Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 5, 2023

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120203871
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2023:8120203871.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcov: 1. A. B. C., nar.: 9.3.1955,

B. XX, XXX XX D., a 2. B. C., nar.: 27.2.1981, B. XX, XXX XX D., oboch zastúpených spoločnosťou
IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária, Cimborkova 13, 040 01 Košice, proti žalovanému: E. F. G. C.,
D., nar.: 15.8.1953, H. X, XXX XX D., zastúpenému spoločnosťou Peter Farkaš, advokátska kancelária
spol. s r.o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, o určenie, že žalovaný nemá právo prejazdu motorovými
vozidlami cez označené nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 25.3.2000 sa žalobca v 1. rade, ku ktorému po nadobudnutí
spoluvlastníckeho podielu na dotknutej nehnuteľnosti pristúpil aj žalobca v 2. rade, spolu domáhali
určenia, že žalovaný ako vlastník pozemku parcela KN C p. č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 208 m2, k. ú. D. vedeného na LV č. XXXX a podielový spoluvlastník pozemku p. č. XXX/X –
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 221 m2, k. ú. D. vedeného na LV č. XXXX, nemá právo prejazdu

motorovými vozidlami cez pozemok KN C p. č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 107
m2 a pozemok KN C p. č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 79 m2 nachádzajúce sa v
katastrálnom území D. a evidované Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom na LV č. XXXX.

2. V zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku okrem iného (najmä čoho sa
žalobca domáhal) uviesť aj to, aké podstatné skutočnosti žalobca tvrdil (predtým obdobne podľa §
157 ods. 2 O.s.p. čoho sa domáhal a z akých dôvodov). Skutkové dôvody, ktorými žalobcovia v tomto

prípade svoj žalobný návrh vymedzovali, však boli veľmi široké a do značnej miery abstraktné, resp.
kontextové, súviseli s viacerými tvrdeniami o predchádzajúcej praxi, dohodách, úmysle a interpretácii
prejavu vôle strán sporu, a počas konania ich ďalej vo svojich prednesoch postupne aj čiastočne dopĺňali
či bližšie špecifikovali, čo značne sťažovalo ich stručné uchopenie, a preto súd v odôvodnení rozsudku
pri opise žalobných tvrdení a ich hodnotení, i s poukazom na princíp povinnosti pravdivosti a úplnosti
skutkových tvrdení (§ 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP) a s tým súvisiace procesné bremená a ich
hodnotenie, postupne poukazuje na jednotlivé skutkové a právne tvrdenia žalobcov a ich následné

dopĺňanie (a vzhľadom na ich vyššie uvedenú povahu, v záujme prehľadnosti a komplexnosti tohto
odôvodnenia a svojich úvah, súd zároveň k viacerým skutkovým tvrdeniam žalobcov bezprostredne
uvádza aj niektoré ich objektívne súvislosti a ich hodnotenie).2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 2. februára 2018, sp.
zn. 8C/4/2018 (v znení opravného uznesenia), mu súd na návrh žalovaného neodkladným opatrením
uložil povinnosť zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu zriadeného

Dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zo dňa 15. mája 1998, ktoré je zapísané
na LV č. XXXX, k. ú. D. ako právo prechodu cez pozemok parcela KN C p. č. XXX/X I. XXX/X vo
vyznačenom rozsahu podľa GP č. 3/98 pre vlastníkov pozemkov parcela KN C p. č. XXX/X I. XXX/X,
a to v takom rozsahu, aby bol vlastníkovi parcely KN C p. č. XXX/X a spoluvlastníkovi parcely KN C p.
č. XXX/X umožnený nielen prechod, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez parcelu KN C p. č. XXX/

X I. XXX/X (I. výrok), a zároveň ho poučil o tom, že je oprávnený ako žalobca podať žalobu vo veci
samej na Okresný súd Prešov proti označenému žalovanému (pozn. súdu: vtedajšiemu žalobcovi) o
určenie, že žalovaný nemá právo prejazdu cez parcelu KN C p. č. XXX/X I. XXX/X (III. výrok). Žalobca
dodal, že proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove tak,
že uznesenie súdu prvej inštancie (uznesením zo dňa 31. mája 2018, sp. zn. 18Co/71/2018) potvrdil.
Žalobca uviedol, že žalobu vo veci samej podáva v súlade s poučením súdu obsiahnutým vo výroku

uznesenia o neodkladnom opatrení, nakoľko žalovanému nikdy nepatrilo a nepatrí právo prejazdu
motorovými vozidlami po pozemkoch parcela registra KN C p. č. XXX/X I. XXX/X k. ú. D. (ďalej len
„predmetné pozemky“ alebo pozemky p. č. XXX/X I. XXX/X), ktorých je žalobca vlastníkom.

3. Žalobu vecne odôvodnil tým, že na základe darovacej zmluvy zo dňa 14. mája 1992 uzatvorenej medzi

jeho matkou ako darkyňou a ním a jeho dvomi súrodencami (žalovaným a A. B. E.) ako obdarovanými,
všetci traja nadobudli do podielového dva obytné domy s. č. XXXX a pozemky parcela KN E p. č. XXX/
X a KN E p. č. XXX/X evidované na LV č. XXXX, a to každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3
k celku, ktoré sa nachádzajú na J. K. L. XX M. D. a v prináležiacom koridore J. K. – N. C.. Podielové
spoluvlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam bolo zrušené Dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva zo dňa 15. mája 1998, na základe ktorej:
- žalovaný nadobudol do výlučného vlastníctva novovytvorenú parcelu KN C p. č. XXX/X – zastavaná
plocha o výmere 196 m2 (ďalej len „parcela č. XXX/X“) a na nej postavenú stavbu, ako aj spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/2 na pozemku p. č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 221 m2 (ďalej len „parcela
č. XXX/X“) a ňom postavenej stavbe s. č. XXXX

- žalobca nadobudol do výlučného vlastníctva novovytvorenú parcelu KN C p. č. XXX/X – zastavaná
plocha o výmere 364 m2 (ďalej len „parcela č. XXX/X“) a na nej postavenú stavbu, ako aj spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/4 na pozemku p. č. XXX/X a ňom postavenej stavbe s. č. XXXX, a
-ichsestraA.B.E.sastalapodielovouspoluvlastníčkoupozemkuparcelač.XXX/Xanaňompostavenej
stavby s. č. XXXX o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/4.

4. Žalobca uviedol, že v článku IV. dohody bola obsiahnutá dohoda o zriadení vecných bremien, podľa
ktorej
- pre žalovaného ako vlastníka pozemku p. č. XXX/X bolo zriadené vecné bremeno právo prechodu
cez pozemok a schodisko p. č. XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu A. O. P. č.

XXXXXXXX/XX zo dňa 4. februára 1998 (ďalej len „geometrický plán“),
- preňho (žalobcu) a jeho sestru A. E. ako podielových spoluvlastníkov pozemku p. č. XXX/X bolo
zriadené vecné bremeno právo prechodu cez pozemok p. č. XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa
geometrického plánu, a
-prežalovanéhoakovlastníkapozemkup.č.XXX/X,aprežalovanéhoaichsestruA.E.akopodielových

spoluvlastníkov pozemku p. č. XXX/X bolo zriadené vecné bremeno právo prechodu cez pozemok p. č.
XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu.
Žalobcadodal,ževzájomnévecnébremenábolizriadenébezodplatneanadobuneurčitú,pričomvšetky
náklady spojené so vznikom a údržbou vecných bremien sa zaviazali všetci účastníci dohody uhrádzať
rovným dielom. K vzájomným vecným bremenám bol povolený katastrálny vklad a sú evidované ako

ťarchy na zaťažených nehnuteľnostiach na príslušných listoch vlastníctva.

5. V súvislosti s tvorbou dohody, resp. prejavom vôle účastníkov tejto dohody žalobca tvrdil, že v roku
1997, teda pred podpísaním dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, bola na
základe objednávky všetkých troch spoluvlastníkov nehnuteľností na J. K. L. XX M. D. (žalovaného,

žalobcuaA.B.E.),vypracovanáautorizovanouprojekčnouspoločnosťouOLIKALArchitektonickáštúdia
využitia nehnuteľností na Hlavnej 36 v Prešove (ďalej len „štúdia“), v ktorej sú zobrazené pôdorysy dvora
a jednotlivé podlažia nehnuteľností na J. XX I. N. C. X/X s plánovaným využitím podlaží (kancelárie,
obchody, prevádzkové priestory, byty) a dvora s tým, že štúdia slúžila ako podklad na plánovaniefunkčného využitia priestorov jednotlivých budov na J. XX a N. námestí pri ich rekonštrukcii v budúcnosti
a tiež na zriadenie s tým súvisiacich vecných bremien.
Z uvedenej štúdie je podľa žalobcu zrejmé, že dvor na parcelách č. XXX/X (v súčasnosti ide o predmetné

parcely XXX/X I. XXX/X) I. XXX/X, na ktorý bolo dohodou z roku 1998 zriadené vecné bremeno právo
prechodu, je určený pre peších s tým, že na popis dvora bol v štúdii použitý odborný termín „prechodový
dvor“, nie prejazdný. Dvor mal podľa štúdie slúžiť na prístup do priľahlých obchodných prevádzok
a bytov. Zo štúdie je podľa žalobcu zrejmé, že prechodový dvor na pozemkoch p. č. XXX/X I. XXX/X
a prechodová chodba cez nehnuteľnosť na parcele č. XXX/X na seba plynule (aj šírkovo) nadväzujú a

majú zabezpečiť prechod chodcov medzi ulicami J. I. N. C.. Štúdia predpokladala, že bude vytvorená
obchodná pasáž spájajúca tieto dve ulice. Podľa žalobcu z predpokladaného usporiadania dvora podľa
predmetnej štúdie jednoznačne vyplýva, že sa žiadnym spôsobom nepredpokladal pohyb motorových
vozidiel po predmetnom prechodovom dvore, keďže štúdia nerátala so žiadnou obslužnou plochou s
takýmto pohybom vozidiel nevyhnutne súvisiacou – t. j. so žiadnou odstavnou plochou ako ani plochou
pre otáčanie vozidiel (pozn. súdu: žalobcom predložená štúdia na č.l. 96 spisu v skutočnosti uvádzala

označenie „prechodný“, a nie „prechodový“ dvor, a najmä zobrazovala navrhovanú dostavbu preluky na
obchody a byt, ktorá však realizovaná nebola, a to dokonca práve v miestach, ktoré žalobcovia neskôr
začali využívať a aj v súčasnosti využívajú ako odstavnú plochu pre svoje motorové vozidlá).

6. Podľa žalobcu pri uzatváraní dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa

údajne vôbec neuvažovalo o tom, že by mal dvor (na pozemku p. č. XXX/X I. XXX/X) slúžiť na
prejazd motorových vozidiel, išlo o dvor vždy v minulosti a aj v tom čase slúžiaci pre peších – pre
užívateľov domu na p. č. XXX/X a v prípade potreby aj ako prechodový dvor pre chodcov (pozn.
súdu: no ako neskôr vyplynulo z dodatočných vyjadrení žalobcu a vykonaného dokazovania – viď
nižšie - aj na zásobovanie bagetérie prevádzkovanej nájomcami nehnuteľnosti stojacej na p. č. XXX/

X prostredníctvom motorových vozidiel), a neskôr a aj v súčasnosti aj na prechod motorových vozidiel
žalobcov). Podľa žalobcu jeho tvrdenie jednoznačne potvrdzuje aj vyššie spomínaná štúdia, kde
je podrobne zakreslené plánované využitie dvora v budúcnosti s tým, že plánované využitie dvora
zachytávalo vôľu všetkých troch podielových spoluvlastníkov, teda aj žalovaného, keďže štúdiu si
objednali spoločne /pozn. súdu: žalovaný to však vo svojom vyjadrení následne poprel, pričom už na

tomto mieste treba tiež poznamenať, že architektonická štúdia, vzhľadom na jej vypracovanie treťou
osobou (odlišnou od osôb spoluvlastníkov), pokiaľ z ich zadania alebo konkrétnych pripomienok k nej
nevyplýva niečo iné, vyjadruje spravidla iba návrh jej tvorcu (tretej osoby), a nie priamo požiadavky či
plány jej objednávateľov, a už vôbec nie priamo ich vôľu či úmysel v čase neskoršieho uzavretia dohody
o zriadení vecného bremena - osobite ak je zrejmé, že dostavba preluky, ktorú táto štúdia navrhovala,

napokon ani realizovaná nebola/.
Podľa žalobcu vôľa účastníkov dohody teda rozhodne nesmerovala k zriadeniu vecného bremena práva
prejazdu motorovými vozidlami, ale len k zriadeniu práva prechodu pre peších. Takto to bolo podľa
žalobcu následne jednoznačne slovne vyjadrené v znení článku IV. dohody, ktorá hovorí o tom, že sa pre
žalovaného zriaďuje na predmetných pozemkoch právo prechodu, a nie aj právo prejazdu motorovými

vozidlami (pozn. súdu: žiadne takéto a ani iné negatívne vymedzenie akéhokoľvek práva, ktoré sa
zriaďovalo, však v žalobcom predloženej písomnej dohode výslovne uvedené nie je).

