Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/80/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200557
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5022200557.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso
ako člen senátu vo veci žalobkyne: K.. O. A., nar. XX. S. XXXX, J. XX, T. T., zastúpenej: Advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47 238 232, Dobšinského 12, Bratislava, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej zo 6. marca 2018, č. 25881-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 43 Sa 14/2022-145 z 12. septembra 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta.
III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia z 2. mája 1995
poskytovala zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore všeobecný lekár
pre dospelých. Slovenská lekárska komora jej následne 14. februára 2006 vydala licenciu na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/ZA/0675/05. Na žiadosť žalobkyne jej Žilinský samosprávny kraj

s účinnosťou k 31. máju 2006 zrušil skoršie povolenie z 2. mája 1995. Licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe jej však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobkyňa u žalovanej
uplynutím 31. mája 2006 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.
2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 31. máji 2006) držiteľkou licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Martine rozhodnutím z 29. septembra 2017, č. 15160-1/2017-
MT,vyslovila,žepovinnénemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoisteniežalobkyninezaniklo31.

mája 2006. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením
na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do
31. decembra 2010, v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 31. máji 2006 samostatne zárobkovo činnou
osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť
až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z
inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138
ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9) cit. zák. Z výpisu z daňového priznania žalobkyne k dani z

príjmov pobočka zistila, že jej príjem za rok 2004 pod túto hranicu neklesol, takže jej povinné poistenie
nemohlo zaniknúť 31. mája 2006.
3. Napriek odvolaniu žalobkyne žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím zo 6.
marca 2018, č. 25881-3/2018-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktorépovažovala správne. Zdôraznila, že pokiaľ lekár mal platnú licenciu L1A (hoci ju skutočne nevyužíval) a
v rozhodujúcom období mal príjem z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je
zákonom stanovená hranica vzniklo mu povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Licencia L1A tak

bola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010,
ktoré zakladalo žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalovaná uviedla, že konanie
bolo začaté v súlade s § 185 ods. 4 cit. zák. prvým úkonom, ktorým môže byť aj vydanie rozhodnutia,
pokiaľ žalovaná disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Pobočka nemusela
o začatí konania účastníkov upovedomiť, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalovaná nezistila ani žiadne porušenie procesných
práv žalobkyne, pretože napadnuté rozhodnutie spĺňalo predpísané náležitosti podľa § 209 cit. zák.
Vydávané rozhodnutie je prvým rozhodnutím o otázke, či poistenie žalobkyne zaniklo, a preto nemohla
byť v predmetnej veci nariadená obnova konania.
4. Správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu, správny súd (po zrušení jeho
predošlého rozsudku č. k. č. k. 25 Sa 12/2018-65 rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžsk

11/2020) zamietol tu napadnutým rozsudkom sp. zn. 33 Sa 1/2022. Zhodne s právnym názorom
tunajšieho súdu a rozsudkom veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs
3/2019 uzavrel, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) oprávňovala žalobkyňu
poskytovať zdravotnú starostlivosti. Preto podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného
do 31. decembra 2010 zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Povinné

nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. žalobkyni mohlo zaniknúť
až tým, že jej príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-
násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 č. 461/2003 Z. z., prípadne tým, že by predložila
vyhlásenie, že svoju činnosť nevykonáva. Vo vzťahu k procesným námietkam správny súd zdôraznil,
že podľa s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. prvým úkonom začínajúcim konanie môže byť aj

vydanie rozhodnutia a pobočka pred vydaním rozhodnutia nemusela zoznámiť žalobkyňu s podkladom
rozhodnutia. Žalobkyňa mohla svoje procesné práva uplatniť v odvolaní.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáhala zrušenia tohto rozsudku. Zotrvala na

názore, že ak fyzická osoba vykonáva činnosť na základe podnikateľského oprávnenia a dosahuje
príjem, možno od nej požadovať, aby prispievala do sociálneho systému. Žalobkyňa tieto podmienky
spĺňala 31. mája 2006, dokedy dosahovala príjem zo svojej podnikateľskej činnosti. K tomuto dátumu
však prejavila vôľu svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby ukončiť (podala odhlášku, zrušila
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zrušila identifikačné číslo, ako fyzická osoba

nevykonávala podnikateľskú činnosť a nevyužívala ekonomické prostredie štátu), v čom ju utvrdila
žalovaná tým, že zánik povinného poistenia k tomuto dátumu v spise vyznačila ako nesporný. Ak
žalovaná o jedenásť rokov neskôr vydala opačné rozhodnutie, je jej postup v rozpore s princípom
právnej istoty, pretože ide o retroaktívny zásah; právnej istote sa mala dať prednosť. V rozhodnutí
pobočky absentuje zrozumiteľné uvedenie dôvodov, prečo bolo vydané, keďže od 31. mája 2006 k jeho

vydaniu uplynulo viac ako jedenásť rokov. Nie je zrejmé, či ho vydať musela alebo či išlo o jej iniciatívu.
Žalobkyňa zopakovala svoj názor, že pobočka jej pred vydaním svojho rozhodnutia nedala možnosť
zúčastniť sa konania, čím porušila aj jej ústavné právo. Ďalej zdôraznila, že sporná právna otázka
charakteru licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe bola predmetom rozporných rozhodnutí
veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Na zmenu judikatúry vrcholnej

súdnej inštancie však nebol výnimočný dôvod. Poistka proti omylu, ktorou argumentoval Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 610/2021, nemôže byť legitímnym dôvodom zmeny
judikatúry veľkého senátu kasačného súdu, ale má slúžiť len na nápravu základných vád a omylov
zásadného významu (s odkazom na rozsudky vo veci Rjabych proti Rusku, Sutyazhnik proti Rusku alebo
DRAFT-OVA, a.s. proti Slovensku). Pôvodný názor veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 1/2019

