Rozsudok – Rodina a mládež – Iné práva… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314010328
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8314010328.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Lucie Bašistovej a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.10.2024,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C. pre zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Tr. zákona a iné, o odvolaniach okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/82/2014 zo dňa 26.06.2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým sa
obžalovaný uznáva za vinného a vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom E. XXXX/XX, D.,

podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Humenné pre skutok kvalifikovaný ako zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm.
b) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na X. poschodí prevádzkovej budovy na F. XX. G. H. D., napriek
vedomosti o ich veku, s cieľom vyvolať vlastné sexuálne uspokojenie, ako aj sexuálne uspokojenie inej
osoby, presvedčil k fotografovaniu a následne fotografoval obnažené a nahé telá vtedy 16-ročnej H. I.,
nar. XX.XX.XXXX, vtedy 14-ročnej J. K., nar. XX.X.XXXX a dňa 26.1.2012 vtedy 17-ročnej L. I., nar.

X.X.XXXX z D., pričom sa zameral predovšetkým na zobrazenie oblasti prsníka a pohlavných orgánov,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu ohrozovania mravnej

výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. f), j) Tr.
zákona, pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Tr. zákona, a to na tom skutkovom základe, že- dňa18.11.2010vofotoateliérinaX.poschodíprevádzkovejbudovynaF.K.XX.G.H.D.,predstierajúc,
že je profesionálny fotograf, presvedčil a naviedol pri fotení H. I., nar. XX.XX.XXXX, aby sa postupne pri
fotení vyzliekla a fotila obnažená a takto s jej súhlasom, jej obnažené telo fotografoval, dňa 25.10.2011

pri fotení J. K., nar. XX.XX.XXXX, v tých istých priestoroch pri fotení, presvedčil ju a naviedol, aby sa
vyzliekla tak, že spodnú časť tela mala síce oblečenú, no vrchnú časť zakrývala len podprsenka, ktorú
jej navrhol dať dole a fotiť sa bez nej, na rovnakom mieste dňa 26.01.2012 fotografoval pri fotení L. I.,
nar. XX.XX.XXXX, navrhol jej, aby sa vyzliekla, aby sa fotila bez podprsenky, s čím L. I. súhlasila a takto
fotil jej obnažené telo, pričom tak urobil napriek vedomosti o ich veku a zameral sa predovšetkým na

zobrazenie oblasti pŕs fotografovaných dievčat.

Za to mu podľa § 211 ods. 3 Tr. zákona a § 38 ods. 2 Tr. zákona bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona bol podmienečne odložený
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba na 1 rok.

Súčasne podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku bol obžalovaný A. B. C. oslobodený spod obžaloby
prokurátora pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- najmenej v období od 14.03.2008 do 28.01.2012 vo svojom byte na F. E. K. XXXX/XX H. D., vo
fotoateliéri na X.poschodí prevádzkovej budovy na F. XX. G. H. D. a na iných miestach, kde sa zdržiaval

na jemu patriacich externom HD Transcend Store Jet 3,5", externom HDD External 3,5"/2,5" DTK, PC
zn. HP ELITE Pavilon VG250AAR/ABU, externom HD Verbatim mod. 47527 1,5 TB a PC zn. Siemens
č. YBBD 110151 prechovával množstvo rôznych fotografií, minimálne však vtedy 16-ročnej H. I., nar.
XX.XX.XXXX, vtedy 14-ročnej J. K., nar. XX.XX.XXXX, vtedy 17-ročnej L. I., nar. XX.XX.XXXX z D.
s obsahom detskej pornografie, ktoré boli identifikované znaleckým dokazovaním a sú umiestnené v

prílohe k znaleckému posudku č. 9/2012 A. B. D. na:
- na DVD č. pol_16_disk_1h E:\2010 MODELING-zálohovať\2010_11_18 H. I., a to súbory s označením
"_MG_0574 až _MG_784"
- na DVD č. pol_16_disk_1i E:\2010 -MODELING-zálohovať\ 2010_11_18 H.\upravené H. I. a to súbory
s označením „_MG_0643 a,_MG_0645 a až _MG_0647 a7, _MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped až

_MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped21, _MG_0656 a až _MG_0784 a"
E:\2010MODELING-zálohovať\XXXX_XX_XXXXXXXXXXI.\upravenéH.I.\výberzupravenýchsúborys
označením „_MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped 4 až _MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped20,_MG_0648
a,_MG_0663 a1,_MG_0663 a3,_MG_0663 a10,_MG_0663 a11, _MG_0763 a3, _MG_0768
a2,_MG_0768 a5, _MG_0768 a8,_MG_0768 a14,_MG_0772 a2,_MG_0772 a3,_MG_0772

a7,_MG_0772 a20, _MG_0772 a21, _MG_0772 a22,“
- na DVD č. pol_16_disk_1k
E:\ROZNE\M. - toto dostala\výber z N. G\Nový priečinok súbory s označením "IMG_4217-a1 až
IMG_4313-a4"
E:\ROZNE\M. - toto dostala\výber z N. G súbory s označením "IMG_4183-c1 orez až IMG_4410-a2"

E:\ROZNE\M. - toto dostala\výber z N. G\Nový priečinok (2) súbory s označením IMG_4188-a2 až
IMG_4379-a3"
E:\WWW\N. súbory s označením "001 až 018"
E:\ROZNE\M. - toto dostala\výber ateliér\Nový priečinok (2) súbory s označením "IMG_4167-a1 až
IMG_4171-a11"

E:\ROZNE\M. - toto dostala\výber ateliér súbory s označením "IMG_4150-a4 až
a ďalšie, ktoré sú obsahom už spomenutého znaleckého posudku, resp. jeho príloh, ktorý bol v obžalobe
právne kvalifikovaný ako prečin prechovávania detskej pornografie podľa § 370 Tr. zákona, pretože
skutok nie je trestným činom.

Proti uvedenému rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podali
odvolanie obžalovaný a prokurátor, ktorí ho následne aj písomne odôvodnili.

Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil sám, ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne. Prostredníctvom
obhajkyne uviedol, že podľa jeho názoru na podklade výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom

prvého stupňa nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, aby sa bol dopustil konania, ktoré sa
mu dáva obžalobou za vinu, a ako ho súd prvého stupňa uznal vo výroku napadnutého rozsudku za
vinného. Navyše, z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa skutok stal tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Namieta, že súd už vo výroku rozhodnutia uvádza tvrdenia,ktoré neboli nijako preukázané a rovnako ani samotné odôvodnene rozsudku nie je v tomto smere
presné. Poukázal na to, že súd na strane 10 rozsudku uvádza: „Výrok o vine a právnej kvalifikácii
skutku pod bodom 1/ rozsudku, súd odôvodňuje tým, že na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že

obžalovaný ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k fotografovaniu ich
obnažených tiel spôsobom nezodpovedajúcom ich veku, čo mohlo ohroziť ich mravný vývoj, obžalovaný
teda podľa názoru súdu vydal osoby mladšie ako osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že
ich zvádzal k nemravnému životu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - ľsťou a na viacerých
osobách. Obžalovaný podľa názoru súdu týmto konaním naplnil znaky prečinu ohrozovania mravnej

výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, s poukazom
na § 138 písm. f), j) Trestného zákona, pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Trestného
zákona.“. Ďalej súd na str. 11 rozsudku uvádza, že využil záujem dievčat o fotenie a predstierajúc,
že je profesionálny fotograf v nebytových priestoroch - vo „fotoateliéri“ presvedčil dievčatá uvedené
v skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku, k foteniu tak, že sa postupne odhaľovali až obnažili
svoje telá - pričom zo spôsobu komunikácie obžalovaného (typu: „tykaj mi, aby bola uvoľnenejšia

atmosféra pri fotení“), zo spôsobu, akým im lichotil a ubezpečoval ich, že sa nemusia ničoho báť,
a zo spôsobu vyobrazení obnažených častí tiel dievčat je zrejmé, že fotografie realizoval síce s ich
súhlasom, ale s výsledkom, ktorý bol spôsobilý ohroziť ich mravnosť a spôsobiť istú mieru ľahkovážnosti
fotografovaných dievčat pri hodnotení (vlastnej) nahoty ako takej. Podľa obžalovaného na základe
takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní nemožno s určitosťou tvrdiť a osvojiť si záver

tak, ako to uviedol súd, že ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k
fotografovaniu ich obnažených tiel, nakoľko dokazovanie výsluchom poškodených dňa 11.02.2015 a
dňa 12.02.2015 nebolo vykonané zákonným spôsobom, nakoľko podľa jeho názoru bolo poškodeným
položenémnožstvokapcióznychasugestívnychotázokzostranyprokurátoraakonapr.:1.„Povedaliste,
žeobžalovanýVásrečičkamioblbol.Chcetemipovedať,ževpodstatezjehostranyakoprofesionálneho

fotografa bol jeho cieľ už na začiatku takéto fotky vyhotoviť?“ (čl. 371 súdneho spisu). 2. „Bolo Vám
fotenie nepríjemné alebo obžalovaný Vás nútil k pokračovaniu fotenia alebo k niečomu, čo bolo nad
rámec Vášho presvedčenia?“ (čl. 372 súdneho spisu). 3. „Popíšte správanie obžalovaného počas
celého fotenia, mám na mysli, či bol drzý, povýšenecký, arogantný alebo priveľmi lichotivý?“ (čl. 395
súdneho spisu). 4. „Zo strany obžalovaného vnímali ste jeho správanie ako nejakú formu nátlaku

alebo nepriameho nútenia, aby ste sa podvolili jeho vôli?“ (čl. 395 súdneho spisu). Obžalovaný je
toho názoru, že práve na základe prokurátorom kladených otázok súd dospel k nesprávnemu záveru
o tom, že ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k fotografovaniu ich
obnažených tiel. Ďalej je toho názoru, že skutok, ktorý sa mu dáva za vinu v žiadnom prípade nemôže
napĺňať skutkovú podstatu trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1,

ods. 3 písm. a) Trestného zákona. V tomto smere poukázal na výrazy spustnutie a nemravný život,
definované podľa JUDr. Jozefa Čentéša PhD.: „Ako spustnutie možno charakterizovať pokles mravných
síl trvalejšieho charakteru, ktorý spôsobuje, že osoba mladšia ako 18 rokov prejavuje sklony konať v
rozpore s morálnymi zásadami spoločnosti najmä tým, že ohrozuje alebo porušuje vzťahy chránené
trestnými predpismi. Pod pojmom záhaľčivý život treba rozumieť spôsob života s parazitnými rysmi,

keď osoba nepracuje alebo pracuje len občas a zdroj obživy sa takáto osoba usiluje úplne alebo
prevažne hľadať v činnosti, ktorá je z hľadiska spoločnosti nežiadúca – páchanie trestnej činnosti alebo
dopúšťanie sa inej spoločensky nežiadúcej činnosti (žobranie, hazardné hry a podobne). Nemravný
život je v porovnaní s pojmom záhaľčivý život širším pojmom a zahrňuje aj rôzne vonkajšie prejavy a
návyky, ktoré sú v rozpore so záujmami chránenými trestnými predpismi (alkoholizmus, nealkoholová

toxikománia, trestná činnosť rôzneho druhu a pod.).“. Podľa neho už zo samotného jazykového výkladu
vyplýva, že v prípade spustnutia sa jedná o pokles mravných síl poškodených trvalejšieho charakteru,
nie o jednorazové vyfotenie obnažených tiel so súhlasom poškodených. Čo sa týka jazykového výkladu
výrazu nemravný život, je presvedčený, že ide o spôsob života, ktorý zahrňuje vonkajšie prejavy a
návyky, z čoho vyplýva, že taktiež sa nejedná o jednorazové vyfotenie obnažených tiel so súhlasom

poškodených. Berúc do úvahy vyššie uvedené obžalovaný v celom rozsahu odmieta, že by mal svojím
konaním naplniť skutkovú podstatu trestného činu, ktorý mu je kladený za vinu. Z vyššie uvedených
dôvodov je toho názoru, že nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu ohrozovania mravnej
výchovy mládeže, a preto nemohol ani naplniť znaky žalovanej skutkovej podstaty trestného činu.

Ďalej má obžalovaný zato, že došlo k porušeniu obžalovacej zásady, v zmysle ktorej súd môže
rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby. Je toho názoru že skutok, o ktorom Okresný
súd Humenné rozhodol svojím rozsudkom č. k. 1T/82/2014-691 zo dňa 26.06.2019, nebol totožný s
tým, ktorý bol uvedený v obžalobe zo dňa 27.05.2014. Podľa neho sa okresný súd výrazným spôsobomodchýlil od popisu skutku uvedeného v obžalobe, čím porušil túto zásadu. Obžalovaný odvolaním
napádaný rozsudok považuje taktiež za nezákonný, nakoľko v rozsudku absentuje forma zavinenia.
PoukázalpritomnajudikatúrupublikovanúpodR26/1981,podľaktorej„Trestnýčinohrozovaniamravnej

výchovy mládeže podľa § 217 písm. a) Trestného zákona (teraz § 211 ods. 1 TZ) môže byť spáchaný
úmyselne aj z nedbanlivosti. Formu zavinenia preto treba vždy zisťovať, a to tak vo vzťahu k znaku „vydá
osoby mladšie ako osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia“, ako aj vo vzťahu k znaku „umožní im
viesť záhaľčivý alebo nemravný život“. Vo výroku rozsudku, prípadne iného rozhodnutia vo veci samej
potom treba vždy uviesť príslušnú formu zavinenia.“. Vzhľadom k vyššie uvedenému je podľa neho

