Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, February 7, 2024

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 9C/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200809
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hvastová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2024:7823200809.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Agnesou Hvastovou, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,
CSc, s.r.o., Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54725542, proti žalovanému: Slovenská republika, v
menej ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou
republikou, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur, v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo strany žalovaného s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva
žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou vo výške 10.000,00 eur od žalovaného

a náhrady trov konania.

2. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie troch rokov pred podaním žaloby,
t. j. od 04.04.2020 do 03.04.2023. Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody
spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. Žalobca je príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere
v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu

aktuálne vykonáva v hodnosti nadpráporčík, vo funkcii technik-strojník na Okresnom riaditeľstve HaZZ
v Rožňave, Hasičská stanica v E.. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej
len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná

sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto
porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O
takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Žalovaný Slovenská republika ako členský štát Európskej Únieneprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná
smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo

zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a
zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie,

ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09). Služobný
(pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.
j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa
jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala

určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové
pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v
jednom služobnom dni. Služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín
nasledovne:

? V rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do
7:00 – štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín).
? V roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t. j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do
7:00 – štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín)
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim

služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.
Keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži
každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o
už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca každý
tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10

pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne.
Nakoľko na každú zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi
na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny
nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z
tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu.

Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej
doby služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného
času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti
so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci október 2021 strávil 265 hodín, v rámci fondu

pracovného času mu je vykázaných len 188 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré
nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Žalobca nemá dostatočný
čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňuje
dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Žalobca vykonáva

službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam byť fyzicky prítomný, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia).
Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho rodinných a spoločenských
väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a
programjepraktickyvylúčená.Žalobcaplnívspoločnostiveľmizodpovednéúlohyapretojedôležité,aby

mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo právo žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko
rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu
jeho práv vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve
výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak,
preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému.

V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku: 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2/ a
súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/
ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol
venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho
pracovným zaradením. Ako už bolo spomenuté, v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu
2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov
garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci
ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia
pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na
stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé

obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“. Tento článok ukladá členským štátom
opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade
hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času

ktorá, v spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. Poukázal na rozhodnutia ESD: Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD uviedol, že : „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88.“ V dôsledku toho právo EÚ bráni

vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v Článku
6 písmeno b) uvedenej smernice (bod 55 Rozsudku ESD z 25.11.2010, C-429/09, Günter Fuß). Vo
veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že : „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení

zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104 nezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ...“ (Bod
27 Rozsudku ESD z 11.1.2007, C-437/05, Jan Vorel). Napokon vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia
režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer ) ESD uviedol, že : „...časy pracovnej
pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo

týždenného pracovného času.“ (bod 95 Rozsudku ESD z 5.10.2004, C-397/02, Bernhard Pfeiffer). V
dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané

služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,

žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol
týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s
požiadavkami Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer).
Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o Hasičskom

zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6.
Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu
žalobcujepotrebnéuviesť,žežiadneustanovenieZákonaoHasičskomzborenepotvrdzuje,žeslužobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného

času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex
specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu
judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však
na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkomzákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej
Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že
podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia

a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o Hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa
práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa
môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Služobnú pohotovosť hasičov Zákon o Hasičskom zbore
nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho
dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je v súlade s Článkom 2

(definícia pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný
pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá jej povinnosť na náhradu
škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentoval
listinami o týždennej dochádzke, ktoré tvoria prílohu tejto žaloby. V tejto súvislosti treba pripomenúť,
že transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych

poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný
úniovým zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu
na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania jej pravidiel prostredníctvom vnútroštátnych
preberacích zákonov, t. j. v danom prípade zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou

48 hodinového týždenného pracovného času pre členov Hasičského a záchranného zboru SR a jeho
prostredníctvom sa nezaručuje plná účinnosť úniového práva na území Slovenskej republiky, čo je v
rozpore s Čl.4 Konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii z r.1992. Nie je preto možné v žiadnom
prípade tvrdiť, že prebratie smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. v znení neskorších
predpisov, je v súlade s úniovým právom, pokiaľ sa jeho uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný

