Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 6C/29/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723200377

Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Dulovičová

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2023:6723200377.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

6C/29/2023
– 22 –

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Adrianou Dulovičovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, A. C. D., bytom A. XXX/X, XXX XX E., zast. URBÁNI & Partners, s. r. o., IČO: 36 646 181
so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, SR, IČO: 00 151 866 o zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 4 000,- eur takto

r o z h o d o l :

6C/29/2023
– 21 –

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2 000,00 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti nad 2 000,00 Eur z a m i e t a .

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy do troch
dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania s tým, že o výške trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

6C/29/2023
– 21 –

1. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 4 000,00 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a nahradiť trovy konania. Žalobca
žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledkuporušenia práva Európskej únie k jeho ujme. Uviedol, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka
Hasičského zboru SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5
hodinová pohotovosť, t.j. 24 hodinové zmeny v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného

pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného
času zamestnancov, vrátane hasičov, tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, ktoré záväzne určuje
dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, a to Smernicou 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia Smernice 93/101/ES), pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto

porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu.
Cieľom uvedenej smernice je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných prestávok v práci, ako aj stanovenie
maximálneho týždenného pracovného času.
1.1 Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú
povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas

odpočinku. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas) priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Tento článok ukladá
členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie
7 dní, vrátane nadčasov, neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hod. týždenný
pracovný čas. Súdny dvor EÚ (ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná

pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich riadnym
pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 F. G. týkajúcej
sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD uviedol, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES.

V dôsledku toho právo EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas,
ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje
týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) Smernice. Vo veci C-437/05 H. I. týkajúcej sa pracovnej
pohotovosti lekárov na pracovisku ESD uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva
v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za pracovný

čas v zmysle Smernice 94/104ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala
v priebehu pracovnej pohotovosti. Vo veci C-397/01 X. týkajúcej sa právneho posúdenia režimu
pohotovosti lekárskych záchranárov ESD uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času.
Napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia

bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. 11. 2002 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto
skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex

specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu a na ňu nadväzujúcu
judikatúru ESD. Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov hasičského
zboru nevzťahuje. Zákon o Hasičskom zbore služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému
prekračovaniu a táto právna úprava nie je v súlade s čl. 2 a čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES,

čím zakladá povinnosť SR ako členského štátu EÚ na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom
prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas
hasičov prekračuje 48 hodín, žalobca dokumentuje výpisom zo systému o dochádzke v období od
10/2019 do 10/2022, ktoré sú prílohou žaloby. V zmysle uvedeného má preto žalobca pracujúci v
Hasičskom a záchrannom zbore SR právo dovolávať sa porušenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči

žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného
pracovného času, čo má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza
k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 písm. b)smernice.
1.2 Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Pre taký prípad je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby

pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku
porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo
finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovaťpred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi,
táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. ESD vo svojom

rozsudku C-46/93 zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť,
že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba
posúdiť s prihliadnutím na náhradu škody poskytovanej vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo
podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. V dôsledku toho musí každý členský štát vo
vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej

škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom
podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti)
a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). Je rovnako úlohou vnútroštátneho súdu, aby
posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. Teda, či cieľom

porušenejprávnejnormyEÚbolopriznaťjednotlivcompráva,čiporušenietakejtonormybolodostatočne
závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť. ESD rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené 3 podmienky,
t.j. 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne
závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama

príčinnásúvislosť.Súdnydvorpotvrdil,žečl.6písm.b)Smernice2003/88predstavujevrozsahu,vakom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí
byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ,
ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. A teda predstavuje

právnu normu únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, čím je splnená prvá podmienka týkajúca sa
existencie úniového práva. Podľa judikatúry ESD je porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ
je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD v danej oblasti. ESD v prípade F. G. výslovne potvrdil, že
nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) smernice bolo zjavným porušením judikatúry ESD
a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ a tým je vo veci samej splnená aj druhá

podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku
vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby
overil, či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá
jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, existuje. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo

škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby treba pod škodou rozumieť
škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol
maximálny týždenný čas upravený v čl. 6 písm. b) smernice rešpektovaný (rozsudok ESD vo veci C
429/09).
1.3 V prípade žalobcu preto je treba za primeraný odpočinok považovať taký, ktorý by mal nasledovať

po 48 hod. týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé
nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež na ich
celkovú fyzickú a morálnu integritu. V súvislosti s tým poukázal na body 7 a 8 Preambule smernice, podľa
ktorých dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku.

Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe, spolupracovníkom
alebo iným osobám a že ani z krátkodobého hľadiska, ani dlhodobo nepoškodia zdravie. V právnom
poriadku SR neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody
spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť

k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú
povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku), ako aj z podmienok jej uplatnenia,
je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa ust. § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva, a

to ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Žalobca v súvislosti s predmetným
uplatňovaným nárokom poukazuje aj na rozhodnutia súdov SR, napr. rozsudok Okresného súdu Košice
II, sp. zn. 26C/33/2020 zo dňa 25. 08. 2021, rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C/34/2020
zo dňa 09. 02. 2020 a iné.2. Na základe žaloby žalobcu pôvodne rozhodoval Okresný súd vo Zvolene a svojim platobným
rozkazom sp. zn. 14C/6/2023 zo dňa 10. 03. 2023 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4 000,00

Eur ako aj trovy konania. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že nesúhlasí
so súdom prvej inštancie uloženou povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4 000,00 Eur a trovy konania,
nakoľko uplatnený nárok žalobcu považuje za neopodstatnený a nedôvodný. Podľa neho súd prvej
inštancie rozhodol vo veci vydaním platobného rozkazu bez náležitého preskúmania a zistenia všetkých
relevantných skutočností súvisiacich s vecou. Žalovaný vzniesol námietku nepríslušnosti Okresného

súdu Zvolen, pretože sa nejedná o pracovnoprávny spor na konanie, v ktorom by bol kauzálne príslušný
Okresný súd Zvolen, pretože sa jedná o konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práva Európskej únie členským štátom. Predmetom sporu je teda nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade teda
prichádza do úvahy všeobecná miestna príslušnosť a nie kauzálna príslušnosť. Žalovaný sa ďalej
v písomnom odpore vyjadril k podanej žalobe a namietal pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, nedostatok

splnenia procesných podmienok konania ako aj nedôvodnosť žaloby a z týchto dôvodov žiadal žalobu
v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania. Žalovaný uviedol, že
z čl. 1 ods. 2 smernice vyplýva jej vecná pôsobnosť a definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má aplikovať.
Rozsah pôsobnosti smernice je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 a negatívne vymedzený v čl. 2 ods.
2. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru
žalovaného, štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú
činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS

v čl. 2 ods. 2. Rovnako úlohy, ktoré plnia príslušníci Hasičského a záchranného zboru možno podľa
súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany integrovaného záchranného systému,
ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností
subsumovaťpodpojem„osobitnéčinnostislužiebcivilnejochrany“vzmyslečl.2ods.2Smernice89/391/
EHS. Z ust. § 12 zák. č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, z ust. § 3 ods. 1 a 2 zák. č.

315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a podľa ust. § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002
Z. z. o integrovanom záchrannom systéme vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi HAZZ pri zásahovej činnosti tými osobitnými činnosťami

služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Nakoľko sa Smernica 2003/88/
ES na príslušníkov HAZZ v prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť
v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy a na prípad žalobcu sa nemôžu aplikovať. Preto
žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda.
2.1 Žalovaný poukázal na to, že žalobu pre netransponovanie smernice môže podať Európska komisia

priamo na ESD a fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá na vnútroštátny súd
členského štátu EÚ. Žalobca však nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, preto žalovaný namietal
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Navyše ak žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ
určovalpohotovosťnadsmernicoupovolenýlimit,malnatútoskutočnosťupozorniťsvojhonadriadeného
podľa § 69 ods. 4 zák. č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza

v žalobe. Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti,
vrátane tých, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Žalovaný v súvislosti s tvrdením
žalobcu o nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zák. č.315/2001 Z. z. poukázal na ust. čl.
2 ods. 1 smernice, ust. § 81 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a ust. § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. tvrdiac,

že predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby
vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť

vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorý bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času a štátna služba nadčas. Citované ust. zák. č.
315/2001 Z. z. nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale
svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službea nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o
služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo
je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti. Tvrdenie

žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 až 2020 a 2022, ktorá vo väzbe na citované ustanovenia
zákona v čl. 8 s nadpisom „Služobný čas“ rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a
služobnú pohotovosť. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že uvedené ust. § 85, 91 a 92 zák.
č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1

Smernice 2003/88/ES.
2.2Vzmyslečl.16písm.b)ačl.17ods.3smernicapripúšťavýnimkuzostanovenéholimituzadodržania
nasledujúcichkumulatívnychpodmienok:-písomnýsúhlaszamestnancasvýkonomprácenadzákonom
a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, -zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých
zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu, a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy
zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48 hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer

za referenčné obdobie, -zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti
a zdravia zamestnancov pri práci a - žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa
ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa Smernice 2003/88/ES
teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov,
pričom týždenný pracovný čas musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou

zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza
do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Čl. 16 smernice stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods.
3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné
obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov.

Zák. č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je
služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne podľa § 85 cit. zákona. Podľa § 91 ods. 3 cit. zákona možno
hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere
5,7 hodín týždenne. Podľa ust. § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutý aj nerovnomerne. Podľa ust. § 86 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z. z. nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Podľa platnej kolektívnej zmluvy sa vykonávanie
štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie
jedného mesiaca. Na základe uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako je to
v smernici, zák. č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného

času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/
ES správne.
2.3 Všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry ESD, ktoré musia byť kumulatívne splnené na
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody za porušenie práva únie, sú nasledovné: 1. cieľom

porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalobca
neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalobca nejasným spôsobom
stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za
ktorú mimochodom bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej

pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom
prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania štátnej služby
je vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a môže

