Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/62/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6405208755
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6405208755.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu,
v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v D., E. F. XXXX/XX, zastúpeného právnym
zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o., IČO: 47253339, so sídlom v Žiline,
Sládkovičova č. 13, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Ing. Martin Chlapík, advokát a konateľ, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Račianska č. 71, o náhradu škody a ušlého
zisku, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k.

16C/351/2015-1527 zo dňa 10.02.2023, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že nárok žalobcu na náhradu škody v sume 985,03
€ je daný (prvý výrok) a vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok) m
e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového

poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nárok žalobcu na náhradu škody v časti trov
nutnej obhajoby v sume 985,03 € je daný (prvý výrok), žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol
(druhý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 99,76 %, do 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o výške trov konania
žalovaného (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého:
(1) uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica sp. zn. ČVS: VP-145/30-94 zo dňa
08.06.1994 bolo začaté trestné stíhanie a žalobcovi vznesené obvinenie podľa § 250 ods. 1 a 4
Trestného zákona pre trestný čin podvodu,
(2) prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia uznesením sp. zn. 2Kv

133/1995 zo dňa 14.09.1995,
(3) Krajský úrad vyšetrovania PZ Žilina uznesením sp. zn. ČVS: KÚV 21/20-1997 zo dňa 29.10.1998
zastavil trestné stíhanie žalobcu s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom; uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 03.11.1998,(4) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6TZ/8/1999 zo dňa 14.07.1999 zrušil uznesenie
o zastavení trestného stíhania žalobcu a vyšetrovateľovi prikázal vec znovu prejednať a rozhodnúť,
(5) Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. III. ÚS 6/2000 zo dňa 13.07.2000 vyslovil, že

rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo žalobcu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
(6) Krajské riaditeľstvo PZ Žilina, úrad justičnej a kriminálnej polície, uznesením sp. zn. ČVS: KÚV
21/20-1997 zo dňa 23.01.2004 zastavil trestné stíhanie pre pokračujúci trestný čin podľa § 250 ods. l a 5
Trestného zákona s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňa 17.02.2004,
(7) v priebehu trestného stíhania bola žalobcovi uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
Tp/107/1995 zo dňa 19.08.1995 nariadená väzba od 17.08.1995 o 21:00 hod.,
(8) Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. Tp/107/1995 zo dňa 14.03.1996 prepustil žalobcu
z väzby na slobodu; písomný príkaz na prepustenie žalobcu na slobodu vydal okresný súd dňa
15.03.1996,

(9) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5Tpo/118/1996 zo dňa 24.04.1996 zamietol
sťažnosť prokurátora proti uzneseniu o prepustení žalobcu z väzby na slobodu,
(10) trestné stíhanie žalobcu od vznesenia obvinenia po právoplatné zastavenie trestného stíhania
trvalo od 08.06.1994 do 17.02.2004; počas trestného stíhania bol žalobca vo väzbe od 20.01.1995 do
17.08.1995 v Brazílii a od 17.08.1995 do 19.03.1996 na Slovensku (t.j. spolu 14 mesiacov),

(11) listom zo dňa 17.01.2005 požiadal žalobca žalovaného o odškodnenie.

1.3 Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čo
do základu dôvodná v dôsledku zastavenia trestného stíhania žalobcu, pretože žalobca preukázal
splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. (body 39 až

43 odôvodnenia napadnutého rozsudku); v podrobnostiach argumentoval, že:
(1)žalobcapodalžalobunasúddňa21.10.2005,pričompouvedenípodrobnéhopriebehukonania(body
1 až 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku) zostalo predmetom konania v rámci nároku na náhradu
škody zaplatenie sumy 985,03 € z titulu vynaložených trov nutnej obhajoby, zaplatenie sumy 18.338,73
€ z titulu ušlého zisku žalobcu ako fyzickej osoby podnikateľa a zaplatenie sumy 811,591,32 € z titulu

ušlého zisku vo výške kúpnej ceny, ktorú by žalobca nadobudol za predaj nehnuteľností;
(2) námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným je nedôvodná, pretože žalobu podal
žalobca na súd v rámci plynutia subjektívnej trojročnej premlčacej doby a súčasne v rámci plynutia
objektívnej desaťročnej premlčacej doby (body 46 až 49 odôvodnenia napadnutého rozsudku);
(3) žalobca preukázal vynaloženie sumy 985,03 € z titulu trov obhajoby (obhajca G. H. I.), pričom

jednotlivé úkony právnych služieb vyplývajú z vyšetrovacieho spisu (body 50 až 55 odôvodnenia
napadnutého rozsudku); preto súd prvej inštancie rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu trov nutnej
obhajoby v sume 985,03 € je daný s odôvodnením, že „k uvedenej formulácii výrokovej vety pristúpil
s poukazom na v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 zverejnené rozhodnutie č. 25, v zmysle
ktorého súd opätovne konajúci o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch, po tom, ako bolo jeho skoršie

rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, prihliadne podľa §
154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 217 ods. 1 Civilného sporového poriadku) na to,
že žalovaný už splnil povinnosť uloženú mu skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím; inak
neprípustne založí exekučný titul na opätovné vymáhanie už raz splnenej povinnosti (bližšie uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 25.10.2017, sp. zn. 8Cdo/30/2017); nakoľko v konaní nebolo sporné, že zo

strany žalovaného už bola suma 985,03 € žalobcovi riadne vyplatená, súd rozhodujúc opätovne o
dôvodnosti nároku žalobcu v tejto časti predišiel neprípustnému vytvoreniu ďalšieho exekučného titulu
a pristúpil k formulácii prvej výrokovej vety uvedeným spôsobom určujúc danosť predmetného nároku,
a to bez formulácie ukladania povinnosti žalovanému túto sumu žalobcovi opätovne zaplatiť, keďže túto
povinnosť si žalovaný voči žalobcovi už raz splnil“;

(4) uplatnený nárok žalobcu na ušlý zisk z podnikania v sume 18.338,73 € za desať rokov trestného
stíhania vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodný, keď v podstate dospel k záveru, že tento nárok
žalobca preukazoval len predložením potvrdenia o základe dane za rok 1993 (t.j. rok pred vznesením
obvinenia), pričom však nepreukázal, že aj v ďalších rokoch by pri pravidelnom behu vecí dosiahol takýto
zisk z podnikania (body 58 až 67 odôvodnenia napadnutého rozsudku);

(5) uplatnený nárok žalobcu na ušlý zisk v sume 811.591,32 € ako kúpnej ceny, ktorú by žalobca
nadobudol za predaj nehnuteľnosti vyhodnotil súd prvej inštancie tiež ako nedôvodný; žalobca síce
preukázal, že obchodná spoločnosť, ktorej bol jediným spoločníkom a konateľom, t.j. obchodná
spoločnosť C. I.. I. J., IČO: XXXXXXXX, so sídlom K. K. E., H. XXX XX, nadobudla do vlastníctvanehnuteľnosti písomnou kúpnou zmluvou zo dňa 18.02.1994; predmetom prevodu v zmysle uvedenej
kúpnej zmluvy bol horský hotel E. - H. súp. č. XXX s príslušenstvom a pozemkami parcela KN XXXX/
X, KN XXXX/X, KN XXXX/X, L. XXXX/X, L. XXXX/X, L. XXXX/X zapísaný na LV č. XXX pre katastrálne

územie H. za kúpnu cenu 27.550.000,- Sk; dňa 30.03.1994 uzavrela obchodná spoločnosť C. I.. I. J. s
budúcim kupujúcim zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa dohodli na kúpnej cene v sume 52.000.000,-
Sk a uzavretí riadnej kúpnej zmluvy v lehote do 30.03.1995; dňa 04.10.1994 došlo k zaisteniu hotela
tak, že spoločnosť C. I.. I. J. už nemohla robiť žiadne dispozitívne úkony; dňa 20.01.1995 bol žalobca
vzatý do väzby, ktorá pokračovala až do 19.03.1996; súd prvej inštancie dospel v podstate k záveru,

že neuzavretím predmetnej kúpnej zmluvy nedošlo k ujme na majetku žalobcu, pretože predmetné
nehnuteľnosti ostali v jeho dispozícii a súčasne žalobca nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností,
preto nie je v spore bez ďalšieho aktívne vecne legitimovaný (body 68 až 80 odôvodnenia napadnutého
rozsudku);
(6) nakoniec súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že „žalobca v tomto konaní svoj procesný
útok založil výlučne odvolávajúc sa na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 13.10.2020,

v ktorom bolo konštatované porušenie jeho základných ľudských práv s tým, že jediným možným
riešením tejto veci tak, aby toto riešenie bolo ústavne konformné v súlade s nápravou porušených
ľudských práv žalobcu, ktoré porušenie ľudských práv stále pretrváva, by malo podľa názoru žalobcu byť
rozhodnutie súdu rovnaké a identické, aké bolo právoplatné a vykonateľné pred nezákonným zrušujúcim
rozhodnutím uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo dňa 10.09.2015, teda v

súlade s pôvodným právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
7C/178/2005-688 zo dňa 11.02.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12Co/113/2010 zo dňa 20.05.2010 tak, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 830.915,08
€; s takto navrhovaným postupom sa však konajúci súd stotožniť nemohol; uviedol, že rozsudky ESĽP
konštatujúce porušenie sú pre dotknuté štáty záväzné a tieto štáty sú povinné ich vykonať; Výbor

ministrov Rady Európy monitoruje výkon rozsudkov, najmä s cieľom zabezpečiť, aby bola vyplatená
suma, priznaná ESĽP sťažovateľom ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli; priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy za porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti so zrušením právoplatného a záväzného
rozsudku v prospech žalobcu ako sťažovateľa v sume 3.900,- € (č.l. 1365 spisu) žalobcovi vyplatená
nesporne bola; súd sa taktiež riadi právnou úpravou ustanovenia § 193 CSP pojednávajúcou o tom, že

