Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/177/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724202137
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6724202137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci
starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom ako matka,
štátni občania SR, zastúpení kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, deti
rodičov: matky D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F., t.č. bytom G. H. XX, XXX XX F., štátna
občianka SR, zastúpená JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom, so sídlom Námestie SNP 87/8, 960
01 Zvolen a otca B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F., t.č. bytom D. I. XX, XXX XX F., štátny
občan SR, zastúpený C. J. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/XX, XXX XX F., o návrhu otca

na zníženie výživného pre maloleté deti, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k.
10P/37/2024-117 zo dňa 24.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 10P/37/2024-117 zo dňa 24.06.2024 p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že „I. Návrh
sa zamieta.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. Z pripojeného spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn.10P/189/2023 okresný súd zistil, že v tomto konaní
bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 11.10.2023 sp.zn. 10P/189/2023-90, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa04.03.2024vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduŽilinazodňa15.02.2024sp.zn.14CoP/110/2023,
ktorým rozsudok I. stupňového súdu potvrdil, keď I. stupňový súd zaviazal otca maloletých detí B. B.,
nar. XX.XX.XXXX prispievať na výživu maloletého A. B. od 01.10.2023 sumou 170,- EUR mesačne a
na výživu maloletého C. B. od 01.10.2023 sumou 150,- EUR mesačne, k rukám matky maloletých detí,

vždy do 15-teho dňa mesiaca, na ktorý sa výživné poskytuje, pričom týmto došlo k zmene rozsudku
Okresného súdu Zvolen zo dňa 19.12.2017 č.k.5P/137/2017-94, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
05.01.2018, v časti týkajúcej sa vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom A. a C..

3. S poukazom na § 121 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C.m.p.“), § 78 ods. 1, 3
Zákona o rodine, § 62 ods. 1, 2, 5 Zákona o rodine, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, § 76 ods. 1
Zákona o rodine, § 77 ods. 1 Zákona o rodine, § 44 C.m.p. a vykonané dokazovanie okresný súd návrh

otca zamietol. Bolo preukázané, že naposledy súd určil výšku výživného na maloleté deti rozsudkom
okresného súdu zo dňa 11.10.2023 v konaní 10P/189/2023, ktorým súd určil vyživovaciu povinnosť otca
voči maloletému A. na sumu 170,- EUR mesačne a voči maloletému C. na sumu 150,- EUR mesačne
od 01.10.2023, keď vychádzal z toho, že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal príjmu, ktorý dosahoval zprevádzkovania živnosti do konca septembra 2023 cca mesačne vo výške 1.200,- EUR, resp. vychádzal
z potencionálneho príjmu, ktorý mohol dosahovať tak, ako to mal súd preukázané v danom konaní,
t.j. z príjmu cca 1.300,- EUR mesačne netto. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.03.2024

na základe toho, že Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozhodol o odvolaní otca maloletých detí
rozsudkom zo dňa 15.02.2024 v konaní sp.zn.14CoP/110/2023, ktorým rozsudok I. stupňového súdu
v predmetnej veci potvrdil. V súdenej veci otec maloletých detí žiadal, aby okresný súd toto súdne
rozhodnutie zmenil a výživné na maloleté deti znížil, keď jednak trval na tom, že mu pribudla ďalšia
vyživovacia povinnosť, tiež, že aj na jeho strane došlo k zvýšeniu životných nákladov, ale predovšetkým

dôvodil tým, že od mesiaca január 2024 sa zamestnal v tej istej firme, pre ktorú predtým pracoval ako
živnostník, avšak jeho príjem sa znížil približne o polovicu, a preto by mal súd vychádzať z jeho reálneho
príjmu, ktorý dosahuje v súčasnosti.

4. Okresný súd sa nestotožnil s otcom maloletých detí v tom zmysle, že by na jeho strane došlo k takej
podstatnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného pre maloleté deti, a ktorá by

zároveň nastala od posledného rozhodovania okresného súdu, ohľadne výšky vyživovacej povinnosti
otca voči maloletým deťom, keďže od posledného rozhodnutia I. stupňového súdu neuplynulo ešte ani
9 mesiacov, resp. od potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu uplynuli cca 4 mesiace.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ otec žiadal, aby okresný

súd prihliadol k jeho ďalšej vyživovacej povinnosti, tento argument bol úplne bezpredmetný, keďže z
predchádzajúceho súdneho rozhodnutia z októbra 2023 jednoznačne vyplýva, že s touto skutkovou
okolnosťou sa okresný súd vysporiadal a pri určení výšky výživného na maloleté deti túto skutočnosť
zobral do úvahy a rovnako tak akceptoval aj fakt, že zvýšenie životných nákladov sa samozrejme týka aj
otca maloletých detí, avšak keďže súd vychádzal z potencionálneho príjmu otca, resp. príjmu, ktorého

sa bez dôležitého dôvodu otec vzdal, ktorý súd ustálil na sumu cca 1.200,- až 1.300,- eur mesačne,
súd potom vychádzal z toho, že na úhradu všetkých ostatných životných nákladov otca vrátane plnenia
si vyživovacej povinnosti k ďalšiemu maloletému dieťaťu, ktoré má so súčasnou partnerkou, zostáva
otcovi po splnení si vyživovacej povinnosti súdom určenej na maloleté deti, ktoré sú predmetom tohto
súdneho konania, suma cca 1.000,- eur mesačne, ktorú okresný súd považoval za sumu primeranú.