zrejmé, že rozsudok Okresného súdu Humenné dostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol
zvolenýurčitýspôsobvýkladuustanoveniaprávnehopredpisu.Takétorozhodnutiesúdumožnovzmysle
judikatúry Ústavného súdu SR považovať za „arbitrárne“ (svojvoľné) a „ústavne neakceptovateľné“.
V súvislosti s aplikáciou neurčitých právnych pojmov sa v rozhodovacej činnosti súdov stáva, že v
odôvodnení rozhodnutia súd iba odcituje ustanovenia právneho predpisu a následne konštatuje, že „z
uvedených ustanovení vyplýva“, že záver je taký a taký, prípadne že „na základe uvedených ustanovení

bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia“. Tieto druhy rozhodnutí považuje judikatúra
Ústavného súdu SR za „zjavne neodôvodnené“ resp. „nepreskúmateľné“. Právna teória uvádza, že
je „nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti sudcovského rozhodnutia..., aby súd vysvetlil každú
jednotlivú úvahu jasným spôsobom, zrozumiteľným prinajmenšom pre právneho odborníka.“ Uvedené
v napadnutom rozsudku však absentuje. Súd v rozsudku len 2 vetami: (str. 10) uviedol, že „výrok o vine

a právnej kvalifikácii skutku pod bodom 1/ rozsudku, súd odôvodňuje tým, že na hlavnom pojednávaní
bolo preukázané, že obžalovaný ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k
fotografovaniu ich obnažených tiel spôsobom nezodpoveda-júcim ich veku, čo mohlo ohroziť ich mravný
vývoj, obžalovaný teda podľa názoru súdu vydal osoby mladšie ako osemnásť rokov nebezpečenstvu
spustnutia tým, že ich zvádzal k nemravnému životu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania -

ľsťou a na viacerých osobách.“ a (str. 11): že „obžalovaný využil záujem dievčat o fotenie a predstierajúc,
že je profesionálny fotograf v nebytových priestoroch - vo „fotoateliéri“ presvedčil dievčatá uvedené v
skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku, k foteniu tak, že sa postupne odhaľovali až obnažili svoje
telá - pričom zo spôsobu komunikácie obžalovaného (typu: „tykaj mi, aby bola uvoľnenejšia atmosféra
pri fotení“), zo spôsobu, akým im lichotil a ubezpečoval ich, že sa nemusia ničoho báť, a zo spôsobu

vyobrazení obnažených častí tiel dievčat je zrejmé, že fotografie realizoval síce s ich súhlasom, ale s
výsledkom, ktorý bol spôsobilý ohroziť ich mravnosť a spôsobiť istú mieru ľahkovážnosti fotografovaných
dievčat pri hodnotení (vlastnej) nahoty ako takej.“. Namieta, že žiadne iné úvahy, ktorými súd došiel k
záveru o jeho vine, súd v predmetnom rozsudku nevyjadril. Poukázal tiež na názor Ústavného súdu
SR, podľa ktorého „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba
rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6
ods. 1 dohovoru.“ (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05). Podľa názoru obžalovaného rozhodujúcou skutočnosťou
tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné.
Aj zo zásady iura novit curia možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať

so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na konkrétny prípad, čo sa však v tomto
prípade podľa neho nestalo a pozornosti súdu to uniklo. Možno rozoznávať napríklad situácie, kedy súd
musí určiť relevantnú právnu normu aplikovateľnú na konkrétny prípad a musí ju vo svojom rozhodnutí
zohľadniť a kedy súd po určení tejto právnej normy musí zohľadniť všetky časti právnej normy (napr.
všetky časti hypotézy právnej normy). Okresný súd Humenné podľa odvolateľa takto v predmetnej veci

evidentne neučinil. Nezohľadnenie a nevyrovnanie sa s relevantnou právnou normou aplikovateľnou
na konkrétny prípad (t.j. v tomto prípade ust. § 157 ods. 1 Trestného zákona) Ústavný súd SR
nazýva nielen zjavnou neodôvodnenosťou súdneho rozhodnutia, ale aj „arbitrárnosťou“ (svojvoľnosťou)
súdneho rozhodnutia. Okresný súd jednostranne vyhodnotil skutkový stav a absolútne nevzal do úvahy
všetky dôkazy, čím rozhodol celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok

základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie. Na základe vyššie uvedeného preto navrhol,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný odvolanie zdôvodnil aj svojím vlastným písomným podaním. Dodal v ňom, že bol odsúdený

pre trestný čin, pre ktorý nebol obvinený ani obžalovaný a tak sa voči nemu nemohol brániť. K zmene
právnej kvalifikácie došlo bez jeho vedomia. Nesúhlasí s tým, aby fotografovanie obnaženosti všetkých
vekových skupín so súhlasom bolo v rozpore so zásadami morálky, pričom zároveň tvrdí, že takéto
morálne pravidlá v písomnej podobe neexistujú. V rozsudku namieta aj nepresnosti, pretože H. I. je nafotografiách obnažená od pása nahor, a teda nie je pravdou, aby sa pri fotení vyzliekla a fotila obnažená.
Ďalej obžalovaný rozsiahlym spôsobom zo svojho uhla pohľadu rozoberá svoje dojmy z priebehu
trestného konania, z pôsobenia médií v tejto veci a vysvetľuje dôvod svojho presvedčenia, že právnici

si zákony vysvetľujú podľa toho, ako im to v danej chvíli vyhovuje. Poukázal tiež na to, že slovo
„spustnutie“ podľa slovníka na internete znamená mravne upadnúť, morálne sa skaziť. Pochopil to tak,
že podľa okresného súdu ak sa osoby mladšie ako 18 rokov pred fotografom obnažia, pretože ich ako
fotograf k tomu presvedčil a naviedol, tak tým sa stávajú spustnuté, čiže mravne upadnuté a morálne
skazené. Z toho tiež obžalovanému vyplýva, že má svoje už dospelé deti mravne upadnuté a morálne

skazené, pretože ich presvedčil a naviedol pred dovŕšením 18. rokov na to, aby išli v Chorvátsku s ním
na nudistickú pláž, kde ich fotografoval a filmoval. On sa však s takýmto pohľadom nestotožňuje. Je
presvedčený, že ak by 16-ročné poškodené presvedčil a naviedol na to, aby sa vyzliekli a mali s ním
sex – dobrovoľný pohlavný styk, tak by nič neporušil, lebo veková kategória detí od 15 do 18 rokov
môže mať beztrestný pohlavný styk, a teda by nespôsobil ani mravné upadnutie, ani morálne skazenie,
lebo pohlavný styk im umožňuje zákon. Preto nerozumie, ako môže dôjsť k mravnému upadnutiu

a morálnemu skazeniu osôb, ktoré sa len obnažia a nechajú si vyhotoviť fotografie. Ktokoľvek môže mať
intímne fotografie zo svojho detstva, čo ale neznamená, že len dieťa sa musí samé fotiť. Takéto intímne
fotografie nie sú určené pre verejnosť, takže podľa obžalovaného nie je dôvod, aby ich posudzovali
orgány činné v trestnom konaní alebo súd. Napadnutý rozsudok preto podľa neho nie je odôvodnený
zrozumiteľným spôsobom. Obžalovaný ďalej svoje konanie porovnáva so sexuálnou výchovou na

školách a so správaním sa homosexuálov, lesbičiek, transsexuálov a bisexuálov tým spôsobom, že
pokiaľ toto nie je zvádzanie k nemravnému životu, tak nemôže byť zvádzaním k nemravnému životu ani
fotenie obnaženosti so súhlasom fotenej osoby.

