Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, August 28, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218318
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2114218318.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXXX XXXX,
trvalo bytom C. XXX/XX, D., zastúpenej advokátkou: JUDr. Eva Klemová, M. R. Štefánika 6, 902 01
Pezinok, IČO: 31806368, proti žalovanému: RELAX - TEAM s.r.o., Rybníkova 16, 917 00 Trnava, IČO:
31 414 893, zastúpenému splnomocnenkyňou: Palkovič advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 20,
917 01 Trnava, IČO: 47255609, o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom a o náhrade trov konania,
o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. júla 2022 č. k.
18Cpr/3/2014–939, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok) p
o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok) v napadnutej časti
o zaplatenie náhrady mzdy 12.164,46 eur brutto, úroku z omeškania 5,05% ročne zo sumy 8.109,64
eur od 15.12.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018
do zaplatenia, a v napadnutej časti náhrady trov konania o zaplatenie náhrady mzdy (IV. výrok) r u š

í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie zo 14.12.2016 o nepripustení zmeny žaloby r u š í.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy vo výške 6.356,98 eur brutto, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
6.356,98 eur od 15.12.2018 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku
žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom zamietol; III. žalobkyni voči žalovanému
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti o určenie neplatnosti

výpovede a o tom, že pracovný pomer trvá v plnom rozsahu; IV. žalovanému voči žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania v časti o zaplatenie náhrady mzdy v rozsahu 31,42 %.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. a/, § 142 ods. 1, § 234 ods. 2, § 237, § 357, §
470 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“); čl. 2 veta posledná, § 1 ods. 4, § 77, § 79 ods. 1 a 2, § 116 ods. 1, §
118, § 119 ods. 1, § 122 ods. 3 tretia veta, § 129 ods. 1, § 134 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“); § 101, § 112, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 3 Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.; poukazom na uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z 23.5.2019 sp. zn. 3 Cdo 36/2019, sp. zn. 6
Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, jeho rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/159/2008, sp. zn. 7Cdo/52/2020, sp.zn. 5 MCdo 8/2012, sp. zn. 1 Cdo 116/2018, sp. zn. 6 Cdo 246/2010 a sp. zn. 5 Cdo/24/2018, judikáty
R 70/2018, R 19/1977 a R 90/1970, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“)
sp. zn. III. ÚS 271/2011, sp. zn. I. ÚS 472/2014, sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996, sp. zn.

II. ÚS 152/2018, z 19.11.2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019, jeho uznesenie sp. zn. III. ÚS 460/2017, jeho
rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 460/2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS
ČR“) sp. zn. 21 Cdo/387/2003.
Vecne dôvodil, že žalobou doručenou súdu dňa 4.7.2014 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 24.4.2014, ktorá bola žalobkyni

doručená dňa 7.5.2014, z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa, a to prevádzky na adrese C. XX,
E.. Okresný súd Trnava medzitýmnym rozsudkom č. k. 18Cpr/3/2014-790 z 9.8.2021, rozhodol, že
skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, výpoveďou žalovaného zo dňa 24.4.2014,
doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, je neplatné a určuje sa, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného,
založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá. Súd v časti konania o určenie neplatnosti
výpovede dospel k záveru, že výpoveď žalovaného z pracovného pomeru žalobkyne je neplatná z

dôvodu, že v čase výpovede dojednané pracovné podmienky nekorešpondovali s tými skutočnosťami,
ktorými žalovaný odôvodnil výpoveď z pracovného pomeru, osobitne s dôvodom, že došlo k zrušeniu
časti zamestnávateľa vykonávajúceho podnikateľskú činnosť na adrese C. XX, E., kde mala mať
žalobkyňa miesto výkonu práce. V čase výpovede žalobkyňa nemala dojednané miesto výkonu práce
na prevádzke KR PZ, preto ani zrušenie prevádzky na adrese C. XX, E. sa netýkalo dojednaného miesta

výkonu práce žalobkyne. Rozpor medzi obsahom dojednaných pracovných podmienok a výpovedným
dôvodomskutkovovymedzenýmvovýpovedijedostačujúciprezáver,ževýpoveďzpracovnéhopomeru
žalobkyne je neplatná. Uvedený záver podporuje aj absencia ďalších hmotnoprávnych podmienok
nevyhnutných na to, aby žalovaný mohol platne skončiť pracovný pomer. Konkrétne, žalovaný ako
zamestnávateľ po zrušení svojej časti zamýšľal naďalej prevádzkovať činnosť, dovtedy vykonávanú

v zrušovanej časti, preto nemôže organizačná zmena v skutočnosti predstavovať zrušenie časti
zamestnávateľa a žalovaný neprijal riadne rozhodnutie o organizačnej zmene.
Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.11.2021) zostalo
predmetomkonaniarozhodovanieonárokužalobkynenanáhradumzdy,akoaj rozhodovanieonáhrade
trov celého konania.

Podaním z 19.3.2015 žiadala žalobkyňa návrhom na zmenu pripustiť rozšírenie žaloby o náhradu mzdy
od 1.8.2014 do rozhodnutia súdu, vo výške 460 eur netto mesačne. Podaním z 30.3.2015, doručeným
súdu 6.5.2015, spresnila nárok na náhradu mzdy tak, že žiada nárok na náhradu mzdy v celkovej výške
3.680 eur netto za obdobie od 08/2014 do 03/2015, pričom ďalej uviedla, že trvá aj na náhrade mzdy až
doskončeniasporuvovýškenásobkusumy460eurapočtumesiacovtrvaniasporu.Súdnapojednávaní

konanom dňa 14.12.2016, uznesením vyhláseným na pojednávaní za prítomnosti sporových strán,
návrh žalobkyne na zmenu žaloby v časti o náhradu mzdy nepripustil z dôvodu, že výsledky vykonaného
dokazovania neboli podkladom pre rozhodnutie.
Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 25.10.2019 opätovne navrhla pripustiť zmenu žaloby tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne za obdobie od

1.8.2014 do 31.7.2017. Výšku mesačnej náhrady mzdy určila ako násobok priemerného hodinového
zárobku zo mzdy žalobkyne dosiahnutej v mesiacoch 04-06/2014 vo výške 3,3306 eur, vychádzajúc
zo mzdového listu a priemerného počtu hodín v mesiaci (172,3 hod/mes.). Následne, návrh na zmenu
písomne upravila tak, že náhradu mzdy požaduje za obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017. Uvedené
nároky nepovažuje za premlčané, nakoľko od 19.3.2015 do 14.12.2016 premlčacia doba neplynula,

a preto o tento časový úsek sa predlžuje aj premlčacia doba vo vzťahu k nárokom uplatneným za
obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017. Súd o návrhu žalobkyne na zmenu žaloby rozhodol dňa 30.11.2020
uznesením o pripustení zmeny žaloby o nárok na náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne za
obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017.
Podaním z 15.12.2021, doručeným súdu 15.12.2021, žalobkyňa podala ďalší návrh na zmenu žaloby,

ktorým rozšírila žalobu o príslušenstvo nároku na náhradu mzdy. Súd zmenu žaloby na základe daného
návrhu pripustil uznesením zo dňa 12.5.2022, tak, že predmetom konania je nárok na náhradu mzdy
v celkovej výške 18.536,32 eur a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 8.109,64 eur
od 15.12.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 10.426,68 eur od
15.12.2018 do zaplatenia.

Žalovaný vzniesol voči nárokom žalobkyne na náhradu mzdy na istine námietku premlčania (ústne
do zápisnice na pojednávaní dňa 25.10.2019, následne aj písomne podaním z 3.6.2021), kedy mal
za to, že nárok na náhradu mzdy uplatnený návrhom na zmenu žaloby z 25.10.2019 je premlčaný,
zároveň je premlčaný aj rozdiel medzi nárokom na náhradu mzdy uplatnený v pôvodnej výške 460eur mesačne a požadovanou náhradou mzdy vo výške 579,26 eur. Uviedol tiež, že nárok na náhradu
mzdy je uplatnený v nesprávnej výške, teda je vyčíslený nesprávne. Žalobkyňa v období rozhodujúcom
pre výpočet náhrady za mesiace 04-06/2014 neodpracovala 21 dní alebo 168 hodín, preto pri výpočte

náhrady mzdy je potrebné postupovať podľa § 134 ZP, a to zisťovaním pravdepodobného zárobku, ktorý
byžalobkyňadosiahla.Vrozhodujúcomobdobíbyžalobkyňa dosiahlapredpokladanýmesačnýzárobok
vo výške 580,90 eur a priemerný hodinový zárobok 3,3531 eur. Žalovaný zároveň navrhol, aby súd
nárok na náhradu mzdy za obdobie nad rozsah 12 mesiacov nepriznal, s poukazom na to, že žalovaný
vyvinul v maximálnej miere iniciatívu nájsť pre žalobkyňu ďalšie pracovné uplatnenie za porovnateľných

podmienok v iných jeho obchodných spoločnostiach, pričom žalobkyňa ponuku žalovaného odmietla.
Žalovaný uviedol, že premlčacia doba nespočívala počas obdobia od 19.3.2015 do 14.12.2016, a to s
poukazom na § 112 O.z., nakoľko súd návrh na zmenu žaloby uznesením zo 14.12.2016 nepripustil,
pričom žalobkyňa ďalší úkon na náhradu mzdy uplatnila až 25.10.2019, teda je sporným či riadne, po
nepripustenízmenyžaloby,pokračovalavkonaní,čojezákonnápodmienkaspočívaniapremlčacejdoby
podľa § 112 O.z.

Žalobkyňa k vznesenej námietke premlčania poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trnava, č. k.
23CoPr/8/2015-86 z 25.4.2016, ktorý zdôraznil potrebu odstraňovania vád návrhu v časti nároku na
náhradu mzdy a na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 271/2011, ohľadom ústavnosti rozhodnutia o nepripustení
zmenyžalobynanáhradumzdy,pričommázato,ženepripustenímzmenyžalobydošlokporušeniupráv
žalobkyne na súdnu ochranu. Súd nemal jej pôvodný návrh na zmenu žaloby kvalifikovať ako zmenu

žaloby. Ak sa tak stalo, súd porušil právo žalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Preto uzneseniu o nepripustení zmeny nie je možné priznať právne účinky a je žiadúce posúdiť jej nároky
tak, že premlčacia doba vo vzťahu k nim neprestala plynúť. Uviedla tiež, že ani po rozhodnutí súdu o
neplatnom skončení pracovného pomeru jej žalovaný neumožnil pracovať, neinformoval ju akú prácu
má vykonávať, pričom zo zdravotných dôvodov prácu pekárky vykonávať nemôže. Žalovaný ju vyzval,

aby sa podrobila lekárskemu vyšetreniu v oblasti pracovného lekárstva, ale bez toho vo vzťahu k akému
druhu práce má byť jej zdravotný stav posudzovaný.
Vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav (jednotlivé skutkové
zistenia vyplývajú ďalej z dôkazov uvedených v zátvorke). Súd nevykonal dokazovanie o získanie
stanoviska Sociálnej poisťovne k poberaniu invalidného dôchodku z dôvodu hospodárnosti, keďže to či

žalobkyňa poberala alebo nepoberala invalidný dôchodok paralelne s úrazovou rentou nie je podstatným
pre rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy čo do základu.
V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec uzatvorila so žalovaným ako zamestnávateľom
pracovnú zmluvu, pôvodne s dohodnutým druhom práce kuchárka, pracovný pomer bol dojednaný
na dobu neurčitú, s tým, že mzda bola určená dohodou vo výške 580,90 eur mesačne, splatná vždy

posledný deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bola práca vykonaná (nesporné skutkové
tvrdenia, pracovná zmluva). Žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou z 24.4.2014,
doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, s tým, že 2-mesačná výpovedná doba uplynula dňa 31.7.2014
(výpoveď z 24.4.2014). V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa písomne oznámila žalovanému, že s
výpoveďou nesúhlasí, naďalej trvá na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával. Podľa nepopretého

skutkového tvrdenia žalobkyne, bolo oznámenie doručené žalovanému dňa 26.5.2014 (oznámenie z
23.5.2014). Z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/4/2014-790 z 9.8.2021,
vyplýva, že výpoveď daná žalobkyni je neplatná. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 9.11.2021.
V roku 2014 (január až júl) odpracovala žalobkyňa u žalovaného celkovo 4 dni (v mesiaci január 2 dni
a v mesiaci máj 2 dni), pričom zo mzdového listu vyplýva, že jej tarifná mzda bola 580,90 eur mesačne.

V roku 2013 žalobkyňa odpracovala u žalovaného celkovo 32 dní (v januári 8 dní, vo februári 20 dní a v
marci 4 dni) pričom zo mzdového listu vyplýva, že jej tarifná mzda bola 580,90 eur mesačne (mzdový
list žalobkyne za roky 2013 a 2014). Žalobkyňa počas obdobia, za ktoré žiada náhradu mzdy (do úvahy
pripadá obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017) nepoberala nemocenské dávky (potvrdenie Sociálnej
poisťovne o poberaní nemocenských dávok za obdobie od 9.1.2014 do 31.3.2022); bola v období od

1.8.2014 do 8.11.2021 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom sa zúčastňovala všetkých
sprostredkovaných pracovných pohovorov, ponúk a aktivít a predkladala potvrdenia o hľadaní práce
(potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany v evidencii uchádzačov o zamestnanie);
v období od 1.3.2015 do 30.11.2016 poberala pomoc v hmotnej núdzi vo výške 97,50 eur mesačne
(potvrdenieÚradupráce,sociálnychvecíarodinyPiešťanyzodňa20.01.2020,rozhodnutieÚradupráce,

sociálnych vecí a rodiny Piešťany o priznaní pomoci v hmotnej núdzi z 2.4.2015); bola v období od
6.9.2015 do 31.10.2015 v pracovnom pomere so spoločnosťou Kaufland Slovensko v. o. s. a za mesiac
09/2015 jej bola vyplatená mzda 27,75 eur brutto a 19,49 eur netto (dohoda o pracovnej činnosti, doklady
ovyúčtovanímzdyžalobcu,potvrdenieSociálnejpoisťovne).Žalobkynibola21.3.2014priznanáchorobaz povolania, pričom trvale nebola schopná vykonávať dovtedajšiu prácu a trvale mala byť preradená
na iné pracovisko (hlásenie choroby z povolania). Rozhodnutím Sociálnej poisťovne bol žalobkyni
od 1.6.2016 priznaný invalidný dôchodok vo výške 138,80 eur (rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo

16.11.2016).
Predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri skončení pracovného pomeru je
právoplatné rozhodnutie súdu o jeho neplatnosti, pričom nároky zamestnanca na náhradu mzdy sú
upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa (§ 79
ods. 1 ZP) a zvlášť pre prípad, že na ďalšom zamestnávaní u neho netrvá (§ 79 ods. 4 ZP). Pokiaľ

ide o nárok zamestnanca na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP, predpokladom jeho vzniku je
skutočnosť, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. V
tom prípade v zmysle § 79 ods. 1 ZP platí, že pracovný pomer zamestnanca sa nekončí (s výnimkou, ak
tak rozhodne súd z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával) a zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy za obdobie
ododňa,keďzamestnanecoznámilzamestnávateľovi,žetrvánaďalšomzamestnávaní,aždočasu,keď

mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Peňažné nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru - ako to vyplýva už z ich označenia - sú
peňažnými nárokmi, teda nárokmi vyjadriteľnými v peniazoch. Aj keď výrok o peňažných nárokoch z
neplatného skončenia pracovného pomeru (o náhrade mzdy) je nesporne závislý od výroku o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru (ktorý predstavuje posúdenie základu vo vzťahu k peňažným nárokom),

skutočnosť, že uplatnenie peňažných nárokov nemusí byť súčasťou žaloby o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru (môžu byť uplatnené aj neskôr), len podčiarkuje ich samostatný charakter ako
nárokov na splnenie určitej (peňažnej) povinnosti podľa § 137 písm. a/ CSP na rozdiel od určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP (kde
právo podať takúto žalobu vyplýva z osobitného predpisu - § 77 ZP). V žalobe o splnenie určitej

peňažnej povinnosti (t. j. v žalobe o zaplatenie) musí byť táto peňažná povinnosť jednoznačne určená
výškoupožadovanejpeňažnejsumy.Tátopeňažnásuma,predstavujúcanárokyzneplatnéhoskončenia
pracovného pomeru, musí byť v čase vydania súdneho rozhodnutia splatná; na rozdiel napr. od
výživného nie je možné priznať peňažné nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru ako
opakujúcu sa dávku do budúcnosti (porov. uznesenie NS SR z 23.5.2019 sp. zn. 3 Cdo 36/2019).

V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, a to oznámením z 23.5.2014. Ak má mať oznámenie o
trvaní na ďalšom zamestnávaní význam z hľadiska ust. § 79 ods. 1 ZP, musí byť urobené najneskôr
do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (porovnaj napr.
uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009 z 27.10.2009), ktorá podmienka bola splnená. Vzhľadom k

uvedenému, zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP, a to v zásade odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď by zamestnávateľ
umožnil zamestnancovi pokračovať v práci. Žalobkyňa ale oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní dňa 23.5.2014, teda v čase bezprostredne po doručení výpovede, ešte pred začatím
plynutia výpovednej doby. V takom prípade je logické a dôvodné, že účinky oznámenia nastávajú

dňom skončenia pracovného pomeru. Je vylúčené, aby nárok na náhradu mzdy vznikol počas trvania
pracovného pomeru, nakoľko počas trvania pracovného pomeru vzniká zamestnancovi nárok na mzdu
alebo iné formy náhrady mzdy, pričom náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru
je náhradou sui generis, ktorej nárok vzniká len za obdobie počas ktorého zamestnávateľ neumožnil
zamestnancovi výkon práce po skončení pracovného pomeru, ak súd určil že skončenie je neplatné. V

konaní bolo nesporné, že žalovaný neumožnil žalobkyni pokračovať v práci za dohodnutých pracovných
podmienok po skončení pracovného pomeru, žalobkyni tak vzniká nárok na náhradu mzdy od skončenia
pracovného pomeru do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede, najdlhšie ale po
zákonom stanovenú dobu.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania nárokov na náhradu mzdy s poukazom na to, že žalobkyňa po

tom, čo súd nepripustil jej návrh na zmenu žaloby, v konaní riadne nepokračovala, a preto ak si opätovne
nárok na náhradu mzdy uplatnila až dňa 25.10.2019 návrhom na zmenu žaloby, sú jej uvedené peňažné
nároky premlčané. Žalobkyňa má za to, že nárok nie je premlčaný, nakoľko v období od 19.3.2015 do
14.12.2016 premlčacia doba spočívala a o tento časový úsek sa predlžuje trvanie premlčacej doby.
ŽalobkyňavovzťahuknámietkepremlčaniaprávneargumentovalaajpoukazomnanálezÚSSR,sp.zn.

III.ÚS271/2011,vzmyslektorého,nešloozmenužaloby,oktorejbymalsúdosobitnerozhodovať.Preto,
ak aj súd uznesením zo 14.12.2016 rozhodol, že návrh na zmenu žaloby nepripúšťa, takéto rozhodnutie
by nemalo mať podľa žalobkyne právne účinky, a teda ani dopady na plynutie premlčacej doby.Súd sa prednostne z dôvodu hospodárnosti zaoberal vznesenou námietkou premlčania a z dôvodov
ďalej uvedených dospel k záveru, že nárok žalobkyne je sčasti premlčaný. Žalobkyňa si najskôr
(prvý návrh na zmenu žaloby) uplatnila nárok na náhradu mzdy podaním doručeným súdu dňa

19.3.2015, označeným ako návrh na zmenu žaloby a požadovala nárok vo výške 460 eur netto
mesačne, od 1.8.2014 do rozhodnutia súdu, kedy tento návrh písomne doplnila podaním doručeným
súdu dňa 6.5.2015. Účinok zmeny žaloby, ktorým je spočívanie plynutia premlčacej lehoty, nastáva
dňom doručenia podania na súd a nie až dňom, kedy súd o zmene žaloby rozhodne. Tento účinok
nastane aj v prípade, ak je podanie obsahujúce zmenu žaloby neúplné (R 70/2018). V prípade

začatia konania, či už na návrh, tak aj v prípade uplatnenia zmeny žaloby v už začatom konaní, sa
s týmto procesným úkonom spájajú významné procesné i hmotnoprávne účinky. V zmysle ust. § 112
O.z. je takýmto hmotnoprávnym účinkom zastavenie plynutia premlčacej doby. Hmotnoprávne účinky
zmeneného návrhu (týmto spôsobom novo uplatneného nároku alebo novo uplatnenej časti nároku)
nastávajú dňom, v ktorom súdu došla písomná zmena žaloby, prípadne dňom, v ktorom žalobca urobil
toto podanie ústne do zápisnice. Plynutie premlčacej doby sa v takomto prípade zastavuje týmto dňom.

Takéto účinky nastávajú aj v prípade, ak podanie obsahujúce zmenu žaloby, je neúplné. K spočívaniu
plynutia premlčacej doby dôjde iba za predpokladu, že súd zmenu žaloby pripustí. Súd ale pôvodný
návrh na zmenu žaloby (doručený súdu dňa 19.3.2015 a následne doplnený dňa 6.5.2015) o nároku
na náhradu mzdy uznesením zo dňa 14.12.2016 nepripustil. Znamená to nielen, že súd pokračoval v
konaní len o pôvodnej žalobe (teda len o žalobe na určenie neplatnosti výpovede a o tom, že pracovný

pomer trvá) ale aj to, že uplatnený nárok na náhradu mzdy nebude v konaní prejednaný, nebude o
ňom rozhodnuté a nenastanú ani hmotnoprávne účinky návrhu na zmenu žaloby (pozri rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 21 Cdo/387/2003). Ak zamýšľa žalobca v takom prípade aj naďalej nárok uplatňovať
na súde, musí podať novú žalobu a začať nové konanie. Hoci žalobkyňa proti danému uzneseniu
odvolanie nemohla samostatne podať (§ 357 CSP a contrario), nebola ani úplne pozbavená možnosti

ochrany svojich nárokov, keď mala napríklad možnosť odôvodniť svoje odvolanie proti v poradí prvému
meritórnemu rozsudku súdu prvej inštancie aj v zmysle § 365 ods. 2 CSP alebo uplatniť nárok na
náhradu mzdy samostatnou žalobou na súde, pričom žiadnu z ďalších alternatívnych možností, ktorými
by zabránila plynutiu premlčacej doby nevyužila. V kontexte uvedeného súd okrem toho poukazuje na
právne názory súdnej praxe, v zmysle ktorých peňažné nároky z neplatného skončenia pracovného

pomeru sú v každom okamihu jednoznačne vyčísliteľné a pre ich vyčíslenie nie je potrebné žiadne
náročné alebo rozsiahle dokazovanie (postačuje zistenie priemerného mesačného zárobku, prípadne
pravdepodobného mesačného zárobku žalobcu). Peňažné nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru musia byť už v čase začatia súdneho konania žalobcom vyčíslené a akúkoľvek zmenu tohto
vyčíslenia v priebehu konania je potrebné považovať za zmenu žaloby.

