Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoR/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221206711
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7221206711.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa T. P., narodenej XX.
U. XXXX, bytom u matky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Košice, Staničné námestie 9, dieťa rodičov - matky T.. H. P., narodenej XX. C. XXXX, W., V. XXXX/XX,
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Košice, Kuzmányho 29, IČO: 472 344
66 a otca Y. P., narodeného X. H. XXXX, Š. T., Ž. XX, t. č. W., Y. XX, zastúpeného advokátkou JUDr.

Ľudmilou Raffáčovou, Košice, Nerudova 6, o návrhu rodičov na zmenu úpravy styku a návrhu matky
na zvýšenie výživného na maloleté dieťa vedenom na Mestskom súde Košice (pôvodne Okresný súd
Košice II) pod sp. zn. 17P/120/2021, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8.
augusta 2023 sp. zn. 15CoP/15/2023, takto

r o z h o d o l :

1. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 8. augusta 2023 sp. zn. 15CoP/15/2023 vo výroku I., ktorý
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou T. každý párny

týždeň kalendárneho roka v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v sobotu od 9.00 hod. do nedele do
19.00 hod., každý nepárny týždeň kalendárneho roka v utorok a vo štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod.,
počas letných prázdnin od 1.7. od 9.00 hod. do 15.7. do 19.00 hod. a od 1.8. od 9.00 hod. do 15.8. do
19.00 hod., počas vianočných prázdnin v párnom kalendárnom roku od 23.12. od 9.00 hod. do 26.12.
do 9.00 hod. a od 2.1. od 9.00 hod. do 6.1. do 19.00 hod., v nepárnom kalendárnom roku od 26.12. od

9.00 hod. do 2.1. do 19.00 hod, počas jarných prázdnin každý nepárny rok od pondelka od 9.00 hod.
do nedele do 15.00 hod., počas veľkonočných sviatkov každý kalendárny rok od piatka od 9.00 hod. do
soboty do 18.00 hod. z r u š u j e a vec mu v zrušenej časti vracia na ďalšie konanie.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 8. augusta 2023 sp. zn. 15CoP/15/2023 vo výroku II., ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a IV. a vo výroku III. rozsudku krajského súdu

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (pôvodne Okresný súd Košice II, ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„prvoinštančný súd“) rozsudkom z 3. októbra 2022 č. k. 17P/120/2021-336 rozhodol tak, že prvým
výrokom návrh otca a matky na zmenu úpravy styku zamietol. Druhým výrokom návrh matky na zvýšenie
výživnéhozamietol.TretímvýrokomzmenilrozsudokOkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.14P/56/2020-440
zo dňa 11. mája 2021 v časti styku tak, že otec je oprávnený v určenom čase dieťa od matky prevziať a

povinný v určenom čase matke dieťa odovzdať v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého pobytu
maloletého dieťaťa. Štvrtým výrokom určil, že pokiaľ sa styk otca s dieťaťom neuskutoční z dôvodu
choroby maloletej, matka je povinná umožniť styk otcovi v náhradnom termíne v rovnakom rozsahu v
najbližšom termíne po uzdravení maloletej.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie matky rozsudkom z 8. augusta 2023 č.

k. 15CoP/15/2023-396 prvým výrokom zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že otec je oprávnený
stretávať sa s maloletou T. každý párny týždeň kalendárneho roka v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod.a v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 19.00 hod., každý nepárny týždeň kalendárneho roka v utorok a
vo štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod., počas letných prázdnin od 1.7. od 9.00 hod. do 15.7. do 19.00
hod. a od 1.8. od 9.00 hod. do 15.8. do 19.00 hod., počas vianočných prázdnin v párnom kalendárnom

roku od 23.12. od 9.00 hod. do 26.12. do 9.00 hod. a od 2.1. od 9.00 hod. do 6.1. do 19.00 hod., v
nepárnom kalendárnom roku od 26.12. od 9.00 hod. do 2.1. do 19.00 hod, počas jarných prázdnin každý
nepárny rok od pondelka od 9.00 hod. do nedele do 15.00 hod., počas veľkonočných sviatkov každý
kalendárny rok od piatka od 9.00 hod. do soboty do 18.00 hod. Druhým výrokom potvrdil prvostupňový
rozsudok vo výrokoch II., III. a IV. tretím výrokom určil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov celého konania.

2.1. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v prejednávanej
vecizistilsíceskutočnýstavvdostatočnomrozsahu,nazákladetohomaldospieťksprávnymskutkovým
zisteniam a tieto aj správne právne posúdiť. Uviedol, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
vyplýva nesúlad medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a

právnymi závermi na strane druhej. Je názoru, že súd prvej inštancie porušil svojim rozhodnutím
právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení absentuje relevantná
skutočnosť pri vyhodnotení úpravy rodičovských práv a povinností na strane otca. Súd prvej inštancie
vôbec nebral do úvahy právo otca ako rodiča, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej
starostlivosti s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 5, 6 Zákona o rodine. Súd prvej inštancie sa

vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal v prevažnej miere
argumentáciou matky maloletej T. ohľadom zdravotného stavu maloletej, poukazom na školské a
mimoškolské povinnosti. Nezaoberal sa však dôsledne právom otca na realizáciu styku s maloletou.
Rozsudok súdu je v časti výroku I. nepresvedčivý, odôvodnenia rozsudku, rovnako ako aj závery ku
ktorým dospel nie sú racionálne a spravodlivé. Odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie písomného

vyhotoveniarozsudkuniejedostatočnevyčerpávajúceanezodpovedákritériámuvedenýmvustanovení
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by mal súhlasiť s podstatnou
argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu ohľadom styku
maloletej s otcom. Právo pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť súdom prvej inštancie
z dôvodov, ktoré tam uviedol, nepostačovalo pre konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie

odvolacím súdom.