V odôvodnení svojho odvolania obžalovaný vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku v tom, že ak „zákon

o výrobe detskej pornografie“ umožňuje mať osobám mladším ako 18 rokov súkromné dokumentačné,
či umelecké fotografie s obnaženosťou, tak potom takéto fotografie mohli vzniknúť len za predpokladu,
že sa tieto osoby obnažili. Preto podľa neho nie je dôvod vyhodnocovať skutok navádzania na fotenie
obnaženosti ako ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, pretože tieto osoby majú už dávno poznatky
zo sexuálnej výchovy a samé rozhodujú, či im ich povaha bráni alebo nebráni vyskúšať si fotografovanie

obnaženosti nafotiť. Je presvedčený, že ak si nejaká neplnoletá osoba dá jedenkrát nafotiť intímne fotky
s obnaženosťou, tak nemožno z toho vyvodiť záver, že takéto správanie vedie k záhaľčivému alebo
nemravnému spôsobu života a vytváraniu podmienok pre vznik nežiadúcich návykov a sklonov, a že
fotograf je osobou, ktorá zvádza fotenú neplnoletú osobu k záhaľčivému alebo nemravnému spôsobu
života, pretože nikde nie je predpísané, kto môže dať návrh na fotenie obnaženosti ako prvý. Zároveň

poukazuje na to, že fotografie a videá s obnaženosťou osôb mladších ako 18 rokov sú verejne dostupné
aj na internete. Tvrdí, že pokiaľ neexistuje písomná interpretácia spomínaných morálnych pravidiel, tak
potom je nutné vychádzať zo zásady, že čo nie je zakázané, je dovolené. Namieta aj to, že nedostal
príležitosť k opätovnému zdravotnému vyšetreniu, ktoré 2-krát požadoval, aby preukázal, že žiadnou
sexuálnou deviáciou netrpí. Závery znaleckého posudku B. O. považuje za nesprávny, pretože on

nespĺňa znaky hebefílie. Osoby k foteniu totiž nevyhľadával on, ale osoby si vyhľadávali jeho. Namieta
tiež jej odborné znalosti a PPG vyšetrenie považuje za irelevantné. Obžalovaný nesúhlasí ani s použitím
slovného spojenia „predstierajúc, že je profesionálny fotograf“. Poškodené si ho vyhľadali preto, lebo
videli fotky, ktoré fotil ich priateľkám, z čoho sa nedá robiť záver, že predstieral, že je profesionálny
fotograf. Namieta aj to, aby vedel o veku fotených osôb. Nemal dôvod skúmať vek fotených osôb, lebo

žiadnu detskú pornografiu nefotil. Je pravdou, že približne vedel odhadnúť vek fotených osôb, čo však
nemožno označovať, že mal vedomosť o ich veku. Vedomosť o veku podľa jeho názoru znamená, že
poznal ich presný vek, čo nie je pravda. Popiera tiež, aby L. I. ponúkal pri fotení alkoholom. Až po fotení
vonku v snehu v reštaurácii objednal pre L. I. jedlo a k tomu čaj s rumom, ale nechal ju tam samotnú
a tak nevie, či objednaný nápoj vypila. Z uvedených dôvodov navrhol rozhodnutie o vine zrušiť.

Prokurátor vo svojom odvolaní podanom proti výroku o vine a treste v neprospech obžalovaného
uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné, pretože súd sa neriadil výsledkami doposiaľ
vykonaného dokazovania a ani základnými zásadami na ukladanie trestov, v dôsledku čoho považuje
za nesporné, že účel trestu sa minie žiadaným účinkom. Poukazuje pritom na to, že samotným účelom

trestného konania je, aby v trestnom konaní boli trestné činy náležite zistené a ich páchatelia podľa
zákona spravodlivo potrestaní, za súčasného rešpektovania základných práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb. V zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. má totiž trest zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jehovýchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred
páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho

k tomu, aby viedol riadny života a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Najprv
považoval za žiadúce poukázať na doterajší priebeh súdneho konania po tom, čo na obž. A. B. C.
bola dňa 27. mája 2014 podaná Okresnému súdu Humenné obžaloba Okresnej prokuratúry Humenné
sp. zn. 2 Pv 45/12-7702 pre skutky, ktoré boli v obžalobe právne kvalifikované ako zločin výroby
detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prečin prechovávania

detskej pornografie podľa § 370 Trestného zákona, na tam uvedenom skutkovom základe. Okresný
súd o obžalobe prokurátora rozhodol v poradí prvým rozsudkom zo dňa 12. februára 2015 tak, že
obžalovaného podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby pre skutky, ktoré boli
v obžalobe právne kvalifikované ako zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona a prečin prechovávania detskej pornografie podľa § 370 Trestného zákona,
pretožeskutkyniesútrestnýmčinom.Vprípadeoslobodzujúcehorozsudkusúddovýrokuprebralskutky

uvádzané v obžalobe bez ich akejkoľvek úpravy. O odvolaní prokurátora rozhodol Krajský súd v Prešove
uznesením sp. zn. 1To/6/2016 zo dňa 25.10.2016 tak, že rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil
súdu prvého stupňa, aby ju opätovne v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poukázal na
to, že krajský súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia sa nestotožnil s právnym názorom okresného
súdu, pre ktorý okresný súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Krajský súd pritom zdôraznil, že

„Každé zobrazovanie detí za účelom sexuálneho uspokojovania je detskou pornografiou“. Okresný
súd na hlavnom pojednávaní dňa 8. júna 2017 vyhlásil v poradí svoj druhý rozsudok, ktorým uznal
obžalovaného za vinného pre skutky uvedené v obžalobe, pričom skutok pod bodom 1/ okresný súd
upravil podľa výsledkov vykonaného dokazovania tak, že: „dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na X. poschodí
prevádzkovej budovy G. F. K. XX. G. H. D. s cieľom vyvolať vlastné sexuálne uspokojenie, predstierajúc,

že je profesionálny fotograf, presvedčil k foteniu a následne fotografoval obnažené telo H. I., nar.
XX.XX.XXXX, dňa 25.10.2011 fotografoval obnažené telo J. K., nar. XX.XX.XXXX, na rovnakom mieste
dňa 26.01.2012 fotografoval obnažené telo L. I., nar. XX.XX.XXXX, napriek vedomosti o ich veku, pričom
sa zameral predovšetkým na zobrazenie oblasti prsníka a iných obnažených častí tela fotografovaných
dievčat“. Súd upravil aj skutok pod bodom 2/ tak, že vzhľadom na Trestný zákon v znení účinnom v

