2Cdo/80/2015). Mal za to, že odvolací súd nesprávne
interpretoval, resp. nesprávne aplikoval inak správne zvolenú právnu normu § 11 - § 13 OZ. Žalobca
odvolaciemu súdu vytkol, že viaceré výroky žalovanej posúdil ako hodnotiace úsudky, napriek tomu,

že šlo o skutkové tvrdenia, za ktoré ich označila aj samotná žalovaná. Informácie, či žalobca ako
producentnakrútiluvedenédiela,sadajúzistiť,resp.potvrdiť.Súvislosti,ktoréprezentovalažalovaná,sú
difamujúcimi výrokmi, pričom tieto žalovaná nepreukázala. Uviedol, že v konaní bolo jasne preukázané,
že žalobca nebol producentom filmu X., žalovaná nijako nepreukázala, že žalobca mal zmluvný vzťah sposkytovateľom verejných prostriedkov. Takisto tvrdenia žalovanej o tom, že sa žalobca ako producent
podieľal na výrobe diel S. G. V.U. a P. W., boli pravdivé (teda šlo o skutkové tvrdenia zo strany žalovanej),
avšak jej tvrdenia, že sa vinou žalobcu tieto filmy nenatočili, pravdivé neboli. Žalovaná uvádzala také

súvislosti, ktoré v kontexte s ostatnými jej tvrdeniami navodzovali dojem, že peniaze „zmizli“ u žalobcu.
V tejto súvislosti žalobca namietal, že odvolací súd neposudzoval tvrdenia žalovanej v kontexte s inými
vyslovenými výrokmi, čo ho viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu sporných výrokoch žalovanej
voči žalobcovi. Ďalej uviedol, že odvolací súd nijako nezohľadnil skutočnosť, že žalovaná útočila na
žalobcu opakovane, vo viacerých výstupoch. Pritom sa javí, že nešlo zo strany žalovanej o „kritiku

systému“, ako sa snažila tieto útoky ospravedlniť, ale o zámer poškodiť žalobcu. Odvolací súd sa
však týmito okolnosťami v rozsudku nezaoberá, závery vyhodnocuje v neprospech žalobcu. Žalobca
tiež odvolaciemu súdu vytkol, že nezohľadnil zodpovednosť žalovanej ako ústavného činiteľa, ktorý
má za svoje výroky väčšiu zodpovednosť, než bežný občan. Napokon konštatoval, že nie je povinný
trpieť difamačné výroky, ktorých pravdivosť žalovaná nevedela preukázať, resp. ktorých aspoň pravdivý
základ nemá oporu v realite. V celom kontexte bola pritom téma spôsobilá prilákať pozornosť širokej

verejnosti, pričom výstupy žalovanej mali aj reálny negatívny dopad na jeho život, tak osobný ako
aj profesijný. Odvolací súd však podľa žalobcu tieto okolnosti nijako nevzal pri posudzovaní veci do
úvahy, napriek tomu rozhodol, že konanie žalovanej žiadnym spôsobom nemohlo spôsobiť ujmu na
osobnostných právach žalobcu. Napadnuté rozhodnutie preto považoval za spočívajúce v nesprávnom
právnom posúdení veci.

3.2. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a potvrdil
prvoinštančné rozhodnutie, alternatívne ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým

rozhodnutím, pričom zotrvala na svojich argumentoch prezentovaných v odvolacom konaní. Dodala, že
jej hodnotiace úsudky neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, pretože
neobsahovali žiadne difamujúce, urážlivé, dehonestujúce tvrdenia, ktorých úmyslom bolo znevážiť či
uraziť žalobcu. Jej kritika mala skutkový základ a jej forma bola primeraná, bez primárneho cieľa
hanobiť žalobcu a v spore nebol preukázaný opak. Tiež uviedla, že žalovanej je potrebné priznať z

hľadiska slobody prejavu privilegované postavenie poslanca národnej rady, v ktorom ako zástupca
druhej najvyššej ústavnej inštitúcie nesie zodpovednosť za informovanie verejnosti o veciach verejného
záujmu. Preto navrhla podané dovolanie žalobcu zamietnuť ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťoudovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

11. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od

ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už
určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného
dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného
dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie
dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia,
4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

12.Vychádzajúczobsahudovolaniaakocelkudovolacísúdzapoužitiavýkladovéhopravidlauvedeného
v ustanovení § 124 ods. 1 CSP ústavne súladným spôsobom (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 336/2019) z podaného dovolania vyabstrahoval podstatu právnej otázky, ktorej preskúmania
sa dovolateľ domáha, a to posúdenie (ne)oprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobcu výrokmi

