Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2617206020
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2617206020.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXX
XXXX, trvalo bytom C. D. E. X, zastúpenej splnomocnenkyňou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska
kancelária, Červeňova 15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47244895, proti
žalovanému: Accentus s.r.o., Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO:
44731744, o určenie neexistencie práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a o
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica
z 22. júna 2023 č. k. 3C/42/2017-289, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh žalobkyne, aby do konania na miesto žalovaného vstúpila obchodná spoločnosť
Achille k.s., Račianska 17, 831 02 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 52 024 334, z a m i e t a.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí žaloby (I. výrok) p o t v r d z u j e.

III. V časti o náhrade trov konania (II. výrok) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol;. II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ich výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137, § 161 ods. 1 a 2, § 217 ods. 1, § 298 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“);
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 151b ods. 1 až 4, § 151c ods. 1 až 3, § 151e ods. 2, § 151md
ods. 1, § 151md ods. 2 a 3, § 524 ods. 1 a 2 a § 528 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“). Vecne dôvodil, že dňa 22.09.2017 bola
súdu prvej inštancie doručená žaloba, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ (poznámka odvolacieho súdu –
pôvodní žalobcovia 1/ A. B., 2/ F. B.) domáhali určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 1/ /EuroFinancovanie s.r.o.,
Bratislava/ dňa 11.05.2015 ako celku, eventuálne určenia neplatnosti predmetnej zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov, úrokov z omeškania a
zmluvnej pokuty a určenia, že zmluvná podmienka o predĺžení premlčacej doby obsiahnutá v zmluve

o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 1/
dňa 11.5.2015 pod čl. XI bod 11.5 je neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Žalobu odôvodnili tým, že
žalovaný 1/ ako veriteľ, uzatvoril so spoločnosťou CBS HP Stav, s.r.o., Veľké Leváre ako dlžníkoma G. B. B. a G. G. B. ako ručiteľmi, zmluvu o úvere č. 15050001 zo dňa 11.5.2015. Napriek tomu,
že zmluva o úvere bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka žalobcovia mali
za to, že o obchodnoprávny záväzok ide len v časti sumy 6.694,34 eur, nakoľko len táto suma bola

reálne poskytnutá na podnikateľské účely, resp. na úhradu záväzkov spoločnosti CBS HP Stav, s.r.o.,
Veľké Leváre. Zvyšná suma vo výške 63.305,66 eur bola poskytnutá pre účely G. B. B. a G. G.
B. ako fyzických osôb - nepodnikateľov (spotrebiteľov), na základe čoho v tejto časti pohľadávky
zmluva o úvere zakladá občianskoprávny - spotrebiteľský vzťah. Za účelom zabezpečenia pohľadávky
žalovaného 1/, uzavreli žalovaný 1/ a žalobcovia 1/ a 2/ ako záložcovia, zmluvu o zriadení záložného

práva zo dňa 11.5.2015, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech žalovaného
1/ k nehnuteľnostiam zapísaným v LV č. XX pre obec a k.ú. C., Okresný úrad Senica, katastrálny
odbor. Predmetná záložná zmluva bola uzatvorená podľa § 151a a nasl. O.z., pričom podľa názoru
žalobcovmácharakterobčianskoprávnej-spotrebiteľskejzmluvyvzmysle§52anasl.O.z..Uzatvorenie
zmluvy o zriadení záložného práva je dvojstranným právnym úkonom, na základe ktorého záložný dlžník
súhlasí s tým, že ak nedôjde k uspokojeniu splatnej pohľadávky záložného veriteľa, môže sa záložný

veriteľ uspokojiť, alebo domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva, ktorý patrí
záložnému dlžníkovi. Jednou z obligatórnych náležitostí záložnej zmluvy je aj určenie pohľadávky, ktorá
má byť zabezpečená záložným právom. Žalobcovia v žalobe namietali absolútnu neplatnosť záložnej
zmluvy v zmysle § 151b ods. 2 a § 37 ods. 1 O.z. v spojení s § 39 O.z. Záložnú zmluvu považovali za
neplatnú z dôvodu jej neurčitosti, nakoľko je potrebné dostatočne určito definovať pohľadávku, ktorá sa

záložným právom zabezpečuje, pričom je potrebné uviesť nielen deň a právny dôvod vzniku pohľadávky
a jej predmet, ale v prípade ak ide o peňažnú pohľadávku je potrebné vyjadriť aj jej výšku, splatnosť,
výšku úrokov a úrokov z omeškania. Zo záložnej zmluvy nie je zrejmá jej splatnosť, keďže k nej nikdy
nebola pripojená zmluva o úvere ani žiaden splátkový kalendár, záložná zmluva je neurčitá vo vzťahu k
predmetu pohľadávky, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, takáto neurčitosť spočívajúca v absencií

obligatórnej náležitosti určitosti právneho úkonu má za následok, že záložná zmluva je neplatná ako
celok. Podľa § 151b ods. 1 O.z. sa záložné právo zriaďuje písomnou formou, pričom toto ustanovenie
predpisuje nielen písomnú formu záložnej zmluvy, ale aj písomnú formu pre jej podstatné náležitosti,
ktoré však záložná zmluva neobsahovala. Na to, aby bola záložná zmluva určená dostatočne určite,
mala byť k nej pripojená aj zmluva o úvere a splátkové kalendáre, ktoré mali tvoriť jej nedeliteľnú

prílohu. Súčasne žalobcovia namietali, že záložná zmluva je absolútne neplatná v časti zabezpečenia
nezákonných úrokov vo výške 5 % p.m. (mesačne), čo predstavuje úrok vo výške 60 % p.a. (ročne)
a tiež aj absolútne neplatná v časti zabezpečenia nezákonných úrokov z omeškania vo výške 0,15 %
denne, čo predstavuje 54,75 % úrok z omeškania ročne a tiež absolútne neplatná v časti zmluvnej
pokuty až do výšky 40 % dlžnej sumy za každé jednotlivé porušenie povinnosti plniť peňažné záväzky

riadne a včas. Zmluvné strany si v zmysle zmluvy o úvere dohodli úrok vo výške 5 % p.m. za obdobie
3 mesiacov, čo v danom prípade predstavuje ročný úrok 60 %, žalovaný v 1. rade ako podnikateľ tak
poskytol G. B. B. a G. G. B. v postavení spotrebiteľov úver s úrokovou sadzbou prevyšujúcou 100 %
priemernej úrokovej sadzby porovnateľných úverov poskytovanými bankami. Žalobcovia v tomto smere
poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 26.4.2012 sp. zn. 5Cdo/26/2011. Dohoda o výške

úrokov musí byť v súlade s § 39 O.z. teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný. V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy ako akcesorického
záväzku v časti zabezpečenia nezákonných úrokov vo výške 5 % p.m., čo predstavuje úrok vo výške
60 % p.a., keďže úroky v zmluve o úvere prekračujú o viac než 100 % výšku úrokov poskytovaných
v priemere bankami spotrebiteľom v spotrebiteľských úveroch. Žalobcovia ďalej poukázali, že zmluvné

strany sa v zmluve o úvere dohodli, že v prípade, že sa dlžník dostane do omeškania so splnením
svojho záväzku vrátiť veriteľovi úver, alebo jeho časť, je veriteľ oprávnený od dlžníka požadovať úrok z
omeškania vo výške 0,15 % zo sumy zodpovedajúcej nesplatenej časti úveru za každý deň omeškania.
Výška zákonných úrokov z omeškania je upravená vykonávacím predpisom, ktorým je nariadenie vlády
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z. V zmluve o úvere bol dohodnutý úrok

z omeškania vo výške 0,15 % denne, čo predstavuje 54,75 % za rok, takto dohodnutá výška úrokov z
omeškania prekračuje zákonom stanovenú hornú hranicu úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v
spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť záložnej
zmluvy ako akcesorického záväzku v časti zabezpečenia nezákonných úrokov z omeškania vo výške
0,15 % denne, čo predstavuje úrok vo výške 54,75 % p.a., keďže úroky z omeškania v zmluve o úvere

prekračujú kogentne stanovenú najvyššiu prípustnú hornú hranicu úrokov z omeškania v zmysle § 517
ods. 2 O.z. v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Zmluvné strany si v zmluve o úvere
dohodli, že v prípade ak bude dlžník v omeškaní s plnením svojich peňažných záväzkov vyplývajúcich
zo zmluvy o viac ako 7 dní, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka zároveň aj zmluvnú pokutu aždo výške 40 % z dlžnej sumy za každé jednotlivé porušenie povinnosti plniť peňažné záväzky riadne
a včas. Rozhodnutie o výške zmluvnej pokuty je na veriteľovi a dlžník sa zaväzuje toto rozhodnutie
veriteľa akceptovať. Právo na zmluvnú pokutu môže byť založené výhradne zmluvným dojednaním

účastníkov, na ktorých je ponechané aj určenie výšky, avšak s tým obmedzením, že dohodnutá výška
zmluvnej pokuty nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dohodnutá zmluvná pokuta v zmluve o úvere
predstavuje neprimeraný postih vzhľadom na hodnotu záväzkovoprávnych vzťahov a tiež vzhľadom na
finančnú pozíciu zmluvných strán, požadovaná zmluvná pokuta je podľa názoru žalobcov neprimerane
vysoká a tvrdá, veriteľ mal právo požadovať jednak úroky z omeškania, jednak zmluvnú pokutu, taktiež

mal právo na okamžité splatenie úveru, náhradu nákladov, zostalo mu zachované aj právo na náhradu
škody. Z týchto dôvodov žalobcovia považovali záložnú zmluvu absolútne neplatnú v časti zabezpečenia
dohodnutej zmluvnej pokuty vo výške 40 % dlžnej sumy s poukazom na § 39 O.z. Ďalej sa žalobcovia
žalobou domáhali určenia neprijateľnosti dohody o predĺžení premlčacej doby každého práva záložného
veriteľa na dobu 10 rokov obsiahnutej v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam pod
čl. XI bod 11.5, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 O.z., a tak je podľa §

53 ods. 5 O.z. neplatná. Nakoľko je záložná zmluva spotrebiteľskou zmluvou, nesmie v zmysle § 53
ods. 1 O.z. obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda tzv. neprijateľné zmluvné podmienky. Uvedená dohoda
zmluvných strán je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, žalobcovia poukázali na rozsudok KS Trenčín
sp. zn. 17Co 167/2011 z 23.11.2011, v ktorom okrem iného súd konštatoval, že vyhlásenie spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, 10 ročnú
premlčaciu lehotu zákon priznáva len v osobitných prípadoch a to najmä vtedy, ak sa má predísť súdnym
sporom uznaním dlhu, resp. je potrebné chrániť riadny výkon súdneho rozhodnutia. Na preukázanie
naliehavého právneho záujmu pre určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP žalobcovia poukázali
na príslušnú judikatúru súdov, pričom bez meritórneho posúdenia otázky určenia neplatnosti záložnej

zmluvy, resp. časti záložnej zmluvy, je právne postavenie žalobcov neisté a sporné.
Žalovaný 2/ (Accentus s.r.o.) vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobcovia vo svojej žalobe uvádzajú,
že dôvodom na posúdenie úverového vzťahu založeného Zmluvou o úvere č. 15050001 z 11.5.2015
ako spotrebiteľského má byť skutočnosť, že časť peňažných prostriedkov mala byť poskytnutá na účely
G. B. B. a G. G. B. ako fyzických osôb - nepodnikateľov (spotrebiteľov). Poukázal na skutočnosť,

že spoločníkmi a konateľmi spoločnosti CBS HP Stav s.r.o. boli príbuzní žalobcov, a to p. G. B. B.
a G. G. B., ktorí mali uvedené úverové prostriedky použiť na svoje vlastné súkromné účely. Zmluva
o úvere bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektmi a tak bola aj zo strany veriteľa
plnená. Peňažné prostriedky boli poukázané na bankové účty uvedené v Zmluve o úvere a veriteľ plnil
právne na účet dlžníka - spoločnosti CBS HP Stav s.r.o. (tieto tvrdenia ani nie sú zo strany žalobcov

rozporované, a teda súd si ich môže osvojiť ako zhodné tvrdenia strán sporu). Je právne irelevantné kde
sa nachádzalo reálne platobné miesto na účely plnenia záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver; teda
je irelevantné, kto tieto peniaze reálne prijal, resp. ako ich použil. Je absurdné tvrdenie, že zmluva o
úvere má byť posúdená ako spotrebiteľská s ohľadom na účel použitia peňažných prostriedkov osobami,
ktoré s veriteľom neboli v priamom právnom vzťahu ako dlžníci. Účel použitia finančných prostriedkov

nemôže v tomto prípade vytvárať právne posúdenie uvedeného úverového vzťahu. Zmluva o zriadení
záložného práva z 11.5.2015 uzatvorená medzi žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalobcami ako
záložcami zabezpečovala úverovú pohľadávku záložného veriteľa ako veriteľa dlžníka - spoločnosti
CBS HP Stav s.r.o. Žalobcovia vo svojej žalobe argumentujú, že zmluva o zriadení záložného práva
neobsahuje presné označenie pohľadávky, ktorá je záložným právom zabezpečovaná. Ďalej žalobcovia

uvádzajú, že zmluva o úvere mala byť k zmluve o zriadení záložného práva pripojená. Žiaden právny
predpis neustanovuje povinnosť pripájať zmluvu o úvere (resp. zmluvu o pôžičke) k záložnej zmluve.
Argumentácia žalobcov nemá ani právne opodstatnenie, keďže pohľadávka zabezpečovaná záložným
právom bola v záložnej zmluve jasne identifikovaná odkazom na zmluvu o úvere. Zmluva o zriadení
záložného práva je akcesorickou zmluvou, čo znamená, že sleduje právny život tzv. hlavnej zmluvy,

t.j. v danom prípade Zmluvy o úvere. Samotná pohľadávka a jej podmienky (splatnosť, úroky, úroky z
omeškania a ďalšie dojednania) sú pre posúdenie platnosti záložnej zmluvy právne irelevantné, takže
nemôže obstáť argumentácia žalobcov, ktorí spájajú údajne neprijateľné podmienky uvedené v zmluve o
úvere s neprijateľnosťou podmienok ako takých zabezpečovaných záložnou zmluvou, ktorá skutočnosť
má následne spôsobovať neplatnosť záložnej zmluvy ako celku. Žalovaný 2/ nesúhlasil s posúdením

zmluvy o úvere ako spotrebiteľského právneho vzťahu, a preto jej podmienky nie je možné posúdiť
ako neprijateľné alebo neplatné. Záložné právo ako akcesorické právo sleduje právny život hlavnej
zmluvy a keďže pohľadávka zo zmluvy o úvere je platnou pohľadávkou, ktorej platnosť sa posudzuje
v rámci právneho vzťahu podľa zmluvy o úvere a nie podľa záložnej zmluvy, nie je argumentáciažalobcov ohľadom opätovného testu spotrebiteľskej konformity zabezpečovanej pohľadávky správna.
V závere vyjadrenia žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že všetky ustanovenia záložnej zmluvy sú
tzv. spotrebiteľsky konformné v súlade s ustanovením najmä § 53 O.z. Na základe uvedeného navrhol

žalobu zamietnuť a priznať žalovanému 2/ náhradu trov konania vo výške 100%.
Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú a
odkazujú na doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu uvedenú v žalobe. Žalobcovia v
celom rozsahu neuznávajú a rozporujú po skutkovej, po vecnej ako aj po právnej stránke veci vyjadrenie
žalovaného. Poukázali na fakt, že v čl. II zmluvy o úvere bolo presne špecifikované na úhradu akých

záväzkov budú finančné prostriedky poskytnutého úveru použité a tieto skutočnosti tak boli veriteľovi
(právnemu predchodcovi žalovaného 1/ - spoločnosti EuroFinancovanie s.r.o.) v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere známe a zrejmé. Práve veriteľ (spoločnosť EuroFinancovanie s.r.o.), kto bol ochotný
poskytnúť G. B. B. a G. G. B. úver (na splatenie časti ich záväzkov, ktoré mali predovšetkým ako fyzické
osoby a nesúviseli s výkonom ich podnikateľskej činnosti a čiastočne na dlh spoločnosti CBS HP Stav
s.r.o., ktorý mala voči spoločnosti Prima Credit, s.r.o.), avšak len pod podmienkou, že zmluva o úvere na

podklade ktorej budú finančné prostriedky poskytnuté, bude uzatvorená ako zmluva obchodnoprávna,
ako hlavný dlžník v nej bude figurovať právnická osoba, výlučne spoločnosť CBS HP Stav s.r.o. a
predmetná úverová zmluva bude zabezpečená viacerými zabezpečovacími inštitútmi v zastúpení G. B.
B. a G. G. B. ako fyzických osôb, čím bude pohľadávka zo zmluvy o úvere zabezpečená ich súkromným
majetkom /finančnými prostriedkami a rovnako tak aj majetkom ich príbuzných - nehnuteľnosťami

žalobcov založenými na podklade záložnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa žalobcovia v tomto konaní
domáhajú. Ďalej uviedli, že záložná zmluva je neplatná v zmysle § 151b ods. 2 O.z. v spojení s § 37 ods.
1 a § 39 O.z. z dôvodu, že v nej nebola dostatočne určito definovaná pohľadávka, ktorá sa záložným
právom zabezpečovala, a to s poukazom na absenciu vymedzenia splatnosti peňažnej pohľadávky.
Žalovaný 2/ v podanom vyjadrení namietal, že argumentácia žalobcov je účelová a vyfabulovaná s

poukazom na fakt, že žiaden právny predpis neustanovuje povinnosť pripájať zmluvu o úvere k záložnej
zmluve. Súčasne žalovaný 2/ doplnil, že argumentácia žalobcov nemá právne opodstatnenie, keďže
pohľadávka zabezpečovaná záložným právom bola v záložnej zmluve jasne identifikovaná odkazom
na zmluvu o pôžičke. V tomto prípade žalobcovia namietali, že neboli zmluvnými stranami zmluvy o
úvere a nebolo im dané žiadne vyhotovenie predmetnej zmluvy, ani žiadne vyhotovenia príloh k zmluve

o úvere, ktorými boli práve Splátkový kalendár č. 1 a Splátkový kalendár č. 2. V zmysle bodu 10.5
zmluvy o úvere je zrejmé, že zmluva bola vyhotovená v ôsmich exemplároch, z ktorých tri boli pre
veriteľa (EuroFinancovanie s.r.o.), jeden pre dlžníka (CBS HP Stav s.r.o.), dva pre potreby ručiteľov a
Avalistov (G. B. B. a G. G. B.) a dva pre potreby notárskeho úradu. V dôsledku nepripojenia zmluvy
o úvere a ani Splátkového kalendára 1 a Splátkového kalendára 2, preto nemožno hovoriť o splnení

podmienky určitosti peňažnej pohľadávky, ktorá sa zabezpečovala. Námietky žalobcov z hľadiska
neurčitosti záložnej zmluvy sú tak plne oprávnené a to i s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Sžo/10/2015 zo dňa 24.08.2016, ktorý dali do pozornosti už v podanej žalobe žalobcov a ktorý
požaduje nielen pripojenie dokumentov súvisiacich so záložnou zmluvou, ale prehlásenie zmluvných
strán o tom, že tieto dokumenty/zmluvy/listiny sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy.

Žalobcovia v žalobe označili za žalovaného 1/ spoločnosť EuroFinancovanie, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Nové Záhrady I 13/A, súd prvej nštanci uznesením zo dňa 22.11.2018 rozhodol o pokračovaní s právnym
nástupcom žalovaného 1/ so spoločnosťou Holus s.r.o., so sídlom Košice - mestská časť Staré Mesto,
Alžbetina 665/30. Uznesením zo dňa 11.6.2021 súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 1/ Holus,
s.r.o. zastavil z dôvodu jeho výmazu z obchodného registra. Z dôvodu úmrtia žalobcu 2/ F. B. súd dňa

25.2.2022 rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičkou žalobcu 2/, a to s A. B..
Uznesením zo dňa 4.5.2022 súd žalobu odmietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie, pričom je viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, bolo vo vzťahu k nároku o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva

eventuálne jej časti, postupovať podľa § 129 CSP o odstránení vád žaloby a následne preskúmať, či sú
danépodmienkynaodmietnutiežalobyvtejtočastialebonie,súčasnesazaoberaťnárokomžalobkyneo
určenieneprijateľnejzmluvnejpodmienky.Súd prvejinštancieuznesenímz20.2.2023vyzvalžalobkyňu,
aby v lehote 10 dní doplnila svoje podanie doručené súdu dňa 22.9.2017 tak ako je uvedené vo výroku
uznesenia.

Podaním doručeným súdu dňa 28.2.2023 žalobkyňa navrhla zmenu petitu. Súd (uznesením) pripustil
zmenu petitu žaloby v tomto znení: „Súd určuje, že právo žalovaného ako záložného veriteľa zo zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.05.2015 uzatvorenej medzi žalobcom ako
záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom nie je dané (neexistuje). Eventuálne súd určuje, že právozo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a
žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 11.05.2015 v časti čl. II bod 2.2 podbod 2.2.1 v časti týkajúcej
sa zabezpečenia úrokov, v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov z omeškania a v časti týkajúcej sa

zabezpečenia zmluvnej pokuty nie je dané (neexistuje). Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená
v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorená medzi žalobcom ako záložcom
a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 11.05.2015 pod čl. XI bod 11.5: ,,Zmluvné strany sa
dohodli na predĺžení premlčacej doby každého práva záložného veriteľa vyplývajúceho z tejto Zmluvy
na dobu desiatich rokov od doby, keď takáto premlčacia doba vo vzťahu ku každému takémuto právu

začne plynúť.“ je neprijateľná podmienka podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tak je podľa
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100%, a to k rukám právneho zástupcu žalobcu, náhradu trov právneho zastúpenia
v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku.“ V písomnom vyjadrení žalobkyňa uviedla, že nakoľko podala vo vzťahu k
zmluve o zriadení založeného práva žalobu na určenie existencie právnej skutočnosti, teda že právny

úkon je neplatný v zmysle § 137 písm. d/ CSP, ktorý takúto žalobu pripúšťa len za predpokladu, že
tak ustanovuje osobitný predpis. Žalobkyňa upravila svoj žalobný návrh v súlade s § 137 písm. c/
CSP, čo považuje za prípustné v zmysle judikatúry a to aj napriek tomu, že súd vie a môže rozhodnúť
o žalobnom návrhu žalobkyne aj na základe obsahu žaloby. Výnimku z uvedeného tvorí dohoda o
predĺžení premlčacej doby každého práva záložného veriteľa na dobu desiatich rokov pod čl. XI bod

11.5 záložnej zmluvy, pričom ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a na túto sa nevzťahuje určovací petit a osvedčenie naliehavého právneho záujmu v zmysle
§ 137 písm. c/ CSP, pretože ide o osobitný druh spotrebiteľskej žaloby. Žalobkyňa už v žalobe ozrejmila
a odôvodnila, prečo je potrebné zmluvu o úveru považovať v časti za spotrebiteľskú zmluvu. Záložné
právo ako akcesorické právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že ak dlžník nesplní svoj

záväzok včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva
z predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku má záložné
právo povahu akcesorického záväzku, t. j., ak k vzniku k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže dôjsť
ani k vzniku akcesorického záväzku (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/39/2008). Nakoľko
G. B. B. a G. G. B. v časti úveru vo výške 63.305,66 eur konali ako fyzické osoby, nepodnikatelia

a teda svojou činnosťou priamo nekreovali chod hospodárstva, je potrebné na tento vzťah nazerať
ako na spotrebiteľský. Zároveň z akcesorickej povahy záložného práva vyplýva, že pokiaľ je zmluva
o úvere ako hlavná zmluva spotrebiteľskou zmluvou, je spotrebiteľskou zmluvou aj záložná zmluva,
ktorá má akcesorický charakter k zmluve o úvere. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. marca
2019 sp. zn. 6 Cdo 27/2018: „ Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec

týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp.
vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle §
137 ods. 1 písm. c/ C. s. p. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa
proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v
osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny
záujem.“ Žalobca v žalobe poukázal a odôvodnil neprijateľnosť dohody o predĺžení premlčacej doby
každého práva záložného veriteľa na dobu desiatich rokov pod čl. XI bod 11.5 záložnej zmluvy, ktorá
je de iure neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 4 O.z. a tak je podľa § 53 ods. 5 O.z.
neplatná a teda v zmysle judikatúry ide o porušenie § 53 ods. 4 a ods. 5 O.z. a teda pri porušení týchto

ustanovení nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. Z hľadiska preukázania naliehavého
právneho záujmu žalobkyne na určení neexistencie práva zo záložnej zmluvy, žalobkyňa poukázala,
že žalobou o určenie, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech
žalovaného sa odstráni neisté postavenie žalobkyne, nakoľko v prípade, ak záložné právo neexistuje,
žalovanýniejeoprávnenýpristúpiťkvýkonuzáložnéhoprávadobrovoľnoudražbou,aniinýmspôsobom.

