Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 3, 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B2-8C/209/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212232075
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1212232075.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcov: 1. A.

B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Čsl. C. XX, D., 2. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, D., obaja zastúpení
spoločnosťouHULE|BACHMAYR-HEYDA|NORDBERG,s.r.o.,sosídlomVentúrska8,Bratislavaproti
žalovanému: MH Manažment, a. s., so sídlom Turbínová 3, Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina
Benku 9, Bratislava, o zaplatenie 91.753,93 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 91.753,93
eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do

29.10.2002, v sume 5.771,67 eur, vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78
eur, zo sumy 91.753,93 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcom sa p r i z n á v a voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorého
súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 23.11.2012 domáhali rozhodnutia, ktoré by žalovaného
zaviazalo na povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 91.753,93 eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy
90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 5.771,67 eur, vo výške 16

% ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur, zo sumy 91.753,93 eur vo výške 13 % ročne
od 18.11.2002 do zaplatenia a trovy konania, titulom peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár.
2. Žalobu odôvodnili tým, že Rozhodnutím Ministerstva poľnohospodárstva č. 6879/49-IX/A-21 zo dňa
04.02.1949 bol E. G. F. a jeho manželke F. F., H. B. odňatý rozsiahly hnuteľný majetok určený na
poľnohospodárskevyužitie,ktorýbolsúčasťouhospodárskehodvoravC.I..Ichdeti(žalobcovia)uplatnili
ako oprávnené osoby v zákonnej lehote nárok podľa ustanovenia § 20 zákona č. 229/1991 Zb. a dňa
02.09.1993 uzatvorili so štátnym podnikom SLOVOSIVO, Semenársky štátny majetok, š.p., povinnou

osobou dohodu o náhrade za živý a mŕtvy inventár vo výške 3.419.097,- Sk. Povinná osoba plnila len
čiastočne, vo výške 697.966,35 Sk. Počas sporu vedenom na Okresnom súde Lučenec o zaplatenie
zvyšku úhrady povinná osoba zanikla rozhodnutím zakladateľa Ministerstva pôdohospodárstva SR.
Žalovaný následne predal časť podniku Zmluvou o predaji podniku spoločnosti LUTE NOVA plus s.r.o.
Lučenec, na ktorú prešli záväzky z plnenia reštitučných nárokov. Žalovaný sa k 23.6.1999 stal na podnet
žalobcov stranou konania vedenom na Okresnom súde Lučenec ako zákonný ručiteľ uplatneného
nároku. Žalovaný potom odstúpil od zmluvy o predaji spoločnosti LUTE NOVA plus s.r.o. a majetok

opätovne odpredal spoločnosti KM s.r.o. Spoločnosť KM s.r.o. pristúpila do konania vedenom na
Okresnom súde v Lučenci a bola rozsudkom zaviazaná zaplatiť žalobcom sumu 2.721.130,- Sk spolu s
príslušenstvom. Výkon tohto rozhodnutia bol vzhľadom na nemajetnosť povinného neúčinný. Žalobcovia
pohľadávku uplatnili aj v konkurznom konaní spoločnosti KM s.r.o. (v celkovej výške 4.099.409,-Skteda 136.075,45 eur). Tá bola správcom konkurznej podstaty JUDr. Jozefom Veselým v celom rozsahu
uznaná a z hľadiska uspokojenia bola zaradená do 1. triedy. Rozvrhovým uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici bolo napokon priznané uspokojenie vo výške 2.127,88 eur. Toto plnenie žalobcovia

započítali na úroky z omeškania. Jednoročná prekluzívna lehota podľa ustanovenia § 15 ods. 4
zákona č. 92/1991 Zb. na oznámenie pohľadávky žalobcov žalovanému, ako zákonnému ručiteľovi, čo
do právneho dôvodu a výšky uplynula dňa 01.03.2004. Hmotnoprávny úkon oznámenia nadobudol
účinnosť doručením uznesenia Okresného súdu Lučenec žalovanému, ako účastníkovi konania, o
pripustení spoločnosti KM s.r.o. do konania na strane žalovaných. Vedomosť žalovaného pred uplynutím