žalovanej prezentovanými na tlačových konferenciách usporiadaných na pôde K. Y. W. a výrokmi
zverejnenými na blogu žalovanej na webstránke W..W.. Podľa jeho názoru sa pri riešení uvedenej otázky
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

13. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca

v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne

vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

14. Dovolateľ za účelom podpory svojej dovolacej argumentácie poukazoval v priebehu dovolania (z
hľadiska jeho obsahovej štruktúry) v kontexte rôznych parciálnych otázok súvisiacich s posudzovaním
(ne)oprávnenosti zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR - sp. zn. 4Cdo/149/2009, 3Cdo/137/2008, R 45/2000, 1Cdo/89/97, 2Cdo/80/2015.

14.1. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/149/2009 sa dovolací súd zameral na interpretačné rozlíšenie
skutkového tvrdenia a hodnotiaceho úsudku ako základných kategórií zásahov do osobnostných
práv, keď konštatoval, že „K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom,

písmom,obrazomiakýmkoľvekinýmkonanímdifamujúcej(zneucťujúcej,znevažujúcej,dehonestujúcej,
diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti
konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok
(kritiku),pretožepodmienkykladenénaprípustnosťkaždejztýchtokategóriísalíšia...Skutkovétvrdenie
sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť

tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva
na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko
intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti
skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia

(oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu,
v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba
posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku
všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo ... Na rozdiel od skutkového tvrdenia

hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj
tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych)
kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na
pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných právje nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie
či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi
kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má

byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy
a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako
premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe
uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí
opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi,

formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a
zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa)“.

14.2. Z ďalšieho dovolateľom označeného rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/137/2008 (R 53/2010), kde najvyšší
súd posudzoval protiprávnosť zásahu do súkromia žalobkyne zverejnením skutočností z jej súkromného
životavčlánkuperiodika,vyplynulaprávnaveta,vzmyslektorej„Vprípadezásahudoprávanasúkromie

nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou
závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach. Ak došlo k zásahu do súkromia,
nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne
a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti“.

14.3. V rozsudku sp. zn. 1Co/15/97, ktorý bol uverejnený Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod č. R 45/2000, judikoval: „Televízne vysielanie je z
hľadiska rozsahu jeho pôsobenia jedným z najdostupnejších zdrojov informácii širokej verejnosti. Ak k
neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde týmto elektronickým médiom, treba vždy vychádzať
z toho, že mal širokú publicitu. To v prípade, ak zásah bol spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby

alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch“.

14.4. Dovolateľ poukázal aj na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/89/97, v ktorom najvyšší súd uviedol, že
„Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti

nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto
výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť
významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“.

14.5. Napokon v poslednom dovolateľom označenom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/80/2015 najvyšší súd

konštatoval, že „Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi
úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov
dôkazy, naopak, nepripúšťa, hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane judikoval, že hodnotiaci úsudok bez dostatočného skutkového základu
môže byť excesívny, a z toho dôvodu nepožívajúci ochranu podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Všeobecne platí, že čím závažnejšie je obvinenie kritizovanej osoby, tým
pevnejší skutkový základ musí toto obvinenie mať.“.

15. Dovolací súd pripomína, že pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň
obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie

veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). Vec prejednávajúci senát sa preto
neobmedzil len na dovolateľom produkovaný (z hľadiska povahy predmetu sporu pomerne okrajový)
výpočet rozhodnutí najvyššieho súdu, ale opodstatnenosť jeho dovolacej argumentácie posudzoval za
použitia komplexnejšieho prístupu so zohľadnením skutkovo i právne najpriliehavejšej rozhodovacej
praxe (nielen) dovolacieho súdu.

16. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,ústava“) každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

17. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 veta prvá, ods. 4 ústavy, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatreniav demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

18. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a
rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo
filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže

podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

19. Ustanovenie § 11 OZ priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky
správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť
fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo

najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1 OZ).

20. Dovolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci vzhľadom na predmet sporu (ochrana
osobnosti týkajúca sa posúdenia, či výroky žalovanej ako členky zákonodarného zboru prezentované na

tlačovýchkonferenciáchusporiadanýchnapôdeK.Y.W.anawebstránkeW..W.bolispôsobilézasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu) a jeho okolnosti došlo ku kolízii práva na ochranu osobnosti a slobody
prejavu (a práva na informácie), ako dvoch navzájom konkurujúcich si práv. V tejto súvislosti je potrebné
vychádzať najmä z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý vo
svojej doterajšej rozhodovacej praxi viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných

práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej rovnováhy (pozri PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (PL. ÚS 7/96).