súd je viazaný rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských
práv a slobôd, ako aj právnou úpravou ustanovenia § 397 písm. d) CSP pojednávajúcou o tom, že proti
právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak Európsky súd pre ľudské práva
rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu
predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto

porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením; súd tak pokračoval v konaní,
keď vec mu bola opätovne dovolacím súdom vrátená na nové konanie a rozhodovanie; obnova konania
v tomto prípade do úvahy neprichádzala; dotknutý rozsudok ESĽP vo veci žalobcu však podľa názoru
súdu v žiadnom prípade nemôže zasahovať do rozhodovacej činnosti konajúceho súdu spôsobom,
aby konajúci súd bez ďalšieho odignoroval záväzné právne názory súdov vyšších inštancií a vec bez

ohľadu na výsledok hodnotenia dôkaznej situácie posudzoval rovnako, ako v prípade dovolacím súdom
zrušených (hoci už právoplatných a vykonateľných) rozhodnutí, ktoré vytýkanou dôkaznou núdzou
ako aj nedostatočným zdôvodnením jednoznačne trpeli“; súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu
v prevyšujúcej časti zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 58/1969 Zb.“) v spojení s § 27 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) v spojení s § 442

ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a pomerne
úspešnejšiemu žalovanému priznal proti pomerne neúspešnejšiemu žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 99,76 %.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.

2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalovanývčasodvolaniezodňa27.02.2023(č.l.1552-1554
spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o určení, že nárok žalobcu na náhraduškody v časti trov nutnej obhajoby v sume 985,03 € je daný (prvý výrok) a v rozsahu závislého výroku
o trovách konania (tretí výrok); vyjadril názor, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v podrobnostiach žalovaný argumentoval, že:

(1) súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania, pretože všetky
uplatnené nároky žalobcu sú premlčané v objektívnej premlčacej dobe v zmysle § 22 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb.; súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že premlčacia doba na uplatnenie nároku začala
žalobcovi plynúť dňa 23.08.1995 po doručení uznesenia o vznesení obvinenia; podľa žalovaného mal
však žalobca vedomosť o trestnom stíhaní a vznesenom obvinení už skôr a to najneskôr dňa 30.08.1994

kedy splnomocnil svojho právneho zástupcu (G. H. I.) na zastupovanie v trestnom konaní; objektívna
desaťročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody začala žalobcovi plynúť dňa
30.08.1994 a márne uplynula dňa 30.08.2004; predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa
19.01.2005 ako aj podanie žaloby na súd dňa 21.10.2005 preto žalobca uplatnil až po márnom uplynutí
objektívnej premlčacej doby; súd prvej inštancie mal preto zamietnuť žalobu žalobcu v celom rozsahu;
okrem toho žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že aj keby objektívna premlčacia doba začala plynúť

až dňa 23.08.1995 nárok by bol v čase podania žaloby dňa 21.10.2005 premlčaný, pretože predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškodynemávplyvnaplynutieobjektívnejpremlčacejdoby(t.j.prerušuje
sa plynutie len subjektívnej premlčacej doby);
(2) výrok napadnutého rozsudku o trovách konania je nesprávny, pretože úspech žalobcu bol len
nepatrný (0,12 %), preto mu mal súd prvej inštancie priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu (100

%);
(3) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal aj žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie zo dňa 15.03.2023 (č.l. 1565-1569 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a v rozsahu výroku o trovách konania (tretí
výrok); vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v podrobnostiach žalobca
argumentoval, že:
(1) „samotná podstata veci je taká, že na základe rozsudku OS Banská Bystrica č.k. 7C/178/2005-688 z
11.02.2010 a rozsudku KS Banská Bystrica sp. zn. 12Co/113/2010 z 20.05.2010 bolo po právoplatnosti
týchto posledných rozhodnutí súdov žalobcovi priznaná a zo strany žalovaného už aj zaplatená suma

830.915,08 €, ktorá predstavuje trovy nutnej obhajoby 985,03 €, ušlý zisk z podnikania fyzickej osoby
18.338,73 € a ušlý zisk z nerealizovaného predaja nehnuteľností v súvislosti so zmluvou o budúcej
zmluve 811.591,32 € ako aj trovy prvostupňového a odvolacieho konania týchto pôvodných súdnych
konaní; žalovaný proti rozsudku odvolacieho súdu nepodal dovolanie ale následne až mimoriadne
dovolanie na základe, ktorého potom uznesením NS SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo dňa 10.09.2015

