Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/97/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608899119
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v právnej veci žalobcov: X/ K. M., U.. XX.X.XXXX,
R. Š. Č.. XXX, Q., X/ K. M., U.. X.X.XXXX, R. C. Č.. XX, Q. C.. B.. C. G., D.., G., R. Q. V. Č.. XX/B, R.,
proti žalovaným: X/ K. X., U.. XX.X.XXXX, Q.. XX.X.XXXX, U. R. Q. Č.. XXX, X/ K. M., U.. XX.X.XXXX,
R. T. Č.. XX/XX, Q. H., X/ G. R., U.. XX.X.XXXX, R. D. Č.. XX, Č. R., Č. A., X/ G. U., U.. X.X.XXXX, R. T.

Č.. XXXX/XX, O., X/ G. G., U.. XX.XX.XXXX, R. U. V. Č.. XXXX/XX, Š., X/ G. G., U.. XX.X.XXXX, R. H.
Č.. XXXX/X, Š., X/ U.N. H., U.. XX.X.XXXX, R. C. Č.. XX, zastúpená: JUDr. Ester Bujnovská, advokátka,
so sídlom Záhorácka č. 5478/15B, Malacky, o neplatnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu 2/ proti
uzneseniu Okresného súdu Malacky zo dňa 8. júla 2024, č. k. 6C/335/2008-494, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Malacky z
8. júla 2024, č. k. 6C/335/2008-494 (vo vzťahu k žalobcovi 2/), p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej 7/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie o nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania voči žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), žalovaným 2/ až 6/ nepriznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania (výrok II.), žalovanej 7/ priznal proti žalobcom

1/, 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že Okresný súd Malacky
rozsudkom zo dňa 2.12.2008, č. k. 6C/335/2008-137, zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a
2/ domáhali určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 22.11.2001 uzatvorenej medzi pôvodnou
žalovanou 1/ W. H., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. č. XX, ako darkyňou

a žalovanou 7/ ako obdarovanou, predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 12/20 na
nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, vedenom pre k. ú. C., a to rodinnom dome súp. č.
XX, postavenom na parcele č. XXXX/X. Zároveň uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
žalovanej 7/ (v tom čase označenej ako žalovaná 2/) náhradu trov konania vo výške 3.253 eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ rozsudkom zo dňa 18.9.2013, č. k.
15Co/215/2009-238, napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2.12.2008, č.
k. 6C/335/2008-137, vo veci samej potvrdil a v časti trov prvoinštančného konania ho zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Malacky uznesením zo dňa 16.12.2014, č. k. 6C/335/2008-279, uložil žalobcom 1/ a 2/

povinnosť nahradiť žalovanej 7/ (v tom čase označenej ako žalovaná 5/) trovy konania vo výške 978,40
eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Žalovaným 1/ až 3/ a pôvodnej žalovanej4/ K. G., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom H. č. XXXX/X, H., náhradu trov konania
voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ uznesením zo
dňa 8.7.2015, č. k. 6Co/265/2015-302, spomínané uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5.OkresnýsúdMalackyuznesenímzodňa19.10.2017,č.k.6C/335/2008-337,vydanýmvyššímsúdnym
úradníkom, uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť nahradiť žalovanej 7/ (v tom čase označenej ako žalovaná
5/) trovy konania v sume 1.051,32 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Žalovaným 1/ až 3/

a pôvodnej žalovanej 4/ K. G. náhradu trov konania nepriznal. Ďalším uznesením zo dňa 6.12.2017,
č. k. 6C/335/2008-344b, Okresný súd Malacky sťažnosť žalobcu 2/ voči vyššie uvedenému uzneseniu
zamietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcov uznesením zo dňa 28.2.2019, sp. zn.
6Cdo/61/2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.9.2013, sp. zn. 15Co/215/2009, v

potvrdzujúcom výroku vo veci samej a uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 19.10.2017, č. k.
6C/335/2008-337 a zo dňa 6.12.2017, č. k. 6C/335/2008-344b, zrušil a vec vrátil Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15.11.2022, č. k. 14Co/52/2019-407, rozhodol tak, že: a/

napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2.12.2008, č. k. 6C/335/2008-137, vo veci samej
potvrdil, b/ v časti trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, c/ žalovanej 7/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov pôvodného a
tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %, d/ žalovaným 1/ až 6/ nárok
na náhradu trov pôvodného a tohto odvolacieho konania nepriznal, e/ žalobcom 1/ a 2/ priznal voči

žalovaným 1/ až 7/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu
nadobudol právoplatnosť dňa 18.1.2023.

8. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd lustráciou v Registri obyvateľov Slovenskej republiky zistil, že
žalovaný 1/ dňa XX.X.XXXX zomrel. Uznesením zo dňa 22.1.2024, č. k. 6C/335/2008-446, súd konanie

prerušil do právoplatného skončenia dedičského konania po zomrelom žalovanom 1/, vedeného na
Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 13D/298/2023. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.2.2024.

9. Z uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 15.2.2024, č. k. 13D/298/2023-55, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 13.3.2024, súd zistil, že konanie o dedičstve po poručiteľovi - žalovanom 1/ bolo
zastavenéamajetoknepatrnejhodnotyvydanýtomu,ktosapostaralojehopohreb(§188ods.1C.m.p.).