prekluzívnej lehoty o pohľadávke žalobcov čo do právneho dôvodu a výšky dokazuje aj doručenie
prvostupňového i odvolacieho meritórneho rozhodnutia súdu žalovanému a jeho vyjadrenia v priebehu
tohto konania. Žalovaný bol preukázateľne oboznámený s nárokom žalobcov čo do právneho dôvodu
a výšky a so všetkými okolnosťami súvisiacimi s predmetným nárokom vrátane svojho ručiteľského
záväzku voči žalobcom; a to prostredníctvom súdneho konania sp. zn. 9C/48/02 vedeného na Okresnom
súde v Lučenci s účinnosťou k momentu doručenia uznesenia o pristúpení KM s.r.o.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Zhodne so žalobcami identifikoval právnu
skutočnosť pre začatie plynutia ročnej lehoty na oznámenie pohľadávky žalovanému. Konkrétne
nadobudnutie účinnosti zmluvy o predaji časti podniku, uzavretej so spoločnosťou KM s.r.o. a teda
1.3.2004akodeňuplynutieročnejlehotypodľaust.§15ods.4zákonač.92/1991Zb.Malzato,želehota
uplynula márne, keďže žalobcovia uplatnili nárok titulom zákonného ručiteľského záväzku až listom zo

dňa 30.3.2004, ktorý bol doručený dňa 31.3.2004. Žalobcovia si nesplnili svoju oznamovaciu povinnosť
včas. Nemohlo sa tak stať ani prostredníctvom konania v Lučenci, nakoľko tu si žalobcovia síce
uplatňovali zaplatenie náhrady za živý a mŕtvy inventár vo výške 2.721.130,- Sk s príslušenstvom, ale
nie z titulu ručenia podľa § 15 ods. 4. zákona č. 92/1991, t.j. uplatňovanie náhrady v predmetnom konaní
nespĺňalo podmienku oznámenia pohľadávky čo do právneho dôvodu. Žalovaný vzniesol námietku

premlčania, ktorú odôvodnil aj tým, že k odstúpeniu od zmluvy o predaji časti podniku uzavretej so
spoločnosťou LUTE NOVA plus, s.r.o. došlo s účinkami k 14.10.2000. Týmto dňom prešiel majetok
s odstúpenia od zmluvy do vlastníctva žalovaného. Dňom nasledujúcim začala žalobcom plynúť
štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na súde (§ 397 Obch. zák.). Týmto dňom mohli
žalobcovia svoje právo na plnenie voči žalovanému uplatniť na súde po prvý raz (§ 391 Obch. zák.),

nie však titulom ručiteľského záväzku podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb, ale titulom postavenia
priamehodlžníka.Štvorročnápremlčacialehotanauplatnenieprávažalobcomuplynuladňa15.10.2004.
Žalobný návrh bol súdu doručený 23.11.2012.
4.Súdmedzitýmnymrozsudkomzodňa14.02.2014,č.k.8C/209/2012-126určil,žežalobcamiuplatnený
nárok v konaní je daný s tým, že o práve na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 31.03.2020, č. k. 8Co/20/2020 – 275 medzitýmny rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 24.08.2022, sp. zn.
7Cdo/143/2020 dovolanie zamietol.
5. Súd v právoplatnom medzitýmnom rozsudku zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa
§ 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia splnili podmienky zákona č. 229/1991 Zb. pre uplatnenie
nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár, ako oprávnené osoby, a povinnou osobou z tohto nároku
bol posledný sukcesor, obchodná spoločnosť KM s.r.o., ktorej bola uložená rozsudkom Okresného súdu
Lučenec povinnosť zaplatiť žalobcom, ako oprávneným osobám, náhradu za živý a mŕtvy inventár vo

výške2.721.130,-Skspríslušenstvom.Poukázalnato,žespoločnosťKMs.r.o.bolaposlednýmprávnym
nástupcom po pôvodnej povinnej osobe, na základe zmluvy uzavretej so žalovaným, a podľa zákona o
podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, prešiel na ňu ako na nadobúdateľa privatizovaného
majetku v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. aj sporný záväzok. Zdôraznil, že k
účinnému vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od žalovaného dôjde až po kumulatívnom

