Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 9, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122246175
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6122246175.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava,
IČO: 35 724 803, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa C. XXXX/X, D., zastúpenej
advokátskou kanceláriou: JUDr. Peter Vachan, advokát, s r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina,
IČO: 47 445 092, o zaplatenie 15.699,12 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Trnava, č.k. 18Csp/48/2023-159 zo dňa 19.4.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. žalobu zamietol a vo výroku II. určil, že
žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Pri posudzovaní veci a rozhodnutí prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu, ako mu vyplynul
z vykonaného dokazovania keď ustálil, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa
26.8.2014 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. 008885511250814, na základe
ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 25.000,- Eur, ktorý sa žalovaná
zaviazala splatiť 120 mesačnými splátkami vo výške 328,97 Eur, a to k 9. dňu v mesiaci s tým, že

dátum prvej platby bol stanovený do 09.09.2014. V zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 8,50
%, ročná percentuálna miera nákladov vo výške 8,74 %, priemerná RPMN 12,08 % a celková čiastka
úveru 37.046,41 Eur. Konečná splatnosť úveru bola určená na deň 09.08.2024. V zmluve v bode 3.6
bolo uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné
strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne upravené v tejto zmluve.

3. Zo Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým
osobám - občanom vyplynulo z časti IX. upravujúcej podmienky požadovanej predčasnej splatnosti
úveru (okamžitá splatnosť úveru) zo strany banky a iné podmienky z bodu 1, že banka je oprávnená
požadovať, aby dlžník vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti
dohodnutým v úverovej zmluve, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej
splátky počas obdobia dlhšieho než tri mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný s upozornením

na právo banky odstúpiť od úverovej zmluvy.

4. Upozornením - treťou upomienkou zo dňa 21.01.2019 bola žalovaná VÚB, a.s. vyzvaná na okamžité
zaplatenie sumy vo výške 993,16 Eur. Žalovaná bola zároveň upozornená, že v prípade, ak nedôjde
k úhrade uvedenej dlžnej sumy banka je oprávnená požadovať, aby žalovaná vrátila celú poskytnutú
sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o úvere.5. Výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 14.03.2019 právny
predchodca žalobcu žalovanej oznámil, že nakoľko napriek predchádzajúcim upomienkam neuhradila
dlžnúpohľadávkubankyztituluzmluvyoúvere,ktorejneoddeliteľnousúčasťousúVšeobecnéobchodné

podmienky VÚB, a.s. pre poskytovanie úverov, vyhlásila banka predčasnú splatnosť úveru vrátane
príslušenstva so zostatkom 17.526,69 Eur, z toho istina 16.805,50 Eur, úroky 619,94 Eur a poplatky
101,25 Eur. Právny predchodca žalobcu zároveň vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy v lehote do 7
kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. Výzva bola žalovanej doručená dňa 02.04.2019.

6. Všeobecná úverová banka, a.s. a žalobca uzatvorili dňa 13.11.2020 Rámcovú zmluvu o postúpení
pohľadávok, na základe ktorej bola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania postúpená žalobcovi.

7. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 39, § 52 ods. 1 a 4, § 53 ods. 9,
§ 488, § 489, § 524 ods. 1 a 2, § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj len OZ),
§ 369 ods. 1, § 497 a § 502 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (v texte aj len OBZ), § 1 ods.

2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 2 písm. i) a j), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 17 ods. 1, 2
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (v texte aj len ZoSÚ).

8. Prvoinštančný súd pokračoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol

uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere právny vzťah, ktorý je od jeho vzniku nevyhnutné
posudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych
predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), keďže zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod a zároveň právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom

na predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.

9. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 došlo k postúpeniu pohľadávky z predmetnej
zmluvy zo spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupcu na spoločnosť žalobcu ako

postupníka. V súvislosti s otázkou platného postúpenia pohľadávky súd poukázal na skutočnosť, že v
konaní nebolo preukázané, že by pohľadávka pôvodného veriteľa voči žalovanej bola splatnou, či už z
dôvodu konečnej splatnosti alebo z dôvodu zosplatnenia. V tretej upomienke zo dňa 21.01.2019 banka
upozorňuje žalovanú na to, že je v omeškaní s plnením, s tým, že v prípade okamžitého neuhradenia
dlžnej sumy je banka oprávnená využiť ust. § 565 OZ a vyhlásiť úver za predčasne splatným a žiadať

od žalovanej úhradu celej úverovej pohľadávky, avšak žalobca nepreukázal doručenie uvedenej výzvy
zo dňa 21.01.2019 žalovanej, a teda táto výzva ani nemohla vyvolať voči žalovanej žiadne účinky.
Podmienkou platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy v zmysle § 17 ZoSÚ je,
že sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou
pred týmto termínom. Na druhej strane, postúpenie pohľadávky v rozpore s citovaným ustanovením má

za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, z ktorého dôvodu nemôže byť žalobca v spore
aktívne vecne legitimovaný. S poukazom na uvedené, pohľadávka z predmetnej zmluvy bola postúpená
na žalobcu zmluvou zo dňa 13.11.2020 bez toho, aby sa stala splatnou pred termínom postúpenia, a
preto nebola preukázaná výnimka zo zákazu prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy na tretiu osobu v
zmysle § 17 ZoSÚ. Žalobca tak nepreukázal predpoklady pre platné postúpenie práv vyplývajúcich zo

zmluvy, a teda ani predpoklady pre nadobudnutie týchto práv, čím mu v konaní chýba aktívna vecná
legitimácia.

10. Súd prvej inštancie dodal, že k zosplatneniu úveru by ani nemohlo platne dôjsť, a to z dôvodu,
že žalobca v konaní nepreukázal, že veriteľ pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou (§

7 ods. 1 ZoSÚ). Veriteľ bol pritom pred uzavretím zmluvy povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď mal brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa

alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov.11. Žalobca predložil súdu iba výpis z úverového registra. I keď žalobca tvrdil, že príjem žalovanej bol
overený dopytom do Sociálnej poisťovne a u zamestnávateľa, súdu takéto potvrdenie nepredložil (a to
ani doklad o príjme žalovanej, ani jej spoludlžníka). Žalobca nepreukázal, že by si pôvodný veriteľ za

účelom posudzovania bonity od žalovanej vyžiadal doklady preukazujúce jej príjmy a výdavky a riadne
zisťoval relevantné výdavky žalovanej, keď pri posudzovaní žiadosti o úver nebola v rámci mesačných
nákladov žalovanej braná do úvahy žiadna suma. Žalobca súdu len uviedol, že jeho právny predchodca
zistil, že žalovaná je vydatá, samostatne zárobkovo činná a dosahuje príjem 540,- Eur (spoludlžník
bol zamestnaný ako technický pracovník s príjmom vo výške 1.200,- Eur) a v úverovom registri má

evidovaných 6 existujúcich záväzkov. O uvedených tvrdeniach žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz
a zároveň ani nezdôvodnil, akým spôsobom jeho právny predchodca vyhodnocoval tieto údaje, keď
posudzoval bonitu žalovanej pred poskytnutím spotrebiteľského úveru.

12. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, avšak táto
povinnosťnezbavujeveriteľakonaťsodbornoustarostlivosťou,tedavyžiadaťsiodspotrebiteľapotrebné

informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi
a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, stravu,
príp.nezaopatrenédeti).Zákonospotrebiteľskýchúverochvyžadujeskúmaniebonityklientasodbornou

starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7
ods.1ZoSÚ,t.j.„sodbornoustarostlivosťouposúdiťschopnosťspotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúver“
je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov,
ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Pri získavaní
relevantných informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom

(ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných
dostupných zdrojov, tak aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa.