7. Žalobca uviedol, že rozlišovanie medzi právom prechodu a právom prejazdu je a bolo (a to už aj čase
uzatvárania dohody) jednoznačne zavedené v právnej praxi, ako aj v právnej literatúre. Právom prejazdu

sa podľa žalobcu rozumie právo prejazdu motorovými, prípadne inými vozidlami (Súbor rozhodnutí NS
ČR, zv. 21, č. C 1945) a právo prechodu sa vzťahuje na pešie užívanie cudzej nehnuteľnosti. Podľa
žalobcu sa rovnako aj v odbornej literatúre uvedené takto rozlišuje, k čomu poukázal na citát, že: „Pokud
bylo sjednáno právo přecházet přes cizí pozemek (právo stezky), nelze toto právo rozširovat na průjezd
motorovými vozidly. (Spáčil, J.: Věcná břemena v Občanském zákonníku, ISBN 80-7179-524-0, C. H.

Beck, Praha 2006, s. 44).
/pozn. súdu: v záujme prehľadnosti odôvodnenia a úvah súdu však treba už na tomto mieste uviesť -
v súvislosti s uvedeným všeobecným záverom o neprípustnosti rozširovania „práva stezky“ na průjez
motorovými vozidly – že uvedený záver súvisí predovšetkým so zákazom neskoršieho dodatočného
jednostranného rozširovania už skôr (podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku) platne zriadeného

a existujúceho (hoci bližšie nešpecifikovaného) vecného bremena „práva stezky“, teda práva chodníka,
prípadne cestičky, resp. vecných bremien vo všeobecnosti, a to - podľa použitého názvoslovia (práva
stezky) – najmä vecných bremien zriadených v dávnejšej minulosti (na území Čiech, Moravy a Sliezska)
za účinnosti všeobecného (obecného) občianskeho zákonníka z roku 1811 (ďalej len „OZO“), ktorý(na rozdiel od súčasnej právnej úpravy platnej na našom území) obsahoval demonštratívny výpočet
tzv. „pozemkových služebností (kde medzi tzv. „polní služebnosti“ patrilo najmä „právo stezky, průhonu
dobytka, vozové cesty, právo čerpání vody, napájení dobytka, právo odvádět či přívádět vodu,“ a pod. –

a teda tieto v tom čase aj rozlišoval), a ktorý v § 484 OZO výslovne ustanovoval zásadu neprípustnosti
svojvoľného (jednostranného) rozšírenia už existujúceho vecného bremena (porovnaj rozsudok NS
ČR sp. zn. 22 Cdo/60/2008 zo 17.2.2009). Uvedený záver (českej jurisprudencie) teda súvisel
s neprípustnosťou jednostranného rozširovania existujúcich vecných bremien (vyjadrených v súlade
s právnou úpravou platnou v čase ich vzniku v minulosti často len ich stručným slovným označením bez

akéhokoľvek bližšieho geometrického vymedzenia ich rozsahu), no nie s výkladom vecných bremien
podľa obsahu právnych úkonov pri ich zriadení resp. vzniku, teda s výkladom spoločného prejavu
vôle účastníkov dohody (teda nie jednostranne) podľa všetkých okolností v čase pri zriadení vecných
bremien, vyjadrenej navyše aj za použitia geometrického plánu. Citovaný záver z českej literatúry teda
vypovedá len o tom, že bližšie nešpecifikované právo chodníka (zriadené v minulosti na území Čiech,
Moravy a Sliezska) nemožno vo všeobecnosti bez ďalšieho rozširovať na prejazd motorovými vozidlami,

avšak nesúvisí, tak ako je tomu v podstate tohto sporu, s výkladom a nachádzaním obsahu vecného
bremena zriadeného a vyjadreného prejavom vôle (oboch) účastníkov v písomnej dohode podľa
(posúdenia) dohody o vecnom bremene, teda podľa prejavov vôle účastníkov dohody s prihliadnutím na
celkové vymedzenie vecného bremena v tejto dohode a všetky okolnosti v čase jeho vzniku, osobitne ak
vecné bremeno bolo (tak ako v tomto prípade) navyše dokonca vyjadrené nielen slovným pomenovaním

resp. označením, ale aj graficky svojim rozsahom (v geometrickom pláne).
Súd pritom v tejto súvislosti osobitne poukazuje aj na to, že jednotlivé vecné bremená podľa právneho
poriadku platného na území SR v súčasnosti nemajú (a ani v čase zriadenia sporného práva nemali)
svoju legálnu definíciu, a ani striktne vymedzený obsah, a zriaďujú sa i vykladajú preto s prihliadnutím
na všetky konkrétne okolnosti. Pre posudzovanie obsahu vecného bremena zriadeného dohodou,

podobne ako pri výklade obsahu akéhokoľvek iného právneho úkonu, je preto rozhodujúce jeho celkové
vymedzenie pri prejave vôle, ktoré sa posudzuje aj s prihliadnutím na konkrétnu predchádzajúcu prax
strán a všetky okolnosti v čase jeho vzniku, vrátane jeho vymedzenia v geometrickom pláne, a nie len
jeho názov či stručné označenie – viď aj ust. § 35 ods. 2 a 3 OZ, podľa ktorých právne úkony vyjadrené
slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny

úkonurobil,aktátovôľaniejevrozporesjazykovýmprejavom.Právneúkonyvyjadrenéinaknežslovami
sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho,
kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.
Tieto závery napokon potvrdzuje aj skorší text uvedený na tej istej strane rovnakej publikácie, na
ktorú poukázal žalobca, podľa ktorej „Obsah věcného břemene, tedy oprávnení a povinnosti osob,

kterých se týká, jsou různé prípad od případu.“ (Spáčil, J.: Věcná břemena v Občanském zákonníku,
ISBN 80-7179-524-0, C. H. Beck, Praha 2006, s. 44), ako aj v tejto publikácii ďalej uvedená právna
veta z judikatúry NS ČR, podľa ktorej „V případe, že věcné břemeno je ve smlouvě o jeho zřízení
nesprávne pojmenováno, ze smlouvy však lze nepochybne zjistit jeho obsah, je rozhodující obsah
smlouvy.“ (Soubor rozhodnutí NS, sv. 1, č. C 34).

8. Žalobca ďalej v žalobe tiež tvrdil, že dané rozlišovanie (medzi právom prechodu a právom prejazdu)
je podľa neho jednoznačne zrejmé aj zo súdnej praxe všeobecných súdov SR – viď napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júna 2010, sp. zn. 3 Cdo 29/2009, v ktorom odvolací súd (Krajský
súd v Banskej Bystrici) vyslovil neplatnosť právneho úkonu o zriadení vecného bremena (pozn. súdu:

pre neurčitosť), keď k veci uviedol, že: „Kúpna zmluva z roku 1997 neobsahuje presné vymedzenie
obsahu ani rozsahu vecného bremena, nie je z nej možné zistiť, či vecné bremeno zriadené ako právo
vstupu zahŕňa v sebe aj právo prechodu, pričom prejazd motorovými vozidlami nebol zmluvne vôbec
dohodnutý.“, a dovolací súd sa podľa žalobcu so závermi odvolacieho súdu stotožnil.
/pozn. súdu: V uvedenom prípade sa však označený odvolací súd, ako vyplýva z uvedenej vety

jeho odôvodnenia, meritórne nezaoberal striktným rozlíšením a vymedzením obsahu práva prechodu
a práva prejazdu v ním posudzovanom ustanovení zmluvy o zriadení vecného bremena, ale len
otázkou obsahu bližšie nešpecifikovaného práva vstupovať na povinné nehnuteľnosti obsiahnutého
vuvedenomustanoveníozriadenívecnéhobremena(atedaniepriamootázkouobsahuprávaprechodu
a rozlišovania práva prechodu a práva prejazdu), pričom dospel k záveru o jeho neurčitosti s poukazom

na to, že toto ustanovenie o zriadení vecného bremena neobsahovalo presné vymedzenie obsahu
a ani rozsahu vecného bremena práva vstupu, a len ako obiter dictum uviedol, že nebolo z neho
možné zistiť (a teda ani posúdiť), či právo vstupu zahŕňa v sebe aj právo prechodu, alebo prípadne
aj právo prejazdu motorovým vozidlom, o ktoré sa spor viedol. Toto napokon potvrdzuje aj záverdovolacieho súdu, podľa ktorého „z dôvodov, na ktoré poukázal už odvolací súd, je opodstatnený záver,
že ich vôľa (zriaďovateľov) nebola prejavená dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, a to tak
z hľadiska určitosti označenia časti nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom, ako aj z hľadiska

určitosti označenia osôb oprávnených vykonávať práva zodpovedajúce vecnému bremenu.“
Žalobcom citované rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/29/2009, a dokonca ani zbierkové rozhodnutie NS
SR publikované ako R 32/1999 (používajúce pojem právo prechodu v prípade, v ktorom NS SR podľa
odôvodnenia riešil otázka zániku vecného bremena práva prechodu po ceste používanej aj na dovoz
uhlia), podľa ktorého: „Pooranie alebo oplotenie parcely slúžiacej na výkon vecného práva prechodu

samo o sebe nemá za následok zánik vecného bremena zo zákona“, teda nepotvrdzuje argumentáciu
žalobcu o praxi jednoznačného či striktného rozlišovania vecného bremena práva prechodu a práva
prejazdu (len s poukazom na ich odlišné stručné slovné označenie), a v ďalšom texte dokonca vyvracia
následnúargumentáciužalobcuonepodstatnostidoplnkovéhografickéhoznázorneniarozsahuvecného
bremena v geometrickom pláne, na ktorý dohoda o jeho zriadení výslovne odkazovala. NS SR totiž
v rozhodnutí 3Cdo/29/2009 (pri kritike neurčitosti ustanovení o zriadení vecného bremena v tam

posudzovanom prípade) celkom jasne uviedol, že:
„V prípade vecných bremien (zriadených „in rem“), ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti,
má obmedzenie vlastníka právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase
zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho vlastníka; ani zmena osoby vlastníka
nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo vecné bremeno zriadené, nemení nič na obsahu zriadeného

vecného bremena. ...
Ak sa vecné bremeno zriaďované „in rem“ má na základe prejavov vôle účastníkov zmluvy týkať nie
celej nehnuteľnosti, ale len jej časti, ktorá má mať v dôsledku toho odlišný právny režim, musí byť táto
časť nehnuteľnosti v zmluve vymedzená tak, aby nedochádzalo k sporom o rozsah vecného bremena,
a to nielen medzi priamymi účastníkmi zmluvy o zriadení vecného bremena, ale aj medzi všetkými

neskoršími vlastníkmi dotknutých nehnuteľností – bez ohľadu na to, kto bude v budúcnosti vlastníkom
nehnuteľnosti, na ktorej a tiež v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (porovnaj R 50/1985). V
záujme toho je potrebné, aby takáto časť nehnuteľnosti bola v právnom úkone o vecnom bremene
dôsledne lokalizovaná, identifikovaná a individualizovaná. Požadovaný stupeň určitosti prejavu vôle
smerujúceho k zriadeniu vecného bremena k takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti sa dosiahne, pokiaľ sa

úkon vyhotovuje a formuluje na podkladoch jednoznačných, určitých a presne stanovených. Taký stupeň
určitosti sa spravidla zabezpečí vtedy, keď je právny úkon o zriadení vecného bremena vyhotovený za
použitia geometrického plánu, ktorý tvorí súčasť tohto právneho úkonu. ...
Rozsahaobsahvecnéhobremenaspoluúzkosúvisia.Osobitnevprípadevecného bremenatýkajúceho
sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý ide aj v preskúmavanej veci) sa rozsah a obsah vecného

bremena navzájom prelínajú a determinujú: v nadväznosti na konkrétne polohové určenie a rozmery
zaťaženej časti nehnuteľnosti má totiž spravidla iný obsah právo vecného bremena, ktoré sa týka časti
nehnuteľnosti väčšieho rozsahu (napríklad časti nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie práva
prejazdu nákladným motorovým vozidlom), a ktoré sa týka jej časti menšieho rozsahu (napríklad časti
nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie nanajvýš práva prechodu).“ (rozsudok NS SR sp. zn.

3Cdo/29/2009 z 30.6.2010).
Konklúzia: V posudzovanom prípade tak podľa názoru súdu pri výklade a zisťovaní obsahu vecného
bremena zriadeného zmluvou slovne ako právo prechodu /bez jeho akejkoľvek bližšej slovnej
špecifikácie a obmedzenia spôsobu jeho výkonu - že by malo ísť o právo prechodu len za určitých
podmienok, napr. len o právo prechodu peši, prípadne o právo prechodu peši aj „s taškami“, alebo na

bicykli, s vozíkom, (po)vozom, motorovým či bezmotorovým vozidlom, alebo len o určitej hmotnosti,
atď./, ktoré pritom bolo v tomto prípade navyše zároveň vyjadrené aj graficky (na geometrickom pláne),
nemožno striktne vychádzať len z jednoduchého poukazu na slovné označenie či pomenovanie vecného
bremena, ale je potrebné vykonať výklad jeho obsahu so zohľadnením všetkých hľadísk (vrátene
grafického znázornenia jeho rozsahu), pričom pri komplexnom výklade nemožno a priori hovoriť o

neprípustnom jednostrannom rozširovaní obsahu vecného bremena práva prechodu nad rozsah, ktorý
toto vecné právo podľa prejavov vôle pri jeho zriadení mohlo či malo mať (resp. ktorý strany tejto
dohody, podobne ako aj akékoľvek iné osoby v ich postavení, podľa všetkých okolnosti i s prihliadnutím
na geometrický plán, na ktorý dohoda o zriadené vecného bremena výslovne odkazovala, legitímne
očakávať).