čase spáchania skutku, súd v skutkovej vete výroku o vine neuviedol súbory, v ktorých boli uložené
fotografie N. M., ktorá síce vyzerá ako osoba mladšia než osemnásť rokov, no preukázateľne mala v
čase fotenia už dovŕšenú plnoletosť. Skutok pod bodom 1/ okresný súd právne kvalifikoval ako zločin
výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138
písm.f),j)Trestnéhozákona,askutokpodbodom2/akoprečinprechovávaniadetskejpornografiepodľa

§ 370 Trestného zákona. Okresný súd rozsudkom vyhláseným dňa 8. júna 2017 uložil obžalovanému
úhrnný trest odňatia slobody na dva roky, jeho výkon podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu na
dva roky. Okresný súd pri ukladaní trestu mimoriadne znížil trest aplikujúc ustanovenie § 39 ods. 2
písm. c) Tr. zákona, zároveň uložil obžalovanému ochranné sexuologické liečenie ambulantnou formou.
Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 8. júna 2017 podal odvolanie obžalovaný a prokurátor vo výroku

o treste v neprospech obžalovaného. Súd poukázal na závery zasadnutia trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR v apríli 2018, na ktorom bolo prijaté rozhodnutie č. k. Tpj 15/2018-2 (23To/83/2014)
a boli zverejnené právne vety prijatej judikatúry (rozhodnutie R 28/2018 publikované v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR 3/2018), plynúce z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta
2014, sp. zn. 23To/83/2014. Vyššie citované rozhodnutie R 28/2018 zverejnené v Zbierke stanovísk

NS a rozhodnutí súdov SR 3/2018 v čase po vyhlásení v poradí druhého rozsudku okresného súdu
a zároveň ešte pred v poradí druhým uznesením odvolacieho súdu teda špecifikovalo „inú osobu“
uvedenú v závere vyššie citovanej definície detskej pornografie ako osobu „odlišnú od páchateľa“. O
odvolaniach obžalovaného a prokurátora proti rozsudku okresného súdu zo dňa 8. júna 2017 rozhodol
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 1To/46/2017 zo dňa 18. decembra 2018 tak, že opäť zrušil

rozsudok okresného súdu a vec vrátil, aby ju okresný súd v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.
Odvolací súd v súlade s medzičasom zverejnenou judikatúrou zdôraznil, že zobrazenia musia smerovať
k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby, teda osoby odlišnej od páchateľa. V odôvodnení v
poradí druhého uznesenia odvolacieho súdu teda detskou pornografiou nie je „každé zobrazovanie
detí za účelom sexuálneho uspokojovania“, ale iba také, ktoré musí smerovať k vyvolaniu sexuálneho

uspokojenia inej osoby, teda osoby odlišnej od páchateľa. Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 8.
júna 2017 podal prokurátor odvolanie len proti výroku o treste v neprospech obžalovaného. Okresný
súd uznal obžalovaného za vinného pre skutok 1/ obžaloby výrokom, podľa ktorého obžalovaný konal
s cieľom vyvolať „vlastné sexuálne uspokojenie“. V dôsledku aplikácie zásady zákazu reformatio inpeius, nie je možné v ďalšom konaní uznať obžalovaného za vinného, že vyhotovovanie fotografií a ich
neskoršie prechovávanie, smerovalo k sexuálnemu uspokojeniu inej osoby (teda nie obžalovaného).
V dôsledku vyššie uvedeného konštatovania, neprichádzala do úvahy právna kvalifikácia skutku 1/

obžaloby, ktorej sa domáhal prokurátor - zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona. S týmto názorom a postupom prokuratúra kategoricky nesúhlasí, pretože aj
keď odvolanie prokurátora bolo podané proti výroku o uloženou treste, právna kvalifikácia dotknutého
skutku aj po jeho úprave súdom ostala nezmenená, preto prokuratúra k jeho právnemu posúdeniu ani
reálne nemohla mať výhrady, keďže súd dotknutý skutok aj po jeho úprave právne kvalifikoval presne

podľa obžaloby, teda ako zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona. To sú dôvody, pre ktoré prokuratúra zastáva presvedčenie, že v danom prípade ani v teoretickej
rovine nejde o aplikáciu zásady „reformatio in peius“, resp. jej zákazu. Ak súd zamýšľal právne účinným
spôsobom upraviť skutkovú časť konania obžalovaného, mal podľa názoru prokuratúry náležite tomu
dotknutý skutok i právne kvalifikovať. Prokuratúra teda nevidí zmysel podávania odvolania vo výroku o
vine páchateľa v jeho neprospech za situácie, keď súd uznal vinu aj po úprave skutku presne v zmysle

obžaloby s tam uvedenou právnou kvalifikáciou. Preto sa s úvahou súdu o prípadnom porušení zákazu
zásady „reformatio in peius“ nestotožňuje.

Prokurátor vo svojom odvolaní po uvedenej retrospekcii ďalej poukázal na ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona,
podľa ktorého „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin

spáchaný, pričom ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré
zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“.
Poukazujúc na vyššie uvedenú zásadu, súd teda trestnosť činu posudzoval podľa zákona účinného v
čase, keď bol čin spáchaný. V ďalšom považuje za potrebné konštatovať, že podľa Tr. zákona účinného
od 1. augusta 2013 do 30. júna 2018 bola detská pornografia v ustanovení § 132 ods. 4 definovaná

takto: „Detskou pornografiou sa na účely tohto zákona rozumie zobrazenie skutočnej alebo predstieranej
súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo
osobou vyzerajúcou ako dieťa alebo zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej
akodieťasmerujúcekvyvolaniusexuálnehouspokojeniainejosoby.“.Súčinnosťouod1.júla2018došlo
k zmene definície detskej pornografie v ustanovení § 132 ods. 4 Tr. zákona tak, že conditio sine qua

non (nevyhnutná podmienka) už nie je skutočnosť, že zobrazenie skutočnej alebo predstieranej súlože,
iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo osobou
vyzerajúcou ako dieťa alebo zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej ako
dieťa musí smerovať k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby (teda osoby odlišnej od páchateľa).
Citovaná definícia detskej pornografie podľa § 132 ods. 4 Tr. zákona, ktorá je výkladovým pojmom

pre trestné činy podľa § 368 až 370 Tr. zákona nezodpovedá nielen medzinárodným a európskym
kritériám, ale ani samotnému princípu trestnoprávneho postihu detskej pornografie. Prokurátor tvrdí, že
za páchateľa zločinu výroby detskej pornografie je nevyhnutné považovať aj výrobcu detskej pornografie
„v súkromí“ a pre vlastné účely, t. j. bez podmienky jej ďalšieho šírenia (poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2015 sp. zn. 2Tdo 8/2015). Pod inou osobou