6. Okresný súd k tvrdeniu otca, že by mal vychádzať z jeho súčasného čistého príjmu, ktorý dosahuje
v aktuálnom zamestnaní, uviedol, že túto požiadavku nemohol v žiadnom prípade akceptovať, keďže
navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že by ukončil živnosť skutočne z dôvodu, že tam dosahoval
neprimerane nízky príjem, na základe čoho okresný súd už aj pri predchádzajúcom rozhodovaní o

výške vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom vychádzal z toho, že sa otec bez dôležitého
dôvodu vzdal svojho príjmu, z ktorého by bol schopný vyživovaciu povinnosť v súdom určenej výške
si plniť. „Navyše v súdenej veci mal súd túto skutočnosť aj výslovne preukázanú listinným dôkazom,
konkrétne správou Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen zo dňa 04.06.2024, z ktorého
vyplýva, že otec maloletých detí v daňovom priznaní k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2023

vykázal príjmy zo živnosti vo výške 29.160,- EUR, výdavky zo živnosti 17.496,- EUR, základ dane z
príjmov 11.664,- EUR, daň znížená o daňový bonus 0,- EUR. To znamená, že po odpočítaní výdavkov
od príjmov, ktoré dosiahol z predmetnej živnosti za obdobie 9 mesiacov toho roku 2023, kedy vykonával
živnosť, dokiaľ nedošlo k prerušeniu živnosti, dosiahol priemerný mesačný príjem 1.296,- EUR. Ak
teda prevádzkovanie živnosti, pri ktorej dosahoval takýto príjem ukončil bez toho, aby mal kontinuálne

zabezpečené iné zamestnanie, v ktorom by dosahoval aspoň porovnateľný príjem, jednoznačne bola
splnená podmienka vyššie citovaného ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, veta druhá, teda, že sa
vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zárobku, a preto nebolo možné prihliadnuť na jeho aktuálny
príjem, ktorý je znížený na sumu cca 620,- EUR mesačne.“

7. Pokiaľ navrhovateľ predkladal dôkazy, že sa snažil nájsť si inú lepšie platenú prácu, doložil pracovné
ponuky, pri ktorých sám uvádzal, že nespĺňal kvalifikačné predpoklady v tom zmysle, že sa na výkon tejto
práce vyžadovala karta vodiča, ktorou on nedisponuje, a zároveň pokiaľ otec uvádzal, že mal záujem
získať príspevok od štátu, z ktorého by si mohol túto kartu uhradiť, ale mu nebol schválený, z dôvodu, že
nemal uhradené povinné odvody do poisťovní, tak tieto skutočnosti okresný súd nemohol tiež vyhodnotiť

v prospech navrhovateľa, keďže svojim vlastným pričinením dosiahol tento stav, pretože si neplnil svoje
odvodové povinnosti v čase výkonu živnosti riadne a takéto skutočnosti nemôžu ísť na ťarchu maloletých
detí.8. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie otec, podľa ktorého okresný súd posudzoval
jeho návrh jednostranne a nebral do úvahy jeho argumentáciu a ani argumentáciu jeho zástupcu. Vyčítal
okresnému súdu, že sa držal daňového priznania za rok 2023, pričom aktuálne je rok 2024 a majetkové

pomery na strane otca sa zmenili. Okresný súd dal priestor na prednes zástupkyne navrhovateľa,
vypočul navrhovateľa, ďalej si vypočul prednes právneho zástupcu matky a vypočul matku. Tiež si
vypočul stanovisko zamestnankyne kolízneho opatrovníka. Namietal, že okresný „... súd nedal priestor
stranám na položenie otázok, uzavrel dokazovanie a hneď sa začal venovať zhrnutiu súdneho spisu
a príprave na vynesenie rozsudku, čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“

