Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720200137
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5720200137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu D. A., narodeného
XX. T. XXXX, bytom L. XX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou AK JUDr. Repáň a partneri,
s. r. o., Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711 776, proti žalovaným 1/ D.. F. F., narodenému XX.
T. XXXX, L. XXX, 2/ D.. Q. F., narodenej XX. Q. XXXX, L. XXX, obaja zastúpení advokátkou JUDr.
Sabinou Hodoňovou, PhD., Žilina, Mariánske námestie 31, o uloženie povinnosti odstrániť drenážnu
rúru, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 6C/3/2020, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. januára 2023 sp. zn. 7Co/119/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 388 zákona č. 160/2015
Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)zmenilzamietajúcirozsudokOkresnéhosúduMartin
(ďalej len „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) z 15. marca 2022 č. k. 6C/3/2020-317 tak,
že „...žalovaní 1/, 2/ (ďalej aj „žalovaní“) sú povinní na parcele nachádzajúcej sa v katastrálnom území
L., ktorá je na Okresnom úrade Martin, odbore katastrálnom zapísaná na LV č. XX a ktorá je označená

ako parcela registra „C“, CKN parcela č. XXX/XX - orná pôda o výmere 2 550 m2 odstrániť osadenú
drenážnu rúru v rozsahu lokalizovanom vo vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX, vyhotovenom D.. P. E.,
Š. C. XXXX/XX, Q. zo dňa 10. mája 2021, ktorý bol autorizačne overený D.. P. E. dňa 10. mája 2021,
v miestach tohto vytyčovacieho plánu označených od bodu 105 cez bod 106 do bodu 107, všetko vo
vzdialenosti 14 cm od vonkajšej hrany betónového plotu žalovaných po celej takto vytýčenej ploche a
následne po odstránení tejto rúry uviesť pozemok do pôvodného stavu, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vytyčovací náčrt D.. P. E. a vytýčenie hraníc medzi pozemkami CKN parc. č. XXX/XXX, XXX/

XX T. XXX/XX Č.. XX/XXXX, vyhotovený 10. mája 2021 D.. P. E., autorizačne overený 10. mája 2021 D..
P. E., je súčasťou rozsudku (výrok I.); žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (výrok II.)“.

1.1 V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na podklade výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že drenážna rúra odstránenia ktorej sa žalobca domáhal je osadená vo
vzdialenosti 0,10 m od definovanej hranice medzi pozemkami zohľadňujúc právnymi predpismi dovolenú

odchýlku v triede presnosti T=3. Konštatoval, že oplotenie vrátane drenážnej rúry nezasahuje do
vlastníctva žalobcu ani len čiastočne. Medzi stranami nebolo sporné, že drenážna rúra bola osadená
zároveň s výstavbou oplotenia betónového múrika, čo bolo potvrdené aj žalobcom, ktorý bol prítomný
pri výstavbe plota a osadenia drenážnej rúry. Prvoinštančný súd zároveň uzavrel, že drenážnu rúru jenutné považovať za súčasť oplotenia, tvorí s oplotením vec jedinú, je s ním podrobená jednotnému
právnemu režimu, to znamená, že nie je možné samostatne určovať, že oplotenie je na pozemku vo
vlastníctve žalovaných, avšak drenážna rúra je už na pozemku vo vlastníctve žalobcu. Oplotenie vrátane

drenážnej rúry je vybudované v rámci dovolenej odchýlky 0,24 m v triede presnosti T=3. Po právnej
stránke poukázal na ustanovenia § 120 ods. 1, § 123, § 124 a § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). O nároku na
náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a úspech
žalovaných v spore.

2. Odvolací súd v odôvodnení zmeňujúceho rozsudku uviedol, že po preskúmaní veci a zopakovaní
dokazovania oboznámením listinných dôkazov dospel k záveru, že prvoinštančný súd síce vykonal
vo veci dostatočné dokazovanie, avšak nedospel k správnym skutkovým zisteniam a následne vec
nesprávne právne posúdil.

2.1. Na základe výsledkov zopakovaného dokazovania odvolací súd zistil, že za hranicu susedných
pozemkov oddeľujúcu pozemok žalobcu od pozemkov žalovaných 1/, 2/ je potrebné v zmysle protokolu
o vytýčení hranice pozemkov a Vytyčovacieho náčrtu č. XX/XXXX vyhotoveného D.. P. E. dňa 10.
mája 2021 považovať existujúci plot medzi oboma susediacimi pozemkami. V konaní bolo nesporne
preukázané, že drenážna rúra bola žalovanými umiestnená na pozemku žalobcu, parcele CKN č. XXX/