13. Pôvodný veriteľ vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval (keď posudzoval schopnosť žalovanej
splácať úver bez riadnych údajov o jej príjmoch a výdavkoch a bez dokladov o nich), čím hrubým

spôsobom porušil svoje povinnosti stanovené v § 7 ods. 1 ZoSÚ. V prípade hrubého porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa úver považuje v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ za bezúročný a
bez poplatkov a zároveň veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Prvoinštančný súd pritom poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave
č.k. 11Co/2/2019-106 zo dňa 27.11.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/171/2016 zo

dňa 27.10.2016. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci by bolo (ak by k nemu došlo) predčasné
zosplatnenie úveru vylúčené, a to s prihliadnutím na ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ.

14. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že poskytnutý úver slúžil na refinancovanie iných spotrebiteľských
úverov a refinancovaním všetkých úverov sa dlžníkom znížili ich mesačné splátky na polovicu,

prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal, že táto námietka je irelevantná, nakoľko § 7 ods. 1 ZoSÚ
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy neustanovoval žiadne výnimky, na základe ktorých by veriteľ
nebol pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, čo znamená, že i v prípade refinancovania iných úverov bol veriteľ v zmysle

§ 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ktorou došlo k refinancovaniu úverov, povinný
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

15. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní pre neplatnosť postúpenia
pohľadávky (podľa § 39 OZ v spojení s § 17 ZoSÚ) bolo potom potrebné žalobu v celom rozsahu vo

výroku I. rozsudku zamietnuť, a keďže žalovaná nie je povinná zaplatiť žalobcovi istinu, nemohla sa ani
dostať do omeškania s jej zaplatením, a preto súd zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania.

16. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že zákonnými podmienkami platného postúpenia
pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere je nepretržité omeškanie klienta so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po tom, čo bol písomne
vyzvaný bankou na plnenie, pričom tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca
spolu so žalobou predložil výzvu zo dňa 14.03.2019, ktorú výzvu by bolo možné považovať za výzvu
banky vyžadovanú ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, pričom žalobca predloženou doručenkou zároveňsúdu preukázal, že predmetná výzva bolo žalovanej i doručená a následne uplynulo viac ako 90
kalendárnych dní od tohto doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre vznik oprávnenia banky postúpiť
svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou.

17. Súd zároveň dal do pozornosti, že nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami
sporumácharakterzmluvyospotrebiteľskomúverevzmysleustanovenia§1ods.2a§2písm.d)ZoSÚ,
musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Súd zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j)

zákona o spotrebiteľských úveroch, a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve je uvedená výška
mesačnej splátky 328,97 Eur. Celkový počet splátok je 120. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná splatiť
je tak 39.746,40 Eur (328,97 Eur x 120 splátok) a nie čiastka 37.046,41 Eur, tak ako je uvedené v zmluve.

18. Súd prvej inštancie dodal, že cieľom ustanovenia § 11 v spojení s § 9 ZoSÚ je ochrana spotrebiteľa

tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, priamo v nej, poskytnúť
všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ rozhoduje, či zmluvu o úvere uzavrie
alebo nie, keďže uvedené údaje predstavujú informácie o podmienkach a nákladoch spojených s
úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Vzhľadom k uvedenému, i keby došlo
k platnému postúpeniu pohľadávky, v prejednávanom prípade by sa spotrebiteľský úver poskytnutý

právnym predchodcovom žalobcu žalovanej považoval v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ
(v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) za bezúročný a bez poplatkov.

19. Zmluva obsahuje údaj o tom, že súčasťou zmluvy je aj poistenie úveru s mesačnou splátkou
poistného vo výške 20,25 Eur, ktorá je zarátaná vo výške mesačnej splátky. Prvoinštančný súd v tejto

súvislosti poukázal na to, že spotrebiteľ má právo už pri uzatváraní zmluvy vedieť presne, koľko bude
mesačne platiť, t. j. koľko peňazí mesačne vynaloží na splatenie svojho dlhu z konkrétnej spotrebiteľskej
zmluvy. Pre úplnosť súd dodal, že zo zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné vyvodiť záver,
že bola uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami v zmysle §
788 ods. 2 Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného, splatnosť poistného,

stanovenie, či ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom, či sa oprávnená osoba
bude podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv a povinností zmluvných
strán, výška odkúpnej hodnoty, výber súboru poistenia klientom). Predovšetkým pre poistnú zmluvu je v
zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná písomná forma a v konaní nebola predložená
žiadna písomná poistná zmluva so základnými náležitosťami (tzv. zákonné minimum). Žalobca tak tiež

nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by mu vyplývali nároky poistného.

20. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov

celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní
pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam
a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podal prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom

rozsahu preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp.
v zmysle § 389 ods. 1 CSP rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, pričom si zároveň vyčíslil trovy odvolacieho konania.

22. Ako prvé odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v otázke doručovania výziev veriteľom,

s poukazom na bod 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa odvolateľa nie je zrejmé ako súd
dospel k svojmu právnemu záveru, resp. či žalobca doručenie výzvy z 21.1.2019 nepreukázal, resp.
či bol riadne oboznámený s obsahom spisu, v ktorom sa okrem predmetnej výzvy nachádza aj podací
hárok k nej. V tejto súvislosti je odôvodnenie rozsudku nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé akosúd žalobcom predložený dôkaz (podací hárok) vyhodnotil, keď z rozsudku nemožno vyvodiť, či súd
neprihliadol na predložený dôkaz alebo naň prihliadol, avšak ho mal za nedostatočný alebo podmieňuje
účinky doručovania iným dôkazom. Nadväzne žalobca poukázal na ust. § 45 ods. 1 OZ a v otázke

doručovania do dispozičnej sféry odkázal na stanovisko NS SR pod R 4/2021, podľa ktorého ust. §
53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa s veriteľom
v spotrebiteľskej zmluve, že pri doručení zásielky sa môže uplatniť fikcia doručenia na poslednú
známu adresu spotrebiteľa. Okrem tohto judikátu dospel NS SR k obdobným záverom aj v iných
odvolateľom označených rozhodnutiach. Nadväzne odvolateľ poukázal na požiadavky na argumentáciu

súdu v odôvodnení súdneho rozhodnutia a princíp právnej istoty z pohľadu Ústavného súdu SR. Odkázal
tiež na literatúru - Občiansky zákonník 1. zväzok (všeobecná časť). Bratislava: Eurokódex, FEKETE
I.2017., 1112S.ISBN 978-80-8155-073-7, str. 686, podľa ktorého slovné spojenie „dostane do sféry jeho
dispozície“nemožnovykladaťvzmysleprocesnýchpredpisov.Jenímtrebarozumieťkonkrétnumožnosť
neprítomnej osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória a súdna prax
za takú možnosť považuje nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom

ale aj tie prípady, keď doručením listu alebo telegramu obsahujúceho prejav vôle do bytu adresáta,
alebo do poštovej schránky, prípadne aj vhodením oznámenia o uložení takej zásielky do poštovej
schránky, adresát úkonu nadobudol objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky, pritom nie
je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom právneho úkonu. Podľa uznesenia NS
ČR sp. zn. 28Cdo 1334/2006 zo dňa 26.4.2007 jednostranný písomný prejav vôle je účinný voči

adresátovi v okamihu resp. dňom ocitnutia sa v jeho dispozičnej sfére a možnosť adresáta oboznámiť
sa s jeho obsahom, nie je pritom rozhodné či sa adresát nedozvedel v tento deň o obsahu právneho
úkonu. Odvolateľ poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 90/2023 z 29.11.2023, z ktorého
zdôraznil, že žalobkyňa považuje za nesprávne právne posúdenú otázku, či doručenie do dispozičnej
sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresát

spotrebiteľ. V tomto rozhodnutí NS SR uviedol, že predmetnou otázkou sa už dovolací súd zaoberal
v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 36/2020 publikovanom v zbierke pod R 4/2021, ktoré treba považovať
za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, kde súd rozobral tzv. teóriu dôjdenia.
Vyslovil záver, že ust. § 45 ods. 1 OZ upravuje režim doručovania hmotnoprávnym úkonov, v zmysle
ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Jedná sa o tzv. teóriu

dôjdenia a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti
zachytávajúcej právny úkon. Právna teória a súdna prax pod možnosťou oboznámiť sa s adresovaným
právnym úkonom chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale
aj také prípady, kedy doručením listu či telegramu obsahujúceho prejav vôle do bydliska alebo sídla
adresáta, alebo do jeho poštovej schránky, poprípade aj vhodením oznámenia do poštovej schránky

o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu možnosť oboznámiť sa
s obsahom zásielky (a to bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil). Odvolateľ poukázal
na obdobné závery v rozhodnutí 5 Cdo 129/2010, podľa ktorého neprítomnej osobe musí prejav vôle
dôjsť; nemusí jej byť fakticky doručený. Prejav vôle neprítomnej osobe dôjde, keď sa ocitne vo sfére jej
dispozície. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle

skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle. V rozhodnutí
sp. zn. 2Sžf/8/2009 zo 6.7.2010 NS SR uviedol, že je na účastníkovi konania, aby preukázal odoslanie
podania súdu, či už podacím hárkom... V rozhodnutí sp. zn. 5Obdo 2/2017 z 30.1.2018 NS SR uviedol,
že pozvánka... bola žalobcovi zaslaná na jeho adresu uvedenú v spoločenskej zmluve doporučene
poštou..., o čom svedčí podací lístok. V predmetnom rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že právny

názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému ne/doručila,
keď neakceptoval podacie hárky a ich podanie na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými
žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala, nie je správny. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky
dovolateľky,ženapadnutýrozsudokodvolaciehosúdusariešenímpredmetnejprávnejotázkyodklonilod
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení.

23. Nadväzne odvolateľ poukázal na čl. 10 ods. 1 všeobecných obchodných podmienok VÚB na
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktorých prevzatie dlžník potvrdil
podpisom „keď sa písomnosť nezasiela ako doporučená zásielka, alebo doporučená zásielka do

vlastných rúk, považuje sa takáto písomnosť za doručenú 10. dňom po dni, keď bola písomnosť podľa
údajov veriteľa daná na poštovú prepravu“. Uvedené platí pre všetky zasielané písomnosti. Odvolateľ
namietal, že súd v odôvodnení rozsudku ani len nepoukazuje na existenciu ust. § 45 ods. 1 OZ.24. Odvolateľ tiež poukázal na R 4/2021, podľa ktorého súdna prax dospela k záverom, že existujú
rôzne spôsoby dojednania fikcie doručenia. Pri druhom spôsobe je irelevantné, či sa adresát v mieste
doručovania skutočne zdržiava, dôležité je to, ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve.

Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru,
kde má zabezpečiť možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Takto dojednanú fikciu doručenia
možnopovažovaťzanadbytočnú,nakoľkopridoručovaníhmotnoprávnychúkonovsanevyžadujereálne
prevzatie adresátom, z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon
považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta.

25. Podľa názoru žalobcu je v konaní právne nesporné, že žalobca relevantne preukázal odoslanie
predmetnej výzvy na adresu žalovaného poštovým podacím hárkom podľa dohody zmluvných strán.
Aj v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/81/2022 zo dňa 24.11.2023
žalovaní ani netvrdili, ani nepreukazovali, že by v čase doručovania zásielky sa zdržiavali mimo
miesta svojho bydliska, na ktorú adresu im zásielky boli doručované. Je preto potrebné uvažovať,

ak nebude preukázaný opak, že žalovaným bola vytvorená príležitosť oboznámiť sa s obsahom
doručovanej zásielky. Záver súdu prvej inštancie v zmysle ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal, že písomná výzva banky bola doručená do dispozičnej sféry žalovaných, je vzhľadom
na predložený poštový podací hárok, ale nekvalifikované námietky žalovaných neopodstatnený
a nesprávny. Podľa názoru odvolacieho súdu úplne postačuje, ak žalobca preukáže, že banka

výzvu podľa § 92 ods. 8 ZoB zaslala žalovaným na zmluvne dohodnutú adresu. Podaním výziev
na poštovú prepravu prostredníctvom Slovenskej pošty možno konštatovať, že tieto sa s najväčšou
pravdepodobnosťou (ak nebude preukázaný opak, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalovaných)
dostali do dispozičnej sféry žalovaných a teda uvedená podmienka bola splnená..., preto postačuje
predloženie podacieho hárku.

26. Žalobca opakovane akcentoval, že vhodenie oznámenia o uložení zásielky na pošte do
poštovej schránky s možnosťou si jej vyzdvihnutia v odbernej lehote žalobca preukázal predložením
podacieho hárku. Pokiaľ ide o výzvu pred zosplatnením zo dňa 21.11.2019, podacím hárkom; pokiaľ
ide o zosplatňujúcu výzvu zo dňa 14.3.2019 predloženou obálkou (spoludlžníkovi) a doručenkou

(žalovanému), ktorá potvrdzuje doručenie do vlastných rúk žalovaného a skutočnosť, že si tu zásielky
preberá. Obe písomné podania boli adresované na dohodnutú zmluvnú adresu dlžníkov, kde si žalovaný
svoje zásielky preukázateľne aj preberal a naďalej preberá počas prebiehajúceho súdneho konania.
Žalobcovi nie je zrejmé z akého dôvodu súd v tomto prípade nepovažoval tieto dôkazy za relevantné,
resp. nedostatočné pre preukázanie doručovania do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobcovi nie je

zrejmé akým spôsobom súd dospel k popretiu základnej zásady doručovania – fikcie doručenia,
pričom nie je sporné, že sa jedná o zákonom výslovne predpokladaný režim doručovania písomností
v akýchkoľvek právnych vzťahoch. Nie je ani zdôvodnené z akého dôvodu súd nepovažuje podací hárok
za dostatočný dôkaz z hľadiska kvality, ale pravdepodobne podmieňuje účinky doručovania inou službou
poštového prepravcu. Podľa názoru žalobcu totiž neexistuje žiadny logický, ani právny argument, pre

ktorý podací hárok nemá kvalitu dôkazu preukazujúceho doručovanie do dispozičnej sféry adresáta.
Súd taký argument napokon ani len neuvádza. Podľa pripojeného podacieho hárku je nesporné a riadne
preukázané, že právny predchodca žalobcu doručoval výzvu na zmluvne dohodnutú adresu žalovaného,
tento nerozporoval tvrdenie o doručovaní žiadnym relevantným spôsobom, pričom aj prípadné rozpory
sa javia byť len účelovými, keďže preukázateľne na danej adrese preberal zásielky.

27. Na podporu svojej argumentácie okrem vyššie uvedených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít
poukázal aj na rozhodnutia iných krajských súdov, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/21/2023
z 14.12.2023, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/43/2020 z 18.5.2021, Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 13CoCsp/38/2023 z 23.11.2023, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/25/2023

z 31.10.2023, sp. zn. 9CoCsp/9/2021 z 22.4.2021, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoCsp/8/2022 zo
17.5.2022,KrajskéhosúduTrnavesp.zn.11CoCsp/52/2021z25.10.2022,KrajskéhosúduvNitresp.zn.
5CoCsp/58/2022 z 25.1.2023, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/27/2023 z 21.12.2023. Podľa
odvolateľa je zjavné, že súdna prax v zásade konštantne vždy akceptuje podací hárok ako relevantný
dôkaz preukazujúci doručenie zásielky do dispozičnej sféry adresáta.