9. Navrhovateľ sa v odvolaní osobitne vyjadril k ods. 7. napadnutého rozsudku okresného súdu.
Navrhovateľ jasne zdôvodnil, že pri jeho predchádzajúcom príjme zo živnosti, ktorý kolísal, nebol
schopný platiť všetky výdaje a aj odvody, a preto mu vznikli dlhy na sociálnej a zdravotnej poisťovni. So
splatením dlhu v sociálnej poisťovni mu pomohla jeho svokra (dôkaz je v spise), ktorej to „dodnes“ spláca

a do zdravotnej poisťovni spláca na základe ústnej dohody doteraz po 20 Eur mesačne. Dôvod, prečo
navrhovateľ ukončil živnosť tak, ako už deklaroval, bol ten, že nechcel, aby mu tieto dlhy na odvodoch
narastali a aby sa naďalej zadlžoval, a preto už na živnosť robiť navrhovateľ nechce. Snažil sa nájsť si
prácu, avšak sa mu to nepodarilo a tak sa s bývalým obchodným partnerom dohodol, že ho tento od
1.1.2024 zamestná vo svojej spoločnosti DrevoDom, s. r. o., Zvolen na trvalý pracovný pomer (ďalej len

„TPP“), kde bude robiť pomocné práce pri montáži rodinných domov a zabezpečovať dovoz a odvoz
zamestnancov z a do práce, pričom bude mať k dispozícii firemné motorové vozidlo aj na súkromné
účely. V tejto práci síce zarába v priemere len cca 620 EUR, ale má istotu, že o túto práce nepríde,
ušetrí na dochádzke do práce a dostáva aj stravné, čo mu tiež pomôže. Jeho obchodný partner mu
ako živnostníkovi nevedel zvýšiť mesačnú odmenu, lebo to nebolo v jeho finančných možnostiach, ale

zamestnať ho na TPP s minimálnou mzdou bolo v jeho možnostiach. Takže sa, podľa neho, v žiadnom
prípadenevzdallepšieplatenéhozamestnaniabezdôležitéhodôvodu,alepreto,abysaviacnezadlžoval
a neohrozoval svoju rodinu exekúciami, ktoré by mu mohli vzniknúť.

10. Otec v odvolaní uviedol, že pomery na jeho strane sa diametrálne zmenili – teda nie je pravdou,

že pomery sa nezmenili, má nižší príjem a výživné stanovené súdom otec maloletých nevládze platiť,
preto bol ochotný na svojich maloletých synov platiť výživné tak, že na maloletého A. by platil 110
eur a maloletého C. 90 eur, prípadne tak, ako navrhovala pracovníčka kurately max. 250 eur na
obidve maloleté deti, t.j. 140 eur na maloletého A. a 110 eur na maloletého C.. Otec maloletých podal
tento návrh po 4 mesiacoch, ale na strane otca maloletých sa skutočne zmenili pomery a nemal

inú možnosť, len riešiť celú situáciu podaním návrhu na zníženie výživného tak, ako mu odporučil aj
okresný súd pri poslednom rozsudku, že keď sa mu zmení príjem, tak sa má obrátiť na súd. Keďže
otec maloletých nevládal platiť výživné stanovené súdom, matka maloletých na neho podala trestné
oznámenie a vyšetrovateľka mu odporučila, aby výživné doplatil a tak si vzal pôžičku od zamestnávateľa
(dôkaz je v súdnom spise) a trestné konanie bolo zastavené. Toto však otec maloletých nemôže robiť

neustále, a preto mu znovu vznikol dlh na výživnom a matka maloletých opäť podala na otca maloletých
trestnéoznámenie,čoužotecmaloletýchriešiťnebudevedieťasankcie,akonapr.zadržanievodičského
preukazu ho pripraví o prácu, prípadná exekúcia mu zníži príjem a jeho rodina bude žiť na hranici biedy.
A ak už toto nie sú dôvody týkajúce sa zmeny pomerov, tak otec maloletých nevie ako to má vysvetliť.
Tak protistrana ako aj okresný súd sa striktne držia § 75 ods. 1. Doslova nútia otca, aby si našiel ďalšiu

prácu, prípadne inú prácu a pod., dokonca pracovníčky kurately dali otcovi maloletých detí radu, že keď
skončí prácu cez deň, pričom pracuje od rána do večera, má robiť aj v noci, čo odporuje Zákonníku
práce. Podľa otca je nepochopiteľné, že od času, kedy podala matka maloletých detí v roku 2023 návrh
na zvýšenie výživného sa všetci zaoberajú len otcom maloletých detí, jeho prácou a životom, ale matkou
sa nezaoberá nikto, jej spôsobom života, že v podstate nikdy v živote nepracovala, pokým žila s otcom

maloletých detí a tie už boli dostatočné veľké, tak mala možnosť pracovať a predsa nepracovala. Po
rozvode v roku 2017 žila len z prídavkov na deti a z výživného. Neskôr si vzala do opatrovníctva maloleté
dieťa J. B. s autizmom, na ktorú dostáva rodinné prídavky a rodičovský príspevok, takže samozrejme
potrebuje zvýšiť výživné. V čase, keď sa otec s maloletými ešte stýkal, lebo dnes je v kontakte so starším
synom už len sporadicky a s mladším sa nestýka vôbec, kupoval deťom aj nejaké darčeky, ktoré ale

väčšinou skončili v záložni.