XX, ako bola lokalizovaná vo Vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX vyhotovenom D.. P. E.. Zo záverov
znaleckého posudku č. 15/2021 zo dňa 9. novembra 2021 v spojení s dodatkom zo dňa 12. novembra
2021 vypracovaného D.. T. Š. vyplynulo, že drenážna rúra je v celom rozsahu umiestnená na parcele
CKN č. XXX/XX vo vzdialenosti 0,12 a 0,10 metrov od vlastníckej hranice. V kontexte uvedeného
a s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o

zápisoch vlastníckych a iných práv,v znení zmien a doplnkov (ďalej aj „katastrálny zákon“) odvolací
súd považoval za zmätočné akékoľvek úvahy vyslovené v znaleckom posudku č. 9/2021 z 8. augusta
2021 znalcom D.. F. Q. o tom, že pokiaľ sú lomové body definované v triede presnosti T=3 v zmysle
Vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009 Z. z. ktorou sa
vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „vyhláška č. 461/2009 Z. z.“) všetky prvky oplotenia a jeho súčasti vybudované do vzdialenosti
0,24 metra od jestvujúceho oplotenia smerom k pozemku parc. č. XXX/. nezasahujú do tejto parcely
a že do vzdialenosti 24 cm od vonkajšej hrany oplotenia sa môžu prvky považovať za vybudované
na pozemkoch žalovaných CKN č. XXX/XX a XXX/XXX. V predmetnej právnej veci hranica medzi

pozemkami bola vytýčená D.. P. E. a zaznamenaná do protokolu o vytýčení hranice pozemku a
Vytyčovacieho náčrtu č. XX/XX. V intenciách tohto vytýčenia vlastnícku hranicu medzi pozemkami
žalobcu a žalovaných tvorí vybudované oplotenie. Ak bolo v konaní preukázané, že drenážna rúra bola
žalovanými umiestnená za jestvujúce oplotenie - vlastnícku hranicu oddeľujúcu pozemky žalovaných od
pozemku žalobcu možno ustáliť, že bola umiestnená na pozemku žalobcu a žalovaní tak neoprávnene

zasiahli do jeho vlastníctva. Odvolací súd vychádzal z toho, že pokiaľ bola medzi pozemkami žalovaných
a žalobcu oboma stranami uznaná vlastnícka hranica, oddeľujúca susedné pozemky, všetko, čo je
vybudované, resp. umiestnené za touto vlastníckou hranicou, je umiestnené na cudzom pozemku. Na
rozdiel od prvoinštančného súdu odvolací súd drenážnu rúru nepovažoval za súčasť vybudovaného
oplotenia. Drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu

funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia. Jej odstránením nedôjde k znefunkčneniu oplotenia ani
jeho znehodnoteniu. Na podklade vyššie uvedených skutočností odvolací súd žalobe žalobcu vyhovel.
Po právnej stránke poukázal na ustanovenia § 120 ods. 1, § 123, § 124 a § 126 ods. 1 a § 128 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) podali dovolanie,
prípustnosť ktorého odôvodňovali z dôvodov podľa § 420 písm. f) a 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, t. j.
z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a inej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
vyriešená nebola.3.1. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP žalovaní namietali prekvapivosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, čím im bolo odňaté právo konať pred súdom. V podrobnostiach uviedli,
že odvolací súd po svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí

zmenilsvojskoršínázor.Pokiaľalechcelaplikovaťnavecustanovenia,ktorépridoterajšomrozhodovaní
neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 128 Občianskeho zákonníka), mal žalobcu
vyzvať v zmysle § 382 CSP, aby sa k možnému použitiu týchto nových ustanovení vyjadril. Prekvapivým
je aj záver odvolacieho súdu v bode 24 napadnutého rozhodnutia o tom, že drenážnu rúru možno
funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov

oplotenia a jej odstránením nedôjde k znefunkčneniu oplotenia ani jeho znehodnoteniu, pokiaľ ani jedna
zo strán sporu takéto tvrdenia neprodukovala. Vytváraním vlastných skutkových záverov nemajúcimi
podklad ani v tvrdeniach strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní v prospech žalobcu, odvolací súd
znemožnil žalovaným, aby uplatňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
právanaspravodlivýproces.Žalovanínamietaliajnevykonateľnosťnapadnutéhorozsudku,keďževýrok
rozhodnutia odkazuje na vytyčovací plán. Prílohou rozsudku je však vytyčovací náčrt a ten drenážnu

rúru žiadnym spôsobom nelokalizuje. Vytyčovací náčrt č. 68/2021 bol vyhotovený za účelom vytýčenia
hraníc medzi pozemkami CKN p. č. XXX/XXX, XXX/XX a XXX/XX nachádzajúcimi sa v katastrálnom
území L. a nie za účelom lokalizácie drenážnej rúry.

