Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/74/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6021200347
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200347.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedusenátuprof.JUDr.PhDr.Petra

Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): STEFE Banská Bystrica, a. s., Zvolenská cesta 1, 974
05 Banská Bystrica, IČO: 36 024 473, právne zastúpeného: Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II,
Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo: 101234811/2021 zo dňa 15. júla 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 75S/51/2021-143 zo dňa 23. februára

2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 75S/51/2021-143 zo dňa 23. februára 2023 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na krajskom súde, predchádzajúce administratívne konanie

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k.
75S/51/2021-143 zo dňa 23. februára 2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu
žalobcu, ktorou sa tento domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného č. 101234811/2021 zo

dňa 15. júla 2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“), ako aj predchádzajúceho rozhodnutia správcu
dane č. 100490705/2021 zo dňa 25. marca 2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“).
2. Žalobou napadnuté rozhodnutia boli vydané v administratívnom konaní, keď dňa 6. júna 2012
spoločnosť STEFE Banská Bystrica, a. s. so sídlom Zvolenská cesta 1, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36
024 473 vystupujúca do 31.12.2012 pod obchodným menom BBES, a. s. (ďalej len „žalobca“) podala na
príslušnom daňovom úrade - Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“ alebo „prvostupňový
orgán verejnej správy“) daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 (ďalej

aj „daňové priznanie“). V časti Výpočet základu dane a dane z emisných kvót uviedol základ dane z
emisných kvót vo výške 76 203,04 EUR, priznal daň z emisných kvót (ďalej aj „daň“) v sume 60 963,-
EUR, uviedol výšku preddavku v sume 151 443,06 EUR a daňový preplatok vo výške 90 460,06 EUR.
Súčasťou daňového priznania bola žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku (V. časť). Lehota
na podanie daňového priznania uplynula dňa 2. júla 2012. Konanie o vrátenie daňového preplatku na
dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011 (ďalej aj „preplatok“) na žiadosť žalobcu bolo
prerušené rozhodnutím správcu dane zo dňa 25. júla 2012 do vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu

vo veci samej podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“ alebo
„zákon č. 563/2009 Z. z.“), pretože Ústavný súd SR pozastavil účinnosť § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. v
znení zákona č. 548/2010 Z. z. a zákona č. 129/2011 Z. z. Uznesenie č. 188 Ústavného súdu SR PL.ÚS114/2011 zo dňa 13. júna 2012 vyšlo v Zbierke zákonov dňa 29. júna 2012. Oznámením správcu dane
zo dňa 14. decembra 2012 bolo žalobcovi v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámené, že od
23. novembra 2012 pokračuje v predmetnom daňovom konaní, pretože pominuli dôvody, pre ktoré sa

konanie prerušilo. Dňa 18. decembra 2012 bol žalobcovi vrátený daňový preplatok na dani z emisných
kvót vo výške 90 480,06 EUR.
3. Dňa 29. decembra 2017 podal žalobca správcovi dane dodatočné daňové priznanie k dani z emisných
kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011, na základe ktorého mu vznikol daňový preplatok v sume 60 963,-
EUR. Tento žiadal vrátiť na svoj účet (V. časť). Správca dane žalobcu výzvou zo dňa 12. januára 2018

vyzval na opravu podaného dodatočného daňového priznania k dani z emisných kvót za zdaňovacie
obdobie rok 2011, a to v riadku č. 400, 500 a 701, čím bola v zmysle § 17 ods. 6 v spojení s § 79
ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. prerušená lehota na vrátenie daňového preplatku. Žalobca predmetnej
žiadosti správcu dane nevyhovel považujúc údaje ohľadom sadzby dane 0 % na riadku č. 400, ako aj
ďalšie údaje na riadkoch č. 500 a 701 a uplatnenú výšku daňového preplatku na riadku 730 za správne,
pretože novela zákona č. 595/2003 Z. z. č. 548/2010 Z. z., ktorá zaviedla zdaňovanie výnosov (príjmov)

daňových subjektov z predaja emisných kvót bezodplatne pridelených a zapísaných v rokoch 2011 a
2012 sadzbou 80 % je v rozpore s právom Európskej únie, a to so smernicou a judikatúrou Európskeho
súdneho dvora.
4. V nadväznosti na uvedené, začal správca dane na základe Oznámenia zo dňa 6. marca 2018 dňa 4.
apríla 2018 u žalobcu daňovú kontrolu, ktorá bola ukončená dňa 9. októbra 2018 doručením Protokolu

č. 101980135/2018 zo dňa 5. októbra 2018, pričom vykonanou daňovou kontrolou nebol zistený žiadny
rozdiel dane.
5. Dňa 16. októbra 2018 bol žalobcovi vrátený daňový preplatok v sume 60 962,95 EUR s tým, že časť
daňového preplatku v sume 0,05 EUR použil správca dane podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku na
úhradu splatných preddavkov na daň z motorových vozidiel, ktoré neboli zaplatené v lehote splatnosti.

6.Žiadosťouzodňa17.júla2019požiadalžalobcasprávcudaneopriznanieúrokuzdaňovéhopreplatku
na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 vo výške 54 055,30 EUR a jeho úhradu do
15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o priznaní úroku na bankový účet žalobcu. Poukázal pritom na
obsah rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/41/2012 a sp. zn. 2S/42/2012, v ktorom bolo v
nadväznostinarozhodnutieSúdnehodvoraEUvoveciC-302/2017zodňa12.apríla2018konštatované,

že vnútroštátna právna úprava platná v zdaňovacom období rok 2011, ktorá bola obsahom ustanovenia
§ 51b zákona č. 595/2003 Z. z., bola v rozpore so smernicou Európskej únie č. 2003/87/ES. Na základe
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) nebolo možné vyberať daň z emisných kvót, a preto
nevzniklo správcovi dane ani právo na výber preddavkov na daň. Preto sú preddavky na daň z emisných
kvót zaplatené v roku 2011 preplatkom na dani, ktorý vznikol už dňom úhrady Preddavku. Žalobca

uviedol, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou platnou v zdaňovacom období rok 2011 poukázal
na účet správcu dane preddavky na daň z emisných kvót, a to dňa 29. júna 2011 preddavok vo výške 75
721,53 EUR a dňa 28. decembra 2011 preddavok vo výške 75 721,53 EUR, pričom preplatok vo výške
90 480,06 EUR správca dane poukázal na účet žalobcu dňa 18. decembra 2012 a preplatok vo výške 60
693,- EUR poukázal na účet žalobcu dňa 16. októbra 2018. Žalobca si voči správcovi dane uplatnil úrok

z omeškania vo výške 54 055,30 EUR v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že pri výpočte
výšky úroku vychádzal z dátumu pripísania platby preplatku v prospech účtu žalobcu. Pri výpočte výšky
úroku vychádzal z ročnej úrokovej sadzby vo výške 10 %.
7. Správca dane žalobcovi dňa 6. augusta 2019 oznámil, že Daňový poriadok neupravuje priznanie
ním požadovaného úroku na základe jeho žiadosti a v žalobcom určenej výške, pretože v zmysle §

79 ods. 3 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane priznáva zo zákona, a nie na základe
podanej žiadosti daňového subjektu, a to len v prípadoch, ak sa priznáva úrok za oneskorené vrátenie
daňového preplatku. Uvedené oznámenie správcu dane č. 101881127/2019 zo dňa 6. augusta 2019
bolo na základe podanej správnej žaloby zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici rozsudkom sp.
zn. 24S/215/2019-85 zo dňa 26. novembra 2020 a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie.

8. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 100490705/2021 zo dňa 25. marca 2021 rozhodol
podľa § 63 v nadväznosti na § 79 ods. 3 Daňového poriadku o žiadosti žalobcu zo dňa 17. júla 2019 o
priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 tak, že jej nevyhovel a úrok z
omeškania žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím nepriznal. Uviedol, že daň bola žalobcom zaplatená
na základe podaného daňového priznania v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami právneho

predpisu v danom čase. Pri vrátení preplatku nebol správca dane v omeškaní s jeho vrátením, pretože
preplatok nevrátil po lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, a preto žalobcovi nárok na
úrok nevznikol. Pri vrátení daňového preplatku na základe žiadosti žalobcu bol správca dane povinný
postupovať v súlade s § 79 Daňového poriadku v nadväznosti na § 2 písm. d) Daňového poriadku.Citoval § 79 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku a uviedol, že v ods. 3 je upravený úrok, ktorý je
správca dane povinný priznať a zaplatiť z úradnej moci v prípade, ak vráti daňový preplatok po lehote
stanovenej v ods. 2, teda neskôr, než do 15 dní od vrátenia daňového preplatku. Úrok zo sumy daňového

preplatku postihuje správcu dane za nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na jeho vrátenie, pričom
predpokladmi na začatie plynutia lehoty na vrátenie daňového preplatku sú podanie žiadosti daňového
subjektu a existencia daňového preplatku.
9. Z uvedeného správca dane vyvodil, že v preskúmavanej veci bol dodržaný zákonný postup pri vrátení
daňového Preplatku, a preto je nepochybné, že správcovi dane nevznikla povinnosť priznať Úrok podľa

§ 79 ods. 3 Daňového poriadku, pretože správca dane dodržal lehotu na vrátenie daňového preplatku v
zmysle § 79 ods. 2 uvedeného zákona. K výške žalobcom vypočítaného úroku a spôsobu jeho výpočtu
sa správca dane nevyjadril, pretože otázka priznania úroku v akejkoľvek výške je v prípade vrátenia
daňového preplatku riadne a včas irelevantná. Uzavrel, že z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné
žalobcovi priznať úrok, pretože naň neexistuje právny nárok.
10. Na základe odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím č. 101234811/2021 zo dňa 15. júla 2021 podľa

§74ods.4Daňovéhoporiadkutak,žerozhodnutieDaňovéhoúraduBanskáBystricač.100490705/2021
zo dňa 25. marca 2021 potvrdil, v ktorom sa tento v celom rozsahu stotožnil s prvostupňovým
rozhodnutím.Skonštatoval,ževpredmetnomprípadeboldodržanýzákonnýpostupprivrátenídaňového
preplatku, pretože správca dane dodržal lehotu na jeho vrátenie v zmysle § 79 ods. 2 Daňového
poriadku, teda správca dane nebol v omeškaní s jeho vrátením, a preto mu nevznikla povinnosť priznať

žalobcovi úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Pri vydaní rozhodnutia postupoval správca dane
aj podľa záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17, podľa aplikačnej prednosti práva EÚ,
zásady lojálnej spolupráce, ekvivalencie a efektivity, ktorých výklad podal SD EÚ vo veci C- 677/19 zo
dňa 14.10.2020 a zároveň postupoval v súlade s § 3 ods. 9 Daňového poriadku tak, aby pri rozhodovaní
v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

