Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, May 24, 2024

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 1Er/888/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914205287
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Vojtková
ECLI: ECLI:SK:OSRS:2024:6914205287.2

Uznesenie

Okresný súd Rimavská Sobota v exekučnej veci oprávneného: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, proti povinnému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX,
o vymoženie sumy zameškaného výživného 2.250,84 eur a bežného výživného, vedenej exekútorom:
JUDr. Dušan Cirbes, so sídlom Rimavská Sobota, Svätoplukova 36, konkrétne o zastavení exekúcie,
takto

r o z h o d o l :

I. Exekúcia s a z a s t a v u j e .

II. Súdny exekútor m á n á r o k na náhradu trov exekúcie vo výške 51,61 eur.

III. Okresný súd Rimavská Sobota j e p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy
exekúcie vo výške 51,61 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Exekútor listom zo dňa 18.04.2024 dal podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko majetok povinného
nestačíaninaúhradutrovexekúcie,pričomuvedenáskutočnosťbolazistenáexekútoromprivykonávaní
exekučnej činnosti v predmetnej veci.
1.2 Súd návrhu exekútora vyhovel a exekúciu zastavil, pričom postupoval podľa § 57 ods. 1 písm. h)
Exekučného poriadku.

2. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku – exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

3. Vo vyššie cit. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku je zakotvený princíp ochrany osoby povinného
spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok,

ktorý možno v exekúcii dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom
rozpore s právom oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a
vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou.

4. Predmetné zákonné ustanovenie obsahuje dôvod pre zastavenie exekúcie, a to nemajetnosť
povinného,ktorámávychádzaťzozistenípredovšetkýmsúdnehoexekútora,pričomtátomázanásledok

vznik povinnosti oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
Súd v súlade s týmto zákonným ustanovením však nie je povinný skúmať, či sú preukázané dôvody
na zastavenie exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia. Z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS398/2012, III. ÚS 185/2012), vyplýva, že súdny exekútor poverený exekučným súdom na vykonanie
exekúcie tvorí súčasť
2 1Er/888/2014súdnej moci, má postavenie orgánu verejnej moci, je "predĺženou rukou súdu." Poverený súdny exekútor

doručil tunajšiemu súdu oznámenie, o tom, že vykonaným podrobným šetrením zistil, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd je toho názoru, že toto oznámenie vzhľadom na
vyššie uvedené postavenie exekútora je dostatočným "dôkazom" pre exekučný súd o nemajetnosti
povinného. Exekučný súd si nemusí overovať tvrdenia inej zložky justičného systému. Opačný prístup by
viedol k absurdným záverom a bol by v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania. Postavenie

exekútora si nie je možné zamieňať s výkonom slobodných povolaní ako je napr. advokát. Exekútor síce
nemá právomoc rozhodovať o zastavení exekúcie, na to je oprávnený iba exekučný súd, avšak nesie
zodpovednosť za podklady pre toto rozhodnutie, ktoré súdu ako orgán verejnej moci predkladá.

5. Súd považoval skutočnosti uvádzané súdnym exekútorom za preukázané a zistil, že sú splnené
podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.

6. Súdu je známa argumentácia oprávnených v obdobných prípadoch a preto poukazuje na závery
Krajského súdu Banská Bystrica v konaní 2CoE/183/2017 zo dňa 31.01.2018 s ktorými sa stotožňuje :
„Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného v tom, že povinný sa môže opätovne zamestnať alebo
nadobudnúť majetok iným spôsobom, túto odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú. Je totiž potrebné

uviesť, že pre exekučný súd je rozhodujúci skutkový a právny stav v čase vydania rozhodnutia o
zastavení exekúcie. Ak potom v uvedenom čase mal exekučný súd preukázanú nemajetnosť povinného,
ktorá skutočnosť zakladala súdu povinnosť
takúto exekúciu zastaviť, exekučný súd postupoval vecne správne. Navyše, aj napriek tomu, že
prvoradým účelom exekúcie je uspokojiť pohľadávku oprávneného, samotná exekúcia nemôže

neprimeraným spôsobom zasahovať do práv povinného, čo je zvýraznené v samotnom Exekučnom
poriadku tým, že exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej
príslušenstvaatrovexekúcie,lenprimeranýmspôsobomanemožnoňoupostihnúťmajetokalebopráva,
ktoré podľa zákona exekúcii nepodliehajú (§ 61a Exekučného poriadku).Súdny exekútor je povinný
predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na

zastavenie exekúcie (§ 57 ods. 4 Exekučného poriadku). Súd je povinný aj „ex offo“ v každom štádiu
exekúcie skúmať, či sú splnené podmienky na jej pokračovanie (§ 57 ods. 1 v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku). Ak teda čo i len jedna z podmienok na pokračovanie 2017 exekúcie splnená
nie je, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade, exekučný súd nemá inú možnosť, ako prebiehajúcu
exekúciu zastaviť. Môže pritom prihliadať len na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, a nie na

skutočnosti domnelé, či tie, ktoré sa s určitou pravdepodobnosťou môžu v budúcnosti vyskytnúť. Ako
už totiž bolo uvedené vyššie, exekúcia môže zasiahnuť do práv povinného len v nevyhnutnej miere,
ktorejzásadebyodporovalpostupsúdnehoexekútoračiexekučnéhosúdu,ktorýbyzjavnenemajetného
povinného vystavil obmedzeniam vyplývajúcim z Exekučného poriadku po neobmedzený čas, a to
len z dôvodu, že je v istej miere pravdepodobné, že majetkové pomery povinného sa v budúcnosti

môžu (v pozitívnom zmysle) zmeniť. Skutočnosť, že povinný nadobudne v budúcnosti nejaký majetok je
právne významná len v tom, že oprávnený môže v budúcnosti podať nový návrh na začatie exekúcie,
ak sa ukáže, že povinný nadobudol majetok, z ktorého je možné jeho pohľadávku uspokojiť, nakoľko
rozhodnutie o zastavení exekúcie pre nedostatok takého majetku povinného, ktorý by

