Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/168/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4622200264
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:4622200264.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar.
XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, obe deti bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany, Škultétyho 1577/8, Topoľčany, deti matky: D. E. E.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, G., právne zastúpená: JUDr. Zuzana Valaská, advokátka,
so sídlom Škultétyho 6, Topoľčany, a otca: C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/XX, A.,
právne zastúpený: Mgr. Peter Rybánsky, advokát, so sídlom Farská 46, Nitra, o zmenu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky aj otca proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo

dňa 25.05.2023, č.k. TO-10P/20/2022-395, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo zvyšku r u š
í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zmenil rozsudok Okresného súdu Topoľčany č.k.
9P/207/2017-249 zo dňa 20.12.2018, právoplatný dňa 18.01.2019 tak, že zveril maloleté deti B. do
osobnej starostlivosti matky s účinnosťou od 01.02.2022 (výrok I.), zaviazal otca prispievať na výživu
maloletých detí a to na každé z detí po 120 eur mesačne, ktorú otec bude povinný platiť vždy do 15.
dňa v mesiaci vopred k rukám matky s účinnosťou od 01.02.2022 (výrok II.), zročné výživné za čas od

01.02.2022 do 31.05.2023 v sume 960 eur na maloletého A. a v sume 960 eur na maloletého C. povolil
otcovizaplatiťvsplátkachpo60eurmesačnenakaždézdetíspolusbežnýmvýživnýmdorúkmatky,pod
následkom straty výhody splátok (výrok III.), styk otca s maloletými deťmi ponechal v neobmedzenom
rozsahu (výrok IV.), v ostatných častiach zostal uvedený rozsudok nezmenený (výrok V.), a o trovách
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok VI.) a trovy dôkazov
znáša štát (výrok VII.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa ust. § 121 Civilného mimosporového poriadku (ďalej
len CMP), § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine.
Vecne súd dôvodil, že matka sa domáhala zmeny úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým,
žiadajúc zveriť obe deti do jej osobnej starostlivosti z dôvodu, že striedavá osobná starostlivosť už
nezodpovedá zmeneným pomerom, deti vyrástli a dlhodobo sa vyjadrujú, že im striedavá osobná
starostlivosť nevyhovuje a chcú žiť trvalo u matky. Zároveň matka navrhla otca zaviazať výživným na
každé z detí po 200 eur mesačne a upraviť otcov styk s deťmi počas každého párneho víkendu. Otec

s návrhom nesúhlasil, považujúc ho za odvetu matky za to, že krátko predtým podal na súd návrh
na vyporiadanie BSM po rozvode manželstva, dovtedy striedavá osobná starostlivosť o deti riadne
fungovala.3. Súd mal preukázané, že maloleté deti A. a C. boli rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn.
9P/207/2017 zo dňa 20.12.2018 na čas po rozvode zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov s týždenným striedaním vždy v piatok o 18.00 hod., obaja rodičia boli oprávnení maloleté

deti zastupovať a spravovať ich majetok, výživné na maloleté deti počas trvania striedavej osobnej
starostlivosti nebolo určené a súd uložil rodičom povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu
na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany v trvaní 6 mesiacov. V tom čase súd vychádzal
zo zistenia, že obidvaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky pre starostlivosť o maloleté deti,
ktoré mali vytvorenú citovú väzbu k obidvom rodičom, maloletý C. chcel byť s oboma rodičmi rovnako

a maloletý A. preferoval otca, pričom aj v konaní ustanovený znalec striedavú formu starostlivosti
považoval pre deti za vhodnú. Súd prvej inštancie ustanovil rovnakého znalca i v predmetnom konaní
a z jeho znaleckého posudku č. 128/2022 vyplynulo, že striedavá osobná starostlivosť nie je toho
času v záujme zdravého vývoja maloletých detí, pretože deti túto formu starostlivosti odmietajú, rodičia
majú medzi sebou narušený vzťah a z týchto dôvodov je striedavá osobná starostlivosť prakticky
nerealizovateľná. Maloleté deti sú žiakmi 7. ročníka Základnej školy v G., sú zdravé. Matka s maloletými

deťmi žije v spoločnej domácnosti s partnerom a ich spoločnou maloletou dcérou H., nar. XX.XX.XXXX,
s ktorou je matka na rodičovskej dovolenke, poberá rodičovský príspevok v sume 412,60 eur mesačne.
Bývajú v rodinnom dome, ktorého výlučným vlastníkom je matkin partner a podľa jeho čestného
prehlásenia mesačné výdavky na bývanie sú na elektrinu 45 eur, na plyn 118 eur, na vodu 55 eur a
na internet 7 eur. Matkin partner pracuje v zahraničí, chodí domov každý druhý mesiac na pár dní, a k

maloletým chlapcom má vytvorený veľmi pekný vzťah, berie ich ako vlastných synov. Otec maloletých
býva v dvojizbovom byte, ktorého je výlučným vlastníkom, mesačné výdavky na bývanie má v sume
300 eur, v čom je zahrnutá aj splátka úveru. Pracuje ako živnostník v oblasti stavebníctva, za rok 2021
v daňovom priznaní vykázal príjmy zo živnosti v sume 5.850 eur a v rovnakej sume aj výdavky. Súd
zisťoval ponuky voľných pracovných miest v okolí bydliska otca pre vyučených stolárov, čo je otcova

pracovná kvalifikácia a mal preukázané, že by sa mohol zamestnať s príjmom 6 eur na hodinu v hrubom,
i z matkou predložených dôkazov vyplýva, že sú inzerované ponuky s hrubou mzdou od 1.350 eur do
1.600 eur mesačne.

