Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122480072
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6122480072.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: 365.bank, a.s., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava Staré Mesto, IČO: 31 340 890, zastúpeného: Advokátska
kanceláriaRELEVANSs.r.o.,Dvořákovonábrežie8A,81102Bratislava-StaréMesto,IČO:47232471,
proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, XXX XX D., o zaplatenie 6.416,88 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/18/2023-138 zo dňa 28.03.2024,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
nasledovne:
,,I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 675,02 eur s úrokom z omeškania 141,08 eur a úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 675,02 eur od 21.3.2024 do zaplatenia, to všetko v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade považoval za nesporné, že medzi
žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej boli žalovanej
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 8.000,- eur v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok,
ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť v 96-tich mesačných splátkach po 107,41 eura, resp. poslednej
splátke v sume 107,32 eura. Niet pochýb o tom, že v danom prípade išlo o zmluvu spotrebiteľskú a to

vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy ako aj na spôsob jej uzavretia, keď žalobca ako podnikateľský
subjekt na formulári a za pevne stanovených obchodných podmienok určil obsah zmluvy, pričom druhá
zmluvná strana - dlžník - zákazník (žalovaná) nemala možnosť obsah zmluvy ovplyvniť. Preto bolo
potrebné na právny vzťah žalobcu a žalovanej aplikovať všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku v § 52 až 54 ako aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej v texte
ako ,,ZoSÚ“).

Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v súvislosti s v
konaní oboznámenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 4.9.2019 žalobca v konaní napriek
predchádzajúcej výzve súdu nepreukázal, že by v procese uzatvárania zmluvy posudzoval schopnosť
žalovanej splatiť predmetný úver s odbornou starostlivosťou vyžadovanou § 7 ZoSÚ. K okolnostiamposudzovaného prípadu v prvom rade konštatoval, že medzi stranami bolo od počiatku sporné, či
žalobca ako veriteľ dodržal svoju povinnosť vyplývajúcu z § 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ. Súd žalobcu výzvou z
20.04.2023 osobitne vyzval na preukázanie postupu žalobcu s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní

schopnosti žalovanej splácať poskytovaný úver, pričom žalobca sa vo vzťahu k tejto povinnosti vyjadril
v podaní doručenom súdu dňa 4.5.2023. V konaní bolo preukázané, že žalobca pred poskytnutím
úveru overil dopytom v Sociálnej poisťovni aktuálny príjem žalovanej a zaobstaral si aj reporty (údaje) o
finančných nákladoch žalovanej z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V súvislosti s poskytnutím predmetného úveru však podľa

názoru súdu žalobca porušil obsah a zmysel noriem ustanovených v § 7 ods. 16, 17, 20 a 21 ZoSÚ v
znení neskorších predpisov, ktoré bol povinný dodržať.
Konštatoval, že z obsahu medzi stranami uzavretej úverovej zmluvy vyplýva, že žalovaná nepredložila
žiadne relevantné doklady (dôkazy) svedčiace o výške jej príjmu (napr. výplatné pásky, výpis z účtu a
pod.), rovnako ako ani o skutočných výdavkoch (napr. dôkazy o mesačných nákladoch na bývanie),
hoci pri uzavretí zmluvy žalobcu informovala, že býva vo vlastnom dome/byte. Nemožno teda hovoriť o

tom, že by žalobca mal zistené konkrétne údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. V
tomto smere považoval súd prvej inštancie postup žalobcu, ktorý pri ustálení výšky nákladov potrebných
na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej zohľadňoval len sumu životného minima na
jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenú zákonom č. 601/2003 Z.z o životnom minime a o zmene
a doplnení niektorých zákonov za neakceptovateľný. Súd prvej inštancie zistil, že súčet zákonom

určenej sumy životného minima pre 1 plnoletú fyzickú osobu - žalovanej (205,07 eura), sumy životného
minima na jedno nezaopatrené dieťa (93,61 eura), finančných nákladov na ďalšie úvery (50,- eur - úver
braný spotrebiteľom len 3 mesiace pred žalovaným úverom vo výške 100 eur) a finančných nákladov
na žalobcom poskytnutý úver (107,41 eura), pričom pri výpočte vychádzal z neaktuálnych údajov o
výške životného minima, ktoré si pre výpočet krátil (úver bol poskytnutý dňa 04.09.2019, pričom výška

životného minima v tom čase dosahovala sumu 210,20 eura pre plnoletú fyzickú osobu a 95,96 eura
pre nezaopatrené maloleté dieťa. Už aj táto skutočnosť evokuje len formálny prístup k posudzovaniu
bonity žalovanej. Aj uvedené nezabezpečenie si dokladov o príjmoch a výdavkoch žalovanej preukazuje
podľa súdu prvej inštancie rozpor postupu žalobcu pri posudzovaní spôsobilosti žalovanej splácať
žiadaný spotrebiteľský úver s § 7 ods. 20 a 21 ZoSÚ. Žalobca tak rezignoval na preukázanie existencie

