Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoEk/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512201728
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8512201728.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej v exekučnej veci oprávneného: Podtatranská
prevádzková spoločnosť, a.s., so sídlom Hraničná 662/17, 058 89 Poprad, IČO: 36 500 968, proti
povinnej: Y. U., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX/XX, XXX XX T., (v minulosti podnikajúca
pod obchodným menom Y. U. - W., s miestom podnikania Q. XXX/XX, XXX XX T., K.: XX XXX XXX) o

vymoženie 123,66 eur s prísl. - trovy exek., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného
súdu Stará Ľubovňa č.k. 6Er/38/2012-23 zo dňa 22. apríla 2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením
rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal a rovnako rozhodol aj o nepriznaní trov
exekúcie súdnemu exekútorovi, JUDr. Ing. Radoslavovi Kešeľakovi.

2. V odôvodnení uviedol, že dňa 13.04.2015 bolo súdnemu exekútorovi, JUDr. Ing. Radoslavovi
Kešeľakovi, vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 13.07.2015 bol tamojšiemu súdu doručený

návrh súdneho exekútora na vydanie uznesenia o zastavení predmetnej exekúcie z dôvodu, že
uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 2R/3/2012 zo dňa 12.06.2012 bola povolená reštrukturalizácia
dlžníka - povinnej. Šetrením v Obchodnom vestníku mal súd prvej inštancie za preukázané, že
uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2R/3/2012 zo dňa 12.06.2012 zverejnením v Obchodnom
vestníku č. 117/2012 dňa 19.06.2012 bola povolená reštrukturalizácia dlžníka - povinnej. Zároveň si
súdny exekútor v podanom návrhu uplatnil trovy exekúcie vo výške 54,45 eur, pričom poukázal na ust.

§ 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý hovorí o tom, že ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na
majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti súd s poukazom na ust. § 118 ods. 3 7/2005 Z. z Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej len „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) súd exekučné konanie zastavil.

3. Súd sa však nestotožnil s názorom súdneho exekútora o aplikácii ust. § 203 ods. 3 Exekučného

poriadku a uviedol, že predmetná exekúcia bola zastavená ex lege - povolením reštrukturalizácie v
zmysle ust. § 118 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a teda nie v dôsledku konkurzu
vyhláseného na majetok povinného. Spomínané ustanovenie § 203 Exekučného poriadku teda
umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu ustanovenú v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku
keď na náhradu trov exekúcie umožňuje zaviazať povinného. K aplikácii tejto výnimky by mohlo dôjsť len
v prípade ak by k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného. Po preskúmaní predmetnej veci

však podľa názoru súdu prvej inštancie oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia exekúcie.
V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 500/2016-22 zo dňa 15.06.2016,v ktorom sa súd zaoberal problematikou náhrady trov exekúcie v prípade zastavenia z dôvodu povolenej
reštrukturalizáciepovinnéhoadospelkzáveru,ževtakomtoprípadeneexistuježiadnapríčinnásúvislosť
medzi zavinením oprávneného a povolením reštrukturalizácie, a teda zastavením exekúcie, a tak

oprávneného nemožno v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať na úhradu trov
exekúcie. V predmetnom prípade bolo teda zásadnou skutočnosťou, že k zastaveniu exekúcie došlo zo
zákona, keď Okresný súd Prešov povolil reštrukturalizáciu dlžníka, a preto bol súdny exekútor v zmysle
ust. § 119 ods. 1 a § 120 ods. 1, § 121 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný vyčísliť trovy
exekúcie ktoré mu vznikli od začatia reštrukturalizačného konania a následne do 30 dní od zastavenia

exekúcie, si mal prihlásiť pohľadávku u príslušného správcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel
súd prvej inštancie k záveru, že nemožno uložiť povinnému povinnosť znášať trovy exekúcie z dôvodu
zastavenia exekúcie zo zákona, a preto o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol tak,
že mu ju nepriznal. Keďže súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Michalovi Kešeľakovi, bol pozastavený
výkon funkcie súdneho exekútora, súd vo výroku o trovách exekúcie uviedol jeho nástupcu, JUDr. Ing.
Radoslava Kešeľaka.

