Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215182
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116215182.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, so sídlom Trnava,
Beethovenova 26, IČO: 00 175 480, zastúpeného advokátskou kanceláriou: UNITED LAWYERS,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mliekarenská 2, IČO: 36 662 291, proti žalovanému:
Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 119, IČO: 31 575 951, zastúpenému
advokátskou kanceláriou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o, so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO:

36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C/201/2016-453 zo dňa 25.10.2021,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. vyslovil, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Prvoinštančný súd vec právne posúdil na základe aplikácie ust. § 488, § 489, § 497, § 502 ods. 1
zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj len ObZ), § 2 písm. a) a b), § 1 ods. 2 písm. a)
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 24a zák.

č. 129/2010 Z.z. zákona o spotrebiteľských úveroch ... ďalej aj len ZoSÚ), § 52 ods. 1 a 2, 3 a 4, § 53
ods. 1 - 4 OZ (zák. č. 40/1964 Zb. – Občianskeho zákonníka – ďalej aj len OZ) v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy, ako i § 53 ods. 1, 2, 5 a 6 v znení účinnom ku dňu zvýšenia úrokového rozpätia, §
53 ods. 12, § 53a ods. 1 OZ v znení účinnom od 1.3.2010, § 451 ods. 1 a 2 OZ, ust. § 8b ods. 1 veta
prvá, ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov – ďalej aj len ZoVB, § 9
ods. 7 v znení účinnom od 1.11.2018 ZoVB, § 290 a § 298 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (ďalej aj len CSP), § 494 OZ, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

3. Medzi stranami nebolo sporným, že právny predchodca žalovaného (Dexia banka Slovensko, a.s.) a
žalobca (správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome A..
B. XX, C.) uzavreli vyššie uvedenú zmluvu o termínovanom úvere. V konaní sa žalobca ako správca
bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaný

„neoprávnene“ zvýšil úrokové rozpätie, žalobca žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
po zvýšení úrokového rozpätia, ako rozdiel medzi sumou ktorú vlastníci bytov žalovanému zaplatili po
zvýšení úrokovej sadzby, a sumou ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby.

4. Vlastníci bytov uzatvorili so žalobcom (bytovým družstvom) v zmysle § 8a Zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov zmluvu o výkone správy, predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru,

ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov činnosti uvedené v zákone. V zmysle § 8b ods. 1 citovaného
zákona v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, je správca povinný vykonávať správumajetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
dome. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a
spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome - uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti
z právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.

5. Pokiaľ ide o charakter zmluvy o úvere, túto uzavrel správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho
mu zo znenia § 8b ods. 1, ako aj zo znenia príslušných ustanovení zmluvy o výkone správy. Je

však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov (tak ako to vyplýva aj
zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch), pričom správca je ich zákonným
zástupcom (v úverovej zmluve označený ako klient), avšak konajúci vo svojom mene a na účet
vlastníkov. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou, a je potrebné ho posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,
ale aj podľa právnych predpisov ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a

nasl. Občianskeho zákonníka); právny predchodca žalovaného pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako
podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý
poskytol úver v rámci svojho podnikania, pričom úver nebol poskytnutý v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou bytového družstva, ale v súvislosti s vykonaním opráv na bytovom dome, a teda za účelom
zveľadeniamajetkufyzickýchosôb-spotrebiteľov(nastranedlžníkatakvystupovalispotrebitelia,ktorým

nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a na ich spotrebiteľskom
postavení nič nemení skutočnosť že za nich na základe zákonného splnomocnenia konal správca
bytového domu - subjektom základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol správca bytového
domu, ale jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov).

6.Vprejednávanejvecižalobcauplatnenýnárokskutkovovymedziltak,žeideobezdôvodnéobohatenie
žalovaného získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaný zvýšil úrokové rozpätie na základe údajne
neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), a toto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

7. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho považoval za určité a zrozumiteľné, a teda v tomto

smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď zo znenia bodu 5.5. zmluvy
vyplýva, že žalovaný je oprávnený jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu (resp. úrokové rozpätie), ak
dôjde k zmene miery rizika klienta ktorá môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so
zmenou rizikovej váhy klienta, pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery
rizika klienta s aktuálnymi skutočnosťami (pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú ekonomickými

pojmami, ktorých význam musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý). Zároveň
je dôležité brať do úvahy skutočnosť, že kontraktácia prebiehala medzi dvoma právnickými osobami,
pričom správca ako profesionál v danej oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu
zmluvných dojednaní. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu
zrozumiteľné a určité, keď z ustanovenia bodu 5.5. zmluvy je zrejmé, že správca si bol vedomý

toho, že banka môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení.
Tejto vedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a
správcu o uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj v konečnom dôsledku akceptácia aplikácie
uvedeného ustanovenia správcom. Na určitosti zmluvného dojednania nič nemení ani to, že v bode
5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia -

sadzbu EURIBOR (predtým BRIBOR) neurčuje totiž žalovaný, ale príslušná európska inštitúcia, a preto
ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu základnej
sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. V čase uzatvorenia
zmluvy bol prokuristom správcu D. E. F., ktorý zmluvu o úvere (aj viaceré obdobné zmluvy) počas
vykonávania funkcie prokuristu podpísal.

8. Skutkové tvrdenie žalovaného, že zmluva o úvere bola medzi stranami individuálne dojednaná,
keď k uzavretiu zmluvy došlo po vzájomných rokovaniach, pričom žalovaný prostredníctvom svojho
zamestnanca D. G. H. umožnil žalobcovi pred podpisom zmluvy oboznámiť sa s textom zmluvy a
pripomienkovať ho poprel žalobca iba v tom rozsahu, že individuálne dojednávanie neprebehlo ku

konkrétnej zmluve. Z uvedeného vyplýva že nebolo medzi stranami sporným, že minimálne k prvým
zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť
pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy. O tom že medzi žalovaným ako bankou a žalobcom ako
klientom prebehol riadny kontraktačný procese svedčí aj výpoveď D. E. F. na pojednávaní konanom dňa9.7.2020 v konaní sp.zn. 11C/33/2017, ktorý uviedol, že „postup pri rokovaní o úverových zmluvách bol
taký, že boli vysvetlené podmienky banky, ktoré museli byť odsúhlasené na schôdzi bytového domu -
až následne Bytové družstvo podpísalo zmluvu, a to po preštudovaní a odsúhlasení podmienok“, a tiež

že „pri podpisovaní úverových zmlúv tieto svedok (ako riaditeľ Bytového družstva) čítal, pred uzavretím
prvých zmlúv sa radili aj s právnikom (boli spravené aj „nejaké malé úpravy); v zmluvách boli aj pasáže
ktoré neboli úplne jasné, tieto sa upravovali (zmluvy čítali aj zástupcovi vlastníkov, ktorí mali záujem)“
- uvedené tvrdenia svedka spochybnené neboli.

9. Na uvedenom nič nemení ani dôkaz - Zápisnica z členskej schôdze vlastníkov schôdze vlastníkov
predmetného bytového domu zo dňa 6.7.2006, z ktorej je evidentné iba to, že vlastníci odsúhlasili, že
požadovaný úver bude vybraný na základe ponúk jednotlivých bankových inštitúcií.

10. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti bodu 5.5.
zmluvy uviedol, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku (nie že je ustanovenie neurčité). Následne,

až počas konania uviedol, že ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné a preto neplatné. Tieto
tvrdenia žalobcu si odporujú, pretože žalobca v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa - takýto záver však predpokladá že žalobca bol schopný pochopiť význam
uvedeného ustanovenia, a že už pri samotnom koncipovaní bodu 5.5. bolo zrejmé, že dané ustanovenie

umožňuje jednostranné zvýšenie úrokového rozpätia na základe vlastného uváženia žalovaného ako
banky. Z uvedeného vyplýva, že pôvodne žalobca v žalobe určitosť predmetného ustanovenia ani
nespochybňoval, a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho význam zrejmý - neskoršie spochybňovanie
určitosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy považoval preto súd za účelové.

11. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 5.5. zmluvy (a s tým súvisiaci údajný vznik
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného) žalobca dôvodil znením rozsudkov iných súdov v
obdobných veciach. Súd, len pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia uvádza, že tieto rozhodnutia sú
na prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádzajú z iných skutkových okolností, nakoľko v
uvedených konaniach nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy

bytového domu, naviac zmluvné podmienky nie sú totožné. Preto nie je možné v danej veci dospieť
na základe rozhodnutí iných súdov k záveru, že znenie napadnutého ustanovenia predmetnej zmluvy o
úvere, je neprijateľnou podmienkou a je neplatné (teda nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods.
1 Občianskeho zákonníka).

12. Pokiaľ ide o stanovisko NBS súd poukazuje na skutočnosť, že takéto stanovisko nie je pre súd
záväzné, napokon v stanovisku nie je vyjadrenie k bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy
(uplatnenie sankčného zvýšenia) - na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového rozpätia
v prejednávanej veci neprišlo.

