Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312010279
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8312010279.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD.
a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 25.
septembra 2024 v Bratislave v trestnej veci obvinenej PhDr. Mgr. X. T. a spol. pre prečin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o dovolaniach obvinených PhDr. Mgr. X. T., PhDr. I. T. a
PhDr. K. T. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolania obvinených PhDr. Mgr. X. T., PhDr. I. T.O. a PhDr.
K. T. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019 boli obvinení PhDr.
Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K.S. T. uznaní za vinných z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona, ktorého sa dopustili na skutkovom základe, že

dňa 11. 4. 2011 v čase okolo 20.00 h od v D. na ul. G. fyzicky napadli V. X.T. zo D. a E. Y. zo D.
tak, že PhDr. I. T. udrela otvorenou rukou do tváre V. X.Y., ppor. Mgr. X. T. chytila V. X. pod krk a
udierala ho päsťami do tváre, následne ho bil päsťami do tváre aj PhDr. K. T., následkom čoho spadol
na zem a po tom, čo vstal, ho opätovne chytila pod krk ppor. Mgr. X. T. a udierala ho päsťami do tváre
a PhDr. I. T. udrela otvorenou dlaňou po tvári E. Y.T., čím V. X. spôsobili krvnú podliatinu pod pravým

okom veľkosti 1x2 cm, početné odreniny čela, pomliaždenie s krvnou podliatinou ľavej ušnice a tlakovou
bolestivosťou v oblasti jarmových oblúkov a koreňa nosa s dobou liečenia do 7 dní a E. Y. spôsobili
povrchové pomliaždenie tváre vpravo, prejavujúce sa len začervenaním a podvrtnutie ľavého zápästia
s dobou liečenia do 7 dní.

Za to im bol uložený podľa § 364 ods. 1, § 56 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného

zákona peňažný trest vo výške 200 eur; zároveň pre prípad marenia výkonu peňažného trestu podľa §
57 ods. 3 Trestného poriadku aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolaní prokurátora ako i obvinených
rozhodol uznesením, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020 tak, že ich všetky podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol.

Obvinení PhDr. Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K. T. podali prostredníctvom spoločne zvoleného obhajcu
proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolania, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
podľa§371ods.1písm.c)Trestnéhoporiadku[zásadnýmspôsobomboloporušenéprávonaobhajobu],
§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinení v podstate namietali:
- trestné stíhanie v danej veci začal a vykonával vyšetrovateľ Ministerstva vnútra SR, Úradu Inšpekčnej

služby - teda orgán, ktorý zo zákona nie je oprávnený konať;
- súdy sa nevysporiadali s námietkou dovolateľov týkajúcou sa nezákonnosti orgánu, ktorý začal trestné
stíhanie v ich trestnej veci;
- odôvodnenie tak napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako i súdu prvého stupňa považovali za
nedostatočné [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku];

- mali tiež za to, že postupom súdov došlo k porušeniu zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných
pochybností, nakoľko nevenovali pozornosť odchýlkam vo výpovediach jednotlivých svedkov a ďalším
dôkazom;
- neexistoval žiadny priamy a jednoznačný dôkaz preukazujúci vinu obvinených a tento nedostatok bol
zo strany súdov prehliadnutý [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku];
- bez ďalšieho obvinení namietali len, že rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového

stavu a sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].
Navrhli preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Trestného
poriadku vyslovil rozsudkom, že uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22.
októbra 2020, bol porušený zákon ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo, a to v ich neprospech. Podľa

§ 386 ods. 2 Trestného poriadku aby ďalej zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a rozsudok
Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019, vo výroku o vine aj vo výroku o
treste a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku sa vyjadril prokurátor, a síce v podstate
takto:
„Nevyhovenie požiadavke obvinených na ďalší postup súdu podľa ich predstáv nepredstavuje negatívne
ovplyvnenie práva obvineného na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (osobitne)
tak, aby bolo právo na obhajobu porušené zásadným spôsobom [pozn. § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku]. Z môjho pohľadu sa odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov zodpovedajúce požiadavkám
Trestného poriadku, na obsah odôvodnenia rozsudku, súdy popísali ako dôkazy, tak aj skutočnosti z
nich vyplývajúce ako aj právne úvahy, ktorými sa riadili pri rozhodovaní. Pokiaľ tu má byť aj zaradené
namietnutie zákonnosti Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, aj s týmto sa konajúce súdy vysporiadali
dostatočným spôsobmi, v súlade so zaužívanou právnou praxou a judikatúrou.

