Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722202929
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722202929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: I.V.A., s.r.o, so
sídlom Komenského 848, 069 01 Snina, IČO: 36 452 751, právne zastúpený PETRÁN A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, proti
žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená Beňo & partners
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o
určenie, že pracovný pomer nevznikol, o zaplatenie 40.930,07 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Cpr/5/2023 – 270 zo dňa 11.03.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100% vo vzťahu k
žalovanej, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol následovne:

„I. Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 26.448,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne z tejto sumy od 14.10.2022 do zaplatenia.

II. Určuje, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom
na podklade pracovnej zmluvy zo dňa 15.04.2008 nevznikol.

IIa. V tejto časti konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 14.482,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne z tejto sumy od 14.10.2022 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

IIIa. V tejto časti konania žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 137 písm. c/ CSP, § 43 ods. 1, § 222 ods. 1, 2

Zákonníka práce, § 22 ods.2, § 39, § 451 OZ , § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka. Výrok o úroku
z omeškania odôvodnil ust. § 517 ods. 1, 2 OZ, a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. O trovách konania
rozhodoval podľa ust. § 251, § 255 ods. 1, § 257 CSP, § 262 ods. 1 CSP.3. V dôvodoch rozhodnutia k naliehavému právnemu záujmu na požadovanom určení zo strany
žalobcu konštatoval, že právny záujem žalobkyne musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný,
t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich

skutočností. Pre žalobkyňu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd
mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými
aspektami: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobkyne,
teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho

stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp.
stav neistoty právneho postavenia žalobkyne, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;
jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Zdôvodnenie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobkyňou v žalobe považoval súd prvej
inštancie za dostatočné a preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci (citoval rozhodnutie NS SR
sp.zn. 21Cdo/3691/2015).

4. Pokiaľ ide o pracovnú zmluvu pri posudzovaní jej platnosti vychádzal z ustanovení Zákonníka práce
a Občianskeho zákonníka.

5. Zákonník práce ustanovenie § 43 ods.1 písm. a) formuluje jednoznačne a to tak, že pracovná zmluva

musí obsahovať nielen druh práce ale súčasne aj jeho stručnú charakteristiku. Je tomu tak zjavne
preto, aby sa obmedzila dispozičná možnosť zamestnávateľa pri prideľovaní konkrétnej pracovnej
činnosti zamestnancovi ale najmä preto, že pomenovanie druhu práce nemusí správne vystihovať
pracovné činnosti, ktoré má zamestnanec vykonávať (napr. druh práce robotník v železiarňach pri
vysokej peci nepredpokladá výkon činnosti robotníka na stavbe). Samotný tento nedostatok postačuje

na konštatovanie neplatnosti pracovnej zmluvy zo dňa 15.04.2008 a určenie, že na jej základe pracovný
pomer nevznikol. Vzhľadom na priebeh konania sa však súd vyjadrí aj k ďalším okolnostiam.

6. Citoval § 22 ods. 2 OZ vo vzťahu ku spôsobilosti na právne úkony v zmysle zastupovania iného
subjektu. Uviedol, že ako vyplýva z judikatúry citovanej žalobcom, predmetné ustanovenie možno použiť

aj na vzťah, ak pracovnú zmluvu uzatvára fyzická osoba ako zamestnanec so zamestnávateľom, za
ktorého rovnako koná táto osoba. Je tomu tak preto, že záujem zamestnanca a zamestnávateľa by mal
byť protichodný v zmysle, že každý z nich chce pre seba dosiahnuť čo najlepšie podmienky.

7. V tejto súvislosti citoval najvýstižnejšie rozhodnutie v obdobnej právnej veci najvyššieho správneho

súdu Českej republiky sp.zn. 10Ads/284/2017. Súd prvej inštancie mal za to, že samokontrahovanie v
prejednávanej veci samo osebe neplatnosť pracovnej zmluvy nespôsobuje, najmä ak zamestnanec bol
zároveň jediným konateľom a spoločníkom zamestnávateľa a teda nemal koho „ochudobňovať“.

8. Súd prvej inštancie zaoberal sa podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy v zmysle druhu práce

a vychádzal z jednotlivých pracovných portálov kde vychádzal z práce označenej ako druh práce
ekonóm,adruhpráceúčtovník,ktoréodcitovalvbode7.svojhorozhodnutia.Ktomuuviedol,žežalovaná
lavírovala medzi tvrdením o výkone práce ekonóma (viď písomné vyjadrenie a organizačná štruktúra) a
výkonom práce účtovníka (vyjadrenie právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 12.02.2024).
Nemožnosť skutočného upresnenia náplne pracovnej činnosti žalovanej vyplýva znovu z neuvedenia

charakteristiky druhu práce v pracovnej zmluve. V konečnom dôsledku však pre posúdenie prekrývania
druhu práce a výkonu funkcie konateľa to však rozhodujúce nebolo.
V zmysle ust. § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka (Konatelia sú povinní zabezpečiť riadne
vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o
záležitostiach spoločnosti.) a zmluvy o výkone konateľa je vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva

náplňou činnosti konateľa. Konateľ samozrejme tieto činnosti nemusí vykonávať osobne ale môže
túto činnosť zabezpečiť interným zamestnancom alebo externe. Ak však túto činnosť robí konateľ
osobne, ako tomu bolo v prejednávanej veci, nemôže tak robiť prostredníctvom pracovnej zmluvy, ktorej
predmetom môže byť iba výkon závislej práce a nie výkon činnosti štatutárneho orgánu. Aj z uvedeného
dôvodu by v prípade úplnej pracovnej zmluvy, táto bola neplatná.