28. Pre vylúčenie všetkých pochybností žalovaný opätovne prízvukoval podstatné skutočnosti vo vzťahu
k platnosti postúpenia pohľadávky, pričom skonštatoval, že boli splnené podmienky § 92 ods. 8 ZoB, čo
bolo nesporné. Ani judikatúra NS SR nevyžaduje, aby výzva podľa § 92 ods. 8 ZoB bola kvalifikovaná,nie je teda potrebné, aby veriteľ realizoval v súvislosti so zosplatnením a postúpením pohľadávky dve
samostatné výzvy (jednu podľa § 565 OZ, resp. § 53 ods. 9 OZ a druhú podľa § 92 ods. 8 ZoB).
Aktuálna rozhodovacia prax NS SR (sp. zn. 8Cdo/169/2020) pripúšťa, aby za výzvu na splnenie podľa

§ 92 ods. 8 ZoB bolo možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za
súčasnej podmienky, že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Podľa rozhodnutia NS SR sp.
zn. 9Cdo/165/2022 z 27.9.2023 z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplýva, že ak dlžník sumu
neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky. Za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92
ods. 8 ZoB možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva

dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky. V konaní bolo podľa názoru žalobcu bezpečne preukázané, že
postupca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, platne postúpil pohľadávku na žalobcu, ktorý
je v konaní aktívne vecne legitimovaným subjektom, čo žalobca preukázal predloženými nespornými
dôkaznými prostriedkami, ktoré jednotlivo i vzájomne vylučujú záver, že by žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v otázke doručovania výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ.

29. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľ venoval podľa neho nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
a nesprávnym skutkovým zisteniam súdu v otázke skúmania bonity, ktorá je podľa neho bezpochyby
otázkou skutkovou. V úvode poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9CoCsp/45/2022
z 10.11.2022, podľa ktorého je otázne, či je to súd, ktorý vyhodnocuje správnosť výsledkov hodnotenia
bonity v tom zmysle, či nejde o otázku odbornú; ... je to poskytovateľ úveru, ktorý posudzuje

úveruschopnosť; povinnosť súdu je ex offo preskúmať to, či veriteľ zákonom uloženú povinnosť splnil.
Žalobca v tomto smere neeviduje žiadne konkrétne popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov zo strany
žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP). Súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu
strán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže nenavrhoval a nepredložil dôkaz za účelom preukázania,
že právny zástupca žalobcu neskúmal jeho bonitu, ale že sa ani touto argumentáciou v konaní nebránil.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/3/2022 z 9.2.2023 odvolaciemu súdu nie
je známe, ako inak by mohol právny predchodca žalobcu overovať iným spôsobom príjem žalovaného
ako jeho samotným vyjadrením, ako aj ním predloženými dokladmi od zamestnávateľa. Súd nemôže
ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže
nenavrhoval a nepredložil vykonať dôkaz za účelom preukázania, že žalobca neskúmal jeho bonitu, ale

sa ani touto argumentáciu v konaní nebránil. Nadväzne odvolateľ poukázal na znenie ust. § 1 ods. 6 a §
11 ods. 2 ZoSÚ. Pokračoval, že žalobca riadne doručil súdu potvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu
skúmanie bonity a to okrem podanej žaloby najmä vyjadrením zo dňa 8.1.2024, na týchto tvrdeniach
a dôkazoch zotrváva, pričom boli v konaní zároveň nespornými (§ 151 ods. 1 CSP). S poukazom na
znenie čl. V ods. 1 a IX ods. 2 odporúčania NBS č. 1/2014 zdôraznila, že v čase poskytnutia úveru

nebol stanovený žiadny záväzný mechanizmus upravujúci jednotlivé kroky posudzovania schopnosti
splácať úver. Tieto podrobnejšie upravovalo jedine Odporúčanie, ktoré okrem iného bankám odporúčalo
stanoviť limit na ukazovateľ schopnosti splácať úver, pričom musel byť stanovený minimálne tak, že
výdavky nepresahujú príjmy. Zároveň však stanovil výnimku z posudzovania bonity, kedy v prípade, ak
zostatkové istiny retailových úverov klienta nepresahujú nižšiu z hodnôt 2 000,- Eur alebo 5%, nie je

potrebné tento limit vypočítavať.

30. V konkrétnom prípade veriteľ postupoval nasledovane:
Spotrebiteľ (v tom čase spolu s ešte žijúcim spoludlžníkom) v žiadosti o úver deklaroval príjem spolu
vo výške 1.740,00 €:

- A. B. príjem vo výške 540,00 €
- A. B. príjem vo výške 1.200,00 €
Spotrebiteľ v žiadosti o úver rovnako deklaroval druh zamestnania ako samostatne zárobkovo činná
osoba, spoludlžník deklaroval zamestnanie ako technický pracovník, spoločné bývanie v ich vlastníctve
(bez hypotéky), rodinný stav vydatá/ ženatý.

Poskytovaný spotrebiteľský úver slúžil na vyplatenie existujúcich záväzkov – refinančný spotrebiteľský
úver. Spotrebiteľ v žiadosti o úver deklaroval existujúce záväzky, určené na refinancovanie, čo rovnako
vyplýva aj zo Zmluvy:
- Spotrebiteľský úver na iné účely, zostávajúca výška úveru 19.300,00 €
- Spotrebiteľský úver na iné účely, zostávajúca výška úveru 600 €

- Spotrebiteľský úver na iné účely, zostávajúca výška úveru 1.700,00 €
- Povolené prečerpanie, úverový rámec vo výške 1.600,00 € (z ktorého sa bralo do úvahy 3%)
- Povolené prečerpanie, úverový rámec vo výške 1.500,00 € (z ktorého sa bralo do úvahy 3%)
- Kreditná karta, úverový rámec vo výške 2.000,00 € (z ktorého sa bralo do úvahy 5%)Výpočet disponibilného zostatku z príjmu bol teda realizovaný nasledovne:
1.740,00 € (príjem) – 0,00 € (existujúce záväzky) = 1.740,00 €
Disponibilný zostatok je vyšší ako splátka schvaľovaného úveru. Mesačná splátka úveru predstavovala

sumu 328,97 €. Žalobca preto zastáva názor, že žalovaný mal dostatočnú finančnú rezervu na splácanie
poskytnutého úveru.

31. Odvolateľ bol názoru, že poskytovateľ úveru postupoval s odbornou starostlivosťou v súlade
s § 7 ZoSÚ a zobral do úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie ukladá vziať do

úvahy. Podľa odvolateľa zo znenia § 11 ods. 2 ZoSÚ vyplýva, že v prípade, ak veriteľ nahliadol do
úverového registra nedošlo k porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať
poskytnutý úver, rovnako ak disponoval informáciou o rodinnom stave, výdavkoch a príjmoch, nemožno
konanie veriteľa posúdiť ako „hrubé porušenie povinnosti“. Zákonodarca nestanovuje naplnenie týchto
predpokladov kumulatívne. V tejto súvislosti považoval za nevyhnutné opätovne zdôrazniť, že výpočet
limitu ukazovateľa schopnosti splácať, nebol postupca v zmysle odporúčania NBS povinný realizovať,

lebo poskytnutým úverom vo výške 25.000,- Eur sa vyplácali úvery, ktorých zostatok bol spolu 24.950,-
Eur, teda rozdiel 50,- Eur nepresahuje 5%. Konštatovania súdu vo vzťahu k údajnému neprezisťovaniu
príjmov žalovaného sú v rozpore so skutkovým stavom a v rozpore s požiadavkou právnej istoty
spravodlivého procesu, najmä predvídateľnosťou súdneho rozhodnutia (keďže orgán dohľadu – NBS –
nič podobného od veriteľov pri refinance nevyžaduje). Zástupca mal zo žiadosti o úver preukázané, že

žalovaný žije sám (slobodný) a bez detí, mal teda dostatok informácií v tomto smere.