K použitiu § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, som v podanom dovolaní nenašla žiaden podklad,
namietajú, že nebol vykonaný znalecký posudok z psychiatrie na poškodenú, čo však vzhľadom na to,
že trestné stíhanie sa viedlo pre prečin výtržníctva, nepovažujem za odôvodnené. Nenamietajú spôsob
vykonania žiadneho z dôkazov, len to, ako ich konajúce súdy vyhodnotili, či už jednotlivo alebo vo
vzájomných súvislostiach.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nesprávnym právnym posúdením
sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu,
že ním nie je, že skutok vykazuje znaky iného trestného činu, či obvinený bol uznaný vinným
z prísnejšieho trestného činu, ako ktorého sa dopustil ustáleným skutkom. Nesprávnym použitím
iného hmotnoprávneho posúdenia sa rozumie napr. posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť,

zánik trestnosti, resp. ustanovenia o ukladaní trestu (§ 41, § 42 Trestného zákona). Skutkový stav
môže dovolací súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli
správne právne posúdené, tzn. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami
hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia
jednotlivých dôkazov, nakoľko sú tieto otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným

právom. Dovolací súd nemôže skutok ustálený súdmi prvého alebo druhého stupňa meniť ani dopĺňať. K
žiadnemuzobdobnýchpochybenívnapadnutýchrozhodnutiachaimpredchádzajúcichkonaniach,ktoré
by mohol dovolací súd preskúmavať a do nich zasahovať, nedošlo, a zabezpečené dôkazy, preukazujú
vinu odsúdených v zmysle rozhodnutí napadnutých dovolaním.
Vzhľadom na vyššie uvedené, mám za to, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a

písm. i) Trestného poriadku nebol naplnené a navrhujem, aby Najvyšší súd SR dovolanie odsúdených
PhDr. Mgr. X. T. a spol. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra
2020 a rozsudku Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019 podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku odmietol".+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaniach obvinených skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil, že dovolania
boli podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566
ods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na ich podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného
poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods.

1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňajú obligatórne
obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinení pred ich podaním
využili svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného
poriadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti zistil, že
dovolania obvinených je treba odmietnuť ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,
nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasl. Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto
opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody

taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi
zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne
užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný

prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a
dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie".

Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385
ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
podľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené

dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného
poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani
iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.

c) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval
inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania
označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374

ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne
uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného
poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu
(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Námietky obvinených boli naprieč ich dovolaniami primárne skutkového charakteru, najvyšší súd tak
hneď úvodom pripomína, že na základe dovolania podaného obvineným sa skutkovým stavom nie je
oprávnený zaoberať.

V dovolaniach spísaných a podaných prostredníctvom obhajcu obvinení ďalej nepodradili jednotlivé
dovolacie námietky pod konkrétne dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tieto iba
označili a v ďalšom bola namiesto obhajoby, úlohou najvyššieho súdu táto kvalifikovaná činnosť.Dovolaciemu súdu je zároveň zrejmé, že s podstatou dovolacích námietok obvinených sa vlastne vo
svojich rozhodnutiach Krajský súd v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020 a Okresný súd

Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019 vysporiadali a najvyšší súd preto tam, kde je to
vhodné, na ich argumentáciu odkazuje, prípadne ju opakuje. Odvolacie námietky boli v totiž v prevažnej
väčšinezhodnéstými,ktoréboliuplatnenévdovolaniachobvinených.Najvyššísúdsanižšietedavenuje
ich najpodstatnejším tvrdeniam, ale summa summarum opakuje už správne závery prijaté vo vyššie
citovaných rozhodnutiach súdov nižších stupňov.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení
§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným
atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej

strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov
a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je
dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv

a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale

aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane
základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu
medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky
na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú

jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o

zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v
jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno konštatovať, že došlo k porušeniu
práva na obhajobu obvinených PhDr, Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K. T. zásadným spôsobom, a teda

že existuje skutočnosť, ktorá sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku.Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho
dôvodu menovaní uviedli v písomných dôvodoch dovolaní.

Obvinení vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku argumentovali
vecne (nie však relevantne) v zásade tým, že nebol pribratý znalec a vykonaný znalecký posudok z
odboru psychiatria na posúdenie psychickej ujmy poškodenej a nemohli sa ani stotožniť s odôvodnením
uznesenia odvolacieho súdu, ani rozsudku súdu prvého stupňa.

Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným
spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho
prospech.

Nie je ďalej podľa najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhom na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie
práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah
a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že

určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to
viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá
vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,

prehodnocovať vykonané dôkazy aj ich hodnotenie súdmi nižších stupňov. Ťažisko dokazovania je v
konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba
súd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku).

Ak by však aj podľa vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné

posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva
na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej.

Z obsahu spisu je však zrejmé, že obvinení mali v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a
obstarávať dôkazy slúžiace na ich obhajobu, čo napokon aj využili a o týchto návrhoch súdy zákonným

spôsobom rozhodli.

Vo vzťahu k tvrdeniu obvinených, že do konania nebol pribratý znalec z odboru psychiatria na posúdenie
psychickej ujmy poškodenej Y., musí najvyšší súd uviesť, že vzhľadom na charakter daného trestného
činu na takýto postup ani nebol dôvod. Obligatórnym znakom danej skutkovej podstaty trestného činu

totiž nie je spôsobenie psychickej ujmy.

Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie
objektívnejpravdybolivpredmetnejveciriadnezabezpečené.Akovšakužbolouvedené,zistenieskutku
súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno považovať za porušenie

práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Obvinení vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku argumentovali
predovšetkým námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý nenapravil
ním vytýkané pochybenia a rovnako aj nenáležitého odôvodnenia rozhodnutia zo strany súdu prvého

stupňa.

V úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa
doplňujúcich rovinách:
a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in
action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované
verejnosťou,

c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k
dispozícii.

Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom

zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v.
Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko).

Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v
odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a
riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de

Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom
posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti
odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu
(Krasulya v. Rusko).

Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný
postup,ktorýsúčasnetrebalogickyapresvedčivoodôvodniť.Uvedenúpožiadavkuzakotvilzákonodarca
do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia
vo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie
vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom

odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia
takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú
adhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.
Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku
ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa

takéto rozhodnutie ,,posúva" aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného
obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd
nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie
dokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov
navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS

413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné
na preukázanie skutkového stavu.

Zo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne
zakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane pozri

1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súd
návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli
aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo
obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s
námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená
prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na

ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.

Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,
pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa
vysporiadalsdôkazmiaktoráargumentáciabolapresúdpresvedčivejšiaatvorízákladjehorozhodnutia.

Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť
obvineného ,,skontrolovať", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz
o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musívysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú
podstatného právneho významu.

Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no
navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je
potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní
vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým
z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť

dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia
v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich"
strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť
právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený
s ohľadom na okolnosti prípadu.

Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní
pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V
nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z
hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).

Okresný súd na stranách 3-9 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a
vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo
vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvinených a najmä, ktoré dôkazy preukazujú ich vinu. Najvyšší súd
považuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu za také, ako má odôvodnenie rozsudku vyzerať, aby

zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tu
treba poznamenať, že aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietol (o. i.) odvolania
obvinených na stranách 6-13 reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky a náležitým spôsobom
vysvetlil, prečo neakceptoval ich odvolacie argumenty.

Z uvedeného potom vyplýva, že v trestnej veci obvinených skutočne nemožno dospieť k záveru o tom,
že by bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,
keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané

zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so
zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou
zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i
samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.

Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže
byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.
mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného
postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces

v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené
výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným
spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok ESĽP
z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v.
Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára

2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal ministerspravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz
alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k
záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,

prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie
- „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno

vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,
že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli
a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a
dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, §
2ods.11Trestnéhoporiadku)anapokonsúdnemusívykonaťanitiedôkazy,ktoréstranysícenavrhli,ale
„neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie

(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd
vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní)
bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť

odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko
iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či

rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za
skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.
S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní

navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3
Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168
ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c),
resp. písm. g) Trestného poriadku.

Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v
pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania
podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd
nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové"
preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)
prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), resp. písm. g)

Trestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom
konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa
vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal.

Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia

dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom
konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv.
skutkovej vete výroku o vine obvineného.

Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia

otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase
výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať
izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov
upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v

posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a
i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný
možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, v podstate

obvinení namietali, že trestné stíhanie v danej veci začal a vykonával orgán, ktorý podľa nich nebol vo
veci oprávnený konať, a to vyšetrovateľ Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
4. inšpekčné oddelenie. V dôsledku toho bolo podľa nich celé trestné stíhanie nezákonné a táto
nezákonnosť sa „preniesla" aj na všetky vykonané dôkazy. Poukázali pritom na rozhodnutia ESĽP vo
veciach Eremiášová proti ČR a Kummer proti ČR. Uviedli tiež, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
veci, sp. zn. 4To/5/2016, uznesením zo 4. júla 2017 prerušil odvolacie konanie a podal návrh na ústavný

súd na zaujatie stanoviska k ústavnosti a zákonnosti postavenia policajnej inšpekcie.

V vzťahu k tejto námietke sa vyjadril už v odvolacom konaní Krajský súd v Prešove na stranách 6-7
uznesenia, pričom s tam uvedenou argumentáciou sa najvyšší súd stotožňuje.

V tomto smere dovolací súd už len poukazuje na svoje stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 95/2015, z ktorého (v znení aktuálnom v čase jeho
prijatia) vyplýva, že okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo vnútra") zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva
vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby

ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky
(§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len
"zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore") a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar
Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená "inak" (§ 6 ods. 2
naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou

Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o
Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného
zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore). Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je

policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru,
služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c) Trestného poriadku.

