Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123200913
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123200913.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXXX/XXX, XXX XX E., prechodne bytom C. F. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený
PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov,
IČO: 36 854 581, proti žalovanému E. - E. G., H., G. G. I. XX, XXX XX E., A.: XXX XXX XX, o zaplatenie

náhrady za neužívanie spoločnej veci, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov, č.k.
34C/72/2023-164 zo dňa 03. apríla 2024 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov,
č.k.34C/72/2023-208 zo dňa 18. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie v spojení s opravným uznesením a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením v spojení s opravným
uznesením rozhodol tak, že:

„I. Konanie zastavuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.“

2. Opravným uznesením č.k. 34C/72/2023-208 zo dňa 18.06.2024 súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„Opravuje záhlavie uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 34C/72/2023-164 zo dňa 3. apríla 2024 v
časti označenia advokáta žalobcu tak, že označenie má správne znieť:

PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov,
IČO: 36 854 581.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 161 ods. 1, § 214 ods. 1, § 230, § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

4. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 01.02.2023 domáhal voči žalovanému
vydania medzitýmneho rozsudku o tom, či tu právo na zaplatenie náhrady od žalovaného za obdobie
od 01.02.2020 do 01.02.2023 za nadužívanie špecifikovaného pozemku je alebo nie je a trov konania.
V žalobe okrem iného uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom pozemku parcely C-KN č. XXXX/
X, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 2159 m2, pre katastrálne územie E., a to v podiele 15/96

k celku, ktorý nadobudol v roku 2005 na základe kúpnej zmluvy. Ďalej uviedol, že napriek tomu, že žiadal
žalovaného o vyhradenie svojho podielu parkovacích miest, ktoré by boli pre neho neustále voľné, atým ekonomicky užitočné (možnosť prenájmu a pod.), žalovaný tento postup zamietol s odôvodnením,
že takto je to pre neho a ostatných kooperujúcich spoluvlastníkov výhodnejšie, pretože dôjde k
uspokojeniu viacerých ich klientov. Aj keď mu nie je fyzicky vylúčené vstúpiť na pozemok a zaparkovať

na ňom svoje vozidlo, avšak spôsob, ktorý kooperujúci spoluvlastníci vrátane žalovaného pri užívaní
pozemku realizujú mu znemožňuje, aby mal k dispozícii v každom momente prevádzky príslušný počet
voľných parkovacích miest, pretože tieto sú v celosti vyťažené klientmi, nájomcami a zamestnancami
ostatných kooperujúcich spoluvlastníkov. Následne sa oboznámil s obsahom pripojených súdnych
spisov vedených na Okresnom súde Prešov, z ktorých zistil nasledovné:

5. Konanie vedené pod sp. zn. 15C/10/2014 bolo skočené vydaním rozsudku zo dňa 09.02.2016, ktorým
súd žalobu zamietol. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 7Co/62/2016-325
zo dňa 27.10.2016. Uvedené konanie bolo iniciované žalobou doručenou dňa 22.01.2014, v ktorej
žalobca skutkovo vymedzil uplatnený nárok tak, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku
v podiele 15/96 k celku. Pozemok ako celok dlhodobo užíva žalovaný komerčným spôsobom,

konkrétne prevádzkou parkoviska, avšak jeho spoluvlastnícky podiel predstavuje len 2/6-iny celku.
Na pozemku sa nachádza 64 parkovacích miest, pričom hodinový poplatok je vo výške 1,- Eur.
Zvyšok pozemku je užívaný ako prístupová komunikácia. Žalovaný svoju činnosť vykonáva bez
akéhokoľvek súhlasu ostatných spoluvlastníkov. Týmto konaním dochádza zo strany žalovaného ako
spoluvlastníka jednoznačne k užívaniu spoločnej veci nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Nie je

pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov, prípadne z rozhodnutia väčšinového
spoluvlastníka alebo či ide o stav faktický. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú
vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať
sa na užívaní spoločnej veci v miere svojho podielu. Existujúce pomery však neumožňujú žalobcovi
ako spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, z čoho možno dôvodne usúdiť, že mu za to patrí

zodpovedajúcanáhrada.Uplatnenýnárokodôvodnil§123,§137ods.1a§451Občianskehozákonníka.
Zároveň navrhol, aby súd rozhodol najskôr len o základe veci samej (vydal medzitýmny rozsudok)
spôsobom, že určí, že žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku
bez právneho dôvodu zo strany žalovaného, a to za obdobie od 23.01.2012 do 22.01.2014.