splnení dvoch samostatných podmienok, a to ak veriteľ svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu
a výšky oznámil Fondu národného majetku SR do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na
nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči
dlžníkovi. Konštatoval, že v prípade prvej podmienky, formálne náležitosti oznámenia zákon žiadnym
spôsobom neupravuje a jej zmyslom je nepochybne zabezpečiť dosiahnutie stavu vedomosti fondu o

existujúcej pohľadávke, dlžníkovi, jej právnom dôvode a výške; zákon teda vyslovene formuluje len
obsahové náležitosti oznámenia. Zo spisu Okresného súdu v Lučenci mal preukázané, že žalovaný
mal o právnom dôvode pohľadávky - náhrada za živý a mŕtvy inventár podľa zákona č. 229/1991
Zb., a jej výške - 2.721.130,- Sk, vedomosť už ku dňu účinnosti zmluvy o predaji časti podniku č.2212/2002 spoločnosti KM s.r.o., keďže práve toto tvorilo predmet konania, ktoré vyvolali žalobcovia
a ktorého bol fond účastníkom; vedel aj o dlžníkovi, keďže sám majetok predával. O podstatných
obsahových náležitostiach tejto podmienky teda mal fond vedomosť už v čase začatia plynutia ročnej

lehoty na oznámenie, resp. predtým, a aj potom, najmä o výške pohľadávky z meritórnych rozhodnutí
(všetko do 1.3.2004), a preto uzavrel, že prvú podmienku žalobcovia splnili. Za takéhoto skutkového
stavu trvať na osobitnom oznámení, čo bola obrana žalovaného, považoval za neúčelné až absurdné.
Vyjadril presvedčenie, že právnym dôvodom pohľadávky zákonodarca sledoval identifikáciu právneho
vzťahu veriteľa k dlžníkovi, nie k žalovanému. V prípade druhej podmienky mal z listinných dôkazov

zrejmé, že potom ako boli žalobcovia úspešní v sporovom konaní proti dlžníkovi, neúspešne sa
pokúsili o výkon rozhodnutia a v rozhodnej miere boli neúspešní aj v konkurznom konaní na majetok
dlžníka. Z rozvrhového uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 55K 176/2004-1510 zo dňa
14.6.2012, zistil, že na uspokojenie veriteľov spoločnosti KM s.r.o. bola použitá celá majetková podstata
a žalobcovia boli uspokojení vo výške 2.127,88 eur (64.104,52 Sk). KM s.r.o. zanikla ex offo výmazom
z obchodného registra dňa 14.06.2013. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobcovia vyčerpali všetky

právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi. Dospel tak k záveru, že kumulatívne došlo
k splneniu oboch podmienok pre vznik povinnosti najskôr dňa 14.06.2012 a keďže žalobcovia podali
žalobu ešte v tom istom roku, nemohlo dôjsť ani k márnemu uplynutiu žiadnej z premlčacích lehôt. To
sa týka aj žalovaným vznesenej námietky premlčania uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty podľa ust.
§ 397 Obch. zák., ktorá mala začať plynúť účinným odstúpením fondu od zmluvy o predaji (uzavretej

so spoločnosťou LUTE NOVA Plus s.r.o.) dňa 14.10.2000. Ak by aj k tomuto dňu zmenilo žalovaného
právne postavenie zo zákonného ručiteľa na priameho dlžníka, toto opäť zaniklo k 01.03.2003 zmluvou
o predaji uzavretou s KM s.r.o., teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom na sporný právny
základ uplatňovaného peňažného nároku, rozhodol len o danosti právneho základu uplatneného nároku
medzitýmnym rozsudkom.

6. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostalo predmetom sporu rozhodnúť už iba o samotnej
výške peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár. Žalobcovia trvali na zaplatení 91.753,93 eur, spolu
s úrokom z omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002
v sume 5.771,67 eur, vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur a zo sumy
91.753,93 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia.

