Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 19, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoCsp/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8222202124
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8222202124.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcov: v 1. rade A. B. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX,
XXX XX D., obaja žalobcovia právne zastúpení: JUDr. Matúš Hrib, advokát, so sídlom Tehelná 46, 085
01 Bardejov, IČO: 42 246 237 proti žalovanému: F. F., B., F. F. G. XX, XXX XX D., H.: XX XXX XXX,
právne zastúpeného: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040
01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie, že na nehnuteľnosti neviazne
záložné právo a o určenie, že žalovaný nemá právo vykonať záložné právo, o odvolaní žalobcov v 1. a

2. rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5Csp/62/2022-82 zo dňa 03.05.2023
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v spojení s opravným uznesením č.k. 5Csp/62/2022-131 zo dňa
03.04.2024

II. Zrušuje rozsudok vo výroku III. a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Na nehnuteľnosti a to byte č. XX, vchod č. XX, I. X. poschodí bytového domu, stavby so súpisným
číslom XXX, postavenej na parcele J. K. XXXX vrátane podielu na spoločných častiach a zariadeniach
bytového domu o veľkosti podielu 136/10000, zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX, kat.úz. D. n
e v i a z n e záložné právo žalovaného evidované na uvedenom liste vlastníctva v časti C - ťarchy,
vlastník poradové číslo XX takto: Vklad záložného práva v prospech F. F., B., F. F. F. E. X, XXX XX D., H.:
XX XXX XXX na nehnuteľnosť byt č. XX, L. XX, X.p. v bytovom dome súp.č. XXX na parcele č. XXXX,

podiel na spoločných častiach, zariadeniach bytového domu 136/10000 - Zmluva o zriadení záložného
práva L. XXXX/XXXX.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Stranám sporu n e p r i z n á v anárok na náhradu trov konania.“

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 137 Civilného sporového
poriadku, článku 2 ods. 1, článku 2 ods. 2, článku 4 ods. 1, článku 4 ods. 2 Základných princípov CSP,
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 2, § 101, § 54a, § 151a, § 151j ods. 1, § 151j ods. 2
a § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka.3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX,
kat.úz. D. vyplýva, že v časti A: Majetková podstata je zapísaná stavba - bytovka, so súpisným číslom

XXX, na pozemku parcelné číslo XXXX, druh stavby 9. V časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby z
práva k nehnuteľnosti súd pod poradovaným číslom XX evidovaní žalobcovia ako vlastníci v podiele 1/1
bytu č. XX, vchod (číslo) XX, poschodie X, súpisné číslo XXX. V časti C: Ťarchy k vlastníkovi poradové
číslo XX je uvedené: Vklad záložného práva v prospech F. F., B. , F. F. F. E. X, XXX XX D., H.: XX
XXX XXX na nehnuteľnosť D. K. XX, L. XX, X.p. v bytovom dome súp.č. XXX na parcele č. XXXX,

podiel na spoločných častiach, zariadeniach bytového domu 136/10000 - Zmluva o zriadení záložného
práva L. XXXX/XXXX. Z podania žalobcov prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 12.07.2022
označeného „Vec: Námietka premlčania záložného práva a jeho výkonu“ adresovaného žalovanému
a spoločnosti M., B. vyplýva, že žalobcovia oznámili adresátom, že dňa 07.08.2008 uzatvorili ako
dlžníci so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX v znení dodatku
č. 1 zo dňa 15.03.2010 na základe, ktorej žalovaný poskytol žalobcom úver vo výške 43.152,09 Eur.

Predmetná pohľadávka bola zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a
mandátnou zmluvou zo dňa 07.08.2008. Na základe predmetnej zmluvy bol povolený vklad záložného
práva k predmetným nehnuteľnostiam F. N. D. A. K. L. XXXX/XX. V konaní vedenej pred Okresným
súdom Bardejov sp.zn. 4Csp/72/2017 o zaplatenie 17.131,40 Eur s príslušenstvom si veriteľ uplatnil
pohľadávku z úverovej zmluvy, pričom žaloba bola zamietnutá pre premlčanie pohľadávky. Premlčaniu

mimo úverovej pohľadávky nepochybne podlieha aj záložné právo zriadené na jej zabezpečenie, pričom
to sa nepremlčí skôr ako samotná pohľadávka. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa podanou žalobou voči
žalovanému domáhali určenia, že na nehnuteľnosti špecifikovanej v žalobnom návrhu neviazne záložné
právo. Na pojednávaní konanom dňa 03.05.2023 právny zástupca žalobcov navrhol rozšírenie žaloby
o určenie, že žalovaný nemá právo vykonať záložné právo, pričom sa malo jednať o eventuálny petit.

Súd uvedené rozšírenie žaloby na uvedenom pojednávaní pripustil podľa § 139 a nasl. CSP, keďže
nezistil zákonné prekážky na jej nepripustenie v zmysle § 143 CSP. Súd však uvedený žalobný návrh na
určenie, že žalovaný nemá právo vykonať záložné právo posúdil ako samostatný žalobný návrh, popri
pôvodnom návrhu na určenie, že záložné právo neviazne. Z Civilného sporového poriadku (§ 132 a
nasl.) nevyplýva osobitná kategorizácia petitov žalobných návrhov, teda ani definícia tzv. eventuálneho

petitu. Rozdelenie najbežnejších petitov na tzv. jednoduchý petit, ktorým sa má rozhodnúť o jednom
konkrétnom návrhu, na eventuálny petit, ktorým žalobca žiada priznať určité plnenie a pre prípad,
že to nebude možné, žiada priznať iné eventuálne plnenie, alebo alternatívny petit, ktorým žalobca
vyhlasuje, že namiesto požadovaného plnenia je ochotný prijať iné plnenie, je výsledkom právnej teórie a
judikatúry súdov, ktoré takýmto spôsobom rozdelili najbežnejšie používané žalobné petity. Eventuálnym

petitom žaloby sa uplatňuje jeden nárok, pričom jeden petit vylučuje druhý petit (súd napríklad nemôže
žalovanému uložiť povinnosť vydať vec a zároveň aj povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za vec).
Žalobcami na pojednávaní navrhované rozšírenie žaloby, však ohľadne žalobného návrhu nespĺňa
požiadavky eventuálneho petitu, keďže jeden žalobný návrh nevylučuje druhý žalobný návrh. Vzhľadom
k uvedenému súd po pripustenej zmene žaloby rozhodoval o dvoch žalobných návrhoch, jednak o určení

že na nehnuteľnosti neviazne záložné právo a ďalej o určení, že žalovaný nemá právo vykonať záložné
právo.