4. Súd po vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého i sám zisťoval názor maloletých, dospel k záveru,

že návrh matky na zrušenie striedavej osobnej starostlivosti je dôvodný, pretože bolo bez pochybností
preukázané, že táto forma starostlivosti rodičov o maloleté deti nie je v súčasnosti v záujme maloletých
detí, ktoré sa vyjadrili, že im nevyhovuje, pretože sa nechcú každý týždeň sťahovať, znalec vyšetrením
zistil, že vzťah otca a synov už nie je taký, ako v čase rozvodu, deti pociťujú, že otec dáva prednosť jeho
priateľke pred nimi a počas času, kedy u otca boli (keďže striedavá starostlivosť sa prakticky od začatia

konanianerealizuje),saimotecriadnenevenoval.Súdprihliadolnanázormaloletýchdetí,pričomznalec
potvrdil, že to, čo chlapci vypovedali, je skutočne primárne ich názorom a želaním. Preto súd návrhu
matky vyhovel a maloleté deti zveril do jej osobnej starostlivosti s tým, že styk detí s otcom ponechal
v neobmedzenom rozsahu, čo sa súdu v súčasnosti javí ako najoptimálnejšie a to z dôvodu, že bolo
preukázané, že maloleté deti rovnako ľúbia obidvoch rodičov, akurát chcú byť trvale u matky a s otcom

sa stýkať kedykoľvek im to bude vyhovovať. Súd bol toho názoru, že pokiaľ by bol styk ohraničený
pevnýmrozsahom,nebolobytovzáujmemaloletýchdetí,trebaponechaťichstyksotcomvčonajširšom
rozsahu. V konaní nebolo preukázané, že matka by deťom v styku s otcom akokoľvek bránila a deti sú
už v takom veku, že si vedia samé určiť dobu styku s otcom.

5. Zároveň súd s prihliadnutím na vek a odôvodnené potreby maloletých detí, na osobné, majetkové
a zárobkové pomery rodičov, na zárobkové možnosti a schopnosti otca zohľadniac jeho odôvodnené
náklady na bývanie, stravu, cestovanie za prácou a ďalšie bežné výdavky na život, určil vyživovaciu
povinnosť otca na maloleté deti a to na každé v sume 120 eur mesačne, ktorú považuje za primeranú
a zodpovedajúcu kritériám, na ktoré musí pri rozhodovaní o výživnom prihliadať. Matka sa na výžive

maloletých detí podieľa čiastočne aj dennou osobnou starostlivosťou o ne, na čo je súd takisto
povinný prihliadať. S poukazom na uvedené súd zmenil rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn.
9P/207/2017tak,žesúčinnosťouod01.02.2022,tedaodpodanianávrhu,zverilmaloletédetidoosobnej
starostlivosti matky a otca zaviazal platením výživného v sume 120 eur mesačne na každé z detí. Keďže
vyživovacia povinnosť bola určená od 01.02.2022, súd uložil otcovi zaplatiť aj zročné výživné za obdobie

od 01.02.2022 do 31.05.2023 v sume 960 eur na každé z detí, pri výpočte ktorého vzal do úvahy platenie
súdom uloženého výživného v nevyhnutnej miere 80 eur mesačne zo strany otca od mesiaca jún 2022
a vzniknutý dlh mu povolil splatiť v splátkach po 60 eur mesačne na každé z detí spolu s bežným
výživným.6. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 52 CMP tak, že žiadna zo strán nemá
nárok na ich náhradu, pretože v mimosporových konaniach sa vylučuje nárok na náhradu trov konania,

pokiaľ zákon neustanovuje inak. O trovách konania štátu súd rozhodol tak, že ich znáša štát.

7. Proti tomu rozsudku podali odvolanie obaja rodičia. Matka sa odvolala čo do bežného a zročného
výživného, poukázala na to, že v priebehu konania súd neodkladným opatrením uložil otcovi povinnosť
platiť deťom výživné po 80 eur mesačne, čo považoval za výšku výživného v nevyhnutnej miere

potrebnej na zabezpečenie nevyhnutných nákladov na výživu maloletých detí a to predovšetkým
stravy. Sumu 120 eur určenú rozsudkom matka považuje za príliš nízku, rozhodnutie je výsledkom
nesprávnych skutkových zistení a hodnotení dôkazov zo strany súdu, ako aj nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zdôraznila, že otec nemá iné vyživovacie povinnosti, pričom striedavá starostlivosť sa
nepraktizujereálneužcca 2,5roka,takženamatkespočívapraktickyvšetkastarostlivosťodeti,ktorésú
v pubertálnom veku, vzrastom dosahujú výšku dospelých osôb, čomu zodpovedá i šatník a obuv, majú