10. Súd prvej inštancie preto s poukazom na § 7 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 61,
§ 63 ods. 1, ods. 2, § 161 ods. 1, 2 C.s.p. konanie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania

proti žalovanému 1/ (teda vo vzťahu medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným 1/) zastavil. Poukázal na to, že
podmienka procesnej subjektivity patrí medzi základné procesné podmienky konania, ktorých existenciu
je súd povinný skúmať aj bez návrhu (ex offo). V prejednávanej veci súd prvej inštancie zistil, že žalovaný
1/ v priebehu konania o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zomrel, čím stratil spôsobilosť
na práva a povinnosti a zároveň aj procesnú subjektivitu. Súd preto postupoval v zmysle § 63 ods. 1

Cs.p., t. j. skúmal, či má konanie voči nemu zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. Keďže v danom
prípade išlo o majetkový spor, bolo potrebné zistiť, či v konaní bolo možné pokračovať
s dedičmi žalovaného 1/. So zreteľom na to, že dedičské konanie po poručiteľovi - žalovanom 1/ bolo
zastavené, pretože zanechal po sebe majetok len nepatrnej hodnoty, súd dospel k záveru, že procesné
nástupníctvo v zmysle § 63 ods. 2 C.s.p. tu neprichádzalo do úvahy, lebo žalovaný 1/ nemal dedičov,

s ktorými by bolo možné v konaní pokračovať.

11. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. následne súd prvej inštancie poukázal na to, že
v prvoinštančnom konaní mali žalovaní 2/ až 7/ úspech v plnom rozsahu, keďže žaloba žalobcov 1/
a 2/ bola právoplatne zamietnutá. Pokiaľ išlo žalovaných 2/ až 6/, žiadne trovy konania im v rámci

prvoinštančného konania nevznikli, súd im preto nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči
žalobcom 1/ a 2/ nepriznal (viď R 72/2018). Pokiaľ išlo o žalovanú 7/, tejto v prvoinštančnom konaní
trovy nepochybne vznikli, žalobcovia 1/ a 2/ sa však už v priebehu prvého odvolacieho konania vo veci
samej a následne aj vo svojom odvolaní doručenom súdu dňa 19.1.2015, smerujúcom voči uzneseniusúdu prvej inštancie zo dňa 16.12.2014, č. k. 6C/335/2008-279, v súvislosti s náhradou trov konania
domáhali aplikácie § 150 O.s.p. (teraz § 257 C.s.p.) a žiadali žiadnej zo strán náhradu trov
konanianepriznať.Poukazovalinato,žežalovaná7/uzatvorilapredmetnúdarovaciuzmluvuspôvodnou

žalovanou 1/ W. H. s vedomosťou, že táto už skôr ten istý podiel darovala zmluvou im, pričom oni na
základe toho nehnuteľnosť opravili a zrekonštruovali. Zmluva tak bola uzavretá s úmyslom ich poškodiť
a neoprávnene sa na ich úkor obohatiť. Žalovaná 7/ tak konala v súvislosti s vecou, ktorá
bola predmetom konania, nekalo a nedobromyseľne. Z tohto dôvodu ide o skutočnosť hodnú osobitného
zreteľa, nakoľko je neprijateľné, aby žalovaná 7/, ktorá ich zásadne poškodila, sa úspešne od nich

domáhala nákladov, ktoré jej v tejto súvislosti vznikli. Podanie žaloby o určenie neplatnosti predmetnej
zmluvy pritom predstavovalo jediný dostupný prostriedok obrany poškodených práv žalobcov. Odvolací
súd vo svojom rozsudku uviedol, že konanie pôvodnej žalovanej 1/ (uzatvorenie zmluvy so žalovanou
7/) mohlo zakladať nárok na náhradu škody v prospech žalobcov. Žalovaná 7/ okrem toho, že sama
bola účastná konania poškodzujúceho žalobcov, je súčasne dedičkou pôvodnej žalovanej 1/. Aj v tomto
ohľade je v rozpore so základnými princípmi spravodlivosti, aby dedič a právny nástupca

osoby, ktorá spôsobila žalobcom značné škody v súvislosti s nehnuteľnosťou zabezpečujúcou dokonca
ich základné potreby bývania, mala byť oprávnená na akékoľvek plnenie, ktoré spôsobené škody ďalej
prehlbuje a zvyšuje. Napokon poukázali na svoju zlú sociálnu situáciu. Náhrada trov konania by okrem
zjavnej nespravodlivosti predstavovala pre nich aj neúnosné sociálne zaťaženie. Už v súčasnosti nie
sú schopní uhrádzať svoje záväzky, o čom svedčia aj informácie o prebiehajúcich exekúciách, ktoré

vyplývajúajzlistovvlastníctvakpredmetnýmnehnuteľnostiamzaloženýmvspise.Malizato,žesociálna
situácia žalovanej 7/ je neporovnateľne lepšia aj s ohľadom na jej dlhodobý pobyt a zárobkovú činnosť
v Nemecku (čo vyplýva aj zo zápisníc z pojednávaní).

12. Žalovaná 7/ v reakcii na uvedené uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcov o ich nepriaznivých

majetkových pomeroch. Zároveň poukázala aj na svoju situáciu, keď síce žije v Nemecku,
nemá však žiaden príjem, pretože vzhľadom na vek blízky dôchodku si nemôže nájsť žiadnu prácu. Žije
v nájomnom byte so svojim manželom, ktorý je starobným dôchodcom, ktorý je vážne chorý a ona sa
oň osobne stará. Ich jediným príjmom je starobný dôchodok manžela vo výške 1.249,47 eur, z ktorého
uhrádzajú všetky životné náklady a po zaplatení pravidelných mesačných výdavkov (nájomné, energie,

poistky, úver) im na stravu, služby a hygienu zostáva len minimum. K uvedeným tvrdeniam
priložila aj príslušné doklady.