9. Vo vzťahu k faktickému pracovnému pomeru a konkludentnému pracovnému pomeru súd prvej
inštancie uviedol, že v prejednávanej veci predmetom neplatnej pracovnej zmluvy nebol výkon závislej
práce ale činnosť štatutárneho orgánu, preto faktický pracovný pomer vzniknúť nemohol. Rovnakožalovaná ako konateľka v postavení zamestnanca nemala žiadneho priameho nadriadeného a preto
závislú prácu nevykonávala. Obsah činnosti „generálneho riaditeľa“ A. C. z jeho pracovnej zmluvy
nevyplýva a tento vypovedal skôr o kooperácii so žalovanou ako o jej zamestnaneckej podriadenosti.

Rovnako je potrebné brať do úvahy, že výpovede A. C., A. C. (je v spore so žalobkyňou) a p. C. (je
v spore so žalobkyňou) na jednej strane a p. E. F. na strane druhej (podriadenosť žalovanej priamo
odmietol) sú motivované aj tým, na ktorej strane sporu so žalobkyňou teraz stoja.

10. Vo vzťahu ku konkludentnému vzniku pracovného pomeru žalovaná nekonkretizovala, v akom

období by pracovný pomer mal vzniknúť konkludentne. Táto konkludentnosť by prichádzala do úvahy
iba vtedy, ak by na strane zamestnávateľa a zamestnanca existovala vedomosť o neplatnosti písomnej
pracovnej zmluvy (čo žalovaná priamo odmietla), inak by vznik pracovného pomeru konkludentne
nemal logiku. Aj konkludentne by však pracovný pomer mohol vzniknúť len vtedy, ak by išlo o výkon
závislej práce a len čase keď žalovaná konateľkou nebola (od 03.03.2015 do 03.03.2020 - čo však
substancovane tvrdené nebolo), čo by však aj v prípade hypotetickej správnosti nemalo vzhľadom na

petit žaloby vplyv na rozhodnutie o nej.

11. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj nárokom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže
dospel k záveru, že pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.04.2008 medzi žalobkyňou
a žalovanou nevznikol. Keďže pracovný pomer medzi stranami sporu nevznikol uviedol, že v predmetnej

veci dospel k záveru, že pracovný pomer a to ani faktický medzi stranami sporu neexistoval. Preto na
vyporiadanie súm uvedených žalobkyňou nemožno aplikovať žalovanou vyššie citované ustanovenia
ZP ale vyporiadanie sa musí urobiť v rámci úpravy Občianskeho zákonníka.

12. V prejednávanej veci tak ide o plnenie z neplatného právneho úkonu. Na rozdiel od úpravy v ZP

je úprava v OZ pri bezdôvodnom obohatení postavená na objektívnom princípe bez potreby zavinenia
obohatenej osoby. Bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu 14.482,- eur (4.000,- eur + 4.354,- eur +
6.128,- eur) vyplatenej žalovanej ako mzda, ktorú je žalovaná povinná vrátiť žalobkyni.

13. Výrok o trovách konania bol odôvodnený podľa ust. § 517 ods. 1, 2 O.z. a vládneho nariadenia č.

87/1995 Z.z., § 3 tohto ustanovenia.

14. Splatnosť bezdôvodného obohatenia nie je zákonom stanovená, preto vychádzal z § 563 OZ (Ak čas
splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). Žalobkyňa vyzvala žalovanú na plnenie

listom zo dňa 11.10.2022 doručeným dňa 12.10.2022. Žalovaná mala plniť dňa 13.10.2022 a pokiaľ tak
neurobila dňa 14.10.2022 sa dostala do omeškania a od tohto dňa patria žalobkyni úroky z omeškania.

15. O čiastočnom zastavení konania rozhodol súd podľa § 145 ods. 2 CSP , ak je žaloba vzatá späť
sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo

veci samej, pričom zastavenie konania sa týka sumy 26.448,07 eur s prísl..

16. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. CSP a uviedol, že pokiaľ išlo o časť žaloby, o určenie
neexistencie pracovného pomeru, tam patrí 100% nárok žalobcovi na náhradu trov konania, keďže bol
úspešný. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v prevažnej časti bola úspešná žalovaná, ale

v zadržiavaní účtovných a mzdových dokladov nevidel súd dôvod hodný osobitného zreteľa, podľa ust.
§ 257 CSP, ako výnimočnú situáciu, a preto nepriznal náhradu trov konania.