tiež vysoké nároky na stravu a navyše aktívne pestujú športy. Matka v priebehu konania preukazovala
majetkové pomery otca, ktoré otec napriek poučeniu súdu vedome zamlčal a to vlastníctvo nehnuteľnosti
v katastrálnom území I. J., na ktorej dokonca stavia chatu a tiež vlastníctvo 3-izbového bytu v A., súd
sa oboznámil aj s vlastníctvom otcových motorových vozidiel. Matka navrhovala predloženie výpisu
z účtu otca, z ktorého je jednoznačne zrejmé, že jeho výdavky vysoko prekračujú príjmy deklarované

v daňovom priznaní, ktoré rozpory nasvedčujú tomu, že nie je možné vychádzať z otcom tvrdeného
príjmu ale z potencionality jeho príjmu, ktorý je minimálne 1.600 eur mesačne, nakoľko túto sumu je
schopný vo výdavkoch minúť a zároveň treba pre zohľadnenie celkového životného štandardu otca
zohľadniť aj jeho majetkové pomery ako vlastníka označených nehnuteľností, ktoré ani nie je zrejmé,
akýmspôsobomvyužíva.Pokiaľsaotecsnažilsúdpresvedčiťotom,žemupriateľkaposkytlapeniazena

výstavbu chaty, matka je toho názoru, že je na otcovi, ako s poskytnutými peniazmi naloží a stavba chaty
nemá mať prednosť pred výživným na jeho dve deti, súd ale tieto skutočnosti nechal v rozhodnutí bez
povšimnutia a uspokojil sa len s konštatovaním, že 120 eur na dieťa je dostatočná suma. Rovnako matka
súdu preukázala, že si otec hľadá novú nehnuteľnosť na kúpu a to predložením jeho inzercie, z čoho
možno usudzovať, že má finančné prostriedky na to, aby si dom zabezpečil. Matka je teda jednoznačne

presvedčená o tom, že otec je spôsobilý, vzhľadom na svoj vek, vzdelanie, prax a pracovné skúsenosti
dosahovať vyšší než ním tvrdený príjem, ktorý ani nepostačuje na úhradu jeho pravidelných výdavkov
a navyše nie je limitovaný len pracovnými ponukami v A., kde ho prakticky nič nedrží. Súdom určené
výživné bolo preto určené v nesprávnej výške. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a zaviazal otca prispievať na výživu každého z detí po 250 eur mesačne s účinnosťou o 01.02.2022

a nedoplatok na zročnom výživnom povoliť otcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 60 eur.

8. Otec sa odvolal proti výrokom I. až IV. namietajúc, že rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia a trpí nedostatkom
náležitého odôvodnenia. Súd opiera rozhodnutie predovšetkým o závery znaleckého dokazovania, ktoré

je nedostatočné, nekomplexné a neposkytuje presvedčivé odpovede na zásadné otázky týkajúce sa
zverenia maloletých do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Súd nesprávne formuloval znalcovi
zadanie, spôsob formulovania otázok je rozporný s ust. § 26 Zákona o rodine, v zmysle ktorého súd
nie je viazaný návrhmi rodičov, ale sám súd zisťuje čo je v najlepšom záujme maloletých detí. Je
nepochopiteľné, že súd nijakým spôsobom nepreveroval možnosť zverenia detí do spoločnej osobnej

starostlivosti a to napriek veľmi nejednoznačným záverom znaleckého dokazovania. Zároveň súd
rozhodol o tom, že styk otca s deťmi sa neupravuje, čo je potrebné de facto označiť za ekvivalent
spoločnejosobnejstarostlivosti.Ponechaniestykubezúpravypodľanázoruotcavkontextenapádaného
rozhodnutia je neudržateľné, keď súdu sú nepochybne známe pomery a vzťahy rodičov navzájom
a k maloletým deťom. Postoj súdu, keď tvrdí, že názor detí musí rešpektovať, je príliš formalistický,

pretože súd musí brať do úvahy aj ďalšie faktory a preskúmať čo je v najlepšom záujme maloletých.
Súd sa nezaoberal veľmi reálnym rizikom ovplyvňovania detí matkou prostredníctvom materiálnych
výhod, ako ani zjavne účelovým návrhom matky, ktorý je reakciou na návrh otca na vyporiadanie
BSM, čím sa nepochybne snaží o čo najväčšiu elimináciu kontaktu detí s otcom. Rodič dopúšťajúci
sa takéhoto obmedzovania práva dieťaťa na styk s druhým rodičom, neposkytuje žiadnu záruku, že

