Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/49/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521010567
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1521010567.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov

JUDr. Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného O. N., pre prečin ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Malacky č. k. 3T/8//2022-392 zo dňa 27. septembra 2023, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 31. októbra 2024, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Malacky
sp. zn. 3T/8/2022 zo dňa 27.09.2023.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný O. N., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., T. č. XXXX/XX

uznáva za vinného, že

dňa 21.03.2020 v presne nezistenom čase od 23.30 hod. do 23.40 hod. v Bratislave v mestskej časti

Petržalke na T. ulici č. XX na X. poschodí na schodisku v priestore podlažného odpočívadla pod vplyvom
alkoholických nápojov v priebehu slovného konfliktu s poškodeným T. S., narodeným XX.XX.XXXX v D.,
chytil rukami poškodeného T. S., ktorý bol k nemu obrátený chrbtom, natlačil poškodeného k skleneným
dverám domu, ktoré viedli na spoločnú chodbu X. poschodia a viackrát držiac poškodeného rukou aj za
temeno hlavy, udrel poškodeného o tieto dvere, pričom došlo k rozbitiu hornej sklenenej výplne týchto
dverí. Poškodenému sa podarilo otočiť tvárou k nemu, na čo ho opäť natlačil držiac ho rukami k týmto
dverám, do ktorých ho opakovane sácal a tak ho udieral chrbtom o rozbitú sklenenú výplň dverí. V
dôsledku obrany poškodeného sa presunuli bližšie k schodisku domu, kde poškodeného sotil, na čo

poškodený spadol na schodisko a po schodoch sa skotúľal na medzipodlažné odpočívadlo, kde zostal
ležať. Premiestnil sa k ležiacemu poškodenému, na ktorého si chcel sadnúť a pokračovať v útoku, čo
sa mu nepodarilo v dôsledku obrany poškodeného a preto si k ležiacemu poškodenému kľakol a udrel
ho viackrát rukami zovretými v päsť do oblasti hlavy, ktorú si poškodený chránil rukami. Poškodenému
sa kolenom podarilo ho odtlačiť od seba, na čo spadol na voľnú plochu medzipodlažného odpočívadla,
po chvíľke sa postavil, prestal útočiť na poškodeného a odišiel do vlastného bytu na XII. poschodí.
Obvinený O. N. týmto konaním spôsobil poškodenému T. S., narodenému XX.XX.XXXX v D., zranenia

- tržnú ranu na čele asi 3 cm, oderky a tržnú ranu asi 4 cm pri pravej lopatke, mnohopočetné oderky
predlaktia a oboch rúk a pomliaždenie pravého kolena, hrudníka a brucha, ktoré si vyžiadali opakované
lekárske vyšetrenia a ošetrenia a dobu liečenia a prípadnej práceneschopnosti do 7 dní a D. družstvu N.
so sídlom: D. - N., D. ulica č. 1. v dôsledku rozbitia sklenenej výplne dverí na chodbe domu majetkovú
škodu vo výške XXX,XX Eur,

t e d adopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v
úmysle inému úmyselne ublížiť na zdraví
čím spáchal

prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku

Za to sa

o d s u d z u j e

podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona účinného do 05.08.2024, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38
ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania

skutku sa výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 18
(osemnásť) mesiacov

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodeným:
-D. družstvo N., so sídlom D. ul. č. 1, XXX XX D. 5, IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 151,85 EUR.

- T. S., narodenému XX.XX.XXXX, bytom D., T., škodu vo výške 1.215,60 Eur.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdMalackysp.zn.3T/8/2022zodňa27.09.2023uznalobžalovaného
O. N. vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

Trestného zákona (účinného v čase spáchania skutku), na skutkovom základe, že

dňa 21.03.2020 v presne nezistenom čase od 23.30 hod. do 23.40 hod. v D. v mestskej časti N. na T.
ulici č. XX na X. poschodí na schodisku v priestore podlažného odpočívadla pod vplyvom alkoholických
nápojov v priebehu slovného konfliktu s poškodeným T. S., narodeným XX.XX.XXXX v D., chytil rukami