podmienok vyplývajúcich z § 7 ods. 20 a 21 ZoSÚ, a ním tvrdený disponibilný príjem žalovanej v čase
poskytnutia úveru možno hodnotiť len ako nepreukázanú fikciu. Za hrubé porušenie povinnosti podľa §
7 ods. 1 ZoSÚ ust. § 11 ods. 2 označeného zákona pritom považuje nielen posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
ale aj postup veriteľa v rozpore s § 7 ods. 20 a 21 ZoSÚ, ktorý ukladá veriteľovi zohľadňovať skutočné

náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmysle § 11 ods. 2 v spojení s §
7 ZoSÚ žalobca pred poskytnutím úveru neposúdil ako veriteľ so zákonom vyžadovanou odbornou
starostlivosťou bonitu klienta prostredníctvom preukázania jeho príjmov, výdavkov a rodinného stavu,

teda pri uzatvorení zmluvy konal bez dostatočných a pravdivých údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa. Uvedené zistenia preukazujú hrubé porušenie povinnosti žalobcu posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť klienta splácať poskytnutý úver. Vychádzajúc z uvedeného považoval súd
poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Opísané zistenia súčasne viedli súd prvej inštancie
k záveru, že žalobca nebol oprávnený tieto úvery predčasne (jednorazovo) zosplatniť, pretože pri

posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver žalovanou nežiadal dlžníka o preukázanie v tomto
smere rozhodujúcich skutočností. Preto je aj predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru zo strany
žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor
so zákonom, konkrétne s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ. Dodal, že k platnému zosplatneniu
spotrebiteľského úveru nemohlo dôjsť aj preto, lebo žalobca nepreukázal doručenie takéhoto oznámenia

žalovanej - ide pritom o jednostranný adresný hmotnoprávny úkon, v čase vykonania ktorého musia byť
splnené hmotnoprávne podmienky.
Na základe uvedeného právneho posúdenia súd prvej inštancie uzatvoril, že žalobe bolo možné
vyhovieť len v rozsahu rozdielu medzi do dňa vydania tohto rozhodnutia splatnou časťou istiny úveru
(táto splatnosť bola dohodnutá priamo v zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere

obsahujúcej splátkový kalendár istiny, úrokov), t.j. v rozsahu sumy 3.499,86 eura (8.000,- eur/96 splátok
rovná sa 83,33 eur/ 1 splátka, do rozhodnutia súdu dňa 28.3.2024 splatných 42 splátok po 83,33 eura je
3.499,86eura)ažalovanouuskutočnenýmiúhradami (2.824,84eura).Žalobutakpovažovalzadôvodnú
pokiaľ ide nárok na nezaplatenú istinu úveru, t.j. čo do sumy 675,02 eura a rovnako tak aj pokiaľ ideo žalobcom uplatnený nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy postupne rastúcej
sumy nedoplatku splatnej istiny a to za obdobie od 21.11.2022 do 20.3.2024 (deň splatnosti poslednej
splatnej splátky), ktorý súd prepočítal a ustálil na sumu 141,08 eura. Rovnako žalobcovi patrí aj úrok

z omeškania 5% ročne z celej priznanej sumy, t.j. zo sumy 675,02 eura od 21.3.2024 do zaplatenia.
V tejto časti súd prvej inštancie žalovaný nárok nepovažoval ani za premlčaný, a uplatnenému nároku
vyhovel. V prevyšujúcej časti, t.j. čo do nesplatnej časti istiny, zmluvných úrokov, poplatkov a úroku z
omeškania presahujúceho priznaný rozsah, bola žaloba zamietnutá pre jej nedôvodnosť vychádzajúc z
vyššie uvedených právnych záverov o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

Súčasne súd prvej inštancie považoval za dôvodné zamietnuť žalobou uplatnený nárok aj čo
do nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 220,77 eura + režijný paušál 11,63
eura + DPH 92,96 eura, a to z dôvodu, že úkon - predžalobná výzva z 3.11.2022 realizovaný
za žalobcu má nepochybne formulárovú podobu, žalobca k nemu zjavne pristupoval v opakovaných
prípadoch len transformáciou údajov z výpisu z bankového systému (tzv. „Aktuálny stav úveru ku dňu
31.10.2022). Za dôvod zamietnutia tejto časti nároku považoval súd prvej inštancie aj tú skutočnosť,

že vynaloženie nákladov na tento úkon nebolo žalobcom v konaní žiadnym spôsobom preukázané,
keďže k žalobe do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nebol z jeho strany predložený žiaden
doklad preukazujúci vynaloženie týchto výdavkov žalobcom v uvedenom úkone označenému právnemu
zástupcovi žalobcu. V tomto smere nepovažoval za postačujúci poukaz na ustanovenia § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že
uvedený spor bol skutkovo a právne úplne obdobný so sporom vedeným Okresným súdom Bardejov
pod sp.zn. 7Csp/2/2023, ktorý súd rozhodol rozsudkom zo dňa 21.8.2023, právoplatným dňa 6.10.2023,
na ktorého závery súd odkazuje, pričom tieto pre žalobcu nemôžu byť v súvislosti s týmto rozhodnutím
prekvapivými. V danom prípade naviac pri posudzovaní bonity nedošlo ani k vychádzaniu zo správnych

údajov ohľadom životného minima, žalobca tiež nepredložil ani žiadosť o spotrebiteľský úver a teda ani
vôbec nepostupoval s odbornou starostlivosťou.

3. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie postupoval podľa ustanovenia § 255
ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalej„CSP“)stým,ževzhľadomnapomer

úspechu v konaní by nárok na náhradu trov konania patril úspešnejšej žalovanej (žalovaných 6.418,88
eur, priznaných žalobcovi 675,02 eur), avšak nakoľko si nárok na náhradu trov konania neuplatnila a
ani jej vychádzajúc z obsahu spisu v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie v
súlade so zásadou hospodárnosti konania rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi nepriznal.

4.ProtitomutorozsudkuvrozsahuvýrokovII.aIII.podalžalobcavzákonomstanovenejlehoteodvolanie
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b, f) a h) CSP. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu
prvej inštancie, že nepreukázal, že postupoval s odbornou starostlivosťou a splnil zákonom stanovené
podmienky v predzmluvných vzťahoch prvej inštancie, považuje ich za vecne nesprávne a v rozpore s

platnou právnou úpravou. Uviedol, že pred poskytnutím úveru skúmal platobnú schopnosť žalovanej,
a to najmä v kontexte s prihliadnutím na účel úveru, dobru trvania úveru, pričom overoval existujúce
záväzky žiadateľa a výšku príjmu žiadateľa. Žalobca predložil počas konania súdu reporty zo Sociálnej
poisťovne a SRBI, ktoré preukazovali deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovanej a kompletné
informácie o úverových záväzkoch žalovanej zo spoločného úverového registra informácií. Žalobca pri

skúmaní bonity žalovanej pracoval ďalej s informáciami, ktoré mu boli poskytnuté zo strany žalovanej
a vyplývali zo Žiadosti o spotrebiteľský úver – X E. F. a rodinný stav: E.. Z predloženého reportu zo
spoločného registra bankových informácií sú zrejmé všetky záväzky žalovanej vrátane ukončených
alebo predčasne ukončených výdavkov a aj prípadná delikvencia žalovanej. Žalobca skúmal záväzky
žalovanej z dostupných registrov, pričom ďalšie výdavky žalovanej v čase posúdenia bonity fakticky nie

je možné relevantne posúdiť, nakoľko tieto výdavky mohla deklarovať len žalovaná, tá však dobrovoľne
neoznámila žiadne iné ďalšie výdavky. Ak by tak žalovaná aj dobrovoľne urobila, žalobca by tieto
nemohol objektívne posúdiť, nakoľko by nemal k dispozícii zdroj, ktorý by tvrdenia žalovanej potvrdil
alebo vyvrátil.
V dôsledku vyššie uvedeného, preto podľa žalobcu došlo k precizovaniu právnej úpravy a zaviedla

sa metodika výpočtu skúmania bonity, aby boli jasne dané zákonné limity a predpoklady výpočtu
platobnej schopnosti dlžníkov a predišlo sa tým svojvoľnému zneužívaní uvedeného inštitútu. Dňa
1.1.2018 nadobudlo účinnosť Opatrenie Národnej banky Slovenska zo 14. novembra 2017, ktorým
sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len„Opatrenie č. 10/2017“). S poukazom na právnu úpravu v ust. § 1, 2 a 7 ods. 1 Opatrenia č. 10/2017
postupoval aj žalobca, pričom práve táto právna úprava v sebe subsumuje aj iné životné náklady
dlžníkov, ktoré sa majú zohľadňovať percentuálnym zvýšením rozdielu medzi celkovou výškou čistého

príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, čo vyplýva zo samotného znenia ods. 1 Opatrenia
NBS § 2 ods. 5. Žalobca teda nemusí zisťovať ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť
ani relevantne preukázateľné, tak ako to uvádzal v odôvodení súd prvej inštancie. Žalobca postupoval
v súlade s platnou právnou úpravou, čo deklaroval aj uvedením presného výpočtu skúmania bonity a
podmienok a východísk, ktoré pre výpočet presne použil vo svojom vyjadrení zo dňa 11.5.2023. Súd

prvej inštancie okrem nedostatočného skúmania výdavkov, ktoré žalobca vyvrátil vyššie uvedenými
skutočnosťami, namietal aj zisťovanie príjmu žalovanej a výšku životného minima použitého na výpočet
sumy koeficientu. Je síce pravda, že žalobca nepožil aktuálne údaje vo výpočte z dôvodu chyby v písaní,
ale po zadaní súdom uvedených údajov do vzorca, je výsledok koeficientu 0,84 čo je mierna odchýlka
od žalobcom uvedeného 0,80 a je stále v zákonom limite 1.
Uviedol, že podľa súdu ďalej žalobca nezisťoval, či je žalovaná zamestnaná na dobu určitú a neurčitú

a nezisťoval, či je zamestnaná aj pred kalendárnym mesiacom 08/2020. Žalobca namieta skutočnosti
tvrdené súdom, nakoľko opätovne postupoval v súlade s platnou právnou úpravou. Opatrenie NBS
ustanovuje v § 5 požiadavky na zisťovanie informácií a predkladanie dokladov o príjmoch spotrebiteľa
na účely overovania údajov o príjmoch spotrebiteľa. V ods. 2 ustanovenia sú uvedené alternatívne
možnosti pre veriteľov na overovanie zdroja príjmu spotrebiteľov, pričom v písmene g) je uvedená aj

možnosť overenia výšky príjmu cestou sociálnej poisťovne. Právna úprava nekladie požiadavky na
zisťovanieskutočnosti,čijedlžníkvpracovnompomerenadobuurčitú,resp.neurčitú,aniinéskutočnosti
týkajúce sa pracovného pomeru. Všetky doklady majú zdokladovať obdobie príjmu nie staršie ako 3
mesiace. Z reportu zo sociálnej poisťovne však vyplýva z odpovede na otázku č. 17 rozsah príjmu za
obdobie posledných 6 mesiacov. Žalobca tak, aj vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má za to,