4.Súdprvejinštancievecprávneposúdiltak,ževprvomradepoukázalvpredmetnejvecinarozhodnutie
Okresného súdu Bardejov č.k. 4Csp/72/2017-289 zo dňa 09.06.2021 ako aj na rozsudky Okresného

súdu Bardejov sp.zn. 7Csp/23/2019 z 31.03.2020, sp.zn. 3Csp/70/2018 z 11.02.2020 ako aj rozhodnutie
3Csp/22/2019 z 19.06.2020 ako aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7CoCsp/42/2021-332
zo dňa 25.04.2022, a to s ohľadom na tú skutočnosť, že riešili podobnú hmotnoprávnu a procesnú
situáciu. Zároveň v rámci právneho posúdenia veci odvolací súd uviedol, že v civilnom sporovom
konaní sa podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku možno podanou žalobou domáhať

určenia, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Takouto určovacou žalobou
je aj predmetná žaloba žalobcov v 1. a 2. rade, a to jednak v časti, v ktorej sa domáhajú určenia,
že na nehnuteľnosti neviazne záložné právo ako aj žaloba v časti určenia, že žalovaný nemá právo
vykonať záložné právo. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby v zmysle
§ 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Procesnú

povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení práva zaťažuje
toho, kto sa tohto určenia domáha, t.j. žalobcov. Súd dospel k záveru, že žalobcovia v 1. a 2. rade
majú naliehavý právny záujem, avšak iba na určení, že na nehnuteľnosti neviazne záložné právo.
Ako vyplynulo z dokazovania uvedené záložné právo je zapísané na príslušnom liste vlastníctva, čímzaťažuje nehnuteľnosť žalobcov. Na požadovanom určení je naliehavý právny záujem, keďže v prípade
vyhovenia žalobe v tejto časti, by súdne rozhodnutie bolo podkladom na vykonanie zmeny zápisu
v katastri nehnuteľností, t.j. výmazu záložného práva z listu vlastníctva. Zároveň by sa uvedeným

určením odstránil stav právnej neistoty na strane žalobcov, ktorý napriek vznesenej námietke premlčania
záložného práva, mali nehnuteľnosť v katastri nehnuteľností naďalej zaťaženú zápisom záložného
práva. Zároveň má súd za to, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení, že
žalovaný nemá právo vykonať záložné právo, keďže ak by súd aj takémuto žalobnému návrhu vyhovel,
na príslušnom liste vlastníctva by naďalej bolo zapísané záložné právo v prospech žalovaného ako

záložného veriteľa. A teda žalobcovia by mali nehnuteľnosť v príslušnom verejnom registri zaťaženú
zápisom ťarchy, záložného práva, čo by obmedzovalo a zhoršovalo možnosti žalobcov nakladať s
uvedenou nehnuteľnosťou. Na strane žalobcov by sa definitívne neodstránil stav právnej neistoty.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako
veriteľom bola dňa 07.08.2008 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej žalovaný
poskytol žalobcom úver v sume 43.152,09 Eur. Žalovaný svoju pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy

zabezpečil záložným právom a to na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve žalobcov evidovaných na LV č. XXXX, kat.úz. D.. Ako vyplýva z rozhodnutí súdov
(prvostupňového a odvolacieho) vo veci vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. 4Csp/72/2017,
predmetná zmluva o úvere (aj zmluva o zriadení záložného práva) je zmluvou spotrebiteľskou, keďže
žalovaný vystupoval pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ a žalobcovia ako spotrebitelia. Zároveň z

uvedených rozhodnutí vyplýva, že žalobcovia ako dlžníci riadne a včas neplnili svoju zmluvnú povinnosť
splácaťžalovanémuakoveriteľoviúver,pretožalovanývyhlásilkudňu04.08.2014mimoriadnusplatnosť
úveru. Z rozhodnutí súdov v uvedenom spore vyplýva, že pohľadávka žalovaného voči žalobcom na
zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 07.08.2008 je premlčaná.
Súdy konštatovali, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo pre nezaplatenie splátky splatnej

dňa20.04.2014aodtohtočasu,t.j.od21.04.2014začalaplynúťtrojročnápremlčaciadobanauplatnenie
celého zostatku dlhu na súde, a teda uplynula dňa 20.04.2017. Žaloba však bola v predmetnom konaní
podaná na súd až dňa 31.07.2017, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Záložné právo plní
uhradzovaciu funkciu, ktorá nastupuje potom, čo zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
Výkon záložného práva si môže záložný veriteľ uplatniť v rámci postupu upraveného v ustanovení

§ 151j Občianskeho zákonníka, tzn., že sa môže uspokojiť spôsobom určeným v záložnej zmluve
alebo predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe alebo predajom zálohu v exekúcii. Právo záložného
veriteľa na výkon záložného práva sa môže premlčať, a to vo všeobecnej trojročnej dobe, ktorá
plynie odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), teda po márnom
uplynutí lehoty splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Toto pravidlo je však modifikované druhou vetou

ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej záložné práva sa nepremlčujú skôr
než zabezpečená pohľadávka. Pre začatie plynutia premlčacej doby záložného práva je rozhodujúci
deň, kedy veriteľovi vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, teda len čo sa
pohľadávka veriteľa stane splatnou. Ak je záložné právo premlčané, môže záložca vzniesť námietku
premlčania a odvrátiť tým výkon záložného práva. Občiansky zákonník v § 112 upravuje spočívanie

premlčacejdoby,ktoréhopodstataspočívavtom,žeokamihomnastaniaprávnejskutočnosti,premlčacia
doba prestáva plynúť a po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia pokračuje v plynutí. Súd v tejto
súvislosti konštatuje, že žiadnou stranou sporu, ale predovšetkým žalovanou stranou, v priebehu
konania do ukončenia dokazovania neboli tvrdené žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by v
zmysle uvedeného ustanovenia viedli k spočívaniu premlčacej doby, ohľadne premlčania záložného

práva. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako

procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú
preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané
tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej
v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti
označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný

právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa
dôkazného bremena. V zmysle § 150 CSP má každá strana sporu povinnosť uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Súd poukazuje na skutočnosť, že obe strany sporu sú
v konaní zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom. Právny zástupca žalovaného na pojednávaníkonanom dňa 03.05.2023 v rámci svojich vyjadrení, vrátane záverečnej reči (§ 182 CSP) neurčito a
hmlisto poukazoval, že žalobcovia neuviedli a nepreukázali nič ohľadom výkonu záložného práva, resp.
že mali nejaké skutočnosti ohľadne výkonu záložného práva zatajiť. Súd poukazujúc na § 18 ods.