výchova dieťaťa splní ciele, ktoré od nej spoločnosť očakáva. Je v záujme dieťaťa byť v kontakte
s oboma rodičmi pokiaľ sú riadne výchovne spôsobilí. Súd by sa v rozhodnutí nemal nechať ovplyvniť
povrchnou argumentáciou a zjavne manipulovaným názorom maloletých, pretože škody, ktoré môže
programujúci rodič na psychike dieťaťa napáchať, sú vážneho a dlhodobého charakteru, čo súdnerozhodnutie nijako nezohľadňuje. Je tu riziko, že takouto úpravou rodičovských práv a povinností
môže dôjsť k emočnej špirále (čím menej budú deti vidieť svojho otca, tým skôr sú schopné na neho
„pozabudnúť“) a otec nebude mať de facto žiaden priestor aplikovať svoj prístup k deťom, s ktorou

otázkou sa nevedel vysporiadať ani znalec na pojednávaní dňa 13.02.2023. Napádané označenie trpí
zásadným nedostatkom odôvodnenia, čím napĺňa znaky arbitrárnosti a je porušené právo účastníka na
spravodlivý proces.

9. Ďalej otec dôvodil, že nedostatkom náležitého odôvodnenia trpí aj rozhodnutie v časti výšky

vyživovacej povinnosti. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné dovodiť akým spôsobom dospel
súd prvej inštancie k sume určeného výživného. Rozhodnutie tiež vychádza z nespoľahlivo zisteného
skutkového stavu, súd vcelku podrobne skúmal príjmové pomery na strane otca, ale neskúmal pomery
matky a osôb žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti. Takto určené výživné otca neprimerane zaťažuje
a nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby bol nútený na zabezpečenie základných potrieb
a úhradu výživného požičiavať si finančné prostriedky. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na

nepreskúmateľnosť rozhodnutia otec navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

10. K odvolaniu matky otec uviedol, že jeho obsah dokresľuje primárny úmysel matky, ktorým je odveta
za podaný návrh na vyporiadanie BSM. Otec nepopiera potreby dospievajúcich detí, avšak nie je možné

tento argument poňať úplne bezbreho, ako ho prezentuje matka v odvolaní, ktorá oprávnené potreby
maloletých hyperbolizovane vykresľuje. Matkou predložené doklady preukazujú zásadne nehospodárne
nakladanie s finančnými prostriedkami. Pokiaľ matka tvrdí, že nemá dostatok finančných prostriedkov
na nevyhnutné výdavky, mala by potom vysvetliť, prečo deťom miesto napr. zubného strojčeka, alebo
školských potrieb, zakúpila stavebnicu za takmer 200 eur, alebo bežeckú obuv v sume cca 160 eur.

Navyše z blokov nie je možné zistiť či obuv bola zakúpená pre potreby maloletého dieťaťa. Matka navyše
dodnes dodnes nepreukázala vlastné majetkové pomery ako i pomery osôb, ktoré s ňou žijú v spoločnej
domácnosti, je zrejmé, že sa vyhýba preukázaniu partnerových príjmov.
Ďalej otec poukazuje na to, že matka v konaní o vyporiadanie BSM tvrdí, že je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností na LV č. XXX v katastrálnom území G., ale túto nehnuteľnosť matka podľa jej vlastných

tvrdení neobýva, nakoľko má bývať s partnerom v jeho nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.
XXXX v katastrálnom území G.. Ani jedna z nehnuteľností nie je zaťažená záložným právom, čiže
matkin partner nadobudol nehnuteľnosť bez potreby financovania kúpnej ceny, čo naznačuje jeho
nadštandardné majetkové a príjmové pomery, čo on sám v jeho prehlásení zo dňa 19.05.2023 zároveň
uvádza. Navyše je vlastníkom viacerých motorových vozidiel, ktoré všetky užíva aj matka. Toto všetko

má vzťah k posúdeniu pomerov na strane matky, keďže materiálne ovplyvňuje aj maloleté deti, na čo
otec neustále poukazoval, avšak súd sa v rozsudku s týmto ani okrajovo nevysporiadal. Naproti tomu
otec, ktorý bol nútený opustiť spoločnú domácnosť, musel si zabezpečiť svoje bývanie a bývanie aj
maloletých zakúpením bytu na hypotéku. Matka má vo výlučnej držbe aj spoločnú nehnuteľnosť, do
ktorej otcovi je zamedzovaný prístup a túto neobýva, teda ju možno označiť za investičnú. Z uvedených

dôvodov považoval odvolanie matky ako nedôvodné.

11. Matka v odvolacej replike uviedla, že konanie o vyporiadanie BSM, ktoré je stále v štádiu
dokazovania, s týmto konaním nesúvisí, matka má za to, že náklady na deti preukázala, vrátane
výdavkov na zubný strojček. Turistickú obuv kúpila deťom iba jeden pár, keďže nechodia na turistiku

spolu a obuv si navzájom požičiavajú, lego im kúpila v súvislosti s ukončením školského roka, v ktorom
obaja dosiahli dobré výsledky a nepovažuje za potrebné obhajovať to. Žiadny z preukázaných výdavkov
matka nepovažuje za krajne nehospodárne, skôr naopak. Matka podporuje deti aj v mimoškolskej
činnosti, v ktorej dosahujú veľmi dobré úspechy s čím sú spojené aj ďalšie náklady, pritom otec
by mal byť na deti hrdý a nie tieto výdavky matke vyčítať. Financovanie nákladov v domácnosti

