Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319200141
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8319200141.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mariany Muránskej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, 040 01
Košice, proti žalovanému: E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpený
JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, o zaplatenie 20.000
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č .k.
9C/2/2019 – 383 zo dňa 18.06.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku č. I.

II. Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku č. II a č. III. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné ( ďalej len „súd prvej inštancie“ ) rozhodol takto:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne z tejto sumy od 05.08.2016 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, pričom

o výške bude rozhodnuté uznesením vyššieho súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Štátu v zastúpení Okresného súdu Humenné súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 50 %, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho
súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy
20.000 eur s prísl. titulom poskytnutej pôžičky právnemu predchodcovi žalovaného. Žalobu odôvodnil
tým, že dňa 04.03.2014 uzatvoril zmluvu o pôžičke s nebohým bratom A. B., na základe ktorej mu

požičal 20.000 eur a tento sa zaviazal, že ich vráti žalobcovi do 04.08.2016. Túto pôžičku odovzdal spolu
so svojou manželkou nebohému bratovi pri podpise zmluvy o pôžičke. Uvedenú pôžičku si jeho nebohý
brat bral za účelom doplatenia hypotekárneho úveru, ktorý chcel vyplatiť, a ktorý mu bol poskytnutý
na zakúpenie bytu v F. G. H. D. XX. Nebohý brat, ktorý bol so svojou bývalou manželkou I. B. J.
K. rozvedený, mal záujem po vyplatení celého hypotekárneho úveru predmetný byt predať a v rámci
vysporiadania BSM vyplatiť svoju bývalú manželku. Dlžník - brat žalobcu A. B. zomrel XX.XX.XXXX, a
preto si žalobca prihlásil pohľadávku do dedičského konania. V dedičskom konaní žalovaný v zastúpení

zákonnou zástupkyňou matkou I. B. pohľadávku neuznal s tým, že má pochybnosti o tom, či zmluvu
o pôžičke vôbec podpísal žalobcov nebohý brat - poručiteľ. Dedičské konanie po nebohom bratovi
A. B. sa viedlo na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 23D/56/2015 Dnot 41/2015. Uznesenie v tejto
dedičskej veci nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2016. V dedičskom konaní po nebohom bratovi boljedinýmzákonnýmdedičomžalovaný,ktorýbolvtomtokonanízastúpenýzákonnouzástupkyňou svojou
matkou I. B., J. K. a celý majetok vo výške 33.331,66 eur nadobudol ako jediný dedič žalovaný, ktorý
dedičstvo neodmietol.

2. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril dňa 19.03.2019 tak, že s ňou nesúhlasí a žiada žalobu
zamietnuť. Uviedol, že žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal reálne odovzdanie
finančnej sumy vo výške 20.000 eur v hotovosti k rukám svojho brata A. B.. Žalovaný poprel
prevzatie akýchkoľvek finančných prostriedkov nebohým A. B. na účel deklarovaný žalobcom. Uviedol,

že odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je základným predpokladom uzavretia zmluvy
o pôžičke. Za unesenie dôkazného bremena v tejto časti žalobcom nie je možné považovať samotný
obsah časti čl. II ods. 2 zmluvy o pôžičke o tom, že žalobca prenecháva A. B. peňažné prostriedky
podľa bodu 1 tohto článku zmluvy, čo dlžník potvrdzuje svojim podpisom pod zmluvu, ako aj samotný
obsah čl. III ods. 1 zmluvy o pôžičke zo dňa 04.03.2014 o prenechaní predmetu pôžičky v hotovosti,
pretože absentuje moment faktického odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi - nebohému A. B., čo

žalobca nepreukázal. Posúdenie, či medzi účastníkmi vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe
písomne uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 04.03.2014, v ktorej sa nebohý A. B. ako dlžník zaviazal
zaplatiť žalobcovi 20.000 eur, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy.
Keďže zmluva o pôžičke zo dňa 04.03.2014 je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočnéodovzdaniepredmetupôžičky dlžníkovi. ŽalovanýpoukázalnarozhodnutiaNajvyššieho súdu

Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn.25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003.

