Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229917
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1112229917.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: X. N.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX S., zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r. o., so
sídlom Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Železnice Slovenskej
republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie mzdových nárokov
s príslušenstvom na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.
októbra 2023, č.k. B1-9Cpr/8/2012-451 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po pripustených zmenách žaloby uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku istinu vo výške 1.240,34 EUR
spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,00 % ročne zo sumy 80,25 EUR 9,00 % ročne zo sumy 107,28 EUR 9,00 % ročne zo sumy 91,71
EUR 9,00 % ročne zo sumy 96,55 EUR 9,00 % ročne zo sumy 84,98 EUR 9,00 % ročne zo sumy

117,24 EUR 9,00 % ročne zo sumy 34,60 EUR 9,25 % ročne zo sumy 283,08 EUR 9,50 % ročne
zo sumy 344,65 EUR

Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 1.139,97 EUR titulom neuhradenej náhrady mzdy za tzv. „Odpočinok na pracovisku“ zavedený

Denným poriadkom, ktorý žalovaný ako zamestnávateľ vydal s účinnosťou od 01.09.2007, na základe
ktorého bol žalobca povinný byť na pracovisku v určených dňoch od 18:00 hod. do 24:00 hod. V podaní
zo dňa 11.01.2013 upresnil, že požadovaná suma je tvorená istinou vo výške 612,61 EUR a úrokmi z
omeškania vo výške 527,36 EUR. Nárok žalobcu mal vzniknúť za obdobie od septembra 2009 do júla
2011,pričompodľažalobcuišloonárokpodľa§96ods.5zákonač.311/2001Z.z.,Zákonníkapráce,t.j.o
nárok na náhradu vo výške najmenej 20 % minimálnej mzdy za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti mimo pracoviska. Podaním doručeným súdu dňa 11.04.2014 žalobca zmenil žalobný návrh

tak, že požadoval istinu vo výške 4.042,59 EUR a úrok z omeškania vo výške 631,71 EUR. Zmenu
zdôvodnil tým, že zo správy Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.01.2013 vyplýva, že v danom prípade
ide vzhľadom na povinnosť zamestnanca nachádzať sa na pracovisku o neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce, v dôsledku čoho má zamestnanec nárok na pomernúčasť základnej zložky mzdy. Žalobca uviedol, že za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná mzda v
rokoch 2009 až 2011 postupne 1,89 EUR, 1,97 EUR a 2,03 EUR, pričom mu ale mala byť vyplácaná
mzda 3,68 EUR, 3,84 EUR a 3,96 EUR. Na základe uvedených skutočností žalobca tvrdil, že mu

žalovaný nevyplatil mzdu v požadovanej výške. Súd túto zmenu žalobného návrhu pripustil uznesením
č.k. 9Cpr/8/2012-81 zo dňa 01.07.2014. Podaním doručeným súdu na pojednávaní dňa 23.06.2015
žalobca opätovne zmenil žalobný návrh. Vo vyjadrení zmenil právnu argumentáciu a tvrdil, že obdobie
fyzickej prítomnosti na pracovisku musí tvoriť súčasť pracovného času, pričom zároveň dochádzalo
k prekračovaniu maximálneho týždenného resp. mesačného pracovného času, v dôsledku čoho mal

mať žalobca preplatené mzdové zvýhodnenie vo výške 25%. Na základe výpočtov žalobcu uvedených
v podaní žalobca tvrdil, že žalovaný je mu povinný uhradiť istinu vo výške 2.625,91 EUR a úroky z
omeškania z rôznych súm. Súd zmenu žalobného návrhu pripustil v uznesení č.k. 9Cpr/8/2012-120
zo dňa 21.07.2015 a v tomto uznesení aj zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 1.416,68 EUR
(rozdiel medzi predtým žalovanou sumou 4.042,59 EUR a novým žalobným návrhom). Žalobca zmenil
žalobný návrh aj podaním zo dňa 07.07.2023. V tomto podaní nad rámec dovtedajšieho žalobného

návrhu požadoval aj uhradenie mzdy za pracovnú pohotovosť za mesiac december 2011 v sume 102,63
EUR a úroky z omeškania z tejto sumy, a zároveň podstatným spôsobom znížil oproti predchádzajúcemu
žalobnému návrhu nárok na úroky z omeškania, keď tieto požadoval z nižších súm. Súd prvej inštancie
toto podanie vyhodnotil ako zmenu žaloby vo vzťahu k istine a ako čiastočné späťvzatie žaloby vo vzťahu
k úrokom. Zmenu žalobného návrhu pripustil podľa § 142 ods. 1 CSP uznesením na pojednávaní dňa

13.10.2023. Zároveň rozhodol aj o zastavení konania v časti úrokov z omeškania a to v rozsahu úrokov
z omeškania, ktoré boli pred tým predmetom žalobného návrhu nad zmenený rozsah. Pri rozhodovaní
vo veci samej vychádzal z pripustenej zmeny žalobného návrhu v uznesení vydanom na pojednávaní
dňa 13.10.2023, pričom toto uznesenie obsahuje konečný žalobný návrh v celom rozsahu (č.l. 448).

3. Po právnej stránke posúdil vec podľa § 1 ods. 4,6 Zákonníka práce, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 96 ods. 1,2,3, § 231 ods. 1 Zákonníka práce, § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka.

4. Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného,
pričom v spornom období od augusta 2009 do decembra 2011 bol na základe interných predpisov

žalovaného okrem výkonu riadnej práce povinný nachádzať sa v určitých časových úsekoch na
pracovisku. Počas tohto času nepracoval, ale musel byť na výkon práce pripravený. Za toto obdobie
vyplatil žalovaný dodatočne žalobcovi mzdu, a to vo výške podľa kolektívnej zmluvy, resp. podľa
smernice žalovaného o odmeňovaní zamestnancov. Táto výška nezodpovedala výške alikvotnej
hodinovej mzde žalobcu, a tento žiadal rozdiel v žalobe doplatiť. Medzi stranami podľa súdu prvej

inštancie nebola sporná výška tohto nároku, resp. jeho výpočet zo strany žalobcu - žalovaný rozporoval,
že takýto výpočet je v súlade so zákonom, avšak nie jeho výšku (č.l. 342 až 343). Výška nároku podľa
prvoinštančného súdu vyplývala z tabuľky predloženej žalobcom (č.l. 302 až 304).

5. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným vo vzťahu

k nárokom žalobcu, ktoré neboli predmetom pôvodného žalobného návrhu, resp. vznikli viac ako tri roky
pred úpravou žalobného návrhu v podaní doručenom súdu na pojednávaní dňa 23.06.2015. Považoval
za nesporné, že právo žalobcu na mzdu vzniklo a mohlo sa vykonať prvý raz, vždy splatnosťou mzdy
prislúchajúcej žalobcovi ako zamestnancovi za vykonanú pracovnú pohotovosť, pričom premlčacia doba
je tri roky. Žalobcovi preto priznal všetky nároky, ktoré si uplatnil riadne a včas, a nepriznal nároky,

ktoré vyhodnotil ako premlčané. Konštatoval, že žalobca si mohol nárok riadne a včas uplatniť už pri
podaní žaloby, nakoľko podľa názoru súdu prvej inštancie už v danom čase mohol a mal nárok správne
právne posúdiť a mal k dispozícii všetky potrebné údaje na jeho výpočet, keďže vedel, aký rozsah
pracovnej pohotovosti u žalovaného absolvoval a taktiež poznal svoju základnú zložku mzdy, teda vedel
si vypočítať jej pomernú časť. Zdôraznil, že ak by akékoľvek údaje nemal žalobca k dispozícii, bolo

jeho povinnosťou už počas premlčacej doby tieto údaje od zamestnávateľa zistiť, alebo sa o to pokúsiť.
Skonštatoval, že žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že by žalovaný ako zamestnávateľ akékoľvek
údaje na jeho žiadosť odmietol žalobcovi poskytnúť, resp. že by mu neposkytol súčinnosť. Naopak,
žalovaný v konaní predložil dôkaz, že takúto súčinnosť v roku 2014, keď o to bol požiadaný, žalobcovi
poskytol (č.l. 132 až 133). Poukázal na § 216 CSP s tým, že súd je viazaný žalobným návrhom a preto

v prípade, ak si žalobca neuplatní požadovaný nárok počas premlčacej doby, ale až po jej uplynutí,
nemôže žalovanú sumu nad rámec tej, ktorá bola uplatnená včas, priznať. Pri posudzovaní premlčania
vychádzal z toho, že žalobca si v žalobe uplatnil istinu vo výške 612,61 EUR, a svoj nárok rozšíril až
podaním doručeným súdu dňa 11.06.2014. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že uplatnenie námietkypremlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že samotná skutočnosť,
že žalovaný je v postavení zamestnávateľa a preto je silnejšou stranou sporu neznamená, že nemôže
uplatniť námietku premlčania. Žalobca je aj ako slabšia strana povinný rešpektovať právnu úpravu a

svoje nároky si uplatniť riadne a včas aj vzhľadom k tomu, že bol v konaní zastúpený advokátom.
Námietku premlčania preto nevyhodnotil ako odporujúcu dobrým mravom.

6. Vychádzajúc z ustanovení § 96 a § 120 ods. 4 Zák. práce platnom do 31.8.2011 skonštatoval, že
zamestnávateľjezamestnancovipovinnýzaneaktívnučasťpracovnejpohotovostiuhradiťpomernúčasť

základnej zložky mzdy pričom v konaní bol sporný výklad tohto ustanovenia. Podľa názoru súdu prvej
inštancie pod pomernou časťou základnej zložky mzdy je potrebné rozumieť alikvotnú časť základnej
(zmluvne dohodnutej) mzdy zamestnanca, pripadajúcu na jednu pracovnú hodinu daného zamestnanca.
Inými slovami, zamestnanec má právo na úhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v
rovnakej výške, na akú má nárok podľa základnej zložky mzdy pri riadnom výkone práce. Poukázal na
to, že tento výklad podporuje aj odborná literatúra, napr. prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc. a Ing.

Miroslav Mačuha v Barancová, H. a kol., Zákonník práce, Komentár, 3. vydanie, Bratislava: C. H. Beck,
2022, str. 946, ktorí uvádzajú, že pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca
času pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej
mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku (ak výška tarifnej mzdy nie je dohodnutá pod úrovňou minimálnej

mzdy). Ak je zamestnanec odmeňovaný formou mesačnej mzdy, je podľa komentára pomernou časťou
podiel zo sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na
pracoviskuzmesačnéhofondupracovnéhočasuzamestnanca.Skonštatoval,žetentovýkladpotvrdzuje
aj súdna prax v obdobných veciach, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr/14/2017-639
zodňa10.07.2019aleborozsudokKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.3CoPr/1/2023zodňa31.01.2023.

Uviedol,žeustanovenie§96ods.3Zákonníkaprácejezároveňustanovenímrelatívnekogentným,resp.
jednostranne kogentným a zamestnávateľ je oprávnený so zamestnancom dohodnúť odmeňovanie iba
vo väčšej výške, ako je zákonné minimum. V prípade, že kolektívna zmluva, resp. interná smernica
zamestnávateľa upravovala nižšie ohodnotenie zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
na pracovisku (vychádzajúc z iného výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce), je takáto kolektívna zmluva

alebo smernica v tejto časti neplatná. Konštatoval, že žalovaný v konaní argumentoval opačne s
poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019, v ktorom Najvyšší
súd SR nad rámec dovolacieho prieskumu uviedol, že § 96 ods. 3 Zákonníka práce je „subsidiárnej
povahy“ a použije sa len v prípade, ak sa zamestnanec a zamestnávateľ nedohodli inak, napr. osobitným
dojednaním v kolektívnej zmluve, a v takom prípade sa uplatní zásada „pacta sunt servanda“. K tejto

argumentácii v zmysle Článku 2 ods. 3 CSP uviedol, že podľa § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1 Zákonníka
práce jednoznačne stanovuje, že v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť alebo dohodnúť upraviť
podmienky zamestnania a pracovné podmienky výlučne výhodnejšie v prospech zamestnanca (tzv.
jednostranná kogentnosť), pričom táto zásada sa okrem iných podstatných záležitostí týkajúcich sa
pracovného pomeru musí vzťahovať aj (a predovšetkým) na ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa

mzdového ohodnotenia zamestnancov. Skonštatoval, že zmluvnú voľnosť v pracovnom práve možno
uplatňovať len v prospech zamestnanca, resp. ak je to pre zamestnanca priaznivejšie. Preto ak §
96 ods. 3 Zákonníka práce stanovuje, že zamestnanec má nárok na pomernú časť základnej zložky
mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, a túto pomernú časť je potrebné chápať ako alikvotnú
časť zodpovedajúcu rozsahu pracovnej pohotovosti (v súlade s výkladom súdu uvedeným vyššie),

nemožno sa od toho ustanovenia odchýliť v neprospech zamestnanca, a to ani na základe dohody medzi
zamestnancami a zamestnávateľom v kolektívnej zmluve alebo jej prílohe. K argumentu žalovaného,
že takýto výklad pojmu „pomerná časť“ je nelogický, nakoľko v takom prípade by nebol z hľadiska
odmeňovania zamestnanca diferencovaný reálny výkon práce a pracovná pohotovosť, počas ktorej
zamestnanec nemusí pracovať súd prvej inštancie uviedol, že takéto tvrdenie nie je pravdivé. nakoľko

zamestnanec má nárok len na pomernú časť základnej mzdy a teda zamestnanci, ktorí majú aj pohyblivú
zložku mzdy, nemajú odmenu za pracovnú pohotovosť identickú. Za podstatné považoval, že § 96 ods.
3 Zákonníka práce rieši situáciu, keď je zamestnanec povinný byť fyzicky na pracovisku a teda je v
tomto smere výrazne obmedzený a z pohľadu zamestnanca tak nie je až taký podstatný rozdiel v tom,
či skutočne vykonáva prácu. Skonštatoval, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nepovažuje za

prácu nadčas, a teda zamestnanec nemá za toto obdobie nárok na mzdové príplatky za prácu nadčas,
na ktoré by mal inak pri reálnom výkone práce nadčas nárok. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru,
že žalobca má nárok na nevyplatené časti mzdy za pracovnú pohotovosť tak, ako ich vypočítal žalobca
pričom výpočet nárokov zo strany žalobcu nebol v konaní sporný.7. Následne skúmal, ktoré nároky žalobcu sú premlčané a ktoré možno žalobcovi priznať. Žalobcovi
nepriznal nároky na mzdu za mesiac august 2009 vo výške 85,83 EUR splatný 12.09.2009 a nárok za