11. Odkazujúc na rozsudok SD EÚ vo veci C- 677/19 (Irimie) - „súlade s ustálenou judikatúrou dodržanie
zásady ekvivalencie znamená, že členské štáty nestanovia pre žiadosti o vrátenie dane založené
na porušení práva Únie nevýhodnejšie procesné pravidlá, než sú pravidlá uplatňujúce sa na žaloby,
ktoré sú z hľadiska svojho predmetu, dôvodov a podstatných náležitostí podobné, ale sú založené
na porušení vnútroštátneho práva“ (bod 29)...„Zásada ekvivalencie pritom neumožňuje kompenzovať

znevýhodnenie vzniknutej jednej skupine daňovníkov výhodou poskytnutou inej skupine, ktorá sa
nachádza v podobnej situácii“ (bod 36).“ žalovaný uviedol, že pri žiadostiach založených na porušení
práva EÚ sa pri neexistencii pravidiel EÚ použijú procesné pravidlá vnútroštátneho práva, týkajúce sa
napr. prekluzívnych lehôt na vrátenie dane, ako aj iných pravidiel. Hoci právo na vrátenie dane bolo v
danej veci založené na porušení práva EÚ, riadi sa procesnými pravidlami vnútroštátneho práva, pretože

žiadosti podané na základe porušenia práva EÚ a žiadosti podané na základe porušenia vnútroštátneho
práva majú podobný predmet a dôvody. To znamená, že správca dane priznáva daňovému subjektu
úrok zo sumy daňového preplatku pri porušení práva EÚ za rovnakých podmienok ako pri porušení
vnútroštátneho práva.
12. Doplnil, že úrok sa nepriznáva za obdobie, po ktoré bola daň zaplatená na základe zrušeného

rozhodnutia (taktiež s účinkami ex tunc), a to až po dobu, kým nie je vrátená na základe žiadosti
daňového subjektu. Za toto obdobie má daňový subjekt možnosť uplatniť nárok na náhradu škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa osobitného predpisu. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového
poriadku nie je možné uplatniť na daný prípad ani analogicky, pretože Daňový poriadok, ani iný daňovo-
právny predpis neupravuje nárok na úrok z omeškania, ak daň bola daňovým subjektom zaplatená

na základe daňového priznania podaného v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, o ktorej sa
následne preukáže, že bola v rozpore s právom EÚ s účinkami ex tunc. Ak by správca dane žalobcovi
nárok na Úrok priznal, poskytol by tým výhodu jednej skupine daňovníkov (porušenie práva EÚ) oproti
inej skupine daňovníkov (porušenie pravidiel vnútroštátneho práva), ktorá sa nachádza v podobnej
situácii.

13. Z podanej žaloby žalobcu vyplynulo, že tento považuje tak prvostupňové rozhodnutie, ako aj
rozhodnutie žalovaného za nezákonné, pretože žalovaný a správca dane aplikovali Daňový poriadok v
rozpore s právom EÚ, ktoré žalobcovi nielenže priznáva právo na úrok z oneskoreného vrátenia dane,
ktorá je v rozpore s právom EÚ, ale aj určuje, že nárok na takýto úrok vzniká odo dňa neoprávneného
zaplatenia dane pri úrokovej sadzbe 10 % p.a. Poukázal pritom na rozsudok SD EÚ zo dňa 12. apríla

2018 vo veci C-302/2017, ktorým SD EÚ s účinkami ex tunc skonštatoval, že slovenská daň z emisných
kvót za rok 2011, hmotno-právne upravená v § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
platnom a účinnom v čase úhrady dane, je v rozpore s právom EÚ (Smernicou 2003/87/ES o vytvorení
systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve, ktorou sa mení adopĺňa smernica Rady 96/61/ES v znení neskorších predpisov - ďalej len „Smernica“ alebo „Smernica
2003/87/ES“), a preto podľa žalobcu nebolo nikdy možné daň vyberať, ani určovať preddavky na túto
daň. V zmysle zásady prednosti práva EÚ bol správca dane povinný na túto skutočnosť prihliadať ex

officio a zaplatený preplatok vrátiť, pretože neexistoval žiadny právny dôvod na ďalšie zadržiavanie
dane (preplatku) a rozhodnúť o priznaní úroku odo dňa zaplatenia preddavkov v zmysle § 79 Daňového
poriadku v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR najneskôr do 15 dní od vrátenia dane. Žalobca
podporil svoju argumentáciu poukazom na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/41/2012
a sp. zn. 2S/42/2012, sp. zn. 5S/244/2012 a iné, v zmysle ktorých „ak už preddavok daňové orgány

určili vo vyššej sume ako 0,- EUR a žalobca ho zaplatil, žalovaný 1/ bol povinný mu ho vrátiť, pretože
mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie.“. Preto žalobca označil záver správcu dane a žalovaného,
že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie úroku, pretože správca dane nebol v omeškaní s jeho
vrátením, za výsledok nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, ktorým bolo zasiahnuté
do jeho práv. Preplatok nebol žalobcovi správcom dane vrátený ihneď po jeho zaplatení, hoci na jeho
zaplatenie neexistoval žiadny právny dôvod, a preto bol správca dane s jeho vrátením v omeškaní, v

dôsledku čoho mu vznikol nárok na úrok. K tomu žalobca uviedol, že rozhodnutia SD EÚ o procesných
otázkach sú deklaratórnymi, a nie konštitutívnymi rozsudkami s účinkami ex tunc, teda platia aj na
právnevzťahyzaloženépredvydanímkonkrétnehorozhodnutiaSDEÚ,čoSDEÚjudikovalvoviacerých
rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukázal.
14. Žalobca tvrdil, že žalovaný nezobral do úvahy skutočnosť, že povinnosť vrátiť preplatok vznikla

už v čase úhrady dane, pretože neexistoval právny základ na úhradu dane, ani na zadržiavanie
zaplatenej dane, a preto predstavovala preplatok. Okamžitým nevrátením dane sa správca dane dostal
doomeškania,apretožalobcovivznikolnároknaúrok.Žalobcaďalejargumentovalajpoukazomnabody
18, 20 - 23, 26 - 29 z rozsudku SD EÚ vo veci Irimie C-565/11 z 18. apríla 2013 (a iné naň nadväzujúce
- bod 54 žaloby), v ktorom SD EÚ vychádzal z obdobnej skutkovej situácie a vo výroku uviedol ...„Právo

únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý
obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom,
že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie
tejto dane“. V nadväznosti na uvedené tvrdil, že z neho jednoznačne vyplýva povinnosť správcu dane
vrátiť nielen neoprávnene zaplatenú daň, ale aj úrok, a to odo dňa jej zaplatenia, s tým, že v zmysle

zásady efektivity a ekvivalencie má nárok na úrok vo výške 10 % p.a. a v uvedených intenciách musí byť
vykladaný aj § 79 Daňového poriadku. Žalobca opäť zdôraznil, že Daňový poriadok je potrebné vykladať
v súlade s právom EÚ a že právo EÚ zakladá právo daňových subjektov nielen na vrátenie dane, ktorá
je v rozpore s právom EÚ, ale aj na zaplatenie úrokov odo dňa zaplatenia tejto dane.
15. K výške úrokovej sadzby žalobca uviedol, že hoci ju právo EÚ explicitne neurčuje, SD EÚ napr. vo

veci C-654/13 Delphi Hungary zo 17. júla 2014 uviedol: „Pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie
a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto zaplatené a ktoré nesmú byť
nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho
práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym

poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, pričom
vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom
EÚ“. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdil, že v prípade Dane je potrebné na základe analógie legis
aplikovať úrokovú sadzbu 10 % p.a. podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, s tým že iba tak bude
dodržaná zásada ekvivalencie a efektivity v zmysle judikatúry SD EÚ, pretože úrokovú sadzbu 10 %

p.a. stanovil zákonodarca ako primeranú úrokovú sadzbu pre ostatné situácie, v ktorých štát dlhuje
daňovníkovi finančné prostriedky ako uviedol aj NS SR v rozsudku sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 6. júna
2017.
16. Vo vzťahu k zásade ekvivalencie žalobca nesúhlasil so závermi žalovaného, že by priznaním Úroku
poskytol žalobcovi neprimeranú výhodu, keď § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepočíta so situáciou, kedy

je oneskorené vrátenie dane spôsobené neplatnosťou samotnej právnej úpravy, teda právneho titulu
takejto dane. Žalobca poukázal na rozsudok SD EÚ v prípade Littlewoods a vyjadril názor, že žalovaný
zlyhal pri aplikácii § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pretože ho aplikovať rigidne, čím došlo k porušeniu
zásady ekvivalencie. § 79 ods. 3 Daňového poriadku mal v záujme zachovania zásady ekvivalencie
vykladať a aplikovať eurokonformne a úrok priznať v súlade s vyššie citovanou judikatúrou SD EÚ od

momentu zaplatenia Dane, pretože práve opačným prístupom bola poskytnutá neprimeraná výhoda
daňovým subjektom, ktorým bola daň vrátená oneskorene a následne im bol priznaný úrok.
17. K žalovaným poukazovanej možnosti žalobcu uplatniť si nárok na náhradu škody vo výške úroku
podľa osobitného predpisu žalobca uviedol, že podal voči Slovenskej republike žalobu o náhradu škodyv sume zodpovedajúcej úroku, ktorý mu Slovenská republika nevyplatila za obdobie neoprávneného
zadržiavania dane, pričom pred príslušným súdom prebieha súdne konanie vedené pod sp. zn.
14Co/21/2020. V tomto konaní Slovenská republika svoju zodpovednosť za škodu odmieta s tým, že

priznanie úroku je daňovoprávnym nárokom.
18. Krajský súd vo veci ustálil, že predmetom sporu bolo, či k vráteniu dane (preplatku) správcom dane
v prospech účtu žalobcu došlo včas, keď správca dane tvrdil, že s vrátením dane (preplatku) žalobcovi
nebolvomeškaní,pretožehožalobcovivrátilvlehotepodľa§79ods.2Daňovéhoporiadku,tedavlehote
do 30 dní od doručenia jeho žiadosti o vrátenie dane. Na strane druhej, žalobca tvrdil, že správca dane

v omeškaní bol, pretože mu daň (preplatok) nevrátil ihneď po jeho zaplatení, hoci mu taká povinnosť
vyplynula z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 v nadväznosti na jeho rozhodnutie vo veci
C-302/2017, a to v zmysle prednosti práva EÚ.
19. Krajský súd v napadnutom rozsudku nespochybnil závery rozsudku SD EÚ vo veci C- 302/2017,
ktorým SD EÚ s účinkami ex tunc deklaroval, že slovenská vnútroštátna právna úprava predmetnej dane
je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES a ani, že v prípade dane, ktorá je v

rozpore s právom EÚ, má daňovník nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného
zaplatenia dane, a nie až od podania žiadosti, avšak doplnil, že žalobca podal daňové priznanie k dani
z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 dňa 6. júna 2012, postupujúc podľa v tom čase platnej
právnej úpravy. Čl. IV zákona č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej
dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani

z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v
bode 5 vypustil § 51b zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov nadobudol
účinnosťaždňa30.06.2012,odktoréhodňaneexistujeplatnéustanovenie§51bzákonaodanizpríjmov
upravujúce daň z emisných kvót.
20. Podľa krajského súdu, vyrubenie dane a aj jej zaplatenie (preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia

a úhrady súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou, ako aj hmotnoprávnou. Daň môže
byť v zmysle § 68 ods. 4 písm. b) Daňového poriadku vyrubená aj podaním daňového priznania,
vrátanedodatočnéhodaňovéhopriznania.Pretovyrubenímazaplatenímdane,oktorejboloažnásledne
rozhodnutím SD EÚ zo dňa 12. apríla 2018 deklarované, že je v rozpore s právom EÚ, nebol dotknutý
článok 152 ods. 4 Ústavy SR. Nárok na vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane a nárok na úrok (z

oneskoreného vrátenia neoprávnene zaplatenej dane) sú hmotnoprávnymi nárokmi žalobcu majúcimi
nesporneoporuajvzáverochrozhodnutíSDEÚvoveciC-302/2017,ktorýsúčinkamiextuncdeklaroval,
že slovenská vnútroštátna úprava predmetnej dane je v rozpore s právom EÚ.
21. Odkazom na vybrané rozhodnutia uvedené v bode 45 napadnutého rozsudku krajský súd uzavrel,
že žalobca sa mýli v tvrdení, že správca dane mu ex officio mal nezákonne zaplatenú daň vrátiť ihneď po

jej zaplatení a že ak tak neučinil, dostal sa do omeškania s vrátením daňového preplatku, pretože jeho
tvrdenie nemá oporu vo vnútroštátnej právnej úprave podľa Daňového poriadku, ani v rozhodnutiach
SD EÚ, keď aj judikatúra SD EÚ umožňuje rozhodovať o nárokoch súvisiacich s daňou rozpornou s
právom EÚ v primeraných lehotách, v danom prípade o vrátení daňového preplatku dane, na zaplatenie
ktorej dodatočne odpadol právny dôvod, pričom členským štátom ponecháva právo riadiť sa procesnými

podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, pričom za rozhodujúce považuje
dodržať iba zásadu ekvivalencie a efektivity.
22. Postup pri vrátení neoprávnene zaplatenej dane (preddavku) či už na základe vnútroštátneho práva
alebo na základe rozporu s právom EÚ, je vnútroštátnou právnou úpravou riešený v § 79 ods. 2
Daňového poriadku tak, že procesným predpokladom na vrátenie dane (preplatku) je včasné podanie