V prípade určenia neexistencie záložného práva, ktoré je v súčasnosti medzi žalobkyňou a žalovaným
sporné nebude môcť prebehnúť na návrh žalovaného, ako navrhovateľa dražby dobrovoľná dražba
a napokon v prípade, ak by prebehla dražba od tohto určenia, na základe neexistujúceho záložného
práva pôjde o nezákonnú dražbu, na základe ktorej reálne hrozí žalobkyni nezákonná strata vlastníctva
k nehnuteľnostiam údajne zaťaženým záložným právom (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 16Co/348/2018). Stav ohrozenia práva žalobkyne alebo neistotu v jej právnom postavení preto
možno odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii
záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napr. vlastnícke) (rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 9Co/134/2020). K preukázaniu naliehavého právneho záujmu žalobkyne je v prvomrade potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa nemá k dispozícii iný právny prostriedok, ako
domáhať sa určenia neexistencie práva zo záložnej zmluvy prostredníctvom žaloby podľa § 137 písm. c/
CSP, pretože určenie samotnej neplatnosti záložnej zmluvy podľa § 137 písm. d/ CSP súčasná právna

úprava nepripúšťa, nakoľko neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva nevyplýva z osobitného
predpisu. Na základe uvedeného je preto naliehavosť žalobkyne daná, pretože žalobkyňa nemá k
dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Ďalšou skutočnosťou pre osvedčenie naliehavého
právneho záujmu žalobkyne je skutočnosť, že doposiaľ nedošlo k porušeniu práva žalobkyne a teda
postavenie žalobkyne je v súčasnosti ohrozené a neisté. Nakoľko spor o určení neexistencie práva

zo záložnej zmluvy je sporom vzniknutým z ohrozenia subjektívneho práva a nie z jeho porušenia,
je týmto taktiež osvedčený naliehavý právny záujem žalobkyne. Z chápania vlastníckeho práva ako
najvýznamnejšieho vecného práva, ktorým žalobkyňa chráni svoje obydlie a pozemky pred nezákonnou
dražbou alebo iným nezákonným spôsobom speňaženia v dôsledku neplatného právneho úkonu tak
v prípade hrozby a teda reálneho ohrozenia, že rodinný dom žalobkyne bude podliehať speňaženiu,
zakladá na strane žalobkyne naliehavý právny záujem na určení neexistencie práva zo záložnej zmluvy,

nakoľko v opačnom prípade dochádza k porušeniu vlastníckeho práva ako práva najvýznamnejšieho
z vecných práv. V nadväznosti na uvedené skutočnosti žalobkyňa uviedla, že žalobou o určenie, že
predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného sa odstráni neisté
postavenie žalobkyne, nakoľko v prípade, ak záložné právo neexistuje, žalovaný nie je oprávnený
pristúpiť k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ani iným spôsobom. V prípade určenia

neexistencie záložného práva, ktoré je v súčasnosti medzi žalobkyňou a žalovaným sporné nebude
môcť v budúcnosti prebehnúť na návrh žalovaného, ako navrhovateľa dražby dobrovoľná dražba a
napokon v prípade, ak by prebehla dražba od tohto určenia, na základe neexistujúceho záložného
práva pôjde o nezákonnú dražbu, na základe ktorej reálne hrozí žalobcovi nezákonná strata vlastníctva
k nehnuteľnostiam zaťaženým záložným právom (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 16Co/348/2018). Pri hodnotení naliehavého právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách treba
vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou
právnou úpravou. V zásade bude daný naliehavý právny záujem na určení každej skutočnosti, ktorá
môže mať vplyv na zmluvný vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, čo zodpovedá požiadavke, aby z
úradnej povinnosti rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu. Dokonca

bude postačujúce aj to, ak rozhodnutie bude mať vplyv na postavenie spotrebiteľa k tretej osobe, ktorá
nie je účastníkom konania. Pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu je významné to,
či výrok rozhodnutia o tom, či tu je právny vzťah alebo právo bude mať za následok zmenu práv a
povinností, alebo postavenie žalobcu v hmotnoprávnych vzťahoch a to za stavu, že v danom čase
nemôže uplatňovať svoje právo návrhom podľa § 80 písm. b/ O.s.p. akt. § 137 písm. a/ CSP (rozsudok

Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/283/2015). Pokiaľ ide o primeranú povahu sankcie, osobitnú
pozornosť treba venovať okolnosti, že majetok dotknutý konaním o mimosúdnom výkone záložného
práva, o ktorý ide vo veci samej, je nehnuteľnosť určená na bývanie spotrebiteľa a jeho rodiny. V práve
Únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny
súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13 (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/13

Monika Kušionová c/a SMART Capital, a. s.). V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva rozhodol,
že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu
takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na
súdne preskúmanie (pozri rozsudky ESĽP McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04, § 50, ESĽP
2008, a Rousk v. Švédsko, č. 27183/04, § 137). Z uvedených rozhodnutí nepochybne vyplýva, že práva

spotrebiteľa ako aj jeho samotné postavenie je potrebné vykladať aj v nadväznosti na komunitárne
právo. Zároveň, pokiaľ je predmetom spotrebiteľskej zmluvy a najmä predmetom záložného práva
obydlie spotrebiteľa, súd musí prihliadať na túto okolnosť ako na obzvlášť citlivú okolnosť a hrozba
výkonu záložného práva na obydlie spotrebiteľa musí byť vnútroštátnym súdom preskúmaná a to aj v
nadväznosti na čl. 7 Charty, ktorý definuje právo na obydlie spotrebiteľa ako jeho základné právo. Už

len z povahy tohto práva a reálnej hrozby zásahu do obydlia spotrebiteľa je tak daný naliehavý právny
záujem spotrebiteľa ako žalobcu a vnútroštátny súd je povinný žalobu spotrebiteľa preskúmať.
Vykonaným dokazovaním (zmluvou o zriadení záložného práva, výpisom z LV č. XX pre k.ú. C., zmluvou
o úvere č. 15050001, žiadosťou o čerpanie úveru, príloha č. 1 a č. 2 k zmluve o úvere, tabuľkou
priemerných úrokových mier z úverov, oznámením o postúpení pohľadávky, spisom Okresného súdu

Malacky sp. zn. 6Csp/4/2019, oznámením Okresného úradu Senica, katastrálny odbor, návrhom na
výmaz záložného práva, vzdaním sa záložného práva, výpisom z katastra nehnuteľností z LV č. XX) súd
prvej inštancie zistil tento skutkový stav veci: Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo
dňa 11.5.2015 uzavretou medzi záložným veriteľom EuroFinancovanie, s.r.o., Bratislava a záložcami F.B. a A. B. prišlo k zriadeniu záložného práva v prospech záložného veriteľa záložcami k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v k.ú. C. zapísanými na LV č. XX vedenom katastrálnym odborom Okresného
úradu Senica, bližšie špecifikovanými v zmluve v článku III. v bode 3.1. Zabezpečované pohľadávky

boli uvedené v článku II. predmetnej zmluvy a vyplývali zo zmluvy o úvere č. 15050001, na základe
ktorej záložný veriteľ poskytne dlžníkovi (CBS HP Stav s.r.o., Veľké Leváre) peňažné prostriedky vo
výške 70.000 eur, spôsobom stanoveným v zmluve o úvere. Článok VIII. zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam upravoval zánik záložného práva, podľa bodu 8.1.3 záložné právo zaniká,
ak sa záložný veriteľ písomne vzdá záložného práva. Bod 11.5 článku XI. zmluvy obsahoval dohodu

zmluvných strán na predĺžení premlčacej doby každého práva záložného veriteľa vyplývajúceho zo
zmluvy na dobu 10 rokov od doby, keď takáto premlčacia doba vo vzťahu ku každému takémuto
právu začne plynúť. Z LV č. XX pre k.ú. C. priloženému k žalobe bolo vyššie uvedené záložné právo
zapísané v časti C: Ťarchy na liste vlastníctva. Zmluvou o úvere č. 15050001 zo dňa 11.5.2015 veriteľ
EuroFinancovanie, s.r.o. Bratislava poskytol dlžníkovi CBS HP Stav s.r.o., Veľké Leváre úver vo výške
70.000 eur, ako ručitelia podpísali zmluvu G. B. B. a G. G. B.. Úver mal byť podľa zmluvy poskytnutý

postupne, až do výšky úveru, na základe žiadosti dlžníka doručenej veriteľovi najneskôr do 7 pracovných
dní po splnení podmienok podľa bodu 2.2 zmluvy spôsobom ktorý určí zmluva. Suma 6.627,42 eur
mala byť vyplatená tak, že z toho suma 5.734,80 eur mala byť poslaná na účet Prima Credit s.r.o.
Malacky ako úhrada starších záväzkov dlžníka a suma 892,62 eur mala byť poslaná na účet Notárskeho
úradu JUDr. Petra Kriška, Bratislava ako úhrada staršieho záväzku dlžníka. Zvyšná suma 63.372,58

eur mala byť po splnení podmienok poskytnutá tak, že suma 30.469,01 eur mala byť poslaná na účet
súdneho exekútora Mgr. Jána Makitu ako úhrada starších pohľadávok dlžníka, suma 4.437,11 eur
mala byť poslaná na účet Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., suma 976,50 eur mala byť poslaná na účet
Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. a suma 27.489,96 eur mala byť poslaná na účet, ktorý dlžník oznámi
veriteľovi v žiadosti o čerpaní. Zmluvné strany si v zmluve o úvere dohodli úrok vo výške 5% p.m.

(mesačne). Pre prípad, že bude dlžník v omeškaní s plnením svojich peňažných záväzkov vyplývajúcich
zo zmluvy o viac ako 7 dní si zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu až do výšky 40 % dlžnej sumy
za každé jednotlivé porušenie povinnosti plniť peňažné záväzky riadne a včas, tiež si dohodli úrok z
omeškania vo výške 0,15 % zo sumy zodpovedajúcej nesplatenej časti úveru za každý deň omeškania.
K zmluve o úvere boli uzavreté aj dve prílohy, č. 1 a č. 2 - splátkové kalendáre. Listom zo dňa 19.5.2015

dlžník CBS HP Stav s.r.o. požiadal o čerpanie úveru vo výške 7.327,42 eur, a to sumy 5.734,80 eur
na účet Prima Credit s.r.o. Malacky, sumy 892,62 eur na účet Notárskeho úradu JUDr. Petra Kriška,
Bratislava a o započítanie sumy 700 eur na administratívny poplatok. Žalovaný 2/ dňa 11.1.2017 oznámil
dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Z pripojeného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 6Csp/4/2019
súd zistil, že žalobcovia G. B. B. a G. G. B. podali dňa 1.2.2019 žalobu proti žalovaným Holus s.r.o.,

Košice a Accentus, s.r.o. Limbach o určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. 15050001 uzatvorenej dňa
11.5.2015, eventuálne o určenie neplatnosti časti zmluvy. Uznesením zo dňa 13.12.2019 súd konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.7.2020. Listom zo dňa 17.4.2023 Okresný úrad Senica, katastrálny odbor na výzvu súdu oznámil,
že výmaz záložného práva bol vykonaný na základe návrhu na výmaz záložného práva a poznámky na

základe listiny Vzdanie sa záložného práva zriadeného na základe Zmluva o zriadení záložného práva
evidovaného pod č. Z-2708/2021a poznámky evidovanej pod č. P-370/2021, súdu zaslal kópiu tejto
listiny. Z listiny označenej ako Vzdanie sa záložného práva zriadeného na základe zmluvy o zriadení
záložného práva súd zistil, že záložný veriteľ Achille k.s. Bratislava sa v súlade s ustanovením § 151md
ods.1písm.c/O.z.vzdávazáložnéhopráva,ktorébolozriadenénazákladezmluvyozriadenízáložného

práva k nehnuteľnostiam zapísaným pre k.ú. C. na LV č. XX. Z preambuly tejto listiny vyplýva, že
oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom bolo zapísané pod Z 759/2020.
Z výpisu LV č. XX pre k.ú. C. z časti C: Ťarchy vyplýva, že ku dňu 4.8.2021 bolo zapísané záložné
právo v prospech Achille k.s. Bratislava (pôvodne EuroFinancovanie s.r.o. Bratislava) záložné právo
k predmetným nehnuteľnostiam podľa V-1200/15 vklad povolený 19.5.2015, oznámenie o postúpení

pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z-759/2020. Z listu vlastníctva č. XX pre obec a k.ú.
C. ku dňu 4.5.2022 súd zistil, že t.č. sa na liste vlastníctva v časti C: Ťarchy už záložné právo v prospech
Eurofinancovanie s.r.o., Bratislava k predmetným nehnuteľnostiam nenachádza.
Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie vyvodil ten právny
záver, že žaloba nebola podaná dôvodne. Predmetom žaloby v danom spore, po zmene jej petitu, je

určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.5.2015 eventuálne určenie neexistencie záložného práva v časti
týkajúcej sa zabezpečenia úrokov, úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty. V tejto časti žaloby ide po
právnej stránke o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c/ CSP, pri ktorej je potrebné preukázaťnaliehavý právny záujem. Táto povinnosť prislúcha stranám bez ohľadu na ich právne postavenie,
teda aj v prípade ak by išlo o slabšiu stranu - spotrebiteľa. V konaní bolo preukázané, že záložné
právo, ktorého neexistencia /eventuálne čiastočná neexistencia/ je predmetom sporu, už zaniklo.

Vyplýva to aj z oznámenia Okresného úradu Senica, katastrálny odbor zo dňa 17.4.2023 o výmaze
záložného práva na základe návrhu na výmaz záložného práva a poznámky na základe listiny Vzdanie
sa záložného práva zriadeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva evidovaného pod
č. Z-2708/2021a poznámky evidovanej pod č. P-370/2021. Z listiny „Vzdanie sa záložného práva
zriadeného na základe zmluvy o zriadení záložného práva“ súd zistil, že záložný veriteľ Achille k.s.

Bratislava sa v súlade s ust. § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. vzdáva záložného práva, ktoré bolo zriadené
na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným pre k.ú. C. na LV č. XX.
Z výpisu LV č. XX pre k. ú. C. z časti C: Ťarchy vyplýva, že ku dňu 4.8.2021 bolo zapísané záložné
právo v prospech Achille k. s. Bratislava (pôvodne EuroFinancovanie s.r.o. Bratislava) záložné právo
k predmetným nehnuteľnostiam podľa V-1200/15 vklad povolený 19.5.2015, oznámenie o postúpení
pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z-759/2020. Z listu vlastníctva č. XX pre obec a

k.ú. C. ku dňu 4.5.2022 súd zistil, že t. č. sa na liste vlastníctva v časti C: Ťarchy už záložné právo
k predmetným nehnuteľnostiam nenachádza. Z uvedeného je zrejmé, že v zmysle § 151md ods.
1 písm. c/ O.z., záložné právo zaniklo vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom. Súčasný
právny nástupca veriteľa sa teda ani v budúcnosti nemôže úspešne domáhať výkonu zaniknutého
záložného práva z predmetnej záložnej zmluvy k predmetu zálohu vo vlastníctve žalobkyne. Postavenie

žalobkyne nemožno považovať za sporné a právne neisté, nakoľko v prípade, ak záložné právo
zaniklo, súdom určenie jeho neexistencie je nadbytočné, bez právneho významu. Žalobkyňa na určení
neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam z 11.5.2015 eventuálne na určení neexistencie záložného práva v časti týkajúcej sa
zabezpečenia úrokov, úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty nemá naliehavý právny záujem, preto súd

žalobu zamietol.
Predmetom žaloby bolo aj určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v predmetnej záložnej zmluve
ohľadom predĺženia premlčacej lehoty z dôvodu jej neprijateľnosti. V tejto časti žaloby ide po právnej
stránke o žalobu v zmysle § 137 písm. d/ CSP, pri ktorej nie je potrebné preukázať naliehavý právny
záujem, nakoľko určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu, a to ust. § 53 O.z. Súd

žalobu zamietol aj v tejto časti, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného.
Žalobkyňa v žalobe označila dvoch žalovaných, žalovaného 1/ spoločnosť EuroFinancovanie s.r.o.,
Bratislava, ako veriteľa zo zmluvy o úvere č. 15050001 z 11.5.2015, ktorou poskytol dlžníkovi CBS
HP Stav s.r.o., Veľké Leváre úver vo výške 70.000 eur. Právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia
sa stala spoločnosť Holus s.r.o., Košice, táto spoločnosť zanikla výmazom z obchodného registra

na základe rozhodnutia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie. Súd preto uznesením
z 11.6.2021 konanie voči žalovanému 1/ Holus, s.r.o. zastavil. Za žalovaného 2/ žalobkyňa označila
Accentus s.r.o. Bratislava, ktorý sa stal po zastavení konania voči žalovanému 1/ jediným žalovaným.
Žalovaný listom zo dňa 11.1.2017 oznámil dlžníkovi spoločnosti CBS HP Stav s.r.o. postúpenie
pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy č. 15050001 veriteľom EuroFinancovanie s.r.o. na žalovaného. Z

výpisu LV č. XX pre k.ú. C. z časti C: Ťarchy vyplýva, že ku dňu 4.8.2021 bolo zapísané záložné
právo v prospech Achille k.s. Bratislava (pôvodne EuroFinancovanie s.r.o. Bratislava), záložné právo
k predmetným nehnuteľnostiam podľa V-1200/15 vklad povolený 19.5.2015, oznámenie o postúpení
pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z-759/2020. Z uvedeného je zrejmé, že prišlo k
prechodu pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok a veriteľom sa tak stala spoločnosť

Achille k.s. Bratislava. Táto spoločnosť vstúpila do práv a povinností pôvodného veriteľa zo zmluvy o
úvere a stala sa aj záložným veriteľom. Určenie neplatnosti zmluvnej podmienky zo zmluvy o zriadení
záložného práva súdom, tak musí by právne záväzné pre nositeľa práv a povinností tejto zmluvy, ktorým
je t.č. spoločnosť Achille a nie žalovaný. Súd túto skutočnosť vyhodnotil z jemu dostupných listinných
dôkazov, existencia zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva z výpisu LV č. XX - oznámenie o postúpení

pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z-759/2020. Na uvedenom právnom závere nič
nemení ani skutočnosť, že si postupca zrejme v zmysle § 528 O.z. nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť
voči žalobkyni. Súhlas osoby, ktorá zabezpečenie poskytla, teda žalobkyne, sa na platnosť cesie a
prechodzabezpečovacíchprávnapostupníkanevyžaduje.Porušeniepovinnostioznámiťcesiuosobám,
ktoré poskytli zabezpečenie, nemá vplyv na platnosť postúpenia, ani na prechod zabezpečovacích práv

na postupníka (pozri komentár nakladateľstva C.H.Beck).
Na základe vyššie uvedených skutočností sa už súd nezaoberal meritom veci, teda posúdením
predbežnej otázky platnosti zmluvy o úvere a akcesorického záväzku zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam, ako aj neplatnosťou zmluvnej podmienky o predĺžení premlčacej doby. Uvedenédôvody zamietnutia žaloby nesúvisia ani s posúdením či žalobkyňa má v tomto spore postavenie
spotrebiteľa.Napriektomusúdprvejinštancieuviedol,žežalobkyňaakozáložcapostaveniespotrebiteľa
v spore nemá. Záložná zmluva je akcesorickým záväzkom k hlavnému záväzku vyplývajúcemu zo

zmluvy o úvere, slúži na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o úvere a sleduje aj jej právny
režim. Zmluva o úvere bola uzatvorená medzi obchodnými spoločnosťami, pričom skutočnosť, že sa
nejedná o občianskoprávny vzťah bola predmetom preskúmania už v konaní pred Okresným súdom
Malacky, pričom Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo svojom uznesení č.k. 16Co/138/2019-322
zo dňa 8.7.2018, rozhodujúc o odvolaní voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na neodkladné opatrenie

konštatoval, že „Vzhľadom na skutočnosť, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere boli jej
spoločníkmi a konateľmi G. B. B. a G. G. B., nemožno akceptovať ani argument žaloby, že akcesorické
(zabezpečovacie) právne vzťahy majú spotrebiteľský charakter, pretože ako vyplýva zo skutkových
zistení vyplývajúcich z obsahu spisu, boli uzavreté žalobcami s cieľom zabezpečiť splnenie povinností,
na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť (dlžník) voči veriteľovi v úverovej zmluve, žalobcovia konali
s cieľom, ktorý súvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním dlžníka a k uvedenej spoločnosti

mali funkčný vzťah.“.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP,
vecne plným úspechom žalovaného v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho

zmenu vyhovením žalobe (poznámka odvolacieho súdu - v znení jej zmeny pripustenej uznesením súdu
prvej inštancie z 2.5.2023 č. k. 3C/42/2017-274), eventuálne navrhla jeho zrušenie v celom rozsahu
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedla odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Žaloba pôvodne smerovala voči dvom právnickým osobám, a to
voči spoločnosti EuroFinancovanie s.r.o. a voči Accentus s.r.o., pričom uznesením zo dňa 11.06.2021

súd konanie voči žalovanému 1/ (t .j. voči spoločnosti Holus s.r.o. ako právnemu nástupcovi spoločnosti
EuroFinancovanie s.r.o.) zastavil, z dôvodu výmazu spoločnosti Holus s.r.o. z obchodného registra.
Jediným žalovaným tak ostala spoločnosť Accentus s.r.o. Žalovaný (Accentus s.r.o.) je tuzemská
právnická osoba, podnikateľ, ktorá je založená a existujúca podľa práva Slovenskej republiky, a ktorej
bola postúpená pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o úvere (Zmluva o úvere č. 15050001 zo dňa

11.5.2021, bola uzatvorená medzi spoločnosťou EuroFinancovanie s.r.o. ako pôvodným veriteľom a
spoločnosťou CBS HP Stav s.r.o., so sídlom: Slnečná 1146, 908 73 Veľké Leváre, IČO: 44 687 583 ako
pôvodným dlžníkom a žalobkyňou a G. B. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom: D. XXXX, XXX XX A. H.
v pozícii ručiteľov ). Žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností evidovaných na LV č. XX, okres:
Senica, obec: C., katastrálne územie: C.. Na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XX bolo v čase

podania žaloby žalobkyňou zriadené záložné právo, ktoré sa v čase vydania napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie už LV č. XX nenachádzalo.
Súd prvej inštancie prvým výrokom rozsudku v tejto časti žalobu zamietol, čo odôvodnil tým, že (údajne)
záložné právo záložného veriteľa zaniklo. To, že záložné právo záložného veriteľa (ktorým mala byť už
vraj spoločnosť Achille k.s.) zaniklo, mal mať súd preukázané z týchto listín, a to z:

- Údajného oznámenia o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom (v zmysle rozsudku sa
malo jednať o oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z.759/2020,
pričom v rozsudku bližšie údaje o tejto listine absentujú, a táto listina nebola nikdy žalobkyni predložená).
Na základe tejto listiny súd prvej inštancie mal vraj preukázané postúpenie pohľadávky zo žalovaného
(spoločnosť Accentus s.r.o.) na spoločnosť Achille k.s. ako nového záložného veriteľa. Následne na to

súd prvej inštancie konštatoval, že z údajov vyplývajúcich z LV č. XX ku dňu 4.8.2021 vyplýva, že záložné
právo bolo zapísané v prospech Achille k.s. Žalobkyňa však tvrdí, že Údajné oznámenie o postúpení
pohľadávky zabezpečenej záložným právom, a ani údaje obsiahnuté z LV č. XX, nie sú sami o sebe
postačujúce pre prijatie záveru o tom, že postúpenie pohľadávky zo žalovaného na spoločnosť Achille
k.s. bolo platné a účinné.