poškodeného T. S., ktorý bol k nemu obrátený chrbtom, natlačil poškodeného k skleneným dverám
domu, ktoré viedli na spoločnú chodbu X. poschodia a viackrát držiac poškodeného rukou aj za temeno
hlavy, udrel poškodeného o tieto dvere, pričom došlo k rozbitiu hornej sklenenej výplne týchto dverí.
Poškodenému sa podarilo otočiť tvárou k nemu, na čo ho opäť natlačil držiac ho rukami k týmto dverám,
do ktorých ho opakovane sácal a tak ho udieral chrbtom o rozbitú sklenenú výplň dverí. V dôsledku

obrany poškodeného sa presunuli bližšie k schodisku domu, kde poškodeného sotil, na čo poškodený
spadol na schodisko a po schodoch sa skotúľal na medzipodlažné odpočívadlo, kde zostal ležať.
Premiestnil sa k ležiacemu poškodenému, na ktorého si chcel sadnúť a pokračovať v útoku, čo sa mu
nepodarilo v dôsledku obrany poškodeného a preto-si k ležiacemu poškodenému kľakol a udrel ho
viackrát rukami zovretými v päsť do oblasti hlavy, ktorú si poškodený chránil rukami. Poškodenému sa

kolenom podarilo ho odtlačiť od seba, na čo spadol na voľnú plochu medzipodlažného odpočívadla, po
chvíľke sa postavil, prestal útočiť na poškodeného a odišiel do vlastného bytu na XII. poschodí.

Obvinený O. N. týmto konaním spôsobil poškodenému T. S., narodenému XX.XX.XXXX v D., zranenia
- tržnú ranu na čele asi 3 cm, oderky a tržnú ranu asi 4 cm pri pravej lopatke, mnohopočetné oderky

predlaktia a oboch rúk a pomliaždenie pravého kolena, hrudníka a brucha, ktoré si vyžiadali opakované
lekárske vyšetrenia a ošetrenia a dobu liečenia a prípadnej práceneschopnosti do 7 dní a D. družstvu N.
so sídlom: D. - N., D. ulica č. 1, v dôsledku rozbitia ma sklenenej výplne dverí na chodbe domu majetkovú
škodu vo výške 151,85 Eur

Za to súd prvého stupňa uložil obžalovanému podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods.
3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť)
mesiacov, ktorého výkon (podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona), podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky. Súd prvého stupňa zároveň obžalovanému uložil povinnosť
nahradiť poškodeným: D. družstvu N. škodu vo výške XXX,XX € a T. S., nar. XX.XX.XXXX škodu vo

výške 1. 215,60 €.Proti tomuto rozsudku podal, ihneď po jeho vyhlásení na pojednávaní, odvolanie obžalovaný O. N. po
porade s obhajcom a písomne ho odôvodnil podaním doručeným súdu dňa 19.02.2024 (čl. 403).

V odôvodnení odvolania obhajca v mene obžalovaného zdôraznil zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, podľa ktorej je súd povinný hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom podľa vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom zhodnotení dôkazov jednotlivo, ale aj v ich súhrne. Zároveň
je súd povinný poskytnúť svoje úvahy k vykonaným dôkazom a to dostatočným spôsobom v súlade s

§ 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Vytkol súdu prvého stupňa, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku, a i keď je rozsudok pomerne rozsiahly, skutočné odôvodnenie je len na troch
stranách, pričom súd len tendenčne a selektívne vyberá pasáže z výpovedí a z ostatných dôkazov, ale
žiadnym spôsobom tieto dôkazy nehodnotí.

Má za to, že prvostupňový súd nevysporiadal s podstatou obhajoby obžalovaného, v dôsledku toho
možno rozsudok označiť za nepreskúmateľný, pretože niektoré vykonané dôkazy nasvedčujú opaku
skutkovému záveru, ako to urobil súd prvého stupňa.

Absentuje vysvetlenie a právne úvahy súdu, čo má za následok len jeho hypotetické a abstraktné závery.
Potom samotný rozsudok považuje za arbitrárny, svojvoľný a nepreskúmateľný.