matky matka vysvetlila nielen preukázaním jej príjmu spočívajúceho v rodičovskom príspevku, ale aj
čestným prehlásením jej partnera, ktorého majetkové pomery ale nie sú pre toto konanie relevantné,
nie je matkiným manželom. Na rozdiel od otca, ktorý svoje vlastníctvo nehnuteľností zamlčal, matka
vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorú pred uzavretím manželstva dostala darom, aj súdu preukázala
a z listu vlastníctva je zrejmé, že na tejto nehnuteľnosti viazne vecné bremeno bezodplatného užívania

v prospech jej príbuzných, ktorí tam žijú. Pohnútky detí na zrušenie striedavej osobnej starostlivosti sú
jasne preukázané v znaleckom posudku. Pokiaľ ide o úpravu styku, maloleté deti sú v pubertálnom veku
skoro 14 rokov, sú dostatočne rozumovo vyspelé, skúsené a majú na vec vlastný názor, ktorý opakovane
prezentovali. Obaja majú telefóny, na ktorých sú kontaktní, pričom za posledného pol roka im obomdohromady otec volal cca trikrát a rovnako im tak písal, naposledy asi pred mesiacom a hovor trval okolo
dvoch minút. Mimo toho deti nekontaktuje, nestretáva sa s nimi a s matkou nekomunikuje celé roky.

12. Otec v odvolacej duplike opísal priebeh konania o vyporiadanie BSM a hodnotil konanie matky
vo vzťahu k užívaniu spoločnej nehnuteľnosti na LV č. XXX v katastrálnom území G.. Podľa neho
neobstojí jej tvrdenie, že by zriadené vecné bremená vylučovali kapitálové využitie nehnuteľnosti, už
i z dôvodu, že osoby, v prospech ktorých sú vecné bremená zriadené, sú jej príbuzné a je teda možno
predpokladať, že v prípade predaja by poskytli potrebnú súčinnosť a de facto obratom by bolo možné

zriadené vecné bremená zrušiť. Matka však uvedenú nehnuteľnosť do dnešného dňa nespeňažila iba
preto, že zatiaľ nie je súdnym rozhodnutím vyslovený právny stav nehnuteľností a iba takticky vyčkáva
na súdne rozhodnutie. Otec neuznáva ani argument matky o tom, že deti si majú požičiavať jednu obuv
a rovnako vníma i argument matky ohľadom kupovania drahej stavebnice, ktorý argument je v kontraste
s tvrdením matky, že deti má vyživovať s pomocou svojho partnera. Uvedené naznačuje správnosť
otcovho tvrdenia, že matka si s pomocou partnera maloleté deti kupuje prostredníctvom neprimerane

drahých darčekov. Zotrvával preto na svojom odvolaní.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania proti rozsudku boli
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
CSP, § 62 CMP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý
rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66
CMP) a dospel k záveru, že odvolania boli podané čiastočne dôvodne.

14. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bol prieskum
postupu a rozhodnutia prvoinštančného súdu vo všetkých jeho výrokoch. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel záveru, že rozsudok v
časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky je správny, súd prvej inštancie zistil
skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec

i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti náležite, logicky aj dostatočne
presvedčivo zdôvodnil. Odvolací súd sa preto, pokiaľ ide o výrok I, v celom rozsahu stotožňuje so
skutkovýmizisteniamiaprávnymizávermisúduprvejinštancieobsiahnutýmivodôvodnenínapadnutého
rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti
tohto rozhodnutia a vzhľadom na odvolacie námietky otca maloletých sa žiada doplniť nasledovné:

15. Treba súhlasiť so záverom prvoinštančného súdu, že doterajšia úprava výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletým, v zmysle ktorej sú deti zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov, je vzhľadom k zmeneným pomerom už neudržateľná. Zmena pomerov, ktorá nastala od roku
2019, kedy súd zveril deti do striedavej osobnej starostlivosti so striedaním v týždňových intervaloch,

spočíva predovšetkým v zmenenom postoji detí k takejto forme starostlivosti, ktorá sa síce istú dobu
realizovala, ale neosvedčila sa, pretože maloleté deti postupne začali pociťovať záťaž spojenú s častým
sťahovaním a vnímať určité nedostatky ohľadom priebehu otcovej starostlivosti, až požiadali matku, aby
iniciovala predmetný návrh. Za významný faktor treba tiež považovať skutočnosť, že už viac ako dva
roky sa striedavá starostlivosť nerealizuje a maloleté deti ju odmietajú.