4. Proti výroku II. uznesenia podal odvolanie súdny exekútor JUDr. Ing. Michal Kešeľak. Poukázal
na to, že ust. § 203 ods. 3 bolo do Exekučného poriadku doplnené až jeho novelou. Mal za to, že
ust. § 203 ods. 3 je procesnoprávnou normou, a preto mal súd aplikovať znenie tohto ustanovenia v
znení účinnom od 01.01.2012, teda pred začatím exekučného konania. Procesnoprávny charakter tejto

právnej normy má za následok, že procesnoprávne zmeny, ktoré boli zavedené novelou Exekučného
poriadku mohli pôsobiť výlučne odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj v konaniach,
ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou. Keďže zákon č. 348/2011 Z.z., ktorým bolo ust. § 203 ods. 3
zavedené do Exekučného poriadku, prechodné ustanovenia neobsahoval, malo sa ust. § 203 ods. 3
Exekučného poriadku aplikovať ja na konania začaté pred dňom jeho účinnosti. Zároveň namietal že

pozastavenie činnosti súdneho exekútora nemá vplyv na exekučné konania a nejedná sa o dôvod pre
ktorý nemožno súdnemu exekútorovi priznať trovy exekučného konania. Uvedené upravuje ust. § 17
Exekučného poriadku.

5. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Podľa ust. § 118 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, povolením reštrukturalizácie sa
začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení
reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.

10. Podľa ust. § 118 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, povolením reštrukturalizácie sa
konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto konaniach už došlo k speňaženiu
majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti
dlžníkovi.

11. Podľa ust. § 114 ods. 1 písm. b) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, začatie reštrukturalizačného
konania má tieto účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožnozačať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté
konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.

12. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v danom prípade sa exekučné konanie proti povinnej začalo
dňa 20.03.2012 na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz vydaný Okresným súdom
Stará Ľubovňa č.k. 5Cb/71/2011-35 zo dňa 18.01.2012. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 08.02.2012. Z obsahu platobného rozkazuj vyplývalo, že Okresný súd Stará Ľubovňa
zaviazal povinnú na zaplatenie sumy vo výške 123,66 eur s príslušenstvom. Dňa 13.04.2012 bolo

súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Michalovi Kešeľakovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie.

13. Podaním (č.l. 18) zo dňa 09.07.2015 súdny exekútor navrhol, aby súd prvej inštancie vydal
uznesenie, ktorým predmetné exekučné konanie v zmysle ust. § 57 ods. 2 zastaví. Návrh odôvodnil tým,
že uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2 R/3/2012, K007866 zo dňa 12.06.2012 bola vyhlásená
reštrukturalizácia na majetok povinnej. V danom prípade tak došlo deň po zverejnení uznesenia 19.06.v

Obchodnom vestníku č. 117/2010 k ex lege zastaveniu exekučného konania v zmysle ust. § 118 ods.
3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie rozhodol
správne, keď dospel k záveru, že v danom prípade došlo k ex lege zastaveniu exekúcie. Platí, že

exekučné konanie sa zo zákona prerušuje na základe rozhodnutia konkurzného súdu o začatí
reštrukturalizačného konania (§ 114 ods. 1 písm. b) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a následne
sa toto prerušené exekučné konanie zo zákona zastaví na základe účinkov rozhodnutia konkurzného
súdu a povolení reštrukturalizácie (§ 118 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd
uvádza, že právny názor súdu prvej inštancie o zastavení exekučného konania ex lege je preto potrebné

považovať za správny.

15. Ďalej sa súd zaoberal otázkou náhrady trov exekúcie, keďže súdny exekútor si v rámci podania (č.l.
18) uplatnil aj nárok na náhradu trov exekúcie, spolu vo výške 54,45 eur. Súd prvej inštancie o tomto
uplatnenom nároku rozhodol tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Michalovi

Kešeľakovi nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade nebolo možné použiť ust. § 203
ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý predstavuje výnimku z pravidiel, ktorými sa súd riadi pri rozhodovaní
o náhrade trov exekúcie. Je tomu tak, pretože oprávnený procesne nezavinil situáciu, ktorá viedla k
zastaveniu exekúcie (neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a povolením
reštrukturalizácie, a teda zastavením exekúcie), čo vylučuje aplikáciu ust. § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku. Rovnako neprichádza do úvahy zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa ust.
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku, teda pre zastavenie z dôvodu nemajetnosti, keďže k zastaveniu
exekúcie došlo z dôvodu povolenia reštrukturalizácie majetku povinnej.

16. Odvolací súd oboznámením sa s predloženým spisom má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

je potrebné považovať za správne. Právna úprava náhrady trov exekúcie je o.i. obsiahnutá aj v ust. § 203
Exekučného poriadku, ktorý predstavuje výnimku zo základnej premisy vymedzenej ust. § 197 a nasl.
Exekučného poriadku, že náklady exekúcie uhrádza povinný. Táto právna úprava upravuje tri špeciálne
situácie zastavenia exekúcie, keď možno k úhrade trov exekúcie zaviazať oprávneného (1. zavinenie
oprávneného, 2. nemajetnosť povinného a 3. vyhlásenie konkurzu na majetok povinného). Ustanovenie

§ 203 Exekučného poriadku je vo vzťahu k ust. § 197 subsidiárne a špeciálne. Odvolací súd ma však
za to, že v konkrétnej veci sa nejedná ani o jednu z týchto špeciálnych situácii odôvodňujúcich aplikáciu
ust. § 203 Exekučného poriadku.

17. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozlišuje pojmy konkurz a
reštrukturalizácia. Kým konkurz je upravený v druhej časti tohto právneho predpisu, reštrukturalizácia
je obsiahnutá v jeho tretej časti. Exekučný poriadok možnosť znášania nevyhnutných trov exekúcie
oprávneným v ustanovení § 203 ods. 3 upravuje iba pre prípad, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že
na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Reštrukturalizácia ako dôvod umožňujúci zaviazať

na náhradu trov exekúcie oprávneného v tomto ustanovení uvedený nie je. Za takejto situácie
pri rozhodovaní o trovách exekúcie nebolo možné ani analogicky vychádzať z ustanovenia § 203
ods. 3 Exekučného poriadku. (viď uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/28/2013 zo dňa
28.02.2013)18. V danom prípade došlo povolením reštrukturalizácie povinnej ex lege k zastaveniu exekučného
konania, pričom táto skutočnosť mala priamy súvis s rozhodnutím súdu o náhrade trov exekúcie.

Vychádzajúc z ustálenej (konštantnej) judikatúry Ústavného súdu SR, v rámci ktorej aj Ústavný súd
zdôraznil, že si je plne vedomý, že v priebehu exekučného konania môže nastať skutočnosť, ktorá bude
mať za následok, že nedôjde k uspokojeniu všetkých nárokov exekútora pri výkone exekúcie, avšak
táto nemusí viesť nevyhnutne k protiústavným dôsledkom (pozri III. ÚS 351/07, IV. ÚS 236/08, II. ÚS
619/2016). Toto riziko, ktoré exekútor nesie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v

podstate monopolným postavením (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 742/2016-33) Obdobné
stanovisko vplýva aj z rozhodovacej praxe ESĽP, ktorý vyslovil, že nejde o povinnú alebo nútenú prácu
v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia trov exekučného konania najmä preto, že povinný
(prípade i oprávnený) bol vymazaný z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky na
úhradu trov. Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol dobrovoľne a
bremeno na neho uvalené nebolo neprimerané (Mihal vs. Slovenská republika č. 23360/08 a č. 3103/09

zo 28.06.2011).

19. Súdny exekútor namietal, že súd mal aplikovať na daný prípad ust. § 203 ods. 3 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.01.2012. Uviedol, že predmetné ustanovenie bolo do Exekučného
poriadku zavedené novelou zákona č. 348/2011 Z.z., a preto by sa mal vzťahovať aj na konania začaté

predo dňom jeho účinnosti. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že predmetnom prípade došlo k zastaveniu exekučného konania ex lege vyhlásením reštrukturalizácie
povinnej. Ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, predstavuje špeciálne ustanovenie k ust.
§ 197 Exekučného poriadku, keď na náhradu trov exekúcie zaväzuje oprávneného a to v prípade
vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia

poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 500/2016-22 zo dňa 15.06.2016 a stotožnil sa
s názorom Ústavného súdu keď uviedol, že v prípade povolenia reštrukturalizácie dlžníka (povinnej)
nemožnopoužiťanalógiuust.§203ods.3Exekučnéhoporiadku,keďžesamotnýcharakterkonkurzného
a reštrukturalizačného konania je natoľko odlišný a špecifický, že použitie analógie neprichádza do
úvahy.

20. Odvolací súd dáva do pozornosti, že výklad ku ktorému sa v napadnutom rozhodnutí priklonil súd
prvej inštancie je potrebné v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR považovať za jeden z možných
výkladov tohto ustanovenia. Ďalším možným je extenzívny výklad, a to že predmetné ustanovenie sa
bude vzťahovať aj na prípady, kedy dôjde k začatiu reštrukturalizačého konania. Avšak, ak konkrétne

zákonné ustanovenie možno vykladať extenzívne aj reštriktívne a obe tieto výklady možno považovať
za ústavne konformné, priklonenie sa k jednému z týchto výkladov zo strany všeobecného súdu musí
mať racionálny základ, len tak možno zaručiť dotknutej strane právo na spravodlivý proces.

21. V nadväznosti na uvedené má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie svoje odôvodnenie o

nepriznanítrovexekučnéhokonaniaracionálneodôvodnilapretouznesenievjehonapadnutomrozsahu
ako vecne správne potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní súdny

exekútor nebol úspešný a oprávnenému a povinnej trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd
vychádzal s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu procesnému ekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa ust. § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní
nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania,
keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné ale i v rozpore

so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).