3 1Er/888/2014

postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie, tomu nebráni. Exekučný poriadok totiž nedáva podklad pre
právny záver o povinnosti súdneho exekútora počas nešpecifikovaného obdobia vyčkávať na prípadné
zlepšenie majetkových pomerov povinného. Rovnako Exekučný poriadok nevyžaduje k zastaveniu
exekúcie pre nemajetnosť povinného ani súhlas oprávneného. Možno dôvodne predpokladať, že

oprávnený, ak podal návrh na exekúciu, má záujem na jej vykonaní, preto s jej zastavením nebude
súhlasiť. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku upravuje dôvody zastavenia exekúcie,
ktoré vyplývajú z objektívnych okolností, mimo vôle oprávneného. Výrazom dispozičného oprávnenia
oprávneného je ustanovenie § 57 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku. Pokiaľ by odvolací súd prisvedčilargumentácii oprávneného, ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku by bolo obsolentným
ustanovením.“
„V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie odvolací súd súčasne poznamenáva, že právoplatné

rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie nezakladá prekážku „res iudicatae“ pre začatie exekučného
konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého
exekučného titulu (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 452/2011 z
20.10.2011)“.

7. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

8. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na
vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na

náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

9. Súdny exekútor si vyčíslil odmenu pri zastavení exekúcie sumou 57,61 eur s DPH.

10. Podľa § 3 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „vyhláška“), súdnemu exekútorovi patrí popri odmene náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri výkone exekučnej činnosti.

11. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie,
najmenej však 33,19 eura a najviac 33.193,92 eur.

12. Podľa § 22 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových
výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa
najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky; cestovné
náhrady sa poskytujú podľa osobitného predpisu.

13. Súdny exekútor má ďalej podľa § 22 vyhlášky právo na náhradu hotových výdavkov vo výške
8,20 eur – poštovné, 1,62 eur – ostatné poplatky, spolu s uplatnenou DPH, celkovo vo výške 11,78 eur.

14. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi uplatnenú náhradu hotových výdavkov vo výške 5

eur. Uvedená, exekútorom vyúčtovaná položka nebola bližšie špecifikovaná, rovnako nebolo nijakým
spôsobom preukázané jej vynaloženie zo strany exekútora. Samotné ust. § 22 ods. 1

4 1Er/888/2014

vyhlášky demonštratívnym výpočtom uvádza, aký charakter majú mať hotové výdavky exekútora, t.j.
cestovné náhrady, ktoré exekútor musí uhradiť externým (cudzím) subjektom (znalec, telekomunikačné

služby, poplatky orgánom štátnej správy a samosprávy, poštovej službe), príp. len ich časť ako napr.
pohonné hmoty (cestovné). Okrem uvedeného je potrebné uviesť, že súdny exekútor je štátom určená
a splnomocnená osoba na výkon exekučných titulov (§2 Exekučného poriadku), ktorej výkon je zároveň
svojim spôsobom (za splnenia zákonných predpokladov podľa Exekučného poriadku) slobodným
povolaním. Ak by súd priznal výdavky za kancelárske náklady (kopírovanie, tlač), exekútor by ako

predstaviteľ slobodného povolania neznášal ani minimálnu časť nákladov na svoj výkon exekučnej
činnosti. Súd preto zastáva názor, že takéto náklady si musí exekútor znášať sám z priznanej odmeny.
Otázku náhrady hotových výdavkov, konkrétne náhrady za kancelársky materiál, rieši aj stanovisko
Ústavného súdu SR I. ÚS 157/08-16 zo dňa 29. apríla 2008, z ktorého vyplýva, že „bežný režijný
kancelársky materiál“ nie je výdavok hodný samostatného zreteľa, medzi ktoré zákon demonštratívne

zaraďuje cestovné, poštovné a telekomunikačné výdavky, či znalecké náhrady a poplatky. Z uvedeného
pohľadu bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene potrebné pri vedení
exekučnej administratívy, napr. perá, ceruzky, sponky, obalové prostriedky atď., sú síce výdavkami,
avšak sa predpokladá, že náklady na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnejčinnosti najmä v paušálnej sume náhrad pri výkone jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Bežné
náklady kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov.
Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie

nezanedbateľných, jasne identifikovateľných výdavkov nevyhnutných, a teda aj účelových pri výkone
konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov.

15. Súdny exekútor si uplatnil aj 20 % DPH z priznaných trov exekúcie. Súdny exekútor preukázal
súdu, že je platiteľom DPH a tak mu súd priznal uplatnenú sumu zodpovedajúcu 20 % DPH.

16. Súd teda rozhodol, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie vo výške
51,61 eur s DPH.

17. Zo súdneho exekučného spisu má súd za preukázané, že súdnemu exekútorovi nebol poskytnutý
preddavok na trovy exekúcie, preto exekučný súd rozhodol, že štát, v zastúpení okresného súdu, je

povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie spolu v celkovej výške 51,61 eur s DPH.

Poučenie:

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané v lehote 15 dní od
doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie

vydal. O sťažnosti rozhoduje súd prvej inštancie spravidla bez nariadenia pojednávania. Ak nie je
sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. Ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší
alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.