Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/136/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124010588
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Eliaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:5124010588.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Milana Straku na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. októbra 2024
prejednal sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Topoľčanoch, trvale bytom C. XXXX/XX,
D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, ktorú podal proti uzneseniu
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7Pp/51/2024 zo dňa 11. júla 2024 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Trestným rozkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/24/2019 zo dňa 07.05.2019 bol A. B. odsúdený
pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona na trest odňatia slobody
vo výmere 18 mesiacov, ktorého výkon bol na podklade uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn.
22T/24/2019 zo dňa 13.12.2022 právoplatného v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

2Tos/17/2023 zo dňa 08.03.2023 nariadený a odsúdený bol zaradený na jeho výkon do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7Pp/51/2024 zo dňa 11.07.2024 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh
odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice
o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení.

V písomných dôvodoch sťažnosti prostredníctvom obhajcu uviedol, že uznesenie zo dňa 11.07.2024,
č.k. 7Pp/51/2024-93 napáda pre zjavnú nesprávnosť výroku, zrejmý rozpor výroku s jeho odôvodnením

a pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo. Sťažnosťou napadnuté uznesenie
je podľa odsúdeného nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné nakoľko súd bez ďalšieho skúmania
a odôvodnenia, v kumulácií splnenia všetkých zákonných podmienok podmienečného prepustenia, de
facto vylúčil akékoľvek podmienečné prepustenie odsúdeného, a to aj v budúcnosti. Takto formulovaný
výrokuznesenia,vkontextesjehoodôvodnením,jednoznačnenezodpovedáúčeluapovaheustanovení
§ 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.. Odsúdený je totiž názoru, že bez akýchkoľvek pochybností preukázal

polepšenie vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré vychádza najmä z obsahu hodnotenia ústavu. V
tomto smere ďalej súd prvého stupňa uprednostnil všeobecnú prevenciu, pred možnou resocializáciou
odsúdeného, a to bez logického odôvodnenia. Z obsahu uznesenia ďalej vyplýva, že súd hodnotil
predchádzajúce odsúdenia len mechanicky a štatisticky, bez toho aby zdôvodnil prečo subjektívne
vníma riziko recidívy odsúdeného ako veľké, najmä ak s poukazom na odborné hodnotenie ústavu
na výkon trestu, ten vyhodnotil riziko recidívy ako stredné a odporučil prepustenie odsúdeného z

výkonu trestu odňatia slobody s nariadením probačného dohľadu. Súd teda ako hodnotiteľ sám hodnotil
nad rámec svojich právomocí objektívnu skutočnosť, ktorá nezodpovedá jeho odbornosti, nakoľkoposúdenie resocializácie a teda aj rizika recidívy je predmetom skúmania odborných odvetví, a to najmä
psychiatria a psychológia, kde sa vyžadujú odborné znalosti a skúsenosti. Z obsahu uznesenia teda
nevyplýva,nazákladečohosasúdodklonilodstanoviskaústavunavýkontrestu,ktorévydalaspracoval

odborný pedagóg ústavu na výkon trestu a na základe akých metód dospel súd k presvedčeniu o
veľkom riziku recidívy u odsúdeného. Je tiež zrejmé, že súd sa dostatočne nevenoval argumentácii
odsúdeného,zrozumiteľnenevysvetlilzákonnosťadôvodysvojhorozhodnutia,atedavydanéuznesenie
trpí nedostatkom odôvodnenia vo vzťahu k výroku, a to pre absenciu formálnej logiky argumentácie
odôvodnenia z výrokom rozhodnutia, ako dôvody pre podanie sťažnosti. Pozornosti odsúdeného

neuniklo ani to, že podľa obsahu uznesenia súd nesprávne vyhodnotil, resp. uviedol, že ťaživé rodinné
pomery odsúdeného nie sú dôvodom pre naplnenie podmienok pre jeho podmienečné prepustenie. V
kontexte s vyššie uvedeným je zrejmé, že v tomto smere má súd vážne nedostatky, nakoľko osobné
pomery odsúdeného sú základným predpokladom jeho resocializácie a teda aj miery rizika jeho recidívy.
Je zrejmé, že pokiaľ je odsúdený jediným živiteľom rodiny, maloleté deti sú na odsúdeného naviazané
a sú odkázané na jeho starostlivosť a navyše sú odkázané na jeho pomoc a starostlivosť aj iné osoby,

rodinní príslušníci, tak je logické a dá sa dôvodne predpokladať, že odsúdený povedie riadny život v čase
svojho podmienečného prepustenia, nakoľko nebude mať záujem riskovať a ohroziť svoju možnosť o
starostlivosť o rodinu. V tomto smere odkazuje na argumentáciu v znení jeho podania zo dňa 01.09.2024
a odôvodnenia sťažnosti. Súčasťou spravodlivého súdneho procesu je aj právo na prejednanie veci
súdom v primeranej lehote. V trestnej veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