Vo vydanom rozsudku obžalovaný nachádza nasledovné nedostatky:
-príčinou konfliktu nebol slovný konflikt medzi poškodeným a obžalovaným, ale fakt, že príčinou konfliktu

bolo fajčenie poškodeného v miestach, kde je to zakázané
-nesúhlasí s tvrdením súdu, že obžalovaný poškodeného sotil, čo podľa jeho názoru nie je preukázané
žiadnym dôkazom
-zdôrazňuje, že súd si pri vyhodnotení dôkazov protirečí, keď na jednej strane vzhľadom na vek a fyzickú
silu spochybňuje, že by poškodený obžalovaného napadol, na druhej strane akceptuje popis priebehu

fyzického konfliktu, keď prihliada na tvrdenia poškodeného, že sa mu podarilo obžalovaného odtlačiť, tj.
nemal dosť síl na útok, ale mal dosť síl sa brániť.

V ďalšej časti dôvodov odvolania zvýrazňuje, že konštatovanie súdu, že bol poškodený opakovane
udretý päsťou do oblasti hlavy, čo má vyvrátiť práve znalecký posudok vypracovaný vo veci, ktoré závery

súd úplne odignoroval.

Teda podľa odvolateľa si navzájom odporujú výpovede svedkov proti výpovedi obžalovaného a
znaleckého posudku.

Odvolateľ vytýka súdu, že nijako nezdôvodnil úvahy týkajúce sa možnej aplikácie ustanovenia § 10 ods.
2 Trestného zákona a teda nevysporiadal sa so závažnosťou prečinu.

Má potom za to, že nebolo jednoznačne preukázané, že poškodenému ublížil na zdraví a teda
nespáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. Potom za

najpodstatnejšie dôkazy preukazujúce, že sa obžalovaný konania nedopustil považuje práve znalecký
posudok, nakoľko podľa znalca veľkou pravdepodobnosťou rany vznikli pádom na schodišti, nemohli
byť spôsobené úderom päste, a podľa znalca v lekárskych správach nie je zmienka o zranení hlavy.

Zdôrazňuje, že okrem výpovede obžalovaného a poškodeného boli k dispozícii výpovede svedkov -

manželky poškodeného, k čomu odvolateľ zdôraznil, že táto mala výpoveď z počutia, čo nemožno
považovať za dostatočný dôkaz a navyše výpoveď manželky poškodeného nemôže byť považovaná za
objektívnu a vierohodnú, keďže je s poškodeným v príbuzenskom vzťahu.

Záverom konštatoval, že súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy jednostranne, tendenčne a v neprospech

obžalovaného O. N.. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa neho absentuje logické a presvedčivé
odôvodnenie záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.Keďžeodvolateľnesúhlasísvýrokomovine,zároveňnesúhlasíanisvýrokomotreste,ikeďbolukladaný
výchovný podmienečný trest.

Dal do pozornosti zásadu ukladania trestov, ktorú v danom prípade súd nedodržal a preto je namieste
uplatniť zásadu in dubio pro reo.

Záverom navrhol aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, obžalovaného O. N. spod obžaloby
oslobodil, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie.

Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku predkladacou
správou dňa 17.04.2024.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného predniesol: „Vzhľadom na skutočnosť,

že krajský súd veľmi podrobne oboznámil mimo aj iného aj obsah odvolania, tak obhajoba len stručne
zhrnie najpodstatnejšie námietky a argumentácie, ktoré podľa názoru obhajoby zakladajú aj dovolacie
dôvody. Súdu 1. stupňa predovšetkým vytýkame to, že vôbec sa nezaoberal hodnotením námietok a
argumentácií obhajoby a vôbec nehodnotil ani výpoveď obvineného tak, ako to predpokladá ustanovenie
§ 2 ods. 12 Tr. por. V tejto súvislosti z odvolania vyplýva 8 konkrétnych bodov, ktoré obhajoba už

opakovať nebude, len si dovoľuje upozorniť na výsluch znalca na hlavnom pojednávaní a vykonanie
znaleckého posudku súdom 1. stupňa, kde znalec na rozdiel od prípravného konania, kedy nielen že môj
klient mal procesné postavenie svedka, ale znalec nemal k dispozícii ani celý spis, čo je nepochybné, čo
bolo napravené na hlavnom pojednávaní, kedy znalec mimo iného jednoznačne konštatoval: „S veľkou
pravdepodobnosťou rany vznikli pádom na schodišti, keď sa poškodený kotúľal a rozhodne nemohli byť