2.2. K matkou namietanému odvolaciemu dôvodu zúženia styku a nevykonaniu navrhovaného
dokazovania s poukazom na vyjadrenie kolízneho opatrovníka v správe z 28. septembra 2022 odvolací
súd uviedol, že vykonané dôkazy zhodnotil súd prvej inštancie v súlade s tým, čo uviedla maloletá pri jej

vyjadreniach pred kolíznym opatrovníkom, pričom samotná maloletá argumentovala, že s ockom chce
byť v utorok, prípadne nejaký iný deň a neprespí u neho iba z toho dôvodu, že by jej bolo smutno za
mamkou. V žiadnom prípade vyjadrenie dieťaťa nespochybňuje, že jej vzťah k otcovi je dobrý. To, že
medzi rodičmi existuje vzájomná nevraživosť a konflikty, do ktorých je vťahované veľakrát aj samotné
maloleté dieťa ešte neznamená, že by súd prvej inštancie musel nariadiť znalecké dokazovanie z odboru

psychológie na to, aby mohol byť realizovaný styk s maloletým dieťaťom, či už rozšírený alebo zúžený
zo strany otca. Práva styku rodiča s dieťaťom korešpondujú v celom rozsahu s právom dieťaťa poznať
svojich rodičov, právo na ich starostlivosť, ako aj právo na zachovanie jeho rodinných zväzkov v súlade
so Zákonom o rodine a s vylúčením nezákonných zásahov podľa čl. 7 a 8 Dohovoru o právach dieťaťa.
Aj odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie apeluje na obidvoch rodičov, ktorí si musia uvedomiť,

že aj keď nežijú v spoločnej domácnosti, rodičovské práva a povinnosti majú k maloletému dieťaťu
rovnaké. Je v prvom rade v záujme maloletej T., aby sa obidvaja rodičia rozumne a s rešpektom voči
sebe, ale predovšetkým voči dieťaťu, zlepšili v komunikačných vzťahoch a takto vybudovali zdravé
rodinné prostredie pre maloletú T., kde aj dieťa pocíti, že môže existovať pokojne, bezkonfliktne, či
už v prítomnosti otca alebo prítomnosti matky rovnako. Ďalej uviedol, že čo sa týka potreby zúženia

styku otca s maloletou, v tomto konaní nemožno vziať do úvahy rozhodnutie Okresného súdu Košice
II. sp. zn. 25C/87/2020-31 z 27. novembra 2020, ktorým súd uložil otcovi zákaz vstupovať do bytu č.
12 nachádzajúceho sa v W. na ul. V. XX, vchod XX na 6. poschodí, ako aj na pozemok nachádzajúci
sa v kat. úz. W., zastavaná plocha a nádvorie. Ide o vzťah otca a matky, nie otca k maloletej T..
Odvolací súd zdôraznil, že výrokom III. súd prvej inštancie zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II.

14P/56/2020-440 z 11. mája 2021 v časti styku tak, že otec je oprávnený v určenom čase dieťa od matky
prevziať a povinný v určenom čase matke odovzdať v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa. Daným výrokom v žiadnom prípade súd prvej inštancie nerozhodol o tom,
že dieťa má otec prevziať v budove, kde má zakázaný vstup, resp. v samotnom byte alebo pred dveramibytu. Má odovzdať maloleté dieťa v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého pobytu maloletého
dieťaťa,t.j.výrok,ktorýmbolamatkazaviazanáodovzdaťdieťaotcovivmiestejejbydliska,nievbudove,
vktorejjebyt,doktoréhomáoteczakázanývstup.ZuvedenéhozneniavýrokuIII.napadnutéhorozsudku

je preto odvolací súd toho názoru, že v žiadnom prípade predmetným rozsudkom nebol spochybnený
rozsudok zo dňa 27. novembra 2020, ani nebolo v žiadnom prípade porušené právo na ochranu práv
matky maloletej predmetným rozsudkom.

2.3. Odvolací súd ďalej poukázal, že matka svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k samotnému

nahradeniu termínov z dôvodu choroby maloletej postavila na svojom presvedčení, že existuje v tomto
prípade reálne ohrozenie zdravia, resp. života maloletej, pričom by maloletá mala byť tým pádom
obmedzovaná na ďalšom styku s otcom v tom znení, že sama sa vyjadrila, že považuje stretávanie sa
s otcom v utorok, resp. štvrtok za dostatočný s poukazom na to, že nastúpila do 1. ročníka základnej
školy a má teda povinnosti vyplývajúce zo školských povinností. Matka sa domáha, aby uvedený výrok
samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie bol zrušený s poukazom na to, že uvedená formulácia

výroku trpí vadou právnej nevykonateľnosti. Podľa odvolacieho súdu je na dohode obidvoch rodičov
maloletej T., aby si náhradné termíny v rovnakom rozsahu, ako je stanovené rozhodnutím súdu,
nahradili, resp. dohodli sa o náhradných termínoch. V žiadnom prípade súd prvej inštancie v tejto časti
svojho rozhodnutia nerozhodoval o tom, že náhradný termín z dôvodu choroby maloletej je nevyhnutne
potrebný nahradiť zo strany matky v nevyhovujúcom termíne. Je na dohode obidvoch rodičoch maloletej,