- Údajného vzdania sa záložného práva záložným veriteľom (v zmysle rozsudku sa malo jednať o
listinu – vzdanie sa záložného práva zriadeného na základe zmluvy o zriadení záložného práva, pričom
bližšie údaje o tejto listine v rozsudku absentujú a táto listina nebola nikdy žalobkyni predložená). Na
základe tejto listiny súd prvej inštancie mal mať za preukázané, že spoločnosť Achille k.s. sa vzdala
záložného práva. Žalobkyňa však tvrdí, že Údajné vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom ako

jednostrannýmprávnyúkon,niejespôsobiloulistinounazákonzáložnéhoprávavzdanímsatohtopráva.
- Údajného oznámenia okresného úradu o výmaze záložného práva (v zmysle rozsudku sa malo jednať
o listinu - oznámenie Okresného úradu Senica, katastrálneho odboru zo dňa 17.04.2023 o výmaze
záložného práva, pričom v rozsudku bližšie údaje o tejto listine absentujú, a táto listina nebola nikdyžalobkyni predložená), a - výpisu LV č. XX ku dňu 4.5.2022, na ktorom sa už záložné právo záložného
veriteľa nenachádzalo. (ďalej spoločne ako „listiny nepreukazujúce zánik záložného práva vzdaním sa
tohto práva záložným veriteľom“ a/alebo „listiny“). Na základe týchto listín súd prvej inštancie (celkom

nesprávne, arbitrárne a svojvoľne) konštatoval, že predmetné listiny dokazujú, že záložné právo zaniklo
vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom. Vo vzťahu k tvrdenej (a teda nepreukázanej, a preto
len fiktívnej) zmluve o postúpení pohľadávky má žalobkyňa za to, že táto zmluva neexistuje, nakoľko (i)
súd prvej inštancie sa s ňou nikdy neoboznámil, (ii) táto zmluva nebola žalobkyni nikdy ani predložená a
teda žalobkyňa sa nemala ani možnosť k predmetnej (fiktívnej) zmluve vyjadriť, a (iii) súd prvej inštancie

jej existenciu vyhodnotil iba z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti. Vo vzťahu k listine o vzdaní
sa záložného práva tvrdí, že táto listina neexistuje, nakoľko žalobkyňa sa s ňou nikdy neoboznámila
a teda žalobkyňa ani nemala možnosť sa k predmetnej listine vyjadriť. Ak by aj táto listina o vzdaní
sa záložného práva existovala, má za to, že táto listina ako jednostranný právny úkon nie je spôsobilá
spôsobiť zánik záložného práva jeho vzdaním sa v zmysle § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. Nadväzne na to
súd prvej inštancie celkom nesprávne uviedol, že nový záložný veriteľ (spoločnosť Achille k.s.) sa ani v

budúcnosti(vraj)nemôžeúspešnedomáhaťvýkonuzaniknutéhozáložnéhoprávazpredmetnejzáložnej
zmluvy k predmetu zálohu vo vlastníctve žalobkyne, že postavenie žalobkyne nemožno považovať za
sporné a právne neisté, nakoľko v prípade, ak záložné právo zaniklo, určenie jeho neexistencie súdom
je nadbytočné, bez právneho významu. Súd prvej inštancie takto dospel k záveru, že žalobkyňa nemá
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a preto žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie je však nesprávny a celkom nesprávna, arbitrárna a svojvoľná je aj argumentácia súdu
prvej inštancie, ktorá vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku. Súd prvej inštancie totiž nemohol dospieť k
záveru o tom, že pohľadávka zabezpečená záložným právom bola platne postúpená zo žalovaného na
nového záložného veriteľa. Súd prvej inštancie nemohol dospieť ani k záveru o tom, že záložné právo
zaniklo vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom poukazujúc pritom na listiny, ktoré zjavne nie sú

spôsobilé preukázať takýto záver. Rovnako súd prvej inštancie nemohol pri posudzovaní neprijateľnosti
zmluvnej podmienky dospieť k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poukazujúc pritom opäť
na listiny, ktoré zjavne nie sú spôsobilé takýto záver preukazovať.
K Údajnému oznámeniu o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom, žalobkyňa uviedla,
že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako a či vôbec sa k tejto listine súd dostal, či sa súd vôbec

s predmetnou listinou oboznámil (keďže vo vzťahu k tejto listine súd prvej inštancie vychádzal iba z
údajov evidovaných v katastri nehnuteľnosti). Ak sa aj súd hypoteticky s touto listinou oboznámil, z
odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či túto listinu predložil na podporu svojich tvrdení sám žalovaný,
alebo či si súd prvej inštancie takúto listinu obstaral sám z vlastnej iniciatívy. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti len stroho naznačil, že tieto okolnosti vyhodnotil z jemu dostupných listinných dôkazov (bez

bližšieho určenia, aké listinné dôkazy má súd na mysli). Už len samotná skutočnosť, že z rozsudku nie
je vôbec zrejmé, akým spôsobom bolo zaobstarané dokazovanie (obzvlášť v prípade, ak o takejto listine
žalobkyňa ako druhá strana sporu nemá žiadnu vedomosť) má povahu vady konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak súd prvej inštancie mal existenciu Údajného oznámenia
o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom danú bez toho, aby sa touto listinou reálne

oboznámil, a teda ak súd vychádzal iba z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti, tak potom treba
povedať, že súd len z takto vykonaného dokazovania nemohol mať za preukázané, že medzi žalovaným
a spoločnosťou Achille k.s. skutočne a platne došlo k postúpeniu pohľadávky. Súd prvej inštancie by v
takomto prípade vyslovil postúpenie pohľadávky bez toho, aby sa so zmluvou o postúpení pohľadávky
oboznámil a bez toho, aby posudzoval jej platnosť. Súd preto len z Údajného oznámenia o postúpení

pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktoré v rozsudku odkazuje iba s poukazom na údaje
obsiahnutévLVč.XX,jednoduchonemoholdospieťkzáveruotom,žemedzižalovanýmaspoločnosťou
Achille k.s. došlo k postúpeniu pohľadávky, a že takéto postúpenie pohľadávky bolo platné. Ak by aj
hypoteticky vychádzala z toho, že súd prvej inštancie sa reálne oboznámil s Údajným oznámením o
postúpenípohľadávkyzabezpečenejzáložnýmprávom(čovšakpopiera,keďžezrozsudkutátookolnosť

nevyplýva), tak treba rozlišovať dve situácie, resp. dva spôsoby, akým sa súd prvej inštancie mohol
k predmetnému „dôkazu“ dopátrať. Prvou je situácia, že predmetnú listinu predložil sám žalovaný na
podporu svojich tvrdení. V takomto prípade však platí, že súd prvej inštancie mal túto listinu oznámiť
žalobkyni za tým účelom, aby sa s touto listinou oboznámila a prípadne ak chcela, mohla sa k nej
vyjadriť. V tejto súvislosti je nedôvodná argumentácia súdu prvej inštancie o tom, že súhlas žalobkyni

na postup pohľadávky nie je potrebný poukazujúc pritom na hmotnoprávne ust. § 528 O.z. Takéto
tvrdenie nemá totiž nič spoločné s procesným postavením strán konania, princípom rovností zbraní a
kontradiktórnosti konania ako imanentnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie
mal zabezpečiť a umožniť žalobkyni, aby sa s takýmito listinnými „dôkazmi“ mohla oboznámiť a vyjadriťsa k nim (bez ohľadu na hmotnoprávnu podmienku (ne)súhlasu žalobkyne s postúpením pohľadávky,
ktorá s povinnosťou súdu oboznámiť žalobkyňu s predloženým dôkazom nijako nesúvisí). Z dlhodobej
a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudského práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp

rovností zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej
odporca(napr.rozsudokESĽP,Komanickýv.Slovenskárepublika,zo4.6.2000).Právonakontradiktórne
konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy
potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami,

ktoré boli predlžené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Podstatou kontradiktórnosti
a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je teda to, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť
voje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí
o sporových konania, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09, IV.ÚS 147/04, IV. ÚS
341/2012). V základnom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy 13 a základnom práve

vyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazompodľačl.48ods.2Ústavyjeimplikovanáizásadarovnosti
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy. Túto zásadu je potrebné interpretovať tak, že účastník
konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesnej relevantnými návrhmi, resp. dôkazmi protistrany,
ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť
vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie,

a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie
svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ale aj porušením princípu
kontradiktórnosti a princípu rovností zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdnekonanie(nálezÚstavnéhosúduSR,sp.zn.II.ÚS136/08z05.novembra2008).Pretoakbolasúdu

doručená listina – Údajné oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom, a keďže
súd prvej inštancie jej túto listinu nikdy nedoručil ani ju s ňou neoboznámil, tak súd týmto nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Druhou hypotetickou situáciou je situácia, ktorá
by nastala, ak by súd Údajné oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom zo

žalovaného na nového záložného veriteľa zabezpečil na základe vlastnej iniciatívy. Rovnako aj v tomto
prípade stále platí, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (keďže jej
predmetnú listinu nikdy nedoručil a ani ju s ňou nikdy neoboznamoval, v dôsledku čoho sa žalobkyňa
k tomuto listinnému dôkazu nemohla nikdy vyjadriť). Okrem toho v tomto prípade vzniká otázka, či

týmto postupom súd nekonal nad rámec § 185 ods. 3 CSP, a či tak neprípustne nesuploval procesné
povinnosti žalovaného (a to najmä povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť). Súd prvej inštancie
konštatoval, že v konaní vychádzal z jemu dostupných listinných dôkazov (avšak nevedno akých),
pričom postúpenie pohľadávky zo žalovaného na nového záložného veriteľa (spoločnosť Achille k.s.)
malsúdprvejinštanciepreukázanénanajvýšvýpisomzLVč.XX.Súduprvejinštancienevyčíta,akajbez

návrhuvykonaldokazovaniezúdajovjemudostupnýchzkatastranehnuteľností.Možnomuvšakvytknúť
to, že nad rámec § 185 ods. 1 CSP prijal svojský, ničím neodôvodnený a arbitrárny záver o tom, že
Údajné oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom (ktoré sa v čase doručenia
rozsudku žalobkyni a ani v čase podania tohto odvolania nenachádza a nespomína na LV č. XX)
preukazujeexistenciuzmluvyopostúpenípohľadávky.Údajnéoznámenieopostúpenípohľadávkynieje

dôkazom o postúpení pohľadávky, a navyše z LV č. XX ani nevyplýva, a preto nejde o dokazovanie, ktoré
by oprávňovalo súd vykonať aj bez návrhu postupom podľa § 185 CSP. Súd tu neprípustným spôsobom
(mimo rámca § 185 CSP) supluje procesné povinnosti žalovaného, predovšetkým povinnosť tvrdenia
k podstatným a rozhodujúcim skutočnostiam a dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie podstatných skutkových tvrdení. Tento postup pritom možno súdu prvej inštancie vyčítať

o to väčšmi, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, a preto súd v tomto
konaní mohol vykonať aj bez návrhu iba také dôkazy, ktoré by boli na prospech žalobkyne – spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie však v rozpore s § 185 CSP a v rozpore s § 295 CSP vykonal dôkazy, ktoré sú
navyše v neprospech spotrebiteľa - slabšej strany v tomto konaní. Ak by odvolací súd mal za to, že súd tu
neprípustne nenahrádzal procesné povinnosti žalovaného, tak to nič nemení na tom, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalobkyni realizáciu jej patriacich procesných práv do takej miery, že
tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie totiž žalobkyni vôbec
nedoručil a ani ju neoboznámil s Údajným oznámením o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným
právom a ani s inými listinnými dôkazmi, a preto odoprel žalobkyni právo vyjadriť sa k predmetnýmilistinným dôkazom. Nemožno pritom opomenúť, že súd prvej inštancie z výpisu z LV č. XX (resp. údajov
obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti) nemohol mať za preukázané platné postúpenie pohľadávky zo
žalovaného na spoločnosť Achille k.s. V zmysle § 524 ods. 1 O.z. totiž platí, že: „Veriteľ môže svoju

pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.“ Z uvedeného hmotnoprávneho
ustanovenia vyplýva, že veriteľ môže svoju pohľadávku postúpiť iba písomnou zmluvou. To znamená, že
zmluva o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom musí mať obligatórne písomnú formu,
čo vyplýva z § 151e O.z. Na to, aby súd mohol konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
zo žalovaného na nového záložného veriteľa (t. j. spoločnosť Achille k.s.) musel by sa najskôr oboznámiť

s takouto písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky a následne by musel posúdiť jej platnosť (s týmto
sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal). Namiesto toho, súd prvej inštancie mal existenciu zmluvy
o postúpení pohľadávky preukázanú z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti (konkrétne z výpisu
z LV č. XX), čo je však samo o sebe rozporuplné tvrdenie. Z výpisu z LV č. XX súd nemohol mať nikdy
preukázanú danosť (existenciu) a ani platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak aj bolo oznámenie o
postúpení pohľadávky jednoduchou poznámkou zaznačené na LV č. XX, táto okolnosť nemohla súdu

v žiadnom prípade stačiť pre vyslovenie záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Predtým
ako súd prvej inštancie prijal záver o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo žalovaného na nového
záložného veriteľa, mal sa najskôr oboznámiť s predmetnou zmluvou, a túto mal ako dôkaz o tejto
skutočnosti poslať žalobkyni a rovnako jej umožniť sa k tomuto dôkazu vyjadriť a následne sa zaoberať
posúdením jej platnosti. Záver vyslovený súdom prvej inštancie o tom, že na spoločnosť Achille k.s.

bola postúpená pohľadávka zabezpečená záložným právom, je preto nesprávny, arbitrárny a svojvoľný.
Súd rozhodoval na základe domnelého fiktívneho dôkazu (zmluvy o postúpení pohľadávky), (i) ktorá mu
však nikdy nebola predložená, (ii) s ktorou sa nikdy neoboznámil a ktorú nikdy nevykonal ako dôkaz,
(iii) ktorej platnosť nikdy ani neposudzoval a (iv) ktorú ani nikdy nepredložil žalobkyni na vyjadrenie. Súd
prvej inštancie týmto porušil právo žalobkyne na kontradiktórne konanie, porušil princíp rovností zbraní

a rovnosti strán konania, čím vážne zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces.
K Údajnému vzdaniu sa záložného práva záložným veriteľom uviedla, že podľa názoru súdu prvej
inštancie, záložné právo zaniklo z dôvodu, že sa nový záložný veriteľ (spoločnosť Achille k.s.) vzdal
záložného práva. Žalobkyňa však tvrdím, že záložné právo nového záložného veriteľa (a to len za
predpokladu, že by došlo k platnému postúpeniu pohľadávky – čo však v konaní nebolo preukázané)

nezaniklo vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom. Podľa § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. platí, že:
„Záložné právo zaniká, ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva.“ Súd prvej inštancie (avšak bez toho
aby hlbšie skúmal podmienky vzdania sa záložného práva podľa citovaného ustanovenia) konštatoval,
že keďže v Údajnom oznámení okresného úradu o výmaze záložného práva sa spomína listina - Údajné
vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom, ktorého kópia mala byť súdu prvej inštancie zaslaná

okresným úradom - tak došlo k zániku záložného práva spôsobom podľa § 151md ods. 1 písm. c/
O.z.. Žalobkyňa však tvrdí, že záložné právo záložného veriteľa nemohlo zaniknúť na základe Údajného
vzdania sa záložného práva záložným veriteľom, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku
zániku záložného práva vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom poukazujúc pritom na listinu –
Údajné vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom, ktorá je jednostranný právny úkon. Takýto

jednostranný právny úkon však nie je postačujúci na to, aby došlo k zániku záložného práva vzdaním
sa tohto práva záložným veriteľom. Na to, aby došlo k účinnému vzdaniu sa záložného práva je totiž
potrebná dohoda medzi záložcom a záložným veriteľom, čo znamená, že vzdaniu sa záložného práva
musí predchádzať dohoda strán (záložcu a záložného veriteľa) o tom, že obe strany súhlasia s tým,
že záložné právo zanikne spôsobom podľa § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. Aj dohoda o vzdaní sa

záložného práva z povahy veci musí mať obligatórne písomnú formu. Medzi žalobkyňou (ako záložcom)
a žalovaným (ako záložným veriteľom) a hypoteticky v prípade, ak by došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky zabezpečenej záložným veriteľom (čo však popiera, keďže táto okolnosť nebola v konaní
preukázaná) tak ani medzi žalobkyňou a spoločnosťou Achille k.s. nikdy nedošlo k uzavretiu dohody o
vzdaní sa predmetného záložného práva. Záložné právo záložného veriteľa (či už sa jedná o žalovaného

ale spoločnosť Achille k.s.) preto nikdy nemohlo zaniknúť vzdaním sa záložného práva. Poukázala aj
na právnu doktrínu (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019 s. 1343), v zmysle ktorej
savšeobecnáprávnaúpravaozánikuzáväzkov(ust.§559až§587O.z.)subsidiárneaplikujeajnazánik
záložného práva. Pre zánik záväzku vzdaním sa práva (§ 574 O.z.) sa preto vyžaduje písomná dohoda

veriteľa s dlžníkom. Vychádzajúc z ust. § 574 O.z. sa teda na vzdanie sa záložného práva vyžaduje
písomná dohoda záložného veriteľa so záložcom. Žalobkyňa so žalovaným a ani so spoločnosťou
Achille k.s. nikdy neuzatvorila dohodu, na základe ktorej by došlo k zániku záložného práva vzdaním
sa tohto práva záložným veriteľom. V tejto súvislosti žalobkyni nebol zo strany žalovaného (a ani zostrany Achille k.s.) nikdy predložený ani len návrh na uzavretie takejto dohody. Keďže žalobkyňa takúto
dohodu nikdy neuzatvorila, súd prvej inštancie nikdy nemohol dôjsť k záveru o tom, že záložné právo
záložného veriteľa zaniklo vzdaním sa záložného práva. Bez ohľadu na to, či takáto okolnosť o vzdaní

sa práva vyplýva z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti, súd nikdy nemal prijať tento svoj záver
bez toho, aby vykonal náležité dokazovanie, aby sa s takouto dohodou oboznámil. Súd prvej inštancie
týmto postupom zasiahol do princípu rovností strán konania, keď v rozpore s § 185 CSP suploval a
nahrádzal procesné povinnosti žalovaného (a to najmä povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť) o tom,
že záložné právo malo zaniknúť vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom. V postupe súdu prvej

inštancie tak vidí závažné procesné pochybenia. Tie, okrem už uvedeného, spočívajú tiež v tom, že ani
Údajné vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom (ktorého kópia bola vraj súdu zaslaná okresným
úradom, katastrálnym odborom) súd nikdy nedoručil žalobkyni a nikdy s touto listinou žalobkyňu ani
iným spôsobom neoboznámil, čím jej odoprel právo sa k predmetnému „dôkazu“ vyjadriť. Ak by súd
postupoval korektne, a žalobkyni by predmetné Údajné vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom
zaslal s možnosťou sa k nemu vyjadriť, žalobkyňa by súd prvej inštancie upozornila na to, že táto

listina nie je spôsobilým dôkazom o zániku záložného práva týmto spôsobom, keďže medzi žalobkyňou
(ako záložcom) a záložným veriteľom (či už žalovaným alebo spoločnosťou Achille k.s.) nikdy nedošlo
k uzavretiu dohody o vzdaní sa záložného práva. Súd prvej inštancie, tým že (i) žalobkyni Údajné
vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom nikdy nedoručil ani ju s predmetnou listinou nikdy
inak neoboznámil, pričom na základe tohto „dôkazu“ súd žalobu žalobkyne zamietol, a tým, že (ii) súd

nikdy nemohol ako dôkaz vykonať dohodu o vzdaní sa záložného právo (keďže takáto dohoda nebola
nikdy uzavretá medzi žalobkyňou a záložným veriteľom), zasiahol do práva žalobkyne na kontradiktórne
konanie, porušil princíp rovností zbraní, čím de facto vážne zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivé
súdne konanie. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd
vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi

konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý
účastník konania, je nielen porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovností zbraní ako
základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 136/08 z 5.11.2008). Nakoľko žalobkyni listina – Údajné vzdanie sa záložného práva záložným