7. Žalovaný po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku namietal výšku uplatnenej istiny v konaní, z
dôvodu nesprávneho postupu žalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní
prednostne na úroky z omeškania. Mal za to, že podľa zásady proporcionality mali žalobcovia na
istinu započítať sumu vo výške 1.412,49 eur (66,38 % z celkovej prihlásenej pohľadávky v konkurze,
t.j. 66,38 % zo sumy uspokojenia). Žalovaný zároveň namietal nárok na úroky z omeškania tak ako

si ich uplatnili žalobcovia. Uviedol, že zákonné ručenie sa nevzťahuje na úroky z omeškania počnúc
dňom 01.03.2003, keďže žalovaný ručí len za tie úroky z omeškania, ktoré existovali ku dňu prechodu
majetku na nadobúdateľa. Zmluva o predaji časti podniku č. 2212/2012 bola účinná dňom 01.02.2003,
preto žalovaný namieta nárok na úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 91.753,93 eur od
01.03.2003. Žalovaný ďalej namietal sumu istiny vo výške 91.753,93 eur, keďže v súdnom konaní sp. zn.

9C/48/02 bola žalobcom priznaná suma 90.324,97 eur. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ ide o uplatnené
úroky z omeškania pred účinnosťou Zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003,
žalovaný namietal uplatnenú výšku týchto úrokov z omeškania, keďže žalobcovia nesprávne započítali
uspokojenie v konkurznom konaní vo výške 2.127,88 eur prednostne na úroky z omeškania. Žalobcovia
mali postupovať podľa zásady proporcionality a uspokojenie z konkurzného konania započítať pomerne

a zápočtom tak mohla zaniknúť len časť úrokov z omeškania vo výške 693,05 eur (32,57 % z celkovej
prihlásenej pohľadávky v konkurze, t.j. 32,57 % zo sumy uspokojenia). Žalovaný ďalej namietal nárok
žalobcov na trovy konania vo výške 1.428,96 eur, z dôvodu, že zákonné ručenie sa nevzťahuje
na pohľadávku žalobcov z trov konania, keďže vznikla až po prechode privatizovaného majetku na
nadobúdateľa.

8. Žalobcovia s námietkami žalovaného nesúhlasili. Uviedli, že dosiahnuté uspokojenie prihlásenej
pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosialˇ vyčíslené úroky z
omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %
p.a., t.j. 304,85 eur a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2005 vo
výške 16,5 % p.a., teda po zápočte predstavuje nárok žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002

do 29.10.2005 vo výške 16,5 % sumu 5.771,67 eur. Predmetný zápočet dosiahnutého uspokojenia
v konkurznom konaní žalobcovia oznámili žalovanému súčasne s uplatnením nároku na plnenie
ručiteľského záväzku žalovaného podlˇa § 15 ods. 4 Zákona cˇ. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby a to listami zo dňa 27.06.2012 a zo dňa 19.07.2012, ako i podanoužalobou. Žalobcovia riadne a včas v konkurznom konaní spoločnosti KM s.r.o. „v konkurze“ uplatnili
svoju pohľadávku vocˇi povinnej osobe v rozsahu v akom táto pohľadávka bola priznaná Rozsudkom
OkresnéhosúduvLucˇenci,sp.zn.9C48/02zodnˇa11.04.2003ato:istinavovýške90.324,97eur,trovy

konania vo výške 1.428,96 eur a úroky z omeškania vo výške 44.321,52 eur (pozostávajúce z úrokov z
omeškania vo výške 17,6 % p.a. od 20.04.2002 do 26.04.2002 v sume 304,85 eur, vo výške 16,5 % p.a.
od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 7.594,70 eur, vo výške 16 % p.a. od 30.10.2002 do 17.11.2002 v
sume 775,78 eur a vo výške 13 % p.a. od 18.11.2002 do 08.04.2005 v sume 35.646,19 eur). Teda spolu
136.075,45 eur, ktorú pohľadávku správca konkurznej podstaty v celom rozsahu uznal a zaradil ako

pohľadávku I. triedy podľa § 32 ods. 2 písm. a) ZKV na uspokojenie. Rozvrhovým uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici cˇ.k. 55K/176/2004-1510 zo dnˇa 14.06.2012 bolo žalobcom v konkurznom
konaní priznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške 2.127,88 eur. Žalobcovia predmetné
uspokojenie započítali na vyčíslené úroky z omeškania a to v celom rozsahu na úroky z omeškania vo
výške 17,6 % p.a. od 20.04.2002 do 26.04.2002 v sume 304,85 eur a cˇiastocˇne na úroky z omeškania
vovýške16,5%p.a.od27.04.2002do29.10.2002vovýške16,5%p.a.vsume1.823,03eur.Žalobcovia