11. V odvolaní otec maloletých detí sa s matkou maloletých detí chcel dohodnúť, ponúkal jej 250 eur
mesačne na obidve deti, čomu matka maloletých pochopiteľne nebola prístupná. Vyjadrila sa, že ona sana jeho 200 euro môže vykašlať, že ona si ich zarobí kedykoľvek, keď bude chcieť ( ako, to je otázne).
Otec maloletých tým chce poukázať hlavne na to, že maloletí synovia sú už veľkí, takže aj matka by si
mohla nájsť nejakú prácu aspoň na čiastočný úväzok, alebo nejakú prácu, ktorá sa dá robiť z domu.

12. Otec v odvolaní uviedol, že podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o
výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo
zrušenie výživného možné len na návrh a podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene životných
pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. Otec maloletých uznáva, že počas 6-tich rokov

sa pomery na strane maloletých zmenili, čo okresný súd vzal do úvahy, čo však okresný súd nevzal do
úvahy je to, že sa zmenili aj pomery na strane otca maloletých a tento na základe toho, že je zamestnaný
na trvalý pracovný pomer a zarába cca 620 eur, nie je schopný platiť tak vysoké výživné stanovené
súdom, keďže má ešte aj ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči svojmu najmladšiemu synovi M.. Vyčítal
okresnému súdu, že sa držal daňového priznania za rok 2023, čo nie je adekvátne v tomto prípade,
lebo pomery sa v roku 2024 na strane otca zmenili. Nie je možné vychádzať z daňového priznania za

rok 2023, ale súd by mal brať do úvahy aktuálnu mzdu otca maloletých detí, ktorý je už zamestnaný na
trvalý pracovný pomer a nie nejaký potenciálny príjem, lebo ten nie je reálny a tiež to, že otec maloletých
detí má pozastavenú živnosť do roku 2028 a na živnosť už robiť nechce.

13. Otec v odvolaní vyčítal okresnému súdu, že prihliadal na situáciu, že povinný zrušil zmluvu so svojim

obchodným partnerom, pre ktorého pracoval ako SZČO preto, lebo sa s ním nedohodol na zvýšení
jeho odmeny za prácu, o ktorú žiadal preto, aby dokázal plnohodnotne uživiť svoju novú rodinu a tiež
pravidelne a včas platiť výživné na svojich maloletých synov A. a C., a aby sa nezadlžoval na odvodoch,
jednostranne, a to tak, že považoval jeho konanie za nezodpovedné a účelové a vôbec nebral do
úvahy informáciu povinného, že už ako SZČO pracovať nechcel, a preto si našiel novú prácu na trvalý

pracovný pomer, aby sa už na odvodoch nezadlžoval. „Záverom by navrhovateľ chcel úctivo požiadať
súd, aby zvážil svoje rozhodnutie a vzal do úvahy jeho argumentáciu. Navrhovateľ sa plateniu výživného
v žiadnom prípade nechce vyhnúť a je ochotný platiť výživné na svojich maloletých synov na A. vo
výške 140 EUR a na maloletého C. vo výške 110 EUR, čo je spolu 250 EUR mesačne. Viac finančne
nezvládne a vzhľadom k povahe matky maloletých, táto bude neustále na otca maloletých detí podávať

trestné oznámenia, čím sa tento dostane do ďalších vážnych problémov, ako je zadržanie vodičského
preukazu a s tým súvisiaca strata zamestnania, keďže pracuje aj ako vodič, ktorý zváža zamestnancov
alebo exekúcia.... Pre navrhovateľa je aj 70 EUR pri príjmoch rodiny pomerne veľká suma a tak chce
požiadať súd skutočne dôkladné zváženie svojho rozhodnutia.“ Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
Okresného súdu Zvolen zo dňa 24.06.2024, sp. zn. 10P/37/2024, č. k. 10P/37/2024 – 117 v zmysle

§ 388 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP zmenil, prípadne v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) zákona č.
160/2015 Z. z. CSP rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 24.06.2024, č. k. 10P/37/2024 – 117
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

14. K doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá s napadnutým rozsudkom

okresného súdu súhlasila. Citovala okrem iného § 62 ods. 2 Zákona o rodine, § 75 ods. 1 Zákona
o rodine. V súlade s § 62 ods. 4 Zákona o rodine je potrebné tiež zohľadniť, že matka sa o maloleté
deti osobne stará a aj z tohto dôvodu by mala byť miera jej podieľania sa na vyživovacej povinnosti
nižšia ako u otca, nie v podiele 1/2. Na druhej strane u otca mal. detí neboli zistené žiadne zdravotné
obmedzenia, ktoré by mu bránili pracovať a dosahovať príjem cca 1.400,-Eur a viac mesačne, keď otec

mal. detí má v rámci potencionality príjmov možnosť dosahovať aj vyšší príjem. Neobstojí preto jeho
obrana o zmene pomerov a strate zamestnania a dlhodobom hľadaní si práce v čase, keď má niekoľko
vyživovacích povinností. Okrem toho otec mal. detí v konaní neuvádzal žiadne mimoriadne výdavky na
jeho osobu, len bežné ako strava, bývanie, doprava a podobne, keď v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o
rodine má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov.