13. Čo sa týka vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, súd uviedol, že neprijateľná zmluvná
podmienka je ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie zákon sankcionuje absolútnou
neplatnosťou - zákon však upravuje výnimku, a síce že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde vtedy,
akideopredmetplneniaalebocenuplnenia(§53ods.2Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčase

uzavretia zmluvy), a v prípade zmluvy o úvere je úrok odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, je
teda hlavným predmetom plnenia resp. cenou plnenia. Keďže zmluvná podmienka uvedená v bode 5.5.
zmluvy sa týka predmetu plnenia resp. ceny plnenia, je zo zákona vylúčené jej určenie za neprijateľnú
zmluvnúpodmienku.Oneprijateľnúzmluvnúpodmienkubyneišloanivprípade,žebybolaposudzovaná
podľa § 53 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení - uvedené ustanovenie ako

výnimku z neprijateľnosti zmluvných podmienok určuje ich vzťah k hlavnému predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak
boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, pričom za individuálne dojednané sa nepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah (viď tiež ustanovenie § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, v zmysle ktorého

sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na povahu služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená,anavšetkyokolnostisúvisiacesuzatvorenímzmluvyvdobeuzatvoreniazmluvyanavšetky
ostatné podmienky zmluvy). Ak by teda aj v „spotrebiteľskej“ zmluve bola obsiahnutá podmienka, ktorá
by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vneprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku -
súd opätovne poukazuje na skutkové tvrdenie ktoré boli medzi stranami nesporné, a to že (minimálne k
prvým zmluvám v roku 2006) prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť

pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy, keď tohto procesu sa zúčastnili banka a správca, obaja
ako podnikatelia. Z uvedeného potom vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej veriteľ nemá
možnosť zasiahnuť, ale správca ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy.
Ak sa teda uskutočnil kontraktačný proces k zmluvám z roku 2006 (ktoré obsahovali totožné znenie
bodu 5.5. týkajúce sa zmeny úrokovej sadzby), je potrebné považovať uvedené zmluvné dojednanie

za individuálne dojednané aj pre prípad v konaní prejednávanej zmluvy z roku 2010, teda kontraktačný
proces prebehol medzi žalovaným ako bankou a žalobcom ako správcom (odborne spôsobilou osobou),
ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť.

14. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade zmluvy o úvere, ktorá je predmetom konania, sa nejednalo
o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale naopak správca ako odborne

spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy - skutočnosť že sa znenie ustanovení neskôr
dojednaných zmlúv zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.) nie je daná
jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie - preto
nemôže ísť o formulárové zmluvy, aj keby sa ich ustanovenia zhodovali; rozhodujúcim je že kontraktačný
procesprebeholmedzižalovanýmakobankou,asprávcomktorýbolodbornespôsobilouosobou,aktorý

mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť; ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, tak iba z vlastného
rozhodnutia, a nie preto že by bola zmluva formulárová.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že vlastníci bytov a
nebytových priestorov / spotrebitelia ktorých zastupoval žalobca ako správca mali jeho prostredníctvom

možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť, teda zmluvné podmienky boli individuálne dojednané, preto
žiadnu z nich (ani bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
(naviac otázku neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné posudzovať podľa ustanovenia účinného
v čase keď sa zmluva uzatvárala, pričom podľa znenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzavretia zmluvy, pre vylúčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky postačovalo aby išlo o

predmet plnenia alebo cenu plnenia, čo v prejednávanej veci bolo splnené, bez ohľadu na individuálnosť
dojednania, čo však bolo naplnené tiež).

16. Súd v tejto súvislosti poukázal tiež na skutočnosť, že sporné ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje
zmenu úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa - banka má možnosť meniť (teda aj znížiť, nielen

zvýšiť) úrokové rozpätie, preto tu chýba prvok tzv. „značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“.

17. S poukazom na text oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011 mal súd za to, že
žalobca vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia, pričom však nepreukázal (a ani

to netvrdil), že by po rokovaniach so žalovaným proti tomuto postupu nenamietal, hoci mal možnosť
riešiť situáciu inak (nesplácanie úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku, predčasným
splatenímúveru,prechodomdoinejbanky,uplatnenímbodu5.7.zmluvy...).Zuvedenéhopotomvyplýva,
že žalobca po uskutočnených rokovaniach medzi ním a žalovaným zvýšenie úrokového rozpätia v roku
2011 akceptoval, a úvery boli ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku.

18. Čo sa týka doručovania písomnosti ohľadom zvýšenia úrokovej sadzby, v samotnej žalobe žalobca
vôbec neuvádzal, že by oznámenie o zmene úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011 nebolo pôvodným
žalobcom - vlastníkom predmetného bytového domu doručené. V žalobe žalobca uvádza: ,,Žalovaný
toto svoje oznámenie zaslal žalobcovi bez akéhokoľvek vysvetlenia.“ Žalobca teda pôvodne (v žalobe)

vôbec nespochybňoval, že oznámenie bolo žalobcom doručené, napokon oznámenie žalobca priložil
k žalobe. Následné tvrdenie, v priebehu konania, o nedoručení oznámenia, súd preto považoval za
účelové.

19. Čo sa týka námietky žalobcu o neurčitosti uvedeného oznámenia, nie je zrejmé od absencie

akých zákonných náležitostí neurčitosť oznámenia odvodzoval - podľa zmluvy (bod 5.5. veta posledná)
postačuje oznámenie samotnej zmeny bez stanovenia náležitostí oznámenia; Použitie bodu 5.5.
žalovaný odôvodnil tým, že nastala zmena ratingu klienta, pretože v rokoch 2008 až 2009 došlo k
ekonomickej kríze, v dôsledku ktorej sa celosvetovo sprísnilo posudzovanie rizikovej váhy klientovbankového sektora, keď zároveň s účinnosťou od 1.1.2009 došlo k zániku sadzby BRIBOR a jej
nahradeniu sadzbou EURIBOR, ktorá v rokoch 2006 až 2011 výrazne znížila svoju hodnotu, čím sa
stala pôvodná dohodnutá úroková sadzba, s ohľadom na určený rating klienta neadekvátnou, s ohľadom

na určený rating klienta neprimerane nízkou - v prejednávanej veci tak došlo k zmene miery rizika
klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov ktorý si banka a správca ako
dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy, pričom zmenou úrokového
rozpätia došlo v konečnom dôsledku aj k zmene úrokovej sadzby ako takej (Výpoveď svedka D. G. H.
na pojednávaní dňa 4.2.2020 v konaní vedenom na tun. súde sp.zn. 11C/51/2017).

20. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti dospel prvoinštančný súd k záveru, že bod 5.5.
zmluvy nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedené dojednanie nie je
ani neplatným právnym úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania
sa žalobca domáhal. Preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže súd žalobu zamietol pre
neexistenciu nároku žalobcu ako takého, bolo už nadbytočné a procesne nehospodárne sa zaoberať

námietkou premlčania vznesenou žalovaným.

21. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd s použitím ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%“.

22. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, pričom uplatnil dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, písm. f) tohto ustanovenia, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. b) tohto ustanovenia, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a písm. d) tohto ustanovenia, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcovi žalobou vznesený nárok, prípadne,
aby rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

23. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolateľ videl v tom, že súd
nesprávne právne posúdil v zmysle § 53 ods. 1 – 3 OZ, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy nebol platný
a účinný. Súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v čl. 5.5
zmluvy v zmysle § 53 ods. 4 písm. i) OZ, resp. § 53 ods. 3 písm. i) v čase uzatvárania zmluvy s tým,
že čl. 5.5 obsahuje obe tieto špeciálne skutkové podstaty neprijateľných zmluvných podmienok, čo

súd nevyhodnotil. Jedná sa o špeciálne klauzuly neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53
ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ i keby boli individuálne
dojednané. Nejedná sa o generálnu klauzulu neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenú v § 53 ods.
1 OZ. Súd v odôvodnení tápa, pričom vytrhuje z kontextu všetky skutkové podstaty neprijateľných
zmluvných podmienok, či už sa jedná o generálnu klauzulu v zmysle § 53 ods. 1 OZ alebo špeciálne

klauzuly v zmysle § 53 ods. 3 OZ a následne ich spája do jednej neprijateľnej zmluvnej podmienky,
viď nezrozumiteľná argumentácia v bode 14. odôvodnenia rozsudku. Zdôraznil, že predmetom súdneho
konania ako aj právneho posúdenia je zmenová klauzula obsiahnutá v čl. 5.5 s odkazom na §
53 ods. 3 písm. i) a j) OZ umožňujúca zmenu predmetu plnenia, resp. ceny plnenia a predmetom
sporu nie je pôvodne dojednaný predmet plnenia, resp. ceny plnenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Pojem

značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je potrebné
v zmysle rozhodnutia ESD C-415/11 „Aziz“ vykladať v tom zmysle, že pojem značná nerovnováha ku
škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných
v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť či a prípadne v akej miere
je postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavanie zakotvené

v práve. Na účely určenia či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dobrej viery treba preveriť, či
dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne mohol rozumne očakávať, že by
tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Pri otázke, či podmienka
spôsobuje značnú nerovnováhu, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy, ktoré by sa uplatnili
v prípade neexistencie zmluvnej podmienky (Mohamed Azit, C 415/2011). Odvolateľ pokračoval, že

