Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618010248
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5618010248.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov Mgr.

Anny Mihálikovej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 10. septembra 2024
prejednal odvolania obžalovanej A. B. (predtým C.) a poškodeného D. C. proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/57/2018 zo 16.12.20219 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp. zn. 2T/57/2018 zo 16.12.2019.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanú A. B. (predtým C.), nar. X.X.XXXX v E., trvale bytom
F. G. XXX/XX, H.,

u z n á v a z a v i n n ú , ž e :

v presne nezistený deň v mesiaci júl 2016 prišla do A. XXX za svojou svokrou - poškodenou I. C., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom A. XXX, s prosbou
o požičanie peňazí vo výške 2 000,- eur, klamlivo jej prezentujúc, že tieto peniaze potrebuje na poplatky
súvisiace s vybavovaním pozostalosti, požiadala poškodenú, aby tieto peniaze získala vo svojom mene
v rámci úveru, ktorý tiež zabezpečí záložným právom k svojim nehnuteľnostiam - rodinný dom č. XXX
a pozemky zapísané na listoch vlastníctva č. XXXX
J. G. XXX, k.ú. A., obec A., okres Liptovský Mikuláš, s prísľubom daným poškodenej, že úver riadne
vyplatí, s čím poškodená súhlasila, následne dňa 8.8.2016 prišla obžalovaná za poškodenou do
A. aj so zástupcami veriteľa - spoločnosti ALTERING, s.r.o., Malacky, s ktorými išla k notárovi do

Liptovského Mikuláša, kde poškodená požiadala obžalovanú, ktorej dôverovala, aby skontrolovala
predložené písomnosti, ktoré mala podpísať, obžalovaná ju ubezpečila, že písomnosti sú v poriadku a
následne poškodená podpísala s uvedenou spoločnosťou Zmluvu o úvere č. 15/16, bez toho, aby si ju
predtým prečítala, na jej základe bol veriteľom poskytnutý úver v skutočnosti vo výške až 3 500,- eur,
úverové prostriedky boli poukázané na číslo účtu IBAN: H., ktorý je účtom K. C. - syna obžalovanej,
a súčasne tým istým spôsobom v ten istý deň podpísala Zmluvu o záložnom práve č. 15/16 na vyššie
špecifikované nehnuteľnosti, následne v dňoch 5.9.2016 a 19.9.2016 pod zámienkou zníženia úroku z

vyššie uvedeného úveru obžalovaná požiadala poškodenú, aby podpísala ďalšie písomnosti, pričom jej
zamlčala, že
v skutočnosti sa jedná o dodatky k vyššie uvedenej zmluve o úvere so spoločnosťou ALTERING, s.r.o.,
Malacky, na základe ktorých bol predmetný úver navýšený o ďalšie sumy 4 500,- eur a 6 000,- eur, ktoré
boli poukázané opäť na účet K. C. IBAN: H., následne dňa 4.10.2016, s cieľom získať neoprávnený
majetkový prospech opäť pod zámienkou zníženia úroku z vyššie uvedeného úveru, obžalovaná
požiadala poškodenú, aby u notárky v Liptovskom Mikuláši - JUDr. Viery Hamorskej podpísala ďalšie

písomnosti k úverovej zmluve z 8.8.2016, pričom jej zamlčala, že v skutočnosti ide o uzavretie Úverovej
zmluvyč.110/16sospoločnosťouDobsonLimit,s.r.o.,Praha(Českárepublika)akoveriteľomadlžníkomI.C.,ktorejpredmetomboloposkytnutieúveruvovýške25000,-eursosplatnosťoujedenmesiac,pričom
časť tohto úveru vo výške 14 000,- eur bola poukázaná na účet č. IBAN: H. spoločnosti ALTERING,
s.r.o., Malacky, z dôvodu vyplatenia skoršieho úveru (číslo zmluvy č. 15/16 a jej dodatkov) a časť úveru

vo výške 11 000,- eur bola poukázaná na účet IBAN: H., ktorého majiteľom je poškodená a disponentom
obžalovaná, ktorý účet na žiadosť obžalovanej zriadila poškodená 4.10.2016, pričom obžalovaná jej
prezentovala, že na tento účet prídu peniaze z pozostalosti, poškodená dôverujúc obžalovanej, bez
prečítania si podpisovaných listín označenú zmluvu
o úvere a zároveň aj zmluvu o záložnom práve na svoje nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo

XXXX J. XXX, k.ú. A., podpísala, sumu 11 000,- eur, ktorá bola na účet pripísaná, obžalovaná z účtu
vybrala v hotovosti toho istého dňa a použila pre svoju potrebu, spravila tak, hoci bola uzrozumená,
že nedisponuje finančnými prostriedkami, z ktorých by uvedený úver v dohodnutej lehote splatila,
čím spôsobila poškodenej I. C. škodu vo výške najmenej 25 000,- eur, pričom v rámci dobrovoľnej
dražby konanej 20.9.2017 (notárska zápisnica JUDr. Zuzany Holčíkovej, sp. zn. N 32/2017), realizáciou
záložného práva bolo vlastnícke právo poškodenej k založeným nehnuteľnostiam prevedené na tretiu

osobu,

t e d a

na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla iného do omylu

a spôsobila tak na cudzom majetku väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l a

pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného

od 6.8.2024 (ďalej len Tr. zák.).

Z a t o j u o d s u d z u j e :

Podľa § 221 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo

výmere 2 (dva) roky, 5 (päť) mesiacov a 2 (dva) dni.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanú zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. per analogiam súd o d k a z u j e dedičov poškodenej I. C., nar. XX.X.XXXX
v L., naposledy bytom A. XXX, zomr. XX.X.XXXX, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie poškodeného D. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/57/2018
zo 16.12.20219 bola obžalovaná A. C. uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zák., s použitím § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 127
ods. 3 Tr. zák., na skutkovom základe, že:

v presne nezistený deň v mesiaci júl 2016 prišla do A. XXX za svojou svokrou - poškodenou I. C., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom A. XXX, s prosbou
o požičanie peňazí vo výške 2 000,- eur, klamlivo jej prezentujúc, že tieto peniaze potrebuje na poplatky
súvisiace s vybavovaním pozostalosti, požiadala poškodenú, aby tieto peniaze získala vo svojom mene
v rámci úveru, ktorý tiež zabezpečí záložným právom k svojim nehnuteľnostiam - rodinný dom č. XXX

a pozemky zapísané na listoch vlastníctva č. XXXX
J. G. XXX, k.ú. A., obec A., okres Liptovský Mikuláš, s prísľubom daným poškodenej, že úver riadne
vyplatí, s čím poškodená súhlasila, následne dňa 8.8.2016 prišla obžalovaná za poškodenou do
A. aj so zástupcami veriteľa - spoločnosti ALTERING, s.r.o., Malacky, s ktorými išla k notárovi do
Liptovského Mikuláša, kde poškodená požiadala obžalovanú, ktorej dôverovala, aby skontrolovala

predložené písomnosti, ktoré mala podpísať, obžalovaná ju ubezpečila, že písomnosti sú v poriadku anásledne poškodená podpísala s uvedenou spoločnosťou Zmluvu o úvere č. 15/16, bez toho, aby si ju
predtým prečítala, na jej základe bol veriteľom poskytnutý úver v skutočnosti vo výške až 3 500,- eur,
úverové prostriedky boli poukázané na číslo účtu IBAN: H., ktorý je účtom K. C. - syna obžalovanej,

a súčasne tým istým spôsobom v ten istý deň podpísala Zmluvu o záložnom práve č. 15/16 na vyššie
špecifikované nehnuteľnosti, následne v dňoch 5.9.2016 a 19.9.2016 pod zámienkou zníženia úroku z
vyššie uvedeného úveru obžalovaná požiadala poškodenú, aby podpísala ďalšie písomnosti, pričom jej
zamlčala, že
v skutočnosti sa jedná o dodatky k vyššie uvedenej zmluve o úvere so spoločnosťou ALTERING, s.r.o.,