32. Pokiaľ ide o závery súdu ohľadom výdavkov spotrebiteľa, veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie
konkrétnych mesačných výdavkov napr. faktúrami. Uplatňovanie paušálnych výdavkov v súlade
s opatrením a ZoSÚ spĺňa predpoklady postupcu s odbornou starostlivosťou. V zmysle znenia § 7 ods.

20písm.d)ZoSÚadôvodovejsprávy,peňažnýmizáväzkamiznižujúcimipríjemspotrebiteľasarozumejú
všetky pravidelné výdavky spotrebiteľa, ktoré znižujú jeho príjem (výška výživného, výšku splátky úverov
a pôžičiek a pod. ). Následne žalobca poukázal na vyjadrenie NBS zo dňa 14.3.2024, podľa ktorého:
- „Opatrenie NBS je všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na základe zákonného
splnomocnenia, je plne záväzné a veriteľ musí jeho ustanovenia zohľadňovať pri výkone svojej činnosti.

- Z uvedeného je zreteľné spojenie medzi pojmom používaným v zákone č. 129/2010 Z. z. a Opatrením
NBS, jeho teoretickým obsahom a materiálnym (finančným) vyjadrením, ktoré neponecháva priestor pre
vznik povinnosti zisťovať skutočné náklady – výdavky na život spotrebiteľa a s ním posudzovaných osôb.
- Národná banka Slovenska na základe vyššie uvedeného uzatvára, vychádzajúc z ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z. a Opatrenia NBS, ďalej zo svojich znalostí a praktických skúseností z

dohľadu nad finančným trhom, že pre dodržanie odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský (úver, pozn. autora) sa nevyžaduje skúmanie skutočných bežných
výdavkov spotrebiteľa (napr. náklady na bývanie, telefón, internet a výdavky na domácnosť). Na
účely posudzovania, či bude spotrebiteľ schopný splácať spotrebiteľský úver postačuje, ak náklady na
zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb spotrebiteľa

budú za podmienok Opatrenia NBS zohľadňovať zákonom stanovené výške sumy životného minima
zvýšenej o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou príjmu spotrebiteľa a životným minimom (ak výnimky
upravené v Opatrení NBS neustanovujú inak – napr. § 2 ods. 6,8 alebo 9).
- Orgán dohľadu podotýka, že ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s Opatrením NBS
predstavujú zákonné požiadavky na overovanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ktorých splnenie

zo strany veriteľa sa považuje za dodržanie odbornej starostlivosti. Výklad národnej právnej úpravy,
smerníc EÚ a ani dôvodové správy, či recitály k skúmaným právnym normám nenaznačujú, že by medzi
povinnosťami veriteľa vykonávajúceho overovanie bonity bola aj povinnosť skúmať konkrétne bežné
výdavky spotrebiteľa napr. na chod domácnosti.
- Stanovenie prísnejších predpokladov pre výpočet ukazovateľa schopnosti splácať, než určuje zákon

č. 129/2010 Z. z. v spojení s Opatrením NBS, je možné iba zmenou týchto predpisov alebo na základ
rozhodnutia veriteľa. Stanovisko predstavuje právny názor orgánu dohľadu ako orgánu aplikácie práva a
gestora Opatrenia NBS. Tento právny názor je uplatňovaný pri výkone dohľadu zo strany odboru ochrany
finančných spotrebiteľov nad veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery podľa zákona č. 129/2010 Z.
z.“

33. Nesprávny je potom právny a skutkový záver súdu, že postupca nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, nakoľko nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a javí sa skôr popieraním žalobcom
predloženýmdôkazomatvrdenízostranysúdu,ktoréčodoobsahusamotnýžalovanýnepoprel.Žalobcazhodne s citovaným vyjadrením NBS uvádza, že žiaden zákon nevyžaduje od veriteľa, aby skúmal
výdavky spotrebiteľa tak, ako to implikuje súd v napadnutom rozsudku. Postupca starostlivo skúmal
finančné záväzky spotrebiteľa a ostatné záväzky spotrebiteľa, zohľadnil tzv. životným minimom, čo je

všeobecneakceptovanýpostupajnaprieč rozhodovacoupraxouslovenskýchsúdov.Napokonpostupca
akobankanemalmožnosťsaoinýchzáväzkochspotrebiteľadozvedieťinak,akopriamoodspotrebiteľa.
Súd pritom neuvádza o aké konkrétne výdavky sa má v tejto súvislosti jednať, no najmä neuvádza
právnyzáklad,nazákladektoréhobyveriteľvôbecmoholtakétoinformácieodlžníkovispracúvať.Keďže
tieto výdavky sa menia v čase, závisia výlučne od spotrebiteľovho správania sa, ktorý nemá právnu

povinnosť ich uviesť. Je potrebné držať sa znenia zákona a odporúčania NBS, kedy sa výdavkami
rozumejú výlučne finančné úverové výdavky a náklady na život sa zohľadňujú všeobecne akceptovanou
konštantou životného minima. Pritom práve žalovaný ako spotrebiteľ je povinný uvádzať pravdivé údaje
vo svojej žiadosti o úver.

34. V tejto súvislosti žalobca poukázal podporne na rozhodnutia iných vyšších súdnych autorít, ktoré

podporujú ním uvedené názory a to rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/16/2022
z 28.6.2022, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/44/2021 z 25.8.2022, 1CoCsp/19/2021
z 25.11.2021, 17CoCsp/24/2022 z 20.10.2022, 10CoCsp/20/2021 z 13.09.2022, 10CoCsp/3/2022
z 9.2.2023, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoCsp/15/2022 z 31.8.2022, Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 26CoCsp/42/2022 z 11.9.2023, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoCsp/35/2022

z 25.10.2022.

35. Na základe uvedeného je potom podľa odvolateľa nesprávny aj nadväzný právny záver súdu
o nemožnosti vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a nemožnosti postúpenia pohľadávky v zmysle § 17
ods.1ZoSÚa§92ods.8ZoB.Žalobcavkonanískúmaniebonityzdokladovalžiadosťouoúver,dopytom

do Sociálnej poisťovne, dopytom do bankového registra, nespornosťou vyššie uvedených dôkazov,
pričom išlo o refinancujúci úver. Nemožno opomenúť, že zmluva bola podpísaná 26.8.2014, pričom do
roku 2019, t.j. najmenej 4,5 roka dlžníci riadne a včas plnili, čo tiež nasvedčuje záveru, že bonita bola
skúmaná správne a bola v čase podpisu zmluvy dostatočná. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/6/2024 z 25.4.2024.

36. V závere odvolania žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok je tak nevyhnutné podrobiť revízii zo
stany odvolacieho súdu, nakoľko je zjavné, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný subjektom na
podanie tejto žaloby a postupca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom.
Nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. „živého úveru“, je nutné dospieť k právnemu záveru, že v konaní nie

je sporné splnenie všetkých zákonných podmienok (§ 17 ods. 1 ZoSÚ, § 92 ods. 8 ZoB), pre platné
postúpenie pohľadávky a žalobca je plne aktívne vecne legitimovaný subjektom v tomto konaní.