veriteľom nikdy nebola doručená a žalobkyňa s ňou nebola ani inak oboznámená, tak súd týmto
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj v prípade, ak by žalobkyni bola daná
možnosť vyjadriť sa k predmetnej listine (čo však nebola), táto listina, t. j. Údajné vzdanie sa záložného
práva záložným veriteľom - ako jednostranný právny úkon - nie je spôsobilá k zániku záložného

práva vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom, keďže medzi žalobkyňou a záložným veriteľom
nebola nikdy uzavretá dohoda o vzdaní sa záložného práva. Záložné právo záložného veriteľa (či už
žalovaného alebo Achille k.s.) nemohlo nikdy zaniknúť spôsobom uvedeným v § 151md ods. 1 písm. c/
O.z. Nie je preto pravdivý ani záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa nemá naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. Keďže postúpenie nebolo preukázané a záložné právo (vzhľadom

na neexistenciu dohody medzi záložcom a záložným veriteľom) nikdy nezaniklo spôsobom tvrdeným
súdom prvej inštancie, je postavenie žalobkyne naďalej sporné a skutočne právne neisté. Naliehavý
právny záujem žalobkyni na požadovanom určení je daný, keďže (i) žalobkyňa nemá k dispozícii iný
spôsobochranytvrdenéhopráva,a(ii)doposiaľnedošlokporušeniuprávažalobkyňouatedapostavenie
je stále ohrozené a neisté. Nakoľko spor o určení neexistencie práva zo záložnej zmluvy je sporom

vzniknutýmzohrozeniasubjektívnehoprávaaniezjehoporušenia,jetýmtotaktiežosvedčenýnaliehavý
právny záujem žalobkyni. Z povahy záložného práva ako aj berúc do úvahy nehnuteľnosti, ktoré sú v
prospech žalovaného predmetom záložného práva (aj rodinný dom žalobkyni, kde býva), je zrejmé, že
sa žalobkyňa v skutočnosti domáha len ochrany svojho vlastníckeho práva pred nezákonným výkonom
záložného práva, ktoré je dôsledkom absolútne neplatnej záložnej zmluvy. Z chápania vlastníckeho

práva ako najvýznamnejšieho vecného práva, ktorým žalobkyňa chráni svoje obydlie a pozemky pred
nezákonnou dražbou alebo iným nezákonným spôsobom speňaženia v dôsledku neplatného právneho
úkonu tak v prípade hrozby a teda reálneho ohrozenia, že rodinný dom žalobkyne bude podliehať
speňaženiu, zakladá na strane žalobkyne naliehavý právny záujem na určení neexistencie práva zo
záložnej zmluvy, nakoľko v opačnom prípade dochádza k porušeniu vlastníckeho práva ako práva

najvýznamnejšieho z vecných práv. Žalobkyňa svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení
preukázala a riadne odôvodnila v konaní pred súdom prvej inštancie. Považuje však za dôležité
odvolaciemu súdu odôvodniť ohrozenie a obavu žalobkyne z dražby nehnuteľností, ktoré tvoria predmet
záložného práva. Táto obava je umocnená práve tým, že záložné právo k nehnuteľnosti už raz bolozapísané do katastra nehnuteľnosti, pričom skutočnosť, že v súčasnosti záložné právo v katastri
nehnuteľnosti zapísané nie je, nijakým spôsobom neoslabuje obavu z hrozby výkonu záložného práva,
nakoľko nie je vylúčené, že bude záložné práva zapísané opätovne a teda obava žalobkyne by v prípade

neposkytnutia ochrany súdom naďalej pretrvávala a teda by postavenie žalobkyne bolo aj naďalej
neisté a ohrozené. U žalobkyni je daný naliehavý právny záujem práve z dôvodu, že ak sa spornosť
práva neodstráni, žalovaný môže kedykoľvek (vzhľadom na dôvody odvolania) záložné právo opätovne
zapísať do katastra nehnuteľnosti. S poukazom na uvedené tak žiada, aby odvolací súd odstránil vady,
ktorých sa dopustil súd prvej inštancie a aby poskytol žalobkyni súdnu ochranu jej ohrozených práv,

ktorej sa v tomto konaní dôvodne domáha.
K tvrdeniu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uviedla, že súd prvej inštancie (celkom nesprávne,
arbitrárne a svojvoľne) vyslovil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného – spoločnosti
Accentus s.r.o. Pri tomto závere súd prvej inštancie vychádzal opäť z listiny - Údajného oznámenia o
postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom, pričom danosť tejto listiny súd prvej inštancie
odvodzuje z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti a z výpisu z LV č. XX. Žalobkyňa už podrobne

uviedla dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie na podklade tejto listiny nemohol mať za preukázané, že
došlo k prechodu pohľadávky na základe (podľa jej názoru fiktívnej) zmluvy o postúpení pohľadávky
zabezpečenej záložným právom zo žalovaného na spoločnosť Achille k.s. Za rozhodujúce považuje
to, že súd prvej inštancie sa nikdy neoboznámil so základným dôkazom o tom, že k postúpeniu
pohľadávky reálne došlo – a to zmluvou. Súd tu v podstate vychádzal iba z údajov obsiahnutých v

katastri nehnuteľnosti a z výpisu z LV č. XX, čo však rozhodne nie je postačujúc pre prijatie týchto
záverov. Bolo úlohou súdu prvej inštancie dôsledne prešetriť skutkový stav veci, oboznámiť sa so
zmluvou o postúpení pohľadávky, s touto zmluvou oboznámiť žalobkyňu a umožniť jej vyjadriť sa k
tomu, a tak následne posúdiť otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Namiesto toho, však súd
prvej inštancie vychádzal iba z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti a konal, ako keby bol týmto

evidovanými údajmi právne viazaný. Súd však nie je viazaný údajmi vedenými v katastri nehnuteľnosti
v tom zmysle, že by nemohol posudzovať otázku platnosti postúpenia pohľadávky. Navyše, aj v zmysle
§ 70 Katastrálneho zákona (zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam) platí, že údaje vedené v katastri sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
Vzhľadom na prebiehajúci súdny spor máme za to, že súd prvej inštancie mal byť o to väčšmi ostražitý a

vykonať náležité dokazovanie za účelom správneho skutkového a právneho posúdenia veci, a nemal sa
spoliehať na pravdivosť údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti, ktorých pochybnosť je vyvolaná
už samotnou povahou tohto sporu. Súd prvej inštancie sa dopustil závažných pochybení, v dôsledku
ktorých sa teraz nápravy musí žalobkyňa domáhať v odvolacom konaní. Verí, že uvedené neprávosti
neostanú bez povšimnutia odvolacím súdom, a že odvolací súd poskytne ochranu žalobkyni, ktorej sa

právom a dôvodne domáha v tomto konaní.
Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie vôbec nevykonal dôkazy navrhované žalobkyňou v podanej
žalobe a v priebehu prvoinštančného konania, čím konal protiprávne a čím porušil právo žalobkyne
na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu. Arbitrárne a ničím neodôvodnené odmietnutie súdu
prvej inštancie vykonať dokazovanie ohľadom žalobkyňou navrhovaných dôkazov (výsluch žalobkyne

a podobne) bolo tak zásadným procesným pochybením súdu, ktorý mal za následok nesprávne, a
tým aj nezákonné a ústavne non-konformné rozhodnutie vo veci, ktoré znamenalo doslova flagrantný
zásah do práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých je možné odmietnuť vykonanie dôkazu len v prípadoch,
keď takýto dôkaz neprejde tzv. Perna testom, resp. keď takýto dôkaz nemá možnosť vylepšiť právnu

pozíciu žalobcu v danom spore, či priniesť nové skutočnosti v merite veci. V uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2020 sp. zn. 7 Cdo 205/2019, sa dovolací súd zaoberal otázkou,
kedy môže súd odmietnuť návrh na vykonanie dokazovania strany sporu, pričom vo svojej právnej vete
tohto rozhodnutia uviedol, že „Aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd
nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal.

Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a)
sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť
alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného
inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie
dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania.“ Žalobkyňa dala do pozornosti aj

právnu vetu uvedenú v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 259/2010, v ktorej sa uvádza: „V
zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je jednou zo všeobecných
záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakompostavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj

oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania,
no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej
voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy

je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých
dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných
dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím
znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26.

januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol
mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne
ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“ Aplikáciou tzv. Perna testu sa aktuálne zaoberal (i) Najvyšší súd Slovenskej republiky v
uznesení zo dňa 22.03.2022 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/5/2021 a predtým v uznesení zo dňa

22.08.2018 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/4/2018 ako aj (ii) Ústavný súd Slovenskej republiky v
aktuálnom rozhodnutí zo dňa 04.08.2021 vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 177/2021, ktorých právne
závery si žalobca dovolí zosumarizovať nižšie, pričom (iii) všetky tieto rozhodnutia majú svoj základe v
judikatúre ESĽP (Veľkej komory) prezentovanej nižšie. Rozhodnutia uvádzané v predchádzajúcom bode
sú síce fixované na súdne štádium trestného konania, avšak v primeranom rozsahu sú nepochybne

aplikovateľné aj na civilné sporové konanie a povinnosť súdu obojsmerného vykonávania dôkazov v
súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu nad mieru pochybností (formálnu pravdu) a
až na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, následne aplikovať konkrétne právne normy.
Spomínaný Perna test (Perna proti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. 5. 2003,
doplnený koncepciou v zmysle Rozsudku Veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18.

12. 2018, č. 36658/05) je založený (čo i len implicitne) na posúdení troch základných kritérií: a) či bola
žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty merita prejednávanej
veci; b) bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné
dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon c) či toto rozhodnutie
nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Nadväzujúc na vyššie uvedený Perna test dala žalobkyňa do

pozornostiustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu.NajvyššísúduSRvuzneseníz28.10.2020sp.
zn. 7 Cdo 205/2019, sa zaoberal otázkou, kedy môže súd odmietnuť návrh na vykonanie dokazovania
strany sporu. S poukazom na uvedené má žalobkyňa za to, že ak súd odmietol vykonať ňou navrhované
dôkazy, mal to vo svojom rozhodnutí náležite odôvodniť. Súd prvej inštancie mal pritom navrhovaný
dôkaz podrobiť tzv. Perna testu a zistiť, či sú vôbec splnené podmienky na to, aby sa navrhovanými

dôkazmivôbecnezaoberal.Žalobkyňamázato,žesúdprvejinštancieneúnosnezasiaholdojejÚstavou
zaručených práv, a to nielen postupom, ktorý už opísala v odvolaní, ale aj v súvislosti s odmietnutím
súdu vykonať navrhované dôkazy bez toho, aby takéto rozhodnutie bolo náležite vysvetlené v zmysle
uvedených záverov plynúcich z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
Hoci sa súd prvej inštancie meritom veci nezaoberal (z dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol), vyslovil

svoj predbežný právny názor o tom, že žalobkyňa v predmetnom spore nemá postavenie spotrebiteľa.
Tento právny názor súdu prvej inštancie je však zjavne právne nesprávny. Súd prvej inštancie tento
svoj zjavne nesprávny právny záver vôbec neodôvodnil, iba poukázal na odôvodnenie uznesenia
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 16Co/138/2019, z 8.7.2018, názor Krajského súdu v Bratislave
vôbec nepodporil vlastnou argumentáciou, obmedzil sa len na citovanie predmetného výňatku z jeho

rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa tak vôbec nepozastavil nad povahou účastníkov zmluvy o úvere a
záložnej zmluvy, resp. otázky za účelom ustálenia, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah, vôbec neriešil. Súd
prvej inštancie však mal meritórne vec posúdiť (s ohľadom na odvolacie dôvody, ktorými odôvodňuje
odvolanie) a mal sám ustáliť, či vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je alebo nie je spotrebiteľským
vzťahom a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Súd prvej inštancie nebol rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave právne viazaný, keďže sa nejedná o rozhodnutie orgánu, uvedené v § 193 CSP,
pri ktorých je daná obligatórna viazanosť. Otázka, ktorú v citovanom výňatku rozhodnutia posúdil
Krajský súd v Bratislave, je otázkou spadajúcou pod režim § 194 CSP, a teda ide o otázku, o ktorej
platí, že ju môže konajúci súd sám posúdiť, pričom zásadne platí, že „prihliadnutie“ na existujúce(právoplatné) rozhodnutie iného orgánu nie je pre súd záväzné, a teda neexistuje povinnosť súdu
pridŕžať sa tohto rozhodnutia. Samozrejme, žalobkyňa rešpektuje zásadnú požiadavku, aby orgány
verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach zásadne rovnako, avšak s tým sa nemožno stotožniť v

prípade, ak je otázka posúdená právne nesprávne. Súd prvej inštancie argumentáciu Krajského súdu v
Bratislave nepodložil inými rozhodnutiami súdnych autorít, na základe ktorých by musela prijať záver o
tom, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nie je vzťahom spotrebiteľským. Podľa názoru žalobkyne
je právny názor súdu prvej inštancie právne nesprávny, pretože vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným
je rozhodne vzťahom spotrebiteľským, k čomu už v žalobe poskytla vyčerpávajúcu skutkovú a právnu

argumentáciu, opierajúcu sa o konštantnú rozhodovaciu prax súdnych autorít. Hoci zmluva o úvere bola
uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ide o obchodnoprávny záväzok len v časti
sumy 6 694,34 eur, nakoľko len táto suma bola reálne poskytnutá na podnikateľské účely, resp. na
úhradu záväzkov spoločnosti CBS HP Stav s.r.o. Zvyšná suma vo výške 63.305,66 eur bola poskytnutá
pre účely G. B. B. a G. G. B. ako fyzických osôb - nepodnikateľov (ergo spotrebiteľov), a preto v tejto
časti záväzku sú G. B. B. a G. G. B. v postavení spotrebiteľov, na základe čoho majú za to, že zmluva

o úvere v časti pohľadávky vo výške 63.305,66 eur zakladá občianskoprávny – spotrebiteľský vzťah.
Žalobkyňa poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/9/2012 a 1Obo/39/2008,
z ktorých citovala. Nakoľko G. B. B. a G. G. B. v časti úveru vo výške 63.305,66 eur konali ako fyzické
osoby, nepodnikatelia a teda svojou činnosťou priamo nekreovali chod hospodárstva, je potrebné na
tento vzťah nazerať ako na spotrebiteľský. Zároveň z akcesorickej povahy záložného práva vyplýva,

že pokiaľ je zmluva o úvere ako hlavná zmluva spotrebiteľskou zmluvou, je spotrebiteľskou zmluvou aj
záložná zmluva, ktorá má akcesorický charakter k zmluve o úvere. Tiež žalobkyňa poukázala uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/108/2020, zo dňa 26.10.2020. Dôkazné bremeno pri preukazovaní
nespotrebiteľského charakteru zmluvy leží na dodávateľovi (veriteľovi) a teda v danom prípade na
žalovanom. V prípade pochybností sa pritom vždy musí uplatniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa.

Túto argumentáciu podporujeme aj rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/70/2013, zo dňa
28.03.2013.
Citovala § 53 ods. 1 O.z. a § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane spotrebiteľa“) a uviedla, že v bode III. žaloby poukázala a odôvodnila neprijateľnosť dohody

o predĺžení premlčacej doby každého práva záložného veriteľa na dobu desiatich rokov pod čl. XI bod
11.5 záložnej zmluvy, ktorá je de iure neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 4 O.z. a tak je
podľa § 53 ods. 5 O.z. neplatná a teda v zmysle vyššie zmienenej judikatúry ide o porušenie § 53 ods. 4
a ods. 5 O.z. a pri porušení týchto ustanovení nie je ani potrebné preukazovať naliehavý právny záujem.
Súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v

rozsahu 100%, nakoľko bol úspešný v konaní v celom rozsahu. S uvedeným sa žalobkyňa nestotožňuje,
nakoľko súd prvej inštancie nezohľadnil (i) osobitné okolnosti prípadu (ii) osobitné postavenie žalobkyne
ako spotrebiteľa (iii) a vznik právne neudržateľnej situácie. Súd prvej inštancie sa v rozsudku ani
len nezaoberal, či sa konanie nevyznačuje výnimočnými okolnosťami, ktoré by mohli mať vplyv na
priznanie trov konania žalovanému. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp.

zn. 5Co/326/2016: „Aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania musí z hľadiska
jeho presvedčivosti spĺňať tie kritériá ako sú zakotvené v ust. § 220 ods. 2 CSP, pokiaľ ide o rozhodnutie
súdu vo veci samej.“ Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl.
46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v CSP určuje, či je základné právo na
súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné
predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným
obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z
dôvodu,žeuplatnísvojezákladnéprávonasúdnuochranu,neutrpelmateriálnuujmuvdôsledkuinštitútu

platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho
postavenie v konaní (m. m. II. US 56/05, IV. US 147/08). Podľa § 257 CSP: „Výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“ Za okolnosti, keď súd rozsudkom
odmietol žalobu žalobkyne, s čím ako je vyššie uvedené sa žalobkyňa nestotožňuje, vytvoril situáciu,
kedy žalobkyňa, ktorá bola ohrozená na svojich právach zriadením záložného práva na nehnuteľnosti,

ktorej je toho času už výlučnou vlastníčkou, tak sa musela brániť podaním určovacej žaloby, aby sa
domohla spravodlivosti súdnou cestou, a to určením neplatnosti zmluvy resp. neplatnosti podmienok
zmluvy. Odstránením záložného práva došlo z iniciatívy súdu k odmietnutiu žaloby. Žalobkyňa považuje
za absurdné, aby ona mala pokrývať vzniknuté trovy žalovanému, ktorý zavinil vzniknutú situáciu,ktorá si vyžadovala reakciu žalobkyne na iniciovanie súdneho konania, pričom po čase bolo záložné
právo vymazané. Za zmienených okolností a konania žalovaného bude vo svojej podstate profitovať
žalovaný. Podľa názoru žalobkyne sú tu zrejmé okolnosti hodné osobitného zreteľa, nakoľko je uvedené

považovať za rozpor s dobrými mravmi, a to neopomínajúc postavenie žalobcov v samotnom konaní
ako spotrebiteľov. Žalobkyňa má za to, že napriek neúspechu v konaní sú objektívne dané dôvody
hodné osobitného pre uplatnenie § 257 CSP, keďže žalobkyňa svojvoľne nezavinila vznik trov konania
a podanou žalobou len reflektovala na vzniknutý skutkový a právny stav. Žalobkyňa si je vedomá, že
ust. § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania. Zastáva avšak

názor, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť
k nežiaducim tvrdostiam. Poukázala na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07, uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/135/2017 z 31.5.2017. Mala za to, že aj za okolnosti,
kedy bol žalovaný úspešnou stranou sporu (toho času neprávoplatne), tak žalovaná nemá nárok na
náhradu trov konania. Poukázala na pre prípad relevantné i keď rozsiahle rozhodnutie Najvyššie súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/67/2010 zo dňa 9.6.2010, z ktorého citovala, s tým, že na základe

uvedenej citácie je podľa jej názoru zrejmé, že uvedené konanie spĺňa všetky atribúty pre to, aby
ak dôjde k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu vo výroku I., boli naplnené dôvody hodné
osobitného zreteľa pre to, aby trovy konania žalovanému priznané neboli, boli priznané sčasti alebo
práve boli priznané samotnej žalobkyni. Tu je nutné opakovane vyzdvihnúť, že zo strany konajúceho
súdu nedošlo k riadnemu poznaniu všetkých právnych a skutkových okolností prípadu, a teda je nutné

považovať vydané rozhodnutie aj za predčasné. Žiadala, aby odvolací súd prihliadal aj na doterajší
postoj strán konaní. V tomto kontexte musí súd brať zreteľ na to, že zo strany žalovaného došlo
k porušeniu hmotnoprávnych ustanovení vo vzťahu k žalobkyni, čo malo v konečnom dôsledku za
následokzamietnutiežalobyprenedostatokpasívnejvecnejlegitimácie.Inýmislovami,žalobkyninebola
do dnešného dňa predložená zmluva o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom zo

záložného veriteľa (žalovaného) na spoločnosť Achille k.s. Žalovaný si voči žalobkyni nesplnil ani len
tú hmotnoprávnu povinnosť, aby ju informoval o postúpení pohľadávky zo záložného veriteľa na Achille
k.s. Informačná povinnosť žalovaného voči žalobkyni pritom vyplýva z dikcie § 528 O.z. Nesplnenie tejto
povinnosti žalovaným neuniklo pozornosti ani súdu prvej inštancie, ktorý toto porušenie konštatoval,
avšak nevyvodil z neho žiadne právny dôsledky, hoci minimálne vo vzťahu k trovám konania na túto

skutočnosť mal prihliadnuť. Ak by si žalovaný túto povinnosť splnil, mohla žalobkyňa žiadať zmenu
subjektu na strane žalovaného ešte predtým, než by súd prvej inštancie vyniesol rozsudok, v ktorom súd
zamietol žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu (údajného) postúpenia pohľadávky
zo záložného veriteľa (žalovaného) na spoločnosť Achille k.s. Vo vzťahu k výroku o trovách konania má
za to, že odvolací súd pri tomto rozhodovaní musí vziať do úvahy nesplnenie hmotnoprávnej povinnosti

žalovaného voči žalobkyni, čo malo priamy dopad na neúspech žalobkyne v konaní. Na podklade
vyššie uvedeného je žalobkyňa presvedčená, že vyčerpávajúcim spôsobom osvedčila a argumentačne
preukázala nedôvodnosť priznania náhrady trov konania žalovanému voči žalobkyni z dôvodu existencie
výnimočných okolností, pre ktoré je možné nepriznať náhradu trov konania žalovanému.
Súčasťou odvolania bol aj návrh žalobkyne na zmenu žalovaného. Dôvodila, že súd prvej inštancie

žalobu žalobcu v časti o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky týkajúcej sa predĺženia premlčacej
doby zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného.
Argumentoval tým, že došlo k prechodu pohľadávky zabezpečenej záložným právom zo žalovaného
ako záložného veriteľa na spoločnosť Achille k.s. Bratislava, ktorá tak vstúpila do práv a povinností
pôvodného veriteľa zo zmluvy o úvere a stala sa aj záložným veriteľom. Avšak s poukazom na vyššie

odôvodnené odvolacie dôvody má žalobkyňa za to, že táto skutočnosť sa v konaní pred súdom prvej
inštancie nepreukázala. Žalobkyni v tejto súvislosti nebol predložený jediný relevantný dôkaz, ktorý
by potvrdil, že by došlo k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej záložným právom zo žalovaného na
spoločnosť Achille k.s. Žalobkyňa citovala § 80 CSP s tým, že pri rešpektovaní princípu jednotnosti
konania k zmene sporových strán môže dôjsť aj v odvolacom konaní, čo rešpektuje aj zákonodarca

a právna doktrína. V prípade, ak bude mať odvolací súd za to, že došlo k právnej skutočnosti podľa
citovaného ustanovenia - a to po tom čo ustáli, že medzi žalovaným a spoločnosťou Achille k.s. došlo k
platne uzavretej zmluve o postúpení pohľadávky - že spoločnosť Achille k.s. vstúpila do práv a povinností
pôvodného veriteľa zo zmluvy o úvere a stala sa aj záložným veriteľom, navrhla, aby do konania na
miesto doterajšieho žalovaného, t. j. spoločnosti Accentus s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10A,

