Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoCsp/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123389162
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6123389162.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu XXX.A., B., C. C. D. E. X, XXX
XX A., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátska kancelária SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému G. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom I. XXX/XX, XXX XX J., právne zastúpený advokátskou kanceláriou WEBBER LEGAL, s.r.o.,

sosídlomDuchnovičovonámestie1,08001Prešov,IČO:50680552,ozaplatenie10.519,51Eursprísl.,
o odvolaní sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16Csp/128/2023-154 zo dňa
07. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. N e p r i b e r á do konania Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962.

II. Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.11.2023 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu sumu 10.519,51 Eur s prísl. z titulu uzatvorenej zmluve o úvere.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 9.133,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7%
ročne od 16.5.2023 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24%, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 517
ods. 1, 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, §
7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok.

4. Vychádzal zo zistenia, že dňa 17.12.2020 žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- Eur s konečnou
splatnosťou dňa 20.12.2028. V konaní nebolo rozporované, že žalovaný z tejto pôžičky uhradil sumu

2.866,52Eur.Výzvouzodňa19.10.2022žalobcaupozornilžalovanéhonasplateniedlžnejčiastkyúveru.Výzvou zo dňa 15.11.2022 žalobca vyhlásil k tomuto dátumu úver za predčasne splatný a žiadal uhradiť
zostávajúcu sumu do 10 dní od doručenia výzvy.

5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že posudzovaný vzťah je právnym vzťahom založeným
spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Vo vzťahu k zamietavému výroku
uviedol, že konanie žalobcu spočívajúce v nenáležitom skúmaní bonity klienta je možné posúdiť
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z podkladov predložených samotným žalobcom vyplýva,
okrem popisu úveru, že žalovaný uviedol určité údaje žalobcovi, ktoré tento bez ďalšieho akceptoval.

Žalobca si uplatňuje práv zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto bolo na ňom, aby preukázal, že
bonitu žalovaného náležite skúmal. Za dostatočné sa považujú pritom iba také informácie o príjmoch
a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
U žalovaného ide o úver na refinancovanie pôvodného úveru, pričom žalobca ako dodávateľ neskúmal
reálne výdavky žalovaného ako spotrebiteľa. Obmedzil sa len na konštatovanie o životnom minime

a výšku splátky s ohľadom na čistý mesačný príjem žalovaného. Z uvedeného dôvodu takéto
formulárové, ba priam ľahkovážne skúmanie bonity dodávateľom u spotrebiteľa vyhodnotil za rozporné
s dobrými mravmi a preto žalobu kvôli nedostatočnému skúmaniu bonity v prevyšujúcej časti zamietol.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca poskytol na základe zmluvy úver vo výške
12.000,- eur, pričom žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 2.866,52 Eur, preto

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel, t.j. sumu 9.133,48 Eur s prísl. a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol, ako už bolo uvedené. K zosplatneniu úveru uviedol, že žalobca zasielal výzvu na
splatenie dlžnej časti úveru, ako aj výzvu na úhradu dlžnej sumy a obe boli žalovanému doručované
na jeho korešpondenčnú adresu, teda sa dostali do jeho dispozičnej sféry, hoci si ich neprevzal.
Zosplatnenie úveru preto považoval za platné a obranu žalovaného za účelovú v snahe vyhnúť sa

plneniu svojich záväzkov. K námietke premlčania vznesenej žalovaným uviedol, že nárok žalobu
nevyhodnotil ako premlčaný, nakoľko plynutie premlčacej doby neplynie od momentu uzavretia zmluvy
ako uvádzal žalovaný. Poukázal na to, že k zosplatneniu úveru došlo dňa 15.11.2022, avšak žaloba bola
podanánasúdedňa24.08.2023,tedavzákonnejpremlčacejdobe,ktoráneuplynula.Žalobcapožadoval
úrok z omeškania až od 16.05.2023, preto tomuto návrhu v zmysle dispozičnej zásady vyhovel.

6. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu. Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný (62%),
preto má voči žalovanému (úspešný v rozsahu 38%) právo na náhradu trov konania v rozsahu 24%,
o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom II. a III.. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uviedol, že údaje uvedené žalovaným v žiadosti o poskytnutie
spotrebiteľského úveru overoval pred uzatvorením zmluvy vyžiadaním si podkladov z príslušných
registrov a databáz. Konkrétne preveroval existenciu pracovného pomeru, príjem v Sociálnej poisťovni

a existenciu iných záväzkov žalovaného vyžiadaním si dát zo Spoločného registra bankových informácií
(SRBI). Podľa tohto registra mal žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy dva existujúce úverové záväzky
v zostávajúcej výške 11.793,- Eur a 102,- Eur (išlo o poslednú nezaplatenú splátku). Žalovanému bol
poskytnutý úver za účelom vyrovnania celého zostávajúceho úveru v K. A. vo výške 11.793,- Eur. Po
refinancovaní prvého úveru a zaplatení poslednej splátky druhého úveru nezostali žalovanému žiadne

iné úverové záväzky. Predchádzajúci úver splácal žalovaný mesačne sumou 244,- Eur a refinancovaním
bolnahradenýnovýmúveromsvýškoumesačnejsplátky179,09Eur.Poskytnutímúverutakžalovanému
pomohol, keď v nezanedbateľnej miere znížil jeho úverové zaťaženie. Pred poskytnutím úveru taktiež
vyhodnocoval bonitu žalovaného v súlade s opatrením NBS č. 10/2017 podľa ktorého spĺňal podmienky
pre poskytnutie úveru a takýto výpočet predložil v rámci konania vo vyjadrení zo dňa 01.12.2023.

Napriek tomu súd vyhodnotil takéto konanie za porušenie povinnosti a určil úver za bezúročný a bez
poplatkov. Namietal, že súd prvej inštancie opomenul skutočnosť, na ktorú poukazoval už vo svojom
vyjadrení z 01.12.2023, a to že jednotlivé položky, ktoré je veriteľ povinný pred poskytnutím úveru
skúmať sú definované v § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to
s ohľadom na životné minimum a príjem spotrebiteľa. Zákon a ani opatrenie NBS mu neukladá

povinnosť overovať každodenné výdavky spotrebiteľa, pričom nemá ani objektívne reálne prostriedky
na preverenie takýchto výdavkov. Pri skúmaní bonity žalovaného dodržal zákonný postup, keď mal
riadne zistené všetky položky upravené v § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a podľa výpočtu žalovaný spĺňal podmienky pre poskytnutie úveru. Zdôraznil, že čistý príjemžalovaného bol 844,- Eur a po splátke predmetného úveru mu ostala suma 664,91 Eur, čo je viac ako
trojnásobok životného minima. Žalovaný tak mal jednoznačne aj po zaplatení splátky úveru dostatok
finančných prostriedkov na pokrytie každodenných výdavkov. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13 zo dňa 18.12.2014 a na rozhodovaciu prax súdov. Okrem
toho zákon neukladá povinnosti len veriteľovi, ale rovnako aj spotrebiteľovi. V žiadosti o úver bol
dopytovaný žalovaný aj na iné výdavky, ktoré žalovaný uviedol v sume 0,- Eur. Pokiaľ žalovaný iné
výdavky zamlčal, porušil tak § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto
je neprijateľné, aby súd bol k povinnostiam spotrebiteľa úplne benevolentný a doslova ich ignoroval,

avšak súčasne posudzoval tie isté povinnosti veriteľa drakonicky prísne. Súd prvej inštancie sa taktiež
nevysporiadal s jeho argumentáciou o poskytnutí refinančného úveru, čo výrazne modifikuje rozsah jeho
povinností pri skúmaní bonity spotrebiteľa s poukazom na § 7 ods. 24 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, čím zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. V zmysle uvedeného
ustanovenia nebol povinný skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keďže išlo o
„čisté“ refinancovanie a rozdiel medzi poskytnutým úverom a refinancovanými záväzkami neprevyšuje

sumu 2.000,- Eur a ani 5% súčtu zostávajúcich výšok refinancovaných úverov v zmysle opatrenia NBS.
Rovnako namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a úplne opomenul jeho argumentáciu, že pri
výpočte ukazovateľa schopnosti splácať úver postupoval presne podľa ustanovení NBS. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná
mu voči žalovanému nárok na náhradu prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, a to proti výrokom I. a III.. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. V prvom rade odmietol účelovosť svojej obrany