37. Žalovaná odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu predložila prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom navrhla, aby krajský súd potvrdil prvoinštančné

rozhodnutie v napadnutom rozsahu vo výroku ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP a priznal
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

38. V úvode vyjadrenia žalovaná poukázala na znenie ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ a rozsudok Krajského
súdu Žilina sp. zn. 11Co/117/2017 zo dňa 16.5.2017 so stanoviskom k tomuto ustanoveniu v spojení s

§ 7 ods. 1 ZoSÚ, ako i na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 4129/18 zo dňa
26.2.2019, podľa ktorého štátna moc by nemala poskytovať ochranu právam v podobe vykonávacieho
konania subjektu, ktorý nielenže nepreveril finančné možnosti tomu, komu požičal svoje peniaze, ale tiež
tomu, kto úver neposkytol s odôvodnenou dôverou v to, že bude riadne splatený. Žalovaná pokračovala,
že v čase uzavretia zmluvy právny predchodca žalobcu nemal k dispozícii údaje o príjmoch a výdavkoch

žalovanej, reálne neposúdil aká finančná čiastka zostane žalovanej po odpočítaní všetkých nákladov
na živobytie spolu so splátkou za úver k dispozícii, neskúmal aké má žalovaná náklady na živobytie,
stravu, ubytovanie, celkovo na bežný chod domácnosti. Preto možno dospieť k záveru o nedostatočnom
zisťovaní bonity žalovanej a hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Nadväzne žalovaná
poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/42/2022 z 22.3.2023, podľa ktorého

pri skúmaní bonity spotrebiteľa je potrebné skúmať aj iné aspekty a okolnosti ako napríklad aj celkovú
zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečenie ubytovania,
stravy atď. Keďže veriteľ v danom prípade nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ,
nie je oprávnený požadovať jednostranné splatenie dlhu, čo má za následok, že vyhlásenie mimoriadnejsplatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ je potrebné považovať za neplatné, čo má za následok
nepreukázanie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Po poukázaní na ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom
od 1.1.2017 žalovaná uviedla, že keďže neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti, predžalobnú upomienku, ako aj oznámenie o mimoriadnej splatnosti treba považovať za
neplatné právne úkony a preto žalobca nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Zároveň,
keďže v čase postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru v rozpore s ust. § 17
ZoSÚ, a preto rovnako zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ.
Žalobca teda nepreukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8

ZoB a v konečnom dôsledku žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

39. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaná po poukaze na znenie ust. § 2 písm. g) ZoSÚ uviedla, že keďže
v danom prípade ide o vopred pripravenú formulárovú zmluvu a žalobca nepreukázal, že žalovaná
mala možnosť odmietnuť poplatok za poistenie, musí byť zahrnutý do výpočtu RPMN a keďže sa tak
nestalo, zmluva obsahuje nesprávny výpočet RPMN. V tejto súvislosti odkázala na rozsudok Krajského

súdu Košice sp. zn. 9Co/297/2019 zo dňa 30.9.2021. Keďže právny predchodca žalobcu pri výpočte
RPMN použil nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej so zaplatením úveru v zmysle zmluvy vo výške
37.046,41 Eur, v rámci ktorej nie je zahrnuté poistenie a ktorý bol použitý pri výpočte RPMN, zmluva
obsahuje nesprávny údaj o RPMN. Pretože s poukazom na uvedené je zmluva o úvere bezúročná
a bez poplatkov, žalovaná nebola ku dňu vyhotovenia tretej upomienky v omeškaní so žiadnou splátkou,

keďže bola povinná uhrádzať len splátky istiny vo výške 208,33 Eur a preto tretia upomienka je v zmysle
§ 39 OZ neplatný právny úkon, ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a preto neboli
splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ
a teda došlo k postúpeniu tzv. živého úveru pred termínom konečnej splatnosti. Splatnosť vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a teda neexistenciu

omeškania pre povinnosť splácať len splátky istiny potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku
sp. zn. 6CoCsp/25/2022 zo dňa 26.10.2022. Po poukaze na znenie ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení
účinnom od 1.1.2017 žalovaná pokračovala, že keďže neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti, predžalobnú upomienku ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
treba považovať za neplatné právne úkony a preto žalobca nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92

ods. 8 ZoB a zároveň došlo k postúpeniu živého úveru, čo je v rozpore s ust. § 17 ZoSÚ a preto rovnako
zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný úkon v zmysle § 39 OZ. Žalobca teda nepreukázal splnenie
podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB a v konečnom dôsledku nemá
v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

40. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/268/2020
z 29.11.2022. Pokračovala, že z tretej upomienky vyplýva, že právny predchodca žalobcu upozorňuje
žalovanú, že je v omeškaní so splátkou zročnou 9.11.2018 a pre omeškanie s touto splátkou mala
byť vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Podľa názoru žalovanej však nebola v omeškaní s touto
splátkou jednak preto, že úver je bezúročný a bez poplatkov a jednak preto, že splátka bola uhradená.

Keďže právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru predčasne dňa 14.3.2019,
postupoval v rozpore s § 565 veta druhá OZ, keďže mimoriadna splatnosť úveru nebola vyhlásená do
zročnosti najbližšej nasledujúcej splátky.

41. Žalovaná zastáva názor, že zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie podmienok pre platné

vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, keďže žalobca nepreukázal doručenie listu z 21.1.2019 – tretej
upomienky. Predložený podací lístok zo Slovenskej pošty neobsahuje žiadnu pečiatku Slovenskej
pošty. Zároveň po zadaní podacieho čísla na stránke pošty určenej na sledovanie zásielok sa zobrazí
informácia, že pre zásielku neevidujú v informačnom systéme žiadne údaje. Teda nie je preukázanie ani
odoslanie, ani doručenie tretej upomienky pokusu o zmier zo dňa 21.1.2019. Zo strany žalobcu neboli

doložené žiadne listinné dôkazy od Slovenskej pošty preukazujúce neprevzatie zásielky v odbernej
lehote a vrátenie späť. Podľa žalovanej v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15.12.2020
zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R
4/2021 zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno
platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku, ani fikciu, čo určitá zásielka obsahujúca právny úkon

sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta.
Žalobca nepreukázal doručenie tretej upomienky z 21.1.2019, nakoľko samotný poštový podací hárok
nepreukazuje doručenie, ani dôjdenie tohto listu adresátovi, je len odkazom o odoslaní zásielky, nie
však dôkazom o doručení. Iné dôkazy žalobca nepredložil. V dôsledku toho neboli splnené podmienkypre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a došlo k postúpeniu tzv. živého úveru, čo je v rozpore
s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ a preto zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle
§ 39 OZ a postúpenie odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 OZ a preto žalobca nemá v danom

konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Uvedené podľa žalovanej potvrdil aj Krajský súd Košice v rozhodnutí
sp. zn. 5CoCsp/102/2022 zo 14.12.2023. V danom prípade ale žalobca nepreukázal ani len odoslanie
a teda ani doručenie tretej upomienky. Podací hárok nie je spôsobilý túto skutočnosť preukázať. Žalobca
nepredložil ani žiaden iný dôkaz, ktorým by preukázal, že zásielka bola žalovanej doručená, resp.
právnemu predchodcovi žalobcu vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote.

42. V nasledujúcej časti vyjadrenia žalovaná v úvode poukázala na znenie ust. § 92 ods. 8 ZoB v znení
účinnom od 1.1.2017, § 17 ods. 1 ZoSÚ a § 525 ods. 2 OZ. Pokračovala, že z ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ
vyplýva, že možno postúpiť len splatnú pohľadávku a ak dôjde k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, ide
o postúpenie, ktoré odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 OZ. Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti,
žalovaná zastáva názor, že zmluva o postúpení pohľadávky je v zmysle § 39 OZ neplatný právny úkon

a súčasný žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

43. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu navrhol, aby konajúci súd
vyhovel žalobcom podanému odvolaniu.