mesiac december 2011 vo výške 102,63 EUR splatný 12.01.2012. Uviedol, že prvý z týchto nárokov bol
premlčaný už v čase podania žaloby dňa 14.09.2012, druhý si žalobca uplatnil až v roku 2022, a teda
výrazne po uplynutí premlčacej doby. Žalobcovi priznal nárok na mzdu za mesiace september 2009 až
marec 2010 v celkovej výške 612,61 EUR, nakoľko táto suma bola uplatnená ako istina už
v žalobe podanej dňa 14.09.2012, resp. upresnená v podaní zo dňa 11.01.2013, a v tejto sume neboli

nároky za roky 2009 a 2010 premlčané. Napriek nejasnosti pôvodného žalobného návrhu, resp. napriek
nesprávnej právnej kvalifikácii návrhu zo strany žalobcu v žalobe postupoval v prospech žalobcu, a
vychádzal z toho, že predmetné sumy boli žalobcom žalované postupne, a to až do celkovej uplatnenej
výšky. Žalobcovi tak priznal nárok za september 2019 vo výške 80,25 EUR, október 2009 vo výške
107,28 EUR, november 2009 vo výške 91,71 EUR, december 2009 vo výške 96,55 EUR, január 2010
vo výške 84,98 EUR, február 2010 vo výške 117,24 a marec 2010 v čiastočnej výške 34,60 EUR (spolu

celkovo 612,61 EUR). Taktiež žalobcovi priznal nárok na mzdu za mesiace máj až november 2011,
nakoľko nárok na mzdu za tieto mesiace si žalobca uplatnil v rozšírení žalobného návrhu v podaní zo
dňa 10.06.2014, doručenom súdu dňa 11.06.2014. Žalobcovi priznal nároky na mzdu za všetky mesiace,
ktoré k tomuto dňu neboli premlčané, počnúc nárokom za mesiac máj 2011, splatným dňa 13.06.2014.
Žalobcovi tak priznal nárok na mzdu za mesiac máj 2011 vo výške 112,89 EUR, jún 2011 vo výške 77,07

EUR, júl 2011 vo výške 82,10 EUR, august 2011 vo výške 99,10 EUR, september 2011 vo výške 86,38
EUR, október 2011 vo výške 82,10 EUR a november 2011 vo výške 88,09 EUR. Celkovo za uvedené
mesiace priznal súd žalobcovi nárok vo výške 627,73 EUR. Spolu priznal žalobcovi istinu v celkovej
výške 1.240,34 EUR (612,61 + 627,73).

8. Uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a preto mal žalobca v
zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nárok domáhať sa proti žalovanému zaplatenia úrokov
z omeškania. Skonštatoval, že tak ako pri premlčaní, aj nárok na úroky z omeškania v pracovnoprávnych
vzťahoch vyplýva z § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý subsidiárne odkazuje na použitie ustanovení
Občianskeho zákonníka. V konaní nepovažoval za spornú splatnosť jednotlivých nárokov, nakoľko

nebolo sporné, že výplatným dňom žalovaného je vždy 12. deň v mesiaci. Žalobcovi tak priznal úroky z
omeškania vo vzťahu k istine za mesiace september 2009 až marec 2010 vždy odo dňa nasledujúceho
po ich splatnosti, nakoľko úroky z týchto súm boli požadované žalobcom už pri podaní žaloby. Pokiaľ ide
o úroky z omeškania z istiny za mesiace máj 2011 až november 2011, tieto boli žalobcom preukázateľne
uplatnené až podaním doručeným súdu dňa 23.06.2015, preto úroky z omeškania priznal žalobcovi

len za nepremlčané obdobie tri roky spätne, t.j. od 23.06.2012. Výška úrokov z omeškania bola v
súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v rokoch 2009 až 2011, o osem percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania.
Skonštatoval, že táto sadzba bola ku dňu 13.06.2011, 13.11.2011 a 13.12.2011 vo výške 1,25 %, preto

vo vzťahu k žalovanej časti istiny v celkovej výške 238,08 EUR (112,89 + 82,10 + 88,09) stanovil výšku
úrokov z omeškania v súlade s návrhom žalobcu na 9,25 %. V období od 13.07.2011 do 13.10.2011
bola sadzba vo výške 1,50 %, tak vo vzťahu k žalovanej časti istiny v celkovej výške 344,65 EUR
(77,07 + 82,10 + 99,10 + 86,38) stanovil výšku úrokov z omeškania v súlade s návrhom žalobcu na 9,50
%. Pri ostatných častiach istiny bola v čase splatnosti mzdových nárokov sadzba vo výške 1,00 % tak

vo vzťahu k ostatným častiam žalovanej istiny stanovil výšku úrokov z omeškania v súlade s návrhom
žalobcu na 9,00 %.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
Skonštatoval, že v časti žalovanej istiny, dosiahol v konaní väčší úspech žalovaný, nakoľko konečná

žalovaná suma bola 2.729,53 EUR a žalobcovi priznal sumu vo výške 1.240,34 EUR. Rovnako mal
žalovaný v konaní prevažný úspech aj pokiaľ ide o úroky z omeškania. Uviedol, že žalovaný mal väčší
úspech a z tohto dôvodu by mal nárok na pomernú časť náhrady trov konania. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalovanému v konaní podľa obsahu spisu žiadne trovy konania v zmysle § 251 CSP nevznikli,
rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie v časti súdom
priznaného nároku žalobcu (v časti výroku I.), ktoré podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d),
f) a h) CSP.11. Uviedol, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v
rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Predpokladom úspešnosti žaloby je

(i) najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a (ii) potom ich preukázať príslušnými listinnými alebo inými
dôkazmi, ktorým požiadavkám žalobca, podľa názoru žalovaného, neučinil zadosť. Konštatoval, že
žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.09.2012 pôvodne od žalovaného domáhal zaplatenia sumy
vo výške 1.139,97 EUR, ako aj náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe písomnej
pracovnej zmluvy vykonáva pre žalovaného funkciu hasiča. Pracovný deň žalobcu trval 24 hodín a

po ňom nasledovala 48-hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť bola určená Denným
poriadkom, ktorý bol pre žalobcu záväzný. Na základe novely Zákonníka práce účinnej od 01.09.2007
zmenil žalovaný rozloženie pracovného času a vydal nový Denný poriadok účinný od 01.09.2007, v
ktorom zaviedol tzv. „Odpočinok na pracovisku“ v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., za obdobie, ktoré
žalobcovi nevyplácal žiadnu mzdu, ani náhradu mzdy. Žalobca mal za to, že za uvedené obdobie mu
patrí náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti. Podaním zo dňa 11.01.2013 žalobca

upresnil, že požadovaná suma je tvorená istinou vo výške 612,61 EUR a úrokmi z omeškania vo výške
527,36 EUR. Nárok žalobcu mal vzniknúť za obdobie od septembra 2009 do júla 2011, pričom podľa
žalobcu išlo o nárok podľa § 96 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce, t.j. o nárok na náhradu
vo výške najmenej 20 % minimálnej mzdy za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo
pracoviska. Podaním zo dňa 10.06.2014 doručeným súdu dňa 11.04.2014 žalobca zmenil žalobný návrh