vo vzťahu k platnosti zosplatnenia spotrebiteľského úveru. Uviedol, že sa domáhal neplatnosti právneho
úkonu, a to listu zo dňa 19.10.2022, pretože zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti žalobca
podmieňoval zaplatením viac ako jednej splátky, čo je v rozpore s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Navyše súd prvej inštancie sa k tomuto podstatnému prostriedku procesnej obrany v odôvodnení
rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril a preto ani nevie, akým spôsobom sa s danou otázkou

vysporiadal. Rozsudok je tak zjavne nepreskúmateľný. Navyše, žalobca požadoval aj zaplatenie splátok,
s ktorými bol v omeškaní viac ako 3 mesiace, a teda v rozpore s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie sa taktiež opomenul vysporiadať s jeho obranou ohľadom nezachovania lehoty 15 dní,
ktorú zákon vyžaduje pre platné zosplatnenie spotrebiteľského úveru. Odôvodnenie rozsudku je teda
zjavne nedostatočné a vôbec sa z neho nedozvedá, akým spôsobom posúdil jeho podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty. K neplatnosti zosplatnenia uviedol, že ak súd prvej inštancie dospel
k záveru o tom, že veriteľ skúmal bonitu v rozpore s dobrými mravmi, má za to, že uvedené po právnej
stránkezakladáneplatnosťprávnehoúkonupodľa§39Občianskehozákonníka.Vovzťahukpremlčaniu
mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil časový okamih, kedy začala plynúť premlčacia doba, pretože
ak je zmluva neplatná pre konanie veriteľa v rozpore s dobrými mravmi, v takom prípade musela

premlčacia doba začať plynúť už v čase uzatvorenia zmluvy, preto sa javí, že súd vec nesprávne právne
posúdil. Zároveň rozsudok označil za rozporný s dobrými mravmi, keď súd označuje postup veriteľa
za rozporný s dobrými mravmi, ale zaväzuje spotrebiteľa vrátiť sumu poskytnutého spotrebiteľského
úveru jednorazovo. Mal za to, že ak by súd nepovažoval pohľadávku žalobcu za premlčanú, mal ho
zaviazať na úhradu v mesačných splátkach vo výške a termínoch podľa zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Z uvedených dôvodov namietal aj správnosť výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobcu zamietne v celom rozsahu a zaviaže
žalobcu zaplatiť mu náhradu trov konania v rozsahu 100% o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením. Rovnako navrhol zaviazať žalobcu na zaplatenie mu náhrady trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

10. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že žalovaný účelovo namieta absolútnu neplatnosť
zosplatnenia úveru a domáha sa zamietnutia žaloby. Žalovaný sa iba špekulatívne snaží vyhnúť vráteniu
akéhokoľvek plnenia svojmu veriteľovi a takéto konanie nesie znaky hrubého zneužitia práva, odporuje
základným súkromnoprávnym zásadám a v žiadnom prípade by nemalo byť tolerované. K námietke

žalovaného prednesenú v prvoinštančnom konaní, že z upozornenia nevyplýva konkrétna splátka, pre
ktorú bol v omeškaní viac ako 3 mesiace uviedol, že z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevyplýva
povinnosť veriteľa informovať dlžníka o konkrétnej splátke, ktorú sám neuhradil. K tejto námietke
žalovaného zaujal podrobné stanovisko vo svojom vyjadrení zo dňa 20.02.2024, na ktoré v celomrozsahu odkazuje a tiež poukázal aj na mnohopočetnú rozhodovaciu prax súdov. K namietanému
nezachovaniu 15-dňovej lehoty odvolací súd uvádza, že žalovaný nesprávne stotožňuje dve časovo
odlišné udalosti. Pre posúdenie zákonnosti postupu pri zosplatnení úveru nie je rozhodujúci moment

doručenia upozornenia žalovanému, ale určujúci je okamih, kedy nastali právne účinky, ktoré má toto
upozornenie vyvolať. Všeobecné obchodné podmienky upravujú len moment doručenia, avšak právne
účinky nastávajú okamihom, keď žalovaný nevyužil objektívnu možnosť prevziať si danú zásielku
a oboznámiť sa s jej obsahom. Keďže právne účinky nastali dňom uloženia na pošte, t.j. 24.10.2022,
od tohto dňa začala plynúť aj 15-dňová lehota po ktorej uplynutí mohol účinne predčasne zosplatniť