3. Žalobca v podaní zo dňa 17.05.2019 považoval vyjadrenie žalovaného za tendenčné s cieľom
vyhnúť sa vráteniu pôžičky. Požičaná suma vo výške 20 000 eur bola bratovi žalobcu odovzdaná v deň
uzatvorenia zmluvy a to pri jej podpise. Skutočnosť, že finančné prostriedky boli odovzdané nebohému

A. B., je uvedená aj v zmluve v bode 2. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že zo zmluvy nie je zrejmé,
či boli finančné prostriedky odovzdané a či ich nebohý prevzal, pretože v čl. 2 ods. 1 a 2 je jasne uvedený
predmet pôžičky, t.j. finančné prostriedky vo výške 20 000 eur s tým, že v bode 2 je jasne uvedené, že
veriteľ prenecháva dlžníkovi tieto finančné prostriedky, čo dlžník potvrdzuje svojim podpisom pod túto
zmluvu. Pri podpise tejto zmluvy bola prítomná manželka žalobcu. Zmluva o pôžičke ako aj odovzdanie

finančných prostriedkov vo výške 20 000 eur sa uskutočnilo v CK VEVA, Alžbetina 5 v Košiciach. Brat
žalobcu bol so svojou bývalou manželkou I., J. K. rozvedený a zapožičanie finančných prostriedkov
odôvodňoval, že chce vyplatiť hypotekárny úver v celej výške, aby mohol byt v rámci vyporiadania BSM
predať a vyplatiť svoju bývalú manželku. Taktiež z predaja bytu mal žalobcovi vrátiť zapožičanú sumu
v lehote do 04.08.2016. Išlo o pôžičku medzi bratmi, ktorú nechceli uzatvárať pred cudzími osobami, čo

je pochopiteľné, a preto pri tejto pôžičke bola prítomná len manželka žalobcu. Išlo o diskrétnu rodinnú
záležitosť.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril dňa 21.06.2019, pričom uviedol, že žalobca nepreukázal,
že finančnú čiastku mal v deň údajného odovzdania reálne k dispozícií. Suma 20.000 eur je vysokou

čiastkou, nie je bežné, aby tak vysokú sumu peňazí fyzicky osoba držala doma. Podľa žalovaného nie
je hodnoverne preukázané reálne odovzdanie finančných prostriedkov k rukám A. B.. V záverečnej reči
advokát vzniesol aj námietku premlčania, bez bližšieho odôvodnenia.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že dňa 04.03.2014 uzatvoril žalobca zmluvu o pôžičke s nebohým bratom

A. B., na základe ktorej mu požičal 20.000 eur a tento sa zaviazal, že ich vráti žalobcovi do 04.08.2016.
Túto pôžičku odovzdal spolu so svojou manželkou nebohému bratovi pri podpise zmluvy o pôžičke.

6. Dedičské konanie po nebohom A. B., zomr. XX.XX.XXXX sa viedlo na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 23D/56/2015 Dnot 41/2015. Uznesenie v tejto dedičskej veci nadobudlo právoplatnosť dňa

05.05.2016. V dedičskom konaní po nebohom bol jediným zákonným dedičom jeho syn, teraz žalovaný,
ktorý bol v tomto konaní zastúpený zákonnou zástupkyňou matkou I. B. J. K. a celý majetok vo výške
34.115,50 eur nadobudol ako jediný dedič žalovaný, ktorý dedičstvo neodmietol. Výška dlhov bola
33.331,66 eur, čistá hodnota dedičstva 783,84 eur.

7. Z výpisu pokladničnej knihy spol. VEVA travel, s.r.o., Alžbetina 9, 040 01 Košice - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 43 847 391 za obdobie od 01.01.2014 do 31.03.2014 vyplýva, že žalobca ku dňu
04.03.2014 disponoval čiastkou 24 259,20 eur.8. Dňa 04.03.2014 v deň pôžičky a odovzdania peňazí, žalobcovi vrátil v hotovosti pôžičku L. F. G.,
bytom D., H. M. XX v sume 10 000 eur, čo vyplýva z potvrdenky č. D. XXXXXXX zo dňa 04.03.2014.

9. Neskôr začal žalovaný napádať aj podpis dlžníka na písomnej zmluve o pôžičke a preto bol vo veci
vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo E. E. N.
K., s miestom výkonu činnosti O. XXX/X, XXX XX P. M., Q. XX/XXXX, v ktorom uviedla, že podpis
umiestnený v pravej dolnej štvrtine papiera na druhej strane originálu Zmluvy o pôžičke zo dňa 04.3.2014
nachádzajúcej sa na č. l. 3 a nasl. súdneho spisu je pravým, vlastnoručným podpisom A. B., nar.

XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (dlžníka).

10. Dňa 06.06.2023 žalobca podal návrh na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia - súdom zriadenia
záložného práva k nehnuteľnosti podľa § 343 ods. 1 CSP a § 151 písm. d) ods. 1 OZ, navrhoval zriadiť
záložné právo na byt a na spoluvlastnícky podiel žalovaného k nehnuteľnosti - k bytu zapísaného na
LV č. XXXX, k. ú. F., pričom ide o byt vo vchode č. X, na X. poschodí, č. bytu XX v bytovke súpisné

č. XXXX na pozemku CK-N č. XXXX v celosti v podiele 1/1 a spoluvlastnícky podiel na priľahlých
pozemkoch a to z dôvodu, že si chce zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ktorá je predmetom súdneho
konania vo výške 20 000 eur s príslušenstvom, ktorú žalovaný popiera. Podľa žalobcu existuje obava
z budúceho zmarenia exekúcie, pretože výška žalovanej sumy 20 000 eur niekoľko násobne prevyšuje
priemernú mzdu, pričom žalovaný popiera preukázané skutočnosti, ospravedlňuje sa z pojednávania a

tým odďaľuje rozhodnutie vo veci zaplatenia 20 000 eur.