žiaden takýto nedostatok nevykazoval. Žalobkyňa ďalej odkázala na judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky, ktorá podľa nej preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Zjednocujúce stanovisko v zmysle
§ 21 ods. 3 písm. a) a § 24d ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších
predpisov, v ktorom ústavný súd videl možnosť stabilizácie rozpornej judikatúry veľkého senátu, nemôže
navrhnúť účastník konania (adresát právnej normy) a oprávnené osoby žiaden takýto návrh nepodali.

Podľa žalobkyne má mať v právnom štáte právna istota prednosť pred subjektívnym právnym názorom,
ktorý sa prejavuje zmenou judikatúry. Práve na tento účel zákonodarca zriadil veľký senát. Ak došlo k
rozdielom v jeho právoplatných rozhodnutiach, malo správne kolégium (resp. dnes plénum najvyššieho
správneho súdu) obligatórne prijať zjednocujúce stanovisko, inak sa zasahuje do princípu právnej istotypodľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.
1 ústavy. Vzhľadom na to žalobkyňa navrhla, aby kasačný súd prerušil konanie a podal predsedovi

tunajšieho súdu podnet na zaujatie stanoviska pléna.
6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Opätovne uviedla, že pre vznik povinného poistenia
je rozhodné postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., čo
žalovaná dostatočne ozrejmila vo svojich skorších podaniach. Znova odkázala na závery rozhodnutia
veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ďalšiu judikatúru tunajšieho súdu v obdobných veciach a na

skutkové okolnosti prerokúvanej veci. Dôvody vydania preskúmavaného rozhodnutie boli dostatočne
objasnené a žalobkyňa mala dostatok možností na obhajobu svojich práv. Žalovaná nesúhlasila ani s
námietkou porušenia princípu právnej istoty, pretože lekári (medzi nimi aj žalobkyňa) boli v minulosti
opakovane upozorňovaní, že licencia L1A predstavuje oprávnenie na podnikanie na účely § 5 písm. c)
zákona č. 461/2003 Z. z.
III.

Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v
spojení s § 203 ods. 2 SSP).

III.A K prerušeniu konania
8. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda
aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení
možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je
oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom
prokurátora (v prerokúvanej veci nebolo), žalobkyňa nedala súhlas na zastavenie konania, ak bolo
napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to
zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhla prerušenie len žalobkyňa). Spomedzi
všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený

v § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na
také konanie podnet. Zákon výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“,
v ktorom sa rieši predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP). Ustanovenie § 24e ods. 3 písm. a)
zákona č. 757/2004 Z. z. predpokladá, že kolégium (t. č. plénum, porov. § 24e ods. 6 cit. zák.) tunajšieho

súdu prijíma stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov. Zjednotenie výkladu však nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a
postup kolégia pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na
to podľa kasačného súdu neprichádza do úvahy prerušenie kasačného konania z tohto dôvodu. Takýmto
postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to,

aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 439/2023 a III. ÚS 440/2023).
III.B K veci samej
9. Kasačný súd už v predošlom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7 Sžsk 11/2020 vyriešil všetky podstatné
hmotnoprávne a procesnoprávne otázky prerokúvanej veci a od tohto riešenia nemá dôvod sa

odchyľovať ani v tomto rozsudku. S odkazom na rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.
1 Vs 3/2019 už uzavrel, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné
oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba
považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31. decembra 2010, na základe ktorého je lekár - jej držiteľ považovaný za samostatne

zárobkovo činnú osobu. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k
licencii L1A. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z
inej samostatnej zárobkovej činnosti (v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov),
ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická
osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č.

461/2003 Z. z.
10. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti znova formuluje aj námietku porušenia právnej istoty, ktorú údajne
založila žalovaná tým, že na základe jej odhlášky vyznačením v spise rozhodla o zániku jej povinného
poistenia. Už v predošlom zrušujúcom rozsudku však kasačný súd vyslovil, že prijatie odhláškyžalovanou nepredstavuje rozhodnutie o zániku poistenia. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom
do 31. decembra 2007 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované

ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala
žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom
poistenca,ktorýmoznamovalžalovanejskutočnosti,kvôliktorýmmu-podľajejnázoru-zanikalopovinné
poistenie.Žalovanámohlaúdajevodhláškebezďalšiehoakceptovať,tátoakceptáciavšaknemápovahu
právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške

alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.
z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Z tohto ustanovenia,
ale aj z § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zák. zreteľne vyplýva, že postačujúcim dôvodom na
vydanie takéhoto rozhodnutia je sama spornosť otázky zániku poistenia, a tak nie je zrejmé, aký iný
dôvod vydania tohto rozhodnutia by žalovaná mala žalobkyni objasniť. Rovnako kasačný súd už v
predošlom rozsudku vyslovil, že žalovaná svojím postupom v prvostupňovom a odvolacom konaní dala