že dostatočne preukázal splnenie si povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a odôvodnenie súdu
prvej inštancie je v rozpore s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a
žalovanou. Súd prvej inštancie nemôže arbitrárne posudzovať a vyžadovať plnenie podmienok, ktoré
nie sú stanovené platnou právnou úpravou.
Napokon žalobca namietal, že súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca uplatnil vo forme predžalobnej výzvy. Z ust. § 3 ods.
5 zákone č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní je zrejmé, že žalobca bol v súlade s ustanovením § 3
ods. 5 písm. d) povinný vyzvať žalovanú na úhradu žalovanej pohľadávky, v opačnom prípade by bolo
podanie návrhu upomínacím súdom vyhodnotené ako neprípustné. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že
vykonanie úkonu predžalobnej výzvy nebolo podmienkou podania návrhu a uplatnenia jeho nárokov, je

teda nesprávne. Žalobca viazaný podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou zaslal žalovanej
predžalobnú výzvu, ktorou ju vyzval na úhradu dlžnej pohľadávky, pričom výzvu bol povinný zaslať v
súlade so zmluvnou dokumentáciou na adresu, ktorá bola uvedená ako adresa na doručovanie listín
(posledne známa korešpondenčná adresa). To, že si žalovaná na uvedenej adrese listinné zásielky
nepreberala, nemožno pričítať na ťarchu žalobcovi, ktorého povinnosťou nebolo zisťovanie pobytu

žalovanej. Práve naopak žalovaná bola povinná žalobcovi ohlásiť akúkoľvek zmenu identifikácie jej
údajov. Žalovaná si uvedenú povinnosť nesplnila (obchodné podmienky bod 4.5). Žalobca poukázal
na odôvodnenie rozhodnutia, podľa ktorého súd nemohol žalobcovi priznať nárok na uvedené náklady
z dôvodu, že žalobca nepreukázal ich úhradu. Nákladmi spojenými s vymáhaním pohľadávky sa v
tomto prípade rozumejú trovy právneho zastúpenia žalobcu v predsúdnom konaní, ktoré ustanovuje

vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Nakoľko ide o nárok vyplývajúci z právneho predpisu, tak ako pri ostatných trovách konania resp.
právneho zastúpenia, znáša ich v konaní strana, ktorá nebola v konaní úspešná. V tomto prípade
pri nákladoch spojených s vymáhaním pohľadávky nemožno vychádzať z doslovného gramatického
výkladu pojmu náklady, nakoľko samotný zákonný rámec obsahu tohto pojmu bol kreovaný ustálenou

súdnou praxou súdov, ktorá nárok na náhradu trov konania v predsúdnom konaní zahrnula do
príslušenstva pohľadávky, tak aby odstránila možný rozpor medzi ustanoveniami CSP a vyhláškou
ministerstva spravodlivosti č. 655/20004 Z.z. Nakoľko sa trovy právneho zastúpenia za predžalobnú
výzvu považujú za príslušenstvo pohľadávky, analogicky nemusí byť preukazovaná jeho náhrada, tak
ako je to pri inom príslušenstve pohľadávky ako sú úroky, zmluvné pokuty a iné. Ani úhrada iného

príslušenstva sa v konaní nepreukazuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto odvolania žalobca žiadal odvolací súd, aby zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátil vec na nové prejednanie súdu prvej inštanciealebo zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu
vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

7.SozreteľomnaobsahodvolaniažalobcubolvodvolacomkonanípreskúmavanývýrokII.napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok III. o
trováchkonania.KeďževýrokI.,ktorýmboložalobečiastočnevyhovenéžalovanáodvolanímnenapadla,

nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

8. Odvolacia argumentácia žalobcu, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení súdu
prvej inštancie, bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnom procesnom postupe, nedostatočnom zistení
skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto

vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. V konaní nebolo sporné, že na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – dobrá pôžička uzavretej

medzi žalovanou ako dlžníkom a žalobcom ako veriteľom 4.9.2019 (ďalej len ,,Zmluva“) bol žalovanej
poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 8.000 eur, ktorý sa zaviazala žalovaná splatiť prostredníctvom
96 splátok vo výške 107,41 eura v celkovej čiastke úveru 10.391,27 eura. Konečný termín splatnosti
úveru bol dohodnutý na 20.09.2027.

10. Z obsahu Zmluvy je bez pochýb zrejmé, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou
medzi žalobcom a žalovanou je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a
súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy
upravujúcej spotrebiteľské úvery, a to ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy. Odvolací

súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ako vzťahu
spotrebiteľského a vyplývajúceho zo Zmluvy, ani samotným žalobcom v konaní spochybnené a
namietané nebolo.