žiadosti o jej vrátenie.
23. V súvislosti so skutkovými okolnosťami veci, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca
nerozporoval časové údaje, ktorých výsledkom bol záver správcu dane a žalovaného, že preplatok
na dani bol žalobcovi vrátený v lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, teda neposkytol
správnemu súdu žiadnu skutkovú a ani takú právnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné

dospieť k záveru, že nepriznanie úroku správcom dane a žalovaným z dôvodov, ktoré boli obsahom jeho
rozhodnutia, je výsledkom nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. Podľa krajského súdu,
preobsahovúnedostatočnosťzostalažalobnáargumentácianamietajúcaskutkovézáverysprávcudane
a žalovaného, že správca dane nebol (na základe konkrétne uvedených časových údajov) s úhradou
preplatku dane v omeškaní, len v rovine tvrdenia, ktoré nepostačovalo pre záver o jeho nesprávnosti,

teda o nesprávnych skutkových záveroch správcu dane a žalovaného, ktoré boli východiskom pre
nevyhovenie žiadosti žalobcu o priznanie Úroku. Námietka nesprávnych skutkových zistení bola preto
krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná.24. Krajský súd napokon skonštatoval, že pokiaľ žalobca spochybnil včasnosť vrátenia preplatku
správcom dane, bola jeho námietka nedôvodná. Žalobcom tvrdená povinnosť správcu dane vrátiť
preplatok na dani ihneď po jej zaplatení nemala oporu v práve EÚ, pretože spôsob uplatnenia nároku

na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane je pri absencii komunitárnej úpravy vecou vnútroštátnych
procesných pravidiel, ktoré boli v preskúmavanej veci aplikované (§ 79 ods. 2 Daňového poriadku) bez
toho, aby žalobca argumentáciu správcu dane ohľadom vrátenia neoprávnene zaplatenej dane v lehote
podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku úspešne spochybnil.
25. Správny súd naviac doplnil, že priznanie úroku prichádza v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku

do úvahy len v prípade vrátenia bezdôvodne zaplatenej dane po lehote stanovenej v § 79 ods. 2
Daňového poriadku. Aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia správcom dane a žalovaným bola
v preskúmavanej veci súladná aj s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 z 18. apríla
2013, v ktorom Súdny dvor spochybnil problematiku vyplatenia úrokov z istiny a uviedol, že „prináleží
vnútroštátnym orgánom upraviť úrokovú sadzbu a dátum, od ktorého sa majú úroky vypočítať“. Takáto
právna úprava je podľa krajského súdu obsiahnutá práve v § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Jeho

aplikácia za skutkovej situácie, aká bola v preskúmavanej veci, nebola porušením zásady ekvivalencie
aniefektivityvyplývajúcichzprávaEÚ,pretožežalobcuneznevýhodňovalavporovnanísinýmidaňovými
subjektami,ktorýchnároknavráteniedaneazaplatenieúrokunevyplývalzporušeniaprávaEÚ.Žalobca
preto bezdôvodne namietal, že aplikáciou § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku došlo k porušeniu zásady
ekvivalencieaefektivityakporušeniujehoprávvdôsledkuporušenianoriemeurópskehoprávaaÚstavy

SR.
26. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu

27. Rozsudok podľa bodu 1 tohto odôvodnenia napadol kasačnou sťažnosťou žalobca (ďalej aj ako
„sťažovateľ“), ktorý ju formálne odôvodnil ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“), t. j. tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.
28.Sťažovateľvkasačnejsťažnostiosobitnebrojilprotizáverukrajskéhosúdu,podľaktoréhosťažovateľ
ako daňový subjekt v čase podania daňového priznania na daň mal daňovú povinnosť na základe v

tom čase platnej vnútroštátnej úpravy, a to bez ohľadu na jej rozpor so Smernicou. Namietal tiež záver
krajského súdu, podľa ktorého hoci aj SD EÚ s účinkami ex tunc označil daň za nesúladnú s právom EÚ,
vnútroštátnu úpravu (Daňového poriadku) nemožno vykladať contra legem tak, že umožňuje vrátenie
dane (preplatku) inak, ako spôsobom stanoveným ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku
29. Namietal, že krajský súd s odvolaním na zásadu efektivity a ekvivalencie a judikatúru SD EÚ vo

veci C-30/02 Recheio - Cash & Carry SA a C-89/10/C-96/10 Q-Beef a Bosschaert, uzavrel, že právo na
zaplatenie úroku môže sťažovateľovi vzniknúť iba po uplynutí lehoty v zmysle ust. § 79 ods. 2 Daňového
poriadku. Krajský súd pritom k tomuto záveru dospel napriek tomu, že sám výslovne citoval z výroku z
rozsudku SD EÚ vo veci C-565/11 Irimie, v zmysle ktorého „právo Únie sa má vykladať v tom zmysle,
že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v

rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky
plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane.“ (ide o acte éclairé
resp. acte clairé).
30. Podľa záverov krajského súdu - v zmysle kasačných námietok sťažovateľa - platí, že napriek
nespornému spätnému účinku deklaratórneho rozsudku SD EÚ, ktorý označil vnútroštátnu právnu

úpravu dane za rozpornú s právom EÚ, tento spätný účinok nemá vplyv na vznik zákonnej povinnosti
podať daňové priznanie.
31. V nadväznosti na tento záver, krajský súd dospel aj k záveru, že hoci právo EÚ bráni tomu, aby bol
úrok priznaný až od momentu podania žiadosti o vrátenie dane (prípad Irimie), aplikácia ust. § 79 ods.
2 Daňového poriadku má pred takýmto pravidlom prednosť, pretože je podľa krajského súdu výlučne

na členskom štáte určiť procesné pravidlá na domáhanie sa nároku sťažovateľa na zaplatenie úroku.
Krajský súd je teda - podľa sťažovateľa - toho názoru, že vnútroštátna právna úprava má v otázke
zaplatenia Úroku prednosť pred právom EÚ, pretože právo EÚ nemožno vykladať v rozpore s ňou, keď
krajský súd uviedol: „Vlastnosťou európskeho práva je jeho nepriamy účinok, v zmysle ktorého sú orgány
členskýchštátovpovinnévykladaťustanoveniavnútroštátnehoprávaeurokonformne,uplatneniezásady

nepriameho účinku však nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem.“.
32.Podľasťažovateľa,uvedenýmpostupom,aplikáciou§79ods.2avýkladomúčinkovprávaEÚkrajský
súddospelknesprávnemuprávnemuposúdeniuveci,čozakladásťažnostnýdôvodpodľaust.§440ods.
1 písm. g) SSP a predstavuje arbitrárne a do budúcnosti nebezpečné ignorovanie prednosti práva EÚ(vrátane priameho účinku smerníc) a účinkov ex tunc rozsudkov SD EÚ, ktoré v judikatúre slovenských
súdov (ako orgánov aplikácie práva EÚ) nemá miesto.
33. Sťažovateľ zastáva názor, že eurokonformný výklad (a prednosť práva EÚ) neplatí len do momentu,

kým súd nenarazí na nesúlad vnútroštátneho práva s právom EÚ a keď na tento rozpor narazí, tak
uprednostní vnútroštátnu právnu úpravu pred právom EÚ. Ak preto právo EÚ (hmotnoprávna úprava na
úrovni EÚ) priznáva daňovému subjektu právo na vrátenie dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, spolu s
úrokom, odo dňa neoprávneného zadržiavania dane, tak nemožno toto hmotné právo odoprieť s tým, že
vnútroštátna procesná norma takéto poskytnutie úroku neumožňuje (ráta len s úrokom po oneskorenom

vrátení daňového preplatku uplatneného na základe žiadosti - teda že nárok na úrok vzniká vtedy,
ak nie je daňový preplatok vrátení do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie a ak následne
do 15 dní nerozhodne o úroku). Podstata eurokonformného výkladu a prednosti práva EÚ (vrátane
priamej aplikácie smerníc, ktorú Krajský súd úplne odmietol) totiž spočíva v tom, že oprávnenia priznané
hmotným právom EÚ nemôžu byť právami uplatniteľnými len potiaľ, pokiaľ to vnútroštátna procesná
úprava umožní, ale vnútroštátnu úpravu treba vykladať tak, aby výkon práv priznaných predpismi EÚ

vnútroštátna úprava umožnila.
34. Sťažovateľ následne odkazujúc na rozhodnutia SD EÚ (C-2/06 - „Inak povedané, rozsudok v
prejudiciálnom konaní nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter s tým dôsledkom, že jeho
účinky sa v zásade vracajú do času nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (pozri
v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 1995, Richardson, C-137/94, Zb. s. I-3407, bod 33).“, resp.

C-453/00 - „Z toho vyplýva, že správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo
práva Spoločenstva uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku
Súdneho dvora rozhodujúceho na základe žiadosti o výklad.“) podčiarkol, že všetky rozsudky SD EÚ
o prejudiciálnych otázkach sú deklaratórnymi (nie konštitutívnymi) rozsudkami s účinkami ex tunc, t. j.
platia do minulosti aj na právne vzťahy založené pred vydaním konkrétneho rozhodnutia SD EÚ.