tak, že požadoval istinu vo výške 4.042,59 EUR a úrok z omeškania vo výške 631,71 EUR. Zmenu
zdôvodnil tým, že zo správy Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.01.2013 vyplýva, že v danom prípade
ide vzhľadom na povinnosť zamestnanca nachádzať sa na pracovisku o neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce, v dôsledku čoho má zamestnanec nárok na pomernú
časť základnej zložky mzdy. Žalobca uviedol, že za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná mzda v

rokoch 2009 až 2011 postupne 1,89 EUR, 1,97 EUR a 2,03 EUR, pričom mu ale mala byť vyplácaná
mzda 3,68 EUR, 3,84 EUR a 3,96 EUR. Na základe uvedených skutočností žalobca tvrdil, že
mu žalovaný nevyplatil mzdu v požadovanej výške. Súd zmenu žalobného návrhu pripustil uznesením
č.k. 9Cpr/8/2012-81 zo dňa 01.07.2014, tak, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
4.042,59 eur s úrokom z omeškania vo výške 631,71 eur a trovy súdneho konania pozostávajúce zo

súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu“. Podaním zo dňa
20.06.2015 doručeným súdu na pojednávaní dňa 23.06.2015 žalobca opätovne zmenil žalobný návrh.
Vo vyjadrení zmenil právnu argumentáciu a tvrdil, že obdobie fyzickej prítomnosti na pracovisku musí
tvoriť súčasť pracovného času, pričom zároveň dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
resp. mesačného pracovného času, v dôsledku čoho mal mať žalobca preplatené mzdové zvýhodnenie

vo výške 25 %. Na základe výpočtov žalobcu uvedených v podaní žalobca tvrdil, že žalovaný je mu
povinný uhradiť istinu vo výške 2.625,91 EUR a úroky z omeškania z rôznych súm. Súd uvedenú zmenu
žalobného návrhu pripustil v uznesení č.k. 9Cpr/8/2012-120 zo dňa 21.07.2015 a zároveň v tomto
uznesení zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 1.416,68 EUR (rozdiel medzi predtým žalovanou
sumou 4.042,59 EUR a novým žalobným návrhom). Žalobca v konaní zmenil žalobný návrh aj podaním

zo dňa 07.07.2023. V tomto podaní nad rámec dovtedajšieho žalobného návrhu požadoval aj uhradenie
mzdy za pracovnú pohotovosť za mesiac december 2011 v sume 102,63 EUR a úroky z omeškania z
tejto sumy, a zároveň podstatným spôsobom znížil oproti predchádzajúcemu žalobnému návrhu nárok
na úroky z omeškania, keď tieto požadoval z nižších súm. Súd toto podanie vyhodnotil ako zmenu
žaloby vo vzťahu k istine a ako čiastočné späťvzatie žaloby vo vzťahu k úrokom. Zmenu žalobného

návrhu pripustil súd podľa § 142 ods. 1 CSP uznesením na pojednávaní dňa 13.10.2023. Zároveň
rozhodol aj o zastavení konania v časti úrokov z omeškania, a to v rozsahu úrokov z omeškania, ktoré
boli predtým predmetom žalobného návrhu nad zmenený rozsah. Súd v tomto prípade nepostupoval
striktne podľa § 145 ods. 2 CSP, nakoľko v prípade, ak by pripustil zmenu žalobného návrhu, ale zároveň
by nerozhodol o zastavení časti konania, bol by predmet konania podľa názoru súdu nejednoznačný.

Súd tak pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z pripustenej zmeny žalobného návrhu v uznesení
vydanom na pojednávaní dňa 13.10.2023, pričom toto uznesenie obsahuje konečný žalobný návrh v
celom rozsahu (č.l. 448).

12. Podľa žalovaného nie je postačujúce, že žalobca „iba“ pozmenil právnu kvalifikáciu nároku, príp.

jeho výšku, s odôvodnením, že „súd právo pozná“. Konštatoval, že pri posúdení zmeny právneho
posúdenia žalovaného nároku nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jej časť, ale aj
o jej právny základ odvíjajúci sa od skutkových tvrdení žalobcu. Podľa súdnej praxe obsah žaloby nie
je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísanímskutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je
potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej
žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021, uznesenie NS SR z 25.11.2020, sp. zn. 7 Cdo

268/2019). Inými slovami, dôvodnosť žaloby a jej právne posúdenie vykonáva súd v kontexte skutkových
tvrdení žalobcu. Mal za to, že súd prvej inštancie mal posudzovať obsah žaloby z hľadiska toho, či
obsahuje skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé preukázať žalovaný nárok a už v tomto prvotnom
štádiu ak by zistil, že neobsahuje, mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Podľa názoru žalovaného
neboli preukázané podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom nielenže neboli

preukázané, ale neboli ani riadne tvrdené a počas konania boli aj formulovane značne zmätočne a
neprehľadne. Dôvodil, že žalobca dostatočne neuniesol bremeno tvrdenia, čo bola žalobcova prvá
procesná povinnosť, ktorú je povinný uniesť. Nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil v žalobe.
Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu žaloby. Uviedol, že podstatou zmeny žaloby nemôže byť
len úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich tvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému urobiť
si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho. Zo skutkových tvrdení poskytnutých žalobcom

vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
podľa názoru žalovaného nebolo možné zistiť, či si žalobca v uplatňovanej výške jednotlivé mesačné
mzdové nároky vzniknuté počas rozhodného časového obdobia , tvoriace spolu žalovanú istinu v súčte
2.729,53 eur (po poslednej úprave) uplatnil v týchto sumách dôvodne alebo nie. Mal za to, že z dôvodu
absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho časti vo vzťahu

k jednotlivým mesiacom, nemohol súd objektívne posúdiť dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku
v zmysle § 96 a § 119 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 6 zákona
č. 462/2007 Z. z., lebo značná neprehľadnosť a chaotický ráz žaloby tomu bránili. Tým, že súd prvej
inštancie tak urobil podľa žalovaného zjavne pochybil.

13. K právnej kvalifikácii spornej práce žalovaný uviedol, že ide o pracovnú pohotovosť na pracovisku
v zmysle § 96 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca podľa žalovaného musel byť prítomný na pracovisku,
mohol sa venovať činnostiam, ktoré s prácou nesúviseli, avšak musel byť pripravený na výkon práce.
K výške nároku žalobcu uviedol, že žalovaný správne postupoval podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce,
pričom ale pojem „pomerná časť“ základnej zložky mzdy vykladal tak, že nejde o celú základnú časť

mzdy,alelenjejpomernúčasť,pričomvýškatejtopomernejčastizávisíoddohodymedzizamestnancom
a zamestnávateľom. Túto pomernú časť mali žalobca a žalovaný dohodnutú v kolektívnej zmluve a
táto bola dohodnutá vo výške minimálnej mzdy. Žalovaný žalobcovi vyplatil nároky v súlade s touto
dohodou. Považuje za nelogický výklad žalobcu, podľa ktorého je pomerná časť podiel odpracovaných
hodín na mesačnej mzde zamestnanca nakoľko v takom prípade by zamestnancovi patrila počas

pracovnej pohotovosti rovnaká mzda, ako pri reálnom výkone práce, resp. ako počas aktívnej časti
pracovnej pohotovosti. Odmieta aj uhradenie akýchkoľvek nadčasov za obdobie pracovnej pohotovosti
a poukazuje na § 97 ods. 1 Zákonníka práce a skutočnosť, že nadčasy prichádzajú do úvahy iba pri
výkone práce, nie pri pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie, podľa názoru žalovaného, pochybil
aj tým, že nezaujal správne stanovisko k jeho zásadnej argumentácii, podľa ktorej pri interpretácii