6. Konanie vedené pod sp. zn. 9C/126/2016 a sp. zn. 9C/40/2018 bolo spojené na spoločné
konanie, ktoré ďalej pokračovalo pod sp. zn. 9C/126/2016 a bolo skončené vydaním rozsudku č.k.
9C/126/2016-212zodňa01.06.2020,ktorýmsúdžalobuzamietol.Rozsudokbolpotvrdenýajrozsudkom
odvolacieho súdu č.k. 18Co/35/2020-316 zo dňa 27.01.2022. Uvedené konanie bolo iniciované žalobou
doručenou súdu dňa 15.04.2016, v ktorej žalobca skutkovo vymedzil uplatnený nárok tak, že žalobca

je podielovým spoluvlastníkom pozemku v podiele 15/96 k celku. Pozemok ako celok dlhodobo užíva
žalovaný komerčným spôsobom, konkrétne prevádzkou parkoviska, avšak jeho spoluvlastnícky podiel
predstavuje len 2/6-iny celku. Na pozemku sa nachádza XX parkovacích miest, pričom hodinový
poplatok je vo výške 1,- Eur. Zvyšok pozemku je užívaný ako prístupová komunikácia. Žalovaný
svoju činnosť vykonáva bez akéhokoľvek súhlasu ostatných spoluvlastníkov. Týmto konaním dochádza

zo strany žalovaného ako spoluvlastníka jednoznačne k užívaniu spoločnej veci nad rozsah jej
spoluvlastníckeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov,
prípadne z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka alebo či ide o stav faktický. Právo spoluvlastníka
na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu
vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere svojho podielu. Existujúce

pomery však neumožňujú žalobcovi ako spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, z čoho možno
dôvodne usúdiť, že mu za to patrí zodpovedajúca náhrada. Uplatnený nárok žalobca odôvodnil §
123, § 137 ods. 1 a § 451 Občianskeho zákonníka. Zároveň navrhol, aby súd rozhodol najskôr len o
základe veci samej (vydal medzitýmny rozsudok) spôsobom, že určí, že žalobcovi patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie Pozemku bez právneho dôvodu zo strany žalovaného, a to za

obdobie od 23.01.2014 do 15.04.2016.

7. Konanie 9C/40/2018 bolo iniciované žalobou doručenou súdu dňa 17.09.2018, v ktorej žalobca
skutkovo vymedzil uplatnený nárok tak, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku. Pozemok
ako celok dlhodobo užíva žalovaný komerčným spôsobom, konkrétne prevádzkou parkoviska, avšak

jeho spoluvlastnícky podiel predstavuje len 2/6-iny celku. Na Pozemku sa nachádza XX parkovacích
miest, pričom hodinový poplatok je vo výške 1,- Eur. Zvyšok Pozemku je užívaný ako prístupová
komunikácia. Žalovaný svoju činnosť vykonáva bez akéhokoľvek súhlasu ostatných spoluvlastníkov.
Týmto konaním dochádza zo strany žalovaného ako spoluvlastníka jednoznačne k užívaniu spoločnejveci nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z
dohody spoluvlastníkov, prípadne z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka alebo či ide o stav faktický.
Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho

spoluvlastníckemu podielu vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere
svojho podielu. Existujúce pomery však neumožňujú žalobcovi ako spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto
práva, z čoho možno dôvodne usúdiť, že mu za to patrí zodpovedajúca náhrada. Uplatnený nárok
žalobca odôvodnil § 123, § 137 ods. 1 a § 451 Občianskeho zákonníka. Zároveň navrhol, aby súd
rozhodol najskôr len o základe veci samej (vydal medzitýmny rozsudok) spôsobom, že určí, že žalobcovi

patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu zo strany
žalovaného, a to za obdobie od 13.09.2016 do 13.09.2018.

8. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca v tomto konaní, ako aj v konaniach predchádzajúcich,
vystupoval v procesnom postavení žalobcu a žalovaný v procesnom postavení žalovaného. Žalobca v
žalobe uvádza, že zodpovednostným subjektom sú v tomto prípade všetci kooperujúci spoluvlastníci,

pričom výlučne žalovaného žaluje titulom solidárnej zodpovednosti. Bez toto, aby judikoval, či žalovaný
spolu s ostatnými kooperujúcimi spoluvlastníkmi zodpovedá žalobcovi ako vylúčenému spoluvlastníkovi
titulom solidárnej zodpovednosti uviedol, že to pre posúdenie totožnosti subjektov nie je relevantné.
Žalobca sa ako žalovaného rozhodol žalovať práve žalovaného, a teda on vymedzil okruh subjektov v
tomto konaní. Zároveň skutkové tvrdenia o Dohode ostatných kooperujúcich spoluvlastníkov a spôsobe

užívania pozemku boli známe aj v predchádzajúcich konaniach. Žalobca substancoval relevantné
skutkové okolnosti tým spôsobom, že žalovaný a ostatní kooperujúci spoluvlastníci užívajú (bez ohľadu,
či na základe Dohody alebo zaužívaným spôsobom) pozemok takým spôsobom, že žalobcovi je
znemožnené, aby mal k dispozícii v každom momente počet voľných parkovacích miest pripadajúcich
na jeho spoluvlastnícky podiel, teda žalovaný užíva pozemok nad rozsah jeho spoluvlastníckeho

podielu. Žalobný petit formuloval žiadosťou o vydanie medzitýmneho rozsudku, a to určením, či tu
právo na zaplatenie náhrady od žalovaného je, alebo nie je. V zmysle podanej žaloby je potom
žalobným dôvodom hmotnoprávny vzťah žalobcu, žalovaného a ostatných spoluvlastníkov titulom
podielového spoluvlastníctva k pozemku. Žalobcom tvrdené porušenie subjektívneho práva spočíva v
tom, že žalovaný užíva pozemok nad rámec jemu pripadajúcemu podielu, pričom žalobca je z užívania

pozemku vylúčený. V nadväznosti na takto uvedené potom vyplýva, že esenciálne zložky žaloby
vyjadrené žalobným nárokom a žalobným dôvodom sú totožné so zložkami žalôb v predchádzajúcich
konaniach. Skutkové tvrdenia ohľadom existencie Dohody, zaužívaného spôsobu užívania pozemku a
užívania pozemku aj kooperujúcimi spoluvlastníkmi, nepovažoval za nové skutkové tvrdenia, ktoré by
mali vylučovať skutkovú totožnosť vo vzťahu k predmetu konania a identifikácii uplatneného nároku,

nakoľko tieto tvrdenia boli predmetom aj v prechádzajúcich konaniach a súd sa nimi aj v jednotlivých
rozhodnutiach zaoberal. Ďalej uviedol, že o prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide aj v prípade,
ak skutok (skutkový dej) vymedzený žalobou bol súdom posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z
tohto dôvodu neposudzoval, či v predchádzajúcich konaniach boli skutkové tvrdenia uvedené žalobcom
posúdene správne a úplne. Súdy v predchádzajúcich konaniach právne kvalifikovali žalobcom uplatnený

nárok (tvrdené skutočnosti podriadili pod konkrétnu hypotézu právnej normy), pričom vychádzali z
rozhodných skutočností tvrdených žalobcom v celom konaní. Záverom sumarizoval, že v žalobe sa
nevyskytla žiadna nová skutočnosť, ktorá by zmenila skutkový stav vymedzený predchádzajúcimi
žalobami a na to nadväzujúcim ich prejedaním v súdnom konaní a následným meritórnym rozhodnutím.
Žalobca sa touto žalobou a aj každou predchádzajúcou (v znení navrhovaného vydania medzitýmnych

