Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/130/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122012685
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:8122012685.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a JUDr. Milana Straku v trestnej veci navrhovateľky A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E., F. XXXX/XX, na vyslovenie súdnej rehabilitácie jej otca G. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
v minulosti trestne stíhaného pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1
písm. b) Tr. zák. č. 86/1950 Zb., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 08. októbra 2024 prejednal

sťažnosť navrhovateľky, ktorú podala proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 33Nt/25/2022 zo
dňa 20.04.2023 v spojení s opravným uznesením zo dňa 11.06.2024 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu.

Podľa § 33 ods. 2 Zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov je G. D.,
nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k nezákonnému zbaveniu

jeho osobnej slobody od 11.10.1960 do 11.10.1964 rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov
sp. zn. 1T/23/60 zo dňa 08.11.1960 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn.
H./XX zo dňa 30.11.1960.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresnom súde Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) sa vedie konanie o návrhu navrhovateľky A.
B. zastúpenej obhajcom I. J. K., ktorým sa táto domáha vydania (súdneho) rozhodnutia, že jej otec –

nebohý G. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, je účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2
Zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh“).

Súd prvého stupňa v tejto veci rozhodol uznesením sp. zn. 33Nt/25/2022 zo dňa 20.04.2023 (v spojení
s opravným uznesením zo dňa 11.06.2024) tak, že podľa § 9 Zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii
v znení neskorších predpisov návrh navrhovateľky zamietol, pretože bola podaná oneskorene (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote navrhovateľka sťažnosť, zahlásiac ju prostredníctvom
obhajcu do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení.

V jej písomných dôvodoch uviedla aj to, že jej otec G. D. prešiel v rokoch 1990-1991 prieskumným

konaním podľa § 4 Zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon“ alebo „zákon o súdnej rehabilitácii“), avšak rehabilitačné konanie bolo urobené nedôsledne,
a tak bolo v roku 2021 rozhodnuté o obnove konania, v ktorom bol zrušený pôvodný rozsudok, ako
aj všetky na neho nadväzujúce rozhodnutia. Dodala, že následne bolo v roku 2022 jeho trestné
stíhanie zastavené pre neprípustnosť, čím jej otec stratil skôr získané postavenie rehabilitovanej osoby,
nakoľko bola povolená obnova konania a boli zrušené všetky predchádzajúce rozhodnutia (vrátane tých

rehabilitačných). Takúto stratu postavenia rehabilitovanej osoby považuje za nespravodlivú, ktorá je
však podľa nej riešiteľná práve pomocou ustanovenia § 33 ods. 2 zákona. Ďalej poukázala na viacerékonkrétne rozhodnutia slovenských a českých všeobecných súdov, vrátane Ústavného súdu Českej
republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú obdobných rehabilitačných prípadov. Vyslovila právny názor, že jej otec nezmeškal

lehotu podľa § 6 zákona, nakoľko nebolo jeho vinou to, že rehabilitačné konanie prebehlo chybne a že
náprava bola dosiahnutá cestou všeobecných predpisov pre trestné konania, čím stratil postavenie
rehabilitovanej osoby. Dodala, že pokiaľ mu je v súčasnosti účasť na súdnej rehabilitácie odopieraná,
ide o porušenie spravodlivého procesu, súdnej ochrany, rovnosti a zákazu diskriminácie. Preto navrhla,
aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a jej návrhu vyhovel.

Vo viacerých písomných doplneniach dôvodov tejto sťažnosti navrhovateľka následne prostredníctvom
obhajcu obšírnym spôsobom poukázala na konkrétnu judikatúru slovenských a českých všeobecných
súdov týkajúcu sa aplikácie § 33 ods. 2 zákona, ako aj lehoty pre uplatnenie žiadosti podľa uvedeného
ustanovenia, ako aj všeobecných zásad pre aplikáciu právnych predpisov ohľadom súdnej rehabilitácie.
Viaceré takéto súdne rozhodnutia naviac aj pripojila k svojej sťažnosti.

K sťažnosti navrhovateľky sa písomne vyjadrila aj prokurátorka, ktorá sa stotožnila s napadnutým
uznesením a sťažnosť navrhla zamietnuť ako nedôvodnú, pretože napadnuté uznesenie považuje za
správne a zákonné. Podľa jej názoru bol návrh podaný oneskorene, pričom poukázala na závery
uvedené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 217/07 zo dňa 21.08.2007.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému podala navrhovateľka sťažnosť, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľky je dôvodná.