11. Súd prvej inštancie založil svoje čiastočne zamietajúce rozhodnutie na určení, že žalobca ako veriteľ

nepreukázal, že by v procese uzatvárania zmluvy posudzoval schopnosť žalovanej splatiť predmetný
úversodbornoustarostlivosťouvyžadovanou§7ZoSÚ,nazákladečohovyvodilkonzekvencievpodobe
straty práva na úroky a poplatky a oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Zamietal tak žalobu žalobcovi v časti nesplatnej istiny, zmluvného úroku
a poplatku.

12. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru.

13. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubéhoporušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia

na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie
ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

14. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na judikatúru

Súdneho dvora v tejto oblasti, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity
klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je
nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ
a ďalšie. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že

bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

15. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je
dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i
skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou

pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi
príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Za dostatočné sa považujú
iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o
žiadateľovejfinančnejsituácii. Spotrebiteľjepovinnýposkytnúťveriteľovinajehožiadosťúplné,presnéa

pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať
si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez

akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak aj stranu
výdajov.

16. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP (Súd môže

vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj
bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.) a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou
stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane,
a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný na doloženie dokladov
tykajúcich sa splnenia jeho povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ s poukazom na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ.

18. Na uvedenú výzvu reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 3.5.2023, ku ktorému priložil písomnú
dokumentáciu k preverovaniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1

ZoSÚ. Predložená dokumentácia zahrňovala dopyt do Sociálnej poisťovne (č.l. 67 spisu) a dopyt do
úverového registra (č.l. 68 spisu). Žalobca uviedol, že mohol objektíve overiť príjem žalovanej dopytom
do Sociálnej poisťovne, z tohto dôvodu dopytom a na základe výsledkov dopytu zo Sociálnej poisťovne
akceptoval príjem žiadateľky vo výške 700,- eur. Ďalej uviedol, že existujúce záväzky spotrebiteľa overil
dopytom do úverového registra, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase podania žiadosti o úver

jeden existujúci záväzok vo výške zostatku úveru 900,- eur s mesačnou splátkou 50,- eur a kreditnú kartu
so schváleným úverovým rámcom 300,- eur. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb tvrdil, že postupoval v zmysle metodiky výpočtom ukazovateľa schopnosti splácať úver vo výške
0,805.

19. Z predložených dôkazov a vyjadrenia žalobcu je tak zrejmé, že žalobca si príjem žalovanej ku dňu
uzavretia Zmluvy overil dopytom na Sociálnu poisťovňu, podľa ktorého je priemerný vymeriavací základ
žalovanej za posledných 6 mesiacov aspoň 770,- eur.20. Avšak povinnosťou žalobcu bolo zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky žalovanej a v tomto smere
uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o údaje z úverového registra, žalovaná mala zaznamenané dva
existujúceúverovévzťahyvpodobeosobnéhoúverusmesačnýmúverovýmzaťaženímvcelkovejvýške

50,- eur a zostávajúcou nesplatenou istinou 900,- eur a revolvingového úveru s výškou úverového rámca
300,- eur. Je teda zrejmé, že žalobca mal preukázané úverové výdavky žalovanej.

21. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit
domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Žalobca v konaní nepreukázal

svojetvrdenia,žepracovalsúdajmi,ktorémuposkytlažalovaná nazákladežiadostioposkytnutieúveru,
a to že má jedno vyživované dieťa a je vydatá. Žalobca ani na výzvu súdu prvej inštancie nepredložil
žiadosť žalovanej o poskytnutie úveru, z ktorého mali uvedené údaje vyplývať. Z dôkazov predložených
žalobcom nevyplýva, že by žalobca zisťoval priemerné mesačné výdavky žalovanej na živobytie (SIPO,
náklady na bývanie, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.). Uvedené preto
svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu.

22. Podľa § 2 ods. 1 Opatrenia NBS č. 10/2017 ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel
výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa
podľa odseku 4 zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítavajú

na obdobie jedného mesiaca. (2) Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku 1
nemôže prekročiť hodnotu 1.

23. Podľa § 2 ods. 5 druhá veta Opatrenia NBS č. 10/2017 sa za celkovú výšku nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa považuje výška nákladov na zabezpečenie

základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 2 ods. 5 prvej vety, zvýšená o 40 % rozdielu medzi
celkovouvýškoučistéhopríjmuspotrebiteľaaživotnýmminimomspotrebiteľa,životnýmminimomosoby,
voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a
výdavkaminainúosobu,vočiktorejmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosťvovýškeurčenejprávoplatným
rozhodnutím súdu.

24. Žalobca tvrdil, že pri posudzovaní výdavkov žalovanej vychádzal z Opatrenia Národnej banky
Slovenska č. 10/2017 v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy s tým, že podľa ust. § 2 ods. 2 Opatrenia
Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku 1 nemôže prekročiť hodnotu 1, ktorý
bol v tomto prípade v výške 0,805 (Peňažné záväzky / celková výška čistých príjmov = (50 + 3% z 300 +

107,41) / [700 - (205,07+143,06 + 93,61) - (20%*258,25)] = 166,41 / 700-441,74-50,65 = 166,41/ 206,61
= 0,805).