je tak podľa prokurátora potrebné rozumieť aj samotného výrobcu detskej pornografie, ktorý si ju
ponecháva vo svojej dispozícii. Skutky, ktoré sa kladú obžalovanému za vinu boli spáchané v dňoch
18.11.2010, 25.10.2011, 26.01.2012 (skutok 1/) a v období od 14.03.2008 do 28.01.2012 (skutok 2/).
S úvahami súdu sa ani v tomto bode prokurátor nestotožňuje, pretože zotrváva v presvedčení, že
obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti tak, ako mu za vinu kladie obžaloba, o čom v konečnom

dôsledku rozhodli v podstate oba stupne súdov, aj keď ich právne názory hodnotí ako rozporné a
nejednotné. Napokon nesúhlasí ani s poukazom súdu na závery plynúce z uznesenia Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 23To/83/2014 z 25. augusta 2014. Súčasne poukazuje na závery plynúce z rozsudku
Okresného súdu Prešov z 13. marca 2014, sp. zn. 41T 51/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 8To 19/2014 zo dňa 19. augusta 2014, z ktorých vyplýva, že senát krajského súdu

rozhodoval o konaní, ktoré bolo právne kvalifikované okrem iného aj ako pokračovací zločin výroby
detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona. V predmetnom konaní sa
obžalovanému kládlo za vinu rovnako spáchanie aj vyššie uvedeného zločinu, pričom bolo preukázané,
že obžalovaný si zabezpečoval zvukovoobrazový, resp. obrazový materiál, kvalifikovaný ako detská
pornografia a bez ohľadu na osobu, ktorá mala byť obsahom tejto detskej pornografie uspokojená

a právne argumentácie, na ktoré sa súd v predmetnom konaní odvoláva. Išlo pritom o konanie na
totožnomskutkovomzáklade,vporovnateľnomčasovomobdobíazostranyprvostupňovéhoOkresného
súdu Prešov, ako aj odvolacieho Krajského súdu v Prešove došlo k nekompromisnému uznaniu viny
aj za zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona a uloženiunepodmienečného trestu obžalovanému. Predmetná trestná vec bola pritom i predmetom dovolacieho
konania vedenom na Najvyššom súde SR pod. sp. zn. 2Tdo 8/2015, ktorý dovolanie obvineného
uznesením sp. zn. 2Tdo 8/2015 zo dňa 24.02.2015 podľa § 382 písm. c) Tr. poriadku odmietol. Za danej

situácie, poukazujúc najmä na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, podľa
prokurátora vyznieva postup súdu ako neštandardný, nepreskúmateľný a zjavne v rozpore so zákonom.
Podotkol, že podľa čl. 2 písm. c) smernice 2011/92/EÚ sa pojmom „detská pornografia označuje: i) každý
materiál, ktorý vizuálne zobrazuje dieťa zapojené do skutočného, alebo simulovaného jednoznačne
sexuálneho konania; ii) každé zobrazenie pohlavných orgánov dieťaťa primárne určené na sexuálne

účely; iii) každý materiál, ktorý vizuálne zobrazuje akúkoľvek osobu vyzerajúcu ako dieťa zapojenú do
skutočného,alebosimulovanéhojednoznačnesexuálnehokonania,alebokaždézobrazeniepohlavných
orgánov akejkoľvek osoby vyzerajúcej ako dieťa primárne určené na sexuálne účely, alebo iv) realistické
snímky dieťaťa zapojeného do jednoznačne sexuálneho konania alebo realistické snímky pohlavných
orgánov dieťaťa primárne určené na sexuálne účely“. Z uvedeného vyvodzuje, že pre označenie
materiálu ako detskej pornografie sa v medzinárodnom meradle nevyžaduje sexuálne uspokojovanie

inejosoby,naopakponímasatak,akobolodetsképornografickédielodefinovanévpôvodnomTrestnom
zákone.

Ďalej prokurátor vo svojom odvolaní uviedol, že aj vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý neprejavil
ani len formálnu ľútosť nad svojím konaním, svoje konanie dokonca ospravedlňuje a prezentuje

ako istú formu umenia, jeho postoj k veci nielen počas prípravného konania, ale aj v konaní pred
súdom má za to, že prebiehajúce konanie nemalo na obžalovaného žiaden výchovný vplyv a rovnako
žiaden výchovný vplyv, resp. účel nebude mať na neho ani prípadný výkon uloženého trestu v
prípade právoplatnosti rozsudku. Z týchto skutočností, najmä s poukazom na osobu obžalovaného
a jeho doterajší život, postoj k samotnému trestnému konaniu a spôsob jeho obhajoby má za to,

že nielen výrok rozsudku v jeho oslobodzujúcej časti, ale aj výrok o uloženom treste je nezákonný,
ako aj nespôsobilý splniť svoj účel, či už v oblasti individuálnej prevencie, ale aj v oblasti generálnej
prevencie. Obžalovaný vzhľadom na kriminálnu minulosť je recidivistom, ktorý sa bez zábran opakovane
dopustil trestnej činnosti v podstate rovnakého charakteru pri vykonávaní povolania fotografa. Konanie,
ktoré sa mu kladie za vinu bagatelizuje a prezentuje dokonca ako istý druh umenia. To, že nebolo

preukázané, aby sa počas prebiehajúceho trestného konania obžalovaný dopustil ďalšej trestnej
činnosti, nemožno hodnotiť ako naplnenie výchovného účelu trestného konania, pretože v samotnom
postoji obžalovaného vo vzťahu k spáchanej trestnej činnosti nedošlo prakticky k žiadnej zmene.
Vo veci bol vypracovaný znalecký posudok č.12/2013 z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie a
sexuológie B. O. a B. B., zo záverov ktorého vyplýva, že u obžalovaného je plne zachovaná úroveň

ovládacích a rozpoznávacích schopností, tento chápe zmysel trestného konania v plnom rozsahu a
spoločenskú nebezpečnosť svojho protiprávneho konania vedel v čase spáchania skutkov rozoznať. Z
psychiatrického hľadiska boli jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti znížené v dôsledku sexuálnej
deviácie - hebefílie, teda erotického záujmu o dievčatá v mladšom až strednom veku tzv. teenagerky.
Spúšťačom fotografovania u obžalovaného bola jeho sexuálna deviácia, pričom poukazuje i na fakt,

že znalkyňa vyhodnotila počas výsluchu na hlavnom pojednávaní fotografiu vyhotovenú obžalovaným
ako čisto „mileneckú“. Absolútne sa preto nestotožňuje s úvahou súdu, v dôsledku ktorej neuložil
obžalovanému ochranné liečenie. V prvom rade poukazovanie na to, že návrh na uloženie ochranného
liečenia nebol podaný v obžalobe stráca svoje opodstatnenie, pretože súd v minulom rozsudku
výhrady voči tomuto postupu nemal a ochranné liečenie obžalovanému uložil. Ako súd konštatoval v

predchádzajúcom rozsudku, iba kombináciu trestu a ochranného liečenia považoval za najvhodnejšiu
na dosiahnutie ochrany spoločnosti pred obžalovaným a pre vytvorenie podmienok pre jeho nápravu a
sebaovládanie, aby mohol viesť riadny život. Bez toho, aby došlo oproti predchádzajúcemu rozsudku
k akejkoľvek zmene či už v dokazovaní, alebo v právnom posúdení súd pre neho nepochopiteľne a
právne neprípustným spôsobom zmenil svoje rozhodnutie a ochranné liečenie obžalovanému neuložil.