k úrokom z omeškania od 01.03.2003 uviedli, že záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne
existoval v cˇase prechodu majetku na nadobúdateľa a teda zákonné ručenie žalovaného sa v celom
rozsahu vzťahuje aj na úroky z omeškania vo výške 13 % p.a. od 18.11.2002 do úplného zaplatenia.
Uviedli, že nemôže bytˇ na ujmu žalobcov, že povinný záväzok nesplnil a rovnako, že plnenie záväzku
nebolo poskytnuté žalovaným v cˇase, kedˇ majetok v dôsledku odstúpenia žalovaného od Zmluvy o

predaji podniku so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. dnˇa 14.10.2000 patril až do jeho ďalšieho
prevodu Zmluvou o predaji cˇasti podniku cˇ. 2212/2002 zo dnˇa 17.02.2003 žalovanému.
9. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah
spisu a zistil tento skutkový stav veci:
10. Rozsudkom Okresného súdu v Lucˇenci, sp. zn. 9C/48/02 zo dnˇa 11.04.2003 (právoplatný

a vykonatelˇný dnˇa 02.06.2003) v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17Co/347/03 zo dnˇa 10.12.2003 bola spoločnosť KM s.r.o. zaviazaná zaplatiť žalobcom sumu
2.721.130,- SKK (90.324,97 eur), spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej istiny (2.721.130,- SKK)
od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 %, od
30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške 13 %, ako i trovy

právneho zastúpenia vo výške 43.049,- SKK.
11. Na spoločnosť KM s.r.o. bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici cˇ. k. 55K/176/04 - 90
zo dnˇa 08.04.2005 vyhlásený konkurz. Žalobcovia si pohľadávku priznanú vyššie uvedenými súdnymi
rozhodnutiami prihlásili v konkurznom konaní v celkovej výške: istiny 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur),
trov konania: 43.049,- SKK (1.428,96 eur) a úrokov z omeškania v celkovej výške 1.335.230,- SKK

(44.321,52 eur). Pohľadávka žalobcov bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná a
z hľadiska uspokojenia zaradená do 1. Triedy.
12. Rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici cˇ.k. 55K/176/2004-Kl – 1510 zo dnˇa
14.06.2012 bolo žalobcom priznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške 2.127,88 eur.
13. Predmetný zápocˇet na úroky z omeškania dosiahnutého uspokojenia v konkurznom konaní

žalobcovia oznámili žalovanému súčasne s uplatnením nároku na plnenie ručiteľského záväzku
žalovaného podľa § 15 ods. 4 Zákona cˇ. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby a to listami zo dnˇa 27.06.2012 a zo dnˇa 19.07.2012.
14. Podľa ust. § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku,

(1) Na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby má pôvodný vlastník živého
a mŕtveho inventára, ako aj zásob právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho
družstva alebo mu boli odňaté v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník
zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky
poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.

(2) Povinnosť poskytnúť náhradu podľa odseku 1 má právnická osoba, ktorá tieto veci prevzala, alebo
jej právny nástupca, a to v lehote jedného roka, ak sa účastníci nedohodnú inak. Ak túto osobu
nemožno zistiť, poskytne náhradu štát prostredníctvom pozemkového fondu podľa osobitného predpisu.
V prípade, že táto právnická osoba uhradila štátu hodnotu živého a mŕtveho inventára a zásob, má právo
na preplatenie sumy, ktorú ako náhradu zaplatila voči štátu; tento nárok možno uplatniť na príslušnom

ústrednom orgáne štátnej správy republiky v lehote 60 dní od poskytnutia náhrady.
(3) Náhrada sa poskytne vo veciach toho istého alebo porovnateľného druhu, akosti a v množstve
primeranom prevzatej časti nehnuteľnosti na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej
výroby; ak to nie je možné, poskytne sa náhrada v službách na zabezpečenie poľnohospodárskejalebo lesnej výroby, prípadne podielom na imaní právnickej osoby uvedenej v odseku 2, a to až do
výšky hodnoty odňatých vecí v cenách ku dňu účinnosti tohto zákona, prípadne náhrada v inej forme.
Od ustanovenej náhrady sa odpočíta náhrada za živý a mŕtvy inventár a za zásoby, vyplatená pred

