Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323201798
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobcu: npráp. A. B., nar.
XX.X.XXXX,XXXXXC.D.XX,právnezastúpenýAdvokátskoukanceláriouprof.JUDr.JánKlučka,CSc.,
s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 5.000,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k.
5C/77/2023-119 zo dňa 22.02.2024, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a súvisiacom výroku III. o trovách konania.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku
I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.000,- Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil druhou a treťou vetou čl. 7, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
čl. 1 ods. 1, čl. 1 bod 2 písm. a) a b), čl. 1 bod 3, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 9, čl. 6 písm. a) a b), čl. 16

písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2003 o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu(ďalejlen„Smernica“);§1ods.2,§85ods.1a2,§86ods.1a2,
§ 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“); § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka;
§1písm.a),§4ods.1písm.e)zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), čl. 24 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv.

3. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom žaloby je nárok žalobcu
na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponoval
Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku
čoho predmetný zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu
48 hodín, ktorý nemôže byť prekročený. Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli
žalovaným spochybnené, je zrejmé, že jeho týždenný pracovný čas sa skladal zo sedemnásť (17), resp.
od roku 2022 zo šestnásť (16) hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp.

od roku 2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby
k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn takto uvedených zmien
v rámci týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu 3
rokov, t. j. od 06/2020 do 04/2023 tridsaťšesťkrát k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48hodín. Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že
by sa jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.
Súd ďalej konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi

všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na
vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
offo. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa
vzťahuje na prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad
2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08,
Simmenthal II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
právom Únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v

platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame).
Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,
bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým

alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants
Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva
členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27 rozsudku Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022 z 19.07.2023). Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na

náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok, pričom súd dospel k záveru,
že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.
K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd uviedol, že vnútroštátna právna
úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku uvedeného

je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne vzťahy
obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
upravuje zákon č. 514/2003 Z.z.. Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu,
že do pôsobnosti tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe
alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona

č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne
procesu, tunajší súd analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z.,
ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti
za škodu, a to poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a
účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako

aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ, vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu
transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva, a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z
hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý
porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo
vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktoré bolo

garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.
V súvislosti s námietkou žalovaného o tom, že na štátnu službu hasičov sa daná Smernica nevzťahuje,
súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach
vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg
(C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/

ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli
dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v
ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činností, a to verejné aj súkromné
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.),

pričom ods. 2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/
EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, alelen „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa
neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť
ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností,

vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti.
Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci
civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k
ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených
záverov patrí do pôsobnosti Smernice. Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že

Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde
výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného
rozsudkuSúdnydvorkonštatuje,žečlánok6písm.b)Smernice2003/88predstavujepravidlosociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je

výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako
je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G. Fuß,
C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej

pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G. Fuß (C-429/09
týkajúci sa hasičov), J. Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych
záchranárov), pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného
času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec

povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,

ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.
Pokiaľideonámietkužalovanéhopoukazujúcunačl.16písm.b)Smernice2003/88/ES,súdkonštatoval,
že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný

pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si
uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté
do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené
ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať
v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj

v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č.
315/2001Z.z.aniinomzákone,upravujúcomprávnepostaveniepríslušníkovHasičskéhoazáchranného
zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať
ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o
možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.

Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času,
avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.
Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného
obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou
výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto

sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.
Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienkyneustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti
vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal

odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch rokov, za ktoré si uplatnil
nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 36-krát vyšší počet hodín v rámci
týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu bol žalobca ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý

mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti
komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s
§ 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu
práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj práva na ochranu jeho zdravia, a
teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej výšky

náhrady súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov.
Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu, pričom samotná výška závisí od úvahy súdu a od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky
času, po ktorú dochádzalo k protiprávnemu konaniu, intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov, ako aj od
posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho prípadu.

Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú
pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plné sústredenie, ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v
dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je
dlhodobo okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinností nad maximálny,
smernicou povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z

dochádzkového systému vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 36-krát k prekročeniu týždenného
pracovného času. Z výsluchu žalobcu taktiež vyplynulo, že v dôsledku uvedeného sa žalobca cíti
vyčerpaný a nemá dostatok času na to, aby sa mohol venovať prácam okolo domu a manželke. Po
odpracovaní zmeny si musí pospať a taktiež sú mu nariaďované špecializované školenia. Okrem toho
zabezpečuje starostlivosť o 90-ročnú babku.

Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (36 x za žalobcom uplatnené obdobie), ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho
zákonníka, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v

sume 2.000,00 Eur, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.
Vprevyšujúcejčastisúdžalobuzamietolzohľadňujúcajskutočnosť,vakomrozsahujepriznávanávýška
nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch v rámci SR.
4.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1Civilnéhosporového
poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 CSP a dodal, že úvaha súdu sa týkala skutkových okolností,

ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku,
a preto žalobcovi ako úspešnej strane priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% z prisúdenej sumy.
5. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, a teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou,
musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do

slovenského právneho poriadku. Táto otázka nie je v medziach právomoci vnútroštátnych súdov. Súd
prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto
nastolenej problematiky.
K námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nevzal do
úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym

právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. K prebratiu smernice žalovaný uviedol,
že na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť
k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j. poprebratí) Smernice 2003/88/ES. Len takouto konfrontáciou by bolo možné zaoberať sa správnosťou
alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. V súvislosti s aplikáciou smernice žalovaný
uviedol, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v

individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Žalovaným je v tomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za
škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská
republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice

2003/88/ES podieľal. Ak by aj súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer
žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť
prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej
republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov, pristupuje
ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Podľa žalovaného súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie, čo predstavuje odvolací dôvod v zmysle

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Rozsah
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako

aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného Smernica 2003/88/
ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je
špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/

EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci V-429/09 G.
Fuss sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za
smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských
hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru
v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné

výhodyod„definitívy“ažposystémsociálnehozabezpečenia,takakovprípadepríslušníkovPolicajného
zboru. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na
prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

Odvolateľ tiež namietal, že žalobca nepreukázal nárok na náhradu škody. Pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je
pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom
na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du
Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s

cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu. Žalobca nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. Žalobca nepreukázal, že
oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania
žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý
mesiac žalobca dostáva odmenu) pociťuje ako výraznú ujmu. Poškodená osoba pod hrozbou toho, že

sama bude musieť znášať škodu, musí vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky
E. a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90).
Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že pracoval nad limit 48 - hodinového týždenného pracovného
času za rozhodné obdobie. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku

nezaoberal. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobe, nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd
vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaný argumentoval aj tým, že Európsky súd pre ľudské práva

zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebonásilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa žalovaného žalobca nepreukázal zásah
do súkromného a rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej

miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Zo strany žalobcu nebolo
žiadnymspôsobompreukázané,žebyutrpelujmu,ktorábyvznačnejmiereznížilajehodôstojnosť,resp.
vážnosť v spoločnosti. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha upustenia
od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto
zásahu, ale domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podaná žaloba tak vôbec nerieši

(údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby.
Odvolateľ súčasne argumentoval tým, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu o tom,
že žalovaný mu spôsobil škodu, a tak zasiahol do jeho osobnostných práv.
Žalovaný odvolaním napadol aj III. výrok rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej
inštancie nestotožnil, keďže nárok uplatnený žalobcom považoval za nedôvodný a nesprávny, a teda aj

v tejto súvislosti ide o nesprávne právne posúdenie veci.
Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania.
6. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu, konkrétne k námietke žalovaného o nedostatku
právomoci súdu rozhodovať o predmete sporu, poukázal na ust. § 3 CSP. Spor o náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku, možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie
medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Každý vnútroštátny súd
členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo,

povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia
nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho,
aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna
právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128- 131/07).
K námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že za Slovenskú republiku, ktorá

je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy
pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z.. Preto námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného nie je dôvodná. Navyše žalobca poukázal na to, že rozhodovacia prax všeobecných
súdov túto otázku už riešila, pričom argumentoval rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023.
V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa pôsobnosti smernice 2003/88/ES žalobca poukázal
aj na rozhodnutie ESD vo veci C-518/15, F. E., v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/

ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to
aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo

zdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v
Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je treba
pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená
zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/
ES. Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa

nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa
Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES.
K odvolacej námietke žalovaného o odpočinku počas pohotovosti žalobca uviedol, že pokiaľ ide o
čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník

skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor
dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať
sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimosvojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej

doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod
93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88
spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej
dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v

ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok
C-514/20, bod 37). Ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv,
ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C-55/18, body 30 až
32).Vtejtosúvislostižalobcapoukázalo.i.narozsudokKrajskéhosúduvKošiciach,sp.zn.2Co/20/2023
zo dňa 30.03.2023, v ktorom tento súd o.i. vyslovil: „Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor túto otázku
riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fufi keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie
je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný
byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii
zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b) Smernice je preto aj skutočnosť, že za

pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena“.
Žalobca považoval za neopodstatnenú aj námietku žalovaného o tom, že „tabuľky priložené k žalobe
nemožno považovať za dôkaz“. V tejto súvislosti uviedol, že z predloženého výpisu z dochádzkového
systému SAP, je zjavné, že evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka
“PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis

z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť
plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu
potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času
služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka
“RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje

jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky
žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve
na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý
mesiac ich služobný príjem.

Žalobca súčasne uviedol, že peňažná satisfakcia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza
do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice

2003/88/ES), je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len

príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
K námietkam žalovaného k výške škody a náhrade nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že na jeho
postavenie ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09
a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo

nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by
bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený
alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch
vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov

zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi, boli splnené.
Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici,ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch
uvádza, že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie
a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade

zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové
okolnosti)“ - bod 6.11 rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022,
bod 24. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/78/2022 z 23.11.2022, bod 24.
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/77/2022 zo dňa 23.11.2022.
Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny

a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
7. V odvolacej replike žalovaný poukázal na doterajšiu argumentáciu a zotrval na odvolacom návrhu.
8. Žalobca sa ďalej do konania nevyjadril.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej tabuli a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,

zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý
obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku
ani konania mu predchádzajúceho súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom

k tomu, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie dodáva:
12. Predmetom tohto sporu je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti

štátu pri prebratí smernice 2003/88/ES, konkrétne čl. 6 písm. b) o priemernom 48-hodinovom týždennom
pracovnom čase do vnútroštátneho právneho poriadku SR vo svetle zákona č. 315/2001 Z.z., v dôsledku
čoho došlo u žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru za necelé 3 roky 36-krát k
prekročeniu týždenného pracovného času, čím tento stráda na svojich osobnostných právach.
13. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v súvislosti s vyriešením

otázky, či prejednanie danej žaloby patrí do právomoci súdov SR. Žalovaný súčasne namietal, že
súd prvej inštancie na uvedenú otázku nereflektoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 30., kde súd prvej inštancie s poukazom na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022 zo dňa 19.07.2023 konštatoval, že o danom nároku
rozhoduje vnútroštátny súd.