Pokiaľ ide o doposiaľ zistené skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o návrhu, krajský súd konštatuje,
že z obsahu spisového materiálu súdu prvého stupňa vyplýva, že G. D. bol rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/23/60 zo dňa 08.11.1960 v spojení s uznesením Vyššieho

vojenského súdu Trenčín sp. zn. H./XX zo dňa 30.11.1960 uznaný vinným pre trestný čin vyhýbania
sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 86/1950 Zb., pretože dňa 10.10.1960
odmietol po prevedenej lekárskej prehliadke a prezentácii u v. ú. 6199 Prešov obliecť vojenskú
rovnošatu a vykonávať vojenské cvičenie so zbraňou v ruke s odôvodnením, že mu to ako príslušníkovi
náboženskej sekty „Svedkovia Jehovovi“ nedovoľuje jeho náboženská viera. Bol za to odsúdený podľa

§ 270 ods. 1 Tr. zák. č. 86/1950 Zb. na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne, pričom
tento trest vykonával (po započítaní väzby) od 11.10.1960 do 11.10.1964.

Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1Rtv-135/90 zo dňa 31.01.1991 bol v zmysle
§ 9 zákona vo vzťahu k G. D. zrušený výrok o treste z rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov

sp. zn. 1T/23/60 zo dňa 08.11.1960.

Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1Rtv-135/90 zo dňa 05.03.1991
bol G. D. odsúdený pri nezmenenom výroku o vine uvedenom v rozsudku Vojenského obvodového súdu
Prešov sp. zn. 1T/23/60 zo dňa 08.11.1960 pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa §

270 ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 86/1950 Zb. na trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac.

Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 41Nt/27/2019 zo dňa 09.12.2021, ktoré nadobudlo
právoplatnosť v ten istý deň, bola vo vzťahu k G. D. povolená obnova konania vedeného pred
Vojenským obvodovým súdom Prešov pod sp. zn. 1T/23/60, pričom súčasne bol zrušený celý rozsudok

Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/23/60 zo dňa 08.11.1960, ako aj všetky ďalšie
obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, a to najmä uznesenie Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.
1Rtv-135/90 zo dňa 31.01.1991 a rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1Rtv-135/90
zo dňa 05.03.1991, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Následne bolo uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6Tv/2/2021 zo dňa 31.03.2022, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.04.2022, trestné stíhanie G. D. pre vyššie uvedený skutok – uvedený
v zrušenom rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/23/60 zo dňa 08.11.1960 podľa§ 244 ods. 1 písm. c) Tr. por. v spojení s § 215 ods. 1 písm. d) Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 9 ods.
1 písm. e) Tr. por. zastavené pre jeho neprípustnosť (porušenie zásady ne bis in idem).

Keďže naposledy citovaným súdnym rozhodnutím bolo trestné stíhanie G. D. pre vyššie uvedený skutok
právoplatne zastavené, možno podľa názoru krajského súdu tak jednoznačne konštatovať, že na výkon
trestu odňatia slobody G. D. v období od 11.10.1960 do 11.10.1964 nebol daný žiadny zákonný podklad.

Podľa § 4 písm. c) zákona prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo veciach, v ktorých

sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne rozhodnutie, ktoré
nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky neuvedené v § 2,
spáchané po 5. máji 1945 podľa prvej hlavy a druhej hlavy prvého oddielu osobitnej časti zákona
č. 86/1950 Zb. v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich, ďalej pre trestný čin nenastúpenia služby v
brannejmocipodľa§265a266,vyhýbaniasaslužobnejpovinnostipodľa§270,pretrestnýčinzbehnutia
podľa § 273 ods. 3 a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa § 275 ods. 2 písm. b) uvedeného

zákona.

Podľa § 33 ods. 1 zákona ak sa trestné stíhanie pre niektorý z činov uvedených v § 2 a 4 zastavilo alebo
prerušilo, môžu osoby uvedené v § 5 ods. 1 požiadať, aby sa v trestnom stíhaní pokračovalo. Žiadosť
možno podať do dvoch rokov od účinnosti tohto zákona.

Podľa § 33 ods. 2 zákona ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie
osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v §
2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému
odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.