§ 96 ods. 3 ZP vo vzťahu k slovnému spojeniu „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu
spôsobu odmeňovania je potrebné striktne rozlišovať odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
od odmeny za aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Uviedol, že opakovane zdôrazňoval nevyhnutnosť
rozlišovať pri pracovnej pohotovosti medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná
a obdobím, kedy k samotnému výkonu práce nedôjde, keďže úmyslom zákonodarcu je odlišovať

výšku mzdy za riadny výkon práce a mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Podľa
žalovaného požiadavka rovnakého odmeňovania za aktívnu, ako aj za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, odporuje elementárnej logike a je v
rozpore s princípmi spravodlivosti, najmä keď sa za základ pre výpočet mzdového nároku za pracovnú
pohotovosť aplikuje tarifná mzda. Podľa názoru žalovaného došlo v preskúmavanej veci k zásahu do

jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v
demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu a súčasťou
tohto práva. Žalovaný považuje argumentáciu súdu prvej inštancie za nedostatočnú, nepresvedčivú,
nedôvodnú a celkom zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú, keďže sa v konečnom dôsledku výrok
rozsudku nerieši spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán. Mal za to, že napadnutý rozsudok je

vo svojom výroku I. a vo svojom odôvodnení vnútorne rozporuplný a nekonzistentný, teda nerešpektuje
všeobecný princíp spravodlivosti a nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom,
komplexnom a konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami. Skonštatoval, že
žalobcovi zaplatil všetky jeho mzdové nároky, ktoré mu v zmysle platnej legislatívy mali byť vyplatené,preto priznanie doplatku v zmysle výroku I. naďalej neuznáva a spochybňuje. Namietal, že v bode 23.
odôvodnenia napadnutého rozsudku súd uvádza, že sa úroky 9, 25 % počítajú zo sumy 238,08 EUR,
pričom ale vo výroku I. napádaného rozsudku sa uvádza ako výpočtový základ úrokov z omeškania

suma 283,08 EUR. Je toho názoru, že súd tu pochybil, pretože odôvodnenie rozhodnutia sa dostalo do
príkreho rozporu s jeho výrokovou časťou v bode (výroku) I. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v časti výroku I. v súlade s ust. § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného skonštatoval, že žalovaný podal odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) avšak v texte odvolania nie sú uvedené žiadne bližšie
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) CSP
preto sa nazdáva, že dané dôvody boli v odvolaní zahrnuté omylom a z toho dôvodu sa k uvedeným
odvolacím dôvodom bližšie nevyjadroval. Uviedol, že odvolanie žalovaného sa opiera o presvedčenie,
žeprvoinštančnýsúdmalnesprávneprávneposúdiťvecatotým,žesiosvojilnesprávnyvýklad§96ods.

3 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že si prvoinštančný súd osvojil výklad uvedeného ustanovenia
prezentovaný v konaní žalobcom (t. j. že žalobca má nárok na mzdu určenú ako podiel základnej
zložky mzdy a fondu pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci násobený počtom hodín
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa v danom kalendárnom mesiaci),
s rozsudkom súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje a v tomto smere považuje rozsudok za vecne

správny. Skonštatoval, že prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vychádzal z ustáleného výkladu
ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého pomerná časť základnej zložky mzdy sa
vypočíta ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného
času v príslušnom kalendárnom mesiaci, ktorý výklad je plne akceptovaný súdmi ako aj slovenskou
doktrínou. Uviedol, že Podľa názoru prof. Barancovej a Ing. Mačuhu: Základnou zložkou mzdy [§ 119

ods. 3 ZP] je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého
výkonu. Pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca času pracovnej pohotovosti
na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej mzdy, za predpokladu, že
jej výška nie je dohodnutá pod úrovňou sumy minimálnej mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu
hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V

prípade zamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie podiel zo
sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku
z mesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla
byť so zamestnancom dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce pre taký prípad
ustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia ako

násobok hodinovej sumy minimálnej mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a počtu
hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Podľa žalobcu gramatický výklad § 96 ods.
3 Zákonníka práce je jednoznačný (t. j. podiel základnej zložky mzdy a počtu hodín vo fonde pracovného
času za príslušný kalendárny mesiac) a uvedený výklad je zároveň potvrdený i teleologickými a
systematickými argumentami. Právna norma § 96 ods. 3 Zákonníka práce je systematicky začlenená

do Zákonníka práce, ktorý je vybudovaný na zásade ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany.
Táto zásada sa prejavuje okrem iného v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov
- odlišné zmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v
prípade, ak je takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca (viď § 1 ods. 6 Zákonníka práce
a 231 ods. 4 Zákonníka práce). Skonštatoval, že v zmysle § 231 ods. 4 Zákonníka práce je prípustné

dohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky,
v porovnaní s podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou, s výnimkou prípadu, ak je právna
norma upravujúca pracovné alebo mzdové podmienky absolútne kogentná. Ustanovenie kolektívnej
zmluvy, ktoré sú v rozpore s § 231 ods. 4 Zákonníka práce (v spojení s § 96 ods. 3 Zákonníka práce)
je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) ZoKV absolútne neplatné. Vo vzťahu k § 96 ods. 3 Zákonníka práce je

prípustná napr. dohoda, že zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy
vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu vo sviatok alebo prácu v noci alebo dohoda, že zamestnancovi
patrí mzda vo výške pomernej časti základnej i variabilnej zložky mzdy.

15. K argumentácii žalovaného uviedol, že žalovaný presadzuje výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce,
podľa ktorého má zamestnanec nárok na určitú (bližšie nešpecifikovanú) pomernú časť základnej zložky
mzdy, pričom jediným limitom určenia tejto pomernej časti základnej zložky mzdy je rešpektovanie
legislatívy o minimálnej hodinovej mzde. Podľa názoru žalovaného je prípustné, aby výška nárokuna pomernú časť základnej zložky mzdy bola určená v kolektívnej zmluve alebo v inom obdobnom
dokumente zamestnávateľa (s tým limitom, že takto určená alebo dohodnutá mzda za hodinu
neaktívneho času pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nesmie byť nižšia ako hodinová

minimálna mzda určená pre príslušný kalendárny rok). Skonštatoval, že žalovaný neposkytuje žiadny
výklad uvedeného ustanovenia pre situáciu, ak v individuálnej alebo kolektívnej zmluve vzťahujúcej
sa na zamestnanca nie je dohodnutá výška mzdy pre čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na
pracovisku zamestnávateľa.
Žalovaný opiera svoj alternatívny výklad o nasledovné argumenty:

a) Z povahy veci je úprava v kolektívnej zmluve výhodnejšia v porovnaní s nárokmi vyplývajúcimi zo
Zákonníka práce;
b) Ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce je dispozitívne a teda pripúšťa odchýlnu úpravu v
Zákonníku práce (odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2019, sp.
zn. 4Cdo/165/2018);
c) Zamestnanec by mal byť odmeňovaný odlišne za obdobie, počas ktorého skutočne vykonáva prácu

a za obdobie, kedy sa nachádza na pracovisku zamestnávateľa a čaká na prípadný výkon práce;
d) Výklad prezentovaný žalobcom a súdom by viedol k aplikačným problémom pri určení mzdy za
pracovnú pohotovosť v prípade zamestnanca odmeňovaného úkolovou mzdou.

16. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súd u Slovenskej republiky, zo dňa 29.04.2019,

sp. zn. 4Cdo/165/2018, ktoré konštatuje subsidiaritu § 96 ods. 3 Zákonníka práce voči Smernici
pre odmeňovanie zamestnancov, ktorá tvorí prílohu kolektívnej zmluvy záväznej pre žalovaného ako
zamestnávateľa (čím absolútne popiera dôležitosť skúmania výhodnosti zákonnej a zmluvnej úpravy).
Uviedol, že uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo vydané v obdobnom prípade týkajúcom sa
žalovaného a bolo v ňom uvedené:

Dovolací súd nad rámec dovolacieho prieskumu považuje za potrebné uviesť, že na základe §
96 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorú mal dohodnutú so
zamestnávateľom v pracovnej zmluve, a len v prípade, že by základná zložka jeho mzdy nedosahovala
výškuminimálnehomzdovéhonárokuzahodinu,zamestnancovipatrímzdazaneaktívnučasťpracovnej

pohotovosti vo výške minimálnej mzdy. Ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce je však subsidiárnej
povahyapoužijesalenvprípade,aksizamestnanecsozamestnávateľomnedohodlimzduzaneaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku iným spôsobom, napríklad osobitným dojednaním jej výšky
resp. spôsobu určenia jej výšky v pracovnej zmluve alebo odkazom na kolektívnu zmluvu. Pokiaľ
medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci

mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda
patrí v takto dohodnutej výške. Uvedené je relevantné aj v prejednávanej veci, keď z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný mal so svojimi zamestnancami osobitne dohodnutú výšku mzdy
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku v kolektívnej zmluve, súčasťou ktorej je

Smernica pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, a to vo výške aktuálnej minimálnej hodinovej mzdy (III.
kapitola, časť 14, bod 82 uvedenej smernice). Ak súdy dospeli k záveru, že žalobcovi patrí mzda za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za uvedené obdobie vo výške minimálnej mzdy (teda vo výške
osobitne dohodnutej kolektívnou zmluvou), je vecne správny. Uvedené rozhodnutie považuje žalobca
za excesívne a argumentačne neudržateľné, a to z nasledovných dôvodov. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v uvedenom prípade odmietol dovolanie z dôvodu nesprávne vymedzenej dovolacej otázky a
ultra petitum vyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
na pracovisku zamestnávateľa podľa kolektívnej zmluvy a teda v zmysle zásady pacta sunt servanda je
nárok nedôvodný. Odôvodnenie uvedeného rozhodnutia vníma ako exces, a to z dôvodu, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, ktorý je contra verba legis vo vzťahu k platnej právnej

úprave. Konštatoval, že aj keď je z hľadiska metodológie výkladu práva prípustné dotváranie práva
použitím tzv. teleologickej redukcie, vzhľadom na to, že teleologická redukcia narúša právnu istotu
adresátov právnych noriem zásahom do nesporného jazykového vyjadrenia právnej normy, súd k nej
môže siahnuť len vo veľmi výnimočných prípadoch, keď je text právnej normy v hrubom rozpore s
účelom právnej normy a právnymi zásadami príslušného právneho odvetvia. Najvyšší súd Slovenskej

republiky žiadne dôvody pre odchýlenie sa od jazykového vyjadrenia vyššie uvedených právnych
noriem neuviedol (pričom je žalobca presvedčený, že takéto dôvody ani neexistujú). Konštatoval, že k
záväznosti konštatovania ultra petitum v danom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa vyjadril Najvyšší
súd SR v obdobnej právnej veci (Marek Šima c/a Železnica Slovenskej republiky), v rozhodnutí zo dňa31. marca 2022, sp.zn. 5 Cdo/119/2020, pričom argumentáciu z tohto rozhodnutia si osvojil aj Krajský
súd Bratislava v rozhodnutí č.k. 10CoPr/5/2022-496 zo dňa 31.08.2022, kde v bodoch 29. a 30. svojho
odôvodnenia uvádza nasledovné:

Z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha
viacero súdnych konaní s totožným predmetom sporu, v ktorých sa žalobcovia domáhajú od žalovaného
doplatiť mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a v ktorých žalovaný argumentuje rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom nad
rámec dovolacieho prieskumu uviedol, že pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola

uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt
servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v dohodnutej výške, poukazuje odvolací súd na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020 v obdobnej
právnej veci (Marek Šima c/a Železnice Slovenskej republiky), v ktorom uviedol, že konštatovanie
dovolacieho súdu v uznesení so sp. zn. 4Cdo/165/2018 vo vzťahu k súdenej 10CoPr/5/2022 20 veci

nemožno považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené len nad rámec dovolacieho prieskumu a pre
rozhodnutie nemalo zásadný charakter. Odvolací súd preto konštatuje, že rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom nad
rámec odvolacieho prieskumu vyslovil svoj názor k dôsledkom uzavretia kolektívnej zmluvy medzi
zamestnancom a zamestnávateľom s dohodnutou osobitnou úpravou mzdy za neaktívnu časť pracovnej

pohotovosti, nie je pre rozhodovanie všeobecných súdov autoritatívne, nakoľko argumentácia obiter
dictum precedenčné účinky nemá.

17. Poukázal na to, že žalovaný opakovane argumentuje tým, že akceptáciou výkladu, ktorý je uvedený
vyššie, dochádza k tomu, že zamestnanec je odmeňovaný rovnako za obdobie, kedy vykonáva

prácu a za obdobie, kedy čaká na pracovisku na výkon práce, avšak k výkonu práce nedôjde.
Zdôraznil, že tvrdenia žalovaného v tejto otázke sú manipulatívne. Uviedol, že zákonodarca skutočne
stanovil rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a
za čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde -
v prípade odmeňovania zamestnanca za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku

zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté žiadne mzdové zvýhodnenia, či kompenzácie, a nie je jej
súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna zložka mzdy. Skonštatoval, že v prípade ak u žalovaného
nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za pracovnú pohotovosť na pracovisku
zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný koncipoval odmeňovanie zamestnancov
na svojom pracovisku . Mal za to, že aj keď žalovaný neposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo

fakultatívne zložky mzdy, nie je pravdou, že by žalobcovi vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za
čas, kedy prácu vykonáva ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde.
Záveromskonštatoval,žeprávnaotázka,odktorejvýkladuzávisírozhodnutievoveci,jevprávnejúprave
vymedzená jasne a zrozumiteľne a nepripúšťa iný rozumný výklad ako ten, ktorý si osvojil prvostupňový
súd. Zdôraznil, že:

a) zamestnanec má v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce nárok na pomernú časť základnej zložky
mzdy, ktorá sa vypočíta ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy zamestnanca a počtu hodín vo
fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac;
b) časť ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za
hodinu podľa osobitného predpisu“ je potrebné vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej

zložky mzdy vo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa;
c) rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I je vecne správne a k jeho rozhodnutiu viedlo konanie, ktoré
nevykazuje žiadne vady zmätočnosti.
Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť a zaviazať

žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.19. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP).
Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

20. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej
inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaním žalovaným napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení

sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska
žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s ust.
§ 191 CSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto
vyvodil aj správny skutkový a právny záver. Pokiaľ teda súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
uvedenú vo výroku I. napadnutého rozsudku je jeho rozhodnutie vecne správne. Svoje dôvody, vedúce

k čiastočnému vyhoveniu žaloby aj podrobne a náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na
mysli ust. § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré
boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Podrobne sa
zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané
a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je

konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnej dôvodnosti uplatnenej žaloby.
Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd
prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale aj laickú verejnosť prijateľné,
racionálne, a tiež spravodlivé. S odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je

potrebné dôvody už vyslovené opakovať, odvolací súd v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len
k odvolacím námietkam žalovaného.