úver. Úver bol zosplatnený dňa 15.11.2022, teda bola zachovaná zákonná 15-dňová lehota. K námietke
žalovaného o absolútnej neplatnosti zosplatnenia uviedol, že neexistuje racionálny dôvod, aby súd nad
rámec sankcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru určil aj zosplatnenie, resp. celú
zmluvu za absolútne neplatnú, a to iba pre údajný nesprávny postup pri skúmaní bonity. Navrhol, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu voči
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

11. Žalovaný sa vyjadril tak, že odmietol tvrdenia žalobcu o účelovo namietanej neplatnosti zosplatnenia
úveru a javí sa mu, že zo strany žalobcu ide buď o neznalosť práva lebo naopak o účelové
argumentovanie. Skutočnosť, že žalobcovi patrí len istina je výsledkom porušenia právnych predpisov
a je presvedčený, že zosplatnenie nebolo platné, teda nemá povinnosť vrátiť dlh jednorazovo, ale

v splátkach tak, ako to bolo dohodnuté v zmluve. Poukázal na to, že nepodal odvolanie a žalovaný tiež
nenapadolprávnynázorsúduoskúmaní bonity,pretotentoostávanedotknutýanespochybnený.Malza
to, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, spôsobuje neplatnosť právneho úkonu a v tomto
kontexte by aj pohľadávka mala byť považovaná za premlčanú. Tvrdenia žalobcu ohľadom plynutia 15-
dňovej lehoty považuje za účelové a zároveň za novoty v odvolacom konaní, ktoré sú neprípustné a súd

nie je oprávnený na ne prihliadať. Zopakoval, že z doručenky vyplýva, že zásielka bola vrátená späť dňa
18.11.2022 a k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo dňa 15.11.2022, teda ešte predtým, ako vôbec
nastali účinky doručenia v vzťahu k listu zo dňa 19.10.2022 podľa Obchodných podmienok. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu vo výsledku zamietne v celom
rozsahu a zaviaže žalobcu zaplatiť mu náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu

100%.

12. Žalobca sa vyjadril tak, že v predmetnej veci podal odvolanie, preto tvrdenie žalovaného nie
je pravdivé. Rovnako nie je pravdivým tvrdenie žalovaného, že prvýkrát prezentoval argumentáciu
ohľadomdoručenia písomnostíažvodvolacomkonaní,pretožetietotvrdeniaboliuvedenéužvpriebehu

prvoinštančného konania, a to vo vyjadrení zo dňa 20.02.2024. Vzhľadom na to, že žalovaný neuviedol
žiadnenovéskutočnosti,takzotrvávavozvyšnejčastinasvojomvyjadreníkodvolaniuavplnomrozsahu
naň odkazuje. Naďalej sa domáha, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu proti
žalovanému nárok na náhradu trov provinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP

a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaného je dôvodné.

15. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta porušenie práva na spravodlivý proces,
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP).

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).17. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal podaním zo dňa 28.02.2024, doručeným súdu prvej
inštancie dňa 20.03.2024, ktorým bol zo strany Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV (ďalej len „Občianske združenie“) podaný návrh na pribratie do konania podľa § 95

ods. 1 CSP. K uvedenému návrhu odvolací súd uvádza, že § 95 ods. 1 CSP upravuje inštitút pribratia
osobitného subjektu, ktorý je svojím charakterom inštitútom fakultatívnym, teda súdy nie sú povinné
návrhom samotných sporových strán alebo tretích strán vyhovieť. V prípade, ak sa vstupu do konania
domáha tretia osoba, ktorá nebola stranou sporového konania, či inak zúčastnenou osobou v konaní,
potom z jej procesného postavenia vyplýva, že táto nepožíva žiadne procesné práva a povinnosti a ani

