Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, October 28, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211847
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122211847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B. nar. X. X. XXXX
bývajúceho v C. D. C. E. F. XXX/XX zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Lukáš Mojsej s.r.o.,
so sídlom v Košiciach na Žižkovej ulici č. 2073/19 proti žalovanej Slovenskej republike v ktorej mene
koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom v G. D. H. E. F. X o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
15C/48/2022-95 zo dňa 26.9.2023 takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 15C/48/2022-95 zo dňa 26.9.2023 vo výroku II.

o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 500 Eur
do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznanú sumu 500 Eur p o t v r d
z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 15C/48/2022-95 zo dňa 26.9.2023 vo výroku II., ktorým
bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom
výrokomI.zaviazalžalovanúzaplatiťžalobcovi1.900Eurdo60dníodprávoplatnostirozsudku.Výrokom
II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, §

17 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, §
12 ods. 2 veta prvá, 3 veta prvá zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Rozhodnutie odôvodnil
tým, že oslobodením žalobcu spod obžaloby bola fakticky konštatovaná nezákonnosť uznesenia, ktorým
mu bolo vznesené obvinenie. Uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov SR je nutné za nezákonné
rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považovať uznesenie vyšetrovateľa PZ zo
dňa 16. 1. 2019 ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017 o vznesení obvinenia a uznesenie vyšetrovateľa
PZ zo dňa 14. 10. 2018 ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2017. Žalobca si v tejto súvislosti uplatnil nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 32.300 Eur. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa súd prvej
inštancie vychádzajúc z výpovede žalobcu, ako aj zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe a na
pojednávaní nestotožnil s názorom žalovanej, že v danom prípade je dostatočnou satisfakciou pre
žalobcu samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu, teda oslobodzujúci rozsudok. Rovnako sanestotožnil ani so žalobcom uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Predovšetkým z výpovede
žalobcu mal za preukázané, že trestné stíhanie malo vplyv na súkromný, rodinný i profesionálny život
žalobcu. Žalobca čelil zvýšenému stresu, nervozite a stagnácii v práci. Na základe tohto trestného

stíhania začal správny úrad konanie o zrušenie osvedčenia technika kontroly originality, ktorý napokon
vydal rozhodnutie dňa 18. 5. 2023 o zastavení tohto konania. Čo sa týka rodinných vzťahov, blízke
rodinné vzťahy neboli z dôvodu predmetného trestného stíhania narušené, manželka pri ňom zotrvala
a rodinné vzťahy sa nepoškodili. Žalobca musel obmedziť finančnú podporu do niektorých záležitostí u
svojich detí, čo sa ho najviac dotklo, pretože deťom nevedel zaplatiť všetky krúžky, ktoré potrebovali,

keďže obaja synovia sa venovali športovej činnosti. Žalobca subjektívne pociťoval krivdu a dlhotrvajúce
čakanie na spravodlivosť v trvaní 3 a pol roka, čo pociťoval ako neustály tlak trestného konania, teda
že napriek tomu, že nič protizákonné nespáchal, mohol dostať nepodmienečný výkon trestu odňatia
slobody. Takýto psychický tlak, rovnako aj pohľady okolia, keď ho ľudia brali ako kriminálnika, ktorý
sa ako pracovník kontroly originality snaží nezákonným spôsobom zarábať, mal neblahý vplyv na
jeho život. Pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na charakter

trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, t. j. obvinenie z účasti na trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej
činnosti formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného
zákona, pričom možno objektívne vyhodnotiť, že trestné stíhanie mu „pošramotilo“ povesť odborníka,
technika kontroly originality, zapríčinilo stagnáciu po profesionálnej stránke a obmedzilo na istý čas
v kariérnom raste, resp. zmene pôsobiska v zamestnaní a prechod do inej súkromnej spoločnosti.