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy,
ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, čo znamená, že žalobca nemusí byť aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu. Ak aj súd dospeje k záveru, že služobná
pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je

dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku
škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp.
do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti
považuje,resp.pociťujeakovýraznúujmu.Zuvedenéhodôvodunebolomožné,abyzamestnávateľvčaszamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody. Žalobca však žiadnym

spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú
mu mal žalovaný spôsobiť. Žalovaný poukázal na to, že je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či
skutočne odpracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, pričom je potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Dôkazné bremeno je v tomto
prípade na strane žalobcu. Žalovaný namietal neprimeranú výšku uplatneného nároku vzhľadom na

rozhodovanie súdov v podobných veciach. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy je možné s ohľadom na premlčanie uplatniť najviac za dva roky spätne a žalobca
žiada náhradu za dlhší čas ako je zákonom stanovená obligatórna podmienka dvoch rokov a teda by
v prípade priznania takto žiadaného nároku išlo o neoprávnený majetkový prospech žalobcu a žalovaný
vzniesol námietku premlčania. Zo žaloby vyplýva, že žalobca si uplatňuje svoje domnelé nároky, ktoré
mali vzniknúť z porušenia jeho práv vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom období od mesiaca

10/2019 do mesiaca 10/2022.

Ďalej žalovaný uviedol, že posúdenie referenčných období január až jún 2020, júl až december 2020,
január až jún 2021 a júl až december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality a to šírenia
sa ľudskej nákazy COVID-19, pričom v dôsledku celosvetového šírenia ochorenia boli aj na Slovensku

prijaté rôzne druhy karantény a to v obdobiach odo dňa 16. 03. 2020 do 13. 06. 2020, odo dňa 01. 10.
2020 do 15. 05. 2021 a odo dňa 15. 11. 2021 do dňa 22. 02. 2022 bol vyhlásený núdzový stav, poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚC-742/19, bod 50. až 59., z ktorého vyplýva, že za okolností osobitnej
závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia
ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto

prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania
ustanovení smernice. Žalovaný má za to, že svetová pandémia je práve takou okolnosťou osobitnej
závažnosti,ktorúmalnamysliSúdnydvorEÚaktoráodôvodňujeodklonodprávpriznanýchpredmetnou
smernicou. Vzhľadom k tomu sa v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo
možnéodchýliťodustanovenísmerniceapretosasmernicavtýchtoobdobiachnaštátnuslužbužalobcu

nevzťahovala resp. bolo možné od nej sa odchýliť. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal žalovaný za to, že
žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu nebol na svojich
právach ukrátený. Ďalej žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad
limit 48-hodinového pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a žiadnym spôsobom nepreukázal,
aká ujma žalobcovi v dôsledku čoho mohla vzniknúť. Ďalej je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých

podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal a ani
nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie, ani sa iným spôsobom nedomáhal svojich práv a rovnako nikdy
neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca nevyužil svoje právo
v zmysle § 69 ods. 1 písm. g/ zák. č. 315/2001 Z. z.. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
je na zvážení súdu, avšak žalovaný uviedol, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje v sume

4 000,00 Eur, považuje za zjavne neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy. Aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/19/2020 určenie

výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ale jej základom je
zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Podľa
žalovaného žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento
údajný neoprávnený zásah spočíval. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním

sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný
má za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu
v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. V konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca
bremeno tvrdenia v tom a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu resp. zasiahol do jeho
osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí
nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Žalobca však v tomto konaní uvedenénepreukázal. Ďalej žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax súdov SR v obdobných právnych veciach,
keď v prípade vyhovenia žaloby priemerná výška doposiaľ priznanej škody predstavuje sumu 1 000,00
až 2 500,00 Eur, teda žalovaná suma 4 000,00 Eur je neprimerane vysoká.

3. Žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen, na ktorý žalobca
pôvodne žalobu podal a v dôsledku tejto námietky Okresný súd Zvolen postúpil túto právnu vec
tunajšiemu súdu ako súdu miestne príslušnému na prejednanie a rozhodnutie v zmysle ustanovenia
§ 13 a § 17 C. s. p.. Súd vyzval žalobcu na doplnenie žaloby o uvedenie, za aké obdobie si žalobca

uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením úniového práva, konkrétne čl. 6 písm. b/
Smernice a následne nech toto obdobie špecifikuje čitateľným prehľadom, z ktorého bude súdu zrejmý
početodpracovanýchhodínžalobcomzatotoobdobiepodľajednotlivýchtýždňovamesiacovsrozpisom
odpracovaného služobného času, služobnej pohotovosti, štátnej služby, nadčasov s uvedením počtu dní
čerpania dovolenky a pracovnej neschopnosti. Po tomto žalobca doplnil žalobu tabuľkovým prehľadom
za obdobie 10/2019 až 12/2022 a okrem iného ešte uviedol, že predmetnou žalobou si žalobca

uplatňuje svoj nárok v súvislosti s porušením jeho práva na odpočinok a preto je potrebné tento
nárok posudzovať ako nemajetkovú ujmu, čo okrem slovenského právneho poriadku zohľadňuje aj
zámer tvorcu Smernice. Za účelom kompenzácie nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu
považuje žalobca za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 4 000,00 Eur a to za obdobie
žalovaných troch rokov, teda tri roky spätne od podania žaloby, teda za obdobie od 26. 01. 2020 do

26. 01. 2023 a uvedené skutočnosti žalobca preukazuje tabuľkovým prehľadom – výpisom zo systému
o dochádzke žalobcu ako aj doplneným prehľadom za obdobie 10/2019 až 12/2022.