Súd prvej inštancie uviedol, že reflektuje pnutie medzi samotným vydaním uznesenia o nepripustení
zmeny žaloby a rozhodnutím ÚS SR, na ktoré žalobkyňa poukázala (III. ÚS 271/2011), podľa ktorého
súd nemal o zmene žaloby týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy osobitne rozhodovať. Ide o významnú
právnu skutočnosť, ktorá nepochybne mala účinky na samotné plynutie premlčacej doby, keďže v
dôsledku vydania uznesenia o nepripustení zmeny žaloby, premlčacia doba nároku na náhradu mzdy

v čase od 19.3.2015 do 14.12.2016 nakoniec nespočívala (neboli splnené podmienky § 112 O.z. o
spočívaní premlčacej doby). Súd zdôraznil, že nemá žiadnu právomoc meniť alebo vôbec neprihliadať
na právne účinky uvedeného uznesenia, ako to navrhuje žalobkyňa, osobitne s poukazom na to, že v
zmysle § 237 CSP je viazaný vyhláseným uznesením o nepripustení zmeny žaloby. Táto záväznosť
rozhodnutiapresúdreflektujenapožiadavkuprávnejistoty,ktorájeobsahomprávanaspravodlivýsúdny

proces, ktoré znamená, že pokiaľ súd uznesenie vyhlási nebude sa správať v rozpore s vyhláseným
uznesením. Súd zohľadňoval pri úvahe o svojom postoji k danej skutočnosti aj ústavnoprávny pohľad
na inštitút zmeny žaloby, v zmysle ktorého súd musí mať na zreteli pri zmene návrhu aj to, že jej
nesprávnou kvalifikáciou môže zásadne ovplyvniť procesné postavenie žalobcu napr. z hľadiska rizika
premlčania nároku pri povinnosti podať modifikovanú žalobu opätovne (pozri napr. nález ÚS SR sp. zn.

I. ÚS 472/2014), teda to, že prípadný nesprávny postup súdu pri rozhodovaní o zmene žaloby môže
negatívne zasiahnuť do práv žalobcu. Avšak s poukazom na základné ústavné princípy, súd dospel k
záveru, že na účinky uznesenia o nepripustení zmeny žaloby je povinný prihliadať, hoci by tento postoj
znamenal aj negatívny dôsledok pre niektorú z procesných strán. Platí totiž, že v prípade existencie
právoplatného rozhodnutia v konkrétnej veci je následne potrebné preferovať princíp právnej istoty

účastníkov právoplatne skončeného súdneho konania, ktorého ochrana je zabezpečovaná inštitútom
právoplatnosti súdneho rozhodnutia a formálnymi a materiálnymi účinkami právoplatnosti rozhodnutia.
Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho
záväzné účinky na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnostinadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do
účinkov právoplatnosti možno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z
dôvodov, ktoré sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

V prípade existencie právoplatného rozhodnutia v konkrétnej veci (až do jeho prípadného zrušenia
v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch alebo konania o sťažnosti pred ústavným
súdom) je však následne potrebné preferovať princíp právnej istoty subjektov práva, najmä účastníkov
konkrétneho, právoplatne skončeného súdneho konania, ktorého ochrana je zabezpečovaná inštitútom
právoplatnosti súdneho rozhodnutia a formálnymi a materiálnymi účinkami právoplatnosti rozhodnutia,

ktoré neumožňujú prvostupňovému a druhostupňovému súdu opätovne konať a rozhodnúť bez zmeny
skutkových okolností o tej istej veci, a to i v prípade, že právoplatné súdne rozhodnutie (výrok) je
zjavne v rozpore s objektívnym právom. Inak povedané, zákonným naplnením požiadaviek a princípov
právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť
v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky
na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu

judikovaných právnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do účinkov právoplatnosti
možnozasiahnuťlenvprípadochpresneustanovenýchzákonomalenzdôvodov,ktorésúvýznamnejšie
než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí (porov. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS
43/95 z 10. septembra 1996). Na inom mieste ústavný súd (napr. nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 152/2018)
zase zdôraznil, že pre účely ochrany a aplikácie týchto legitímnych záujmov právny poriadok konštruuje

konkrétny systém ochrany. Pre účely aplikácie princípu spravodlivého súdneho konania slúži inštitút
inštančnosti súdneho konania pred všeobecnými súdmi, ďalej katalóg opravných prostriedkov (riadnych
a mimoriadnych), suspenzívny účinok podaného odvolania, kasačné právomoci nadriadených súdov a
pod.
Súd riadiac sa uvedeným hodnotovým ústavnoprávnym nastavením tak uprednostnil princíp právnej

istoty,spočívajúcinazásadnejnemennostiprávoplatnýchrozhodnutí.Hocivyššiecitovanározhodovacia
prax sa týkala zásadnej nemennosti meritórnych rozhodnutí a uznesenie o nepripustení zmeny žaloby
túto povahu nemá, súd analogicky v súlade s princípom a maiori ad minus (vychádzajúc zo znenia § 234
ods. 2 CSP), sám nemohol od tejto požiadavky ustúpiť a zasiahnuť do rozhodnutia, ktoré je právoplatné
a zásadne nezmeniteľné, hoci ide o nemeritórne rozhodnutie. Inak povedané, súd prihliadal na účinky

rozhodnutia o nepripustení zmeny žaloby, čo má za následok, že premlčacia doba nárokov na náhradu
mzdy od 19.3.2015 do 14.12.2016 nespočívala.
Z ust. § 119 ods. 1 ZP vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné
obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa
preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia

lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína
plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná
(pozri napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/159/2008). Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva
vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia
doba na uplatnenie tohto nároku (pri aplikácii § 101 O.z.).

Žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy návrhom na zmenu žaloby ústnym podaním predneseným
na pojednávaní dňa 25.10.2019 do zápisnice. Zmena žaloby je dispozičný procesný úkon.
Premlčacia doba jednotlivých nárokov na náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne, za obdobie od
1.12.2014 do 31.7.2017, začala spočívať dňom 25.10.2019. Jednotlivé náhrady za ten ktorý mesiac
sú splatné v lehote dohodnutej splatnosti mzdy, to jest v rozhodovanej veci posledný deň mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, za ktorý náhrada mzdy patrí.
Zuvedenýchdôvodovsúddospelkzáveru,ženároknanáhradumzdyzamesiace12/2014až08/2016je
premlčaný, nakoľko splatnosť prvého nároku na náhradu mzdy z uvedeného obdobia za mesiac 12/2014
začala plynúť dňom 31.1.2015 a premlčala sa dňa 31.1.2018 a splatnosť posledného nároku na náhradu
mzdy z uvedeného obdobia za mesiac 08/2016 nastala dňom 30.9.2016 a premlčala sa dňa 30.9.2019.

Keďže premlčacia doba vo vzťahu k uvedenému súboru nárokov začala spočívať dňom 25.10.2019,
je nárok v tejto časti premlčaný, t. j. celkovo je premlčaný nárok v sume 12.164,46 eur (21 mesiacov
x 579,26 eur). Súd vo výroku II preto časť nároku žalobkyne na zaplatenie náhrady mzdy vo výške
12.164,46 eur zamietol.
Nároky na náhradu mzdy za mesiace 09/2016 (splatnosť tejto náhrady nastala dňa 31.10.2016 a

premlčala by sa 31.10.2019) až 07/2017 posúdil súd ako uplatnené včas, nepremlčané a vo vzťahu k
týmto nárokov nepovažoval námietku premlčania za dôvodnú.
Súd vychádzal z toho, že priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje, ako priemerný
hodinový zárobok. Metodika zistenia priemerného zárobku je upravená v § 134 ZP. Do hrubej mzdysa nezahŕňajú plnenia zamestnávateľa, ktoré v zmysle § 118 Zákonníka práce nemajú charakter
mzdy za vykonanú prácu. Priemerný zárobok sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného v rozhodujúcom období (do hrubej mzdy sa

nezapočítava plnenie zamestnávateľa, ktoré v zmysle § 118 ZP nemajú charakter mzdy napr. náhrada
mzdy, teda ani náhrada mzdy za dovolenku) a zisťuje sa ako hodinový zárobok. Znamená to, že ide
o mzdu za dni, kedy zamestnanec skutočne pracoval, zúčtovanú zamestnancovi podľa ZP, v zmysle
ktorého sa mzdou rozumie mzda brutto. Vypočíta sa tak, že hrubá mzda zúčtovaná v rozhodujúcom
období sa delí počtom skutočne odpracovaných hodín v rozhodujúcom období. Zúčtovanou mzdou je

mzda pred zrazením odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne, dane z príjmu atď. Zamestnávateľovi
potom na základe právoplatného súdneho rozhodnutia vzniká povinnosť sumu náhrady mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru zamestnancovi vyplatiť a z tejto sumy zabezpečiť odvodové povinnosti
vo vzťahu k sociálnemu poisteniu, zdravotnému poisteniu a dani z príjmov, teda tieto odvody pred
faktickou výplatou odpočítať.
Súd zisťoval priemerný mesačný zárobok žalobkyne ako pravdepodobný zárobok podľa § 134 ods.

3 ZP, keďže v rozhodujúcom období pre výpočet priemernej mzdy neodpracovala 21 dní resp.
168 hodín. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku
rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Ak sa pravdepodobný zárobok
zamestnanca zisťuje zo skutočne dosiahnutej mzdy, postup je obdobný ako pri zisťovaní priemerného
zárobku. Zamestnávateľ vychádza z hrubej mzdy zamestnanca, ktorú zamestnanec skutočne dosiahol

v rozhodujúcom období, ak v ňom už časť obdobia odpracoval, a z počtu odpracovaných hodín. Druhý
spôsob sa musí použiť v prípade, ak zamestnanec v rozhodujúcom období vôbec nepracoval, ale
môže sa použiť aj v prípade, ak zamestnanec časť rozhodujúceho obdobia už odpracoval. Obidva
spôsoby zisťovania pravdepodobného zárobku zamestnanca sú legislatívne rovnocenné. Aj v prípade,
že zamestnanec časť rozhodujúceho obdobia odpracoval, by zamestnávateľ mal uprednostniť taký

spôsob zisťovania pravdepodobného zárobku, pri ktorom zistený pravdepodobný zárobok bude v
najvyššej možnej miere zodpovedať predpokladanému priemernému zárobku s cieľom nepoškodiť
zamestnanca, ale ani ho nezvýhodniť nevhodne zvoleným postupom. Súd ustálil, že pravdepodobný
zárobok žalobkyne v rozhodujúcom období by zodpovedal mzde vo výške 580,90 eur brutto, nakoľko
žalobkyňabolapravidelneodmeňovanámesačnoumzdouvuvedenejvýške.Žalobkyňamaladohodnutý

40 hodinový týždenný pracovný čas.
Vyčíslil výšku priemerného zárobku pre nároky na náhradu mzdy za mesiace 09/2016 až 07/2016
(správne 07/2017), v súlade s metodikou podľa § 134 ZP.
Výpočet náhrady mzdy za mesiac 09/2016:
Rozhodné obdobie - 04/2016 až 06/2016, pravdepodobná mzda v rozhodnom období, ktorú by zrejme

dosiahla: 1.742,70 eur, celkový počet pracovných hodín vrátane sviatkov v rozhodnom období spolu
520 hodín, pravdepodobný hodinový zárobok: 3,3513 eur, priemerný počet pracovných hodín, vrátane
sviatkov v roku na mesiac: 174 hod/mesiac, pravdepodobný mesačný zárobok 583,13 eur.
Výpočet náhrady mzdy za mesiace 10/2016-12/2016:
Rozhodné obdobie - 07/2016 až 09/2016, pravdepodobná mzda v rozhodnom období, ktorú by zrejme

dosiahla: 1.742,70 eur, celkový počet pracovných hodín vrátane sviatkov v rozhodnom období spolu
528 hodín, pravdepodobný hodinový zárobok: 3,3006 eur, priemerný počet pracovných hodín vrátane
sviatkov v roku na mesiac: 174 hod/mesiac, pravdepodobný mesačný zárobok 574,30 eur.
Výpočet náhrady mzdy za mesiace 01/2017-03/2016 (správne 03/2017):
Rozhodné obdobie - 10/2016 až 12/2016, pravdepodobná mzda v rozhodnom období, ktorú by zrejme

dosiahla: 1.742,70 eur, celkový počet pracovných hodín vrátane sviatkov v rozhodnom období spolu
520 hodín, pravdepodobný hodinový zárobok: 3,3513 eur, priemerný počet pracovných hodín vrátane
sviatkov v roku na mesiac: 173,36 hod/mesiac, pravdepodobný mesačný zárobok 580,98 eur.
Výpočet náhrady mzdy za mesiace 04/2017-06/2017:
Rozhodné obdobie - 01/2017 až 03/2017, pravdepodobná mzda v rozhodnom období, ktorú by zrejme

dosiahla: 1.742,70 eur, celkový počet pracovných hodín vrátane sviatkov v rozhodnom období spolu
520 hodín, pravdepodobný hodinový zárobok: 3,3513 eur, priemerný počet pracovných hodín vrátane
sviatkov v roku na mesiac: 173,36 hod/mesiac, pravdepodobný mesačný zárobok 580,98 eur.
Výpočet náhrady mzdy za mesiac 07/2017:
Rozhodné obdobie - 04/2017 až 06/2017, pravdepodobná mzda v rozhodnom období, ktorú by zrejme

dosiahla: 1.742,70 eur, celkový počet pracovných hodín vrátane sviatkov v rozhodnom období spolu
520 hodín, pravdepodobný hodinový zárobok: 3,3513 eur, priemerný počet pracovných hodín vrátane
sviatkov v roku na mesiac: 173,36 hod/mesiac, pravdepodobný mesačný zárobok 580,98 eur.Žalobkyňa si za obdobie od 09/2016 do 07/2017 uplatnila nárok na náhradu mzdy 579,26 eur mesačne.
Z vyššie uvedeného výpočtu náhrady mzdy vyplýva, že za mesiac 09/2016 a za mesiace 01/2017 až
07/2017 si žalobkyňa uplatnila nároky v nižšej sume ako by jej inak patrili. Za mesiace 10/2016 až 2/2016

(správne 2/2017) si nárok uplatnila v sume vyššej (579,26 eur mesačne ) v porovnaní s nárokom aký by
jej inak patril (574,30 eur mesačne), čo predstavuje rozdiel 4,96 eur mesačne. Na základe uvedeného
súd priznal žalobkyni nárok za mesiac 09/2016 a za mesiace 01/2017 až 07/2017 v plnej výške, celkovo
v sume 4.634,08 eur (579,26 eur x 8 mesiacov ) a za mesiace 10/2016 až 12/2016 vo výške 1.722,90 eur
(574,3 eur x 3) a v časti v sume 14,88 eur (náhrada za mesiace 10/2016-12/2016) jej nárok vo výroku

zamietol (3x 4,96 eur).
Z dikcie ustanovenia § 79 ods. 2 ZP v znení k rozhodnému obdobiu skončenia pracovného pomeru, teda
aj v znení novely účinnej od 1.1.2013, vyplýva, že súd nie je oprávnený moderovať nárok na náhradu
mzdy za prvých 12 kalendárnych mesiacov. Náhrada mzdy v takom prípade nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,
na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má

charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne
skončil so zamestnancom pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu
(pozri uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.9.2011). Poskytnutie náhrady mzdy je
teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu
na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. S poukazom na

rozhodovaciupraxpritomplatí,že(R90/1970)akpracovníkniejeschopný(napr.prepráceneschopnosť,
keď mu patrí nemocenské) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá
nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP (teraz § 79 ods. 1 ZP). Znamená to, že k strate na zárobku
následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu

podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku
dočasnej pracovnej neschopnosti, karantény alebo z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri
ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy. Žalovaný navrhol v
zmysle § 79 ods. 2 ZP znížiť náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Súd ďalej posúdil, či sú
v prejednávanej veci splnené podmienky pre takýto postup. Žalovaný predniesol návrh na moderáciu

náhrady mzdy nad 12 mesiacov, z dôvodu, že žalobkyni ponúkol prácu za obdobných pracovných
podmienok v iných obchodných spoločnostiach ovládaných spoločníkom žalovaného, avšak žalobkyňa
túto ponuku odmietla. ZP v ust. § 79 ods. 2 v znení účinnom do 31.8.2007 ukladal súdu, na ktoré
skutočnosti najmä má prihliadnuť pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie náhrady
mzdy prevyšujúcej (v tom čase) deväť mesiacov, a síce či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný

u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP v znení účinnom od 1.9.2007 neurčuje konkrétne, na
ktoré skutočnosti má súd pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa prihliadať. Súd prvej inštancie mal
za to, že z novelizácie ust. § 79 ods. 2 ZP (po odstránení vety za bodkočiarkou) je možné vyvodiť,
že pre nepriznanie alebo primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov už nie je

prednostne rozhodujúca otázka zamestnania sa žalobcu ako zamestnanca v rozhodnom období, ale
celkovo otázka, či by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa
§ 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP.
Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, v ktorom dovolací súd
uviedol, že „hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho

textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať
tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov
primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa

názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo
uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2

Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie
ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“
Závery NS SR (6Cdo/157/2010) boli podporené aj rozhodnutím ÚS SR v náleze z 19.11.2019 sp.
zn. I. ÚS 331/2019, ktorý uviedol, že „ predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 ZP (resp. eštepredtým § 61 ods. 2 ZP) „obsahovalo aj ,,návod“ ako pristupovať' k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady
mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase
zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého

dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť
(a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade
rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby
zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej
všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby

vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného
zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku
1989,jevšakpotrebnénárokyzneplatneskončenéhopracovnéhopomeruposudzovaťinýmspôsobom»
tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6Cdo/157/2010“, pričom ústavný súd ďalej uviedol, že
„pri takomto rozhodovaní ... treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia
pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na

tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom,
ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane
zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“
Ani skutočnosť, že žalobkyňa poberá invalidný dôchodok nie je dôvodom na moderáciu náhrady

mzdy, a to s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého, to že zamestnanec je
starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá
zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal
mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa,

resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok
ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje
zo starobného poistenia (ÚS SR, III. ÚS 460/2017).
NS SR si v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/52/2020 taktiež osvojil právne názory uvedené vyššie a doplnil, že
„závery súdu podmieňujúce nárok žalobkyne na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov

jej iniciatívou pri zamestnaní sa u iného zamestnávateľa, či pozastavením jej živnosti, spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci“.
ZP v aktuálnom znení teda neuvádza, na ktoré skutočnosti je pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa
súd povinný prihliadať, pričom ak zamestnávateľ požiada o nepriznanie alebo krátenie náhrady
mzdy, žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu. S

poukazom na ustálenú súdnu prax, ako aj vyššie citované rozhodnutie NS SR, pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľaonepriznaniealebokrátenienáhradymzdysúdzisťuje,čiavakomrozsahubypriznanie
náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd sa preto ďalej zaoberal tým,
prečo žalovaný ako zamestnávateľ neumožnil žalobkyni pokračovať v práci a tým, či dôvody uvádzané
žalovaným sú relevantnými z hľadiska toho, že prípadné vyplatenie náhrady mzdy nad rozsah 12

mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Súd najskôr zohľadnil dôvody výpovede z pracovného pomeru. Súd uviedol, že výpoveď je neplatná z
dôvodu, že v čase výpovede dojednané pracovné podmienky nekorešpondovali s tými skutočnosťami,
ktorými žalovaný odôvodnil výpoveď z pracovného pomeru, osobitne s dôvodom, že došlo k zrušeniu
časti zamestnávateľa kde mala mať žalobkyňa miesto výkonu práce. Výpoveď je okrem iného neplatná z

dôvodu rozporu medzi obsahom dojednaných pracovných podmienok a výpovedným dôvodom skutkovo
vymedzeným vo výpovedi. Výpoveď bola neplatná aj z dôvodu absencie ďalších hmotnoprávnych
podmienok nevyhnutných na to, aby žalovaný mohol platne skončiť pracovný pomer a to konkrétne
tým, že žalovaný ako zamestnávateľ po zrušení svojej časti naďalej prevádzkoval činnosť, dovtedy
vykonávanú vo zrušovanej časti a chýbajúce rozhodnutie o organizačnej zmene.