21. V prípade, ak dôjde k posudzovaniu vzájomného stretu práva na slobodu prejavu a práva na
ochranu osobnosti, súd môže rozhodnúť až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo zistený ohľadne
oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd (rozhodnutie PL. ÚS 25/01, rozsudok ESĽP vo veci
Feldek proti Slovenskej republike). Úvaha, či má dostať prednosť sloboda prejavu alebo základné právo
na ochranu osobnosti, závisí na celkovom kontexte každého individuálneho prípadu. Z relevantnej

judikatúryESĽPjemožnévyabstrahovaťistévýchodiská(typovéproblémy,faktory),naktorýchposúdení
by mali všeobecné súdy v takýchto prípadoch založiť svoje rozhodnutia. Predovšetkým by malo byť
vzaté do úvahy: l/ povaha výroku (t. j. či ide o skutkové tvrdenia, či hodnotiaci úsudok), 2/ obsah výroku
(napr. či ide o prejav „politický“, či „komerčný“), 3/ forma výroku (najmä nakoľko je predmetný výrok
expresívny, či dokonca vulgárny), 4/ postavenie kritizovanej osoby (napr. či ide o osobu verejne činnú,

či o osobu aktívnu v politickom živote, prípadne o osobu verejne známu), 5/ či sa výrok (kritika) dotýka
súkromnej alebo verejnej sféry tejto kritizovanej osoby, 6/ chovanie kritizovanej osoby (napr. či kritiku
sama „vyprovokovala“ a ako následne sa ku kritike postavila), 7/ kto výrok predniesol (oznámil, napísal,
napr. či sa jedná o novinára, bežného občana, politika a pod.), 8/ kedy tak urobil (čo znamená, napr.
aké mal, či mohol mať jeho autor v daný okamih k dispozícii konkrétne údaje, z ktorých vychádzal

a v akej situácii tak urobil). Každý z týchto faktorov hrá istú úlohu pri hľadaní spravodlivej rovnováhy
medzi základnými právami stojacimi v kolízii, pričom ich relevantná váha závisí vždy na jedinečných
okolnostiach každého prípadu. Tiež je potrebné zdôrazniť, že tento výpočet relevantných faktorov nie je
taxatívny (úplný, vyčerpávajúci), z hľadiska celkového kontextu veci môžu byť v osobitných prípadoch
významné aj okolnosti, ktoré nie je možné zaradiť ani do jedného z vyššie vymenovaných faktorov (pozri

aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 577/13).

22. Pod vplyvom judikatúry ESĽP pre účely posúdenia kolízie označených základných práv ústavný súd
(II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012) formuloval kritériá testu proporcionalityv užšom zmysle, ktorý je založený na hľadaní odpovedí na otázky, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a
AKO v tomto prípade „uverejnil“, čo zodpovedá už uvedeným kritériám, ako ich skúma ESĽP. Ústavný
súd zároveň judikoval, že tento test proporcionality nemusí byť jediným univerzálnym nástrojom na

komplexné zhodnotenie stretu základných práv, všeobecný súd je v zásade oprávnený argumentovať
aj iným spôsobom, avšak jeho záver musí byť preskúmateľný, zdôrazňujúc, čo je pre prejednávanú
vec podstatné a z akých dôvodov, tak, aby jeho argumentácia bola udržateľná aj z hľadiska garancií
obsiahnutých v dohovore (IV. ÚS 295/2023).

23. Aj najvyšší súd v obdobných prípadoch stabilne judikuje, že v prípade stretu subjektívneho práva
žalobcu a práva slobody prejavu je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý
zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. V takýchto prípadoch je nutné vyhodnocovať a v
zásade skúmať, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky
možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená. Po vykonaní testu
proporcionalitytakbudejednémuzdvochoprotisebestojacichzákladnýchprávaslobôdpriznanáväčšia

dôležitosť,vdôsledkučohovšaktodruhésmenšoudôležitosťounestrácasvojuplatnosť(5Cdo/42/2009,
2Cdo/177/2021, 4Cdo/206/2022).