16. Odvolateľ vytýkal prvoinštančnému súdu, že pri rozhodovaní sa opieral najmä o závery znaleckého
dokazovania, ktoré je podľa neho nedostatočné, nekomplexné a neposkytuje presvedčivé odpovede na
zásadné otázky týkajúce sa zverenia maloletých do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, navyše
podľa jeho názoru súd znalcovi formuloval nesprávne otázky a nezisťoval riadne čo je v najlepšom

záujme maloletých detí. Táto výhrada odvolateľa však nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu
je zrejmé, že súd na základe návrhu otca pribral do konania znalca z odboru psychológia, klinická
psychológia detí a dospelých, keďže otec je presvedčený, že nedošlo k žiadnej zmene pomerov,
striedavá osobná starostlivosť fungovala a jediné, čo sa zmenilo, je postoj matky, ktorá tento návrh
mala podať ako reakciu na návrh otca na vyporiadanie BSM (čo matka dôrazne popiera) a deti sú

matkou ovplyvnené. Odvolací súd zistil, že otázky, na ktoré súd uložil znalcovi odpovedať, boli pomerne
široko koncipované, od všeobecných otázok na zistenie a vyhodnotenie citových väzieb maloletých ku
každému z rodičov a vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti, prípadne iného modelu starostlivosti
o maloleté deti, až po dodatočne zadané otázky v zmysle matkinho návrhu, ktorých cieľom bolo okreminého zistiť nielen spôsobilosť maloletých vyhodnotiť klady a zápory striedavej osobnej starostlivosti
s ohľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť, ale aj to, či matkou podaný návrh odráža skutočné
želanie maloletých detí. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu zadaných otázok musel konštatovať, že

formulácie otázok zadaných znalcovi nevykazujú žiadne vady a niet ani žiadneho dôvodu domnievať
sa, že by súd nesledoval ich zadaním najlepší záujem maloletých detí, práve naopak. Otcovi navyše
nič nebránilo, aby navrhol súdu aj iné otázky na znalca, pokiaľ sa domnieval, že tie, ktoré súd zadal nie
sú dostatočné na objektívne zistenie skutočného stavu (čo však otec neurobil), a rovnako mal možnosť
klásť otázky znalcovi priamo na pojednávaní, na ktorom bol znalec vypočutý (ktorú možnosť otec

využil). Z dokazovania vyplynulo, že deti naďalej majú rady oboch svojich rodičov, avšak od posledného
rozhodovania súdu v roku 2019 sa postoj maloletých detí k striedavej osobnej starostlivosti zmenil, keď
v dôsledku ich osobnej skúsenosti s touto formou starostlivosti dospeli k záveru, že im nevyhovuje.
Zaťažuje ich sústavné prenášanie vecí, učebníc, permanentné striedanie domácností a znalec zistil
i určité oslabenie vzťahu detí k otcovi, u ktorého vnímajú nedostatok pozornosti voči nim a ich potrebám,
komunikácie s nimi. Znalecké dokazovanie potvrdilo schopnosť maloletého C. a A. vyhodnotiť klady

a zápory striedavej osobnej starostlivosti a zároveň potvrdilo, že odmietanie striedavej starostlivosti
zo strany detí je primárne dôsledkom ich vlastnej skúsenosti. Odvolací súd na základe vykonaného
dokazovania mal zhodne so súdom prvej inštancie za dostatočne preukázané, že v súčasnosti striedavá
osobná starostlivosť nie je v najlepšom záujme maloletých detí, ale v ich najlepšom záujme je zverenie
do osobnej starostlivosti matky, preto považuje napadnuté rozhodnutie vo výroku I. za správne.

17. Pokiaľ otec argumentoval tým, že súd mal zvažovať spoločnú striedavú starostlivosť, odvolací súd
nebol rovnakého názoru. Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa,
ktorej cieľom je zachovať taký režim starostlivosti o dieťa, ktorí rodičia realizujú už dlhšiu dobu, resp. ide
o režim zabehnutý aj keď rodičia nežijú spolu. Predstavuje najprirodzenejšiu formu výkonu rodičovských

právapovinnostísminimálnymzásahomzostranyštátu,ztohodôvodujevšaktátoformastarostlivostio
dieťavhodnávýlučneprerodičov,ktorínavzájomvediaspoluohľadomichdetíracionálneabezkonfliktne
komunikovať,keďžetátoformastarostlivostivyžadujevpodstatesústavnúkomunikáciurodičovtýkajúcu
sa každodenného režimu detí a všetkých otázok súvisiacich s ich starostlivosťou a výchovou. Okrem
schopnosti konštruktívne a operatívne vzájomne komunikovať je potrebné, aby rodičia žili čo najbližšie

pri sebe, ideálne v jednej domácnosti, či nehnuteľnosti. Táto forma starostlivosti však v danom prípade
evidentneniejevhodnáatoprimárneužzdôvodu,žekomunikáciamedzirodičminiejedobrá,čopotvrdil
i znalec a nemožno reálne hovoriť ani o žiadnom zabehnutom spôsobe starostlivosti o maloleté deti.

18. V ďalšom však už odvolací súd nepovažoval napadnuté rozhodnutie za správne. Za dôvodnú treba

považovať námietku otca, že súd pochybil, keď upravil rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom
ich zverením do výlučnej osobnej starostlivosti matky bez toho, aby upravil jeho styk s maloletými.

19. Podľa § 28 ods. 1 písm. a) a § 28 ods. 2 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností
sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého

dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy
maloletého dieťaťa.

20. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu

k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

21. Podľa § 25 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým
dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s
maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku
s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o

rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť. Ak je to potrebné v záujme maloletého
dieťaťa,súdobmedzístykmaloletéhodieťaťasrodičomalebozakážestykmaloletéhodieťaťasrodičom,
akniejemožnézabezpečiťzáujemmaloletéhodieťaťaobmedzenímstykumaloletéhodieťaťasrodičom.22.Podľa§36ods.1Zákonaorodine,rodičiamaloletéhodieťaťa,ktoríspolunežijú,môžusakedykoľvek
dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez
návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté

dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery
v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú
primerane.

23. Rodičovské práva majú v zmysle Zákona o rodine obaja rodičia v zásade v rovnakom rozsahu,

ich obsahom je predovšetkým právo vychovávať svoje maloleté dieťa, čo sa realizuje najmä formou
osobnej starostlivosti. Rodič, ktorý nemá dieťa vo svojej osobnej starostlivosti síce môže toto právo
realizovať čiastočne aj prostredníctvom napr. písomného, elektronického či telefonického styku, avšak
predovšetkým osobný styk takéhoto rodiča s dieťaťom je nesmierne dôležitý a všeobecne platí, že
v najlepšom záujme maloletého dieťaťa je práve čo najširší styk s druhým rodičom. Keďže v predmetnej
veci výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že v najlepšom záujme maloletých bude síce ich

zverenie do starostlivosti matky, avšak obaja rodičia sú výchovne spôsobilí, potom za uvedenej situácie
súd prvej inštancie vážne pochybil, pokiaľ ponechal styk otca s maloletými neupravený. Rozhodnutie
zdôvodnil tým, že ponechanie styku v neobmedzenom rozsahu sa javí ako najoptimálnejšie a to z
dôvodu,žedetirovnakoľúbiaobochrodičov,chcúvšakbyťtrvaleumatkyasotcomsastýkaťkedykoľvek
im to bude vyhovovať, preto vymedzenie styku pevným rozsahom by nebolo v záujme maloletých, keď

nebolo preukázané, že matka by deťom v styku s otcom akokoľvek bránila a deti sú už v takom veku, že
si vedia samé určiť dobu styku s otcom. Takáto argumentácia nemôže obstáť a uvedené rozhodnutie
podľa názoru odvolacieho súdu nerešpektuje jednak zákonnú úpravu obsiahnutú v § 25 Zákona o rodine
a zároveň ani všeobecne platný princíp najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pretože smeruje k
odcudzeniudetísotcom.Uvedenérozhodnutieprihliadavýlučnenavyslovenýnázormaloletéhodieťaťa,

ktorý (hoci ho nepochybne treba brať do úvahy) však nemôže byť jediným rozhodujúcim faktorom pre
prijatie rozhodnutia súdu v otázke úpravy styku s odlúčeným rodičom. Zverenie detí súdom do výlučnej
osobnej starostlivosti matky bez úpravy styku otca s maloletými a ponechanie stretávania na rozhodnutí
detí, znamená odopretie prístupu k súdu nielen otcovi ale aj deťom samotným. Maloleté deti ešte pre
svoj vek zatiaľ nie sú dostatočne schopné posúdiť význam takéhoto rozhodnutia, a ani od nich nemožno

žiadať, aby prebrali bremeno zodpovednosti za budovanie ich vzťahu s odlúčeným rodičom.

24. Odvolací súd pripomína, že § 24 ods. 4 Zákona o rodine ukladá súdom pri rozhodovaní o výkone
rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektovať právo maloletého
dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, dbať aby bolo rešpektované právo dieťaťa

na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov i právo dieťaťa na udržovanie pravidelného,
rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Právo maloletého dieťaťa na styk
s oboma rodičmi vyplýva priamo zo zákona, medzinárodných dohovorov (napr. Dohovor o právach
dieťaťa), ktorými je Slovenská republika viazaná ako aj z judikatúry ESĽP. V zmysle ustanovení Zákona
o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa dohodnúť o úprave výkonu ich

rodičovských práv a povinností s tým, že ak sa nedohodnú, súd ich môže upraviť aj bez návrhu. To
znamená, že ak sa rodičia nedohodnú (a dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa nestane
súčasťou rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností), v takom prípade súd upraví styk rodičov
s maloletým dieťaťom v rozhodnutí. Jediná výnimka z tohto platí vtedy, ak obaja rodičia výslovne žiadajú
styk neupraviť. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nešlo. Žiadna rodičovská dohoda o úprave

styku nebola uzavretá a z obsahu spisu nevyplýva ani to, že by rodičia zhodne požiadali súd, aby
ponechal styk otca s maloletými neupravený. Naopak nielen samotná matka v návrhu žiadala upraviť
styk otca s maloletými, ale zo zisteného skutkového stavu je dôvodné usudzovať, že otec, ktorý sa
aktívne bráni zúženiu jeho podielu na striedavej osobnej starostlivosti, v prípade zrušenia striedavej
osobnejstarostlivosti úpravustykusdeťmipožaduje.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúddospelk

záveru, že súd prvej inštancie v otázke neupravenia styku otca s maloletými pochybil, keď nerešpektoval
ustanovenia Zákona o rodine smerujúce k realizovaniu práv maloletých na zachovanie ich vzťahu
k otcovi a na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi
rodičmi. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súd nevykonal náležité dokazovanie k otázke
vhodného modelu stretávania maloletých s otcom tak, aby boli jednak zohľadnené potreby maloletých,

ako aj práva odlúčeného rodiča podieľať sa na výchove svojich detí pri súčasnom rešpektovaní práva
zúčastnených na zachovaní čo najširšieho kontaktu. V tejto časti bolo preto odvolanie otca posúdené
ako dôvodné.25. Za dôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie rodičov proti výroku o výživnom. Podstatou
odvolacích námietok boli jednak nedostatky v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v právnom
posúdení veci, a zároveň nedostatočné odôvodnenie rozsudku, keďže súd sa nezaoberal s podstatnými

skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo, ani s podstatnými argumentami rodičov a rozhodnutie
o výške výživného nie je podložené žiadnymi konkrétnymi úvahami súdu, takže vykazuje znaky
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

26. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.

27. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a
rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). I podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany.

28. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci teda nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia,zároveňodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštanciemusíbyťajdostatočnýmpodkladom

pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

29. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia v časti výživného dospel odvolací súd k
záveru, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými kritériami neriadil, keď jednak nedôsledne vykonal
dokazovanie na zistenie možností, schopností a majetkových pomerov rodičov a ich životnej úrovne, ako

aj odôvodnených potrieb maloletých a predovšetkým súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
Závery súdu nie sú nijako vysvetlené, pričom sa nevysporiadal so žiadnymi zásadnými skutočnosťami
majúcimi podstatný význam pre určenie výšky vyživovacej povinnosti, v dôsledku čoho je rozhodnutie
nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd síce zisťoval príjmy a výdavky rodičov (to
už neplatí pre odôvodnené potreby maloletých), avšak vyhodnotenie zistených skutočností absentuje.

Zdôvodnenie výšky určeného výživného, ktoré je stručne tromi vetami obsiahnuté v bode 31, nemôže
pre jeho veľmi všeobecný charakter obstáť, keďže chýbajú akékoľvek úvahy súdu, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil. Rozhodnutie tak nedáva žiadnu odpoveď na otázky, z akých dôvodov súd považoval
za primerané v tomto prípade výživné práve v sume 120 eur na každé z detí. Súdy vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia musia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, tak aby jeho závery

boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé, ktorá požiadavka v danom prípade naplnená nebola
a odvolací súd považoval takéto závery prvoinštančného súdu za nepreskúmateľné a upierajúce
účastníkom právo dozvedieť sa, z akých dôvodov rozhodol súd práve zvoleným spôsobom. Týmto
zároveň bolo znemožnené účastníkom konania uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,
že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces a súčasne, nakoľko napadnuté rozhodnutie

neobsahuje potrebné úvahy súdu, ktoré by zrozumiteľným a jasným spôsobom predostreli dôvody
vysvetľujúce spôsob rozhodnutia zvoleného prvoinštančným súdom, nie je možné ani v odvolacom
konaní preskúmať správnosť jeho dôvodov.

30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

výrokuI,ktorýmbolidetizverenédoosobnejstarostlivostimatky,zdôvoduvecnejsprávnostipodľa§387
ods. 2 CSP potvrdil a vo zvyšnej časti, teda určenia bežného i zročného výživného a neupravenia styku
otca s maloletými (výroky II až IV) ako aj v ostatných závislých výrokoch (výroky V až VII) rozhodnutiezrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

31. Po vrátení veci prvoinštančný súd vec znova prejedná, vykoná potrebné dokazovanie k otázke
vhodného modelu stretávania otca s maloletými a preverí všetky okolnosti prípadu z hľadiska možností
optimálnej úpravy styku (vrátane možnosti uzavrieť rodičovskú dohodu, ktorá sa v takom prípade
stane súčasťou súdneho rozhodnutia), rovnako vykoná dokazovanie na dôkladné zistenie možností,
schopností, majetkových pomerov oboch rodičov a ich životnej úrovne, preskúma tiež odôvodnené

potreby maloletých detí, pričom v prípadne potreby súd vykoná dokazovanie ex offo, keďže v
mimosporových konaniach proces dokazovania ovláda vyšetrovacia zásada. Súd všetky skutkové
zistenia nielen skonštatuje, ale aj riadne vyhodnotí a vo veci opätovne rozhodne o výživnom aj o úprave
styku otca s maloletými. Nové rozhodnutie súd náležite odôvodní v súlade s § 220 CSP tak, aby spĺňalo
kritériá riadneho a preskúmateľného rozhodnutia, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo
vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom vedúce boli logické a presvedčivé, pričom

sa vysporiada s podstatnou argumentáciou a námietkami účastníkov konania. V novom rozhodnutí
rozhodne tiež o náhrade trov prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

32. Senát odvolacieho súdu rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).