Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 29, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716201737
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8716201737.6

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, právne zastúpený HMG LEGAL, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanému: A. B., nar.X.X.XXXX, trvale bytom A., korešp. adresa:
C. XXXX/XX, právne zastúpený Beňo & Partners Advokátska kancelária, s.r.o., Nám. sv. Egídia 93,

Poprad, o zaplatenie 12.310,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č.k. 12C/49/2016-84 zo dňa 18.12.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok vo výroku II. a III. a vec sa v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 18.

decembra 2017 č.k. 12C/49/2016-84 rozhodol tak, že: I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 3.067,77
eurspolusúrokomzomeškaniavovýške8,05%ročnezosumy3.367,77eurod26.7.2013do30.8.2013
a zo sumy 3.067,77 eur od 31.8.2013 do zaplatenia, to všetko v splátkach po 100 eur mesačne,
pričom prvá splátka bude splatná do 25-teho dňa v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom
rozsudok nadobudne právoplatnosť, ďalšie vždy do 25-teho dňa toho-ktorého nasledujúceho mesiaca,
a to pod stratou výhody splátok, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. žalovanému voči žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právny vzťah strán
prvoinštančný súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský. V odôvodnení uviedol, že dňa 20.4.2011 strany
uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkovi finančné
prostriedky do výšky úverového limitu 10.000,- eur. Strany sa ďalej dohodli na úrokovej sadzbe 16,95
% ročne. RPMN na úver bola vyčíslená na 22,47 % ročne a celková čiastka k úhrade na 15.978,34

eur. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 12,58 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru
predstavoval 200,- eur a poplatok za vedenie úveru 2 eur mesačne. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť
v 60 mesačných anuitných splátkach pozostávajúcich z istiny a príslušných úrokov, splatných vždy 25-
teho dňa v mesiaci. Prvú anuitnú splátku mal žalovaný uhradiť dňa 25.5.2011 a poslednú dňa 25.4.2016.
Prvá až predposledná anuitná splátka bola vo výške 248,56 eur s tým, že posledná bude vypočítaná na
základe priebehu splácania úveru. Zmluva však neobsahovala presný údaj uvádzajúci výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, z čoho pozostáva mesačná splátka. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné podľa súdu
prvej inštancie zmluvu definovať ako zmluvu bez poplatkov a úrokov. Okresný súd uviedol, že vzhľadom
na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky
úrokov a splátky poplatkov, nie je možné priznať smernici ani nepriamy účinok, pretože by sa jednalo

o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Zároveň mal za to, že ak dôjde zo strany veriteľa
k jednorazovému zosplatneniu celého úveru, od tohto momentu má nárok popri istine len na úrokyz omeškania. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi len do splatnosti dlhu,
resp. jeho splátok. Zmluvné dojednanie, ktoré obsahuje povinnosť dlžníka platiť aj po splatnosti úveru
dohodnuté úroky z poskytnutia úveru popri úrokoch z omeškania je dojednaním spôsobujúcim značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech slabšej zmluvnej strany, čím
odporuje zákonu, teda je neplatné v zmysle § 39 OZ. Za daného stavu bolo preto v zmysle uvedeného
podľa súdu prvej inštancie povinnosťou žalovaného uhradiť iba sumu poskytnutého úveru 10.000 eur.
Na záver poznamenal, že celkove žalovaný poukázal na úhradu úveru aj s prihliadnutím k upresňujúcim
údajom žalobkyne o platbách (1.050,- eur a 300,- eur) sumu 69.32,23 eur. Na zaplatenie úveru mu

zostáva preto zaplatiť 3.067,77 eur. V prevyšujúcej časti preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 27. novembra 2018 sp.zn. 6Co/34/2018
na základe odvolania žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konanie nepriznal.
Podľa odvolacieho súdu bol plne legitímny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010
Z.z., v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. Vzhľadom
na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru žalobkyni neprináleží zmluvný úrok nielen po splatnosti úveru
ale ani za obdobie do splatnosti úveru. Následne odvolací súd uviedol, že správnym je aj konštatovanie

okresného súdu, podľa ktorého veriteľovi po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru neprináleží zmluvný
úrok. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako
vecne správny potvrdil.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, v ktorom

žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosťdovolaniaodôvodnilaspoukazomnaustanovenie§421ods.1písm.a/ab/CSP.Vsúvislosti
s odôvodnením prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietala, že
odvolací súd nesprávne právne posúdil spor z dôvodu chybnej interpretácie právnej normy obsiahnutej
v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o ochrane spotrebiteľa znejúcej tak, že ak v Zmluve absentuje

rozdelenie splátky na výšku istiny, úrokov a iných poplatkov spôsobuje to určenie takejto Zmluvy za
bezúročnú a bez poplatkov, čím sa podľa jej názoru odvolací súd odklonil od rozhodnutia dovolacieho
súdu z 22. februára 2018 sp.zn. 3Cdo146/2017. V súvislosti s odôvodnením prípustnosti dovolania
podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP považovala za nevyriešenú právnu otázku dovolacím
súdom a to, že v dôsledku poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strane má veriteľ právo na zaplatenie

riadnych úrokov z úveru len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V zmysle uvedeného
považovala svoje dovolanie za nielen prípustné ale aj dôvodné.

4. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 27.11.2018 sp.zn. 6Co/34/2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení poukázal najmä na to, že zosplatnenie je inštitút
slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá
peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej
odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho
splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k

povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi
zostávazáväzokplatiťúrokrovnaký,akovčasejehodojednania,t.j.veriteľovipatríúrokvrovnakejvýške
a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.
Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom
je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ,

ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku
vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny,
zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude

povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.
Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho
omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixnéhoohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a
zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté
úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.
Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože
v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej

náhrady škody.

5. Dovolací súd vzhľadom na predmetné rozhodnutie uvádza, že právny záver vyjadrený v rozhodnutí
sp.zn. 5Cdo42/2020 je aktuálny a dovolací súd naň berie zreteľ aj v preskúmavanom prípade. Podľa
právnehonázorudovolaciehosúdudovolateľkaopodstatnenenamieta,žeodvolacísúdsanímzvoleným
riešením otázky „či v dôsledku poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strane má veriteľ právo na

zaplatenie riadnych úrokov z úveru len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru“ odklonil
od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Teda dovolaním napadnuté rozhodnutie, ako opodstatnene
namieta dovolateľka spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).

6. Po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný poukázal aj na to, že nejde

len o kumuláciu úrokov, ale dokonca o úročenie úrokov, kedy žalobca úročí úrokom z omeškania nielen
istinu, ale aj bežný úrok a tiež nešpecifikované poplatky. Poplatok uvedený v žalobe (41,23 eura) taktiež
nie je nijako špecifikovaný, ani odôvodnený. Zo žaloby ďalej nie je možné zistiť, pre ktorú splátku sa
mal stať dlh splatným.
Poukázal na to, že vyjadrenia žalobcu v konaní neodstránili rozpory, ktoré sme namietali. Doposiaľ nie je

zrejmé ako žalobca vypočítal sumu 12.310,46 eur, ktorá má tvoriť pravdepodobne žalovanú istinu. Podľa
toho, čo žalobca uvádza v žalobe, táto suma má pozostávať z istiny úveru a úrokov. Podľa vyjadrenia
žalovaného zo dňa 30.8.2017, výška nezaplatenej istiny je 7.256,92 eur a výška úrokov a poplatkov je
necelých 500,- eur. Súčet tejto sumy v žiadnom prípade nepredstavuje sumu 12.310,46 eur. Súčasne v
žalobe zo dňa 19.2.2016 žalobca odôvodňuje výpočet sumy 12.310,46 eur ako súčet istiny 6.956,92 eur

a riadneho úroku vo výške 3.432,32 eur, úroku z omeškania vo výške 1.879,99 eur a poplatkov 41,23 eur.
Proti sebe teda stoja dve úplne protichodné tvrdenia žalobcu, ktoré majú odôvodniť žalobný petit.
Úplne bez vysvetlenia tiež ostal 3. bod žalobného petitu, podľa ktorého žalobca žiada úročiť úrokom
z omeškania sumu 10.430,47 eur, pričom výpočet tejto sumy nie je doposiaľ známy. V druhom bode
žaloby zase žalobca žiada priznať riadny komerčný úrok zo sumy 6.956,92 eur od 18.2.2016, ktorý má

byť uplatňovaný popri úroku z omeškania uvedenom v bode 3.
Okrem toho, poukázal na to, že žalobca zosplatnil úver v úplnom rozpore s ust. § 565 OZ, § 103 a §
53 ods. 9 OZ. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení je veriteľ povinný pred zosplatnením
úveru zaslať dlžníkovi výzvu s upozornením na hroziace zosplatnenie. Túto výzvu žalobca žalovanému
zaslal dňa 5.4.2013, doručená bola 11.4.2013. V uvedenej výzve bol žalobca vyzvaný na zaplatenie

sumy 1.099,02 eur. Po nahliadnutí do rozpisu úhrad, ktoré žalobca predložil je zrejmé, že celková dlžná
suma v mesiaci marec 2013 mala byť 1.046,50 eur. Súčasne žalovaný obratom zaplatil sumu 1.033,44
eur, ktorá bola započítaná ku dňu 25.4.2013. Je teda možné konštatovať, že žalovaný predžalobnú
upomienku uposlúchol, zaplatil splátku za mesiac apríl 2013, ktorú navýšil ešte o ďalšie sumy na úhradu
predchádzajúcich splátok. Veriteľ tak nesplnil podmienku troch po sebe nezaplatených splátok úveru a

