Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 29, 2024

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 0T/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624200531
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Albert

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2024:1624200531.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky samosudkyňou Mgr. Zuzanou Albert v trestnej veci obžalovaného A. A., nar.

XX.XX.XXXX v B., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného
zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29. apríla 2024 v Malackách, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný

A. A. nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C. D. XXXX/X,
B.

sa u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

od presne nezisteného času približne do 05.55 h dňa 11.02.2024 aj v Malackách po ulici Mierové
námestie viedol osobné motorové vozidlo značky Lexus RX450H, evidenčného čísla B., pričom
bol predpísaným spôsobom zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou Okresného dopravného
inšpektorátu Malacky, pričom bol v čase o 05.55 h podrobený dychovej skúške na alkohol meračom
typu Dräger AlcoQuant 6020 plus, č. prístroja A410827, kde bolo zistené, že vozidlo viedol pod vplyvom

alkoholu s hodnotou 1,09 mg/l alkoholu v dychu a následným meraním mu bolo v čase o 06.22 h
nameraných 0.96 mg/l alkoholu v dychu,
t e d a

v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, vykonával činnosť, pri ktorej
by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,

č í m s p á c h a l

prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.
Za to sa

o d s u d z u j e

podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona a s prihliadnutím

na § 36 písm. l) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) mesiace.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa mu výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad správaním
v skúšobnej dobe.

Podľa 51 ods. 2 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba 2 (dva) roky.Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa mu u k l a
d á obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 61 ods. 3 Trestného zákona sa mu ukladá
trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 5 (päť)
rokov a 7 (sedem) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 12.02.2024 Okresnému súdu Malacky obžalobu č.
2Pv 44/24/1106-6 na obžalovaného A. A. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289

ods. 1 Tr. zákona na skutkovom základe opísanom vo výrokovej časti rozsudku.

Obžalovaný A. A. na hlavnom pojednávaní po poučení o svojich právach a povinnostiach urobil
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov; ďalej len Trestný poriadok), že je vinný zo spáchania skutku uvedeného vo výroku tohto

rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3, písm.
c), d), f), g), h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku, zisťoval či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť

na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.
f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,
na čo obžalovaný odpovedal : Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v
§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny

zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom
obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného z prečinu
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom základe
uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadne trestu, a to oboznámením, resp. prečítaním odpisu z registra trestov
z 26.04.2024, výpisu z Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov z 26.04.2024 a evidenčnej
karty vodiča.

Obžalovaný uviedol, že spáchanie skutku ľutuje, vie, že sa jednalo o veľkú chybu z jeho strany, avšak
už sa poučil. Má šesťročného syna, snaží sa splácať hypotéku a starať sa o rodinu. Má malú stavebnú
firmu s jedným zamestnancom, ktorého má taktiež na starosti.

V súvislosti s výrokom o treste súd uvádza, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom

tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, ako aj vytvoriť podmienky na výchovu páchateľa
k tomu, aby viedol riadny život a ďalej má iných odradiť od páchania trestných činov za súčasného
vyjadrenia morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie v ďalšom
páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu trestu a
jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli. V zmysle zásady legality trestu je možné uložiť len taký

druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom trestné sadzby za
jednotlivé trestné činy sú ustanovené v osobitnej časti Trestného zákona. Súd pri určovaní druhu a
výmery trestu prihliada na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy a zároveň má trest
postihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.

V každom prípade treba nielen zisťovať všetky okolnosti prípadu, ale aj objektívne, t.j. bez preceňovaniaalebo podceňovania niektorých z nich, ich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú
konkretizované v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich
a priťažujúcich okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach

upravujúcich zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).

Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu sa musí v prvom rade vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca stanovením rozpätia
trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia,

zaraďujemedziprečiny,zločiny,prípadneobzvlášťzávažnézločiny.Tomutozaradeniupotomzodpovedá
buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím
slobody), alebo povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody. Pri prečine ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v rozpätí až na jeden
rok. Už týmto ho zákonodarca zaraďuje medzi prečiny (§ 10 ods. 1 písm. b) Tr. zák.), avšak podstatným
tu je hlavne to, že stanovením rozpätia trestnej sadzby zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi

menej závažné trestné činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne vôbec
ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák. argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa
tu má na mysli nielen jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu
odňatia slobody. Súd za spáchanie prečinu podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. môže preto uložiť dokonca len
samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti

a podobne, a to aj za podmienky, že sa páchateľ dopustil tohto prečinu v značnom stave opitosti.

Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 1 Trestného zákona nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby
určil súdu povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody, prípadne len nepodmienečný trest odňatia

slobody, a to dokonca ani za situácie, ak bola páchateľovi nameraná hodnota presahujúca 2 promile
alkoholu v krvi. Ak by zákonodarca chcel, aby v takýchto prípadoch mohol alebo mal byť ukladaný len
nepodmienečný trest odňatia slobody, celkom určite by to priamo v Trestnom zákone stanovil tak, aby
už zo stanovenia trestných sadzieb v prípade uloženia trestu odňatia slobody vyplývala nemožnosť
uloženia iného než nepodmienečného trestu odňatia slobody. Keďže sa tak v prípade prečinu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona nestalo, nemožno výšku hladiny
alkoholu (napr. nad 2 promile), pod vplyvom ktorého bol páchateľ pri šoférovaní motorového vozidla,
považovať za okolnosť, ktorá bez ďalšieho, obligatórne (vždy a za akýchkoľvek okolností) znamená
uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Súd pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo nutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku, vychádzal
okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody je trest ultima
ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadne iné
formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.

Súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky
vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu
a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že obžalovaný viedol
motorové vozidlo v čase, keď bol značne pod vplyvom alkoholu a keď musel objektívne vedieť,
že má výrazne znížené schopnosti na vedenie motorového vozidla. Z hľadiska následku je treba
zdôrazniť, že v prípade prejednávaného prečinu ide o ohrozovací trestný čin, ktorý je dokonaný
započatím vykonávania zakázaného konania za súčasného naplnenia niektorého z alternatívnych

znakov–možnosťohrozeniaživotačizdraviaľudíalebomožnosťspôsobeniaznačnejškodynamajetku.
Nebezpečenstvo hroziace chráneným záujmom nemusí byť bezprostredné a konkrétne, stačí vzdialená
možnosť poruchy vyplývajúca z vykonávania zakázanej činnosti, pričom z hľadiska naplnenia znakov
tohto trestného činu je bezvýznamné, že páchateľ vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť zakázanú
činnosť inak bez závad (napr. viedol motorové vozidlo a nespôsobil žiadnu nehodu). So spôsobom

spáchania činu a spôsobeným následkom pritom veľmi úzko súvisí aj miera zavinenia obžalovaného,
keď si za volant motorového vozidla sadol pod vplyvom alkoholu úmyselne.Súd pri ukladaní druhu a výšky trestu vychádzal z okolností prípadu, teda najmä z toho, že obžalovaný
sa dopustil stíhaného trestného činu tak, že jazdil značne pod vplyvom alkoholu (1,09 mg/l alkoholu
v dychu), pričom obžalovaný vedel, že vedie motorové vozidlo po tom, ako užil alkoholické nápoje.

Obžalovaný teda vedome ignoroval pravidlá cestnej premávky (zákon č. 8/2009 Z. z.), ktoré zakazujú
vodičom jazdu bezprostredne potom, ako užívali alkoholické nápoje, respektíve v prípadoch, kedy
by mohli byť ešte ovplyvnení alkoholickými nápojmi. Z tohto pohľadu je bez významu, aké okolnosti
páchateľa k vedomému porušeniu zákazu viesť motorové vozidlá pod vplyvom alkoholických nápojov
viedli (relevantnou okolnosťou by bolo len konanie v krajnej núdzi, o krajnú núdzu však v posudzovanom

prípade celkom zjavne nešlo).

Pokiaľ ide o jazdu obžalovaného pod vplyvom alkoholu, tak výška nameranej hodnoty alkoholu v dychu
(cez 2 promile) bola tak vysoká, že vylučovala jeho spôsobilosť riadne sa venovať riadeniu vozidla
a dostatočne rýchlo reagovať na iných prípadných účastníkov cestnej premávky. Súd v tejto súvislosti
pripomína judikatúru Najvyššieho súdu, podľa ktorej vedenie motorového vozidla vodičom, ktorý požil

väčšie množstvo alkoholu, je potrebné považovať za činnosť, kde možnosť ohrozenia chránených
záujmov vyplýva už z povahy vozidla, ktoré svojou váhou a motorickou silou môže spôsobiť vážne
deštrukčné účinky (R I/1966). V súdnej praxi sa pritom spravidla považuje za trestný čin ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky taký stupeň opojenia vodiča alkoholom, ak je vodičovi v čase jazdy nameraná
hladina alkoholu najmenej 1 promile (R 12/1985). Alkohol je pritom, vo všeobecnosti, považovaný za

návykovú látku, ktorá je spôsobilá nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo
rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Trestného zákona).