Žalobkyňa bola po skončení pracovného pomeru evidovaná na úrade práce a v mesiaci 09/2015
poberala mzdu za výkon práce na základe dohody o pracovnej činnosti. V intenciách vyššie uvedenej
rozhodovacej praxe nárok na náhradu mzdy nad rozsah 12 mesiacov by nemal byť predmetom
moderačného práva súdu, ak v danom čase zamestnanec nepracoval alebo si prácu nehľadal a
bol evidovaný na úrade práce. Táto skutočnosť tak nemôže byť žalobkyni na ťarchu. Súd preto

neuplatnil moderačné právo vo vzťahu k tomu obdobiu, počas ktorého bola žalobkyňa nezamestnaná.
Z normatívneho textu už nevyplýva ani to, že prípadná mzda zamestnanca z iného pracovného pomeru
by mala byť dôvodom na to, aby súd náhradu mzdy za obdobie zamestnania nepriznal.Námietka, že žalobkyňa odmietla ponuku práce v iných obchodných spoločnostiach patriacich
spoločníkovi žalovaného nie je relevantná. Ponuka žalovaného sa týkala práce u iného zamestnávateľa,
nie u žalovaného a žalobkyňa nemala žiadnu právnu povinnosť takú ponuku prijať. Z dokazovania

vykonaného v časti konania o neplatnosti výpovede mal súd navyše za preukázané, že žalobkyňa
by prípadnú zmenu zamestnávateľa akceptovala za predpokladu zachovania jej pracovnoprávnych
nárokov nadobudnutých u žalovaného do dania výpovede, osobitne nárokov v súvislosti s jej zhoršeným
zdravotným stavom. Žalovaný preukázateľne nadobudol poznatky na podozrenie choroby z povolania a
zdravotné prekážky znemožňujúce žalobkyni pracovať s múkou už v priebehu decembra 2013/januára

2014, kedy prebiehali kontroly zo strany regionálneho úradu verejného zdravotníctva, pričom žalovaný
bol upozornený zo strany úradu na to, že sa prešetruje podozrenie na chorobu z povolania žalobkyne.
Žalobkyňa už v tom čase mala zdravotné problémy vyvolané prácou s múkou, ktoré boli žalovanému
známe. Okrem toho, žalobkyňa dokonca už 21.2.2013 požadovala od žalovaného, aby jej zachoval
pracovnoprávne nároky v súvislosti s jej zhoršeným zdravotným stavom vyvolaným prácou s múkou.
Hoci hlásenie o chorobe z povolania bolo vydané až následne, žalovaný mal relevantné poznatky o tom,

že zdravotný stav žalobkyne neumožňuje prácu s múkou. Napriek tomu so zachovaním týchto nárokov
u formálne nového zamestnávateľa nesúhlasil.
S prihliadnutím na argumentáciu ústavného súdu, žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré
by mu objektívne znemožnili, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť jej mzdové nároky. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný zotrval na svojom

odmietavom postoji k ďalšiemu možnému zamestnaniu žalobkyne za pôvodných pracovných podmienok
neodôvodnene, keďže neuviedol žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by mu znemožňovali umožniť
žalobkyni pokračovať v práci a vyplácať jej dohodnutú mzdu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, pre ktoré by súd
mal uplatniť moderačné právo vo vzťahu k náhrade mzdy. Zároveň je potrebné prihliadnuť na to,

že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť, ale má
charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne
skončil pracovný pomer so zamestnancom. Ak náhrada mzdy podľa § 79 ZP má charakter satisfakcie
voči zamestnancovi a sankcie voči zamestnávateľovi, a zároveň je odrazom povinnosti zamestnávateľa
znášať dôsledky svojho protiprávneho konania (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo

14.9.2011), je vylúčené, aby v prípade neplatnosti okamžitého skončenia bola žalobcovi priznaná
náhrada mzdy iba v minimálnom rozsahu 12-ich mesiacov, nakoľko by to nebolo možné považovať
za súladné s princípom spravodlivosti. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že nebol
daný dôvod na primerané zníženie náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov. Súd mal za to, že priznanie
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov neodporuje ani zásadám spravodlivosti a primeranosti.

Celkovo súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy vo výške 6.356,98 eur (výrok I). Súd priznal
žalobkyni právo na vyplatenie uvedenej náhrady mzdy brutto, pričom po právoplatnosti rozsudku bude
povinnosťou žalovaného, aby žalobkyni vyplatil náhradu mzdy netto, teda po zrážke dane zo mzdy a
príslušných odvodov. Priznanie náhrady mzdy vyčíslenej v hrubom pritom vyplýva zo skutočnosti, že
priemerný zárobok sa zisťuje z hrubej mzdy (platu) zamestnanca (por. napr. rozsudok KS v Trnave č.

k. 9Co/420/2012 z 19.3.2013).
Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na zákonný úrok z omeškania z požadovanej výšky náhrady mzdy s
účinnosťou od 15.12.12018 do zaplatenia. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že zamestnávateľ,
ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku
omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 O.z. a § 3 nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. 87/1995 Z. z.,; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by
tomuto záveru bránilo. Záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z
omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov
voči zamestnancovi, by bol neudržateľný (uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017). Zamestnávateľ
sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení

pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z
čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej
sumy náhrady mzdy. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s
možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže
terajší Zákonník práce a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba

postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z
neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená
nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (NS SR, 5 MCdo 8/2012).
Rovnaký právny záver vyslovil NS SR vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 1 Cdo116/2018 a sp. zn. 6 Cdo 246/2010). Právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý
deň samostatne, pričom nemusí byť uplatnené za celé obdobie omeškania. (NS SR, 5 Cdo/24/2018).
Súd žalobkyni nárok na úroky z omeškania priznal vo výške 5% ročne podľa § 517 ods. 2 O.z. v spojení

s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 (s ohľadom na základnú úrokovú sadzbu ECB ku dňu omeškania
vo výške 0,00 %), a to zo sumy priznaného nároku vo výške 6.356,98 eur za obdobie omeškania od
15.12.2018 do zaplatenia (výrok I.). Súd zároveň zamietol nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,00% ročne
zo sumy 4.069,70 eur od 15.12.2018 do zaplatenia (výrok II).

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1
a § 396 ods. 3 CSP. Vecne dôvodil, že súdne konanie predstavuje jeden celok od podania žaloby až po
meritórne rozhodnutie súdu a týka sa to aj konania o trovách konania. Úspech v konaní sa teda aj pre
účely rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania posudzuje v závislosti od konečného rozhodnutia
vo veci samej, a teda pri posúdení nároku na náhradu trov konania, je potrebné vychádzať z toho, ktorá
strana bola v konečnom dôsledku v konaní úspešná. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania

strán sporu bolo potrebné prihliadnuť na to, že išlo o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto
bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu
posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok, s tým, že započítanie nárokov nie je možné. Poukázal v tejto
súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/11/2011 zo dňa 11.10.2012, na rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/262/2016-49 z 8.2.2017, a rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.

3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnené pod R 28/1970.
V konaní v časti o určenie neplatnosti výpovede a o tom, že pracovný pomer trvá bola žalobkyňa v
plnom rozsahu úspešná. O nároku na náhradu trov konania v tejto časti konania potom súd rozhodol vo
výroku III. rozsudku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, tak že žalobkyni priznal
voči žalovanému plnú náhradu trov konania.

V konaní o zaplatenie náhrady mzdy súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy v celkovej výške
6.356,98 eur a zamietol jej nárok v celkovej výške 12.179,34 eur. O nároku na náhradu trov v tejto
časti konania potom súd rozhodol vo výroku IV. rozsudku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania o zaplatenie
náhrady mzdy v rozsahu 31,42%, keďže žalovaný bol čiastočne procesne úspešný v rozsahu 65,71

% (12.179,34/18.536,32) a čiastočný procesne neúspešný v rozsahu 34,29% (6.356,98/18.536,32).
Priznaná percentuálna náhrada je tak rozdiel čiastočného úspechu žalovaného 65,71% a čiastočného
úspechu žalobkyne 34,29%.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov I. a IV. podal včas odvolanie žalovaný, v prípade ak

sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2 CSP navrhol jeho zrušenie v napadnutej časti, zároveň
navrhol zrušiť i uznesenia súdu prvej inštancie o pripustení zmeny žaloby z 30.11.2020 a 12.5.2022
včastitýkajúcejsasumy6.356,98eurspolusúrokmizomeškania5%ročneod15.12.2018dozaplatenia
a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; ak však odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú
dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2 CSP, žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa ust. § 389

ods. 1 písm. a/ CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.
Podané odvolanie žalovaný odôvodnil tým, že: a/ právoplatné uznesenia súdu prvej inštancie o
pripustení zmeny žaloby, ktoré predchádzali rozhodnutiu vo veci samej, majú vadu uvedenú v § 365
ods. 1 CSP, konkrétne vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a táto vada mala vplyv na

rozhodnutie vo veci samej v časti výroku I. (§ 365 ods. 2 CSP); b/ neboli splnené procesné podmienky
(§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP); c/ rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
S poukazom na ním citované ust. § 23 písm. b/, § 143 ods. 2, § 470 ods. 4 CSP a článok 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, dôvodil, že žalobkyňa na pojednávaní dňa 25.10.2019 navrhla pripustenie

zmeny žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne
za obdobie od 1.8.2014 do 31.7.2017, pričom tento návrh následne upravila tak, že požaduje náhradu
mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017. Súd prvej inštancie túto zmenu žaloby pripustil uznesením
z 30.11.2020. Podaním z 15.12.2021 rozšírila žalobkyňa žalobu o náhradu mzdy za prekážky v práci
podľa § 142 ods. 3 ZP v období od 1.8.2018 do 8.11.2021; náhradu mzdy za nevyčerpaných päť

týždňov dovolenky za kalendárne roky 2017 až 2020; úroky z omeškania od októbra 2018. Uznesením z
12.5.2022 pripustil súd prvej inštancie zmenu žaloby v časti úroku z omeškania a náhrady mzdy podľa §
79 ZP. Proti obom vyššie uvedeným uzneseniam súdu prvej inštancie nebolo prípustné odvolanie podľa
§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 CSP, obe však odporujú ust. § 143 ods. 2 CSP, pretože na prejednaniepráva na náhradu mzdy je od 1.7.2016 kauzálne príslušný Okresný súd Piešťany. K uplatneniu práva
na náhradu mzdy zo strany žalobkyne došlo najskôr dňa 25.10.2019, teda za účinnosti CSP. Konanie
v tejto časti (v časti náhrady mzdy) tak nezačalo pred 30.6.2016 a súd prvej inštancie mal zamietnuť

zmenu žaloby jej rozšírením z dôvodu kauzálnej príslušnosti Okresného súdu Piešťany (§ 143 ods. 2
CSP). Tým, že súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby jej rozšírením o náhradu mzdy podľa § 79
ods. 1 ZP a následne i o úrok z omeškania z tejto náhrady mzdy v rozpore ust. § 143 ods. 2 CSP odňal
žalovaného jeho zákonnému sudcovi. Došlo tak k porušeniu práva žalovaného na zákonného sudcu,
ktoré je garantované ust. článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nesprávnosť uznesení súdu

prvej inštancie o pripustení zmeny žaloby mala bezprostredný vplyv i na správnosť rozhodnutia vo veci
samej (výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku), pretože súd prvej inštancie nemal vôbec zákonné
oprávnenie o náhrade mzdy rozhodnúť pre nedostatok kauzálnej príslušnosti.
Súd prvej inštancie pochybil i v tom, že v rozpore s ust. § 40 CSP neskúmal svoju kauzálnu príslušnosť
pokiaľ ide o konanie o zaplatenie náhrady mzdy, ktoré začalo až dňa 25.10.2019. Rovnako to platí aj
vo vzťahu k úrokom z omeškania z náhrady mzdy, pričom o úrokoch z omeškania sa začalo konanie až

dňa 15.12.2021. Vzhľadom na čas uplatnenia týchto nárokov žalobkyne nemožno na vec aplikovať ust.
§ 470 ods. 4 CSP. O vyššie uvedenej časti žaloby bol kauzálne príslušný rozhodovať len Okresný súd
Piešťany. Je tak možné konštatovať, že existuje nedostatok kauzálnej príslušnosti súdu prvej inštancie,
ktorý napĺňa odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/ CSP.
S poukazom na § 255 ods. 1 a 2 CSP bol žalovaný názoru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní

o nároku na náhradu trov konania v časti zaplatenia náhrady mzdy (výrok IV. odvolaním napadnutého
rozsudku) nesprávne stanovil pomer úspechu žalovaného vo veci, keď vychádzal len zo samotnej
žalovanej náhrady mzdy a nezohľadnil žalovaný úrok z omeškania. Jeho rozhodnutie tak vychádza
z nesprávneho právneho záveru, že pri stanovení pomeru úspechu vo veci sa vychádza len zo
žalovanej istiny a nezohľadňuje sa žalované príslušenstvo pohľadávky (v posudzovanom prípade úroky

z omeškania). Takýto výklad zákona je ale nesprávny, pretože je potrebné zohľadniť celé žalobou
priznané plnenie v pomere k celkovému požadovanému plneniu. Nepatrný neúspech CSP aktuálne
nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky.
Žalobkyňa požadovala zaplatiť 18.536,32 eur a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.426,68

eur od 15.12.2018 do zaplatenia, čo ku dňu vydania rozsudku súdu prvej inštancie predstavuje 21.890
eur. Súd prvej inštancie žalovanej priznal nárok na zaplatenie 6.356,98 eur spolu s úrokmi z omeškania
5% ročne od 15.12.2018 do zaplatenia, čo ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie predstavuje
7.502,11 eur. Pri zohľadnení úrokov z omeškania tak bola žalobkyňa úspešná v časti 34,27% a žalovaný
v časti 65,73%. Možno tak uzatvoriť, že ak by bol aj správny výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku

(k jeho nesprávnosti sa vyjadruje žalovaný v inom bode tohto odvolania), mal súd prvej inštancie priznať
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie náhrady mzdy v rozsahu
31,46%.

3. Proti tomuto rozsudku podala aj žalobkyňa včas odvolanie, a to proti jeho II. výroku, avšak iba v časti

zamietnutia žaloby o náhradu mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.8.2016 vo výške 12.164,46 eur
brutto, o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do
zaplatenia a o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018
do zaplatenia, a tiež podala odvolanie proti jeho IV. výroku o náhrade trov konania v časti o zaplatenie
náhrady mzdy.

Právoplatné uznesenie súdu zo 14.12.2016 o nepripustení zmeny žaloby, vyhlásené na pojednávaní
dňa 14.12.2016 („Zmena žaloby sa nepripúšťa.“), má nasledovné vady špecifikované v § 365 ods. 1
CSP: Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to,
čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.(rozsudok NS SR z 28. 9. 2010 sp. zn. 5 Cdo 254/2009)
Výrok uznesenia zo 14.12.2016, ktorý jediný je právne záväzný, je neurčitý, keďže z neho nevyplýva,

aká zmena žaloby, uplatnená ktorým podaním, sa nepripúšťa. Z tohto dôvodu považuje predmetné
uznesenie za nepreskúmateľné, nezákonné, nespôsobilé nastoliť právnu istotu ohľadom predmetu
konania po jeho vyhlásení a vyvolať účinky právoplatného rozhodnutia o vedení konania, spočívajúce v
tom, že súd bol oprávnený pokračovať v konaní len o pôvodnej žalobe. Nepreskúmateľnosť uznesenia
zo 14.12.2016 je vadou uvedenou v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. Uznesením zo 14.12.2016, vyhláseným

podľa § 143 ods. 1 CSP, súd nepripustil zmenu žaloby z dôvodu, že podľa predbežného právneho názoru
súdu „doteraz vykonané dôkazy nie sú podkladom pre rozšírenie žaloby o náhradu mzdy“. V zmysle §
355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP proti tomuto uzneseniu nebolo (a nie je) prípustné odvolanie,
a preto nadobudlo právoplatnosť.„Všeobecný súd nie je viazaný doslovným znením aplikovaných zákonných ustanovení. V prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, treba

uprednostniť výklad ratione legis pred doslovným gramatickým výkladom. Ak si sťažovateľ v rámci
svojej žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu
mzdy počas konania, nejde o zmenu žaloby, o ktorej by mal okresný súd osobitne rozhodovať. Ide
o nárok, ktorý je súčasťou celého nároku na náhradu mzdy.“ (Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 271/2011
z 27.9.2011, zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 66/2011) V odôvodnení tohto

nálezu ÚS SR (posudzujúc obdobnú vec) odkázal na uznesenie NS SR sp. zn.1Cdo/116/2008 zo
17.12.2009askonštatoval:„.....vdanomprípadeokresnýsúdvychádzajúczozásadyiuranovitcuria,no
najmä z ustanovení Zákonníka práce upravujúcich nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru
mohol (a mal) predpokladať, že sťažovateľ si v rámci svojej žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu mzdy, aby ako celok predstavovala komplexné
podanie. V takom prípade nejde o zmenu žaloby a okresný súd nemá dôvod o zmene petitu osobitne

rozhodovať. A navyše, práve tu ide o prípad, keď závery (výsledky) konania o žalobe sú spolu s
ďalšími skutočnosťami podkladom pre rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy. To, ako okresný súd
pristúpil k vyhodnoteniu situácie vzniknutej po doručení mu podania sťažovateľa z 19. októbra 2010
(pozn. rozšírenie žaloby o náhradu mzdy), ústavný súd hodnotí ako formalistický výklad ustanovení
§ 95 OSP (pozn. aktuálne § 143 ods. 1 CSP), bez rešpektovania príslušných ustanovení Zákonníka

práce. ....Okresný súd mal rešpektovať základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce
mu z č. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a rozhodnúť o merite veci, teda o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré je
nevyhnutnou podmienkou rozhodnutia o nároku na náhradu mzdy (v okolnostiach prípadu pod č. R
2/2016) buď jedným rozhodnutím, alebo vylúčením nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie).

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že uznesením okresného súdu č. k. 11C/371/2007-114 z 3.
februára 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému
súdu Prešov na ďalšie konanie.“
Poukazujúc na vyššie uvedené je žalobkyňa toho názoru, že súd nemal kvalifikovať jej podania(zo dňa

17.3.2015, doručené súdu dňa 19.3.2015; zo dňa 30.3.2015, doručené súdu dňa 6.5.2015; zo dňa
1.6.2015, doručené súdu dňa 2.6.2015) ako zmenu žaloby, a že na vyhlásenie uznesenia zo 14.12.2016
neboli splnené podmienky. Súd ním porušil nielen jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj právo na prerokovanie
veci zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojení s príslušnými ustanoveniami O.s.p.

(zák. č. 99/1963 Zb.), účinného v čase začatia konania na základe žaloby zo dňa 4.7.2014 v spojení s
jej podaniami zo 17.3.2015, 30.3.2015 a 1.6.2015.
Uzneseniami súdu z 30.11.2020 a 12.5.2022, ktorými bolo rozhodnuté o pripustení zmeny žaloby, súd
vyššie uvedený nezákonný postup súdu odstránil, čím poskytol ochranu jej právu na rozhodnutie veci
zákonným sudcom, keďže ho takýmto procesným postupom obnovil.

Odkazujúc na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 271/2011 z 27.9.2011 a príslušné ust. O.s.p. (§ 11 ods. 1 a 2,
§ 84 a § 85 ods. 2, § 87 písm. a/, § 89), je žalobkyňa názoru, že uznesenie súdu zo 14.12.2016 má vadu
uvedenú v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a súčasne aj v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Hoci Uznesenie zo
14.12.2016 má vyššie uvedené vady podľa § 365 ods. 1 CSP už od svojho vyhlásenia, kedy sa stalo aj
právoplatným,niejemožnéstotožniťsasnázoromsúdu,žeužodvolanieprotirozsudkuzo14.12.2016č.

k.18Cpr/3/2014–167ev.rozsudkuzodňa21.3.2018č.k.18Cpr/3/2014–269,žalobkyňamohlaodôvodniť
aj podľa § 365 ods. 2 CSP. Je nesporné, že v rámci odvolania proti rozsudku zo 14.12.2016 č. k.
18Cpr/3/2014–167, podala aj odvolanie proti uzneseniu zo 14.12.2016 a navrhla ho zrušiť, a že tomuto
odvolaniu odvolací súd nevenoval žiadnu pozornosť aj napriek tomu, že v odvolacom návrhu odvolania
z 18.5.2018 (proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Trnava z 21.3.2018 č. k. 18Cpr/3/2014–269)

odvolaciemu súdu, v konaní sp. zn. 9CoPr/7/2018, navrhla, aby rozsudok Okresného súdu Trnava zo
14.12.2016 č. k. 18Cpr/3/2014–167 a dopĺňací rozsudok Okresného súdu Trnava z 21.3.2018 č. k.
18Cpr/3/2014–269 zmenil tak, že v časti náhrady mzdy vec vráti súdu 1. inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie. O tomto jej odvolacom návrhu nebolo nijak rozhodnuté. V jej veci bola v danom čase
podstatnou skutočnosť, že ňou označené vady uznesenia zo 14.12.2016 nemali nemohli mať vôbec

žiadny vplyv na v poradí prvé meritórne rozhodnutia súdu vo veci samej (zo 14.12.2016 a z 21.3.2018),
a to z dôvodu, že: a) tieto meritórne rozhodnutia súdu nemali podklad v uznesení zo 14.12.2016, ani z
neho nevyplývali, ani s ním nesúviseli; b) o jej nárokoch na náhradu mzdy týmito rozsudkami nebolo
rozhodované; a c) v konečnom dôsledku predmetné rozsudky nevyvolali žiadne hmotnoprávne aleboprocesnoprávne účinky, keďže boli zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave z 28.2.2019 č. k.
9CoPr/7/2018–323. Za tohto stavu neodôvodnenie odvolaní proti rozsudku zo 14.12.2016 (č. l. 167)
a proti rozsudku z 21.3.2018 (č. l. 269) aj podľa § 365 ods. 2 CSP, nemohlo vyvolať a nevyvolalo zánik jej

práva brojiť proti uzneseniu zo 14.12.2016 neskôr, a to v čase, keď bude mať toto právoplatné uznesenie
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, čo sa preukázateľne stalo až v prípade aktuálneho (týmto odvolaním
napadnutého)rozsudku,ktorýmsúdrozhodovalonáhrademzdy,keďžezpriebehukonaniapovyhlásení
uznesenia zo 14.12.2016 a z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že :
a) súd mu pri rozhodovaní o žalobkyňou uplatnenom nároku na náhradu mzdy pripísal účinky aj napriek

tomu,ževzmyslevyššieuvedeného(i)jejpodaniezo17.3.2015,vspojeníspodaniamizodňa30.3.2015
a 1.6.2015, nemalo byť kvalifikované ako zmena žaloby; (ii) na vyhlásenie uznesenia zo 14.12.2016
neboli splnené podmienky; (iii) uznesenie zo 14.12.2016, porušujúce jej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl.46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
právo neprerokovanie veci zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, nemalo byť vôbec vydané;
b) nezákonné uznesenie zo 14.12.2016 bolo súdom, pri rozhodovaní rozsudkom, vyhodnotené ako

rozhodnutie (i) oprávňujúce súd konať, až do vyhlásenia uznesenia zo dňa 30.11.2020 o pripustení
zmeny žaloby na základe prednesu žalobkyne na pojednávaní dňa 25.10.2019 v spojení s písomným
podaním zo 4.2.2020, iba o pôvodnej žalobe; (ii) brániace spočívaniu premlčacej doby v období od
19.3.2015 do 14.12.2016, (iii) spôsobilé vyvolať hmotnoprávne účinky premlčania časti jej nárokov
na náhradu mzdy; a (iv) súce byť podkladom pre zamietnutie žaloby v časti posúdenej súdom ako

premlčanej.
Zastavu,keďnezákonnéuzneseniezo14.12.2016nemohlovyvolaťúčinkyprávoplatnéhorozhodnutiao
vedení konania iba o pôvodnej žalobe, majúce za následok neplynutie/nespočívanie premlčacej doby od
19.3.2015 do 14.12.2016 a majúce vplyv na rozsudok, je žalobkyňa toho názoru, že v dôsledku začatia
konaniaojejnárokunanáhradumzdydňa19.3.2015(nazákladejejpodaniazo17.3.2015)avšetkýchjej