podmienku zaslania výzvy pred zosplatnením. Okrem toho, z rozpisu platieb zo zmluvy o úvere ako aj zo
žalobných tvrdení žalobcu vyplýva, že žalovaný zosplatnil úver dňa 25.7.2013, tzn. zosplatnil ho v deň
splatnosti poslednej splátky, pritom na zosplatnenie úveru môže veriteľ podľa § 53 ods. 9 OZ uplatniť
najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania.
Pre doplnenie uviedol aj ďalší dôvod neplatnosti zosplatnenia úveru, ktorý spočíva v dni vyhlásenej

predčasnej splatnosti. Ak sa zosplatňuje úver, úver sa nestáva splatným ku dňu jeho vyhlásenia, ani ku
dňu jeho doručenia, ale výlučne ku dňu tej splátky, pre ktorú sa dlh stal zročným, teda pre nezaplatenie
prvej z celkovo troch splátok. Vyplýva to jednoznačne z ust. § 103 OZ, teda aj okamih predčasnej
splatnosti úveru je v predmetnej listine uvedený nesprávne.
Zmluva takisto obsahuje nesprávne uvedenie RPMN ako aj celkovej odplaty, nakoľko do tohto výpočtu

nezhrnula poistné, pričom zo zmluvy vyplýva, že poistenie nebolo možné individuálne odmietnuť. V
zmluve žiadna možnosť odmietnutia nie je. Dlžník prehlasuje, že poistenie berie na vedomie a jeho
odmietnutie by znamenalo neuzavretie zmluvy zo strany veriteľa. Splátky poistného preto nepochybne
vstupujúdovýpočtucelkovejodplaty,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťvsúvislostisosplácanímúveru.Od týchto prípadov sa odlišuje nepovinné poistenie, ktoré do tohto výpočtu nevstupuje, a však, ktoré
sa nevzťahuje na tento prípad.
Okrem toho, zmluva ešte neobsahuje miesto na uplatnenie reklamácie, v zmluve je len odkaz na

všeobecné obchodné podmienky, pri ktorých žalobca nemá vykázané ich prevzatie žalovaným a navyše
v týchto VOP taktiež nie je uvedené žiadne miesto na uplatnenie reklamácie, je tam len ďalší odkaz
na webovú stránku. Ide pritom o náležitosť podľa § 2 ods.2 písm. c) zák. č. 129/2010, ktorá je taktiež
sankcionovaná bezúročnosťou.
V poslednom rade zmluva obsahuje dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorá je ako zabezpečovací inštitút v

spotrebiteľských vzťahoch vylúčená a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 Občianskeho
zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že je podľa jeho názoru úver bezúročný a bez poplatkov, nemá žalobca právo na
uplatňovaný komerčný úrok.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až §
381 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), bez nariadenia pojednávania.

8. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza

ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

9. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

10. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

11. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

12. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je

právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetkos prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7
ods. 1 ZoSÚ žalobcom ex offo nezodpovedal všetky otázky, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie (pozri
rozsudky Súdneho dvora Európske únie C-497/13, C-807/19, C-869/19 a
C-511/17).

15.Bonitavyjadrujehodnotuadôveryhodnosťekonomickéhosubjektu(napr.firmy,jednotlivca,aleiobce
alebo štátu) na finančnom trhu. Súvisí s hospodárením daného subjektu a vyjadruje tak jeho solventnosť,
kredibilitu, schopnosť zhodnotiť vkladaný kapitál resp. naplniť svoje záväzky. V širšom pohľade súvisí i
s dobrou povesťou. Napriek tomu, že často býva stotožňovaná s ratingom, ktorý predstavuje schopnosť
splácať svoje dlhy, má bonita širší rozsah a rating je len jednou z jej zložiek.

Bonita subjektu je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi
pred majetkovým vstupom do firmy, investovaním, alebo nadviazaním obchodného partnerstva.
Všeobecne má hodnotenie bonity významný vplyv vo veriteľsko-dlžníckych vzťahoch. Ak banka
vyhodnotí klienta ako úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky.
Čím je bonita firmy lepšia, tým vyzerá pre prípadných veriteľov menej rizikovo, a tým lacnejšie zdroje

financovania môže byť schopná získať.
Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou
úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa
(analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa,
osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia.