11. Okresný súd Humenné uznesením zo dňa 14.06.2023 sp.zn. 9C 2/2019 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12Co/1/2024 zo dňa 16.01.2024 návrh žalobcu na zriadenie
zabezpečovacieho opatrenia zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom

rozhodnutí vo veci samej.

12. Žalobca A. B. v ďalšom zotrval na tom, že pôžičku realizoval za účelom vysporiadania hypotéky
bratovi, ktorý ju chcel vysporiadať za seba a vzápätí chcel predať byt, kde sa mal majetkovo-právne
vysporiadať so svojou bývalou manželkou, z predaja bytu mu mali byť vrátené peniaze naspäť za

požičanie. K pôžičke došlo v cestovnej kancelárii v Košiciach, ktorej majiteľom je žalobca, za
prítomnosti jeho manželky, ktorá vedela o účele pôžičky. Peniaze boli v trezore voľne v krabičke, kde
mal ďalšiu krabičku na zámok, neboli v obálke. Nepovažoval za potrebné, aby tam bol ďalší svedok,
pretože išlo o brata, ktorému veril, nemal s ním žiadne spory. Bola tam len manželka, pretože peniaze
pochádzali zo spoločného majetku, spoločného podnikania. Žalobca poukázal na to, že aj v minulosti

už bratovi požičiaval, len to neboli také väčšie sumy. Nebohý brat v tom čase pracoval vo firme R. M.,
ktorá ich vysielala do zahraničia, v tom čase potom brat išiel pracovať do Švédska, kde mal pracovný
úraz, pri ktorom zomrel, čo vôbec nikto nepredpokladal. Predtým brat nikdy nebol chorý, takže aj z toho
dôvodu veril tomu, že brat tie peniaze vráti.

13. Po vrátení peňazí L. F. G. žalobcovi, tieto dal k peniazom pre brata, pretože brat tam už sedel a
pred ním a L. G. roztrhali zmluvu, ktorú mal s ním spísanú. Potom hovoril pánu G., že mu mohol aspoň
zavolať, že bude meškať, aby sa nestretol s jeho bratom, potom keď prišiel, tak videl, že tam sedí aj
brat žalobcu, aj manželka. L. G. vypil na firme kávu, žalobca medzitým išiel k bratovi, tie peniaze mu
odovzdal pred manželkou, podpísali zmluvu, ktorá už bola pripravená skôr, medzitým prišiel pán G. a

hovoril, že odchádza preč. S G. boli dohodnutí na desiatu, lenže keď pán G. meškal, volal mu, ale
nedvíhal, prišiel tesne pred jedenástou. Po pôžičke peňazí ho brat nekontaktoval ohľadom vrátenia,
pretože v zmluve o pôžičke bol uvedený termín, dokedy mu má vrátiť peniaze 4.8.2016. Potom sa stal
pracovný úraz a žalobca si prihlásil pohľadávku do dedičského konania.

14. Svedkyňa S. B., manželka žalobcu k veci uviedla, že brat žalobcu chcel vyrovnať hypotéku, preto
potreboval peniaze, ktoré prevzal u nich v cestovke, potom nešťastne zahynul, takže k vráteniu nedošlo.
K uzavretiu pôžičky došlo začiatkom marca 2014. Žalobca jej predtým ako došlo k uzavretiu pôžičky
hovoril ohľadom pôžičky, kvôli čomu ju brat žalobcu potreboval ako aj o výške sumy dvadsaťtisíc eur.
Svedkyňa súhlasila s tou pôžičkou. K samotnému odovzdaniu peňazí uviedla, že v deň podpisu a

odovzdania peňazí mali desaťtisíc v trezore, desaťtisíc mal doniesť manželov známy. Pri samotnom
požičaní peňazí bol len brat, svedkyňa a žalobca. Nominálnu hodnotu bankoviek na sumu desaťtisíc eur,
ktoré mali byť uložené v trezore, si nepamätala. K odovzdaniu peňazí došlo v zadnej časti kancelárie,
kanceláriu mali zloženú z troch častí, predná časť, medzikuchynka a zadná časť, kde sedel brat,svedkyňa aj manžel, peniaze boli na stole voľne položené ( kôpka peňazí). Okrem peňazí bola na
stole káva. Ona bola tam stále prítomná, žalobca odbehol, pretože prišiel jeho známy, ktorý mu vrátil
peniaze. Peniaze sa odovzdali celá suma dvadsaťtisíc, desaťtisíc eur z trezora, potom žalobca priniesol

ešte desaťtisíc eur, peniaze sa odovzdali a podpísala sa zmluva, nebohý švagor ju podpísal aj v jej
prítomnosti. Tých desaťtisíc eur, ktoré mali byť vrátené manželovi, prepočítaval aj nebohý.