1 a 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii konštatuje, že advokát je povinný pri výkone advokácie
chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, pričom je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou,
ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne
prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.
Ak teda právny zástupca žalovaného mal za to, že ohľadom výkonu záložného práva existovali skutkové

okolnosti, ktoré mohli byť v prospech žalovaného, mal tieto uviesť v priebehu súdneho konania, v
záujme ochrany práv svojho klienta. Právny zástupca žalovaného však žiadne konkrétne skutkové
okolnosti v tomto smere neuviedol. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súdy v konaní vedenom na tunajšom
súde pod sp.zn. 4Csp/72/2017 konštatovali, že pohľadávka žalovaného ako veriteľa zabezpečená
záložným právom sa premlčala dňa 20.04.2017, pričom premlčacia doba ohľadne peňažnej pohľadávky
začala plynúť dňom 21.04.2014. Z uvedeného zároveň plynie záver, že počnúc dňom 21.04.2014

mohol žalovaný začať s výkonom záložného práva, teda žalovanému ako záložnému veriteľovi začala
plynúť trojročná premlčacia doba na výkon záložného práva. Žiadna zo strán sporu v priebehu tohto
súdneho sporu neuviedla žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že žalovaný ako
záložný veriteľ v trojročnej premlčacej dobe, plynúcej od 21.04.2014 začal s výkonom záložného práva.
Keďže nedošlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, premlčacia doba začala plynúť 21.04.2014 a

uplynula dňom 20.04.2017. Zo skutkových tvrdení strán sporu a z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva až po uplynutí premlčacej doby, keďže až v roku 2022
bola žalobkyni doručená výzva dražobníka zo dňa 07.06.2022 na sprístupnenie bytu žalobcov za účelom
jehoohodnoteniaprepotrebuvýkonudobrovoľnejdražby.Zuvedenéhovyplýva,ženámietkapremlčania
záložného práva, ktorá bola vznesená žalobcami v 1. a 2. rade je dôvodná, pričom účinne vznesená

námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva a okamihom jej vznesenia došlo
k zániku nároku veriteľa na jej súdnu vymáhateľnosť. Záložné právo po vznesení námietky premlčania
zostáva iba v podobe naturálnej obligácie. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcov, že súdnym
zamietnutím nároku žalovaného na peňažnú pohľadávku z dôvodu premlčania je jej zánikom a tým
pádom malo dôjsť k zániku záložného práva v zmysle § 151 md ods. 1 písm. a) Občianskeho

zákonníka. Premlčanie je inštitút ktorý chráni dlžníka pred vymáhaním starých pohľadávok. Po uplynutí
premlčacej doby a po jej namietnutí dlžníkom, nie je možné premlčané právo priznať. Neznamená
to, že právo prestalo existovať, t.j. zaniklo, iba sa mení na tzv. naturálnu obligáciu. Dlžník nemusí
ďalej plniť svoj záväzok, ale pokiaľ dlh napriek tomu splní, veriteľ nie je povinný toto plnenie dlžníkovi
vrátiť, keďže nepôjde o bezdôvodné obohatenie na strane veriteľa. Súd v rámci odprezentovania

predbežného právneho posúdenia sporu na pojednávaní obom právnym zástupcom uviedol, že má
za to, že v danom spore nedošlo k zániku peňažnej pohľadávky a ani k zániku záložného práva.
Zároveň súd konštatoval, že vzhľadom ku skutkovým tvrdeniam uvedeným v žalobe, bude posudzovať
možnosť výmazu premlčaného záložného práva z katastra nehnuteľnosti a to bez súčinnosti záložného
veriteľa. Konajúci súd s poukazom na Čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, za

účelom naplnenia princípu právnej istoty, poukazuje na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu v celom
rozsahu. Záložné právo po vznesení námietky premlčania zostáva iba v podobe naturálnej obligácie a
jeho ďalšia existencia nemá žiaden právny zmysel, pretože je nerealizovateľná. Za súčasnej právnej
úpravy je však premlčané záložné právo naďalej evidované v katastri nehnuteľnosti a bez súčinnosti
záložného veriteľa ho nie je možné vymazať. Pri „mlčaní“ hmotnoprávneho predpisu k riešeniu výmazu

premlčaného záložného práva z katastra nehnuteľností, je súd povinný vyplniť medzeru v právnom
predpise pomocou sudcovskej tvorby práva v zmysle Čl. 4 ods. 2 Základných princípov Civilného
sporového poriadku. Z vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že záložca z dôvodu
premlčania záložného práva sa tak môže domáhať výmazu záložného práva z katastra nehnuteľnosti
aj proti vôli záložného veriteľa. Ak sa záložca dovolal premlčania záložného práva, je nepochybné,

že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej
pohľadávky a že záložné právo nemôže byť naďalej spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie
zabezpečenej pohľadávky. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd žalobe žalobcov v 1. a 2. rade
vyhovel v časti určenia, že na nehnuteľnosti záložné právo neviazne (I. výrok). Zároveň II. výrokom
súd žalobu v časti určenia, že žalovaný nemá právo vykonať záložné právo zamietol, keďže mal za to,

že žalobcovia na uvedenom určení nemajú naliehavý právny záujem ako to vyplýva z odsekov 29. až
31. odôvodnenia tohto rozsudku. Žalovaný v priebehu konania navrhoval výsluch žalobcov, pričom na
pojednávaní upresnil, že ich výsluch navrhuje, keďže mu nie je zrejmý skutkový a právny základ žaloby a
zároveň ak súd mieni posudzovať právnu otázku výmazu záložného práva. Súd na pojednávaní zamietoluvedený návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom žalobcov, keďže z podanej žaloby je
dostatočne zrejmý skutkový základ žaloby. Zároveň právne posúdenie sporu je v súdnom spore úlohou
konajúceho súdu.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že
žalobcovia boli v konaní neúspešní ohľadne žaloby o určenie, že žalovaný nemá právo vykonať záložné
právo a žalovaný bol neúspešný ohľadne žaloby o určenie, že na nehnuteľnosti neviazne záložné právo,
teda každá zo strán sporu mala v konaní úspech v jednej polovici. Preto súd v zmysle citovaných

zákonných ustanovení a s poukazom na hospodárnosť konania v zmysle Čl. 17 CSP rozhodol tak, že
stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže každá zo strán mala úspech v jednej
polovici sporu.

6. Voči predmetnému rozhodnutiu podali odvolanie tak žalobca ako aj žalovaný. Žalobca podal odvolanie
proti výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie a žalovaný podal odvolanie v rozsahu výroku I.

a závislého výroku III. o náhrade trov konania.

7. Žalobca vo svojom podanom odvolaní voči výroku III. rozsudku uviedol, že žalobca až na pojednávaní
dňa 03.05.2023 vo veci rozšíril žalobu o výrok o tom, že žalovaný nemá právo vykonať záložné
právo. Za daných okolností je posudzovanie úspechu v spore súdom prvej inštancie nesprávne. Až

do času pojednávania sa v konaní riešila otázka, v ktorej žalobcovia úspešní boli. Žalobca formuloval
petit alternatívnych spôsobom v reakcii na priebeh argumentácie počas pojednávania. Nešlo o žiadne
samostatné žaloby či výroky, ktoré by boli predmetom konania od počiatku. Pomerovať úspech na
základe prednesu na pojednávaní po vykonaní viacerých úkonov vo veci samej z oboch strán tak ako
to vykonal súd prvého stupňa považujú žalobcovia za nesprávne právne posúdenie veci a majú za to,

že úspešní v žalobe boli v celom rozsahu. Pokiaľ by sa mala otázka prednesu o rozšírení žaloby až na
pojednávaní akýmkoľvek spravodlivým spôsobom riešiť z hľadiska náhrady trov konania, bolo by možné
o uvedenom rozhodovať až v rámci určenia úkonov právnej služby po právoplatnosti výroku o práve
na náhradu trov konania, inak povedané súd by následne mohol posudzovať účelnosť úkonu právnej
služby v podobe zastúpenia na pojednávaní, na ktorom bol prednes vykonaný. Z tohto dôvodu žiadali

buď to rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do výroku III. zrušiť respektíve zmeniť tak, že žalobcovia v 1.
a 2. rade majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Proti rozhodnutiu podal taktiež odvolanie žalovaný, a to proti výroku I. a závislému výroku III.
Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa žalovaného zjavné, že súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie na absencii zistenia konkrétnych skutkových okolností, ktoré by viedli k spočívaniu
premlčacej doby záložného práva. Zároveň to, že neboli zistené príslušné skutočnosti pritom aplikoval
na ťarchu sporovej strany žalovaného dokonca z vrcholne nenáležitým náznakom porušenia povinnosti
advokáta. Žalovaný však má reagovať výlučne na riadne splnené procesné povinnosti žalobcu.