rozsudkov) domáhal určenia, či tu právo žalobcu voči žalovanému je, teda či má voči žalovanému nárok
na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu.
Žalobca sa domáhal v každom konaní určovacieho nároku, a to na základe totožného skutkového
vymedzenia. V konaní 15C/10/2014 a 9C/126/2016 bolo teda už dva krát určené prejudiciálne právo
(zamietavý určovací výrok o existencií nároku na náhradu za neužívanie pozemku žalobcom v rozsahu

jeho spoluvlastníckeho podielu). V tomto smere potom považoval za irelevantné časové obdobie, za
ktoré si žalobca uplatňuje žiadaný nárok, nakoľko toto obdobie je len nadväzujúce na základný nárok,
to všetko za situácie, ak sa skutkové vymedzenie predmetného nároku žiadnym spôsobom nezmenilo
a neboli uvedené žiadne nové skutkové tvrdenia odôvodňujúce uplatnený nárok. Napokon sa stotožnil
s námietkou žalovaného, že opakované rozhodovanie v tej istej veci je porušením princípu právnej

istoty patriacej do konceptu právneho štátu. Na základe vyššie uvedeného v tomto spore identifikoval
nedostatok procesnej podmienky konania v podobe prekážky rozhodnutej veci, preto konanie zastavil.9. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že konanie zastavil z dôvodu nedostatku procesných podmienok
konania, tzv. negatívnych procesných podmienok (existencia prekážky rozhodnutej veci). Mal za to, že
žalobca procesne zavinil zastavenie konania (podal žalobu za existencie neodstrániteľnej procesnej

podmienkykonania),apretomážalovanývovzťahukžalobcovinároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník po právoplatnosti uznesenia.

10. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne

odôvodnil § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „C.s.p.“). V prvom rade uviedol, že skutkový rozdiel medzi predchádzajúcimi
žalobcami a predmetnou žalobou je mimoriadny a nie je možné ho bagatelizovať. Poukázal na
to, že v celom texte žaloby nie je možné nájsť ani jediné tvrdenie, že žalovaný sám nadužíva
spoločnú nehnuteľnosť, ale naopak je jedným zo spoluvlastníkov, ktorí spoločným konaním opísaným
v žalobe, podporeným poukazom na konkrétne dôkazy užívajú spoločnú nehnuteľnosť spôsobom, pri

ktorom z povahy plnenia vyplýva spoločná a nerozdielna zodpovednosť. Takto vymedzené skutkové
tvrdenia sa nenachádzali v žiadnom z predchádzajúcich návrhov na začatie konania. Ak teda súd
deklaroval stanovisko, že tvrdenie o nadužívaní spoločného pozemku žalovaným je totožnou zložkou
každej žaloby, ide o nie nepodstatné zjednodušenie základnej charakteristiky tohto sporu. Rozdiel
medzi skutkovým tvrdením, že nadužívanie spôsobuje žalovaný a tvrdením, že ho spôsobujú viacerí

kooperujúci spoluvlastníci by mal byť súdom rozoznateľný, pretože tento rozdiel je zrejmý a má aj
ďalekosiahlyprávnypresah.Rovnakosidovolilpodotknúť,žeC.s.p.nepracujespojmom„zložkažaloby“,
ktorým súd mienil zaobaliť podobnosť niektorých skutkových tvrdení žaloby s jej predchodkyňami.
Rovnako pochybenie súdu vzhliadol v tom, že novo vznesené skutkové tvrdenia o spoločnom konaní
kooperujúcich žalovaných považoval za totožné len preto, že dôkazy o nich čerpal z listín a tvrdení