3.2. Ako ďalšie dovolacie dôvody žalovaní uviedli ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods. 1

písm. b) CSP. Namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu videli s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/297/2021 v tom,
že súdy nižších inštancií na prejednávanú vec neaplikovali ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka.
Dovolatelia bližšie uviedli, že odvolací súd v napadnutom rozsudku pri určovaní povinnosti žalovaných
odstrániť drenážnu rúru z pozemku žalobcu, ktorá je navyše umiestnená pod betónovým plotom, ktorý

postaviližalovanínavlastnénáklady,vychádzalzustanovení§123-128ods.2Občianskehozákonníka.
V danom prípade bolo potrebné ale aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka a nie § 126 Občianskeho
zákonníka. Plot je v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavbou a žalobca sa mohol a mal proti
žalovaným ako domáhať ochrany na súde podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na
stavby ako nehnuteľnosti a nie režimu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na

vypratanie ostatných nehnuteľných vecí. Na podporu správnosti prezentovaných argumentov žalovaní
poukázali na rozhodnutie Nejvyššího soudu České republiky zo 4. novembra 2003 sp. zn. 22 Cdo
1308/2003 a stanoviská odbornej literatúry (komentára Eurokódex). V súvislosti s dovolacím dôvodom
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaní formulovali viacero právnych otázok, od vyriešenia ktorých
podľa ich presvedčenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a síce 1/„či je zásahom do susediaceho

pozemku vybudovanie drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5 m v rámci polohovej odchýlky platnej pre
triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z.“; 2/ „či možno preukázať existenciu objektu pod
povrchom pozemku vytyčovacím náčrtom a či môže byť preukázaná lokalizácia takéhoto objektu, ak
bolo jeho umiestnenie skúmané len v troch od seba vzdialených bodoch“; 3/ „či je
vybudovanie oplotenia ustálením a uznaním vlastníckej hranice pozemku a s tým súvisiaca otázka, či

môže byť posunutie oplotenia smerom dovnútra jedného pozemku nadobúdacím titulom vlastníckeho
práva vlastníka susediaceho pozemku k časti pozemku, nachádzajúcej sa za oplotením“. Odvolací súd
nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že umiestnenie drenážnej rúry v rámci dovolenej
odchýlky je z dôvodu, že sa nachádza za oplotením žalovaných, zásahom do vlastníckeho práva
žalobcu. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec, že drenážna rúra umiestnená v rámci polohovej

odchýlky podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. nezasahuje do vlastníckeho práva susediaceho pozemku
žalobcu. Z uvedených dôvodov žalovaní Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadali, aby napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.3 Dovolatelia súčasne s dovolaním podali aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

podľa § 444 ods. 1 CSP s odôvodnením, že vykonateľnosťou dovolaním napadnutého rozsudku môže
dôjsť k ujme na ich právach.

4. Žalobca v podanom vyjadrení k dovolaniu žalovaných uviedol, že žalovanými obsahovo koncipované
dovolanie je neprípustné jednak pre nenaplnenie dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. f) a § 421

ods. 1 písm. a) a b) CSP a tiež pre nesprávne právne posúdenie veci z ich strany. Odvolací súd
sa správne vysporiadal s otázkou aplikácie § 126 Občianskeho zákonníka, keď predtým tiež správne
konštatoval, že drenážnu rúru nemožno považovať za stavbu. Drenážna rúra ako meliorizačné potrubie
je vecou, ktorá slúži iba podporne k hlavnej veci - stavbe plotu. Dovolateľmi uvádzané rozhodnutia, a toNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/297/2021 a Nejvyššího soudu
České republiky zo 4. novembra. 2003 sp. zn. 22 Cdo 1308/2003 sa na prejednávanú vec nedajú
aplikovať, pretože sa týkajú plota, kedy bol definovaný ako stavba resp. „kanalizačnej a vodovodnej

prípojky". V konaní a rozhodovaní napádanom dovolaním však predmet sporu nie je stavbou, nemôže
byť ani ako stavba posudzovaný a teda nie je dôvodné poukazovať na ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka ale je správne aplikované ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka. Ak dovolatelia tvrdili,
že sa žalobca ako „ vlastník susediaceho pozemku .... nedomáhal zastavenia stavebných prác " takéto
tvrdenia sú v hrubom rozpore s doteraz uvedenými skutočnosťami podporenými vykonanými dôkazmi

v priebehu sporu. Rovnako sa snažil vec vyriešiť mimosúdne, a to či už vlastnou konfrontáciou so
žalovanými, prostredníctvom obce ako aj prostredníctvom právneho zástupcu. V konaní bolo nesporne
preukázané, že drenážna rúra bola umiestnená za vlastnícku hranicu oddeľujúcu pozemky žalovaných
od pozemku žalobcu a žalovaní tak neoprávnene zasiahli do jeho vlastníctva. Trasovanie a umiestnenie
drenážnej rúry bolo identifikované bodmi od 105 cez bod 106 do bodu 107 vo Vytyčovacom náčrte č.
XX/XXXX, vyhotovenom D. E..