Smernicou. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť
určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného
pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Vzhľadom na túto formuláciu ESD vo veci C-429/09
(G. Fuß) uviedol, že Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (bod 35), keďže
priznáva priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú
hranicu 48 hodín. V zmysle uvedeného rozhodnutia ESD má preto aj žalobca pracujúci v Hasičskom
a záchrannom zbore SR právo dovolávať sa porušenia Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 voči
žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného
pracovného času, pričom jej nezapočítanie (zakázané právom EÚ) má za následok, že žalobca pracuje

týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Článku 6 písmeno b)
Smernice 2003/88/ES. ESD v prípade C-429/09, G. Fuß, výslovne potvrdil, že : „...pracovník, ktorý ako
hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva

Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.“ (odsek 1 výrokovej časti rozsudku ESD). Pokiaľ
ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje
ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V
prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského

štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v
dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto
náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné
rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku

porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ
jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv.
Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93 (Brasserie du Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady

škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z
vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného rozsudku ESD). V dôsledku toho musí každý členský štát
vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ, napraviť následky spôsobenej
škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričompodmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti)
a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania

náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity), (Rozsudok ESD, C-524/04, Test Claimants, bod
123). Je rovnako úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku
zodpovednosti členského štátu. V zmysle ustálenej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej
právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné
a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť

(C-429/09, Fuß, bod 47; C-118/08, Trasportes Urbanos y Servicious Generales, bod 30). ESD v tejto
súvislosti tiež uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené, ak strata alebo škoda je dôsledkom
nečinnosti členského štátu, napríklad v prípade netranspozície smernice, ako aj v prípade, kedy strata
alebo škoda je dôsledkom prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu prijatého v rozpore s
komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či ho prijal samotný členský štát alebo verejnoprávna
inštitúcia právne nezávislá od štátu (C-424/97, Haim, bod 37). Žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli

splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom
vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z
ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD,
a to predovšetkým o judikát vo veci G. Fuß (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48
hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí

právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti ESD
rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že
1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva,
2. porušenie je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná

súvislosť.
Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody
spôsobené jednotlivcom porušeniami práva EÚ musia vnútroštátne súdy vykonať podľa usmernení
Súdneho dvora. Pokiaľ ide o prvú podmienku, Súdny dvor potvrdil, že Článok 6 písm. b) Smernice
2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného

týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému
pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke
alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo
pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku toho Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje
právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda čím je prvá podmienka týkajúca sa

existencie úniového práva splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora je
porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti. V tejto súvislosti ESD v prípade G. Fuß (C-429/09) výslovne potvrdil, že nedodržanie
požiadaviek upravených v Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo zjavným porušením judikatúry
Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je vo veci

samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod
58 rozsudku). Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t. j. existenciu priamej
príčinnejsúvislosti,vnútroštátnemusúduprislúcha,abyoveril,čiexistujetakátopriamapríčinnásúvislosť
medzi porušením Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas

upravenýtýmtoustanovením.Vychádzajúczuvedenéhožalobcatvrdí,ževjehoprípadedošloksplneniu
troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa Článku
6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu takto
vzniknutej škody pred slovenským súdom. Náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom
porušením ich práva podľa musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení

práva EÚ v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní
zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v Článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia
právnej normy EÚ, mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným

odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ sa jedná
o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby
ako aj spôsob jej výpočtu, samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces
náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD saobmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov
v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv garantovaných
právnymporiadkomEÚ.PokiaľiderozsahnáhradyškodyspôsobenejporušenímprávaEÚjednotlivcovi,

táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Podľa judikatúry ESD
týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby
podľa Smernice 2003/88/ES pod škodou treba rozumieť: „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený
Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES dodržaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C-429/09

G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza bod 5 Preambuly Smernice č.2003/88/ES, že pojem „odpočinok"
znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v
jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu
týždenného pracovného času“. V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok
v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej

dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného
úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho
úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Už Preambula prvej smernice
Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im
musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná ročná doba odpočinku a primerané prestávky v
práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“.
Preambula platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času okrem
potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež špecifikuje že : „...dlhé doby nočnej

práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba
obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a 8 Preambuly). Odpočinok pracovníka
by mal byť „dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám
a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“ (bod 9 Preambuly). Analýza slovenského

právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania
o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých
by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody,
ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného času), ako aj

z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“),
nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu
v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo
uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej ujmy

(Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o
voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno
nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v
zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti

fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia „najmä“). Ustanovenie
§ 13 ods. 2 OZ totiž iba demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu
zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so
zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99).
Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby

podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko
sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej
že musí ísť o zásah neoprávnený (t. j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon
že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu
nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s

prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo žalôb opierajúcich
sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo
alebonadmernesťažovalozískanienáhradynemajetkovejujmyzaporušenieúniovéhoprávajednotlivca
pred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnejprávnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením
úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazoch(vrátanejejkonkrétnejvýšky),nazákladevlastnejúvahyaprizohľadnení

všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou
sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 06.06.2023 uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice
2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený

v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na
odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/
ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,
preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je

špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,

prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný mal za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice,

nakoľko podľa nášho názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na
všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby
boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2
ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že
ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti
verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou

služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu
žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je
splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto

dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernice89/391/EHSnevzťahuje.
Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je

táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalovaný uviedol,
že žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať:
1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“),

2. Fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k porušeniu /poškodeniu jej
práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.
Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor,
čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak

mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a
žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade
podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorýchtvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak mal žalobca za to, že Smernica nebola v jeho
prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu,

že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je
možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako
dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES uviedol, že Smernica 2003/88/ES v zásade
ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného
času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho
týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie

práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č.
315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje,
že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa
ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času

hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Z hľadiska vhodnosti
transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť
aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv
osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“),

a žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: „...Doby platenej ročnej
dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú
pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti
(napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu).
Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe

kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o
vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného
výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených

hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.
Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný
čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“ V zmysle
článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas

ktoréhozamestnanecpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti
v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon
pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku
k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či

sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný
čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V

prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl.
upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Žalovanýsúčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie
podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019

– 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“)
a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022
(ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 – 2020, Kolektívna zmluva 2021
a Kolektívna zmluva 2022 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia

zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti
neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ktorý
vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie
je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná
pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom ustanovení sa neuvádza ani
služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože v tomto ustanovení

ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť na rekondičnom
pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým zákon priznáva
na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom čase príslušník
alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu. Explicitnejšie
rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej

služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla
na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 –

hodinovej zmene.“ a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2022, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a
časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste
vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené

žalovaný mal za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj
ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy
2022 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES pripúšťa
výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas
zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín5,

zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky
všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi
nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto

práce. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely

uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných

prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v
zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi
prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín

týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas
hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávaniaštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V
zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej

služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /
18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy 2021 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie
40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe
vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny
priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici
2003/88/ES,zákonč.315/2001Z.z.aKolektívnezmluvydostatočneustanovujúpočtyhodínslužobného

času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice
2003/88/ES správne. Predpisy Európskej únie neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice
musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského
štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo

do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala
údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku
17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku

za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru,
že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z
judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na

náhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1.
cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je
dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním

uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej
vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti
je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na
výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako
tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je
vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že
v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného

výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho
zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto
strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva

za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,
dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach

C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia
škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadkyčlenských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej
hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-
46/93BrasserieduPecheur(bod84)bymaltedavnútroštátnysúdpreveriť,čipoškodenáosobaprejavila

primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti, (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu

nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej
rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená
osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym
spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú
mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenú

nesprávnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalobca neuvádza
konkrétneskutočnosti,čímaakáškodamubolaspôsobená.Právnaúpravaplánovaniaslužobnéhočasu
žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 – 94 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho nástupu
vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18

hodín. Na dĺžku služobného času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania
štátnej služby bola najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S
plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred
začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a

záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda
žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu
služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce
sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím
služobným časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca

nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. V súlade
s Pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii Hasičského
a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku v znení neskorších predpisov žalobca vykonáva
štátnu službu na pracovisku v rámci 24 – hodinovej služby v rozsahu 17 hodín výkon štátnej služby
a 7 hodín pohotovosť na pracovisku. Počas pohotovosti na pracovisku žalobca je fyzicky prítomný

v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas
služobnej pohotovosti nemá určené činnosti, ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy;
s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon
služby nadčas. Žalobca pred podaním žaloby nevyvinul žiadnu snahu upozorniť zamestnávateľa na
údajné porušovanie Smernice ako tvrdí žalobca v žalobe. Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil

odpracované hodiny a ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil bez
výhrad plán výkonu služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania.
V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica
porušená a preto nie je žiadny dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie
práva Európskej únie. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva,

