Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010554
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120010554.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Lucie Bašistovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.08.2024, v trestnej
veci proti obžalovanému A. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, o odvolaniach
obžalovaného a poškodenej C. D. A. a.s. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/15/2020
zo dňa 30.11.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného A. B. a poškodenej C. D. A. a. s.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného A. B. vinným z prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 158 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 01.07.2019 v čase 13:00 hod. viedol nákladné motorové vozidlo zn. Iveco Daily, EČ: A. po ul.

E. v obci F. v smere k potravinám G., kde porušil ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o
cestnejpremávkeozmeneadoplneníniektorýchzákonovapočasjazdynedodržalpotrebnúvzdialenosť
medzi vozidlami a prednou časťou narazil do zadnej časti vozidla Škoda Octavia, EČ: B. idúceho pred
ním, ktorého vodič H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., okr. B., reagoval prudkým brzdením na vzniknutú
dopravnú situáciu pred ním. Vodič vozidla Škoda Octavia, H. I. pri dopravnej nehode utrpel zranenie a
to podvrtnutie krčnej chrbtice a podvrtnutie driekovej chrbtice s dobou liečenia 30 až 31 dní.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 158 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38
ods. 2 Tr. zákona, pri nezistení poľahčujúcich ani priťažujúcich okolností uvedených v § 36 a §
37 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona výkon uloženého trestu mu podmienečne odložil a podľa § 50 ods.1 Tr. zákona mu určil
skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr.

zákona obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 18
(osemnásť) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný prostredníctvom
svojho obhajcu, ktoré dodatočne aj písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania namietal, že
napadnutý rozsudok je založený na nedostatočnom a nesprávnom zistení skutkového stavu veci ako

aj na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ktorý podľa jeho názoru nie je trestným činom
ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, nakoľko nie je naplnený obligatórny znak skutkovej podstaty
a to porušenie dôležitej povinnosti podľa osobitného zákona. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
tak, ako to aj sám uvádzal v odôvodnení rozsudku, v rozhodujúcej miere z výsluchu poškodeného z
prípravného konania a to najmä z toho dôvodu, že svedok musí pod hrozbou trestnoprávneho postihu
vypovedať všetko, čo vie o skutku a nesmie vedome klamať (okrem výnimiek uvedených v § 129 a

§ 130 Tr. poriadku), naopak obvinený má právo uvádzať na svoju obranu čokoľvek, teda aj vedome
klamať s výnimkou, že nesmie nikoho vedome krivo obviniť. Takéto právne nazeranie na vec je vrozpore s procesnými oprávneniami, ktoré Trestný poriadok priznáva osobe obvinenej z trestného
činu a automaticky ho stavia do polohy nedôveryhodnej osoby. Procesné oprávnenie obvineného
nemôže mať bez ďalšieho za následok znehodnotenie výpovednej hodnoty jeho výpovede, v opačnom

prípade by sa toto oprávnenie stalo absolútne obsolentným ustanovením, pretože všetko, čo by o
skutku vypovedal obvinený, by bolo považované za vyfabrikované, čím by sa potieralo základné právo
obvineného na obhajobu a tým sa slobodne rozhodnúť, akým spôsobom pristúpi k vlastnej obhajobe.
Ďalšia argumentácia okresného súdu, ktorá má zakladať pravdivosť svedeckej výpovede poškodeného,
mávyplývaťzobžalovanéhonejednoznačnéhopopretiasvedeckejvýpovedepoškodeného.Skutočnosť,

že obžalovaný výslovne nepoprel výpoveď poškodeného, neznamená, že skutok sa stal tak, ako ho
popísal poškodený. Tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom uviedol totožnú vlastnú verziu
priebehu skutkového deja, ktorý sa v určitých parametroch diametrálne odlišuje od popisu skutkového
deja uvádzaného poškodeným. Obžalovaný sa nestotožnil s názorom súdu, že výpoveď poškodeného
sa javila ako organický celok. Výpoveď poškodeného z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom
pojednávanísosúhlasomprocesnýchstránvykonanáprečítanímzápisniceovýsluchusvedka,mápodľa

názoru odvolateľa viaceré trhliny, ktoré narúšajú jej vzájomne na seba nadväzujúcu a ničím nenarušenú
líniu o priebehu skutkového deja. Poškodený vo svojej výpovedi uvádza, „...že už od obce F. smerom na
A. zaregistroval za ním idúcu dodávku bielej farby, ktorá nedodržiavala vzdialenosť za ním a opakovane
sa na neho lepila. Po prejdení úseku za obcou I. videl, že vodič dodávky sa na neho opakovane lepí, a
preto spomalil a odbočil na odstavnú plochu za obcou I. smerom na A.. Vodič dodávky ho nasledoval

a rovnako odbočil na odstavnú plochu. Poškodený s vozidlom nezastavoval. Bola podľa neho plynulá
premávka a aj takýmto spôsobom mu chcel uvoľniť cestu, nakoľko zo správania sa vodiča dodávky
usudzoval, že sa ponáhľa. Ani po tom, čo zišiel mimo cestu na odstavnú plochu, ho vodič dodávky
nepredbehol a pokračoval v jazde za poškodeným smerom na A..“ Táto časť výpovede poškodeného
podľa názoru odvolateľa postráda akúkoľvek elementárnu logiku veci. Pokiaľ poškodený vo svojej