21. Z odvolacej argumentácie žalovaného je zrejmé, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie (§ 365 ods.1 písm. h CSP). V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, čo v preskúmavanej veci odvolacím

súdom zistené nebolo.

22. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j., že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na

základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo

vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazovnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich
sa dokazovania. V prejednávanej veci však pri viazanosti dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k
záveru, že takto uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Ani z obsahu odvolania totiž

nemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín
a ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, že by pri
svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v
jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor; žalovaný takéto skutočnosti ani len netvrdil.

23. Ani odvolací dôvod žalovaného, spočívajúci v inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d CSP) odvolací súd nepovažoval za dôvodný. K tomuto
odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť pochybenie
vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu

uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť
výpoveď, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky
v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2). Odvolací súd konštatuje, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nie je
takouto vadou postihnutý a preto ani tento odvolací dôvod nepovažoval za dôvodný.

24. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.8.2011) za každú hodinu
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo
výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku
ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce.

Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom od 1.9.2011) za každú hodinu neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej
časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným

odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.
Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy
odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných
za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa
odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.

Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň
je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín
alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou
ustanovenou osobitným predpisom.
Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná mesačne pozadu za mesačné obdobie, a to

najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej
zmluve nedohodlo inak.
Podľa§130ods.2Zákonníkapráce,mzdasavyplácavovýplatnýchtermínochdohodnutýchvpracovnej
zmluve alebo v kolektívnej zmluve.
Podľa §132 Zákonníka práce, ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a

náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.
Podľa §231 Zákonníka práce, odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá
upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky' zamestnávania, vzťahy
medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami
a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento

zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne
nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré
vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky
zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky
zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov,
neplatná je kolektívna zmluva v časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.Podľa Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. XXX/XXXX/XXX-XXXX čas, počas ktorého sa
zamestnaneczdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýkonpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívna
čas pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa § 85 Zákonníka práce.

25. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, v napadnutej časti priznanej náhrady mzdy za výkon pracovnej pohotovosti. V posudzovanej
veci nebolo sporné, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného, pričom v období od augusta 2009 do
decembra 2011 bol na základe interných predpisov žalovaného okrem výkonu riadnej práce povinný
nachádzať sa v určitých časových úsekoch na pracovisku. Počas tohto času nepracoval, ale musel

byť na výkon práce pripravený. Za toto obdobie vyplatil žalovaný dodatočne žalobcovi mzdu, a to vo
výškepodľakolektívnejzmluvy,resp.podľasmernicežalovanéhooodmeňovanízamestnancov.Žalobca
si v preskúmavanej veci v konečnom znení žalobného petitu uplatňoval od žalovaného zaplatenie
mzdového nároku vo výške 2.729,53 EUR s úrokom z omeškania, za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti za obdobie od augusta 2009 do decembra 2012. Súd prvej inštancie sa v prvom rade
zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Za nepremlčané považoval žalobcom uplatnené

mzdové nároky za mesiace september 2009 až marec 2010, v celkovej výške 612,61 EUR, s tým, že
táto suma bola uplatnená ako istina už v žalobe podanej dňa 14.09.2012 a upresnená v podaní zo
dňa 11.01.2013, preto nepovažoval v tejto sume nároky žalobcu za roky 2009 a 2010 za premlčané.
Žalobcovi tak priznal mzdové nároky za september 2019 vo výške 80,25 EUR, október 2009 vo výške
107,28 EUR, november 2009 vo výške 91,71 EUR, december 2009 vo výške 96,55 EUR, január 2010

vo výške 84,98 EUR, február 2010 vo výške 117,24 EUR a marec 2010 v čiastočnej výške 34,60 EUR
(spolu celkovo 612,61 EUR). Za nepremlčané považoval aj žalobcom uplatnené mzdové nároky za
mesiace máj až november 2011, ktoré si žalobca uplatnil v rozšírení žalobného návrhu v podaní zo
dňa 10.06.2014, doručenom súdu dňa 11.06.2014 a priznal mu uplatnené mzdové nároky za všetky
mesiace, ktoré k tomuto dňu neboli premlčané, počnúc nárokom za mesiac máj 2011, splatným dňa

13.06.2014. Žalobcovi priznal nárok za mesiac máj 2011 vo výške 112,89 EUR, jún 2011 vo výške 77,07
EUR, júl 2011 vo výške 82,10 EUR, august 2011 vo výške 99,10 EUR, september 2011 vo výške 86,38
EUR, október 2011 vo výške 82,10 EUR a november 2011 vo výške 88,09 EUR. Celkovo za uvedené
mesiace priznal žalobcovi nárok vo výške 627,73 EUR. Spolu tak priznal žalobcovi uplatnený mzdový
nárok v celkovej výške 1.240,34 EUR (612,61 + 627,73).

26. V rámci odvolacej argumentácie žalovaný poukazoval na žalobcom navrhované opakované zmeny
žaloby a absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho časti
vo vzťahu k jednotlivým mesiacom, na základe čoho nemohol súd podľa žalovaného objektívne posúdiť
dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku v zmysle § 96 a § 119 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods.

4 Zákonníka práce a § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., a mal za to, že značná neprehľadnosť a
chaotický ráz žaloby tomu bránili. Namietal, že súd i napriek tomu tak urobil čím zjavne pochybil. S
týmto názorom žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje nakoľko z doplnenia žaloby zo dňa 11.1.2013
bolo zrejmé, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal proti žalovanému plnenia - odmeňovania
za pracovnú pohotovosť. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 31.1.2013 ako aj jeho ďalších

podaní v priebehu konania na súde prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný sa kvalifikovane vyjadroval k
žalobcom uplatnenému nároku a nenamietal zmätočnosť a neprehľadnosť skutkových tvrdení týkajúcich
sa žalovaného nároku. Následné zmeny petitu boli kvantitatívne a prejavili sa zmenami sumy v žalobe
na plnenie - v náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že z obsahovej stránky žaloby je podstatné, aký druh plnenia, prípadne v akom rozsahu žalobca

požaduje (petit). Súd je viazaný navrhovaným petitom, nie však tým, ako účastník sám svoj nárok právne
posúdil. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd túto námietku žalovaného posúdil ako nedôvodnú.