4.1. K dovolaciemu dôvodu žalovaných podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kedy otázkou, ktorá v
praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená t. j. „či je zásahom do susediaceho pozemku vybudovanie
drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5m v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3
podľa vyhlášky č. 461/2009 Z.z.“ žalobca uviedol, že v priebehu celého konania bolo vyčerpávajúcim

spôsobom preukázané, že lomové body sú síce definované v triede presnosti T=3 v
zmysle vyhlášky č. 461/2009 Z. z., no vlastnícku hranicu v tomto prípade tvorí oplotenie. Je teda
neprípustné tvrdenie, že pokiaľ žalovaní umiestnili drenážnu rúru v dovolenej odchýlke 24 cm, je možné
ju považovať za vybudovanú na pozemku žalovaných. Súd oboznamoval 3 znalecké posudky, čím je
myslené vytyčovací náčrt D.. E., znalecký posudok D.. Q. a znalecký posudok D.. Š., pričom všetci

znalci, resp. aj geodet sa zhodli na tom, že hranica, ktorá je osadená geometrickým plánom, je hranicou
právnou, ktorú skúmali čo do povolenej odchýlky. Ak všetci hranicu takýmto spôsobom ustálili považuje
sa za správnu. Ustálením vlastníckej hranice zaniká prípustná odchýlka T=3, ak ju ustálili, že je do 24 cm
dĺžky.Toznamená,akajsúdprvejinštancienáslednepripustilnázorD..Q.otom,ževšetko,čojeodtejto
hranice stanovenej a meranej kontrolnými bodmi, je na pozemku žalovaných, tak absolútne nesprávne

nepochopil výklad aplikácie vyhlášky č. 461/2009 Z. z., ktorá jednoznačne hovorí „ak sa kontrolný bod
nachádza v povolenej odchýlke, je správny". To znamená, nikdy nemôže prísť k úvahu to, že to, čo je
za touto skúmanou hranicou, by patrilo niekomu inému. Uvedené teda odôvodňuje absolútne správne
tvrdenie D.. Š., že „nie je prípustné uvažovať o tom, že za takto kontrolovanou hranicou by bol pozemok
niekoho iného". To znamená, že zistením odchýlky pri konkrétnom kontrolnom bode, čo všetci znalci

a geodet v konaní zistili, že je v povolenej odchýlke, zaniká povolená odchýlka, spúšťa to automaticky
záver, že hranica je správne určená a nikdy nemôže dôjsť k tomu, že by čokoľvek za takto stanovenou
hranicou patrilo niekomu inému a že by čokoľvek vybudované na tomto pozemku takto v tomto intervale
povolenej odchýlky patrilo niekomu inému ako vlastníkovi danej parcely o povolenej odchýlke. Žalobca
žiadal dovolanie ako aj návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku ako neopodstatnené v zmysle § 448

CSP zamietnuť.

5. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odklad
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 CSP v súlade s
ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné

predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je síce procesne prípustné,
ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že akzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

13. Žalovaní v prvom rade vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, pričom namietali prekvapivosť rozhodnutia. Túto videli v tom, že 1/ odvolací súd oproti svojmu

predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu zmenil svoj skôr vyslovený názor. Za ďalšie v tom, že 2/
pokiaľ chcel aplikovať na vec ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods.
2 katastrálneho zákona a súčasne § 128 Občianskeho zákonníka), mal žalovaných vyzvať v zmysle §
382 CSP, aby sa k možnému použitiu týchto nových ustanovení vyjadril. Za prekvapivý dovolatelia
označili aj záver odvolacieho súdu v bode 24 napadnutého rozhodnutia, že 3/ drenážnu rúru možno

funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov
oploteniaa jej odstránením nedôjde k znefunkčneniu oplotenia ani jeho znehodnoteniu, pokiaľ ani jedna
zo strán sporu takéto tvrdenia neprodukovala. Vytváraním vlastných skutkových záverov nemajúcim
podklad ani v tvrdeniach strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní v prospech žalobcu, odvolací súd
znemožnil žalovaným, aby uplatňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Napokon žalovaní namietali aj nevykonateľnosť napadnutého rozsudku,
keďže výrok rozhodnutia odkazuje na vytyčovací plán. Prílohou rozsudku je však vytyčovací náčrt a ten
drenážnu rúru žiadnym spôsobom nelokalizuje.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a) zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.15. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo
na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť

súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo
201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na
faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný

priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva.

17. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8
Cdo 73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý
proces.

18. Z dovolacej argumentácie žalovaných vo väzbe na ustanovenie § 420 písm. f) CSP vyplýva,
že namietajú predovšetkým „prekvapivosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu.Táto skutočnosť sa vo
všeobecnosti považuje v judikatúre najvyššieho súdu za vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia žalovaní videli konkrétne v tom, že odvolací súd 1/ zmenil svoj
skorší názor vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, 2/ v aplikácii ustanovení, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 128 Občianskeho
zákonníka) a napokon za prekvapivý dovolatelia označili aj záver odvolacieho súdu v bode 24 jeho
rozhodnutia a síce, že 3/ drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde
k ohrozeniu funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia.

19. Ako prvý dôvod prekvapivosti napadnutého rozhodnutia dovolatelia uviedli „zmenu skôr
formulovaného názoru“ vysloveného odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. V
tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že v poradí prvý rozsudok súdu prvej
inštancie z 15. júla 2020 č. k. 6C/3/2020-122 odvolací súd uznesením z 10. februára 2021 sp. zn.
7Co/120/2020 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, pričom vo svojom rozhodnutí neformuloval žiadne

konkrétne právne závery. Napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu odvolací súd zrušil v podstate
preto, lebo v danom štádiu konania nemal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno. Vo veci vystala
potreba vykonania ďalších dôkazov, čo odvolací súd formuloval nasledovne„...v ďalšom konaní bude
preto potrebné, aby žalobca nielen splnil povinnosť tvrdenia, ale i svoju povinnosť dôkaznú a preukázal
nímtvrdenéskutočnostiotom,žedrenážnarúrazostranyžalovanýchjeumiestnenánajehopozemku a

samozrejme z hľadiska vykonateľnosti rozsudku bude musieť predložiť dôkazy o tom, že je lokalizovaná
v miestach tvrdených žalobcom v podanej žalobe. Odvolací súd z hľadiska dikcie ustanovenia § 391
ods. 3 CSP dal na „...zváženie potrebu vykonania ohliadky na mieste samom za účelom ozrejmeniasi lokalizácie drenážnej rúry, keďže práve táto okolnosť bola významná aj z hľadiska vykonateľnosti
prípadného vyhovujúceho rozsudku súdu...“.

19.1. Odhliadnuc od toho, že podľa dovolacieho súdu sa odvolací súd v žiadnom prípade neodchýlil
pri svojom novom (dovolaním napadnutom rozhodnutí) od ním vyslovených predchádzajúcich záverov
je potrebné uviesť, že podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Z takto citovaného ustanovenia vyplýva viazanosť vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu pre

prvoinštančný súd, ale nie pre samotný odvolací súd, ktorý zrušujúce rozhodnutie vydal.

20. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenia, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní neboli použité (§ 3 ods. 2 katastrálneho zákona a súčasne § 126 Občianskeho
zákonníka) dovolací súd uvádza, že podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili. Citované ustanovenie je odrazom princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
ktorý tvorí súčasť princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Jeho účelom je zabrániť
vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. „prekvapeniu“ účastníkov konania v
prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené

vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutievecirozhodujúce(I.ÚS736/2016).Predvídateľnosť
súdnych rozhodnutí sa prejavuje v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní
ešte pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte nevysloveným
právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a

vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko.

20.1. Aplikácia ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom však prichádza do úvahy výlučne za splnenia
dvoch kumulatívnych podmienok, a to 1/ ak žalobou uplatnený procesný nárok treba posúdiť podľa
celkom iného („nového“) právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho

istého právneho predpisu, ale iného jeho ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku), a
2/ ak toto iné zákonné ustanovenie je rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, t. j. že má byť právnym
základom, pod ktorý treba subsumovať skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) alebo
po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384 CSP). Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie
uvedených podmienok, odvolací súd nemá povinnosť postupovať v zmysle § 382 CSP, z čoho potom

vyplýva, že jeho rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé a takýto jeho postup nemôže viesť k
vade zmätočnosti a založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)/ CSP (porov. 3 Obdo 1/2019).