výpovedi tvrdil, že mal opakovane svojím motorovým vozidlom nedodržiavať bezpečnú vzdialenosť
medzi motorovými vozidlami a tak svojou nátlakovou jazdou ho nútiť k rýchlejšej jazde, nakoľko aj
poškodenýsámusudzoval,žeobžalovanýsaponáhľa,potomzostávapodľanázoruodvolateľazostrany
súdu bez akéhokoľvek logického zodpovedania otázka, prečo obžalovaný nasledoval poškodeného na
odstavnú plochu mimo hlavné teleso cestnej komunikácie, keď z výpovede poškodeného vyplýva, že

sa ponáhľal a najracionálnejším a najefektívnejším riešením, ktoré sa v danej situácii ponúkalo, bolo
pokračovať plynulo v smere jazdy a nie nasledovať motorové vozidlo poškodeného na odstavnú plochu,
ktoré malo pre neho vytvárať prekážku v cestnej premávke. Ďalším rozporuplným a nezodpovedaným
zostáva vyjadrenie poškodeného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že po tom, ako vošiel so svojím
osobným motorovým vozidlom do katastrálneho územia obce F. a po prejdení mosta v smere na A.,

poškodený zaregistroval pred sebou vozidlo tmavej farby, ktoré odbočovalo vľavo smerom na J. K. L.,
ktoré malo dávať prednosť protiidúcemu vozidlu smerom z A.. Poškodený mal na prekážku v cestnej
premávke reagovať tak, že postupne spomaľoval rýchlosť svojho vozidla, až ho priviedol do stavu
zastavenia. Pritom z výpovede poškodeného vyplynulo, že obžalovaný sa svojím motorovým vozidlom
mal tlačiť (nedodržiavať dostatočnú vzdialenosť medzi vozidlami) na motorové vozidlo na poškodeného

po celý čas od obce F. až do obce F., teda medzi vozidlami mala byť veľmi malá vzdialenosť, preto
opätovne vyznieva nedostatočne vierohodné tvrdenie poškodeného, keď uvádza, že v relatívne veľmi
krátkom časovom úseku počítanom na pár stotín sekundy, nanajvýš par sekúnd po uvedení svojho
motorového vozidla do stavu nehybnosti bol schopný uskutočniť radu pohybových úkonov spočívajúcich
vo vyhodení prevodového stupňa rýchlosti, zatiahnutí ručnej brzdy, skontrolovaní situácie v cestnej

premávke za ním cez spätné zrkadlo a následne, keď videl v spätnom zrkadle, že nereagoval na
prekážku v cestnej premávke brzdením v uvoľnení ručnej brzdy. Poškodený taktiež odlišne vo svojej
výpovedi opisuje priebeh udalostí po trestnom čine od obsahu výpovede obžalovaného, na ktorú súd
nedal dostatočnú odpoveď. Poškodený vo svojej výpovedi uvádzal, že po tom, ako malo dôjsť k stretu
vozidiel, ostal vo svojom vozidle zakliesnený a z vozidla mu mala pomôcť vystúpiť jemu neznáma žena,

ktorá mu mala následne pomôcť dostať sa za jeho vozidlo, kde poškodený mal spadnúť z nôh a približne
päť minút mal ostať ležať nehybne na zemi pri plnom vedomí. Poškodený po tom, čo sa ukľudnil a
bolesť v oblasti krku a chrbtice zhruba po desiatich minútach ustúpila, zavolal na tiesňovú linku 158, aby
bola dopravná nehoda riadne zdokumentovaná. Poškodený sa vo svojej výpovedi vôbec nezmieňuje
o tom, že po nehodovom deji obžalovaný mal vystúpiť z motorového vozidla a pristúpiť k nemu, aby

zistil, či poškodený je v poriadku a prípadne mu poskytol potrebnú pomoc, ale uvádza iba jemu neznámu
ženu, ktorá mu mala pomôcť vystúpiť zo zakliesneného vozidla a pomôcť mu prejsť za vozidlo. Ak by
táto časť výpovede poškodeného bola založená na pravde, potom je namieste sa pýtať, prečo súd
neposúdil stíhaný skutok aj ako skutok spáchaný v súbehu s trestným činnom neposkytnutia pomocipodľa § 178 Tr. zákona. Ak by obžalovaného zámer po dopravnej nehode smeroval k neposkytnutiu
pomoci poškodenému, aký význam malo, že obžalovaný zostal na mieste dopravnej nehody a čakal
na príchod dopravnej polície, aby táto dopravnú nehodu riadne zdokumentovala. Ak by konal s týmto

zámerom, jednoducho by z miesta dopravnej nehody ušiel, nakoľko technický stav jeho motorového
vozidla a situácia v cestnej premávke mu to umožňovali. Pre uvádzané podstatné rozpory vo výpovedi
poškodeného bez toho, aby na ne bola daná jednoznačná logická odpoveď, ktorá má podklad vo
vykonanom dokazovaní, nie je možné podľa názoru obžalovaného vyhodnotiť výpoveď poškodeného v
súhrneakopravdivúajehovýpoveďopriebehuskutkuaprioriodmietnuťzdôvodu,žesaňouobžalovaný

snažil vyviniť zo skutku kladeného mu za vinu.

