Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/84/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124010531
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2124010531.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.

Rastislava Kresla a Mgr. Stanislava Kováča (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 12T/3/2024-207 zo dňa 09.05.2024, na verejnom zasadnutí konanom
v Trnave dňa 17.09.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovaný

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., hlásený trvalý pobyt D. XXX, okr. Trnava,

sa uznáva za vinného, že

dňa 26.10.2023 v čase okolo 13.45 hod. na chodníku pred obytným domom s popisným číslom X E.

F. G. H. I. C. vulgárne nadával J. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je spolužiakom jeho syna a s ktorým mal
mať maloletý v uvedený deň konflikt, v dôsledku čoho obžalovaný chytil poškodeného zozadu za krk
a vyhrážal sa mu, že mu najebe, že vypľuje všetky zuby, zoberie ho do kufra, vyvezie z Trnavy a prestrelí
mu kolená,

teda

inému sa vyhrážal ťažkou ujmou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu,

čím spáchal

úmyselný prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona.

Za to mu ukladá

Podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon
uloženého trestu podmienečne odkladá a podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu
podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom na 1 (jeden) rok.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona, počas

skúšobnej doby podmienečného odsúdenia obmedzenia a povinnosti:- zákaz akéhokoľvek kontaktu s J. A., nar. XX.XX.XXXX, vrátane kontaktu prostredníctvom elektronickej
komunikačnej služby alebo inými prostriedkami,
- príkaz nepriblížiť sa k J. A., nar. XX.XX.XXXX, na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len “TZ“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) TZ na tom skutkovom
základe, že
dňa 26.10.2023 v čase okolo 13.45 hod. na chodníku pred obytným domom s popisným číslom X E.

F. G. H. I. C. vulgárne nadával J. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je spolužiakom jeho syna a s ktorým mal
mať maloletý v uvedený deň konflikt, v dôsledku čoho obžalovaný chytil poškodeného zozadu za krk
a vyhrážal sa mu, že mu najebe, že vypľuje všetky zuby, zoberie ho do kufra, vyvezie z Trnavy a prestrelí
mu kolená,

Za tento skutok uložil obžalovanému podľa § 360 ods. 2 TZ, § 38 ods. 2 TZ podmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 10 mesiacov, so skúšobnou dobou s probačným dohľadom na 18 mesiacov, so
zákazom kontaktu a príkazom nepriblíženia sa k maloletému J. A.. Poškodený J. A. bol s náhradou
škody odkázaný na civilný proces,

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v lehote odvolanie obžalovaný, pričom prokurátor sa práva
na podanie odvolanie vzdal.

Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným dňa 20.05.2024.
Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, keď okresný súd vykonal prvé a jediné hlavné

pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného, ktorý riadne požiadal o odročenie pojednávania zo
zdravotných dôvodov, k čomu predložil lekársku správu. Sudca na to však reagoval vágnym
a neštandardným spôsobom tým, že ospravedlnenie neakceptuje, k čomu neuviedol žiaden dôvod.
Na pojednávaní potom sudca nevykonal prakticky žiadne dokazovanie a bezdôvodne zamietol dôkazy
navrhnuté obhajobou, a to výsluch obžalovaného a maloletých svedkov A. a K.. Na výpovedi uvedených

svedkov je pritom postavená celá obžaloba a na rozpory v ich výpovediach obhajobou neustále
poukazuje. Obžalovaný sa týmto nemôže fakticky brániť proti ich tvrdeniam. Súd tiež zamietol navrhnutý
výsluch riaditeľky ZŠ H. k dôveryhodnosti svedka A.. Nesprávne bol trestný čin stotožnený práve
osobe obžalovaného napriek zrejmej znalosti prokuratúry i súdu v otázke príčiny samotného konfliktu
medzi obžalovaným a poškodeným, ktorému malo predchádzať fyzické napadnutie syna obžalovaného

poškodeným. Uvedenému súd nevenoval žiadnu pozornosť. Namietal zmenu právnej kvalifikácie
v prípravnom konaní opravným uznesením zo závažnejšieho spôsobu konania – so zbraňou, na
spáchanie na dieťati. V konaní nebolo preukázané naplnenie skutkovej podstaty stíhaného prečinu.
Samotný svedok K. vylúčil fyzické napadnutie, rovnako pôsobí neudržateľne tvrdenie o vyhrážaní
smrťou. Konaním obžalovaného nemohla byť u poškodeného vzbudená dôvodná obava o život