17. Proti rozsudku Okresného súdu Prešov, ako súdu prvej inštancie odvolanie podala žalovaná, podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. V odvolaní uviedla, že namieta závery súdu prvej inštancie

o nedostatku stručnej charakteristiky druhu práce, o prekrývaní práce konateľa s prácou účtovníka,
respektíve ekonóma, a nesplnenia podmienky závislej práce. Poukázala na výpovede svedkov G. C.,
A. E. C., A. H. C. a I. E. F.. Z týchto výpovedí podľa názoru žalovanej jasne vyplýva, že vykonávala
a viedla účtovníctvo spoločnosti, riešila agendu personálnu a mzdovú, vykonávala úhrady, platby za
spoločnosť a do rozhodovania o chode spoločnosti nezasahovala. Túto konštatáciu považuje za dôležitú

pre to, že práca a jej charakter u žalovanej bol zrejmý a stručná charakteristika druhu práce vo
svetle rozhodnutia súdu prvej inštancie neobstojí, ako dôvod neplatnosti pracovnej zmluvy. Zmluvné
strany nemali pochybnosti o obsahovej náplni žalovanej a nedodržanie písomnej pracovnej zmluvy nie
je dôvod pre sankciu neplatnosti pracovnej zmluvy, ale spája ju so vznikom faktického pracovnéhopomeru (citoval Nález ÚS SR 460/2012). K uzavretiu pracovnej zmluvy teda môže dôjsť písomne, ústne
alebo aj iným spôsobom. Dôležité je, že nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť.
Z výpovede svedkov toto jednoznačne vyplynulo, že vykonávala prácu účtovníčky tak mzdovej, ale aj

riešila personálne otázky a iné ekonomické činnosti, a podriadená bola tak pánovi F., ako aj A. C.. Preto
ak žalovaný sa nestotožňoval s týmto stavom, mal reagovať na jej výpoveď, a ak nereagoval, potom
nebol naliehavý právny záujem na takomto určení. Za vykonanú prácu patrila žalovanej aj náhrada
mzdy. Pokiaľ ide o prekrývanie práce konateľa a práce účtovníka, respektíve ekonóma, aj v tomto
smere je preukázané, že práca na pozícií ekonóma, vykonávanie účtovnej a ekonomickej agendy

žalovanej nesúviselo s vykonaním funkcie konateľa spoločnosti. To vyplynulo z výsluchu svedkov. Bolo
preukázané, že činnosť štatutárneho orgánu vykonávali obchodní riaditelia na základe plnomocenstva
zo strany žalovanej smerom k A. H. C. a A. E. F., citovali ust. § 135 a § 36 Obchodného zákonníka.
Svedok A. C. vypovedal, že v súvislosti s rozsahom obchodných transakcií žalobkyňa vyžadovala prijať
pracovnú silu na pozíciu ekonóma, čo bola žalovaná. V tejto súvislosti citovala zákon č. 431/2002
Z.z. o účtovníctve. To, že konateľ je povinný zabezpečiť vedenie účtovníctva, neznamená, že konateľ

za každých okolností musí túto agendu aj vykonávať. Zabezpečuje ju prostredníctvom inej osoby, čo
v danom prípade bola žalovaná. K tvrdenému nepreukázaniu podmienok závislej práce, trvá na výsluchu
výpovediach svedkov, ale aj e-mailovej komunikácie, ktorá bola súdu doložená predovšetkým medzi
pánom F. a ňou. Organizačná štruktúra, ktorú predložila žalovaná a viazala sa k žalobkyni ku dňu
01.02.2017, preukazuje vzťah nadradenosti a podradenosti jednoznačne. Medzi stranami sporu boli

vykonané aj dohody o zmene pracovnej zmluvy, čiže práca, ktorú vykonávala žalovaná bola žalobcovi
zrejmá, a bolo jasné, že túto vykonáva v pracovnom pomere, a spĺňa nepochybne aj znaky závislosti.
Žalovaná v konečnom dôsledku vo funkcii konateľky pôsobila od 12.03.2005 do 20.03.2015, a potom od
04.03.2020do21.04.2022.Čiževobdobímedzi2015a2020rokomnebolakonateľkou,avtomtoobdobí
vznikol fakticky pracovný pomer žalovanej. Žalobkyňa celú dobu až do roku 2022 akceptovala pozíciu

žalovanej ako zamestnankyne, preto nemôže obstáť ani nárok na vyslovenie, že nevznikol pracovný
pomer, ale ani na vydanie bezdôvodného obohatenia (citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/92/1997). Preto navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie buď zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie
alebo zmeniť a žalobu zamietnuť.

18. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Tá naopak, súhlasila s rozhodnutím súdu prvej
inštancie v celom rozsahu a navrhla rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdiť. Vo vzťahu k výsluchu
svedkov, na ktoré poukazovala žalovaná v odvolaní, je potrebné skonštatovať, že výpovede svedkov
je potrebné hodnotiť z pohľadu, že I. C. a A. C. sú v súdnom spore so žalobkyňou, a A. C. rozporne
uvádzal skutočnosti, ktoré sú dôležité pre posúdenie nároku žalobcu. Na jednej strane hovoril od

začiatku, že spolu so žalovanou riadili spoločnosť a išlo o kooperáciu, nie podriadenosť s tým, že
robila ekonomiku aj v období, kedy bola len konateľkou (roky 2005 až 2008), teda nie v čase, kedy
mala uzavretú pracovnú zmluvu, čo jasne svedčí o prekrývaní tejto činnosti, a nevedel sa vyjadriť ani
k rozdielu činnosti ako konateľky a zamestnankyne. Samotná žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila,
že sa stotožňuje s tvrdeniami A. C. o spoločnom riadení firmy a bola poverená riadením ekonomiky.

Žalovaná nadriadeného nemala a funkciu ekonóma vykonávala spolu s funkciou konateľa o čom svedčí
výsluch svedka I. F.. Pokiaľ ide o mailovú komunikáciu, organizačnú štruktúru, tieto listiny nemajú vo veci
relevanciu ani dôkaznú a výpovednú hodnotu, ktorú im žalovaná pripisuje. Nepreukazujú totiž pracovný
pomer, ktorý tvrdí žalovaná, že bol uzavretý s ňou v súlade s touto štruktúrou, aj keď takýto dokument bol
predložený, v praxi nebol aplikovaný, čo podľa názoru žalobkyne vyplýva práve z výpovedí vypočutých

svedkov. Vo vzťahu k vzniku pracovného pomeru, či už formálne, fakticky, alebo konkludentne, je
potrebné predovšetkým zdôrazniť, že subjektívny postoj osôb konajúcich v mene spoločnosti, jej iných
zamestnancov a žalovanej nemá význam pre posúdenie právnej perfektnosti týkajúcej sa právneho
úkonu pracovnej zmluvy. Práve z dôvodu, že hrozí prekrývanie činnosti zamestnanca a konateľa,
a náplne práce podľa tvrdenej pracovnej zmluvy, je potrebné takéto okolnosti jasne preukázať, a práve

pracovná zmluva by mala byť tým dôkazom, ktorej by pri rozsiahlejšej charakteristiky druhu práce
odstránila akékoľvek pochybnosti, čo však v tomto prípade splnené nebolo. Žalovaná robila ekonomiku
ako konateľka a neexistoval rozdiel v jej náplni ani po tom, čo sa stala konateľkou tejto spoločnosti.
Preto bolo jednoznačne preukázané, že existuje reálna kolízia a prekrývanie týchto náplní. Žalovaná sa
naďalej podieľala na riadení a analgetických činnostiach firmy a nebolo jednoznačne preukázané, že jej

náplňou bolo iba vedenie účtovníctva. Ekonomický riaditeľ má nápadnú podobnosť z pozíciou ekonóma,
a teda výlučná činnosť týkajúca sa účtovníctva a iných činností zo strany žalovanej preukázaná
nebola. Faktický pracovný pomer je z povahy veci vylúčený, preto že u žalovanej ani hypoteticky
takýto pracovný pomer nemohol vzniknúť s charakteristikou činnosti, správa účtovníctva, respektívečinnosť ekonóma, ktoré sa prekrývali s povinnosťami konateľskými bez podriadenosti žalovanej ďalším
osobám. Je vylúčený aj konkludentný pracovný pomer a v tejto súvislosti odcitovali rozsudok NS SR
sp.zn. 5Cdo/92/1997, keďže neboli preukázané ani skutkovo podmienky vzniku ďalších podmienok,

ktoré musia v pracovnom vzťahu a pri existencii pracovnej zmluvy byť zachytené. Následné správanie,
situačné zmeny, ale ani podpísané dodatky ex tunc v neplatnej pracovanej zmluve nemajú spôsobilosť
zmeniť túto počiatočnú neplatnosť. Preto žaloba je podaná po práve a navrhli tento rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť.

19. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila sa žalovaná, ktorá v podstate zotrvala na svojich tvrdeniach,
že existovala organizačná štruktúra spoločnosti, bola podriadenou A. C. a I. F., čo vyplynulo nielen
z výpovede svedkov, ale aj e-mailovej korešpondencie. Išlo o organizačnú štruktúru z roku 2017. Z týchto
dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie sám v bode 9. svojho rozhodnutie predpokladal konkludentný
vznik pracovného pomeru v čase, kedy nebola konateľkou. Nie je dôležité, či žalovaná tvrdila, kedy
jej pracovný pomer mal vzniknúť, nakoľko sa nejedná otázku skutkovú, ale právnu a je vecou súdu,

aby tieto skutočnosti medzi stranami ustálil. Žalovaná sa domnieva, že vznikol faktický pracovný
pomer konkludentne, ktorý následne dohodami o zmene pracovnej zmluvy potvrdil tento vznik. Citovala
rozhodnutie NS ČR sp.zn. 31Cdo/4831/2017. Žalovaná trvala na podanom odvolaní.