831 06 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 44 731 744, vstúpila obchodná spoločnosť Achille k.s.,
so sídlom: Mliekárenská 10, 824 92 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 52 024 334.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.4. Ako bolo už vyššie uvedené súčasťou odvolania bol aj návrh žalobkyne na zmenu žalovaného.
Dôvodila, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky

týkajúcej sa predĺženia premlčacej doby zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
na strane žalovaného, argumentoval tým, že došlo k prechodu pohľadávky zabezpečenej záložným
právom zo žalovaného ako záložného veriteľa na spoločnosť Achille k.s. Bratislava, ktorá tak vstúpila
do práv a povinností pôvodného veriteľa zo zmluvy o úvere a stala sa aj záložným veriteľom. Avšak
s poukazom na vyššie odôvodnené odvolacie dôvody má žalobkyňa za to, že táto skutočnosť sa v

konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala. Žalobkyni v tejto súvislosti nebol predložený jediný
relevantný dôkaz, ktorý by potvrdil, že by došlo k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej záložným
právom zo žalovaného na spoločnosť Achille k.s. Žalobkyňa citovala § 80 CSP s tým, že pri rešpektovaní
princípu jednotnosti konania k zmene sporových strán môže dôjsť aj v odvolacom konaní, čo rešpektuje
aj zákonodarca a právna doktrína. V prípade, ak bude mať odvolací súd za to, že došlo k právnej
skutočnosti podľa citovaného ustanovenia - a to po tom čo ustáli, že medzi žalovaným a spoločnosťou

Achille k.s. došlo k platne uzavretej zmluve o postúpení pohľadávky - že spoločnosť Achille k.s. vstúpila
do práv a povinností pôvodného veriteľa zo zmluvy o úvere a stala sa aj záložným veriteľom, navrhla,
aby do konania na miesto doterajšieho žalovaného vstúpila obchodná spoločnosť Achille k.s., so sídlom:
Mliekárenská 10, 824 92 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 52 024 334.
Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 80 ods. 1 až 3 CSP: (1) Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája
prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania
na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené alebo na koho prešli. (2) Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí

konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť
na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. (3) Ten, kto vstupuje
do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.
Ust. § 80 sa použije vo všetkých prípadoch singulárnej sukcesie a v tých prípadoch univerzálnej
sukcesie, keď nedochádza k strate procesnej subjektivity, ale len prechodu či prevodu práv alebo

povinností, o ktorých sa v spore koná. K zmene sporových strán môže dôjsť jedine a výlučne v
dôsledku skutočnosti, ktorá nastala po začatí konania. Pri rešpektovaní princípu jednotnosti konania tak
k zmene sporových strán môže dôjsť aj v odvolacom konaní, čo rešpektuje i zákonodarca. Subjektom
disponujúcim procesnou aktivitou pri zmene strán sporu je podľa novej právnej úpravy v CSP výlučne
žalobca, pričom žalobca je oprávnený navrhnúť zmenu sporových strán v každom možnom v prípade,

teda bez ohľadu na to, či došlo k zmene (domnelej) aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie.
Samozrejme, s tou výnimkou, ak v dôsledku uvedenej právnej skutočnosti prestal žalobca existovať ako
subjekt práva, a teda aj ako subjekt procesu. Pokiaľ pôvodný žalobca navrhuje, aby do konania vstúpil
namiesto neho iný subjekt na strane žalobcu, bude sa vyžadovať súhlas tohto subjektu so vstupom
do konania. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť

uvedená v odseku 1 ostatne uvedeného ustanovenia, ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť namiesto
žalobcu. Nedochádza teda k automatickému procesnému nástupníctvu, ale toto je nárokovateľné za
predpokladu, že kumulatívne nastanú tieto skutočnosti: zmenu strán sporu navrhne oprávnený subjekt
(žalobca), súhlasí s tým ten, kto má vstúpiť namiesto žalobcu (ak sa má nástupníctvo týkať strany
žalovaného, táto podmienka odpadá), preukáže sa, že došlo k právnej skutočnosti podľa odseku 1

ostatne citovaného ustanovenia. V tejto súvislosti je žalobca, ktorý navrhuje zmenu strán sporu, povinný
predložiť konkrétne (najmä listinné) dôkazy o existencii skutočnosti spôsobujúcej prevod alebo prechod
práv alebo povinností tvoriacich predmet konania. Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania
ku dňu jeho vstupu. To znamená, že účinky, a to hmotnoprávne aj procesnoprávne, medzi pôvodnými
stranami zostávajú aj po nástupe právneho nástupcu do konania zachované a právny nástupca je

viazaný všetkými úkonmi, ktoré v konaní urobil jeho procesný predchodca. Trovy konania vzniknuté
počas konania predchodcovi patria k trovám konania nástupcu (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu
ČR, sp. zn. 21 Cdo 379/2014).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2007, sp. zn. 4 Cdo 113/2006: Ak nastane po
začatí konania právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo

povinností, o ktoré v konaní ide (v dôsledku univerzálnej alebo singulárnej sukcesie), nemá to samo
osebe vplyv na okruh účastníkov konania, vymedzený podľa § 90 OSP. K procesnému nástupníctvu
môže dôjsť len vtedy, ak s poukazom na konkrétnu právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy
spájajú prechod práv alebo povinností, o ktoré v konaní ide, je podaný návrh, aby nadobúdateľ právaalebo povinnosti vstúpil do konania na miesto doterajšieho účastníka. Súd vyhovie návrhu, ak bude
preukázané, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv
alebo povinností na iného, že táto skutočnosť sa týka práv alebo povinností, o ktoré v konaní ide, a

že táto právna skutočnosť nastala po začatí konania. Súd skúma, či vôbec ide o právnu skutočnosť,
či ide o takú právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo
povinností (teda či nejde o takú právnu skutočnosť, ktorá podľa právnych predpisov nemôže mať za
následok prevod alebo prechod práv alebo povinností), či skutočne nastala (teda napr. že zmluva o
postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá) a či je v konkrétnom prípade spôsobilá mať za následok

prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Otázkou, či tvrdené právo (povinnosť),
ktoré malo byť prevedené alebo malo prejsť na iného, tu naozaj je alebo či skutočne bolo prevedené,
sa súd nezaoberá, lebo sa týka už posúdenia veci samej, ku ktorému sa vyjadruje len v rozhodnutí o
veci samej. Ten, kto návrh podáva, je povinný tvrdiť rozhodné okolnosti a nesie nepriaznivé následky
vyplývajúce z toho, že nebudú v konaní zistené.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2008, sp. zn. 3 Cdo 251/2006: Predpokladom pre

vyhovenie návrhu v zmysle § 92 ods. 2 a 3 OSP (teraz § 80 CSP) je preukázanie formálnych podmienok
(že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného,
ďalej že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania, že táto
skutočnosť nastala po začatí konania, a napokon, že nadobúdateľ práva súhlasí so vstupom do konania,
ak má nastúpiť na miesto doterajšieho navrhovateľa). V štádiu, pri ktorom súd posudzuje splnenie

uvedených predpokladov, skúma tvrdenia, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného
návrhu, len z hľadiska ich možnosti (spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok - prevod alebo prechod
práva na iného. Osobitne treba podčiarknuť, že posúdenie toho, či k prevodu alebo prechodu práva
skutočne došlo, je vyhradené až rozhodnutiu vo veci samej (pri skúmaní vecnej legitimácie účastníka
konania).

V zmysle § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho
miestoalebonamiestožalovanéhovstúpilten,nakohobolitietoprávaalebopovinnostiprevedenéalebo
na koho prešli. Ústavný súd už v minulosti uviedol, že žalobca je v zmysle § 80 CSP jediným subjektom
oprávneným na podanie návrhu na pripustenie zmeny na strane žalobcu/žalovaného. Výlučne žalobca

ako dominus litis má oprávnenie disponovať predmetom konania a určovať okruh účastníkov konania
(III. ÚS 92/2020). Aj podľa odbornej literatúry je subjektom disponujúcim procesnou aktivitou pri zmene
strán sporu podľa Civilného sporového poriadku výlučne žalobca, pričom žalobca je oprávnený navrhnúť
zmenu sporových strán v každom možnom prípade, teda bez ohľadu na to, či došlo k zmene (domnelej)
aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie. Samozrejme, s tou výnimkou, ak v dôsledku uvedenej právnej

skutočnosti prestal žalobca existovať ako subjekt práva, a teda aj ako subjekt procesu (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašoovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok,
Veľké Komentáre,. Praha, C. H. Beck, 2016, s. 270). Súd o návrhu legitimovanej osoby musí rozhodnúť,
a to uznesením.
V systéme neúplnej apelácie, na ktorom je vybudovaný jediný riadny opravný prostriedok nášho

civilného procesu (odvolanie), sa procesné nástupníctvo podľa citovaného ustanovenia (nehovoríme
teraz o procesnom nástupníctve, s ktorým je spojená aj strata procesnej subjektivity) uplatní, len ak
právna skutočnosť, z ktorej je možné dovodiť prechod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide,
nastala po rozhodnutí súdu prvej inštancie, alebo takáto právna skutočnosť nastala v konaní na súde
prvej inštancie, ale len vtedy, ak na uplatnenie procesného nástupníctva nie je potrebné v odvolacom

konaní uvádzať nové skutočnosti alebo dôkazy, a súčasne žalobca navrhol zmenu sporových strán ešte
pred skončením odvolacieho konania, presnejšie povedané predtým, ako odvolací súd o veci rozhodol.
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok, 2. vydanie, Veľké komentáre. Praha, Nakladatelství C. H. Beck, 2016, s. 306).
V predmetnej veci je potrebné v prvom rade uviesť, že žalobkyňa návrh na zmenu žalovaného

podmieňovala ešte nevysloveným názorom odvolacieho súdu, keď uviedla, že (iba) v prípade, ak bude
mať odvolací súd za to, že došlo k právnej skutočnosti podľa citovaného ustanovenia - a to po tom čo
ustáli, že medzi žalovaným a spoločnosťou Achille k.s. došlo k platne uzavretej zmluve o postúpení
pohľadávky - že spoločnosť Achille k.s. vstúpila do práv a povinností pôvodného veriteľa zo zmluvy o
úvere a stala sa aj záložným veriteľom, navrhuje, aby do konania na miesto doterajšieho žalovaného

vstúpila obchodná spoločnosť Achille k.s., so sídlom: Mliekárenská 10, 824 92 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 52 024 334. V rozpore s tým však v tomto návrhu na zmenu, ktorý bol súčasťou odvolania
proti rozsudku súdu prvej inštancie, aj v samotnom odvolaní jednoznačne tvrdila, že má za to, že táto
skutočnosť sa v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala a záver súdu prvej inštancie o tom,že na spoločnosť Achille k.s. bola postúpená pohľadávka zabezpečená záložným právom označila za
arbitrárny, nesprávny a svojvoľný. Preto podľa názoru odvolacieho súdu tento návrh žalobkyne bol
rozporný v tvrdeniach o rozhodných okolnostiach, nejednoznačný (netvrdila, že nastala skutočnosť,

s ktorou sa spája prevod) a podmienený (názorom odvolacieho súdu), naviac právna skutočnosť,
z ktorej je možné dovodiť prevod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide, nastala ešte pred
rozhodnutím súdu prvej inštancie, žalobkyňa mala o nej vedomosť (žalobkyni bolo 15.5.2023 doručené
podanie z OÚ Senica, katastrálny odbor, aj s prílohami, reagovala v jej podaní z 19.5.2023 /č.l. 278/,
v ktorom považovala za záložného veriteľa iný subjekt ako bol žalovaný), napriek tomu na ňu procesne

nezareagovala žiadnym procesným návrhom, pojednávania na súde prvej inštancie dňa 22.6.2023 sa
nezúčastnila (žalobkyňa ani jej splnomocnenkyňa) z dôvodu poukazu na zásadu hospodárnosti, čo
sa snaží zhojiť návrhom na zmenu strany v odvolacom konaní, ohľadom procesného nástupníctva až
v odvolacom konaní uvádza nové skutočnosti, tvrdenia a navrhuje dôkazy (jedná sa o neprípustné
novoty, viď v ďalšom texte tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), z ktorých dôvodov odvolací súd návrh
žalobkyne na zmenu žalovaného zamietol. Vec sa nachádza v opravnom konaní, cieľom a úlohou

ktorého je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Ide teda o preskúmanie
správnosti a udržateľnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete konania a medzi stranami tak,
ako boli vymedzené v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Toto je podstata opravného konania
a iný jeho program by nedával zmysel. Ak žalobkyňa (z dôvodu daného už pred rozhodnutím súdu
prvej inštancie) chcela zmeniť stranu sporu - žalovaného, mala s poukazom na vyššie uvedené tak

urobiť pred rozhodnutím súdu prvej inštancie (§ 80 CSP), ak by totiž odvolací súd pripustil v odvolacom
konaní zmenu strany sporu – žalovaného, znamenalo by to /s poukazom na dôvody zamietnutia žaloby/,
že prieskum, ktorý má uskutočniť by sa stal irelevantným, nakoľko irelevantným by sa stal doterajší
procesný postup (celý alebo jeho časť), ako aj napadnuté rozhodnutie (celé alebo jeho časť). Zámer
žalobkyne zmeniť stranu žalovaného v tomto štádiu konania jednoznačne evokuje snahu zhojiť jej

pochybeniet.j.,ženezareagovalažiadnymprocesnýmnávrhomnaprávnuskutočnosť,zktorejjemožné
dovodiť prevod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide, ktorá nastala ešte pred rozhodnutím súdu
prvej inštancie, a ktorá jej bola známa. Umožnenie zmeny žaloby v tomto štádiu by malo /s poukazom
na dôvody zamietnutia žaloby/ za následok zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na opätovné
prejednanie súdu prvej inštancie. Takýto postup by odporoval základnému účelu civilného sporového

konania, ktorým je poskytnutie rýchlej, efektívnej a spravodlivej ochrany ohrozeným a porušeným
právam (tak, ako ich vymedzila žalobkyňa vo svojej žalobe) za súčasnej vysokej miery zodpovednosti
stránsporuzavýsledokkonania.Užvrímskompráveplatilazásada,podľaktorej„vigilantibusiurascripta
sunt" teda „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), ergo tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a

s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej treba navzdory námietkam
odvolateľky považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre

rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo po pripustení zmeny žaloby určenie, že
právo žalovaného ako záložného veriteľa zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo
dňa 11.5.2015 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom nie je

dané(neexistuje),eventuálneurčenie,žeprávozozmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiam
uzatvorenej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 11.5.2015
v časti čl. II bod 2.2 podbod 2.2.1 v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov, v časti týkajúcej sa
zabezpečenia úrokov z omeškania a v časti týkajúcej sa zabezpečenia zmluvnej pokuty nie je dané(neexistuje); ďalej určenie, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam uzatvorená medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo
dňa 11.05.2015 pod čl. XI bod 11.5: ,,Zmluvné strany sa dohodli na predĺžení premlčacej doby každého

práva záložného veriteľa vyplývajúceho z tejto Zmluvy na dobu desiatich rokov od doby, keď takáto
premlčacia doba vo vzťahu ku každému takémuto právu začne plynúť.“ je neprijateľná podmienka podľa
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak
i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním uplatnené odvolacie dôvody

v intenciách podaného odvolania popísaného vyššie, posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá.

7. Odvolateľka v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, čo odôvodnil tým, že (údajne)
záložné právo záložného veriteľa zaniklo. To, že záložné právo záložného veriteľa (ktorým mala byť už
vraj spoločnosť Achille k.s.) zaniklo, mal mať súd preukázané z listín: údajného oznámenia o postúpení

pohľadávkyzabezpečenejzáložnýmprávom,údajnéhovzdaniasazáložnéhoprávazáložnýmveriteľom,
údajného oznámenia okresného úradu o výmaze záložného práva a výpisu LV č. XX ku dňu 4.5.2022,
na ktorom sa už záložné právo záložného veriteľa nenachádzalo.
Odvolateľka namietala, že údajné oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom
podľa Z.759/2020 z LV č. XX ku dňu 4.8.2021 (ktorá listina nebola nikdy žalobkyni predložená, nemá

o nej žiadnu vedomosť, z odôvodnenia rozsudku nevyplýva ako a či vôbec sa k tejto listine súd dostal,
či sa súd vôbec s predmetnou listinou oboznámil, keďže vo vzťahu k tejto listine súd prvej inštancie
vychádzal iba z údajov evidovaných v katastri nehnuteľnosti, nie je zrejmé, či túto listinu predložil na
podporu svojich tvrdení sám žalovaný, alebo či si súd prvej inštancie takúto listinu obstaral sám z vlastnej
iniciatívy), na základe ktorej listiny mal súd prvej inštancie za preukázané postúpenie pohľadávky zo

žalovaného (spoločnosť Accentus s.r.o.) na spoločnosť Achille k.s. ako nového záložného veriteľa, a ani
údaje obsiahnuté v LV č. XX, nie sú sami o sebe postačujúce pre prijatie záveru o tom, že postúpenie
pohľadávky zo žalovaného na spoločnosť Achille k.s. bolo platné a účinné. Súd prvej inštancie vyslovil
postúpenie pohľadávky bez toho, aby sa so zmluvou o postúpení pohľadávky oboznámil a bez toho, aby
posudzoval jej platnosť. Súd preto len z údajného oznámenia o postúpení pohľadávky zabezpečenej

záložným právom, na ktoré v rozsudku odkazuje iba s poukazom na údaje obsiahnuté v LV č. XX,
jednoducho nemohol dospieť k záveru o tom, že medzi žalovaným a spoločnosťou Achille k.s. došlo k
postúpeniu pohľadávky, a že takéto postúpenie pohľadávky bolo platné.
Prvou hypotetickou situáciou je situácia, ak predmetnú listinu predložil sám žalovaný na podporu svojich
tvrdení, potom platí, že súd prvej inštancie mal túto listinu oznámiť žalobkyni za tým účelom, aby

sa s touto listinou oboznámila a prípadne ak chcela, mohla sa k nej vyjadriť. V tejto súvislosti je
nedôvodná argumentácia súdu prvej inštancie o tom, že súhlas žalobkyni na postup pohľadávky nie je
potrebný poukazujúc pritom na hmotnoprávne ust. § 528 O.z. Takéto tvrdenie nemá totiž nič spoločné
s procesným postavením strán konania, princípom rovností zbraní a kontradiktórnosti konania ako
imanentnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie mal zabezpečiť a umožniť

žalobkyni, aby sa s takýmito listinnými „dôkazmi“ mohla oboznámiť a vyjadriť sa k nim (bez ohľadu na
hmotnoprávnu podmienku (ne)súhlasu žalobkyne s postúpením pohľadávky, ktorá s povinnosťou súdu
oboznámiť žalobkyňu s predloženým dôkazom nijako nesúvisí). Z dlhodobej a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudského práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovností zbraní vyžaduje,
aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (napr. rozsudok ESĽP,
Komanický v. Slovenská republika, z 04.júna 2000). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená,
že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich
návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predlžené, s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou

rovnosťou zbraní je teda to, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť voje procesné práva
predložiťargumentyareagovaťna„protiargumenty“protistrany.Osobitnetoplatíosporovýchkonaniach,
v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť
konania (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09, IV.ÚS 147/04, IV. ÚS 341/2012). V
základnom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy 13 a základnom práve vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy. Túto zásadu je potrebné interpretovať tak, že účastník konania
musí mať možnosť zoznámiť sa s procesnej relevantnými návrhmi, resp. dôkazmi protistrany, ako aj
možnosť sa k nim následne vyjadriť. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriťsa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak
dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení,
než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti
a princípu rovností zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 136/08 z 5.novembra 2008). Preto ak bola súdu doručená listina –
údajnéoznámenieopostúpenípohľadávkyzabezpečenejzáložnýmprávom,akeďžesúdprvejinštancie
jej túto listinu nikdy nedoručil ani ju s ňou neoboznámil, tak súd týmto nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
Druhou hypotetickou situáciou je situácia, ktorá by nastala, ak by súd údajné oznámenie o postúpení
pohľadávky zabezpečenej záložným právom zo žalovaného na nového záložného veriteľa zabezpečil
na základe vlastnej iniciatívy. Rovnako aj v tomto prípade stále platí, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces (keďže jej predmetnú listinu nikdy nedoručil a ani ju s ňou nikdy
neoboznamoval, v dôsledku čoho sa žalobkyňa k tomuto listinnému dôkazu nemohla nikdy vyjadriť).
Okrem toho v tomto prípade vzniká otázka, či týmto postupom súd nekonal nad rámec § 185 ods. 3
CSP, a či tak neprípustne nesuploval procesné povinnosti žalovaného (a to najmä povinnosť tvrdenia a
dôkaznúpovinnosť).Súdprvejinštanciekonštatoval,ževkonanívychádzalzjemudostupnýchlistinných

dôkazov (avšak nevedno akých), pričom postúpenie pohľadávky zo žalovaného na nového záložného
veriteľa (spoločnosť Achille k.s.) mal súd prvej inštancie preukázané nanajvýš výpisom z LV č. XX.
Súdu prvej inštancie nevyčíta, ak aj bez návrhu vykonal dokazovanie z údajov jemu dostupných z
katastra nehnuteľností. Možno mu však vytknúť to, že nad rámec § 185 ods. 1 CSP prijal svojský, ničím
neodôvodnený a arbitrárny záver o tom, že údajné oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej

záložným právom (ktoré sa v čase doručenia rozsudku žalobkyni a ani v čase podania tohto odvolania
nenachádza a nespomína na LV č. XX) preukazuje existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky. Údajné
oznámenie o postúpení pohľadávky nie je dôkazom o postúpení pohľadávky, a navyše z LV č. XX ani
nevyplýva, a preto nejde o dokazovanie, ktoré by oprávňovalo súd vykonať aj bez návrhu postupom
podľa § 185 CSP. Súd tu neprípustným spôsobom (mimo rámca § 185 CSP) supluje procesné povinnosti

žalovaného, predovšetkým povinnosť tvrdenia k podstatným a rozhodujúcim skutočnostiam a dôkaznú
povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie podstatných skutkových tvrdení. Tento postup
pritom možno súdu prvej inštancie vyčítať o to väčšmi, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je
vzťahom spotrebiteľským, a preto súd v tomto konaní mohol vykonať aj bez návrhu iba také dôkazy, ktoré
by boli na prospech žalobkyne – spotrebiteľa. Súd prvej inštancie však v rozpore s § 185 CSP a v rozpore

s § 295 CSP vykonal dôkazy, ktoré sú navyše v neprospech spotrebiteľa - slabšej strany v tomto konaní.
Ak by odvolací súd mal za to, že súd tu neprípustne nenahrádzal procesné povinnosti žalovaného,
tak to nič nemení na tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni realizáciu
jej patriacich procesných práv do takej miery, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Súd prvej inštancie totiž žalobkyni vôbec nedoručil a ani ju neoboznámil s údajným oznámením o

postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom a ani s inými listinnými dôkazmi, a preto odoprel
žalobkyni právo vyjadriť sa k predmetnými listinným dôkazom. Súd prvej inštancie z výpisu z LV č. XX
(resp. údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti) nemohol mať za preukázané platné postúpenie
pohľadávky zo žalovaného na spoločnosť Achille k.s. V zmysle § 524 ods. 1 O.z. totiž platí, že: „Veriteľ
môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.“ To znamená, že

zmluva o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom musí mať obligatórne písomnú formu,
čo vyplýva z § 151e O.z. Na to, aby súd mohol konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
zo žalovaného na nového záložného veriteľa (t. j. spoločnosť Achille k.s.) musel by sa najskôr oboznámiť
s takouto písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky a následne by musel posúdiť jej platnosť (s týmto
sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal). Namiesto toho, súd prvej inštancie mal existenciu zmluvy

o postúpení pohľadávky preukázanú z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti (konkrétne z výpisu
z LV č. XX), čo je však samo o sebe rozporuplné tvrdenie. Z výpisu z LV č. XX súd nemohol mať nikdy
preukázanú danosť (existenciu) a ani platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak aj bolo oznámenie o
postúpení pohľadávky jednoduchou poznámkou zaznačené na LV č. XX, táto okolnosť nemohla súdu
v žiadnom prípade stačiť pre vyslovenie záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Predtým

ako súd prvej inštancie prijal záver o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo žalovaného na nového
záložného veriteľa, mal sa najskôr oboznámiť s predmetnou zmluvou, a túto mal ako dôkaz o tejto
skutočnosti poslať žalobkyni a rovnako jej umožniť sa k tomuto dôkazu vyjadriť a následne sa zaoberať
posúdením jej platnosti. Záver vyslovený súdom prvej inštancie o tom, že na spoločnosť Achille k.s.bola postúpená pohľadávka zabezpečená záložným právom, je preto nesprávny, arbitrárny a svojvoľný.
Súd rozhodoval na základe domnelého fiktívneho dôkazu (zmluvy o postúpení pohľadávky), ktorá mu
však nikdy nebola predložená, s ktorou sa nikdy neoboznámil a ktorú nikdy nevykonal ako dôkaz, ktorej

platnosťnikdyanineposudzovalaktorúaninikdynepredložilžalobkyninavyjadrenie.Súdprvejinštancie
týmto porušil právo žalobkyne na kontradiktórne konanie, porušil princíp rovností zbraní a rovnosti strán
konania, čím vážne zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd k prvej hypotetickej situácii uvedenej odvolateľkou uvádza, že táto nenastala, nakoľko
predmetnú listinu nepredložil žalovaný, z ktorého dôvodu v tejto časti odvolacia námietka nie je dôvodná.