Ďalej obžalovaný v podanom odvolaní uviedol, že bolo povinnosťou obžaloby ako nositeľa dôkazného
bremena v konaní pred súdom, ponúknuť súdu také jednoznačné dôkazy, ktoré preukazovali vinu
obžalovaného zo žalovaného skutku. Základnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktorá
nachádza svoje vyjadrenie v základných zásadách trestného konania v § 2 ods. 10 Tr. poriadku, je

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zistiť skutkový stav veci, o ktorom nie sú rozumné
pochybnosti, čo sa v danom prípade nestalo. Obžalobe bol od počiatku vyčítaný nedostatočne zistený
skutkovýstavveci,ktorýbybolobjektivizovanývovecizabezpečenýmianáslednevykonanýmidôkazmi.
Ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali v zmysle uvedenej procesnej zásady, pribrali by
do konania súdneho znalca, ktorý disponuje potrebnými odbornými poznatkami a skúsenosťami pre

zodpovedanie všetkých odborných skutkových otázok relevantných pre právne posúdenie veci, na
základe ktorého by bolo možné právne ustáliť konanie, ktoré bolo v príčinnej súvislosti s následkom,
prípadne ustáliť, či aj na strane poškodeného neexistovalo spoluzavinenie na vzniknutom následku.
Tak orgány činné v trestnom konaní a nakoniec aj súd, vychádzali a uspokojili sa len s výpoveďou
poškodeného ako smerodajného dôkazu pre svoje rozhodnutie, bez toho, aby bol skutkový stav veci

dôsledne zistený na základe všetkých vo veci dostupných dôkazov. Vina obžalovaného musí byť
preukázaná takými dôkazmi, ktoré budú súdu poskytovať najvyššiu mieru istoty o tom, že skutok kladený
mu obžalobou za vinu sa stal, má znaky konkrétneho trestného činu a z jeho spáchania je usvedčovaný
vykonanými zákonnými dôkazmi, ktoré bez akýchkoľvek rozumných pochybností vyvracajú iný priebeh
skutkového deja. Len samotné podozrenie na odsúdenie nestačí. Prezumpcia neviny ako základná

zásada trestného konania, ktorá tvorí imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces vychádza z
toho, že vina musí byť osobe postavenej pred súd preukázaná žalobcom bez akýchkoľvek rozumných
pochybností, teda vyžaduje tu najvyššiu mieru istoty, akú možno od ľudského poznania očakávať.
Požiadavku bezpečného zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností nie je možné považovať
za synonymum, že stačí len pravdepodobnosť, že sa skutok stal a že ho spáchal obžalovaný.

Takýto spôsob súdneho rozhodovania je nutné striktne odmietnuť, nakoľko otvára dvere nezákonným
rozhodnutiam založeným len na určitej miere pravdepodobnosti. Zásada in dubio pro reo, ktorá je
špecifickým výrazom zásady prezumpcie neviny, vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z predpojatého
presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý je mu kladený za vinu, aby dôkazné bremeno spočívalo
na obžalobe a aby prípadné pochybnosti boli využité vždy v prospech obžalovaného. Výrok o vine môže

byť založený vždy len na takých dôkazoch, ktoré boli získané a vykonané zákonným spôsobom a ktoré
úplne vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Záver súdu o
vine obžalovaného musí byť v rovine istoty a nie len v rovine podozrenia. Ďalej odvolateľ poukázal aj
na základnú zásadu trestného konania, v zmysle ktorej žiadny obžalovaný nie je povinný dokazovať
svoju nevinu. Vo všeobecnosti platí, že účelom dokazovania nemá byť vyvrátenie (spochybnenie) neviny

obžalovaného, pre odsúdenie musí byť jednoznačne preukázané, že sa skutok stal, že je trestným činom
a že ho spáchal obžalovaný, ktorý je zaň trestne zodpovedný. Inak musí byť každý obžalovaný spod
obžaloby oslobodený. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať,
že práve obžalovaný je skutočne tou osobou, ktorá žalovaný skutok spáchala. V prípade existencie
akýchkoľvek rozumných pochybností o vine obžalovaného je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho

prospech a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre
odsudzujúci výrok. Odôvodnenie výroku o vine musí byť výrazom úplne jednoznačného záveru, že práve
obžalovanýspáchalskutokuvedenývovýrokurozsudku,čovjehotrestnejvecipodľajehonázorunebolo
dodržané.