35. V súvislosti s prednosťou práva Európskej únie pred národným právom odkázal sťažovateľ napr.
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/1/2019 („Úniové právo má
prednosťpredvšetkýmivnútroštátnyminormamibezohľadunaichúzemnúalebočasovúpôsobnosť...“),
ale aj na body 50 a 51 rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veciach sp. zn. 2S/41/2012 a 2S/42/2012
zo dňa 13.6.2018 (zopakované aj v rozsudkoch sp. zn. 2S 4/2018 z 26.9.2018, sp. zn. 6S/23/2012

z 13.12.2018 a sp. zn. 5S 244/2012 z 22.1.2019) - „Z princípu prednosti práva Európskej únie teda
vyplývapresprávnysúdajpresprávneorgányobochstupňovpovinnosťneaplikovaťžiadnevnútroštátne
ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z. z., ktoré bolo v rozpore
s cieľom a zásadami citovanej smernice, najmä s cieľom zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia

technológií, zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a hospodárskej
súťaže, zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií. [...]“ , resp. „[...]
Neobstoja námietky žalovaných, že vo veci bez ďalšieho postupovali podľa vnútroštátneho práva a že
nie sú oprávnení skúmať súlad vnútroštátneho práva s právom Európskej únie. Čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky nemožno vykladať izolovane od iných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, v

tomto prípade od čl. 7 ods. 2, najmä s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii od
1.5.2004 a s ohľadom na princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky. [...]“
36. Z týchto rozhodnutí potom podľa sťažovateľa vyplýva záver o prednosti práva EÚ v tom zmysle,
že táto znamená povinnosť neaplikovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právom EÚ,
a teda aj (i) zákaz ukladania (vrátane vyrubenia a úhrad) dane a (ii) povinnosť zaplatenia úroku spolu

s vrátením dane.
37. Tento parciálny záver následne viedol sťažovateľa ku konštatovaniu, že neobstojí názor krajského
súdu vyslovený v napadnutom rozsudku, podľa ktorého „...žalobca podal daňové priznanie k dani z
emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 dňa 6. júna 2012, postupujúc podľa v tom čase platnej
právnej úpravy... . Vyrubenie Dane a aj jej zaplatenie (Preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia a úhrady

súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou.“. Podľa sťažovateľa
totiž podanie daňového priznania, vyrubenie dane a úhrada dane, nebolo realizované „podľa v tom
čase platnej právnej úpravy“, pretože v tom čase platnou právnou úpravou bola aj Smernica, a bolo
povinnosťou správcu dane (a následne krajského súdu) aplikovať Smernicu, z ktorej vyplýval zákaz
dane. Bolo povinnosťou správcu dane poznať právo EÚ a v prípade jeho rozporu s vnútroštátnym

právom priamo aplikovať toto právo - Smernicu. Smernica bola totiž platná v čase vyrubenia a úhrady
dane, pričom jej vyrubenie a úhrada (v rozsahu súdenej veci) s ňou boli v rozpore. Nemohlo teda
dôjsť k vyrubeniu a úhrade dane v súlade „s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj
hmotnoprávnou.“. Daň bola nezákonná (v rozpore so Smernicou) od počiatku, teda od prijatia zákonnejprávnej úpravy, ktorou bola do slovenského právneho poriadku zavedená. Z hľadiska hmotného práva
sa na ňu preto - podľa sťažovateľa -hľadí tak, že nikdy nebola zákonná.
38. Krajský súd - podľa sťažovateľa - v napadnutom rozsudku tak zamieňa účinky ex tunc s účinkami

ex nunc rozsudku SD EÚ a zároveň nesprávne vykladá pravidlo prednosti práva EÚ - ignoruje priamy
účinok Smernice
39. Sťažovateľ namieta, že podklad v hmotnom práve na vyrubenie a úhradu dane v čase podania
daňového priznania k dani neexistoval, pretože od počiatku vnútroštátnej úpravy dane bol daný rozpor
vnútroštátnej úpravy dane so smernicou. Odkazom na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR sa potom vo veci mal

uplatniť princíp prednosti práva EÚ, podľa ktorého správne orgány (vrátane daňových orgánov a súdov)
majú „povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej
únie“ (táto povinnosť pritom vyplýva správcovi dane a žalovanému aj z čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorých štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom právne záväzné akty EÚ majú prednosť pred zákonmi SR).
40. Z tohto dôvodu sa potom sťažovateľ nestotožnil s tvrdením krajského súdu, že zákonná povinnosť

podaťdaňovépriznaniejedaná,pretožedaňjeupravenávnútroštátnympredpisom(bod45odôvodnenia
napadnutého rozsudku), ktorý je v rozpore s prednostne aplikovateľným právom EÚ. Toto potom - podľa
sťažovateľa - predstavuje zjavný porušenie čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, keďže v prípade práva EÚ platí
princíp prednosti a priameho účinku práva EÚ, čo znamená povinnosť priamej aplikácie Smernice, ak
je s ňou vnútroštátny zákon v rozpore.

41. Podľa názoru sťažovateľa boli v súdenej veci splnené všetky podmienky priamej aplikovateľnosti
smernice: (i) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (ii) nepodmienený
záväzok, (iii) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, (iv) nejde o
záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi ale naopak, priznáva mu nejaké právo - právo na
bezodplatné pridelenie emisných kvót.

42. Krajský súd mal preto - podľa sťažovateľa - jeho prejednávaný nárok posúdiť neúplne a nesprávne.
V odôvodnení rozsudku sa vôbec nezaoberal priamym účinkom Smernice.
43. Z hmotnoprávneho hľadiska sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru SD EÚ, z ktorej má vyplývať, že
jeho nárok na úrok odo dňa neoprávnenej úhrady je daný priamo právom EÚ (C-565/11 - „Treba navyše
pripomenúť, že ak členský štát vybral dane v rozpore s pravidlami práva Únie, jednotlivci majú právo na

vrátanie nielen neprávom vybratej dane, ale aj súm, ktoré boli tomuto štátu zaplatené alebo ním vybraté
v priamej súvislosti s touto daňou. To zahŕňa aj straty spôsobené nemožnosťou disponovať peňažnými
sumami v dôsledku predčasnej splatnosti dane [...]“, C-69/14 - „Navyše ak členský štát vybral dane v
rozpore s pravidlami práva Únie, jednotlivci majú právo na vrátenie nielen neprávom vybratej dane, ale
aj súm, ktoré boli tomuto štátu zaplatené alebo ním vybraté v priamej súvislosti s touto daňou. Z toho

vyplýva, že zásada, podľa ktorej je členský štát povinný vrátiť sumy dane vybraté v rozpore s právom
Únie spolu s úrokmi, vyplýva z uvedeného práva [...]“ a obdobne napr. C- 331/13 a C-591/10).
44. Priznanie tohto hmotného práva pritom nemôže - podľa sťažovateľa - podliehať takej aplikácii
vnútroštátnej procesnej normy, ktorá toto hmotné právo úplne poprie. V opačnom prípade by išlo o
porušenie princípu efektivity a ekvivalencie.

45. V tomto zmysle sťažovateľ argumentoval, že princíp efektivity (účinnosti) znamená, že procesné
predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré
zakladá právo EÚ v prospech právnych subjektov, nemôžu byť uplatnené takým spôsobom, ktorý by
výkon práv priznaných právom EÚ prakticky znemožňoval, alebo nadmerne sťažoval. To sa v prípade
sťažovateľa presne stalo, keď nárok na Úrok priznaný právom EÚ je podľa napadnutého rozsudku

krajského súdu „zabezpečený“ tak, že procesná úprava Daňového poriadku priznanie tohto nároku
neumožňuje.
46. V súvislosti s princípom ekvivalencie sťažovateľ uviedol, že jeho podstata spočíva v tom,
že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s komunitárnym prvkom aplikovať prísnejšie
procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá, ako sú tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez

komunitárneho prvku s podobným predmetom. Ani táto zásada - podľa sťažovateľa - v súdenej veci
dodržaná nebola. Sťažovateľ namieta, že v slovenskej vnútroštátnej právnej úprave totiž neexituje
hmotnoprávne pravidlo, ktoré by zakladalo daňovému subjektu nárok na vrátenie dane, ktorá je ako taká
v rozpore s vnútroštátnym právom, a nárok na úrok odo dňa úhrady takejto dane. Žiadny ekvivalentný
prípad na vnútroštátnej úrovni teda ani neexistuje. V uvedenom kontexte potom sťažovateľ odcitoval

závery krajského súdu z napadnutého rozsudku, ktoré sú s touto požiadavkou v rozpore „Správca dane
žalobcovi vrátil Daň zaplatenú bezdôvodne na základe jej rozporu s právom EÚ, teda rešpektoval závery
rozhodnutia SD EÚ vo veci C-302/17 zo dňa 12. apríla 2018, a to postupom podľa vnútroštátnej právnej
normy - § 79 Daňového poriadku, ktorý platí aj pre ostatných platiteľov dane, ktorým správca dane vraciadaň zaplatenú bezdôvodne na základe vnútroštátnych právnych noriem. To znamená, že postup správcu
dane v prípade žalobcu nebol v porovnaní s označenými daňovými subjektami nevýhodnejší tak, ako to
tvrdilžalobca,alerovnaký,pričomžalobcovineboloaniupretéprávonavrátenieneoprávnenezaplatenej

Dane, keďže ju správca dane žalobcovi vrátil a Úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie
neboli splnené podmienky stanovené v § 79 Daňového poriadku. Keďže správca dane postupoval
podľa relevantnej právnej úpravy, ktorú rovnako aplikuje aj v prípadoch iných daňových subjektov, jeho
postupom nedošlo k porušeniu zásady ekvivalencie ani efektivity, ktoré bol povinný rešpektovať.“.
47. Na podporu svojich záverov napokon sťažovateľ odkázal na výrok rozhodnutia SD EÚ vo veci Irimie

(C-565/11 - „Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký
ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom
Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania
žiadosti o vrátenie tejto dane.“).
48. Z vyššie uvedených dôvodov, potom podľa sťažovateľa nie sú správne závery krajského súdu,
že správca dane sťažovateľovi vrátil daň v zákonnej lehote, pretože žiadna povinnosť sťažovateľa

uhradiť daň nikdy nevznikla a momentom jej úhrady bol správca dane povinný ju vrátiť (k úhrade dane
došlo dňa 29.6.2011 ako prvý preddavok a dňa 28.12.2011 ako druhý preddavok). Správca dane tak
sťažovateľovi vrátil daň oneskorene (dňa 16.10.2018), na základe čoho sťažovateľovi vznikol nárok na
úrok - v zmysle judikatúry SD EÚ nárok na úrok vyplýva z toho, že po istý čas (od úhrady dane, ktorá
je v rozpore s právom EÚ) nemôže daňový subjekt s finančnými prostriedkami v sume uhradenej dane

voľne disponovať.
49. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nespochybnil závery krajským súdom citovaných rozsudkov vo veci
C-30/02 Recheio - Cash & Carry SA a C-89/10/C-96/10 Q-Beef a Bosschaert, avšak doplnil, že závery
z týchto rozsudkov sa vzťahujú na zákonné dane, t. j. dane ktorých právna úprava nie je a nebola v
rozpore s právom EÚ. Vo veci sťažovateľa pritom ide o daň, ktorá je protiprávna ako celok, resp. v

rozpore s právom EÚ. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku preto nemožno vykladať v duchu
týchto rozsudkov tak, že správca dane nebol v omeškaní s vrátením dane, pretože ju vrátil, keď SD EÚ
(s účinkami ex tunc) potvrdil, že táto daň bola vyrubená a uhradená v rozpore so Smernicou.
50. Ak by správca dane postupoval v intenciách uvedenej judikatúry a eurokonformne, daň ako daň
zaplatenú na základe rozporu s právom EÚ, by nevrátil až v roku 2018, kedy jej rozpor s právom