žalovaného vznesených aj v predchádzajúcich konaniach. Upozornil, že zvýraznenie tvrdení žalovaného
z iných podaní v iných konaniach nespôsobuje totožnosť skutkových tvrdení. Okrem toho nestačí,
že tieto tvrdenia žalovaného boli predmetom konania v minulosti, pretože v minulosti neboli v takom
kontexte a znení súčasťou žaloby, a teda nejde o kvalifikovanú totožnosť spôsobujúcu res iudicata.
Ďalej poukázal na to, že úvaha o solidárnej zodpovednosti nebola podporená skutkovými tvrdeniami

ospoločnomkonaníkooperujúcichvlastníkovakotomujevpredmetnejžalobe,aleišlolenoholú,súdom
odmietnutú úvahu, kedy by solidarita mala vyplývať automaticky už len z postavenia spoluvlastníkov, nie
z ich konania, ako sa tvrdí v tejto žalobe. Poukázal aj na nesprávnosť názoru súdu vyslovenú v bode 16.1
jeho odôvodnenia. Ďalej uviedol, že pre res iudicata sú rozhodujúce skutočnosti uvedené v žalobe a nie
skutočnosti, ktoré tvrdil žalovaný alebo vyplývali len z ním podpísaných listín a ktoré neboli priamym

predmetom konania, pretože spoločnú zodpovednosť na základe konania jednotlivých kooperujúcich
spoluvlastníkov žiadne súdy nikdy predtým neposudzovali. Za nesprávny považoval aj názor súdu
o irelevantnosti časového obdobia nároku, keďže s poukazom na citované uznesenie Najvyššieho súdu
SR vylučuje totožnosť veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovanýsakodvolaniuvyjadriltak,žežalobcapodalužštvrtúžalobuvtejistejveci.Predchádzajúce
tri žaloby mali doslovne ten istý text aj dôkazy a v tejto štvrtej žalobe zmenil trocha text návrhu, ale žiaden
nový dôkaz okrem tých, ktoré boli už obsiahnuté v predchádzajúcich troch žalobách nepredložil. Nová
žaloba tak neobsahuje žiaden nový dôkaz, o ktorom by už súd v predchádzajúcich konaniach nebol

rozhodoval. Vo vzťahu k jeho pasívnej solidarite poukázal na názor Krajského súdu v Prešove vo veci
sp. zn. 15C/10/2014. Z uvedených argumentov vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny,
keď sa týka iba vzťahu žalobcu k žalovanému presne tak, ako to požaduje žalobca v petite žaloby. Vo
vzťahu k Dohode poukázal na to, že túto podpísal už jeho právny predchodca a platí bez zmeny 24
rokov, pričom aj súd ju uznal za platnú. Poukázal tiež na to, že žalobca sám priznal, že na ostatných

parcelách parkovacie miesta sú, avšak na tieto nemožno prihliadať, čím vlastne sám žalobca vyvracia
svoj nárok za nadužívanie spoločnej veci, pretože v každej chvíli v areáli je voľných minimálne 20 miest
a v ich užívaní žalobcovi nikto nebráni a ani to žalobca netvrdí. Vec nevyužíva z vlastnej vôle, ako je
to popísané v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15C/10/2024 v bode 7. Záverom poukázal
na to, že v snahe zabrániť nepriaznivému vývoju situácie, keďže neistota trvá už 8 rokov, a dosiahnutia

zrušenia nezákonného rozsudku v spojenej veci podal ústavnú sťažnosť. Navrhol, aby odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.12. Žalobca sa vyjadril tak, že aj z názoru žalovaného zmieneného v odseku 1 jeho vyjadrenia je
zrejmé, že prechádzajúce žaloby napriek ich totožnému zneniu boli prejednané bez zastavenia z dôvodu
res iudicata, a to práve preto, že sa týkali rôznych období kontinuálne vznikajúceho nároku. Ustálená