úkonov v tomto konaní (vykazujúcich znaky riadneho pokračovania v konaní): (i)bola založená prekážka
začatej veci na súde v tomto konaní (majúca za následok nemožnosť domáhať sa rovnakého plnenia v
inom konaní na základe ďalšej žaloby); (ii)premlčacia doba nepretržite spočívala aj vo vzťahu k náhrade
mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.8.2016; (iii) náhrada mzdy za toto obdobie sa nemohla premlčať(iv)
jej nárok na jej zaplatenie nemal byť zamietnutý. Z vyššie uvedených dôvodov je názoru, že spravodlivá

a účinná ochrana jej práv, súladná s čl. 2, 3 a 5 Základných princípov CSP, jej môže byť poskytnutá iba
v tomto konaní, pretože na jej ťarchu nie je možné vyhodnotiť skutočnosť, že po vyhlásení uznesenia
zo 14.12.2016 nepodala osobitnú žalobu o náhradu mzdy, s ktorou by jej boli vznikli ďalšie trovy.
Dala do pozornosti odvolacieho súdu šikanózny, neprofesionálny, liknavý a javí sa, že aj úmyselne proti
jej právam a jej osobe namierený, postup súdu v konaní, keďže jeho priebeh dlhodobo (do rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave z 28.2.2019 č. k. 9CoPr/7/2018–323, o jej odvolaniach, resp. reálne až
do 2.10.2020, kedy bola vec pridelená aktuálnemu zákonnému sudcovi súdu p. JUDr. Krivošíkovi),
vykazoval voči jej osobe známky svojvôle a úmyselnej zmätočnosti, aby sa ako slabšia strana sporu
„stratila“ v nezákonných postupoch, predbežných názoroch a rozhodnutiach súdu a bola nútená
opakovane namietať jeho banálne pochybenia. V základných črtách bol priebeh konania nasledovný:

Súd ju uznesením z 30.06.2015 vyzval na doplnenie žaloby z 2.7.2014 a rozšírenia žaloby zo 17.3.2015
o jasný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný petit. Následne, uznesením z 8. 9.2015 jej podania odmietol.
Krajský súd v Trnave uznesením z 25.4.2016 č. k. 23CoPr/8/2015-86, uznesenie z 8.9.2015 zrušil,
ako nedôvodné, pretože tunajší súd žiadal odo mňa doplnenie, ktoré v danom štádiu konania nebolo
potrebné; uviedol, že za stavu, keď je sporný základ nároku nie je nevyhnutné odstraňovať vady návrhu

v časti uplatnenej náhrady mzdy, pretože k tomuto má súd pristúpiť až v inom štádiu konania; zo žiadnej
časti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by súd mal rozhodovať o pripustení rozšírenia
žaloby o náhradu mzdy.
Ako slabšia strana individuálneho pracovnoprávneho sporu (v období od 15.3.2015 do 11.5.2018
nezastúpená advokátom) nikdy nebola poučená v zmysle § 318 CSP. Na pojednávaní dňa 20.9.2016

nás (tzn. aj ju) súd v rozpore s ust. § 320 CSP (Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky
skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.) poučil o zákonnej
koncentrácii konania podľa § 154 CSP v tom smere, že „všetky prostriedky procesnej obrany a útoku
treba uplatniť do vyhlásenia uznesenia o skončení konania. Zamestnávateľ môže označiť všetky dôkazy

do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (§ 230 CSP).“ (?!)
Uznesením z 3.11.2016 súd bezdôvodne nepripustil jej zastúpenie splnomocneným zástupcom JUDr.
Pavlom Polakovičom. Uznesením zo 14.12.2016 súd bezdôvodne a nezákonne nepripustil zmenu
žaloby o náhradu mzdy. Ako slabšiu stranu sporu ju vôbec a nijak nepoučil o následkoch tohtorozhodnutia, ktoré budú v ďalšom konaní brané do úvahy, ani o vplyve tohto rozhodnutia na jej nároky
na náhradu mzdy.
Prípisom Krajského súdu v Trnave z 26.10.2017, odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie ako

vec (jej odvolanie z 2.3.2017) predčasne predloženú, pretože súd nerozhodol o jej žalobnom návrhu,
že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Odvolací súd usmernil súd prvej inštancie, že má vydať v
nerozhodnutej časti dopĺňací rozsudok a pred tým opravné rozhodnutie za účelom odstránenia zrejmej
nesprávnosti výrokovej časti rozsudku zo 14.12.2016 v časti „návrh sa zamieta“ tak, aby bolo zrejmé, že
v rozsudku zo 14.12.2016 ide o zamietnutie žaloby v časti určenia neplatnosti jej pracovného pomeru

výpoveďou z 24.4.2014. Opravným uznesením z 15.01.2018 súd opravil neexistujúci rozsudok č. k.
18Cpr/3/2014–167 zo dňa 22.08.2016. V bode 4. odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku z 21.3.2018
je uvedené, že uznesením zo dňa 22.8.2016 č. k. 18Cpr/3/2014-255, bol opravený rozsudok súdu
1. inštancie č. k.18Cpr/3/2014–167 (tzn. rozsudok, ktorý mal byť vyhlásený až takmer o 4 mesiace
neskôr, dňa 14.12.2016). Ku dňu 22.8.2016 žiadny rozsudok súdu 1. inštancie č. k. 18Cpr/3/2014–167
neexistoval a do dnes neexistuje ani žiadne uznesenie súdu 1. inštancie z 22.8.2016, opravujúce taký

rozsudok. Súd teda nijak neodstránil nedostatky vytknuté mu Krajským súdom v Trnave, pretože opravil
výroky rozsudku, ktorý neexistuje (zo dňa 22.8.2016) a výrokovú časť (dnes už zrušeného) rozsudku č.
k. 18Cpr/3/2014–167 zo dňa 14.12.2016 v konečnom dôsledku neopravil.
Dňa 8.3.2018 bolo jej, v tom čase už súdom pripustenému, splnomocnenému zástupcovi JUDr. Pavlovi
Polakovičovi, doručené predvolanie na pojednávanie na deň 21.3.2018 o 11.00 hod. na č. dv. 137,

prízemie; z predvolania nevyplývalo, že má ísť o pojednávanie, na ktorom bude iba vyhlásený rozsudok.
Jej splnomocnený zástupca predpokladal, že pojednávanie sa bude konať v uvedenom termíne. Dňa
21.3.2018 o 11.00 hod. však už bolo pojednávanie skončené, bol vyhlásený dopĺňací rozsudok možnosť
účasti jej zástupcu na ňom bola zmarená. Zvukový záznamu z tohto pojednávania neexistuje. Podľa
zápisnice o pojednávaní zo 21.3.2018 sa začalo pojednávať o 10.00 hod., nie o 11.00 hod., ako

bolo uvedené na predvolaní. Na tomto pojednávaní súd o 10.00 hod. konštatoval neprítomnosť strán
predvolaných na 11.00 hod. Súd po zistení neprítomnosti strán nerozhodol, či sa pojednávanie bude
konať v ich neprítomnosti, a či pojednávanie otvorí, podmienky pre konanie pojednávania považoval
za splnené, reálne však nepojednával, iba vyhlásil dopĺňací rozsudok. Súd rozhodol na pojednávaní,
ktoré ani neotvoril, tzn. dopĺňací rozsudok nevyhlásil po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu

predchádzalo (§ 219 ods. 2 prvá veta CSP). Nemožno hovoriť ani o verejnom vyhlásení rozsudku,
pretože žiadne pojednávanie nebolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 2 druhá veta
CSP) a nešlo ani o vec, ktorej súd 1. inštancie mohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (§ 219
ods. 3 CSP). Súd jej teda nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že opäť došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Opravným uznesením z 9.8.2018 súd opravoval údaje jej vtedajšieho splnomocneného zástupcu JUDr.
Pavla Polakoviča.
Krajský súd v Trnave mohol o odvolaní proti rozsudku zo 14.12.2016 (o neplatnosti skončenia jej
pracovného pomeru výpoveďou) rozhodovať až takmer po dvoch rokoch od jeho vyhlásenia, a aj to až po
tom, ako mu bol spisový materiál, dňa 30.11.2018, zaslaný na základe jej sťažnosti na prieťahy v konaní.

Prvé pojednávanie po zrušení (i)rozsudku Okresného súdu Trnava zo 14.12.2016 č. k.18Cpr/3/2014–
167 v spojení s opravným uznesením z 15.1.2018 č. k. 18Cpr/3/2014–255 a (ii) dopĺňacieho rozsudku
OkresnéhosúduTrnavaz21.3.2018č.k.18Cpr/3/2014–269vspojenísopravnýmuznesenímz9.8.2018
č. k. 18Cpr/3/2014–318, sa konalo dňa 25.10.2019, tzn. takmer 3 roky po vyhlásení nezákonného
a neúplného rozsudku zo 14.12.2016 (o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru výpoveďou) a po

19 mesiacoch od vyhlásenia nezákonného dopĺňacieho rozsudku z 21.3.2018 (o trvaní jej pracovného
pomeru). Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že toto trvalo od 09.00 hod. do 10.55 hod. (115 minút),
avšak na zvukovom zázname je zaznamenaných iba 34 minút, tzn. nie je na ňom zaznamenaná
podstatnáčasťpriebehuceléhopojednávania.Natomtopojednávaníopätovnenavrhlarozšíreniežaloby
(uplatnila náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne brutto za dobu od 1.8.2014 do 31.7.2017). Súd

jej žiadnu lehotu na predloženie písomného rozšírenia žalobného návrhu neurčil.
Písomným podaním zo 4.2.2020, doručeným súdu krátkou cestou na nasledujúcom pojednávaní dňa
5.2.2020, súdu predložila písomné vyhotovenie upresneného žalobného petitu, uplatneného žalobou
a špecifikovaného jej písomným odvolaním z 18.5.2018 a ústnym prednesom na pojednávaní dňa
25.10.2019. O tomto jej podaní rozhodol nový zákonný sudca na pojednávaní dňa 30.11.2020.

Odkazujúc na vyššie uvedené skutočnosti toto odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, v časti
zamietajúcej žalobu o náhradu mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.8.2016 vo výške 12.164,46 eur
brutto, odôvodňuje podľa § 365 ods. 2 CSP tým, že právoplatné uznesenie zo 14.12.2016, ktorépredchádzalo výroku II. rozsudku, ako rozhodnutiu vo veci samej, má vady uvedené v § 365 ods. 1písm.
b/, d/ a h/ CSP a tieto mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Záver súdu o tom, že jej nárok na náhradu mzdy za obdobie 21 mesiacov od 12/2014 do 08/2016

je premlčaný má základ iba vo vyjadreniach žalovaného špecifikovaných v 6. bode odôvodnenia
rozsudku (ústne vyjadrenie do zápisnice na pojednávaní dňa 25.10.2019, písomné podanie z 3.6.2021),
z ktorých sa javí, že námietka premlčania vznesená žalovaným bola spôsobilá vyvolať pre ňu
nepriaznivé následky. Pretože je toho názoru, že námietka premlčania nebola žalovaným účinne
vznesená, a že súd na jej obsah prihliadol nesprávnym spôsobom, resp. ju nesprávne právne posúdil,

uviedla: Citovala prednesy právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní 25.10.2019, 5.2.2020
a 23.6.2022 a tiež citovala z písomných podaní žalovaného z 3.6.2021 a 23.5.2022 a konštatovala, že
všeobecné vyjadrenia ohľadom premlčacej doby, či ohľadom iných okolností, sú pre účinné uplatnenie
námietky premlčania nepostačujúce. „Na námietku premlčania súd prihliadne len vtedy, ak sa dlžník
premlčania zjavne dovolá. Nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného
nároku.“ (rozsudok NS SR z 25.3.1998 sp. zn. 4Cdo/5/1998) Dlžník musí uplatniť námietku premlčania

tak, aby prejav jeho vôle bol dostatočne jednoznačný a určitý. Navyše námietka premlčania musí byť
adresným úkonom, ktorý je adresovaný súdu s tým, že veriteľ ako oprávnený subjekt sa musí o námietke
premlčania dozvedieť.
Z ňou citovaných vyjadrení žalovaného (jeho právneho zástupcu) vyplýva, že: a) Na pojednávaní dňa
25.10.2019 právny zástupca žalovaného vzniesol námietku premlčania jej nároku na náhradu mzdy

(uplatneného na tomto pojednávaní za obdobie od 1.8.2014 do 31.7.2017) jednoznačne a určito iba
vo vzťahu k prvým 12-im mesiacom, tzn. k obdobiu od 1.8.2014 do 31.7.2015, keďže uviedol „práve
týchto 12 mesiacov“. Dala do pozornosti, že z tohto (žalovaným námietkou premlčania namietaného)
obdobia bol nakoniec predmetom konania iba jej nárok na náhradu mzdy za obdobie 8 mesiacov od
1.12.2014 do 31.7.2015. Námietka premlčania vyjadrená na tomto pojednávaní slovami „a ešte ďalšie“ v

žiadnom prípade nevykazuje znaky jednoznačnosti a určitosti, a preto nemohla vyvolať zánik nejakého
jej ďalšieho v konaní uplatneného nároku (jeho vymáhateľnosti). Súčasne, v kontexte celého vyjadrenia
právneho zástupcu žalovaného na tomto pojednávaní, ani všeobecné vyjadrenie „v rámci právnej istoty
vznášame aj námietku premlčania uplatneného nároku žalobkyne na náhrady mzdy“, nebolo spôsobilé
vyvolať také účinky námietky premlčania, na ktoré by bol mal súd prihliadnuť; b) Na pojednávaní dňa

5.2.2020 a 23.6.2020 a v podaní z 23.5.2022 taktiež nebol vyjadrený žiadny dostatočne jednoznačný
a určitý prejav vôle, ktorý by bolo možné vyložiť/posúdiť ako účinne vznesenú námietku premlčania; c)
V písomnom podaní z 3.6.2021 žalovaný vzniesol námietku premlčania jej nároku na náhradu mzdy
(uplatneného v danom čase vo výške 579,26 eur mesačne za obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017)
jednoznačne a určito iba vo vzťahu k časti nároku–sume 119,26 eur (nie sume 119,26 eur mesačne),

za uvedené obdobie (12/2014 až 08/2016).
Súčasne, neopomenuteľnou je skutočnosť, že od pojednávania konaného 12.5.2022 bol predmet
konania, na základe jej podania z 15.12.2021 v spojení s uznesením súdu vyhláseným na tomto
pojednávaní, vymedzený nasledovným žalobným petitom: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 18.536,32 eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.426,68 eur od 15.12.2018 do zaplatenia, to všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.“ A vo vzťahu k tomuto žalobnému petitu žalovaný nikdy nevzniesol žiadnu
námietku premlčania.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti toto odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, v časti

zamietajúcej žalobu o náhradu mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.8.2016 vo výške 12.164,46 eur
brutto, odôvodňuje aj tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), keď ustálil, že zo strany žalovaného boli voči celej
zamietanej časti vznesené námietky premlčania a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), keďže prejavom žalovaného,

ktorými namietal premlčanie jej nároku, priznal účinok vo vzťahu k obdobiu od 1.12.2014 do 31.0 8.2016
a v dôsledku toho ňou uplatnený nárok za toto obdobie vo výške 12.164,46 eur brutto zamietol.
K zamietnutiu žaloby o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.109,64 eur
od 15.12.2018 do zaplatenia a vo výške 5% ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018 do zaplatenia
uviedla, že ohľadom príslušenstva jej nároku náhrady mzdy zo 62. bodu odôvodnenia rozsudku vyplýva

iba to, že súd jej priznal úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy priznanej náhrady mzdy vo
výške 6.356,98 eur za obdobie od 15.12.2018 do zaplatenia a zamietol nárok na úroky z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018 do zaplatenia. Zo žiadneho bodu odôvodneniarozsudku nie je zistiteľný dôvod, pre ktorý bola žaloba o zaplatenie časti uplatneného príslušenstva
zamietnutá. Uvedené znamená, že toto jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, odopierajúce jej právo
argumentovať voči nemu alebo polemizovať s ním. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania so

zaplatením jej náhrady mzdy zo strany žalovaného si uplatnila na súde podaním z 15.12.2021. Žalovaný
od tohto momentu, až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, nikdy a žiadnym (a už vôbec
nie relevantným) spôsobom nevzniesol námietku premlčania voči tomuto ňou uplatnenému nároku.
Zo žiadnej praxe súdov nevyplýva, že nepriznanie istiny z dôvodu, že táto bola na základe námietky
premlčania vznesenej dlžníkom posúdená ako premlčaná, je dôvodom pre nepriznanie jej príslušenstva,

ak námietka premlčania voči nemu (príslušenstvu) vznesená nikdy nebola. Súd je podľa § 100 ods. 1
druhá veta O. z. oprávnený prihliadať na premlčanie len na námietku dlžníka a iba v takom prípade
nemôže premlčané právo veriteľovi priznať. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti toto odvolanie
proti rozhodnutiu vo veci samej, v časti zamietajúcej žalobu o vyššie uvedené úroky z omeškania,
odôvodňuje tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.

1 písm. b/ CSP), keďže písomné vyhotovenie rozsudku neobsahuje žiadne a už vôbec nie zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre zamietavé rozhodnutie súdu, tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), keďže je
pre nedostatok odôvodnenia nepreskúmateľné a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), keďže neexistoval, ani nebol

súdom zistený, žiadny relevantný zákonný dôvod pre zamietavé rozhodnutie o tomto ňou uplatnenom
nároku.
Navrhla, aby odvolací súd podľa § 388 CSP výrok II. rozsudku, v časti napadnutej týmto odvolaním,
zmenil a rozhodol nasledovne: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 12.164,46
eur brutto, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do

za platenia a vo výške 5% ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018 do zaplatenia, a to v lehote do
3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
S poukazom na odvolacie dôvody a odvolací návrh odvolania proti výroku II. rozsudku a na skutočnosť,
že výrok IV. rozsudku závisí (v spojení s výrokom I. rozsudku) od rozhodnutia o odvolaní proti výroku
II. rozsudku je toho názoru, že výrok IV. rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), a preto navrhuje, aby odvolací súd podľa § 388 CSP výrok IV. rozsudku
o trovách prvoinštančného konania zmenil a (aj) o trovách odvolacieho konania, rozhodol nasledovne:
Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v časti o
zaplatenie náhrady mzdy v plnom rozsahu. Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že týmto odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku je
vo výroku vecne správny a rozsudok Súdu v tejto časti potvrdí, odvolanie proti výroku IV. rozsudku
odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ CSP, a to argumentujúc, že aj napriek
čiastočnému úspechu žalovaného v časti konania o zaplatenie náhrady mzdy, neboli splnené zákonné
predpoklady pre priznanie nároku na náhradu trov žalovanému a súd mal aplikovať buď (i) alternatívne

právo dané mu ustanovením § 255 ods. 2 CSP a vysloviť, že „žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo“ alebo (ii) moderačné právo dané mu ustanovením § 257 CSP a žalovanému nárok na
náhradu trov konania nepriznať aj napriek jeho čiastočnému úspechu, pretože je toho názoru, že v
predmetnejveciexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,ktorévšaknebolisúdomvôbecposudzované
a súčasne aj skutočnosti, na ktoré doposiaľ (v dobrej viere v jej plný úspech v konaní) nepoukazovala. Je

názoru, že súd mal pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov časti konania o zaplatenie náhrady mzdy
prihliadnuť na nasledovné: Ňou uplatnený nárok na náhradu mzdy bol sčasti zamietnutý z dôvodu, že
súd ho v zamietajúcej časti vyhodnotil ako premlčaný a nie z dôvodu, že neexistoval vôbec alebo, že by
jej ho súd (nebyť námietky premlčania) nemienil priznať za celých 36 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zák.
práce. Následkom toho, že súd (podľa jej názoru nesprávne) priznal žalovaným vznesenej námietke

premlčania účinky, síce nastal stav zániku časti jej nároku na náhradu mzdy a nemožnosti vynútenia
splnenia tohto dlhu žalovaného, keďže jej ho súd nemôže priznať, avšak uvedené neznamená, že
takýto dlh už neexistuje, zostáva totiž zachovaný vo forme tzv. naturálneho práva–naturálnej obligácie.
Takýto dlh možno stále platne splniť a záleží na rozhodnutí povinného, či bude dobrovoľne plniť, alebo
nie. Zo správania a podaní žalovaného počas celého konania je zjavné, že k žiadnemu dobrovoľnému

splneniu dlhu, vyplývajúceho zo zákona, žalovaný nemieni pristúpiť a vôbec ho nezaujíma, že v prvom
rade v dôsledku jeho nezákonného postupu jej vznikla nie zanedbateľná strata. Ak žalovanému týmto
súčasne vznikol nie zanedbateľný prospech, nepovažuje za spravodlivé, aby bol tento stav vyhodnotený
na jej ťarchu ešte aj v časti konania o nároku na náhradu trov konania a bola žalovanému povinnázaplatiť niečo za to, že jej premlčanú časť náhrady mzdy nikdy nevyplatí. Žalobkyňa je toho názoru,
že v žiadnom štádiu konania nebola pasívna, že si jej nárok na náhradu mzdy uplatnila riadne a včas,
a že v dôsledku kombinácie mnohých skutočností v prvých rokoch konania nastal stav, že časť jej