20. K vyjadreniu žalovanej zaslal repliku aj žalobca, ktorý rovnako trval na svojom vyjadrení, pokiaľ

išlo o organizačnú štruktúru z roku 2008 a 2017. Už samotné tvrdenie žalovanej, že písomnosti najprv
odovzdala spoločnosti, neskôr polícií, vyvoláva pochybnosti o skutočnosti a existencii tejto organizačnej
štruktúry. Pritom podľa organizačnej štruktúry v roku 2017, mala byť ekonomickou riaditeľkou, čo nikdy
predtým v žiadnom písomnom podaní žalovaná netvrdila. Na druhej strane tvrdila, že ide o pracovnú
zmluvu, ktorá mala vzniknúť v roku 2008, no tieto argumenty nemajú žiaden vplyv pre posúdenie tohto

vzniku pracovného pomeru. Zotrval na svojom stanovisku, preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť.

21. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací podľa ust. § 34 CSP, prejednal rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, a dospel k záveru,

že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dôsledne zistil skutočnosti rozhodujúce pre
posúdenienárokužalobcu,anatýchtoskutočnostiachaprávnychzáverochsaničnezmeniloanivštádiu
odvolacieho konania.

22. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec

v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu
prvejinštancieodvolateľnielenvymedzujeto,ohľadomakýchvýrokovurozhodnutiasúduprvejinštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený,
ale aj povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

23. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol
zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS/78/2005).

24. Podľa ust. § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia pracovnej

zmluvy:
V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti,
ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto),

c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.26. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27. Z obsahu spisu nateraz vyplýva, že z výpisu z Obchodného registra je zrejmé, že žalovaná bola v
čase od 12.03.2005 do 02.03.2015 jedinou spoločníčkou a zároveň jedinou konateľkou žalobkyne.

28. Dňa 15.04.2008 došlo medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom, za ktorú konala konateľka -
žalovaná a žalovanou ako zamestnancom k uzatvoreniu pracovnej zmluvy. Podľa bodu 1. pracovnej

zmluvy zamestnanec A. B. bude pracovať v pracovnom zaradení ako ekonóm.

29. Listom zo dňa 11.07.2022 žalovaná podala žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru (č.l. 18).
Výzvou zo dňa 17.10.2023 požiadal súd prvej inštancie žalovanú, aby vysvetlila za čo jej boli vyplatené
sumy 4.000,- eur dňa 19.03.2021 od spoločnosti E. J. D. D., 4.354,- eur dňa 06.04.2021 E. K. L. a 6.128,-
eur dňa 18.06.2021 od spoločnosti E. J. D. D.. Žalovaná odpovedala podaním zo dňa 20.10.2023, kde

uviedla, že súdu zasiela výpisu z účtu za obdobie od 03/2021 do 06/2021, pričom uvedené sumy boli
skutočne žalovanej poslané od uvedených spoločností a to na nevyplatenú mzdu, ktorú jej mala zaplatiť
žalobkyňa. S podpísanými zmluvami a teda aj takýmto spôsobom výplaty mzdy dali súhlas pán F. a
pani F.. Tieto tvrdené skutočnosti žalovaná preukázala zaslanými prílohami na č.l. 159 - 175, z ktorých
vyplýva, že skutočne uvedené sumy jej boli vyplatené ako mzda a to so súhlasom konateľky spoločnosti

L. F. ako aj E. F..

30. Žalovaná predložila písomnosť s názvom „Hlavné úlohy - marec 2016“, z ktorej malo vyplývať,
že existuje voči nej nadriadený zamestnanec, ktorý jej ukladal pracovné úlohy, pretože v bode 5. je
uvedené, že má vykonať zosúladenie a nastavenie skladového hospodárstva a poskytnúť údaje: vstup

DPH/výstup DPH od mesiaca 12/2015 až po súčasnosť. Rovnako súdu predložila „Dohodu o zmene
pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2021“ na strane žalobkyne podpísanú nie len žalovanou, ale aj L. F. ako
druhou konateľkou, pričom touto dohodou sa však menila iba výška hrubej mzdy tak, aby dosahovala
výšku minimálnej mzdy. Rovnako sa to týka aj „Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 01.05.2018“, kde sa
však dohodnutá mzda zvyšovala na sumu 3.000,- eur, pričom za zamestnávateľa teda žalobkyňu bola

zmluva podpísaná inou osobou ako žalovanou. Týmito dohodami o zmene pracovnej zmluvy žalovaná
preukazovala, že jej postavenie ako zamestnanca bolo spoločnosti známe a bolo rešpektované.