spôsobené úderom päste.“ Ani len zmienka, čo sa týka právnej úvahy nie je v napadnutom rozsudku
súdu 1. stupňa, čo samo o sebe hovorí o zrušení napadnutého rozhodnutia a súd 1. stupňa nevysvetli
prečo s touto zásadnou skutočnosťou nebolo potrebné sa ani len zaoberať. Otázkou je aj to, prečo súd
ani len nespomenul tie dôkazy, ktoré svedčia v prospech pravdivosti výpovedi môjho klienta v tom, že
poškodený chodieval fajčiť na predmetné poschodie. Obhajoba v tomto smere navrhla vykonať a do

spisu doložila dôkaz, že poškodený aj po incidente fajčí pri otvorenom okne. Aj táto skutočnosť a 8
spomenutých je podľa našich názorov, aj podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zásadné porušenie práva
na obhajobu.
Osobitne a zvlášť vytýkame súdu, že sa vôbec nezaoberal materiálnym korektívom. Tento zásadný
nedostatok podľa rozhodovacej činnosti NS SR zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por. V tomto smere vytýkame, že okresný súd nezisťoval ani náležíte skutkový stav veci, pretože je
nepochybné že celý incident vznikol na základe upozornenia.
Namietame tiež, že v skutkovej vete nie je ani zmienka, o motíve, resp. z dôvodu aký bol dôvod vzniku
celého incidentu, čo má podľa nášho názoru významný vplyv na posúdenej závažnosti konania pri
aplikáciimateriálnehokorektívupodľa§10ods.2Tr.zák.Smepresvedčenýžetentonedostatoknemôže

byť v rámci odvolacieho konania odstránený.
Navrhujeme alternatívne klienta spod obžaloby oslobodiť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu 1.
stupňa na nové konanie a prejednanie.“

Prokurátor krajskej prokuratúry uviedol: „My navrhujeme odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por.

zamietnuť ako nedôvodné. Nestotožňujeme sa s argumentáciou obhajoby, máme za to, že súd 1.
stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledky dokazovania odvodnil riadnym spôsobom, zaoberal sa
aj výpoveďou znalca v odôvodnení rozsudku a tiež vysvetlil, a to dostatočným spôsobom, prečo uveril
výpovedi poškodeného.“

Obžalovaný konečným návrhom uviedol: „Ja si dovolím súdu navrhnúť, a to poukazujúc aj na prednes
obhajcu, aby vec zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, prípadne
ma úplne spod obžaloby oslobodil. Dovoľujem si uviesť, že pracujem ako štátny zamestnanec,
v prípade nepriaznivého rozhodnutia ohľadne mojej osoby by to malo negatívny vplyv na moje
štátnozamestnanecké postavenie. Dodávam, že momentálne čerpám dva úvery, ktoré by som v prípade

nepriaznivého rozhodnutia nemal z čoho splácať.“

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné,
a to z iného dôvodu ako sa domáha.

K výroku o vine

Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie, a to výsluchom obžalovaného O.
N., výsluchom poškodeného T. S., zástupcu poškodeného K. K., svedkov: S. S., K. N., nstržm. K. D.,
stržm. Bc. A. F. a znalca N.. K.. N. Q. CSc. a oboznámil listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového
materiálu, a rozhodol napadnutým rozsudkom, výrokom, ktorým ho uznal za vinného na podklade
podanej obžaloby. Rozhodnutie o vine, na podklade vykonaných dôkazov, odôvodnil veľmi podrobne a
zodpovedne sa s vykonanými dôkazmi vysporiadal a to jak s jednotlivými dôkazmi tak aj v ich súhrne

(str. 14-16 napadnutého rozsudku).

Krajský súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní
práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne aj

vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Tedaokresnýsúdnahlavnompojednávanívykonalvšetkydostupnédôkazyanazákladetýchtorozhodol
napadnutým rozsudkom. V odôvodnení, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel. Akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd
vyrovnal s obhajobou obžalovaného O. N. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Krajský súd sa
preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým, správne a zodpovedne odôvodneným rozsudkom
prvostupňovéhosúdu.Súdprvéhostupňapostupovalsprávneavsúladesozákonomvrovineprocesnej,

dôkazno-hodnotiacej.

Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené, v zmysle zásad uvedených v
§ 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Skutkovézisteniasúdomprvéhostupňasúsprávneazodpovedajúdokazovaniu,ktorébolovykonanéna
hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre
zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich
súhrne logicky a zároveň aj podrobne á presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel

stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
nemožno nič vytknúť.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 14-16 napadnutého rozsudku ohľadne obžalovaného) jasne vyplýva
spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej naďalej pokračuje aj v dôvodoch
odvolania.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastnéhodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na
hlavnom pojednávaní.