aby uvedené zmarené termíny z dôvodu choroby maloletej boli nahradené a umožnený styk otcovi
v náhradných termínoch rovnakého rozsahu po uzdravení maloletej. Aj daný výrok prvostupňového
rozhodnutia je možné akceptovať a aplikovať vo vzťahu k obidvom rodičom, čo sa týka styku maloletej
s otcom len za toho predpokladu, že tu bude existovať reálna dohoda, ktorá bude aj akceptovateľná
zo strany matky, otca, ako aj maloletého dieťaťa. Z vykonaného dokazovania aj podľa odvolacieho

súdu bezpochyby vyplýva, že návrhy oboch rodičov na zmenu rozhodnutia o úprave styku sú dôvodné,
nakoľko o úprave styku súd prvej inštancie rozhodol rozhodnutím z 11. mája 2021 a v čase úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností schválil dohodu rodičov, čo sa týka styku s maloletou vo veľmi
obmedzenom rozsahu.

2.4. V zmysle vyjadrení a návrhov tak zo strany otca, ako aj zo strany matky odvolací súd dospel
k záveru, že samotným rozhodnutím súd prvej inštancie sa podrobne vyrovnal s návrhom matky na
zvýšenie výživného, ako aj argumentov otca. Návrh matky na zvýšenie výživného vyhodnotil súd prvej
inštancie ako nedôvodný, pretože výživné zo strany otca na maloletú bolo naposledy upravované
rozsudkom zo dňa 11. mája 2021. Čo sa týka argumentov matky v odvolaní, že otec si môže nájsť

prácu s vyšším príjmom, pričom poukázala na výpis z aplikácie profesia.sk s tým, že sa môže zamestnať
ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, ako kuriér pre bistro, ako vodič Prešov In car, s. r. o.,
ako vodič nákladného auta rozvoz kvetov a floristických doplnkov v Bratislave. Táto argumentácia zo
strany matky aj podľa odvolacieho súdu je nedostatočná, nepreukázateľná, nakoľko otec maloletej
argumentoval poukazom na svoj príjem, na výdavky, ako aj na úpravu výšky výživného v čase, keď bol

zamestnaný s priemernou mzdou vo výške 490,54 eura v období rokov 2020-2021. S poukazom na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd zdôraznil, že je možné rozhodnutie o výživnom
zmeniť, pokiaľ nastala taká zmena pomerov, ktorá je podstatnou zmenou, či už na strane dieťaťa
v súvislosti s nástupom na povinnú školskú dochádzku alebo na strane rodičov, ktorí zabezpečujú
starostlivosť o dieťa po všetkých stránkach jej života. Vzhľadom však na dobu, ktorá od poslednej úpravy

výživného súdom prvej inštancie uplynula, mal odvolací súd za to, že nie je možné konštatovať, že na
strane rodičov maloletého dieťaťa, došlo k takej podstatnej zmene, ktorú by bolo potrebné riešiť zmenou
vyživovacej povinnosti zo strany otca voči maloletému dieťaťu. Preto odvolaciu námietku aj voči výroku
IV. Považoval odvolací súd za nedôvodnú s poukazom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vo
svojom rozhodnutí bezpochyby vysporiadal s výškou výživného, ako aj príjmom zo strany obidvoch

rodičov v čase samotného rozhodnutia.

2.5. Čo sa týka odvolania voči výroku III. zo strany matky, lebo obvyklý pobyt dieťaťa určený súdom
nepovažuje matka za správny, k tejto námietke odvolací súd doplnil, že považuje ju za nedôvodnú,
pretože súd prvej inštancie vecne správne a zákonne s dôrazom na to, že samotné miesto odovzdania

je podľa výroku III. presne definované a otec maloletej je oprávnený v určenom čase dieťa od matky
prevziať a povinný v určenom čase matke odovzdať v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa, t. j. v W. na ul. V. XXXX/XX. V žiadnom prípade vo výroku nie je uvedené,
že má otec maloleté dieťa odovzdať, resp. prevziať pred bytom matky maloletého dieťaťa.2.6. Odvolací súd tiež poukázal, čo sa týka rozšíreného styku tak ako to navrhoval otec, že súd
prvej inštancie k tomuto nepristúpil, nakoľko v plnom rozsahu akceptoval právo maloletého dieťaťa na

vyjadrenie. Odvolací súd zmenil výrok prvostupńového súdu čo sa týka úpravy styku otca s maloletou
T., aby do budúcna zabezpečil plnohodnotný a fungujúci styk otca nielen na niekoľko hodín počas dňa,
ale aj na viacej dní s umožnením pobytu u otca aj cez noc.

2.6. Tiež uviedol, že v zhode so súdom prvej inštancie nemal pochybnosti o správnosti samotných

záverov zo strany kolízneho opatrovníka, ako aj samotné závery súdu prvej inštancie, čo sa týka
neakceptácie znaleckého dokazovania psychológom, ako aj návrhu na zúženie styku a zvýšenie
výživného matky. S poukazom na ust. § 24 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, odvolací súd pri
rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri sledovaní dohody rodičov rešpektoval
právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem
maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného

prostredia a schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom.