Inými slovami, jednoducho výlučne len zo samotného stručného slovného označenia vecného bremena
ako práva prechodu, ktoré bolo pritom pri jeho zriadení zároveň navyše vymedzené aj graficky (v
šírke 2,5 m postačujúcej aj na prechod vozom či motorovým vozidlom – viď vyššie uvedený rozsudok
NS SR sp. zn. 3Cdo/29/2009), osobitne ak toto sporné vecné bremeno zriaďovali aktuálne stranysporu a mali tak možnosť predniesť v tomto súdnom konaní aj všetky skutočnosti o okolnostiach,
rokovaniach a praxi strán sporu pri jeho zriadení (na rozdiel od prípadov posudzovania vecných bremien,
zriadených eventuálne - za neznámych okolností - v dávnej minulosti medzi právnymi predchodcami

strán sporu), nemožno vždy spoľahlivo odvodzovať aj jeho obsah, a tento postup prichádza do úvahy
len vtedy, ak sú ostatné interpretačné metódy práva vecného bremena v podstate vylúčené. V teraz
posudzovanom prípade však tomu tak nebolo, nešlo o vecné bremeno zriadené ich predchodcami
v dávnej minulosti neznámym spôsobom, za neznámych okolností a bez grafického znázornenia, pri
jeho posudzovaní tak súd nebol odkázaný len na jeho slovné pomenovanie, a preto pri interpretácii

obsahu práva prechodu v tomto prípade bolo potrebné posúdiť všetky okolnosti, ktoré strany do konania
(a ukončenie dokazovania v ňom) v rámci svojho procesného útoku či obrany určite a zrozumiteľne
vniesli a zároveň aj preukázali, resp. ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov.

9. Žalobca vo svojej žalobe ďalej poukázal na to, že podmienkou platnosti právneho úkonu o zriadení
vecného bremena je dostatočne určité vymedzenie obsahu vecného bremena a jemu zodpovedajúceho

práva s tým, že ak má ísť o platný právny úkon, v zmluve o zriadení vecného bremena musí byť obsah
vecného bremena dostatočne určito vymedzený. Čo presne je povinný vlastník nehnuteľnosti trpieť
v prospech niekoho iného a na druhej strane, aké konkrétne práva má osoba oprávnená z vecného
bremena, musí byť podľa žalobcu zmluvnými stranami presne a nepochybne dohodnuté, inak je právny
úkon neplatný. V tomto prípade bol v predmetnej dohode podľa žalobcu jasne zadefinovaný obsah práva

zodpovedajúceho vecného bremenu tak, že žalovanému prináleží (len) právo prechodu cez pozemky
p. č. XXX/X I. XXX/X, v žiadnom prípade nie právo prejazdu motorovými vozidlami, ktoré právo v
predmetnej dohode nie je v žiadnom ustanovení uvedené. Žalobca znovu zopakoval, že právo prechodu
a právo prejazdu motorovými vozidlami sú podľa neho dve samostatné práva, ktoré majú rozdielny
obsah a môžu subjektu oprávnenému z vecného bremena prináležať buď samostatne (subjekt disponuje

výlučne len právom prechodu alebo výlučne len právom prejazdu – viď napríklad rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžr/110/2011) alebo popri sebe (pozn. súdu: v uvedenom rozsudku NS SR sa však
nič také neuvádza, právo prechodu sa v ňom ani nespomína, a právo prejazdu sa v ňom uvádza len
v rámci reprodukcie obsahu zmlúv predložených v katastrálnom konaní).

10. Žalobca uviedol, že v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia žalovaný vyvodzoval existenciu
jeho práva prejazdu motorovými vozidlami po predmetných pozemkoch z toho, že v geometrickom
pláne je zakreslený prechod v šírke 2,5 metra, čo postačuje aj pre prejazd motorovým vozidlom.
Uvedený argument je však podľa žalobcu nedostatočný a bez právnej relevancie, nakoľko obsah
vecného bremena musí byť vymedzený v samotnej dohode o zriadení vecného bremena, a geometrický

plán vymedzuje len priestorový rozsah vecného bremena, ak sa vecné bremeno zriaďuje k časti
nehnuteľnosti. Podľa žalobcu z grafického znázornenia (zakreslenia) rozsahu vecného bremena
nemožnovžiadnomprípadevyvodzovaťobsahvecnéhobremenanadrozsahobsahuakobolzmluvnými
stranami slovne dohodnutý v samotnej dohode o zriadení vecného bremena. Geometrický plán podľa
neho totiž predstavuje len „grafické znázornenie vecného bremena k časti pozemku“ tak ako to

upravovalo ust. § 95 vyhlášky č. 79/1996 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody /pozn. súdu:
uvedený názor žalobcu však jasne vyvracia už vyššie citovaný záver vyplývajúci z rozsudku NS SR sp.
zn. 3Cdo/29/2009, podľa ktorého „Rozsah a obsah vecného bremena spolu úzko súvisia. Osobitne v
prípade vecného bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý ide aj v preskúmavanej
veci) sa rozsah a obsah vecného bremena navzájom prelínajú a determinujú. – podrobnejšie viď bod

8. tohto odôvodnenia/.
Podľa žalobcu geometrický plán nemôže zakladať obsah práv a povinností, a takýto právny výklad by
v konečnom dôsledku viedol k absurdným záverom, že v prípade, ak by sa právo prechodu zriadilo nie
k časti nehnuteľnosti, ale k celej nehnuteľnosti (čo je tiež možné), tak už len z tohto faktu zaťaženia
celej nehnuteľnosti by bolo možné vyvodzovať nad rámec práva pešieho prechodu aj ďalšie práva

– napríklad aj prejazdov nákladnými vozidlami rôznych rozmerov s argumentom, že to prechodové
rozmerydanejnehnuteľnostiumožňujú/pozn.súdu:vsúvislostisnačrtnutýmiúvahamižalobcuomožnej
absurdnosti širšieho výkladu obsahu vecného bremena zriadeného bez priestorového vymedzenia však
súd poukazuje na výklad v rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo/3833/2012 zo dňa 9.7.2014, podľa ktorého:
„Při vymezení cesty je třeba vycházet z potřeby panující nemovitosti, nelze však takové břemeno

vykonávat v rozsahu, na který účastníci smlouvy o jeho zřízení neb jejich nástupci nemohli vzhledem
k okolnostem konkrétního případu pomyslet.“ ... „Bylo-li sjednáno věcné břemeno cesty (právo průchodu
a průjezdu) přes určitý pozemek, ale nebylo sjednáno kudy cesta vede, nemá to za následek neplatnosťsmlouvy pro neurčitost (§ 37 odst. 1 obč. zák.), ale je na povinném, aby v souladu s dobrými mravy
a potřebou panujícího pozemku vymezil, kudy cesta povede.“/ .

11. Žalobca dodal, že extenzívny výklad dohodnutého práva prechodu aj ako práva prejazdu motorovými
vozidlami je neprípustný a iracionálny, pretože odporuje výslovnému a jednoznačnému jazykovému
zneniu písomnej dohody, ktorú so žalovaným uzavrel /opakovaná pozn. súdu: predložená písomná
dohoda však v skutočnosti, tak ako to bolo uvedené už vyššie, obsah vecného bremena práva prechodu,
okrem jeho pomenovania, ďalej slovne (vo svojom „jednoznačnom jazykovom znení“) nijako bližšie

nevymedzuje/. Uviedol, že v zmysle konštantnej civilnej judikatúry interpretácia obsahu právneho úkonu
súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu.
Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý
účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon robený, a podľa
žalobcu v danom prípade neexistujú žiadne relevantné okolnosti viažuce sa k času uzatvárania dohody,
ktoré by takýto extenzívny výklad umožňovali.

Z okolností uzatvárania dohody je podľa žalobcu zrejmé, že o dvore, ktorý vedie cez predmetné
pozemky, sa v tom čase uvažovalo výlučne ako o prechodovom dvore pre peších /pozn. súdu: k čomu
však žalobca, okrem navrhovaného výsluchu strán, dôkazne poukázal (len) na už vyššie spomínanú
architektonickú štúdiu vypracovanú treťou osobou v ešte v r. 1997, ktorej význam pri dohode o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva však žalovaný poprel, a ktorú v praxi napokon ani on sám

na svojich nehnuteľnostiach úplne nedodržal a nerealizoval/.
Ďalej žalobca poukázal na to, že právo prechodu bolo zriadené cez všetky tri novovzniknuté pozemky
p. č. XXX/X, XXX/X I. XXX/X v rovnakom znení, pričom v prípade pozemku p. č. XXX/X ide o
prechod realizovaný cez vnútorné nebytové priestory, v ktorých sa nachádza prevádzka bagetérie a cez
schodisko, a v prípade prechodu cez tento pozemok tak môže ísť výlučne len o peší prechod, keďže

prejazd motorovými vozidlami je nerealizovateľný. Znenie obsahu vecného bremena je však vo všetkých
troch prípadoch rovnaké a bolo dohodnuté ako „právo prechodu“ /pozn. súdu: to, že nejaké zhodne
pomenované (označené) vecné právo možno na nejakej konkrétnej nehnuteľnosti (či dokonca prípadne
len jej časti), vzhľadom na konkrétne okolnosti alebo jej vlastnosti, reálne vykonávať len nejakým
(jedným) užším spôsobom (napr. len peši, alebo len malým, prípadne nejakým iným špecifický vozidlom)

ešte neznamená, že rovnako pomenované vecné bremeno týkajúce sa inej časti tejto nehnuteľnosti,
či prípadne dokonca inej nehnuteľnosti, na ktorej sú, vzhľadom na konkrétne okolnosti a vlastnosti
tejto nehnuteľnosti, možnosti jeho výkonu iné (v tomto prípade umožňujúce napr. aj prejazd bežným
motorovým vozidlom), má rovnaký obsah, resp. že ho možno vykonávať iba rovnako obmedzene tak,
ako je tomu na nehnuteľnosti či jej časti, kde to jej vlastnosti (napr. kvôli obmedzenej nosnosti, alebo

v tomto prípade kvôli schodisku) len prakticky obmedzujú/.
Žalobca tiež uviedol, že aj zo samotného priestorového usporiadania dvora a priestorového vymedzenia
vecného bremena podľa neho vyplýva, že nemohlo byť v skutočnosti uvažované o zriadení práva
prejazdu ani cez pozemky p. č. XXX/X, XXX/X I. XXX/X, nakoľko prejazdy by sa museli realizovať v
úzkom koridore o šírke 2,5 m (cez p. č. XXX/X, XXX/X I. XXX/X), ktorý končí schodiskom vedúcim

na pozemok p. č. XXX/X a na konci nie je žiadna odstavná plocha ani plocha, na ktorej by sa
motorové vozidlo mohlo otočiť. Evidentne sa teda pri zriaďovaní vecných bremien neuvažovalo o tom,
že prechodom sa bude rozumieť aj prejazd motorovým vozidlom, nakoľko technické možnosti dvora a
priestorové vymedzenie vecných bremien neumožňujú neobmedzené pohyby motorovým vozidlom, o
to viac niekoľkých motorových vozidiel súčasne. Žalobca uviedol, že prejazdy motorovým vozidlom v

prospech vlastníka pozemku p. č. XXX/X by v praxi znamenali, že vlastník prejde motorovým vozidlom
cez pozemok p. č. XXX/X, XXX/X I. XXX/X (pričom tam nemá ani priestor pre odstavenie vozidla
tak, aby nebránil pešiemu prechodu vo vymedzenom rozsahu vecného bremena) a celú cestu späť
z dvora by mal potom v úzkom 2,5 m koridore cúvať (keďže nemá priestor pre otočenie vozidla). Podľa
žalobcu je evidentné, že takáto realizácia práva prejazdu by bola v praxi absurdná, a ak by sa mala

diať v neobmedzenom rozsahu všetkými vlastníkmi a ešte aj všetkými nájomcami prevádzok, bola by
nebezpečná a ohrozujúca chodcov, ktorým je v skutočnosti dvor určený (pozn. súdu: z neskorších
vyjadrení žalobcu a vykonaného dokazovania však vyplynulo, že takýto prejazd v minulosti umožňoval
a aj v súčasnosti umožňuje nájomcovi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č. XXX/X, ktorej je
podielovým spoluvlastníkom, prípadne nájomcom jeho nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č.

XXX/X, pričom ohľadom neadekvátnych úvah o neobmedzených pohyboch motorových vozidiel by malo
byť zrejmé, že všetky vecné bremená, vrátane vecného bremena o výklad ktorého ide aj v tomto prípade,
sa majú vykonávať iba v súlade s dobrými mravmi podľa racionálnych potrieb panujúcich nehnuteľností
s prihliadnutím na všetky okolnosti a primerané možnosti slúžiaceho pozemku podľa stavu existujúcenajmä v čase zriadenia vecného bremena – viď rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/3833/2012 citovaný
v bode 10.).