že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Vzhľadom na uvedené žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú

štátnu službu nebol na svojich právach ukrátený. Podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba

tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“. Samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by
tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na
jeho zdravotný stav. žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti
a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen zavykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že
v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje, že
služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného

dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého
odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré

výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z.
Zákonníkprácevzneníneskoršíchpredpisov.Vymenovalismelenniektorézprostriedkovochrany,ktoré
zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú
dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu. Žalobca opiera
svoju žalobu aj o rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a
právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením žalovaný nesúhlasí, nakoľko

v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci Hasičského a
záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Ohľadom
formyaspôsobuvýpočtunáhradyškody,SúdnydvorvrozhodnutíC-429/09G.Fussuviedolveľmijasne,
cit.: „ smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením

jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve
dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či
škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy
Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením
a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný v tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v
rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu, a to rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu
došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany
žalobcupreukázať,čižalobcaskutočnepracovalnadtakýtolimitzarozhodnéobdobie.Nievšetkyhodiny

odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období. Žalobca pri
vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby
príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom
14 služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.,

čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými
predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Na základe
vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie
nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným
spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú

jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona
č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej
služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti

takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.
Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak výšku nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 10.000,- eur, žalovaný považoval za zjavne neprimeranú, a
to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris
v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi

súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie inýchosobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady,

pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol
vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie
je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len

ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy,
ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne

preukázať. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno
v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu,
resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že

žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala
byť spôsobená žalobcovi. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom,
a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale
aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno

preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515
zo dňa 30.06.2021). Žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k žalobcovi nebola smernica porušená a nie je

dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie. Vzhľadom
na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok
konania, a námietku nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v
zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhoval, aby sa súd prvej inštancie pred ďalším postupom v konaní
vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného. V prípade, že sa súd prvej inštancie stotožní

s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhoval, aby Okresný súd Rožňava v tejto právnej veci
konanie zastavil. V prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s vyššie uvedenými námietkami,
žalovaný navrhol súdu prvej inštancie, aby vydal rozsudok, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol. V prípade úspechu v konaní si žalovaný uplatnil náhradu trov konania, ktoré budú dodatočne
vyčíslené.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 06.07.2023 uviedol, že žalovaný vo svojom
vyjadrení okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená
nielen v jej Čl. 2 ods. 1 a 2 ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2 aj príslušnými ustanoveniami Smernice
89/391/EHS keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v

zmysle článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články 14,17,18,19 tejto smernice“.
Žalovaný tiež poukázal na Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, podľa ktorého: „Táto smernica sa
neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia
alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku čoho dochádza k záveru, že
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno

„jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku 2 ods. 2.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnychvojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES

na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“
Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza k
záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva Smernica 2003/88/ES sa na
nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Významom
a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad ktorých je

všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval,
že: „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len
„určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl. 2
ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia

lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod. 55 rozsudku). Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté
vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na „činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje
výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č.89/131/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti
tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod. 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru

ESD možno spomenúť vec C-518/15, R. Matzak, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to
aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a

môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v
Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je treba
pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená
zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/

ES. Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas
podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. K údajnému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného žalobca uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho

zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku

je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá
je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy
pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom

právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že námietka nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného nie je dôvodná. K transpozícii relevantných článkov Smernice možno v tejto
súvislosti uviesť, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude transponovaná
do zákona č.315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č.