V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I.ÚS 8/96, III.ÚS 197/02, III.ÚS 284/08).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III.ÚS 877/2016 z
13.12.2016)

Tedaprávonaspravodlivýprocesneznamenáaniprávonato,abybolastranakonaniapredvšeobecným

súdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,predstavamiaprávnyminázormi.
Súdneporušížiadneprávastranyvkonaní,aksineosvojíňounavrhnutýspôsobhodnoteniavykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné a vecne správne, a preto na ne odvolací súd poukazuje. S

ohľadom na obsah odvolacích námietok, považuje odvolací súd za potrebné niektoré skutočnosti doplniť
a zvýrazniť.

Ak obžalovaný zdôrazňuje, že príčinou konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným bola skutočnosť,
že poškodený fajčil v priestoroch, kde je to zakázané (chodba a schodište bytového domu), k

tomuto odvolací súd zdôrazňuje, že toto tvrdenie tak celkom nemožno akceptovať, pretože čo sa
týka posudzovaného protiprávneho konania, na hlavnom pojednávaní sám obžalovaný ozrejmil, že
poškodený cigaretu, v okamihu keď došlo k incidentu, zapálenú nemal a teda zjavne nefajčil (čl. 300p.v.),
z ktorého dôvodu nemožno vyvodiť, že sa v daných priestoroch vôbec fajčiť chystal a teda obranný
argument obžalovaného je vážne narušený.

K obžalovaným namietanému konštatovaniu súdu, že obžalovaný poškodeného sotil, čo považuje
za nepreukázané žiadnym relevantným dôkazom, krajský súd tento názor nezdieľa, nakoľko sám
poškodený priebeh napadnutia viackrát a to zhodne popísal (vrátane konfrontácie vykonanej s
obžalovaným, pri ktorej zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne priebehu napadnutia), zhodne a uveriteľne

popísal priebeh napadnutia zo strany obžalovaného, kedy opakovane uvádzal, že obžalovaný ho chytil
zozadu, hlavu mu búchal do skla dverí a keď ho poškodený odtlačil, obžalovaný do neho sotil a chrbtom
narazildoskladveríatiežzotrvalnatvrdení,žeobžalovanýhosotildoluschodmi.Popáde,poschodisku,
ležiac na zemi, evidoval, že ho obžalovaný bil päsťami.

Ak obhajca zdôrazňuje závery znaleckého posudku, ktoré podľa neho svedčia proti poškodenému,
odvolací súd dodáva, že znalec vypracoval znalecký posudok a na hlavnom pojednávaní zotrval na jeho
záveroch s tým, že mechanizmus vzniku zranení poškodeného zodpovedá vyjadreniam poškodeného.
Zdôraznil, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z výpovedí obžalovaného (v postavení
podozrivého), poškodeného ako aj lekárskych správ. Na hlavnom pojednávaní doplnil, že po tom ako mu

bola prečítaná výpoveď obžalovaného z hlavného pojednávania, u poškodeného sa jednalo o tržné rany,
nie rezné, „s veľkou pravdepodobnosťou možné, že rany vznikli pádom na schodoch, keď sa kotúľal a
nemohli byť spôsobené päsťou“. Podľa znalca porezanie sklom od rozbitých dverí by ťažko spôsobilo
dve rany, jednu spredu a jednu zozadu. Čo sa týka vyjadrenia znalca na hlavnom pojednávaní, toto
odvolací súd vníma a považuje za značne zmätočné, keď v jednej a tej istej výpovedi zároveň uvádzal,

že jedna rana bola na čele a zároveň konštatoval, že „útok nebol vedený na hlavu“, ktoré tvrdenie je v
priamom rozpore s lekárskou správou (čl. 25) ako aj jeho písomne vypracovaným znaleckým posudkom.
Totiž v lekárskej správe z 22.03.2022 o 01:19 hod., tj. bezprostredne od skutku 21.03.2022 o 23:40
hod., je uvedené zranenie na hlave poškodeného, ktoré bolo chirurgicky ošetrené.