44. Prioritne k skutočnosti uvádzanej žalovanou vo vyjadrení, že žalobca nepreukázal, že žalovaná
mala možnosť odmietnuť poistenie, v dôsledku čoho poplatok za poistenie musí byť zahrnutý do
výpočtu RPMN, uviedol, že táto skutočnosť nebola v konaní pred súdom prvej inštancie sporná a žiadal
odvolací súd, aby na tento prostriedok procesnej obrany neprihliadol, nakoľko ide o neprípustnú novotu
v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu

v Nitre sp. zn. 9CoCsp/30/2020 z 20.11.2020 a Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoCsp/18/2020
z 24.9.2021.

45. V ďalšej časti vyjadrenia sa žalobca venoval námietke žalovanej, že v danom prípade išlo o vopred
pripravenú formulárovú zmluvu a žalobca nepreukázal, že žalovaná mala možnosť odmietnuť poistenie.

Na tomto mieste žalobca zdôraznil, že zmluva bola žalovanej predložená na preštudovanie, pričom
súhlas so všetkými jej ustanoveniami vyjadrila vlastnoručným podpisom. V čase uzavretia zmluvy
neexistovala žiadna objektívna a už vôbec nie vážna prekážka, ktorá by žalovanej znemožňovala,
resp. sťažovala oboznámiť sa s textom navrhovanej zmluvy. Žalovaná nebola donútená zmluvu za
ponúkaných podmienok podpisovať, nakoľko však podpisom vyjadrila súhlas, postupca nemal dôvod

pristupovať k individuálnemu dojednaniu podmienok.

46. Žalobca sa vyjadril aj k celkovej čiastke a RPMN s tým, že tieto sú v zmluve uvedené správne.
Mesačná splátka vo výške 328,97 Eur v zmluve je uvedená vrátane poplatku za poistenie úveru.
Poistenie schopnosti splácať úver bolo v danom prípade fakultatívne, t.j. išlo o možnosť a nie povinnosť

dojednať takýto druh poistenia. Zmluvu bolo možné uzavrieť a úver poskytnúť za rovnakých podmienok
aj bez poistenia. Poistné do výpočtu celkových nákladov v takom prípade z dôvodu jeho fakultatívnosti
nevstupuje a nie je zahrnuté do výpočtu celkových nákladov podľa § 2 písm. g) ZoSÚ. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/121/2018 z 28.11.2018, ako i rozsudok
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Co/41/2018 z 28.3.2019, ktoré sa týkali rovnakého produktu,

kde súdy skonštatovali, že predmetné poistenie nebolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru za
ponúkanýchpodmienok.Celkováčiastkaspojenásúverom:37.046,40Eur=120x308,72Eur(mesačná
anuitná splátka). Následne žalobca pripojil výpočet RPMN s výsledkom 8,74%. Žalobca zastal názor, že
celková čiastka, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, je v zmluve uvedená správne, rovnako aj hodnota
RPMN.

47. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

48. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach danýchrozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolanie je
v podstatnom dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
avecmuvrátiťnaďalšiekonanieanovérozhodnutie(§389ods.1písm.b)vspojenís§391ods.1CSP).

49. Predmetom súdneho konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu (veriteľa) voči žalovanej (dlžníčke)
na zaplatenie sumy 15.699,12 Eur, úrok z omeškania vo výške 3.486,89 Eur, úrok z omeškania vo
výške 1.638,91 Eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15.618,12 Eur od 8.4.2021 do
zaplatenia, z titulu zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexi pôžička“ č. 008885511250814 zo
dňa 26.8.2014, pričom prvoinštančný súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol.

50. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom,
tak i dôvodmi podaného odvolania, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu
prvej inštancie vedúcich k záveru o potrebe zamietnutia žaloby v celom rozsahu včítane posúdenia
príp. nesprávneho procesného postupu súdu v dôsledku nepreskúmateľnosti rozsudku, v kontexte
odvolania žalobcu, so zameraním na ne/platnosť výzvy veriteľa dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB,

na splnenie povinnosti veriteľa pred uzavretím predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver a nadväzné oprávnenie
veriteľa požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a teda i otázku aktívnej vecnej
legitimácie v spore.

51. Ako prvé odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť záveru súdu prvej inštancie o nedoručení výzvy zo
dňa 21.1.2019 (č.l. 61) právneho predchodcu žalobcu adresovanej žalovanej na zaplatenie dlžnej sumy,
čo malo mať za následok neúčinnosť tejto výzvy, brániť zosplatneniu pohľadávky, nadväzne spôsobiť
neplatnosť jej postúpenia a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore.

52. Prvoinštančný súd sa s touto otázkou vysporiadal iba stroho v ods. 39 odôvodnenia rozsudku
vpodstateibatým,žežalobcanepreukázaldoručenie uvedenejvýzvyzodňa21.1.2019žalovanejateda
výzva nemohla vyvolať žiadne účinky. Z takéhoto odôvodnenia nie je možné zistiť ako súd k tomuto
záveru dospel, keďže nie je zjavné, či súd pritom zohľadnil v spise založený podací hárok k predmetnej
výzve (č.l. 61 – rub). Nie je pritom zrejmé, či súd opomenul tento dôkaz alebo či naň prihliadol a mal ho

za nedostatočne preukazujúci doručenie predmetnej výzvy a z akých dôvodov, prípadne podmieňoval
preukázanie účinného doručenia iným dôkazom.

53. V tejto súvislosti odvolateľ dôvodne poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít (čl. II. ods. 2 Základných princípov CSP) najmä na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020

zo dňa 15.12.2020 publikovaný pod R 4/2021, v zmysle záverov ktorého, vychádzajúc z ust. § 45
ods. 1 OZ účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime OZ, resp. celkovo
v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j., že
sa dostane do sféry jeho dispozície – už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej
zmluvnej strane. Slovným spojením, že sa úkon dostane do dispozičnej sféry adresáta je potrebné

rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom,
pod ktorou možnosťou treba rozumieť nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu
adresátom, ale i také prípady, kedy doručením zásielky do bydliska alebo sídla adresáta, či jeho poštovej
schránky, prípadne i hodením oznámenia do poštovej schránky a uložením takej zásielky nadobudol
adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je

nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal
objektívnu možnosť poznať jeho obsah. V tomto kontexte odvolateľ tiež náležite poukázal i na aktuálne
rozhodnutieNSSRsp.zn.4Cdo/90/2023zodňa29.11.2023,vktoromsadovolacísúdzaoberalotázkou,
či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho
doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. V danom rozhodnutí dovolací súd poukázal na ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu - rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15.12.2020, 5Cdo/129/2010
z 28.1.2020, 2Sžf/8/2009 zo dňa 6.10.2020, Obdo/2/2017 a skonštatoval, že právny názor odvolacieho
súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie
hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výzievpreukazovala, nie je správny s tým, že riešením predmetnej právnej otázky sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

54. Iba a okraj odvolací súd poznamenáva, že osud predmetnej zásielky podľa jej podacieho čísla
už nie je možné overiť v informačnom systéme Slovenskej pošty, a.s., keďže od jej podania prešlo
už viac ako päť rokov a sledovanie zásielok je možné len v lehote troch rokov od podania zásielky.
Aktuálne oznámenie pošty, že pre zásielku neeviduje v informačnom systéme žiadne údaje, na čo
poukazuje žalovaná, preto neznamená, že takáto zásielka v rozhodnom období neexistovala, resp.

nebola doručovaná.

55. S poukazom na uvedené, prvoinštančný súd svoj záver, že žalobca nepreukázal doručenie
uvedenej výzvy zo dňa 21.1.2019 žalovanej, je nepreskúmateľný, keďže ho súd bližšie a preskúmateľne
nezdôvodnil, pričom nie je zrejmé, či prihliadol na pripojený podací hárok a potom ako tento dôkaz
vyhodnotil, alebo ho opomenul, a zároveň v rozpore s princípom právnej istoty nezohľadnil ani

poukázanú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít dotýkajúcu sa danej otázky a
prípadný odklon potom ani neodôvodnil (čl. II. ods. 2 a 3 Základných princípov CSP).