Prihliadol aj na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, keďže bol bezúhonný, nikdy
nemal problém so zákonom, s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k nemajetkovej ujme (trestné
stíhanie začalo vznesením obvinenia dňa 14. 10. 2018 a dňa 16. 1. 2019 a trestné stíhanie bolo
právoplatne skončené dňa 29. 3. 2022, teda dĺžka trestného stíhania bola 3 a pol roka), ako aj závažnosť
následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, neistota, nervozita, zvýšený stres, potreba finančného

zabezpečenia rodiny, v profesionálnom i spoločenskom uplatnení (stagnácia v profesionálnom raste,
prechod k inému zamestnávateľovi) podľa názoru súdu prvej inštancie zodpovedá nemajetková ujma
1.900 Eur. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy okrem zákonom stanovených kritérií uvedených v §
17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. bral za rozhodujúcu tiež povahu trestnej veci vzhľadom na druh a
závažnosť trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené, od ktorých sa tiež odvíjala intenzita,

s akou osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním je negatívne vnímaná okolím. Rovnako tiež
zohľadnil hrozbu a potencionálny rozsah trestného postihu, od ktorého sa odvíja subjektívny pocit
neistoty na strane osoby poškodenej nezákonným trestným stíhaním. Napokon tiež zohľadnil okolnosti,
ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi a priebeh trestného konania. V
danom prípade výsledok trestného konania závisel od vyhodnotenia vykonaných dôkazov, pričom súd

prvej inštancie na základe vyhodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov dospel k oslobodzujúcemu
rozsudku z dôvodu nepreukázania, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný. Čo sa týka
výšky priznanej nemajetkovej ujmy konštatoval, že táto je vecou voľnej úvahy súdu. Po zhodnotení
konkrétnych okolností prípadu prihliadol na osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 274/2017
Z. z. o obetiach trestných činov, podľa ktorého nie je možné pri zohľadnení citovaných zákonných

ustanovení porovnávať trestné stíhanie žalobcu s trestným činom, pri ktorom bola spôsobená smrť.
Vzhľadom k tomu v prípade odškodnenia žalobcu prihliadol aj na ustanovenie § 12 ods. 2, 3 zákona č.
274/2017 Z. z., podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete
násilného trestného činu. Skutok, ktorý sa kládol žalobcovi za vinu, sa stal v roku 2015, v ktorom suma
mesačnej minimálnej mzdy bola 380 Eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo

výške 5-násobku mesačnej minimálnej mzdy, ktorá bola v roku 2015 (t. j. 380 Eur x 5). Vychádzal z
potreby proporcionality, nakoľko aj podľa ESĽP by priznaná finančná náhrada nemala byť neprimeraná
iným finančným kompenzáciám, napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť, ktoré boli spôsobené napr.
telesnými zraneniami tak, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie
sa, ale na druhej umožňovala „spravodlivé“ zadosťučinenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo/171/2005 zo dňa 27. 4. 2006). Vzhľadom na uvedené dôvody a citované zákonné ustanovenia
zaviazal žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy 1.900 Eur. V prevyšujúcej časti náhrady nemajetkovej
ujmy žalobu zamietol. Lehotu na plnenie uloženej povinnosti určil na žiadosť žalovanej v trvaní 60 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku, čo žalobca nenamietal. Keďže rozhodnutie o výške nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu

trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu. Dodal, že nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP,
ktorý možno použiť len výnimočne.3. Len proti výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti napadnutého rozsudku podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pretože rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na

základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na dôvody, podľa
ktorých súd prvej inštancie rozhodoval o priznaní výšky nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že v zmysle
bodu37odôvodneniasúdustálil,žejehonezákonnétrestnéstíhaniezačalovroku2018,tedanestotožnil
sa s jeho názorom, že trestné stíhanie trvalo sedem rokov, teda od roku 2015, avšak čo sa týka priznanej
výšky nemajetkovej ujmy, tak súd prvej inštancie z nepochopiteľných dôvodov vychádzal z výšky

minimálnej mzdy za rok 2015. Nakoľko nezákonné rozhodnutie – uznesenie o vznesení obvinenia bolo
vydané v roku 2018, tak súd mal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzať z minimálnej mzdy
za rok 2018, v opačnom prípade by prejudikoval, že trestné stíhanie trvalo sedem rokov. Zároveň
poukázal na to, že tak on, aj žalovaná tvrdila, že nezákonné trestné stíhanie začalo až v roku 2018.
Zároveň zdôraznil, že ak už rozhodovacia prax ustálila, že pri odškodňovaní poškodených osôb, ktoré
štát nezákonne stíhal niekoľko rokov, má pri určovaní výšky analogicky prihliadať na zákon o obetiach