právo na uskutočnenie určitého procesného postupu zo strany súdu (napr. výzva strane na ktorej má
vystupovať, či súhlasí s pribratím tohto subjektu do konania). V prípade, ak súd dospeje k názoru, že
účasť takéhoto subjektu nie je nevyhnutná pre konanie, potom je návrh na jej pribratie bez právnej
relevancie. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že účasť Občianskeho združenia nie je
v konaní nevyhnutná, preto nepovažoval za potrebné vyzývať žalovaného, aby vyslovil, či súhlasí so
vstupom tretieho subjektu do konania a rozhodol o nepribratí tohto Občianskeho združenia do konania.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva
o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo

inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

19. Súd prvej inštancie sa najprv zaoberal skúmaním, či zo strany žalobcu došlo k náležitému skúmaniu
bonity žalovaného pred poskytnutím úveru. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa

pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade ak
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ nie je oprávnený požadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia povinnosti
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako sa za hrubé porušenie povinnosti veriteľa

považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ. Na základe vykonaného dokazovania dospel
súd prvej inštancie k záveru o porušení uvedeného ustanovenia, keď zo strany žalobcu nemal v konaní
preukázané náležité skúmanie bonity žalovaného, najmä jeho výdavkov. Takéto konanie vyhodnotil za
rozporné s dobrými mravmi, s čím však nesúhlasil žalobca poukazujúc v prvoinštančnom a odvolacom
konaní na to, že žalovanému bol poskytnutý refinančný úver, preto v zmysle § 7 ods. 24 písm. a)

ZoSÚ nebol povinný skúmať bonitu žalovaného a postupovať v zmysle § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ. Ide
o podstatnú námietku, s ktorou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal, čím zaťažil svoje rozhodnutie
nepreskúmateľnosťou. V prípade, ak by súd prvej inštancie náležite posúdil túto námietku žalobcu
a dospel by k záveru, že zákonná výnimka sa na tento prípad nevzťahuje, potom záver o nedostatočnom
skúmaní bonity by bol správny, v opačnom prípade by nebolo možné konštatovať porušenie zákona

žalobcom pri skúmaní bonity, čo by nemohlo viesť k záverom prijatým súdom prvej inštancie. Naviac
odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie síce konštatoval nedostatočné skúmanie bonity,
ale uzavrel, že išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi (bod 33. a 38. odôvodnenia), pričom ZoSÚ
v § 11 ods. 1 nedostatočné skúmanie bonity pred poskytnutím spotrebiteľského úveru sankcionuje
nemožnosťou požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade

hrubého porušenia povinnosti sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku však nevyplynulo naplnenie ktorej zo sankcií vzhliadol súd prvej inštancie. Aj z uvedeného
dôvodu odvolací súd mal za to, že došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu – nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku.

20. K vyššie uvedenému odvolací súd poznamenáva, že z vykonaného dokazovania súdu prvej
inštancie vyplynulo, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 12.000,- Eur za účelom refinancovania
spotrebného úveru poskytnutého K. A. v zostatkovej výške 11.793,- Eur. Žalobca až v podanom
odvolaní tvrdil, že refinancovanou mala byť aj posledná nezaplatená splátka vo výške 102,- Eur.Síce nateraz nie je zrejmé, či aj žalobcom tvrdená splátka vo výške 102,- Eur mala byť predmetom
refinancovania (uvedené súd prvej inštancie v konaní nezisťoval, keďže to nebolo žalobcom ani
namietané), hoc z uzatvorenej zmluvy to nevyplýva, odvolací súd má na základe doposiaľ vykonaného

dokazovania a zisteného skutkového stavu za to, že v predmetnom prípade bol poskytnutý refinančný
úver, ktorý možno subsumovať pod § 7 ods. 24 písm. a) ZoSÚ, keďže rozdiel medzi poskytnutou
čiastkourefinančnéhoúveruarefinancovanýmúverom,prípadneajspolusrefinancovanímnezaplatenej
poslednej splátky vo výške 102,- Eur, neprevyšuje sumu 2.000,- Eur a ani 5% súčtu zostávajúcich výšok
refinancovaných úverov.