15. Svedok F. G., ktorý je v kamarátskom vzťahu so žalobcom, potvrdil, že od žalobcu mal požičané
peniaze v roku 2013 niekedy v októbri. Dohodli sa, že mu ich vráti do konca roka 2013, to ale nesplnil,

pretože nemal peniaze, aj keď od žalobcu mal vedomosť, že ich potrebuje požičať bratovi. Podarilo sa
mu to nakoniec koncom februára alebo začiatkom marca. Peniaze, ktoré mal vrátiť žalobcovi, svedok
dostal od svojho švagra. Na stretnutie so žalobcom meškal viac ako hodinu. Medzitým sa mu snažil
ešte dovolať žalobca, avšak svedok nedvíhal, pretože meškal. Potom na to stretnutie prišiel a peniaze
vrátil. Bolo to v cestovnej kancelárii presne tam, kde mu žalobca tie peniaze požičal, v miestnosti
širokej možno 4-5 metrov, rozdelenej na tri časti. K odovzdaniu peňazí došlo v takom medzipriestore

kuchynka so stolom. Dal mu tie peniaze a tie peniaze odniesol do tej ďalšej miestnosti, kde bola jeho
pani manželka a brat žalobcu, ktorý aj sa na neho podobal. Peniaze žalobca tam položil na stôl. Vrátil
sa k svedkovi a ich zmluvou o pôžičke, obidve kópie roztrhali, žalobca mu chcel dať aj potvrdenie o
vrátení peňazí, avšak svedok to nepožadoval.

16. Svedkyňa A. G., priateľka nebohého A. B. , ktorá s ním v marci 2014 žila v partnerskom vzťahu,
nemalavedomosťopohľadávkachalebodlhochnebohéhodruha,omajetkochsanebavili, lenvravel, že
má hypotéku a chcel by to vysporiadať. Nemala vedomosť ani o pôžičke od rodinných príslušníkov. Jej
druh peniaze nemal, lebo čo zarobil, všetko išlo na hypotéku. V marci 2014 žili v spoločnej domácnosti
s nebohým druhom, pretože manželka mu zobrala kľúče a nemohol sa dostať domov. Predtým býval

na ubytovni.

17. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa ustanovenia § 658 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa ustanovenia § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený
riadne a včas.

Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny
nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy,
ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u
fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

Podľa§517ods.1Občianskehozákonníka, akdlžníkktorýsvojdlhriadneavčasnesplní,jevomeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

18. Vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané, že písomná zmluva o pôžičke uzatvorená medzi
žalobcom ako veriteľom a jeho nebohým bratom otcom žalovaného, má všetky náležitosti, ide o platne
uzavretú zmluvu. Závery znaleckého posudku jasne potvrdzujú, že podpis umiestnený v pravej dolnejštvrtine papiera na druhej strane originálu Zmluvy o pôžičke zo dňa 04.3.2014 nachádzajúcej sa na č. l. X
a nasl. súdneho spisu je pravým, vlastnoručným podpisom A. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX.
Tieto závery znaleckého posudku neboli vyvrátené. Vyššie uvedené výpovede svedkov, žalobcu ako

veriteľa a listinné dôkazy dostatočne preukázali, že došlo aj k reálnemu odovzdaniu peňazí - pôžičky a
kde k nemu došlo. K námietka premlčania súd uvádza, že splatnosť pôžičky, vrátenie bolo dohodnuté
04.08.2016, pred týmto dátumom teda žalobca ako veriteľ ani nemohol si uplatňovať na súde a žaloba
bolapodaná14.01.2019,tedavrámcivšeobecnejtrojročnejpremlčacejlehotevObčianskomzákonníku.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené súd mal za dostatočne preukázané, že žalobca požičal nebohému
bratovi otcovi žalovaného 20.000 eur, pričom tento mu nevrátil požičané peňažné prostriedky vo výške
20.000, a preto súd žalobe vyhovel.

20. Žalovaný sa s plnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, preto súd priznal žalobcovi
aj uplatňovaný zákonný úrok z omeškania vo výške 8% ročne, tak ako to žalobca požadoval.

21. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z .z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

22. V danom prípade súd prvej inštancie o trovách konania a trovách štátu rozhodol podľa § 257 CSP a
priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 50%, kde zohľadnil osobitosti

tohto sporu a to v tom zmysle, že žalovaný je dedičom, teda neuzatváral zmluvu o pôžičke a v rámci
dedičského konania za maloletého konal zákonný zástupca - matka, ktorá začala pôžičku rozporovať.
V súčasnosti je žalovaný už plnoletý, na druhej strane súd zohľadnil aj to, že v konaní bolo preukázané,
že zdedil dedičstvo, čiže určitým majetkom disponoval a musí disponovať a celý tento spor bol vyvolaný
vlastnepostojomžalovanejstrany,vrátanenariadenéhoznaleckéhodokazovaniaaďalšíchtrovkonania,

ktoré by nevznikli, ak by sa žalovaný nebránil a nevyvolal tak toto súdne konanie. Rovnako v tomto
zmysle súd rozhodol aj o trovách štátu - Okresný súd Humenné, ktoré vznikli znaleckým dokazovaním,
ktoré súd v priznal v rozsahu 50%, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa
§ 257 a § 255 a § 262 CSP.

23. O výške trov konania sú rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto
rozsudku, tak ako to vyplýva z ust. § 262 ods.2 CSP.

24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to v časti proti výroku II. podal odvolanie žalobca. Uviedol,
že tento napadnutý výrok v rozsudku súdu prvej inštancie je nesprávny z dôvodov uvedených

v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) CSP – súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) CSP – rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej uviedol, že ako vyplýva
z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa k rozhodnutiu o trovách konania
uplatnením modelačného oprávnenia vo vzťahu k náhrade trov konania zakotvené v ustanovení §

257 sa súd rozhodol na základe skutočností, že žalovaný je dedičom a teda nie on bol účastníkom
zmluvy o pôžičke a v rámci dedičského konania za neho konala matka, ktorá začala pôžičku rozporovať.
Uvedené východiská súdu však nezodpovedajú požiadavke o výnimočnosti, na ktoré je založené právo
súdu rozhodovať o trovách konania odlišne od ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, ktoré prizná strane
konania náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Keďže žalobca bol v konaní úspešný

v celom rozsahu, patrí mu náhrada trov konania v celkom rozsahu. Má za to, že v zmysle § 470 ods.
1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané
náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou
smrťou.Idetakozákonompredpokladanúsituáciu,ktoráneumožňujepriznaťjejprvokvýnimočný.Podľanázoružalobcu,anidruhýzosúdomuvedenýchdôvodovnanepriznanienárokunanáhradutrovkonania
žalobcovi voči žalovanému v celom rozsahu neobstojí, tomuto dôvodu teda že spochybňovať nárok
žalobcu začala ešte matka žalovaného v čase keď tento bol maloletý, kde môžeme priznať relevanciu

situácii, keď žalovaný po nadobudnutí plnoletosti svoj postoj v konaní zmenil a za týchto okolností by
bolo možné uvažovať, že od žalovaného by bolo nespravodlivé znášať trovy konania v celom rozsahu.
Žiadnej zmene postoja zo strany žalovaného však nedošlo a žalovaný je potom čo nadobudol plnoletosť
v konaní sa aktívne bránil žalobe. Má za to, že žalobca musel v predmetnom konaní zaplatiť súdny
poplatok z uplatňovanej sumy znášať trovy právneho zastúpenia vo výške zodpovedajúcej predmetu

sporu, ako aj trovy cestovného a straty času v súvislosti s účasťou svojou i svojho právneho zástupcu na
pojednávania v predmetnej veci. Nemožno tak priznať skutočnostiam, na ktorých založil súd zníženie
práva žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému za také, ktoré naplnili požiadavku výnimočnosti.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je ani v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 257 CSP a nie
je ani spravodlivým rozhodnutím. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Humenné
v napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania

vo výške 100% a prizná žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k tej
časti predmetu sporu, ktorej sa odvolanie žalobcu týka.

25. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to proti všetkým jeho výrokom, t.j.,
I., II. a III. . Má za to, že odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkom je základným predpokladom

uzavretia zmluvy o pôžičke a žalovaný je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremená. Zmluva
o pôžičke je reálnou zmluvou kde k uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
dlžníkovi. Taktiež žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že finančnú čiastku mal v deň údajného
odovzdania reálne k dispozícii a nie je bežné, aby takúto sumu fyzicky osoba držala doma. Taktiež nie
je hodnoverne preukázané reálne odovzdanie finančných prostriedkov k rukám A. B.. Taktiež vzniesol