Je zrejmé, že znalec zmenil svoj postoj na hlavnom pojednávaní, čo vysvetlil tým, že mal na
hlavnom pojednávaní nové informácie, ktoré predtým nemal k dispozícii a samotné prečítanie výpovede
obžalovaného z hlavného pojednávania zmenilo jeho postoj k písomným záverom posudku, čo odvolacísúd vyhodnocuje ako minimálne zvláštne, nakoľko sa obžalovaný oproti svojej výpovedi ako podozrivý
a najmä poškodený neodchyľovali od svojich tvrdení z prípravného konania.

Ak obhajca preferuje výpoveď znalca z hlavného pojednávania ohľadne mechanizmu vzniku zranení
poškodeného a konštatuje, že v lekárskej správe nie je zmienka o zraneniach na hlave poškodeného, k
čomuodvolacísúdznovuzdôrazňuje,žetototvrdeniejevrozporesvyhotovenýmilekárskymisprávamiz
22.03.2020, pretože z lekárskej správy vyplynulo, že poškodený utrpel tržnú ranu hlavy a pravej lopatky,
oderky horných končatín, pomliaždenie pravého kolena, hrudníka a brucha, pričom tržná rana na čele

mala 3 cm a zasahovala do podložia a potom krajský súd nerozumie čo viedlo znalca na hlavnom
pojednávaní k záveru, že útok na poškodeného nebol vedený na hlavu. O možných motívoch nových
upravených záverov znalca na pojednávaní, sa môže odvolací súd len domnievať, o čom však v tomto
rozhodnutí nemieni špekulovať.

Odvolateľovi dáva do pozornosti, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov a

nemožno ho preferovať nad všetky ostatné zákonne získané dôkazy, pretože má rovnakú váhu ako
ostatné dôkazy, a už vôbec nie znaleckým posudkom (výlučne) získanými závermi nahrádzať ďalšie
dôkazy vo veci samej. V danej prejednávanej veci teda nie je jediným dôkazom a súd prvého stupňa
správne vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne a správne ustálil, že obžalovaný sa
dopustil protiprávneho konania ako je popísané v skutkovej vete obžaloby.

V kontexte s uvedeným možno dať do pozornosti (primerane) uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
548/2022-15, podľa ktorého výsledkami znaleckého dokazovania nemožno nahrádzať dôkazy vo veci
samej, resp. voľné hodnotenie dôkazov zo strany súdu.

Ak odvolateľ spochybňuje výpoveď manželky poškodeného, ktorá informácie o priebehu útoku mala len
z počutia, je potrebné doplniť, že okolnosti napadnutia mala od poškodeného bezprostredne po jeho
útoku zo strany obžalovaného, keď ho ošetrovala, keďže počas ošetrenia ju oboznámil s priebehom
fyzického napadnutia, keď uviedol, že bol napadnutý susedom z vyššieho poschodia, pričom ihneď volali
políciu a sanitku.

Významné dôkazy boli súdu prezentované aj v podobe výpovedí svedkov - príslušníkov polície, ktorí boli
na miesto vyslaní - nstržm. K. D. a stržm. Bc. A. F., ktorí po príchode na miesto zaznamenali zraneného
poškodeného, ktorý bol od krvi a okamžite im uvádzal, že bol napadnutý susedom na medziposchodí
a schodišti, pričom uvedené preverili a zistili, že po kontaktovaní sa s obžalovaným, tento mal na sebe

tričko, ktoré bolo od krvi a tiež na medziposchodí a schodišti videli stopy od krvi a poškodenie skla dverí.

Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov nemohol stotožniť s návrhom obžalovaného v podanom
odvolaní v tom, že je nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Uplatnenie tejto zásady je totiž
náležité len v prípadoch, ak súd, po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k

záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej
zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral.
Pokiaľ však súd dôjde k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej
vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady in
dubio pro reo. Odvolací súd je názoru, že skutkové okolnosti uvedené vo výrokovej časti napadnutého

rozsudku boli preukázané v rozsahu nevzbudzujúcom žiadne rozumné pochybnosti.

Odvolací súd nezdieľa závery súdu prvého stupňa aj o tom, že stíhaný prečin možno právne kvalifikovať
aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, teda že čin bol
spáchaný na chránenej osobe, ktorou je podľa § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona osoba vyššieho

veku v zmysle § 127 ods. 3 Trestného zákona.