56. Ako ďalší odvolateľ namietol záver súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal, že veriteľ
pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Prvoinštančný súd tento

svoj záver odôvodnil v ods. 43 až 45 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku (viď vyššie ods. 11 až
13 tohto rozhodnutia).

57. Zo súdom prvej inštancie aplikovaných ust. § 7 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení v čase
uzavretia predmetnej zmluvy, vyplýva, že veriteľ pri poskytovaní spotrebiteľského úveru je povinný

postupovať obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery s odbornou starostlivosťou, čím
sa rozumie najmä to, že veriteľ poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy a posúdi
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi,
pričom vynaloženie tejto odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Následkom
nekonania veriteľa s odbornou starostlivosťou je potom v zmysle cit. § 11 ods. 2 ZoSÚ nemožnosť

spotrebiteľa zosplatniť úver a následkom hrubého porušenia tejto povinnosti je to, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

58. Žalobca v podanom odvolaní s odkazom na § 151 ods. 1 CSP namieta tiež, že neeviduje zo strany
žalovanej konkrétne popretie tvrdení či dôkazov zo strany žalovanej k skúmaniu bonity. Z podaného

odporu je zrejmé, že žalovaná s odkazom na § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSÚ už v odpore namietala, že
žalobca neuviedol akým spôsobom bola overená bonita. V podaní z 23.10.2023 (č.l. 144 a n.) žalovaná
potom tvrdila, že právny predchodca žalobcu nepreveril jej úverovú zaťaženosť v úverovom registri,
nezískal informácie o jej výdavkoch, nemal preukázané aká suma zostane žalovanej na živobytie po
odpočítaní nákladov a teda nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Žalovaná teda spornosť tejto

otázky v konaní nastolila a skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom skúmania bonity namietala a poprela.

59. K tejto námietke odvolateľa odvolací súd navyše dodáva, že NS SR vo veci sp. zn. 4Cdo/162/2020
z 27.10.2021 pod R 6/2022, prijal záver, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú
legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8

veta prvá ZoB pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel
s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. V zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky v
uznesení I.ÚS 246/2019-14 zo dňa 11.6.2019 pasivita protistrany nemôže mať za následok (aplikáciou §
151 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený
nárok. Naviac súd je v súdnom konaní povinný vždy prihliadať na absolútnu neplatnosť ex offo aj bez

námietky strany (R 60/2018). Táto odvolacia námietka žalobcu bola preto nedôvodná.

60. Prvoinštančný súd v súvislosti so skúmaním bonity žalovanej tvrdí, že žalobca predložil iba výpis
z úverového registra a nepredložil doklad o dopyte zo Sociálnej poisťovne. Nie je pritom zrejmé, či
súd prihliadol na obsah predloženej listiny „Detaily procesu“ (č.l. 123 a nasl. spisu) z ktorej vyplýva, aj

výsledok dopytu do Sociálnej poisťovne, ktorý sa nachádza na č.l. 127 – rub pre žalovanú a č.l. 129
pre spoludlžníka A. B.. Z tam uvedených údajov vyplýva aj overenie mesačného príjmu žalovanej (540,-
eur) a A. B. (1.200,- eur), tak ako ich uviedli v žiadosti o Flexipôžičku (č.l. 31 a nasl. spisu). Pokiaľ
ide o výdavky žalovanej, z predmetnej listiny vyplýva, že boli zohľadnené všetky jej doterajšie toutonovou pôžičkou refinancované úvery (6), včítane zohľadnenia ich zostatkov (24.950,- eur) aj celkových
mesačných splátok (733,- eur).

61. Zo súdom prvej inštancie aplikovaného ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia
predmetnej zmluvy plynie, že veriteľ pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia
nie je potom zrejmé aké úvahy viedli prvoinštančný súd k záveru, že veriteľ bol povinný skúmať, okrem

uvedených opakovaných fixných výdavkov v podobe peňažných záväzkov spotrebiteľa, aj iné bežné
výdavky spotrebiteľa na jeho živobytie. Zo žiadneho z dotknutých zákonných ustanovení nie je možné
vyvodzovať povinnosť veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zisťovať konkrétne
výdavky spotrebiteľa. Ich štandardný rozsah je možné vyvodzovať z údajov uvádzaných spotrebiteľom
v žiadosti o spotrebiteľský úver týkajúcich sa jeho pomerov, pri zohľadnení sumy životného minima
fyzickej osoby v rozhodnom období stanovenej zákonom (č. 601/2003 Z.z. v príslušnom znení).

62. S poukazom na uvedené, s prihliadnutím na poukázaný súhrn dôkazov o posudzovaní schopností
žalovanej a spoludlžníka splácať spotrebiteľský úver, prvoinštančný súd ani jasne a zrozumiteľne
nezdôvodnil čo konkrétne v postupe veriteľa považoval za hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ. Podľa preukázaného totiž právny predchodca žalobcu pri

posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver mal údaje o príjmoch, výdavkoch na finančné záväzky,
o rodinnom stave, pričom prihliadol na údaje z príslušnej databázy a registra. Bez bližšieho zdôvodnenia
nie je potom zrejmé, v čom súd prvej inštancie videl hrubé porušenie danej povinnosti. Rozsudok aj
v tomto smere je nepreskúmateľný.

63. Pokiaľ súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca nezdôvodnil akým spôsobom jeho právny
predchodca vyhodnocoval údaje pri posudzovaní bonity žalovanej pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru, napriek tomu, že žalobca doložil predmetné podklady, bolo potom dôvodným, aby súd prvej
inštancie v zmysle § 150 ods. 2 CSP vyzval žalobcu na doplnenie ďalších substancovaných skutkových
tvrdení vysvetľujúcich spôsob posudzovania bonity žalovanej. Keďže tak prvoinštančný súd neurobil,

je aj predčasným jeho záver, že v dôsledku nedodržania postupu veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ
o neposúdení s odbornou starostlivosťou schopnosti žalovanej a spoludlžníka splácať spotrebiteľský
úver, veriteľ nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

64. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

65. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

66. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

67. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

68. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktorédôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej

praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

69. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale
tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení
rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť,
k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju
interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu

a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP,
je nepreskúmateľné.

70. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

71.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP
v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

72. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie

(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie fakticky
v relevantných záveroch riadne neodôvodnil , čím sa stalo nepreskúmateľným, nie je možné tento
nedostatok napraviť až v konaní pred druhoinštančným súdom.

73. Vychádzajúc z toho, že odvolací súd v odvolacom prieskume zistil, že neboli správnym spôsobom
vyriešené také predbežné otázky, ktoré mali kľúčový význam pre posúdenie opodstatnenosti žaloby,
riešením bolo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia a skutočnosť, že vec sa

vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, odvolací súd sa s poukazom na princíp hospodárnosti
súdneho konania (čl.17 CSP), nezaoberal opodstatnenosťou ďalších vedľajších a v tomto štádiu konania
predčasných odvolacích námietok.

74. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s

použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

75. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií, opätovne posúdiť

žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné
komplexne vyhodnotiť a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty,
tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení, zohľadniť príslušnú
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a potom vo veci znova rozhodnúť. Pri písomnom
vyhotovení súdneho rozhodnutia musí súd postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a

preskúmateľným spôsobom vyjadriť skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a
rozhodol. Právny záver týkajúci sa uplatňovaného nároku je potrebné zdôvodniť zo zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy a stranám poskytnúť odpoveď na podstatné a relevantné
argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutiaÚstavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej
inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

76. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).