4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z. z. sú rozpore so smernicou
pretože ich uplatnením sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov. Práve naopak týždenný
„súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne,
čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že
každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s

Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný
pracovnýčashasičov.Vtejtosúvislostitiežtrebazdôrazniť,žetranspozíciasmernícnesmiebyťformálna
a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov
EU vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom.Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných
zákonov, t, j. v danom prípade zákona č.315/2001 Z. z. Naopak žalovaný tvrdí, že tieto takéto tvrdenia
žalobcu „sú neopodstatnené“. Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, žalobca k svojej žalobe priložil

prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“
v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona
č.315/2001 Z. z. žalovaný uviedol akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl. 2 ods. 1)
premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo

má za to, že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového
práva nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t. j. zabezpečenie
48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského zboru Slovenskej republiky.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o
hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje

uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť
hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré
ustanovenia. Z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom

zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom
čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore (Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov)
výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo
rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený rozvrhnutia služobného času: „zdržiaval po určený

čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o
služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods. 1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto
nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby
trvaniaslužobnejpohotovostidošlokvykonaniuštátnejslužby„takétovykonanieštátnejslužbyještátnou

službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. 1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba
upozorniť na to, že Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným
časom a časom odpočinku (C- 437/05, Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako zákon č.315/2001 Z. z.
vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice

možnévyhovieťlenvtedyakbysapracovnápohotovosťhasičanapracoviskupovažovalazasúčasťjeho
pracovného času čo však zákon č.315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má
hasič právo na odpočinok (Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku
je potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD. Žalobca tvrdí,
že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s

rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný
Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Rovnako ako v prípade Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl.
6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6, 16,
17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo
má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl. 6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne

zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre
uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri
mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie
dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona č.315/2001 Z. z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
hasičovaplikovanývrámcišesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia.Hocižalovanýsapomernepodrobne

zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém
t.j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný
pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu
aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením
referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V

dôsledku toho ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci
stanoveného preferenčného obdobia dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice.
Na základe argumentácie žalobcu ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, žeza súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo
je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť
nie je považovaná, súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48

hodinového priemerného pracovného času požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice. Pokiaľ ide
o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník
skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel
k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na

svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho
rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod
93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). K nároku na náhradu škody, žalobca uviedol, že

svoj nárok oprel o § 11 - 13 Občianskeho zákonníka a to z toho dôvodu, že v Slovenskej republike
absentuje osobitná právna úprava, ktorá by mu umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať
výšku svojho nároku. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo
v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno
podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým
je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany

osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. K výške nemajetkovej ujmy poukázal na

právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobných prípadoch priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 2.500,- eur do 4.759,99 eura.
Žalobca predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu, vypracovaný v súlade
s Čl. 6 písm. b) a Čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES za obdobie od 01/2020 do 02/2023, v ktorom
zvýraznil mesiace počas ktorých došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času

u žalobcu. Ide o mesiace 03, 04, 06, 07, 09, 10, 11/2020, 01, 02, 03, 08, 10, 12 /2021, 03, 05, 07 a
09/2022.

5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.07.2023 v reakcii na skutkové tvrdenia žalobcu poukázal na
prehľad odpracovaných hodín žalobcu, ktoré boli obsiahnuté vo vyjadrení žalovaného k žalobe. Z

prehľadu predloženého žalovaným vo vyjadrení k žalobe je zrejmé, že k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času nedochádzalo. Zároveň si žalovaný dovoľuje podotknúť, že aj z tabuliek
predložených žalobcom (hoci ich žalovaný nepovažuje za relevantné) vyplýva, že vo väčšina mesiacov v
rámci žalovaného obdobia nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného času (z celkového
počtu 38 mesiacov malo podľa výpočtov žalobcu dôjsť k prekročeniu len v 17 mesiacoch, pričom v 21

mesiacoch k prekročeniu nedošlo). Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“), ktorá je na zvážení súdu, avšak musíme
podotknúť, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy 10.000,- EUR, ktorú žalobca požaduje, žalovaný
považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných

činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru jednoznačne podstatne
vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do
súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného

stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.
j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie
závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.6. Súd vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 204 CSP, oboznámením sa so žalobou,
písomnými vyjadreniami strán sporu, výsluchom žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré bolo zo strany súdu určené na deň 07.02.2024. Predvolanie
na pojednávanie bolo doručené zástupcovi žalobcu, žalobcovi, ako aj žalovanému. Na pojednávaní
dňa 07.02.2024 sa osobne zúčastnil žalobca, jeho zástupca, ako aj žalovaný (poverený zamestnanec
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky).

8. Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe, ako aj na svojich písomných
vyjadreniach v celom rozsahu tak ako boli súdu doručené. Poukázal na skutkové a právne vymedzenie
predmetu konania uvedené v jeho podaniach. Mal za to, že žaloba bola podaná dôvodne a navrhoval
súdu, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo
strany žalovaného. Uviedol, že z výpočtu žalovaného je zrejmé, že do neutrálneho obdobia nezapočítal

dodatkovúdovolenku,aniinévoľná.PoukázalnaČl.7aČl.15Smerniceaajnato,ževýmeradovolenky,
aj iné voľná, nemôžu byť vykladané reštriktívne vo vzťahu k zamestnancovi. Smernica slúži na ochranu
zamestnanca, nie zamestnávateľa, a preto všetko voľno má byť zohľadnené v prospech zamestnanca
a má byť zohľadnené pri výpočte priemerného týždenného pracovného času v rámci referenčného
obdobia. Žalobca netvrdí, že žalovaný mu neposkytuje dodatkovú dovolenku a iné voľno. So žalovaným

sa zhodli na tom, že za prvé dve referenčné obdobia roku 2020 došlo k prekročeniu limitu priemerného
týždenného pracovného času u žalobcu a podľa výpočtu žalobcu aj za obdobie január až jún 2021, teda
za tretie referenčné obdobie, pričom priemer odpracovaných hodín za týždeň bol 49,245 hodín v tomto
období.

9. Žalobca na pojednávaní uviedol, že pracuje ako hasič záchranár a vykonáva štátnu službu na
Okresnom riaditeľstve HAZZ v Rožňave, Hasičská stanica E.. Jeho pracovná zmena trvá 24 hodín,
z toho 16 hodín je pracovný čas a na to nadväzuje 8 hodinová pohotovosť. Čas pohotovosti je povinný
sa zdržiavať sa na pracovisku. Má možnosť tam spať ale nevie si tam oddýchnuť, pretože stále čaká,
kedy zazvoní telefón alebo čo sa udeje. Po 24 hodinovej zmene má voľno 2 dni ale počas tohto obdobia

sa organizujú školenia a výcviky. Po odpracovaní 24 hodinovej pracovnej zmeny má 8 hodín povinný
oddych. Po uplynutí tohto času, aj počas voľných dní, môže byť povolaný do služby. Za pol rok sa to
stalo v dvoch alebo troch prípadoch. Má špecializáciu technik – strojník. Okrem toho má lezecký, pilčícky
výcvik a výcvik na práce vo výške, v súvislosti s týmito činnosťami absolvuje školenia. Tieto školenia
sa uskutočňujú väčšinou počas dní, keď má voľno. Oddych počas dvoch voľných dní nepociťuje ako

dostatočný. Výkon práce vplýva na jeho súkromný a rodinný život. Nie je ženatý, má priateľku, s ktorou
má možnosť sa málo vídať, pretože priateľka býva na západnom Slovensku a takto si musia zosúladiť
svoj voľný čas. Stará sa o svojich rodičov tak, že v prípade potreby ich vozí k lekárovi. Nemá veľa času
na svoje koníčky, má rád turistiku ale stáva sa, že nemôže ísť na túru kvôli práci. Pociťuje únavu. Niekedy
ho bolí hlava a niekedy si musí zdriemnuť aj cez deň, keď je po zmene. Uviedol, že viacerí, teda on spolu

s kolegami, upozorňovali veliteľa stanice na prekračovanie pracovnej doby ústne. Písomne to nikomu
neoznámili. Počas výkonu služobnej pohotovosti má vytvorené podmienky, môže spať ale tento spánok
nie je kvalitný, pretože musí byť stále v pohotovosti. Prácu hasiča vykonáva už 19 a o konkrétnych
podmienkach práce sa dozvedel vtedy, keď do tejto práce nastúpil.

10. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že so žalobou nesúhlasí. Trval na obsahu všetkých písomných
vyjadrení podaných v prejednávanej veci. Poukázal na to, že z celkového počtu 6 referenčných období
počas 4 referenčných období nedošlo k prekročeniu limitu priemerného týždenného pracovného času
u žalobcu stanoveného smernicou a k prekročeniu došlo iba počas 2 referenčných období a to v období
od prvého mesiaca do šiesteho mesiaca 2020 a v období od siedmeho mesiaca po dvanásty mesiac

2020. Čo sa týka výšky žiadanej nemajetkovej ujmy, žalovaný túto sumu považoval za neprimerane
vysokú, preto s výškou žiadanej nemajetkovej ujmy nesúhlasil a vychádzajúc z obsahu písomných
vyjadrení žalobu navrhoval v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že pokiaľ by súd dospel k záveru, že
žalobe čiastočne vyhovie, navrhoval, aby súd predĺžil paričnú lehotu z 3 dní na 15 dní, nakoľko v tejto
predĺženej lehote je možné realizovať plnenie.