22T/24/2019, podal obhajca odsúdeného dňa 09.04.2024 návrh na podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody. Okresný súd Trenčín rozhodol o podanom návrhu až dňa 11.07.2024, č.k.
7Pp/51/2024-93. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd rozhodoval o návrhu odsúdeného 93 dní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že bol spis postúpený Okresnému súdu Trenčín dňa 24.04.2024, tak
rozhodoval súd na prvom stupni 78 dní. Okresný súd Trenčín rozhodol dňa 11.07.2024 a vypracované

znenie rozhodnutia doručil odsúdenému dňa 30.08.2024 a jeho obhajcovi dňa 16.09.2024, odsúdený sa
teda dozvedel dôvody zamietnutia jeho návrhu po uplynutí 143 dní, resp. po uplynutí 160 dní. V kontexte
s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva
možno jednoznačne konštatovať, že trvanie konania o návrhu odsúdeného na prvom stupni súdneho
konaniavtrvaníviacako78dní,resp.93dníacelkovejdĺžkyprvostupňovéhokonaniavrátanedoručenia

súdneho rozhodnutia v trvaní viac ako 143 dní, resp. 160 dní, je neprimeranou dĺžkou súdneho konania,
v rozpore s ustanovením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň podotýka, že sa v
žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu, ktorý v odôvodnení uznesenia konštatoval, že súd nie
vždy mohol za oneskorené rozhodnutie vo veci samej. Na margo vyššie uvedeného tiež podotýka, že do
obsahu výroku a ani odôvodnenia uznesenia sa akceptovateľným spôsobom nijako nepremietlo, že sa

v prípade odsúdeného v jeho veci nekonalo primerane rýchlo. Konaním, resp. nekonaním Okresného
súdu Trenčín, ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia došlo k naplneniu sťažnostných dôvodov podľa
ustanovení § 189 ods. 1 písm. c) Tr. por.. Na základe vyššie uvedeného a s prihliadnutím na všetky
vyjadrenia a argumenty odsúdeného, z dôvodu že sú u odsúdeného splnené formálne a aj materiálne
podmienky podľa § 66 ods. 1 písm. a) Tr. zák. žiada sťažnostný súd, aby podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr.

por. zrušil uznesenie zo dňa 11.07.2024, č.k. 7Pp/51/2024-93, vydané Okresným súdom Trenčín, podľa
§ 415 ods. 1, ods. 3 Tr. por. odsúdeného podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a aby
určil podľa § 68 ods. 1 Tr. zák. primeranú skúšobnú dobu.

Sťažnosťnapokonpísomneodôvodnilisámodsúdený.Mázato,žesťažnosťounapadnutýmuznesením

boli porušené jeho základné práva na osobnú slobodu a súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na slobodu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5, čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd vo svojom uznesení
uvádza názor, že v jeho prípade je recidívne riziko veľké, doposiaľ bol celkom 7 krát súdne trestaný,
pričom bol jedenkrát vo výkone trestu, z ktorého bol podmienečne prepustený dňa 15.11.2010. Tieto

skutky sú už takmer 25 rokov staré a sú premlčané a nemajú byť dôvodom na odopretie práva na
podmienečné prepustenie. Okresný súd sa spáchanou trestnou činnosťou zaoberal len formálne na
základe odpisu z registra trestov, pričom označil odsúdeného ako recidivistu, bez možnosti viesť riadny
život. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre 1T/33/01 bol dňa 10.09.2003 zrušený rozsudok Vojenského
obvodového súdu Bratislava 4T 376/01. Toto konanie je defacto zahladené, aj keď zatiaľ nie formálne.

Skutky sú v tomto konaní viac ako 25 rokov staré. Okresný súd v Trenčíne v uznesení sa opätovne vracia
14 rokov dozadu, keď tvrdí, že po prepustení v roku 2010 neboli zistené žiadne nové podstatné pozitívne
skutočnosti, že by bol schopný viesť riadny život. Chce podotknúť, že po jeho prepustení z výkonu trestu
si založil rodinu a vzorne sa staral o jeho tri maloleté deti. Má kritický postoj k jeho trestnej činnosti,ktorá však nie je natoľko spoločensky závažná, aby mu bolo uprené právo na podmienečné prepustenie.
Trestná minulosť odsúdeného sa viaže k jeho podnikateľskej činnosti, v ktorej sa mu dlhodobo nedarilo.
Dňa 28.06.2021 bol Okresným súdom Žilina podmienečne odsúdený sp. zn. 50T/53/2021 na 6 mesiacov

so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok do 11.07.2022 za prečin nezaplatenia mzdy v sume 180 eur (dohoda
o vykonaní práce), ktorú ešte pred ukončením vyšetrovania uhradil. V podmienke sa osvedčil. Dňa
25.02.2022 bol Okresným súdom Žilina sp. zn. 22T/92/2021 odsúdený pre prečin nezaplatenia dane
§ 276 ods. 1.. Bol mu uložený peňažný trest 500 eur, ktorý bol zaplatený dňa 08.06.2022 a hľadí
sa tak na odsúdeného akoby nebol odsúdený. Dňa 21.03.2023bol Okresným súdom Žilina sp. zn.