14. V súvislosti s touto odvolacou námietkou je potrebné uviesť, že podľa § 3 ods. 1 CSP súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho
právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje

na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie
bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany
žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z., čo znamená, že v

jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES. Na základe toho odvolací súd námietku žalovaného o nedostatku právomoci
všeobecného súdu prejednať a rozhodnúť daný spor, vyhodnotil ako nedôvodnú.15. Nesprávne právne posúdenie veci žalovaný namietal aj vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii,
ktorá podľa jeho názoru nie je daná. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
obsiahnutýmivbode31.napadnutéhorozsudku.Zároveňktejtonámietkežalovanéhouvádza,žečlánok

6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát, v danom prípade Slovenská republika. V mene
Slovenskej republiky nepochybne koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný
zborSR[§11písm.c)zákonač.575/2001Z.z.oorganizáciičinnostivládyaorganizáciiústrednejštátnej

správy] a ktorý bol garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. Týmto orgánom
štátu je Ministerstvo vnútra SR, t. j. žalovaný. Bez právneho významu je v tejto súvislosti aj odvolacia
argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím a aplikáciou smernice
č. 2003/88/ES. Hoci sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z.
voči žalobcovi priamo nepodieľa, daná skutočnosť je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho
významu.Predpokladyzodpovednostizaškoduvychádzajúzobjektívnejzodpovednostičlenskéhoštátu

za takto vzniknutú škodu. V zmysle čl. 29 smernice č. 2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom;
žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za
účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou
priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času.
16. Ďalšou námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci bola pôsobnosť Smernice

2003/88/ES. Aj touto otázkou sa súd prvej inštancie zaoberal v dôvodoch rozhodnutia (viď body 32. až
34.).
17. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade
odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Tu je potrebné
upriamiť pozornosť na to, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a

rady 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok
stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy
na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov. Zákon
č. 315/2001 Z. z. v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na
pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,

nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona
bola do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava
je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s

právomÚnie.Súdnydvoropakovanekonštatoval,žepojem„pracovnýčas“uvedenývSmernici2003/88/
ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods.1a2Smernice2003/88/ESvymedzuje„pracovnýčas“ako„akýkoľvekčas,počasktoréhopracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“

ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de
G. E. zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov
„pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. To potvrdzuje aj

účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného
času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.
18. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z
9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovostivo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,
ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,

predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim

vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná.
19. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané

zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho

fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo
najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje svoj
rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok

2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti
a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas, atď.) Ako vyplýva z
ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej

ochrany.
20. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1
vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti

uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek
Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391
sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,

ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2
ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle

slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Služobná
činnosť žalobcu teda patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.
21. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený

v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia. Zodpovednosť členského štátu nastupuje v prípade splnenia troch predpokladov,
ktorými sú: 1. Došlo k porušeniu úniovej normy, ktorá priznáva fyzickým alebo právnickým osobám právo
alebo zakladá povinnosti pre členský štát. 2. Ide o dostatočnú závažnosť porušenia úniového práva.

3. Je daná príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva členským štátom únie a škodou, ktorá
bola spôsobená fyzickej alebo právnickej osobe. Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, táto je
naplnená, keďže ako už odvolací súd uviedol, čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským
štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňajúci ajnadčasy a tiež pracovnú pohotovosť. Vo vzťahu k druhej podmienke je potrebné uviesť, že porušenie
úniového práva je dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej
oblasti. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému žalobcu vyplýva, že za necelé 3 roky došlo

u žalobcu 36-krát k prekročeniu týždenného pracovného času. V súvislosti s treťou podmienkou je
potrebné konštatovať, že príčinná súvislosť medzi (ne)konaním štátu zabezpečiť transpozíciu smernice
do právneho poriadku SR a následkom na osobnostných právach žalobcu je daná, pretože v dôsledku
toho u žalobcu došlo k prekročeniu týždenného pracovného času, čím utrpel jeho súkromný a rodinný
život.