žalobkyni primeranú možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a
navrhovať vykonanie dôkazov (v zhode s názorom veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 Vs 1/2019).
11. Najväčšia skupina námietok žalobkyne sa týka porušenia princípu právnej istoty zo strany veľkého
senátu najvyššieho súdu tým, že v krátkom čase po sebe prijal dve rozhodnutia sp. zn. 1 Vs 1/2019 a
1 Vs 3/2019 a v nich vyslovil odporujúce si názory. Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že žalobkyňa

nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP, hoci jeho význam kasačný súd objasnil už v
predošlom zrušujúcom rozsudku. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený v rozhodnutí
veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi
na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva
záväzným pre všetky senáty. To logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu

zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v
tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho
rozhodnutia veľkého senátu. Preto nemožno tvrdiť, že existencia dvoch protichodných rozhodnutí
je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu
vyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny

názor vyslovený neskôr.
12. K úvahám žalobkyne o hraniciach zmeny judikatúry možno znova odkázať na uznesenia ústavného
súdu citované v ods. 8 tohto rozsudku. Podľa nich požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho
očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (rozsudok ESĽP z 18. decembra 2008, Unédic proti
Francúzsku, sťažnosť č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri

nezmenenej právnej úprave, bola nielen dopĺňaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (podobne
nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 117/07). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože
odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy,
hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k
presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (stanovisko pléna

českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14). Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti
zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza
k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu
zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť a či prekonať
(nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11).

13. Príklady žalobkyne z judikatúry ESĽP sú napospol nepriliehavé. Význam rei iudicatae a obmedzenia,
ktoré formuloval súd v rozsudkoch Rjabych proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, a Suťjažnik proti Rusku,
sťažnosť č. 8269/02, sa týkajú výlučne zmeny existujúceho právoplatného súdneho rozhodnutia v
individuálnej veci sťažovateľa (typicky na základe dozorných opravných prostriedkov iných orgánov
verejnej moci). Podobne rozsudky vo veci DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku, sťažnosť č. 72493/10, a

vo veci Compar, s.r.o., proti Slovensku, sťažnosť č. 25132/13, sa týkali práva účastníka na rešpektovanie
právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím v jeho individuálnej veci. Európsky súd pre ľudské
práva nepovažoval za súladné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď bolo možné zrušiť právoplatné rozhodnutia
na základe mimoriadneho opravného prostriedku tretej osoby - generálneho prokurátora Slovenskej
republiky. Ani jedno z rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 alebo 1 Vs 3/2019 však nebolo

vydané vo veci žalobkyne. V rozsudku vo veci Beian proti Rumunsku, sťažnosť č. 30658/05, ESĽP
videl porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v existencii dlhodobo rozpornej judikatúry rumunského kasačného
súdu. Ako však už bolo uvedené, v právnom poriadku ustanovenie § 466 ods. 3 SSP zabezpečuje, že
nahradenia jedného rozhodnutia veľkého senátu iným nevytvára rozpornú judikatúru kasačného súdu(porov. aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/2023). Rozsudok vo veci Baranowski proti
Poľsku, sťažnosť č. 28358/95, je vôbec neaplikovateľný, pretože jeho podstatou bola nedostatočná
zákonná úprava dôvodov obmedzenia osobnej slobody zaručenej v čl. 5 Dohovoru. Konečne, pokiaľ

žalobkyňa odkazovala na nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11, z jeho odôvodnenia
celkom zreteľne vysvitá množstvo argumentov v prospech možnosti zmeny judikatúry a dokonca
aj spätnej pôsobnosti takejto zmeny. V danej konkrétnej veci český ústavný súd chránil osobitné
postavenie adresáta, ktorý v dôveru v existujúcu judikatúru robil resp. nerobil určité úkony (v danej
veci adresát vychádzal z dlhšej premlčacej doby, ktorú neskoršia judikatúra skrátila; podobne nález

českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3500/18 k zmene judikatúry ohľadom premlčania finančného
zadosťučinenia v peniazoch). U žalobkyne však žiadne takéto dôvody neexistujú: v prerokúvanej veci
je sporným obdobím poistenia obdobie rokov 2006 až 2007, pričom (protichodné) rozhodnutia veľkého
senátu boli vydané v rokoch 2019 a 2020. Žalobkyňa tak nemôže tvrdiť, že v roku 2006 a 2007 konala
s dôverou v právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z roku 2019.
IV.

Záver
14. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden z dôvodov
kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť žalobkyne tak nie je dôvodná, a preto
ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol
jej návrh na prerušenie konania.

15. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 1 a § 467 ods. 1 SSP, keď
žalobkyňa vo veci úspech nemala a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil dôvody, aby jej
nárok na náhradu trov priznal.
16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.