EÚ potvrdil SD EÚ, ale rovno po jej zaplatení, v dôsledku priameho účinku Smernice, pričom podľa
sťažovateľa v týchto intenciách eurokonformného výkladu bolo potrebné vykladať aj právnu úpravu ust.
§ 79 ods. 2 Daňového poriadku, keďže vnútroštátna právna úprava nepočíta s prípadom zaplatenia (a
vrátenia) dane, ktorej právny základ je už od svojho počiatku v rozpore s právom EÚ.
51. Sťažovateľov má z uvedených dôvodov za to, že úrok mu patrí odo dňa zaplatenia dane až do jej

vrátenia a nie odo dňa uplynutia lehoty v zmysle ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku aplikovaného
Krajským súdom. Takýto záver je podľa neho v zásadnom rozpore s judikatúrou SD EÚ vo veci Irimie,
ktorú citoval aj sám krajský súd. Aj z uvedeného dôvodu preto platí, že ust. § 79 Daňového poriadku
sa má - podľa sťažovateľa - aplikovať iba tak, aby boli splnené požiadavky stanovené právom EÚ -
zachovanie nároku na úrok - a skonštatované v rozsudku vo veci Irimie, čo krajský súd odmietol, čím

sa dopustil porušenia zásady efektivity a ekvivalencie.
52.Odkazujúcnaprincípefektivitydoplnil,žetátozásadaznamená,žesubjektu,ktorémupriznávaprávo
EÚ určité oprávnenie (v danom prípade právo na úrok), toto oprávnenie nemôže byť vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv de facto odňaté. To znamená, že vnútroštátnu
právnu úpravu upravujúcu procesný postup na uplatnenie daného práva nemožno aplikovať tak, aby

bol žalobca práva na úrok úplne zbavený. Vnútroštátna právna úprava sa aplikuje len subsidiárne - v
rozsahu, ktorý neodporuje právu EÚ, pričom táto vnútroštátna právna úprava predstavuje len procesný
rámec, ktorý nemôže poškodeného zbaviť možnosti domáhať sa efektívne (účinne) práva priznaného
úpravou EÚ.
53. V súvislosti so zásadou ekvivalencie sťažovateľ doplnil, že ak je pri porušení vnútroštátneho práva

správca dane povinný vrátiť nezákonne vyrubenú daň a spolu s touto priznať úrok, je povinný postupovať
rovnako aj v prípade, že vyrubenie dane bolo porušením práva EÚ.
54. Podľa sťažovateľa ďalej platí, že pri porušení práva EÚ spočívajúceho v zaplatení dane, ktorá
je v rozpore s právom EÚ, dotknutý daňový subjekt má nárok na vrátenie takejto dane aj zaplatenie
príslušného úroku. Právo EÚ neustanovuje podmienky určenia tohto úroku s výnimkou, že tento úrok

by sa mal platiť odo dňa neoprávneného zaplatenia dane, keďže týmto dňom prišiel daňový subjekt o
finančné prostriedky, ktorými by inak mohol disponovať. Z toho vyplýva, že nejaký úrok by mal žalovaný
zaplatiť vždy a ak daňovému subjektu nie je priznaný žiadny úrok, tak dochádza k porušeniu zásady
efektivity. Túto zásadu žalovaný porušil, keď žalobcovi žiadny úrok nepriznal.55. Sťažovateľ napokon v kasačnej sťažnosti skonštatoval, že hoci ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku
upravuje situácie, kedy je správca dane povinný priznať úrok z oneskoreného vrátenia dane, nepočíta so
situáciami, kedy je takéto oneskorené vrátenie dane spôsobené neplatnosťou samotnej právnej úpravy,

teda právneho titulu, takejto dane. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku nemožno aplikovať
rigidne práve z dôvodu, že by takýmto postupom došlo k porušeniu zásady ekvivalencie a efektivity
56. Z vyššie uvedených dôvodov je preto výklad krajského súdu ohľadom aplikácie ust. § 79 ods. 2 (a
3) - podľa sťažovateľa - svojvoľný. Tvrdí, že právo EÚ mu garantuje právo domáhať sa, v prípade že je
vnútroštátne právo v rozpore s ním, priamej aplikácie Smernice. Súčasťou tohto práva EÚ je taktiež, v

súlade so závermi z judikatúry SD EÚ, najmä vo veci Irimie, právo na zaplatenie úroku, a to aj za obdobie
predchádzajúce podaniu žiadosti o vrátenie dane. Neexistuje žiadny právny dôvod, aby sa sťažovateľ
nemohol na takúto právnu úpravu EÚ spoľahnúť.
57. V závere žalobca ako sťažovateľ uviedol, že nerozumie konštatovaniu krajského súdu o
nedostatočnej konkrétnosti jeho argumentácie vo vzťahu k skutkovým okolnostiam veci, preto tieto
zopakoval a doplnil, že ak by za týchto okolností bolo pristúpené k doslovnej aplikácii § 79 ods. 2 a 3

Daňového poriadku a sťažovateľovi by nebol priznaný úrok, tak správca dane by sám ťažil zo svojho
protiprávneho konania, pretože namiesto toho, aby správca dane sťažovateľa už po úhrade prvého
a druhého preddavku upozornil na neoprávnenosť úhrad dane, najneskôr však po podaní daňového
priznania z 1.6.2012, na čo bol správca dane povinný podľa § 17 Daňového poriadku, a namiesto toho,
aby v roku 2017 akceptoval žiadosť o vrátenie dane (namiesto čoho začal daňovú kontrolu), tak teraz

ťaží zo svojho protiprávneho konania dlhodobého nerešpektovania Smernice. V tomto kontexte doplnil,
že zneužívaniu práva nemožno poskytnúť právnu ochranu za žiadnych okolností.
58. Záverom zhrnul, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nesprávny, pretože sa opiera o
nasledovnú argumentáciu:
(i) vyrubenie a úhrada dane boli v súlade s platným právom [v skutočnosti daň bola od počiatku v rozpore

s platným právom - konkrétne so Smernicou]
(ii) vlastnosťou práva EÚ je nepriamy účinok a „uplatnenie zásady nepriameho účinku však nesmie viesť
k výkladu vnútroštátneho práva contra legem“ [v skutočnosti právo EÚ - vrátane Smernice - má aj priamy
účinok, ktorý krajský súd úplne opomenul aplikovať];
(iii) nepriznanie úroku je v súlade s princípom efektivity a ekvivalencie, pretože postup pri riešení

neoprávnene zaplatenej dane je rovnaký, ako pre ostatných platiteľov dane, ktorým správca dane
vracia daň zaplatenú bezdôvodne na základe vnútroštátnych právnych noriem [V skutočnosti výklad
krajského súdu je popretím princípu efektivity (úplne odníma sťažovateľovi právo na úrok za obdobie
neoprávneného zadržiavania dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ) aj princípu ekvivalencie
(vnútroštátna právna úprava nerieši ekvivalentné prípady - nepriznáva daňovým subjektom právo

na zaplatenia úroku za obdobie neoprávneného zadržiavania dane, ktorá je ako celok v rozpore s
vnútroštátnym právom).].
59. Sťažovateľ potom zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a aby
žalovaného zaviazal na náhradu trov kasačného konania.

III. Doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa

60. Dňa 16. apríla 2024 bolo Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný
súd“ alebo „najvyšší správny súd“) doručené podanie sťažovateľa označené ako „Doplňujúce vyjadrenie

sťažovateľa o právnych skutočnostiach podstatných pre súdne konanie“.
61. Uvedené vyjadrenie sťažovateľa sa týka rozsudku kasačného súdu vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021
zo dňa 23. novembra 2023, ktorým tento zamietol kasačnú sťažnosť iného sťažovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 74S/30/2020 zo dňa 26.05.2021).
62. Sťažovateľ doplnil, že kasačné konanie podľa bodu 61 vyššie je obdobné súdenej veci a je založené

na takmer identickej skutkovej situácii a na rovnakej právnej argumentácii strán sporu ako je tomu v tejto
veci. Vzhľadom na uvedené predložil sťažovateľ predmetné doplňujúce vyjadrenie, v ktorom reaguje na
právne názory kasačného súdu vyslovené vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021 - ktoré považuje za nesprávne,
pričom doplnil, že tieto bude posudzovať aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci podanej ústavnej
sťažnosti.

63. Doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa pritom primárne brojí proti záveru iného kasačného senátu (sp.
zn. 3Sfk/26/2021), ktorý mal ustáliť, že i keď daňovoprávny nárok na vrátenie vyrubenej a zaplatenej
dane v rozporom s právom EÚ, ako aj na zaplatenie úrokov za neoprávnené zadržiavanie zaplatenej
dane na strane sťažovateľa dané je, t. j. tento nárok vznikol a čiastočne aj bol uspokojený podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 514/2003 Z. z.“), vo zvyšku nemožno tento nárok priznať z dôvodu
uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku.

64. Tento záver iného kasačného senátu najvyššieho správneho súdu je podľa sťažovateľa nesprávny,
keďže k nemu dospel bez toho, aby SD EÚ obligatórne predložil prejudiciálnu otázku a bez riadne
eurokonformnej aplikácie zásady efektivity a ekvivalencie. Najvyšší správny súd mal pritom pochybiť v
tom, že ako začiatok plynutia prekluzívnej lehoty považoval skutočnosť - podanie daňového priznania
(faktický úkon) - čo však nemá podklad v hmotnom práve. Ako ďalšie pochybenie kasačného súdu

hodnotí sťažovateľ to, že tento nesprávne posúdil uplynutie prekluzívnej lehoty pre priznanie nároku,
keď v rozpore so zásadou efektivity a ekvivalencie neaplikoval dĺžky lehoty podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Neodôvodnil tiež, prečo nemusí dôjsť k úplnému uspokojeniu nároku žalobcu, t. j. nielen v časti
vrátenia sumy protiprávne zaplatenej dane, ale aj v časti úroku (ako to vyžaduje právo EÚ).
65. V konkrétnostiach sťažovateľ poukazuje na to, že podľa záverov kasačného súdu vyslovených v
rozsudku sp. zn. 3Sfk/26/2021, je na daňové subjekty kladená ťarcha, že v konkrétnej veci už pred

rozsudkom SD EÚ v predmetnej veci, mali rozpoznať, čo bude jeho obsahom a podľa toho mali
postupovaťvočiorgánomštátnejmocitak,abyimnezanikolnárokvlehote,ktorázačalaplynúťodprvého
kalendárneho mesiaca kalendárneho roka nasledujúceho po roku, kedy došlo k faktickému podaniu
daňového priznania a uplynula päť rokov odvtedy (§ 79 ods. 5 Daňového poriadku).
66. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení tvrdí, že ak samotná daň je protiprávna, nie je možné na ťarchu

daňového subjektu prenášať zodpovednosť, že má túto protiprávnosť naprávať svojím procesným
konaním voči orgánom verejnej správy, a teda že táto protiprávnosť má chrániť verejný záujem. Má za to,
že až do príslušného rozsudku SD EÚ mohol každý formálny daňovník tejto dane (na rozdiel od orgánov
verejnej správy) legitímne v dobrej viere v súlade so zásadou dôvery subjektov práva v (bezvadný)
právny poriadok a s tým spojenej zásady právnej istoty benefitovať z prezumpcie zákonnosti dane.