Riadenie v zmysle § 6 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore ani riadiace vzťahy v rámci
ministerstva vnútra sa netýkajú trestno-procesných vzťahov, upravených Trestným poriadkom, v rámci

ktorých ide o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora (§ 230 a iné Trestného poriadku). Okolnosť, že vo veci
bol činný policajt ako vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru (§ 10
ods. 8 písm. a), písm. c) Trestného poriadku), aj keď je obvineným príslušník Policajného zboru, nie je
dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom alebo dovolacom konaní, alebo dôvodom na odmietnutie
obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi v zmysle § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Takým

dôvodom však môže byť (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami) konkrétna chyba postupu
vyšetrovateľa.

Ak obvinení argumentovali podaním návrhu na ústavný súd zo strany najvyššieho súdu v minulosti, tak je
potrebné uviesť, že uvedený návrh bol uznesením ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 19/2019, odmietnutý.

Zároveň možno uviesť, že ďalšie námietky obvinených potom smerovali aj voči finálnemu hodnoteniu
vykonaných dôkazov zo strany súdu, ktoré nekorešponduje ich predstavám.

Najvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou

Trestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli dôkazy vykonané
zákonnýmspôsobomanáslednetomuzodpovedajúcvzmysle§2ods.12Trestnéhoporiadkuajnáležite
vyhodnotené.S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy
viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete

výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní

sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je
odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí

kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného
činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad

(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,

§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia
slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je
zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným
skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať
spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy
vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže
obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací

súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať
(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď
môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného
poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže

doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku
však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu" inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.Dovolací súd obvinenému pripomína, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného
oprávnenouosobouuvedenomv§369ods.2Trestnéhoporiadkustriktneohraničenádôvodmidovolania
len podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ

ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za
bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť".
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne
hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým
záverom,spočívajúcimvtomčiboli,resp.nebolikonanímuvedenýmvskutkovejveteobžalobynaplnené

všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych
záverov je celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej
povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom markantne odlišným
od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie.

Ustálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu (v posudzovanom
prípade o to viac aktuálne, keď obvinený namietal predovšetkým subjektívnu stránku skutkovej podstaty
podvodu) vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1
Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom

konaní najmä
a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie

ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Je potom logické, ak najvyšší súd dovolacie námietky - ktoré smerovali len k nesprávnosti a neúplnosti

skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu dôkazov - označí v predmetnej trestnej veci ako
stojace zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod. Naviac, takto formulované dovolacie námietky nemožno
kvalifikovane podradiť ani pod akýkoľvek iný uplatniteľný dovolací dôvod, nakoľko sa nimi v súvislosti s
ichobsahomvpodstateniejemožnézprávnehohľadiskazaoberaťtak,abyboldovolacíprieskumaspoň
okrajovo súladný s platnou a účinnou právnou úpravou (výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná

situácia, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku).

Najvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a
má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho

prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie
- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

V spojitosti s týmto dôvodom obvinení nič bližšie neuviedli, len ho všeobecným spôsobom konštatovali.
V podstate namietali, že konajúce súdy nevenovali pozornosť odchýlkam vo výpovediach svedkov,

nevypočuli podľa nich relevantných svedkov, nebrali do úvahy určité svedecké výpovede, nevzhliadli
nedôveryhodnosť časti svedkov a že absentoval akýkoľvek priamy a jednoznačný usvedčujúci dôkaz.

Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného podstatným skutkové zistenie, podľa ktorého obvinení PhDr.
Mgr. X. T., PhDr. I. T.O. a PhDr. K. T. spáchali trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého

stupňa, následne potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom skutok tak, ako je naformulovaný
napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu.

Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania
obvinených ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Použitú právnu

kvalifikáciu podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku
zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu.Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvinených nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu
argumentáciu obvinených najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú.

Pokiaľ obvinení v nadväznosti na svoje dovolacie námietky ešte podotkli, že skutkový stav nebol zistený
do takej miery, aby o ňom neexistovali dôvodné pochybnosti, posúdiac tvrdené v zmysle zásady v
pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), najvyšší súd k tomu uvádza, že aj námietka
týkajúca sa nepoužitia uvedenej zásady je vo svojej podstate založená na spochybňovaní procesu

hodnotenia dôkazov vrátane skutkových zistení, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy, a preto
s výnimkou ministerského dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nepredstavuje účinne
uplatniteľnú námietku v dovolacom konaní.

Prelepšiepochopenie,zásadaindubioproreovyplývazprincípuprezumpcieneviny,ktoréhomateriálne
ukotvenie nachádzame v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v čl. 50 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky a význam ktorého sa v trestnoprávnej legislatíve premietol v § 2 ods. 4 Trestného
poriadku. Keďže povaha uvedenej zásady je výlučne procesná, námietky s ňou spojené nie sú spôsobilé
naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (k tomu napr. uznesenie
najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/15/2013, z 1. júla 2013 alebo uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn.
3Tdo/47/2015, z 9. septembra 2015).

Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov
dovolania namietaných obvinenými rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.