13. Súd prvej inštancie listom zo dňa 15.4.2024 vyzval žalobcov a tiež žalovanú 7/, aby za účelom
posúdenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. na strane žalobcov,

v lehote 30 dní od doručenia tejto výzvy doplnili skutkové tvrdenia týkajúce sa svojich osobných,
majetkových a zárobkových pomerov a svoje tvrdenia aj zdokladovali. Na túto výzvu zareagoval len
žalobca 2/, ktorý uviedol, že je rozvedený, dlhodobo (od 25.3.2021) je evidovaný na úrade práce a nemá
žiadne príjmy. Úspory na bankovom účte má len vo výške 150,- eur. Býva v rodinnom dome na adrese
C. č. XX, ktorého je spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom 3/20, pričom jeho mesačné výdavky

na bývanie sú 60,- eur. Iný majetok nemá. K svojmu podaniu priložil aj výpis z obchodného vestníka
202/2018, z ktorého je zrejmé, že na jeho majetok bol dňa 19.10.2018 vyhlásený konkurz, pričom bol
zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom,
a to v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Z výpisu z obchodného vestníka č.
75/2023 súd zistil, že dňa 20.4.2023 bol konkurz zrušený z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje

ani náklady konkurzu.

14. Súd prvej inštancie potom poukázal na to, že ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje výnimočne
nepriznať náhradu trov konania, ak pre to existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V zmysle záverov
súdnej praxe ustálených ešte v súvislosti s aplikáciou § 150 O.s.p., ktoré sú však použiteľné aj v

podmienkach teraz platného ustanovenia § 257 C.s.p., súd pri posudzovaní, či v tej - ktorej veci sú
tieto dôvody dané, musí prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov
konania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale aj to,
aký bude mať dopad aplikácia tohto ustanovenia na pomery účastníka na opačnej procesnej strane.
Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol

nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu
procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. Hranice sudcovskej úvahy sú
dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti
úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednostiza výsledok sporového konania. Musí ísť teda o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 6 M Cdo/5/2011).

15. Súd prvej inštancie v prvom rade poukázal na to, že žalobcovia 1/ a 2/ ničím nepreukázali svoje
tvrdenie, že žalovaná 7/ uzatvorila predmetnú darovaciu zmluvu s pôvodnou žalovanou 1/ s úmyslom
ich poškodiť alebo sa na ich úkor bezdôvodne obohatiť. Nebolo preukázané ani len ich tvrdenie, že

predmetný rodinný dom opravili a zrekonštruovali. Súd v tejto súvislosti poukázal na výpovede pôvodnej
žalovanej 1/ W. H., žalovanej 2/ a pôvodnej žalovanej 4/ K. G., z ktorých vyplynulo, že dom nebol
žalobcami 1/, 2/ vôbec opravovaný a pôvodná žalovaná 1/ v ňom žila v nedôstojných podmienkach.
Žalobcovia 1/ a 2/ sa o ňu vôbec nestarali, robili jej zle (najmä žalobkyňa 1/) a musela sa tak o ňu starať
žalovaná7/.Pôvodnážalovaná1/vrámcisvojejvýpovedevýslovneuviedla,žežalovaná7/jejpomáhala,
taksadohodli,žebudekunejchodiť,doopatrujeju,apretosňouajnásledneuzavreladarovaciuzmluvu.

V tejto súvislosti tak nebolo preukázané žiadne nekalé alebo nedobromyseľné konanie žalovanej 7/.
Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ boli toho názoru, že žaloba o určenie neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy
predstavovala jediný dostupný prostriedok ochrany ich poškodených práv, súd poukázal na to, že táto ich
žaloba bola zamietnutá s poukazom na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej ak bola tá istá nehnuteľnosť
prevádzaná dvakrát, neskoršia zmluva nie je neplatná len preto, že prevodca už skôr previedol tú istú

nehnuteľnosť na inú osobu (ak k vkladu vlastníckeho práva v prospech tejto osoby nedošlo),
pričom vlastníkom nehnuteľnosti sa stane ten, komu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Uvedená judikatúra bola známa (dostupná) už v čase prvoinštančného konania a
nejednalo sa tak o problematiku, ktorá by nebola dovtedy súdmi riešená. Žalobcovia
1/ a 2/ pritom boli v podstatnej časti konania pred súdom prvej inštancie zastúpení

advokátom. Prípadná škoda, ktorá žalobcom 1/ a 2/ v dôsledku uzavretia predmetnej darovacej zmluvy
vznikla, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov žalovanej 7/ v tomto konaní. Žalobcom 1/ a
2/ totiž nič nebránilo, aby namiesto žaloby o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorá sa v konečnom
dôsledku ukázala ako nedôvodná, si na súde uplatnili voči pôvodnej žalovanej 1/ nárok na náhradu
škody.

16. Pokiaľ išlo o sociálnu situáciu žalobcov 1/, 2/, títo tvrdili, že náhrada trov konania by pre nich
predstavovala neúnosné sociálne zaťaženie. Žalobkyňa 1/ vo vzťahu k svojim osobným, sociálnym a
majetkovým pomerom nič bližšie neuviedla, a to ani na výzvu súdu. Ničím teda nepreukázala svoju zlú
sociálnu situáciu. Pokiaľ ide o žalobcu 2/, súd prvej inštancie mal preukázané, že tento je od roku 2021