31. Súd prvej inštancie ako svedka vypočul bývalého konateľa p. G. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý ako
však vyplýva už zo skôr oboznámených rozsudkov, je rovnako v súdnom spore so žalobkyňou a to z

obdobných dôvodov. Tento uviedol, že pani B. poznal z pôsobenia vo firme. Uviedol, že v spoločnosti
existovala organizačná štruktúra, ale bližšie ju nekonkretizoval s tým, že on bol podriadený pánovi E.
F. a pánovi M. F.. Títo mu mali ukladať pokyny k výkonu práce. Pokiaľ ide o žalovanú, jej nadriadeným
mali byť rovnako M. F. a E. F. a oni jej dávali pokyny k výkonu práce. Pani B. v spoločnosti pracovala
ako účtovníčka, riešila agendu personálnu, účtovnú a mzdovú.

32. Súd prvej inštancie ako svedka ďalej vypočul A. E. C., rovnako bývalú zamestnankyňu žalobkyne,
ktorá je rovnako v spore so žalobkyňou o vyplatenie mzdy. Táto uviedla, že pozná pani B., pretože v
čase, keď bola zamestnaná v tejto spoločnosti, pani B. bola spoločníčkou spoločnosti. Zároveň bola
účtovníčkou.Svedkyňauviedla,ženadriadenýmjejprávnebolkonateľM.F.,alepraktickybolnadriadený

E. F., ktorý viedol celú spoločnosť. Pokiaľ ide o žalovanú, tá mala na starosti celú účtovnú agendu.
Svedkyňa ďalej potvrdila, že skutočne sa mzdy v určitom období vyplácali tak, že sa presmerovala suma
za predaj tovaru na účty zamestnancov.

33. Žalobkyňa ďalej súdu predložila rozhodnutie Inšpektorátu práce C. zo dňa 06.03.2023 o tom, že sa

vykonáva inšpekcia u žalobkyne na základe podnetu žalovanej.

34. Z výpovede svedka A. C., že pani B. pozná, mal s ňou ako kolegiálne tak aj priateľské vzťahy. Svedok
uviedol, že u žalobkyne pôsobil v období rokov 2000 - 2018, pričom zo správy Sociálnej poisťovne
vyplýva, že zamestnancom bol od 26.04.2005 - 30.04.2018. Uvádza, že do spoločnosti pribral žalovanú

on a to ako účtovníčku v roku 2005 a neskôr v roku 2008 začala pracovať na pracovnú zmluvu,
keď spoločnosti teda žalobkyni sa začalo dariť a potrebovala už ekonómku na spracovanie účtovných
dokladov. Pokiaľ ide o žalovanú svedok tvrdil, že mu bola podriadená pretože bola síce majiteľkou, ale
ekonomicky to riadil on. Na otázku či dával pokyny žalovanej uviedol, že vychádzali spolu veľmi dobre,starala sa pani B. o papiere, o ministerstvo hospodárstva a o všetko po ekonomickej stránke. Svedok
uviedol, že v podstate išlo o spoluprácu medzi ním, pani B. a pánom E. F.. Prácu žalovanej mal zadávať
svedok C. ako aj pán F. a neskôr od obdobia roku 2012 - 2013 to už bol pán F., ktorý robil ekonomiku.

35. Žalovanú uviedla, že v období rokov 2005 - 2008 bola síce vo výpise z obchodného registra
uvádzaná ako konateľka a spoločníčka, ale celú spoločnosť riadil pán C. a pán F.. Žalovaná na výzvu
súdu predložila listinu s názvom „Organizačná štruktúra spoločnosti k 01.02.2017, z ktorej vyplýva, že
najvyšším orgánom spoločnosti bolo valné zhromaždenie, následne to bol konateľ a riaditelia úsekov,

pričom riaditeľkou ekonomického úseku mala byť A. B.. To, či táto organizačná štruktúra aj v skutočnosti
existovala a aké vzťahy podriadenosti z nej vyplývali, zrejmé nie je.

36. Zároveň bola súdu predložená aj pracovná zmluva A. H. C. zo dňa 24.04.2005 za žalobkyňu ako
zamestnávateľapodpísanúkonateľkouspoločnostiA.B.,podľaktorejA.H.C.malpracovaťvpracovnom
zaradení ako riaditeľ spoločnosti. Znova však zmluva neobsahuje ani stručný popis pracovnej činnosti,

preto nie je možné z tejto pracovnej zmluvy vydedukovať aké boli jeho povinnosti.

37. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo

navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S

prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že konanie súdu prvej inštancie nenapĺňa znaky
porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

38. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci. Podľa žalovanej, skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, tzn.

musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne
v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia
a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle
nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné
skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak

výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to vzhľadom
na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 185 až § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniťajinéokolnosti,akosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktoréz
vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže
byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP,
lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti.