4. K doplneniu žaloby sa žalovaný znovu písomne vyjadril, pričom uviedol, že naďalej zotrváva na
svojich tvrdeniach uvedených v predošlom vyjadrení. Žalovaný trval na skutočnosti, že dotknuté právne

predpisy transponovali článok 6 Smernice správne tak ako to žalovaný odôvodňoval vo svojom odpore
zo dňa 20. 03. 2023. Žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
a žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca nejasným
spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za
ktorú však bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Pre zistenie, či skutočne

došlo k porušeniu práv žalobcu je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej
služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby
v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa žalovaného žalobca ani jeho právny zástupca v konaní
doteraz nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov
či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá

by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podmienkou priznania
náhradynemajetkovejujmyjevždyvzávislostinaindividuálnychokolnostiachdanéhoprípaduexistencia
závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný ďalej tvrdil, že žalobca nepreukázal,
kedy, v akom rozsahu a či vôbec pracoval nad limit 48-hodinového týždenného pracovného času
vyplývajúceho zo Smernice a žiadnym spôsobom nepreukázal, aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala

vzniknúť. Pokiaľ žalobca doplnil žalobu tak, že bližšie upravil aj žalované obdobie, pričom ho dodatočne
stanovuje na obdobie od 26. 01. 2020 do 26. 01. 2023, žalovaný udáva, že z priložených dokladov pri
podaní žaloby bolo možné jednoznačne dospieť k záveru, že obdobie, za ktoré si žalobou uplatňuje svoj
nárok začína od 01. 10. 2019, čo znamená že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej
trojročnej premlčacej lehoty a z tohto dôvodu už v odpore vzniesol námietku premlčania a následné

doplnenie žalovaného obdobia je možné považovať za účelové a to s ohľadom na vznesenú námietku
premlčaniazostranyžalovaného.Ztýchtodôvodovžalovanýajnaďalejžiadalžalobužalobcuzamietnuť.

5. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie zo dňa 19. 07. 2023, v ktorom uviedol,
že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody v paušálnej výške 4 000,00 Eur, teda si neuplatňuje

mesačný nárok, ale jeho nárok je uplatnený paušálnou sumou a z tohto dôvodu nemá vznesená
námietka premlčania na uplatnenie nároku na náhradu škody zásadný vplyv. Z predloženého výpisu
zo systému dochádzky SAP vyplýva, že minimálne 1x v týždni v mesiaci dochádzalo k prekročeniu
maximálneho ustanoveného týždenného limitu pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti.
V mesiaci 02/2020 vyplýva, že v týždni od 17. 02. 2020 do 23. 02. 2020 žalobca odpracoval 3x 24-

hodinové zmeny, čiže odpracoval celkom 72 hodín v týždni, hoci podľa práva EÚ mal odpracovať 48
hodín ako maximálny týždenný limit pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti. Rovnako v týždni
od 20. 04. 2020 do 26. 04. 2020 odpracoval žalobca 3x 24-hodinové zmeny. Napriek tomu, že žalobca
reálne odpracuje 24 hodín, od 7.00 h do 7.00 h, tak mu zamestnávateľ do fondu pracovného časuzaráta z takto odpracovanej zmeny 16,5 hodín a zvyšných 7,5 hodiny mu do fondu pracovného času
nezaráta. Nie je možné súhlasiť s vyjadrením žalovaného, že predložený výpis zo systému dochádzky
SAP je nedostatočný, pretože obsahuje všetky údaje týkajúce sa reálne odpracovaných hodín zo strany

žalobcu. Iný systém dochádzky žalobcu neexistuje a nikto iný ho ani neeviduje. Žalobca podobne ako
ostatní zamestnanci potrebuje čas na oddych, regeneráciu a čas venovať sa rodine ako aj svojim
záľubám a do úvahy by mohla pripadať aj satisfakcia poskytnutia náhradného voľna v primeranom
rozsahu, čo však vzhľadom na poddimenzovaný stav hasičov na pracovisku žalobcu je nemožné a preto
žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je zmierniť nepriaznivý

následok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného dochádza. Žalobca považuje za
primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 4 000,00 Eur za obdobie žalovaných troch rokov,
teda tri roky spätne od podania žaloby.

6. Na pojednávanie nariadené vo veci boli riadne a včas predvolaní žalobca, jeho právny zástupca
a žalovaný. Pojednávania sa zúčastnili žalobca, jeho právny zástupca a splnomocnený zástupca

žalovaného.

7. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe a pokiaľ ide o priebeh
svojho pracovného týždňa, hasiči fungujú v takom režime, že majú 24-hodinovú zmenu a to od rána 7.00
h do večera 22.00 h, potom nasleduje nočná pohotovosť od 22.00 h do 6.00 h rána, pričom v prípade

výjazdu musia byť vonku do jednej minúty a počas týchto výjazdov sa stretávajú s rôznymi udalosťami,
ktoré musia riešiť a je jasné, že po výjazde už nemôžu zaspať. Takéto striedanie pracovných zmien
zásadne ovplyvňuje aj jeho rodinný život, pretože sa nemôže naplno venovať rodine, dieťaťu a musí sa
starať aj o matku, avšak času je málo vzhľadom na tieto pracovné povinnosti. Dva dni voľna, ktoré má
po 24-hodinovej zmene nie je dostatočným časom na regeneráciu a stáva sa, že aj počas týchto dvoch

dní voľna ho zavolajú do práce, takže ani vtedy fakticky nemá kľud. Takýto stav je dlhodobo predmetom
riešenia na veliteľských poradách, avšak podľa jeho názoru sa uvedené za súčasného právneho stavu
vyriešiť nedá.