Konštantná judikatúra pritom nepripúšťa žiadnu pochybnosť, ktorú sporovú stranu zaťažujú kľúčové
povinnosti tvrdenia a dôkazu a ktoré skutočnosti je povinná takto relevantne tvrdiť a preukázať.
Zároveň žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 246/2019
a I.ÚS 24/2019 ako aj IV.ÚS 35/2012. Aplikujúc vyššie citované procesné pravidlá na prejednávaný
spor súd prvej inštancie rozhodne nebol oprávnený právne posúdiť žalovaného záložné právo ako

premlčané pre jeho nevykonanie z dôvodu márneho uplynutia premlčacej doby bez toho, aby mu
zodpovedalo akékoľvek konkrétne skutkové tvrdenie žalobcov ako sporovej strany, ktorú v danom smere
zaťažovalo bremeno tvrdenia, keďže sú to práve žalobcovia, ktorí z údajného premlčania žalovaného
záložného práva vyvodzujú pre seba prospech. Súd prvej inštancie síce najmä na pojednávaní
03.05.2023 vytkol, že žalovaný neúčinne poprel skutkové tvrdenia žalobcov, keďže opomenul uviesť

tvrdenia vlastné, vzhľadom na rozhodujúce okolnosti sporu však išlo o úplne nezmyselný argument.
Žalobcovia totiž neprodukovali žiadne relevantné tvrdenia na premlčanie záložného práva z dôvodu
jeho nevykonania v premlčanej dobe. Miesto toho, aby súd prvej inštancie vytýkal neurčité a hanlivé
poukazy na splnenie procesných povinností žalobcov respektíve zatajovanie rozhodujúcich skutočností,
mal sa v prvom rade zapodievať tým, ako má podľa relevantných hmotnoprávnych noriem prebiehať

výkon záložného práva a či vzhľadom na obsah príslušnej argumentácie majú čo žalobcovia tvrdiť
a preukazovať. Absolútne zásadnou hmotnoprávnou okolnosťou totiž je, že výkon záložného práva
a obzvlášť v spotrebiteľských právnych vzťahoch je v rozhodujúcich ohľadoch prísne formalizovaný.
Hneď začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi podľa §151 l ods. 1 Občianskeho zákonníka a pohľadávku zabezpečenú záložným právom, ktorá vznikla zo
spotrebiteľskej zmluvy môže záložný veriteľ navyše uspokojiť iba jeho dražobným výkonom. Znamená
to, že musí iniciovať osobitný proces podľa zákona o dobrovoľných dražbách, v rámci ktorého dražobník

takisto intenzívne písomne komunikuje so záložcom. Ak sa chce preto záložca domáhať premlčania
záložného práva z dôvodu, že záložný veriteľ ho nevykonal je plne spôsobilý predniesť skutkové
tvrdenia zodpovedajúce zákonom predpísanému postupu pri výkone záložného práva. A iba na takéto
konkrétne tvrdenia záložcu v spore môže následne reagovať záložný veriteľ v postavení sporovej
protistrany. Určite však spor nemôže prebiehať tak, že záložca jednoducho vyhlási určitý hmotnoprávny

účinok, a to premlčanie záložného práva, pričom na jeho podporu neuvedie vôbec nič a záložný
veriteľ ako protistrana s protichodným záujmom na výsledku sporu by následne mal povinnosť suplovať
takúto totálnu pasivitu záložcu vyviňovaním sa t.j. tvrdením a preukázaním úplne všetkých potrebných
skutočností. V prejednávanom spore však žalobcovia postupovali presne opačne. Jednoducho vyhlásili,
že záložné právo je premlčané a o jeho prípadnom výkone respektíve o tom, že voči nim neboli
urobené žiadne úkony spojené s výkonom záložného práva netvrdili vôbec nič. Žalobcovia totiž

skutočnosti premlčania záložného práva vôbec nevyvodzovali z jeho nevykonania a márneho uplynutia
premlčacej doby, ale zo skutočnosti premlčania žalobcovej úverovej a dotknutej záložným právom
zabezpečenej pohľadávky ako bolo jej premlčanie konštatované v rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. 4Csp/72/2017-289. Súd prvej inštancie nebol oprávnený svojvoľne nahradiť žalobcami reálne
uplatnený procesný nárok iným procesným nárokom, podstatou ktorého je nevykonanie záložného

práva v premlčacej dobe, ku ktorému navyše nikdy v priebehu konania zrozumiteľne neindikoval, že
práve toto má byť predmetom sporu a ku ktorému sa z tohto dôvodu ani nemohol žalovaný nijako
kvalifikovane vyjadriť. Navyše aj keď sa nemožno z napadnutého rozsudku dozvedieť ako vlastne
dospel súd prvej inštancie k zisteniu, že žalovaného záložné právo nebolo vykonané v premlčacej
dobe, keďže žiadna strana sporu nepredniesla také tvrdenie, nemožno prehliadnuť, že toto zistenie

nielen nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, ale vyplývajú z nich dokonca skutkové závery, ktoré sú
s ním v priamom rozpore. Súd prvej inštancie zároveň nemohol vysloviť skutkový záver, že do dňa
20.04.2017 nedošlo k začatiu výkonu záložného práva vzhľadom na to, že oznámenie o začatí výkonu
záložného práva nastalo v roku 2014 pod značkou XXXX/XXXX/XXXX-XXXX/XXXX. Súdu muselo byť
zároveň z jeho vlastnej činnosti známe, že v roku 2015 konkrétne uznesením č. 3C/455/2015-57 zo dňa