12. Žalobca ďalej uviedol, že záver o neprípustnosti extenzívneho výkladu práva prechodu vyslovil
Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3S/63/2012, v ktorom sa domáhal preskúmania
rozhodnutia stavebného úradu o povolení stavby – obnovy podkrovia dvorného krídla na pozemku p.
č. XXX/X pre žalovaného ako stavebníka. Krajský súd v Prešove uvedeným rozsudkom rozhodnutia
správnych orgánov o povolení stavby pre žalovaného zrušil a vrátil vec na nové konanie, pričom vo

svojom rozhodnutí sa okrem iného vysporiadal aj s otázkou, či z uzatvorenej písomnej dohody medzi
žalobcom a žalovaným vyplýva pre žalovaného okrem práva pešieho prechodu aj právo prejazdu po
parcele č. XXX/X I. XXX/X v súvislosti so zásobovaním stavby materiálom malometrážnymi vozidlami.
Krajský súd v Prešove pritom v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že správne orgány mali akceptovať
námietky žalobcu, pretože žalovanému (ako stavebníkovi) nesvedčí právo prejazdu a právo prechodu
nemožno vykladať extenzívne (aj na právo prejazdu), a na takomto spôsobe zásobovania sa stavebník

so žalobcom nedohodli, pričom proti uvedenému rozsudku sa žalovaný v tom čase neodvolal (pozn.
súdu: z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Prešove sa zaoberal iba zákonnosťou rozhodnutí
správnych orgánov, a otázku práva prechodu neriešil meritórne, ale len ako otázku predbežnú, pri ktorej
navyše vychádzal len z gramatického výkladu práva prechodu bez podrobného skúmania okolností
a obsahu dohody pri jeho zriadení).

13. Žalobca tiež tvrdil, že neobmedzené prejazdy motorovým vozidlom /pozn. súdu: predmetom
konania nebolo posudzovanie neobmedzených prejazdov, ale určenie, že žalovaný nemá (žiadne) právo
prejazdu motorovými vozidlami - k čomu už len pre úplnosť, ak by miera prejazdov mala byť podstatou
sporu - viď už vyššie uvedené všeobecné závery o predpokladoch rozsahu výkonu všetkých práv

v zásade vždy v súlade s dobrými mravmi a primerane okolnostiam – viď rozsudok NS ČR v závere bodu
10./ a súčasné užívanie na peší prechod neumožňuje ani charakter zaťaženej nehnuteľnosti p. č. XXX/
X I. XXX/X, pretože tieto pozemky slúžia prioritne ako prechodový dvor pre chodcov, ktorí navštevujú
obchodné prevádzky nachádzajúce sa na prízemí budovy na pozemku p. č. XXX/X a pre vstup na
schodisko do bytov na 2. nadzemnom podlaží tejto stavby. Dodal, že všetky vstupné dvere do prevádzok

sa otvárajú smerom do dvora, teda priamo do prípadnej jazdnej dráhy motorového vozidla, a priestor
dvora je zároveň natoľko stiesnený, že neumožňuje, aby popri sebe bezpečne prešlo motorové vozidlo
aj chodec. Šírka dvora na parcelách XXX/X, XXX/X sa pohybuje v rozmedzí od 2,8 do 3,2 m, a ak by
z uvedenej šírky dvora malo byť 2,5 m (šírka vecného bremena) vyhradených na prejazdy motorových
vozidiel, ostal by priestor na pohyb chodcov o šírke 0,3 m v najužšom mieste a 0,7 m v najširšom mieste

dvora s tým, že uvedené šírky vyhradené pre pohyb chodcov sú nedostatočné na riadne a bezpečné
užívanie dvora na parcele XXX/X a domu na parcele XXX/X, pretože chodci po celej dĺžke dvora nemajú
priestor, ktorý by im umožnil vyhnúť sa vozidlu, nakoľko z oboch strán je múr. Žalobca uzavrel, že v
zmysle technických noriem STN 73 60 56 a STN 73 6110 je šírka dvora nepostačujúca pre súčasnú
premávku vozidiel aj chodcov. Súčasné užívanie dvora pre prechody aj prejazdy by teda jednoznačne

znamenalo ohrozenie zdravia a života chodcov, a zároveň aj neprimeraný zásah do kvality života osôb
obývajúcich byty v dvornom krídle. Pre súčasné bezpečné užívanie dvora pre peší prechod aj prejazd
motorových vozidiel by dvor musel mať podľa žalobcu minimálnu šírku 4 metre s výškovo oddeleným
chodníkom o šírke 1,25 m od cestnej komunikácie o minimálnej šírke 2,75 m s tým, že ide o technicky
prijateľnú minimálnu hraničnú hodnotu, pri ktorej by takéto súčasné užívanie dvora nebolo v rozpore

s technickými a dopravnými normami upravujúcimi súčasný pohyb vozidiel a chodcov. Takýto režim
užívania dvora predpokladajúci súčasný pohyb chodcov, ako aj motorových vozidiel by predstavoval tiež
porušenie § 43d zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov (pozn. súdu: Podľa ktorého stavby musia byť navrhnuté a zhotovené tak,
aby spĺňali základné požiadavky stavby podľa osobitného predpisu) v spojení s Prílohou č. I Nariadenia

EÚ č. 305/2011, ktorým sa ustanovujú harmonizované podmienky uvádzania stavebných výrobkov na
trh a ktorým sa zrušuje smernica Rady 89/106/EH, nakoľko by takéto užívanie dotknutých nehnuteľností
nezodpovedalo základným požiadavkám na stavby z hľadiska neohrozovania zdravia a bezpečnosti
obyvateľov (bod 3 Prílohy č. I) a bezpečnosti pri ich používaní (bod 4 Prílohy č. I).
/pozn. súdu: k námietkam, resp. argumentácii žalobcu o nemožnosti súčasného prechodu motorového

vozidla a chodca paralelne vedľa seba súd poukazuje na to, že posudzovanie tejto otázky, podobne
ako posudzovanie otázky neobmedzených prejazdov motorových vozidiel, resp. viacerými vozidlami
súčasne, tak ako bolo naznačené už v úvode tohto bodu, nebolo predmetom tohto konania, pričom
akceptácia vyššie uvedenej argumentácie ad absurdum by vo svojich dôsledkoch v praxi navyše vždyznamenala absolútne vylúčenie všetkých vozidiel zo všetkých miest vecných bremien práva cesty
tam, kde by bolo možné predpokladať hoci len občasný záujem o súčasný prechod viacerých ľudí
a vozidiel naraz, a zároveň by bolo priestorovo zrejmé, že súčasný paralelný prechod ich akéhokoľvek

počtu naraz (napr. aj viac ako dvoch motorových vozidiel či chodcov, resp. ich skupín súčasne) je
prakticky vylúčený (teda tam, kde sa neobídu) – čo by pri neobmedzenom počte možných náhodných
záujemcov o súčasný prechod bolo vlastne vždy. Rovnako tak nemôže obstáť ani poukaz na prípadnú
zmenu či prijatie dopravných smerníc o uvádzaní stavebných výrobkov na trh prijatých po zriadení
vecného bremena (ktoré by aj tak mohli určovať nanajvýš iba podmienky administratívneho povoľovania

neskorších inžinierskych stavieb alebo ich zmien, a nie meniť obsah vecných bremien zriadených už
predtým), ktoré by sa pritom navyše (ak by sa mali aplikovať tak ako to tvrdí žalobca) mali vzťahovať
aj na vylúčenie prechodu vozidiel samotných žalobcov (ktorý ho však paradoxne zjavne sami realizujú),
osobitne ak je aj z ust. § 52 ods. 1 a nasl. zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke zrejmé, že zákon
počíta s tým, aby chodec chodil po vozovke dokonca aj tam, kde chodník či krajnica nie je, a stanovuje
pravidlá takéhoto pohybu, a aj z neskorších vyjadrení žalobcov (ktorí sami dvor na prejazd motorových

vozidiel využívajú, a umožňujú to aj nájomcovi bagetérie) je zrejmé, že rozumný a primeraný prechod
motorovým vozidlom cez dvor, so zohľadnením prípadných chodcov, možný je./

14. Napokon žalobca ešte poukázal na to, že jeho výklad korešponduje s údajmi zapísanými na LV č.
XXXX, podľa ktorých je k pozemkom p.č. XXX/X I. XXX/X evidovaný spôsob využívania

pozemku pod kódom 18, teda ako pozemok, na ktorom je dvor s tým, že tieto parcely sú aj podľa
katastrálnych údajov určené na využitie ako priestor dvora, teda pre chodcov, a nenachádza sa tam
žiadna cestná, miestna ani účelová komunikácia. Dodal, že v prípade, ak by predmetné pozemky mali
slúžiť i na prejazdy motorovým vozidlom, na liste vlastníctva by podľa neho musel byť uvedený spôsob
využitia pozemku s kódovým označením č. 22, t. j. pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba

– cestná, miestna, a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich
súčasti.
/pozn. súdu: aj uvedená argumentácia je však podľa názoru súdu zjavne nesprávna, nakoľko jednak
1. právo prechodu či právo cesty môže byť, a v praxi nepochybne často aj býva, zriadené aj
na nespevnených nehnuteľnostiach, na ktorý žiadna cesta alebo iná inžinierska stavba doposiaľ

vybudovaná nie je (prípadne vybudovaná ešte len bude), a uvedené označenie tak platnému zriadeniu
či existencii práva z vecného bremena nijako nebráni, 2. pojem dvor použitý na označenie spôsobu
využívania pozemku v súbore popisných informácií katastrálneho operátu nemá legálnu definíciu,
ktorá by vylučovala použitie ním označeného pozemku na prechod motorovým vozidlom (autom sa
obvykle môže prechádzať aj cez dvor), a najmä 3. tento spôsob využívania pozemku uvedený v súbore

popisných informácií katastrálneho operátu (ktorý v zmysle ust. § 8 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností tvoria len dokumentačné materiály potrebné na spravovanie katastra a obnovu
katastrálneho operátu), vyjadruje iba stav popisných informácií evidovaný v katastri v zmysle ust. § 69
ods. 10 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností (ďalej len „katastrálny zákon“), teda sám o sebe
zjavne nevyjadruje ani žiadne právo k nehnuteľnosti v zmysle ust. § 41 ods. 1 katastrálneho zákona,

a táto popisná informácia evidovaná v katastri tak s výkladom právneho úkonu zriadenia, existencie
a obsahu vecného bremena nijako nesúvisí/.

15. Na záver napokon žalobca ešte poukázal aj na svoje vecné výhrady k výkonu sporného práva
žalovaného, prax strán a vývoj nezhôd medzi nimi.

Žalobca uviedol, že ak by mala byť dohoda z roku 1998 vykladaná tak ako to uvádza žalovaný, teda
že ňou bolo zriadené nielen právo pešieho prechodu, ale aj právo prejazdu motorovými vozidlami
cez predmetné pozemky, znamenalo by to neprimeraný zásah do jeho vlastníckeho práva s tým, že
právo prejazdu by neúmerne obmedzilo až znemožnilo riadne užívanie nehnuteľností nachádzajúcich
sa na zaťažených pozemkoch, a to z hľadiska straty súkromia, straty pokojného a nerušeného

užívania bytových ako aj nebytových priestorov na pozemku p. č. XXX/X, rýchleho opotrebovania až
znehodnocovaniadlažbynapozemkoch,výraznéhopoklesutrhovejhodnotyzaťaženýchpozemkovana
nich umiestnených ďalších nehnuteľností. Podľa žalobcu po dvore by sa v akomkoľvek čase a rozsahu
mohol pohybovať veľký počet motorových vozidiel bez akejkoľvek regulácie (s tým, že prejazdy autom
by mohol uskutočňovať žalovaný, ale aj jeho nájomcovia, ktorých môže byť značné množstvo vzhľadom

na počet nebytových priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného), čo
by prinieslo množstvo kolíznych situácií. Vznikol by tak hrubý nepomer medzi výhodou získanou zo
zriadenia vecného bremena pre žalovaného ako oprávneného a jeho nevýhodou ako povinného z
vecného bremena.16. Žalobca ďalej uviedol, že druhá oprávnená z toho istého vecného bremena ako žalovaný – jeho
sestra A. B. E. ako podielová spoluvlastníčka pozemku p. č. XXX/X nikdy netvrdila, že by bolo dohodou

zriadené cez predmetné pozemky aj právo prejazdu motorovým vozidlom s tým, že práve naopak, ako
účastníčka dohody údajne vždy tvrdila to isté, čo on, a to že predmetnou dohodou bolo zriadené len
právo pešieho prechodu, v žiadnom prípade nie právo prejazdu ako to tvrdí žalovaný. Podľa žalobcu
svoje námietky v tomto smere prezentovala aj počas stavebného konania, kde uviedla, že „Na parcelách
XXX/X, XXX/X I. XXX/X nie sú a nemôžu byť žiadne parkovacie miesta, pretože sa jedná o dvory so

zriadenými právami PRIECHODU NIE PREJAZDU. Na využívanie dvora na zásobovanie motorovými
vozidlami cez parcely XXX/X I. XXX/X dal súhlas A. B. C., ktorý je ich majiteľom a boli uzavreté ako
samostatné písomné dohody o podmienkach zásobovania. To svedčí o dobrej vôli môjho brata A. C.
B. a nie o snahe akokoľvek obmedzovať niečie práva.“ Žalobca k tomu, okrem zopakovania tvrdení
o tom, že priestory dvora neumožňujú zriadenie parkoviska, dodal, že pre riadne užívanie priestorov
nachádzajúcich sa na pozemku p. č. XXX/X I. XXX/X teda podľa neho rozhodne nie je potrebné

uskutočňovať prejazdy motorovými vozidlami.