násilných trestných činov, pričom poukazuje na to, že súd nemôže priznať nemajetkovú ujmu, ktorá
prevyšuje 50-násobok minimálnej mzdy, teda maximálna hranica je 50-násobok minimálnej mzdy a nie
10-násobok minimálnej mzdy, ako uvádza žalovaná. Zároveň zdôraznil, že ak sa pri odškodňovaní
odkazuje na zákon o obetiach násilných trestných činov, tak zákonné ustanovenie „vo výške 10-násobku
sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu

trestného činu“ sa má vykladať v tom zmysle, že rok, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, je
v tomto konaní rok, v ktorom došlo k nezákonnému rozhodnutiu, t.j. uzneseniu o vznesení obvinenia,
v opačnom prípade by si súd sám odporoval v dĺžke trestného stíhania. Mal za to, že priznaná
výška nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka, najmä vzhľadom k tomu, ako pristupovala žalovaná
k samotnému trestnému stíhaniu, kedy ho stíhala len na základe presvedčenia, aj keď od počiatku

trpela dôkaznou núdzou a trvala na trestnom stíhaní, až dokým odvolací súd nezamietol odvolanie
prokuratúry,atoajnapriektomu,žeopakovanepodávalsťažnosti,akoajnávrhynazastavenietrestného
stíhania.Zároveňuviedol,žeajvzhľadomnapostojžalovanej,ktorástíhanevinnéhočlovekaavprípade,
keď po rokoch trvania nezákonného stíhania sa žalovaná ani nedokáže ospravedlniť, iba uvádza,
že samotné porušenie práva (oslobodzujúci rozsudok) je dostatočným zadosťučinením, by mal súd

priznať nemajetkovú ujmu minimálne vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním zmenil, nárok žalobcovi priznal v plnom
rozsahu a priznal mu aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že akceptuje rozsudok súdu prvej inštancie a ním

priznanú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za primeranú a dostatočnú s poukazom na výsledky
dokazovania vykonávaného v prejednávanom spore. Uviedla, že odvolanie neobsahuje žiadne nové
právne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal a ktoré by mohli mať
za následok nezákonnosť, resp. nesprávnosť prvoinštančného rozhodnutia. Súdom určenú sumu výšky
nemajetkovej ujmy akceptuje, pričom však uvádza, že táto je podľa jej názoru viac než dostačujúca,

nakoľko v spore nebola preukázaná žiadna výnimočná ujma spočívajúca v negatívnom dopade na
súkromný, pracovný a spoločenský život žalobcu. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenej sume nemajetkovej
ujmy (32.000 Eur) a ním prezentovanej námietke, v zmysle ktorej je maximálna hranica nemajetkovej
ujmy podľa Zákona o obetiach trestných činov 50-násobok minimálnej mzdy, nie 10-násobok minimálnej
mzdy. Uviedla, že nespochybňuje, že zákonná limitácia výšky odškodnenia priznávaného obetiam

trestných činov je v sume 50-násobku minimálnej mzdy, avšak tak, ako na to opakovane poukázala
aj v priebehu konania na súde prvej inštancie, pri zachovaní zásady proporcionality priznávanej výšky
nemajetkovej ujmy obetiam násilnej kriminality v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy priznávanej
osobám, ktorým mala byť nemajetková ujma spôsobená trestným stíhaním, nie je možné porovnávať
trestné stíhanie žalobcu so spôsobením smrti (s poukazom na ust. § 12 prvá veta zákona č. 274/2017

Z.z. o obetiach trestných činov) a v nadväznosti na to už vôbec nie prirovnať takéto trestné stíhanie
k ujme osoby ako jedinej pozostalej obete násilného trestného činu, ktorá bola svojou výživou odkázaná
na zomrelého (§ 12 ods. 2 druhá veta zákona č. 274/2017 Z. z.). Má za to, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, resp. jej zákonnej limitácie, vychádzal
z ust. § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017, v zmysle ktorého je limitovaná ako 10 násobok sumy minimálnej

mzdy. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, v zmysle ktorej mal súd pri určovaní maximálnej hranice výšky
nemajetkovej ujmy vychádzať z minimálnej mzdy v roku 2018, resp. 2019, kedy došlo k vzneseniu
obvinenia žalobcovi, nie z minimálnej mzdy v roku 2015, kedy došlo k spáchaniu skutku uviedla, že súd
priurčovanípriznanejvýškynemajetkovejujmylenprihliadolazohľadnilpredmetnéustanoveniazákona,ale nepoužil ho ako nosné kritérium jej výpočtu. Zdôraznila, že určenie samotnej výšky nemajetkovej
ujmy je vecou voľnej úvahy súdu založenej na uvážení konkrétnych okolností prípadu po zohľadnení
jednotlivých zákonných ustanovení, ktorých postup prvoinštančného súdu bol aj v tomto smere správny