11.11.2015 bolo žalovanému uložené zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na zabezpečenie
zmluvy o splátkovom úvere či XXXXXXXXXX v znení Dodatku č. 1 zo dňa 15.03.2010 uzavretej medzi
navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom v 1. rade k presne identifikovanej nehnuteľnosti. Ako vo
svetle aj tejto ďalšej skutočnosti, na ktorú bol súd prvej inštancie povinný prihliadať môže opäť obstáť
jeho zistenie, že dňa 20.04.2017 nedošlo k výkonu záložného práva. Je taktiež neprehliadnuteľné, že

hoci strane žalovaného súd vytkol neurčité a hmlisté poukazy skutočnosti práve súd prvej inštancie
úplne zahmlil, čo je vlastne predmetom sporu a aké skutočnosti budú mať rozhodujúci význam pre
jeho rozhodnutie. Ak už zamýšľal zapodievať sa prieskumom žalovaného záložného práva z iných
dôvodov ako boli vznesené v žalobe, mohol a mal najmä nariadiť predbežné prejednanie sporu.
Ani na pojednávaní súd nekomunikoval voči stranám sporu, že vec bude posudzovať z úplne iných

hľadísk než uplatnili žalobcovia v podanej žalobe ani žalovaného nevyzval na vyjadrenie sa k nim,
čím žalovaného úplne pripravil o možnosť adekvátnej procesnej reakcie v neprekonateľnom konflikte
s postulátmi spravodlivého procesu, ktoré vyvierajú najmä z princípov kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.
Keďže zo žalobcami predložených listinných dôkazov bolo úplne evidentné, že nevykonanie záložného
práva v premlčacej dobe je len fikciou a ich zbožným želaním, pričom zamlčali viaceré podstatné

skutkové okolnosti, mal ich vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení podľa § 150 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Záverom zosumarizoval svoje odvolacie dôvody tak, že: 1. súd prvej inštancie
bol predovšetkým viazaný žalobcami uplatneným procesným nárokom t.j. premlčaním záložného práva
z dôvodu premlčania zabezpečenej pohľadávky, v danom ohľade aj sám vyslovil právny záver, že
premlčanie zabezpečenej pohľadávky takýto účinok nemá, a preto bolo jeho povinnosťou žalobu v celom

rozsahu zamietnuť, 2. súd nebol oprávnený substituovať procesný nárok popísaný v predošlom odseku
iným procesným nárokom v prospech žalobcov, ktoré podstata spočívala v nevykonaní záložného
práva v premlčacej dobe a takýto postup bol porušením zásad ne ultra petitu a viazanosti žalobou,
3. ak napriek vyššie uvedenému došlo k skrytej modifikácii procesného nároku, súd nebol oprávnený
ignorovať, že žalobcovia na nevykonanie záložného práva nepredniesli vonkoncom žiadne skutkové

tvrdenia, najmä či došlo alebo nedošlo k oznámeniu začatiu výkonu záložného práva a následnému
pokračovaniu v jeho výkone, ktorých absencia bola takisto plne postačujúcim podkladom pre zamietnutie
žaloby, 4. ak napriek vyššie uvedenému došlo k skrytej modifikácii procesného nároku bolo takisto
kategorickou povinnosťou súdu transparentne a zreteľne komunikovať túto procesnú okolnosť stranámsporu a výslovne im umožniť, aby sa k nej vyjadrili, ktorú povinnosť však nesplnil, 5. napokon súd nebol
oprávnený ignorovať, že skutkový nález, na základe ktorého dospel k právnemu záveru o premlčaní
záložného práva nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď viacero vykonaných dôkazov preukazuje

začatie výkonu záložného práva i pokračovanie v ňom pred súdom ustáleným dátumom 20.04.2017,
6. súd prvej inštancie teda opakovane nevyvodil z procesnej pasivity žalobcov nevyhnutný dôsledok
v podobe procesného neúspechu ich žaloby. Navyše v rozpore so zákonom prejednal a rozhodol
inú vec než ako ju vymedzili žalobcovia obsahom svojej žaloby, pričom žalovanému nielen nevytvoril
príležitosť na vyjadrenie k nej, ale dokonca voči nim uplatnil kategorický procesný dôsledok odôvodnený

neunesením bremena tvrdenia, ktorým však mala byť po práve zaťažená protistrana. V početných
ohľadoch tak postupoval v príkrom rozpore s aplikovateľnými procesnoprávnymi normami i princípmi, na
ktorých spočíva Civilný sporový poriadok, čo nemožno hodnotiť inak ako porušenie zaručeného práva
na spravodlivé súdne konanie. Z tohto dôvodu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
zamietnuť ako aj priznať strane žalovaného trovy konania.

9. Voči odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia, že žalovaný ako odvolateľ principiálne
napáda to, že súd konštatoval premlčanie v zmysle žaloby, nakoľko žalovaný nepoprel tvrdenia žalobcov
o počiatku a priebehu plynutia premlčacej doby výkonom záložného práva. V tomto smere žalovaný
namietal ako odvolateľ, že žalobcovia v podanej žalobe neopísali akým spôsobom malo dôjsť k výkonu
záložného práva a že žalobcovia neriešili spočívanie a jednotlivé úkony žalovaného pri výkone.

Žalobcovia poukázali na obsah podanej žaloby, kde v žiadnom prípade nechýbajú podstatné skutkové
tvrdenia o počiatku premlčania a plynutí premlčacej doby. Žalobca v bode 27 odvolania poukazuje na
zápisy na liste vlastníctva z roku 2015 tvrdiac, že tieto súd ako nepohodlné ignoroval a že vraj mal
vychádzať zo skoršieho konania týkajúceho sa prvej dražby, ktorú žalovaný viedol proti žalobcom. Tu
je potrebné uviesť, že uvedenému nemôže veriť ani sám žalovaný. Prvú dražbu viedol na podklade

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktorá bola právoplatne rozhodnutá ako neplatný právny úkon.
Súd by tak svojvoľne nelogicky mal použiť nejaké začatie výkonu záložného práva, ktoré bolo vedené
na podklade neplatného právneho úkonu. Žiadne účinky zápisu oznámenia o výkone záložného práva
z roku 2015 teda neobstoja, čoho si musí byť žalovaný plne vedomý. Žalobcovia podotýkajú, že
vyčíslenia pohľadávky pri prvom výkone záložného práva v roku 2015 v porovnaní s druhým novým

výkonom záložného práva z roku 2022 sú diametrálne odlišné, nejde o tú istú pohľadávku ani z hľadiska
právnej podstaty, nakoľko predmetné vyhlásenie predčasnej splatnosti bolo neplatné ani z hľadiska
výšky. Akékoľvek úkony ohľadne výkonu záložného práva z roku 2015 sú jednoducho irelevantné,
nakoľko z nepráva (neplatné vyhlásenie predčasnej splatnosti) nemôže vzniknúť právo (vedenie výkonu
záložného práva v roku 2015) s účinkami na plynutie premlčacej doby. Žalobcovia majú za to, že

neboli povinní vo svojej žalobe toto rozoberať ako sa domáhal žalovaný a pokiaľ bol z uvedeného
dôvodu pasívny sám žalovaný aj vzhľadom na to, že to čo uvádzal v odvolaní mohol a mal uviesť
aj vo vyjadrení k žalobe, súd správne túto pasivitu pričítal na jeho vrub, čo riadne odôvodnil. Navyše
spoukazomnaObčianskyzákonníkakékoľvekúkony,ktorébymalizanásledokpretrhnutiečiprerušenie
plynutia premlčacej doby majú za podmienku riadne pokračovanie v uplatňovaní takéhoto práva, čím

sa žalovaný taktiež nebránil a takú obranu ani nemal na čom postaviť. Žalobcovia v žalobe v celku
podrobne rozoberajú premlčanie výkonu záložného práva s ohľadom na premlčanie hlavného záväzku,
uvádzajú to, čo je v odseku vyššie (ďalej uvádzajú vylúčenie obmedzenia podľa ustanovení § 100
ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka ako i to, že žalovaný ako veriteľ riadne nepokračoval vo
výkone svojho práva). Žalovaný vo vyjadrení k žalobe spochybnil právny základ zániku záložného práva