a zdravie, keď s trestným oznámením nepochopiteľne a nelogicky čakal až do druhého dňa. Výpoveď
svedka K. možno hodnotiť vzhľadom na jej znenie a obsahovú stránku štylizácie ako odkopírovanú,
naučenú a v podstate totožnú s výpoveďou poškodeného. Obžalovaný pritom popiera, že by svedok K.
stálvtakejvzdialenosti,abyreálnepočulkonverzáciuspoškodeným.Tvrdeniepoškodenéhooexistencii
zbrane u obžalovaného zakladá zrejmú nedôveryhodnosť tohto svedka a medzi výpoveďami svedkov

je viacero rozporov, na ktoré poukázali na pojednávaní. Lekárska správa predložená obžalovaným
preukazuje fabulačné vyjadrenie poškodeného A., že medzí ním a synom obžalovaného k ničomu
nedošlo, ale preukazuje predchádzajúci konflikt. Pri stíhanom prečine nebezpečného vyhrážania
absentuje ustálenie pohnútky a úmyslu. Navrhuje preto rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vrátiť vec
na nové rozhodnutie.

Prokurátor sa k odvolaniu nevyjadril.

Konanie na odvolacom súdeKrajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry,
obžalovaného a jeho obhajcu.

Obžalovaný a obhajca zotrvali na podanom odvolaní, prokurátor navrhol odvolanie ako nedôvodné
zamietnuť.

Krajský súd, ako odvolací súd podľa § 315 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len “TP“), nezistil dôvody na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 TP ani pre

zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 TP. Následne v zmysle § 317 ods. 1 TP preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť výroku o treste napadnutého rozsudku a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne
dôvodné.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k zisteniu, že okresný súd na hlavnom
pojednávaní vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre objektívne a zákonné rozhodnutie a

na základe takto vykonaného dokazovania správne dospel k zisteniu, že obžalovaný sa dopustil
protiprávneho konania popísaného v skutkovej časti rozsudku, pričom ale nesprávne toto konanie
kvalifikoval ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. a) TZ, nakoľko relevantné skutočnosti uvádzané v skutkovej časti rozsudku
nepreukazujú bezpečne a bez akýchkoľvek pochybností, že by sa obžalovaný dopustil predmetného

trestného činu na chránenej osobe § 139 ods. 1 písm. a) TZ.

Krajský súd je toho názoru, že z pohľadu týchto najzákladnejších kritérií vo vzťahu k vytýkanej právnej
kvalifikácii neboli vyprodukované rozhodné dôkazy dostatočným spôsobom premietnuté do skutkovej
časti rozsudku, ktoré by v posudzovanom prípade vo vzťahu k takémuto trestnému činu v dostatočnej

miere uvedenú právnu kvalifikáciu odôvodňovali. Krajský súd nezistil v popise žiadne také relevantné
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že obžalovaný spáchal predmetný trestný čin v
súvislosti s postavením chránenej osoby.

Odvolací súd dodáva, že v zmysle § 139 ods. 2 TZ (a contrario) možno spáchanie činu na chránenej

osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len vtedy, ak bol trestný
čin spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom takejto osoby. Táto súvislosť pritom musí
byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne, čo nevyhnutne predpokladá, že
páchateľ jednak vie, že poškodený je chránenou osobou (v tomto prípade dieťaťom) a súčasne túto
okolnosť subjektívne spája s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku

trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá, alebo podporuje rozhodnutie
páchateľa spáchať trestný čin. Z toho zároveň vyplýva, že skutok možno právne posúdiť ako spáchaný
na dieťati, iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u obžalovaného podmienené vekom
poškodeného (R 117/2014).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že je potrebné, aby bol vek (postavenie, stav)
poškodeného (v určitej vecnej súvislosti) zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo
podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa, smerujúce k spáchaniu trestného činu). Vo vzťahu
k preskúmavanej veci je nutné konštatovať, že z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku
okresného súdu vôbec nevyplýva, že by vek poškodeného bol motivačným faktorom, ktorý založil

alebo podporil jeho rozhodnutie spáchať predmetný skutok. Inými slovami, zo skutkovej vety explicitne
nevyplýva, že by obžalovaný faktor veku chcel využiť pri páchaní trestnej činnosti, teda že by pri zámere
spáchať trestný čin počítal s týmto faktorom ako okolnosťou, v dôsledku ktorej by mohlo byť spáchanie
trestnej činnosti uľahčené. V skutkovej vete sa síce nachádza rok narodenia poškodeného, avšak len
táto skutočnosť nie je dostatočná na subsumovanie konania obžalovaného pod kvalifikovanú skutkovú

podstatu prečinu nebezpečného vyhrážania.