2.7. Odvolací súd mal za preukázané, že z vyjadrenia kolízneho opatrovníka vyplýva, že je tu schopnosť
oboch rodičov maloletej poskytnúť jej potrebnú starostlivosť, avšak čo sa týka pretrvávajúcej konfliktnej
komunikácie, navrhol aj znalecké dokazovanie, čo v danom prípade tak súd prvej inštancie, ako aj

odvolací súd v odvolacom konaní považuje za nedôvodné. Nastavenie úpravy styku maloletej s otcom
bolo nastavené už rozsudkom zo dňa 11. mája 2021 a schválená rodičovská dohoda mala fungovať
po dohode obidvoch rodičov ohľadom styku maloletej s otcom a odovzdaní dieťaťa zo strany matky
otcovi. Odvolací súd zistil také okolnosti, ktoré svedčia o nevhodnosti tohto nastavenia z pohľadu záujmu
maloletejT.vovzťahukobidvomrodičom.Naopak,spoločnétráveniečasumôžeprehĺbiťvzťahmaloletej

s otcom, ako aj priniesť do vzťahu obidvoch rodičov určité neutrálne pôsobenie tak zo strany matky
maloletej, ako aj zo strany otca maloletej voči sebe. Odvolací súd preto považuje za vecne správne
prijať zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie čo sa týka výroku I., nie ako to bolo formulované v
samotnom rozhodnutí, ktoré je predmetom odvolacieho konania vydané Okresným súdom Košice II.
pod sp. zn. 17P/120/2021-336 zo dňa 3. októbra 2022, ale tak ako to odvolací súd rozhodol. Záverom

uviedol,žeúlohousúdujezohľadniťvšetkyokolnostiposudzovanejveciarozhodnúťvnajlepšomzáujme
dieťaťa tak, aby bol podiel obidvoch rodičov na starostlivosti a výchove dieťaťa zásadne rovnocenný
s prihliadnutím na osobnú starostlivosť rodiča, ktorému bolo dieťa zverené. Podľa názoru odvolacieho
súdu uvedenú úlohu súd prvej inštancie dôvodmi v rozsudku naplnil čiastočne, a preto odvolací súd
zmenil jeho rozhodnutie vo výroku I. Súd prvej inštancie pomenoval v dôvodoch rozhodnutia fakty a

skutočnosti, z ktorých vychádzal a na základe ktorých konštatoval súhrnne svoje závery svedčiace v
prospech výrokov v rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v
časti napadnutého rozsahu ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP, § 388
CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP, okrem výroku I., ktorý zmenil. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd v zmysle § 52 CMP v spojení s § 58 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá

nárok na náhradu trov celého konania. V preskúmavanej veci odvolací súd súčasne nekonštatoval také
okolnosti, ktoré by dôvodili priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov podľa § 55 CMP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu čo do všetkých výrokov podala matka (ďalej aj ,,dovolateľka“)
dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 CSP. Dovolateľka mala za to,

že v konaní došlo k vade, ktorá mala za následok skutočnosť, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Vytýkanú vadu zmätočnsoti videla dovolateľka v postupe odvolacieho
súdu, ktorý podstatne zmenil právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a
neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Súd teda pri prijímaní rozhodnutia o styku rodiča

s maloletým prihliada primárne na najlepší záujem maloletého dieťaťa, ale v tesnom závese za ním
má zohľadňovať vôľu jeho rodičov, ktorí nesú zodpovednosť za starostlivosť a riadny vývoj svojho
maloletého dieťaťa v duchu ústavnej ochrany rodičovstva (čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
č. 460/1992). Súd ako arbiter moci nesmie zneužívať svoje postavenie a koncipovať rozhodnutie,
ktoré v podstate neodzrkadľuje skutočnú vôľu ani jedného z účastníkov konania v starostlivosti o

maloleté dieťa, a ktoré nie je s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania presvedčivé. Konanie
vedené Mestským súdom Košice (predtým Okresným súdom Košice II.) pod sp. zn. 17P/120/2021 bolo
iniciované otcom, ktorý sa domáhal rozšírenia styku s maloletou, pričom k jeho návrhu došlo len necelé
4 mesiace potom, čo súd schválil dohodu rodičov, ktorej obsahom bola aj úprava styku otca s maloletou.Prvoinštančný súd návrh otca na zmenu úpravy styku zamietol a na pojednávaní zo dňa 03. októbra
2022 sa otec vyslovene do zápisnice vzdal práva na podanie odvolania, rovnako sa tohto práva vzdal
aj kolízny opatrovník. Otec teda v plnej miere súhlasil s rozhodnutím prvoinštančného súdu. Matka

vzhľadom na to, že maloletá nezvláda stretávanie s otcom ani v rozsahu stanovenom súdom trvala
na jeho zúžení. Vôľa v otázke stretávania sa otca s maloletou bola teda jasne deklarovaná všetkými
účastníkmi konania: otec súhlasil so zachovaním statusu quo (styk otca podľa pôvodnej rodičovskej
dohody a bez prespávania), matka žiadala zúženie styku, kolízny opatrovník súhlasil so zachovaním
statusu quo (styk otca podľa pôvodnej rodičovskej dohody a bez prespávania), maloletá sa vyjadrila,

že sa s otcom chce stretávať v utorok a niekedy v sobotu, prespávanie odmietla. Aj Ústavný súd v
jednom zo svojich nálezov zdôraznil potrebu súdu vnímať vôľu rodičov v starostlivosti o ich maloleté
dieťa ako jedného z princípov ochrany rodičovstva. (PL. ÚS 26/05-37 „Dospel k záveru, že zákonná
úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov a až následné uplatňovanie
rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na
osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaných v čl. 41 ods. 1 ústavy.“). Dovolateľka je názoru,