K osobe páchateľa súd konštatuje, že obžalovaný bol doposiaľ dvakrát súdne trestaný, z toho jeden raz
za majetkový trestný čin a jeden raz za trestný čin rovnakého druhu, akého sa dopustil i v posudzovanom

prípade. Z výpisu z registra priestupkov súd zistil, že sa v posledných piatich rokoch obžalovaný dopustil
10 menej závažných priestupkov na úseku dopravy (nerešpektovanie dopravného značenia, rýchlosť
jazdy, státie a prejazd po verejnej zeleni) a na úseku ochrany verejného poriadku a občianskeho
spolunažívania (rušenie nočného kľudu, uložené napomenutie bez sankcie), za čo bol riešený pokutami
vo výške 10 – 50 Eur, resp. napomenutím.

Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní sa k spáchaniu trestného
činu [§ 36 písm. l) Trestného zákona]. Zároveň súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. U obžalovaného
teda prevažuje pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi v pomere 1:0. V zmysle § 38 ods. 3
Trestného zákona súd znížil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody o 1/3, pričom základom

na zníženie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej
sadzby, t. j. 12 mesiacov; takýmto spôsobom dospel súd k trestnej sadzbe až 8 mesiacov.

Vyhodnotením všetkých uvedených okolností súd dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného
nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody. Toto

konštatovanie súdu je založené na skutočnosti, že jazda obžalovaného v stave vysokej opitosti bola
tak závažná, že bolo len vecou náhody, že obžalovaný svojim nezodpovedným konaním nespôsobil
dopravnú nehodu so závažnými následkami u iných účastníkov cestnej premávky, ktorí sami pravidlá
cestnej premávky žiadnym podstatným spôsobom neporušili. Je však nevyhnutné poukázať na (už
vyššie spomenutú) typovú závažnosť spáchaného prečinu určenú v Trestnom zákone, ktorá v spojení

s poľahčujúcou okolnosťou, so značne nenarušenou osobou obžalovaného, ako aj so správaním sa
obžalovaného v období od spáchania skutku do rozhodnutia súdu, kedy nebol odsúdený za iný trestný
čin, ani sankcionovaný za priestupok, neumožňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
obžalovaného.

Spôsob spáchania činu totiž nie je jediná okolnosť podstatná pre určenie druhu a výmery trestu
a preto ju nemožno preceňovať a izolovane z nej vyvodzovať závery pre uloženie trestu. Nie je možné
spochybňovať okolnosť, že spoločnosť negatívne a pomerne citlivo vníma vedenie motorových vozidiel
nezodpovednými vodičmi pod vplyvom alkoholu, avšak to neznamená, že súd môže rezignovať na
zákonné kritériá stanovené pre určovanie druhu a výmery trestu a paušálne ukladať pri takýchto

prečinoch nepodmienečné tresty odňatia slobody. Takýto postup možno považovať za neprijateľný a
odporujúci zásade individualizácie a spravodlivosti trestu. Pri naznačenom formálnom postupe zo strany
súdu by totiž trest prestal byť trestom a stal by sa len zabezpečovacím opatrením.Súd preto dospel k záveru, že obžalovanému je síce potrebné uložiť trest odňatia slobody (vo výmere 3
mesiace, teda v spodnej polovici upravenej trestnej sadzby), avšak pre nápravu obžalovaného postačí
odklad jeho výkonu so stanovením primeranej skúšobnej doby (v danom prípade 2 roky), pričom súd

obžalovanému uložil obmedzenie v skúšobnej dobe nepožívať alkoholické nápoje a iné návykové látky
- tzv. prevýchovný podmienečný trest odňatia slobody. Takýto trest podľa názoru súdu zohľadňuje
možnosti nápravy páchateľa a zodpovedá zásadám individuálnej a generálnej prevencie. Uložený trest
odňatia slobody bude dostatočnou represiou pre obžalovaného, a tiež naplnením účelu, že obžalovaný
sa v budúcnosti vyvaruje páchaniu trestnej činnosti a mimoriadne starostlivo zváži následky svojho