nároku na náhradu mzdy bola (hoci nesprávne) posúdená ako premlčaná (napr. vyššie uvedené liknavé,
šikanózne a neprofesionálne konanie súdu voči nej v súvislosti s rozšírením žaloby o náhradu mzdy;
nesprávne a nedostatočné poučenie jej osoby, ako slabšej strany sporu, súdom po vyhlásení uznesenia
zo 14.12.2016; prvé meritórne a neúplné rozhodnutie o žalobe až po 2,5 roku od podania žaloby a
jeho dopĺňajúce rozhodnutie až po takmer 4 rokoch od podania žaloby; neexistencia rozhodnutia o

jej odvolaní proti uzneseniu zo 14.12.2016 a o časti jej odvolacieho návrhu v odvolaní z 18.5.2021
ohľadom náhrady mzdy; mätúce a vzájomne si odporujúce podania žalovaného, ako napr. predloženie
rozhodnutia o organizačnej zmene súdu dňa 24.10.2019, ktoré bolo v podstatných skutočnostiach
odlišné od organizačného rozhodnutia predloženého Inšpektorátu práce Trnava v r. 2014 ku konaniu č.
707/2014, k čomu viď str. 5 zápisnice o pojednávaní dňa 3.5.2021 a podľa jej názoru bolo prepracované
iba pre potreby tohto súdneho konania a pod.). Ak na súdom ustálené premlčanie časti ňou uplatneného

nároku na náhradu mzdy mali vplyv vyššie uvedené skutočnosti, nepovažuje za spravodlivé, aby bol
tento stav vyhodnotený na jej ťarchu ešte aj v časti konania o nároku na náhradu trov konania. Odo dňa
doručenia jej písomného oznámenia zo dňa 23.5.2014 žalovanému, o tom, že s výpoveďou nesúhlasí a
naďalej trvá na ďalšom zamestnávaní (tzn. od 26.5.2014) si žalovaný musel byť vedomý, že v dôsledku
tohto oznámenia jej pracovný pomer u neho neskončil a bol povinný prideľovať jej prácu, ktorej výkonom

pre žalovaného jej mohol vzniknúť nárok na zaplatenie mzdy a nebola by sa musela domáhať jej
náhrady za to, že jej výkon práce neumožnil. Namiesto toho, aby si, vzhľadom na neskončenie jej
pracovného pomeru u neho, splnil: (i) povinnosť podľa § 55 ods. 2 písm. a/ ZP a v dôsledku zistenej
choroby z povolania („získanej“ vďaka nevhodnému pracovnému prostrediu na pracovisku žalovaného)
ju preradil na inú prácu, (ii) povinnosť podľa § 54 ZP a písomne vyhotovil zmenu jej pracovnej zmluvy

a (iii) povinnosť podľa § 47 ods. 1 písm. a/ ZP a prideľoval jej prácu podľa pracovnej zmluvy a platil jej
za vykonanú prácu mzdu, venoval (a doposiaľ) venuje množstvo energie vymýšľaniu pseudo dôvodov,
aby vyvolal zdanie, že ona je v ich pracovnoprávnom vzťahu subjektom, ktorý porušuje zákon, pričom
jeho konanie v súčasnosti už nadobúda rozmery šikany zamestnanca (napr. spochybňuje odôvodnenie
medzitýmnehorozsudkuz9.8.2021vydanéhovtomtokonanívčastiodôvodňujúcejzáverodruhupráce,

ktorý bol medzi nimi dohodnutý naposledy; vyzýva ju na plnenie povinností, ktoré nie je povinná splniť,
pretože sú v rozpore so zákonom, resp. povinností, ktoré na ňom určenom mieste výkonu práce ani
nemôže splniť, pretože k nemu napriek jej výzve nepreukázal žiadny právny titul, ani jeho vhodnosť na jej
zdravotný stav; vyzýva ju na výkon práce, ktorej druh odmieta presne zadefinovať, čím jej znemožňuje
absolvovanielekárskejprehliadky,čijevôbecnanímurčenýdruhprácespôsobilá;predstiera,žejejchce

prideľovať prácu v zmysle jej pracovnej zmluvy, ale reálne z náplne práce, ktorú jej oznámil, vyplýva, že
jej neponúka výkon práce kuchárky, resp. pekárky, ale pomocnej sily v kuchyni a spolieha sa na to, že
nástupom na takýto výkon práce a jej výkonom bude môcť tvrdiť, že medzi nimi došlo ku konkludentnej
dohode o zmene druhu práce a mnoho, mnoho ďalšieho).
Ak v dôsledku neprideľovania jej práce žalovaným po doručení mu jej oznámenia zo dňa 23.5.2014

nemohla vykonávať prácu a mať za ňu vyplatenú mzdu, ale bola nútená domáhať sa súdnou cestou
zaplatenia náhrady mzdy z dôvodu neplatného a nezákonného skončenia jej pracovného pomeru,
ktorej časť bola následne posúdená ako premlčaná, pričom premlčanie nemohlo nastať z dôvodu jej
pasivity, nepovažuje za spravodlivé, aby bol tento stav vyhodnotený na jej ťarchu ešte aj v časti
konania o nároku na náhradu trov konania. V spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

a o určenie, že jej pracovný pomer trvá bola v plnom rozsahu právoplatne úspešná dňa 9.11.2021.
Daný stav znamenal, že žalovaný nadobudol vedomosť o tom, že v dôsledku neplatného skončenia
pracovného pomeru má povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy, ktorá jej ušla iba v dôsledku jeho
nezákonného postupu, a to podľa § 79 ods. 1, 2 ZP vo výške jej pravdepodobného mesačného
zárobku minimálne za 12 mesiacov a maximálne za 36 mesiacov. Je presvedčená, že žalovaný ako

zamestnávateľ vedel, aká je reálna výška jej mesačného pravdepodobného zárobku, a že tento sa
určuje nie z počtu pracovných dní v mesiaci bez sviatkov, ale z počtu pracovných dní v mesiaci
vrátane sviatkov. Hoci je v podaní právneho zástupcu žalovaného z 3.6.2021 uvedený nesprávny
výpočet jej pravdepodobného zárobku (iba z počtu pracovných dní v mesiaci bez sviatkov), je zjavné,
že minimálne v tomto rozsahu mal žalovaný vedomosť o jeho výške. Na pojednávaní dňa 18.6.2021

právny zástupca žalovaného potvrdil návrh žalovaného, že jej poskytne náhradu mzdy vo výške 12.000
eur. Hoci medzi nimi k dohode nedošlo, vzhľadom na to, že navrhovaná suma bola preukázateľne
nižšia, akoby mala nárok, nič mu nebránilo zaplatiť jej ju dobrovoľne aj bez uzatvorenia mimosúdnej
dohody a ponechať súdu na rozhodnutie iba zvyšnú časť, ak by ona na jej zaplatení bola trvala. Zastavu, keď žalovaný preukázateľne neprejavil skutočný záujem o dobrovoľné jednostranné splnenie
svojho dlhu voči nej, aspoň vo výške, ktorú jej mimosúdne navrhol, nepovažuje za spravodlivé, aby
bolo zamietnutie časti jej nároku z dôvodu premlčania vyhodnotené na jej ťarchu ešte aj v časti

konania o nároku na náhradu trov konania a bola žalovanému povinná zaplatiť niečo za to, že jej
premlčanú časť náhrady mzdy nikdy nevyplatí. Za ďalší dôvod, odôvodňujúci nepriznanie nároku na
náhradu trov konania žalovanému, považuje jej osobné pomery. Výkon práce práve pre žalovaného v
hygienickynevyhovujúcichazdraviuškodlivýchpodmienkachbezadekvátnychpracovnýchprostriedkov
na ochranu jej zdravia jej spôsobil choroby z povolania, ktoré ju obmedzujú vo výkone práce aj

v každodennom živote. Jej zdravotný stav zásadným spôsobom limituje možnosť jej uplatnenia na
trhu práce a nedarí sa jej nájsť si zamestnanie ani prostredníctvom úradu práce, kde je evidovaná
bez nároku na dávku v nezamestnanosti aj v súčasnosti v dôsledku dvoch okamžitých skončení jej
pracovného pomeru žalovaným (listom zo 16.12.2021 ku dňu 10.1.2021 a listom z 24.2.2022 ku dňu
28.2.2022), ktorých neplatnosť je predmetom ďalšieho konania na Okresnom súde Piešťany sp. zn.
24Cpr/2/2022, ohľadom ktorého súdu predložila listiny na pojednávaní dňa 12.5.2022 a žiada odvolací

súd, aby sa oboznámil aj s ich obsahom. Choroby z povolania, ktoré jej boli priznané sú: „Alergické
choroby horných dýchacích ciest dokázanou precitlivenosťou na alergény z pracovného prostredia“ (v r.
2014) a „Pekárenská astma“ (v r. 2017). S týmito sú spojené jej konkrétne diagnózy: - Astma bronchiálne
perzistujúca stredne ťažkého stupňa (3. stupeň ochorenia zo štyroch); u nej sa prejavuje opakujúcimi
záchvatmi piskotov, dýchavice, tiesne na hrudníku a kašľa; - Exogénna alergická alveolitída (zápalové

ochorenie pľúc); u nej sa prejavuje záchvatovitým kašľom, horúčkou, triaškou, zimnicou, malátnosťou,
bolesťami svalov alebo hlavy, únavou; - Polinóza – alergická rinitída a konjuktivitída; u nej sa prejavuje
svrbením a dráždením nosa, kýchaním, zvýšeným výtokom z nosa, opuchom slizníc, upchávaním
nosa, stratou a zmenou čuchu, bolestivosťou nosovej sliznice, krvácaním z nosa, bolesťami hlavy,
poruchami spánku, únavou a vyčerpanosťou, poruchami koncentrácie, opuchom, slzením, pálením,

svrbením, začervenaním očí, svetloplachosťou, výtokom zočí, opuchom viečok. Spúšťačmi týchto jej
klinických príznakov sú námaha, stres, pôsobenie alebo vdýchnutie prachu, chemických dráždivých
látok alebo alergénov, sálavé teplo/chlad, teplé/studené predmety, teplá/studená kvapalina, prúdenie
vzduchu (teplý/studený prievan), vlhké prostredie, para, klimatizácia a iné. Jej zdravotný stav jej
neumožňuje vykonávať nielen prácu pekár alebo prácu charakterom rovnakú alebo podobnú naposledy

vykonávanému zamestnaniu u žalovaného, ale jej zásadným spôsobom objektívne sťažuje možnosť
uplatnenia na trhu práce aj na inej pozícii v gastronómii, či mimo nej. Jej pracovné zaradenie totiž
ovplyvňujú nielen dôvody na jej strane. V podstatnej miere ho obmedzujú dôvody (povinnosti) na
strane potenciálnych zamestnávateľov, vyplývajúce z jej zdravotného stavu a s ním spojené, pretože by
pre ochranu jej zdravia mali vo zvýšenej miere dbať na zabezpečenie vyhovujúcich mikroklimatických

podmienok jej pracovného prostredia (tieto zahrňujú požiadavky na teplo, chlad, vlhkosť vzduchu,
prúdenie vzduchu, sálavú teplotu strojov, strojových zariadení, materiálu a stien, prašnosť pracovného
prostredia) a reálne by mali kvôli nej prijať opatrenia na zníženie, na najnižšiu možnú dosiahnuteľnú
mieru, (resp. takmer až vylúčenie) nepriaznivých účinkov všetkých faktorov mikroklímy na jej zdravie.
Charakter týchto povinností potenciálneho zamestnávateľa a hrozba zhoršenia jej zdravotného stavu

u neho a ďalšieho rozvoja choroby z povolania („získanej“ počas výkonu práce pre žalovaného, na
pracovisku nespĺňajúcom zákonné kritériá pre ochranu zdravia zamestnancov) sú okolnosťami, ktoré
nie sú závislé od nej a možnosť jej pracovného uplatnenia ovplyvňujú v takej miere, že si nevie nájsť
prácu a pracovať.
Vo vzťahu k jej príjmu uviedla, že od právoplatnosti medzitýmneho rozsudku z 9.8.2021, jej žalovaný

vyplatil za mesiac 11/2021 mzdu vo výške 0 eur, za mesiac december 2021 mzdu a náhradu príjmu
počas PN celkom vo výške 216,57 eur, za mesiac 01/2022 mzdu vo výške 0 eur a od mesiaca máj
2022 jej na základe uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 2.5.2022 č. k. 26Cpr/1/2022, žalovaný
poskytuje časť pracovnej odmeny v sume 380 eur mesačne brutto (= cca 337 eur mesačne netto).
Tzn. za obdobie od 9.11.2021 doposiaľ (8 mesiacov) mala od žalovaného príjem vo výške 1.227,57

eur (= 153,45 eur mesačne). Vo vzťahu k jej sociálnej situácii doplnila, že je matka–samoživiteľka,
žijúca v nájomnom obecnom byte v spoločnej domácnosti s dcérou (F. B., nar. XX.X.XXXX) a majúca
voči nej stále vyživovaciu povinnosť z dôvodu, že sa v akademickom roku 2021/2022 pripravuje na
budúce povolanie štúdiom v 2. ročníku prezenčnej formy bakalárskeho študijného programu Účtovníctvo
a dane na Podnikateľskej fakulte VUT v Brne. S úhradou ich životných nákladov im sčasti finančne

vypomáhajú jej rodičia, sčasti ich platí z pôžičiek a výživného na dcéru od jej otca vo výške 100 eur
mesačne. Je názoru, že vyššie uvedené okolnosti majú nespochybniteľný dopad ma psychickú, sociálnu
a finančnú sféru jej života, ako aj života jej rodiny a jej zaťaženie povinnosťou nahradiť žalovanému trovy
konania o zaplatenie náhrady mzdy by bolo v rozpore s dobrými mravmi aj vzhľadom na skutočnosť,že žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková podstata je neporovnateľná s jej príjmom.
Je názoru, že vyššie uvedené relevantné okolnosti tejto veci a okolnosti na jej strane súvisiace s jej
reálnymi možnosťami a schopnosťami, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ako aj skutočnosť, že jej žaloba

o náhradu mzdy nebola bezúčelná, svojvoľná, neodôvodnená a zjavne nedôvodná, je možné, vhodné a
žiaduce vyhodnotiť v súlade s princípom spravodlivosti podľa čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP tak,
že priznanie nároku na náhradu trov žalovanému v časti konania o zaplatenie náhrady mzdy výrokom IV.
rozsudkujevočinej„pritvrdým“,resp.príkronespravodlivýmrozhodnutímanapriekformálnejzákonnosti
vykazuje rozpor s dobrými mravmi, keďže v konečnom dôsledku zakladá u žalovaného neprimeraný a

nezaslúžený prospech (nemusí jej vyplatiť, súdom posúdenú, premlčanú časť náhrady mzdy a vznikne
mu voči nej ešte aj právo na čiastočnú náhradu trov konania o zaplatenie náhrady mzdy, ktorú mu bude
reálne schopná vyplatiť iba z náhrady mzdy, ktorá jej bola priznaná). Pretože všeobecné súdy nie sú
viazané doslovným gramatickým znením zákona, a contrario môžu, ba dokonca sa musia od doslovného
znenia právneho textu odchýliť v prípade, ak to zo závažných dôvodov, hodných osobitného zreteľa,
vyžaduje účel zákona, s poukazom na odvolacie dôvody a ich odôvodnenie navrhuje, aby odvolací súd

(v prípade, že dospeje k záveru, že týmto odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku je vo výroku vecne
správny a rozsudok súdu v tejto časti potvrdí), zmenil výrok IV. rozsudku o trovách prvoinštančného
konania v časti o zaplatenie náhrady mzdy a (aj) o trovách odvolacieho konania, rozhodol nasledovne:
Žalovanému sa voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v časti o zaplatenie
náhrady mzdy nepriznáva. Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril (podaním z 19.9.2022) tak, že navrhol potvrdiť rozsudok
vo výroku II. Odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
II. za vecne správny, vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu veci a správneho právneho

posúdenia veci. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, ktorými súd prvej inštancie
odôvodnil výrok II. svojho rozsudku. Pokiaľ ide o výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, tento napadol
svojím odvolaním i žalovaný, avšak z iných dôvodov ako žalobkyňa a s dôvodmi uvádzanými žalobkyňou
vo vzťahu k výroku IV. žalovaný nesúhlasí.
Prípadné vady uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 14.12.2016 o nepripustení zmeny žaloby nemali

žiadnyvplyvnarozhodnutiesúduprvejinštancie,ktorýmbolažalobavozvyškuzamietnutá.Kpremlčaniu
práva žalobkyne došlo nie z dôvodu nepripustenia zmeny žaloby, keď v čase nepripustenia zmeny
žaloby (14.12.2016) ešte neuplynula ani 3-ročná premlčacia lehota vo vzťahu k náhrade mzdy za
mesiac december 2014, ale v dôsledku následnej nečinnosti žalobkyne, ktorá svoje právo neuplatnila
samostatnou žalobou na súde. Prípadná vada uznesenia súdu zo 14.12.2016 nemôže byť použitá

ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP, pretože nemala vplyv na zamietnutie žaloby výrokom
II. rozsudku súdu prvej inštancie. Vady, ktoré uzneseniu zo dňa 14.12.2016 žalobkyňa vytýka, nie sú
dané. Výrok tohto uznesenia je určitý i bez toho, aby obsahoval bližšiu špecifikáciu podania, ktorým
žalobkyňa žalobu menila, pretože do 14.12.2016 došlo len k jednej zmene žaloby rozšírením o nárok
na náhradu mzdy a o tejto zmene bolo súdom prvej inštancie dňa 14.12.2016 rozhodnuté. Uznesenie

o nepripustení zmeny žaloby zo 14.12.2016 nie je ani nepreskúmateľné, pretože bolo odôvodnené,
čo vyplýva tak zo zápisnice z pojednávania zo 14.12.2016 ako i zo samotného odvolania žalobkyne,
pričom na pojednávaní dňa 14.12.2016 žalobkyňa nenamietala nedostatok odôvodnenia uznesenia o
zamietnutí zmeny žaloby a nepožadovala podrobnejšie odôvodnenie.
Pokiaľ ide o nález ÚS SR z 27.9.2011 sp. zn. III. ÚS 271/2011, s jeho právnymi závermi žalovaný

nesúhlasí, pretože uplatnenie nároku na náhradu mzdy počas konania o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru je zmenou žaloby, tak ako ju definuje ustanovenie § 140 ods. 1 CSP. Bez toho, aby
žalobca pri domáhaní sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru požadoval priznať náhradu mzdy,
nemôže o tomto nároku žalobcu súd rozhodnúť a keď je takáto požiadavka zo strany žalobcu uplatnená
počas prebiehajúceho konania, ide o uplatňovanie ďalšieho práva, popri práve domáhať sa určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Napokon i žalobkyňa svoje podania, ktorými požadovala
priznať náhradu mzdy, označovala ako zmenu žaloby.
Žalovaný opakovane namietal premlčanie nároku žalobkyne na náhradu mzdy a už na pojednávaní
dňa 25.10.2019 namietol premlčanie celého nároku žalobkyne na náhradu mzdy. Žiadne zákonné
ustanovenie neustanovuje žalovanému povinnosť bližšie špecifikovať námietku premlčania, je

postačujúcim, ak z jeho vyjadrenia vyplýva, že premlčanie namieta. Žalovaný dokonca vypracoval
osobitné podanie z 23.5.2022, kde odôvodňuje plynutie premlčacej doby. Vyjadrenia a podania
žalovaného, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní žalobkyňa, nemožno interpretovať inak, ako tak, že
žalovaný namieta premlčanie celého žalobkyňou uplatneného práva na náhradu mzdy.Pokiaľ ide o úrok z omeškania z premlčaného práva na náhradu mzdy, tento nie je premlčaný,
nakoľko si ho žalobkyňa uplatnila až od 15.12.2018 podaním zo dňa 15.1.2021. Jeho priznaniu však
bráni premlčanie istiny, z ktorej je uplatňovaný. Opačný výklad by znamenal v podstate faktickú

nepremlčateľnosť akéhokoľvek práva na peňažné plnenie, pretože cez stále nabiehajúce úroky z
omeškania, na ktoré vzniká právo priamo zo zákona, by veriteľ mohol dlžníka nútiť splniť i premlčaný dlh.
Žalovaný považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v časti o zaplatenie náhrady mzdy. Vo svojom odvolaní namietal len výšku
priznaného nároku.

V posudzovanej veci neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Žalovaný nenesie žiadnu zodpovednosť za dĺžku
konania a žiadnym spôsobom konanie nepredlžoval. Taktiež nenesie zodpovednosť za oneskorené
uplatnenie práva zo strany žalobkyne (počas konania zastúpenej zástupcami s právnym vzdelaním).
Žalovaný odmieta, že by konal vo vzťahu k žalobkyni šikanózne. Naopak žalobkyňa odmieta so
žalovaným konštruktívne komunikovať, dokonca odmieta sa so žalovaným i stretnúť. Dôvody pre

nepriznanie náhrady trov konania uvádzané žalobkyňou, sú neprípustnými novotami v odvolacom
konaní, neboli pred súdom prvého stupňa tvrdené ani preukázané.