15. K doručenému vyjadreniu matky sa písomne vyjadril otec, ktorý uviedol, že sa už vyjadrovať
nebude, lebo právny zástupca matky neustále používa tú istú argumentáciu, a to už od rozsudku zo
dňa 11.10.2023 vedeného pod sp. zn. 10P/189/2023 a nič nové neuvádza. Vo svojom odvolaní povedal
všetko podstatné, čo pokladal za relevantné, a preto sa nebude opakovať a zahlcovať súd zbytočnými

opakovanými informáciami. Otec maloletých na svojom odvolaní a petite v plnom rozsahu trvá, lebo ho
pokladá za opodstatnené. Otec maloletých apeluje na odvolací súd, aby skutočne zvážil, čo prinesie
otcovi maloletých detí rozhodnutie, ktoré, ak potvrdí odvolací súd rozsudok okresného súdu, resp. čo
mu už prinieslo, lebo matka podala opätovne na otca trestné oznámenie a tiež otec maloletých bolupovedomený o tom, že sa proti nemu začala exekúcia, a to na základe nesprávnych informácií, ktoré
uviedla matka maloletých o výške dlhu, lebo otec maloletých platí výživné podľa svojich možností a
schopností pravidelne mesačne od posledného rozsudku vo výške 250 eur na účet matky, pričom

v upovedomení o začatí exekúcie je uvedené, že výživné neplatí vôbec a bol mu zablokovaný účet
na sumu 3.359,90 eur. Samozrejme otec maloletých detí podal prostredníctvom svojho zástupcu návrh
na zastavenie exekúcie, ale toto všetko mu spôsobuje neskutočné komplikácie v jeho živote a živote
jeho rodiny. Žiadal, aby odvolací súd prihliadol na to, že otec sa v žiadnom prípade nevyhýba plateniu
výživného, platí koľko môže, podľa svojich možností a schopností, teraz 250,- eur mesačne, lebo viac sa

munedá.Každánormálnamatkabybolaspokojnástakoutovýškouvýživného.Otecuviedol,že„veríme,
že v záujme upokojenia celej situácie, odvolací súd rozsudok zo dňa 21.06.2024 sp. zn. 10P/37/2024
– 117 zmení tak, že otec maloletých je povinný platiť na maloletého A. výživné vo výške 140,- EUR
a maloletého C. vo výške 110,- €, čo je spolu 250,- EUR mesačne alebo rozsudok zruší a vec vráti na
ďalšie konanie.“

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 65
CMP a contrario, § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie podané otcom maloletých detí bez

nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoP/177/2024-193
zo dňa 23.10.2024, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 24.10.2024 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

18. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

20. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že výživné na maloleté deti A. a C. B. bolo
pred napadnutým rozsudkom určené rozsudkom okresného súdu zo dňa 11.10.2023 v konaní sp.zn.
10P/189/2023, ktorým súd určil vyživovaciu povinnosť otca voči maloletému A. na sumu 170,- EUR
mesačne a voči maloletému C. na sumu 150,- EUR mesačne od 01.10.2023, keď vychádzal z toho,
že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal príjmu, ktorý dosahoval z prevádzkovania živnosti do konca

septembra 2023 cca mesačne vo výške 1.200,- EUR, resp. vychádzal z potencionálneho príjmu, ktorý
mohol dosahovať tak, ako to mal súd preukázané v danom konaní, t.j. z príjmu cca 1.300,- EUR mesačne
netto. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.03.2024 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu
vŽiline,ktorýrozhodovalakosúdodvolacíoodvolaníotcamaloletýchdetírozsudkomzodňa15.02.2024
v konaní sp.zn. 14CoP/110/2023, ktorým rozsudok I. stupňového súdu v predmetnej veci potvrdil. V

prejednávanej veci otec maloletých detí žiadal, aby okresný súd toto súdne rozhodnutie zmenil a výživné
na maloleté deti znížil, pretože mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť ako i z dôvodu, že na jeho
strane došlo k zvýšeniu životných nákladov, ale predovšetkým dôvodil tým, že od mesiaca január 2024
sa zamestnal v tej istej firme, pre ktorú predtým pracoval ako živnostník, avšak jeho príjem sa znížil
približne o polovicu, a preto by mal okresný súd vychádzať z jeho reálneho príjmu, ktorý dosahuje v čase

tohto súdneho konania.