20.2. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v danom prípade odvolací súd nebol povinný
postupovať podľa § 382 CSP a vyzývať strany na vyjadrenie k možnému použitiu iného ustanovenia

právneho predpisu, tak ako v dovolaní namietali žalovaní, pretože odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval
dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobe
žalobcu vyhovel. Odvolací súd žalobou uplatnený nárok právne neposúdil podľa takého ustanovenia
právneho predpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité. Súdy oboch nižších

inštancií na prejednávanú vec aplikovali rovnaké ustanovenia § 126 Občianskeho zákonníka upravujúce
ochranuvlastníckehopráva.Porovnanímobochrozhodnutísúdovnižšíchinštanciíjezrejmé,žeodvolací
súd v danom prípade nepoužil žiadne „nové“ ustanovenie právneho predpisu, ktoré by doteraz nebolo
v konaní použité, resp. ku ktorému by strany nemali možnosť v doterajšom priebehu konania zaujať
svoje stanovisko. Pravdou je, že odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia citoval aj ustanovenia § 128 ods.

1, 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých „vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v
naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho
vec,akúčelnemožnodosiahnuťinak....voverejnomzáujmemožnovecvyvlastniťalebovlastníckeprávo
obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona len na tento účel a za náhradu,
avšak tieto ustanovenia celkom určite na prejednávanú vec neaplikoval, boli uvedené zjavne zbytočne.

Podľa dovolacieho súd nejde o prípad procesnej nesprávnosti takej intenzity, ktorý by odôvodňovala
záver o porušení práva na spravodlivý súdny proces (obdobne bod 23.).21. Za prekvapivý dovolatelia označili aj záver odvolacieho súdu v bode 24. jeho rozhodnutia a síce,
„....že drenážnu rúru možno funkčne aj technicky oddeliť a jej odstránením nedôjde k ohrozeniu
funkčnosti ani trvácnosti základov oplotenia...“ V uvedenom smere ale podľa dovolacieho súdu žalovaní

nesúhlasili so skutkovými zisteniami odvolacieho súdu vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov. To isté
platí aj vo vzťahu k ďalšej námietke, ktorou žalovaní odôvodňovali vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
f) CSP, a síce, že „...vytváraním vlastných skutkových záverov nemajúcim podklad ani v tvrdeniach
strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní v prospech žalobcu, odvolací súd znemožnil žalovaným,
aby uplatňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces...“. Judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/ 2000) ako aj viaceré
jeho rozhodnutia z čias účinnosti skoršej procesnej úpravy (napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo
244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť
skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná
(bez ďalšieho) za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania a nakoľko zmeny v právnej úprave
dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu

spomínaných judikátov a rozhodnutí nedotkli, treba ich považovať za naďalej aktuálne. Dovolací súd
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje oprávnením
dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie na odvolacom
súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť dovolania;
skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť

(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442). Na hodnotenie skutkových okolností
a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie
dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd,
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole

postupu súdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací
súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v
dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím

by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci
nezistil.

22. Na základe uvedeného (pod bodmi 18. až 21.) dovolací súd považoval dovolacie námietky
žalovaných o prekvapivosti rozhodnutia za nedôvodné.

23. Napokon žalovaní v súvislosti s vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietali aj
nevykonateľnosť napadnutého rozsudku, čo odôvodnili tým, že jeho výrok odkazuje na „vytyčovací
plán“, prílohou rozsudku je však „vytyčovací náčrt“ a ten drenážnu rúru žiadnym spôsobom nelokalizuje.
V súvislosti s touto námietkou dovolací súd uvádza, že z formulácie žalovanými spochybňovaného

výrokuodvolaciehosúdu „..žalovaní1/,2/ súpovinnínaparcelenachádzajúcejsavkatastrálnomúzemí
L., .... odstrániť osadenú drenážnu rúru v rozsahu lokalizovanom vo vytyčovacom náčrte č. XX/XXXX,
vyhotovenom D.. P. E., V. XXXX/XX, Q. zo dňa 10. mája 2021, .... v miestach tohto vytyčovacieho plánu
označených od bodu 105 cez bod 106 do bodu 107...“ naozaj vyplýva, že v jeho texte je uvedené aj
slovné spojenie „vytyčovací plán“ a prílohou rozsudku je „vytyčovací náčrt“, avšak uvedenú skutočnosť

resp. prípadnú nesprávnosť je možné odstrániť vydaním opravného uznesenia. V žiadnom prípade sa
nejedná o prípad procesnej nesprávnosti takej intenzity, ktorý by odôvodňovala záver o porušení práva
na spravodlivý súdny proces.

24. Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý

by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže
v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní
nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd

je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.25. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukázaním na konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej
aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu zmätočnosti.

26. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení

§ 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

27. Následne dovolací súd pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP, keďže žalovaní 1/ a 2/ ďalej vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania tiež z tohto zákonného

ustanovenia t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z obsahu dovolania je zrejmé,
že žalovaní považuje ako nesprávne právne posúdenú otázku „charakteru žalobného návrhu“. Vyslovili
presvedčenie, že oplotenie je v zmysle zákona stavbou, pričom žalobca sa mal proti žalovaným domáhať
ochrany na súde podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti a

nie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
riadne nevenoval, a preto je posúdenie žalobného návrhu z jeho strany právne nesprávne.

28. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v

dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len
otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

29. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky,odvolacísúdsavšaksvojímrozhodnutímodklonil od„ustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho

súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí

nespochybnili.

30. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že
správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu
prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);

skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.

31. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená
jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť)

dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli;
v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie
vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade

by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku
(napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/2017, 3 Cdo 94/2018, 4 Cdo 95/2017). Treba
zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosťukladá dovolateľovi. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods.
1 písm. a) CSP; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému

odklonu skutočne došlo.

32.Vdanomprípadedovolateľkavymedzilaprávnuotázku(viďbod27.),pririešeníktorejsamalodvolací
súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 sp. zn. 7 Cdo 297/2021. Po konštatovaní

prípustnosti dovolania dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu
dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho
posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.

33. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/297/2021 najvyšší súd uviedol, že „za neoprávnenú stavbu v zmysle
§ 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom

pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku; pre
posúdenie, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie a ani
vedomie (súhlas) orgánu obce o stavbe. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok,
ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne
obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. 6MCdo/44/2012)“. V predmetnej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala ochrany podľa §
126 Občianskeho zákonníka, pričom súd prvej inštancie žalobe vyhovel a uložil dovolateľke/žalovanej
povinnosť posunúť oplotenie svojho pozemku. Dovolací súd konštatoval, že „vzťah § 135c Občianskeho
zákonníka k § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vzťahom špeciálneho ustanovenia k všeobecnému
ustanoveniu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“. Bolo teda potrebné aplikovať § 135c Občianskeho

zákonníka a nie § 126 Občianskeho zákonníka, keďže plot dovolateľky/žalovanej bol v zmysle § 119
ods. 2 Občianskeho zákonníka stavbou, pričom nemožno opomenúť, že jeho výstavbe predchádzalo
ohlásenie Stavebnému úradu v zmysle Stavebného zákona. Oplotenie preto podliehalo právnemu
režimu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti a nie režimu
podľa§126ods.1Občianskehozákonníka,ktorýsaaplikujenavypratanieostatnýchnehnuteľnýchvecí.

34. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd právnymi závermi, na ktorých založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním žalovaných, neodklonil v nastolenej otázke (viď bod 27.) od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu, a to s ohľadom
na odlišné skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery. Vo veci sp. zn. 7Cdo/297/2021

išlo o vyriešenie otázky vlastníctva určitej plochy, ktorej vlastníctvo bolo sporné medzi vlastníkmi
dvoch susediacich pozemkov. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaná posunula hranicu na jej úkor - stavbou
oplotenia, pričom podanou žalobou sa domáhala ochrany podľa § 126 Občianskeho zákonníka, pričom
súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli a uložil dovolateľke/žalovanej povinnosť posunúť oplotenie
svojho pozemku, vychádzajúc predovšetkým z dvoch znaleckých posudkov. Najvyšší súd konštatoval

nesprávnosť právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku, keďže vo veci bolo potrebné aplikovať
§ 135c Občianskeho zákonníka a nie § 126 Občianskeho zákonníka.

34.1 V aktuálne preskúmavanej veci nešlo o vlastnícky spor, ale o to či drenážna rúra, ktorá bola
osadená žalovanými zároveň s výstavbou oplotenia betónového múrika sa nachádza na pozemku

žalobcu. Odvolací súd pri formulovaní svojich právnych záverov vychádzal zo skutkových zistení, že (v
intenciách vypracovaného vytýčenia) vlastnícku hranicu medzi pozemkami žalobcu a žalovaných tvorí
vybudované oplotenie. Dospel k záveru, s ktorým sa aj dovolací súd (viď ďalej bod 40.) stotožňuje,
že ustálením vlastníckej hranice zanikla prípustná odchýlka v danom prípade T=3, t. j. do 24 cm dĺžky
a žalovanými osadená drenážna rúra aj keď je umiestnená v „ploche odchýlky“ je preto na pozemku

žalobcu neoprávnene.