25. Z Opatrenia NBS č. 10/2017 však vyplýva, že na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať je potrebné
zistiť celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a na zistenie

celkovej výšky nákladov je potrebné vedieť životné minimum žalovanej ako spotrebiteľa, osoby, ktorá
žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť.
Žalobca však ako už vyššie odvolací súd uviedol, v konaní nepreukázal, že v čase uzavierania zmluvy
vedel, že žalovaná má vyživovaciu povinnosť na G. H. F. a že žalovaná je vydatá. Preto je skutkové
tvrdenie žalobcu o zistení celkovej výšky nákladov na základe životného minima žalovanej, jej manžela

a H. F. (205,07+143,06+ 93,61) podľa § 2 ods. 5 druhá veta Opatrenia NBS č. 10/2017 na zabezpečenie
základných životných potrieb žalovanej ako spotrebiteľa nepreukázané.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na

životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej
povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup
nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny.

27. Na základe takto zisteného stavu je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že pri overovaní bonity

žalovanej mal k dispozícii dostatočné údaje o jej výdavkoch, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní
jej žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že
v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôsledkompodcenenia skúmania bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší
povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.

28. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej
ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Žalobca, resp. jeho právny
predchodca pochybil pri posúdení úverovej schopnosti žalovanej s následkami čo do straty nároku na
úroky a poplatky zo Zmluvy, ako aj čo do neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru.

29. Písomným podaním zo dňa 3.11.2022 (č. l. 17) označeným ako „Predžalobná výzva“ žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu vyzval žalovanú k úhrade dlžnej sumy zo Zmluvy vyčíslenej v
celkovej výške 7.114,48 eura najneskôr do 10.11.2023.

30. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nepriznania nároku na náhradu nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca uplatnil vo forme predžalobnej výzvy, odvolací
súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16CoCsp/8/2023 z 21.2.2024, v rámci
ktorého krajský súd v obdobnej veci odpovedal na obdobné odvolacie námietky totožného žalobcu ako
v prejednávanej veci. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným právnym posúdením
krajského súdu a aj v prejednávanej veci považuje odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné

s poukazom na nasledujúce citované odôvodnenie.

,,16. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

17. Žalobca v odvolaní namietal, že na podanie výzvy žalovanému na úhradu uplatnenej pohľadávky bol
povinný v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 písm. d) zákona o upomínacom konaní, v opačnom prípade
by bolo podanie návrhu upomínacím súdom vyhodnotené ako neprípustné. Uvedené konštatovanie je
vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho druhej výrokovej vete irelevantné, pretože súd
prvej inštancie nezamietol žalobcov návrh na priznanie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky z

dôvodu, že by žalobca nebol oprávnený vykonať predžalobnú výzvu. Právo na vykonanie predžalobnej
výzvy nie je možné žalobcovi odňať, keďže každý má v medziach zákona právo uplatniť svoju
pohľadávku spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie zamietol nárok
žalobcu na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky spočíval v tom, že žalobca v
konaní nepreukázal vynaloženie nákladov vo výške 318.68 eur – nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky, čo znamená, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala dôvodnosť a
výška uplatnených nákladov. S uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne
stotožnil.

18. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MObdo/2/2010 zo dňa

09.06.2010 (uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. 7/2010),
podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu
poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s
uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo

súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť
účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok
odlišný od trov konania. Tieto náklady na vymáhanie musia zodpovedať aj princípom transparentnosti
a proporcionality, pokiaľ ide o daný dlh.

19. Žalobca v žalobnom návrhu odôvodnil uplatnený nárok s poukazom na ustanovenie ods. 3
Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na rozhodnutia § 121 okresných súdov, z ktorých vyplýva,
že tieto náklady na predžalobnú výzvu sa považujú v súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho
zákonníka za príslušenstvo pohľadávky, ktoré je možné uplatniť priamo v žalobe popri istine, čo
je konštatovanie, ktoré reflektuje platnú právnu úpravu a v konaní ani nebolo namietané. Naďalej

však podľa odvolacieho súdu platí, že žalobca výšku nákladov, ktoré mu v súvislosti s uplatnením
predžalobnejvýzvyvznikli,súduprvejinštanciežiadnymspôsobomnepreukázal.Žalobcaibavšeobecne
skonštatoval, že ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky si uplatnil hodnotu jedného úkonuprávnej služby za predžalobnú výzvu + 1 krát režijný paušál + DPH ako náklad spojený s uplatnením
pohľadávky.

20. Podľa odvolacieho súdu si tak žalobca v konaní uplatnil výšku nákladov na predžalobnú výzvu,
akoby táto predstavovala úkon právnej služby poskytnutý v konaní. Náklady na vymáhanie pohľadávky
však nie je možné stotožniť s trovami, ktoré vznikli v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže konanie
začína až podaním žaloby. Napriek tomu žalobca má zachovaný nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s uplatnením pohľadávky vznikli (teda aj nákladov na predžalobnú výzvu), a to aj v čase,

kedy ešte vymáhanie pohľadávky nebolo vymáhané súdnou cestou. Preto nárok na zaplatenie nákladov
predžalobnej výzvy sám o sebe neodmietol ani súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie nekonštatoval,
že by žalobcovi nárok na úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo fáze konania pred
podaním žaloby nemohol vzniknúť. Poukázal iba na to, že tieto náklady neboli preukázané. Náklady
na vymáhanie pohľadávky vo fáze pred podaním žaloby nie sú trovami konania, ale považujú sa za
príslušenstvo pohľadávky tak, ako na to v konečnom dôsledku upozornil aj žalobca v odvolaní. Uvedené

vyplýva z ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa za príslušenstvo
pohľadávky okrem iného považujú aj náklady spojené s jej uplatnením.