(teda rozhodnutím, ktorým boli podľa rozsudku ESĽP č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020 porušené základné
ľudské práva žalobcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) boli zrušené oba uvedené právoplatné rozsudky
OS Banská Bystrica č.k. 7C/178/2005-688 z 11.02.2010 a KS Banská Bystrica sp. zn. 12Co/113/2010 z
20.05.2010 a na takomto základe potom vo veci konal a vec znova prejednal súd prvej inštancie, ktorý
tak pokračoval a udržiaval protiprávny stav v rozpore so zásadami právneho štátu a právnej istoty v

súvislosti s nezmeniteľnosťou a nespochybniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí tak, ako to vo
svojom rozsudku č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020 skonštatoval ESĽP“;
(2) pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že je viazaný zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu, žalobca
vyjadril názor, že „nerešpektovanie rozsudku ESĽP, kedy sám súd prvej inštancie poukazuje na to, že
bol viazaný rozhodnutím NS SR, ktoré paradoxne porušuje ľudské práva žalobcu, pokračuje naďalej

v porušovaní ľudských práv žalobcu, pretože na základe nezákonného rozhodnutia porušujúceho
ľudské práva zákonite nemôže byť rozhodnuté zákonne bez toho, že by odrazu ľudské práva žalobcu
porušené neboli, kedy je rozhodnutie súdu prvej inštancie v podstatnej miere úplne opačné ako boli
predchádzajúce právoplatné rozhodnutia a pokiaľ súd prvej inštancie pripustil, že bol viazaný právnym
názorom uvedeným v rozhodnutí, ktoré porušuje ľudské práva tak logicky aj napadnutý rozsudok trpí

touto vadou a opakovane ľudské práva žalobcu porušuje, pretože jedinou nápravou porušenia ľudských
práv je návrat do stavu, aký tu bol predtým, než boli žalobcove ľudské práva porušené, pričom v danom
prípade sa stal pravý opak“;(3) po podrobnom zopakovaní priebehu konania a jednotlivých rozhodnutí súdu prvej inštancie,
odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a ústavného súdu nakoniec žalobca uviedol, že „jediným možným
riešením tejto veci tak, aby toto riešenie bolo ústavne konformné v súlade s nápravou porušených

ľudských práv žalobcu, ktoré porušenie ľudských práv stále pretrváva, je rozhodnutie súdu rovnaké
a identické, aké bolo právoplatné a vykonateľné pred nezákonným zrušujúcim rozhodnutím uznesením
NS SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo dňa 10.09.2015, teda v súlade s pôvodným právoplatným a
vykonateľným rozsudkom OS Banská Bystrica č.k. 7C/178/2005-688 zo dňa 11.02.2010 v spojení
s rozsudkom KS Banská Bystrica sp. zn. 12Co/113/2010 zo dňa 20.05.2010 tak, aby bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 830.915,08 €, ktorá predstavuje trovy nutnej obhajoby 985,03 €,
ušlý zisk z podnikania fyzickej osoby v sume 18.338,73 € a ušlý zisk z nerealizovaného predaja
nehnuteľností v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve 811.591,32 € ako aj trovy prvostupňového a
odvolacieho konania pôvodných súdnych konaní s priznaním nároku na náhradu trov tohto súdneho
konania po zrušujúcom rozhodnutí NS SR v plnej výške; žalovaný Slovenská republika ako zmluvná
strana Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a člen Rady Európy by mal pristúpiť k

uznaniu tohto nároku a súd ako orgán verejnej moci SR by mal rozhodnúť v súlade s vyššie uvedenými
závermi najvyšších súdnych autorít nielen v SR ale aj v Európe“;
(4) na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu.

2.3 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.03.2023 (č.l. 1587-1589 spisu) k odvolaniu žalobcu uviedol, že:
(1) sa v plnom rozsahu stotožňuje so zamietnutím žaloby žalobcu z dôvodu nepreukázania vzniku škody
ako základného hmotnoprávneho predpokladu pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb., pričom súd prvej inštancie napadnutý rozsudok aj riadne odôvodnil a to aj vo
vzťahu k existencii a záverom rozsudku ESĽP č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020;

(2) v predmetnom rozsudku ESĽP č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020 nevyslovil porušenie práva žalobcu
vlastniťmajetokpodľačlánku1ods.1DodatkovéhoprotokoluaaninezrušiluznesenieNajvyššiehosúdu
SRsp.zn.5MCdo/15/2014,ktorýmbolizrušenépredchádzajúceprávoplatnérozsudky,t.j.nebolzrušená
ani kasačná záväznosť tohto rozhodnutia najvyššieho súdu pre súdy nižších inštancií; žalovaný v tomto
smere poukázal aj na rozhodnutia ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 76/2016 a sp. zn. II. ÚS 421/2002)

týkajúce sa obnovy konania po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia;
(3) súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní správne riadil záväzným právnym názorom najvyššieho súdu
vyslovenýmvuznesenísp.zn.5MCdo/15/2014zodňa10.09.2015,pretožeaniESĽPnekonštatovaljeho
nepoužiteľnosť v konaní; súčasne najvyšší súdu bol pri rozhodovaní tiež viazaný nálezom Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013; žalobca pritom zrušujúce uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. 5MCdo/15/2014 tiež napadol ústavnou sťažnosťou, na základe ktorej ústavný súd nálezom
sp. zn. III. ÚS 51/2016 zo dňa 07.07.2016 rozhodol, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu, právo
na spravodlivé súdne konanie ani jeho právo vlastniť majetok porušené nebolo;
(4) na základe uvedeného navrhol potvrdenie žalobcom napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej
inštancie.