Malacky, na základe ktorých bol predmetný úver navýšený o ďalšie sumy 4 500,- eur a 6 000,- eur, ktoré
boli poukázané opäť na účet K. C. IBAN: H., následne dňa 4.10.2016, s cieľom získať neoprávnený
majetkový prospech opäť pod zámienkou zníženia úroku z vyššie uvedeného úveru, obžalovaná
požiadala poškodenú, aby u notárky v Liptovskom Mikuláši - JUDr. Viery Hamorskej podpísala ďalšie
písomnosti k úverovej zmluve z 8.8.2016, pričom jej zamlčala, že v skutočnosti ide o uzavretie Úverovej
zmluvyč.110/16sospoločnosťouDobsonLimit,s.r.o.,Praha(Českárepublika)akoveriteľomadlžníkom

I.C.,ktorejpredmetomboloposkytnutieúveruvovýške25000,-eursosplatnosťoujedenmesiac,pričom
časť tohto úveru vo výške 14 000,- eur bola poukázaná na účet č. IBAN: H. spoločnosti ALTERING,
s.r.o., Malacky, z dôvodu vyplatenia skoršieho úveru (číslo zmluvy č. 15/16 a jej dodatkov) a časť úveru
vo výške 11 000,- eur bola poukázaná na účet IBAN: H., ktorého majiteľom je poškodená a disponentom
obžalovaná, ktorý účet na žiadosť obžalovanej zriadila poškodená 4.10.2016, pričom obžalovaná jej

prezentovala, že na tento účet prídu peniaze z pozostalosti, poškodená dôverujúc obžalovanej, bez
prečítania si podpisovaných listín označenú zmluvu
o úvere a zároveň aj zmluvu o záložnom práve na svoje nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo
XXXX J. XXX, k.ú. A., podpísala, sumu 11 000,- eur, ktorá bola na účet pripísaná, obžalovaná z účtu
vybrala v hotovosti toho istého dňa a použila pre svoju potrebu, spravila tak, hoci bola uzrozumená,

že nedisponuje finančnými prostriedkami, z ktorých by uvedený úver v dohodnutej lehote splatila,
čím spôsobila poškodenej I. C. škodu vo výške najmenej 25 000,- eur, pričom v rámci dobrovoľnej
dražby konanej 20.9.2017 (notárska zápisnica JUDr. Zuzany Holčíkovej, sp. zn. N 32/2017), realizáciou
záložného práva bolo vlastnícke právo poškodenej k založeným nehnuteľnostiam prevedené na tretiu
osobu.

Za tento trestný čin bola obžalovaná odsúdená podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 5 Tr. zák.
na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. per analogiam súd dedičov poškodenej I. C., zomr. XX.X.XXXX, s nárokom
na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie obžalovaná. V písomných dôvodoch odvolania
prostredníctvom svojho obhajcu uviedla, že popiera, že by mala úmysel poškodenú uviesť do omylu
a spôsobiť jej škodu na majetku. Z tohto dôvodu nie je naplnená subjektívna stránka trestného činu
podvodu. Síce popiera, že by poškodenej hovorila o úvere nepravdu, ale nemožno opomenúť fakt,
že poškodená mala viacero možností sa oboznámiť s podmienkami poskytnutia úverov. Na úverových

zmluvách je hneď na prvej strane tučným písmom uvedená výška úveru. Na oboznámenie sa s touto
skutočnosťou sa od poškodenej vyžadovala elementárna opatrnosť, nebolo potrebné čítať nejakú dlhú
náročne formulovanú zmluvu, ktorú by poškodená mala problém pochopiť. Taktiež lehota splatnosti
je uvedená hneď na prvej strane. V tejto súvislosti poukázala na výpovede svedkov L. M. a N. F.,
ktorí potvrdili, že poškodená bola dôsledne oboznámená s podmienkami úverovej zmluvy. Súd týmto

výpovediam neprikladal veľký význam. Spochybnil ich všeobecným tvrdením, že je prirodzené, že
svedkovia budú vypovedať spôsobom, podľa ktorého si všetky povinnosti s uzavretím zmluvy riadne
splnili. Takýmto spôsobom by však bolo možné spochybniť akéhokoľvek svedka, obžalovaného, či
poškodeného. Aj u poškodenej možno povedať, že je prirodzené, že bude vypovedať tak, aby jej bola
škoda nahradená. V tejto súvislosti poukázala na konfrontáciu medzi poškodenou a svedkom L. M.,

kde svedok zotrval na tvrdeniach, že poškodená bola dôsledne oboznámená s úverovými zmluvami,
aj s ich rizikami, aj s tým, že v prípade nesplatenia úverov môže ísť jej nehnuteľnosť do dražby.
Poškodená sa vyjadrila tak, že všetko, čo svedok povedal, je pravda, akurát nevedela o tom, že
ide o úver vo výške 25 000,- eur. Asi nepočula, čo jej svedok hovoril, bola si istá, čo jej povedalaobžalovaná, že ide o poníženie úrokov. Z uvedeného vyplýva, že poškodená potvrdila, že zo strany
sprostredkovateľa úveru bola oboznámená so všetkými podmienkami jeho poskytnutia. Záver súdu
o nedôveryhodnosti svedka M. tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže jeho tvrdenia potvrdila

samotnápoškodená.Súdpriposúdenívinyvychádzalibazvýpovedípoškodenej,ktorávšakvypovedala
rozdielne pri jednotlivých výpovediach v niektorých podstatných veciach. Zdôraznila, že poškodenej
minimálne pri podpise dodatku č. 2 k prvej úverovej zmluve a druhej úverovej zmluve muselo byť zrejmé,
že nemôže ísť o poníženie úrokov, keďže úver mal byť už splatený. Taktiež nepresvedčivo vyznieva
tvrdenie poškodenej, že úver mala splácať obžalovaná, o ktorej finančných problémoch nevedela. Na

konci výsluchu dňa 23.2.2018 poškodená povedala, že si spomína, že obžalovaná jej spomínala niečo
so sociálkou, a to už pred prvým úverom. Poškodená tiež potvrdila, že obžalovanej finančne vypomáhala
a šekmi jej posielala peniaze. Aj spomínané platby peňazí poškodenou v čase pred poskytnutím prvého
úveru i po ňom, ktoré preukazujú aj ústrižky poštových poukážok, vyvracajú tvrdenie poškodenej, že
obžalovaná tvrdila, že má dosť peňazí. Ak by ich bola mala dosť, nebola by potrebovala peniaze od
poškodenej. Namieta tiež použitie kvalifikačného znaku spáchania zločinu podvodu na chránenej osobe