konania. K argumentácii prokuratúry dožadujúcej sa uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody
kratšieho trvania súd uvádza, že pri realizácii krátkodobých trestov odňatia slobody jednak nemožno
úspešne rozvinúť reedukačné a resocializačné procesy a jednak izolácia páchateľa bez predchádzajúcej
kriminálnej minulosti od spoločnosti, v prostredí iných páchateľov, má často neprimerane negatívny
dopad na odsúdeného a jeho rodinu, bez želaného efektu sebareflexie a prevencie páchania ďalšej
trestnej činnosti. Výkon uloženého trestu odňatia slobody tak za daných okolností nie je u obžalovaného

nevyhnutný, nakoľko sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona.

Okrem toho je potrebné brať na zreteľ aj to, že sám obžalovaný svojim postojom k spáchanému
prečinu, svojim životom pred skutkom ako i po ňom, už preukázal určitú nápravu a preto uloženie

nepodmienečného trestu odňatia slobody v jeho prípade by bolo neadekvátne, odporujúce zásade
ultima ratio tohto trestu, ako aj samotnému účelu trestu. U obžalovaného, s výnimkou posudzovaného
prípadu, vyššie uvedených menej závažných priestupkov a dvoch predchádzajúcich odsúdení za trestné
činy spáchané pred takmer 20 rokmi, z ktorých obe sú už zahladené, neboli zaznamenané žiadne
ďalšie závažné porušenia právnych noriem, teda v jeho osobe nejde o tzv. narušeného páchateľa,

ktorý by sústavne a súčasne závažným spôsobom ignoroval pravidlá spoločnosti, ani o tzv. dopravného
recidivistu, ktorý by dlhodobo, sústavne a závažným spôsobom ignoroval pravidlá cestnej premávky,
ale ide o vodiča, ktorý v prípade posudzovaného alkoholu za volantom vybočil v podstate z inak riadne
vedeného spôsobu života. Bolo navyše potrebné prihliadnuť ku skutočnosti, že obžalovaný má maloleté
dieťa, ku ktorému má výchovné i vyživovacie povinnosti a na ktoré by uloženie nepodmienečného

trestu odňatia slobody jeho otcovi – obžalovanému a jeho následná neprítomnosť v domácnosti malo
jednoznačne negatívny dopad, čo by bolo v rozpore so zásadou, že trest má postihovať iba páchateľa
a na jeho blízke osoby má mať čo najmenší vplyv.

Na podporu všetkých uvedených skutočností súd poukazuje na obdobné skutkové veci, rovnako právne

kvalifikované, o ktorých rozhodol Krajský súd v Bratislave napr. uznesením z 09. júla 2020, sp. zn.
4To/40/2020, príp. uznesením z 01. októbra 2020, sp. zn. 4To/72/2020 či uznesením z 24. marca 2021,
sp. zn. 2To/3/2021.

Uloženie uvedeného trestu súd kombinoval s poukazom na ust. § 61 Trestného zákona, aj s uložením

trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, pretože skutok bol spáchaný práve v súvislosti s jazdou
pod vplyvom alkoholu, čo bola podstata skutku, ktorý sa obžalovanému kládol za vinu. Podľa § 61
ods. 3 Tr. zák. súčasne platí, že ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, ktorý už bol za
taký trestný čin alebo za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorých sa dopustil ako

vodič dopravného prostriedku, odsúdený, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby
uvedenej v odseku 2. Z výpisu z registra trestov obžalovaného súd zistil, že bol rozhodnutím Okresného
súdu Bratislava IV sp.zn. MA 3T/103/2004 zo dňa 30.06.2005 odsúdený za spáchanie trestného činu
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb., Trestného zákona
na podmienečný trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Súd s poukazom

na toto predchádzajúce odsúdenie uložil v aktuálne posudzovanom prípade obžalovanému v súlade
s ust. § 61 ods. 3 Tr. zák. trest zákazu činnosti vo výmere 5 rokov a 7 mesiacov, t.j. uložil mu trest v hornej
polovici zákonnej trestnej sadzby.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak

sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309 ods.
1 Trestného poriadku)