39. Podľa žalovanej, súd prvej inštancie dospel aj nesprávnym právnym záverom (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že
na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu,
alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu

síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

40. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec (nárok žalobcu o určenieneexistencie pracovného pomeru a vydanie bezdôvodného obohatenia) posúdil súd prvej inštancie
správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z
vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. K skutkovým zisteniam

boli priradené správne právne normy Zákonníka práce, Obchodného a Občianskeho zákonníka.

41. Odvolacia argumentácia žalovanej týkajúca sa zmätočnosti rozsudku nie je dôvodná, nakoľko súd
prvej inštancie v bodoch 4 až 7 svojho odôvodnenia konštatoval skutočnosti, ktoré vyplynuli z listinných
dôkazov: pracovná zmluva, pracovná náplň žalovanej a výsluchy svedkov. To, či došlo k platnému

vzniku pracovnoprávneho vzťahu bola spornou skutočnosťou k tejto predbežnej otázke sa jednoznačne
vyjadril súd prvej inštancie, kedy v bodoch 5 a 7 svojho odôvodnenia po právnej stránke a odvolací súd
nezistil žiadnu zmätočnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie. Túto odvolaciu námietku preto považoval
za nepodloženú.

42. Zároveň správne súd prvej inštancie v bodoch 4 až 7 odôvodnenia ustálil, že medzi právami a

povinnosťami žalovanej ako ekonóma spoločnosti, ako aj jeho právami a povinnosťami ako konateľa
obchodnej spoločnosti došlo k situácií, že z obsahu spisu nevyplýva jednoznačný záver o tom, že pri
výkone týchto funkcií nemal tieto práva a povinnosti kumulované medzi obidvoma funkciami.

43. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že súd prvej inštancie neprihliadol na predloženú pracovnú

náplň z dôvodu, odvolací súd uvádza, že z hľadiska obsahu pracovnej zmluvy Zákonník práce tak, ako
to správne podčiarkol súd prvej inštancie, zakotvuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, ktoré sú
nevyhnutné ku vzniku pracovnej zmluvy. Patrí k nim druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu
do práce a mzdové podmienky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú na týchto podstatných obsahových
náležitostiach pracovnej zmluvy, pracovná zmluva nevznikne. Podstatné obsahové náležitosti pracovnej

zmluvy majú primárny význam pre rozsah dispozičnej právomoci zamestnávateľa voči zamestnancovi.
Zákonník práce nedefinuje presne čo je druh práce ani spôsob jeho dojednania účastníkmi, no zo
samotného pojmu druh práce vyplýva, že musí vykazovať určité druhové určenie práce. Pri identifikácii
druhu práce je nutné uviesť niektoré charakteristické pracovné činnosti, ktoré bude zamestnanec
vykonávať, aj keď nejde o detailnú pracovnú náplň. Správne vyvodil súd prvej inštancie, že pokiaľ v

pracovnej zmluve zo dňa 15.04.2008 absentuje spôsob vymedzenia druhu práce, tento nedostatok
nemôže odstrániť ani predloženie pracovnej náplne ku pracovnej zmluve, nakoľko v zmysle Zákonníka
práce pracovnú náplň, ktorá sa z hľadiska svojej právnej povahy považuje za pokyn zamestnávateľa
môže zamestnávateľ pripojiť ku pracovnej zmluve aj neskôr, no táto skutočnosť neznamená, že v
samotnej pracovnej zmluve nemusí byť uvedený druh práce, čo v tomto prípade ako správne uzavrel

súd prvej inštancie absentuje.

44. V súlade s názorom súdu prvej inštancie aj odvolací súd má za to, že vzhľadom na špecifikum
prejedávanejveci,kedyžalovanábolazároveňekonómspoločnostiajkonateľomobchodnejspoločnosti,
je nutné prihliadnuť k absencii tejto podstatnej náležitosti tak, aby boli odlíšené činnosti konateľa a

ekonóma. Pracovná zmluva nepochybne musí obsahovať druh práce a jeho stručnú charakteristiku, čo
v danom prípade nepochybne vo veci absentuje a ani predložená pracovná náplň nemá potenciál zhojiť
tento nedostatok v pracovnej zmluve, čo správne vyhodnotil súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.

45. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 6, kedy súd prvej

inštancie poukázal na konflikt záujmov, keď žalobca podpísal predmetnú pracovnú zmluvu ako za
zamestnanca tak aj za zamestnávateľa, pričom ako vyplýva z postavenie funkcie konateľa , medzi
povinnosťami konateľa je, okrem iného, plniť uznesenia valného zhromaždenia, zabezpečiť riadne
vedenie predpísanej evidencie, vyhotovovať úplne znenie spoločenskej zmluvy po jej zmenách, podávať
návrhy na zápis zmien zapísaných údajov v obchodnom registri, prijímať rozhodnutia o ročných plánoch