27. Žalovaný taktiež namietal, že súd prvej inštancie pochybil keď nezaujal správne stanovisko k
zásadnej argumentácii žalovaného, podľa ktorej pri interpretácii § 96 ods. 3 ZP vo vzťahu k slovnému

spojeniu „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu spôsobu odmeňovania je potrebné striktne
rozlišovať odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti od odmeny za aktívnu časť pracovnej
pohotovosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku možno vo všeobecnosti uviesť, že
podstatou sporu bol výklad pomernej časti základnej zložky mzdy. V zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka
práce. Zákonník práce ustanovuje povinnosť zamestnávateľa v rámci mzdových podmienok dohodnúť

sumu základnej zložky mzdy (§ 119 ods. 2, 3 Zákonníka práce). Základnou zložkou mzdy sa v
zmysle § 119 ods. 3 Zákonníka práce rozumie tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná zamestnancovi
podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce mzda vo výškepomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu
podľa osobitného predpisu. Odvolací súd pri stotožnení sa s výkladom súdu prvej inštancie uvádza,
že pod pomernou časťou základnej zložky mzdy sa rozumie suma zodpovedajúcu času pracovnej

pohotovosti na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok
na mzdu predstavuje násobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku. Ak je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako tomu bolo v predmetnej veci,
pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná mzda:
fond pracovného času x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť základnej

zložky mzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný
pracovný čas. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla byť so zamestnancom dohodnutá aj
pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce pre taký prípad ustanovuje, že minimálna výška mzdy
za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia ako násobok hodinovej sumy minimálnej
mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej

pohotovosti na pracovisku. Nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku
upravuje § 96 ods. 3 Zákonníka práce ako spodnú hranicu. V pracovnej či kolektívnej zmluve môže
byť tento nárok dohodnutý, prípadne interným predpisom upravený priaznivejšie pre zamestnanca (nie
však naopak). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že aj nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku je možné v rámci úpravy mzdových podmienok dohodnúť (§ 231 ods. 1

Zákonníka práce) alebo upraviť (§ 1 ods. 6 Zákonníka práce) v prospech zamestnanca priaznivejšie, ako
ich upravuje Zákonník práce; rovnako zo spojenia „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách
za hodinu podľa osobitného predpisu“ je zrejmé, že so zamestnancom môže byť mzda za čas neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku dohodnutá a priznaná aj vyššou sumou. Zákonné minimum
pre výšku mzdy (t.j. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu) za čas neaktívnej časti pracovnej

pohotovosti na pracovisku je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou
sumou, ako je minimálna mzda. Mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže
byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého
základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške
ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Ak zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti

pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, nemožno
vyčísliť výšku mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku inak, ako pomerom
zo základnej zložky mzdy. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy pre účely zistenia výšky nároku
na mzdu za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je teda presne vyčísliteľná
matematickým výpočtom, keď samotný zákonodarca do daného výpočtu dosádza ako veličiny dĺžku

času a výšku základnej zložky mzdy.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uvádza, že Zákonník práce vymedzuje pojem
pracovná pohotovosť. Základnou charakteristikou pracovnej pohotovosti je výkon nevyhnutných prác,
ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.
V súvislosti s vymedzením pracovnej pohotovosti ZP rozlišuje pracovnú pohotovosť nariadenú

zamestnávateľom a pracovnú pohotovosť dohodnutú so zamestnancom. Za základný pojmový znak
pracovnejpohotovostitrebapovažovaťskutočnosť,žesazamestnaneczdržiavapourčitýčasnaurčitom
mieste a je pripravený na výkon práce. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti ZP upravuje buď vo výške
pomernej časti základnej zložky mzdy alebo na úrovni zákonného minima. Ustanovenie § 96 ods. 3,
určuje zákonný limit pod, ktorý nesmel žalovaný ako zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady mzdy

za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Výkladom citovaného zák. ustanovenia je možné dospieť k
záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy,
najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu
pre prvý stupeň náročnosti práce od 1.9.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu
podľa osobitného predpisu. Pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku

žalovaný v prípade žalobcu garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku avšak nezaoberal sa skutočnosťou, či pomerná časť základnej
zložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia stanovená v predpise. Pokiaľ teda ide o
výklad ust. § 96 ods. 3 ZP odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, že jeho výklad
súdom prvej inštancie je podporený ustálenou súdnou judikatúrou a odbornou literatúrou.

29. K argumentácii žalovaného o nevyhnutnosti rozlišovať pri pracovnej pohotovosti medzi obdobím,
počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k samotnému výkonu práce nedôjde,
keďže úmyslom zákonodarcu je odlišovať výšku mzdy za riadny výkon práce a mzdu za aktívnu aneaktívnu časť pracovnej pohotovosti odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že ako § 96 ods. 3 Zákonníka
práce, tak aj výklad a spôsob výpočtu výšky pomernej časti základnej zložky mzdy zohľadňuje odlišne
obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je

vykonávaná (čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku). Pokiaľ však u žalobcu došlo
k situácii, že výška mzdy za výkon práce a výška mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na
pracovisku (podľa napadnutého rozsudku) sú totožné, uvedená situácia nastala výlučne z dôvodu, že
v tom ktorom období výkonu práce žalobcovi nevznikol nárok na motivačné formy mzdy či na mzdové
zvýhodnenia alebo príplatky ku mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach žalobcu neboli mimo

základnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 Zákonníka
práce).

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi
vznikol nárok na odmeňovanie pracovnej pohotovosti (čo nespochybnil ani žalovaný). Súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca má nárok na nevyplatené časti mzdy za pracovnú

pohotovosť, ktoré nároky si žalobca uplatnil včas a neboli premlčané tak ako ich vypočítal žalobca,
ktorý výpočet žalobcom uplatnených nárokov vyplývajúci z tabuľky predloženej žalobcom (č.l. 302-304)
žalovaný nerozporoval.

31. K námietke žalovaného, že súd v bode 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že sa

úroky 9,25 % počítajú zo sumy 238,08 EUR, pričom ale vo výroku I. napádaného rozsudku sa uvádza
ako výpočtový základ úrokov z omeškania je suma 283,08 EUR, čím sa odôvodnenie rozhodnutia
podľa žalovaného dostalo do príkreho rozporu s jeho výrokovou časťou v bode (výroku) I odvolací súd
uvádza, že v odôvodnení rozsudku v bode 23. došlo pri písomnom vypracovaní rozsudku k zrejmej
nesprávnosti. V uvedenom bode je tak ako uvádza žalovaný uvedené, že úroky 9,25 % počítajú zo sumy

238,08 EUR, avšak zároveň je uvedené, že predmetná suma pozostáva zo súčtu 112,89 +82,10+88,09
čo spolu predstavuje sumu 283,08 EUR, ktorá suma je totožná so sumou aká je uvedená vo výroku
preskúmavaného rozsudku.

32.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúddospelkzáveru,žeobsahodvolaniažalovanéhoniejespôsobilý

spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v
ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 387
ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom
v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdomrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnejmzdy;napríslušenstvosa neprihliada,jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvo
pohľadávkyavýškapríslušenstvavčasezačatiadovolaciehokonania neprevyšujesumupodľapísmen

a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň
podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa

druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).