že rozhodovanie súdu o styku otca s maloletou v zmysle právnej úpravy a rozhodovacej praxe musí
vnímať v prvom rade prejavenú vôľu samotných rodičov, prianie maloletého ak tieto vzhľadom na svoj
vekvieadekvátnymspôsobomvyjadriťavneposlednomradevýsledkyskúmaniakolíznehoopatrovníka,
ktorý nahrádza neraz ako predĺžená ruka súdu jeho vlastné skúmanie. Odvolací súd vychádzajúc z
listinných podkladov a vyjadrení všetkých účastníkov rozhodol v rozpore s týmito zisteniami, a ten koho

rozhodnutie odvolacieho súdu najviac zasiahne je práve maloletá, ktorá si ešte nezvykla ani na doposiaľ
nastavený styk s otcom. Možno predpokladať, že uvedené pochopil aj samotný otec, ktorý napriek
zamietavému rozhodnutiu prvoinštančného súdu toto nenapádal a na rozšírení styku netrval.

3.1. Votázke„prekvapivosti“súdnehorozhodnutiadovolateľkapoukázalananázorvyslovenýÚstavným

súdom SR sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020: „Zo základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé
rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne
zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom
vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení

alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho
takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej
informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v
aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo
v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v

odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade
ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Iba odlišná
interpretáciatotožnéhozákonnéhoustanoveniaaplikovanéhonazhodnýskutkovýstavnemôžespôsobiť
prekvapivosť napadnutého rozhodnutia.“

3.2. Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru dovolateľky nezohľadňuje individuálne okolnosti
prejednávanej veci, ale vychádza zo všeobecnej premisy o potrebe väčšej ingerencie v starostlivosti o
maloleté dieťa rodičom, ktorý sa oň osobne nestará. Aj keď matka nepopiera právo otca stretávať sa s
maloletou, uvedené právo musí byť realizované v najlepšom záujme maloletej zohľadňujúc individuálne
okolnosti. Maloletá nie je nateraz psychicky pripravená stretávať sa s otcom v súdom určenom rozsahu a

rozhodnutie súdu ju doslova traumatizuje natoľko, že sa matke viac krát zverila, že chce ísť na „sociálku“
povedať ako sa chce stretávať s otcom a dotazuje sa matky, prečo sa nikto nezaujímal o jej názor.

3.3. Nesprávne právne posúdenie dovolateľka vidí aj vo výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
potvrdilrozsudoksúduI.inštanciečodovýrokuII.(zvýšenievýživného),III.(zmenamiestaodovzdávania

a prevzatia maloletej otcom), IV. (náhradných stykov otca s maloletou) a výroku o nároku na náhradu
trov konania.

3.4. V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP (dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky).

3.5. Za nesprávne považuje dovolateľka rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil výrok
rozsudku súdu I. stupňa, ktorý návrh matky na zvýšenie výživného zamietol. Je názoru, že odvolacísúd neprihliadol na zjavné pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý v otázke výšky výživného nevykonal
dostatočné dokazovanie ohľadom príjmov a výdavkov otca a za týmto účelom si nezabezpečil potrebné
dôkazy a nerešpektoval prednosť princípu potenciality pred princípom fakticity, - nerozhodol v najlepšom

záujme maloletej. V konaní starostlivosti o maloletých je to práve súd, ktorý je povinný ex offo skúmať
všetky potrebné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci a teda otázku príjmom povinného rodiča a jeho
schopností,možnostíamajetkovýchpomerovbeznávrhovúčastníkovkonaniaposudzovaťpristanovení
výšky výživného v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Poukázala na Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. novembra 2018, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/165/2017:

„Povinnosťou súdu je preto prihliadnuť v konaní o zvýšenie výživného pre maloletého na celkové
majetkové pomery povinného a tzv. potencialitu príjmov, t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam.
Pri určení výšky výživného je rozhodujúci príjem, ktorý rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý
fakticky dosahuje, preto princíp potenciality má prednosť pred princípom fakticity. V zmysle ustanovenia
§ 62 ods. 5 ZR je rodič povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť
tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a s využitím svojich subjektívnych vlastností

a pracovných príležitostí si organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne
plniť svoju vyživovaciu povinnosť.“

3.6. K zmene miesta odovzdávania a prevzatia maloletej otcom (výrok III. rozsudku súdu I. stupňa)
uviedla, že v podanom odvolaní apelovala na potrebu úpravy tak, aby otec nevstupoval do bytového

domu kde býva ako ani na pozemok na ktorom sa nachádza, nakoľko takýto postup je v rozpore s
právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/87/2020-31 zo dňa 27. novembra
2020. Uvedené nebolo odvolacím súdom riešené spôsobom, ktorý by bol pre strany zrozumiteľný a
následneotcomrešpektovaný.Otecopakovaneporušujezákazvstupudobytovéhodomukdemámatka
bydlisko a bolo vecou odvolacieho súdu, aby rešpektujúc výroky rozhodnutia Okresného súdu Košice II

sp.zn.25C/87/2020-31zodňa27.novembra2020,upravilvýrokrozhodnutiasúduI.stupňanapádaného
odvolanímmatkyvotázkeodovzdávaniaaprevzatiamaloletejotcomtak,abybolprestranyzrozumiteľný
a právne vykonateľný.