účinnosťou tohto zákona. Ak nedôjde k dohode, rozhodne na návrh súd.
(4) V prípade, že nehnuteľnosti nie sú v užívaní právnickej osoby podľa odseku 2, ktorá má poskytnúť
náhradu podľa odseku 1, môže oprávnená osoba žiadať od tejto právnickej osoby náhradu odňatého
živého a mŕtveho inventára na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby bez obmedzení uvedených v
odseku 3.

(5) Právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní v lehotách uvedených v § 13. Ak náhradu poskytuje štát
prostredníctvom pozemkového fondu, právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní na pozemkovom fonde
do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona. Ak oprávnená osoba neuplatnila nárok pre pochybnosť,
kto je povinnou osobou, právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní u povinnej osoby do šiestich mesiacov
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
"ministerstvo") podľa § 21b ods. 2.

(6) Vláda Českej republiky a vláda Slovenskej republiky ustanovia spôsob výpočtu výšky náhrad za
veci uvedené v odseku 1 pre prípad, keď nemožno preukázať odňatie alebo vnesenie týchto vecí alebo
nemožno určiť ich súčasnú hodnotu. Podľa ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby, na prechod záväzkov sa nevyžaduje súhlas veriteľa. Ministerstvo
ručí za splnenie záväzkov nadobúdateľom prevádzaného majetku do výšky hodnoty prevádzaného

majetku v správe ministerstva, ak sa s veriteľom nedohodne inak. Veriteľ je oprávnený domáhať sa
splnenia týchto záväzkov od ministerstva, len ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky
oznámil ministerstvu do jedného roka od okamihu prechodu záväzkov na nadobúdateľa prevádzaného
majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi.

15. Podľa ust. § 28 ods 3 písm. h) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku, príjmy a výdavky fondu nie sú súčasťou štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky a možno ich použiť iba na tieto účely: na uspokojovanie nárokov oprávnených osôb
podľa osobitných predpisov a § 47 a na úhradu nákladov reštitučných a privatizačných súdnych sporov,
ktoré je povinné uhradiť ministerstvo alebo fond, prípadne na úhradu súvisiacich škôd spôsobených

ministerstvom alebo fondom.

16. Podľa ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,
na prechod záväzkov sa nevyžaduje súhlas veriteľa. Fond do výšky získanej hodnoty privatizovaného
majetku ručí svojím majetkom za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku, ak sa s

veriteľom nedohodne inak. Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia týchto záväzkov od fondu, len ak
svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu
záväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej
uspokojenie voči dlžníkov.

17. S poukazom na cit. zák. ustanovenia, ako aj na výsledky vykonaného dokazovania, súd dospel k
záveru, že žalobe je potrebné v vyhovieť.

18. V konaní bolo jednoznačné preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobcom bol
rozsudkom Okresného súdu v Lucˇenci, sp. zn. 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný

dňa 02.06.2003) v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo
dňa 10.12.2003 voči spoločnosti KM s.r.o. priznaný nárok na istinu 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur)
titulom peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej istiny
(2.721.130,- SKK) od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo
výške 16,5 %, od 30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške

13 %, ako i trovy právneho zastúpenia vo výške 43.049,- SKK. Nesporná bola medzi stranami aj
skutočnosť, že spoločnosť KM s.r.o. v zmysle vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Okresného
súdu Lučenec žalobcom neplnila ani len čiastočne, keďže na spoločnosť bol vyhlásený konkurz.
Žalobcovia si pohľadávku priznanú vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami prihlásili v konkurznom
konaní v celkovej výške istiny 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur), trov konania: 43.049,- SKK (1.428,96

eur) a úrokov z omeškania v celkovej výške 1.335.230,- SKK (44.321,52 eur). Pohľadávka žalobcov bola
správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná, pričom rozvrhovým uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici cˇ.k. 55K/176/2004-Kl – 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo žalobcom priznané uspokojenie
prihlásenej pohľadávky vo výške 2.127,88 eur. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalobcovia dosiahnutéuspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosialˇ
vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002
vo výške 17,6 % p.a., t.j. 304,85 eur a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do

29.10.2002 vo výške 16,5 % p.a., teda po zápocˇte predstavoval nárok žalobcov na úroky z omeškania
od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % sumu 5.771,67 eur.