Napokon podľa názoru prokuratúry nemožno prehliadať i závery znaleckého dokazovania, v zmysle
ktorých je potrebné obžalovanému vzhľadom na jeho osobu ochranné liečenie uložiť, pričom tieto
závery nemôže bez akéhokoľvek posúdenia osoby obžalovaného zmeniť subjektívne konštatovanie
súdu, že u obžalovaného vzhľadom na spôsob ním vedeného života nebola preukázaná potreba
ukladaniatakéhotoliečenia.To,žesaobžalovanýpreukázateľneneprejavilprípadnýmpáchanímtrestnej

činnosti podobného charakteru nevylučuje závery znaleckého dokazovania. Napokon, zákon presne
špecifikuje podmienky a postupy prípadného ukončenia ochranného liečenia, ktoré rovnako vychádzajú
z odborného posúdenia a záveru, nie z nepodloženého subjektívneho dojmu súdu. Vzhľadom k
uvedeným skutočnostiam, prihliadnuc na ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, najmäna požiadavku individuálnej a generálnej prevencie, ako aj na represívnu stránku trestu, je podľa
jeho názoru potrebné uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v strede zákonom
upravenej trestnej sadzby s tým, že obžalovaného je potrebné zaradiť na výkon trestu do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Iný postup, s prihliadnutím na osobu obžalovaného a
okolnosti prípadu, nemôžu viesť k dosiahnutiu účelu trestu. Už aj s ohľadom na osoby poškodených,
ktoré došli do priameho osobného kontaktu s obžalovaným, ktorý ich vtedajší intelekt a úroveň
rozumovej vyspelosti hrubo zneužil na dosiahnutie svojho cieľa a dlhodobo vnímajú priebeh trestného
konania a nejednotnosť právneho názoru jednotlivých stupňov súdov, nemožno krajne neprípustné

konanie obžalovaného bagatelizovať, či nebodaj ospravedlňovať. Na tomto mieste považuje za žiadúce
podotknúť, že zákonodarca počas obdobia trvania predmetného trestného konania podstatne sprísnil
právnu úpravu podmienok a trestného postihu za konanie, ktoré sa kladie za vinu obžalovanému, z
čoho je zrejmé, že správanie podobné obžalovanému je v demokratickej spoločnosti krajne neprípustné,
neakceptovateľné a neospravedlniteľné. V tomto kontexte stojí za povšimnutie postoj a správanie sa
obžalovaného počas celého konania, ktorý sa za svoje konanie bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu

nikdy ani jednej poškodenej neospravedlnil, svoje konanie nikdy ani len formálne neoľutoval a naproti
tomu svoje konanie označuje ako umenie. Záverom konštatuje, že prebiehajúce konanie nemalo na
obžalovaného žiadny výchovný vplyv, tento si následky svojho konania s určitosťou neuvedomil a v
podstate bez priamo represívneho pôsobenia na jeho osobu vo forme výkonu nepodmienečného trestu
odňatia slobody, za súčasného výkonu ochranného liečenia nemožno očakávať, že v postoji a správaní

obžalovaného dôjde k akejkoľvek zmene a otázka recidívy je podľa neho len otázkou krátkeho času.
Na tomto závere nič nemení ani časový aspekt prebiehajúceho konania. Navrhol preto, aby Krajský
súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil na opätovné prejedanie a rozhodnutie, prípadne v časti smerujúcej vo výroku o uloženom
treste sám rozhodol tak, že rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku zmení napadnutý rozsudok v

neprospech obžalovaného a uloží mu nepodmienečný trest odňatia slobody v strede upravenej trestnej
sadzby, pre výkon ktorého ho zaradí do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia a súčasne mu uloží ochranné liečenie, ktoré sa vykoná ambulantnou formou. Pokiaľ ide o
obranu obžalovaného, túto považuje za účelovú v snahe zbaviť sa zodpovednosti za svoje protiprávne
konanie, preto ním podané odvolanie navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Na základe podaných odvolaní krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1To/53/2019 zo dňa
31.03.2021 podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), d) Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým
sa obžalovaný uznáva za vinného a vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, a sám vo veci rozhodol
tak, že obžalovaného uznal vinným z pokračovacieho prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže

podľa § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na X. poschodí prevádzkovej budovy G. F. XX. G. H. D., predstierajúc,
že je profesionálny fotograf, presvedčil a naviedol pri fotení H. I., nar. XX.XX.XXXX, aby sa postupne pri
fotení vyzliekla a fotila obnažená a takto s jej súhlasom jej obnažené telo fotografoval, a na rovnakom

mieste dňa 26.01.2012 pri fotení L. I., nar. XX.XX.XXXX, tejto navrhol, aby sa vyzliekla, aby sa fotila bez
podprsenky, s čím L. I. súhlasila a takto fotil jej obnažené telo, pričom tak urobil napriek vedomosti o ich
veku a zameral sa predovšetkým na zobrazenie oblasti pŕs fotografovaných dievčat,

pretože vydal úmyselne osoby mladšie ako 18 rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že ich zvádzal k

nemravnému životu.

Za to mu krajský súd podľa § 211 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona uložil trest odňatia
slobody vo výmere 3 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Súčasne krajský súd podľa § 319

Tr. poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal obžalovaný dovolanie, na podklade ktorého Najvyšší
súd SR rozsudkom sp. zn. 1Tdo/30/2024 zo dňa 22.05.2024 rozhodol tak, že podľa § 386 ods. 1 Tr.
poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. poriadku bol rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 1To/53/2019 z 31.03.2021 porušený zákon v ustanoveniach § 10 ods. 1 písm.
b) a § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona v neprospech obvineného A. B. C.. Súčasne podľa § 386 ods.
2 Tr. poriadku zrušil tento rozsudok krajského súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Krajskémusúdu v Prešove podľa § 388 ods. 1 Tr. poriadku prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.

Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku z 22.05.2024 uviedol, že v skutkovej vete
rozsudku krajského súdu absentuje hroziaci následok – vydanie osoby mladšej ako osemnásť rokov
nebezpečenstvu spustnutia, ktorý je obligatórnou súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty
trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Absencia
kompletného vyjadrenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu v skutku neumožňuje

právne kvalifikovať tento skutok ako trestný čin. Krajský súd teda uznal obžalovaného za vinného zo
spáchania skutku, ktorý nevykazuje znaky prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211
ods. 1 písm. a) Tr. zákona (a ani iného trestného činu), z dôvodu nenaplnenia objektívnej stránky
skutkovej podstaty tohto trestného činu. Súčasne Najvyšší súd SR poukázal na ust. § 391 ods. 2 Tr.
poriadku, podľa ktorého ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len v dôsledku dovolania podaného
v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

Po rozhodnutí dovolacieho súdu obžalovaný doplnil odôvodnenie svojho odvolania podaním
z 10.10.2024 označeným ako vyjadrenie. V ňom zo svojho uhla pohľadu zhrnul priebeh súdneho konania
a jeho obranu. Zotrval na tom, že v predchádzajúcom konaní nebol rešpektovaný jazykový výklad slov
použitých v jednotlivých zákonoch, a to tak vo vzťahu k definovaniu detskej pornografie, ako aj vo vzťahu

k výrazom spustnutie, nemravný život a záhaľčivý život. Má za to, že pokiaľ mládež nad 15 rokov môže
mať pohlavný styk a samotný pohlavný styk obnažených tiel nie je mravným ohrozovaním mládeže, tak
ani fotenie obnaženého tela so súhlasom fotenej osoby mladšej ako 18 rokov nemôže byť porušením
žiadneho zákona a ani nemôže byť v rozpore so zásadami morálky. Pokiaľ sa spomínajú všeobecné
morálne zásady občianskej spoločnosti, tak ich je podľa obžalovaného potrebné rozpísať, alebo aspoň

uviesť ich zdroj.

Za tohto stavu krajský súd ako súd odvolací, viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom,
v súlade s ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku opätovne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

V rozsudku sp. zn. 1Tdo/30/2024 Najvyšší súd SR skonštatoval, že pre absenciu popisu následku
v skutkovej vete rozsudku krajského súdu sp. zn. 1To/53/2019 skutok nevykazuje všetky znaky prečinu
ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ale ani iného trestného

činu. V skutkovej vete podľa neho totiž nie je vyjadrený hroziaci následok – vydanie osoby mladšej ako
osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia.

Podľa § 391 ods. 1 Tr. poriadku orgán, ktorému bola vec prikázaná, je viazaný právnym názorom, ktorý
vyslovil vo veci dovolací súd, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil.

Podľa odseku 2 ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech
obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

V predmetnej veci bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 1To/53/2019 dovolacím súdom zrušený len
v dôsledku dovolania podaného v prospech obžalovaného. V tomto konaní tak nemôže dôjsť ku zmene

rozhodnutia v neprospech obžalovaného. Viazaný právnym názorom dovolacieho súdu preto krajský
súd nemôže dospieť k inému záveru, než že skutok nie je trestným činom a že je teda daný dôvod
oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku.

Vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného krajský súd skúmal aj to, či nie je daný dôvod pre

oslobodenie spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku, teda že nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Zistil však, že v konaní bolo preukázané, že skutok, pre ktorý
bol obžalovaný stíhaný, sa stal.

V tomto smere poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu z 26.06.2019,

ako aj na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 31.03.2021, v ktorom súdy podrobne rozviedli, na
základe ktorých dôkazov majú obhajobu obžalovaného za vyvrátenú a ktoré dôkazy ho usvedčujú,
keď k hodnoteniu svedeckých výpovedí H. I., J. K. a L. I. okresný súd nepristupoval mechanicky,
ale ich výpovede hodnotil kriticky aj z pohľadu ďalších vykonaných dôkazov. Takýmito dôkazmi súnajmä fotografie zhotovené obžalovaným, na ktorých sú zobrazené obnažené časti tiel maloletých
poškodených. Ďalej sú takýmito dôkazmi aj znalecké posudky znalkýň B. J. O. – P. a B. Q. B., ale aj
znalecký posudok z odboru elektrotechnika A. B. D.. Obsah uvedených dôkazov popísal prvostupňový

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, preto na toto odôvodnenie odvolací súd poukazuje.

V odôvodnení rozsudku z 31.03.2021 sa krajský súd podrobne vysporiadal aj s odvolacími námietkami
skutkovéhocharakteruanatotoodôvodnenieajnaďalejpoukazuje,pretožeargumentáciavtomtosmere
zostala zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR nedotknutá. Zrušené rozhodnutie je potrebné aj

naďalej považovať za materiálne existujúce a strany trestného konania sa môžu s jeho odôvodnením,
resp. s tou časťou, ktorá nebola dotknutá zmenou, oboznámiť (uzn. NS ČR sp. zn. 7Tdo 804/2013).
Na odôvodnenie rozsudku z 31.03.2021 krajský súd poukazuje aj pokiaľ ide o námietky obžalovaného
vyjadrené v jeho podaní z 10.10.2024. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/30/2024 totiž
argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa skutkových okolností a ich hodnotenia nespochybnil. Vytkol
však, že v skutkovej vete napadnutého rozsudku krajského súdu absentuje vyjadrenie hroziaceho

následku, a že vyjadrenie sa krajského súdu k hroziacemu následku v odôvodnení rozsudku je síce
dôležité, ale právne nedostatočné, pretože právne záväzné účinky rozhodnutia súdu sa spájajú výlučne
s výrokom rozsudku a nie s jeho odôvodnením.

Osobitne považuje za potrebné krajský súd zvýrazniť, že nebol zistený žiadny podstatný dôvod, pre

ktorý by mal považovať výpovede poškodených a znalecký posudok B. J. O. – P. za dôkazy nepravdivé
a nezákonné.

Pokiaľ obhajoba označuje svedecké výpovede poškodených za nezákonné s odôvodnením, že im boli
kladenékapciózneasugestívneotázky,jepotrebnéuviesť,žeobžalovanýpočashlavnéhopojednávania

prípustnosť položených otázok nenamietal a že aj sám kládol svedkyniam otázky podobného druhu.
Predovšetkým je však potrebné zdôrazniť, že skutkové zistenia napadnutého rozsudku sú založené
na tých častiach svedeckých výpovedí, v ktorých svedkyne súvisle spontánne uvádzali všetko, čo
samé o veci vedia, a neboli tak ovplyvnené spôsobom kladenia otázok zo strany vypočúvajúcich. Preto
uvedená námietka obžalovaného nemá opodstatnenie.

Napokon ani odvolací súd nezistil žiaden motív, ktorý by poškodené mohol viesť k tomu, aby
obžalovaného krivo obvinili zo stíhanej trestnej činnosti. Naopak, vierohodnosť ich výpovedí posilňuje
spôsob spáchania činu obžalovaným (modus operandi), ktorý poškodené nezávisle na sebe popisujú
v podstatných bodoch rovnako.

Na základe uvedeného má odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, pre ktorý
sa trestné stíhanie vedie sa stal, avšak z vyššie uvedených dôvodov nie je trestným činom.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd jednomyseľne napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol

obžalovaný uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zrušil a sám vo veci rozhodol rozsudkom tak,
že ho podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil aj vo vzťahu ku skutku v obžalobe
právne kvalifikovanom ako zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.
zákona. Nedotknutý ostal výrok napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bol obžalovaný podľa
§ 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin

prechovávania detskej pornografie podľa § 370 Tr. zákona.

Z uvedených dôvodov súčasne krajský súd podľa § 319 Tr. poriadku zamietol odvolanie prokurátora.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.