rozhodovacia prax odvolacieho súdu tak svedčí v prospech pokračovania v konaní a nie jeho zastavenia.
Poprel, aby podaná žaloba vychádzala z pôvodných dôkazov, čo už vôbec neznamená, že okruh
dôkazov má vplyv na uplatnenie zásady res iudicata. V tomto prípade podaná žaloba vychádza z úplne
iných tvrdení, ktoré detailne a presvedčivo dokumentujú spoločný postup kooperujúcich vlastníkov,
ktorí jednotlivými úkonmi vo svoj prospech spoločne znemožňujú adekvátne využívanie pozemkov,

teda všetci spoluvlastníci participujú na nezákonnom stave, ktorý vyhovuje len ich potrebám na úkor
legitímnych záujmov. Taktiež zdôraznil, že je rozdiel medzi tým, keď súd v minulosti vyslovil názor
o nemožnosti solidarity do vnútra len z povahy postavenia spoluvlastníkov bez ohľadu na ich správanie
a terajšej situácie. V nadväznosti na uvedené zotrváva na podanom odvolaní a navrhuje, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil, prípadne aby ho zrušil postupom podľa § 376 C.s.p..

13. Žalovaný sa vyjadril tak, že o ustálenej praxi možno hovoriť iba v prípade, ak postup súdu je v súlade
so znením § 230 C.s.p. a judikátu 40/2013. Uviedol, že žalobca sa odvoláva na druhý rozsudok v tej istej
veci (sp. zn. 9C/126/2016) v ktorom podľa jeho názoru boli porušené právne ustanovenia, preto podal aj
sťažnosť na Ústavný súd SR, avšak žalobca ich považuje za „ustálenú prax“. Poukázal na to, že predmet
sporu určuje žalobca a nie súd. Zdôraznil tiež, že žiaden zo spoluvlastníkov ani len netuší, že sa už 10

rokov vedie nejaké súdne konanie ohľadne parkoviska, ale žalobca bez akéhokoľvek dôkazu tvrdí, že
postupujú koordinovane, čo je absolútny nezmysel, keďže rovnako sa správajú od roku 2000, keď bola
podpísanáDohoda.Žalobcakúpilsvojspoluvlastníckypodielažo5rokovneskôr,pričomchcedosiahnuť
zmenu súdnou cestou, aj keď dohoda patrí do kompetencie všetkých spoluvlastníkov. Záverom poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/119/96 o hospodárení so spoločnou vecou a tiež na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 170/2015.

14. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

17. Zmyslom existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci je to, aby súd nekonal a nerozhodoval o
veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je súd viazaný.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, preto
posúdenie existencie uvedenej prekážky má zásadný význam pre ďalší priebeh konania. Ak súd zistí, že

prekážka právoplatne rozhodnutej veci existuje, v konaní pôjde o prekážku, ktorú nie je možné odstrániť,
a preto konanie zastaví.

18. Prekážka rozhodnutej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pre naplnenie
prekážky res iudicata musia byť všetky uvedené skutočnosti naplnené kumulatívne. V prípade, ak by
niektorá z nich absentovala, nemožno konštatovať naplnenie prekážky res iudicata. V prebiehajúcom
konaní tak bolo potrebné, aby súd prvej inštancie nálžite posúdil, či v porovnaní s predchádzajúcimi
konaniami vedenými pred súdom prvej inštancie, a to sp. zn. 15C/10/2014, sp. zn. 9C/126/2016 a sp.

zn. 9C/40/2018 sú naplnené všetky vyššie uvedené skutočnosti vzťahujúce sa k prekážke res iudicata.

19. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že okruh sporových strán
bol vo všetkých konaniach rovnaký, teda tak ako v predmetnom konaní, aj v predchádzajúcich konaniachvystupoval žalobca ako žalobca a žalovaný ako žalovaný. Z uvedeného tak možno konštatovať správny
záver súdu prvej inštancie vzťahujúci sa k totožnosti subjektov uvedených konaní.