Rozsudok okresného súdu je teda založený na nesprávnom právnom posúdení skutku, v ktorého popise
niesúuvedenéžiadneskutočnostiodôvodňujúce,žetrestnýčinnebezpečnéhovyhrážaniabolspáchaný
v súvislosti s postavením poškodeného ako dieťaťa, a teda jeho právne posúdenie v jeho kvalifikovanej

skutkovej podstate podľa § 360 ods. 2 písm. b) TZ s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) TZ. Z uvedených
dôvodov odvolací súd právnu kvalifikáciu konania obžalovaného podľa § 139 ods. 1 písm. a) TZ vypustil.

Ku konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo:Obžalovaný v prvom rade namietal skutočnosť, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie a rozhodol
v jeho neprítomnosti, hoci sa riadne a včas ospravedlnil zo zdravotných a predložil o tom lekárske

potvrdenie. Odvolací súd sa však v celom rozsahu stotožňuje s postupom okresného súdu, ktorý
považuje za zákonný, pričom okresný súd dokonca šiel nad rámec zákon v prospech obžalovaného.

V predvolaní na hlavné pojednávanie, ktoré obžalovaný prevzal 20.03.2024, bol obžalovaný riadne
poučený o náležitostiach ospravedlnenia zo zdravotných dôvodov podľa § 120 ods. 2 TP, teda že je

povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúce lekára, že jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone
bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva
šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Napriek tomuto výslovnému poučeniu obžalovaný
ospravedlnilsvojuneúčasťapožiadaloodročeniezozdravotnýchdôvodove-mailomdňa06.05.2024,ku
ktorému pripojil odpis potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorý neobsahoval žiadny z údajov
uvedených v § 120 ods. 2 TP. Napriek tomu, že súd môže konať iba spôsobom ustanoveným zákonom

(čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a TP neukladá súdu povinnosť dopĺňať neúplné podania
obžalovaného, okresný súd nad rámec zákona kontaktoval obratom ako poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti, tak obžalovaného za účelom doplnenia podania, aby spĺňalo náležitosti podľa § 120 ods.
2 TP, pričom ospravedlnenie nebolo v tomto smere nikým doplnené. Okresný súd v tomto smere teda
postupoval správne a pro-aktívne v prospech obžalovaného, keďže za danej situácie by mu stačilo na

začiatku nariadeného hlavného pojednávania skonštatovať neúplnosť ospravedlnenia a vykonať hlavné
pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného, bez predchádzajúcej aktivity nahrádzajúcej povinnosť
obžalovaného. Tým, že neboli dané žiadne dôvody na odročenie pojednávania, ktoré bolo možné
vykonať v neprítomnosti obžalovaného, okresný súd postupoval v súlade so zákonom a hlavné
pojednávanie vykonal a po vykonaní všetkých relevantných dôkazov rozhodol, ako mu to ukladá ust.

§ 247 ods. 5 TP.

V tejto súvislosti obžalovaný vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne okresného súdu, ktorú
odôvodnil výlučne procesným postupom samosudkyne v konaní. Z uvedeného dôvodu o nej súd
v zmysle § 32 ods. 6 TP nekonal.

Odvolaním namietané prehratie výpovedí svedkov A. L. K., ktorí sú ešte deťmi, boli okresným súdom
procesne správne vykonané, keď postupom podľa § 270 ods. 2 TP boli prehraté obrazovo-zvukové
záznamy ich výpovedí z prípravného konania. Aj odvolací súd je názoru, že vzhľadom na násilný
charakter stíhanej trestnej činnosti a vek svedkov takýto výsluch nepriaznivo ovplyvňuje ich duševnú

integritu a je to dôvod na postup podľa § 135 ods. 1 TP. Zároveň spôsob vykonania výsluchov ani ich
obsah nedali dôvod na ich opakovanie. Verzie výpovedí svedkov sa v podstatných znakoch zhodujú.
Rozpory vo výpovediach, na ktoré obhajoba poukázala (A.: chytenie za krk, K.: nič také; A.: zbraň za
opaskom, K.: zbraň z auta), nie sú takého charakteru, aby vyvrátili pravdivosť a uveriteľnosť týchto
výpovedí a netýkajú sa skutku samotného.