Podľa § 33 ods. 3 zákona pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa odsúdeným aj obvinený
a obžalovaný. V konaní podľa šiesteho oddielu sa odsúdený označuje ako poškodený.

V súlade s ustanovením § 33 ods. 2 zákona je účastníkom súdnej rehabilitácie aj osoba nezákonne

zbavená osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 v období od
25.02.1948 do 01.01.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu
podľa skôr platných predpisov. Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že
sa nevzťahuje len na osoby, pri ktorých sa nezačalo trestné stíhanie, ale na všetky osoby, ktoré boli
nezákonne zbavené osobnej slobody alebo majetku a nie je možné na ne aplikovať iné ustanovenia

zákona, čo je aj prejednávaný prípad G. D..

G. D. bol odsúdený pre trestný čin podľa § 270 ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 86/1950 Zb., teda pre trestný
čin uvedený v ustanovení § 4 písm. c) zákona. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na skutočnosť,
že súdne konanie, ktorým bolo rozhodnuté, že trestné stíhanie G. D. je neprípustné a zastavuje sa,

bolo ukončené až vydaním uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 6Tv/2/2021 zo dňa 31.03.2022,
s jeho právoplatnosťou dňa 12.04.2022 (následne bol dňa 22.06.2022 súdu prvého stupňa doručený
návrh). Nebolo teda chybou navrhovateľky, že až na základe povolenej obnovy konania bolo ďalej
rozhodnuté o neprípustnosti trestného stíhania jej otca. Pritom postup, ktorým bolo dosiahnutie zrušenia
trestného rozsudku, je súčasťou slovenského právneho poriadku a v podstate smeruje k rovnakému

cieľuakopostuppodľa§6zákona.Zákonosúdnejrehabilitáciijepotrebnévykladaťvtomsmere,abybol
„v maximálnej miere“ naplnený účel rehabilitácie. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom k ustanoveniam
§ 4 a § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona už nie je riadne rehabilitačné konanie podľa zákona možné
(zákon nadobudol účinnosť dňom 01.07.1990 a návrh bolo možné podať do 2 rokov od nadobudnutia
jeho účinnosti).

Výklad každého zákona sa však musí riadiť princípmi uznávanými v demokratických štátoch, a to zvlášť
pri aplikácii zákonov, ktorými sa demokratické štáty snažia reagovať na krivdy vzniknuté za minulého
režimu. Účel a zmysel právnych predpisov nie je možné hľadať iba v slovách a vetách toho ktorého
predpisu, ale aj v zásadách a princípoch uznávanými demokratickými právnymi štátmi. Tieto zásady

potom platia tým viac v konaniach, v ktorých dochádza k aplikácii zákonov, ktorými sa demokratický
právny štát snaží reagovať na krivdy vzniknuté za minulého nedemokratického režimu. Z tohto pohľadu
ustanovenie § 33 ods. 2 zákona umožňuje podľa právneho názoru krajského súdu deklarovať, že vyššie
uvedené odsúdenie G. D. a následné zastavenie tohto jeho trestného stíhania z dôvodu neprípustnostiznamená účasť na súdnej rehabilitácii v zmysle § 33 ods. 2 zákona. Je teda nepochybné, že G. D. sa mal
stať účastníkom súdnej rehabilitácie a v prípade, ak by sa mu nepriznala účasť na nej, bolo by možné
takýto postup považovať za nespravodlivý a v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti.

Krajský súd vyslovuje právny názor, že na všetky prípady, na ktoré sa nevzťahuje rehabilitácia zo zákona
(druhý oddiel zákona), zrušenie rozhodnutia v prieskumnom konaní (tretí oddiel zákona), zrušenie
rozsudkov podľa § 30 ods. 2 zákona a pokračovanie v trestnom stíhaní podľa § 33 ods. 1 zákona
je možné pre odškodnenie osôb skorším rozhodovaním príslušných orgánov postihnutých (osoby

nezákonne zbavené osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2
a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému
odškodneniu podľa prv platných predpisov) použiť práve ustanovenie § 33 ods. 2 zákona.

Slovné spojenie „aj keď sa nezačalo trestné stíhanie“ je totiž potrebné vykladať tak, že sa ustanovenie §
33 ods. 2 zákona nevzťahuje len na tie prípady nezákonnosti, ku ktorým došlo bez toho, aby vo veci bolo

vedené trestné stíhanie, pretože úmyslom zákonodarcu bolo zabezpečiť morálnu i materiálnu satisfakciu
všetkých osôb, ktoré sa stali obeťami politických perzekúcií v súvislosti s vymedzenými trestnými činmi
a ktoré nemohli byť rehabilitované iným zákonným spôsobom.