2.4 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.04.2023 (č.l. 1593 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že:
(1) žalovaný poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo
dňa 10.09.2015, pričom ESĽP v rozsudku č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020 rozhodol, že práve týmto

rozhodnutím boli porušené práva žalobcu;
(2) žalovaný je rozsudkom ESĽP viazaný, preto je nepochopiteľné, že ho naďalej nerešpektuje a trvá
na aplikácii záverov rozhodnutia sp. zn. 5MCdo/15/2014 a navrhuje zamietnutie žaloby; žalovaný
ako právny štát má uznať nárok priznaný predchádzajúcimi právoplatnými rozhodnutiami súdov, ktoré
boli zrušené spôsobom porušujúcim práva žalobcu, pretože len takýmto spôsobom možno dosiahnuť

nápravu v súlade s rozsudkom ESĽP;
(3) v prípade vykonateľných rozsudkov ESĽP individuálne opatrenia majú za cieľ najmä navrátenie do
pôvodného stavu (restitutio in integrum) v súlade so všeobecnými princípmi medzinárodného práva;
takýto postup nachádza uplatnenie v prípadoch, v ktorých účel zabezpečiť ochranu subjektívnych práv
jednotlivcov spolu s účinnou implementáciou rozsudku ESĽP prevažuje nad princípom ochrany právnej

istoty a prekážkou rozhodnutej veci (res iudicata); tento postup môže mať rôzne podoby, je to napr.
obnova konania, preskúmanie veci v súdnom alebo správnom konaní, výmaz záznamu z registra trestov
a podobne; v danom prípade sa navrátenie do pôvodného stavu (restitutio in integrum) dá jednoducho
dosiahnuť tým, že žalovaný uzná nárok žalobcu;(4) bol nútený obrátiť sa na Výbor ministrov Rady Európy pre nesplnenie rozsudku ESĽP a súčasne
sa obrátil s predmetnou vecou priamo na Ministra spravodlivosti SR s upozornením a žiadosťou o
prešetrenie predmetnej veci; na základe uvedeného žalobca navrhol prerušiť odvolacie konanie až do

prešetreniaveciMinistromspravodlivostiSRanajmädovykonaniadohľaduaprijatiameritórnehozáveru
z tohto dohľadu zo strany Výboru ministrov Rady Európy.

2.5 Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 06.06.2023 (č.l. 1622 spisu) uviedol, že trvá na podanom
odvolaní a svojej odvolacej argumentácii; súčasne nesúhlasí s prerušením odvolacieho konania, pretože

podnet ministrovi spravodlivosti nezakladá žiadne formálne konania, navyše minister žalobcovi už
odpovedallistomzodňa05.05.2023;súčasnevyhodnoteniedostatočnostiindividuálnychavšeobecných
opatrení vykonaných s cieľom implementácie rozsudku ESĽP zo strany výboru ministrov môže byť
vykonané až po právoplatnom skončení konania, čomu by prerušenie konania zabránilo.

2.6 Žalobca v odvolacej replike zo dňa 17.05.2023 (č.l. 1609-1611 spisu) prostredníctvom svojho

právneho zástupcu:
(1) po podrobnej analýze podmienok a možnosti zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu na základe
mimoriadneho opravného prostriedku (zásah do právnej istoty) podľa judikatúry ESĽP zopakoval
svoju odvolaciu argumentáciu v zmysle, že súd prvej inštancie nemohol pri rozhodovaní vychádzať
z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo dňa 10.09.2015, ktorým boli porušené jeho

práva;
(2) vyjadril názor, že „nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že sa ESĽP nezaoberal meritórnym
rozhodnutím napadnutého rozhodnutia NS SR, práve naopak, týmto meritórnym rozhodnutím sa
zaoberal a toto posúdil tak, že sa nejedná o žiadne zásadné justičné chyby ale len o bežné právne
otázky, ktoré spadajú do riešenia bežnej činnosti súdov a nie podstatných vád v zmysle judikatúry ESĽP,

ale jedná sa len o ďalšie odvolanie resp. „odvolanie v prestrojení“, teda ďalší právny názor, s ktorými
názormi sa však už súdy všetkých stupňov vysporiadali v minulosti a ktoré vyústili do právoplatného
rozhodnutia súdu, ktoré je v rámci princípu právnej istoty nezmeniteľné a za takéhoto stavu nemôže byť
predmetom znova otvoreného konania; teda ani súd prvej inštancie nemôže byť závermi uznesenia NS
SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo dňa 10.09.2015 viazaný, pretože tieto sú ako dovolacie dôvody priamo

v rozpore s ustálenou judikatúrou ESĽP“;
(3) uviedol, že „z rozhodnutia ESĽP zo dňa 13.10.2020 v predmetnej veci je zrejmé, že zákonné
a ústavné princípy na vydanie rozhodnutia, t.j. uznesenia NS SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 zo dňa
10.09.2015 splnené neboli, naopak boli porušené ľudské práva žalobcu ako to konštatoval ESĽP a na
základe takéhoto postupu a nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného

prostriedku potom došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia v tejto veci a vec žalobcu sa dostala
opätovnepredsúd,ktorýmusíoveciznovukonaťarozhodovať,čímdošloadochádzakporušeniupráva
žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces; za takéhoto stavu nemôže na základe takéhoto
nezákonného procesného postupu súdu prvej inštancie vzísť zákonné a spravodlivé rozhodnutie, ale
toto zákonite musí byť nezákonné a opakovane porušujúce ľudské práva žalobcu podľa zásady princípu