U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu,
rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti.
Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným zo zdrojov (nie jediným)
týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o
úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk

pôsobiacich na Slovensku.
V minulosti prebiehalo hodnotenie bonity dlžníka prevažne subjektívnym posúdením. V prvej polovici
19. storočia plnili funkciu bánk súkromní zmenárnici a tí individuálne posudzovali úverovú bonitu
súkromníkov a štátov a podľa toho im požičiavali peniaze za rôzne vysoký úrok. S nástupom nepriameho
financovania a hlavne pre potreby inštitucionálnych veriteľov bolo potrebné hodnotenie viac zobjektívniť

a zjednotiť jeho postupy. Začali sa čiastočne využívať rôzne matematicko-štatistické modely (https://
sk.wikipedia.org/wiki/Bonita_(financie).
Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp.zn.
I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení
subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr

neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího)
zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z
nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti
přistoupil (Ústavný súd Českej republiky III. ÚS 4129/18).
Povinnost soudu zkoumat, zda úvěrující prověřil úvěruschopnost budoucího dlužníka (sp.zn. III. ÚS

4129/18 ze dne 26. února 2019). Nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující při poskytnutí spotřebitelského
úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne tím do základního práva
spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.
Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za
porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa
musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie
vnútroštátnehopráva,ktoréboloprijatéosobitnenaúčelyprebratiauvedenejsmernice,aletakistovšetky

iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie
a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.
Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej

v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice
2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa
sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa,

ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi
poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný
spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.

16. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné

opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na

ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity
klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je
nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a
ďalšie. Je na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť

vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ .
Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca skúmal aj
iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie
schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy.

18. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný
brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky. Správne súd prvej inštancie
pri posúdení úverovej schopnosti kládol dôraz na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká

bude potrebná pre splácanie úveru. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať
ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje.

19. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-449/13 vyplýva, že veriteľ musí v každom prípade a
vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné

na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených
informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku
úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú
situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situáciizáujemcu o úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však
nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy.

20. Odvolací súd poukazuje na ust. § 7 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj

účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie
spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými
papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17
ods. 3.
Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť údaje potrebné na posúdenie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o

spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

21. Z jednotlivých bodov rozsudku súdneho dvora (prvá komora) zo 6. júna 2019 vo veci C-58/18, Michel
Schyns proti Belfius Banque SA, vyplýva:
Ako to bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, aj keď smernicou 2008/48 sa harmonizujú len určité

aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, z odôvodnenia 44 tejto
smernice vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť transparentnosť a stabilitu trhu a v očakávaní
ešte širšej harmonizácie musia dbať na to, aby zaviedli vhodné regulačné alebo kontrolné opatrenia,
uplatniteľné na veriteľov.
Spájať tak povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa s právnym dôsledkom, pokiaľ ide o

správanie, ktoré má veriteľ prijať v prípade negatívneho posúdenia, nie je v rozpore s cieľom článku 8
ods. 1 smernice 2008/48. V odôvodnení 26 tejto smernice sa totiž pripomína cieľ spočívajúci v posilnení
zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne.
Navyše smernica 2014/17 prijatá, ako to pripomína jej odôvodnenie 3, v oblasti spotrebiteľských
úverov týkajúcich sa nehnuteľností v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá preukázala,

že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému, aj keď sa
neuplatňuje rationae temporis a materiae, preukazuje vôľu normotvorcu Únie posilniť zodpovednosť
veriteľov tým, že vo svojom článku 18 ods. 5 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby
„veriteľ poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je
pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa

danej zmluvy vyžaduje“.
Povinnosť veriteľa stanovená vnútroštátnymi právnymi predpismi zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere
v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju
finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou, teda nie je takej povahy, aby narušila
cieľ článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 alebo spochybnila principiálnu zodpovednosť spotrebiteľa dbať

o svoje vlastné záujmy.

22. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“ (porovnaj IV.ÚS 115/03).

23. So zreteľom na uvedené odvolaciemu súdu neostávalo nič iné len kasačným vybavením veci zrušiť
rozsudok vo výroku I. a III. a postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1, 2 CSP s
vrátením veci v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.24. Súd prvej inštancie prizná princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu
(Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem
ústavně právního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit.

Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou
spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov.
např. nález sp.zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1.11.2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp.zn. III. ÚS3436/12
ze dne 19.3.2013, dále např. nálezy sp.zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11.11.2013, sp.zn. III. ÚS562/12 ze dne
24.10.2013 a sp.zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9.12.2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je nahradit formální

rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada
účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva,
v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny
základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.

25. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi vec z pohľadu ustálenej rozhodovacej praxe R 49/2022

(celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok
za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky
spotrebiteľského úveru. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp.zn. 9Cdo287/2021)), viď
bod IV. zmluvy poplatok za poskytnutie úveru 200,- eur, zároveň sa vyrovná so všetkými povinnými

náležitosťami podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. s dopadom na ust. § 11 tohto zákona. Ex offo posúdi
v naznačenom smere splnenie povinnosti dodávateľa pred poskytnutím pôžičky skúmať schopnosť
splácať pôžičku zo strany spotrebiteľa (bonita) a z uvedeného vyvodí konzekvencie vo vzťahu k
dôkaznému bremenu, zároveň bude postupovať podľa druhej hlavy CSP v už naznačených intenciách.

26. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).