21. Odvolací súd ďalej uvádza, že z formulácie „náklady spojené s uplatnením“ vyplýva, že súd môže
priznať uvedený nárok iba vo výške „nákladov“, ktoré pri uplatnení pohľadávky vznikli. Výšku týchto

nákladov aj dôvod vzniku týchto nákladov pritom preukazuje žalobca. Nie je možné stotožniť sa s
výkladomžalobcu,žepokiaľsanákladypovažujúzapríslušenstvo,analogickynemusíbyťpreukazovaná
jeho náhrada tak, ako je tomu pri iných príslušenstvách pohľadávky, ako sú úroky, zmluvné pokuty a
iné. Uvedené konštatovanie úplne abstrahuje od charakteru úrokov, úrokov z omeškania, poplatku z
omeškania, ktoré sú spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky označené za príslušenstvo

pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Úroky sú cena peňazí a nárok na ich zaplatenie
vzniká dohodou strán, a to vo výške, ako sa strany dohodli. Pokiaľ si ich žalobca v konaní uplatní,
tiež dokazuje, že boli dohodnuté a dokazuje aj ich výšku. Úroky z omeškania, prípadne poplatok z
omeškania vzniká buď na základe zákona alebo na základe dohody, pričom výška je určená buď
zákonom alebo dohodou. V prípade týchto druhov príslušenstva vyplýva nielen právny dôvod, ale aj

výška buď zo zmluvy, alebo zo zákona, pričom ak vyplývajú zo zmluvy, ich výšku v konaní žalobca
tiež preukazuje. Rozdiel je v tom, že tieto druhy príslušenstva (úrok, úrok z omeškania, poplatok z
omeškania) je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi bez toho, že by veriteľovi tieto vznikli ako „náklady“, teda
že by ich veriteľ vopred vynaložil. Na rozdiel od „nákladov na vymáhanie“, čo v sebe zahŕňa, že na to,
aby veriteľ pohľadávku vymohol, musel vynaložiť konkrétne náklady v konkrétnej výške. To pri úrokoch,

úrokoch z omeškania ani poplatku z omeškania neplatí. Tvrdenie žalobcu, že „analogicky nemusí byť
preukazovaná ich náhrada“ nie je možné akceptovať, keďže úroky, úroky z omeškania, ani poplatok z
omeškania veriteľ nikomu nehradí.

22. Odvolací súd konštatuje, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky predstavujú skutočné

náklady, ktoré žalobcovi vzniknú v súvislosti s tým, že uplatňuje pohľadávku voči žalovanému. V prípade
obchodných vzťahov sú v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov Obchodný
zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00
eur považované za paušálnu výšku nákladov, pokiaľ si ich takto žalobca uplatní. Na základe zákona
tak žalobca v obchodnoprávnom spore skutočne nie je povinný preukazovať ani právny dôvod, ani

výšku nákladov na vymáhanie pohľadávky, pretože táto vyplýva priamo z Obchodného zákonníka. V
prejednávanej veci je však predmetom sporu spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa Obchodný zákonník v
tomto zmysle nevzťahuje. Preto si žalobca nemôže uplatniť paušálnu náhradu nákladov na vymáhanie
pohľadávky. Pokiaľ si náklady na vymáhanie pohľadávky uplatní, je povinný tieto náklady odôvodniť, čo
do dôvodnosti ako aj samotnú výšky uplatnených nákladov. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že

zostranyžalobcunebolpredloženýžiadendôkaz,zktoréhobyvyplývaladôvodnosťavýškauplatnených
nákladov.

23. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak si strana uplatňuje trovy právneho zastúpenia vzniknuté pri
mimosúdnom vymáhaní pohľadávky, pod ktoré možno zaradiť aj predžalobnú výzvu, takéto sa skutočne

považujú za náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré spadajú pod režim ustanovenia § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ako už bolo uvedeného, ide však o hmotnoprávny nárok odlišný od
trov súdneho konania. Na to, aby takéto náklady mohli byť priznané, musia byť v skutočnosti najskôr
vynaložené a ich vynaloženie musí byť relevantne preukázané. Nepreukázané výdavky, nemôže súdpovažovať za náklady a nemôže strane priznať ich náhradu. Nahradiť totiž možno len tie náklady,
ktoré už boli skutočne a reálne vynaložené, nie náklady, ktoré prípadne vzniknú v budúcnosti, nakoľko
konečné vyúčtovanie trov právneho zastúpenia medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom nemusí