35. S poukazom na uvedené pod bodmi 26. až 34. dovolací súd nepovažoval ani uplatnený dovolací
dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP za dôvodný, keďže napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v dovolateľmi namietanej otázke.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP36. Ako posledný dovolací dôvod žalovaní uviedli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc za to,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia troch právnych otázok, ktoré v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Otázky žalovaní formulovali nasledovne: 1/ „či je zásahom

do susediaceho pozemku vybudovanie drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5 m v rámci polohovej
odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z.“; 2/ „či možno preukázať
existenciu objektu pod povrchom pozemku vytyčovacím náčrtom a či môže byť preukázaná lokalizácia
takéhoto objektu, ak bolo jeho umiestnenie skúmané len v troch od seba vzdialených bodoch“; 3/ „či
je vybudovanie oplotenia ustálením a uznaním vlastníckej hranice pozemku a s tým súvisiaca otázka, či

môže byť posunutie oplotenia smerom dovnútra jedného pozemku nadobúdacím titulom vlastníckeho
práva vlastníka susediaceho pozemku k časti pozemku, nachádzajúcej sa za oplotením“. Tvrdili, že
odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že umiestnenie drenážnej rúry v rámci
dovolenej odchýlky je z dôvodu, že sa nachádza za oplotením žalovaných, zásahom do vlastníckeho
práva žalobcu. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec, že drenážna rúra umiestnená v rámci
polohovej odchýlky podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. nezasahuje do vlastníckeho práva susediaceho

pozemku žalobcu.
37. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, by mal dovolateľ a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ dôvodiť,
že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c/ uviesť, ako by mala
byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho

súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací
súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

38. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi

doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím
súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia §
421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom
zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje
a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej

právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

39. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku

procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou
relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich
rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň
procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a

nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

40. Z hľadiska toho ako žalovaní v danom prípade formulovali svoje otázky č. 2/ a 3/ dovolací súd dospel
k záveru, že v podstate len zopakovali skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce z vykonaných
dôkazov, ktoré v predchádzajúcej časti dovolania podrobili kritike resp. vyslovili s nimi nesúhlas. V

prípade otázky č. 3/ „či je vybudovanie oplotenia ustálením a uznaním vlastníckej hranice pozemku a s
týmsúvisiacaotázka,čimôžebyťposunutieoploteniasmeromdovnútrajednéhopozemkunadobúdacím
titulom vlastníckeho práva vlastníka susediaceho pozemku k časti pozemku, nachádzajúcej sa za
oplotením“ dovolací navyše uvádza, že na uvedenej otázke ani napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo založené, pretože v spore vlastnícka hranica susediacich pozemkov v podobe postaveného

oplotenia nebola sporná. Sporné v preskúmavanej veci bolo to, čo žalovaní uviedli v otázke č. 3/ a síce
„či je zásahom do susediaceho pozemku (vlastníckeho práva - pozn. dovolacieho súdu) vybudovanie
drenážnej rúry umiestnenej v hĺbke 1,5 m v rámci polohovej odchýlky platnej pre triedu presnosti T=3
podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z.“. Dovolatelia tvrdili, že odvolací súd nesprávne právne posúdil
vec, ak dospel k záveru, že umiestnenie drenážnej rúry v rámci dovolenej odchýlky je z dôvodu, že

sa nachádza za oplotením žalovaných, zásahom do vlastníckeho práva žalobcu. Odvolací súd mal
správneprávneposúdiťvectak,žedrenážnarúraumiestnenávrámcipolohovejodchýlkypodľavyhlášky
č. 461/2009 Z. z. nezasahuje do vlastníckeho práva susediaceho pozemku žalobcu. Podľa § 3 ods.
1, 2 katastrálneho zákona pozemkom sa rozumie časť zemského povrchu oddelená od susednýchčastí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou
vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním
spôsobu využívania pozemku. Hranicu pozemku určujú lomové body. Za hranicu susedných pozemkov

vymedzenú vlastníckym právom sa považuje hranica podľa skutočnej držby, ak ju vlastníci susedných
pozemkov uznávajú a ak nie je medzi nimi sporná. Vychádzajúc zo skutkových zistení, aké vyšli v danom
prípade najavo a citovaných zákonných ustanovení katastrálneho zákona dovolací súd sa stotožnil s
právny názorom odvolacieho súdu, že ak bolo v konaní preukázané, že drenážna rúra bola žalovanými
svojvoľne umiestnená za jestvujúce oplotenie - nesporne určenú vlastnícku hranicu oddeľujúcu pozemky

sporných strán možno ustáliť, že bola umiestnená na pozemku žalobcu a žalovaní tak neoprávnene
zasiahli do jeho vlastníctva, a to bez ohľadu na to, že sa nachádza v rámci polohovej odchýlky platnej
pre triedu presnosti T=3 podľa vyhlášky č. 461/2009 Z. z. Zákonodarca totiž v právnej úprave pojmovo
vymedzil vlastnícku hranicu ako čiaru oddeľujúce susediace pozemky a nie ako „pás“ široký v závislosti
od triedy presnosti lomových bodov.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

42. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní, ktorému preto

patrí nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.