Ďalej obžalovaný v podanom odvolaní uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci spočíva v
nesprávnej interpretácii a následnej aplikácii iného hmotnoprávneho ustanovenia – § 17 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o
cestnej premávke“) na zistený skutkový stav veci. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, žeobžalovaný ako vodič nákladného motorového vozidla zn. IVECO Daily, EČV: A., ktoré viedol po cestnej
komunikácii v smere od B. do mesta A. za jasného počasia, suchej vozovky a na prehľadnom úseky
cesty v obci F. spôsobil svojou neopatrnou jazdou dňa 01.07.2019 poškodenému H. I., ktorý viedol

osobné motorové vozidlo zn: Škoda Octavia, EČV:B. ujmu na zdraví a to konkrétne podvrtnutie krčnej
chrbtice a driekovej chrbtice, ktoré si podľa záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom
M. F. vyžiadali vo všeobecnosti pokiaľ ide podvrtnutie krčnej chrbtice dobu liečenia v trvaní 18 až
20 dní a ktoré z medicínskeho hľadiska možno považovať za stredne ťažké zranenie a pokiaľ ide o
podvrtnutie driekovej chrbtice liečenie v trvaní 30 až 31 dní a taktiež sa z medicínskeho hľadiska jedná o

stredne ťažké zranenie. Súd vychádzal z toho, že obžalovaný mal predvídať výskyt možnej prekážky a
takému predpokladu prispôsobiť jazdu vedeného motorového vozidla, čím mal svojím konaním spôsobiť
dopravnú nehodu, ktorej následkom bola ujma na zdraví poškodeného. Tým podľa záveru súdu prvého
porušil už uvedené ustanovenia zákona o premávke na pozemných komunikáciách, z čoho vyvodil,
že svojím konaním inému z nedbanlivosti spôsobil ujmu na zdraví, a to v dôsledku porušenia dôležitej
povinnosti uloženej mu ako vodičovi podľa zákona o cestnej premávke. Z odôvodnenia rozhodnutia

nie je podľa názoru odvolateľa zrejmé, aké myšlienkové postupy viedli okresný súd k záveru, že
sa jedná o porušenie dôležitej povinnosti na úseku cestnej premávky. Súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z toho, že obžalovaný ako vodič v čase nehody s vozidlom jazdil rýchlosťou 50 km/hod.,
bol pripútaný, oddýchnutý, netelefonoval a venoval pozornosť cestnej premávke a taktiež nevyhodnotil,
že ním uvádzaná vzdialenosť pred dopravnou nehodou od vozidla poškodeného nebola adekvátna.

Súd ako príčinu dopravnej nehody zistil jeho oneskorenú reakciu na prekážku v cestnej premávke,
čo nie je pravda. Pokiaľ došlo k vytvoreniu cestnej prekážky, reagoval na zmenu v cestnej premávke
ihneď. Časové rozmedzie, v ktorom má vodič možnosť reagovať na zmenu v cestnej premávke, nie je
možné fixne, tak ako sa to snaží predostrieť súd, určiť vo vymedzení fyzikálnej veličiny „stotiny“. Stále
je nutné posúdiť individuálne okolnosti prípadu ako aj osobu a osobné vlastnosti páchateľa. Uvedená

skutočnosť vyplýva zo samotnej zložky nedbanlivostného zavinenia, kde je potrebné skúmať mieru
opatrnosti nie len všeobecne (objektívne), pri ktorej sa vyžaduje zachovanie miery opatrnosti od každého
rovnakú, ale predovšetkým skúmanie individuálnej miery opatrnosti, ktorú je schopný páchateľ vynaložiť
v konkrétnom prípade.

V zmysle § 17 ods. 1 zákona o cestnej premávke vodič je povinný za vozidlom idúcim pred ním
dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič
vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví. Porušenie povinností vodiča v rozsahu,
ako je to vyššie uvedené, nie je možné podľa názoru odvolateľa považovať za porušenie dôležitej
povinnosti tak, ako to vyhodnotil súd prvého stupňa. Za porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej z

postavenia vodiča tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 158 ods.1 Tr. zákona s poukazom na § 138
písm. h/ Tr. zákona podľa ustálenej súdnej praxe nemožno mechanicky pokladať porušenie akéhokoľvek
predpisu, vyhlášky o pravidlách cestnej premávky, resp. zákona, ale len porušenie takej povinnosti, ktorá
podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Medzi porušením takejto povinnosti a
následkom trestného činu musí byť preukázaná príčinná súvislosť. V odôvodnení rozhodnutia absentujú

konkrétne dôvody, ktoré viedli súd k záveru, že konanie obžalovaného právne posúdil ako porušenie
dôležitej povinnosti uloženej mu ako vodičovi zákonom o cestnej premávke, ktoré je obligatórnou
náležitosťou skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona a ktorej neexistencia
vedie k nedôvodnosti trestného stíhania pre daný trestný čin, nakoľko nie je naplnený formálny znak
skutkovej podstaty daného trestného činu.