8. V konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý

vykonáva stálu štátnu službu v Hnúšti. Žalobcov týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť na pracovisku, t.j. 24 hodinové zmeny.
Služobná pohotovosť sa určuje na čas nočných hodín. V prípade ak sú počas služobnej pohotovosti
hasiči vyslaní na zásah, služobná pohotovosť sa mení na prácu nadčas. Hasiči strávia na pracovisku
počas jednej zmeny 24 hodín. Keďže sa striedajú tri zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči 24 hodinovú

zmenu, po ktorej nasledujú dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena podľa počtu dní
v mesiaci 9 až 11 pracovných zmien. Žalobca predložil súdu prehľad odpracovaných hodín za obdobie
od 01. 10. 2019 až 01. 10. 2022 a následne aj za obdobie od 26. 01. 2020 do 26. 01. 2023, z ktorého
prehľadu vyplýva, že za toto obdobie žalobca vo väčšine mesiacov prekračoval dĺžku priemerného
týždenného pracovného času nad 48 hodín. V pôvodnej žalobe síce žalobca tvrdil, že si uplatňuje nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 10/2019 až 10/2022, avšak z doplnenia žaloby vyplýva, že
takýto nárok si uplatňuje za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, teda od 26. 01. 2020 do 26. 01. 2023
a súdu predložil aj prehľad odpracovaných hodín za toto obdobie.

9. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 4 000,00 Eur titulom náhrady škody za porušenie práva

EÚ Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského
právneho poriadku, keďže do Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zák. č. 315/2001 Z. z.) sa
v dôsledku nesprávneho prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej
týždennej pracovnej dobe, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. Žalobca si uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku toho utrpel.

10.Zodpovednosťčlenskýchštátovaichorgánovpriaplikáciikomunitárnehoprávavychádzazprednosti
komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti
komunitárneho práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu
členského štátu môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody.

Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu
a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách,
ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásadykomunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej
lenZmluvaozaloženíES)anazákladektorýchsúčlenskéštátypovinnéprijaťvšetkyopatreniapotrebné
na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva

a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by
mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva podľa
Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to
rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého
obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých

členských štátov“ (bod 14 rozsudku ESD 106/77Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako
normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže
byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán
členskéhoštátu „vmedziachsvojichprávomocípovinnýaplikovaťkomunitárneprávoakocelokachrániť
práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie
ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body 16 a 21 rozsudku

D.).Zodpovednosťčlenskýchštátovvprípadeporušeniakomunitárnehoprávajeobjektívnaaabsolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to
bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. V slovenskom právnom
poriadkuvyplývaslovenskýmsúdompovinnosťdodržiavaťkomunitárneprávozčlánku144ods.IÚstavy
Slovenskejrepubliky,nazákladektoréhosúsudcoviaprirozhodovaníviazaníajmedzinárodnouzmluvou

podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva aj
ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2 ods. l zákona č. 416/2004 Z.
z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne
záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia
nadväzuje aj ust. § 186 ods. 1 C.s.p., ktorý zbavuje povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré

boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.

11. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 2.

12. Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a
5 a zákonom.

13. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

14. Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

15. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS táto smernica sa
vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

16. Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS, na účely tejto smernice
platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou.

17. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS členské štáty prijmú
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.18. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS členské štáty
môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie

nepresahujúce štyri mesiace.

19. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby upravuje zákon
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon č. 315/2001 Z. z.).

20. Podľa ust. § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v
ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

21. Podľa ust. § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v

služobnom dni.

22. Podľa ust. § 91 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať
štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

23. Podľa ust. § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

24. Podľa ust. § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

25. Podľa ust. § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená

služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada
a)50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v

mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b)15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,
c)5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s

možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

26. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov v
prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ESD) vo svojom rozsudku C-429/09 z 25.11.2010 U. / Q., v ktorom

uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutýpracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice
2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný
týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 55

Rozsudku ESD C-429/09 z 25. 11. 2010).

27. Vo veci C-437/05 P. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadenízamestnávateľasamusípovažovaťakocelokza„pracovnýčas“vzmysleSmernice93/104/ESnezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.

28.ESDvovecitýkajúcejsaprávnehoposúdeniarežimupohotovostilekárskychzáchranárov(C-397/01,
X.) uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

29. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

30. Podľa ust. § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

31. ESD v rozsudku vo veci C-429/09 U. v bode 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,

ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ
ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky ESD C-397/01 až C-403/01). V bode 35

rozsudku C-429/09 ESD konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov
nato,abypriemernýtýždennýpracovnýčasnepresahovaltútomaximálnuhranicubudúviazaťnanejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (rozsudky X., bod 99, G., bod 52). Súdny dvor tiež
rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,

ktorémôžupriamouplatniťvkonanípredvnútroštátnymisúdmi(rozsudkyX.body103až106,G.body56
až 59). V bode 38 rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník
ako je F. G., ktorého v zásahovej službe zamestnáva D. E., právo sa priamo dovolávať ustanovení článku
6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva
na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

32. Medzi stranami bolo sporné, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou republikou
v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku,
konkrétne to, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa premietli ust. čl. 6
písm. b) Smernice č. 2003/88/ES o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov.