(osobe vyššieho veku). V tejto súvislosti poukázala na to, že len samotná skutočnosť, že poškodená bola
osobou vyššieho veku, ešte neodôvodňuje aplikáciu § 139 písm. e) Tr. zák. Najvyšší súd SR v rozsudku
2Tdo/65/2013 uviedol, že na aplikáciu § 139 písm. e) Tr. zák. sa vyžaduje, aby páchateľ vyšší vek
poškodenéhospájalsjehomenšímodporomaleboslabšouodvetou,aleboumocnenímúčinkutrestného
činu voči poškodenému, prípadne s inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie

páchateľa spáchať trestný čin. Takáto subjektívna súvislosť však v tomto prípade preukázaná nebola.
Ak aj komunikovala s poškodenou ohľadom poskytnutia peňazí, nebolo to z dôvodu, že bola osobou
vyššiehoveku,alepreto,žebolamatkoujejdruha,neskôrmanžela.Tiežnamieta,ževpriebehusúdneho
konania bolo závažným spôsobom porušené jej právo na obhajobu. Na pojednávaní v septembri 2019
požiadala súd o ustanovenie obhajcu z dôvodu, že nemá dostatok prostriedkov na úhradu trov obhajoby.

Súd jej ustanovil obhajcu a zároveň odovzdal alebo zaslal formulár na deklarovanie svojich príjmov. Dňa
9.10.2019 sa hlavné pojednávanie neuskutočnilo, do termínu ďalšieho hlavného pojednávania vyplnený
formulár na súd doručený nebol, hoci ho prostredníctvom svojej sestry odoslala. Na pojednávaní
konanom dňa 13.11.2019 ju predseda senátu upozornil, že doposiaľ nebol súdu doručený uvedený
formulár, na čo ona uviedla, že bol odoslaný

vo štvrtok alebo v piatok predchádzajúceho týždňa. Napriek tomu súd ďalej konal s ustanoveným
obhajcom, ktorý ešte 25.11.2019 podal na súd návrh na vykonanie dôkazov. Avšak vo štvrtok
12.12.2019 bolo obhajcovi aj jej osobe doručené zrušenie ustanoveného obhajcu, pričom najbližšie
hlavné pojednávanie bolo nariadené na 16.12.2019. V danej situácii ako matka troch detí nemala dosť
času zohnať dostatok prostriedkov na to, aby zaplatila zvoleného obhajcu, keďže nemala dostatočné

prostriedky na úhradu trov obhajoby. Pokiaľ by jej súd nevyhovel, žiadala, aby jej poskytol dostatok
času na získanie peňažných prostriedkov na úhradu trov obhajoby a za týmto účelom odročil hlavné
pojednávanie. Súd však týmto návrhom nevyhovel a dňa 16.12.2019 pojednával a rozhodol bez obhajcu.
Od hlavného pojednávania jej súd nijako neavizoval, že je s preukázaním jej majetkových pomerov
problém. To, samozrejme, nebol povinný spraviť, ale nie je zrejmé, prečo

so zrušením obhajcu čakal až do 9.12.2019. Keďže nedoručenie formuláru jej oznámil
na hlavnom pojednávaní 13.11.2019, pričom ona tvrdila, že bol odoslaný vo štvrtok 7.11.2019 alebo
v piatok 8.11.2019, musel už okolo 2011.2019 vedieť, že formulár doručený nebol. Nič mu nebránilo
v poslednej dekáde novembra zrušiť ustanovenie obhajcu, čím by jej poskytol dostatok času na
vyriešenie vzniknutej situácie. Takto však na toto riešenie mala dva pracovné dni. Vzhľadom na štádium

trestného konania a jej majetkové pomery tak nebolo reálne, aby si zvolila obhajcu. Pokiaľ ona dňa
12.12.2019 požiadala o ustanovenie obhajcu s poukazom na § 40 ods. 2 Tr. por., súd nemôže žiadneho
obžalovaného ignorovať len z dôvodu, že pri predchádzajúcej žiadosti nepreukázal svoje príjmy. Jednak
mu to neumožňuje zákon a zároveň od posledného ustanovenia obhajcu z majetkových dôvodov
môže dôjsť k zmene pomerov na strane obvineného, čo musí súd zohľadniť. Keďže sudca jej obhajcu

neustanovil, závažným spôsobom porušil jej právo na obhajobu. Ďalším procesným pochybením
predsedu senátu bolo nekonanie o námietke zaujatosti, ktorú voči nemu vzniesla podaním zo dňa
7.11.2019. Pokiaľ predseda senátu o námietke zaujatosti rozhodol podľa § 32 ods. 6 Tr. por. tak, že
onámietkenekonal,malpoužiťreštriktívnyvýkladuvedenéhoustanoveniaamalvzáujmezachovaniajej
práv na spravodlivý proces nechať o vznesenej námietke rozhodnúť senát s možnosťou prieskumu tohto

rozhodnutiasúdomdruhéhostupňa.Nemožnosúhlasiťanisnázorompredsedusenátu,ževkonanípred
súdom nemožno vzniesť námietku zaujatosti prokurátora z dôvodu rovnosti strán v konaní. Samozrejme,
o tejto námietke nemal rozhodovať súd, ale i v dôsledku nekonania o námietke zaujatosti prokurátora,
považuje konanie za nezákonné. Podľa jej názoru v konaní bola porušená zásada rovnosti strán inýmspôsobom, a to pri výsluchu svedka D. C.. Zdôraznila, že prokurátor v obžalobe nenavrhol vykonať jeho
výsluch. Trestný poriadok síce umožňuje súdu odmietnuť vykonať dôkazy v prípade ich oneskoreného
návrhu iba v prípade obvineného, avšak vzhľadom na zásadu rovnosti strán by súd mal odmietnuť

vykonať taký dôkaz, o ktorom prokurátor vedel už v čase podania obžaloby, čo je v tomto prípade
výsluch svedka D. C.. Naproti tomu súd odmietol vykonať dôkazy navrhnuté obžalovanou. Je síce
právom súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, avšak tým, že návrhu prokurátora na výsluch svedka
D. C. napriek jeho oneskorenému podaniu vyhovel, ale včasným návrhom obžalovanej nie, čím porušil
zásadu rovnosti strán konania pred súdom. Je toho názoru, že trestné oznámenie i následné výsluchy

poškodenej sú len prejavom snahy jej bývalého manžela D. C. pomstiť sa jej a dostať ju do výkonu trestu
odňatia slobody. V závere uviedla, že popiera, že by sa skutok stal tak, ako je uvedené v rozsudku.
Namieta naplnenie objektívnej aj subjektívnej stránky trestného činu podvodu, porušenie svojho práva
na obhajobu a zásady rovnosti strán konania pred súdom, ako aj iné procesné pochybenia, ktoré mali
za následok nezákonnosť rozsudku. Obhajca obžalovanej zdôraznil, že kvalifikačný znak ustanovenia §
139 ods. 2 Tr. zák. nevyplýva zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, ani z jeho odôvodnenia. Uviedol

tiež, že v prejednávanej trestnej veci by sa mal uplatniť v prospech obžalovanej princíp ultima ratio.
Obžalovaná navrhla, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že ju spod
obžaloby oslobodí.