3.7. K určeniu „náhradných“ stykov otca s maloletou (výrok IV. rozsudku prvoinštančného súdu )

apelovala na právnu ako aj faktickú nevykonateľnosť napádaného výroku. Poukazovala najmä na
samotnú formuláciu „v náhradnom termíne ... v najbližšom termíne“. Je názoru, že súd nevysvetlil, čo
tieto termíny v ich praktickej rovine znamenajú, pretože koncept tzv. náhradných stykov právna úprava
nepozná a ak sa súd rozhodol vniesť ho do svojho rozhodnutia, je povinný koncipovať ho pre strany
zrozumiteľným spôsobom, čo sa v prejednávanej veci nestalo.

3.8. Čo sa týka výroku o nároku na náhradu trov konania (tretí výrok týmto dovolaním napádaného
rozhodnutia), poukázala na nesprávnosť tohto výroku. Samotné konanie bolo iniciované na podklade
návrhu otca. Napriek tomu, že prvoinštančný súd jeho návrhu nevyhovel, s rozhodnutím sa stotožnil,
nežiadal jeho zmenu v odvolacom konaní a preto jeho postup podaním návrhu necelé 4 mesiace po

prvotnej úprave možno považovať za účelový. Aj z tohto ohľadu sa priznanie nároku na náhradu trov
konania matke zdá v zmysle § 55 zákona č. 161/2015 Z. z. spravodlivé.

3.9. Záverom žiadala odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

4. Otec vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol že ho považuje za vecne správne a žiada, aby dovolací
súd dovolanie matky podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej aj ,,ÚPSVaR“), ako procesný opatrovník, sa k
dovolaniu nevyjadril.

6. Dovolanie je v posudzovanom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v
týchto veciach je od 1. júla 2016 upravené v zákone č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.
Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania
podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 a § 77

CMP obsahujúce niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovujú inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo
veciach starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania dovolateľky bolo potrebné posudzovať
podľa ustanovení CSP.7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez

nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky je prípustné aj
dôvodné.

7.1. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania

prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je
dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací súd je dovolacími
dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

7.2. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7.3. Hlavnýmiznakmicharakterizujúcimiprocesnúvaduvzmysle§420písm.f)CSPjea)zásahsúdudo
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7.4. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

7.5. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

7.6. Dovolateľka vyvodzujúca prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, nevysporiadanie sa s odvolacou argumentáciou
navrhovateľky, ako aj s návrhom na doplnenie dokazovania. Okrem uvedeného odvolaciemu súdu
vytkla nedoplnenie dokazovania pri zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolateľka vyvodzovala

prípustnosť dovolania aj z ust. § 421 CSP čo do výroku II. a III. rozsudku odvolacieho súdu.

7.7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

7.8. Podľa § 188 ods. 1 CSP súd vykonáva dôkazy na pojednávaní.

7.9. Podľa § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

7.10. Podľa § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.7.11. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

7.12. Dokazovanie je procesným právom osobitne upravený postup súdu v civilnom konaní, slúžiaci
k utvoreniu poznatkov súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, ktorých existencia alebo
neexistencia zostala pochybná, kedy súd svojimi zmyslami poznáva určitú rozhodujúcu skutočnosť
priamo alebo poznáva určité správy o tejto skutočnosti. Pri tomto postupe utvorené poznatky sa
nazývajú skutkové poznatky a myšlienkový postup hodnotenia rozhodujúcich skutočností je skutkovým

hodnotením.

7.13. Najvyšší súd poukazuje, že od počiatku bolo v judikatúre opakovane zdôrazňované, že ak
sa chce odvolací súd odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe
dokazovania výsluchom svedkov, musí tieto dôkazy vykonané predtým bezprostredne súdom prvej
inštancie opakovať. Ak by tak neurobil, chýbali by mu náležité podklady na vyhodnotenie týchto dôkazov,

založené napríklad na ich priamom vnímaní. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré
vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Ak sa má vykonať pred
odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné
rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že ak odvolací
súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať

pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov.

7.14. Aby sa teda odvolací súd mohol odchýliť od skutkových zistení, ktoré súd prvej inštancie čerpal z
výpovedí strán alebo svedkov, ktorí boli prvoinštančným súdom vypočutí na pojednávaní, musí dôkazy
priamo vykonané súdom prvej inštancie opakovať, prípadne doplniť. Ak by sa odvolací súd odchýlil

od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania
alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, do obsahu ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť
od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania,
ktorého výsledky opravnému súdu umožnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov (pozri

BARICOVÁ, Jana. § 384 [Dokazovanie na odvolacom súde]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol. Civilný sporový
poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022).

7.15. Odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu
o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú však značne obmedzené, pretože v zásade je

viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. V prípade pochybností o jeho správnosti má
možnosť dospieť k iným skutkovým záverom, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tak,
že opakoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie alebo vykonal nové dôkazy. Podmienenie zmeny
skutkových záverov ustálených súdom prvej inštancie opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov
vyplýva z požiadavky rešpektovať zásadu priamosti a ústnosti civilného konania, ktorá má pre odvolacie

konanie rovnaký význam a následky ako pre súd prvej inštancie. Zásada priamosti je dôležitá nielen
pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových zistení súdu
prvej inštancie. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je uvedená zásada oproti konaniu pred súdom
prvej inštancie ešte sprísnená, pričom pre opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri
vykonávaní pôvodného dôkazu (sp. zn. 4Cdo/98/2017, 1CdoR/9/2023). Odvolací súd teda sám nemôže

dôkazy vykonané súdom prvej inštancie iba prehodnotiť.