nezamestnaný a evidovaný na úrade práce. Z čestného vyhlásenia žalobcu 2/ taktiež vyplynulo, že je
rozvedený, nemá žiaden príjem, len minimálne úspory vo výške 150,- eur a okrem spoluvlastníckeho
podielu na predmetnom rodinnom dome nevlastní iný majetok väčšej hodnoty. Súd však toto jeho čestné
vyhlásenie minimálne v tej časti, v ktorej uviedol, že nemá žiaden príjem a iba spomínané drobné
úspory, vyhodnotil ako nevierohodné, nakoľko žalobcovi 2/ nepochybne vznikajú výdavky minimálne

na stravu a ošatenie a podľa jeho vlastných tvrdení aj na bývanie. Žalobca 2/
totiž ani len netvrdil, že by mu uvedené náklady hradil niekto iný. Keďže žalobca 2/ nepreukázal svoju
odkázanosť na dávku v hmotnej núdzi (ani to, že by o ňu čo i len žiadal), je zrejmé, že v súčasnosti
disponuje príjmom alebo úsporami, z ktorých si svoje bežné výdavky hradí. Žalobca 2/ taktiež neuviedol
žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že ním tvrdené nepriaznivé majetkové pomery sú

spôsobené objektívnymi okolnosťami (napr. zlým zdravotným stavom brániacim mu nájsť si akékoľvek
zamestnanie) a že sa jedná už o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v budúcnosti.
Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca 2/ hodnoverne nepreukázal,
žejehoaktuálneosobné,majetkovéasociálnepomerysútaknepriaznivé,žeodôvodňujúaplikáciu§257
C.s.p. v prejednávanej veci. Uvedené obzvlášť platí v situácii, keď v konaní nebolo ničím preukázané, že

by sa osobné, sociálne a majetkové pomery žalovanej 7/, ktorá je už v dôchodkovom veku, od roku 2015,
kedy ich súdu zdokladovala, rapídne zlepšili. Súd záverom poukázal aj na tú skutočnosť, že v zmysle
záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, bude potrebné pri výpočte základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, pričom pri aplikácii tohto
ustanovenia súdom v poslednom (dovolacím súdom zrušenom) uznesení predstavovala náhrada trov

prvoinštančného konania žalovanej 7/ sumu 681,44 eur, z čoho by na každého zo žalobcov pripadala
polovica. Nejedná sa teda o takú sumu, ktorej úhrada by za zisteného skutkového stavu opísaného
vyššie predstavovala neúnosné sociálne zaťaženie žalobcu 2/ - najmä ak v dôsledku oddlženia už v
súčasnosti nemá žiadne iné dlhy.17. Vzhľadom na to, že v danej veci nevyšli najavo žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa na strane
žalobcov 1/ a 2/, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 C.s.p., súd prvej inštancie procesne úspešnej

žalovanej 7/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100 %.

18. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca 2/ odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd mu doručil výzvu z

15.4.2024 spolu s vyjadrením žalovanej 7/ k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 8.7.2015, č. k.
6Co/265/2015-302, spolu s rôznymi prílohami, ktoré boli všetky v nemeckom jazyku bez prekladu do
slovenského jazyka. Takýto dôkaz o majetkových pomerov žalovanej bez úradného prekladu je v konaní
zmätočný a súd by naň nemal prihliadať. V podaní žalovanej sa uvádzajú rôzne okolnosti, ktoré neboli
listinné alebo dôkazne preukázané a naopak boli jednoznačne vyvrátené posledným podaním žalobcu
2/ zo dňa 22.2.2024, ktorým zaslal na základe vyššie uvedenej výzvy súdu list „Doloženie dokladov

za účelom posúdenia dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania“ a ako prílohy pripojil uznesenie o ukončení osobného bankrotu, vyhlásenie, potvrdenie z
úradu práce, vyplnené tlačivo týkajúce sa výšky príjmov a mesačných výdavkov za účelom posúdenia
osobných, majetkových a zárobkových pomerov a to za účelom posúdenia existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách (§ 257 C.s.p.). Žalobca bol teda súčinný a svoje tvrdenia

preukázal a doložil listinnými dokladmi. Žalobca 2/ má za to, že u neho naďalej existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie trov konania žalovanej 7/.

19. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.
1 C.s.p. ). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa

ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp.
zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
2/ nie je dôvodné.

20. V danej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie o nároku na náhradu trov

prvoinštančného konania voči žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), žalovaným 2/ až 6/
nepriznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania (výrok II.), žalovanej
7/ priznal proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v
rozsahu 100 % (výrok III.). Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie len žalobca 2/ v ktorom tvrdil, že
u neho existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov žalovanej 7/, napriek tomu, že

táto bola v konaní úspešná. Z obsahu odvolania žalobcu 2/ potom vyplýva, že tento odvolaním napadol
len tretí výrok uznesenia súdu prvej inštancie (iba týmto výrokom bol žalobca 2/ spolu so žalobkyňou
1/ zaviazaný na úhradu trov konania). Pokiaľ ide o zvyšné výroky (I., II.), ktorými súd zastavil konanie
o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému 1/ (z dôvodu jeho úmrtia bez
právnych nástupcov) a ktorým súd prvej inštancie nepriznal zvyšným žalovaným proti žalobcom nárok

na náhradu trov prvoinštančného konania, tu v podstate žalobca nebol ani oprávnený tieto odvolaním
napadnúť (najmä z dôvodu, že z nich pre žalobcu 2/ nevyplývala žiadna povinnosť a naviac boli vydané
v jeho prospech, čím bola daná subjektívna neprípustnosť jeho odvolania). Z týchto dôvodov odvolací
súd preskúmaval len vecnú správnosť napadnutého uznesenia v tej časti, ktorou rozhodol o tom, že
žalovanej 7/ sa proti žalobcom 1/, 2/ priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu

100 % (odvolací súd preskúmaval iba tretí výrok napadnutého uznesenia).