Okresný súd podľa názoru odvolateľa pochybil aj pri individualizácii trestu a jeho výmery podľa § 34 ods.
3, ods. 4 Tr. zákona, keď nevzhliadol existenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 a/ – o/ Tr.
zákona. Obžalovaný mal za to, že súd nesprávne právne posúdil neexistenciu poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. k/

Tr. zákona napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní boli vykonané listinné dôkazy o tom, že tak
materiálna ako aj imateriálna škoda, ktorá vznikla ako následok skutku, ktorý mu je kladený za vinu,
bola poškodenému dobrovoľne a v celosti uhradená, čím došlo zo strany konajúceho súdu k porušeniu
ustanovenia § 34 ods. 4, § 38 ods. 3 Tr. zákona pri ukladaní druhu a výmery trestu v jeho neprospech.
Taktiež mal za to, že súd pochybil v úvahách o výške ukladaného trest zákazu činnosti v trvaní dvoch

rokov, pretože ho považuje za neprimerane prísny, nevystihuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti ani
z hľadiska generálnej prevencie ako aj individuálnej represie a predovšetkým tento uložený trest bude
mať priamy vplyv aj na iné osoby (manželku), nakoľko jeho jediným podstatným zdrojom obživy je
vykonávanie cestnej dopravy od roku 2014, ktorú vykonáva na základe živnostenského oprávnenia as prihliadnutím na príjem manželky a ich výdavky a to predovšetkým na výšku úverového zaťaženia,
nebude schopný si minimálne plniť svoje záväzky voči banke, čím sa priamo vystavia ohrozeniu straty
bývania. Príjmová a výdavková časť jeho rodinného rozpočtu bola súdu zdokladovaná na základe

listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Mal za to, že účel trestného konania – potrestanie
páchateľa bolo možné dosiahnuť uložením trestu odňatia slobody vo vyššej výmere ukladaného trestu
odňatia slobody, prípadne určiť dlhšiu skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia aj s probačným
dohľadom a nie ukladaním trestu zákazu činnosti, ktorý bude citeľnou ujmou na právach iných osôb.

V neposlednom rade bolo potrebné podľa odvolateľa dať do pozornosti odvolaciemu súdu záznam o
preverení oznámenia škodovej udalosti zo dňa 01.07.2019 č.l. 62-63 súdneho spisu, z ktorého okrem
iného vyplývalo, že mu za spáchaný skutok, ktorý je mu kladený za vinu, bola uložená sankcia –
napomenutie podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 o priestupkoch pre porušenie § 4 ods.
1 písm. c/ zákona o cestnej premávke, v čom obžalovaný vidí porušenie článku 4 Protokolu č. 7 k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebyť dvakrát trestaný v tej istej veci. Uloženie

sankcie v správnom a aj trestnom konaní za ten istý skutok je prejavom protiústavnosti a porušením
zásady ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci) vo vzťahu k neskoršiemu trestu. Podľa Dohovoru
trestnú povahu majú všetky priestupky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. podľa
Zákona o priestupkoch. Z uvedeného bolo možné vyvodiť záver, že všetky priestupky proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 zákona o priestupkoch majú „trestnú“ povahu

v zmysle Dohovoru, čím uloženie sankcie v priestupkovom konaní vytvorilo prekážku ne bis in idem
v neskoršom trestnom konaní. Na základe podaného odvolania obžalovaný navrhol, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 321 ods.1 písm. a/, b/, c/, d/ a e/
Tr. poriadku a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj poškodená C. D.
A. a. s., v ktorom uviedla, že v priebehu trestného konania si uplatnila riadne a včas dňa 04.12.2019
nárok na náhradu škody vo výške 256,81,- eur a to v trestnom konaní vedenom na OR PZ, ODI
Prešov pod ČVS: ORP-215/DI-PO-2019. Svoj nárok doložila aj listinnými dôkazmi, ktoré preukazujú

výšku škody, ktorá jej konaním obžalovaného vznikla, v dôsledku úhrady zdravotnej starostlivosti za
jej poistenca poškodeného H. I.. V prílohe priložila fotokópiu uplatnenia nároku v adhéznom konaní zo
dňa 04.12.2019. Poukázala aj na ust. § 46 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého má poškodený právo v
prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť
nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy,

nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí
v konaní o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému
škodu uvedenú v § 46 ods. 1 Tr. poriadku, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil,

akbolnárokriadneavčasuplatnený.Podľa§288ods.1Tr.poriadku,akpodľavýsledkudokazovanianie
je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti
na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo
by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
V napadnutom rozsudku úplne absentuje výrok o náhrade škody poškodenej a to napriek tomu, že bol

riadne a včas uplatnený a preukázaný v trestnom konaní. Poškodená poisťovňa preto navrhla, aby súd
prvého stupňa vydal uznesenie, ktorým doplní rozsudok o výrok o náhrade škody a uloží obžalovanému
povinnosť nahradiť poškodenej škodu vo výške 256,81,- eur.