7.16. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou príslušných ustanovení čl. 11, § 1, §
111 písm. b), § 120 CMP, § 2 ods. 1, 2 CMP, ako aj § 121 a následne podľa ustanovenia § 217 ods.
1 CSP a § 62 Zákona č. 36/2002 Z. z. o rodine, ako aj ustanovenia § 75, § 76 ods. 1 a § 77 tohto

zákona. Prihliadal na vykonané dokazovanie a mal za to, že návrhy oboch rodičov na zmenu rozhodnutia
o úprave styku nie sú dôvodné. Uviedol, že s prihliadnutím na práva rodiča, ktorému dieťa nebolo
zverené do osobnej starostlivosti, ako aj z dôvodu potreby predchádzať vzniku konfliktných situácií, z
dôvodu nerealizácie styku vzhľadom na častú chorobnosť dieťaťa, súd považoval za potrebné uložiť
matke povinnosť umožniť styk otcovi v náhradnom termíne, pokiaľ sa jeho styk s dieťaťom neuskutoční

z dôvodu choroby maloletej v rovnakom rozsahu v najbližšom termíne po uzdravení maloletej. Návrh
matky na zvýšenie výživného súd vyhodnotil ako nedôvodný. Dôvodil ďalej tým, že výživné zo strany
otca na maloletú bolo naposledy upravené rozsudkom zo dňa 15. mája 2021, pričom matka žiada zvýšiť
výživné otca počnúc od 1. januára 2022, t. j. po uplynutí siedmich mesiacov. Prvoinštančný súd pritompoukázal na priemerné čisté mesačné príjmy oboch rodičov a dospel k záveru, že je možné rozhodnutie
o výživnom zmeniť, pokiaľ nastala zmena pomerov, pričom súd konštatoval, že na strane rodičov k
podstatnej zmene pomerov nedošlo. Pomery sa zmenili na strane dieťaťa v súvislosti s nástupom na

povinnú školskú dochádzku, avšak vzhľadom na dobu, ktorá od poslednej úpravy výživného uplynula,
mal prvoinštančný súd za to, že nie je možné konštatovať, že ide o takú zásadnú zmenu pomerov, ktorá
odôvodňuje zmenu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu o výživnom.

7.17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo

dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil síce skutočný stav v dostatočnom
rozsahu,nazákladetohomaldospieťksprávnymskutkovýmzisteniamatietoajsprávneprávneposúdiť.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva nesúlad medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvoinštančný súd porušil svojim
rozhodnutím právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení absentuje
relevantná skutočnosť pri vyhodnotení úpravy rodičovských práv a povinností na strane otca. Súd

prvej inštancie vôbec nebral do úvahy právo otca ako rodiča, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené
do osobnej starostlivosti s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 5, 6 Zákona o rodine. Prvoinštančný
súd sa vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal v prevažnej
miere argumentáciou matky maloletej T. ohľadom zdravotného stavu maloletej, poukazom na školské
a mimoškolské povinnosti. Nezaoberal sa však dôsledne právom otca na realizáciu styku s maloletou.

Rozsudok súdu je v časti výroku I. nepresvedčivý, odôvodnenia rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel nie sú racionálne a spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného
vyhotoveniarozsudkuniejedostatočnevyčerpávajúceanezodpovedákritériámuvedenýmvustanovení
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by mal súhlasiť s podstatnou
argumentáciou použitou prvoinštančným súdom na podporu ním zvoleného postupu ohľadom styku

maloletej s otcom. Právo pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť súdom prvej inštancie
z dôvodov, ktoré tam uviedol, nepostačovalo pre konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie
odvolacím súdom. Odvolací súd na zdôraznenie nesprávnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje
na najpodstatnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty matky v odvolaní voči rozsudku súdu prvej
inštancie. K matkou namietanému odvolaciemu dôvodu zúženia styku a nevykonaniu navrhovaného

dokazovania s poukazom na vyjadrenie kolízneho opatrovníka v správe z 28. septembra 2022, odvolací
súd argumentuje tým, že vykonané dôkazy zhodnotil súd prvej inštancie v súlade s tým, čo uviedla
maloletá pri jej vyjadreniach pred kolíznym opatrovníkom, pričom samotná maloletá argumentovala,
že s ockom chce byť v utorok, prípadne nejaký iný deň a neprespí u neho iba z toho dôvodu, že by
jej by bolo smutno za mamkou. V žiadnom prípade vyjadrenie dieťaťa nespochybňuje, že jej vzťah k

otcovi je dobrý. To, že medzi rodičmi existuje vzájomná nevraživosť a konflikty, do ktorých je vťahované
veľakrát aj samotné maloleté dieťa ešte neznamená, že by súd prvej inštancie musel nariadiť znalecké
dokazovanie z odboru psychológie na to, aby mohol byť realizovaný styk s maloletým dieťaťom, či už
rozšírený alebo zúžený zo strany otca. Práva styku rodiča s dieťaťom korešpondujú v celom rozsahu
s právom dieťaťa poznať svojich rodičov, právo na ich starostlivosť, ako aj právo na zachovanie jeho

rodinných zväzkov v súlade so Zákonom o rodine a s vylúčením nezákonných zásahov podľa čl. 7
a 8 Dohovoru o právach dieťaťa. Poukázal, že názoru maloletého dieťaťa bola dostatočne venovaná
pozornosť tak po stránke vekovej, ako aj po stránke rozumovej a aj po stránke zdravotnej. V danej veci
nemôže predsa súd rozhodovať vyslovene podľa názoru maloletého dieťaťa, tento názor však musí
v rámci vyhodnotenia dôkazov brať v úvahu. Zdôraznil, že je na obidvoch rodičoch, aby toto právo

maloletého dieťaťa samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú,
aj mohlo realizovať.