21. Vo vzťahu k obsahu samotnej uzatvorenej zmluvy odvolací súd poukazuje aj na to, že v priebehu
konania žalovaný namietal aj to, že zmluva obsahuje určité nedostatky, a to nesprávne uvedenú
RPMN, neuvedenie predpokladov RPMN, celkovú čiastku poskytnutého úveru a nezahrnutie poplatku
za vedenie účtu do RPMN a celkových nákladov spotrebiteľského úveru. Ani s týmito námietkami sa súd
prvej inštancie nezaoberal a vôbec sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom

ide taktiež o podstatné námietky. V ďalšom konaní bude preto potrebné, aby sa súd prvej inštancie
vysporiadal aj s týmito námietkami žalovaného a samozrejme pri posúdení jednotlivých náležitostí
spotrebiteľskej zmluvy zohľadnil aj aktuálnu rozhodovaciu prax súdov a judikatúru Najvyššieho súdu SR
a prijaté závery aj náležite odôvodnil, resp. odôvodnil prípadný odklon od judikatúry Najvyššieho súdu
SR.

22. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou žalovaného týkajúcou sa neplatnosti
zosplatnenia spotrebiteľského úveru, ktorú vyhodnotil za nedôvodnú. S takýmto posúdením sa však
odvolací súd nestotožňuje. Súd prvej inštancie síce správne poukazoval na to, že tak výzva na splatenie
dlžnej časti úveru a výzva na úhradu dlžnej sumy boli žalovanému zasielané na jeho korešpondenčnú

adresu, no opätovne ani v tomto prípade sa vôbec nevysporiadal s námietkami žalovaného, ktorými
namietal jednak (i) nekvalifikovanosť výzvy pre neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú malo dôjsť
k zosplatneniu, (ii) nedoručenie upozornenia/zosplatnenia, ako aj (iii) nedodržanie zákonnej 15-dňovej
lehoty medzi výzvou na splatenie dlžnej časti úveru a výzvou na úhradu dlžnej sumy. Aj v tomto
prípade ide o podstatné námietky žalovaného, ktoré môžu mať vplyv na posúdenie toho, či žalobca

v predmetnom prípade platne alebo neplatne zosplatnil poskytnutý spotrebiteľský úver. V prvom rade
bude potrebné, aby súd prvej inštancie preskúmal, či výzvu na splatenie dlžnej časti úveru možno alebo
nemožno označiť za kvalifikovanú. Pre splnenie podmienky kvalifikovanej výzvy je potrebné, aby táto
obsahovala najmä označenie tej splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní a pre ktorú môže dôjsť
k zosplatneniu spotrebiteľského úveru. Tu odvolací súd dáva do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. 18CoCsp/25/2023 zo dňa 28.11.2023 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.
zn. 7CoCsp/14/2021 zo dňa 29.11.2021. Zároveň bude potrebné skúmať aj to, či výzva na splatenie
dlžnej časti úveru obsahuje aj samotné upozornenie na možnosť úver predčasne zosplatniť. Následne
bude potrebné zaoberať sa tým, či bola dodržaná aj zákonná 15-dňová lehota medzi výzvou na splatenie
dlžnej časti úveru a výzvou na úhradu dlžnej sumy. Na tomto mieste sa odvolaciemu súdu ešte žiada

uviesť, že pre posúdenie dodržania zákonnej 15-dňovej lehoty je potrebné počítať začiatok plynutia
tejto doby buď od prevzatia výzvy spotrebiteľom alebo v prípade jej neprevzatia, od dátumu, kedy
sa nedoručená zásielka preukázateľne vrátila adresátovi, t.j. veriteľovi. Aj keď žalobca poukazuje na
príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka o účinkoch právneho úkonu voči neprítomnej osobe,
nemožno sa stotožniť s jeho tvrdením, že 15-dňová lehota začína plynúť odo dňa, kedy sa výzva

dostala do dispozície spotrebiteľa, pretože takýmto výkladom by mohlo dôjsť k uplynutiu zákonnej
lehoty a následnému zosplatneniu ešte skôr, ako by sa spotrebiteľ dozvedel o upozornení na možnosť
predčasne úver zosplatniť, a teda ešte predtým akoby tento stav mohol prípadne zvrátiť zaplatením
požadovanej sumy vo výzve. Spotrebiteľ si môže prevziať zásielku aj v odbernej 18-dňovej lehote.
V prípade, ak by sa pripustil výklad prezentovaný žalobcom, potom by dochádzalo k neželanému