67. Podľa sťažovateľa, právny názor kasačného súdu vyslovený vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021
koncipovaný na tom základe, že daňovník nebol dostatočne bdelý (k tomu pozri bod 66 vyššie),
predstavuje aj rozpor so zásadou efektivity. Rovnako, sťažovateľ vo svojom vyjadrení kasačnému
súdu vytýka, že opomenul pri svojom závere o zániku nároku (aplikujúc výhradne len lehoty podľa
Daňového poriadku) riadne posúdiť naplnenie zásady ekvivalencie. Má za to, že riadna aplikácia zásady

ekvivalencie vyžaduje povinnosť zohľadniť (popri § 79 Daňového poriadku) aj lehotu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Ak totiž žalobca svoj nárok uplatnil v lehote podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., nemohla
mu uplynúť lehota na úspešné uplatnenie jeho nároku.
68. Podľa sťažovateľa je argumentácia uvedená v jeho ďalšom vyjadrení (tento článok rozsudku) plne
aplikovateľná aj na súdenú vec, a preto naďalej trvá na podanej kasačnej sťažnosti v celom rozsahu.

IV. Vyjadrenie žalovaného

69. Kasačná sťažnosť žalobcu podľa čl. III tohto rozsudku bola žalovanému riadne doručená, tento
vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.

70. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ďalšie vyjadrenie sťažovateľa (čl. IV tohto rozsudku)
riadne doručil. Žalovaný neprodukoval žiadne vyjadrenie ani k tomuto vyjadreniu sťažovateľa.

V. Konanie na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky

71. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu, pričom jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná
v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom
znení a § 11 písm. h) SSP.
72. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a

rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
73. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že
podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas.

VI. Vybraná súvisiaca právna úprava74. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku; tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
75. Podľa § 2 písm. a), b), c), a d) Daňového poriadku; na účely tohto zákona sa rozumie

a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov
b)daňoudaňpodľaosobitnýchpredpisovvrátaneúrokuzomeškania,úrokuapokutypodľatohtozákona
alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa
osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu

c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov,
d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.
76. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
77. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Daňového poriadku;

(1) Daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania.
(2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať
vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie.
78. Podľa § 79 ods. 2, 3 Daňového poriadku,
(2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo

odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný
preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie,
ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné
zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných
predpisov,44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti

o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
(3) Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v ods. 2, je povinný v lehote do 15 dní
od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška
presiahne sumu 5 Eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto

zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%,
privýpočteúrokusanamiestotrojnásobkuzákladnejúrokovejsadzbyEurópskejcentrálnejbankypoužije
ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí
do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu
daňový nedoplatok, použije tento úrok, alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods.

6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnenie jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet
a spotrebná daň nepoužije podľa § 55 ods. 6 a 7.
79. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

80. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej
zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením

vlády podľa čl. 120 ods. 2.
81. Podľa článku 59 Ústavy Slovenskej republiky; dane a poplatky možno ukladať zákonom, alebo na
základe zákona.
82. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

83. Podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj ako „zákon o dani z
príjmov“) v znení účinnom do 28.06.2012, tento zákon upravuje daň z emisných kvót.
84.Podľa§51bods.1zákonaodanizpríjmovvzneníúčinnomdo28.06.2012,naúčelydanezemisných
kvót sa rozumie:
a) daňovníkom povinný účastník schémy obchodovania, ktorý vykonáva činnosť podľa osobitného

predpisu, alebo bol takýmto účastníkom len časť príslušného kalendárneho roka,
b) zapísanými emisným kvótami, kvóty skleníkových plynov bezodkladne pridelené a zapísané podľa
osobitnéhopredpisudaňovníkovivpríslušnomkalendárnomrokuvrátaneemisnýchkvótnadobudnutých
od iného daňovníka z dôvodu kúpy podniku, alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku, alebojeho časti, zlúčenia, splynutia, alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev, ktoré tento iný
daňovník nadobudol bezodplatne podľa osobitného predpisu v príslušnom kalendárnom roku,
c) spotrebovanými emisnými kvótami, kvóty skleníkových plynov a jednotky certifikovaného zníženia

emisii (CER) odovzdané podľa osobitného predpisu 146 a, c) daňovníkom za príslušný kalendárny rok,
d) prevedenými emisnými kvótami, kvóty skleníkových plynov prevedené podľa osobitného predpisu
daňovníkom príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom
roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho
časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia, alebo rozdelenia obchodných

spoločností, alebo družstiev; súčasťou prevedených emisných kvót nie je zabezpečovací prevod
zapísaných emisných kvót u daňovníka, ktorý je dlžníkom a ich spätný prevod u daňovníka, ktorý
je veriteľom, ak bol uskutočnený medzi tými istými osobami v rovnakom množstve a v rovnakých
jednotkách najneskôr do dňa odovzdania emisných kvót správcovi registra podľa osobitného predpisu
za príslušný kalendárny rok,
e)nespotrebovanýmiemisnýmikvótamizapríslušnýkalendárnyrokzapísanéemisnékvótyvpríslušnom

kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný kalendárny rok, o úsporu
spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu, a o prevedené emisné kvóty
v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo
zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi z
dôvodu predaja podniku, alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo družstiev.

85. Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna dňa 13.06.2012, uznesením pozastavil účinnosť §
51b zákona o dani z príjmov, ktoré uznesenie bolo vyhlásené v Zbierke zákonov dňa 29. júna 2012.
86. Dňa 30. júna 2012 nadobudol účinnosť článok IV. zákona č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon
č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č.
98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ktorý v bode 5/ vypustil § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov.

VII. Právne posúdenie veci kasačným súdom

87.Ikeďžalobcapodanúkasačnúsťažnosťodôvodnilvýlučneustanovením§440ods.1písm.g)SSP(t.
j. nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom), najvyšší správny súd jeho kasačnú sťažnosť
hodnotil materiálne a zistil, že sa v nej nachádzajú aj námietky smerujúce k podstatnému porušeniu
procesných práv žalobcu (podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP), ktoré sa týkajú odôvodnenia rozsudku
krajského súdu (a to buď z dôvodu úplného opomenutia určitej námietky - k tomu pozri napr. bod 33

podanej kasačnej sťažnosti, resp. vzhľadom na parciálne vnútorné rozpory odôvodnenia napadnutého
rozsudku - k tomu pozri napr. body 20, 21, 28 a i. podanej kasačnej sťažnosti).
88. V súvislosti so súdenou vecou skúmal potom najvyšší správny súd v prvom rade kvalitu odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pričom dospel k záveru, že tento je vo viacerých parciálnych otázkach
nekonzistentný, na niektoré právne relevantné skutočnosti vôbec nereaguje, resp. je neúplný, čím

vykazuje zníženú mieru presvedčivosti vo vzťahu k právnym záverom, ktoré sú v ňom obsiahnuté.
Táto skutočnosť následne determinovala aj to, že niektoré právne názory krajského súdu sa javia ako
nesprávne, resp. predčasné.
89. V súlade s riadne vznesenými kasačnými námietkami poukazuje najvyšší správny súd osobitne na
to, že v napadnutom rozsudku absentujú úvahy krajského súdu vo vzťahu k priamej aplikovateľnosti

Smernice 2003/87/ES, pričom práve o ňu žalobca oprel jadro svojej správnej žaloby. Uvedené vyplýva
napr. z bodu 22 podanej správnej žaloby, kde sťažovateľ explicitne uviedol, že svoje závery o dôvodnosti
právneho nároku na úrok tak, ako oň požiadal príslušné orgány verejnej správy, odvodzuje od priamej
aplikácie príslušnej smernice (v spojení s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, na
ktorú v správnej žalobe odkázal). Toto pritom bolo obsiahnuté aj v kasačnej sťažnosti ako námietka

sťažovateľa (k tomu pozri napr. body 22, 23, 30, 31, 33 a i. kasačnej sťažnosti). Už len absencia
preskúmania posudzovanej veci v kontexte priamej aplikovateľnosti smernice vyvoláva stav potreby
vrátenia veci správnemu súdu, a to aj vzhľadom na to, že uvedené mohlo viesť k nesprávnym právnym
záverom krajského súdu v merite.
90. Krajský súd však v napadnutom rozsudku dostatočne nereagoval ani na sťažovateľom uvádzané

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, resp. naopak, bez dostatočného právneho odôvodnenia
ich síce formálne akceptoval, avšak v konečnom dôsledku ich následne materiálne pre účely podanej
správnej žaloby neprijal ako relevantný právny argument, keď mal za to, že prednosť má mať vo veci
národná právna úprava, ktorá bola v rozhodnom čase účinná a podľa ktorej mal v rozhodnom časesťažovateľ daň, resp. preddavky platiť, čím sa rozhodnutie javí ako vnútorne inkozistentné (bod 45
napadnutého rozsudku - „Hoci správny súd nespochybňuje závery rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017,
ktorýmSDEÚsúčinkamiextuncdeklaroval,žeslovenskávnútroštátnaprávnaúpravaDanejevrozpore

s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES a ani, že v prípade Dane, ktorá je v rozpore s právom
EÚ, má daňovník nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného zaplatenia dane, a
nie až od podania žiadosti, je potrebné uviesť, že žalobca podal daňové priznanie k dani z emisných kvót
za zdaňovacie obdobie rok 2011 dňa 6. júna 2012, postupujúc podľa v tom čase platnej právnej úpravy.
[...] Vyrubenie Dane a aj jej zaplatenie (Preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia a úhrady súladné s v

tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou. [...] „Preto vyrubením a zaplatením
Dane, o ktorej bolo až následne rozhodnutím SD EÚ zo dňa 12. apríla 2018 deklarované, že je v rozpore
s právom EÚ, nebol dotknutý článok 152 ods. 4 Ústavy SR.“).
91. Na strane jednej teda krajský súd akceptoval, že v prípade, ak je určitá daň v rozpore s právom
Európskej únie (čo v súdenej veci nie je sporné), má dotknutý daňový subjekt nárok na úroky z
oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného zaplatenia dane (a nie až od podania žiadosti), tento

svoj záver však v tom istom bode napadnutého rozsudku neguje, a to priorizáciou národnej právnej
úpravy, ktorá bola v rozhodnom čase účinná. Takúto inkozistenciu napadnutého rozsudku sťažovateľ
implicitne namietol napr. v bodoch 20 a 21 kasačnej sťažnosti, keď toto zároveň vyhodnotil aj ako
nesprávne právne posúdenie veci.
92. Krajský súd zároveň akceptoval, že nárok daňovníka na vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane a

nárok na úrok sú hmotnoprávnymi nárokmi žalobcu majúcimi nesporne oporu aj v záveroch rozhodnutí
SD EÚ vo veci C-302/2017, resp. vo veci C-565/11 z 18. apríla 2013 (prípad „Irmie“), v ktorej SD
EÚ uviedol: „Právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o
aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s
právom EÚ takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume

podaniažiadostiovrátenietejtodane“.Doplnilvšak,žeprenaplnenietýchtohmotnoprávnychnárokovsú
nevyhnutné konkrétne procesné postupy, ktoré právo EÚ neupravuje a ich úpravu ponecháva členským
štátom za podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie.
93. Podľa názoru krajského súdu pritom v podmienkach súdenej veci tieto predpoklady splnené
boli. Uviedol, že postup pri vrátení neoprávnene zaplatenej dane (preddavku,) či už na základe