spoločnosti, zohľadňovať všetky dostupné informácie, ktoré si vedel zaobstarať pri prijímaní týchto
rozhodnutí, predkladať valnému zhromaždeniu na schválenie ročnú individuálnu závierku, viesť zoznam
spoločníkov,zvolávaťvalnézhromaždenie.Nepochybneztýchtopovinností,akoajzpovinnostíkonateľa
spoločnosti, ako to vyplýva z ustanovení Obchodného zákonníka, nevyplýva záver o tom, že osoba,
ktorá koná za obchodnú spoločnosť zároveň štandardne môže uzavrieť platnú pracovnú zmluvu so

sebou samým v akejkoľvek pozícií. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné konanie v prípade sporu
vyžaduje nepochybné preukázanie toho, že konateľ konal tak so súhlasom spoločníkov. Toto žalovaná
nepreukázala.46. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Českej
republiky, z ktorých vyplýva povinnosť súdu vychádzať z individuálnych a konkrétnych skutkových
okolností každého prípadu, pričom práve v tomto prípade odvolací súd dospel k rovnakým záverom

vzhľadom na špecifikum veci ako aj súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu.

47. „Funkcí soudů a justice obecně je poskytovat ochranu právům jednotlivce (článek 90 Ústavy ČR), v
materiálním právním státě pak ochranu i základním právům (článek 4 Ústavy ČR). Ne vždy jsou všechna
základní práva přímo vykonatelná a působí vůči jednotlivci bezprostředně. V některých případech

působí pouze zprostředkovaně skrze jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým
právem „prozařují“. Tak je tomu ve vztazích horizontálních, tedy ve vztazích, které nejsou založeny na
nadřízenosti a podřízenosti, tj. ve vztazích, v nichž jsou si jejich účastníci rovni. Proto při výkladu či
aplikaci jednoduchého práva na takové vztahy jsou soudy povinny toto prozařování pečlivě vážit a brát v
potaz tak, aby současně dostály své povinnosti poskytovat ochranu jak právům v rovině jednoduchého
práva, tak právům základním [srov. nález sp. zn. I. ÚS 185/04 ze dne 14. 7. 2004 (N 94/34 SbNU 19)].

Nelze proto tolerovat formalistický postup, jímž se za použití sofistikované argumentace odůvodňuje
zřejmá nespravedlnost. Obecný soud není absolutně vázán doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj
smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo
některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku;
povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném

textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci
abstraktních norem a ústavních zásad [srov. např. nález sp. zn. Pl. ÚS 21/96 ze dne 4. 2. 1997 (N 13/7
SbNU 87; 63/1997 Sb.)].
Ústavní soud považuje za samozřejmé a určující pro nalézání práva, že vždy je nezbytné vycházet
z individuálních, tedy na konkrétních skutkových zjištěních založených rozměrů každé soudem

projednávané věci. Mnohé případy a jejich specifické okolnosti mohou být značně komplikované a
netypické; to však nevyvazuje obecné soudy z povinnosti učinit vše pro spravedlivé řešení, jakkoliv se
to může jevit složité [srov. nález sp. zn. Pl. ÚS 34/09 ze dne 7. 9. 2010 (N 187/58 SbNU 647), odst. 22.,
a nález sp. zn. II. ÚS 3168/09 ze dne 5. 8. 2010 (N 158/58 SbNU 345), odst. 21.]. Spravedlnost musí být
v procesu, kterým soud interpretuje a aplikuje právo, vždy přítomna jako hodnotový činitel. Spravedlnost

je hodnotovým principem, který je společný všem demokratickým právním řádům [srov. nález sp. zn.
I. ÚS 643/04 ze dne 6. 9. 2005 (N 171/38 SbNU 367), nález sp. zn. II. ÚS 3168/09 ze dne 5. 8. 2010
(N 158/58 SbNU 345), odst. 25.]. Nad každým utvářením soudního rozhodnutí klene se dvojí imperativ:
rozhodnutí musí být nejen zákonné, ale především spravedlivé. Úkolem soudu je právě rozpoznat skrze
zákon spravedlnost (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 1241/12).“

48. Súd prvej inštancie sa v bodoch 8 a 9 rozhodnutia zaoberal aj vznikom faktického a konkludentného
pracovného pomeru. Odvolací súd sa stotožňuje, že z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynul
záver o inej forme uzavretia pracovného pomeru medzi stranami sporu a to ani po výsluchu svedkov.
Správne súd prvej inštancie poukázal na konkrétne závery z týchto výsluchov (body 3.6 až 3.12
rozhodnutia), keď svedkovia p. C. je v súdnom spore so žalobcom a svedkovia p. C. a p. F. sa explicitne

k postaveniu žalovanej v spoločnosti vyjadriť nevedeli (svedok C. nevedel definovať postavenie
žalovanej ako osoby vykonávajúcej závislú činnosť a svedok F. nevedel vôbec o existencii pracovnej
zmluvy u žalovanej).

49. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

(výrok I. rozsudku preskúmavaný nebol) podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

50. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §255 ods.
1 CSP, teda v zmysle zásady úspechu. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bol žalobca, preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100 %.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).