Proti rozsudku podal odvolanie aj poškodený D. C., ktoré bližšie písomne neodôvodnil.

Treba stručne pripomenúť, že Krajský súd v Žiline uznesením, sp. zn. 3To/50/2020
zo 7.10.2021 o odvolaniach obžalovanej a poškodeného rozhodol tak, že ich ako nedôvodné zamietol
podľa § 319 Tr. por. Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/50/2020 zo 7.10.2021, ako
aj konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, podala obžalovaná A. C. (po podaní dovolania si
zmenila priezvisko na C.) dovolanie.

Na základe dovolania podaného obžalovanou Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, sp. zn.
1Tdo/56/2022 z 20.3.2024 postupom podľa § 386 ods. 1 Tr. por. rozhodol, že z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. bol uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/50/2020 zo
7.10.2021 porušený zákon v ustanoveniach § 319 Tr. por., § 221 ods. 3 písm. d) Tr. zák., § 139 ods. 1
písm. e), ods. 2 Tr. zák., § 127 ods. 3 Tr. zák. Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. bolo uznesenie Krajského súdu

vŽiline,sp.zn.3To/50/2022zodňa7.10.2021zrušené,akoajďalšierozhodnutianazrušenérozhodnutie
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 388
ods. 1 Tr. por. Krajskému súdu v Žiline bola vec prikázaná, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol. Podľa § 380 ods. 2 Tr. por. bolo rozhodnuté o tom, že obžalovaná sa neberie
do väzby.

Krajský súd v Žiline v konaní nasledujúcom po zrušení dovolaním napadnutého uznesenia opätovne
na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutéhorozsudku,akoisprávnosťpostupukonania,ktorémupredchádzalo.Malpritomnazreteliaj
povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovanej A. B., predtým C., je čiastočne dôvodné
a odvolanie poškodeného D. C. nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy

obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

K výroku o vine

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanej,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jej prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútornéhopresvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchala obžalovaná A. B. (predtým C.). V tomto smere okresný súd veľmi
výstižne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov
a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovanej. Na takomto základe potom okresný

súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody
napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu
prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne
a erudované dôvody, na ktorých senát okresného súdu založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Podstata podvodného konania obžalovanej spočíva v tom, že predstierala pred poškodenou, že splatí

úver,hocisimuselabyťvedomá,žejejnepriazniváfinančnísituácianeumožňujesplatiťúverapriďalších
zmluvných vzťahoch zavádzala, že ide o znižovanie úroku z úveru, čo bolo v rozpore s realitou, keďže
úver sa navýšil až na 25.000,- eur. Vo svetle všetkých okolností prípadu je zrejmé, že jedinou osobou,
ktorá mala a mohla mať záujem
na získaní predmetných úverov, bola obžalovaná. Uvedenému záveru nasvedčuje zistenie, že bola to

práve obžalovaná, ktorá požiadala poškodenú o získanie peňazí prostredníctvom úverov, v prípade
ktorých zmluvnou stranou na pozícii dlžníka bola poškodená a bola aktívna pri zabezpečení veriteľa
poskytujúce úver, tiež prísľub obžalovanej, že úver splatí ona a tiež zistenie, že úverové prostriedky boli
v skutočnosti poukázané v prospech obžalovanej, či už
na účet jej neplnoletého syna (ku ktorému mala dispozičné oprávnenie), resp. peňažné prostriedky

získala od poškodenej bezprostredne po ich výbere z účtu poškodenej, ku ktorému mala tiež dispozičné
oprávnenie.Nadruhejstraneniejedanýžiadnyrozumnýdôvodpretvrdenie,žebolatopoškodená,ktorá
mala záujem získať úver a splácať ho. Tvrdenie obžalovanej, že poškodená mala splácať úver, nemá
oporu nielen vo vykonanom dokazovaní, ale je aj v rozpore so zásadami logického úsudku. Je predsa
nelogické, aby poškodená, ktorá žiadnym spôsobom neparticipovala na čerpaní úverových prostriedkov,

chcela splácať úver. Už len nastavené zmluvné podmienky spočívajúce v povinnosti poškodenej zaplatiť
25.000,- eur do jedného mesiaca svedčia o tom, že poškodená ako poberateľka starobného dôchodku
nebola a nemohla byť schopná ich dodržať, obzvlášť v situácii, keď nad ňou visela reálna hrozba straty
vlastníckeho práva k rodinnému domu založeného na zabezpečenie úveru v prípade jeho nesplácania,
čím by sa poškodená pripravila „o strechu nad hlavou“. Naviac sama bola zaťažená dlhmi z iných

záväzkových vzťahov, čo len podporuje záver súdu, že s úverom ako takým, jeho čerpaním a splácaním
poškodená nemala nič spoločné.

Nepochybne platí zásada, že každý má pri ochrane svojho vlastníckeho práva postupovať s náležitom
opatrnosťou. Poškodená pri podpísaní jednotlivých zmlúv sa v plnom rozsahu v duchu tejto zásady

neriadila, pretože sama sa riadne nepresvedčila pred podpisom zmlúv, aký je ich obsah. Konanie
poškodenej, ktorá pristúpila k uzavretiu úverových zmlúv a nadväzujúcich zmlúv o zriadení záložného
práva, je možné vysvetliť až takmer bezhraničnou dôverou, ktorú prechovávala poškodená ku
obžalovanej. Poškodená dôverujúc obžalovanej si preverila „výhodnosť“ predmetných zmlúv práve
prostredníctvom obžalovanej, ktorá ich odobrila. Poškodená tak verila, že ďalšie zmluvné úpravy súvisia

so znižovaním úrokov. Najvýstižnejšie vyjadruje vzťah medzi obžalovanou a poškodenou výpoveď
svedkaM.,ktorýoskutkovýchokolnostiachpodpisuzmlúvdoslovapovedal:„PaniI.nemalanikdyotázky,
vždy sa pozrela na pani A., tá jej kývla a podpísalo sa. Presne takisto prebiehali aj ďalšie stretnutia.“
Obžalovaná zneužila dôverčivosť a ochotu poškodenej pomôcť a dopustila sa vyššie opísaného konania
sledujúc zištný motív.

Za uvedenie do omylu je možné považovať aj konanie páchateľa, ktorý k tomu, aby sa obohatil, vytvoril
situáciu zámerne vyvolávajúcu u poškodeného pocit dôvery, ktorú potom páchateľ zneužil napr. tým, že
neinformoval poškodenú o podstatných okolnostiach určitej majetkovej dispozície, pokiaľ pod vplyvom
dôverčivosti vyvolanej páchateľom a pri neznalosti zámeru páchateľa mu poškodený umožnil alebo sámuskutočnil transakciu na úkor vlastného majetku. To platí najmä za situácie, ak je poškodený vyššieho
veku či psychicky alebo mentálne oslabený a na rozdiel od páchateľa neskúsený v danom odbore alebo
z iného dôvodu neschopný domyslieť dôsledky svojho konania (uznesenie Najvyššieho súdu Českej

republiky z 27. 2. 2018, sp. zn. 8Tdo/97/2018). Uvedené závery označeného rozhodnutia sú v plnom
rozsahu použiteľné na súdený prípad.