vnútroštátneho práva alebo na základe rozporu s právom EÚ, je vnútroštátnou právnou úpravou riešený
v § 79 ods. 2 Daňového poriadku tak, že procesným predpokladom na vrátenie dane (preplatku) je
včasné podanie žiadosti o jej vrátenie. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa
žalovaný v celom rozsahu stotožnil, konkretizoval svoj postup z hľadiska vrátenia preplatku dane, ktorá
bola zaplatená v rozpore s právom EÚ, keď uviedol, ktorým dňom žalobca o vrátenie preplatku dane

požiadal, počas akého obdobia a z akého dôvodu došlo k prerušeniu lehoty na vrátenie daňového
preplatku a ktorým dňom bol daňový preplatok pripísaný na účet žalobcu, pričom k uvedenému došlo v
lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Pokiaľ teda postupoval správca dane pri vrátení preplatku
podľa relevantných ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy, podľa krajského súdu, nemožno hovoriť o
porušení zásady ekvivalencie a efektivity. V preskúmavanej veci postupoval správca dane pri vrátení

dane (preplatku), ktorá bola v rozpore s právom EÚ, rovnako ako v prípadoch bezdôvodného zaplatenia
dane na základe vnútroštátnych právnych noriem, a preto bol jeho postup - podľa krajského súdu -
súladný so zákonom.
94. Krajský súd má potom za to, že správca dane žalobcovi vrátil daň zaplatenú bezdôvodne na základe
jej rozporu s právom EÚ, a to postupom podľa vnútroštátnej právnej normy - § 79 Daňového poriadku,

ktorý platí aj pre ostatných platiteľov dane, ktorým správca dane vracia daň zaplatenú bezdôvodne na
základe vnútroštátnych právnych noriem. To znamená, že postup správcu dane v prípade žalobcu nebol
v porovnaní s inými daňovými subjektami nevýhodnejší tak, ako to tvrdil sťažovateľ, ale rovnaký, pričom
sťažovateľovi nebolo ani upreté právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane, keďže ju správca dane
žalobcovi vrátil a úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie neboli splnené podmienky stanovené

v § 79 Daňového poriadku. Keďže správca dane postupoval podľa relevantnej právnej úpravy, ktorú
rovnako aplikuje aj v prípadoch iných daňových subjektov, jeho postupom - podľa krajského súdu -
nedošlo k porušeniu zásady ekvivalencie ani efektivity, ktoré bol povinný rešpektovať.
95. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podmienky na priznanie úroku sťažovateľovi by potom - podľa
krajského súdu - v podmienkach súdenej veci boli splnené v prípade, keby správca dane daňový

preplatok titulom spornej dane žalobcovi nevrátil v lehote 30 dní od podania žiadosti o jej vrátenie (podľa
§ 79 ods. 2 Daňového poriadku), a teda v prípade, keby sa správca dane fakticky dostal do omeškania s
vrátením zaplatenej dane/preplatku, ktorú sťažovateľ pôvodne zaplatil titulom spornej dane (o ktorej bolo
neskôr rozhodnuté, že je v rozpore s právom Európskej únie). Kasačnému súdu však z odôvodnenianapadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako dospel krajský súd k tomuto záveru, ak sám v rozsudku
uviedol, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom Európskej únie, daňovému subjektu patrí úrok
od „neoprávneného zaplatenia dane“ (k tomu pozri bod 45 napadnutého rozsudku, resp. bod 90 tohto

rozsudku).
96. Výklad uskutočnený krajským súdom teda vo svojej podstate zjednodušene znamená, že i keď
krajský súd najskôr v rozsudku sám uznal, že podľa práva EÚ by sťažovateľovi úrok patriť mal (a to od
samotného zaplatenia dane, ktorá bola v rozpore s právom EÚ), následne akceptoval v napadnutom
rozsudku jeho nepriznanie s odôvodnením, že daňový preplatok mu bol vrátený v zákonnej lehote podľa

§ 79 Daňového poriadku. Tento záver však v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd nedal
do právneho kontextu s rozhodovacou praxou SD EÚ (napr. z rozhodnutia v prípade Irmie vyplýva,
že v rozpore s právom EÚ je už len to, ak je úrok takto priznaný odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žiadosti vrátenia daňového preplatku), resp. nedostatočne odôvodnil, prečo poskytol prioritu
vnútroštátnej úprave. V súdenej veci teda krajský súd svojím výkladom ako súladný s právom EÚ
akceptoval nepriznanie úroku vôbec, pričom toto odôvodnil neúplne, resp. nepresvedčivo.

97. Z napadnutého rozsudku krajského súdu jednoznačne nevyplýva, ako, resp. prečo a na základe
čoho dochádza k úplnej konzumácii práva daňového subjektu na úrok z neoprávnene zaplatenej dane/
daňového preplatku viažuceho sa k spornej dani, o ktorej SD EÚ rozhodol, že táto je v rozpore s právom
EÚ tým, že tento daňový preplatok je daňovému subjektu vnútroštátnym orgánom vrátený v lehote,
ktorú určuje vnútroštátna úprava na jeho vrátenie po doručení žiadosti o takéto vrátenie dane, pričom

však táto úprava fakticky znemožňuje daňovému subjektu získať úroky za časový úsek predpokladaný
rozhodovacou praxou SD EÚ v obdobných situáciách.
98. Nie je zrejmé, na základe čoho vyhodnotil krajský súd ustanovenie § 79 Daňového poriadku
ako procesný nástroj na implementáciu práva sťažovateľa na úrok podľa rozhodovacej praxe SD EÚ
titulom dane, o ktorej bolo rozhodnuté, že je v rozpore s právom EÚ. Sám krajský súd totiž v bode 45

napadnutého rozsudku uviedol, že nárok na vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane a nárok na úrok sú
hmotnoprávnymi nárokmi sťažovateľa - odkazujúc pritom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-565/11 (prípad Irmie), podľa ktorého „Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore
vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane
vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa

nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane.“, pričom zároveň v tom istom bode
napadnutého rozsudku uviedol, že pre naplnenie týchto „hmotnoprávnych nárokov sú [...] nevyhnutné
konkrétne procesné postupy, ktoré právo EÚ neupravuje a ich úpravu ponecháva členským štátom za
podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie“. Odkazujúc na rozsudok SD EÚ - C-349/96,
bod 24 v tejto súvislosti doplnil, že „je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského

štátu určiť súdy a tribunály, ktoré budú mať právomoc na riešenie takýchto sporov, a stanoviť procesné
postupy upravujúce konania na zabezpečenie práv, ktoré si jednotlivci odvodzujú z práva Spoločenstva,
za predpokladu, že jednak takéto pravidlá nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné
vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie), jednak, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné
sťaženie výkonu práv priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity) (rozsudok z 15. septembra

1998, Edis C-231/96, bod 34)“.
99. Ako je uvedené vyššie, krajský súd dospel k záveru, že ustanovenie § 79 Daňového poriadku
upravujúce žiadosť o vrátenie daňového preplatku, jeho vrátenie (§ 79 ods. 2 Daňového poriadku a
nadväzujúceho nároku na úrok (ak sa daňový preplatok v zákonom určenej lehote nevráti - § 79 ods.
3 Daňového poriadku) je vnútroštátnou „procesnou úpravou“, ktorú má daňový subjekt k dispozícii

aj v súdenej veci. Túto úpravu pritom vyhodnotil ako súladnú so zásadou ekvivalencie a efektivity. Z
rozhodnutia SD EÚ, na ktoré krajský súd odkázal (k tomu pozri bod 98 vyššie) pritom vyplýva, že zásada
efektivity spočíva v tom, že procesná úprava členského štátu nemôže spôsobovať faktickú nemožnosť
alebo výrazné sťaženie výkonu práv jednotlivca priznaných právom Európskej únie. Aj priamo vo veci
Irmie pritom SD EÚ zopakoval, že „26. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, táto zásada v situácii, v ktorej ide

o vrátenie dane vybratej členským štátom v rozpore s právom Únie, vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá
týkajúce sa najmä výpočtu prípadne dlhovaných úrokov neviedli k tomu, že bude daňovník zbavený
primeranej náhrady za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane (pozri rozsudok Littlewoods
Retailai.,užcitovaný,bod29).27.Vpredmetnomprípadejepotrebnékonštatovať,žerežim,oakýidevo
veci samej, ktorý obmedzuje úroky na úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti

o vrátenie neoprávnene vybratej dane, nezodpovedá tejto požiadavke. 28. Táto strata totiž závisí najmä
od dĺžky času, počas ktorého nebola k dispozícii suma neoprávnene zaplatená v rozpore s právom Únie,
a teda vznikla v zásade počas obdobia od dátumu predmetného neoprávneného zaplatenia dane do
dátumu jej vrátenia.“ (pozn.: zvýraznenie textu pridané kasačným súdom).100. Výklad uplatnený krajským súdom v napadnutom rozsudku pritom viedol práve k záveru, že
sťažovateľovi nebol priznaný úrok z neoprávnene zaplatenej dane odkazom na úpravu obsiahnutú v
ustanovení § 79 Daňového poriadku, pričom - paradoxne - sám krajský súd citoval rozsudok SD EÚ,

z ktorého vyplýva, že v rozpore s právom Európskej únie je to, ak sa daňovému subjektu v prípade
neoprávnene zaplatenej dane majú platiť „len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania
žiadosti o vrátenie tejto dane“ (k tomu pozri aj bod 101 vyššie). Interpretácia právnej úpravy uskutočnená
krajským súdom fakticky „odobruje“ absolútne nepriznanie úroku daňovému subjektu (v skutkových
okolnostiach súdenej veci), pričom v napadnutom rozsudku krajský súd tento svoj záver žiadnym

presvedčivým spôsobom neodôvodňuje.
101. Skutočnosť, že zásada efektivity v zmysle práva EÚ (a v kontexte súvisiacej rozhodovacej činnosti
SD EÚ) fakticky neumožňuje, aby bolo súladné s právom to, že sťažovateľovi nepatrí v podmienkach
súdenej veci žiadny úrok (čo bol záver orgánov verejnej správy, ako aj správneho súdu), pritom žalovaný
namietal už priamo v správnej žalobe (k tomu pozri napr. body 61, 63 a 67 správnej žaloby). Tomuto
následne zodpovedá sťažnostná námietka žalobcu obsiahnutá v kasačnej sťažnosti smerujúca k tomu,

že aj záver krajského súdu o tom, že zásada efektivity bola zachovaná, nie je správny (k tomu pozri
najmä body 44, 45, 57 a 48 kasačnej sťažnosti). Sťažovateľ totiž poukázal na to, že postupom správnych
orgánov (ktoré krajský súd napadnutým rozsudkom odobril), mu vlastne nebol priznaný žiadny úrok
(hoci mu podľa práva EÚ mal byť priznaný, a to od zaplatenia dane), pričom v zhode so sťažovateľom,
ani najvyšší správny súd v napadnutom rozsudku neidentifikoval právny záver, resp. právny základ

toho, prečo interpretoval krajský súd v súdenej veci zásadu efektivity inak ako ju sám vymedzil v texte
napadnutého rozsudku a zároveň dospel k záveru, že táto dodržaná bola.
102. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na bod 36 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-69/14
(prípad Tarsia): „36. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba pripomenúť, že každý prípad, v ktorom sa
vynára otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie prakticky znemožňuje, alebo nadmerne sťažuje

uplatňovanie práv, ktoré jednotlivcom priznáva právny poriadok Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím
na postavenie predmetných ustanovení v celom konaní, priebeh tohto konania a osobitosti týchto
ustanovení na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov (pozri v tomto zmysle rozsudok Asturcom
Telecomunicaciones, C-40/08, EU:C:2009:615, bod 39 a citovanú judikatúru).“
103. Tu je pritom potrebné poukázať na to - i keď toto sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne

nenamietal - že sťažovateľ v kontexte súdenej veci poukazoval aj na potrebu interpretácie súvisiacej
právnej úpravy nielen cez prizmu základných východísk výkladu práva EÚ v kontexte jeho predmetnosti
pred národnou právnou úpravou (podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ale domáhal sa
priaznivého výkladu vo svoj prospech odkazujúc na požiadavku čo najširšej ochrany jeho základných
práv a slobôd, resp. minimalizácie zásahov do týchto práv (k tomu pozri napr. body 26, 27 a 32 správnej