a zákonný. Zdôraznila, že podkladom určenia výšky nemajetkovej ujmy nebol výpočet násobku sumy
minimálne mzdy v tom, v ktorom roku, ale vykonaným dokazovaním zistené všetky okolnosti prípadu so
zohľadnením zákonného limitu vymedzeného v ust. § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. a teda súdom
určená výška nemajetkovej ujmy je primeraná a určená v súlade so zákonom. Navrhla, aby odvolací
súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že sa nestotožňuje s jej argumentáciou, že
súd správne ustanovil ako zákonný limit nemajetkovej ujmy vo výške 10-násobku minimálnej mzdy
podľa § 12 ods. 3 zákona o obetiach trestných činov, nakoľko maximálna výška priznanej nemajetkovej
ujmy môže byť vo výške 50-násobku minimálnej mzdy. Vo vzťahu k tvrdeniu, že súd sa neriadil výškou
minimálnej mzdy za rok 2015, kedy došlo k spáchaniu skutku, nakoľko toto nebolo nosné kritérium pre

určenie minimálnej mzdy uviedol, že právne naopak, výška minimálnej mzdy za rok 2015 bola nosným
kritériom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, kedy mu súd priznal 5-násobok minimálnej mzdy za
rok 2015 (5x380 Eur). Teda v prípade, ak by bolo podľa súdu primerané priznanie 5 násobku minimálnej
mzdy, tak by mal posudzovať výšku minimálnej mzdy za rok 2018, resp. 2019, kedy zároveň začalo jeho
trestné stíhanie, nakoľko ako bolo ustálené trestné stíhanie nezačalo v roku 2015, ale až nezákonným

rozhodnutím v roku 2018. K tvrdeniu žalovanej, že súdy sa neriadia, ani nemajú riadiť výškou minimálnej
mzdy, ktorá bola v čase skutku, resp. v čase nezákonného rozhodnutia, k tomu poukázal na vyjadrenie
samotnej žalovanej v konaní vedenom pred Mestským súdom Košice pod sp. zn. K2-26C/48/2022, kde
je žalobcom A. F. (kolega a „spolupáchateľ“ žalobcu). V uvedenom konaní žalovaná uvádza, že súd pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy správne vychádzal z výšky minimálnej mzdy za rok 2015, pretože

podľa nej by bolo popretie platnej právnej úpravy, ak by súd vychádzal za obdobie iného kalendárneho
roka ako roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Teda podľa žalovanej žalobca, ako aj jeho
kolega, spáchali skutky v roku 2015, ktoré síce súdy vyhodnotili, že nie sú trestným činom, napriek tomu
musí byť priznaná nemajetková ujma za rok 2015. Zároveň žalovaná v oboch konaniach uvádza, že
trestné stíhanie nezačalo v roku 2015, ale až nezákonným rozhodnutím v roku 2018, resp. 2019, ale

pri priznávaní nemajetkovej ujmy má vychádzať z obdobia, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu,
aj keď skutky trestným činom neboli. Argumentáciu žalovanej, ktorá v rámci procesnej obrany uvádza
v dvoch konaniach protichodné tvrdenia, ktorými sa snaží docieliť, aby súdy priznali poškodeným čo
najmenšie odškodnenie za nezákonné konanie žalovanej považuje až za absurdnú. Má za to, že podané
odvolanie je v celom rozsahu dôvodné. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

v časti napadnutej odvolaním zmenil, priznal mu nárok v plnom rozsahu a žalovanú zaviazal na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

7. Odvolanie žalobcu bolo podané len proti výroku II. rozsudku, preto výrok I. o priznaní sumy 1.900 Eur,
ktorý odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustnébeznariadeniapojednávania,

v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k
záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.12. Predmetom konania je náhrada škody uplatnená titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o ktorej súd rozhodol čiastočne vyhovujúcim
výrokom, keď žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.900 Eur a keď v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Priznaná istina predstavuje nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcovi.

13. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých

súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného

práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,

v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

16. V prejednávanej veci nebola sporným existencia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci
ako jedného zo zákonných predpokladov pre oprávnenosť žalobou uplatneného nároku a táto otázka

nebola ani predmetom odvolania.

17. V danom prípade si žalobca vznik nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnil v súvislosti s nezákonným
uznesením vyšetrovateľa OR PZ Košice zo dňa 14. 10. 2018 ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2017, ktorým
mu bolo vznesené podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie z účasti na trestnom čine legalizácie

príjmu z trestnej činnosti formou pomoci podľa § 21 ods. 1, písm. d) k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť,
ktorú príslušná prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice I uznesením zo dňa 12. 11. 2018 sp. zn. 1Pv
382/17/8802 ako nedôvodnú zamietla. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Košice zo dňa 16. 1. 2019
ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017 bolo žalobcovi vznesené podľa § 206 Trestného poriadku obvinenie z

účasti na trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou pomoci podľa § 21 ods. 1, písm.
d) k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca
v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú príslušná prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice I uznesením zo
dňa 11. 2. 2019 sp. zn. 4Pv 130/17/8802 ako nedôvodnú zamietla. Okresný súd Rožňava rozsudkom
sp. zn. 2T/35/2020 zo dňa 13. 10. 2021 žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je

trestným činom. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2022 sp. zn. 8To/83/2021 bolo
odvolanie prokurátorky zamietnuté a žalobca bol oslobodený spod obžaloby. Ako správne v napadnutom
rozhodnutí poznamenal súd prvej inštancie, predpokladom zodpovednosti štátu za škodu podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. je súčasné splnenie troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, t. j. nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej

v peniazoch a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle ust. § 3 zák. č. 514/2003 Z. z. je objektívnou
zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a pri súčasnom splnení vyššie uvedených podmienok
za túto škodu zodpovedá. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu aj odvolací súd poukazuje naustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, najmä na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
754/2016 zo dňa 24. 1. 2017, podľa ktorého: „Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život
trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako

na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné
trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim
rozsudkom súdu.“ Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že trestné stíhanie malo vplyv na
súkromný, rodinný i profesijný život žalobcu, ktorý čelil zvýšenému stresu, nervozite a stagnácii v práci.

Na základe jeho trestného stíhania začal správny úrad konanie o zrušenie osvedčenia technika kontroly
originality, ktorý napokon vydal rozhodnutie dňa 18. 5. 2023 o zastavení tohto konania. Čo sa týka
rodinných vzťahov, žalobca musel obmedziť finančnú podporu do niektorých záležitostí u svojich detí,
čo sa ho najviac dotklo, pretože deťom nevedel zaplatiť všetky krúžky, ktoré potrebovali, keďže obaja
synovia sa venovali športovej činnosti. Žalobca subjektívne pociťoval krivdu a dlhotrvajúce čakanie
na spravodlivosť v trvaní 3 a pol roka pociťoval ako neustály tlak trestného konania, teda že napriek

tomu, že nič protizákonné nespáchal, mohol dostať nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody. Takýto
psychický tlak, rovnako aj pohľady okolia, keď ho ľudia brali ako kriminálnika, ktorý sa ako pracovník
kontroly originality snaží nezákonným spôsobom zarábať, mal neblahý vplyv na jeho život. Na základe
uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba také skutočnosti,
ktoré vyplynuli z dôkazov, resp. boli stranami sporu prednesené, pričom nezistil žiaden logický rozpor v

hodnotení dôkazov. A keďže skutkové zistenia zodpovedajú vykonaným dôkazom, odvolací súd má za
to, že nie je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že by súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

18. Aj keď v posudzovanom prípade súd prvej inštancie na dostatočne a správne zistený skutkový stav

aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, právnu normu však nesprávne na zistený
skutkový stav použil.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že aj ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí bytˇ zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo

ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Zastáva názor,
že okrem kritérií stanovených § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré musí súd pri rozhodovaní
o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať, bolo potrebné brať zreteľ tiež na právne

predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a tiež na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, pretože v opačnom prípade by sa súd dopustil odklonu od ustálenej praxe dovolacieho
súdu v tejto otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/155/2020).