Z výpovede svedkov F. a M. vyplynulo, že poškodená bola riadne oboznámená s podmienkami
úverových zmlúv, ako aj s prípadnými následkami nesplácania úveru. V súvislosti s obsahom ich

výpovede je prirodzené, že budú vypovedať spôsobom, podľa ktorého si všetky povinnosti v súvislosti
s uzavretím zmluvy ako zástupca veriteľa, resp. sprostredkovateľ obchodu riadne splnili. Je však
potrebné uviesť, že zo strany veriteľa nemohla byť náležitým spôsobom pred uzavretím zmluvy overená
schopnosť poškodenej splácať úver, najmä posledný v sume 25.000,- eur pri zohľadnení jej starobného
dôchodku ako jediného príjmu a súčasne zmluvnej povinnosti vyplatiť úver do jedného mesiaca, čo
bolo v prípade poškodenej nemožné. Uvedená skutočnosť má nie nepodstatný význam na posúdenie

dôveryhodnosti výpovedí uvedených svedkov.

Obhajoba obžalovanej je postavená na tvrdení, že poškodená od začiatku vedela o nepriaznivej
finančnej situácii obžalovanej, napriek tomu sa rozhodla jej pomôcť. Poškodená priznala, že obžalovanej
zasielala peňažné prostriedky v období pred aj po uzavretí zmlúv a v tomto smere vysvetlenie

poškodenej, že obžalovanej chcela pomôcť je presvedčivé a zodpovedá významu hodnôt, na ktorých
je staršia generácia vychovaná. U osôb vyššieho veku je prítomná vyššia miera ochoty pomôcť
druhým ľuďom, s ktorou nie je spojený žiadny zištný motív. Skutočnosť, že poškodená takto pomáhala
poškodenej, však neznamená, že mala vedomosť o jej skutočnej finančnej situácii, dlhoch, exekúciách.
Je len ťažko predstaviteľné, že poškodená poznajúc výraznú nepriaznivú finančnú situáciu obžalovanej,

by sa rozhodla jej pomôcť prijatím záväzku splatiť úver, ktorého výška niekoľkonásobne prevyšuje
zárobkové a majetkové možnosti poškodenej. Z dôkazov, ktoré boli vykonané
na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že nebolo v schopnostiach obžalovanej už v čase vzniku,
resp. splatnosti záväzku splniť si záväzok smerujúci k vráteniu peňažných prostriedkov. Uvedenú
skutočnosťmalsúdpreukázanúčiastočnevýpoveďouobžalovanej,ktorápriznalanedostatokpeňažných

prostriedkov v rozhodnom období, ako aj listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že bola zaťažená
viacerými exekúciami. Podvodný úmysel je tiež daný tým, že po uzavretí zmlúv poškodenou sa ani
nezaujímala o splácanie úveru a dokonca nabádala poškodenú, aby nepreberala písomnosti v čase
dražby nehnuteľnosti predstierajúc, že ide len o omyl a všetko sa dá do poriadku.

Niet pochýb o tom, že obžalovaná v čase vzniku, resp. splatnosti záväzku splácať úver nedisponovala
príjmomrelevantnýmpreuspokojenienárokuveriteľa,naopakbolazaťaženáexekúciamianesplatenými
dlhmi, preto si musela byť vedomá toho, že svoj záväzok vrátiť veriteľovi peniaze nesplní. Tým
poškodenú uviedla do omylu v úmysle seba obohatiť, keďže po uzavretí úverových zmlúv vylákala od
poškodenej poskytnuté úverové peňažné prostriedky. Tvrdenie obžalovanej, že časť z takto získaných

prostriedkov vyplatila poškodenej, nebolo podporené žiadnym dôkazom.

Obžalovaná konala v priamom úmysle, pretože vyššie uvedeným spôsobom chcela porušiť záujem
chránený Trestným zákonom, ktorým je ochrana vlastníckeho práva.

Z vyššie uvedených skutkových zistení tak vyplýva, že vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich priamych a
nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby
spáchala obžalovaná. Z týchto dôkazov potom možno vyvodiť len jediný záver o tom, že skutok spáchala
obžalovaná a vylúčiť tým možnosť prijatia iného záveru.“

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech

obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže

sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané

dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovanej.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako pokračovacieho zločinu podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 127
ods. 3 Tr. zák. však podľa názoru krajského súdu nezodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa
v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa

vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Krajský súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že právna kvalifikácia podľa § 221 ods. 3 písm. d) Tr.
zák. sa odvíja od skutočnosti, že čin bol spáchaný na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. ods. 1 Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie dieťa, tehotná žena, blízka osoba, osoba
vyššieho veku, chorá osoba, osoba požívajúca ochranu podľa medzinárodného práva, verejný činiteľ
alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené
na základe zákona alebo svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ.

Podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako
šesťdesiat rokov.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Podľa ustálenej rozhodovacej prace (R 117/2014) zavinenie vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby a podmienky použitia kvalifikačného pojmu chránená osoba (osoba
vyššieho veku), je ďalšou osobitnou podmienkou okrem použitia § 18 Tr. zák., aby bol naplnený
kvalifikačný pojem chránenej osoby. Spočíva v súvislosti spáchania trestného činu s vekom chránenej

osoby. Táto súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne. Vyžaduje
sa, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť spájal s menším
odporom alebo menšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému
alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.
Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových

záveroch, t.j. v samotnom skutku odsudzujúceho rozsudku. V prejednávanej veci v skutkovej vete
rozsudku nie sú uvedené také skutkové okolnosti, ktoré by zodpovedali právnej kvalifikácii ustálenej
prvostupňovým súdom. Daný skutok preto zodpovedá len pôvodnej právnej kvalifikácii v zmysle podanej
obžaloby, teda podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Zároveň treba uviesť, že pre posúdenie skutku ako trestného činu podvodu podľa
§ 221 Tr. zák. sa po subjektívnej stránke vyžaduje, aby bolo preukázané, že páchateľ konal už od
začiatku s úmyslom iného poškodiť a seba lebo iného na škodu cudzieho majetku obohatiť, pričom z tejto
pohnútky uvedie niekoho do omylu alebo niečí omyl využije.

Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel. Bude stačiť aj úmysel eventuálny (§ 15 písm. b/ Tr.
zák.). Zavinenie ako podstatná zložka subjektívnej stránky trestného činu je vybudovaná na zložke
vedomostnej (intelektuálnej) a zložke vôľovej. Vôľovou zložkou sa rozumie predovšetkým chcenie, ale
aj uzrozumenie. Zavinenie je vnútorný, psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného
činu a vzťahuje sa na porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, spôsobom

uvedeným v tomto zákone. Vzťahuje sa
na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej
podstaty trestného činu. Zavinenie sa vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov skutok,čin. K subjektívnej stránke patrí ako fakultatívny znak nepochybne aj motív konania páchateľa, ktorý
predstavuje vnútorný podnet vedúci páchateľa k rozhodnutiu spáchať trestný čin.