21. Odvolací súd potom uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil, pretože ho
považoval za vecne správne, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia
ako správnymi, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré viedli súd prvej inštancie
k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

22. V danej veci sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali určenia neplatnosti (v poradí druhej) darovacej zmluvy zo

dňa 22.11.2001, uzatvorenej medzi pôvodnou žalovanou 1/ W. H. ako darkyňou a žalovanou 7/ U. H. ako
obdarovanou, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu vo výške 12/20 na nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXX - rodinného domu, súpisné č. XX, postaveného na pozemku parc. č. XXXX/X,
nachádzajúcom sa v kat. úz. C.. Išlo o prípad tzv. dvojitého scudzenia nehnuteľností, kedyv poradí prvou darovacou zmluvou (zo dňa 28.1.1997) tieto nehnuteľnosti mali od žalovanej 1/ pôvodne
nadobudnúť žalobcovia (k zavkladovaniu tejto zmluvy do katastra však nikdy nedošlo). Súdy potom
prijali záver, že napriek tomu, že žalobcom v konaní svedčil naliehavý právny záujem na žalovanom

určení, nebolo možné ich žalobe vyhovieť. S odkazom na ustálenú súdnu prax v tejto oblasti [sp. zn. 1
Cdo/31/2000 (R 87/2001), rozsudok sp. zn. 2Cdo/124/03, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 2Cdon/848/97)] mali za to, že „ak totiž bola scudzená nehnuteľnosť zmluvou viac subjektom
alebo ak bola tá istá nehnuteľnosť prevádzaná dvakrát (resp. viackrát), stane sa jej vlastníkom ten,
komu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ten, kto bol dvojitým

scudzením poškodený, má nárok na náhradu vzniknutej mu škody podľa všeobecných ustanovení o
zodpovednosti za škodu (§ 420 Občianskeho zákonníka).“ Keďže návrh na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností na základe prvej darovacej zmluvy nebol jej účastníkmi podaný (v
čase uzavretia druhej darovacej zmluvy), nenastali vecnoprávne účinky uvedenej zmluvy, t. j. vlastnícke
právo darkyňa nestratila a obdarovaní (žalobcovia) ho nenadobudli. Darkyňa bola od vzniku zmluvy
(kedy zmluva sa stala i účinnou - poznámka odvolacieho súdu) viazaná svojím zmluvným prejavom

urobeným 28.1.1997, no zo samého porušenia povinnosti previesť vec i na žalobcov ešte nebolo možné
vyvodiť neplatnosť ďalšej darovacej zmluvy z 22.11.2001. Obsahom darovacej zmluvy z 22.11.2001 bola
povinnosť darkyne previesť na pôvodne žalovanú 2/ svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach.
Dosiaľ nebolo zistené, že by zmluva s takýmto obsahom alebo účelom odporovala zákonu, obchádzala
ho alebo že by sa priečila dobrým mravom. Z vykonaného dokazovania dosiaľ nevyplynulo ani to, že by

tu boli iné dôvody neplatnosti zmluvy podľa § 37 a § 38 OZ (žalobcovia podanú žalobu odôvodňovali
výlučne len s odkazom na dvojité scudzenie nehnuteľností s tým, že mali vedomosť o nezavkladovaní
ich darovacej zmluvy). Žalobcom 1/, 2/ preto muselo byť od počiatku (keďže boli v konaní zastúpení
právnym zástupcom, ktorému musela byť judikatúra súdov v tomto smere známa) zrejmé, že v konaní
s podanou žalobou nemôžu byť úspešní. Správne preto súd prvej inštancie v napadnutom uznesení

(s ohľadom na posudzovanie charakteru sporu ako jedného z kritérií pre postup podľa § 257 C.s.p.)
uviedol, že „Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ boli toho názoru, že žaloba o určenie neplatnosti
predmetnej darovacej zmluvy predstavovala jediný dostupný prostriedok ochrany ich poškodených práv,
súd poukázal na to, že táto ich žaloba bola zamietnutá s poukazom na ustálenú súdnu
prax, v zmysle ktorej ak bola tá istá nehnuteľnosť prevádzaná dvakrát, neskoršia zmluva nie je neplatná

len preto, že prevodca už skôr previedol tú istú nehnuteľnosť na inú osobu (ak k vkladu vlastníckeho
práva v prospech tejto osoby nedošlo), pričom vlastníkom nehnuteľnosti sa stane ten, komu ako prvému
bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Uvedená judikatúra bola známa (dostupná) už
v čase prvoinštančného konania a nejednalo sa tak o problematiku, ktorá by nebola dovtedy súdmi
riešená. Žalobcovia 1/ a 2/ pritom boli v podstatnej časti konania pred súdom prvej inštancie zastúpení

advokátom. Prípadná škoda, ktorá žalobcom 1/ a 2/ v dôsledku uzavretia predmetnej darovacej zmluvy
vznikla, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov žalovanej 7/ v tomto konaní. Žalobcom 1/ a
2/ totiž nič nebránilo, aby namiesto žaloby o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorá sa v konečnom
dôsledku ukázala ako nedôvodná, si na súde uplatnili voči pôvodnej žalovanej 1/ nárok na náhradu
škody.“

23. Potom, čo mal súd prvej inštancie za to, že okolnosti prejednávanej veci nepreukazovali
(nezavdávali) žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by trovy konania, ktoré žalovanej 7/
vznikli v súvislosti s obranou proti žalovanému nároku, mala znášať žalovaná 7/ (z
dôvodu aplikácie § 257 C.s.p.), správne súd pristúpil k posudzovaniu ďalších kritérií pre postup podľa