Správne a v súlade so zákonom rozhodol okresný súd o odmietnutí vykonania obhajobou navrhnutých
dôkazov výsluchom svedkov A., K. a riaditeľky ZŠ H. podľa § 277 ods. 2 TP. Výsluchy svedkov A.
a K. už boli vykonané prehratím záznamov ich výsluchov z prípravného konania, pričom nevyvstal
dôvod na ich opakovanie. Dôvod výsluchu H. mal byť ku konfliktu A. a B., teda nesúvisiaci so stíhaným

skutkom, a k osobe samotného svedka A., čo predstavuje príliš všeobecnú skutočnosť na dokazovanie,
nesúvisiacu priamo so skutkom. Tento dôkaz mohol byť navyše odmietnutý aj podľa § 240 ods. 4
TP, keďže v návrhu nebolo uvedené, či obhajoba zabezpečí jej prítomnosť, a neboli poskytnuté údaje
o bydlisku.

K výroku o vine:

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku vo vzťahu k usvedčujúcim výpovediam svedkov z hlavného pojednávania nemá žiadne
výhrady, závery okresného súdu v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku.

S prihliadnutím na obsah podaného odvolania považuje za potrebné uviesť, že ani odvolací
súd nemá pochybnosti o vine obžalovaného z predmetného skutku. Vina obžalovaného bolajednoznačne preukázaná výpoveďami svedkov A. a K., pričom ich výpovede hodnotí aj odvolací súd,
v zhode s názorom okresného súdu, ako hodnoverné, jednoznačne a nespochybniteľne usvedčujúce
obžalovaného zo spáchania predmetného skutku tak, ako to ustálil okresný súd. Títo svedkovia vnútorne

logicky, hodnoverne a v dobrom logickom súlade aj s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, popísali
skutočnosti, ktoré mali za dôležité a ktoré sa týkajú žalovaného skutku. V kontexte uvedeného potom
možno jednoznačne konštatovať, že v rámci celého trestného konania nebol vykonaný žiaden taký
dôkaz, ktorý by podstatným spôsobom spochybňoval tvrdenie uvedených svedkov. Potom ani krajský
súd tak nemal žiadne pochybnosti o tom, že žalované skutky sa stali spôsobom opísaným v skutkovej

vete výroku o vine a že ich spáchal obžalovaný. V kontexte uvedených dôkazov preto ani krajský súd
neuveril obhajobným námietkam obžalovaného, nakoľko tieto považoval za tendenčné a účelové, v
snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

V súvislosti s uvedeným je potrebné uviesť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V
posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaným smerujú primárne do oblasti skutkových
zistení (spochybňovanie vykonaných dôkazov, najmä výpovedí svedkov), teda výhrad voči skutkovým
zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s

odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate ide o snahu obžalovaného presadiť vlastnú,
pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú verziu skutkového stavu veci, a to
spochybňovaním všetkého.

Dokazovanie v smere, ktorý navrhla obhajoba, teda k otázke príčiny vzniku samotného konfliktu

medzi obžalovaným a poškodeným, je pre posúdenie stíhaného skutku bezpredmetná. K spáchaniu
trestného činu dôjde vtedy, keď páchateľ svojim správaním naplní znaky skutkovej podstaty trestného
činu. Pri predmetnom trestnom čine nie je motív znakom skutkovej podstaty trestného činu, preto nie
je potrebné jeho ustálenie. Okolnosti opisované obhajobou tiež nepredstavujú okolnosti vylučujúce
protiprávnosť činu, preto je nimi bezpredmetné sa zaoberať. Akýkoľvek predchádzajúci konflikt predsa

nikoho neoprávňuje páchať trestnú činnosť a nerobí jeho konanie beztrestným.

Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, najmä
výpovedesvedkovpoškodených,svedkovakoajinézabezpečenédôkazyvtomtokonaní,jepotrebnévo
všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového

stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie. TP nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, TP neupravuje otázku
minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval

pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 TP, teda že ich hodnotil na základe vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a
dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto,žebysámnazákladesvojhopresvedčeniahodnotiltieistédôkazysinýmdoúvahyprichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva

strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonanílogických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,

prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 TP, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).