zodpovedať tarifnej odmene (ako si to uplatnil žalobca v tomto konaní), ale klient sa s advokátom môže
dohodnúť na odmene v ľubovoľnej výške, ktorá môže byť prípadne aj nižšia ako tarifná (napr. paušálna
odmena za vymoženie pohľadávky). V tom prípade by sa však žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne
obohatil, pokiaľ by mu súdom bola ako náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky priznaná
odmena právneho zástupcu vyššia, ako by bola následne právnemu zástupcovi za príslušné právne

služby (vybavenie veci) žalobcom skutočne zaplatená. V zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
sa za príslušenstvo pohľadávky, považujú „náklady“ spojené s jej uplatnením. Termín náklady pritom
vyžaduje, aby strana konkrétny výdavok aj reálne vynaložila, teda aby vznikol. Eventuálna povinnosť
plniť, predstavuje sama o sebe iba záväzok, ktorý je potencionálnym výdavkom. O výdavku – nákladoch,
možno uvažovať až v prípade, keď strana utrpí zmenšenie vlastného majetku v dôsledku splnenia tohto
záväzku. Nahradiť teda možno iba skutočne vynaložené náklady, preto nemožno nahradiť odmenu

právnemuzástupcovivzmysleods.3Občianskeho§121zákonníka,akžalobcanepreukázal,žesvojmu
právnemuzástupcoviuhradilodmenuzaposkytnutúprávnuslužbu.Žalobcatútoskutočnosť–zaplatenie
odmeny svoju právnemu zástupcovi v sume 318,68 eur v konaní žiadnym dokladom nepreukázal, preto
súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ tento nárok žalobcu ako nepreukázaný zamietol.

24. Odvolací súd nad rámec toho iba konštatuje, že nebolo predložené ani žiadne skutkové tvrdenie,
z ktorého by vyplývala reálna výška nákladov na uplatnenie predžalobnej výzvy. Samotný odkaz
na výšku nákladov právneho zastúpenia v prípade jedného úkonu podľa advokátskej tarify sám o
sebe nepostačuje, keďže zo žiadneho vyjadrenia ani dôkazu nie je zrejmé, či si žalobca odmenu za
predžalobnúvýzvusosvojimprávnymzástupcomdohodolvovýškeadvokátskejtarifyačijuajprávnemu

zástupcovi zaplatil, keďže až zaplatením by mu vznikli „náklady“ na uplatnenie pohľadávky.

25. Vo vzťahu k uvedenému tak odvolací súd všeobecne konštatuje, že náklady spojené s uplatnením
pohľadávky predstavujú príslušenstvo pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka, žalobca si mohol
tieto náklady žalobným návrhom voči žalovanému uplatniť, v zásade si ich mohol uplatniť aj vo výške

odvodenej z úkonu právnej služby, pokiaľ si takto dohodol odmenu pri zastúpení, avšak pokiaľ chcel
v rozsahu uplatneného nároku uspieť, bol povinný predložiť také skutkové tvrdenia, z ktorých by
vyplývalo, že náklady mu skutočne vznikli (že si dohodol odmenu advokáta za predžalobnú výšku v
sume uplatnenej v žalobe a že takúto odmenu aj skutočne zaplatil) a ku skutkovým tvrdeniam predložiť
aj dôkazy. Keďže žalobca bremeno skutkových tvrdení, ani dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenej

výške nákladov neuniesol, súd prvej inštancie rozhodol správne, ak mu ich nepriznal.

26. Odvolací súd nespochybňuje, že predžalobná výzva v prípade zamýšľaného uplatnenia práva
stranou sporu v upomínacom konaní je nákladom, ktorý priamo súvisí s uplatnením pohľadávky, avšak
účelnosť týchto nákladov je potrebné hodnotiť vždy s ohľadom konkrétne významné okolnosti daného

prípadu. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že žalobca je bankou, čiže finančnou inštitúciou, ktorá sa
špecializujenaobchodspeniazmi,zhromažďovanievoľnýchfinančnýchprostriedkov(prijímanievkladov
a pod.), poskytovanie úverov a prípadne sprostredkovanie ďalších bankových operácií, obchodov
a transakcií. Zároveň musí spĺňať všetky rozsiahle a špecifické podmienky vymedzené zákonom č.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov 483/2001 Z. z. a inými osobitnými právnymi

predpismi, pričom na činnosť banky dohliada osobitný subjekt, ktorým je F. E. G.. Preto podľa
odvolacieho súdu nemožno nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť prijať záver, že náklady na odmenu
advokáta za účelom predžalobnej výzvy pre žalovaného boli účelne vynaloženými, ak predstavujú
predformulované tlačivo, na ktorom sa menia len údaje dlžníkov a výška dlhu, tak ako to bolo v
danom prípade. Ide o jednoduchý administratívny úkon nevyžadujúci si špeciálnu zručnosť a odborné

vedomosti, čo by žalobca pri predpokladanom administratívnom vybavení bol schopný bez ťažkostí
zvládnuť aj sám bez osobitnej právnej pomoci.“

31.Ztýchtodôvodovodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčasti,t.j.vovýroku
II.,akoajvsúvisiacomvýrokuIII.otrováchkonania,akovecnesprávnyvzmysleust.§387ods.1,2CSP.

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná,
no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesneneúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17
základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa §
262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne

súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy
konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
súdneho konania.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).