22. V súvislosti s už uvedeným žalovaný argumentujúc rozsudkami E. a i /Rada a komisia, C-104/89
a C-37/90 uviedol, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí
vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, aby
vyvinul úsilie a predišiel následku na svojich osobnostných právach. Odvolací súd však považuje za
potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß
v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Bolo by v rozpore so zásadou efektivity

uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im
k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva Únie, museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho

dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon
odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby

v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice,
získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv
priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.
23. Odvolateľ predostrel aj námietku o tom, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v

ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, odvolací súd konštatuje, že smernica
umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na
to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika uvedené

ustanovenie, ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že
by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4
mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská
republika neprevzala v zákone č. 315/2001 Z. z. a ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného

pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku
Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného
obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona
č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené

námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia je nedôvodná,
nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný
nemôže dovolávať jeho aplikácie.
24. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi vznikla nemajetková

ujma spočívajúca v porušení práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, keďže právo na primeranú dobu odpočinku bolo porušené. Nakoľko slovenský
právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných práv, a preto súd
prvej inštancie správne analogicky aplikoval § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Nemožno sa

stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle
uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere zníženádôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý

umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak,
že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Prostriedky nápravy podľa § 13
ods.1 Občianskeho zákonníka (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahovdoprávanaochranuosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov)zatakýchtookolností
strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie.
25. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nepreukázal zásah do svojho súkromného a rodinného života
a tiež výšku takto spôsobenej ujmy. Dôkazom o neopodstatnenosti týchto námietok žalovaného je
odôvodnenie súdu prvej inštancie obsiahnuté v bodoch 37. až 40. napadnutého rozsudku. Výšku

peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá nesmie byť arbitrárna. Odvolací
súd zdôrazňuje, že právo na odpočinok u žalobcu bolo dlhšiu dobu porušované, keďže za takmer
3 roky došlo uňho k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín celkovo 36-krát. Toto
zistenie nepochybne znamená, že žalobca nemohol daný čas venovať odpočinku, načerpaniu energie,
udržaniu kondície, manželke a pomoci najbližším (90-ročnej babke). Dĺžka trvania neoprávneného

zásahu do osobnostných práv žalobcu spolu s charakterom tohto zásahu, ktorý významnou mierou
narušil a znekvalitnil súkromný a rodinný život žalobcu, dostatočne zdôvodňujú priznanie nemajetkovej
ujmy v sume 2.000,- eur.
26. V súvislosti s námietkou žalovaného, v rámci ktorej spochybňoval dôkazy preukazujúce prekročenie
maximálneho prípustného týždenného pracovného času žalobcu, ktoré označil ako „tabuľky“, odvolací

súd uvádza, že ide o výpis zo systému slúžiaceho pre riadenie ľudských zdrojov a evidenciu dochádzky.
Zároveň sa z neho vychádza pri výpočte mesačného služobného príjmu žalobcu. Ide o relevantný dôkaz,
ktorý v naznačených súvislostiach nevyvoláva pochybnosti o jeho hodnovernosti. Preto aj táto námietka
žalovaného nie je dôvodná.
27. S poukazom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí spočívajúcu v tom,

aby v skutkovo obdobných veciach súdy rozhodovali rovnako, odvolací súd poukazuje na obsiahlu
rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ktoré prijali obdobné závery, ako v tejto veci (napr. rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/11/2024 zo dňa 28.03.2024, 1Co/11/2024 zo dňa 18.06.2024,
11Co/19/2024 zo dňa 27.06.2024, 14Co/6/2024 zo dňa 27.06.2024, 9Co/20/2024 zo dňa 04.07.2024,
rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/62/2023 zo dňa 31.07.2024, 15Co/130/2023

zo dňa 14.08.2024, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/53/2024 zo dňa 18.07.2024, etc.).
28. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie aj vo vzťahu
k výroku o trovách konania, odvolací súd uvádza, že civilný sporový proces je v otázke náhrady
trov konania ovládaný zásadou zodpovednosti za úspech v spore. Ak žalobca podal dôvodnú žalobu
a bol úspešný v základe nároku, má nárok na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov

konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Súd prvej
inštancie rozhodol správne, keďže žalobca bol úspešný v základe nároku, a preto správne v zhode so
zásadou zodpovednosti za úspech v spore aplikoval § 255 ods. 1 CSP.
29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a v súvisiacom výroku III.

o trovách konania potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Na základe toho úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu (100 %).
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2

CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)