17. K faktu, že cez predmetné pozemky je vykonávaný prejazd motorovým vozidlom za účelom
zásobovania nebytových priestorov nachádzajúcich sa na pozemku p. č. XXX/X, nájomcom,
spoločnosťou KROTUCHEN, s.r.o., ktorá v nich prevádzkuje reštauračné služby – bagetériu, žalobca

uviedol, že:
Ad1.Vôľustránuzatvárajúcichdohoduozrušeníavyporiadanípodielovéhospoluvlastníctvauzatvorenú
v roku 1998 nemožno vykladať v závislosti od skutkových okolností, ktoré nastali až po uzatvorení tejto
dohody s tým, že nájomná zmluva so spoločnosťou KROTUCHEM, s.r.o. bola prvýkrát uzatvorená v roku
2004(anáslednepredlžovaná),aneskoršieskutkovéokolnostitaknemôžuvypovedaťovôlistránvčase

uzatvárania dohody, nakoľko v tom čase neexistovali. Dodal, že pri výklade vôle účastníkov právneho
úkonu je možné brať do úvahy len v tom čase existujúce skutkové okolnosti.
Ad 2. Aj v prípade, ak by sme vzali do úvahy túto neskoršiu skutočnosť, táto svedčí práve naopak
o tom, že právo prejazdu nebolo pre žalovaného na základe dohody zriadené s tým, že spoločnosť
KROTUCHEN s.r.o. využíva jeho pozemky na prejazd výlučne pre účely zásobovania prevádzky, a to

na základe osobitného právneho titulu - Dohody o užívaní prechodu cez parcely C KN 509/4 a 509/5 na
N. C. L. X/X M. D. (č.l. 11), v ktorej je uvedený účel prejazdov, presný čas a počet prejazdov. Dodal, že z
uvedeného je tak podľa neho zrejmé, že ak by bolo skutočne zriadené právo prejazdu po predmetných
pozemkoch pre spoluvlastníkov pozemku p. č. XXX/X ako to tvrdí žalovaný, v takom prípade by vôbec
nebolo potrebné uzatvárať osobitnú dohodu umožňujúcu nájomcovi prejazdy motorovým vozidlom

za účelom zásobovania, tak ako to predpokladá uzatvorená nájomná zmluva. Z nájomnej zmluvy o
nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi prenajímateľmi F. C., A. E. a ním na jednej strane a
spoločnosťou KROTUCHEN, s. r. o. na druhej strane (č.l. 26) vyplýva záväzok prenajímateľov umožniť
nájomcovi zásobovanie predmetu nájmu na základe samostatných dohôd s vlastníkmi parciel C KN p.
č. XXX/X, XXX/X I. XXX/X v k. ú. D. (článok VI. ods. 6 Zmluvy o nájme nebytových priestorov) s tým,

že prenajímatelia, F. C. a A. C. sú v zmysle nájomnej zmluvy povinní, každý samostatne, na parcely v
ich vlastníctve, uzavrieť s nájomcom dohodu o umožnení zásobovania cez tieto parcely (článok VI. ods.
7 Zmluvy o nájme nebytových priestorov).

18. V rámci opisu genézy užívania predmetných pozemkov v minulosti napokon žalobca ešte uviedol,

že po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva na základe dohody žalovaný prezentoval
svoj záujem zriadiť si v nehnuteľnosti na pozemku p. č. XXX/X vlastný byt, svoj zámer však napokon
nerealizoval, priestory osobne nevyužíval a nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve navštevoval len
sporadicky. Navyše mal a má na svoje nehnuteľnosti zabezpečený predovšetkým vstup z J. K. cez
pozemok p. č. XXX/X, ktorého je podielovým spoluvlastníkom.

Žalobca ďalej uviedol, že približne v roku 2001 hľadali nájomcu nebytových priestorov nachádzajúcich
sa v nehnuteľnosti na pozemku p. č. XXX/X a v tomto období sa so žalovaným dostal do sporu ohľadom
prejazdov cez jeho pozemky. Žalovaný mal totiž vtedajšiemu záujemcovi - spoločnosti DM market – bez
súhlasu žalobcu prisľúbiť, že zásobovanie motorovými vozidlami je zabezpečené cez pozemky žalobcu,
s čím žalobca nesúhlasil, pretože žiadne prejazdy motorovými vozidlami nepovolil. Napokon v období

roku 2001 uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov s A. F. Q., pričom zásobovanie povolil na
základe osobitnej dohody s tým, že bol dohodnutý presný čas zásobovania a zodpovednosť nájomcu
za prípadné škody na majetku a zdraví ľudí. Zásobovanie bolo podľa žalobcu možné aj z J. K. ako je
u mnohých iných prevádzok, avšak v záujme ústretovosti vo vzťahu k nájomcovi povolil zásobovaniecez predmetné parcely vo svojom vlastníctve. V uvedenom období vznikol prvýkrát spor so žalovaným
ohľadom prejazdov motorovými vozidlami po pozemkoch žalobcu, nakoľko žalovaný chcel, aby boli
jeho pozemky využívané spôsobom, s ktorým žalobca nesúhlasil. Ich rozpory ohľadom uskutočňovania

prejazdov cez parcely žalobcu sú zachytené v námietkach žalovaného z roku 2006, ktoré predložil
do stavebného konania o povolení zmeny v užívaní časti stavby na pozemku žalobcu p. č. XXX/X
(z administratívnej budovy na predajňu zdravotníckych potrieb pre stavebníka ZDRAVMAT, s. r. o.). V
podaných námietkach žalovaný vyslovil nesúhlas s vydaním povolenia a poukazoval na to, že vlastník
stavby A. B. C. v predchádzajúcom období interpretoval výhrady práva prechodu cez parcelu KN č.

XXX/X.
Spor vyvrcholil v roku 2011, kedy žalovaný ako stavebník požiadal o vydanie stavebného povolania pre
stavbu „D., J. XX - obnova podkrovia dvorového krídla /pre funkciu kancelárií/“, pričom zásobovanie
stavby malo byť uskutočňované motorovými vozidlami po predmetných pozemkoch vo vlastníctve
žalobcu, s čím žalobca nesúhlasil a v správnom konaní voči tomu podal námietky, ktoré správne
orgány neakceptovali, a preto podal (správnu) žalobu, na základe ktorej Krajský súd v Prešove

rozhodol vyššie uvedeným rozsudkom tak, že rozhodnutia oboch správnych orgánov zrušil s tým, že
v odôvodnení rozhodnutia bolo vyslovené, že žalovanému patrí len právo prechodu, nie právo prejazdu
po predmetných pozemkoch.
V ďalšom období žalovaný nevyužíval jeho pozemky vôbec (pešo ani inak) s výnimkou jedného prípadu,
kedy dňa 28. júla 2014 vykonal demonštratívny prejazd motorovým vozidlom počas stavebného konania

cez parcely č. XXX/X I. XXX/X.
Potom neboli pozemky zo strany žalovaného využívané až do roku 2017, kedy žalovaný uskutočnil
prejazd motorovým vozidlom a následne sa obrátil na súd s návrhom na vydanie neodkladného
opatrenia s tým, že po nariadení neodkladného opatrenia až do súčasnosti žalovaný opäť neuskutočnil
žiadny prejazd motorovým vozidlom (napriek tomu, že v konaní o nariadení neodkladného opatrenia

deklaroval potrebu neodkladnej úpravy vzájomných pomerov). Konanie žalovaného teda navyše vníma
ako šikanózne, ktoré už len z tohto dôvodu nemôže požívať právnu ochranu /pozn. súdu: v danom
prípade však ide o ochranu vlastníckeho práva žalobcu – že žalovaný nemá (absolútne žiadne) právo
prejazdu motorovými vozidlami cez označené pozemky žalobcov, a nie o ochranu práva žalovaného
na neobmedzený prejazd motorovými vozidlami (ktorý pritom žalovaný napokon dokonca aj podľa

samotného žalobcu využíva zatiaľ iba sporadicky). Predmetom konania nebolo posudzovanie intenzity,
podmienok a účelnosti prejazdov motorovými vozidlami zo strany žalovaného, ale ochrana tvrdeného

práva (nároku) žalobcu, podľa ktorého žalovaný na základe vecného bremena nemá (absolútne žiadne)
právo prechodu motorovými vozidlami cez označené pozemky vo vlastníctve žalobcov/.

19. Na výzvu súdu (v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP), aby doplnil skutkové tvrdenia obsiahnuté v podanej
žalobe o to aký je reálny skutkový rozdiel rozsahu obmedzení žalobcu medzi právom pešieho prechodu
v šírke 2,5 metra po ktorejkoľvek časti tohto priestorového vymedzenia, a právom prejazdu motorovými
vozidlami cez tento priestor – osobitne aj z hľadiska frekvencie, množstva ľudí a času tohto prechodu /

pozn. súdu: obdobne tomu ako pri úvahách o vymedzení vecného bremena zo strany povinného
uviedol aj samotný žalobca (porovnaj bod 9.) „Čo presne je povinný vlastník nehnuteľnosti trpieť v
prospech niekoho iného“/ s upozornením, že dôvodná žaloba nemôže smerovať len k zbytočnému
obmedzujúcemu negatívnemu výkladu práv toho, kto je z vecného bremena oprávnený, ak rozsah
obmedzení toho, kto je z vecného bremena povinný (vlastníka povinného pozemku) tým, okrem

odlišného pomenovania či deklarácie vecného bremena, nemá byť nijako dotknutý, a jeho vlastnícke
práva sa reálne nijako nezmenia, žalobca uviedol, že nejde o samoúčelné rozlišovanie s tým, že
rozdielov je niekoľko:
- väčšia miera opotrebovania zaťaženého pozemku (na povinnom pozemku žalobcu je v tomto prípade
umiestnená zámková dlažba a je viac než zrejmé, že prejazdom motorového vozidla sa dlažba

opotrebúva neúmerne viac),
- obťažovanie hlukom a výfukovými plynmi pri prejazde motorovým vozidlom, čo pri pešom prechode
nie je dané,
- väčšie obmedzenie pri užívaní ďalších nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu (budova na pozemku KN
C p. č. XXX/X), ktorý má v predmetnom dvore, v ktorom je umiestnený povinný pozemok, obchodné

priestory (na prízemí je napríklad predajňa zdravotníckych potrieb pre hendikepovaných ľudí) a dokonca
aj priestory na bývanie prenajímané nájomcom (viac ako 50 % podlahovej plochy domu je využívaných
na bývanie) – napríklad vstupné dvere prevádzok a vstupné dvere do bytového domu sa otvárajú
do vonkajšej strany, teda hrozí kolízia s prechádzajúcim motorovým vozidlom; priestor prechodovéhodvora je príliš úzky a nemá chodník, teda neumožňuje bezpečné súčasné prechádzanie aj chodcov
vchádzajúcich do prevádzok a budovy, aj motorových vozidiel,
- v konečnom dôsledku zníženie trhovej hodnoty ďalších nehnuteľností žalobcu – pre nájomcov je

podstatne menej atraktívny hlučný dvor, cez ktorý prechádzajú motorové vozidlá, ako pokojné prostredie
bez nadmerného hluku,
- napokon je rozdielom aj zásah do osobného života žalobcu, ktorý je starým otcom a v predmetnom
dvore býva jeho syn s vnúčatami, o ktorých bezpečnosť sa obáva. Deti sa zvyknú hrávať na predmetnom
dvore, cez ktorý vedie povinný pozemok a z hľadiska bezpečnosti je zásadný rozdiel, či žalovaný bude

po pozemku prechádzať pešo alebo motorovým vozidlom.
Žalobca uzavrel, že ako vlastník pozemku je tým kto určuje režim užívania veci v jeho vlastníctve,
žalovanému môže prislúchať právo z vecného bremena len v takom rozsahu v akom bolo zriadené, a z
toho hľadiska je podľa neho bez právneho významu polemizovať o tom, v akej intenzite ktoré právo
vlastníka obťažuje viac a ktoré menej, a podstatou je výlučne otázka, či právo prejazdu motorovými
vozidlami oprávnený z vecného bremena má alebo nemá /pozn. súdu: už na tomto mieste však treba

poukázať jednak na to, že samotný žalobca značnú časť, resp. podstatu svojej žaloby zameranej
na výklad obsahu zriadeného vecného bremena odôvodňuje rozlišovaním intenzity zásahu do jeho
vlastníckeho práva z hľadiska rôzneho spôsobu výkonu zriadeného vecného bremena, a najmä tiež na
to, že práva a povinnosti sú v zásade vždy vzájomne komplementárne, a teda obsah práva oprávneného
subjektu (aj z vecného bremena) je v podstate vždy (neoddeliteľne) spoluurčovaný obsahom a rozsahom

jemu zodpovedajúcich povinností povinného subjektu, a racionálne určovanie a posudzovanie jedného
bez druhého preto nemôže obstáť. Podstata žaloby teda spočívala najmä v tom, ako to naznačil súd už
v úvode tohto bodu, aké sú na základe vecného bremena obmedzenia žalobcu ako vlastníka povinnej
nehnuteľnosti, ktoré je povinný strpieť, resp. tak ako to pri úvahách o vymedzení vecného bremena
uviedol aj samotný žalobca (porovnaj bod 9.) „Čo presne je povinný vlastník nehnuteľnosti trpieť v

prospech niekoho iného“, a teda v okolnostiach tohto prípadu najmä či je povinný strpieť obmedzenia
a povinnosti potrebné a súvisiace s právom prejazdu motorových vozidiel žalovaného ako vlastníka
panujúcej nehnuteľnosti/.

20. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe označil za nedôvodnú argumentácii

žalobcu odkazujúcu na súdne rozhodnutie (Krajského súdu v Prešove) 3S/63/2012 (o tom, že právo
prechodu nemožno vykladať extenzívne aj na právo prejazdu, viď bod 12. tohto odôvodnenia) s tým,
že táto argumentácia bola vyriešená v uznesení (Krajského súdu v Prešove) 18Co/71/2018 s odkazom
na obsah ods. 16 a 17 predmetného uznesenia /v ktorých odvolací súd poukázal na to, že v rozhodnutí
3S/63/2012 sa (správny) súd sa nezaoberal v správnom konaní definitívne doriešenou otázkou rozsahu

vecného bremena, a otázka práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami nebola definitívne
doriešená rozhodnutím, ktoré by znamenalo viazanosť iného všeobecného súdu).

21. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení poukázal aj na to, že žalobca sa na základe ústavnej
sťažnosti domáhal v konaní pred Ústavným súdom SR preskúmania rozhodnutia Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 18Co/71/2018 vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR (práva vlastniť majetok porušenia a práva na súdnu a inú právnu ochranu), ktorá bola odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená.

22. Ďalej žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu s tým, že žalobcom predložená architektonická

štúdia z roku 1997 nebola predmetom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,
nedostatočne a neurčito substancuje svoj vzťah a význam k predmetu konania, a nezohľadňuje reálnu
situáciu, nakoľko nebola vytvorená žiadna obchodná pasáž. Žalovaný dodal, že tento dôkaz tak naopak
pôsobí proti záujmom žalobcu, ktorý ho v konaní predkladá.
Žalovaný uviedol, že popiera aj žalobcom predložené odborné vyjadrenie súdneho znalca A. R. (o

nemožnosti súčasného užívania nehnuteľností pešo i motorovými vozidlami) s tým, že jeho výroková
časť pojednáva výlučne o parkovisku a odstavenej ploche na parcele XXX/X, a že extrakcie z neho
pôsobia nepresvedčivo, nepravdivo a aj proti žalobcom uplatňovanému záujmu s tým, že na parcele
XXX/X vo vlastníctve žalovaného je možnosť odstavenia a tiež aj otočenia motorového vozidla.

23. K historickému exkurzu využitia sporných parciel v čase pred reštitučným prinavrátením objektu
matke strán sporu žalovaný uviedol, že priestor slúžil v období socializmu vždy ako prechodový
a prejazdový koridor určený na prejazd a zásobovanie z N. C. pre cukrárne podniku Zdroj na J. K. XX
D., a zároveň brána v parcelačnom múre slúžila k zásobovaniu vedľajšej budovy B..24. V súvislosti s (dvojakou, resp. protichodnou) argumentáciou žalobcu (o nemožnosti prejazdu)
žalovaný poukázal na to, že naopak dopravné zaťaženie a využitie dotknutých parciel spôsobom

prejazdu motorovými vozidlami nie je žalobcovi na ťarchu, prípadne nezakladá žiadny legislatívny rozpor
a ohrozenie bezpečnosti a zdravia v prípadoch, keď žalobca v spojení s prejazdom motorových vozidiel
uplatňujesvojzáujem–čiužsajednáojehovlastnéparkovanie,prípadnezásobovanienájomcužalobcu
– spoločnosti Zdravmat na parcele XXX/X, prípadne spoločnosti Krotuchem na parcele XXX/X, kde je
žalobca spoluvlastníkom.

25. Žalovaný poukázal tiež na to, že nájomná zmluva so spoločnosťou Krotuchem počnúc dňom
13.9.2004 v bode VIII. Osobitné ustanovenia v bode 2 a 3 uvádza: „Nájomca je oprávnený využívať
prechod po parcele KN č. XXX/X pre účely zásobovania Bagetérie motorovými vozidlami v čase
od 6.00 do 7.45 hod. toho ktorého dňa. Prechod po parcele KN č. XXX/X pre účely zásobovania
Bagetérie je nájomca oprávnený v ostatných prípadoch využiť len so súhlasom vlastníka parcely XXX/

X.“ Uvedené podľa žalovaného celkom jednoznačne dokumentuje záver k poskytnutému gramatickému
výkladu v tom zmysle, že v predmetnom čase ani žalobca, ani navrhnutá svedkyňa (sestra strán sporu)
nijakým spôsobom nerozlišovali obsah práva prechod/prejazd v nadväznosti na jeho striktné gramatické
vyjadrenie spôsobom, ktorým ich v konaní vo svoj prospech vykladá žalobca.

26. Následne žalovaný poukázal na genézu verejno-právnych rozhodnutí a stanovísk správnych
orgánov, ktoré sa vo svojich podkladoch zaoberali prechodom či prejazdom cez dotknuté nehnuteľnosti,
resp. vo svojom texte tieto pojmy používali, a z ktorých je tak podľa žalovaného zrejmé, že prejazd
motorovými vozidlami cez parcely p.č XXX/X I. XXX/X sa dlhodobo riadne realizoval a toto právo
nebolo zo strany odporcu od roku 1998, kedy došlo dohodou k zriadeniu vecného bremena nijako

spochybňované, a to až do roku 2011, kedy začal odporca (pozn. súdu: žalovaný mal na mysli zrejme
žalobcu) podnikať kroky smerujúce k postupnému obmedzovaniu práva navrhovateľa (pozn. súdu:
zrejme mal na mysli žalovaného) umožňujúce prejazd motorových vozidiel cez p.č. XXX/X I. XXX/X.

27. Napokon žalovaný ešte poukázal na písomné vyjadrenia, z ktorých citoval

- JUDr. Františka Komku ako advokáta, ktorý vypracoval Dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva - podľa ktorého právo prechodu v šírke 2,50 m postačuje aj na právo prechodu
motorovým vozidlom, a je ho potrebné extenzívne vykladať tak, že ide o právo prechodu, prístupu peši,
povozom, motorovým vozidlom vo vyznačenom koridore;
- A. O. P., ktorý vypracoval geometrický plán, ktorý bol súčasťou Dohody o zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva - podľa ktorého geometrický plán bol vypracovaný tak, aby umožňoval
nerušené užívanie rozdelených nehnuteľností, a jeho rozsah vyznačený v geometrickom pláne vymedzil
všeobecný prechod o šírke 2,5 metra nielen peši, ale aj na prejazd akýmkoľvek motorovým vozidlom pre
obslužnú činnosť do oddelených objektov s tým, že forma zápisu vecného bremena v LV č. XXXX v kat.
úz.D.vdanejdobebolaobvykláamalaumožniťnielenprechodpeši,aleajprejazdmotorovýmvozidlom;

-A.O.M.akoznalca,ktorývypracovalznaleckýposudoknareálnudeľbunehnuteľností,abolpodkladom
pre Dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva - podľa ktorého ak by vecné bremeno
práva prechodu zabezpečovalo prístup iba peši, potom by vlastník parcely KN č. XXX/X a na nej stojacej
nehnuteľnosti bol jednostranne znevýhodnený vo vzťahu k vlastníkom novovzniknutých parciel XXX/X
I. XXX/X a na nich stojacich nehnuteľnostiach, a „vecné bremená vo vyznačenom rozsahu o šírke 2,5 m

právaprechoduzoS.K.vyznačenévgeometrickomplánečísloXXXXXXXX-X/98A.O.P.bolihodnotené
v kontexte znaleckého posudku na reálne rozdelenie nehnuteľnosti tak, že majú rovnocenne zabezpečiť
prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia, či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom, alebo
iným dopravným prostriedkom“;
- Okresného úradu Prešov, katastrálneho odboru, v jeho stanovisku k zápisu a evidencii vecného

bremena – ktorý uviedol, že (pozn. súdu: podobne ako je uvedené v rozsudku NS SR sp. zn.
3Cdo/29/2009 – viď aj bod 8. a 10. tohto odôvodnenia) „obsah a rozsah vecného bremena spolu úzko
súvisia. Osobitne v prípade vecného bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý
ide aj v tejto veci) sa rozsah a obsah vecného bremena navzájom prelínajú a determinujú“, ďalej že
„prax ustálila rozsah vecných bremien, vyčlenených a zobrazených v minimálnej šírke 2,5 m a viac,

aj pre prejazd motorovými vozidlami, teda nie len prechod pre peších“, a že „po posúdení všetkých
relevantných skutočností jednotlivo, rovnako tak vo vzájomných súvislostiach, vidí vec zapísaného
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na LV XXXX (prechod cez parcely C KN XXX/X, XXX/X,vo vyznačenom rozsahu podľa GP č. X/XX pre vlastníkov pozemkov C KN XXX/X I. XXX/X ako právo
pešieho prechodu a zároveň ako právo prejazdu motorovými vozidlami.“
S poukazom na vyššie uvedené žalovaný označil žalobný návrh za nedôvodný a navrhol, aby súd žalobu

zamietol.

28. V písomnom vyjadrení zo dňa 15.6.2023 žalobca k vyjadreniam A. O. P. a R. T. D., katastrálneho
odboru, ktoré vo vyjadrení k žalobe predložil žalovaný (o štandardnom zápise vecného bremena vo
všeobecnom znení „právo prechodu“, ktorý by mal zahŕňať aj právo prejazdu) - poukázal na znalecký

posudok znalca z odboru geodézia, kartografia a kataster nehnuteľností A. Q., podľa ktorého medzi
týmito pojmami sa v praxi rozlišovalo aj v čase dohody uzatvorenej v roku 1998.
Poukázal tiež na to, že podľa uvedeného stanoviska Okresného úradu, odboru katastra (pozn. súdu:
s ktorým žalobca inak vyjadril nesúhlas) rozsah a obsah vecného bremena tam (v dohode) nie je
gramaticky a jazykovo presne a dostatočne vyjadrený, čo by podľa žalobcu znamenalo, že právny úkon
je neurčitý a teda absolútne neplatný, a úlohou súdu by podľa neho malo byť zaoberať sa aj otázkou

možnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
K poukazu žalovaného na to, že cez predmetný dvor sa vykonáva zásobovanie prevádzok žalobca
uviedol, že to síce je pravdou, avšak zásobovanie sa podľa neho už počnúc prvým prenájmom
v roku 2001 vykonáva vždy na osobitnom zmluvnom základe a za presne vymedzených podmienok,
nie na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo podľa neho jasne svedčí o tom, že

právo prejazdu cez pozemky žalobcu v prospech vlastníkov pozemkov p.č. XXX/X I. XXX/X nikdy
nebolo dohodnuté, inak by sa prejazdy uskutočňovali bez potreby uzatvárania osobitných dohôd /
pozn. súdu: k tomuto tvrdeniu však treba kvôli prehľadnosti už na tomto mieste uviesť to, že na
pojednávaní 5.9.2023 ho strana žalobcu na základe doplňujúcej otázky súdu upresnila tak, že predtým
toto na písomnej báze žiadnym spôsobom riešené nebolo, rovnako sa tak pritom (za to) neplatila ani

žiadna odplata, pretože sa vychádzalo z toho, že uvedené je zahrnuté v nájomnej zmluve v rámci
užívania nehnuteľnosti (str. 13 zápisnice), o čom napokon svedčí aj to, že po zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva a zriadení vecných bremien dohodou sa v dodatku č. 1 k zmluve
o nájme a podnájme nebytových priestorov po zriadení vecných bremien uzavretom dňa 27.7.1998
(č.l. 179 spisu) nenachádza žiadna zmienka o spôsobe zásobovania Bagetérie, a najmä že vlastník

veci (vrátane vlastníka veci v prospech ktorej bolo zriadené vecné bremeno práva prechodu cez
susedný pozemok) môže nájomcovi nepochybne prenechať aj len časť svojho užívacieho práva,
prípadne len v obmedzenom rozsahu, pričom rozsah užívania nehnuteľnosti prenechanej nájomcovi
sa určuje práve v nájomnej zmluve, a teda neskoršie zmluvné vyjadrenie oprávnenia či obmedzenia
nájomcu užívať nehnuteľnosti prenajímateľov určitým spôsobom spadajúcim potenciálne do rámca

obsahu práva vecného bremena existenciu s tým súvisiaceho vecného bremena prenajímateľov logicky
nijako nevyvracia, ba dokonca naopak skôr potvrdzuje, pretože ak by (spolu)vlastníci prenajímanej
nehnuteľnostiuvedenévecnébremenoprávaprechodumotorovýmivozidlamicezpovinnú(prechodovú)
nehnuteľnosť nemali, neboli by oprávnení prenechávať toto právo či jeho časť ani nájomcovi/.
Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o tom, že údajne mal právo zodpovedajúce vecnému bremenu

vydržať žalobca uviedol, že žalovaný by musel preukázať dobromyseľnosť založenú na objektívnych
skutočnostiach, a že žalovaný nemohol byť ohľadom vykonávaných prejazdov dobromyseľný, pretože
v uzavretej písomnej dohode mal výslovne zriadené len právo prechodu a minimálne od roku 2001, kedy
sariešilnájompriestorovsA.Q.,malvedomosť,žežalobcasinepraježiadneprejazdycezsvojpozemok
a všetky prejazdy musia byť zmluvne dohodnuté a vykonávané v minimálnom rozsahu s tým, že tieto

rozpory sú zachytené aj námietkach žalovaného z roku 2006, ktoré predložil do stavebného konania.

29. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, a vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď §

204 CSP), ako aj výsluchom strán sporu a výsluchom svedkov A. B. E. a O. O. D.. Súd pritom poukazuje
na to, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich) uvedených tvrdení
rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto
iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili
včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna

zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla,
predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§
216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené
dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojenís § 149 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP boli zmenou žaloby, možnou len so súhlasom
súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne
nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu

- ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní
prípustné nie sú (§ 366 CSP). Súd bol teda viazaný žalobou, v ktorej bol predmet konania vymedzený
petitom, žalobnými tvrdeniami a dôkazmi navrhnutými na ich preukázanie, a žiadne ďalšie (iné) než

stranami navrhnuté dôkazy na zistenie skutkového stavu už vykonať ani nemohol (§ 185 ods. 3 CSP
a contrario). Na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdenírozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1,
§ 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov pritom súd zistil tento podstatný skutkový stav:

30. Medzi stranami nebolo sporné, že v minulosti boli obe strany spolu s A. B. E. podielovými
spoluvlastníkmi obytných domov s.č. XXXX a pozemkov parcela KN E p. č. XXX/X a KN E p. č. XXX/X

evidovaných na LV č. XXXX, ktoré sa nachádzajú na J. K. L. XX M. D. a v prináležiacom koridore J. K.
– N. C., a to každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 k celku, ktoré im darovala ich matka.

31. Podľa tvrdení žalovaného, ktoré strana žalobcu nepoprela, v čase pred reštitučným prinavrátením
objektu ich matke priestor slúžil v období socializmu vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený

na prejazd a zásobovanie z N. C. D. U. D. V. na J. K. XX D., a zároveň brána v parcelačnom múre slúžila
k zásobovaniu vedľajšej budovy B..

32. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že potom, čo im matka tieto nehnuteľnosti darovala,
sa snažili zabezpečiť prenajatie týchto nehnuteľností. Časť pri N. C. bola v podstate v najhoršom stave,

boli tam už iba nejaké sklady, zrejme firmy Zdroj, v prednej časti bola cukrárenská výroba, avšak všetky
objekty si vyžadovali značnú rekonštrukciu, ktorú chceli zabezpečiť prostredníctvom nájomcov. Po
neúspechu s pánom G. W. žalovaný zabezpečil firmu Stapex, ktorá prevádzkovala bagetériu v Banskej
Bystrici, s ktorou sa dohodli, a tá zabezpečila nakoniec tú rekonštrukciu na prevádzku bagetérie, resp.
rýchleho občerstvenia podľa svojich potrieb. Spolu prerokovali tiež projekt, a tento objekt potom užívali

až približne do roku 2000 (pričom k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a zriadeniu
vecných bremien došlo medzičasom už predtým v roku 1998). Od roku 2000 bol potom zabezpečený
ďalší nájomca bagetérie, pričom táto je vlastne používaná v rovnakom rozsahu len s tým rozdielom,
že sa vymenil nájomca. Táto prevádza takto fungovala potom, čo boli vykonané rekonštrukčné práce,
ktoré trvali rok či dva, teda približne od roku 1993 až 1994, pričom pri užívaní nehnuteľností sa používal

aj prechod autom pre rekonštrukčné práce a tiež prejazdy na zásobovanie bagetérie, neskôr aj podľa
nejakého osobitného (časového) harmonogramu. Žiadna osobitná dohoda o tom akým spôsobom,
resp. v ktorom čase by to zásobovanie malo byť zabezpečené, však vtedy uzavretá nebola. Niekedy
okolo roku 2000, keď sa zháňal nový nájomca do bagetérie, resp. do akejkoľvek prevádzky, žalovaný
sľuboval prípadným záujemcom, že zásobovanie budú mať zabezpečené zo strany od N. C. (cez parcely

žalobcu), voči tomu sa však žalobca ohradzoval, pretože nechcel, aby sa tam tak chodilo. V tom čase
žalobca už vykonával rekonštrukčné práce na svojej nehnuteľnosti.

33. Medzi stranami ešte nebolo sporné, že medzičasom došlo dohodou zo dňa 15.5.1998 k zrušeniu
a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a zriadeniu vzájomných vecných bremien práva prechodu

tak, ako je to uvedené v bode 3. a 4. tohto odôvodnenia. Podľa článku IV. tejto dohody (č.l. 15 spisu)
vecné bremená boli zriadené ako
- vecné bremeno právo prechodu cez pozemok a schodisko p. č. XXX/X pre vlastníka p. č. XXX/X vo
vyznačenom rozsahu podľa v dohode špecifikovaného geometrického plánu,
- vecné bremeno právo prechodu cez pozemok p. č. XXX/X pre spoluvlastníkov p. č. XXX/X vo

vyznačenom rozsahu podľa v dohode špecifikovaného geometrického plánu, a
- vecné bremeno právo prechodu cez pozemok a schodisko p. č. XXX/X pre vlastníka p. č. XXX/X
a spoluvlastníkov p. č. XXX/X vo vyznačenom rozsahu podľa v dohode špecifikovaného geometrického
plánu. V závere článku IV. tejto dohody je uvedené, že vzájomné vecné bremená sa zriaďujú na dobu
neurčitú a bezplatne, a že všetky náklady spojené so vznikom a údržbou vecného bremena budú

účastníci uhrádzať rovnakým dielom. V článku VI. tejto dohody je pritom (okrem iného) uvedené aj
písomné prehlásenie účastníkov dohody, že boli oboznámení so znaleckými posudkami znalca A. O. M.
č. 44/a/1998, 44/b/1998, 44/c/1998 zo dňa 26.04.1998.34. V článku III. uvedenej dohody, v ktorom bolo vymedzené vyporiadanie pôvodného podielového
spoluvlastníctva rozdelením pre jednotlivých účastníkov dohody so špecifikáciu novovytvorených
parciel, bola pritom uvedená konkrétna hodnota jednotlivých častí s odkazom na znalecký posudok A. O.

M. č. 44/a/1998, č. 44/b/1998 a č. 44/c/1998 zo dňa 26.4.1998. Z dodatočného odborného vyjadrenia A.
O. M. vo veci jeho znaleckého posudku na reálnu deľbu nehnuteľnosti (č.l. 146 spisu) žalovaným vyplýva
jednak to, že znalecký posudok na reálnu deľbu vypracoval na základe objednávky žalobcu, ktorý mu
poskytol informácie o dohode spoluvlastníkov o spôsobe reálnej deľby nehnuteľností a geometrický plán
číslo XXXXXXXXX-X/98 A. P., a tiež že vecné bremená vo vyznačenom rozsahu o šírke 2,5 m práva

prechodu zo S. K. vyznačené v geometrickom pláne číslo XXXXXXXX-X/98 A. O. P. boli hodnotené
v kontexte znaleckého posudku na reálne rozdelenie nehnuteľnosti tak, že majú rovnocenne zabezpečiť
prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia, či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom, alebo
iným dopravným prostriedkom. Z reálneho umiestnenia jednotlivých pozemkov je pritom zrejmé, že k p.
č. XXX/X, ktorá je vo vlastníctve žalobcov, je z verejnej komunikácie možný prístup motorovým vozidlom,
avšak k p. č. XXX/X I. D. L. XXX/X, ktoré sú vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve žalovaného, je to

motorovým vozidlom možné iba po parcele žalobcov p. č. XXX/X, na ktorej je zriadené vecné bremeno
práva prechodu v prospech týchto parciel.

35. Z výsluchov strán sporu, ako aj svedkyne A. B. E., ďalej jednoznačne vyplynulo, že otázku, čo má
právo prechodu presne zahŕňať, resp. či má zahŕňať aj právo prejazdu motorovým vozidlom, v čase

uzatvárania vyššie uvedenej dohody nikto z nich výslovne neotvoril. Medzi stranami pritom nebolo
sporné, že všetky tieto vecné bremená, graficky znázornené v geometrickom pláne A. P., sú vymedzené
šírkou 2,5 metra. Žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že to hlavne vnímal
tak, aby tam bolo právo prechodu, ale už si nepamätá, prečo tam bola práve takáto šírka. Jemu to
vtedy vlastne bolo jedno. Vedel, že tam má byť prechod, a bolo mu jedno, či to bude meter alebo

2,5 metra. Otázka zásobovania prevádzok sa vtedy nijakým spôsobom (osobitne) neriešila, podľa jeho
názoru išlo už o detaily a oni vtedy do detailov nezachádzali, boli radi že sa vôbec vedeli dohodnúť
na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. V zásade vlastne tomu neprikladal veľkú váhu,
mal za to, že pokiaľ je tam napísané prechod, tak je jasné čo ten prechod obnáša. Obdobne aj
žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní (str. 8 zápisnice) potvrdil, že pri rokovaní o vyporiadaní so

súrodencami nerokoval o tom, aby mohol prechádzať autom cez predmetné nehnuteľnosti. Má za to,
že to bolo samozrejmé, bolo to prirodzené, vyplynulo to, neboli o tom žiadne pochybnosti. Výslovne to
však uvedené nebolo, táto otázka nebola z jeho strany, ani zo strany súrodencov, výslovne otvorená.
Ešte predtým pri svojom výsluchu ohľadom spôsobu užívania prechodu cez dotknuté nehnuteľnosti
žalovaný na pojednávaní (str. 7 zápisnice) tiež uviedol, že nebol ani dôvod uvažovať o inom režime

zásobovania v čase, keď vyporiadavali podielové spoluvlastníctvo, nakoľko nájomná zmluva v tom
čase žiadnym spôsobom nekomunikovala žiadne reštrikcie vo vzťahu k zásobovaniu v dotknutej
nehnuteľnosti, a dokonca aj neskôr po vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bol uzavretý k nájomnej
zmluve dodatok, ktorý tiež nelimitoval aké autá a v ktorom čase by tam mali vchádzať a užívať. Celý
objekt predný aj zadný mal slúžiť predovšetkým len na prevádzkové účely, v tom čase tam žiadne bytové

jednotky neboli. A napokon aj svedkyňa A. B. E. vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že nevie
akým spôsobom bola bagetéria, resp. prevádzka realizovaná (prevádzkovaná), zaujímala sa o to vlastne
len do tej miery, či jej prišli peniaze z nájomného vzťahu, nevie ako to zásobovali, nejak sa o to vtedy
nezaujímala. Aj podľa jej vyjadrenia otázka obsahu práva prechodu v tom zmysle, či to bude výslovne
len prechod peši, alebo aj prejazd motorovým vozidlom, pri rokovaní o dohode o zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva výslovne riešená nebola. Jednoducho bolo len uvedené, že to bude právo
prechodu. Po rekonštrukcii a prípadne po rozdelení sa spôsob užívania dvora nijako (zásadne) nemenil.

36. Na základe takto zisteného skutkové stavu súd dospel k jednoznačnému záveru, že žaloba dôvodná
nie je.

37. Podľa § 151n ods. 1 OZ vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho
iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným
bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.

38. Podľa § 151o ods. 1 veta prvá OZ vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu
v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného
orgánu alebo zo zákona.39. Podľa § 35 ods. 1, 2 a 3 OZ prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať
výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež

podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle
znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho,
komu bol právny úkon určený.

40. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo 60/2008 zo dňa 17.2.2009 „K problematice určení rozsahu
a způsobu výkonu věcného břemene, který nebyl určen právní skutečností je zakládající (a to platí i pro
danou věc), dovolací soud poznamenává: Nebyl-li při zřízení služebnosti blíže určen rozsah a způsob
jejího výkonu (např. doba a frekvence prejíždění přes cizí pozemek), platil podle obecného občanského
zákonníku stav založený třicetiletou pokojnou držbou (§ 498, § 503 OZO). Občanský zákonník č.
141/1950 Sb., odkazoval v případe pochybnosti o obsahu nebo rozsahu věcného břemene na místní

zvyklost (§ 171), platný občanský zákonník podobné ustanovení nemá. Při řešení této otázky je třeba
vyjít z toho, že rozhodujíci je sice potřeba panujícího pozemku nebo oprávnené osoby, věcné břemeno
by však nemělo zatěžovat povinného v rozsahu, na který on nebo jeho právní předchůdci při sjednání
břemene nemohli vzhledem k okolnosten konkrétního případu pomyslet. Neznamená to, že by např.
nebylo možné právo jízdy vykonávat automobilem proto, že v době zřízení služebnosti automobily jeśtě

neexistovali; i v tomto případe lze nadále jezdit po zatíženém pozemku automobilem, pokud to nepřináší
jeho podstatne vyšší zatížení ... Lze tedy vyjít z toho, že při výkonu práva odpovídajícího věcnému
břemeni nezáleží tolik na totožnosti způsobu jeho výkonu, jako na tom, že tímto výkonem nesmí být
povinný zatěžován nad dojednanou míru, příp. nad míru, se kterou zřizovatelé věcného břemene měli
a mohli s přihlédnutím k okolnostem konkrétní věci počítat (Občanský zákonník. Komentář. 1. vydání.

Praha: C. H. Beck, 2008, díl I., s 912).“

41. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/29/2009 z 30.6.2010 „Rozsah a obsah vecného bremena spolu
úzko súvisia. Osobitne v prípade vecného bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý
ide aj v preskúmavanej veci) sa rozsah a obsah vecného bremena navzájom prelínajú a determinujú: v

nadväznosti na konkrétne polohové určenie a rozmery zaťaženej časti nehnuteľnosti má totiž spravidla
iný obsah právo vecného bremena, ktoré sa týka časti nehnuteľnosti väčšieho rozsahu (napríklad časti
nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie práva prejazdu nákladným motorovým vozidlom), a
ktoré sa týka jej časti menšieho rozsahu (napríklad časti nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie
nanajvýš práva prechodu).“

42. V danom prípade sa žalobcovia domáhali určenia, že žalovaný, ako vlastník pozemku p. č. XXX/
X a podielový spoluvlastník pozemku p. č. XXX/X (v prospech ktorých je v katastri nehnuteľností
zapísané vecné bremeno práva prechodu cez pozemky žalobcov p. č. XXX/X I. D. L. XXX/X,
nemá (absolútne žiadne) právo prejazdu motorovými vozidlami cez označené pozemky vo vlastníctve

žalobcov. Vychádzali z toho, že vecné bremeno právo prechodu v tejto veci nezahŕňa právo na prejazd
motorovými vozidlami. Vecné bremeno právo prechodu, o ktoré v danom prípade ide, však v našom
právnom poriadku (obdobne ako aj všetky iné vecná bremená) nemá žiadnu legálnu definíciu, a pred
rozhodnutím v danej veci tak bolo potrebné vykonať jeho výklad.

43. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že uvedené vecné bremeno právo prechodu cez
pozemky žalobcov bolo zriadené písomnou dohodou, v ktorej bolo slovne vymedzené ako „právo
prechodu (bez jeho ďalšej slovnej špecifikácie) vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu“ A.
P., na ktorý táto dohoda odkazovala. Z vyššie zistených okolností uzavretia tejto dohody ale zároveň
jednoznačne vyplynulo, že predmetné pozemky boli súčasťou priestoru, ktorý v období socializmu slúžil

vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený na prejazd a zásobovanie, že obdobne boli tieto
pozemky využívané na zásobovanie prevádzky bagetérie aj v čase, keď boli strany sporu ešte ich
podielovými spoluvlastníkmi, a dokonca aj bezprostredne po tom, čo došlo k zrušeniu a vyporiadaniu ich
podielového spoluvlastníctva vo vzťahu k predmetným pozemkom, pričom ani v dodatku č. 1 k zmluve
o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý uzavreli strany sporu v tom čase so spoločnosťou

STAPEX, s.r.o. dňa 27.7.1998 (č.l. 179), nebolo vyjadrené žiadne obmedzenie prejazdov motorových
vozidiel nájomcu využívaných pri prevádzke bagetérie tak, ako k tomu došlo až neskôr.44. Navyše aj z ocenenia jednotlivých častí spoločných nehnuteľností, ktoré boli predmetom
vyporiadania v roku 1998, a ktoré bolo uvedené v článku III. dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva (odkazom na znalecký posudok A. O. M.), v spojení s dodatočným vyjadrením A. O.

M. vo veci jeho znaleckého posudku na reálnu deľbu nehnuteľnosti vyplýva, že znalecký posudok na
reálnu deľbu znalec vypracoval na základe objednávky žalobcu, ktorý mu poskytol informácie o dohode
spoluvlastníkov o spôsobe reálnej deľby nehnuteľností a geometrický plán, a najmä že vecné bremená
boli hodnotené tak, že majú rovnocenne zabezpečiť prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia,
či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom, alebo iným dopravným prostriedkom (bod 34. tohto

odôvodnenia). Z uvedeného tak vyplýva, že pri ich ocenení, ktoré sa premietlo do článku III. písomnej
dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, sa vychádzalo jednak z toho, vecné
bremená mali rovnocenne zabezpečiť prístup do rozdelených objektov, z čoho možno vyvodiť (vzhľadom
na to, že k p. č. XXX/X, ktorá je vo vlastníctve žalobcov, je z verejnej komunikácie možný aj prístup
motorovým vozidlom), že vecné bremeno malo zabezpečovať aj prístup motorovým vozidlom, a najmä
že rozdelené objekty boli oceňované so zohľadnením vecných bremien, ktoré mali zabezpečiť prístup

do rozdelených objektov bez rozlíšenia, či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom alebo iným
dopravným prostriedkom, a pri zužujúcom výklade práva prechodu tak možno racionálne predpokladať,
že ich ocenenie by bolo zrejme iné (u vnútorných objektov spravidla nižšie). Obsah tejto dohody,
obsahujúcej ocenenie rozdelených objektov odkazom na znalecký posudok, v spojení s dodatočným
vyjadrením znalca, teda rovnako podporuje taký výklad zriadeného vecného bremena práva prechodu,

ktorý by mal zahŕňať aj prejazd motorovým vozidlom.

45. Napokon aj z vyjadrenia samotného žalobcu v 1. rade, ktorý uviedol, že si nepamätá, prečo bola
šírka prechodu práve 2,5 metra, že mu to vtedy (pri uzatváraní dohody) vlastne bolo jedno, vedel, že
tam má byť prechod, a bolo mu jedno, či to bude meter alebo 2,5 metra s tým, že otázka zásobovania

prevádzok sa vtedy nijakým spôsobom neriešila, a podľa jeho názoru išlo už o detaily a oni vtedy do
detailov nezachádzali, boli radi že sa vôbec vedeli dohodnúť na zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva, a že v zásade vlastne tomu neprikladal veľkú váhu, ale aj z jeho praxe pri úpravách
oprávnení nájomcov v neskorších nájomných zmluvách (podľa predložených zmlúv prvý krát v zmluve
onájmenebytovýchpriestorovsA.Q.zodňa12.4.2001,viďč.l.167),akoajvosobitnejdohodeoužívaní

prechodu cez parcely C KN č. XXX/X I. XXX/X medzi firmou Krotuchem, s.r.o. a ním (č.l. 11), v ktorých
sám využíval pojem prechod pri vymedzení oprávnení nájomcu používať prechod cez jeho parcely
(pre účely zásobovania) motorovými, resp. osobnými motorovými vozidlami vyplýva, že sám striktne
nerozlišoval medzi pojmami prechod a prejazd, resp. že pojem prejazd aj on sám používal v súvislosti
s prechodom motorových vozidiel cez jeho nehnuteľnosti.

46. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že vôľu strán pri zriadení vecného bremena práva
prechodu v dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva treba, s prihliadnutím na
všetky okolnosti, najmä vzhľadom na dlhodobú históriu, keď predmetné pozemky boli v socialistickej
minulosti súčasťou priestoru, ktorý slúžil vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený na prejazd

a zásobovanie, a na prejazd zásobovania boli tieto pozemky využívané aj počas obdobia, keď boli (pred
ich rozdelením a vyporiadaním) v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v 1. rade i žalovaného, ako aj
vzhľadom na v geometrickom pláne graficky vymedzenú šírku prechodu v rozsahu 2,5 metra, ktorá
musela byť žalobcovi v 1. rade z podkladov pri jeho objednávke znaleckého posudku u A. M. známa,
a v praxi postačuje aj na prejazd motorovým vozidlom (pričom dôvod stanovenia väčšieho rozsahu

vecného bremena než by bolo potrebné pre ním tvrdený obsah práva prechodu len pre peších, pre ktoré
postačuje spravidla oveľa menší rozsah, podľa názoru súdu hodnoverne nevysvetlil), i s prihliadnutím
na prax žalobcu v 1. rade, keď aj on sám v minulosti používal pojem prechod aj v súvislosti s prechodom
motorových vozidiel cez jeho nehnuteľnosti, a napokon i ocenenie rozdelených objektov v dohode
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva odkazom na znalecký posudok A. M., ktoré

zohľadňovalo vecné bremená, ktoré mali zabezpečiť prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia
či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom alebo iným dopravným prostriedkom, treba spravodlivo
vykladať jedine tak, že v dohode zriadené vecné bremeno právo prechodu v rozsahu 2,5 metra malo
nepochybne zahŕňať aj prejazd motorovým vozidlom.

47. Pre úplnosť súd dodáva, že v základnej podstate vecných bremien je rozhodujúce, že ide vždy
najmä o obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti, ktoré je povinný strpieť, a ktoré je pritom v danom
prípade dané už grafickým vymedzením rozsahu prechodu v šírke 2,5 metra, v priestore ktorého nesmie
brániť oprávnenému žiadnymi prekážkami v prechode po ktorejkoľvek jeho časti. Oprávnený z vecnéhobremena práva prechodu môže teda prechádzať po jeho ktorejkoľvek časti, pričom rozsah obmedzenia
vlastníka sa jeho realizáciou v takom prípade vlastne nijako podstatne nemení - bez ohľadu na to, či
oprávnený z vecného bremena bude cez tento priestor, ktorý mu musí byť uvoľnený celý, prechádzať

(samozrejme v súlade s dobrými mravmi a primerane jeho potrebe) pešo, alebo aj „s taškami“, na
(invalidnom) vozíku, s vozíkom, motorovým alebo bezmotorovým vozidlom. Súd pritom v tejto súvislosti
opätovne poukazuje na už vyššie uvedený racionálny názor vyjadrený v rozsudku NS SR sp. zn. 22 Cdo
60/2008 zo dňa 17.2.2009, s ktorým sa tento súd plnene stotožňuje, podľa ktorého „při výkonu práva
odpovídajícího věcnému břemeni nezáleží tolik na totožnosti způsobu jeho výkonu, jako na tom, že

tímto výkonem nesmí být povinný zatěžován nad dojednanou míru, příp. nad míru, se kterou zřizovatelé
věcného břemene měli a mohli s přihlédnutím k okolnostem konkrétní věci počítat.“ Náklady spojené
s údržbou a opotrebením však samozrejme obvykle znáša aj oprávnený (§ 151n ods. 3 OZ).

48. V súvislosti s vyššie uvedeným výkladom vecného bremena práva prechodu k nehnuteľnostiam,
ktoré mali slúžiť predovšetkým na prevádzkové (podnikateľské) účely, možno podporne poukázať aj

na to, že takto by napokon (v rámci eventuálneho režimu zabezpečenia práva prístupu vlastníka
k stavbe podľa § 151o ods. 3 OZ) zriaďoval vecné bremeno (spočívajúce v práve cesty cez priľahlý
pozemok) zrejme i tento súd, ak by prístup žalovaného ako vlastníka stavby na jeho pozemku
nebolo možné zabezpečiť inak. Podľa rozhodnutia NS ČR (22 Cdo 1593/2007) totiž „Obsahom
práva prístupu vlastníka k stavbe v zmysle § 151o ods. 3 OZ, môže byť jednak právo priechodu

(právo chodníka) cez cudzí pozemok, a ďalej právo prejazdu, spravidla motorovými vozidlami. Podľa
konkrétneho prípadu je potom rozhodnutím súdu zaisťované nielen právo priechodu, ale súčasne aj
právo prejazdu. Spravidla to tak bude práve vtedy, ak zriaďuje súd právo cesty k stavbe stavebne
určenej na podnikanie, pri ktorom sa predpokladá väčšia prevádzka ako obvykle z dôvodu zaistenia
podnikateľských aktivít, vyžadujúcich nakládku a vykládku tovaru, materiálov či produktov a iných vecí

slúžiacich podnikaniu.“ (Krajčo, J., Občiansky zákonní pre prax Komentár. Judikatúra NS SR, NS ČR,
ESD, ESĽP. Bratislava: EUROUNION, 2015, s. 1503)

49. Pokiaľ ide o naznačenú pochybnosť žalobcov o neurčitosti právneho úkonu zriadenia vecného
bremena práva prechodu, tak súd má za to, že dohoda pri zriadení vecného bremena bola vzhľadom

na všetky vyššie uvedené okolnosti, a najmä geometrický plán na ktorý odkazoval, napokon dostatočne
určitá, a súd ju preto považuje za platnú. Na podporu tohto záveru pritom súd poukazuje aj na
názory Ústavného súdu SR, podľa ktorého: „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína,
že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu

zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že
jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy,
pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak
vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním
spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie

zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci
k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a
je rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS
243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14.
apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia

všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu
alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr.
v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).“ (nález Ústavného
súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Pre úplnosť súd dodáva, že ak by sme dospeli
k opačnému záveru, mohlo by to napokon znamenať neplatnosť celého zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva, nakoľko zriadenie vecného bremena bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou,
keďže nehnuteľnosti sa delili a ohodnocovali s prihliadnutím na zrieďované vecné bremená, a dohodu
o riedení vecných bremien tak od toho nemožno oddeliť.

50. Za opodstatnenú pritom súd považoval aj námietku žalovaného, že pri výklade obsahu vecného

bremena (zriadeného v minulosti) nemožno poukazovať na zmenu užívacích pomerov spočívajúcu
v tom, že tam žalobcovia začali bývať, pretože jednak povinní z vecného bremena sú povinní strpieť
vecné bremeno tak ako bolo zriadené a aj svoje užívanie nehnuteľnosti musia prispôsobiť tomu a nie
naopak, a tiež preto, že na prípadné obmedzenie vecného bremena, ak sa objektívne podstatne zmenilipomery, mali použiť žalobu inú (na zrušenie či obmedzenie vecného bremena za primeranú náhradu,
§ 151p ods. 3 OZ.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol.

52. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd v zmysle ust. § 255 ods. 1
CSP priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalobcovia,
vzhľadom na ich procesné spoločenstvo, povinní zaplatiť mu spoločne. Žiadne dôvody, pre ktoré by
bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto konania (preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám, strany

do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii
výnimočného ust. § 257 CSP súd prvého stupňa napokon poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného
ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutí Ústavného súdu ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide
o námietku týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné
ustanovenie, ktorého použitie je výslovne na uvážení všeobecného súdu. Pokiaľ sa teda, či už obvodný

alebo mestský súd rozhodol dané ustanovenie neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek
zdôvodňovať. Dôvodom je tu predovšetkým tá skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo
všeobecného pravidla, a pokiaľ nedôjde k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými slovami
povedané, povinnosť odôvodnenia nákladového výroku z uhla pohľadu ustanovenia § 150 O.s.p. by
nastala až v prípade, že by došlo k jeho aplikácii.“

53. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.