s ohľadom na premlčanie. Nevenoval sa tvrdeniam žalobcu o skutkovej rovine vôbec, inak povedané
neuviedol, že pokiaľ sa malo premlčanie počítať inak ako sa tak malo stať a na akom podklade.
Neuviedol na svoju obranu ani to, že vykonal nejaký úkon, z ktorého by plynulo pretrhnutie či spočívanie
premlčacej doby, a to neskôr požadoval a naďalej požaduje od žalobcov. Žalobca však nie je povinný
uviesť rozhodujúce tvrdenia v žalobe a ešte aj rovno polemizovať o ich správnosti, či sám si spracovať

predpokladané vyjadrenie žalovaného. Osobitne žalobcovia uviedli, že žalovaný tak neurobil ani ako
reakciu na repliku žalovaného, ktorý v bode 8 repliky upozornil súd a tým aj žalovaného, že ten neuviedol
okrem teoretických východísk nič, čím by skutkové tvrdenia žalobcov poprel, a to účinne teda nielen
protitvrdením, ale aj dôkazom. Za danej situácie tak súd plne v súlade s Civilným sporovým poriadkom
konštatoval zlyhanie žalovaného v rozhodujúcom smere. Napokon žalobcovia v žalobe riadne uviedli

ako žalovaný začal výkon záložného práva v roku 2022, ako reagovali žalobcovia, bola predložená
kompletná písomná dokumentácia v tomto smere, ktorú v odvolaní žalovaný plne ignoruje a venuje
sa len prvému výkonu záložného práva z roku 2015 vedenému na podklade neplatného vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru. Je nemysliteľné, aby si s takýmto výkonom záložného práva žalovanýspájal právne dôsledky aj na výkon nový. Uvedené by poprelo zmysel a význam súdnych konaní, ktoré
medzi sebou strany viedli. Z tohto pohľadu by bola aj žaloba o zaplatenie úverovej pohľadávky podaná
žalovaným úplne nezmyselná a tak žalovanému by stačilo dookola opakovať dražby a odvolávať sa

na prvú dražbu. Práve tomuto má brániť rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
na podklade ktorej súd prvého stupňa rozhodol. V neposlednom rade žalobcovia upriamujú pozornosť
odvolacieho súdu na to, že práve žalovaný otáčal celú argumentáciu žaloby v tom smere, že sa žaluje
zánik záložného práva, pričom je zrejmé, že sa žalovalo premlčanie záložného práva. Petit žaloby
bol určený podľa judikatúry, a to tak, aby mohol slúžiť potrebe výmazu záložného práva z katastra

nehnuteľností. Odvolanie je tak nedôvodné, žiadne procesné ustanovenia na úkor žalovaného porušené
neboli a z hľadiska hmotného práva je rozsudok vecne správny a ako taký vychádza hlavne z relevantnej
judikatúry, kde sa naplno prejavila potreba sudcovskej tvorby práva na riešenie zákonom neupravených
situácií vychádzajúc z potrieb reálneho života. Súd v odôvodnení jasne reaguje na žalobu, správne
konštatuje, že hlavný záväzok ani vedľajší v podobe záložného práva nezanikli, avšak došlo k ich
premlčaniu. Tohto premlčania sa žalobcovia účinne domáhali a súd preto žalobe vyhovel. Napokon

aj judikatúra vo veciach dražieb v súvislosti s premlčaním jasne dospela k záveru, že je potrebné
domôcť sa nielen premlčania hlavného záväzku, ale osobitne aj namietať premlčanie záložného práva
v rámci dražby. Na základe týchto judikatúrnych postulátov postupovali žalobcovia, pričom správnosť
ich postupu ako aj vecnú dôvodnosť žaloby súd v rozsudku potvrdil.

10. Sporové strany následne odvolaciu repliku a dupliku v písomnej podobe nevyužili.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného

odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu

v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie dôvody
žalovaného boli vyhodnotené ako nedôvodné a odvolací dôvod žalobcov v 1. a 2. rade voči výroku
o trovách konania bol vyhodnotený ako dôvodný.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že
odvolanie žalovanej bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385
CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným

súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený
preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli v podaných odvolaniach výslovne uvedené. Výnimkou
by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli

uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

15. K námietke inej vady ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na také

pochybeniavprocesnompostupesúdu,ktoréniesúsubsumovateľnépodzostávajúceodvolaciedôvody.
Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť
súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2
CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2

CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné
pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia
námietka u žalobcov a žalovaného naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred
súdom prvej inštancie nebola odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie

nekonkretizoval. Zostala teda iba v podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo
možné bližšie odvolacím súdom preskúmať.

16.Kodvolacejnámietke,žerozsudoktrpínedostatkomriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniapodľa
ust.§365ods.1CSPpísm.b),pričomjenedostatočneodôvodnený,nezrozumiteľnýanepreskúmateľný,

odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne
požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie,
ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu
domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami
žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových

okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia
súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie

má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne
uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd
podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd

považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú. K námietke nesprávneho procesného postupu
súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi
zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup
k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach

a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu

v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. Táto odvolacia námietka tak naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania predsúdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného
práva odvolateľov, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

17. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu

právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu

uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí

jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými

stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť
dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd
SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k

naplneniutohtoodvolaciehodôvoduužalovanéhonedošlo(IV.ÚS77/02,IV.ÚS214/04,II.ÚS249/2011,
IV. ÚS 295/2012). Predmetná odvolacia námietka však u žalobcov je čiastočne dôvodná a to vzťahu
k rozhodnutiu súdu o trovách konania, keď z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé právne
posúdenie nároku na náhradu trov konania s ohľadom na neuvedenie právneho posúdenia typu petitu
uplatňovanéhožalobou.Vovzťahukaplikáciiprávavšeobecnýmisúdmimáodvolacísúdzato,ževýklad

a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie)
musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán
sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou

a zmyslom čiastočne a to vo vzťahu k právnemu posúdeniu nároku o ktorom rozhodol výrokom o nároku
na náhradu trov konania.

19. So zreteľom na obsah oboch podaných odvolaní boli v odvolacom konaní preskúmané napadnuté
výroky z rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to výrok I. a výroku III., a to aj vzhľadom na skutočnosť, že

voči výroku II. ani jedna zo strán sporu odvolanie nepodala.