najmä námietku premlčania bez bližšieho odôvodnenia. Poukázal aj na pokladničnú knihu spoločnosti
VEVA travel, s.r.o., z ktorej vyplýva, že žalobca ku dňu 04.03.2014 disponoval čiastkou 24.259,20 eur
a je nelogické, aby požičal sumu 20.000 eur. Taktiež uviedol, že považuje svedectvo manželky žalobcu
a jeho kamaráta F. G. za účelové a poukázal na svedeckú výpoveď svedkyne A. G., priateľky nebohého
A. B., ktorá s ním v roku 2014 bola v partnerskom vzťahu, ktorá nevedela o žiadnej pôžičke. Poukázal

taktiež aj na ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého súdu neprizná náhradu trov konania ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Má za to, že súd nesprávne rozhodol o trovách konania a o trovách
štátu, keď nedostatočne zohľadnil osobitosti tohto sporu a to v tom zmysle, že žalovaný je dedičom,
neuzatváralzmluvuopôžičkeavrámcidedičskéhokonaniazamaloletéhokonaljehozákonnýzástupca,
matka, ktorá začala pôžičku rozporovať. V júli v roku 2024 ukončil strednú školu, vyrastal bez otca,

matka sama zabezpečovala starostlivosť žalovanému, ako aj starostlivosť o jeho dvoch súrodencoch.
Žalovaný si nemôže dovoliť študovať na vysokej škole, pretože nemajú finančné prostriedky, nemá stále
zamestnanieaobávasa,žemunebudeposkytnutýúver,nakoľkodoteraznemalstabilnýpríjem.Navrhol,
že ak bude zaviazaný splácať pôžičku za svojho nebohého otca, mal možnosť splácať svoj záväzok dlhší
čas, aby sa vyhol možným exekučným konaniam. Žiadal, aby súd nepriznal žalobcovi a štátu náhradu

trov konania. Žiadal taktiež, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Humenné v celom rozsahu
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a priznal žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania.

26. K uvedenému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že z odvolania ktoré podal žalovaný

nie je zrejmé v čom by mala spočívať vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, taktiež uviedol že žalovaný neuvádza vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé naplniť tento odvolací dôvod. Uviedol, že žalovaný uvádza predmetné skutočnosti chaoticky
bez toho, aby jeho odvolacie argumenty mali akúkoľvek relevanciu a taktiež uviedol, že žalovaný
nepredložil ale ani nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by poskytnutie pôžičky A. B. žalobcom a fyzické

prevzatie sumy 20.000 eur spochybnil, či vyvrátil. Poukázal aj na to, že samotná skutočnosť že
výsledok vykonaného dokazovania vyznie jednoznačne v prospech skutkového zistenia, že žalobca A.
B. peniaze reálne požičal a z neho vyplývajúcej plnej moci žalobcu vrátiť požičané peniaze nespôsobuje
nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie. Má za to, že súd prvej inštancie postupoval
správne, ktorý vyhodnotil výpovede svedkov v súlade s východiskami uvedenými aj Náleze Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS. 276/2014 zo dňa 09.06.2015. Žalobca taktiež poukázal, že
z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že peniaze boli A. B. reálne odovzdané. Čo sa týka
vznesenej námietky premlčania, samotný žalovaný v odvolaní uvádza, že ju vzniesol bez odôvodnenia
a takto to ostalo aj v jeho odvolaní. Má za to, že žiadna z odvolacích námietok neobstojí. Uviedol, žez doterajšieho priebehu konania vyplýva nárok, ktorý si žalobca voči žalovanému uplatnil bol splatný
04.08.2016, teda pred 8-mi rokmi, žalobca si tento svoj nárok uplatnil už v dedičskom konaní po
poručiteľovi A. B. a o tomto konaní ako jediný dedič nadobudol dedičstvo práve žalovaný, ktorý dedičstvo

neodmietol. Žalovaný nikdy, ani v čase keď za neho konala jeho zákonná zástupkyňa, matka, ani po
nadobudnutí plnoletosti pred viac ako rokom pred vynesením rozsudku súdu prvej inštancie , neprejavil
ani najmenší záujem dohodnúť sa so žalobcom na spôsobe, či čase vrátenia spornej sumy, ale naďalej
sa žalobe bráni a aj keď do spôsobu jeho obrany možno skutočne nadobudnúť presvedčenie, že
jediným cieľom je oddialenie právoplatnosti rozsudku. Za týchto okolností by bolo voči žalobcovi krajne

nespravodlivé, aby bol s možnosťou uspokojiť svoj nárok umožnené žalovanému splácať jeho dlh
v splátkach na ďalšie obdobie, keď v súčasnosti je pohľadávka už 8 rokov po splatnosti.

27. K uvedenému sa vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení zotrval na svojich doterajších
prednesoch, opätovne spochybnil svedeckú výpoveď svedka G., ako aj manželky žalobcu.

28. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu proti výroku II. rozhodnutia
a odvolanie žalovaného proti výrokom I., II. a III. rozhodnutia, ktoré boli podané v zákonnej
lehote oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu , ktoré je potrebné nariadiť odvolacie
pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP za riadne

uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je z časti dôvodné proti výroku II. a odvolanie žalovaného je v celom rozsahu
nedôvodné.

29. K odvolacím dôvodom uvádzaných žalobcom a žalovaným odvolací súd poznamenáva : Odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spôsobil po právnej stránke a ktoré nemali v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesom účastníkov nevyplynuli,

ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu kde logický rozpor
v hodnotení dôkazov prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo
z hľadiska závažnosti ( dôležitosti ) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia
CSP o vykonávaní dokazovania. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP ten je
daný vtedy, ak súd nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri
ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia
aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym

posúdením je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav ( skutkové zistenie ). O mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo
aplikoval správny predpis alebo ho nesprávne vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval. Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho definície ale o jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak povedané k posúdeniu veci po právnej stránke

treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal. Odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia procesného postupu súdu,
ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, ale však len za predpokladu, že mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

30. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom i žalovaným tvrdených odvolacích
dôvodovvkontexte vyššieuvedenéhoatosnamietanýmnesprávnymprávnymposúdením.Mázato,že
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav vo veci samej správne aplikoval príslušné právne predpisy,
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd, vychádzajúc z právneho názoru, že odôvodnenie

rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie v odvolaní konštatuje, že súd prvej
inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o žalovaným napadnutom výroku I., zistil dostatočne
skutkový stav a jeho rozhodnutie je v tejto časti vecne správne. Odvolací súd si osvojuje výstižnéa presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje ( § 387
ods. 2 CSP ). Odvolacie dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu
nepovažuje za naplnené.

31. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného vo vzťahu k výrokom I.. je
nedôvodné a preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

32. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia , prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

33. Odvolací súd preto konštatuje v tejto časti vecnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej
inštancie a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dopĺňa:

34. Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dĺžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze , a dĺžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Takáto zmluva pre svoju platnosť musí mať aj reálnu povahu. Nestačí teda iba
uzavretie zmluvy , ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci ( peňazí ) dĺžníkovi. Bez toho nedôjde
k vzniku právneho stavu pôžičky. Išlo tak o záväzok veriteľa vyplatiť požičanú peňažnú sumu, splnenie

tohto záväzku, záväzok dlžníka vrátiť požičanú sumu ,a splnenie záväzku dlžníkom. Pre zmluvu
o pôžičke síce nie je predpísaná písomná forma avšak v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy
o pôžičke možno odporučiť písomnú formu zmluvy. Vznik zmluvy o pôžičke tak predpokladá dohodu
strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky.

35. V prejednávanej veci bolo žalobcom nepochybne preukázané, že medzi účastníkmi zmluvy a to
žalobcom a právnym predchodcom žalovaného došlo nielen k dohode o pôžičke a aj k reálnemu –
skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky ( peňazí ) a to tradičnou formou ,, z ruky do ruky ,, .Ako
vyplýva z bodu III/1 zmluvy o pôžičke ,zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ prenechá v hotovosti
predmet pôžičky uvedený v záhlaví zmluvy v deň podpisu zmluvy. Tieto skutočnosti boli vykonaným

dokazovaním súdom prvej inštancie dostatočne preukázané a aj náležite vysvetlené. Navyše bola
dostatočným spôsobom preukázaná žalovaným namietaná pravosť podpisu dĺžníka na pisomnej
zmluve o pôžičke.

36. V konaní veriteľ ( žalobca ) uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nielen o tom , že

zmluva o pôžičke bola zákonným spôsobom skutočne uzavretá , ale aj o tom ,že podľa uzavretej
zmluvy bolo dlžníkovi aj plnené a to v dohodnutom čase a dohodnutom rozsahu. Naopak dôkazné
bremeno o neexistencii dlhu spočívalo na dlžníkovi ( žalovanom ) a ten ho však neuniesol .Nepredložil
súdu ani jeden hodnoverný a vlastne žiadny dôkaz o svojich tvrdeniach, t .j. o neexistencii zmluvy
o pôžičke , taktiež dôkaz ani preukazujúci jeho tvrdenie, že k reálnemu odovzdaniu predmetu zmluvy

nikdy nedošlo. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného o premĺčaní nároku žalobcu ,ktoré bližšie ani
neodôvodnil. Aj v tejto časti sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Za takejto
situácie odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

37. K odvolaniu žalobcu proti výroku II rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje
že sa čiastočne stotožňuje s odvolacími dôvodmi uvádzanými žalobcom, ktorý poukázal, že bol
v konaní úspešný, pričom žalovaný je dedičom a zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva
za primerané náklady spojené s pohrebom a aj za poručiteľove dlhy v zmysle § 470 ods.1