čl. 5.5 zmluvy umožňuje zmeniť banke jednostranne úrokovú sadzbu kedykoľvek automaticky bez
dodatku na základe vlastného rozhodnutia, netransparentným a nejasným spôsobom. Čl. 5.7 zmluvy
umožňuje spotrebiteľom jedenkrát ročne a za poplatok požiadať banku o prehodnotenie miery rizika,
o ktorom však rozhoduje zasa len banka, nie spotrebitelia. Uvedené ustanovenie aj po formálnej, ajpo materiálnej stránke spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nemôže sám jednostranne rozhodnúť o zmene tak, ako
je to v prípade banky, ale musí splniť nasledovné podmienky: písomne požiadať, zaplatiť poplatok,

len jedenkrát ročne, rozhoduje banka, banka má svojvôľu, rozhoduje na základe neexistujúcich/
netransparentných pravidiel a netransparentným spôsobom. Tieto zmluvné podmienky tak ako sú
koncipované, sú nejasné a neprimerané, jednoznačne stavajú spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície
oproti veriteľovi a to osobitne pokiaľ ide o právo banky sa rozhodnúť o zvýšení svojej vlastnej marže –
teda zisku. Z dôvodov, ktoré sú formulované príliš široko, nejednoznačne a môžu byť zo strany banky

uplatnené svojvoľne, predmetné zmluvné podmienky sú v dôsledku uvedeného netransparentné a preto
neprijateľné. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-96/14, v ktorom
Súdny dvor spresnil, že požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená Smernicou
93/13 nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale
sa musí chápať široko. SD EÚ zdôraznil, že zmluvné podmienky možno považovať za sformulované
jasne a zrozumiteľne, ak sú pre spotrebiteľa zrozumiteľné nielen z gramatického hľadiska, ale zároveň

transparentne opisujú konkrétne fungovanie poistného mechanizmu s prihliadnutím na zmluvný rámec,
do ktorého patria, aby spotrebiteľ bol schopný na základne jasných a zrozumiteľných kritériá posúdiť
hospodárskedôsledky,ktoréztohoprenehovyplývajú.Zmluvnépodmienkymusiabyťvždyformulované
jasne a zrozumiteľne (C 26/2013). Akákoľvek jednostranná zmena musí mať základ buď v zákone alebo
v zmluve. Základným kritériom posudzovania oprávnenosti nároku na vykonanie jednostrannej zmeny

je prijateľnosť zmenovej klauzuly v zmysle § 53 OZ a tiež súlad s požiadavkami osobitných zákonných
predpisov. Dôvod zmeny musí byť dostatočne transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený.
Vecnosť dôvodu znamená, že má objektívnu povahu, teda príčina leží mimo konania dodávateľa, je
nezávislá od jeho vôle. Neprijateľnosť v dôsledku v zmluve príliš neurčite vymedzeného dôvodu zmeny
nemožnokonvalidovaťtým,žedodávateľdôvodkonkretizujenáslednevoznámení.Oexistenciivážneho

objektívnehodôvodujeposkytovateľpovinnýinformovaťvoznámenítak,abymoholspotrebiteľuvážiť,či
tentodôvodskutočneexistuje.Jepotrebné,abyklauzulaukladalaposkytovateľovipovinnosťvoznámení
tento dôvod poskytnúť, nestačí, že dôvod v čase oznámenia objektívne existoval. Z Občianskeho
zákonníka je možné indukciou odvodiť zásadu, že zmluvnú stranu môžu zaväzovať iba také zmluvné
ustanovenia, s ktorými mala možnosť sa vopred oboznámiť. Rozsudok SD EÚ vo veci C-26/2013

uviedol, že Smernica 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť mechanizmus, ktorý zabezpečí, aby sa
nekalé podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, mohli preskúmať, aby sa posúdila ich prípadná
nekalá povaha. V rámci toho vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby stanovil, či za konkrétnych okolností
daného prípadu takáto podmienka zodpovedá požiadavkám dobrej viery, rovnosti a transparentnosti
stanovených smernicou. V tejto súvislosti odkázal na rozsudky vo veci C-472/10, C-92/11. Podľa

odvolateľa súd poprel účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 OZ, § 3 ods. 3 aj
§ 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Prvoinštančný súd poprel aj význam
smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch
na ochranu spotrebiteľských záujmov (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 4; Ú. v. ES L 166, 11.
6. 1998) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 (Mimoriadne

vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 4; Ú. v. ES L 171, 7. 7. 1999), smernice Európskeho parlamentu a Rady
2000/31/ES z 8. júna 2000 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 25; Ú. v. ES L 178, 17. 7. 2000),
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 (Mimoriadne vydanie Ú. v.
EÚ, kap. 6/zv. 4; Ú. v. ES L 271, 9. 10. 2002), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z
11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, 11. 6. 2005). Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z

11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu,
a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/
ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica
o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 11. 6. 2005) Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv.

2; Ú. v. ES L 95, 21. 4. 1993). Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009
o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 110, 1. 5.
2009) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov,
ktorousameníadopĺňasmernicaRady93/13/EHSasmernicaEurópskehoparlamentuaRady1999/44/
ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES

(Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011) a judikatúry SD EÚ zakotvujúcej koncept ex offo ochrany spotrebiteľa. Ak
by aj bola neprijateľná zmluvná podmienka individuálne dojednaná, mala podstúpiť súdnemu prieskumu,
či sa neodchyľuje od ustanovení Smerníc a OZ v neprospech spotrebiteľa. Súd mal teda vykonať právnukvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, uviesť a vysvetliť prečo použil danú právnu kvalifikáciu a
následne sa vysporiadať so značnou nerovnováhou medzi právami zmluvných strán.

24. Súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v právoplatnom
rozhodnutí súdov SR, na ktoré žalobca už pri podanej žalobe poukázal. Nevykonanie právnej kvalifikácie
resp. jej nesprávna právna kvalifikácia je základom zmätočnosti celého súdneho konania.

25. Žalobca predložil napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 spolu s uznesením Ústavného

súdu SR sp. zn. III.ÚS 124/2020, pričom v celom rozsahu odkázal na argumentáciu v týchto
rozhodnutiach, ktorými súdy vyhlásili zmluvnú podmienku za neprijateľnú, pričom posudzovali čl. 4.6
zmluvy o úvere, avšak jednoznačne prezentovali postoj vyšších súdnych autorít k pojmom miera
rizika klienta a rating klienta. Poukázal tiež na závery Krajského súdu Žilina v jeho rozsudku sp. zn.
14C/295/2014, ktorý určil, že bod 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru (je zrejme neprijateľnou zmluvnou
podmienkou), pričom čl. 5.5 danej zmluvy riešenej v danom prípade je obdobný. Rozdiely sú v tom, že

podľa čl. 5.5 zmluvy je možné dokonca alternatívne meniť úrokovú sadzbu aj z dôvodu zmeny ratingu
klienta stanoveného bankou, pričom na rozdiel od vyhláseného neplatného ustanovenia čl. 4.6 obsahuje
ešte neurčitejšie a nezrozumiteľnejšie pojmy „v čase ich ostatného posúdenia“ alebo „s aktuálnymi
rozhodujúcimi skutočnosťami“. Zmluva neobsahuje definíciu pojmov miera rizika klienta a ani zmena
ratingu klienta. Znenie uvedených článkov nemusí byť formalisticky totožné s odkazom na § 53a ods. 1

OZ. Záver súdu je zjavne nesprávny, právna kvalifikácia obidvoch zmlúv je totožná. Napriek zákonnej
povinnosti dodávateľa zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky
s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi v prípade existencie súdneho rozhodnutia
súd túto skutočnosť neskúmal a preklenul ju nezrozumiteľnou argumentáciou v bode 13. odôvodnenia,
pričom svojvoľne skonštatoval, že nie je možné aplikovať § 53a ods. 1 OZ z dôvodu neaplikovateľnosti

daných rozsudkov kvôli iným skutkovým okolnostiam. Súd nevykonal žiadne posúdenie, či si plní
dodávateľ túto zákonnú povinnosť v kontexte k § 305 a § 306 CSP neposúdil, či neexistujú aj
iné rozsudky, ktoré by sa týkali konkrétnej podmienky, alebo podmienky s rovnakým významom
a nevyhľadal judikatúru, ktorou bola inými súdmi uložená povinnosť žalovanému vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Odvolateľ

v tejto súvislosti tiež poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 14C/21/2017-500 zo dňa
13.8.2020 v skutkovo a obsahovo totožnej veci, kde súd určil, že ustanovenie čl. 5.5 predmetnej zmluvy
o termínovanom úvere je neprijateľnou podmienkou a je neplatné. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/90/2020 bol rozsudok Okresného súdu Piešťany potvrdený. Súd mal zistiť postupom podľa
§ 305 a § 306 CSP kedy boli iné rozsudky obsahujúce neprijateľnú podmienku podľa čl. 5.5 alebo

podmienku s rovnakým významom právoplatné a minimálne od tohto dňa priznať žalobcom nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu § 53a ods. 1 OZ a Smernice 93/13/EHS.

26. Odvolateľ pokračoval, že súd vec nesprávne právne posúdil v zmysle § 53 ods. 2 OZ a nahradil
zákonnú požiadavku individuálneho dojednávania zmluvy so spotrebiteľmi s možnosťou tretej osoby

(správcu) oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami, čo však nemá oporu v § 53 ods. 2 OZ a je v rozpore
s § 54 ods. 1 OZ. Spotrebiteľom sú jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, nie správca alebo
iný zmluvný zástupca. Súd však preklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez
priebeh „kontraktačného procesu“ medzi zamestnancami banky a zástupcom správcu, čo je neprípustné
a nemá oporu v ust. OZ. Poukázal na § 54 ods. 1 druhá veta O.z. Súd mal aplikovať § 53 ods. 1 - 3

platný a účinný v čase uzatvárania zmluvy.