Je tiež potrebné pripomenúť, že v zmysle § 1 je účelom zákona o súdnej rehabilitácii zrušiť odsudzujúce

súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej
občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch
a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie
prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného
konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám

spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností
vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Bez použitia
ustanovenia § 33 ods. 2 zákona by tohto účelu zákona ale nebolo možné dosiahnuť.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že zákon o súdnej rehabilitácii bol prijatý v dobe spoločného štátu

Federálnym zhromaždením ČSFR a platil rovnako pre občanov Českej i Slovenskej republiky a jeho
výklad a aplikácia by mala byť aj po rozdelení rovnaká. Vyššie naznačený postup, t.j. vyslovenie
opätovnej účasti na súdnej rehabilitácii podľa zákona, by nebol možný a potrebný len v prípade, ak by
už bol vykonaný v predchádzajúcej dobe. V tomto prípade, ak iný zákon vyžaduje pre odškodnenie osôb
ako je G. D., ako zákonný predpoklad vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii podľa zákona, by bolo

v rozpore s demokratickými zásadami naznačenými vyššie takúto účasť nevysloviť tak, ako je to (inak)
aplikované aj v Českej republike (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci pod sp. zn. I.
ÚS 1916/07).

Krajský súd taktiež poukazuje aj na závery Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré vyplývajú z jeho

rozsudku vo veci L. M., v ktorej veci bola výslovne prekonaná doterajšia mnohoročná rozhodovacia
prax, ktorá považovala trestný postih odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodov výhrady svedomia
či náboženského presvedčenia za zlučiteľný s dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva vychádzal
zo skutočnosti, že drvivá väčšina zmluvných strán Rady Európy za posledných 20 rokov zaviedla
možnosť odoprieť výkon vojenskej služby z dôvodu svedomia, a taktiež, že táto možnosť bola ako právo

potvrdená v medziobdobí radom medzinárodných dokumentov vrátane výslovného zakotvenia tohto
práva v čl. 10 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Po zohľadnení týchto východísk Európsky
súd pre ľudské práva dospel k záveru, že trestný postih osôb odopierajúcich vojenskú službu už nie
je v demokratickej spoločnosti primeraný. Takéto jeho závery jasne zdôrazňujú, že v predchádzajúcom
období právo odoprieť vojenskú službu z dôvodu svedomia či náboženského presvedčenia nemuselo

byť akceptované a v mnohých štátoch bolo považované za trestný čin (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci pod sp. zn. II. ÚS 496/2012).

Vo svojom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva odkázal aj na rezolúciu Komisie pre ľudské

práva č. 2004/35 z 19. apríla 2004, v ktorej komisia vyzvala štáty, ktoré tak ešte neurobili, aby
prehodnotili svoje aktuálne právne poriadky a prax týkajúcu sa výhrady svedomia voči vojenskej službe,
vo svetle rezolúcie 1998/77. Komisia tiež povzbudzuje štáty…, aby prehodnotili udelenie a efektívnu
implementáciu amnestií a reštitúciu práv, v právnom poriadku a praxi, pre tých, ktorí odmietli vykonaťvojenskú službu z dôvodov výhrady vo svedomí. Predmetné odporúčanie komisie vyjadruje názor, že
na odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo
náboženského presvedčenia je spravidla potrebné aplikovať osobitné právne inštitúty – amnestie alebo

reštitúcie. Nemožno zrejme rozumne očakávať, že nápravu zabezpečia konvenčné právne nástroje –
riadne a mimoriadne opravné prostriedky upravené v trestných kódexoch. V našom právnom poriadku
podobným osobitným právnym nástrojom bol práve zákon o súdnej rehabilitácii, ktorý mohol viesť k
zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prieskumnom konaní aj pre trestný čin vyhýbania sa služobnej
povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 86/1950 Zb. (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci pod sp. zn. IV. ÚS 161/2014).

Krajský súd na základe uvedených dôvodov preto považoval sťažnosť navrhovateľky za dôvodnú, a
preto podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažnosťou napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.