35T/17/2023 uznaný vinným pre prečin neodvedenia poistného § 277 ods. 1, pričom bolo upustené
od potrestania. Tieto skutky sa primárne viažu k podnikateľskej činnosti. Nie sú natoľko závažné, aby
mu Okresný súd Trenčín ubral akékoľvek právo na podmienečné prepustenie aj v budúcnosti a označil
ho za recidivistu. V uznesení uvádza, že nie je predpoklad, že odsúdený bude viesť riadny život
a naďalej bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Pritom uviedol, že trestná činnosť sa týkala jeho
podnikateľskej činnosti, v súvislosti s ktorou má uložený trest zákazu vykonávať podnikateľskú činnosť

na 7 rokov a ďalším rozhodnutím súdu na ďalších 67 mesiacov. Ďalej odsúdený uviedol, že aktuálne
vykonáva premenený pôvodne podmienečný trest odňatia slobody uložený Okresným súdom Žilina,
ktorý rozhodnutie o neosvedčení oprel o spáchanie 10 dopravných priestupkov, ktoré neboli závažné
a ktoré spáchal počas 3 rokov. V súvislosti s uvádzanými skutočnosťami odsúdený poukázal na podstatu
nálezuÚstavnéhosúduSRIII.ÚS355/2021.Nazákladeuvedenéhopretožiada,abykrajskýsúdvyhovel

sťažnosti a upustil od ďalšieho vykonania nepodmienečného trestu.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku

napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku
predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom

zasadnutí, na vykonanie ktorého mal splnené všetky zákonné podmienky. Odsúdený tu mal možnosť
vyjadriť sa v prítomnosti obhajcu pred súdom prvého stupňa k priebehu doterajšieho výkonu trestu
odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa sa zaoberal

zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2, Tr. zák..

Možno prisvedčiť jeho názoru, že odsúdený v prvom rade spĺňal formálnu podmienku z pohľadu dĺžky
doterazvykonanéhotrestuodňatiaslobody,keďvykonalzákonompožadovanúčasťzvýmeryuloženého
trestu odňatia slobody (t.j. viac ako 1/2).

Krajský súd sa taktiež v zásade stotožnil i s ďalším záverom súdu prvého stupňa, že u odsúdeného bola
splnená aj prvá materiálna podmienka spočívajúca v polepšení sa.

Napokon ale krajský súd preskúmaním veci zistil, že u odsúdeného nebola splnená posledná (druhá

materiálna) podmienka spočívajúca v očakávaní vedenia riadneho života na slobode. K tomu krajský
súd dodáva, že splnenie tejto zákonnej podmienky je predmetom dokazovania na verejnom zasadnutí
a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. preto majú konajúce súdy hodnotiť dôkazy podľa svojho
vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, a to
jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd len pripomína, že zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie
je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky
prepustený po vykonaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho
správania. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým

okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie
aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy. Takou okolnosťou,
ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci spôsob života
odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobomvždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy
odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať i doterajšie sklony odsúdeného k
páchaniu trestnej činnosti, vrátane jej početnosti.

V zhode s názorom súdu prvého stupňa aj krajský súd považuje nápravu odsúdeného za podstatne
sťaženú, a to z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol súd prvého stupňa. Krajský súd na tomto mieste len
v celom rozsahu poukazuje na jeho správne úvahy a závery, s ktorými sa stotožňuje.

Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že odsúdený sa nenachádza vo výkone trestu odňatia
slobody po prvýkrát, ale už druhýkrát, pričom za správny možno považovať tiež záver súdu
prvého stupňa, že odsúdený má sklony k páchaniu trestnej činnosti (6 záznamov v odpise registra
trestov). Z predchádzajúcej súdnej trestnosti odsúdeného je potrebné zvýrazniť najmä to, že u
odsúdenéhouloženieavykonaniečastinepodmienečnéhotrestuodňatiaslobody,zktoréhobolnapokon
podmienečne prepustený a v rámci ktorej sa dopustil spáchania ďalšej trestnej činnosti, ako aj uloženie

pôvodne podmienečného trestu, u ktorého došlo napokon k rozhodnutiu o jeho výkone, zjavne neviedlo
k jeho náprave. Odsúdený podľa krajského súdu vôbec nevyužil šancu preukázať zmenu svojho
správania a vedenie už len riadneho života na slobode bez páchania trestnej či inej protiprávnej činnosti.