19. Súd pre ustálenie výšky peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár sa v prvom rade musel
vysporiadať s námietkou žalovaného o nesprávnom postupe žalobcov pri započítaní uspokojenia

dosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania. Súd sa s touto námietkou žalovaného
nestotožnil. V tejto súvislosti si súd dovoľuje uviesť, že účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii
(predtým zákon o konkurze a vyrovnaní) je zabezpečiť pohľadávky oprávnených veriteľov v prípade, že
sa dlžník dostane do úpadku. Celý proces od začatia konkurzného konania až po jeho skončenie, t.j.
vrátane uspokojenia prihlásenej pohľadávky sa spravuje ust. predmetného zákona. Konkurzné konanie
je samostatným druhom civilného procesu. Hlavným významom konkurzného práva je úprava postupu

súdu, veriteľov, dlžníka, správcu a ostatných subjektov pri speňažení majetku dlžníka a pomernom
uspokojení pohľadávok veriteľov zo získaného výťažku. Samotný zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní (ktorý sa aplikoval na konkurzné konanie spoločnosti KM s.r.o) výslovne neupravoval,
že by sa suma priznaná v rámci uspokojenia prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní mala
najprv započítať na istinu a až následne na úroky. V zmysle § 33 ods. 1 písm. a) zákon č. 328/1991

Zb. o konkurze a vyrovnaní sú z uspokojenia pohľadávok vylúčené úroky z pohľadávok veriteľov
vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ak prirástli v čase od vyhlásenia konkurzu. V konaní však nebolo
sporné, že žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88
eur prednostne započítali na dosialˇ vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na Okresným
súdom Lučenec priznané úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 % ročne a

zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % ročne.
Pokiaľ na spoločnosť KM s.r.o. bol vyhlásený konkurz a to uznesením zo dňa 08.04.2005, nejednalo
sa pri uspokojených úrokoch z omeškania o úroky, ktoré by prirástli až po vyhlásení konkurzu, t.j.
nemožno ich považovať za úroky, ktoré by boli vylúčené z uspokojenia. Uvedené napokon potvrdzuje aj
samotný fakt, že pohľadávka žalobcov bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná (t.j.

ajvčastivyčíslenýchúrokovzomeškaniavcelkovejvýške44.321,52eur).Vzhľadomnavyššieuvedené,
pri absencii kogentnej zákonnej úpravy, ktorá pri prikazovala sumu priznanú v rámci konkurzného
konania, prednostne započítať na istinu, súd považoval konanie žalobcov pri započítaní uspokojenia
dosiahnutého v konkurznom konaní za akceptovateľné. Súd naviac uvádza, že na daný prípad nemožno
aplikovať ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri čiastočnom plnení

peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.
Ako už bolo vyššie uvedené konkurzné konanie, či už v zmysle pôvodného zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní alebo zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorýchzákonovjekonaním„suigeneris“,vktoromustanovenie§566 ods.2Občianskehozákonníka
aplikovať nemožno, pretože ide o konanie, ktorého priebeh je upravený v samostatnom zákone.

20. Súd naviac vyhodnotil obranu žalovaného vo vyššie naznačenom smere za účelovú, keďže
predmetné započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurze na úroky z omeškania
žalobcami nastalo ešte v roku 2012, o čom bol žalovaný (resp. jeho právny predchodca) informovaný
listom zo dňa 27.06.2012 spolu so žiadosťou o splnenie záväzkov vyplývajúcich z ručiteľskej povinnosti v

zmysle § 15 ods. 4 zákona cˇ. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Žalovaný
(resp. jeho právny predchodca) vo svojom vyjadrení k žiadosti zo dňa 19.07.2012 spôsob započítania
čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky z omeškania nijakým spôsobom
nenamietal. Žalovaný predmetné započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom
konaní na úroky z omeškania rovnako nenamietal ani vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2013 a v

zásade ani v rámci skoro celého predmetného súdneho konania, ktoré začalo podaním žaloby na súd
dňa 23.11.2012. Žalovaný túto námietku v konaní prezentoval po prvýkrát až v jeho podaní zo dňa
05.06.2023, t.j. skoro 11 rokov od začatia súdneho konania.