20. K žalobcami v 1. a 2. rade podanému odvolaniu voči výroku III. ohľadne nároku na náhradu
trov konania odvolací súd konštatuje, že síce súd prvej inštancie rozhodol o tom, že stranám sporunepriznáva nárok na náhradu trov konania, avšak uvedené rozhodnutie založil iba na procesnej
skutočnosti, že každá zo strán sporu mala v konaní úspech 1/2, keď žalobcovia boli v konaní úspešní
ohľadne žaloby o určenie, že žalovaný nemá právo vykonať záložné právo a v druhej časti žaloby bol

žalovaný neúspešný. V odôvodnení ohľadne nároku na náhradu trov konania sa však súd prvej inštancie
ohľadne právneho posúdenia veci samej (ku ktorej patrí aj príslušenstvo pohľadávky, v podobe nárokov
z uplatnenia, ktorými sú okrem iného aj trovy súdneho konania) riadne nevysporiadal s jednotlivými
žalobnými petitmi a ich typmi tak ako ich označovali samotní žalobcovia v 1. a 2. rade. Teda sa
nevysporiadal s tým, či sa v posudzovanom prípade jedná o eventuálny, alternatívny alebo zložený petit

s priamym presahom na vznik práva na náhradu trov konania. K uvedenému odvolací súd konštatuje, že
žalobca sa žalobou môže domáhať rôznych druhov nárokov uvedených v Civilnom sporovom poriadku.
Zároveň má právo do jednej žaloby zahrnúť aj viacero nárokov. Zo žaloby však musí byť zrejmé, čoho sa
domáha a aké nároky uplatňuje. Žalobca môže tak uplatňovať petit alternatívny ako aj petit eventuálny,
alebo zložený petit. Ak žalobca uplatní petit alternatívny právo voľby, ktoré z dvoch uplatnených plnení
má žalovaný plniť je na žalovanom respektíve sa jedná o petit, kedy žalovaný má právo voľby, t.j.

je mu dané na výber medzi dvoma možnosťami, ktorým spôsobom splní povinnosť uloženú súdom.
Eventuálnym petitom zasa môže žalobca žiadať, aby bol žalovaný zaviazaný na určité plnenie a ak
nastane určitá situácia, aby poskytol iné plnenie. Eventuálny petit je teda taký, keď žalobca požaduje
uloženie určitej povinnosti respektíve prisúdenie určitého plnenia (primárny petit) s tým, že ak tento
prvý (primárny petit) bude zamietnutý (napríklad pre nemožnosť plnenia), súčasne požaduje, aby bolo

rozhodnuté o druhom (eventuálnom) petite. Vzťah medzi primárnym a eventuálnym petitom spočíva
v tom, že súd nemôže vyhovieť obom žalobným petitom a nemá ani možnosť voľby medzi nimi,
pretože o eventuálnom petite rozhoduje až vtedy, ak primárny petit neprichádza do úvahy. Ak teda
súd rozhodne o prvom petite, o druhom (eventuálnom) už nerozhoduje; ak však rozhodne o druhom
petite, prvý petit je povinný zamietnuť. Podstatou eventuálneho petitu je tak návrh na prisúdenie (iba)

jednéhonároku.UvedenouprávnouproblematikousaokreminéhozaoberajúajuzneseniaNSSRsp.zn.
4Cdo/113/2010, či sp.zn. 3Cdo/347/2009. Zložený petit je na rozdiel od dvoch predchádzajúcich petitov
možné identifikovať ako uplatnenie viacerých nárokov zároveň. S posúdením predmetnej otázky o aký
typ petitu sa jedná tak bude priamo súvisieť existencia a oprávnenosť nároku tej ktorej strany sporu na
náhradu trov konania.

21.Vzhľadomnato,ževytknuténedostatkyvodôvodnenírozhodnutiaohľadnevýrokuotrováchkonania
nie je účelne v konaní pred odvolacím súdom napraviť, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku III. postupom podľa § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Z tohto pohľadu úlohou súdu prvej inštancie tak bude zvoliť taký postup,

aby v odôvodnení svojho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania došlo k vysporiadaniu sa
s procesnou otázkou o aký typ petitu sa u žaloby žalobcov v 1. a 2. rade presne jedná a tento záver aj
patrične odôvodniť v zmysle vyššie naznačených charakteristík jednotlivých petitov, v priamej súvislosti
so vznikom samotného nároku na náhradu trov konania u konkrétnej strany sporu.

22. K odvolacím dôvodom žalovaného voči výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací
súd uvádza nasledovné. V prvom rade je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie správne
aplikoval a prijal závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vyjadrené v rozhodnutí
sp.zn. 4Cdo/169/2021 zo dňa 26.10.2022. Správnosť záverov a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie tak potvrdzuje samotné odôvodnenie predmetného rozhodnutia NSSR, ktoré spočívalo v prijatí

predmetných záverov: záložné právo podlieha premlčaniu, záver o účinkoch vznesenia premlčania
vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, záver o zániku právneho
nároku, ktorý sa na toto subjektívne právo viaže, záver že premlčaním a vznesením námietky premlčania
nemá registrácia záložného práva ďalší zmysel, záver o vhodnosti v takomto prípade použiť sudcovskú
tvorbu práva v zmysle Čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku, záver o procesnej prípustnosti súdom

prvej inštancie formulovaného určovacieho výroku, záver o existencii naliehavého právneho záujmu
žalobcupritaktouplatnenejžalobnejpožiadavkeataktiežzáver,žeakopredpokladúčinnéhopremlčania
záložného práva nie je potrebné vyžadovať vznesenie námietky premlčania zabezpečenej pohľadávky.

23. Odvolací súd k odvolacím dôvodom žalovaného voči výroku I. zároveň konštatuje, že súd prvej

inštancie v rámci obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia neopomenul vysporiadať sa so záložným
právom evidovaným na liste vlastníctve č. XXXX obec D., O. D., katastrálne územie D. u vlastníkov č.
XX, a to konkrétne v odseku svojho odôvodnenia pod č. 13 a č. 14.24. Zároveň možno konštatovať, že o uplatnenej pohľadávke žalovaného sa už rozhodlo v konaní
vedenom pod sp.zn. 4Csp/72/2017, kde žaloba žalobcu (v tomto konaní v procesnom postavení
žalovaného) bola zamietnutá pre jej premlčanie, pričom predmetný rozsudok súdu prvej inštancie

aj potvrdil odvolací súd v rozhodnutí pod č.k. 7CoCsp/42/2021-332 zo dňa 25.04.2022, a to najmä
s tým záverom, že toto premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať, pričom uvedené
skutočnosti konštatuje vo svojom odôvodnení aj súd prvej inštancie v závere odseku č. 31 svojho
odôvodnenia.