21. Otec v podanom odvolaní namietal, „.....že súd nedal priestor stranám na položenie otázok, uzavrel
dokazovanie a hneď sa začal venovať zhrnutiu súdneho spisu a príprave na vynesenie rozsudku, čímsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“ V súvislosti s touto argumentáciou otca sa
odvolací súd oboznámil s obsahom spisového materiálu s dôrazom na Zápisnicu z pojednávania zo dňa

24.06.2024 spísanú okresným súdom (č.l. 113 spisu a nasl.). Podľa obsahu spisového materiálu voči
zápisnici neboli podané námietky.

22. Na základe postupu konania pred okresným súdom bolo preukázané, že okresný súd vykonával
dôkazy nielen produkované matkou, ale aj dôkazy označené otcom, ktoré boli produkované v priebehu

konania.Nebolozistené,žebysazasahovalodovýkonuprávotcaspôsobom,ktorýbyporušiljehoprávo
na spravodlivý súdny proces, preto bolo nevyhnutné vychádzať z výsledkov vykonaného dokazovania
uskutočneného okresným súdom ako z relevantného základu pre posúdenie otcovho nároku na zníženie
výživného. Na to, aby vo vyvolanom odvolacom konaní krajský súd posúdil odvolacie dôvody otca,
nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie. Okresný súd sa vyjadril k podstatným okolnostiam
prejednávanej veci, k podstatným dôkazom, a preto nebol zistený dôvod na zmenu rozsudku okresného

súdu v napadnutých výrokoch, ani na jeho zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie.

23. Odvolateľ teda v podstate vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil
s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a jeho právnym hodnotením. V rámci celého
prvoinštančného konania mal otec vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie tvrdení a dôkazov

v prospech jeho návrhu. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k i iným záverom ako
otec, teda jeho návrhu nevyhovel, nie je možné interpretovať ako porušenie práva otca na spravodlivý
súdny proces. K úplnosti krajský súd dodáva, že pokiaľ by aj boli námietky proti úplnosti alebo
zneniu Zápisnice o pojednávaní opodstatnené (vznesené neboli, a to ani v odvolaní), bez ďalšieho by
nesprávnosť v zápisnici sama o sebe nebola spôsobilá založiť vadu konania, pretože v takomto prípade

by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou konania, ktorá by mohla viesť
k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, čo však ani v danom prípade nebolo otcom preukázané (primerane
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 252/2014 zo dňa 10. decembra 2014).

24. Posúdením otcom produkovaných odvolacích námietok vo svetle skutočností z obsahu spisového

materiálu plynúcich, tieto odvolací súd nevyhodnotil ako opodstatnené k odlišnému rozhodnutiu ako
okresný súd.

25. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v čl. 4 CMP, ktoré tak
okresný súd, ako i odvolací súd aplikujú pri svojom rozhodovaní, ak je účastníkom konania maloleté

dieťa( v tomto konaní mal. C. a A.), koná súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym
explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého
dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú
výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na
starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne

aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle
§ 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine. Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento
vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
(porov. I. ÚS 378/2019).

26. Otec v odvolaní namietal, že okresný súd sa nestotožnil s jeho názorom, aby vychádzal z jeho
reálneho príjmu a nestotožnil sa ani s tým, že na jeho strane došlo k takej podstatnej zmene pomerov,
ktorá odôvodňovala zníženie výživného pre maloleté deti, a ktorá zároveň nastala od posledného
rozhodovania súdu, ohľadne výšky vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom, a to napriek
tomu, že od posledného rozhodnutia I. stupňového súdu neuplynulo ešte ani 9 mesiacov, resp. od

potvrdzujúceho rozsudku nadriadeného uplynuli cca 4 mesiace. Otec v odvolaní tvrdil, že jeho pomery
sa diametrálne zmenili, má nižší príjem a výživné stanovené súdom otec maloletých nevládze platiť, bol
ochotný na svojich maloletých synov platiť výživné tak, že na maloletého A. by platil 110 eur a maloletého
C. 90 eur, prípadne tak, ako navrhovala pracovníčka kurately max. 250 eur na obidve maloleté deti, t.j.
140 eur na maloletého A. a 110 eur na maloletého C.. V súvislosti s touto argumentáciou sa odvolací