24. V konkrétnom prípade je tiež relevantné, či obsah posudzovaného prejavu je formulovaný ako
skutkové tvrdenie alebo ako hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok a tvrdenie skutočnosti sa zásadným

spôsobomlíšia,lebokýmexistenciaskutočnostimôžebyťpreukázaná,pravdivosťhodnotiacichúsudkov
nie je dokázateľná, keďže tie nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju (viac alebo menej) voľne interpretujú
(k tomu pozri aj sp. zn. 4Cdo/34/2020, resp. 8Cdo/185/2020). Aj Európsky súd pre ľudské práva
pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami.
Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa

dôkazy (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986, obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok
z 27. februára 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz
pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jeruzalem c. Rakúsko, rozsudok z 27.
februára 2001).

25. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že meritórne posúdenie
veci a myšlienkový proces, ktorý predchádzal dosiahnutiu tam obsiahnutých záverov odvolacím súdom,
sa neprieči vyššie prezentovaným všeobecným interpretačným východiskám. Odvolací súd náležite
a preskúmateľne zohľadnil a vyvážil v intenciách zmienených orientačných kritérií všetky relevantné
okolnosti daného prípadu a konflikt slobody prejavu žalovanej s osobnostnými právami žalobcu rozhodol

v duchu požiadavky spravodlivej rovnováhy.

26. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí po výpočte relevantných právnych noriem a zadefinovaní
predmetu sporu ako stretu subjektívneho práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu vykonal
pomerovanie dvoch ústavnoprávnych hodnôt, a to práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu

prejavu podrobením jednotlivých sporných výrokov žalovanej posúdeniu, do ktorého primerane zahrnul
jednotlivé kritériá formulované judikatúrou (najmä ESĽP) v takýchto prípadoch. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (viď body 25. a 26.) vyplýva, že odvolací súd pri každom z napadnutých
výrokov dôsledne skúmal (1) povahu (či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok) (2)
pravdivosť jednotlivých skutkových tvrdení, (3) obsah a kontext, v akom boli prezentované (aktuálne

problémy verejného financovania slovenskej kinematografie v spojení s pripravovaným projektom F. a
navrhovanou novelou zákona o Audiovizuálnom fonde), (4) formu (použité výrazové prostriedky), (5) kto
výroky predniesol (poslankyňa K. Y. W. a členka výboru K. Y. W. pre kultúru), (6) postavenie kritizovanej
osoby (producent, ktorý je druhým najčastejším poberateľom finančných prostriedkov poskytnutých
Audiovizuálnym fondom), (7) kedy boli predmetné výroky prezentované (navrhovaná novela zákona

o Audiovizuálnom fonde a pripravovaný projekt F. financovaný z verejných zdrojov), v nadväznosti
na čo náležite vyhodnotil a zodpovedal otázky tvoriace v zmysle požiadaviek ustálenej judikatúry test
primeranosti - „KTO“, „O KOM“, „ČO“, „KDE“, „KEDY“ a „AKO“, a to vo vzťahu k všetkým okolnostiam
sporných výrokov, v dôsledku ktorých malo dôjsť k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Odvolací súd následne dospel k záveru, že prezentované výroky nie sú spôsobilé

zasiahnuť do práv žalobcu na ochranu dobrej povesti, pretože všetky vyjadrenia a výroky sú vyjadrením
práva žalovanej na slobodu prejavu, ktoré jej garantuje čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach,
ktorý je súčasťou právneho poriadku SR. Spôsob vyjadrenia žalovanej, resp. jej skutkové tvrdenia na
adresu žalobcu boli v konaní preukázané ako pravdivé a hodnotiace úsudky boli založené na pravdivýchskutočnostiach a nepresiahli prípustnú mieru, ktorú by nebolo možné v demokratickej spoločnosti
tolerovať. Za zásadnú skutočnosť pritom odvolací súd považoval to, že žalobcovi boli poskytnuté verejné
finančné prostriedky, a preto každé stanovisko, či kritika upozorňujúce na prípadné nezrovnalosti v

hospodárení s takýmito prostriedkami je potrebné z hľadiska verejného záujmu na zvyšovaní kontroly s
nakladaním verejných finančných prostriedkov považovať za žiaduce.

27. Dovolací súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že odvolací súd dal zadosť kritériám požadovaným
judikatúrou ESĽP, ústavným súdom, či najvyšším súdom v prípadoch posudzovania kolízie dvoch

ľudských práv (k akej došlo aj v prejednávanom prípade), a preto s ohľadom na zákonný účel a s
ním spojené mantinely dovolacieho prieskumu bolo nevyhnutné dospieť záveru o vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia.

28. Vzhľadom na to, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska napadnutého právneho posúdenia
správny, dovolací súd dospel k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné, a preto ho zamietol (§ 448

CSP).

29. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalobcovi priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.