5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že navrhla I. výrok rozsudku ako vo výroku
vecne správny potvrdiť. Zároveň sa vyjadrila i k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu. Poukázala

na 2. bod jej podania z 23.2.2022, nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 271/2011 z 27.9.2011 a uznesenie
NS SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo 17.12.2009, nesúhlasí s názorom žalovaného, že o jej návrhu na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 24.4.2014, ktorý bol súdu
prvej inštancie doručený po 30.6.2016, bol príslušný rozhodovať iný súd (podľa názoru žalovaného
Okresný súd Piešťany) a iný zákonný sudca (podľa názoru žalovaného iný sudca, ako sudca oprávnený

rozhodovať vo veci sp. zn. 18Cpr/3/2014 na Okresnom súde Trnava), pretože:·dňom začatia konania
sp. zn. 18Cpr/3/2014 (4.7.2014) bola založená príslušnosť Okresného súdu Trnava a vzniklo oprávnenie
sudcu tohto súdu nielen na konanie o neplatnosť skončenia môjho pracovného pomeru a o určenie,
že jej pracovný pomer trvá, ale aj na konanie o veciach spojených s neplatnosťou skončenia jej
pracovného pomeru, uplatnených v tomto konaní pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku súdu prvého

stupňa z 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014–790 (tzn. aj na konanie o ňou uplatnenej náhrade mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru); takto založená príslušnosť Okresného súdu Trnava trvá
až do skončenia konania sp. zn. 18Cpr/3/2014; právny účinok podania žaloby (založenie príslušnosti
Okresného súdu Trnava), ktorý nastal dňa 4.7.2014, zostal podľa § 470 ods. 2 CSP zachovaný aj po
1.7.2016, keďže nastal do 30.6.2016. Z uvedeného dôvodu je názoru, že odvolací dôvod žalovaného

podľa § 365 ods. 2 CSP nie je daný.
Poukazujúc na skutočnosť, že oba nároky žalobkyňa uplatnila na Okresnom súde Trnava v konaní
sp. zn.18Cpr/3/2014 a uplatnila ich pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku súdu prvého stupňa z
9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014–790, vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu (žalovaný považuje za daný odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. a/ CSP) odkazuje na jej vyššie uvedené stanovisko a na doplnenie

uvádza, že za stavu, keď príslušenstvo náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
(ktorým ňou uplatnený úrok z omeškania je) uplatnila v tomto konaní pred vyhlásením medzitýmneho
rozsudku, aj konanie o úroku z omeškania je konaním o veciach spojených s neplatnosťou skončenia jej
pracovného pomeru a príslušnosť na prejednanie tejto veci Okresným súdom Trnava bola založená dňa
4.7.2014. Z uvedeného dôvodu je názoru, že vyššie uvedený odvolací dôvod žalovaného nie je daný. K

vyjadreniu žalovaného uviedla, že sa k nemu osobitne nevyjadruje, pretože jej argumentácia vo vzťahu
k obsahu tohto jeho vyjadrenia vyplýva zo všetkých jej doterajších podaní v tomto konaní, na ktoré v
celom rozsahu odkazuje.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol (v jeho podaní zo 7.11.2022), že zotrváva na svojom

odvolaní. Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti s odvolaním žalovaného argumentuje tým, že podaním žaloby
o neplatnosť výpovede bola založená príslušnosť Okresného súdu Trnava aj na konanie o spojených
veciach (o zaplatenie náhrady mzdy), táto argumentácia by bola správnou v prípade, ak by už súčasťou
žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bol i návrh žalobkyne na priznanie náhrady mzdy,
resp. ak by nárok na náhradu mzdy uplatnila na súde do 30.6.2016. Nárok žalobkyne na náhradu mzdy

bolaleuplatnenýnajskôrdňa25.10.2019,tedaažzaúčinnostiCSP,tedavčase,keďboladanákauzálna
príslušnosť Okresného súdu Piešťany. Čas uplatnenia nároku na náhradu mzdy zo strany žalobkyne
vylučuje aplikáciu ust. § 470 ods. 2, 4 CSP.7. Žalobkyňa doplnila svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného z 19.9.2022 tak, že vo vzťahu k názoru
žalovaného, že „v posudzovanej veci neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovanému“ poukázala na obsah celého 10. bodu jej

odvolania s tým, že žalovaný ani jeden z ňou uvedených dôvodov relevantným spôsobom nevyvrátil, ani
sa k nim (inak ako vo všeobecnej rovine) nevyjadril. Je názoru, že v prípade, ak odvolací súd dospeje
k záveru, že jej odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku, je vo výroku vecne správny, celý priebeh
konania na súde prvej inštancie, ako aj konanie žalovaného počas neho, dostatočným spôsobom
preukazujú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich nepriznanie náhrady trov

konania žalovanému. Odmietavý postoj žalovaného k jej názoru o tom, že voči nej konal šikanózne,
žalovaný vyjadruje opäť iba všeobecne a na vyvrátenie jej tvrdení (najmä v bode 10.3 jej odvolania)
nepredkladá žiadne vlastné tvrdenia a neoznačuje žiadne dôkazy, vykonané na súde prvej inštancie.
Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa odmieta s ním konštruktívne komunikovať a dokonca sa sním odmieta i
stretnúť. K tomuto žalobkyňa uviedla: Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo najskôr konanie
v časti o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru výpoveďou žalovaného z 24.4.2014 a následne

(po 9.11.2021) konanie v časti o náhradu mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017. Keďže žalovaný
nepodal proti medzitýmnemu rozsudku odvolanie, o neplatnom skončení jej pracovného pomeru sa
dozvedel v deň jeho vyhlásenia, dňa 9.8.2021. Až do tohto dňa jej žalovaný nikdy nenavrhol osobné
stretnutie a prvý návrh dohody (o náhrade mzdy vo výške 1.500 eur) jej bol žalovaným zaslaný dňa
25.10.2019 (tzn. po pol roku od doručenia uznesenia KS Trnava z 28.2.2019 č. k. 9CoPr/7/2018–323).

Prvý návrh osobného stretnutia vzišiel od žalovaného až dňa 23.8.2021 a jeho predmetom malo byť
rokovanie ohľadom mimosúdnej dohody o výške náhrady mzdy. Prvý návrh žalovaného na osobné
stretnutie aj ohľadom práce, jej druhu a výkonu jej bol doručený 24.8.2021, pričom za žalovaného mal
byť prítomný p. G., resp. iný poverený zamestnanec. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný bol prístupný
osobnému stretnutiu až po tom, ako mu bolo známe (síce neprávoplatné) rozhodnutie o neplatnosti

výpovede, a že samotný konateľ žalovaného (p. B.) ani nepovažoval za vhodné, aby na navrhované
osobné stretnutie prišiel osobne a za neplatnú výpoveď sa jej ospravedlnil. Preto je žalobkyňa názoru,
že osobou odmietajúcou osobné stretnutie je iba p. B., ktorý jej posiela cez svojich podriadených
nekompetentné odkazy a návrhy nemajúce zákonný základ, namiesto toho, aby konajúc za žalovaného
splnil zákonné povinnosti zamestnávateľa (najmä jej potvrdil v písomnej forme existujúci obsah jej

pracovnej zmluvy, vyplývajúci z medzitýmneho rozsudku a každú zmenu jej pracovného pomeru s
ňou najskôr dohodol) a až následne od nej žiadal plnenie jej povinností. Ak pred pojednávaním v
máji 2022 za tohto stavu a po úkonoch žalovaného, nasledujúcich po právoplatnosti medzitýmneho
rozsudku z 9.8.2021 a opísaných najmä v bode 10.3 jej odvolania (ich dôsledkom je začatie ďalšieho
konania na Okresnom súde Piešťany sp. zn. 24Cpr/2/2022, o neplatnosť okamžitého skončenia jej

pracovného pomeru zo strany žalovaného, o ktorom súd informovala predložením listín na pojednávaní
dňa 12.5.2022), požiadala právneho zástupcu žalovaného, aby jej všetky návrhy, dohody a zmeny
pracovnej zmluvy boli zo strany žalovaného zasielané písomne, jej konanie nie je možné vyhodnotiť ako
odmietanie konštruktívnej komunikácie so žalovaným alebo odmietanie osobného stretnutia.

8.Žalobkyňakvyjadreniužalovanéhozo7.11.2022uviedla,žedňa4.7.2014bolanaOkresnýsúdTrnava
doručená jej žaloba z 2.7.2014 o neplatnosť skončenia jej pracovného pomeru výpoveďou z 24.4.2014
a o určenie, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. V tejto uviedla, že dňa 7.5.2014 jej bola doručená
výpoveď žalovaného z pracovného pomeru a listom z 23.5.2014 žalovanému oznámila, že so skončením
pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. V podaniach zo 17.3.2015, z 30.3.2015

a z 1.6.2015 (doručených súdu dňa 19.3.2015, 6.5.2015 a 2.6.2015) špecifikovala výšku náhrady mzdy,
ktorú si voči žalovanému uplatňuje. Tzn. nárok na náhradu mzdy si uplatnila na súde do 30.6.2016 a
iba nezákonné a svojvoľné uznesenie súdu prvej inštancie, vyhlásené na pojednávaní dňa 14.12.2016
(ktorého zrušenia podľa § 389 ods. 2 CSP sa domáha), bránilo súdu prvej inštancie, aby o ňou včas
uplatnenom nároku konal.

Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce (teraz § 79 ods.
1 ZP) je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej
dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zároveň je potrebné v súvislosti s
vyššie uvedením dať do pozornosti judikatúru (R 10/1969, 4 Cdo 42/1995, R 33/1996), podľa ktorých,
ak z obsahu žaloby vyplýva, že zamestnanec sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru

preto, že chce zostať aj ďalej u zamestnávateľa zamestnaný, alebo že sa domáha vyslovenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru bez toho, aby trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, potom treba predpokladať (s tým, že prípadné pochybnosti odstráni súd v priebehu
konania), že sa uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy....Odvolací súd sa v tejto súvislosti nevysporiadals otázkou fikcie existencie návrhu na priznanie náhrady mzdy v čase podania návrhu pre určenie
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného žalobkyni žalovaným ako aj otázkou
prerušenia plynutia premlčacej lehoty....Ak zamestnanec v žalobe podanej po dni účinnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne rozviazal pracovný pomer, potom
z obsahu takej žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha jednak vyslovenia neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktiež aj prípadnej náhrady mzdy podľa ust. § 61 ods. 1
Zák. práce. Žaloba o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru je jednak právnym úkonom
procesnoprávnymazároveňihmotnoprávnym.“(UznesenieNSSRz27.10.2009sp.zn.1Cdo/180/2009)

Poukazujúc na vyššie uvedený právny názor NS SR je žalobkyňa názoru, že už podaním žaloby sa
domáhala nielen vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania, ale aj
náhrady mzdy, a to pred 30.6.2016.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),

keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/, g/ a h/ a ods. 2 CSP), preskúmal rozhodnutie v
napadnutej časti (I. výrok, II. výrok iba v časti prevyšujúcej sumu náhrady mzdy 14,88 eur brutto a úrok
z omeškania 5% ročne zo sumy 14,88 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a IV. výrok) v medziach daných

rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP)

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej je vo
výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť; v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok) v napadnutej
častiozaplatenienáhradymzdy12.164,46eurbrutto,úrokuzomeškania5,05%ročnezosumy8.109,64
eur od 15.12.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018 do
zaplatenia, a v napadnutej časti náhrady trov konania o zaplatenie náhrady mzdy (IV. výrok) je dôvodné

ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Trnava z 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014-790 (v znení
opravného uznesenia Okresného súdu Trnava z 20.7.2022 č.k. 18Cpr/3/2014-938), súd prvej inštancie
v predmetnom spore I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, výpoveďou

žalovaného zo dňa 24.4.2014, doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, je neplatné; II. určil, že pracovný
pomer žalobkyne u žalovaného, založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá; s tým, že III.
o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne o celom uplatnenom procesnom
nároku. Tento medzitýmny rozsudok nadobudol právoplatnosť 9.11.2021 a po jeho právoplatnosti zostal
predmetom konania na súde prvej inštancie nárok na náhradu mzdy (neskôr aj s príslušenstvom)

a rozhodnutie o trovách celého konania. Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu
mzdy s príslušenstvom tak, že žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne ju zamietol.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní strán posúdiť,
či súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol ak žalobe o náhradu mzdy s príslušenstvom čiastočne
vyhovel a čiastočne ju zamietol a tiež posúdiť správnosť rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu

k nároku na náhradu mzdy (IV. výrok).

11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k vyhovujúcej časti
veci samej odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti veci samej
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazocha prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou,
pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení
práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa/žalovaného) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia v jeho
vyhovujúcej časti veci samej (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo
by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387

ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa
s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú
úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi závermi súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo sporné, že
žalobkyňa ako zamestnanec oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju naďalej
zamestnával, a to oznámením z 23.5.2014, rovnako bolo v konaní nesporné, že žalovaný neumožnil

žalobkyni pokračovať v práci a žalobkyni tak vznikol proti žalovanému nárok na náhradu mzdy. Nárok na
náhradu mzdy za mesiace 09/2016 až 07/2017 posúdil súd prvej inštancie správne ako uplatnený včas,
nepremlčaný. Žalobkyňa si za obdobie od 09/2016 do 07/2017 uplatnila nárok na náhradu mzdy
579,26 eur mesačne. Za mesiac 09/2016 a za mesiace 01/2017 až 07/2017 si uplatnila nároky v nižšej
sume ako by jej inak patrili. Za mesiace 10/2016 až 2/2017 si nárok uplatnila v sume vyššej (579,26

eur mesačne ) v porovnaní s nárokom aký by jej inak patril (574,30 eur mesačne), čo predstavuje
rozdiel 4,96 eur mesačne. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni nárok
za mesiac 09/2016 a za mesiace 01/2017 až 07/2017 v plnej výške, celkovo v sume 4.634,08 eur
(579,26 eur x 8 mesiacov ) a za mesiace 10/2016 až 12/2016 vo výške 1.722,90 eur (574,3 eur x 3)
a v časti v sume 14,88 eur (náhrada za mesiace 10/2016-12/2016) jej nárok zamietol (3x 4,96 eur).

Za rovnako správny odvolací súd považuje jeho záver o nedôvodnosti námietok žalovaného, pre ktoré
by mal uplatniť moderačné právo vo vzťahu k náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Priznanie
5% ročného úroku z omeškania zo sumy 6.356,98 eur od 15.12.2018 do zaplatenia nebolo odvolaním
spochybnené.
Žalovaný vo vzťahu k vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie vzniesol odvolaciu námietku,

že súd prvej inštancie (Okresný súd Trnava) nebol kauzálne príslušný na rozhodnutie o náhrade
mzdy s príslušenstvom, nakoľko k uplatneniu žalobkyňou nároku na náhradu mzdy s príslušenstvom
(s požiadavkou na pripustenie zmeny žaloby jej rozšírením o náhradu mzdy s príslušenstvom) prišlo
podľa žalovaného (v rámci konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
a o určenie, že pracovný pomer trvá, prebiehajúceho na Okresnom súde Trnava od 4.7.2014,

v ktorom žiadal zmenu žaloby jej rozšírením o náhradu mzdy s príslušenstvom) najskôr až 25.10.2019
a 15.12.2021, teda za účinnosti CSP, kedy už bol na prejednanie nároku na náhradu mzdy a jej
príslušenstva kauzálne príslušný Okresný súd Piešťany, konanie o náhrade mzdy s príslušenstvom teda
nezačalo do 30.6.2016 a vzhľadom na čas uplatnenia tohto nároku nemožno aplikovať ust. § 470 ods.
4 CSP, o tejto časti žaloby (náhrada mzdy s príslušenstvom) bol kauzálne príslušný rozhodnúť Okresný

súd Piešťany, existuje nedostatok kauzálnej príslušnosti súdu prvej inštancie (Okresného súdu Trnava),
ktorý napĺňa odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP. Súd prvej inštancie mal správne
zamietnuť zmenu žaloby jej rozšírením o nárok na náhradu mzdy s príslušenstvom z dôvodu kauzálnej
príslušnosti Okresného súdu Piešťany, Okresný súd Trnava však pripustil zmenu žaloby jej rozšírením
o náhradu mzdy s príslušenstvom 2 uzneseniami (z 30.11.2020 a z 12.5.2022, proti ktorým nebolo

prípustné odvolanie) v rozpore s ust. § 143 ods. 2 CSP, čím odňal žalovaného jeho zákonnému sudcovi,
nesprávnosť uznesení mala bezprostredný vplyv i na správnosť rozhodnutia vo veci samej, pretože
súd prvej inštancie nemal vôbec zákonné oprávnenie o náhrade mzdy s príslušenstvom rozhodnúť pre
nedostatok kauzálnej príslušnosti, v rozpore s § 40 CSP neskúmal svoju kauzálnu príslušnosť pokiaľ
ide o konanie o zaplatenie náhrady mzdy a jej príslušenstva (konanie o úrokoch z omeškania začalo až

15.12.2021). Žalovaný preto navrhoval zrušiť obe uznesenia - z 30.11.2020 a z 12.5.2022, i rozsudok
súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti.
Podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné
podmienky.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
V priebehu konania vydáva súd celý rad procesných rozhodnutí. Pokiaľ možno vady vztiahnuť na
skoršie právoplatné uznesenie, ktoré súd v tomto konaní vydal, a vada tohto uznesenia (resp. vadakonaniaktorévydaniuuzneseniaprechádzalo)malavplyvajnanapádanémeritórnerozhodnutie,možno
odvolanie odôvodniť aj týmito skutočnosťami. Príkladom procesného uznesenia trpiaceho vadou, ktorá
následne ovplyvnila meritórne rozhodnutie, je uznesenie o (ne)pripustení zmeny žaloby (§ 142 a §

143) alebo uznesenie o (ne)pripustení zmeny žalobcu alebo žalovaného (§ 80). V prípade naplnenia
hypotézy tejto normy bude odvolací súd postupovať v zmysle § 389 ods. 2 (Veľké Komentáre, Števček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, II. vydanie,
Nakladatelství C. H. Beck, 1396 s.).
Podľa § 389 ods. 1 a 2 CSP: (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a)

neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť
dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo
vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. (2) Ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods.

2, odvolací súd zruší odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné
uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo.
Osobitným dôvodom na zrušenie rozhodnutia vo veci samej je úspešné uplatnenie odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 2 CSP. Ide tu o situáciu, ak rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo vydanie
právoplatného uznesenia procesnej povahy, ktoré je postihnuté niektorou z vád zakladajúcich odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP. Ako príklad je možné uviesť odvolanie proti rozsudku o zamietnutí žaloby,
ktorého vydaniu predchádzalo vydanie uznesenia o nepripustení zmeny žaloby alebo o nepripustení
zmeny sporovej strany, ktoré má podľa odvolateľa vady podľa § 365 ods. 1 CSP. Za existujúcej procesnej
situácie v spore (nepripustenie zmeny) by bol rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny, ale ak by
napádané uznesenie bolo opačné (pripustenie zmeny), bol by odlišný aj rozsudok (obdobnú situáciu

posudzoval Ústavný súd SR v uznesení z 24.10.2019 č. k. IV. ÚS 82/2019-39). Odvolaciemu súdu
je potrebné nepochybne preukázať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím vo veci samej
a právoplatným uznesením, o ktorom odvolateľ tvrdí, že je postihnuté niektorou z odvolacích vád.
Táto vada uznesenia musí mať zároveň vplyv na vecnú správnosť meritórneho rozhodnutia. Z dikcie
ustanovenia § 365 ods. 2 CSP sa dá vyvodiť, že pôjde o právoplatné uznesenie, ktoré nebolo možné

napadnúť odvolaním, inak by bola vada uznesenia preskúmavaná v odvolacom konaní. Pôjde teda
o uznesenie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 357 a contrario). (Veľké Komentáre, Števček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, II. vydanie,
Nakladatelství C. H. Beck,, 1471 s.) Pokiaľ odvolací súd vyhodnotí, že vada v rozsahu niektorého
z odvolacích dôvodov je v právoplatnom uznesení daná a že mala vplyv na meritórne rozhodnutie,

obidve rozhodnutia zruší v režime § 389 ods. 2 CSP. Reálna prax vyžaduje splnenie troch podmienok,
ktoré zo zákona priamo nevyplývajú. Prvou z nich je to, že konanie na súde prvej inštancie bude
skončené rozhodnutím vo veci samej. Inak neprichádza aplikácia § 365 ods. 2 CSP do úvahy. Druhá
podmienka, ktorá musí byť splnená je, že následný odvolací prieskum právoplatného uznesenia na
báze § 365 ods. 2 CSP môže iniciovať iba odvolateľ. Tretia podmienka je determinovaná objektívnym

právom, teda aktuálnou právnou úpravou. Prípadnou legislatívnou zmenou, napr. v podobe zrušenia
§ 365 ods. 2 CSP bez adekvátnej náhrady môže byť pôvodná alternatíva pre sporovú stranu úplne
vylúčená aj v prebiehajúcom spore vzhľadom na princíp bezprostrednej aplikability procesno-právnych
noriem. V prípade naplnenia hypotézy tohto ustanovenia bude odvolací súd postupovať podľa § 389
ods. 2 CSP, pričom bude nevyhnutné preukázať vadu právoplatného uznesenia a jej vecný vplyv na

napádané meritórne rozhodnutie a jeho správnosť.
Podľa § 13 CSP na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie
je ustanovené inak.
Podľa § 15 ods. 1 CSP všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická
osoba adresu sídla.

Na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych
vzťahov, štrajku a výluky sú príslušné súdy v zmysle § 23 písm. a/ až h/ CSP. Pre obvod Krajského
súdu v Trnave je kauzálne príslušným Okresný súd Piešťany (§ 23 písm. b/ CSP v znení účinnom do
31.5.2023).
Individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a

zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov (§ 316 ods.
1 CSP). Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého
zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom (§ 316 ods. 2 CSP). Individuálnosťpracovnoprávnych sporov sa prejavuje tým, že vždy ide o konkrétny vzťah medzi konkrétnym
zamestnancom a konkrétnym zamestnávateľom. Tento vzťah vzniká vždy medzi konkrétnymi subjektmi.
Podľa § 143 ods. 1 až 3 CSP: (1) Súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania

nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. (2) Súd nepripustí zmenu žaloby ani vtedy, ak
by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný iný súd. (3) Ak súd nepripustí
zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.
Podľa § 40 CSP v znení účinnom do 31.5.2023 súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu
príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania.

Podľa § 23 písm. b/ CSP v znení účinnom do 31.5.2023, na konanie v individuálnych pracovnoprávnych
sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky sú príslušné b) Okresný
súd Piešťany pre obvod Krajského súdu v Trnave.
Súd aj bez námietky skúma kauzálnu príslušnosť počas celého konania v zmysle § 40 CSP, ak by bola
žalobavpracovnoprávnomsporepodanánanepríslušnýsúdasúdzistí,ženiejepríslušný,bezodkladne
postúpi spor príslušnému súdu v zmysle § 43 CSP.

Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem,
ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred
dňom účinnosti Civilného sporového poriadku.
Podľa § 470 ods. 4 CSP (prechodné ustanovenia) konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne,
kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom

sa konanie začalo.
Podľa § 166 ods. 1 a 2 CSP: (1) v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také
konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také
konaniapridelenéviacerýmsudcomtohoistéhosúdu,rozhodneospojeníkonanítensudca,uktoréhosa
začalo konanie skôr. (2) Ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú

dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.
Ustanovenie § 166 CSP normuje objektívnu kumuláciu, ktorou rozumieme rozhodovanie o viacerých
nárokoch v jednom konaní, teda kumulovanie nárokov. K objektívnej kumulácii môže dôjsť okrem
rozhodnutia súdu aj aktivitou strán konania (zjednodušene povedané spojiť vec teda môže aj žalobca
v žalobe). O takúto situáciu pôjde v prípade, ak žalobca žaluje v jednom konaní viacero nárokov, alebo

podaním vzájomnej žaloby. Rozdiel oproti predchádzajúcej právnej úprave spočíva v obligatórnosti
spojenia veci v prípade, ak sú splnené podmienky podľa odseku 1 vrátane hospodárnosti konania.
Spojenie veci je vylúčené okrem iného aj v prípade, ak ide o veci, ktoré sa začali pred tým istým súdom,
ale jednu z nich je podľa § 18 CSP v spojení s § 20 CSP z dôvodu osobitnej miestnej príslušnosti výlučnej
povinný postúpiť inému súdu. Objektívnu kumuláciu, ktorá vznikla či už aktivitou strán alebo rozhodnutím

súdu,môžesúdzvrátiť.Aksavžalobeuvádzajúveci,ktorésanaspojenienehodia,najmäaknevykazujú
žiadnu skutkovú súvislosť, resp. ak nejde o veci, ktoré sa týkajú tých istých strán, môže súd rozhodnúť
o vylúčení veci na samostatné konanie. Dôvodom na vylúčenie veci môže byť aj skutočnosť, že by
spoločné prejednanie veci nebolo v záujme hospodárnosti konania. Rovnako môže súd rozhodnúť, ak
vydal uznesenie o spojení vecí, a zistí, že dôvody na spojenie veci odpadli, resp. neexistovali. Ak je

na jeden z nárokov uvedený v žalobe osobitne výlučne miestne príslušný iný súd podľa § 20 CSP súd
vždy vylúči tento nárok na samostatné konanie a vec postúpi príslušnému súdu. Postúpenie všetkých
konaní, tak ako sa uvádzajú v žalobe, nie je možné, pretože podaním žaloby na príslušný súd sa
zakladá príslušnosť tohto súdu a trvá do skončenia konania (perpetuatio fori). To platí aj v prípade, ak
sa žalobca jednou žalobou domáha viacerých samostatných nárokov, či už voči jednému, alebo voči

viacerým žalovaným, a súd je príslušný na konanie len o niektorých z nich. Postúpiť je potrebné len tie
veci, na ktoré je osobitne miestne príslušný iný súd podľa § 20 CSP. Prípadným postúpením všetkých
vecí spojených aktivitou žalobcu nemožno založiť príslušnosť súvisiacich vecí na súde, ktorý bude
príslušný podľa § 20 CSP, a to ani podľa § 18 CSP, pretože vo veciach v ktorých neprichádza do úvahy
príslušnosť podľa § 20 CSP, už bola založená príslušnosť súdu podaním žaloby žalobcom. Vylúčiť vec

na samostatné konanie nie je potrebné, ak je na niektorých zo žalobcom uplatnených nárokov príslušný
iný súd, pričom nejde o osobitnú miestnu príslušnosť podľa § 20 CSP. V takom prípade je súd konajúci
o žalobe príslušný aj na konanie o žalobách s ňou spojených (porovnaj § 18 CSP). (Veľké Komentáre,
Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, II.
vydanie, Nakladatelství C. H. Beck, 686 s.)

Podľa § 18 CSP súd, ktorý je príslušný na konanie o žalobe, je príslušný aj na konanie o žalobách s
ňou spojených a o vzájomných žalobách okrem žalôb, pri ktorých je daná osobitná miestna príslušnosť
podľa § 20.Súd, ktorý je príslušný na prejednávanie určitej veci, či už je to súd všeobecný alebo súd daný na
výber, je súdom miestne príslušným rovnako tak v konaní o spojených veciach, ako aj v konaní
o vzájomnom návrhu žalovaného. Ustanovenie § 18 nie je možné aplikovať pri osobitnej miestnej

príslušnosti upravenej v zmysle § 20 CSP. V tomto smere je potrebné podotknúť, že takto stanovená
miestna príslušnosť trvá aj v prípade, ak súd spojenú vec alebo vzájomný návrh vylúči na samostatné
konanie. Predmetný § 18 sleduje záujem hospodárnosti konania, keď je zo zákona daná miestna
príslušnosťvnadväznostinaprebiehajúcekonanie.Trebapodotknúť,ževprípadenáslednéhovylúčenia
veci na samostatné konanie sa miestna príslušnosť nemení a nemení sa ani určenie zákonného sudcu.

Ak dôjde k vylúčeniu veci na samostatné konanie, sudca ktorý bol stanovený ako zákonný sudca na
konaniavspojenýchveciachzostávazákonnýmsudcomvylúčenýchvecínasamostatnékonanie.(Veľké
Komentáre, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový
poriadok, II. vydanie, Nakladatelství C. H. Beck, 159 s.)
Odvolací súd námietky žalovaného voči I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie považuje za nedôvodné
z nasledovných dôvodov: Predmetné konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou a o určenie, že pracovný pomer trvá, začalo na Okresnom súde Trnava dňa 4.7.2014,
teda za účinnosti O.s.p. Žalovaný je názoru, že nakoľko k uplatneniu žalobkyňou nároku na náhradu
mzdy s príslušenstvom (s požiadavkou na pripustenie zmeny žaloby jej rozšírením o náhradu mzdy
s príslušenstvom) prišlo najskôr až 25.10.2019 a 15.12.2021, teda za účinnosti CSP, kedy už bol na
prejednanie nároku na náhradu mzdy a jej príslušenstva kauzálne príslušný Okresný súd Piešťany,

existuje nedostatok kauzálnej príslušnosti súdu prvej inštancie (Okresného súdu Trnava), ktorý nemal
pre nedostatok kauzálnej príslušnosti zákonné oprávnenie o náhrade mzdy s príslušenstvom rozhodnúť,
žalovaný je tiež názoru, že pripustením zmeny žaloby jej rozšírením o náhradu mzdy s príslušenstvom 2
uzneseniami (z 30.11.2020 a z 12.5.2022, proti ktorým nebolo prípustné odvolanie) v rozpore s ust. § 143
ods. 2 CSP, súd prvej inštancie odňal žalovaného jeho zákonnému sudcovi. Odvolací súd tieto názory

žalovaného najmä s poukazom na § 166 CSP a § 18 CSP ale i ostatné vyššie citované ustanovenia
nezdieľa, nakoľko v predmetnej veci došlo k objektívnej kumulácii nárokov aktivitou strany konania,
konkrétne žalobkyne, ktorá navrhla rozhodnúť o viacerých jej nárokoch (okrem nároku na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, na určenie, že pracovný pomer trvá, aj o nároku
na náhradu mzdy s príslušenstvom), ktoré sú obligatórne spojené (v záujme hospodárnosti, ide o veci,

ktoré skutkovo spolu súvisia, týkajú sa tých istých strán, nejde o osobitnú miestnu príslušnosť výlučnú),
nebol tu preto žalovaným tvrdený dôvod na nepripustenie zmien žaloby jej rozšírením /v časti o náhrade
mzdy s príslušenstvom/, súd prvej inštancie /Okresný súd Trnava/ bol kauzálne príslušný rozhodnúť
okrem nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, nároku na určenie,
že pracovný pomer trvá, aj o nároku na náhradu mzdy s príslušenstvom z titulu neplatného skončenia

pracovného pomeru (podľa pôvodnej právnej úpravy - § 89 O.s.p. i podľa aktuálneho § 18 CSP v spojení
s § 470 ods. 4 CSP), nebol tu preto ani žalovaným tvrdený dôvod na zrušenie uznesení súdu prvej
inštancie z 30.11.2020 a z 12.5.2022 (tieto právoplatné uznesenia netrpeli žalovaným tvrdenou vadou,
ktorábymalavecnývplyvnanapádanémeritórnerozhodnutievovyhovujúcejčastivecisamej),aninebol
daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP zo žalovaným tvrdených dôvodov (nedostatku

kauzálnej príslušnosti a odňatia žalovaného jeho zákonnému sudcovi) a teda ani dôvod na zrušenie
rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti veci samej (I. výroku rozsudku súdu
prvej inštancie), preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti veci samej
ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

12. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie (Okresnému súdu Trnava) dňa 4.7. 2014 sa žalobkyňa
domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenia, že pracovný pomer naďalej trvá.
V podaní zo dňa 17.3.2015 (doručenom súdu prvej inštancie 19.3.2015) žalobkyňa navrhla pripustiť
rozšírenie žaloby o náhradu mzdy za obdobie odkedy jej žalovaný nevyplácal mzdu a neumožnil výkon
práce. Žiadala vydanie rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy

od 1.8.2014 až do rozhodnutia súdu vo výške 460 eur mesačne netto, všetko do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
V podaní z 30.3.2015 (doručenom súdu prvej inštancie 6.5.2015) žalobkyňa uviedla, že požaduje
náhradu mzdy za obdobie od 1.8.2014 do skončenia súdneho sporu, teda do konca marca 2015 je
možné si uplatniť za obdobie od augusta 2014 do marca 2015, teda za 8 mesiacov je to suma 3.680 eur

netto a v prípade, ak nepríde k dohode s protistranou si uplatňuje náhradu mzdy do skončenia súdneho
sporu, teda celková suma sa navýši 460 x počet mesiacov do skončenia súdneho sporu.
V podaní z 1.6.2015 (doručenom súdu prvej inštancie 2.6.2015) žalobkyňa uviedla, že žaluje náhradu
mzdy za obdobie od 1.8.2014 do skončenia súdneho sporu. Výšku náhrady mzdy špecifikovala nazáklade požiadavky súdu z pojednávania, pretože súd považoval vyčíslenie formou mesačnej mzdy krát
počet mesiacov za nedostatočné. Preto je uvedená celková suma do konca mesiaca 2015 a následne
mesačná náhrada mzdy do skončenia sporu.

Uznesením súdu prvej inštancie z 30.7.2015 pod č. k. 18Cpr/3/2014-67 súd vyzval žalobkyňu, aby
v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia doplnila svoje podanie zo dňa 2.7.2014, doručené súdu
4.7.2014 o nasledovné náležitosti v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p.: - jasný, určitý a zrozumiteľný
a vykonateľný petit; 2. vyzval žalobkyňu, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia doplnila
svoje podanie zo dňa 17.3.2015, doručené súdu dňa 19.3.2015, v spojení s podaním zo dňa 30.3.2015,

doručeným súdu dňa 6.5.2015 a podaním zo dňa 2.6.2015 o nasledovné náležitosti v zmysle § 42 ods.
3 a § 79 ods. 1 O.s.p.: - jasný, určitý a zrozumiteľný a vykonateľný petit.
Uznesením súdu prvej inštancie z 8.9.2015 pod č. k. 18Cpr/3/2014-72 súd podanie žalobkyne odmietol.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa.
Uznesením Krajského súdu v Trnave z 25.4.2016 č. k. 23CoPr/8/2015-86 odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že z obsahu spisu

je zrejmé, že žalobkyňa sa návrhom vo veci samej doručenom súdu 4.7.2014 pôvodne domáhala
určenianeplatnostiskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďouzodňa24.04.2014aurčenia,žepracovný
pomer trvá. Podaním doručeným súdu 19.3.2015 navrhovateľka rozšírila pôvodný návrh o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
od 1.8.2014 do rozhodnutia súdu vo výške 460 eur mesačne netto. Odvolací súd bol názoru, že

pôvodný návrh doručený súdu 4.7.2014 nemal vady, nebolo potrebné žalobkyňu vyzývať na odstránenie
vád návrhu a súd mohol o tejto časti návrhu pokračovať v konaní. Z odôvodnenia uznesenia zo dňa
30.7.2015 (ktorým súd vyzýval žalobkyňu na doplnenie podaní) je zrejmé, že súd žalobkyňu poučil,
že v podaní doručenom súdu 19.3.2015 (v spojení s podaním zo dňa 30.3.2015, 6.5.2015 a 2.6.2015)
chýba určitý, jasný, zrozumiteľný a vykonateľný petit. Odvolací súd bol názoru, že ak súd nepovažoval

za vykonateľný petit návrhu v znení, že žalovaný má žalobkyni zaplatiť 460 eur v čistom od 1.8.2014 do
rozhodnutia, mal súd prvého stupňa v uznesení uviesť, z akého dôvodu je takýto výrok nepostačujúci, a
ako má navrhovateľka postupovať pri odstraňovaní vady návrhu (napr. vyčísliť odhadom jednou sumou
a po vykonaní dokazovania mzdovými listami doručenými do spisu zo strany žalovaného bude možné
navrhnúť rozšírenie petitu, resp. späťvzatie návrhu). Ďalej dôvodil, že v štádiu konania, keď je sporný

základ nároku, t. j. určenie, či výpoveď zamestnávateľa daná zamestnancovi je, alebo nie je platná,
nie je nevyhnutné odstraňovať vady návrhu v časti uplatnenej mzdy, hospodárny a efektívny je taký
postup v konaní, že súd vyžiada mzdové listy od žalovaného, aby mohol zisťovať výšku náhrady mzdy
za rozhodné obdobie (§ 79, § 134 ZP) súčasne s vyjadrením k návrhu na začatie konania o neplatnosť
výpovede a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, vytýči pojednávanie a vykoná

dôkazy smerujúce k rozhodnutiu o platnosti, resp. neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a v
prípade, ak dospeje k záveru, že výpoveď je platná, na pojednávaní, po pripustení zmeny návrhu (jeho
rozšírenia) postupom podľa § 95 ods. 1 O.s.p. bude odstraňovať vady návrhu v časti uplatnenej náhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru pričom poučí žalobkyňu, ako má vadu návrhu v časti
uplatnenej mzdy odstrániť.

Na pojednávaní dňa 20.9.2016 sudkyňa súdu prvej inštancie uviedla predbežné právne posúdenie veci,
atožežalobajenedôvodná,výpoveďjeplatná,následnepoučilastranyozákonnejkoncentráciikonania.
Na pojednávaní dňa 14.12.2016 súd prvej inštancie v prítomnosti oboch strán sporu i ich právnych
zástupcov rozhodol uznesením tak, že zmena žaloby sa nepripúšťa. Zo zápisnice o danom pojednávaní
vyplýva, že uznesenie bolo vyhlásené, odôvodnené a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.

Zo zvukového záznamu daného pojednávania vyplýva, že sudkyňa uviedla, že uznesenie sa nebude
písomne vyhotovovať a uznesenie odôvodnila tak, že „nepripúšťa zmenu žalobu o rozšírenie o náhradu
mzdy, kvôli tomu, že doteraz vykonané dokazovanie nie je podkladom toho, že nie sú dôvody na
vyslovenie neplatnosti výpovede, takže preto ani nerozširujeme žalobu.“
Rozsudkom zo 14.12.2016 č. k. 18Cpr/3/2014-167 súd prvej inštancie rozhodol tak, že I. žaloba sa

zamieta; II. žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej výške. Z odôvodnenia
tohto rozsudku vyplýva, že súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
V 8. bode odôvodnenia tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že nepripustil zmenu žaloby podľa §
143 ods. 1 CSP, lebo výsledky doterajšieho konania neboli podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,
a tiež z dôvodu hospodárnosti konania, keď zmena žaloby smerovala k jej rozšíreniu o náhradu mzdy,

pričom súd dospel k záveru, že pracovný pomer bol skončený so žalobkyňou u žalovaného platne, a
preto by bolo nehospodárne predlžovať spor vykonávaním dokazovania ohľadom nároku na náhradu
mzdy.Žalobkyňa sa v jej včasnom odvolaní z 2.3.2017 (doručenom súdu 6.3.2017) proti v poradí prvému
rozsudku zo 14.12.2016, domáhala zrušenia tohto rozsudku ako nezákonného a v časti rozhodnutia
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ho navrhla zmeniť a žalobe vyhovieť a v časti náhrady mzdy

vec vrátiť súdu prvého stupňa na rozhodnutie. Uviedla, že odvolanie je proti celému výroku rozsudku,
ako aj voči rozhodnutiu, ktorým nebol pripustený návrh o náhradu mzdy. Viac k otázke náhrady mzdy
v odvolaní neuviedla.
Opravným uznesením z 15.1.2018 pod č. k. 18Cpr/3/2014-255 súd prvej inštancie I. opravil rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/3/2014-167 zo dňa 22.08.2016 v časti označenia prejednávaného

sporu tak, že označenie prejednávaného sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou správne znie: o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o určenie,
že pracovný pomer trvá; II. opravil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/3/2014-167 zo dňa
22.08.2016 v prvom odseku výrokovej časti tak, že správne znie: Žaloba sa v časti o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamieta.
Dopĺňacím rozsudkom z 21.3.2018 č. k. 18Cpr/3/2014-269 súd prvej inštancie rozhodol: Rozsudok

Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/3/2014-167 zo dňa 14.12.2016 sa dopĺňa nasledovne: „Žaloba
sa v časti o určenie, že pracovný pomer trvá, zamieta. Žalovaný má v časti o určenie, že pracovný
pomer trvá, nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej výške.“ Tento dopĺňací rozsudok
odôvodnil ust. § 225 CSP a vecne tak, že rozsudkom č. k. 18Cpr/3/2014-167 zo 14.12.2016 zamietol
žalobudoručenúsúdudňa4.7.2014,ktorousažalobkyňadomáhalavočižalovanémuurčenianeplatnosti

skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 24.4.2014 a zároveň sa domáhala určenia, že
pracovnýpomermedzižalovanýmažalobkyňounaďalejtrvá,zodôvodneniatohtorozhodnutiajezrejmé,
že súd rozhodol len o nároku žalobkyne, ktorým sa domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 24.04.2014 tak, ako je to konštatované v bode
1. predmetného rozsudku, keď z rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie rozhodol aj o

druhom požadovanom nároku žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že pracovný pomer medzi
žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá, /opravným/ uznesením z 22.8.2016 č. k. 18Cpr/3/2014-255 opravil
rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/3/2014-167 v časti označenia prejednávaného sporu
tak, že opravil označenie prejednávaného sporu, ktorým je určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou a určenie, že pracovný pomer trvá a opravil rozsudok tak, že žaloba sa v časti o

určenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďouzamieta,čokorešpondujeajodôvodneniu
citovaného rozsudku. Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.1.2018. Žalobkyňa sa okrem
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou domáhala tiež určenia, že pracovný
pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá. Súd žalobu vo výroku tohto rozsudku v časti o
určenie, že pracovný pomer trvá, zamietol a to z dôvodu, že žaloba v časti určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru bola zamietnutá, teda výpoveď zo dňa 24.4.2014 daná žalobkyni žalobcom je platná
a došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. V danej veci nebolo možné
ani rozhodnúť inak, ako žalobu v časti, že pracovný pomer trvá, zamietnuť, keď súd dospel k záveru,
že pracovný pomer žalobkyne zanikol zákonným spôsobom a tak je žaloba aj v tejto časti určenia
nedôvodná. Na základe uvedeného pôvodný rozsudok zodpovedajúcim spôsobom doplnil.

Žalobkyňa v jej včasnom odvolaní zo dňa 18.5.2018 (doručenom súdu prvej inštancie dňa 21.5.2018)
proti dopĺňaciemu rozsudku z 21.3.2018, okrem iného uviedla, že navrhuje, aby odvolací súd rozsudok
zo 14.12.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil a určil, že: I. skončenie jej pracovného pomeru
u žalovaného, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, výpoveďou žalovaného zo dňa
24.4.2014, doručenou jej dňa 7.5.2014, je neplatné; II. jej pracovný pomer u žalovaného, založený

pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá a v časti náhrady mzdy vráti vec súdu 1. inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Opravným uznesením z 9.8.2018 pod č. k. 18Cpr/3/2014-318 súd prvej inštancie: I. opravil rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/3/2014-167 zo dňa 14.12.2016 v časti označenia zástupcu
žalobkyne tak, že jeho označenie znie: JUDr. Pavel Polakovič, nar. X.X.XXXX, D. XX, H., adresa na

doručovanie: Detvianska 14, Bratislava; II. opravil opravné uznesenie Okresného súdu Trnava č. k.
18Cpr/3/2014-255 zo dňa 15.1.2018 v časti označenia zástupcu žalobkyne tak, že jeho označenie znie:
JUDr. Pavel Polakovič, nar. X.X.XXXX, D. XX, H., adresa na doručovanie: Detvianska 14, Bratislava;
III. opravil dopĺňací rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 18Cpr/3/2014-269 zo dňa 21.3.2018 v časti
označenia zástupcu žalobkyne tak, že jeho označenie znie: JUDr. Pavel Polakovič, nar. X.X.XXXX, D.