Inak povedané, proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je

zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

V súhrne potom možno uzavrieť, že z doposiaľ vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že obžalovaný

poprel spáchanie skutku, no jeho obhajoba je nedôveryhodná pre rozpor s ostatnými vykonanými
dôkazmi, na ktorú v podrobnostiach odkázal v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa
a s ktorými úvahami z tohto plynúcimi sa odvolací súd pre ich logickosť, ale aj pre súlad s ustanovením
§ 2 ods. 12 TP stotožnil. Obhajoba neobstojí proti konkrétnym, bez podstatných rozporov podaných
výpovedí svedkov A. a K., vykonaných len deň po spáchaní skutku, a ktoré sú podporené aj vecným

dôkazom získaným pri osobnej prehliadke – peňaženkou s kovovým odznakom Policajného zboru SR,
o ktorej by nemal svedok A. ako vedieť iba tým, že mu ju obžalovaný ukázal, čo on popiera.

Namietaná zmena právnej kvalifikácie v prípravnom konaní je bez vplyvu na správnosť rozsudku.
Jednota skutku bola počas celého trestného stíhania zachovaná a počas prípravného konania je právna

kvalifikácia skutku v kompetencii orgánov činných v trestnom. Uvedenými zmenami nedošlo a ani
nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu procesných práv obžalovaného, navyše keď súd nie je v zmysle §
278 ods. 3 TP viazaný právnym posúdení skutku v obžalobe. Každopádne v konaní nebolo preukázané
použitie zbrane, preto otázka jej zisťovania v rámci odvolania podaného obžalovaným bola v neprospech
obžalovaného.

K výroku o treste:

Keďže napadnutý rozsudok bol zrušený aj vo výroku o treste, rozhodol odvolací súd aj o treste za
spáchanú trestnú činnosť.

V odpise registra trestov má obžalovaný 1 záznam z roku 2011 pre trestný čin podľa § 157 ods. 1, ods. 2
písm. a) TZ na podmienečný trest odňatia slobody, v ktorom sa osvedčil. Vo výpise z ústrednej evidencie
priestupkov MV SR má záznamy za 7 priestupkov, výlučne v cestnej premávke.

Súd mohol obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe až na 1 rok. U obžalovaného
nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť.

Vzhľadom na postoj obžalovaného, ktorý svoj skutok popiera aj po prejednaní veci pred súdom,
nepovažuje súd za dostatočné uloženie iného trestu ako trestu odňatia slobody pri spodnej hranici

trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom za súčasného uloženia
primeraných povinností a obmedzení tým spôsobom, ako je to konštatované vo výrokovej časti
s tým, že tieto vytvoria poškodenému určitú ochranu tým, že zamedzia obžalovanému ďalšiemu styku
s poškodeným.

Celkom na záver je potrebné zopakovať, že odvolací súd zohľadnil najmä formuláciu skutkovej vety
napadnutého rozsudku okresného súdu z ktorej nijako nevyplýva, že by spáchanie tohto činu bolo
z hľadiska obžalovaného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného. Okresný súd
nepostupoval správne, keď zistený skutok (bez ďalšieho) právne posúdil aj podľa § 360 ods. 2 písm.b) TZ, pričom okresným súdom ustálená skutková veta, ktorú krajský súd bez zmeny akceptoval,
neobsahuje žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by vyjadrovali súvislosť medzi skutočnosťou,
že v osobe poškodeného ide o dieťa a konaním obžalovaného v tom smere, že by si obžalovaný

túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením
účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladala alebo podporovala
rozhodnutie obžalovaného spáchať trestný čin (uvedenie roku narodenia poškodeného v takzvanej
skutkovej vete vyššie označeného rozsudku súdu prvého stupňa vyjadruje len to, že v osobe poškodenej
ide o mladistvého, nie však, ako to už bolo opakovane uvedené, súvislosť medzi konaním obžalovaného

a touto okolnosťou). Možnej modifikácii tejto skutočnosti v skutkovej vete odvolacím súdom tiež bráni
absencia odvolania na strane prokurátora a zásada „reformatio in peius.“

Práve pre vyššie uvedené skutočnosti potom odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu
v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) TP zrušil a postupom podľa § 322 ods. 3 TP vo veci sám rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Rozsudok bol vo všetkých výrokoch prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.