21. Rovnako neopodstatnená je argumentácia žalovaného, že zákonné ručenie v zmysle § 15 ods. 4

zákona č. 92/1991 Zb. sa nevzťahuje na úroky z omeškania počnúc dňom 01.03.2003, keďže mal za to,
že ručí len za tie úroky z omeškania, ktoré existovali ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa zmluvou
o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.03.2003.
Spoločnosť KM s.r.o. nadobudla na základe zmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnejpovinnej osoby Slovosivo, š.p., Semenársky štátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v §
2, § 3 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za
živý a mŕtvy inventár zo dňa 02.09.1993, čo bolo potvrdené aj rozsudkom Okresného súdu Lučenec

9C/48/02 zo dňa 11.04.2003, a preto bolo potrebné vo vzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie
všetkých záväzkov (judikovaných rozsudkom Okresného súdu Lučenec 9C/48/02 zo dnˇa 11.04.2003),
týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať § 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého
zákonné ručenie svedčí žalovanému. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že v čase prechodu majetku
na nadobúdateľa (spoločnosť KM s.r.o.) bol záväzok voči žalobcom splatný, plnenie záväzku bolo v

omeškaní a žalobcovia riadne a včas súdnou cestou uplatnili nárok na úroky z omeškania, ktoré boli
napokon v súdnom konaní vedenom proti KM s.r.o. priznané vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002
do 29.10.2002, vo výške 16 % ročne zo sumy 30.10.2002 do 17.11.2002 a vo výške 13 % ročne od
18.11.2002 do úplného zaplatenia. A teda aj keby súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného vo vyššie
naznačenom smere za dôvodnú, nič by to nemenilo na závere, že záväzok na zaplatenie úrokov z
omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa (spoločnosť KM s.r.o.).

22. Naviac obmedzenie ručiteľského záväzku žalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z
omeškania, ktoré existujú ku dnˇu prechodu majetku na nadobúdateľa rovnako nevyplýva z dikcie
ustanovenia § 15 ods. 4 Zákona cˇ. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,
ktoré naopak upravuje, že žalovaný svojim majetkom ručí za splnenie záväzkov nadobúdatelˇom

privatizovaného majetku, v prejednávanom prípade tak záväzku na splnenie istiny ako i záväzku na
úroky z omeškania a v neposlednom rade za priznané trovy konania v konaní vedenom na Okresnom
súde Lučenec pod sp. zn. 9C/48/02. Takýto výklad obmedzujúci ručiteľský záväzok žalovaného výlučne
na istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdatelˇa, sa
prieči princípu spravodlivosti a rozumného vysporiadania vzťahov ako aj zákonodarcom sledovanému

účelu prijatej právnej normy a rovnako rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahov založených
§ 15 ods. 4 zákona cˇ. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Je prirodzenou
požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných
nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k
interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim

príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych
a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásahy štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti
ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno
uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 7/2014 z 11. júna 2015).

23. Súd ďalej uvádza, že námietku žalovaného o nesprávnom uplatnení úrokov z omeškania zo sumy
90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 5.771,67 eur, vo výške 16 %
ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur vyhodnotil ako irelevantnú a to práve s poukazom
na záver tunajšieho súdu o správnosti postupu žalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v

konkurznom konaní na úroky z omeškania (viac pozri ods. 19 a 20 odôvodenia tohto rozhodnutia).

24. Vzhľadom k neopodstatnenosti námietok žalovaného v časti započítania uspokojenia dosiahnutého
v konkurznom konaní na úroky z omeškania ako aj v časti napádaných úrokov z omeškania, súd žalobe
v celom rozsahu v znení žalobného návrhu vyhovel.

25. Žalobcovia mali vo veci plný úspech, preto im súd v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 Exekučného
poriadku).
Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 Exekučného
poriadku).