§ 257 C.s.p. Týmito potom mala byť sociálna situácia žalobcu 2/, ktorá mu nemala umožňovať (bez
dopadov na jeho životnú situáciu) tieto trovy žalovanej 7/ uhradiť. Predtým (než súd prvej inštancie
pristúpil ku skúmaniu kritérií na prípadný postup podľa § 257 C.s.p.) správne najskôr vyhodnotil otázku
procesného úspechu žalovanej 7/ podľa § 255 ods. 1 C.s.p. (aj podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS/255/2020, zo dňa 27.8.2020 platí, že „Pred tým, než všeobecný súd dospeje k

záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p., je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu
sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane
sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti“). Súd teda správne najskôr
ustálil, že žalovaná 7/ bola v konaní procesne úspešnou stranou a preto jej patrí nárok na náhradu trov
prvoinštančnéhokonaniapodľa§255ods.1C.s.p.Následnesúdsprávnezisťovalpodmienkypremožnú

aplikáciu ust. § 257 CSP, ku ktorej dal stranám možnosť sa aj vyjadriť. Aj podľa nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/387/2019-60, zo dňa 2.4.2020 „Súd v prípade použitia ustanovenia §
257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k
prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike(sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15].
Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje
stanovisko.“ V tomto smere teda súd prvej inštancie neporušil procesné práva žiadnej zo sporových

strán.

24. Ako už bolo uvedené, keďže súd prvej inštancie ustálil (a správne), že charakter sporu nezavdal
žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. (a teda, že z tohto pohľadu nemožno v konaní
úspešnej žalovanej 7/ nepriznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania), správne súd

postupoval aj následne, keď skúmal i ďalšie kritéria pre postup podľa § 257 C.s.p.,
ktorýmimalabyťnepriaznivásociálnasituáciažalobcu2/,ktorámumalaneumožňovať(beznegatívnych
dopadov na jeho životnú situáciu) tieto trovy žalovanej 7/ uhradiť. V tomto smere mal súd prvej inštancie
za preukázané, že „žalobca 2/ je od roku 2021 nezamestnaný a evidovaný na úrade práce, že je
rozvedený, nemá žiaden príjem, a má len minimálne úspory vo výške 150 eur a okrem spoluvlastníckeho
podielu na predmetnom rodinnom dome nevlastní žiaden iný majetok väčšej hodnoty“. Napriek týmto

skutočnostiam (deklarovaným žalobcom 2/) súd niektoré žalobcom tvrdené skutočnosti (minimálne,
že tento nemá žiaden príjem a iba spomínané drobné úspory), vyhodnotil ako nevierohodné, nakoľko
„žalobcovi 2/ nepochybne vznikajú výdavky minimálne na stravu a ošatenie a podľa jeho vlastných
tvrdení aj na bývanie, pričom žalobca nijako nezdokladoval (ani netvrdil) z čoho ich hradí (resp. či ich za
neho hradí prípadne iná osoba). Žalobca potom nepreukázal ani to, že by bol v tomto smere odkázaný

na dávku v hmotnej núdzi (ani to, že by o ňu čo i len žiadal)“, z čoho potom súd vyvodil, že „žalobca 2/
musí disponovať príjmom alebo úsporami, z ktorých si tieto svoje bežné výdavky hradí. Naviac žalobca
neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že ním tvrdené nepriaznivé majetkové
pomery sú spôsobené objektívnymi okolnosťami (napr. zlým zdravotným stavom brániacim mu nájsť si
akékoľvek zamestnanie) a že sa jedná už o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v

budúcnosti“. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že „žalobca 2/ hodnoverne nepreukázal, že jeho aktuálne
osobné, majetkové a sociálne pomery sú tak nepriaznivé, že odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP v
prejednávanej veci“. Súd prvej inštancie následne zohľadnil aj prípadnú výšku trov, ktoré by bol žalobca
2/ povinný žalovanej 7/ nahradiť, keď uzavrel, že „ s ohľadom na výpočet základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. , (pričom pri

aplikácii tohto ustanovenia súdom v poslednom (dovolacím súdom zrušenom) uznesení predstavovala
náhrada trov prvoinštančného konania žalovanej 7/ sumu 681,44 eur, z čoho by na každého zo žalobcov
pripadala polovica), v danom prípade nepôjde o takú sumu trov, ktorej úhrada zo strany žalobcu 2/ (pri
neexistencii iných dlhov) by predstavovala pre neho neúnosné sociálne zaťaženie“.

25. Odvolací súd potom poukazuje na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) a zásadou zodpovednosti za zavinenie
(§256ods.1C.s.p.).Lenvýnimočnenemusísúdúspešnémuúčastníkovipriznaťnáhradutrovkonania(§
257 C.s.p.). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných

okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 C.s.p. a v ňom
obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Súd podľa neho
nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné

osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a
výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na
celkom voľnú úvahu súdu.

26. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 C.s.p. nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto

nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.27. Aj podľa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.9.2009, sp.
zn. II. ÚS 122/09, je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na výnimočné nepriznanie
(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, aby skutkové okolnosti, v ktorých

sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli
preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.
V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v

Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009).

28. Rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán
sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť
trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov

dotknutá). V neposlednom rade je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku
na súde a ich postoj v konaní (porov. R 24/1964).

29. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný
osobitnéhozreteľa,prektorýbyinakúspešnémuúčastníkovikonaniasúdnáhradutrovkonanianepriznal

(porov. 4MCdo/2/2008).

30. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 24. októbra 2019 sp. zn. IV. ÚS 83/2019 vyslovil, že
za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán v zmysle §
257 C.s.p. možno považovať aj skutočnosť, že pri spracovaní ROEP došlo k hrubej

chybe nezavinenej stranami sporu. Tento záver má podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto
legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Aj v uznesení zo dňa 13. mája 2021 sp. zn.
III. ÚS 299/2021 Ústavný súd Slovenskej republiky považoval za ústavne udržateľnú čiastočnú aplikáciu
moderačného oprávnenia súdu (§ 257 C.s.p.) v situácii, keď primárna príčina sporu medzi procesnými
stranami bola daná chybou orgánu verejnej správy. Na druhej strane, ani chybu orgánu verejnej správy,

ktorá bola príčinou pre iniciovanie súdneho sporu, však nemožno automaticky pokladať za dôvod hodný
osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. Dôležité je zohľadniť všetky podstatné okolnosti konkrétneho
prípadu, najmä následnú chronológiu súdneho konania, ako aj zvolenú procesnú obranu žalovaných
(porov. III. ÚS 299/2021).

31. Zásada úspechu strany v konaní, upravená v ustanovení § 251 C.s.p., je základným kritériom
priznania náhrady trov konania. Z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. nevyplýva, že by strany sporu boli
povinné uplatniť si náhradu trov konania, naopak nárok na takú náhradu strana nadobúda práve na
základe úspechu v spore. Na rozdiel od úpravy platnej pred 1.7.2016 (§ 151 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok) Civilný sporový poriadok na účely priznania náhrady trov úspešnej

strane sporu neupravuje jej povinnosť takú náhradu uplatniť (navrhnúť). O náhrade trov konania teda
súd rozhoduje ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu
trov konania ako samostatný nárok. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa
treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na
okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady

trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich
kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a
aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý
by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je
súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku

ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
§ 257 C.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania.32. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách
konania si najskôr ustálil otázku procesného úspechu sporových strán (teda najskôr ustálil, že žalovaná
7/ bola v spore plne procesne úspešná a preto jej proti žalobcom 1/, 2/ patrí nárok na náhradu trov podľa

§ 255 ods. 1 C.s.p.) a až následne sa zaoberal možnosťou aplikácie ust. § 257 C.s.p., kde skúmal, či
v prejednávanej veci existovali/neexistovali zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým by
bolo potrebné pri stanovení povinnosti žalobcov 1/, 2/ nahradiť trovy konania žalovanej 7/ výnimočne
prihliadnuť.Správnesúdprvejinštancievtomtosmerenajskôrumožnilstranám(kprípadnejaplikáciiust.
§ 257 C.s.p.) zaujať stanovisko. Výnimočnosť aplikácie § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania

mohla potom spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Súd prvej inštancie
potom (z hľadiska okolnosti prejednávanej veci) zaujal správny názor, že nemôže byť na ujmu v konaní
úspešnej žalovanej 7/, že žalobcovia na ochranu svojich práv zvolili taký procesný prostriedok (žalobu
o určenie neplatnosti darovacej zmluvy), ktorý sa ukázal ako nesprávny, keď vzhľadom na ustálenú
súdnu prax v otázke tzv. dvojitého scudzenia nehnuteľností, pri plnom vedomí, že ich darovacia zmluva
nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľností (na rozdiel od druhej darovacej zmluvy) a zastúpení v

konaní advokátom, mohli zamietnutie žaloby očakávať (keďže prípadné iné dôvody neplatnosti tejto
darovacej zmluvy (napr. rozpor s dobrými mravmi, neplatnosť podľa § 37, § 38 Občianskeho zákonníka)
žalobcovia nepreukazovali). To, že sa žalovaná 7 v konaní o určenie neplatnosti darovacej zmluvy
aktívne bránila, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítaná v jej neprospech.
Podstatné v tomto prípade bolo, že žalovaná 7/ nezadala príčinu na podanie žaloby. Žalobcovia pritom

nevyužili možnosť uplatniť si voči pôvodnej žalovanej 1/ nárok na náhradu škody, ktorá im mohla byť
spôsobená týmto dvojitým scudzením nehnuteľností. Za tohto stavu žalobcovia 1/, 2/ potom nesú plnú
procesnú zodpovednosť za podanie takejto žaloby (v zmysle zásady „právo patrí bdelým“), a preto v
okolnostiach veci ani odvolací súd nezistil dôvod hodný osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP
pri rozhodovaní o trovách konania.

33. Pokiaľ išlo o okolnosti na strane sporových strán, žalobca 2/ namietal, že žalovaná 7/ svoje
nepriaznivé sociálne pomery preukazovala listinami v nemeckom jazyku, ktoré neboli úradne preložené
a preto na ne súd nemal prihliadať. V tomto smere potom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
pri svojom rozhodnutí nepostupovať podľa § 257 C.s.p. nevychádzal z majetkových pomerov žalovanej