Občianskeho zákonníka. Súčasne žalobca poukázal, že spochybňovať nárok žalobcu začala už matka
žalovaného v čase, keď žalovaný bol maloletým ale žalovaný ani po nadobudnutí plnoletosti svoj názor
nezmenil.Žalovanýtaknezmenilsvojpostojkžalobeavkonanísaaktívnebránil.Variovalrôznespôsoby
obrany od popierania odovzdania požičanej sumy, namietal pravosť podpisu A. B. a nakoniec vzniesol
nijako neodôvodnenú námietku premlčania. Neprejavil ani najmenší záujem dohodnúť sa so žalobcom

na spôsobe či čase vrátenia spornej sumy. Má za to, že aj po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie
je jeho cieľom oddialenie právoplatnosti rozsudku. Žalovanému navyše bola poskytnutá kvalifikovaná
právna pomoc .Žalobca taktiež uviedol, že v predmetnom konaní musel zaplatiť súdny poplatok, musel
znášať trovy právneho zastúpenia, trovy cestovného, straty času spojeného s jeho účasťou a účasťoujeho právneho zástupcu na pojednávaní v predmetnej veci. Uviedol, že použitie ust. § 257 CSP súdom
prvej inštancie nie je spravodlivé a preto ho žiadal zmeniť a priznať žalobcovi proti žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 % a súčasne priznať aj trovy odvolacieho konania.

38. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.

39. Podľa § 257 CSP ( dôvody hodné osobitného zreteľa ) výnimočne súd neprizná náhradu trov konania
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

40. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( § 255 CSP).
Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania ak sú tu dôvody osobitného zreteľa. Znamená to, že súd
nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, aby tieto trovy nahradila protistrane.
Dôvody hodné osobitného zreteľa budú tak naďalej generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady
trov konania. Aplikácia tohto ustanovenia však musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho

prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, dôvody hodné osobitného zreteľa
a výnimočné okolnosti. V zmysle uvedené je súd povinný skúmať či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadať. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu

k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovoľné rozhodnutie zo strany súdu ( viď
Nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 727/2000 ). K aplikácii ustanovenia § 257 CSP dochádza aj z aspektov
sociálnych,pričompriposudzovanídôvodovhodnýchosobitnéhozreteľamásúdprihliadaťnamajetkové
sociálnej, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Pokiaľ ide o postoj v konaní, súd má prihliadať

najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, súd má prihliadať napr. na to, či strana
uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla.
Je súčasne taktiež spravodlivé, aby ten kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené právo,
alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov konania ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.
Ustanovenie§257CSPvšakneslúžinazmierňovaniealeboodstraňovaniemajetkovýchrozdielovmedzi

stranami ( napr. Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 2862/07 ). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani
fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila
je lepšia ako protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
Samotné nepriznanie náhrady trov konania sa môže týkať všetkých trov alebo len ich častí. Ak má súd

v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane,
aby s a k tomu aj vyjadrila.

41. Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie
§ 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala to neoznámi, pričom táto by sa to dozvedela až

z rozhodnutia. Súd je v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP povinný vytvoriť procesný priestor
umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia ( rozsudok
ES ĽP Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, ako aj Nález Ústavného súdu ČR PL. ÚS
46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15 ). Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas pri prípadnej
aplikácii § 257 CSP vyjadrila svoje stanovisko. Súd prvej inštancie sa týmito ale aj ďalšími aspektami

vyplývajúcimi z ust. § 257 CSP neriadil a svoje rozhodnutie náležite ani neodôvodnil a preto odvolací
súd musel nevyhnutne uvedenú odvolaniami napadnutú časť jeho rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na
nové konanie a nové rozhodnutie.

42. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí následne súd vo svojom rozhodnutí riadne

a presvedčivo odôvodniť tak, aby bolo možné zistiť z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje
zistenia pre následný záver o dôvodnosti aplikácie § 257 CSP. Aj podľa ustálenej súdnej praxi ( napr.
NálezÚstavnéhosúduSRIII.ÚS119/03,čiuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/67/2010)musí
byť preukázaná výnimočnosť použitia ustanovenia § 257 CSP, ako aj to, v čom prvoinštančný súd videl,
že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa náležite odôvodnený. Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia aj v tomto patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.43. Z uvedeného tak nevyhnutne vyplýva povinnosť súdu prvej inštancie po zrušení veci súdom
odvolacím, pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery obidvoch strán sporu a všímať si podrobne okolnosti, ktoré viedli strany sporu

k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie nanovo
rozhodnúť o nárokoch sporových strán o náhrade trov konania ako aj o náhrade trov štátu v zmysle
vyššie uvedeného a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť .Súčasne súd prvej inštancie
rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).