Bez ohľadu na vedomosť obžalovaného v čase spáchania skutku, že poškodený je osobou staršou ako
60 rokov, teda osobou vyššieho veku v zmysle § 127 ods. 3 v spojení s § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného
zákona (poškodený T. S., nar. XX.XX.XXXX v čase spáchania skutku 21.03.2020 bol osobou vyššieho

veku - 63 rokov a 8 mesiacov), musí byť pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa
§ 14 ods. 1 Trestného zákona, tj. že čin bol spáchaný na chránenej osobe, kumulatívne splnená aj
podmienka ustanovená v § 139 ods. 2 Trestného zákona a to, že trestný čin musí byť bezpodmienečnespáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby. Musí ísť o bezprostrednú (priamu) súvislosť spáchania
trestnéhočinuobžalovanýmO.N.avekompoškodenéhoatátosúvislosťmusívyplývaťpriamozoznenia
skutkovej vety rozsudku. Táto subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby

sa vyžaduje pri kvalifikačnom použití všetkých prípadov upravených v § 139 ods. 1 Tr. zák. (primerane
stanovisko č. 117 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu s rozhodnutí súdov SR č. 8/2014).

Je nevyhnutné, aby bol vek poškodeného v určitej (konkrétnej) vecnej súvislosti so spáchaným trestným
činom (zároveň aj akýmsi „motivačným faktorom“), ktorý založil a podporil vôľovú zložku (rozhodnutie

páchateľa smerujúce k spáchaniu trestného činu) a táto musí byť v skutkovej vete aj náležite obsiahnutá
tak, aby bola náležitá aplikácia ustanovenia § 156 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, a to, že obžalovaný
úmyselne ublížil na zdraví a taký čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku.

Z formulácie skutkovej vety rozsudku však nijako nevyplýva, že by spáchanie tohto činu bolo z hľadiska
obžalovaného O. N. subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného T. S..

Reagujúc na vyššie uvedené krajský súd modifikoval výrok o vine a následne o treste napadnutého
a preskúmavaného rozsudku tak, že obžalovaného O. N. uznal za vinného, na skutkovom základe
opísanom v obžalobe, z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Pri preskúmavaní výroku o treste obžalovaného O. N. odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne
určil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona, ktorú akceptoval aj nadriadený
súd. Zákonodarca v osobitnej časti trestného zákona určil pri trestnom čine podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona rozpätie sadzby 6 mesiacov až dva roky, pri zohľadnení jednej poľahčujúcej okolnosti sa horná

hranica trestnej sadzby znižuje o jednu tretinu, tj. prichádza do úvahy uloženie trestu v rozpätí upravenej
trestnej sadzby (podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného do 05.08.2024) od 6 mesiacov až 18
mesiacov.

Teda pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,

zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy, Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol aj na práva a právom chránené
záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom
trestného činu a dospel k záveru, že trest vo výmere sedem mesiacov, ktorého výkon podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov je trestom, ktorý zodpovedá nielen zmyslu

trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v
ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovení § 34 ods.
4, ods. 5 písm. a/ Trestného zákona. Uložený trest je trestom primeraným, zákonným a predovšetkým
takým, ktorý dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti tým, že obžalovanému zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu.

Je na mieste pripomenúť, že predpokladom toho, aby určité konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, je na jednej strane úmyselné
konanie a hmotným predmetom útoku je telo človeka. Teda dokazovaním bolo preukázané, že
obžalovaný O. N., bez zjavnej príčiny a dôvodu fyzicky napadol iného - poškodeného T. S. a z jeho

konania bol zrejmý aj úmysel ublížiť mu na zdraví, keď ho hlavou sotil do sklenenej výplne dverí,
ktorá sa v dôsledku úderu rozbila a potom ako poškodený mal na čele evidentné zranenie, ktoré mu
krvácalo a ktoré bolo neskôr chirurgicky ošetrené, pokračoval v útoku na poškodeného a v dôsledku
ďalšieho narazenia do týchto dverí mu spôsobil tržnú ranu na chrbte a následne ho sotil na schodisku,
v dôsledku čoho padol dolu schodišťom a aj tu obžalovaný na neho útočil. Teda útok smeroval na hlavu

poškodeného udierajúc ho do sklenenej výplne dverí intenzitou, v dôsledku ktorej došlo k prasknutiu a
rozbitiu sklenej výplne (k tomuto primerane R 22/1968, R 5/1995 - III.)