25. Ohľadne odvolateľom tvrdenej odvolacej námietky týkajúcej sa porušenia procesných pravidiel pri
rozdelení procesných bremien a tolerovaní zlyhania žalobcov pri nesplnení si procesných povinností,
a to konkrétne povinnosti tvrdenia a dôkazu, ktoré skutočnosti je povinná relevantne tvrdiť a preukázať
strana žalobcu odvolací súd uvádza, že ohľadne spočívania premlčacej doby súd prvej inštancie
vykonal správny záver o neexistencii skutkových tvrdení žalovaného. Pričom sa zároveň v tomto
prípade nemožno stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že by tieto tvrdenia mala produkovať

strana žalobcov a to za nižšie uvedených predpokladov posudzovanej veci. Pokiaľ žalobcovia skutkovo
riadne opísali priebeh plynutia premlčacej doby, potom bolo na strane žalovaného, aby riadne skutkovo
opísal skutočnosti, ktoré by mali potenciál pre uplatnenie spočívania premlčacej doby. Takéto skutkové
okolnosti však strana žalovaného vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach k veci neuvádzala.
Ohľadne pretrhnutia premlčacej doby taktiež súd prvej inštancie rozsiahlo a zrozumiteľne vysvetlil

plynutie premlčacej doby u záložného práva, a to v odseku č. 38 svojho rozhodnutia. Zároveň námietku
premlčania záložného práva vzniesol žalobca už v samotnej žalobe čo je zrejmé z jej obsahu a tieto
skutočnosti aj riadne skutkovo opísal, keď zároveň okrem iného uviedol aj tvrdenie, že „plynutie
premlčacejdobynebolopodľažalobcuprerušené“.Zároveňzoskutočnostíznámychsúduzjehočinností
bolo zrejmé, že hlavný záväzok sa premlčal pred podaním žaloby vedenej pod sp.zn. 4Csp/72/2017

a tak podanie predmetnej žaloby nemohlo mať vplyv na prerušenie premlčacej doby hlavného záväzku
a nemohlo platiť ani na obmedzenie podľa ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie aj z hmotnoprávneho hľadiska správne konštatoval svoj záver o zmene záložného
práva na naturálnu obligáciu a tým zániku jeho realizovateľnosti a strate právneho zmyslu jeho ďalšej
existencie, a to v odstavci č. 42 svojho rozhodnutia. Zároveň je z pohľadu odvolacieho súdu potrebné

konštatovať, že vyjadrenia žalovaného sa sústredili iba na tvrdenia, že záložné právo nemôže podliehať
premlčaniu, že premlčanie pohľadávky nie je prekážkou výkonu záložného práva a že riadne žalobcovia
neopísali rozhodujúce skutočnosti k ich hmotnoprávnej námietke. Z uvedeného je tak zrejmé, že sám
žalovaný však žiadne ďalšie bližšie opísanie skutkových okolností veci v celom prebiehajúcom konaní
neuvádza,ajkeďjezobsahužalobyzrejmé,žedošlokvzneseniunámietkypremlčaniazáložnéhopráva,

predneseniu skutkových tvrdení k plynutiu tejto premlčacej doby a jednoznačnému uvedeniu tvrdenia zo
strany žalobcov, že jej plynutie nebolo podľa ich názoru prerušené. Nie je tak pravdou, čo žalovaný vo
svojom odvolaní uvádza, že by žaloba neobsahovala žiadne skutkové tvrdenia, nakoľko samotná žaloba
zo strany žalobcov obsahovala označenie hlavného zmluvného vzťahu, opísanie judikovania premlčania
hlavnéhozáväzkupredloženímsúdnychrozhodnutí,tvrdenímapreukazovanímvýkonuzáložnéhopráva

zabezpečujúceho hlavný záväzok, preukázaním výziev s emailovou komunikáciou, rovnako obsahovala
aj právnu argumentáciu premlčania výkonu záložného práva s určením začiatku plynutia premlčacej
doby, jednoznačne uvedenej a aj zvýraznenej námietky tohto premlčania a taktiež určitý/zrozumiteľný
petit samotnej žaloby. Žalobcovia sa tak jednoznačne vyjadrili aj k možnosti zániku záložného práva
a k nimi stanovenému začiatku plynutia premlčacej doby, a to v rámci svojho vyjadrenia k vyjadreniu

žalovaného k žalobe, ktoré sa nachádza ako vyjadrenie žalobcov na č.l. 70 a nasledujúce súdneho
spisu. V týchto ohľadoch tak odvolacie námietky žalovaného o porušeniach procesných pravidiel pri
rozdelení procesných bremien a tolerovaní zlyhania žalobcov pri nesplnení si procesných povinností,
atokonkrétnepovinnostitvrdeniaadôkazupredsúdomprvejinštancienemožnopovažovaťzadôvodné.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené, akceptujúc závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli
vyjadrené v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/169/2021 zo dňa 26.10.2022, tak možno z pohľadu odvolacieho
súdu prijať v posudzovanej veci dva podstatné závery. V prvom rade, tak ako bolo vyššie v rozhodnutí
súdu prvej inštancie ako aj v rozhodnutí odvolacieho súdu opísané, takto oslabené záložné právo
nemôže už byť predmetom pre uspokojenie pohľadávky, ktorej proces uspokojenia mal pôvodne

zabezpečovať. Zároveň je odvolací súd v druhom rade toho názoru, že žalobcovia neboli povinní
skutkovo rozoberať a opisovať vedenie výkonu záložného práva v kalendárnom roku 2015 pokiaľ
sami mali za to, že prvú dražbu žalovaný viedol na podklade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru,
ktorá bola právoplatne posúdená ako neplatný právny úkon aplikujúc zásadu „lus ex iniuria iusnon oritur“ (rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 346/08-37), z ktorého dôvodu zo strany
žalobcov postačoval skutkový opis priebehu plynutia premlčacej doby a ich tvrdenie, že jej plynutie
nebolo prerušené či pretrhnuté respektíve, že nespočívalo a to za účasti pasivity protistrany pri opise

konkrétnych skutkových okolností. Bolo tak následne v rámci aktívnej procesnej obrany povinnosťou
žalovaného vo svojich skutkových tvrdeniach bližšie opisovať skutkové okolnosti na jeho procesnú
obranu a tieto podložiť predložením dôkazných prostriedkov. Z obsahu súdneho spisu je však zrejmé,
že počas celého súdneho konania pred súdom prvej inštancie sa žalovaný vo svojich písomných a
ústnych vyjadreniach vôbec nevenoval tvrdeniam žalobcu v skutkovej rovine (viď odsek číslo 25 tohto

rozhodnutia). Na základe tejto podstatnej skutočnosti tak možno konštatovať správny záver súdu prvej
inštancie, že v priebehu konania až do ukončenia dokazovania, predovšetkým žalovanou stranou,
neboli k vznesenej námietke účinného premlčania záložného práva tvrdené žiadne konkrétne skutkové
okolnosti voči skutkovým okolnostiam uvádzaných stranou žalobcu v 1. a 2. rade.

27. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

28. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku

I. v spojení s opravným uznesením č.k. 5Csp/62/2022-131 zo dňa 03.04.2024 postupom podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. Keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. postupom podľa §
389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, úlohou súdu

prvej inštancie v zrušenej časti bude v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu v ďalšom konaní
opätovne posúdiť nárok na náhradu trov konania. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude povinnosť
v odôvodnení svojho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania sa vysporiadať s procesnou otázkou
o aký typ petitu sa jedná a to za aktívnej účasti sporových strán, ktorým ponechá procesný priestor
na vyjadrenie sa k nimi uplatňovanému nároku na náhradu trov konania (ktorý si uplatnili obe strany

sporu) prostredníctvom súdnej výzvy. Svoj konečný záver súd prvej inštancie aj patrične odôvodní
v zmysle výberu z vyššie označených charakteristík jednotlivých petitov, v priamej súvislosti so vznikom
samotného nároku na náhradu trov konania u konkrétnej strany sporu.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).