Okresný súd sa týmito úvahami vo vzťahu k súdenému trestnému činu dôsledne riadil a jeho závery,
že zistil zavinenie obžalovanej, sú správne. Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, zistil
u obžalovanej zavinenie podľa § 15 písm. a) Tr. zák., t.j. spáchanie prečinu podvodu podľa § 221 ods.
1, ods. 2 Tr. zák. v priamom úmysle.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaná primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa

a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná odvolanie založila aj na
opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jej námietkami,
skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú
žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie
veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní –
v prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil,

že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže
napadnutýrozsudokzrušiťlenpreto,žeodvolateľnazákladesvojhopresvedčeniahodnotítieistédôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným s ostatnými
dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský súd
neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná
za vhodný, a teda i tvrdeniami, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pravdivosť tvrdení obžalovaného je

však potrebné vyvrátiť procesne relevantnými dôkazmi a zistením skutkového stavu veci, o ktorom nie
sú pôvodné pochybnosti a ktoré zároveň vyvracajú výpoveď a obhajobu obžalovaného.
Je pochopiteľné, že obžalovaná popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo
hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom
aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu – svoju. Preto je vždy

v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc
úplnej pravdivosti“. Ani krajský súd neuveril tvrdeniam obžalovanej, že poškodená sa jej sama ponúkla,
že zoberie nejaký úver, ktorý bude splácať ona, keďže vedela o jej nepriaznivej finančnej situácii. Takto
jej poškodená sama chcela pomôcť. Celé je to len pomsta zo strany syna poškodenej D. C.. Uvedené
tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vpredmetnejveciobhajoba,atoaniprivýraznejsnahe,nepreukázala,žebypoškodenáI.C.vypovedala
nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného skutku a že poškodená chcela úmyselne
nepravdivými informáciami privodiť trestné stíhanie obžalovanej. Výpovede obžalovanej v okolnostiach
danej veci aj krajský súd vyhodnotil ako nedostatočne spôsobilé na preukázanie jej neviny. Podľa

názoru odvolacieho súdu poškodená presvedčivo usvedčuje obžalovanú zo spáchania súdeného
skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť jej výpovedí.
Podľa zistení krajského súdu poškodená nemala žiaden relevantný dôvod obžalovanú krivo obviňovať.
Prvostupňový súd dostatočne podrobne vyhodnotil aj vierohodnosť svedkyne poškodenej v kontextes ďalšími dôkazmi, najmä svedeckými výpoveďami L. M. a N. F., predmetnými úverovými zmluvami
a ďalšími vykonanými listinnými dôkazmi.

Obžalovaná svoju svokru uviedla do omylu, pričom poškodená vzhľadom na svoj vek ani pri zvýšenej
opatrnosti nemohla rozpoznať, že je uvádzaná do omylu. Obžalovanej sa u poškodenej podarilo vytvoriť
klamný dojem o jej úprimnom vzťahu k nej. Poškodená doslova uviedla, že obžalovanej verila všetko.
Jej dôveru si získala tak, že jej kosila, bola
ku nej taká milá, že jej verila viac ako svojmu synovi. Dokonca jej obžalovaná povedala, že jej bude

pomáhať, aj keď nebude žiť s jej synom, čím mala poškodenú utvrdiť v presvedčení, že z jej strany ide
skutočne o seriózne vzťahy. Skutočnosť, že poškodená bezhranične dôverovala obžalovanej, vyplynulo
aj z výpovede svedka L. M., ktorý potvrdil, že obžalovaná bola prítomná vždy pri podpisoch zmlúv, pričom
poškodená sa vždy pozrela
na obžalovanú, tá jej prikývla a podpísalo sa. Doslova uviedol, že poškodená by podpísala aj prázdny
papier. Ona tak verila, že sa to bude splácať. Poškodená tiež uviedla, že obžalovaná jej pred uzavretím

úverových zmlúv všeličo navravela, napr. že potrebuje peniaze na poplatky na pozostalosť do Talianska
po svokre, že bude stačiť 400,- eur, potom že úver bude 2 000,- eur na dedičské konanie, že má
zablokovaný účet, že treba nejaké papiere. Je nesporným faktom, že obžalovaná práve na základe
takej umelo vytvorenej povesti, že má k poškodenej úprimný a vrúcny vzťah, vylákala od nej podpisy
na úverových zmluvách. Svedok L. M. potvrdil, že reálny záujem na uzavretí zmlúv mala obžalovaná.

Uvedenie poškodenej do omylu malo určitý základ aj v tom, že keď obžalovaná od poškodenej vylákala
podpisy
na úverových zmluvách a prevzala peniaze z úverových zmlúv, nedala poškodenej
do dispozície žiadne zmluvy. Keď poškodenej z katastra nehnuteľností prišlo oznámenie, že jej rodinný
dom je založený, a túto skutočnosť oznámila obžalovanej, táto ju opäť ubezpečovala, že všetko je

v poriadku, že je to omyl, že sa nemá báť, že nemá preberať poštu. Poškodená, ako osoba vyššieho
veku, obžalovanej uvedené informácie opäť uverila, nakoľko obžalovanej tak dôverovala, že nemala
pochybnosti o tom, že obžalovaná hovorila pravdu, že je všetko v poriadku.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že okresný súd mal o námietke zaujatosti, ktorú vzniesla

voči predsedovi senátu, konať, krajský súd poukazuje na nasledovné skutočnosti.

Vznesenounámietkouzaujatostisavzásaderozumiekaždépodaniestranytrestnéhokonania,zktorého
priamo alebo implicitne vyplýva žiadosť (návrh) tejto strany trestného konania o vylúčenie konkrétneho
subjektu z vykonávania úkonov trestného konania (resp. žiadosť, aby v predmetnej veci rozhodoval,

vykonával úkony trestného konania iný subjekt), a to bez ohľadu na dôvody v tomto podaní uvádzané,
t.j. bez ohľadu na dôvodnosť takejto žiadosti (návrhu) o vylúčenie.

Po vznesení námietky zaujatosti stranou konania je ďalší procesný postup rozhodujúceho orgánu
závislý od dôvodov, na ktorých je námietka zaujatosti založená, ako i včasnosti jej podania, po posúdení

a zvážení čoho môže a zároveň je povinný rozhodujúci orgán dospieť len k jednej z nasledujúcich
dvoch alternatív, a to po prvé, že o vznesenej námietke zaujatosti z dôvodov uvedených v § 32 ods. 6
Tr. por. sa nekoná (t.j. príslušný rozhodujúci orgán sa ňou vôbec nezaoberá a nevydáva o nej žiadne
rozhodnutie), ktorá skutočnosť musí byť tomu, kto námietku zaujatosti vzniesol, oznámená a zároveň
musí byť i procesne fixovaná – zachytená vo forme zápisnice. Len v opačnom prípade, t.j. v prípade

zistenia, že sa nejedná o žiaden prípad uvedený v § 32 ods. 6 Tr. por., o vznesenej námietke zaujatosti
príslušný orgán (§ 32 ods. 2, ods. 3 Tr. por.) koná, t.j. vydá uznesenie, ktorým rozhodne o (ne)vylúčení
namietaného subjektu z vykonávania úkonov trestného konania.