stavu, kedy spotrebitelia, ktorí sa nenachádzajú v čase doručenia v mieste doručenia zásielky, by boli
ukrátení na svojich právach, čo je neželaný stav. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru,
že výzva na splatenie dlžnej časti úveru je kvalifikovanou výzvou, ktorá bola žalovanému doručovaná
a bola zachovaná aj zákonná 15-dňová lehota pred zosplatnením spotrebiteľského úveru, až potom
možno konštatovať platnosť zosplatnenia a nedôvodnosť vznesených námietok žalovaného. V opačnom

prípade, teda, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že výzva na splatenie dlžnej časti úveru nebola
kvalifikovanou výzvou a/alebo nebola zachovaná zákonná 15-dňová lehota, bude potrebné konštatovať
neplatnosť zosplatnenia spotrebiteľského úveru. V takomto prípade bude mať potom žalobca nárok
len na vrátenie splátok splatných a nezaplatených ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie.Zároveň súd prvej inštancie bude musieť premietnuť do svojho rozhodnutia aj vyššie prijaté závery, t.j.
či žalobca má nárok len na vrátenie poskytnutej istiny žalovanému v dôsledku sankcie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti alebo má nárok na vrátenie istiny, úrokov a poplatkov.

23. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal aj žalovaným
vznesenou námietkou premlčania, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd sa však ani s týmito
závermi súdu prvej inštancie nestotožnil. Súd prvej inštancie určil začiatok plynutia premlčania k dátumu
15.11.2022, t.j. k dátumu, kedy došlo k zosplatneniu poskytnutého spotrebiteľského úveru. Takto

ustálený začiatok plynutia premlčania však nebol správny, a to s poukazom na § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste je potrebné však dať ešte
do pozornosti aj viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to: sp. zn. 2Cdo/18/2022 zo dňa
30.01.2023, sp. zn. 7Cdo/268/2020 zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022, sp.
zn. 1Cdo/61/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 4Cdo/23/2022 zo dňa 26.01.2023 a sp. zn. 4Cdo/132/2021
zo dňa 15.12.2022, ktoré možno označiť za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (k tomuto

pojmu viď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/10/2021 zo dňa 25.02.2021 alebo uznesenie
Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 51/2020-50 zo dňa 09.06.2020). V zmysle tejto ustálenej
rozhodovacejpraxeNajvyššiehosúduSRmožnoustáliť,ktorýmomentjeurčujúcimprezačiatokplynutia
premlčacej doby v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka. Napríklad už zo spomínaného uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022, a to konkrétne z bodov 27. a 28.

odôvodnenia vyplýva nasledovné: „Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia
na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, najvyšší súd zastáva názor, že veriteľ sa na súde
mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej
od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za
súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy

sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená,
že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i
zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§ 103
Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na
danú vec uzatvára, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia

doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je
tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky,
že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15-dňová lehota na upozornenie

spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát (§ 101 Občianskeho
zákonníka).“ Na základe uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nepostupoval správne ani
pri určení začiatku plynutia premlčacej doby, keď túto nesprávne počítal odo dňa zosplatnenia úveru.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia taktiež nevyplývajú ani dôvody pre ktoré sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo bolo rovnako ďalším dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu

prvej inštancie. V ďalšom konaní bude potrebné správne identifikovať začiatok plynutia premlčacej doby
s ohľadom na vyššie spomínanú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, resp. odklon od tejto
ustálenej rozhodovacej praxe náležite odôvodniť.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok zrušil

a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených
odvolacím súdom – opätovne posúdiť, či zo strany žalobcu došlo k nedostatočnému skúmaniu bonity
a vysporiadať sa s námietkami sporových strán v tomto smere; posúdiť, či zmluva obsahuje všetky

obligatórne náležitosti a teda či je alebo nie je postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti;
opätovne posúdiť platnosť predčasného zosplatnenia; opätovne posúdiť žalovaným vznesenú námietku
premlčania a na základe týchto zistení opätovne posúdiť žalobcom uplatnený nárok a vysporiadať sa
pri tom so všetkými podstatnými námietkami sporových strán vznesenými v priebehu celého konania –
následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v §

220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

26. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 CSP).27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).