„otráveného ovocia z otráveného stromu“, ktoré nemôže vyvolávať žiadne zákonné právne účinky, ale
týmto rozhodnutím súd prvej inštancie udržiava protiprávny stav porušujúci základné ľudské práva
žalobcu“;
(4) zopakoval, že v predmetnej veci sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR a rovnako požiadal
a podal návrh na dohľad nad výkonom rozsudku ESĽP na Výbor ministrov Rady Európy, ktorý sa

predmetnou vecou už zaoberá; preto zotrval na svojom návrhu prerušiť odvolacie konanie až do
prešetrenia veci ministrom spravodlivosti a najmä do vykonania dohľadu a prijatia meritórneho záveru
z tohto dohľadu zo strany výboru ministrov.

2.7 Súd prvej inštancie doručil odvolacie repliky stranám navzájom na vedomie (č.l. 1620 spisu, č.l. 1625

spisu). Žiadne ďalšie vyjadrenie žalobcu alebo žalovaného v odvolacom konaní podané nebolo.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu a žalovaného podľa § 34
C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len

v rozsahu odvolaní podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1
C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že nárok žalobcu na náhradu škody v sume
985,03 € je daný (prvý výrok) a vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok)
podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na ich potvrdenie ani na ich zrušenie.

4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.3 Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podaných odvolaniach bol postačujúci skutkový stav veci,
ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.);
pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podaných odvolaniach nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať

dokazovanie (§ 384 C.s.p.), pretože k zmene rozsudku súdu prvej inštancie došlo len na základe
čiastočne iného právneho posúdenia veci zo strany odvolacieho súdu ako aj z formálnych dôvodov.

4.4 Žalobca žiadal prerušiť odvolacie konanie do prešetrenia jeho podnetu zo strany ministerstva
spravodlivosti a súčasne do vykonania dohľadu nad výkonom rozsudku ESĽP č. 35361/17 zo dňa

13.10.2020 zo strany výboru ministrov. Odvolací súd odvolacie konanie neprerušil. Podnet žalobcu
ministerstvu ani výboru ministrov nespôsobuje začatie žiadneho konania, v ktorom by sa riešila
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanom spore. Všetky
sporné otázky nevyhnutné pre rozhodnutie o podaných odvolaniach si môže posúdiť odvolací súd
sám. Povinnosť skúmať procesné podmienky (aj v rámci odvolacieho konania) sa nevzťahuje len na

rozhodovanie o podanej žalobe, ale aj na všetky čiastkové úkony v rámci súdneho konania. O návrhu
žalobcu na prerušenie konania odvolací súd ani formálne nerozhodoval, pretože na rozhodovanie
neboli splnené podmienky, nakoľko neprebieha žiadne konanie, vo vzťahu ku ktorému by bolo potrebné
posudzovať, či sa v ňom rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu
(ustanovenie § 164 C.s.p. pritom predpokladá existenciu takéhoto konania ako základný predpoklad pre

možnosť rozhodovania o prerušení odvolacieho konania).

4.5.1 Súd prvej inštancie osobitným výrokom vyslovil, že nárok žalobcu na náhradu škody z titulu trov
nutnej obhajoby v sume 985,03 € je daný. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
zvolil tento spôsob rozhodnutia v snahe zabrániť vzniku exekučného titulu na vymáhanie tohto nároku.

Medzi stranami nebolo sporné, že sumu 985,03 € ako náhradu škody z titulu náhrady trov obhajoby
vynaložených v rámci trestného stíhania žalovaný žalobcovi zaplatil. Odvolací súd sa stotožňuje so
súdom prvej inštancie pokiaľ odôvodnil základ a výšku tohto nároku žalobcu (body 50 až 56 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), skutkové zistenia súdu prvej inštancie a ani jeho právne posúdenie veci v tomto
smere neboli stranami v odvolacom konaní ani napadnuté. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom

súdu prvej inštancie, že v tejto situácii, kedy žalovaný náhradu škody žalobcovi už uhradil, je potrebné
rozhodovať, že základ nároku žalobcu na zaplatenie sumy 985,03 € je daný.