XX, H., adresa na doručovanie: Detvianska 14, Bratislava.
Odvolací súd – Krajský súd v Trnave o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 14.12.2016 č. k. 18Cpr/3/2014-167 v spojení s jeho opravným uznesením z 15.1.2018 č.
k. 18Cpr/3/2014-255 a proti dopĺňaciemu rozsudku z 21.3.2018 č. k. 18Cpr/3/2014-269, v spojení sopravným uznesením z 9.8.2018 pod č. k. 18Cpr/3/2014-318 rozhodol uznesením z 28.2.2019 pod
č. k. 9Copr/7/2018-323 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho dopĺňací rozsudok v
spojení s opravnými uzneseniami zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.Odvolacísúdsvojerozhodnutieodôvodniltým,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávne
posúdil a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal ďalej dokazovanie ohľadne splnenia
hmotnoprávnych podmienok výpovede danej žalovaným žalobkyni listom z 24.4.2015 podľa § 63 ods.
1 písm. a/ ZP a keďže odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobkyňa na pojednávaní dňa 25.10.2019 navrhla pripustenie zmeny žaloby jej rozšírením tak, že:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne za obdobie od
1.8.2014 do 31.7.2017. Tento návrh na pripustenie zmeny žaloby upravila v jej podaní zo 4.2.2020 tak,
že: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne za obdobie od
1.12.2014 do 31.7.2017. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.11.2020 rozhodol uznesením tak,
že pripúšťa doplnenie žaloby tak, že výrok III. petitu žaloby bude znieť: Žalovaný je povinný zaplatiť

žalobkyni náhradu mzdy vo výške 579,26 eur mesačne za obdobie od 1.12.2014 do 31.7.2017, a to do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Trnava z 9.8.2021 č. k. 18Cpr/3/2014-790 (v znení
opravného uznesenia Okresného súdu Trnava z 20.7.2022 č.k. 18Cpr/3/2014-938), súd prvej inštancie
v predmetnom spore I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, výpoveďou

žalovaného zo dňa 24.4.2014, doručenou žalobkyni dňa 7.5.2014, je neplatné; II. určil, že pracovný
pomer žalobkyne u žalovaného, založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010, trvá; s tým, že III.
o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne o celom uplatnenom procesnom
nároku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.11.2021.
Podaním z 15.12.2021 rozšírila žalobkyňa žalobu o náhradu mzdy za prekážky v práci podľa § 142

ods. 3 ZP v období od 1.8.2018 do 8.11.2021 v celkovej výške 26.380,39 eur; o náhradu mzdy za
nevyčerpaných päť týždňov dovolenky za kalendárne roky 2017 až 2020 v celkovej výške 3.036,94 eur;
o úroky z omeškania so zaplatením náhrad mzdy, špecifikovaných v tomto podaní.
Na pojednávaní dňa 12.5.2022 súd prvej inštancie uznesením pripustil zmenu žaloby pričom bude
rozhodovať o žalobnom petite v nasledovnom znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 18.536,32 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 10.426,68 eur od 15.12.2018 do zaplatenia, to všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na rovnakom pojednávaní uznesením nepripustil zmenu žaloby
v časti, ktorou sa žalobkyňa domáha zaplatenia sumy vo výške 26.380,39 eur z titulu náhrady mzdy

za prekážky v práci, sumy vo výške 3.036,94 eur z titulu náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a
úrokov z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 583,13 € od 01.10.2018 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 583,13 €od 01.11.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 583,13 € od 01.12.2018 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 583,13 € od 01.01.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 583,13
€ od 01.02.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10 € od 01.03.2019 do zaplatenia 5,00 %

ročne zo sumy 624,10 € od 01.04.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10 € od 01.05.2019 do
zaplatenia 5,00 % ročne zo sumy 624,10 € od 01.06.2019do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10
€ od 01.07.2019do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10 € od 01.08.2019 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 624,10 € od 01.09.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10 € od 01.10.2019 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10 €od 01.11.2019 do zaplatenia 5,00 % ročne zo sumy 624,10

€ od 01.12.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 624,10 € od 01.01.2020 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 624,10 €od 01.02.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 € od 01.03.2020 do
zaplatenia 5,00 % ročne zo sumy 698,49 € od 01.04.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49
€od 01.05.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 €od 01.06.2020 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 698,49 €od 01.07.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 € od 01.08.2020 do

zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 €od 01.09.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49
€ od 01.10.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 € od 01.11.2020 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 698,49 €od 01.12.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 € od 01.01.2021 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 698,49 € od 01.02.2021do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98
€ od 01.03.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98 € od 01.04.2021 do zaplatenia, 5,00 %

ročne zo sumy 738,98 € od 01.05.2021do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98 € od 01.06.2021 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98 € od 01.07.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98
€ od 01.08.2021do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98 € od 01.09.2021 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 738,98 € od 01.10.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98 € od 01.11.2021 dozaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 738,98 € od 01.12.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 203,86
€ od 01.01.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 670,26 € od 01.01.2019 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 717,36 € od 01.01.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 799,92 € od 01.01.2021 do

zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 849,40 € od 01.01.2022 do zaplatenia. Zo zvukového záznamu z tohto
pojednávania vyplýva, že prvé uznesenie odôvodnil tak, že žalobkyňa rozšírila podaním doručeným
súdu 15.12.2021 svoj pôvodný nárok o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru
o príslušenstvo tohto nároku, konkrétne úroky z omeškania vyčíslené z tejto istiny, resp. z istiny celkovej
náhradymzdy,keďžeideopríslušenstvonárokutýkajúcesakonania,resp.predmetualebonároku,ktorý

jepredmetomtohtokonania,súdvzhľadomnato,ževýsledkydoterajšiehodokazovaniaumožňujúkonať
o tomto nároku návrhu na zmenu žaloby vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Druhé uznesenie odôvodnil tak, že žalobkyňa sa domáhala podaním z 15.12.2021 rozšíriť zmenu žaloby
o nároky na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods.
3 ZP a nárok za nevyčerpanú dovolenku z titulu toho, že nemohla vykonávať prácu pre prekážky na
strane zamestnávateľa, súd zamietol návrh na pripustenie, resp. zmenu žaloby nepripustil s poukazom

na § 143 ods. 2, keďže nie je kauzálne príslušným na rozhodovanie o týchto nárokoch žalobkyne
ako zamestnankyne. Ide o nároky, ktoré si žalobkyňa uplatňuje potom, čo príslušným na rozhodovanie
o pracovnoprávnych nárokoch v zmysle kauzálnej príslušnosti je Okresný súd Piešťany. Tieto nároky sú
samostatnýminárokmi,nesúvisiasnárokomnanáhradumzdyztituluneplatnéhoskončeniapracovného
pomeru, o ktorých súd rozhoduje a kedy konanie začalo ešte pred účinnosťou CSP, z tohto titulu súd

návrh s poukazom na §143 ods. 2 CSP nepripustil, proti uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Opravným uznesením z 20.7.2022 č. k. 18Cpr/3/2014-938 súd prvej inštancie rozhodol:
V záhlaví medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 18Cpr/3/2014-790, zo dňa 09.08.2021,
opravuje adresu trvalého pobytu žalobkyne z nesprávne uvedenej adresy: „H. XXX/X, D.“ na správne
uvedenú adresu: „C. XXX/XX, D.“ a označenie právneho zástupcu žalovaného z nesprávne uvedeného

právneho zástupcu žalovaného: „Palkovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 255 609, Kapitulská
20, Trnava“ na správne uvedeného právneho zástupcu žalovaného: „Prosman a Pavlovič, advokátska
kancelária, s. r. o., IČO: 36 865 281, Hlavná 31, Trnava“.
Následne súd rozhodol v predmetnom spore tentoraz napadnutým, v poradí tretím rozsudkom.
Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok)

iba v časti prevyšujúcej sumu náhrady mzdy 14,88 eur brutto a úrok z omeškania 5% ročne zo sumy
14,88 eur od 15.12.2018 do zaplatenia (teda ho napadla v časti o zaplatenie náhrady mzdy 12.164,46
eur brutto, úroku z omeškania 5,05% ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia, úroku
z omeškania 5% ročne zo sumy 4.054,82 eur od 15.12.2018 do zaplatenia). Namietala vady uznesenia
súdu prvej inštancie zo 14.12.2016 o nepripustení zmeny žaloby (uvedené § 365 ods. 1 písm. b/, d/

a h/ CSP), jeho výrok považuje za neurčitý, keďže z neho nevyplýva aká zmena žaloby, uplatnená
ktorým podaním sa nepripúšťa, z ktorého dôvodu považuje uznesenie za nepreskúmateľné, nezákonné,
nespôsobilé nastoliť právnu istotu ohľadom predmetu konania po jeho vyhlásení a vyvolať účinky
právoplatného rozhodnutia o vedení konania, spočívajúce v tom, že súd bol oprávnený pokračovať
v konaní len o pôvodnej žalobe. S poukazom na R 2/2016, Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 271/2011

z 27.9.2011, uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo 17.12.2009 bola názoru, že súd nemal
kvalifikovať jej podania (zo dňa 17.3.2015, doručené súdu dňa 19.3.2015; zo dňa 30.3.2015, doručené
súdudňa6.5.2015;zodňa1.6.2015,doručenésúdudňa2.6.2015)akozmenužaloby,aženavyhlásenie
uznesenia zo 14.12.2016 neboli splnené podmienky a ak sa tak stalo boli porušené jej práva (základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru, právo na prerokovanie veci zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v
spojení s príslušnými ustanoveniami O.s.p., účinného v čase začatia konania na základe žaloby zo dňa
4.7.2014 v spojení s jej podaniami zo 17.3.2015, 30.3.2015 a 1.6.2015). Uzneseniami súdu z 30.11.2020
a 12.5.2022, ktorými bolo rozhodnuté o pripustení zmeny žaloby, súd vyššie uvedený nezákonný postup
súdu odstránil, čím poskytol ochranu jej právu na rozhodnutie veci zákonným sudcom, keďže ho takýmto

procesným postupom obnovil. Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že odvolanie
proti rozsudku zo 14.12.2016 eventuálne rozsudku z 21.3.2018 mohla odôvodniť aj podľa § 365 ods. 2
CSP, keďže vady uznesenia zo 14.12.2016 nemali a nemohli mať vôbec žiadny vplyv na v poradí prvé
meritórne rozhodnutia vo veci samej (rozsudku zo 14.12.2016 a z 21.3.2018), nakoľko tieto meritórne
rozhodnutia nemali podklad v uznesení zo 14.12.2016, ani z neho nevyplývali, ani s ním nesúviseli, o jej

nárokoch na náhradu mzdy týmito rozsudkami nebolo rozhodované a predmetné rozsudku nevyvolali
žiadne hmotnoprávne alebo procesnoprávne účinky, keďže boli zrušené uznesením Krajského súdu
v Trnave z 28.2.2019 č. k. 9Copr/7/2018-323. Nezaniklo právo žalobkyne brojiť proti uzneseniu zo
14.12.2016 neskôr, a to v čase, keď bude mať toto právoplatné uznesenie vplyv na rozhodnutie voveci samej, čo sa stalo až v prípade aktuálneho, týmto odvolaním napadnutého, rozsudku, ktorým
súd rozhodoval o náhrade mzdy, keďže z rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie
mu pri rozhodovaní o ňou uplatnenom nároku na náhradu mzdy pripísal účinky aj napriek tomu, že

nemalo byť (z dôvodov vyššie uvedených) vôbec vydané a bolo súdom, pri rozhodovaní rozsudkom,
vyhodnotené ako rozhodnutie oprávňujúce súd konať až do vyhlásenia uznesenia zo dňa 30.11.2020
iba o pôvodnej žalobe; brániace spočívaniu premlčacej doby v období od 19.3.2015 do 14.12.2016;
spôsobilé vyvolať hmotnoprávne účinky premlčania časti jej nárokov na náhradu mzdy a súce byť
podkladom pre zamietnutie žaloby v časti posúdenej súdom ako premlčanej. Za stavu, keď nezákonné

uznesenie zo 14.12.2016 nemohlo vyvolať účinky právoplatného rozhodnutia o vedení konania iba
o pôvodnej žalobe, majúce za následok neplynutie/nespočívanie premlčacej doby od 19.3.2015 do
14.12.2016 a majúce vplyv na rozsudok, je žalobkyňa toho názoru, že v dôsledku začatia konania o jej
nároku na náhradu mzdy dňa 19.3.2015 (na základe jej podania zo 17.3.2015) a všetkých jej úkonov
v tomto konaní (vykazujúcich znaky riadneho pokračovania v konaní): bola založená prekážka začatej
veci na súde v tomto konaní (majúca za následok nemožnosť domáhať sa rovnakého plnenia v inom

konaní na základe ďalšej žaloby); premlčacia doba nepretržite spočívala aj vo vzťahu k náhrade mzdy
za obdobie od 1.12.2014 do 31.8.2016; náhrada mzdy za toto obdobie sa nemohla premlčať, jej nárok
na jej zaplatenie nemal byť zamietnutý. Spravodlivá a účinná ochrana jej práv, súladná s čl. 2, 3 a 5
Základných princípov CSP, jej môže byť poskytnutá iba v tomto konaní, pretože na jej ťarchu nie je
možné vyhodnotiť skutočnosť, že po vyhlásení uznesenia zo 14.12.2016 nepodala osobitnú žalobu o

náhradu mzdy, s ktorou by jej boli vznikli ďalšie trovy. Uzavrela, že odvolanie proti rozhodnutiu vo veci
samej, v časti zamietajúcej žalobu o náhradu mzdy za obdobie od 1.12.2014 do 31.8.2016 vo výške
12.164,46 eur brutto, odôvodňuje podľa § 365 ods. 2 CSP tým, že právoplatné uznesenie zo 14.12.2016,
ktoré predchádzalo výroku II. rozsudku, ako rozhodnutiu vo veci samej, má vady uvedené v § 365 ods.
1 písm. b/, d/ a h/ CSP a tieto mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže
v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru (porovnaj napr. R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, než súd rozhodol o
neplatnostirozviazaniapracovnéhopomeru(uvedenérozhodnutieoneplatnostirozviazaniapracovného
pomeru predstavuje nevyhnutnú podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku

na náhradu mzdy). Súd v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné, môže súd
najskôr rozhodnúť o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne (po právoplatnosti takéhoto
rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy (porovnaj § 152 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Nárok na

náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru môže však zamestnanec uplatniť nielen
súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr – s rizikom prípadného
úspešného namietania premlčania takéhoto nároku žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento
hroziaci nepriaznivý dôsledok pre žalobcu (porovnaj § 262 ods. 1 prvá veta Zák. práce) sa neodporúča
neuvážene dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy, kým

bude právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Možnosť
uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o určenie
neplatnostirozviazaniapracovnéhopomeruniejerozhodnuté.(uznesenieNSSRsp.zn.1Cdo116/2008
zo 17.12.2009)
Všeobecný súd nie je viazaný doslovným znením aplikovaných zákonných ustanovení. V prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, treba
uprednostniť výklad ratione legis pred doslovným gramatickým výkladom. Ak si sťažovateľ v rámci
svojej žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu mzdy
počas konania, nejde o zmenu žaloby, o ktorej by mal okresný súd osobitne rozhodovať. Ide o nárok,

ktorý je súčasťou celého nároku na náhradu mzdy. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS
271/2011)
V predmetnom spore, v priebehu konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a o určenie, že pracovný pomer trvá, žalobkyňa podaniami zo dňa 17.3.2015, doručené súdu dňa
19.3.2015, zo dňa 30.3.2015, doručené súdu dňa 6.5.2015, a zo dňa 1.6.2015, doručené súdu dňa

2.6.2015, rozšírila žalobu aj o náhradu mzdy. Túto zmenu žaloby však súd prvej inštancie uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 14.12.2016 (v prítomnosti oboch strán sporu i ich právnych zástupcov,
ktoré uznesenie nebolo písomne vyhotovované) nepripustil s odôvodnením, že „nepripúšťa zmenu
žalobu o rozšírenie o náhradu mzdy, kvôli tomu, že doteraz vykonané dokazovanie nie je podkladomtoho, že nie sú dôvody na vyslovenie neplatnosti výpovede, takže preto ani nerozširujeme žalobu.“
V 8. bode odôvodnenia rozsudku zo 14.12.2016 č. k. 18Cpr/3/2014-167 súd prvej inštancie uviedol,
že nepripustil zmenu žaloby podľa § 143 ods. 1 CSP, lebo výsledky doterajšieho konania neboli

podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, a tiež z dôvodu hospodárnosti konania, keď zmena žaloby
smerovalakjejrozšíreniuonáhradumzdy,pričomsúddospelkzáveru,žepracovnýpomerbolskončený
so žalobkyňou u žalovaného platne, a preto by bolo nehospodárne predlžovať spor vykonávaním
dokazovania ohľadom nároku na náhradu mzdy.
Odvolací súd považuje námietku žalobkyne za plne opodstatnenú v tom smere, že súd prvej inštancie

vychádzajúc zo zásady iura novit curia, no najmä z ustanovení Zákonníka práce upravujúcich nároky
z neplatného skončenia pracovného pomeru mohol (a mal) predpokladať, že žalobkyňa si v rámci
svojej žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu mzdy, aby ako
celok predstavovala komplexné podanie. V takom prípade nejde o zmenu žaloby a súd prvej inštancie
nemal dôvod o zmene petitu osobitne rozhodovať uznesením zo 14.12.2016. A navyše, práve tu ide
o prípad, keď závery (výsledky) konania o žalobe sú spolu s ďalšími skutočnosťami podkladom pre

rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy, od výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru je výrok
o náhrade mzdy závislý, možnosť uplatnenia tohto nároku nijako neobmedzuje skutočnosť, že v tom
čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je rozhodnuté. To, ako súd
prvej inštancie pristúpil k vyhodnoteniu situácie vzniknutej po doručení mu podaní zo dňa 17.3.2015,
doručené súdu dňa 19.3.2015, zo dňa 30.3.2015, doručené súdu dňa 6.5.2015, a zo dňa 1.6.2015,

doručené súdu dňa 2.6.2015, odvolací súd hodnotí ako formalistický výklad ustanovení § 143 CSP, bez
rešpektovania príslušných ustanovení Zákonníka práce (§ 77 a § 79 ZP), závery súdu prvej inštancie
nie sú vo vzťahu k žalobkyni správne a spravodlivé a nie sú v súlade ani s relevantnou zákonnou
a ústavnou právnou úpravou. Odvolací súd je názoru, že v zmysle (aj vyššie citovanej) ústavnoprávnej
judikatúry treba považovať uplatnenie nároku na náhradu mzdy žalobkyňou podaniami v roku 2015

za uplatnené včas (hoci zmena žaloby bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie neskôr, už za
účinnosti CSP) a uplatnené už so žalobou. Nasledujúcimi zmenami sa len ustálil predmet konania.
Vydanie nadbytočného uznesenia zo 14.12.2016 nemôže mať vplyv na posúdenie včasnosti uplatnenia
nároku žalobkyne na náhradu mzdy, ktorá si nárok uplatnila včas. Naviac sa z obsahu spisu nepodáva,
že by súd po účinnosti CSP (1.7.2016) k 14.12.2016 splnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 318 CSP

(Súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k zamestnancovi vhodným spôsobom zamestnanca poučí
o a) možnosti zastúpenia, b) jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej
poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať
návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných
na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.) voči žalobkyni (od 14.11.2016 do 13.12.2016 právne

nezastúpenej).
Súd prvej inštancie uviedol, že zamietol nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy
4.069,70 eur od 15.12.2018 do zaplatenia (výrok II). Dôvodná bola námietka odvolateľky/žalobkyne,
že zo žiadneho bodu odôvodnenia rozsudku nie je zistiteľný dôvod, pre ktorý bola žaloba o zaplatenie

tejto časti uplatneného príslušenstva zamietnutá a že je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie
nepreskúmateľný, keďže neobsahuje žiadne a už vôbec nie zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre zamietavé rozhodnutie súdu. V tomto smere absentuje akýkoľvek argumentačný základ, ktorý by
mohol odvolací súd preskúmať, súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby uskutočňovala
jej patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom

tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom. Odvolací súd preto podľa § 389 ods.
1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku v časti o zamietnutí žaloby o zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 8.109,64 eur od 15.12.2018 do zaplatenia a úrokov
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.069,70 eur od 15.12.2018 do zaplatenia, zrušil a podľa §
391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok)
v napadnutej časti o zamietnutí žaloby o zaplatenie náhrady mzdy 12.164,46 eur brutto, bolo
odôvodnené aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie zo 14.12.2016 o nepripustení zmeny
žaloby (voči ktorému v zmysle § 357 CSP nie je prípustné odvolanie), ktoré predchádzalo rozhodnutiu
vo veci samej v tejto časti, má vady uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP a tieto vady mali vplyv

na rozhodnutie vo veci samej v jeho zamietajúcej časti (§ 365 ods. 2 CSP).
Nakoľko odvolací súd je s poukazom na jeho vyššie uvedené závery názoru, že vady v rozsahu
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP sú v právoplatnom uznesení súdu prvej
inštancie zo 14.12.2016 o nepripustení zmeny žaloby dané a mali vplyv na meritórne rozhodnutie v jehozamietajúcej časti (odvolateľka/žalobkyňa preukázala vecnú súvislosť medzi rozhodnutím vo veci samej
v jeho napadnutej zamietajúcej časti a právoplatným uznesením), odvolací súd v režime § 389 ods. 2
CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok) v napadnutej časti

zamietajúcej žalobu o zaplatenie náhrady mzdy 12.164,46 eur brutto, aj v napadnutej /od rozhodnutia
vo veci samej závislej/ časti náhrady trov konania o zaplatenie náhrady mzdy (IV. výrok) a v zrušenom
rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zrušil tiež právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie zo 14.12.2016 o nepripustení zmeny žaloby, ktoré rozhodnutiu vo veci
samej v jeho zamietajúcej časti predchádzalo.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia vo veci samej
(v napadnutej časti zamietajúcej časti veci samej), odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými
v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

13. Povinnosťou súdu prvej inštancie (viazaného právnym názorom odvolacieho súdu) tak bude
predovšetkým opätovne vyhodnotiť otázku premlčania zostávajúceho nároku žalobkyne na náhradu

mzdy a jej príslušenstva v kontexte zrušeného uznesenia zo 14.12.2016, vyhodnotiť dôkazy každý
jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadať na všetko čo vyšlo počas konania
najavo. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti konania, aplikovať aj zásadu predvídateľnosti postupu súdu a zohľadní tiež, že ide
o individuálny pracovnoprávny spor. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej

veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby
riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia ÚS SR napr. sp. zn.
II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj
so špecifickými námietkami strán konania.

14. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci (v zostávajúcom rozsahu) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania.

15. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)