7/ (t. j. údajná nepriaznivá sociálna situácia žalovanej 7/ teda nebola dôvodom pre ktorý sa súd
rozhodol neaplikovať ustanovenie § 257 C.s.p.), ale dôvodom na tento postup súdu bola predovšetkým
skutočnosť, že to bol žalobca 2/, ktorý hodnoverne nepreukázal svoje osobné, majetkové a sociálne
pomery. Odvolací súd pritom nespochybňuje, že ak má listina slúžiť ako dôkaz, a táto je vyhovená v
inom ako v štátnom jazyku, musí byť preložená do slovenského jazyka. Ako však už bolo uvedené,

listiny predložené žalovanou 7/, ktorá nimi preukazovala svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, neboli
pre rozhodovanie súdu o trovách konania (z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p.) rozhodujúce. Súd prvej
inštancie neaplikoval § 257 C.s.p. predovšetkým z dôvodu, že okolnosti prejednávanej veci dôvod hodný
osobitného zreteľa nezavdávali a takýto dôvod nezavdávali ani samotné osobné, majetkové pomery
žalobcu 2/, kedy súd jeho čestné vyhlásenie v časti, že nemá žiaden príjem a že má iba drobné úspory,

vyhodnotil ako nevierohodné, keďže žalobca 2/ nevedel zdôvodniť, z čoho potom uhrádza výdavky na
stravu, ošatenie a na bývanie, žalobca 2/ nepreukázal odkázanosť na dávku v hmotnej núdzi (ani to,
že by o ňu čo i len žiadal), z čoho potom súd vyvodil, že žalobca 2/ disponuje (musí disponovať)
príjmom alebo úsporami, z ktorých si svoje bežné výdavky hradí (a ktoré súdu takpovediac zatajil).
Žalobca 2/ tiež rovnako v konaní nepreukázal, že by ním deklarované nepriaznivé majetkové pomery boli

spôsobené objektívnymi okolnosťami (napr. zlým zdravotným stavom brániacim mu nájsť si akékoľvek
zamestnanie), že sa jedná už o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v budúcnosti. Súd napokon
zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca 2/ nemá žiadne iné dlhy a prihliadol aj na predbežnú výšku týchto
trov, kde súd bude pri určení ich výšky postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z..
Možno teda uzavrieť, že nie majetkové pomery žalovanej 7/, ale majetkové pomery samotného žalobcu

2/ boli potom o. i. dôvodom vylúčenia aplikácie § 257 C.s.p. na rozhodovanie o trovách konania súdom a
preto samotná skutočnosť, že žalovaná 7/ (trvale žijúca v Nemecku) svoje pomery dokladovala listinami
vnemeckomjazyku(bezichprekladudoslovenskéhojazyka)nebolavtomtosmererozhodujúca.Ztohto
pohľadu potom, ak by aj súd na tieto vo svojom rozhodnutí poukázal (hoci ich ako podstatné pri svojom
rozhodovaní nezohľadňoval), išlo by tu o porušenie procesných práv žalobcu 2/ (jeho práva vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy, t. j. či a prípadne z akých dôvodov súd má alebo nemá dôkaz vykonať - pozn.),
avšak nie také, že by ním zároveň došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces. Totiž nie každé
porušenie procesných práv strany zakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Musí ísť o také porušenie
(t. j. porušenie takej intenzity), ktoré zakladá zmätočnosť samotného rozhodnutia a vedie k porušeniupráva na spravodlivý proces. Ako však už bolo uvedené, základom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie
o trovách konania (o vylúčení aplikácie § 257 C.s.p.) neboli majetkové pomery žalovanej 7/, ale okolnosti
prejednávanej veci (ktoré aplikáciu ust § 257 C.s.p. nezavdávali) a majetkové pomery žalobcu 2/ (ktoré

rovnako aplikáciu ust § 257 C.s.p. tiež nezavdávali). Majetkové pomery žalovanej 7/ boli v tomto smere
len okrajové. Preto uvedené porušenie procesných práv žalobcu 2/ (hoci napriek tomu, že listiny boli
predložené v nemeckom jazyku sa k nim žalobca 2/ relevantne vyjadril) nebolo takej intenzity, že by
súčasne viedlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces.

34. Pokiaľ potom išlo o majetkové pomery žalobcu 2/, odvolací súd sa stotožňuje s ich vyhodnotením
súdom prvej inštancie (a v tomto smere odkazuje na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie), že žalobca 2/ ich hodnoverne nezdokladoval v celom rozsahu, keďže pri ním deklarovaných
príjmoch, úsporách a majetku, by mu nič nezostávalo na zaplatenie základných potrieb, akými sú strava,
ošatenie, bývanie, hoci žalobca 2/ pritom nie je poberateľom žiadnej dávky v hmotnej núdzi. Je skutočne
potom otázne, z akých prostriedkov ich žalobca 2/ potom uhrádza. Uvedené potom u súdu vyvolalo

dôvodné pochybnosti o pravdivosti zdôvodnenia celých majetkových pomerov žalobcu 2/. Naviac
správne súd prvej inštancie zohľadnil, že údajne nepriaznivá majetková situácia žalobcu 2/ (tak ako bola
nímdeklarovaná)nebolavýsledkom(následkom)objektívnejokolnosti(napr.nepriaznivéhozdravotného
stavu žalobcu 2/, ktorý by mu bránil nájsť si zamestnanie), keď žalobca takúto objektívnu okolnosť
nepreukázal a naviac u žalobcu 2/ nešlo o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v budúcnosti

(žalobca 2/ navyše nemá žiadne iné dlhy). Ani okolnosti na strane žalobcu 2/ potom nepredstavovali
taký dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by mal súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať
ustanovenie § 257 C.s.p. Odvolací súd pritom nespochybňuje skutočnosť, že jednou zo skupín prípadov,
v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú aj prípady charakteristické sociálnym
aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu

trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila. Uvedené však nebol prípad žalobcu 2/, keďže tento
nepreukázal, že by ním deklarované nepriaznivé majetkové pomery si sám nezavinil.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

36. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že ich náhradu v tomto odvolacom konaní úspešnej žalovanej 7/ nepriznal,
nakoľko jej žiadne trovy v tomto odvolacom konaní nevznikli.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).