4.5.2 Forma napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie o určení danosti nároku žalobcu (prvý
výrok) evokuje, že by malo ísť o niektorý z druhov medzitýmneho rozsudku. Zákon (Civilný sporový

poriadok) upravuje dva druhy medzitýmnych rozsudkov. Prvý druh medzitýmneho rozsudku je upravený
v ustanovení § 214 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr
len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Predmetná
právna úprava obsahovo nadväzuje na úpravu obsiahnutú v ustanovení § 152 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. Za základ prejednávanej veci, o ktorej môže súd rozhodnúť

medzitýmnym rozsudkom podľa uvedeného zákonného ustanovenia, treba spravidla považovať všetky
sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o veci rozhodnúť,
s výnimkou výšky nároku; tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody
posúdi, či došlo k škode, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená
aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný alebo či nezanikol; tam, kde nie je

základ nároku opodstatnený, treba žalobu zamietnuť, lebo medzitýmny výrok, že základ nároku nie je
daný, nemôže splniť účel sledovaný úpravou medzitýmneho rozsudku podľa § 214 ods. 1 C.s.p., teda
negatívny medzitýmny rozsudok nie je možné vydať. Rozhodnutím o základe prejednávanej veci podľa
§ 214 ods. 1 C.s.p. nie je rozhodnutie, ktorého výrokom sa rieši predbežná otázka. Druhým druhommedzitýmneho rozsudku, ktorého vydanie umožňuje § 214 ods. 2 C.s.p. (ktorý predchádzajúca právna
úprava nepoznala), je tzv. prejudiciálny medzitýmny rozsudok, ktorým súd rozhoduje o tom, či tu je,
alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Nevyhnutným

zákonným predpokladom pre vydanie tohto druhu medzitýmneho rozsudku (na rozdiel od medzitýmneho
rozsudku podľa § 214 ods. 1 C.s.p.) je návrh sporovej strany, čím sa v plnej miere prejavuje dispozičný
princíp. Svojou povahou je návrh na vydanie tohto medzitýmneho rozsudku v už prebiehajúcom konaní
určovacou žalobou so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami (§ 137 písm. c/ C.s.p.), vrátane
povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto určení (v otázke naliehavého právneho

záujmu možno vidieť implicitné kritérium účelnosti tohto postupu). Takýto medzitýmny návrh môže
uplatniť ktorákoľvek sporová strana - žalobca bude spravidla formulovať pozitívnu určovaciu žalobu, kým
žalovanýnegatívnuurčovaciužalobu(ktomupozriajŠtevček,M.,Ficová,S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016,
s. 792).

4.5.3 Z uvedeného je zrejmé, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o určení danosti
nároku žalobcu (prvý výrok) nezodpovedá žiadnemu z druhov medzitýmneho rozsudku podľa Civilného
sporového poriadku. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie týmto spôsobom neboli splnené podmienky.
Súd prvej inštancie navyše uvedeným výrokom neurčil len základ nároku, ale súčasne aj jeho výšku
(985,03 €). Súdna prax je jednotná v tom, že v tomto prípade, t.j. po zaplatení žalovanej sumy

na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené, je potrebné žalobu zamietnuť za účelom
zabránenia vytvoreniu nového exekučného titulu na rovnaké plnenie (porovnaj uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/30/2017 zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 1Cdo/138/2022 zo dňa
20.03.2024 a sp. zn. 7Cdo/151/2022 zo dňa 28.06.2023). Z tohto dôvodu je potrebné žalobu žalobcu
v tomto prípade zamietnuť. V tejto súvislosti je pritom súdna prax jednotná v tom, že zrušenie

právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy, nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na
vrátenie poskytnutého plnenia, lebo rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne
existujúcom hmotnoprávnom základe; zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo
k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne
nespočíval v hmotnom práve (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/88/2019 zo dňa 28.10.2020 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014). Zaplatené trovy obhajoby zo strany žalobcu predstavujú škodový
nárok, ktorý má svoj pôvod v hmotnom práve (nejde o nárok na náhradu trov konania, ktorý má pôvod
v procesnom práve), preto nemožno bez ďalšieho uvažovať o bezdôvodnom obohatení na strane
žalobcu. Odvolací súd preto napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o určení danosti nároku

žalobcu (prvý výrok) zmenil tak, že žalobu žalobcu aj v tejto časti zamietol.

4.6.1 Súd prvej inštancie osobitným výrokom zamietol žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý
výrok) pokiaľ sa tento domáhal zaplatenia ušlého zisku z podnikania v sume 18.338,73 € za desať
rokov trestného stíhania ako aj ušlého zisku v sume 811.591,32 € ako kúpnej ceny, ktorú by žalobca

nadobudol za predaj nehnuteľností (K. E.). V tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje
s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.) a k zmene
tohto výroku pristúpil len z formálnych dôvodov, pretože bolo potrebné zmeniť formuláciu výroku, že
žaloba žalobcu sa zamieta v celom rozsahu.