11. Z tabuľkového prehľadu za obdobie od 01/2020 do 02/2023 súd zistil, že žalobca v sledovanom
období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané
do fondu pracovného času. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonávastálu štátnu službu Okresnom riaditeľstve HaZZ v Rožňave, Hasičskej stanici Dobšiná. Žalobca
minimálne od apríla 2020 do februára 2023 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 17 hodín, resp.
16 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 8 hodín, počas ktorej

bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,
počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín
v jednom služobnom dni.

12. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a

európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

13. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

14. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

15. Podľa § 19 písm. b) CSP, osobitná miestna príslušnosť, popri všeobecnom súde žalovaného je na

konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody.

16. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času.

17. V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku
a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

18. Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.

19. Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

20. Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní

vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

21. Podľa článku 16, písm. b.) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
( maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

22. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Zákona).

23. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. ("Zákon") služobný čas príslušníka je časový

úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

24. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

25. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostrednenadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

26. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.

27. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

28. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

29. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. ako vykonávanie štátnej služby

sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

30. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy.

31. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

32.Vprvomradesasúdmuselvysporiadaťsobranoužalovanéhoasjehonámietkamiohľadompasívnej
vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti žaloby.

33. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave

pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového
a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné
rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj
Článkom 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi
záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez
ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu
prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho
práva ex officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie

je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho
práva.

34. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času,
ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade
správne použitá a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže

dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom
pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu
úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad

4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93
BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry
SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,
bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým

alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants
Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva
členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O
výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

35. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o

nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí

mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym

poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z. z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje

ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná
zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny

úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva
Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z. z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej
časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z. z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem

vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9
vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z. z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy
SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie

a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na
náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z. z. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii

ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to,
ktorýverejnýorgánsaporušeniaprávaúniedopustil,resp.ktorýzorgánovbymalpovinnosťškodupodľa
vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46, rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020
zo dňa 19. 11. 2020).

36. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V
bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únies osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne

stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj
Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav

pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom
rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť
ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: "pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel
týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná

pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa
musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD
vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba

v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod
95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v
pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade

potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/
Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,

že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor
tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už

citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny
dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas
neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60, rozsudok Okresného

súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019).

37. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané

za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu

z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či
hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek

podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

38. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálnevykonanie

štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom

zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho
odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48

hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva
Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v
danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v

zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad
stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol
maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

39. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje

zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,

že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,

preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu

žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß,

rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020).

40. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súdaplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

41. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje

sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia

zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel
o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na

formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS Košice sp.
zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany

osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia
dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 10.000,00 eur.

42. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy

poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými

zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná

závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

43. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá

vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľnenakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokjeužalobcupermanentne
niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz

vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej
sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka. ( rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa
15.10.2019)

44. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej

sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by
sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho
zdravotnýstav.Vzhľadomnaabsenciutakýchtonásledkovsúdpovažovalsumu2.000Eur,zaprimeranú.
Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú
v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,

5Co/26/2022, 5Co/64/2022).

45. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

46. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Žalobca bol v konaní úspešný, pretože žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený z dôvodu, že došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie
súkromného, rodinného života, i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok
na primerané odškodnenie. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len
vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a ustálenej judikatúry, preto žalobcu nemožno zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V samostatnom

rozhodnutí o výške náhrady trov konania, ktoré vydá vyšší súdny úradník v zmysle ustanovenia § 262
ods. 2 CSP sa zohľadní rozsah priznaného plnenia.

Poučenie:

Proti uvedenému rozsudku je prípustné odvolanie v zmysle ust. § 355 a § 356 CSP.

Odvolanie je možné podať v lehote do 15 dní od doručenia rozhodnutia na Krajský súd v Košiciach,
prostredníctvom Okresného súdu Rožňava.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj
tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má
vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.