žaloby). Z napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by sa krajský súd uvedeným interpretačným
princípom zaoberal, resp. či naň prihliadal, ak áno, ako a pod. Uplatnenie tohto interpretačného pravidla
- v rámci konania v správnom súdnictve - pritom namietol sťažovateľ aj v kasačnej sťažnosti (bod 52
kasačnej sťažnosti).
104. Sťažovateľ teda v podanej kasačnej sťažnosti (obdobne ako v správnej žalobe) tvrdil, že

hmotnoprávnym základom jeho nároku na úrok z neoprávnene zaplatenej dane (o ktorej bolo
rozhodnuté, že je v rozpore s právom EÚ), je priamo právo Európskej únie. Krajský súd toto najskôr
akceptoval (bod 45 napadnutého rozsudku), avšak následne tvrdiac, že ustanovenie § 79 Daňového
poriadku je procesným postupom pre získanie takéhoto úroku - i keď príslušné ustanovenie v
konkrétnostiach súdenej veci neumožnili priznať sťažovateľovi úrok z neoprávnene zaplatenej dane z

dôvodu, že daň mu bola v zákonnej lehote vrátená - viedli správny súd k záveru, že žalobou napadnuté
rozhodnutia boli v súlade so zákonom.
105. Interpretácia krajského súdu (tak, ako je abstrahovateľná z preskúmavaného rozsudku) potom
fakticky znamená, že (podľa krajského súdu) „procesná“ úprava (§ 79 Daňového poriadku) pre vznik
nároku na úrok z daňového preplatku vo svojej podstate „prebila“ hmotnoprávny nárok na úrok podľa

práva Európskej únie. Pre tento záver krajského súdu však kasačný súd v napadnutom rozsudku
nenachádza dostatok právnej argumentácie, resp. táto je nepresvedčivá.
106. Záverom kasačný súd poukazuje aj na rozsudok iného senátu najvyššieho správneho súdu, a to
veci sp. zn. 3Sfk/26/2021, ktorý v niektorých právnych otázkach vykazuje zhodu so súdenou vecou
(pozn.: veci však nie sú identické, a preto kasačný súd poukáže len na niektoré parciálne závery

obsiahnuté v tomto rozsudku).
107. Osobitne je v tomto kontexte potrebné odkázať na body 32 až 35 rozsudku kasačného súdu (sp.
zn. 3Sfk/26/2021), podľa ktorých:„32. Rozsudky SDEÚ o prejudiciálnych otázkach vyjasňujú a spresňujú význam a pôsobnosť
vykladaného pravidla tak, ako musí alebo malo byť chápané a uplatňované od okamihu nadobudnutia
účinnosti. Majú preto nevyhnutne retroaktívny účinok. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívne

účinky, ale účinky rýdzo deklaratórne s tým dôsledkom, že tieto účinky nastávajú v zásade k dátumu
nadobudnutia účinnosti vyloženého pravidla (Rozsudok z 12.2.2008, Kempter, C-2/06, bod 35).
33. Rozsudok vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. teda znamená, že Daň bola od svojho zavedenia do
právneho poriadku SR v rozpore v právom EÚ a platby odvedené na tomto základe do štátneho rozpočtu
SR možno na účely práva EÚ označiť za poplatky platené bez právneho dôvodu.

34. Podobne ako spoločnosť PPC Power, a.s., aj ďalšie subjekty, ktoré uhradili Daň, žiadali od daňových
orgánov jej vrátenie. Svoj nárok odvodzovali od rozhodnutí SDEÚ, ktorý viackrát vo porovnateľných
prípadoch konštatoval protiprávnosť zdaňovania emisných kvót. Postup daňových orgánoch v ich
veciach bol predmetom prieskumu napr. Krajského súdu v Bratislave vo veciach sp. zn. 2S/41/2012,
2S/4/2018, 6S/23/12, 5S/244/12, na ktoré poukazuje aj sťažovateľ. V týchto prípadoch Krajský súd v
Bratislave rozhodnutia daňových orgánov, ktoré odmietli zaplatenú Daň vrátiť s poukazom na to, že

právna úprava, ktorou bola Daň z právneho poriadku vypustená, nemá spätné účinky, zrušil a vec im
vrátil na ďalšie konanie, resp. len zrušil (v prípadoch, kedy žalovaný bez vydania rozhodnutia uhranený
preddavok na Daň vrátil). Dôvodom takéhoto záveru Krajského súdu v Bratislave boli práve závery z
rozsudku SDEÚ vo veci C-302/2017 PPC Power a priamy účinok Smernice 2003/87/ES.
35. Vychádzajúc z uvedených úvah kasačný súd uzatvára, že keďže sťažovateľ Daň za zdaňovacie

obdobie roku 2011 zaplatil, titulom rozporu Dane s právom EÚ mu vzniklo právo na vrátenie zaplatených
súm Dane, ako aj úrokov.“ [pozn.: zvýraznenie pridané kasačným senátom rozhodujúcim vo veci]
108. Obdobne, kasačný súd - nad rozsah kasačnej sťažnosti - poukazuje aj na tú časť odôvodnenia
rozsudku najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021, v ktorej sa kasačný súd vyjadroval
k povahe úroku z neoprávnene zaplatenej dane (rozpor s právom EÚ), ktorá je predmetom civilného

konania iného daňového subjektu (ako žalobcu). V predmetnej veci totiž daňový subjekt rovnako žiadal
o úrok z takejto dane, a to v režime zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom prvoinštančný civilný súd tento nárok
posúdil ako daňovoprávny, s čím sa senát 3S najvyššieho správneho súdu stotožnil: „55. K rozsudku
Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 22C/20/2020 z 28.04.2023, kde súd konštatoval, že náprava za

pochybenie členského štátu v tomto prípade poskytnutá prostredníctvom daňového poriadku kasačný
súd konštatuje, že tento záver je uvedený aj v preskúmavanom rozsudku správneho súdu a kasačný
súd ho považuje za správny. [...] Hoci kasačný súd týmto rozsudkom nie je viazaný, závery uvedené v
predmetnom civilnom spore nie sú v rozpore so závermi kasačného súdu.“. Z aktuálnej rozhodovacej
praxe kasačného súdu sa potom javí, že takýto úrok má daňovoprávnu povahu a v daňovoprávnom

kontexte má byť aj interpretovaný a posudzovaný, keď tento záver vyslovený krajským súdom (Krajský
súd v Banskej Bystrici - sp. zn. 74S/30/2020 zo dňa 26. mája 2021) aproboval v uvedenej veci aj
senát kasačného súdu rozhodujúci vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021 [k tomu pozri napr. aj body 77 a 78
správnej žaloby]. Na uvedené poukazuje kasačný súd vzhľadom na skutočnosť, že vec bude opätovne
posúdená správnym súdom a v takom prípade je žiaduce, aby práve cez skúmanie právnych nástrojov,

ktoré má podľa národného práva k dispozícii daňový subjekt (kde právo EÚ poskytuje členskému štátu
príslušnú procesnú flexibilitu) na úhradu úroku za neoprávnene zaplatenú daň, poskytol správny súd
vlastnú interpretáciu súvisiacej právnej úpravy aj v širšom kontexte. Pre úplnosť je potrebné dodať,
že kasačný senát rozhodujúci v tejto veci (vzhľadom na to, že vec vracia správnemu súdu na ďalšie
konanie), nevyjadruje meritórny názor k tomu, či má byť úrok v súdenej veci predmetom konania podľa

daňovoprávnych predpisov alebo či tento má povahu nároku v civilnoprávnom režime náhrady škody
(podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
109. Pre úplnosť kasačný senát rozhodujúci v tejto veci uvádza, že zrušením napadnutého rozsudku
krajského súdu sa neodklonil od rozsudku najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.
novembra2023(ktorýmbolakasačnásťažnosťinéhosťažovateľazamietnutá),keďžeskutkovéaprávne

súdených vecí neboli identické. Z tých istých dôvodov sa potom kasačný súd ani podrobnejšie nevenoval
doplňujúcemu vyjadreniu sťažovateľa k veci (k tomu pozri čl. IV. tohto rozsudku vyššie). Na parciálne
závery kasačného súdu uvedené v rozsudku sp. zn. 3Sfk/26/2021, ktoré považoval za relevantné senát
rozhodujúci v tejto veci, sú uvedené v bodoch 107 a 108 tohto rozsudku.
110. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší správny súd k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie správnemu súdu, keď
tento svoje závery dostatočne neodôvodnil, napadnutý rozsudok vykazuje parciálne vnútorné rozpory,
čo následne viedlo aj k neúplnému, resp. nesprávnemu právnemu posúdeniu niektorých podstatnýchprávnych otázok tak, ako to vyplýva z tohto odôvodnenia vyššie. V novom konaní správny súd vec
opätovne právne posúdi, a to aj s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce z tohto rozsudku.
111. Napokon je potrebné dodať, že kasačný súd týmto rozsudkom nevyslovuje právny názor, že

sťažovateľoviúrokvzmyslepodanejsprávnejžalobypatrí,akoaničasovýúsekodkedy,resp.jehovýšku,
ale inštruuje správny súd k opätovnému preskúmaniu dôvodnosti správnej žaloby z dôvodov vyššie
uvedených. Vzhľadom na túto skutočnosť potom nie je vylúčené, aby správny súd dospel k identickému
záveru ako je obsiahnutý vo výroku napadnutého rozsudku.
112. V súvislosti so súdenou vecou upriamuje kasačný senát pozornosť správneho súdu na postupujúce

uznesenie senátu 8S najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 28. marca
2024 (postúpenie veci Veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu - napr. bod 46 predkladajúceho
uznesenia „46. [...] Podľa mienky predkladajúceho senátu je, naopak, povinnosťou konajúceho
správneho súdu v prípade pasivity zákonodarcu neaplikovať vnútroštátne normy, ktoré právu Únie
odporujú, a nahradiť ich práve zásadami, ktoré vyplývajú z práva Únie. [...]“). I keď sa nejedná o
právne a skutkovo identickú vec ako je súdený prípad, Veľký senát Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky - ak vec vybaví meritórne - sa v rámci veci (sp. zn. 19SVs/4/2024) bude zaoberať aj
interpretáciou práva Európskej únie v kontexte národnej právnej úpravy (úroky, daň, DPH, vnútroštátna
daňovoprávna úprava a i.) a ich súladu, pričom posúdenie niektorých otázok veľkým senátom môže byť
- vo všeobecnej rovine - relevantné aj pre ďalšie konanie pred správnym súdom.
113. O trovách konania rozhodne - v zmysle § 467 ods. 3 SSP - správny súd.

114. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (jednomyseľne) - § 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.