Na základe podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.

poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Keďže krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania, podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku, preskúmal odvolaniami napadnuté výroky rozsudku a po takomto preskúmaní
dospel k uvedeným záverom.V posudzovanom prípade ide o v poradí druhé rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, keď
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/1/2021 zo dňa 10.06.2021 krajský súd zrušil rozsudok

Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/15/2020 zo dňa 27.10.2020 a okresnému súdu nariadil, aby vo veci
znovu konal a rozhodol. Dôvodom tohto predchádzajúceho postupu okresného súdu bol v podstate
nedostatočne zistený skutkový stav, keď krajský súd na verejnom zasadnutí dopočul poškodeného H.
I., čo okresný súd nevykonal, kde poškodený uviedol, že nie je pravdou, aby poškodený so svojím
vozidlom prudko brzdil, normálne zabrzdil, pretože vozidlo pred ním odbočovalo vľavo smerom na J. K.

L., on za ním zostal stáť vo vzdialenosti asi 1 až 1,5 metra, obžalovaný sa ho po nehode vôbec nepýtal
na jeho zdravotný stav, ale zavolal mužovi, ktorý tam prišiel, rozprávali sa medzi sebou a ukazovali
prstom na hlavu, pomoc mu poskytovala nejaká pani, obžalovaný sa na neho s vozidlom lepil. Na otázku
predsedníčky senátu uviedol, že obžalovaný v obci F. za ním jazdil vo vzdialenosti asi 20 až 30 metrov,
nevidel ho v spätnom zrkadle, vozidlo, ktoré išlo pred ním, videl vo vzdialenosti asi 50 metrov, že chcelo
odbočiť. Poškodený zotrval na tom, že obžalovaný ho vozidlom prenasledoval, chcel, aby ho predišiel,

preto za obcou I. zišiel z cesty na odstavnú plochu, avšak poškodený zišiel za ním a ďalej pokračoval
v jazde za ním. Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní na okresnom súde
dňa 27.10.2020 vypovedal, že sa bezprostredne pred zrážkou pohyboval s vozidlom rýchlosťou 50 km/
hod. za pred ním idúcim vozidlom poškodeného vo vzdialenosti asi 30 metrov, považoval krajský súd
za potrebné, aby okresný súd ustálil, čo bolo príčinou dopravnej nehody, keď tak prokurátor v podanej

obžalobe ako aj okresný súd ustálili ako príčinu dopravnej nehody porušenie ustanovenia § 17 ods.1
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, teda že obžalovaný nedodržal potrebnú vzdialenosť medzi
vozidlami, pričom tak obžalovaný ako aj poškodený vo svojich výpovediach v podstate zhodne uvádzali,
že bezprostredne pred nehodou jazdil obžalovaný so svojím vozidlom vo vzdialenosti asi 30 metrov za
pred ním idúcim vozidlom poškodeného.

V zmysle pokynov uvedených v rozhodnutí krajského súdu, prvostupňový súd doplnil dokazovanie a
dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom vykonané, následne vyhodnotil a uviedol, na základe ktorých
skutočností a dôkazov dospel k záveru, ktorý prezentoval vo výroku napadnutého rozsudku.

Krajský súd konštatuje, že tak obžalovaný ako aj poškodený H. I. vo svojich výpovediach zhodne uviedli,
že k nehode došlo tak, že obaja viedli motorové vozidlá v smere od B. na A., vozidlo, ktoré jazdilo pred
poškodeným v obci F., odbočovalo vľavo v smere na J. K. L. a že obžalovaný so svojím vozidlom zozadu
vrazil do vozidla poškodeného. Taktiež nebolo sporným, že po tejto zrážke bol poškodený H. I. ošetrený
v chirurgickej ambulancii v K. N. H. J. B., pričom aj znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

súdne lekárstvo ešte v prípravnom konaní dospel k záveru, že poškodený pri nehode utrpel podvrtnutie
krčnejchrbticeapodvrtnutiedriekovejchrbtice,ktorésivyžiadaliliečeniespojenéspráceneschopnosťou
v trvaní 30-31 dní. Sporným bolo, kto dopravnú nehodu zavinil.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 27.10.2020 pred súdom prvého stupňa poprel spáchanie

skutku, kladeného mu za vinu obžalobou, keď vyhlásil, že je nevinný, následne zopakoval svoju výpoveď
z prípravného konania a doplnil, že do vozidla idúceho pred ním narazil, lebo auto pred ním prudko
zabrzdilo a bez dania znamenia o zmene smeru jazdy odbočovalo doľava a poškodený ešte stihol
zabrzdiť, on však už nie, pretože riadil ťažšie a väčšie auto, preto mal aj dlhšiu brzdnú dráhu. V čase
spáchania skutku jazdil rýchlosťou 50 km/hod. a vzdialenosť od auta pred ním bola cca 30 m.

Zo spáchania skutku tak, ako je tento kladený za vinu obžalovanému, je tento usvedčovaný
predovšetkým výpoveďou poškodeného H. I., ktorý uviedol, že už od obce F. smerom na A. začal
registrovať za ním idúcu dodávku, bielej farby, ktorej vodič už vtedy nedodržiaval vzdialenosť za ním a
opakovane sa na poškodeného zozadu „lepil“. Takto pokračoval za poškodeným až do obce F., kde pri

vjazde do obce a po prejdení mosta v smere na A., poškodený zaregistroval pred sebou vozidlo tmavej
farby, ktoré odbočovalo vľavo smerom na J. K. L., ale dávalo prednosť protiidúcemu vozidlu. Poškodený
na toto reagoval tak, že so svojím vozidlom spomalil a zastavil. Následne pocítil od zadnej časti vozidla
veľký náraz, ktorý odsunul jeho vozidlo asi päť metrov dopredu.