V danom prípade obžalovaná odôvodnila vznesenie námietky zaujatosti tým, že predseda senátu C.

O. P. nad rámec svojich pracovných kontaktov sa stretáva s príslušníkom PZ pracujúcim v Liptovskom
Mikuláši, ktorý je synovec (bratovým synom) a krstným otcom nebohej poškodenej I. C. a bratrancom
jej syna D. C.. Predseda senátu s ním pravidelne chodí na dovolenky a spolu s ním športuje.

Podľa § 32 ods. 6 Tr. por. o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre

ktoréužrazbolootakejnámietkerozhodnuté,aleboktoránebolavznesenábezodkladnepodľa§31ods.
4, alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke,
ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.Z citovaného zákonného ustanovenia, účelom ktorého je zamedzovanie aktivitám
zo strany strán trestného konania zapríčiňujúcich zbytočné a v mnohých prípadoch výrazné prieťahy
v trestnom konaní, vyplývajú nasledovné štyri prípady, kedy sa rozhodujúci orgán námietkou zaujatosti

vznesenou stranou konania nezaoberá a nevydáva o nej žiadne meritórne rozhodnutie:
1/ ak ide o duplicitnú námietku – t.j. námietku založenú na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo
o námietke rozhodnuté, alebo
2/ ak zistí, že námietka bola vznesená oneskorene – t.j. nebola vznesená bezodkladne – bez meškania,
len čo sa strana trestného konania o dôvodoch vylúčenia dozvedela (§ 31 ods. 4 Tr. por.), alebo

3/ ak dôvodom námietky je výlučne len procesný postup súdu v konaní (medzi ktorý patrí napr. i spôsob
vedenia hlavného pojednávania, (ne)akceptovanie návrhov obžalovaného na doplnenie dokazovania),
alebo
4/ ak je námietka zaujatosti založená na iných dôvodoch ako dôvodoch vylúčenia podľa § 31 Tr. por. – t.j.
ak namietajúci subjekt odôvodňuje vznesenie námietky zaujatosti inými dôvodmi ako sú tie, ktoré zákon
na vylúčenia namietaného subjektu z vykonávania úkonov trestného konania vyžaduje a predpokladá.

Trestný poriadok v § 31 ods. 1 až 3 Tr. por. ako dôvody vedúce k vylúčeniu tam konkretizovaných
subjektov taxatívnym spôsobom uvádza len tri skupiny dôvodov, a to:
a/ existenciu pomeru namietaného subjektu uvedeného v § 31 ods. 1 Tr. por. k prejednávanej veci alebo
k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, k zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
k inému orgánu činnému v tomto trestnom konaní, alebo

b/ bez ohľadu na taký pomer je dôvodom vylúčenia subjektu konkretizovaného v § 31 ods. 2 Tr. por.
pôsobiaceho na súde (prvého i vyššieho stupňa) tá skutočnosť, že tento subjekt bol v prejednávanej
veci činný ako niektorá z osôb uvedených v § 31 ods. 2 in fine Tr. por., alebo
c/ bez ohľadu na pomer uvedený v 1/ je dôvodom vylúčenia subjektu konkretizovaného v § 31 ods. 3
veta prvá Tr. por. z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

(i nižšieho stupňa) skutočnosť, že tento subjekt sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa
(alebovyššiehostupňa).Zrozhodovaniaodovolaníjevylúčenýten,ktosavprejednávanejvecizúčastnil
na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne a v súlade so zákonom, keď vzhľadom

na obsah vznesenej námietky nezvolil jej meritórne vybavenie, ale do zápisnice o priebehu hlavného
pojednávania konaného dňa 13.11.2019 uviedol, že o námietke zaujatosti vznesenej obžalovanou podľa
§ 32 ods. 6 Tr. por. nekoná, keďže námietka je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31
Tr. por.

Správny postup súdu prvého stupňa bol zvolený aj pri námietke prokurátora. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na obsah zápisnice o priebehu hlavného pojednávania 13.11.2019 (č.l. 472 spisu).

Pokiaľ ide o obžalovanou namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov v konaní pred okresným súdom,
treba poznamenať, že súd prvého stupňa návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania odmietol

podľa § 272 ods. 3 Tr. por. Obžalovaná navrhla ďalšie doplnenie dokazovania aj v rámci odvolacieho
konania. Odvolací súd v konaní nasledujúcom po zrušení dovolaním napadnutého uznesenia navrhnuté
vykonanie dôkazov rovnako odmietol, nakoľko navrhované dôkazy považoval vzhľadom na skutok,
kladený obžalovanej za vinu,
za bezpredmetné. V prejednávanej trestnej veci bol skutkový stav preukázaný dostatočne vykonanými

dôkazmi,pričomtakétonávrhyjemožnépovažovaťzadôvodnévtedy,keďzvykonanýchdôkazov,najmä
výsluchov svedkov, vzniknú isté pochybnosti o priebehu súdeného skutku. V prejednávanej trestnej veci
však takáto situácia nevznikla, preto ani odvolací súd návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania
nepovažoval za dôvodné.

Podľa názoru krajského súdu odmietnutím vykonania navrhnutých dôkazov nedošlo
k porušeniu práv obžalovanej, keďže medzi práva obvineného nepatrí vyhovenie všetkým návrhom na
vykonanie dokazovania. Je na súdoch zvážiť, či navrhnutý dôkaz považujú
za relevantný na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Ak dospejú
k negatívnemu výsledku, sú povinné rozhodnúť o odmietnutí dôkazu. Krajský súd z

predloženého spisu pritom zistil, že zo strany okresného súdu boli návrhy zákonným spôsobom
odmietnuté s náležitým odôvodnením na strane 13-14 napadnutého rozsudku. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stava po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie ústavného súdu
z 31. augusta 2004, sp. zn. IV. ÚS 252/04). Z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v
trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie ním

navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite zdôvodnené (uznesenie ústavného
súdu z 11. júla 2012, sp. zn. II. ÚS 258/2012).

Pokiaľ okresný súd akceptoval návrh prokurátora na doplnenie dokazovania výslu-chom svedka D.
C., ktorého na výsluch pred okresným súdom zabezpečil priamo prokurátor, tomuto postupu niet čo
vytknúť. Porušením práva na obhajobu nie je ani obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Pod porušenie práva na
obhajobunepatríhodnoteniearozsahvyko-nanéhodokazovaniasúdminižšiehostupňa.Jeibanaúvahe
súdov nižšieho stupňa posúdiť, či pre rozhodnutie vo veci potrebujú vykonať konkrétny dôkaz. Nemožno
preto akceptovať odvolaciu námietku obžalovanej, že v konaní došlo k porušeniu zásady rovnosti strán.