súd oboznámil s obsahom spisu a odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu. Po vykonaní
odvolacieho prieskumu nebol pre odvolací súd odvolaním otca vytvorený priestor, aby sa odklonil od
záverov okresného súdu. Tak okresný súd, ale ani odvolací súd vo vyvolanom odvolacom konaní,
nemali priestor vychádzať z jeho súčasného čistého príjmu, ktorý dosahuje v aktuálnom zamestnaní,keďže otec nepreukázal, že by ukončil živnosť skutočne z dôvodu, že tam dosahoval neprimerane
nízky príjem, na základe čoho okresný súd už aj pri predchádzajúcom rozhodovaní o výške vyživovacej
povinnosti otca voči maloletým deťom vychádzal. Základom predchádzajúcich rozhodnutí okresného

súdu, následne krajského súdu o vyživovacej povinnosti otca bolo východisko , že sa otec bez dôležitého
dôvodu vzdal svojho príjmu, z ktorého by bol schopný plniť vyživovaciu povinnosť v súdom určenej
výške.Vprejednávanejvecimalokresnýsúdtútoskutočnosťajvýslovnepreukázanúlistinnýmdôkazom,
konkrétne správou Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen zo dňa 04.06.2024, z ktorého
vyplývalo, že otec maloletých detí v daňovom priznaní k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku

2023 vykázal príjmy zo živnosti vo výške 29.160,- EUR, výdavky zo živnosti 17.496,- EUR, základ
dane z príjmov 11.664,- EUR, daň znížená o daňový bonus 0,- EUR (č.l. 36 spisu). To znamená,
že po odpočítaní výdavkov od príjmov, ktoré dosiahol z predmetnej živnosti za obdobie 9 mesiacov
roku 2023, kedy vykonával živnosť, dokiaľ nedošlo k prerušeniu živnosti, dosiahol priemerný mesačný
príjem 1.296,- EUR, ktoré závery okresného súdu v odvolacom konaní neboli osobitne namietané a ani
vyvrátené. Ak potom okresný súd konštatoval, že prevádzkovanie živnosti, pri ktorej dosahoval takýto

príjem ukončil bez toho, aby mal kontinuálne zabezpečené iné zamestnanie, v ktorom by dosahoval
aspoňporovnateľnýpríjem,taknielenpodľaokresnéhosúdu,aleipodľaodvolaciehosúdu,bolnamieste
záver, že bola splnená podmienka § 75 ods. 1 Zákona o rodine, veta druhá, teda, že sa otec vzdal bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zárobku, a preto nebolo možné prihliadnuť na jeho aktuálny príjem,
ktorý je znížený na sumu cca 620,- eur mesačne.

27. Odvolací súd považuje za podstatné na tomto mieste uviesť, že síce citlivo vníma ďalšiu odvolaciu
argumentáciu otca v odvolaní, avšak nemohol konštatovať jej vplyv na už vyššie uvedené nosné
a rozhodné závery konštatované odvolacím súdom vo vyvolanom odvolacom konaní. V podrobnostiach
odvolací súd odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu

v § 387 ods. 1, 2 CSP.

28. Odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu nesprávny procesný postup, tak odvolací súd
vychádzal zo záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.2.2019, sp.zn. 2Cdo/225/2018,
v zmysle ktorého „...Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to,
ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou

uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt
prejednaniavecivcivilnomkonaní,potomuž„postupomsúdu“zásadnenemôžebyťaničasťrozhodnutia
- jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou
ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol.“ Odvolací súd, vychádzajúc primerane
a podporne a v intenciách predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, po vykonaní odvolacieho

prieskumu nemohol konštatovať, že by zo strany okresného súdu došlo k nesprávnemu procesnému
postupu, resp. porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

29. Odvolací súd tiež konštatuje, že súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého rozsudku bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je

presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj
spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty otca uvedené v odvolaní.

30. Podľa § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na
návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

31. Ako vyplýva zo zákonnej úpravy, každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia
povinnosť má, ale niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež poskytovaním
vecných plnení, napríklad zakupovaním stravy, nákupom ošatenia, zabezpečovaním zdravotnejstarostlivosti a podobne. Základnou podmienkou správneho určenia (zmeny) vyživovacej povinnosti
rodiča k dieťaťu, je vyhodnotenie nákladov na pokrytie odôvodnených potrieb dieťa.