27. Odvolateľ pokračoval, že súd nesprávne právne posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ, hoci neplatnosť mal posudzovať bez návrhu ex
officio. V tejto súvislosti za zarážajúce a tendenčné označil vyjadrenie súdu v bode 13. odôvodnenia,

kde skonštatoval, že neskoršie spochybňovanie určitosti čl. 5.5 zmluvy považoval za účelové, keď
posudzovaťajtútoskutočnosťmalsúdexofficiobeznutnostiupozorňovanianatútoskutočnosťzostrany
žalobcu. Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená smernicou 93/13 by nemala byť
obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. V tejto súvislosti odkázal
na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-96/2014. Podľa odvolateľa súd chabo vysvetľuje zrozumiteľnosť

a určitosť v bode 12. odôvodnenia, súd nezrozumiteľne alebo nevysvetliteľne vysvetľuje pojem „miera
rizika klienta“ a „rating klienta“, ktorý mal byť správcovi zrejmý, čo vyplýva z jeho výpovede (z výpovede
svedkaD.F.vyplývapravýopak).Súdnecitujeceléznenieslovnéhospojenia„zmenamieryrizikaKlienta
súvisiaca so zmenou ratingu Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska“. Ak bysa súd nezaoberal len jazykovým výkladom, ale aj významovým výkladom, bol by dospel k záveru, že
pravidlá NBS týkajúce sa zmeny rizikovej váhy spotrebiteľa neexistovali ani v čase uzatvorenia zmluvy
a ani dodnes. Takisto neexistovali ani pravidlá stanovené bankou na zmenu ratingu klienta, banka nikdy

netvrdila, že by nejaké existovali, len odkazovala na kritéria posudzovania rizika nikomu neznáme, lebo
sú obchodným tajomstvom. Odvolateľ zdôraznil, že súd nerešpektujúc ust. § 54 ods. 2 OZ, aplikoval
výkladové pravidlo podľa § 35 ods. 2 OZ, ktoré nie je možné aplikovať na spotrebiteľskú zmluvu vôbec,
čo vylučuje § 54 ods. 2 OZ a nevyložil obsah zmluvy zákonným spôsobom, teda priaznivejším pre
spotrebiteľa. Podľa čl. 5.5 zmluvy nie je možné ani úrokové rozpätie meniť, len úrokovú sadzbu. Súd

podľa odvolateľa neposúdil čl. 5.5 s ohľadom na jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť podľa § 37 ods.
1 OZ, vychádzal z výsluchu D. F. v iných súdnych konaniach, avšak jeho výpoveď nemá žiaden vplyv
na neurčitosť, resp. nezrozumiteľnosť čl. 5.5 zmluvy. Z absolútne neplatného právneho úkonu právne
následky nemôžu nastať. Na túto neplatnosť musí súd prihliadať aj bez návrhu z úradnej povinnosti.

28. Súd sa ani nezaoberal rozporom so zákonom a s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, pričom na dôvod

zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť a to aj bez návrhu. Súd
postupoval v rozpore s platnou legislatívou a judikatúrou SD EÚ. S poukazom na C-92/11 citoval, že na
účely posúdenia, či štandardná zmluvná podmienka, ktorú si dodávateľ vyhradí právo meniť poplatky
spĺňa alebo nespĺňa požiadavky dobrej viery rovnováhy a transparentnosti, má zásadný význam, či
zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny týchto poplatkov, aby spotrebiteľ

mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať ich prípadné zmeny. Nedostatok
informácií nemožno nahradiť len tým, že spotrebitelia budú v priebehu realizácie zmluvy v predstihu
informovaní o zmene poplatkov a o ich práve zmluvu vypovedať, ak s touto zmluvou nesúhlasia. Podľa
rozsudku C-26/13 čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o zmluvnú
podmienku, požiadavka podľa ktorej zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne

sa má chápať tak, že stanovuje nielen aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná
a zrozumiteľná, ale aj to, aby zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu zmeny
cudzej meny, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom
a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby bol tento
spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré

z toho pre neho vyplývajú, musí byť schopný posúdiť efekt na spotrebiteľa, nie zverejniť hospodársky
účel pre podnikateľa. Nadväzne podľa odvolateľa súd zjavne nevykonal právne posúdenie čl. 5.5
a logicky a konzistentne nevysvetlil prečo považuje čl. 5.5 za určitý a zrozumiteľný.

29. V druhej časti odvolania odvolateľ rozviedol uplatnený odvolací dôvod, že súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Uviedol, že
napriektomu,ževôbecnebolopotrebnépreukazovaťindividuálnedojednanie,súdsaneúčelnezaoberal
dokazovaním individuálneho dojednávania medzi správcom a žalovaným, pričom sa nezaoberal
individuálnym dojednávaním medzi spotrebiteľmi a bankou. Hoci žalovaná nepredložila žiadny listinný
dôkaz, alebo iný relevantný dôkaz, ktorý by preukázal individuálne dojednania zmluvy o termínovanom

úvere, súd mal za preukázané individuálne dojednávanie zmluvy, pričom vyslovene porušil ust. § 53
ods. 3 OZ. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko sa nezaoberá listinnými dôkazmi,
ktoré predložil žalobca. Súd sa neoboznámil s podstatnou časťou žalobcom predložených dôkazov
a nevykonal dokazovanie v tomto smere. Dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd nevykonal dokazovanie a preklenul dokazovanie len listinnými

dôkazmi z iných súdnych konaní obsahujúcich výpovede D. H. a D. F., ktoré sú neurčité a vágne. D.
H. nemal skutočnú vedomosť, ani nevypovedal ku skutočnostiam, že by spotrebitelia mali možnosť
oboznámiť sa s obsahom zmlúv a aj reálne ovplyvniť jej obsah. D. F. v tomto smere nevypovedal.
Popisoval len čo vykonával on. Či informoval pred podpisom vlastníkov z jeho výpovedí nevyplýva,
resp. je to popreté zápisnicou členskej schôdze danej bytovky zo dňa 6.2.2010. D. F. vo svojej výpovedi

potvrdil, že nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Súd zároveň nevykonal dokazovanie listinami vôbec,
nakoľko nepostrehol rozdiely z uvedených listinných dôkazov. Z výsluchu D. H. vyplýva, že zmluvy
sa sprísňovali a najjednoduchšie boli v roku 2006 a tie ani neobsahovali možnosť zvýšenia úrokového
rozpätia, teda čl. 5.5 nemohol byť ani individuálne dojednaný medzi správcom a bankou, nakoľko v čase
posudzovania prvých zmlúv ani neexistoval. D. F. tvrdí, že zmluvy zbežne čítali, ale zásadné je, že

si túto zmenu nevšimol a nevedel o tom, že sa dá jednoznačne navýšiť úrokové rozpätie žalovaným,
čo sa dozvedel až v roku 2012 po aplikácii daných ustanovení bankou. Svedok D. H. potvrdil, že boli
minimálne tri varianty zmluvy, pričom D. F. tvrdil, že zmluvy boli rovnaké. Tento svedok vypovedal, že
v roku 2008 sa poskytovali ročne desiatky úverov, rokovanie bolo ku každej zmluve a hlavne pri podpise,ak bolo skonštatované, že táto zmluva je taká istá ako predchádzajúca, boli prebraté len základné
ustanovenia. Zmluva sa prešla v hlavných bodoch pred každým podpisom. Z výsluchu D. H. vyplýva,
že žalobca nenamietal zvýšenie marže resp. úrokového rozpätia. D. F. uviedol, že nevedel, že banka

môže zmeniť úrokové rozpätie a to trikrát vo všetkých svojich výpovediach. D. F. na pojednávaní dňa
9.7.2020, str. 3 zápisnice vo veci sp. zn. 11C/33/2017 skonštatoval, že podmienky zmluvy si preštudovali
v začiatkoch, potom ako to bola štandardná zmluva, nevstupovali do toho, Dexia si povedala podmienky,
na dome to odsúhlasili a oni podpísali zmluvu, uviedol tiež, že aspoň tie prvé zmluvy čítali celé, potom
už možno tie ďalšie zmluvy detailne nečítali. Na otázku, či vedel, že zmluva sa dá jednostranne meniť

zo strany banky, odpovedal, že nie. Vedomosť svedka o možnosti zvýšenia úrokového rozpätia bola až
následná. Podľa výpovede D. F. prvé zmluvy boli poskytnuté na kontrolu, kde právnik (I. J.) vykonal
len minimálne úpravy, ktoré banka akceptovala. Vzhľadom na osobu D. F., ktorý pôsobil vo funkcii
viac ako 25 rokov, nemožno predpokladať, že by zmluvy podrobne čítal, nakoľko si variantu zmlúv ani
nevšimol. Zmluva preto nebola individuálne dojednaná vôbec. Ak boli nejaké jednania ohľadom zmluvy,
tak len ohľadom prvej zmluvy z roku 2006, bez právneho odborného posúdenia. I. J. D. H. podľa jeho

vyjadrenia v živote nevidel. I. J. zrejme do týchto procesov nikdy nevstupoval, nakoľko so žalovaným
sa osobných stretnutí nezúčastnil. I. J. nebol ani advokát, ani neposkytoval právne poradenstvo pre
žalovaného, pôsobil v predstavenstve žalovaného od roku 1971 a vzhľadom na svoj dôchodkový vek,
ťažký zdravotný stav a mozgovú mŕtvicu prekonanú v roku 2006, vykonával len čestnú funkciu, ani sa
nemohol zúčastňoval kontraktačného procesu, ako sa snaží naznačiť D. F.. Vzhľadom na uvedené, ako

ajdlhoročnýpriateľskývzťahsvedkovjepreukázané,žeichvýpovedesútendenčné,pričomjeevidentná
snaha svedkov nepoškodiť sa navzájom, pričom výpoveď D. H., ako bývalého zamestnanca žalovaného
je v rozpore s listinnými dôkazmi a samotnými skutkovými tvrdeniami žalovaného.