7.18. Čo sa týka potreby zúženia styku otca s maloletou, odvolací súd poukázal, že v tomto konaní
nemožno vziať do úvahy rozhodnutie Okresného súdu Košice II. sp. zn. 25C/87/2020-31 z 27. novembra

2020, ktorým súd uložil otcovi zákaz vstupovať do bytu č. 12 nachádzajúceho sa v W. na ul. V. XX, vchod
XX na 6. poschodí, ako aj na pozemok nachádzajúci sa v kat. úz. W., zastavaná plocha a nádvorie. Ide
o vzťah otca a matky, nie otca k maloletej T.. Z uvedeného dôvodu matka apelovala v odvolaní tým, že
si nepraje, aby otec vstupoval do bytového domu, v ktorom býva a že otec má preberať a odovzdávať
maloletú pred vchodom, teda pred bránou do budovy, v ktorej má trvalý pobyt. Ak teda súd videl potrebu

zmeniť miesto preberania a odovzdania maloletej s otcom, matka je toho názoru, že tieto skutočnosti
bolo potrebné zohľadniť s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Košice II. z 27. novembra 2020.
Odvolací súd zdôraznil, že výrokom III. súd prvej inštancie zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II.
14P/56/2020-440 z 11. mája 2021 v časti styku tak, že otec je oprávnený v určenom čase dieťa od matkyprevziať a povinný v určenom čase matke odovzdať v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa. Daným výrokom v žiadnom prípade súd prvej inštancie nerozhodol o tom,
že dieťa má otec prevziať v budove, kde má zakázaný vstup, resp. v samotnom byte alebo pred dverami

bytu. Má odovzdať maloleté dieťa v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého pobytu maloletého
dieťaťa,t.j.výrok,ktorýmbolamatkazaviazanáodovzdaťdieťaotcovivmiestejejbydliska,nievbudove,
vktorejjebyt,doktoréhomáoteczakázanývstup.ZuvedenéhozneniavýrokuIII.napadnutéhorozsudku
je preto odvolací súd toho názoru, že v žiadnom prípade predmetným rozsudkom nebol spochybnený
rozsudok zo dňa 27. novembra 2020, ani nebolo v žiadnom prípade porušené právo na ochranu práv

matky maloletej predmetným rozsudkom.

7.19. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyvodil o skutočnom stave veci (čl. 6 a § 35 CMP) a na jeho základe právne závery odlišné od
záverov súdu prvej inštancie bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie
alebo doplnenie). Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutočného stavu veci zisteného súdom

prvej inštancie, mal tak urobiť na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, teda nariadiť
pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP a dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 CSP sám v potrebnom
rozsahu zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný poklad pre odlišné hodnotenie dôkazov podľa §
191 CSP v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Odvolací súd podľa týchto
ustanovení a zásad nepostupoval, keď vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí vo výroku I. vychádzal

z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, ktoré ale inak vyhodnotil, no bez toho, aby na ním
nariadenom pojednávaní zopakoval (príp. doplnil) dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Z
uvedeného vyplýva, že odvolací súd postupoval v rozpore so znením ustanovenia § 384 ods. 1 CSP,
a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k
odlišným skutkovým zisteniam ako prvoinštančný súd bez vykonania vlastného dokazovania alebo

jeho zopakovania v odvolacom konaní, čím znemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl.
46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dovolací súd mal preto za preukázané, že v konaní
došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí
dovolací súd napadnuté rozhodnutie v danej časti vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Rozhodovacia
prax najvyššieho súdu sa pritom do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k
procesnej vade zmätočnosti znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných oprávnení, dovolací súd
napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých
spočíva zrušované rozhodnutie súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013,

5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015) a na tom zotrváva rozhodovacia prax
najvyššieho súdu aj po nadobudnutí účinnosti predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie slovenského
civilného procesu (2Cdo/5/2018, 3Cdo/146/2018, 8Cdo/70/2017).

7.20. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov o úprave práv a povinností k

maloletým deťom nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných“, a teda nezmeniteľných, ako
vyplýva i z ustanovenia § 26 zákona o rodine, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou pomerov“.
Uvedené platí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena ktorých je v
budúcnosti predvídateľná či aspoň reálne možná.

8. Podľa§444ods.1CSPdovolacísúdmôženanávrhodložiťvykonateľnosťnapadnutéhorozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s
ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho
hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS

442/2022).

9. Dovolací súd tiež poukazuje, že ak dovolací súd zruší rozsudok odvolacieho súdu a vráti mu
vec na ďalšie konanie, odvolací súd nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať tak,
že iba doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušeného rozsudku. Zrušený rozsudok v čase opätovného

rozhodovania už právne neexistuje (obdobne pozri nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn.
II. ÚS 754/2016).10. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP. Odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP)., v novom konaní
rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).

11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.