32. Vo vzťahu k návrhu otca na zníženie výživného určeného právoplatným rozsudkom, odvolací súd
uvádza, že vlastnosťou právoplatných meritórnych súdnych rozhodnutí je ich zásadná nezmeniteľnosť,
ktorá je imanentnou súčasťou záruk právneho štátu. Zmena vyživovacej povinnosti, je teda zákonom
prípustná výnimka z tejto zásady, pripúšťajúca, aby sa o tej istej veci jednalo znova, avšak len pri splnení
prísne stanovených podmienok, čo možno dosiahnuť novým konaním v tej istej veci. Hmotnoprávnou

podmienkou je, že sa zmenia pomery oproti času, keď súd rozhodoval v pôvodnom konaní, čo musí súd
najskôr dokazovaním preukázať. Musí teda skúmať existenciu zmeny pomerov oproti času, keď bolo
vyhlásené rozhodnutie, ktorého zmena sa požaduje. Pri rozhodovaní o zmene výživného treba porovnať
okolnosti dôležité pre určovanie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodovania, a to na
základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť na
všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ktoré sa môžu stať dôvodom na zmenu

vyživovacej povinnosti len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v
porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Plynutím času môže nastať zmena pomerov tak
na strane detí, v dôsledku zvyšovania nákladov na zabezpečovanie ich odôvodnených potrieb, ako aj
na strane rodičov, a to zvýšením, alebo znížením príjmu, prípadne existenciou iných okolností, ktoré
môžu mať zásadný vplyv pri posudzovaní, či k zmene pomerov na strane či už povinného rodiča,

alebo dieťaťa došlo. Súdna prax, výkladom § 78 ods. 1 Zákona o rodine, považuje za zmenu pomerov
na strane oprávneného dieťaťa, výraznú zmenu vo výške jeho nákladov na základné životné potreby
(bývanie, strava, ošatenie), ale aj zmenu vo výške nákladov na uspokojovanie sociálnych potrieb dieťaťa
- vzdelávania, kultúrne a športové aktivity, závislé od veku dieťaťa, ale aj náklady na zdravotný stav
dieťaťa. Uvedené náklady na uspokojovanie potrieb dieťaťa, má pokrývať výživné od rodičov, keďže

dieťa si ich samé nemôže zabezpečiť, nie je totiž schopné samé sa živiť. Pri zmene pomerov sa vždy
prihliadne na vývoj životných nákladov (§ 78 ods. 3 Zákona o rodine). Zmena pomerov môže nastať
aj na strane povinného rodiča dieťaťa. Môže to byť vznik, alebo zánik ďalšej vyživovacej povinnosti,
zmena v jeho majetkových a príjmových pomeroch, nepriaznivý zdravotný stav a s tým spojená strata,
či zníženie príjmu, prípadne zmena v jeho nevyhnutných výdavkoch a podobne. Pri určení výživného,

resp. jeho zvýšení, alebo znížení, teda zmene, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

33. Otec v odvolaní poukazoval aj na ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči svojmu najmladšiemu synovi M..
V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou otca poukazuje odvolací súd na rozsudok Krajského súdu

v Žiline sp.zn. 14CoP/110/2023 zo dňa 15. februára 2024, z ktorého z ods. 31. V odvolaní otec namietal,
že pri určení jeho vyživovacej povinnosti mal okresný súd prihliadať na jeho ďalšie maloleté dieťa.
Odvolací súd poukazuje v tejto rovine na ods. 6 napadnutého rozsudku okresného súdu (č.l. 94 spisu)
a konštatuje, že okresný súd túto otcom namietanú skutočnosť v dostatočnom rozsahu vyhodnocoval
a odvolací súd nemal dôvod sa od tohto vyhodnotenia odkloniť, a to ani na základe odvolacích dôvodov

otca.“, z uvedeného je zrejmé, že týmto argumentom sa odvolací súd už zaoberal v inom konaní,
právoplatne skončenom, takže nejde o nové skutočnosti

34. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/

ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

35. Podľa zistení odvolacieho súdu otec v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré by
spĺňali procesné podmienky uvedené v § 366 CSP. Ak aj otec (mimo iného) v odvolaní poukazuje
na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo

doplní. V tomto prípade odvolací súd, ale konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné
dôkazy navrhnuté účastníkmi, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z
ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodomotca, v ostatnom opätovne poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387
ods. 2 CSP).

36. Otec podľa obsahu odvolania namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky
vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie
dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa

teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej
sily jednotlivých dôkazov. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného
dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd
stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie

súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a
zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade

súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne podrobne a presvedčivo odôvodnil.
Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

37. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie
v odvolacom konaní, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcimi závermi súdu prvej
inštancie, ktoré uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti
okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká
v prejednávanej veci, preto odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil
ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na

dostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa
názoru odvolacieho súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia
zmyslu a účelu ochrany záujmov detí ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť.

39. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

40. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že
v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z § 52 CMP, § 55 CMP zásada, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si teda

sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku v zmysle § 55
umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu,
pričom zákon nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať.
Zákonodarcakonštatoval,žemateriálnykorektívspravodlivéhopožadovanianáhradytrovkonaniamôže
súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre

aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom na tieto uvedené
teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov konania v zmysle
§ 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvodna aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani nespochybnil
a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal.

41.Totorozhodnutieodvolaciehosúduboloprijatéhlasovanímvsenátepomeromhlasov3(za):0(proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP ).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jejzamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).