33. Keďže mal súd v spore preukázané, že žalobca, ktorý je v stálej štátnej službe ako hasič v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, nepochybne odpracoval v období od 26. 01. 2020 do
26. 01. 2023 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. 11. 2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, súd mal za to, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku
porušeniatohtoustanovenia.Jepravdou,ževsledovanomobdobížalobcanedosiaholvkaždommesiaci
prekročenie 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času, avšak možno konštatovať, žev prevažnej väčšine tohto obdobia jeho týždenná pracovná doba vysoko presiahla 48-hodinový týždenný
pracovný čas aj so započítaním jeho času pohotovosti strávenej na pracovisku, ktorý čas pohotovosti sa
jednoznačne musí započítať do pracovného času v zmysle citovaných rozhodnutí Európskeho súdneho

dvora. Zástupca žalovaného na pojednávaní pritom uviedol, že údaje uvedené žalobcom v prehľade
nenamieta a preto súd vychádzal z prehľadov predložených žalobcom a považoval ich za správne.

34. Zo znenia ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom

služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne) a zo znenia ust. § 92 cit. zákona (podľa ktorého služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom
dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o Hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť

týždennéhoslužobnéhočasujehopríslušníkov,keďže„bezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnej
služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené sa
súd stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby,
nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade,
že k nej bude povolaný. Ust. § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. upresňuje, že ak počas doby trvania

služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas“ a ust. § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 Zákona o Hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo

služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho
príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa § 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ak je príslušníkovi podľa ust. § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Z uvedeného možno logicky

vyvodiť záver, že Smernica 2003/88 ES nebola správne transformovaná do zákona č. 315/2001 Z. z.

35. Súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na
náhradu, t.j., že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je
dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje

priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody
vo veci samej je splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88.
Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88 neponecháva priestor na
akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v
zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa
preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, a preto je vo veci samej splnená aj druhá

podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu
podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by
mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný.
Na základe uvedeného súd žalobu žalobcu, čo do základu jeho nároku, považoval za dôvodnú.

36. Žalovaný v priebehu konania taktiež vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, kde vychádzal
z toho, že je potrebné považovať za premlčané všetky nároky predchádzajúce lehote 3 rokov pred
podanímžaloby.Jepravdou,žežalobcasivdanomkonaníuplatňujeprávonanáhraduškodyvsúvislosti

so zásahom do práva na ochranu osobnosti formou nemajetkovej ujmy, ktorá nemajetková ujma je
vyjadrená v peniazoch, a teda podlieha všeobecnému princípu premlčania, avšak v danom prípade
žalobca vyvodzuje neoprávnený zásah, ktorý mal byť zo strany žalovaného uskutočňovaný v celom
skúmanom období, pôvodne od 10/2019 do 10/2022, následne v období od 26. 01. 2020 do 26. 01. 2023,kde nemožno konštatovať, že by k takémuto zásahu do ochrany osobnosti žalobcu došlo v období len
3 roky spätne pred podaním žaloby, t.j. v danom prípade v období 10/2019 až 10/2022, to po prvé a po
druhé v danom prípade ide o sledované obdobie v celkovom rozsahu 36 mesiacov, kde v prípade aj, že

by súd konštatoval, že prípadná nemajetková ujma by vznikala aj v období od 10/2019 až do 10/2022,
z 36 mesiacov by išlo len o 3 mesiace, kde náhrada by bola prípadne premlčaná, resp. jej pomerná
časť, čo z tohto hľadiska sa stáva skutočnosťou právne bezvýznamnou vzhľadom na minimálny podiel
tohto obdobia na celkové posudzované obdobie, a preto z týchto dôvodov súd na námietku premlčania
vznesenú žalovaným neprihliadol. Naviac námietka premlčania je bez právneho významu vzhľadom na

skutočnosť, že žalobcom uplatnený nárok je v paušálnej výške 4 000,00 Eur a nejde o nárok za jednotlivé
mesiace.

37. Žalovaný zároveň namietal v konaní, že žalobca riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť
spôsobená žalobcovi, predmet konania podľa žalovaného nie je dostatočne určitý, nárok nie je dôkladne
odôvodnený a argumentácia žalobcu nie je presvedčivá.