4.6.2 Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na ušlý zisk z podnikania odvolací súd udáva, že
súdna prax je jednotná v tom, že „ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nepríde
v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo očakávať s
ohľadom na pravidelný chod vecí; ušlý zisk sa tak neprejavuje zmenšením majetku poškodeného,
ale stratou očakávaného prínosu; na vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku nestačí iba

pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu
vecí (t.j. nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu, resp.
vzniku škodnej udalosti; pri posudzovaní ušlého zisku teda nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia
majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí,

pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie
svojho majetku“ (dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje práve poškodeného); vznik nároku na
náhradu škody z titulu ušlého zisku tak „musí byť podložený existujúcimi a reálne dosiahnuteľnými
okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že škodná udalosť skutočne negatívne zasiahla dopriebehu konkrétneho deja (pravidelného chodu vecí) vedúceho k určitému zisku; pre výšku ušlého
zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu
(škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel; v prípade ušlého

zisku ide teda o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v
budúcnosti“ (porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/198/2007
zo dňa 30.09.2008, sp. zn. 5Cdo/246/2013 zo dňa 24.02.2016 a sp. zn. 5MCdo/1/2011 zo dňa
29.10.2012 alebo uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/319/2008 zo dňa
28.04.2010, sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009 a sp. zn. 3Cdo/513/2014 zo dňa 21.06.2016;

rovnako porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/2121/2010 zo
dňa 27.03.2012); v prejednávanom spore však žalobca ako poškodený tvrdený ušlý zisk z podnikania
preukazoval len dokladmi o dosiahnutom príjme z podnikania za minulé obdobie pred trestným
stíhaním, keď z hľadiska vyššie uvedeného bolo na unesenie dôkazného bremena vzniku uvedeného
nároku nevyhnutné preukázať práve pravidelný chod vecí, z ktorého by vyplynul záver, že nebyť
trestného stíhania, tvrdený príjem z podnikania by žalobca v uvedenom období reálne dosiahol (napr.

preukázaním reálnych objednávok, prebiehajúcich projektov a podobne). Súd prvej inštancie preto
dospel k správnemu záveru, že samotným predložením potvrdenia o základe dane za rok 1993 (t.j. rok
pred vznesením obvinenia) žalobca nárok na ušlý zisk z podnikania nepreukázal. V tomto smere je preto
rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu vecne správne.

4.6.3 Odvolací súd sa stotožnil aj so zamietnutím žaloby žalobcu ohľadne uplatneného nároku
za ušlý zisk v podobe kúpnej ceny, ktorú by žalobca nadobudol za predaj nehnuteľností (K. E.),
ktorý sa neuskutočnil. Ani podľa odvolacieho súdu neuskutočnením predaja nehnuteľností nedošlo
k ujme v majetku žalobcu, pretože nehnuteľnosti zostali majetkom budúceho predávajúceho a nebolo
preukázané, že dojednaná kúpna cena by bola vyššia ako skutočná trhová hodnota nehnuteľností.

Súčasne sa odvolací súd stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nebol vlastníkom
predmetných nehnuteľností (vlastníkom bola obchodná spoločnosť, v ktorej bol žalobca v tom čase
jediným spoločníkom), preto žalobca nie je bez ďalšieho aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie
nároku na náhradu škody za ušlý zisk. V tomto smere je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
o zamietnutí žaloby žalobcu tiež vecne správne.

4.7 Nakoniec ani podľa odvolacieho súdu neobstojí argumentácia žalobcu ohľadne účinkov a následkov
rozsudku ESĽP č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020 na prejednávaný spor. Súd prvej inštancie sa s touto
argumentáciou žalobcu v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd
v žiadnom prípade nespochybňuje záver ESĽP, že právo žalobcu na spravodlivý proces (článok 6 ods.

1 Dohovoru) bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/15/2014
zo dňa 10.09.2015 (§ 193 C.s.p.). Za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces mu ESĽP priznal
náhradu ujmy, ktorá bola žalobcovi vyplatená. Súčasne však rozsudok ESĽP nemá žiadny vplyv na
kasačnú záväznosť rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú bol súd povinný rešpektovať. Predmetný
rozsudok ESĽP nepredstavuje pre súd prameň hmotného práva, na základe ktorého by mohol žalobcovi

priznať uplatnený nárok. V rámci individuálnych prostriedkov nápravy mal žalobca možnosť podať návrh
na obnovu konania sp. zn. 5MCdo/15/2014 za účelom dosiahnutia opätovného posúdenia prípustnosti
mimoriadneho dovolania v zmysle záverov rozsudku ESĽP č. 35361/17 zo dňa 13.10.2020.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/
C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že skutkové zistenia
súdu prvej inštancie ako aj právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu

žaloby žalobcu je správne a obsahom uplatnených odvolacích dôvodov sa ich podľa odvolacieho súdu
žalobcovi nepodarilo spochybniť (body 4.3 až 4.7 odôvodnenia). Z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci dospel odvolací súd k záveru o splnení podmienok na zmenu výroku napadnutého
rozsudku o určení, že základ nároku žalobcu je daný (body 4.5.1 až 4.5.3 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p.
zmenil.

8. Odvolací súd v dôsledku zmeny rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa §
396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého
o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí;
nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu
trov celého konania (t.j. trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho

konania); pre úplnosť odvolací súd udáva, že nebolo potrebné osobitne rozhodovať o zrušení výroku
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, pretože tento výrok je odstránený novým
rozhodnutím o trovách konania zo strany odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 C.s.p. Nakoľko žalovaný
bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal odvolací súd žalovanému proti žalobcovi náhradu trov
konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval

odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn.
6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016
zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.