Ďalejkrajskýsúduvádza,žepriposudzovanítejtodruhejmateriálnejpodmienkyjemožnéprihliadaťajna

zahladené odsúdenia. Totiž zahladenie odsúdenia nebráni tomu, aby pri hodnotení osoby odsúdeného
bolo prizerané na skutočnosť, že sa dopustil porušenia právneho poriadku a aby z toho vyvodil príslušné
závery z hľadiska vzťahu odsúdeného k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, resp.
predpokladu vedenia riadneho života po výkone trestu. Zahladením odsúdenia (alebo zákonnou fikciou
neodsúdenia) zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, nie však aj samotná skutočnosť, že

páchateľ spáchal trestný čin a bol zaň právoplatne odsúdený (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Urtos/1/2019 zo dňa 05.06.2019).

Odsúdený spôsobom svojho predchádzajúceho života teda preukázal, že „len hrozba“ výkonu trestu
odňatia slobody skutočne nepostačuje na splnenie zákonom predpokladaného účelu trestu a je potrebné

na neho pôsobiť práve výkonom trestu odňatia slobody.

V prípade odsúdeného hoc ústav na výkon trestu odporučil podmienečné prepustenie odsúdeného
z výkonu trestu odňatia slobody, a to pri konštatovaní jeho menej priaznivej resocializačnej prognózy
a stredného rizika recidívy trestnej činnosti, s týmito závermi sa ani krajský súd nestotožnil. V tejto

súvislosti je totiž potrebné uviesť, že napriek tomu, že hodnotenie správania sa odsúdeného vo výkone
trestu odňatia slobody (ďalej len „hodnotenie ústavu“) je dôkazom pre posúdenie zákonných podmienok
podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. resp. v tomto prípade § 61 ods. 1 a § 62 ods. 2 Zákona č. 140/1961 Zb.
síce veľmi dôležité, to ale neznamená, že súdy pri svojom rozhodovaní najmä z pohľadu tam uvedených
záverov, návrhov a prognóz nemôžu urobiť iné rozhodnutie. Hodnotenie ústavu má totiž len odporúčací

charakter.

V tejto súvislosti možno poukázať práve na správny záver súdu prvého stupňa, ktorý vzhľadom na
vyššie opísanú trestnú minulosť odsúdeného a nezistenie žiadnej podstatnej zmeny od vypracovania
hodnotenia odsúdeného v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 3Pp/132/2010 nemal

za preukázanú žiadnu okolnosť odôvodňujúcu vedenie riadneho života po podmienečnom prepustení.
V prospech odsúdeného vzhľadom na zistené negatívne skutočnosti nebolo dostatočné ani zistenie,
že odsúdený je kritický k trestnej činnosti, bol 17-krát disciplinárne odmenený, bol pracovne zaradený,
udržiaval vzťahy s primárnou rodinou ako ani skutočnosť, že odsúdený aktuálne vykonáva trest odňatia
slobody v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (a aj ďalšie skutočnosti opísané

v sťažnosťou napadnutom uznesení a podanej sťažnosti), ktoré podľa krajského súdu v súhrne svedčia
len o skutočnosti, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal„výhradne“polepšenie,alenieskutočnosť,žesaododsúdenéhodáočakávať,ževbudúcnosti
povedie riadny život.

Účelom trestu je totiž aj ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať
aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je preto v záujme dovŕšenia nápravy
odsúdeného a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený aj v celosti vykonal.K sťažnostným námietkam odsúdeného krajský súd nad rámec vyššie opísaných skutočností uvádza,
že riziko recidívy sa nedá vylúčiť absolútne nikdy, potrebné je však posúdiť jeho mieru vzhľadom na
ďalšie okolnosti prípadu. V tomto prípade zistené a podrobne opísané okolnosti prejednávaného prípadu

bez pochybností preukazujú, že v prípade odsúdeného existuje len minimálna záruka v tom, že nedôjde
po podmienečnom prepustení k opätovnému zlyhaniu a nedopustí sa už viac trestnej činnosti či iného,
hoci i menej závažného protispoločenského konania. Zároveň v prípade prijatých záverov samosudcu
okresného súdu neboli zo strany krajského súdu zistené žiadne pochybnosti a tieto v plnom rozsahu
vychádzajú z oboznámených skutočností v rámci vykonaného dokazovania. Taktiež i v prípade celkovej

dĺžky rozhodovania o podanom návrhu odsúdeného, vzhľadom na chronológiu vykonaných úkonov
súdom prvého stupňa, nemožno vzhliadnuť dôvod na zmenu či zrušenie sťažnosťou napadnutého
uznesenia.

Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, že sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nespĺňal dôsledne jednu z troch zákonných

podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.