20. Vo vzťahu k totožnosti predmetu konania možno konštatovať, že žalobca sa síce v predmetnom
konaní domáha zaplatenia náhrady za neužívanie spoločnej veci a v predchádzajúcich konaniach
sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, čím na prvý pohľad možno mať za to, že nie je
daná totožnosť predmetu konania, avšak odvolací súd akcentuje na to, že predmet konania nemožno
posudzovať len prísne formálne. Zo všetkých konaní v podstate vyplýva, že žalobca sa podanou

žalobou domáha zaplatenia finančnej náhrady za to, že nemôže svoj spoluvlastnícky podiel využívať
v takom rozsahu, v akom mu patrí, resp. že žalovaný a ostatní podieloví spoluvlastníci nadužívajú
svoj spoluvlastnícky podiel. Žalobca sa z uvedeného dôvodu vo všetkých konaniach domáhal najprv
vyslovenia, že mu patrí nárok na vydanie bezdôvodného opatrenia, resp. náhrady za užívanie
dotknutého pozemku žalovaným a následne rozhodnutia o výške bezdôvodného obohatenia, resp.
náhrady, a to na základe záverov znaleckého posudku, ktorý mal v byť v priebehu konania vypracovaný

na jeho návrh. Z uvedených dôvodov tak možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o tom,
že je daná aj totožnosť v predmete konania.

21. Poslednou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť bolo to, či ide o ten istý nárok, o ktorom bolo
už právoplatne rozhodnuté. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nepochybne vyplynulo,

že žalobca svoj nárok v každom spore odvíjal práve od § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
čiže od toho, že so žalovaným a ďalšími subjektmi je v spoluvlastníckom vzťahu na špecifikovanej
nehnuteľnosti, ktorej sa spor týka a s tým teda súvisí aj hospodárenie na spoločnej veci. Z uvedeného tak
vyplýva, že skutočne základ nároku bol v každom konaní totožný. Odvolací súd sa však už nestotožnil
s názorom súdu prvej inštancie o tom, že časové obdobie, za ktoré si žalobca uplatnil žiadaný nárok

je irelevantné, keďže nadväzuje len na základný nárok. Práve uvedené časové obdobie za ktoré si
žalobca uplatňuje svoj nárok je rovnako dôležité pre posúdenie, či sa žalobca domáha totožného
nároku ako v predchádzajúcich konaniach, a teda aj pre celkové posúdenie existencie prekážky res
iudicata. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, ako aj z obsahu podanej žaloby nepochybne
vyplýva, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok za iné časové obdobie, a to konkrétne za

obdobie 01.02.2020 – 01.02.2023, zatiaľ čo v predchádzajúcich konaniach si uplatňoval nárok za
obdobie 23.01.2012 – 22.01.2024 (sp. zn. 15C/10/2014), za obdobie 23.01.2014 – 15.04.2016 (sp.
zn. 9C/126/2016) a za obdobie 13.09.2016 – 13.09.2018 (sp. zn. 9C/40/2018). Na základe uvedeného
tak nemožno konštatovať, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha totožného nároku za totožné
obdobie, ako tomu bolo v predchádzajúcich konaniach, ktoré boli už právoplatne skončené. Odvolací

súdnaviacdávadopozornosti,žeanipredchádzajúcekonaniasp.zn.9C/126/2016asp.zn.9C/40/2018
neboli zastavené pre prekážku res iudicata s konaním sp. zn. 15C/10/2014, ale žalobou uplatnené
nárokybolisúdomprvejinštancieriadnevoveciprejednanéabolorozhodnutévovecisamej.Nazáklade
uvedených skutočností nemožno mať za to, že v predmetnom prípade je daná prekážka res iudicata,
preto odvolací súd odvolanie žalobcu vyhodnotil ako dôvodné. Súd prvej inštancie tak nepostupoval

správne, keď v predmetnom prípade konanie zastavil.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. uznesenie
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušil a postupom podľa § 391 C.s.p. vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom – opätovne sa zaoberať žalobcom uplatneným nárokom v podanej žalobe; posúdiť, či možno
vydaťmedzitýmnyrozsudokavysporiadaťsaspodstatnýminámietkamiaargumentmistránvznesenými
v priebehu konania – následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle

zásad uvedených v § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodniť.

24. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).