Podľa ustálenej súdnej praxe, možno posúdenie, či obžalovaný konal v úmysle spôsobiť ublíženie na
zdraví, usudzovať aj z toho akú intenzitu malo jeho konanie a najmä proti ktorej časti tela poškodeného

smerovalo (napr. NS ČR Rč/15/2002 - T 371).

Ak sa obhajca domáha uplatnenia princípu ultima ratio s tým, že vo veci nejde o prečin, nakoľko
jeho závažnosť je nepatrná a súd prvého stupňa sa týmto vôbec nezaoberal, odvolací súd k danémuuvádza: Princíp ultima ratio úzko súvisí so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna
teória i prax uznáva, že zo zásady subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie
predstavuje krajný prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu

vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych
znakov,ktorévsúhrnevytvárajúskutkovúpodstatutrestnéhočinu.Akosaskutokprejavujevovonkajšom
svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov
charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné právo je
prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj

súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa; tejto
zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších
porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne
prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo
zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného
prostriedku ultima ratio - musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s

posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége či zásada in dubio
pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola autoratívne konštatovaná len v prípade
takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že
ide o konanie trestné, a to vzhľadom na obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to
potrebné vzhľadom na ustálenú a všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver

korešponduje aj s judikatúrou ESĽP (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17
862/91). Odvolací súd akceptuje, že princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje
najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch aj súd musí
vykladať znaky skutkových podstát trestných činov s vedomím, že uvedený princíp je neoddeliteľnou
súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku

trestného činu a je potrebné tiež náležite zvážiť, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na
namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva
skutočne došlo. Vo veci konajúci senát dodáva, že aj aplikácia ultima a zásada subsidiarity trestnej
represie má svoje „mantinely“ a nie je ich možné zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy
zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne vybočujú z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov,

presahujúichrámecanapĺňajúužznakykonkrétnejskutkovejpodstatytrestnéhočinu.Aplikáciaprincípu
ultima ratio je teda predovšetkým viazaná na konkrétny prípad a vyžaduje starostlivé posúdenie, či je
možné považovať súkromnoprávnu ochranu poškodeného pred použitím prostriedkov verejného práva
a či je to predovšetkým poškodený, kto je vyňatý z okruhu subjektov chránených trestným zákonom.
Samotný účel Trestného zákona, hoci nie je expressis verbis uvedený v žiadnom konkrétnom ustanovení

Trestného zákona, možno dôvodiť podľa obsahu jednotlivých častí, predovšetkým časti všeobecnej a
vychádzajúc z uvedeného, účelom Trestného zákona je chrániť spoločnosť a jednotlivca pred škodlivými
konaniami, spravodlivo potrestať páchateľov a umožniť im opätovné zaradenie sa do spoločnosti,
poskytnúť zadosťučinenie osobám, ktoré boli trestným činom poškodené, a to na základe ustanovení
uvedených v Trestnom zákone a postupmi podľa Trestného poriadku.

Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých znakoch
naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať na svoju úlohu pri ochrane
oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu žalôb v civilnom konaní, ktorými možno
zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo.

Akcentácia princípu ultima ratio nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného
princípu - účelu trestného konania. Je potrebné vziať do úvahy, že celé trestné konanie nie je možné
poňať ako saturáciu prípadne vzniknutej škody poškodenému, ale má rozhodne rozmer morálny, etický a
hodnotový. Zmyslom trestného konania je okrem iného snaha orgánov činných v trestnom konaní zistiť,
či bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal a akým spôsobom.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa a dodáva, že odkaz na princíp subsidiarity
trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio považuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom
prípade obžalovaného O. N. za úplne nevhodný, a to jednak s ohľadom na vyššie naznačený účel
trestného konania, samotné okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a

jeho následok, zavinenie a pohnútku, pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáha
obžalovaný, by znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva a preto plne dôvodne
boli použité prostriedky trestnoprávnej represie.Čo sa týka výroku o náhrade škody, tento odvolací súd v podstate prevzal z napadnutého rozsudku
nezistiac dôvod na jeho modifikovanie.

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozhodol tak ako je citované vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.