Ani krajský súd na základe takto vykonaného dokazovania nemal pochybnosti o tom, že predmetná
nehoda, ktorá sa odohrala dňa 01.07.2020 okolo 12:00 hod., sa udiala za jasného počasia, na suchej
vozovke a na prehľadnom úseku cesty v obci F.. Rovnako poškodený aj obžalovaný uviedli, že predpoškodeným jazdilo vozidlo tmavej farby, ktoré odbočovalo vľavo a z toho dôvodu poškodený pred týmto
autom zabrzdil a počkal na to, kým odbočí vozidlo idúce pred ním.

Preustáleniepriebehuapríčinydopravnejnehodysakrajskémusúdujavípodstatnýmznaleckýposudok
znalca z odboru cestná doprava, odvetvie nehody v cestnej doprave, následne v znaleckom posudku
uviedol, že vo vyšetrovacom spise sa nenachádzala fotodokumentácia z dopravnej nehody, ktorú si
znalec vyžiadal od okresného súdu z F. A. a.s., z ktorej bol zrejmý rozsah poškodenia motorových
vozidiel obžalovaného a poškodeného. Ak vodič poškodený jazdil s vozidlom rýchlosťou 40 km/hod.,

potom reagoval v čase 2,36 s pred zrážkou a vo vzdialenosti cca 18 metrov pred odbočujúcim vozidlom,
po zrážke vozidlo poškodeného prešlo asi 2,3 metra. Zo simulácie v PC crash na základe rozsahu
poškodeniavozidiel,keďženedošlokaktiváciiairbagov,nárazovárýchlosťvozidlazn.IvecoDailybola20
km/ hod. ± 5%. Ak je uvažované, že vozidlo obžalovaného sa pred nehodou pohybovalo, ako to uvádzal
obžalovaný, rýchlosťou 50 km/hod., potom začal reagovať 1,99 sekundy pred zrážkou vo vzdialenosti
cca 23 metrov. Bezpečná pozdĺžna vzdialenosť medzi vozidlami potom mala byť 15,81 metra a ak je

pravdou, že vodiči jazdili rýchlosťami, ako uvádzali, vzdialenosť medzi vozidlami bola 4,6 metra. Príčinou
nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla zn. Iveco Daily ev. č. A.,
ktorý nedodržal bezpečnú pozdĺžnu vzdialenosť za vozidlom zn. Škoda Octavia ev. č. B..

Aj krajský súd na základe uvedeného dokazovania dospel k záveru, že obžalovaný porušil dôležitú

povinnosť uloženú mu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, keď obžalovaný ako vodič, bol povinný za vozidlom idúcim pred ním dodržiavať takú
vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho
pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví. Nevychádzal pritom len z výpovede poškodeného, ale
prihliadal aj na výpoveď obžalovaného a najmä na nestranný a objektívny dôkaz v tomto konaní a to

znalecký posudok znalca z odboru cestná doprava, odvetvia technický stav cestných vozidiel, nehody
v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel. Neuveril potom výpovedi obžalovaného a napokon
ani poškodeného v tom, že by obžalovaný so svojím vozidlom jazdil vo vzdialenosti 20-30 metrov,
teda vo vzdialenosti nad 15,81 metra, pretože by v opačnom prípade bol podľa záverov znaleckého
posudku so svojím vozidlom zastavil tak, že by nedošlo k zrážke s vozidlom, ktoré viedol poškodený.

Krajský súd konštatuje, že ani okresný súd pri hodnotení dôkazov nevychádzal z toho, že poškodený
hovorí pravdu a obžalovaný klame. V dôvodoch napadnutého rozsudku okresného súdu podrobne na
str. 6 a 7 rozsudku dôvodil, prečo neuveril argumentácii obžalovaného o vytvorení prekážky, s ktorou
argumentáciou sa aj krajský súd stotožňuje.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
vodičjepovinnýzavozidlomidúcimprednímdodržiavaťtakúvzdialenosť,abymoholvčasznížiťrýchlosť
jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví.

Podľa ustálenej súdnej praxe nedodržanie dostatočnej vzdialenosti od pred ním idúceho motorového

vozidla je porušením dôležitej povinnosti vodiča, pretože má spravidla za následok ujmu na zdraví,
resp. poškodenie vozidla. Vo všeobecnosti porušenie dôležitej povinnosti vodiča motorového vozidla je
najmä také porušenie, ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť a hmotnosť motorových vozidiel môže mať
za následok vážnu dopravnú nehodu a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti taký následok v skutočnosti
má (R33/1972). Nepochybne pokiaľ mal obžalovaný so svojím vozidlom jazdiť 15,81 metra za pred