37.1 Podľa § 150 ods. 1, 2 C.s.p. strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností
môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
37.2 Podľa názoru súdu žalobca už v žalobe dostatočným spôsobom opísal rozhodujúce skutočnosti,
oktoréopierasvojnárok,apreukázalvšetkypredpokladyprevznikzodpovednostižalovanéhozaškodu,

poukázal už v žalobe na to, že žalobca si uplatňuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu
do osobnosti žalobcu porušením smernice 2003/88ES článku 6 písm. b), poukázal na to, že žalovaný
zodpovedá za správne prebratie tejto smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, poukázal
na príčinnú súvislosť medzi správnym neprebratím smernice a zásahom do osobnosti žalobcu, kde tým,
že žalobca musí na pracovisku stráviť čas vyšší ako je obmedzený smernicou, dochádza k zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobcu, do práva žalobcu na odpočinok a do jeho práva samostatne
rozhodovať o svojom mimopracovnom čase, taktiež do práva na ochranu súkromia a rodinného života.
V súvislosti s týmto zásahom žalobca súdu predložil aj prehľad odpracovaných hodín v sledovanom
období, z ktorého prehľadu vyplýva, koľko hodín žalobca v skutočnosti odpracoval, ktoré údaje uvedené
žalobcom v prehľade žalovaný v konaní nenamietal, a preto súd konštatuje, že žalobca už v žalobe

uviedol rozhodujúce skutočnosti v dostatočnej miere na to, aby bolo zrejmé, o aký nárok žalobcovi
ide, o čo tento nárok opiera a zároveň žalobca predložil dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok. V tejto
súvislosti preto súd v súlade s ust. § 150 ods. 2 C.s.p. ani nevyzýval žalobcu na doplnenie rozhodujúcich
skutočností. Vo svojom vyjadrení žalobca navrhol svoj výsluch na pojednávaní ako dôkaz, ktorý bol na
pojednávaní vykonaný, kde z výsluchu žalobcu boli dostatočným spôsobom konkretizované podstatné

rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa nároku žalobcu.

38. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisovsosmernicouEÚsúdpoukazujenazásaduprednostiprávaEurópskejúniepredvnútroštátnou
normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomocí

a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, a pokiaľ táto
interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s
úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný
vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie a tým je nepochybne daná jeho

právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie a aj právomoc
v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu odporujúcu právu Európskej
únie. Nedôvodná je preto námietka žalovaného o prekročení právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú
otázku skúmal, či došlo k prevzatiu smernice do zákona 315/2001 Z. z. a či došlo k prevzatiu spôsobom,
ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto smernicou na 48 hodinový týždenný pracovný čas.

39. Súd sa vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného, keď poukazuje na to, že
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR predstavuje garanta riadnej transpozície
smernice do zákona 315/2001 Z. z. pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku
počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia

smerniceEÚdonoriemvnútroštátnehoprávajevýsledkomzákonodarnéhoalegislatívnehoprocesu.Ide
teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán
sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych
noriem nahradiť.40. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom

Slovenská republika. Zo samotného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa
náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,

do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.
40.1 Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na príslušníkov
hasičského a záchranné zboru, túto námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na výklad
pôsobnosti tejto smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 J. (body 53 až 55), v ktorom
SD EÚ ustálil, že smernica 2003/88 ES sa vzťahuje aj na hasičov ak ide o výkon služby v obvyklých
podmienkach. Výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391 EHS bola prijatá len za účelom

zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, ako napr. katastrofa,
pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda
žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391 EHS sa podľa názoru SD EÚ
vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. katastrofa, atentát, veľká havária a nie na výkon služby

hasičov v obvyklých podmienkach, ako je tomu v žalovanej veci. Pokiaľ ďalej žalovaný argumentoval,
že posúdenie referenčných období január až jún 2020, júl až december 2020, január až jún 2021, júl
až december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúc sa o výrazné zmeny
v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy Covid – 19, pričom v rozsudku SD
EÚ vo veci C742/19 body 50 až 59 vyplýva, že za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré

si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, ako aj bezpečnosti spoločnosti, možno
nedodržať pravidlá smernice 2003/88 ES, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu
ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice a pandémia Covid
– 19 je práve takouto okolnosťou, akú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania
práv podľa smernice 2003/88 ES, teda v uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej

veci odchýliť od smernice 2003/88 ES. S touto argumentáciou žalovaného sa súd nestotožňuje, keďže
z rozhodnutí SD EÚ vyplýva, že za okolnosti osobitnej závažnosti možno považovať len prírodné
a technologické katastrofy, ktoré si okamžite a bezprostredne vyžadujú prijatie nevyhnutných opatrení,
kde v danom prípade pri ochorení Covid – 19 išlo o dlhodobý stav, a preto bolo potrebné dodržiavanie
smernice 2003/88 ES o stanovení maximálneho limitu týždenného pracovného času aj počas tohto

obdobia.
40.2Pokiaľžalovanýpoukazovalnato,žestanovenýlimittýždennéhopracovnéhočasumalbyťpočítaný
aj pre jednotlivé referenčné obdobia a nielen každých 7 dní, súd poukazuje na rozsudok ESD C254/18,
z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na
účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje aj v rámci určitých referenčných

období, výpočet priemerného pracovného času, ak táto úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas
každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po sebe nasledujúcich pevných referenčných
období. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že
priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných

referenčných období, a preto pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno
vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov tak, ako to požadoval žalovaný a je možné
vychádzať len z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 ES a priemerný pracovný čas počítať len za každé
obdobie 7 dní vrátane nadčasov.

41. Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva.
Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v
zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie)
stanovenévovnútroštátnychprávnychúpraváchmenejvýhodne,akopodmienkytýkajúcesaobdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca ďalej
uviedol, že ujma, ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetková a najbližšie je k náhrade škody
žalobcu v dôsledku porušenia jeho práva. Preto žalobca vychádza z nemajetkovej ujmy fyzickej osobypodľa § 11 - 13 Občianskeho zákonníka. S právnym názorom žalobcu, čo sa týka náhrady škody ako
nemajetkovej ujmy (strata odpočinku) sa súd stotožňuje.

42. Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva patrí
vnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždéhočlenskéhoštátu,abyurčilpríslušnésúdyaupravilprocesné
podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva
Spoločenstva. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady

škody stanovené vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti)
a efektivity.

43. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na
svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá,

a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú
právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť
znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89
a C-37/90 F., C-46/93 a 48/93 B. G.) súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody
priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy

na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to nebolo od
nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 L.r. SDEÚ vo veci C-429/09 G.) prihliadajúc na
to, že čl. 6 písm. b/ smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa
nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je G. (hasič), zohľadňujúc tiež,

že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby
mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať
za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody
najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod
76 až 87 C-429/09 G.). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny

podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám

úniového práva (bod 83 C-429/09 G.).
43.1 Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda
tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Obč.
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda

nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,
ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

44. Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s porušením nároku na odpočinok, so zásahom
do voľného času tráveného s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo

zohľadňuje aj zámery normotvorcu smernice rady 89/391/EHS a tiež smernice rady 2003/88/ES. V
záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jeho cieľom zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší
stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali
mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch,

hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

45. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, bol ukrátený

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom naformu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká,
aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto
náhrada ani neprimerane vysoká. Je potrebné zohľadniť to, že ide o stav pri nerešpektovaní limitov
pracovného času dlhodobý až trvalý, ktorý poškodzuje zdravie žalobcu. Kvalita života predstavuje pre
každého jednotlivca dôležitú súčasť jeho života. Tým, že žalobca každú tretiu noc v podstate prebdie,

ide o vážny zásah do kvality jeho života a zásah do jeho súkromného a rodinného života, ktorá ujma je
umocnená tým, že ešte aj v čase oddychu mimo pracovných zmien žalobcu (48 hodín medzi zmenami)
sa stáva, že žalobca je povolaný na výkon práce, či na školenie. Tým je jednoznačne preukázaný zásah
do osobnostnej sféry žalobcu, do jeho práva na oddych, súkromný život a tiež právo na disponovanie
so svojím voľným časom v súvislosti s nerešpektovaním 48 hodinového týždenného pracovného času.

46. Zo žalobcom žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4 000,00 Eur súd považoval za
primeranú výšku 2 000,00 Eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48 hodinový
pracovný týždeň (tento stav trval nepretržite za sledované obdobie od 10/2019 do 10/2022, pričom
podľa vyjadrenia žalobcu aj pred týmto obdobím, aj po ňom sa jeho pracovný režim nezmenil,
a teda stále dochádza k porušeniam práva Únie) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to

skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý, nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú
alebo psychickú regeneráciu, tráviť s rodinou a pod. Zároveň súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že hoci
samotný žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil aj vo forme konkrétnych
negatívnychnásledkovvjehorodinnom,spoločenskomživotealebonajehozdravotnomstave,prípadne
v iných oblastiach jeho života, zároveň však žalobca pripustil, že postupom času jeho pracovný režim

ho začína čím ďalej tým viac zaťažovať, nevie si nič naplánovať, či už s rodinou alebo priateľmi, keďže
sa bežne stáva, že ho aj v čase voľna zavolajú na výjazd. Pri určení výšky škody súd prihliadol aj na
iné rozhodnutia súdov v skutkovo a právne totožných veciach, napr. rozhodnutie Krajského súdu Košice
9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019 a 6Co/60/2022. Ďalej súd prihliadol aj
na rozhodnutia, na ktoré poukázal samotný žalobca vo svojom vyjadrení. Súdu sa zdá byť primerané,

vzhľadom na závažnosť následku a vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov s prihliadnutím na princíp
právnejistotyalegitímnychočakávaní,abybolapriznanážalobcovináhradanemajetkovejujmyvovýške
2 000,00 Eur, pričom z uvedených dôvodov súd žalobu v časti o zaplatenie zvyšných 2 000,00 Eur
zamietol.

XX. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust. 255 ods.
1 C.s.p., t.j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom

prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci za úspešného
v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy, t.j. zo sumy 2 000,00 Eur. Preto
potom súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % z priznanej sumy. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Podľa ust. § 232 ods. 3 C.s.p. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť priznanú sumu do 30 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku vyhovujúc tým žiadosti žalovaného, že z technických dôvodov
žalovaný nevie uhradiť priznanú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Poučenie:

6C/29/2023
– 2 –Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici, odvolanie musí obsahovať
náležitosti v zmysle § 363 C.s.p.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí
byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak,
aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Odvolanie možno odôvodniť v zmysle § 365 ods. 1 C.s.p. len tým, že:

a) Neboli splnené procesné podmienky.
b) Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
c) Rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.
d) Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
e) Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

f) Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
g)Zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
ods. 2: Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie

súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.