20. V zmysle zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, ak bola trestným činom spôsobená smrť,

obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu
vo výške päťdesiatnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka,
v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu (§ 12 ods. 2) a pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi,
trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania,
trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia má

obeť násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo
výške desaťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom
došlo k spáchaniu trestného činu (§ 12 ods. 3).

21. Podľa názoru odvolacieho súdu ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím nemožno

stotožniť s ujmou s následkom smrti, preto súd prvej inštancie správne poukázal na limit odškodnenia,
aký prináleží pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania a
obchodovania s ľuďmi predstavujúci desaťnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy za rozhodné
obdobie. Rozhodným ale nebol rok 2015, v ktorom sa mal žalobca dopustiť páchania trestnej činnosti,
ale rok 2018, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie v podobe vznesenia obvinenia. Pokiaľ totiž

podľa týchto osobitných predpisov je rozhodným pre výpočet odškodnenia kalendárny rok, v ktorom
došlo k trestnému činu, ktorý mal za následok ujmu, ktorá sa zákonom odškodňuje, potom odvolací súd
dospel logickou úvahou k záveru, že v prípade nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je rozhodným
pre výpočet odškodnenia kalendárny rok, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, pretožeodškodnenie je priznávané v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Aj keď nezákonné trestné
stíhanie žalobcu presahovalo obdobie jedného kalendárneho roka a boli proti nemu vznesené dve
obvinenia (14.10.2018 a 16.1.2019), odvolací súd má za to, že rozhodným pre výpočet odškodnenia je

kalendárny rok, kedy trestné stíhanie žalobcu začalo, teda rok 2018.

22. Ako to vyplýva z ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa zák. č. 274/2017 Z. z. Nejedná sa o konštantný limit, ale o maximálne možnú sumu, ktorá môže byť

priznaná. Spodnou hranicou je samotné konštatovanie porušenia práva (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z.). Je na voľnej úvahe súdu, aby po dôkladnom vyhodnotení dokazovania a po zhodnotení konkrétnych
okolností prípadu, v súlade s princípom proporcionality rozhodol o spravodlivej sume nemajetkovej
ujmy tak, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej
umožňovala „spravodlivé“ zadosťučinenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo
dňa 27. 4. 2006). Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď priznal žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške päťnásobku mesačnej minimálnej mzdy práve s poukazom na citované
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Žalobca na jednej strane preukázal vznik negatívnych následkov
v súvislosti so začatím jeho trestného stíhania, ktoré mali tak objektívnu ako aj subjektívnu povahu. Na
druhej strane tieto následky neboli až tak devastačné, aby sa dali prirovnať k následkom, aké pociťujú
osoby pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania či obchodovania

sľuďmi,kedyimprináležíplnánáhradanemajetkovejujmyvovýškedesaťnásobkumesačnejminimálnej
mzdy. Aj keď súd prvej inštancie správne rozhodol, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške päťnásobku mesačnej minimálnej mzdy, nesprávne rozhodol o rozhodnom období z ktorého ju
vypočítal. Žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy vypočítaná z mesačnej minimálnej mzdy za
rok 2018, kedy jeho trestné stíhanie začalo. Podľa Nariadenia vlády SR č. 278/2017 Z.z., ktorým sa

ustanovila suma minimálnej mzdy pre rok 2018, bola výška minimálnej mesačnej mzdy pre rok 2018
určená na sumu 480 Eur. Jej päťnásobok je 2.400 Eur. Keďže žalobcovi už bola súdom prvej inštancie
právoplatne priznaná suma 1.900 Eur, žalovaná mu má doplatiť ešte 500 Eur. Keďže žalobca žiadal
priznať nemajetkovú ujmu 32.300 Eur, odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutí súdu prvej inštancie
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

23. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcom rozsahu podľa ust. § 388 CSP tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu
500 Eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nad priznanú sumu 500 Eur rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba

v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako vecne správny potvrdil.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

26. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

27. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

28. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.

29. Keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, musel nanovo rozhodnúť aj o trovách
celého konania. Ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, rozhodnutie o výške nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu. V tomto prípade súd náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi

priznal. Preto má žalobca podľa § 255 ods. 1 CSP aj nárok na plnú náhradu trov celého konania proti
žalovanej, avšak vypočítanú len zo súdom priznanej sumy. Zároveň súd dodáva, že nezistil žiadny dôvod
pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne. O výške trov konania rozhodne súd prvejinštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou naochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).