30. Podľa odvolateľa súd tiež nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil listinný dôkaz – Zápisnicu z členskej

schôdze bytovky zo dňa 6.7.2006, z ktorej vyplýva, že žalobcovia neboli prítomní pri individuálnom
dojednaní, nevedeli a neboli informovaní o konkrétnych podmienkach úveru, dokonca v čase schválenia
úverovej zmluvy táto ani neexistovala, pretože vlastníci udeľujú súhlas na podanie len žiadosti
u žalovanej na úver. Zo zápisnice vyplýva, že k schváleniu úveru neprebehlo ani hlasovanie vlastníkov
bytov v zmysle § 14 ods. 3 ZoVB. Je evidentné, že vlastníkom nemohla byť predložená žiadna zmluva

otermínovanomúvereaindividuálnedojednanieniejevôbecpreukázanézostranyžalovanéhovzmysle
§ 53 ods. 3 OZ s odkazom na § 53 ods. 12 OZ.

31. V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol, že súd nesprávne ustálil dôvodnosť použitia bodu 5.5
v zmysle argumentácie v bode 14. odôvodnenia rozsudku, nakoľko neexistoval racionálny a zmluvne

dojednaný dôvod na zvýšenie úrokového rozpätia a žalovaný pristúpil bezdôvodne a svojvoľne
s úmyslom zvýšiť svoj zisk na úkor spotrebiteľov k zvýšeniu úrokového rozpätia. Preto sú tieto skutkové
tvrdenia súdu nesprávne. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka D. H., ktorý poukazuje na
rozdielne dôvody, resp. príčiny zmeny úrokového rozpätia.

32. Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovaného.
Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia (ak by
dojednanie bolo platné), pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného
podrobne vysvetlil D. H. na výsluchu dňa 04.04.2020 (str. 3, zápisnica z pojednávania sp. zn:
11C/51/2017 zo dňa 04.02.2020): „V roku 2008 došlo k finančnej kríze, ročný EURIBOR mal hodnotu

4,8 až 5%, finančná kríza spôsobila, že sa dalo predpokladať, že EURIBOR bude rýchlym tempom
klesať, dokonca, že dosiahne mínusové hodnoty, preto Výbor (pozn. centrála banky), aby predišiel
problémom s poklesom EURIBOR, nás poveril, aby sme so všetkými klientami, ktorí majú úrokovú
zložku variabilnú začali rokovať. Tak isto bolo realizované rokovanie s predstaviteľmi BD, kde sme
danú problematiku predstavili, ale k dohode neprišlo, pretože dohoda bola nutná, aby sa mohla zmeniť

úroková sadzba, musel byť uzavretý dodatok, nedalo sa to spraviť jednostranne zo strany banky.
Jednomesačný EURIBOR bol najlacnejší, ročný najdrahší. Prokurista (pozn. pán F.) nesúhlasil podpísať
niečo, čo mu o 3 % zvýši úrokovú sadzbu. Klient nesúhlasil. Išlo sa ďalej. Po 2-3 rokoch došlo k tomu, čo
som povedal na začiatku (pozn. k zvýšeniu úrokového rozpätia)“. Túto skutočnosť potvrdil aj D. F., ktorý
vosvojichvýpovediachopakovaneuviedol,žedôvodomzmenyúrokovéhorozpätiabolozníženiesadzby

EURIBOR a jeho dorovnanie podľa požiadaviek nového akcionára v priebehu roka 2012. Na základe
vyjadrenia samotnej žalovanej, jediným dôvodom pre zvýšenie úrokového rozpätia bolo prehodnotenie
rizikaklientazdôvoduporušeniazáväzkovzozmlúvotermínovanomúvere,čoniejezmluvnedojednaný
dôvod v zmysle čl. 5.5.33. Podľa odvolateľa súd tiež nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil listinný dôkaz – odpoveď NBS zo dňa
5.10.2021, v ktorom sa NBS jasne vyjadruje k čl. 5.5 bez ohľadu na to, či sa týka inej úverovej zmluvy,

keď jeho znenie je totožné so znením v tomto súdnom konaní.

34. Súd nesprávne resp. vôbec nevyhodnotil listinný dôkaz – List žalovaného Zvýšenie úrokového
rozpätiazodňa8.6.2011.Tentolistobsahujehromadnéoznámenieobsahujúce17úverovýchzmlúvbolo
vyhotovené dodatočne, pretože žalovaný zistil, že neoznámil k všetkým úverom zvýšenie úrokového

rozpätia riadne a včas.

35. V poslednej časti odvolania žalobca namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). Súd neaplikoval § 53
ods. 2 OZ. Podľa odvolateľa súd nezaujímal ani právny názor NBS v jej stanoviskách. Súd tvrdí,
že nejde o formulárovú zmluvu, pričom je evidentné, že čl. 5.5 zmluvy sa používa napriek celým
zmluvným spektrom žalovaného. Súd pojmom kontraktačný proces nahrádza individuálne dojednanie.

Súd sa nezaoberal predmetom konania, porušoval princíp rovnosti zbraní, nevykonal právne posúdenie
veci vôbec, namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné. Sudca viedol procesnú
obranu žalovanej, bezdôvodne akceptoval všetky nezmyselné procesné námietky žalovaného a svojím
procesným postupom spôsobil aj vadu, ktorá je odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
Žalobca namieta porušenie princípu rovnosti zbraní tým, že súd neprípustným spôsobom nahrádzal

dôkaznú povinnosť žalovaného, tým, že vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných
dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného a to najmä neúčinným popretím
skutkových tvrdení žalovaným s poukazom na ust. čl. 15 ods. 1 a § 190 ods. 1 CSP.

36. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu predložil prostredníctvom svojho

právneho zastúpenia písomné vyjadrenie ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

37. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) žalovaný uviedol, že uvedené výhrady sú nedôvodné, keďže
s námietkami žalobcu sa súd v rozsudku dostatočne vysporiadal v ods. 12 až 14. To, že žalobca
s názorom súdu nesúhlasí, nepostačuje na záver, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces
alebo došlo k inej procesnej vade. Podľa žalovaného prvoinštančný súd neporušil rovnosť zbraní a spor
rozhodol zákonne na základe riadne vykonaných dôkazov a relevantnej právnej úpravy. Obom stranám

dal rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol
po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov. Rozhodnutie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov
navrhnutých stranami sporu. Súd bral v súlade s čl. 11 ods. 4 CSP do úvahy všetko, čo vyšlo v spore
najavo. Listiny a svedecké výpovede boli predložené resp. navrhnuté stranami. To, že z nich abstrahoval
skutkový dej inak, ako to prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú vadu ani porušenie

rovnosti zbraní.

38. K odvolaciemu dôvodu, že konanie má inú vadu ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) žalovaný uviedol, že súd pri rozhodnutí konzistentne a detailne
posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti, zdôvodnil prečo sa nezaoberal názormi NS SR a ÚS SR

v sporoch, ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom
znení. Správne poukázal na relevantnú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trnave, ktorý opakovane
považoval uplatnený nárok žalobcov za nedôvodný. V danej veci pritom nemožno prihliadnuť na
rozsudokOkresnéhosúduPiešťanysp.zn.14C/21/2017vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrnave
sp. zn. 25Co/90/2020, keďže súd vo veci rozhodoval na základe inej skutkovej a dôkaznej situácie,

keďže sa odmietol zaoberať svedeckými výpoveďami svedkov D. F. a D. H., v dôsledku čoho je
rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním. V prípade, ak by súdy tieto výpovede zohľadnili,
dospeli by pravdepodobne k úplne rovnakým záverom ako aj napr. v rozsudku Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23CoCsp/57/2021, 24Co/90/2020, 25Co/8/2021, 9Co/104/2020 a ďalších, ktoré sú konformnés napadnutým rozhodnutím. V tomto spore bolo predmetom dokazovania a právneho posúdenia iba to,
či ustanovenie je určité a zrozumiteľné alebo je daný absolútny dôvod neplatnosti v zmysle § 37 ods.
1 OZ, ktorý súd skúma ex offo a či je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súd uvedené skutočnosti

posúdil správne a svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Vzhľadom na poukázanú judikatúru nie je
pritom nutné, aby dal podrobnú odpoveď na každú námietku, ale len na takú ktorá je pre rozhodnutie
relevantná. Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože
bolo individuálne dojednané, čo potvrdil svedok D. F., nie je daný základ nároku a nemohlo vzniknúť
bezdôvodné obohatenie žalovaného.

39. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) žalobca zdôraznil, že bývalý zamestnanec správcu
(D. F.) potvrdil, že ako jeho zástupca mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho
právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli. Nepredloženie písomných dôkazov o priebehu kontraktačného
procesu neznamená, že kontraktácia nebola preukázaná, keďže jej priebeh preukazujú výpovede jej

účastníkov. To, či došlo počas kontraktácie k vzneseniu závažných alebo menej závažných pripomienok
a či boli akceptované nebolo predmetom dokazovania, preto sú tvrdenia žalobcu smerujúce k týmto
záverom špekulatívne. Pre individuálnu dohodu stačí potvrdenie skutočnosti, že správca reálne zasiahol
do zmluvných rokovaní a mohol ovplyvniť obsah zmluvy. Vo vzťahu k obsahu k výpovedi svedkov sa
žalovaný stotožňuje s hodnotením súdu. To, že výpovede svedkov neboli pri každom výsluchu rovnaké,

neznižuje ich relevantnosť ale podporuje ich autenticitu.

40. Ku skúmaniu určitosti a zrozumiteľnosti článku 5.5 zmluvy, podľa žalovaného žalobca nedôvodne
namieta, že súd neskúmal určitosť a zrozumiteľnosť tohto článku. Naopak z odôvodnenia rozsudku je
zrejmé, že námietku považoval za relevantnú, preto vykonal dokazovanie zápisnicami o výsluchoch

svedkov D. F. a D. H., ktorí konali za strany pri podpise zmluvy. Obaja svedkovia potvrdili, že správca
mal možnosť zmluvu pripomienkovať a pýtať sa na obsah a to že ustanovenia v čase podpisu za
určité nepovažoval (pozn.: zrejme neurčité). Súd nemal dôvod sám nahrádzať vôľu strán výkladom
a skúmaním, či je alebo nie je ustanovenie určité, keďže určitosť a zrozumiteľnosť zmluvy v čase jej
podpisu bola potvrdená zmluvnými stranami. Zápisnicou zo schôdze vlastníkov sa potvrdilo iba tvrdenie

žalovaného, že spotrebitelia do obsahu zmluvy nezasahovali, ani o ňom nemali vedomosť, keďže
schvaľovali iba typ zmluvy a základné parametre úveru. Je preto irelevantné, či zmluva bola určitá a
zrozumiteľná pre vlastníkov – spotrebiteľov. Rozhodujúce je, či bola určitá a zrozumiteľná správcovi.

41. K tvrdeniu odvolateľa, že článok 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je totožný s článkom 4.6 zmluvy

o úvere, ktorý bol určený za neprijateľnú podmienku v iných rozsudkoch, žalovaný uviedol, že žalobca
nerozlišuje, že čl. 4.6 zmluvy bol dohodnutý v zmluve o úvere na bývanie uzavretej medzi fyzickými
osobami–spotrebiteľmi,ktorínebolizastúpenísprávcom,aniinýmkvalifikovanýmsubjektom,čovytvára
podstatné rozdiely pri okolnostiach uzavretia spornej zmluvy. Nemohol skúmať ako by obsah zmluvy
interpretoval neskúsený spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval skúsený a odborne spôsobilý správca

profesionál. Pri rokovaniach reálne absentovala slabšia strana. Čo sa týka totožnosti znenia čl. 4.6
a čl. 5.5 úverových zmlúv, žalobca v nich v odvolaní označil rozdiely, z ktorých vyplýva, že nejde
o rovnaké ustanovenia. Je medzi nimi rozdiel napríklad v dôvode zmeny úrokovej sadzby a preto
uvedené rozhodnutie aplikovať nemožno. Väčšina ďalších tvrdení žalobcu o nesprávnych skutkových
zisteniach nevyplýva z vykonaného dokazovania, ale z jeho interpretácie posudzovaných udalostí, ktorá

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je potvrdená žiadnym dôkazom. Naopak dokazovanie
vykonané súdom vrátane svedeckých výpovedí zamestnancov, resp. bývalých zamestnancov správcu
potvrdilo stav, ktorý prezentoval súd v rozsudku. Žalobca sa domáha predloženia takých dôkazov, ktoré
neexistujú (údajnú e-mailovú komunikáciu právneho predchodcu žalovaného v rokoch 2006-2010, ktorú
nebol povinný archivovať) a to s absurdným tvrdením, že ak by ich žalovaný mal, predložil by ich. Podľa

žalovaného súd riadne preskúmal všetky predložené listiny a skutkové tvrdenia, a to, že čiastočne našiel
ďalšie dôvody nad rámec argumentácie žalovaného, pre ktoré považoval nárok žalobcu za nedôvodný,
nemožno považovať za vadu rozhodnutia, svojvôľu súdu alebo porušenie rovnosti zbraní. Súd totiž musí
postupovať na základe princípu voľného hodnotenia dôkazov. Aj keď je v spore spotrebiteľský prvok,
neznamená to, že by súd mal interpretovať predložené dôkazy len v prospech spotrebiteľa. Z uvedeného

dôvodu konal súd prvej inštancie pri dokazovaní a hodnotení dôkazov správne.

42. K rozporovaniu záveru, že čl. 5.5 zmluvy o úvere nie je neprijateľnou podmienkou odvolateľom,
žalovaný považoval záver súdu prvej inštancie za správny. Čl. 5.5 zmluvy nemožno považovať zaneprijateľnú zmluvnú podmienku, ani podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia. V spore sa jednoznačne
preukázalo, že zmluva bola medzi správcom a bankou individuálne dojednaná a preto nemožno
prihliadnuť ani na rozhodnutie o tom, že čl. 5.5 bol vyhlásený za neprijateľnú podmienku v rozsudku

Okresného súdu Piešťany sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/90/2020, kde sa takáto skutočnosť nepreukázala. Nemožno uznať ani argument, že
ak sa dohodnutá podmienka týka jednostrannej možnosti zmeniť ceny plnenia, netýka sa uvedenej
problematiky.

43. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. h/ CSP) žalovaný uviedol, že sporné ustanovenie nie je
rovnaké ako zmluvná podmienka posudzovaná súdmi v rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo 127/2017 spolu
s uznesením ÚS SR sp. zn. III.ÚS 124/2020. Čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere doposiaľ nebol
v prípade preukázania, že ustanovenie bolo individuálne dojednané, vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Nesprávny je aj právny záver žalobcu, že vo veci možno aplikovať § 53 ods. 4 písm. j)

OZ, keďže predmetom sporu nie je zmena úrokovej sadzby, ale treba aplikovať § 53 ods. 16 písm. a),
v zmysle ktorého sa ust. § 53 ods. 4 písm. j) použije na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je
obchod s finančnými nástrojmi a inými produktmi alebo službami, kde je cena závislá od pohybu kurzov
a indexov na regulovanom trhu alebo od trhovej sadzby, na ktoré dodávateľ nemá vplyv. Súd prvej
inštancie správne skonštatoval, že žalovaný nepreukázal v spore samotnú výšku úrokovej sadzby po

zvýšení úrokového rozpätia, ale jeho tvrdenia sa týkali iba výšky úrokového rozpätia.

44. Podľa žalovaného v spore sa jednoznačne preukázalo, že čl. 5.5 nie je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou s poukazom na § 53 ods. 1, 2 a 3 OZ. Bolo preukázané, že ustanovenie je individuálne
dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta, ako bolo

medzi stranami dohodnuté. V čase uzavretia zmluvy a aj v čase zvýšenia úrokovej sadzby ho správca
považoval za určité a zrozumiteľné, nepreukázal sa ani jeho rozpor so zákonom a s dobrými mravmi.
Preukázalo sa, že žalobca o oprávnenosti zvýšenia úrokového rozpätia vedel a akceptoval ho. Preto
nebol relevantný dôvod na to, aby súd dospel k právnemu posúdeniu, že čl. 5.5 zmluvy je neprijateľnou
podmienkou, alebo neplatný podľa § 37 ods. 1 alebo § 39 OZ.

45. Na margo rozporu so zisteniami NBS žalovaný dodal, že súd správne deklaroval, že ide
o irelevantné skutočnosti, keďže záver NBS nie je pre súd záväzný, navyše aj NBS vo svojom stanovisku
poznamenáva, že vec môže záväzne vyriešiť iba súd. Ani ak by súd dospel k záveru, že čl. 5.5 nebol
individuálne dohodnutý, nemohol žalobcovi priznať bezdôvodné obohatenie, čo konštatoval Krajský

súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 11Co/58/2019, v ktorom uviedol, že v roku 2006, keď sa zmluva
uzatvárala, nebolo možné vyhlásiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ani nebolo možné predpokladať,
že k takémuto následku v budúcnosti dôjde. Žalobca vedel, že má dohodnutý úver s nefixnou výškou
úrokovej sadzby, že táto sa môže v priebehu vzťahu meniť. Nebolo vylúčené, že sa mohla zmeniť aj
v prospech spotrebiteľa, takže pri takomto koncipovaní zmluvy nie je možné posúdiť úmysel žalovaného

bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu.

46. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

47. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací v poradí prvým rozsudkom č.k. 24CoCsp/27/2022-493 zo dňa

23.11.2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi.

48. Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že ust. § 53 ods. 1 a 2 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, vylučovalo z prieskumu neprijateľnosti iba predmet plnenia a cenu plnenia, na rozdiel od

znenia ust. § 53 ods. 2 OZ účinného od 1.1.2008 zavedeného novelou č. 567/2007 Z.z., podľa ktorého
zo súdneho prieskumu neprijateľnosti boli vylúčené naviac aj neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Prvoinštančný súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku cituje znenie § 53 ods. 1
a 2 OZ. Podľa § 879j OZ ustanoveniami danej novely sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
1.1.2008; vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 sa však posudzujú

podľa doterajších predpisov. Cit. ust. § 879j OZ zakotvilo tzv. nepravú retroaktivitu zachovávajúcu
princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní s tým, že práva už získané sa
zachovávajú. Vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté, teda i vykonané právne
úkony, sa riadia zrušenou právnou normou. Preto na posudzovanie ustanovení predmetnej zmluvyuzavretej dňa 19.6.2006 nebolo možné použiť ust. § 54 ods. 1 OZ v znení, ktoré nadobudlo účinnosť
až od 1.1.2008 (vylučujúce prieskum ne/prijateľnosti zmluvnej podmienky v prípade jej individuálneho
dojednania). V dôsledku toho závery súdu prvej inštancie o individuálnom dojednaní čl. 5.5 zmluvy (ods.

12 odôvodnenia) sú pre posúdenie veci irelevantné.

49. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd dospel zhodne ako prvoinštančný
k záveru, že predmetná zmluva v uvedenom bode 5.5 nie je neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť
v zmysle § 37 ods. 1 OZ, pričom v podrobnostiach odkázal na závery súdu prvej inštancie obsiahnuté

najmä v bode 13. odôvodnenia, s ktorými sa stotožňuje. Je tak bez ohľadu na nesprávny odkaz
prvoinštančného súdu na § 35 ods. 2 OZ. Podmienky zmeny úrokovej sadzby sú podľa čl. 5.5 dostatočne
zrozumiteľné a jednoznačné, nepripúšťajúce iný pre spotrebiteľa priaznivejší výklad a preto nebol
priestorpre použitieinterpretačnéhopravidlapodľa§54ods.2OZ.Riadenierizikabankyjekomplexnou,
zložitou, odbornou činnosťou banky, ktorá nie je presne špecifikovaná ani v opatrení NBS, keď jednotlivé
postupy prijímajú banky v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, najmä jeho § 27. Nie je dobre

možnévzmluvepresnešpecifikovaťpojemmierarizikaklienta,rizikojevyhodnocovanépriebežnepodľa
interných pravidiel banky vypracovaných v zmysle príslušných právnych predpisov, ktoré podliehajú
dohľadu NBS, a preto nie je možné dospieť k záveru, že predmetné ustanovenie je neplatné z dôvodu
jeho neurčitosti či netransparentnosti. Zmluvné ustanovenie o zvýšení úrokového rozpätia nemôže
napred obsahovať presné pravidlá pre zmenu ratingu, keďže tieto priebežne vyhodnocuje banka na

základe podmienok na bankovom trhu a jeho podrobný výpočet nie je možné vopred definovať, najmä
ak ide o dlhodobejšiu zmluvu. Je preto nevyhnutná čiastočná všeobecnosť ustanovenia.

50. Pri posúdení textu citovaného ustanovenia 5.5 zmluvy odvolací súd žiadnu nemorálnosť čl.
5.5 zmluvy, teda jeho rozpor s dobrými mravmi nezistil, keď nezistil čím by predmetné dojednanie

mohlo narúšať základné morálne spoločenské zásady. Absencia niektorých okolností pre uplatnenie
predmetnéhoustanovenia,akonatopoukazuježalobca,byzakladalaneurčitosťalebonezrozumiteľnosť
predmetného právneho úkonu, nie však jeho rozpor s dobrými mravmi. Ustanovenie ani jednostranne
nezvýhodňuje banku na úkor spotrebiteľov, keďže umožňuje zvýšenie i zníženie úrokovej sadzby.
Ani možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby bankou zakotvená v predmetnom ustanovení,

sama osebe nezakladá rozpor s dobrými mravmi. Sám zákon totiž jednostrannú zmenu zmluvných
podmienok za splnenia zákonom stanovených podmienok, pripúšťa (§ 53 ods. 4 písm. i/ v spojení
ods. 15 OZ). Pokiaľ odvolateľ v tejto súvislosti poukazuje na neplatnosť predmetného dojednania pre
rozpor neprijateľnej podmienky so zákonom v zmysle § 39 OZ, sám neuvádza pre aký rozpor, s ktorým
konkrétnym ustanovením zákona, by toto zmluvné dojednanie čl. 5.5 malo byť absolútne neplatné.

Odvolací súd pritom takýto rozpor nezistil.

51. K odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým tvrdeniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), k individuálnemu dojednaniu zmluvy medzi
spotrebiteľmi a bankou - závery súdu prvej inštancie o individuálnom dojednaní čl. 5.5 zmluvy sú pre

posúdenie veci irelevantné a v danej veci naň nebolo možné prihliadať. Preto odvolacou námietkou,
že prvoinštančný súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o individuálnom dojednaní zmluvy,
vzhľadom na princíp hospodárnosti súdneho konania (čl. 17 CSP), sa nebolo dôvodné zaoberať.

52. K vyhodnoteniu zápisnice zo schôdze vlastníka bytov zo dňa 6.7.2006 - táto odvolacia námietka,

rovnako ako predchádzajúca, súvisí s otázkou individuálneho dojednania danej zmluvy, ktorá je pre
túto vec ako bolo uvedené vyššie irelevantná. Bolo by preto nedôvodné a nehospodárne sa s ňou
vysporiadavať.

53. K ne/existencii dôvodu na zvýšenie úrokového rozpätia - ako ďalšie odvolateľ namietal závery súdu

prvej inštancie ohľadne dôvodnosti použitia bodu 5.5 zmluvy v bode 14. odôvodnenia rozsudku s tým, že
neexistoval racionálny a zmluvne dojednaný dôvod na zvýšenie úrokového rozpätia a žalovaný pristúpil
bezdôvodneasvojvoľnekjehozvýšeniu.Ivtomtosmeresaodvolacísúdstotožnilsozávermi súduprvej
inštancie podrobne odôvodnenými v bode 14. preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach
odkazuje, v ktorom súd uvádza všetky zistené dôvody danej zmeny.

54. K vyhodnoteniu odpovede NBS zo dňa 5.10.2021 - odvolateľ tiež namietal, že súd nevyhodnotil
listinný dôkaz – odpoveď NBS zo dňa 5.10.2021, v ktorom sa vyjadrila k totožnému čl. 5.5 zmluvy.
Stanovisko NBS z 5.10.2021 v podstate odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.7Co/13/2018. Rozhodné je, že stanovisko NBS, ktoré samo odkazuje na oprávnenie súdu rozhodnúť
o neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky, nie je pre súd záväzné, pričom súd svoj názor riadne
odôvodnil.

55.Knesprávnemuresp.nevyhodnoteniulistužalovanéhoZvýšenieúrokovéhorozpätiazodňa8.6.2011
- súd uvedené vyhodnocoval, zaoberal sa textom oznámenia úrokového rozpätia, otázke doručovania
tejto písomnosti, určitosťou písomnosti a závery ku ktorým dospel sú riadne a zrozumiteľne odôvodnené.

56. Po oboznámení sa s vecou odvolací súd nezistil žiaden procesný postup prvoinštančného súdu,
ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu uvedeného princípu rovnosti sporových strán. Naopak prvoinštančný
súd postupoval v súlade s ustanoveniami CSP a žiadnym svojím procesným postupom princíp rovnosti
zbraní neporušil. Zo skutočnosti, že žalobca pred súdom prvej inštancie nebol úspešný, nemožno
vyvodiť, že súd v rozpore s princípom rovnosti sporových strán rozhodol v prospech žalovaného. Ani
skutočnosť, že procesný postup súdu nezodpovedal predstavám a vôli žalobcu, nezakladá porušenie

princípu rovnosti zbraní. Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v porušení
princípu rovnosti zbraní nemôže byť v tom, že by sa nedôvodne zaoberal individuálnym dojednaním
zmluvy. Porušením princípu rovnosti zbraní by nemohol byť ani podľa odvolateľa nesprávny názor
súdu prvej inštancie, že ide o formulárovú zmluvu. S poukazom na odôvodnenie prvoinštančného
rozsudku neobstojí námietka odvolateľa, že súd sa nezaoberal predmetom konania, teda neplatnosťou

čl. 5.5 a, že nevykonal právne posúdenie veci. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd
sám viedol procesnú obranu žalovanej a bezdôvodne akceptoval všetky jej procesné námietky, čo
odvolateľ ani bližšie nešpecifikoval. Odvolací súd ani nezistil, že by prvoinštančný súd neprípustným
spôsobomnahrádzaldôkaznúpovinnosťžalovanéhoažebyvlastnýmiúvahami,nadrámecnavrhnutých
a vykonaných dôkazov, kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného (čo takisto odvolateľ

bližšie nešpecifikoval). Prvoinštančný súd v konaní a pri rozhodovaní neporušil § 191 ods. 1 CSP a ani
základnéprincípyCSPzakotvenévčl.15ods.1.Odvolacísúdtedanezistilžiadentakýpostupsúduprvej
inštancie, ktorým by mal porušiť princíp rovnosti sporových strán zakotvený v cit. čl. 6 CSP. Žalobcom
uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP teda nebol naplnený.

57. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, s poukazom na uvedené zdôvodnenie,
vspojenísodôvodnenímrozsudkuprvoinštančnýmsúdom,odvolacísúdnapokonvuvedenomrozsudku
dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom nebol naplnený, resp. pokiaľ
bola odvolacia argumentácia sčasti dôvodná, nemalo to dopad na správnosť samotného rozhodnutia vo
veci. Odvolací súd preto preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny

včítane závislého a vecne správneho výroku II. o náhrade trov doterajšieho konania, s použitím § 387
CSP potvrdil.

58. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP žalovanému vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní

neúspešnému žalobcovi. Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257
CSP odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné)
odvolacísúdnezistil. Odvolacísúdpretožalovanémupriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania
voči žalobcovi v plnom rozsahu - 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

59. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Trnave podal žalobca dovolanie podľa § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

60. Dovolací Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 2Cdo/40/2023 zo dňa 18.7.2024 predmetný rozsudok
Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

61. Dovolací súd zo svojej rozhodovacej praxe zistil, že obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode
5.5. zmluvy o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo 16. decembra 2008 v znení: „Banka má právo

adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena
miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou,
alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.
Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatnéhoposúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu
v primeranej lehote oznámi Klientovi.“, bola už predmetom skúmania v spore vedenom na Okresnom

súde Piešťany pod sp. zn. 14C/21/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi totožnými stranami
a vo výroku rozsudku Okresného súdu Piešťany z 13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 bola
právoplatne vyhlásená za neprijateľnú. Najvyšší súd rozsudkom z 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022
dovolanie žalovaného Prima banky Slovensko, a. s. proti rozsudku Krajského s údu v Trnave z 24.

novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 zamietol, pričom ústavný súd uznesením z 5. decembra 2023 sp.
zn. IV. ÚS 617/2023 ústavnú sťažnosť sťažovateľa Prima banky Slovensko, a. s. odmietol.

62. V ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s obdobným predmetom konania (napr. sp. zn.
7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023, 2Cdo/66/2022) dovolací
súd rozhodoval o dovolaniach žalobcu proti rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutia

súdu prvej inštancie o zamietnutí žalôb žalobcu. Súd prvej inštancie v týchto prípadoch žaloby zamietol,
pretože nepovažoval bod 5.5. zmluvy o úvere za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale za bod platne
dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam tohto bodu bol podľa názoru súdu prvej inštancie stranám
zrejmý a bolo preukázané, že rokovania týkajúce sa uzatvorenia zmluvy a ich zmien boli dojednané
individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal

možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť. Najvyšší súd na dovolanie žalobcu rozsudky odvolacieho súdu
zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania, pričom vo vzťahu k obom dôvodom prípustnosti dovolania
uplatneným sťažovateľom (§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP) uviedol, že „z rozsudku
Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 z 31. mája 2023 vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už
vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej

praxi dovolacím súdom vyriešená.“ I tieto rozhodnutia najvyššieho súdu boli posudzované ústavným
súdom, pričom ústavné sťažnosti boli odmietnuté uzneseniami sp. zn. I. ÚS 140/2024, IV. ÚS 663/2023,
I. ÚS 111/2024 pre zjavnú neopodstatnenosť.

63. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, senátu rozhodujúceho v prejednávanom spore, pokiaľ

obsahovo totožná zmluvná podmienka bola predmetom skúmania súdmi nižšej inštancie a vyhlásená
za neprijateľnú a najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil (pozri bod 17. tohto rozhodnutia a
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022), pričom v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu
s obdobným predmetom názor obsiahnutý v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 nebol
spochybnený (pozri bod 18. tohto rozhodnutia), potom od takéhoto názoru sa dovolací súd nepovažuje

za potrebné odkloniť, stotožňuje sa s ním a v celom rozsahu naň odkazuje, lebo je plne aplikovateľné
aj na rozhodovanú vec.

64. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že bod 5.5. zmluvy nie je možné
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedené dojednanie nie je ani neplatným právnym

úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobca domáhal, čo je v
rozpore s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 a ďalšími cit. rozhodnutiami najvyššieho
súdu, v ktorých posúdenie a vyhlásenie tejto zmluvnej podmienky za neprijateľnú bolo akceptované.

65. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd postupoval v súlade s vyššie uvedenými rozhodnutiami

najvyššieho súdu, konštatoval prípustnosť dovolania žalobcu a aj jeho dôvodnosť. Ak je dovolanie
dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší
napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450
CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

66. Po predmetnom zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací
(§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej
inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonností a správností
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania s prihliadnutím na záväznosť právnych
názorov vyslovených dovolacím súdom pre súd oboch stupňov (§ 455 CSP), dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP), a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

67. Predmetom súdneho konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu (pred zmenou subjektov:
jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v C. K. L. A.. B. XX na vydanie od žalovaného
bezdôvodného obohatenia po pripustenej zmene žaloby (č.l. 268) vo výške 4.647,87 Eur, s úrokom
z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.385,48 Eur od 27.6.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5 %
ročne zo sumy 1.262,39 Eur odo dňa nasledujúceho po doručení návrhu na zmenu žaloby žalovanej

do zaplatenia, ako i určenia, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, na základe vzťahu založeného zmluvou o termínovanom úvere č. 06/031/07 uzavretej
dňa 9.5.2007 medzi Dexia bankou Slovensko, a.s., Žilina ako veriteľom a Bytovým družstvom so
sídlom v Trnave ako zástupcom dlžníkov a spotrebiteľov – vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v predmetnom bytovom dome, v dôsledku podľa žalobcu nedôvodného zvýšenia úrokovej sadzby na

základe čl. 5.5 predmetnej zmluvy na 2,5 % od 1.7.2011.

68. Predmetom odvolacieho prieskumu, vymedzeného odvolateľom uplatnenými odvolacími dôvodmi
bolo posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 345 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP tak,
ako boli konkretizované v podanom odvolaní popísanom vyššie. Základnou právnou otázkou vo veci

bolo, či ust. čl. 5.5 zmluvy (v znení: Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v
prípade, ak dôjde k zmene jej refinančných nákladov alebo k zmene miery rizika klienta. Zmena miery
rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so
zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie
výšky refinančných nákladov a zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich

ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej
sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú
zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi) je určité a zrozumiteľné alebo je daný dôvod jeho absolútnej
neplatnosti v zmysle § 37 ods. 1 OZ, či toto ustanovenie je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi,
alebojeneplatnévzmysle§39OZačitotoustanoveniejeneprijateľnouzmluvnoupodmienkouvzmysle

§ 53 OZ.

69. V zmysle § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

70. V citovanom zrušujúcom uznesení týkajúcom sa danej veci, dovolací súd zastal jednoznačné
stanovisko, že pokiaľ obsahovo totožná zmluvná podmienka (čl. 5.5 zmluvy) bola predmetom skúmania
súdmi nižšej inštancie a vyhlásená za neprijateľnú a najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 71/2022 z 31. mája 2023), pričom v ďalších rozhodnutiach najvyššieho
súdu s obdobným predmetom názor obsiahnutý v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 71/2022

nebol spochybnený (napr. sp. zn. 7Cdo 98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo 77/2023,
1Cdo/51/2023, 2Cdo/66/2022), pričom predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu boli posudzované
ústavným súdom, pričom ústavné sťažnosti boli odmietnuté (uzneseniami sp. zn. I.ÚS 140/2024, IV.ÚS
663/2023, I.ÚS 111/2024) pre zjavnú neopodstatnenosť, potom od takéhoto názoru sa dovolací súd
nepovažoval za potrebné odkloniť, stotožnil sa s ním a v celom rozsahu naň odkázal s tým, že je

aplikovateľné aj na predmetnú vec.

71. Keďže s poukazom na vyššie uvedené záväzné stanovisko, bola predmetná základná právna otázka
daného sporu vyriešená tak, že daná zmluvná podmienka v čl. 5.5 zmluvy je neplatná, čo zakladá
dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie od žalovaného predmetného bezdôvodného obohatenia, bolo

potom potrebným, aby sa súd zaoberal opodstatnenosťou výšky uplatneného nároku a za tým účelom
vykonal potrebné dokazovanie. Touto otázkou sa prvoinštančný súd vzhľadom na jeho, podľa záverov
NS SR, nesprávny záver, že nejde o neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho
bezdôvodné obohatenie nevzniklo, nezaoberal a súvisiace dôkazy nevykonal.72. Vzhľadom na uvedený záväzný právny názor dovolacieho súdu, ďalšie odvolacie argumenty
odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne

vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby

bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej

veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na
princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

73. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP, tak v meritórnom zamietajúcom výroku I., ako
i v závislom výroku II. o náhrade trov konania, zrušil a vec mu v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

74. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi dovolacieho

súdu, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295 CSP
i nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci a posúdenie žalobou uplatneného nároku, skutkový
stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť a ustáliť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky
náležité hmotnoprávne ustanovenia a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie bude
nevyhnutnénáležitevsúladesust.§220ods.2,3,4CSPvovšetkýchjehozáverochodôvodniť.Vnovom

rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania včítane tohto i predchádzajúceho
odvolacieho ale i dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 CSP).

75. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu
so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor
môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V

dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).