Neobstojí ani názor obžalovanej, že v konaní pred okresným súdom bolo podstatným spôsobom
porušené jej právo na obhajobu v súvislosti so zrušením obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr. por. a následným
neustanovením obhajcu opätovne v tejto istej veci pre tzv. nemajetnosť podľa § 40 ods. 2 Tr. por. Postup,
ktorý zvolil okresný súd, krajský súd považoval za správny a zákonný, nakoľko z analýzy prebiehajúceho
konania nepochybne vyplývala snaha obžalovanej mariť trestné konanie a okresný súd na hlavnom

pojednávaní konanom 16.12.2019 eliminoval opätovnú možnosť obštrukčného správania zo strany
obžalovanej. Žiada sa pripomenúť, že obžalovaná mala možnosť ešte aj počas odvolacieho konania
konajúcim súdom preukázať svoje tvrdenia, že prostredníctvom svojej sestry C. C. zaslala okresnému
súdu tzv. formulár o jej majetkových pomeroch potvrdzujúcich dôvodnosť ustanovenia obhajcu podľa
§ 40 ods. 2 Tr. por. Keďže tak doposiaľ neučinila, aj odvolací súd dospel k záveru, že z jej strany išlo

o obštrukciu.

Nemožno sa stotožniť ani s názorom obžalovanej, že vzťahy obžalovanej a poškodenej boli
občianskoprávne a súd pri aplikácii zásady ultima ratio z trestného pohľadu vec nemal posudzovať.
V uvedených súvislostiach odvolací súd uvádza, že základom pre uplatnenie trestnoprávnej zásady

subsidiarity trestnej represie, ktorá je jednou zo základných zásad trestného práva a vyžaduje, aby
štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, to znamená, predovšetkým tam, kde iné právne
prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne, lebo trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého
konaniaakotrestnéhočinujepotrebnépovažovaťzaultimaratio,tedakrajnýprostriedok,jespoločenská
nebezpečnosť činu. Tá je určovaná predovšetkým povahou a závažnosťou spáchaného trestného činu,

t.j. najmä, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný,
mierou zavinenia páchateľa, jeho pohnútkou. V posudzovanom prípade sa obžalovaná dopustila
úmyselnej majetkovej činnosti, ktorou spôsobila väčšiu škodu
na majetku poškodenej, a to vo výške 25 000,- eur. Je teda zrejmé, že o spoločenskej nebezpečnosti
konania obžalovanej nemôžu byť žiadne pochybnosti a jej trestnoprávna zodpovednosť je celkom

namieste, a to aj napriek tomu, že k spáchaniu trestného činu došlo v rámci súkromnoprávnych vzťahov,
čojevprípademajetkovýchtrestnýchčinovbežné.Vokolnostiachdanejvecisakrajskýsúdnestotožňuje
s názorom obžalovanej, že ochranu subjektívnych práv poškodenej neprípustne prevzali orgány činné
v trestnom konaní a tým došlo v danom prípade k porušeniu zásady subsidiarity trestnej represie.

K výroku o treste

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa s názorom obhajcu obžalovanej prezentovaným
na verejnom zasadnutí konanom po zrušení dovolaním napadnutého uznesenia, že na nápravu
obžalovanej postačuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 2 roky, 5 mesiacov

a 2 dni, ktorý trest si obžalovaná v prejednávanej trestnej veci už vykonala. V tejto súvislosti treba
pripomenúť, že obžalovaná vykonávala trest odňatia slobody v období od 18.10.2021 do 20.3.2024.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a lenv takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje
len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu

k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Z aktuálneho odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaná bola doposiaľ trikrát súdne potrestaná.
V dvoch prípadoch sa na ňu hľadí, akoby nebola odsúdená. Naposledy bola odsúdená rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/43/2021 z 29.12.2021
za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom

vo výmere 3 roky.

Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah, s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Tr. zák., § 37
písm. m) Tr. zák., podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom
od 6.8.2024, obžalovanej uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, 5 mesiacov a 2 dni, ktorý

považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto
trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu
pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovanej.
Odvolací súd v uvedených súvislostiach uvádza, že osobu páchateľa je potrebné hodnotiť vo všetkých
súvislostiach. Pri hodnotení osoby konkrétneho páchateľa je potrebné posúdiť negatívny alebo pozitívny

význam jeho osoby pre hodnotenie nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ktorá vyplýva z jeho správania
sa v spoločnosti. Nemôže však ísť len o registráciu osobných údajov páchateľa bez hlbšieho rozboru
jeho osobnosti vo vzťahu k ďalším kritériám, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska určovania druhu trestu
a jeho výmery. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy, najmä
z hľadiska určenia prognóz jeho budúceho vývoja správania, na základe objasnenia jeho osobných

vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry.
Páchateľom, ktorí sa opakovane dopúšťajú ďalšej trestnej činnosti, napr. krátko po odsúdení za inú ich
trestnú činnosť, treba ukladať nepodmienečné tresty, s náležitým využitím rozpätia zákonom stanovenej
trestnej sadzby.

Krajský súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaná v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním súdeného trestného činu nebola
vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Krajský súd po dôslednom preskúmaní pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp. zn. 2T/43/2021, s prihliadnutím na zásady pre ukladanie súhrnného trestu zistil, že u obžalovanej
nie sú splnené podmienky pre uloženie súhrnného trestu odňatia slobody uvedené v § 42 ods. 1 Tr. zák.
vo vzťahu k výroku o treste uloženom obžalovanej právoplatným rozsudkom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp. zn. 2T/43/2021 zo dňa 29.12.2021. Na tomto mieste poukazuje krajský súd na ustanovenie

§ 353 ods. 8 Tr. por., podľa ktorého trestný rozkaz má povahu odsudzujúceho rozsudku. Účinky spojené
s vyhlásením rozsudku nastávajú doručením trestného rozkazu obvinenému. Okamih doručenia
trestného rozkazu je určujúci pre uloženie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bez ohľadu na
to, že v dôsledku podaného odporu bol tento trestný rozkaz zrušený, pokiaľ v ďalšom konaní dôjde
k právoplatnému odsúdeniu páchateľa. Je nesporné, že obžalovaná sa súdeného zločinu vydierania

vo veci sp. zn. 2T/43/2021 dopustila dňa 23.9.2019, t.j. po doručení odsudzujúceho trestného rozkazu
v teraz prejednávanej veci sp. zn. 2T/57/2018 (trestný rozkaz prevzala obžalovaná do vlastných rúk dňa
15.10.2018 - pozn. odvolacieho súdu), ktorý medzi trestnými činmi prerušil viacčinný súbeh. Vzhľadomnauvedenéskutočnosti,zatrestnýčinpodvoduvterazprejednávanejtrestnejveci,dokonaný4.10.2016,
boli splnené podmienky pre uloženie samostatného trestu, nakoľko ide o recidívu.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd
zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu

Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon
na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok
represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu
– rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa
prejavujeprvokgenerálnejprevencie(výchovnépôsobenietrestunaostatnýchčlenovspoločnosti).Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

K výroku o náhrade škody

Na základe odvolania obžalovanej aj poškodeného D. C. krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok aj
vo výroku o náhrade škody a dospel k záveru, že okresný súd neporušil zákon v ustanoveniach § 288

ods. 1 Tr. por., keď dedičov poškodenej s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, a preto
v tejto časti nebol dôvod meniť rozsudok okresného súdu.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej

povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa§2ods.1Tr.zák.trestnosťčinusaposudzujeatrestsaukladápodľazákonaúčinnéhovčase,keď
bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré

zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Krajský súd v prejednávanej veci trestnosť činu posudzoval a trest ukladal podľa Trestného zákona
účinného od 6.8.2024.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.