ním idúcim vozidlom a jazdil vo vzdialenosti 4,6 metra, má takéto porušenie za následok vznik
zrážky. Správne zistenému skutkovému stavu okresným súdom zodpovedá potom aj správna právna
kvalifikácia skutku ako prečinu ublíženia na zdraví v zmysle § 158 Tr. zákona, keďže obžalovaný inému
z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa § 17 ods. 1
zákonač.8/2009Z.z.,teda,žeobžalovanýpočasjazdynedodržalpotrebnúvzdialenosťmedzivozidlami

a prednou časťou narazil do zadnej časti vozidla idúceho pred ním. Krajský súd dáva do pozornosti, že
ust. § 158 Tr. zákona nemá odseky, nepovažoval za nutné rušiť rozsudok Okresného súdu Prešov len
za účelom opravy právnej kvalifikácie trestného činu ako § 158 Tr. zákona bez odseku 1.

Správne postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému, keď mu uložil trest odňatia

slobody vo výmere 4 mesiacov (na spodnej hranici trestnej sadzby), ktorý mu podmienečne odložil
na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný
nahlásil poistnú udalosť v poisťovni, teda že sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného
činu, s tým by bolo možné súhlasiť, zároveň však bolo potrebné prihliadať aj na skutočnosť, žeobžalovaný bol v minulosti odsúdený pre obdobný trestný čin a aj keď došlo k zahladeniu odsúdenia,
keďže sa obžalovaný osvedčil v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia
a vykonal trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní dvoch rokov ešte

18.02.2011, nemení to nič na skutočnosti, že zahladením odsúdenia sa zahladil trest, nie skutočnosť,
že došlo ku spáchaniu skutku. Obžalovaný sa po skutku 29.09.2019 dopustil opätovne priestupku na
úseku cestnej dopravy, keď prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť, za čo mu bola uložená pokuta 50,-
eur, následne prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť aj 13.07.2020, za čo mu bola uložená pokuta 100,-
eur, 19.10.2020 používal počas vedenia motorového vozidla mobilný telefón, 30.03.2021 nemal zapnuté

bezpečnostné pásy, 15.03.2023 neposlúchol pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného
zariadenia, 06.07.2023 znovu prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť. Za takejto situácie, keď obžalovaný
ako vodič sa aj pred dopravnou nehodou dopustil trinástich priestupkov na úseku dopravy, nebolo
možné rozhodnúť inak, ako mu uložiť aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov,
keďže v jeho osobe ide o nedisciplinovaného vodiča, ktorý napriek tomu, že sa proti nemu viedlo
trestné stíhanie, naďalej porušoval dopravné predpisy. Pokiaľ ide o pomer poľahčujúcich a priťažujúcich

okolností, od 06.08.2024 došlo k zmene právnej úpravy a na výšku trestu v posudzovanom prípade
by nemal pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností vplyv. Krajský súd považuje okresným súdom
uložený trest za primeraný a dostatočný, a to tak z hľadiska individuálnej prevencie, ako aj generálnej
prevencie.

Čo sa týka obžalovaným namietanej zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom), ktorú opäť
obžalovaný namietal vo svojom odvolaní, krajský súd sa ňou zaoberal aj v svojom predchádzajúcom
rozhodnutí. V prejednávanom prípade sa obžalovanému kladie za vinu spôsobenie poškodenia zdravia
poškodenému, za čo nebol a ani nemohol byť postihnutý v priestupkovom konaní, kde bol postihnutý za
porušenie dopravných predpisov, nie však za spôsobenie ujmy na zdraví.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody vo vzťahu k poškodenej C. D. A. a.s., krajský súd uvádza,
že poškodená si včas ešte pred skončením vyšetrovania, podaním zo dňa 04.12.2009 (na čl. 28
vyšetrovacieho spisu) uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 256,81,- eur. Na hlavnom pojednávaní
dňa 27.10.2020 okresný súd pochybil, pokiaľ o takto riadne a včas uplatnenom nároku poisťovne

nerozhodol. Predchádzajúci rozsudok bol poisťovni C. doručený dňa 07.12.2019, proti tomuto rozsudku
poškodená poisťovňa nepodala odvolanie. Keďže podľa § 327 ods.2 Tr. poriadku, ak bol napadnutý
rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom
konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Keďže v predchádzajúcom odvolacom konaní
podal odvolanie len obžalovaný, nemohol krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu tak, žeby

zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenej poisťovni, pretože by bol takýto postup v rozpore
s citovaným ustanovením § 327 ods. 2 Tr. poriadku, išlo by o rozhodnutie v neprospech obžalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže krajský súd nezistil dôvody pre zmenu alebo zrušenie napadnutého
rozsudku, postupom podľa 319

Tr. poriadku, odvolania obžalovaného a poškodenej C. D. A. a.s. ako nedôvodné zamietol.

K ďalším námietkam obžalovaného, že by okresný súd mal zisťovať, či a ako jazdil obžalovaný v I., teda
niekoľko kilometrov pred nehodou, či ako sa správal po nehode, krajský súd uvádza, že v tomto smere
nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie, keďže súd preukazuje len spáchanie skutku uvedeného

v obžalobe.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.