Vo vzťahu k druhej hypotetickej situácii uvedenej odvolateľkou, odvolací súd uvádza, že námietka
odvolateľky je rozporná, nakoľko na jednej strane uvádza, že súd prvej inštancie neprípustným
spôsobom(mimorámca§185CSP)suplujeprocesnépovinnostižalovaného,anadruhejstraneuvádza,
že súdu prvej inštancie nevyčíta, ak aj bez návrhu vykonal dokazovanie z údajov jemu dostupných z
katastra nehnuteľností.
Pre sporové konanie je charakteristický princíp kontradiktórnosti konania, v ktorom stoja proti sebe

sporové strany a vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech.
Nová procesná úprava v CSP výrazne posilnila i princíp hospodárnosti, zavedením možnosti súdu
stanovovať záväzné procesné lehoty na procesné úkony sporových strán, s cieľom poskytnúť rýchlu
a účinnú spravodlivosť. Kontradiktórnosť znamená tiež možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko,
čo v konaní vyšlo najavo (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,

J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 53). Strana
sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
včas, pričom procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala
starostlivo. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení až na
pojednávaní nie je včasné (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,str.53).Dokazovanie
v sporovom konaní slúži na zistenie toho, čo strany tvrdili, teda súd je limitovaný skutkovými tvrdeniami
strán. Na preukázanie svojich tvrdení strany konania navrhujú dôkazy, výber ktorých je výlučne na súde
(§ 185 ods. 1 CSP). Strana má teda povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa
k veci i k dôkazom a tieto úkony môže vykonávať aj prostredníctvom svojho zástupcu.

Podľa § 185 ods. 1 až 3 CSP: (1) Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. (2) Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu
nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. (3) Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či
sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho

práva.
Výnimky zo zásady, podľa ktorej súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, sú
upravené aj v § 185 ods. 2 a 3 CSP. Medzi verejné registre a zoznamy patria určite kataster
nehnuteľností, obchodný register, živnostenský register či iné registre, ktoré sú prístupné verejnosti.
Nakoľko v predmetnej veci súd prvej inštancie z verejného registra (katastra nehnuteľností) v priebehu

konania zistil, že skutkové tvrdenia žalobkyne (o tom kto je záložným veriteľom, kto je vlastníkom
postúpenej pohľadávky /žalovaný Accentus s.r.o./, že je záložné právo zapísané na LV, ku ktorým
predložilavýpiszlistuvlastníctvač.XXprek.ú.C.,vyhotovenýk1.6.2017,vktoromjevčastiCLVťarchy
zapísanézáložnéprávovprospechpôvodnéhožalovaného1/-EuroFinancovanies.r.o.,IČO:44731906,
podľa V-1200/15 vklad povolený 19.5.2015, a v časti B LV je poznámka o začatí výkonu záložného

práva záložným veriteľom EuroFinancovanie s.r.o., IČO: 44731906, formou dobrovoľnej dražby) sa
dostali do rozporu so skutočnosťou (keďže podľa výpisu z listu vlastníctva č. XX pre k.ú. C. /verejne
dostupného na katastrálnom portáli/ k dátumu vyhotovenia 24.2.2022 /č.l. 194/ nie je v časti C LV
žiaden zápis a v časti B LV sa nenachádza poznámka o začatí výkonu záložného práva záložným
veriteľom formou dobrovoľnej dražby), bolo podľa názoru odvolacieho súdu s poukazom na § 185 ods.

2 CSP správne (vzhľadom k tomu, že strany na túto skutočnosť nezareagovali a žiadne dokazovanie
v tomto smere nenavrhli) vykonanie dokazovania súdom prvej inštancie bez návrhu. Súd prvej inštancie
najprv vyzval žalobkyňu výzvou z 25.2.2022 pod č. k. 3C/42/2017-197 (ktorá bola jej splnomocnenkyni
doručená 25.2.2022), aby do termínu pojednávania (4.5.2022) oznámila súdu, či na podanej žalobe
trvá, a to s poukazom na to, že záložné právo v zmysle záložnej zmluvy, platnosť ktorej je predmetom

sporu, sa už na LV č. XX pre k.ú. C. nenachádza. Žalobkyňa reagovala podaním z 2.5.2022, v ktorom
uviedla iba to, že oznamuje súdu, že súhlasí, aby súd rozhodol bez osobnej prítomnosti žalobkyne a bez
osobnej prítomnosti jej právneho zástupcu, uvedené súdne konanie, pričom žalobkyňa odkazuje na
všetky doterajšie podania a vyjadrenia žalobcu. Súd prvej inštancie následne uznesením zo 4.5.2022 č.k. 3C/42/2017-204 žalobu odmietol, na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesením Krajského súdu
v Trnave zo 7.12.2022 č. k. 24Co/103/2022-235 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade s §

185 CSP ak v ďalšom konaní o.i. (bez návrhu, podľa § 185 ods. 2 CSP) vyžiadal Žiadosťou z 5.4.2023 /
č.l. 264/ z Okresného úradu Senica, katastrálny odbor, informáciu, kedy a akým spôsobom (na základe
akej právnej skutočnosti) došlo k výmazu záložného práva zapísaného v LV č. XX pre k. ú. C., Okresný
úrad Senica, katastrálny odbor, vklad povolený dňa 19.5.2015 pod V-1200/15. S poukazom na uvedené
nebolo možné sa stotožniť s námietkou odvolateľky, že súd neprípustne (mimo rámca § 185 CSP)

suploval procesné povinnosti žalovaného.
Okresný úrad Senica, katastrálny odbor, v Odpovedi zo 17.4.2023 /č.l. 265/ uviedol, že výmaz záložného
právabolvykonanýnazákladenávrhunavýmazzáložnéhoprávaapoznámkynazákladelistinyVzdanie
sa záložného práva zriadeného na základe Zmluva o zriadení záložného práva evidovaného pod č.
Z-2708/2021 a poznámky evidovanej pod č. B./2021, pričom súdu zaslal v prílohe tieto listiny – Návrh
na výmaz záložného práva Poznámky z 2.8.2021 (doručený OÚ Senica 3.8.2021, zapísané Okresným

úradom Senica, katastrálny odbor, kat. územie C., dňa 5.8.2021, číslo zmeny 498/21), Vzdanie sa
záložného práva zriadeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva, z 2.8.2021, výpis z LV
č. XX pre k. ú. C. s dátumom vyhotovenia 4.8.2021, a výpisy z obchodného registra Okresného súdu
Bratislava I ku dňu 5.8.2021 spoločnosti Achille k.s. a Colligentes družstvo.
Z Návrhu na výmaz záložného práva a Poznámky, z 2.8.2021 /č. l. 266/, vyplýva, že záložný veriteľ

Achille k.s., Mliekarenská 10, 824 92 Bratislava, IČO: 52024334, sa v zmysle § 151md ods. 1 písm. c/ O.
z. písomne vzdal záložného práva k zálohu (nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností Okresného
úradu Senica, odbor katastrálny, obec C., k. ú. C. na LV č. XX ako pozemky parcely reg. „C“ č. 19/1
záhrada o výmere 297 m2, č. 19/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 430 m2, č. 20/1 zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 289 m2, č. 20/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 159 m2 a ako stavba

súp. č. X postavená na pozemku parc. reg. „C“ č. 20/2). Záložný veriteľ súhlasil s tým, aby Okresný úrad
Senica, odbor katastrálny, záložné právo viaznuce na zálohu z predmetného listu vlastníctva na základe
písomného vyhlásenia záložného veriteľa vymazal. Súčasne navrhol vymazať aj Poznámku P-162/16,
ktorá stratila opodstatnenosť zápisu v znení „Oznámenie o začatí výkonu záložného práva záložným
veriteľom formou dobrovoľnej dražby na Zálohu podľa P-162/16, č. z. 166/16.“.

Z listiny Vzdanie sa záložného práva zriadeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva,
z 2.8.2021 /č. l. 267/, o. i. vyplýva, že Zmluvou o zriadení záložného práva zriadili k zálohu pôvodní
žalobcovia 1/ a 2/ ako záložcovia 1/ a 2/ záložné právo v prospech záložného veriteľa, ktorá bola
povolená vkladovým konaním zapísaným pod V 1200/15, vklad povolený dňa 19.5.2015. Oznámenie
o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom bolo zapísané pod Z 759/2020. Záložný veriteľ

(Achille k.s.) vyhlásil, že sa v súlade s § 151md ods. 1 písm. c/ O. z. vzdáva záložného práva, ktoré
bolo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri
nehnuteľností Okresného úradu Senica, odbor katastrálny, obec C., k. ú. C. na LV č. XX ako pozemky
parcely reg. „C“ č. 19/1 záhrada o výmere 297 m2, č. 19/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere
430 m2, č. 20/1 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 289 m2, č. 20/2 zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 159 m2 a ako stavba súp. č. X postavená na pozemku parc. reg. „C“ č. 20/2. Táto listina je
podpísaná za spoločnosť Achille k.s. predsedom predstavenstva G. I. J. a členom predstavenstva B. K.
komplementára Colligentes družstvo, ktorých podpisy sú úradne osvedčené 2.8.2021.
Z výpisu z LV č. XX pre k. ú. C. s dátumom vyhotovenia 4.8.2021 /č.l. 269/, vyplýva, že v časti C LV ťarchy
je pod por. č. 1 i 2 zapísané záložné právo v prospech Achille, k.s., IČO: 52024334, Mliekárenská 10, 824

92 Bratislava, (pôvodne EuroFinancovanie, s.r.o., IČO: 44731906, Bratislava), podľa V-1200/15 vklad
povolený 19.5.2015 k nehnuteľnostiam: pozemok registra C KN parc. č. 19/1, záhrada o výmere 297 m2,
pozemok registra C KN parc. č. 19/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 430 m2, pozemok registra
C KN parc. č. 20/1, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 289 m2, pozemok registra C KN parc. č. 20/2,
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 159 m2, Stavba – rodinný dom so súp. číslom X na pozemku

registra C KN s parc. číslom 20/2 , č. z. 148/15, Oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej zál.
právom podľa Z-759/2020, č. z. 255/20. V časti B LV je pod por. č. 1 i 2 o.i. poznámka: Oznámenie
o začatí výkonu záložného práva záložným veriteľom Eurofinancovanie s. r. o., Nové Záhrady 1 13/
A, 821 05 Bratislava, IČO: 44731906, formou dobrovoľnej dražby na nehnuteľnosti: pozemok registra
„C“ parc. č. 19/1 - záhrady o výmere 297 m2, pozemok registra „C“ parc. č. 19/2 - zastavané plochy

a nádvoria o výmere 430 m2, pozemok registra „C“ parc. č. 20/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
289 m2, pozemok registra „C“ parc. č. 20/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 159 m2, rodinný
dom so súp. číslom X na parc. č. 20/2, podľa P-162/16, č. z. 166/16Uvedená odpoveď z OÚ Senica, katastrálny odbor, spolu so všetkými prílohami, bola splnomocnenkyni
žalobkynedoručenádňa15.5.2023spoluspredvolanímnapojednávanienadeň22.6.2023auznesením
č. k. 3C/42/2017-274 z 2.5.2023, ktorým súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby. Žalobkyňa

v podaní z 19.5.2023 reagovala tak, že ona a jej právny zástupca žiadajú súd prvej inštancie
o ospravedlnenie neúčasti žalobkyne i jej právneho zástupcu na pojednávaní 22.6.2023 a v súlade
so zásadou hospodárnosti konania súhlasia, aby sa hlavné pojednávanie uskutočnilo bez ich účasti,
pričom sa žalobkyňa pridržiava všetkých doterajších vyjadrení a súdu navrhuje, aby rozhodol v zmysle
jej žalobného návrhu. Žalobkyňa k doručenému podaniu Okresného úradu Senica, katastrálny odbor,

zo 17.4.2023, v zmysle ktorého záložný veriteľ Achille, k.s., podal návrhu na výmaz záložného práva
a poznámky uviedla, že tým, že sa záložný veriteľ vzdal záložného práva, uvedené nijakým spôsobom
neznamená, že by záložná zmluva prestala existovať a preto záložný veriteľ môže záložné právo
kedykoľvek opätovne zavkladovať, z ktorého dôvodu má žalobkyňa aj naďalej za to, že jej naliehavý
právny záujem je daný a žaloba je dôvodná.
Záložné právo zabezpečuje pohľadávku záložného veriteľa, t.j. záložné právo patrí veriteľovi

zabezpečenej pohľadávky. Prejavom akcesority záložného práva je previazanie zmeny v osobe veriteľa
s prechodom záložného práva. Túto zmenu nastupujúcu ex lege upravuje znenie § 151c ods. 3
O.z. Podľa tohto ustanovenia prechádza záložné právo pri prevode alebo prechode pohľadávky
zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. K prevodu pohľadávky dochádza jej
zmluvným postúpením podľa § 524 a nasl. O.z. Vzhľadom na to, že záložné právo sa zapisuje do

časti „C – ťarcha“ listu vlastníctva aj s označením záložného veriteľa, je zmena v osobe záložného
veriteľa dôvodom pre zápis zmeny tohto údaju v katastri nehnuteľností. Keďže pri prevode i prechode
pohľadávky ide o zmenu v osobe záložného veriteľa nastupujúcu zo zákona, vykoná sa zápis tejto
zmeny do katastra nehnuteľností záznamom na základe príslušného návrhu, ktorého prílohou bude
listina, z obsahu ktorej vyplýva prevod alebo prechod pohľadávky. Pod akceptovateľnou prílohou návrhu

by pri zmluvnom postúpení pohľadávky mohlo byť aj súhlasné prehlásenie postupcu a postupníka
bez samotného predloženia zmluvy, ak by sa tieto osoby chceli z určitého dôvodu (napr. obchodného
tajomstva) vyhnúť tomu, aby sa s obsahom predmetnej zmluvy mohli oboznámiť iné osoby, a táto bola
následne uložená v administratívnom spise a zbierke listín katastra nehnuteľností.
V zmysle § 524 ods. 2 O.z. s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva

s ňou spojené. To znamená, že s obligačným aktom, akým je zmluva o postúpení pohľadávky, zo zákona
prechádza aj existujúce zabezpečenie pohľadávky záložným právom. Zmluva o postúpení pohľadávky
je preto podkladom pre zmenu zápisu záložného veriteľa v katastri nehnuteľností záznamom. Inak
povedané, zmluvu o postúpení pohľadávky je potrebné pripojiť k návrhu na vykonanie záznamu.
V zmysle § 524 ods. 2 O.z. pri postúpení pohľadávky ako singulárnej sukcesii prechádza z postupcu

na postupníka aj záložné právo zabezpečujúce postupovanú pohľadávku, a to v presne takom právnom
(procesnom i hmotno-právnom) stave, ktoré svedčalo postupcovi. Inak povedané, ak možnosť výkonu
záložného práva bola obmedzená u postupcu, v rovnakom rozsahu bude obmedzená aj pri postupníkovi.
Katastrálny zákon (zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam /katastrálny zákon/ v znení neskorších predpisov (ďalej len „KZ“) v § 70 ods.

1 ustanovuje, že údaje katastra nehnuteľností uvedené v § 7 KZ sú hodnoverné, ak sa nepreukáže
opak. Hodným dôvery môže byť len taký údaj, ktorý sa považuje za správny, inak povedané, vybrané
údaje katastra nehnuteľností sa považujú za správne, a preto sú hodné dôvery, resp. hodnoverné.
Hodnoverné údaje katastra nehnuteľností slúžia potom následne ako podklad pre právne vzťahy.
Hodnovernými údajmi katastra nehnuteľností sú údaje vymedzené v § 7 KZ a tvoriace obsah katastra

nehnuteľností.Tietoúdajesapovažujúbezďalšiehozasprávne.Povahouhodnovernýchúdajovkatastra
nehnuteľností majú pritom tak príslušné údaje súboru geodetických informácií, ako i súboru popisných
informácií. Vznik hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností je explicitne riešený len úpravou
k nehnuteľnostiam. V zmysle § 41 ods. 1 KZ sa práva k nehnuteľnostiam stávajú hodnovernými údajmi
momentom ich zápisu do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra nehnuteľností.

Iné údaje katastra nehnuteľností logicky nadobúdajú povahu hodnoverných údajov rovnako zápisom
do súboru geodetických alebo popisných údajov katastra nehnuteľností, prípadne listu vlastníctva, ak
sa v ňom vyznačujú. Hodnovernými údajmi katastra nehnuteľností sú okrem iných aj údaje o právach
k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkovi nehnuteľnosti a o inej oprávnenej osobe, ak ide o fyzickú
osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a ak ide o cudzinca, iný

identifikátor a miesto trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo,
údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam. Katastrálny zákon priamo v § 70 ods.
1 ustanovuje domnienku hodnovernosti údajov katastra. Jej obsah spočíva v tom, že vybrané údaje
katastra nehnuteľností tvoriace jeho obsah sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Tým, že sa danéúdaje ex lege považujú bez ďalšieho za hodnoverné, ide o právnu a nie skutkovú domnienku, keďže
táto nie je závislá od nejakého skutkového konania vlastníkov alebo iných oprávnených osôb. Súčasne
ide o domnienku vyvrátiteľnú, pretože Katastrálny zákon explicitne umožňuje preukázanie opaku, t.j.

nehodnovernosti, teda nesprávnosti údaja katastra nehnuteľností. Spôsob preukázania opaku bude
závisieť od konkrétneho hodnoverného údaja katastra nehnuteľností. Pokiaľ má kataster nehnuteľností
povahu štátom vedeného verejného registra nehnuteľností a práv k nim, ako i štátneho informačného
systému, pričom údaje katastra nehnuteľností sú v určenom rozsahu hodnoverné a záväzné, môže
sa každá osoba spoliehať na to, že tieto údaje sú správne. Inak povedané, každý kto sa spolieha

v správnosť údajov katastra nehnuteľností, sa považuje za dobromyseľného. Túto dobromyseľnosť
možno nepriamo odvodiť aj od domnienky zákonnosti rozhodovania orgánov verejnej moci. Všetky údaje
katastra nehnuteľností sú totiž výsledkom zápisov majúcich povahu rozhodnutí alebo opatrení orgánov
štátnej správy katastra nehnuteľností, ktoré sa považujú za zákonné, pokiaľ sa nepreukáže opak.
Z podania žalobkyne z 19.5.2023 je zrejmé, že nespochybnila postúpenie pohľadávky na spoločnosť
Achille, k.s., za záložného veriteľa považovala spoločnosť Achille, k.s., nespochybnila ani vzdanie sa

záložného práva týmto záložným veriteľom ani výmaz záložného práva viaznuceho na zálohu z listu
vlastníctva. Nenavrhla v tomto smere žiadne dokazovanie, nepovažovala za potrebné sa ani zúčastniť
nariadeného pojednávania. Vybrané údaje katastra sa ex lege považujú bez ďalšieho za hodnoverné,
ide o domnienku vyvrátiteľnú, pretože Katastrálny zákon explicitne umožňuje preukázanie opaku, t.j.
nehodnovernosti, teda nesprávnosti údaja katastra nehnuteľností, avšak odvolateľka v konaní pred

súdom prvej inštancie netvrdila nesprávnosť údajov katastra, preto sa považujú za zákonné, keďže
odvolateľka netvrdila ani nepreukázala opak.
Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou odvolateľky, že súd prvej inštancie v rozpore s § 185 CSP

a s § 295 CSP vykonal dôkazy, ktoré sú navyše v neprospech spotrebiteľa - slabšej strany v tomto
konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu vykonanie týchto dôkazov bolo s poukazom na už vyššie
uvedené súladné s ust. § 185 ods. 2 CSP a nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinami (v súlade s ust. § 204 CSP, podľa ktorého dôkaz
listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide

o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli
protistranou spochybnené) získanými z katastra nehnuteľností síce bez návrhu strán, avšak obom
sporovým stranám boli tieto listiny doručené, mali možnosť sa k týmto dôkazom a tiež k takto určeným
skutkovým a právnym okolnostiam, ktoré boli rozhodujúce pre výsledok konania vyjadriť (čo aj žalobkyňa
realizovala v jej podaní z 19.5.2023), ani jedna zo strán však v konaní pred súdom prvej inštancie ich

obsah nespochybnila.
Podľa § 296 CSP spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.
Podľa § 291 ods. 3 CSP ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije

Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany
právneho aj procesnoprávneho vzťahu síce vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej
pre všeobecné sporové konania, z ktorého dôvodu spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky
skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, avšak ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 CSP sa nepoužije. Nakoľko

žalobkyňa bola v konaní zastúpená advokátom, stratila postavenie slabšej strany v konaní, keďže
disponuje kvalifikovanou právnou pomocou, čo znamená, že sa v spotrebiteľskom spore neuplatní
§ 296 CSP. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V predmetnej veci bolo na
pojednávaní dňa 22.6.2023 (ktorého sa riadne a včas predvolané strany ani ich zástupcovia nezúčastnili,

žalobkyňa a jej splnomocnenkyňa sa ospravedlnili, súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti)
súdom prvej inštancie postupované podľa § 181 ods. 2 a 3 a § 182 CSP, následne súd konštatoval
neexistenciu návrhov na doplnenie dokazovania a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.
Pred súdom prvej inštancie žalobkyňa neuplatnila prostriedky procesného útoku - tvrdenia žalobkyne
spochybňujúce platnosť a účinnosť postúpenia pohľadávky zo spoločnosti Accentus s.r.o. na spoločnosť

Achille k.s. z dôvodu nevykonania dokazovania oznámením o postúpení pohľadávky zabezpečenej
záložným právom podľa Z 759/2020 z LV č. XX ku dňu 4.8.2021 a písomnou zmluvou o postúpení
pohľadávky, tieto uplatnila až v odvolaní.Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je
prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Právo odvolateľa (ale aj protistrany) použiť
v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana

neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Tvrdenia žalobkyne spochybňujúce
platnosť a účinnosť postúpenia pohľadávky zo spoločnosti Accentus s.r.o. na spoločnosť Achille k.s.
z dôvodu nevykonania dokazovania oznámením o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným
právom podľa Z 759/2020 z LV č. XX ku dňu 4.8.2021 a písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky,
nemohli obstáť, keďže neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto ich ako prostriedok
procesného útoku nebolo možné použiť v odvolacom konaní (prostriedky procesného útoku alebo

prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno
v odvolaní použiť, len ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie, alebo sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, prípadne má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci). Z dôvodu, že sa nejednalo o žiaden z taxatívne vymedzených dôvodov

umožňujúcich tzv. novoty v odvolacom konaní použiť (§ 366 písm. a/ až d/ CSP), nebolo možné na
uvedené tvrdenia žalobkyne v odvolacom konaní prihliadať.
Nedôvodnou tak bola námietka odvolateľky, že záver vyslovený súdom prvej inštancie o tom, že na
spoločnosť Achille k.s. bola postúpená pohľadávka zabezpečená záložným právom, je nesprávny,
arbitrárny a svojvoľný, a že súd prvej inštancie týmto porušil právo žalobkyne na kontradiktórne konanie,

princíp rovností zbraní a rovnosti strán konania, čím vážne zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivý
súdny proces. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv
a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu
prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Súd prvej inštancie reagoval na všetky
procesné úkony strán primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom, v súlade

s účinným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana
konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, ako i štádia civilného procesu (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015).
Odvolací súd z obsahu spisu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie všetkými žalobkyňou predloženými listinnými dôkazmi, zaoberal sa všetkými

relevantnými prostriedkami procesného útoku uplatnenými žalobkyňou pred súdom prvej inštancie,
žalobkyňa v konaní pred súd prvej inštancie nespochybnila postúpenie pohľadávky na spoločnosť
Achille, k.s., a za záložného veriteľa považovala spoločnosť Achille, k.s., na novoty uvedené v odvolaní
odvolací súd nemohol prihliadať. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že
procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý namietala žalobkyňa v odvolaní, nedošlo k porušeniu

jej práva na spravodlivý súdny proces.

8.Žalobkyňavodvolanínamietala,žezáložnéprávonovéhozáložnéhoveriteľa(atolenzapredpokladu,
že by došlo k platnému postúpeniu pohľadávky – čo však v konaní podľa nej nebolo preukázané)
nezaniklo vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom. Súd prvej inštancie bez toho aby hlbšie skúmal

podmienky vzdania sa záložného práva podľa § 151 md ods. 1 písm. c/ O.z. konštatoval, že keďže v
údajnom oznámení okresného úradu o výmaze záložného práva sa spomína listina - údajné vzdanie
sa záložného práva záložným veriteľom, ktorého kópia mala byť súdu prvej inštancie zaslaná okresným
úradom - tak došlo k zániku záložného práva spôsobom podľa § 151md ods. 1 písm. c/ O.z.. Žalobkyňa
však tvrdí, že záložné právo záložného veriteľa nemohlo zaniknúť na základe údajného vzdania sa

záložného práva záložným veriteľom, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku zániku
záložného práva vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom poukazujúc pritom na listinu – Údajné
vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom, ktorá je jednostranný právny úkon, ktorý však nie je
postačujúcinato,abydošlokzánikuzáložnéhoprávavzdanímsatohtoprávazáložnýmveriteľom.Nato,
aby došlo k účinnému vzdaniu sa záložného práva je totiž potrebná dohoda medzi záložcom a záložným

veriteľom, čo znamená, že vzdaniu sa záložného práva musí predchádzať dohoda strán (záložcu a
záložného veriteľa) o tom, že obe strany súhlasia s tým, že záložné právo zanikne spôsobom podľa §
151md ods. 1 písm. c/ O.z. Aj dohoda o vzdaní sa záložného práva z povahy veci musí mať obligatórne
písomnú formu. Medzi žalobkyňou (ako záložcom) a žalovaným (ako záložným veriteľom) a hypotetickyv prípade, ak by došlo k platnému postúpeniu pohľadávky zabezpečenej záložným veriteľom (čo však
popiera, keďže táto okolnosť nebola v konaní preukázaná) tak ani medzi žalobkyňou a spoločnosťou
Achille k.s. nikdy nedošlo k uzavretiu dohody o vzdaní sa predmetného záložného práva. Záložné právo

záložnéhoveriteľa(čiužsajednáožalovanéhoalespoločnosťAchillek.s.)pretonikdynemohlozaniknúť
vzdaním sa záložného práva. Poukázala aj na právnu doktrínu (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J.,
Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2019 s. 1343), v zmysle ktorej sa všeobecná právna úprava o zániku záväzkov (ust. §
559až§587O.z.)subsidiárneaplikujeajnazánikzáložnéhopráva.Prezánikzáväzkuvzdanímsapráva

(§ 574 O.z.) sa preto vyžaduje písomná dohoda veriteľa s dlžníkom. Vychádzajúc z ust. § 574 O.z. sa
teda na vzdanie sa záložného práva vyžaduje písomná dohoda záložného veriteľa so záložcom. Keďže
žalobkyňa takúto dohodu nikdy neuzatvorila, súd prvej inštancie nikdy nemohol dôjsť k záveru o tom,
že záložné právo záložného veriteľa zaniklo vzdaním sa záložného práva. Bez ohľadu na to, či takáto
okolnosť o vzdaní sa práva vyplýva z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti, súd nikdy nemal
prijať tento svoj záver bez toho, aby vykonal náležité dokazovanie, aby sa s takouto dohodou oboznámil.

Súd prvej inštancie týmto postupom zasiahol do princípu rovností strán konania, keď v rozpore s § 185
CSP suploval a nahrádzal procesné povinnosti žalovaného (a to najmä povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť) o tom, že záložné právo malo zaniknúť vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom. Súd
prvej inštancie, tým že žalobkyni údajné vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom nikdy nedoručil
ani ju s predmetnou listinou nikdy inak neoboznámil, pričom na základe tohto „dôkazu“ súd žalobu

žalobkyne zamietol, a tým, že súd nikdy nemohol ako dôkaz vykonať dohodu o vzdaní sa záložného
právo(keďžetakátodohodanebolanikdyuzavretámedzižalobkyňouazáložnýmveriteľom),zasiaholdo
práva žalobkyne na kontradiktórne konanie, porušil princíp rovností zbraní, čím de facto vážne zasiahol
do práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie. Aj v prípade, ak by žalobkyni bola daná možnosť
vyjadriť sa k predmetnej listine (čo však nebola), táto listina, t. j. údajné vzdanie sa záložného práva

záložným veriteľom - ako jednostranný právny úkon - nie je spôsobilá k zániku záložného práva vzdaním
satohtoprávazáložnýmveriteľom,keďžemedzižalobkyňouazáložnýmveriteľomnebolanikdyuzavretá
dohoda o vzdaní sa záložného práva. Záložné právo záložného veriteľa (či už žalovaného alebo Achille
k.s.) nemohlo nikdy zaniknúť spôsobom uvedeným v § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. Nie je preto pravdivý
ani záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na požadovanom

určení. Keďže postúpenie nebolo preukázané a záložné právo (vzhľadom na neexistenciu dohody
medzi záložcom a záložným veriteľom) nikdy nezaniklo spôsobom tvrdeným súdom prvej inštancie, je
postavenie žalobkyne naďalej sporné a skutočne právne neisté. Naliehavý právny záujem žalobkyne na
požadovanom určení je daný, keďže žalobkyňa nemá k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva,
a doposiaľ nedošlo k porušeniu práva žalobkyňou a teda postavenie je stále ohrozené a neisté. Nakoľko

spor o určení neexistencie práva zo záložnej zmluvy je sporom vzniknutým z ohrozenia subjektívneho
práva a nie z jeho porušenia, je týmto taktiež osvedčený naliehavý právny záujem žalobkyne. Z povahy
záložného práva ako aj berúc do úvahy nehnuteľnosti, ktoré sú v prospech žalovaného predmetom
záložného práva (aj rodinný dom žalobkyni, kde býva), je zrejmé, že sa žalobkyňa v skutočnosti
domáha len ochrany svojho vlastníckeho práva pred nezákonným výkonom záložného práva, ktoré je

dôsledkom absolútne neplatnej záložnej zmluvy. Z chápania vlastníckeho práva ako najvýznamnejšieho
vecného práva, ktorým žalobkyňa chráni svoje obydlie a pozemky pred nezákonnou dražbou alebo iným
nezákonným spôsobom speňaženia v dôsledku neplatného právneho úkonu tak v prípade hrozby a teda
reálneho ohrozenia, že rodinný dom žalobkyne bude podliehať speňaženiu, zakladá na strane žalobkyne
naliehavý právny záujem na určení neexistencie práva zo záložnej zmluvy, nakoľko v opačnom prípade

dochádza k porušeniu vlastníckeho práva ako práva najvýznamnejšieho z vecných práv. Žalobkyňa svoj
naliehavý právny záujem na požadovanom určení preukázala a riadne odôvodnila v konaní pred súdom
prvej inštancie. Považuje však za dôležité odvolaciemu súdu odôvodniť ohrozenie a obavu žalobkyne
z dražby nehnuteľností, ktoré tvoria predmet záložného práva. Táto obava je umocnená práve tým,
že záložné právo k nehnuteľnosti už raz bolo zapísané do katastra nehnuteľnosti, pričom skutočnosť,

že v súčasnosti záložné právo v katastri nehnuteľnosti zapísané nie je, nijakým spôsobom neoslabuje
obavu z hrozby výkonu záložného práva, nakoľko nie je vylúčené, že bude záložné práva zapísané
opätovne a teda obava žalobkyne by v prípade neposkytnutia ochrany súdom naďalej pretrvávala a
teda by postavenie žalobkyne bolo aj naďalej neisté a ohrozené. U žalobkyni je daný naliehavý právny
záujem práve z dôvodu, že ak sa spornosť práva neodstráni, žalovaný môže kedykoľvek (vzhľadom na

dôvody odvolania) záložné právo opätovne zapísať do katastra nehnuteľnosti.
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že ako vyplýva z predchádzajúceho bodu tohto uznesenia
odvolacieho súdu listinami Odpoveď zo 17.4.2023 z Okresného úradu Senica, katastrálny odbor/č.l.
265/, Návrh na výmaz záložného práva a Poznámky, z 2.8.2021 /č. l. 266/, Vzdanie sa záložného právazriadeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva, z 2.8.2021 /č. l. 267/, výpis z LV č. XX pre
k. ú. C. s dátumom vyhotovenia 4.8.2021 /č.l. 269/, bolo riadne vykonané dokazovanie (bez návrhu
strán v súlade s § 185 ods. 2 CSP), tieto boli všetky obom stranám riadne doručené, žalobkyňa na

ne dokonca reagovala, nedôvodnými boli tak jej námietky o „údajnom“ oznámení okresného úradu o
výmaze záložného práva, o „údajnom“ vzdaní sa záložného práva záložným veriteľom, ktorého kópia
len „mala byť“ súdu prvej inštancie zaslaná okresným úradom a ktoré nemali byť žalobkyni doručené.
Rovnako bola s poukazom na odôvodnenie v predchádzajúcom bode tohto uznesenia odvolacieho súdu
nedôvodná aj jej námietka, že súd prvej inštancie zasiahol do princípu rovností strán konania, keď

v rozpore s § 185 CSP suploval a nahrádzal procesné povinnosti žalovaného (a to najmä povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť) o tom, že záložné právo malo zaniknúť vzdaním sa tohto práva záložným
veriteľom.
Podľa § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. záložné právo zaniká ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva.
Žiadosť o výmaz záložného práva v zmysle § 151md ods. 2 a 3 O.z., ktorú orgánu katastra podáva
záložný veriteľ alebo záložca, pod ktorým sa v zmysle štruktúry právnej úpravy záložného práva

v Občianskom zákonníku rozumie aj záložný dlžník. Rozdiel oproti kvitancii spočíva v tom, že takáto
žiadosť môže byť spojená aj s inými dôvodmi zániku záložného práva uvedenými v § 151md ods. 1 O.z.,
než len so zánikom zabezpečenej pohľadávky. Ak takúto žiadosť podáva orgánu katastra veriteľ, nemusí
už preukazovať zánik zabezpečovanej pohľadávky, keďže žiadosť o vykonanie výmazu záložného práva
je jednostranným úkonom adresovaným orgánu katastra, jedná sa v podstate o ekvivalent návrhu na

vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností sui generis. Z tohto dôvodu by preto táto žiadosť mala
obsahovať relevantné náležitosti dané v § 24 ods. 1 KZ (zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam /katastrálny zákon/). Zo znenia § 151md
ods. 2 O.z. vyplýva, že výmaz z osobitného registra, ktorým sa rozumie pri nehnuteľnostiach kataster
nehnuteľností, sa vykoná ku dňu uvedenému v žiadosti na výmaz záložného práva, najskôr však ku dňu

zániku záložného práva. Forma výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností závisí od právneho
titulu jeho zániku. Pri zániku záložného práva na základe zmluvy (dohody) sa výmaz záložného práva
vykoná formou vkladu, pričom samotné záložné právo zaniká vkladom. Pri zániku záložného práva na
základe iného právneho titulu ako zmluvy (dohody) sa výmaz záložného práva vykoná formou záznamu.
Pri mimozmluvnom titule zániku záložného práva je záložný veriteľ zo zákona povinný podať žiadosť

o výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva
(§ 151md ods. 3 O.z.).
Odvolací súd sa na základe uvedeného nestotožňuje s názorom odvolateľky, že na to, aby došlo k
účinnému vzdaniu sa záložného práva je potrebná dohoda medzi záložcom a záložným veriteľom, o
tom, že obe strany súhlasia s tým, že záložné právo zanikne spôsobom podľa § 151md ods. 1 písm.

c/ O.z., odvolací súd má za to, že ak by zákonodarca mienil podmieniť zánik záložného práva vzdaním
sa záložného veriteľa záložného práva dohodou medzi záložcom a záložným veriteľom, uviedol by to
výslovne v predmetnom zákonnom ustanovení, k čomu neprišlo, nebolo vzhľadom na vyššie uvedené
namieste subsidiárne resp. analogické použitie ust. § 574 O.z., na ktoré odvolateľka poukazuje, ktoré
nehovorí o dohode medzi záložcom a záložným veriteľom, ale o dohode medzi veriteľom a dlžníkom,

preto táto námietka nebola dôvodnou. Z rovnakých dôvodov potom nebola dôvodnou ani námietka, že
záložné právo záložného veriteľa (či už sa jedná o žalovaného ale spoločnosť Achille k.s.) nikdy nemohlo
zaniknúť vzdaním sa záložného práva, súd nikdy nemohol ako dôkaz vykonať dohodu o vzdaní sa
záložného právo (keďže takáto dohoda nebola nikdy uzavretá medzi žalobkyňou a záložným veriteľom),
že zasiahol do práva žalobkyne na kontradiktórne konanie, porušil princíp rovností zbraní, čím de facto

vážne zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie.
Z podania žalobkyne z 19.5.2023 je zrejmé, že nespochybnila o.i. ani vzdanie sa záložného práva
záložným veriteľom Achille k.s. ani výmaz záložného práva viaznuceho na zálohu z listu vlastníctva.
Nenavrhla v tomto smere žiadne dokazovanie, nepovažovala za potrebné sa ani zúčastniť nariadeného
pojednávania.Vybranéúdajekatastrasaexlegepovažujúbezďalšiehozahodnoverné,ideodomnienku

vyvrátiteľnú, pretože Katastrálny zákon explicitne umožňuje preukázanie opaku, t.j. nehodnovernosti,
teda nesprávnosti údaja katastra nehnuteľností, avšak odvolateľka v konaní pred súdom prvej inštancie
netvrdila nesprávnosť údajov katastra, preto sa považujú za zákonné, keďže odvolateľka netvrdila ani
nepreukázala opak.
Pred súdom prvej inštancie žalobkyňa neuplatnila prostriedky procesného útoku - tvrdenia žalobkyne

spochybňujúce zánik záložného práva vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom pre neuzavretie s ňou
dohody o vzdaní sa záložného práva a dôvodnosť výmazu záložného práva z LV, tieto uplatnila až
v odvolaní.Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je
prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Právo odvolateľa (ale aj protistrany) použiť
v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana

neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Tvrdenia žalobkyne spochybňujúce
spochybňujúce zánik záložného práva vzdaním sa tohto práva záložným veriteľom pre neuzavretie s ňou
dohody o vzdaní sa záložného práva a dôvodnosť výmazu záložného práva z LV, nemohli obstáť, keďže
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto ich ako prostriedok procesného útoku
nebolo možné použiť v odvolacom konaní (prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť, len ak

ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, alebo sa týkajú
procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, prípadne má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
Z dôvodu, že sa nejednalo o žiaden z taxatívne vymedzených dôvodov umožňujúcich tzv. novoty
v odvolacom konaní použiť (§ 366 písm. a/ až d/ CSP), nebolo možné na uvedené tvrdenia žalobkyne

v odvolacom konaní prihliadať.
Pokiaľ odvolateľka namietala nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nemá naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, a tvrdila, že naliehavý právny záujem na požadovaných
určeniach je daný, že tento preukázala a riadne odôvodnila v konaní pred súdom prvej inštancie,
že chráni svoje obydlie a pozemky pred nezákonnou dražbou alebo iným nezákonným spôsobom

speňaženia, že záložné právo k nehnuteľnosti už raz bolo zapísané do katastra nehnuteľnosti, pričom
skutočnosť, že v súčasnosti záložné právo v katastri nehnuteľnosti zapísané nie je, nijakým spôsobom
neoslabuje obavu z hrozby výkonu záložného práva, nakoľko nie je vylúčené, že bude záložné práva
zapísané opätovne a teda obava žalobkyne by v prípade neposkytnutia ochrany súdom naďalej
pretrvávala a teda by postavenie žalobkyne bolo aj naďalej neisté a ohrozené, a že naliehavý právny

záujem je daný práve z dôvodu, že ak sa spornosť práva neodstráni, žalovaný môže kedykoľvek záložné
právo opätovne zapísať do katastra nehnuteľnosti (v podrobnostiach viď vyššie), odvolací súd k tejto
námietke uvádza nasledovné:
V prejednávanej veci nebolo sporné, že podaná žaloba je v časti o určenie, že právo žalovaného
ako záložného veriteľa zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.5.2015

uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom nie je dané
(neexistuje), eventuálne o určenie, že právo zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 11.05.2015
v časti čl. II bod 2.2 podbod 2.2.1 v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov, v časti týkajúcej sa
zabezpečenia úrokov z omeškania a v časti týkajúcej sa zabezpečenia zmluvnej pokuty nie je dané

(neexistuje), nepochybne žalobou o určenie, že tu právo nie je, ktorá v zmysle ust. § 137 písm. c/ CSP
je prípustná iba vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že záložné právo, ktorého
neexistencia /eventuálne čiastočná neexistencia/ je predmetom sporu, už zaniklo, čo vyplýva aj z
oznámenia Okresného úradu Senica, katastrálny odbor zo dňa 17.4.2023 o výmaze záložného práva

na základe návrhu na výmaz záložného práva a poznámky na základe listiny Vzdanie sa záložného
práva zriadeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva evidovaného pod č. Z-2708/2021a
poznámky evidovanej pod č. P-370/2021. Z listiny „Vzdanie sa záložného práva zriadeného na základe
zmluvy o zriadení záložného práva“ súd zistil, že záložný veriteľ Achille k.s. Bratislava sa v súlade
s ust. § 151md ods. 1 písm. c/ O.z. vzdáva záložného práva, ktoré bolo zriadené na základe zmluvy o

zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným pre k.ú. C. na LV č. XX. Z výpisu LV č. XX pre
k. ú. C. z časti C: Ťarchy vyplýva, že ku dňu 4.8.2021 bolo zapísané záložné právo v prospech Achille
k. s. Bratislava (pôvodne EuroFinancovanie s.r.o. Bratislava) k predmetným nehnuteľnostiam podľa
V-1200/15 vklad povolený 19.5.2015, oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným
právom podľa Z-759/2020. Z listu vlastníctva č. XX pre obec a k.ú. C. ku dňu 4.5.2022 súd zistil,

že t. č. sa na liste vlastníctva v časti C: Ťarchy už záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam
nenachádza. Z uvedeného je zrejmé, že v zmysle § 151md ods. 1 písm. c/ O.z., záložné právo
zaniklo vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom. Súčasný právny nástupca veriteľa sa teda
ani v budúcnosti nemôže úspešne domáhať výkonu zaniknutého záložného práva z predmetnejzáložnejzmluvykpredmetuzálohuvovlastníctvežalobkyne.Postaveniežalobkynenemožnopovažovať
za sporné a právne neisté, nakoľko v prípade, ak záložné právo zaniklo, súdom určenie jeho
neexistencie je nadbytočné, bez právneho významu. Žalobkyňa na určení neexistencie záložného práva

k nehnuteľnostiam vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 11.5.2015
eventuálne na určení neexistencie záložného práva v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov, úrokov z
omeškania a zmluvnej pokuty nemá naliehavý právny záujem, preto súd žalobu zamietol.
Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje a na doplnenie
uvádza:

Podľa§137písm.c/CSPžaloboumožnopožadovať,abysarozhodlonajmäourčení,čituprávojealebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplýva z osobitného predpisu.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone
i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov
(judikatúry), všeobecným predpokladom žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je. V zmysle

citovaného ust. § 137 písm. c/ CSP sa naliehavý právny záujem viaže na konkrétny určovací petit
a súvisí s vyriešením otázky, či žalobca daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie
spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v právnom vzťahu. Procesná povinnosť preukázať, že v čase
rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, zaťažuje toho, kto
sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na

jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami
a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je
procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem
na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby.
„Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom

na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí
svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre
zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu
nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným
prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 241/2008 z 4. marca 2009).“ „Naliehavý právny záujem v zmysle § 80
písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (§ 137 písm. c/ CSP) nie je daný, ak sa petit žaloby, jej skutkové
tvrdenia a právne hodnotenie neviažu na odstránenie konkrétnej spornosti žalobcom uplatneného práva
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 548/2015 z 28. septembra 2016).“ „Stav ohrozenia práva
žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, či tu je alebo nie je

záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo
(napríkladvlastnícke)(rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/24/2017z14.septembra2017).“„Ak
všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby
dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na
súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 590/2017 z 6.

októbra 2017)“.
„Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je podľa ustanovenia § 80 písm.
c) O.s.p. v znení účinnom do 30. júna 2016 (rovnako aj podľa § 137 písm. c/ CSP) vtedy, ak je určovacia
žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich
právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/11/2019 z 11. septembra 2019).“
O splnení podmienok naliehavého právneho záujmu možno uvažovať len v prípade, ak bude súdny
výrok spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu. Súdna prax sa ustálila
na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam
evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie

evidovaného a právneho stavu.
Súd však musí mať v každom štádiu konania za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez
skúmania vecnej stránky žaloby), musí žalobu ako neprípustnú zamietnuť. Či naliehavý právny záujem
na požadovanom určení existuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej
inštancie, aj pre súd odvolací. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie,

či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkýň, či sa
ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva súdne konanie.
Pri žalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, samotná dôvodnosť skutkových tvrdení a právnych
hodnotení žalobcu totiž ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať vždy prežalobcu právny význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo zbytočné. „Súd v každom
štádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmaniavecnejstránky
návrhu) musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo,

t. j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Pre skúmanie
súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napr. v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo
91/2016 z 1. novembra 2007).“
Žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, že právo žalovaného ako záložného veriteľa zo

zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.5.2015 uzatvorenej medzi žalobcom
ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom nie je dané (neexistuje), eventuálne na určení,
že právo zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi žalobcom ako
záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 11.05.2015 v časti čl. II bod 2.2 podbod 2.2.1
v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov, v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov z omeškania a
v časti týkajúcej sa zabezpečenia zmluvnej pokuty nie je dané (neexistuje), nakoľko záložné právo

viaznuce na predmetných nehnuteľnostiach v jej výlučnom vlastníctve zaniklo vzdaním sa záložného
práva záložným veriteľom, na základe čoho bol vykonaný výmaz sporného záložného práva aj v katastri
nehnuteľností. Odvolateľka zdôvodnila existenciu naliehavého právneho záujmu na uvedených 2
požadovaných určeniach v odvolaní tým, že skutočnosť, že v súčasnosti záložné právo v katastri
nehnuteľnosti zapísané nie je, nijakým spôsobom neoslabuje obavu z hrozby výkonu záložného práva,

nakoľko nie je vylúčené, že bude záložné práva zapísané opätovne a teda obava žalobkyne by v
prípade neposkytnutia ochrany súdom naďalej pretrvávala a teda by postavenie žalobkyne bolo aj
naďalej neisté a ohrozené, a že naliehavý právny záujem je daný práve z dôvodu, že ak sa spornosť
právaneodstráni,žalovanýmôžekedykoľvekzáložnéprávoopätovnezapísaťdokatastranehnuteľností.
Odvolací súd sa s jej názorom nestotožňuje, keďže (ne)existencia práva nemôže byť určovaná za dobu

minulú, ani do budúcnosti, preto akékoľvek do úvahy pripadajúce možné budúce konanie žalovaného
nemôže nič zmeniť na skúmaní naliehavého právneho záujmu aktuálne v odvolacom konaní. Keďže
spornosť existencie záložného práva v preskúmavanom prípade v dôsledku vzdania sa záložného práva
záložným veriteľom, na základe čoho bol vykonaný aj výmaz sporného záložného práva v katastri
nehnuteľností, odpadla, žaloba o určenie, že právo žalovaného ako záložného veriteľa zo zmluvy

o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.5.2015 uzatvorenej medzi žalobcom ako
záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom nie je dané (neexistuje), eventuálne o určenie, že právo
zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a
žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 11.05.2015 v časti čl. II bod 2.2 podbod 2.2.1 v časti týkajúcej
sa zabezpečenia úrokov, v časti týkajúcej sa zabezpečenia úrokov z omeškania a v časti týkajúcej sa

zabezpečenia zmluvnej pokuty nie je dané (neexistuje), stratila svoje opodstatnenie, keďže už neslúži
potrebám praktického života.

9. Odvolateľka vo vzťahu k zamietnutiu žaloby aj v časti o určenie, že zmluvná podmienka o predĺžení
premlčacej doby je neprijateľná a preto neplatná, tiež namietala, že súd prvej inštancie (celkom

nesprávne, arbitrárne a svojvoľne) vyslovil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného –
spoločnostiAccentuss.r.o.,priktoromzávereopäťvychádzalzlistiny-Údajnéhooznámeniaopostúpení
pohľadávky zabezpečenej záložným právom, odvolateľka v tejto súvislosti zopakovala už uvedenú
odvolaciuargumentáciu(uvedenúv7.bodetohtorozhodnutiaodvolaciehosúdu)anamietalatiež,žesúd
prvej inštancie vychádzal iba z údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti a konal, ako keby bol týmto

evidovanými údajmi právne viazaný, súd však nie je viazaný údajmi vedenými v katastri nehnuteľnosti
v tom zmysle, že by nemohol posudzovať otázku platnosti postúpenia pohľadávky. Navyše, aj v zmysle
§ 70 KZ platí, že údaje vedené v katastri sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Vzhľadom na
prebiehajúci súdny spor má za to, že súd prvej inštancie mal byť o to väčšmi ostražitý a vykonať náležité
dokazovanie za účelom správneho skutkového a právneho posúdenia veci, a nemal sa spoliehať na

pravdivosť údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľnosti, ktorých pochybnosť je vyvolaná už samotnou
povahou tohto sporu.
Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na svoje závery uvedené
v 7. bode tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.
Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v tejto časti, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie

na strane žalovaného. Žalobkyňa v žalobe označila dvoch žalovaných, žalovaného 1/ spoločnosť
EuroFinancovanie s.r.o., Bratislava, ako veriteľa zo zmluvy o úvere č. 15050001 z 11.5.2015, ktorou
poskytol dlžníkovi CBS HP Stav s.r.o., Veľké Leváre úver vo výške 70.000 eur. Právnym nástupcom
v dôsledku zlúčenia sa stala spoločnosť Holus s.r.o., Košice, táto spoločnosť zanikla výmazom zobchodného registra na základe rozhodnutia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie.
Súd preto uznesením z 11.6.2021 konanie voči žalovanému 1/ Holus, s.r.o. zastavil. Za žalovaného
2/ žalobkyňa označila Accentus s.r.o. Bratislava, ktorý sa stal po zastavení konania voči žalovanému

1/ jediným žalovaným. Žalovaný listom zo dňa 11.1.2017 oznámil dlžníkovi spoločnosti CBS HP Stav
s.r.o. postúpenie pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy č. 15050001 veriteľom EuroFinancovanie s.r.o.
na žalovaného. Z výpisu LV č. XX pre k.ú. C. z časti C: Ťarchy vyplýva, že ku dňu 4.8.2021 bolo
zapísané záložné právo v prospech Achille k.s. Bratislava (pôvodne EuroFinancovanie s.r.o. Bratislava),
záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam podľa V-1200/15 vklad povolený 19.5.2015, oznámenie

o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z-759/2020. Z uvedeného je zrejmé,
že prišlo k prevodu pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok a veriteľom sa tak stala
spoločnosť Achille k.s. Bratislava. Táto spoločnosť vstúpila do práv a povinností pôvodného veriteľa
zo zmluvy o úvere a stala sa aj záložným veriteľom. Určenie neplatnosti zmluvnej podmienky zo
zmluvy o zriadení záložného práva súdom musí by právne záväzné pre nositeľa práv a povinností
tejto zmluvy, ktorým je t. č. spoločnosť Achille a nie žalovaný. Súd túto skutočnosť vyhodnotil z jemu

dostupných listinných dôkazov, existencia zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva z výpisu LV č. XX -
oznámenie o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom podľa Z-759/2020. Na uvedenom
právnom závere nič nemení ani skutočnosť, že si postupca zrejme v zmysle § 528 O.z. nesplnil svoju
oznamovaciu povinnosť voči žalobkyni. Súhlas osoby, ktorá zabezpečenie poskytla, teda žalobkyne, sa
na platnosť cesie a prechod zabezpečovacích práv na postupníka nevyžaduje. Porušenie povinnosti

oznámiť cesiu osobám, ktoré poskytli zabezpečenie, nemá vplyv na platnosť postúpenia, ani na prechod
zabezpečovacích práv na postupníka (pozri komentár nakladateľstva C. H. Beck).
S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje aj
na svoje závery v predchádzajúcich bodoch.

10. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vôbec nevykonal dôkazy navrhované
žalobkyňou v podanej žalobe a v priebehu prvoinštančného konania, čím konal protiprávne a čím porušil
právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu. Arbitrárne a ničím neodôvodnené
odmietnutie súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie ohľadom žalobkyňou navrhovaných dôkazov
(výsluch žalobkyne a podobne) bolo tak zásadným procesným pochybením súdu, ktorý mal za následok

nesprávne, a tým aj nezákonné a ústavne non-konformné rozhodnutie vo veci, ktoré znamenalo doslova
flagrantný zásah do práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých je možné odmietnuť vykonanie dôkazu len v prípadoch,
keď takýto dôkaz neprejde tzv. Perna testom, resp. keď takýto dôkaz nemá možnosť vylepšiť právnu
pozíciu žalobcu v danom spore, či priniesť nové skutočnosti v merite veci. Žalobkyňa má za to, že

súd prvej inštancie neúnosne zasiahol do jej Ústavou zaručených práv, a to nielen postupom, ktorý už
opísala v odvolaní, ale aj v súvislosti s odmietnutím súdu vykonať navrhované dôkazy bez toho, aby
takétorozhodnutiebolonáležitevysvetlenévzmysleuvedenýchzáverovplynúcichzrozhodovacejpraxe
najvyšších súdnych autorít.
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa v žalobe nenavrhla svoj výsluch a aké iné dôkazy

navrhované v žalobe a v priebehu prvoinštančného konania podľa nej súd prvej inštancie nevykonal
z odvolania nevyplýva, tieto nešpecifikovala a už z týchto dôvodov nemohla byť námietka dôvodnou
a vykonanie tzv. Perna testu nemalo opodstatnenie. Žaloba aj s prílohami (listinnými dôkazmi) bola
žalovanému Accentus s.r.o. riadne doručená 11.4.2018, dokazovanie bolo nariadené a vykonané na
pojednávaní dňa 22.6.2023 a v súlade s ust. § 204 CSP (podľa ktorého dôkaz listinou sa vykoná tak,

že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol
strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené)
boli vykonané dôkazy, ktoré boli prílohami žaloby aj vyššie špecifikované dôkazy (získané z OÚ Senica,
katastrálny odbor, doručené splnomocnenkyni žalobkyne dňa 15.5.2023), ktoré súd vykonal v súlade
s § 185 ods. 2 CSP bez návrhu strán, ako už bolo vyššie uvedené. Na pojednávanie dňa 22.6.2023

sa riadne a včas predvolaní žalobkyňa ani jej právny zástupca nedostavili, v podaní z 19.5.2023
žalobkyňa uviedla, že ona a jej právny zástupca žiadajú súd prvej inštancie o ospravedlnenie neúčasti
žalobkyne i jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 22.6.2023 a v súlade so zásadou hospodárnosti
konania súhlasia, aby sa hlavné pojednávanie uskutočnilo bez ich účasti, pričom sa žalobkyňa pridržiava
všetkých doterajších vyjadrení a súdu navrhuje, aby rozhodol v zmysle jej žalobného návrhu, žalobkyňa

sa teda pojednávania nezúčastnila z vlastnej vôle. V civilnom sporovom konaní podľa ustanovení CSP je
výsluch strany iba podporným dôkazom (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str.
53). Povinnosť uskutočniť verejné vypočutie (výsluch) nie je absolútna (porov. rozhodnutie Európskehosúdu pre ľudské práva Hakansson and Sturesson v. Švédsko). Sú prípady, v ktorých sa výsluch
nevyžaduje, teda ak sporné fakty nevyhnutne nevyžadujú vypočutie a súd môže spravodlivo, rozumne
a dôvodne vec rozhodnúť na základe iných dôkazov (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 156/2018,

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Döry v. Švédsko, Pursihejmo v. Fínsko, Lundevall v.
Švédsko). Uvedeným spôsobom postupoval v posudzovanej veci aj súd prvej inštancie, ktorý správne
zohľadnil požiadavku efektivity a hospodárnosti konania a výsluch žalobkyne nevykonal (keď svoj
výsluch žalobkyňa pred súdom prvej inštancie v žalobe ani nenavrhovala). Konanie pred súdom má
zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im

musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu)
svojich procesných práv. Súd prvej inštancie reagoval na všetky procesné úkony strán primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom, v súlade s účinným procesným poriadkom, a to
aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa
bráni ich uplatneniu, ako i štádia civilného procesu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015). So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd

dospel k záveru, že procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý namietala žalobkyňa v odvolaní,
konkrétnenevykonanímvýsluchužalobkyne,nedošlokporušeniujejprávanaspravodlivýsúdnyproces.
Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti aj na judikatúru: „Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom (Zo súdnej praxe č. 26/2000).
Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom

sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR
z 30.11.2016 sp. zn. 1Cdo 8/2016)“. Tiež odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa mala
možnosť sa písomne vyjadrovať k veci, podávať písomné stanoviská i k argumentom protistrany, čo aj
urobila, odvolací súd je preto názoru, že jej právo na spravodlivé súdne konanie porušené nebolo.

11. Súdprvejinštanciežalobuzamietolvčastiprenedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmuavčastipre
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Na základe uvedeného sa už nezaoberal meritom
veci, teda posúdením predbežnej otázky platnosti zmluvy o úvere a akcesorického záväzku zmluvy o
zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako ani neplatnosťou zmluvnej podmienky o predĺžení
premlčacej doby. Uvedené dôvody zamietnutia žaloby nesúvisia ani s posúdením či žalobkyňa má v

tomto spore postavenie spotrebiteľa. Napriek tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa ako záložca
postavenie spotrebiteľa v spore nemá, nakoľko záložná zmluva je akcesorickým záväzkom k hlavnému
záväzku vyplývajúcemu zo zmluvy o úvere, slúži na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o
úvere a sleduje aj jej právny režim. Zmluva o úvere bola uzatvorená medzi obchodnými spoločnosťami,
pričom skutočnosť, že sa nejedná o občianskoprávny vzťah bola predmetom preskúmania už v konaní

pred Okresným súdom Malacky, pričom Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo svojom uznesení
č.k. 16Co/138/2019-322 zo dňa 8.7.2018, rozhodujúc o odvolaní voči uzneseniu o zamietnutí návrhu
na neodkladné opatrenie konštatoval, že „Vzhľadom na skutočnosť, že v čase uzavretia predmetnej
zmluvy o úvere boli jej spoločníkmi a konateľmi G. B. B. a G. G. B., nemožno akceptovať ani argument
žaloby, že akcesorické (zabezpečovacie) právne vzťahy majú spotrebiteľský charakter, pretože ako

vyplýva zo skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu spisu, boli uzavreté žalobcami s cieľom zabezpečiť
splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť (dlžník) voči veriteľovi v úverovej
zmluve, žalobcovia konali s cieľom, ktorý súvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním dlžníka
a k uvedenej spoločnosti mali funkčný vzťah.“.
Odvolateľka namietala, že hoci sa súd prvej inštancie meritom veci nezaoberal (z dôvodov, pre ktoré

žalobu zamietol), vyslovil svoj predbežný právny názor o tom, že žalobkyňa v predmetnom spore nemá
postavenie spotrebiteľa. Tento právny názor súdu prvej inštancie je však zjavne právne nesprávny.
Súd prvej inštancie tento svoj zjavne nesprávny právny záver vôbec neodôvodnil, iba poukázal na
odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/138/2019 z 8.7.2018, názor Krajského
súdu v Bratislave vôbec nepodporil vlastnou argumentáciou, obmedzil sa len na citovanie predmetného

výňatku z jeho rozhodnutia. Vôbec sa nepozastavil nad povahou účastníkov zmluvy o úvere a záložnej
zmluvy,resp.otázkuzaúčelomustálenia,čisajednáospotrebiteľskývzťah,vôbecneriešil.Podľanázoru
žalobkyne je právny názor súdu prvej inštancie právne nesprávny, pretože vzťah medzi žalobkyňou a
žalovaným je rozhodne vzťahom spotrebiteľským, k čomu už v žalobe poskytla vyčerpávajúcu skutkovú
a právnu argumentáciu, opierajúcu sa o konštantnú rozhodovaciu prax súdnych autorít.

Námietku odvolateľky o tom, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským,
bolo nutné považovať za dôvodnú s poukazom na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v uznesení z 20.3.2024 sp. zn. 8Ndc/7/2024 (ktorým rozhodoval v predmetnej veci o príslušnosti):
„12. ...Krajsky súd v Trnave predmetnú vec postúpil ako sledovanú, v ktorej už Ústavný súd Slovenskejrepubliky Nálezom č.k. III. ÚS 381/2021-37 z 28. februára 2022 konštatoval porušenia základných práv
sťažovateľov (žalobcov) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Najvyšší súd poukazuje na
odôvodnenie uvedeného nálezu ústavného súdu, v bodoch 8 a 9 kde konštatoval, že „...Sťažovatelia

sa žalobou z 22. septembra 2017 domáhali určenia neplatnosti zmluvy zriadení záložného práva k
nehnuteľností a určenia, že zmluvná podmienka o predĺžení premlčacej doby obsiahnutá v tejto zmluve
je neprijateľná zmluvná podmienka a ako taká je neplatná. Predmet konania je pre sťažovateľov
mimoriadne významný nielen z dôvodu úverového vzťahu, ale tiež z dôvodu, že predmetom záložného
práva je ich obydlie. Strata rodinného obydlia totiž môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa

(rozsudok Aziz, EU:C:2013:164,bod 61), ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej
situácie (uznesenie predsedu Súdneho dvora Európskej únie vo veci Sánchez Morcillo a Abril García,
EU:C:2014:1388,bod 11). ESĽP už rozhodol, že strata bývania je jedným z najzávažnejších zásahov
do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate
možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na súdne preskúmanie (rozsudok ESĽP McCann
proti Spojenému kráľovstvu, č. 19009/04, § 50, ESĽP 2008, a Rousk proti Švédsku, č. 27183/04, §

137)....Z pohľadu diskrécie pri rozhodovaní všeobecného súdu nemusí ísť o jednoduchú záležitosť.
Pri naplnení cieľov smernice Európskeho parlamentu a Rady 93/13 (ES) o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách treba totiž vyhodnotiť ex offo všetky okolnosti prípadu (čl. 4 ods. 1). Spor
je však o neplatnosti písomného právneho úkonu, ktorý je súčasťou spisu, a preto doba konania na
posúdenie platnosti zmluvy presahujúca tri roky a deväť mesiacov podľa ústavného súdu nezodpovedá

požiadavke zakotvenej v čl. 38 v spojení s referenčným § 47 charty, podľa ktorej ,,Politiky únie
zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa“. Pre zmenu ESĽP v súvislosti s porušením čl. 6 ods.
1 dohovoru rozhodol, že celková dĺžka konania tri roky a takmer osem mesiacov bola neprimeraná
(rozsudok ESĽP z 20. júna 2006 vo veci Obluk proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 69484/01).“ Vo
vzťahu k ďalšiemu konaniu, s ohľadom na novelu Civilného sporového poriadku účinnú od 1. júna 2023,

považuje nadriadený súd za potrebné uviesť, že predmetný spor nespĺňa znaky obchodnoprávneho
sporu, hoci ho za taký označil v postúpení sporu Krajský súd v Trnave... Podstatné je, že na strane
žalobkyne je fyzická osoba domáhajúca sa určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľností a určenia, že zmluvná podmienka pod čl. XI bod 11.5 o predĺžení premlčacej doby
je neprijateľná podmienka podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tak je podľa § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka neplatná. 14. Je nepochybné, že pokiaľ ide o predmet sporu, jedná sa o
občianskoprávnu vec. V prípade žalovanej ide síce o podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov, žalobkyňa však v tomto spore vystupuje ako fyzická osoba,
domáhajúca sa spotrebiteľskej ochrany podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (viď tiež
Nález č.k. III. ÚS 381/2021-37 ).“

12. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z

vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v
tomtokonanívykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlizakonanianajavoneopomenul.Odvolacísúd
nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením
dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia

správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého
rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu.
Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej (I. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Odvolateľka v odvolaní vo vzťahu k náhrade trov konania uviedla, že sa nestotožňuje s rozhodnutím
súdu prvej inštancie, nakoľko nezohľadnil, osobitné okolnosti prípadu, osobitné postavenie žalobkyne
ako spotrebiteľa a vznik právne neudržateľnej situácie, v rozsudku sa ani len nezaoberal tým, či sa

konanie nevyznačuje výnimočnými okolnosťami, ktoré by mohli mať vplyv na priznanie trov konania
žalovanému. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/326/2016, čl. 46 ods. 1 a
4 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 48/05,
II. ÚS 272/08, m. m. II. US 56/05, IV. US 147/08, a uviedla, že za okolnosti, keď súd rozsudkom
odmietol žalobu žalobkyne, s čím sa žalobkyňa nestotožňuje, vytvoril situáciu, kedy žalobkyňa, ktorá

bola ohrozená na svojich právach zriadením záložného práva na nehnuteľnosti, ktorej je toho času už
výlučnou vlastníčkou, tak sa musela brániť podaním určovacej žaloby, aby sa domohla spravodlivosti
súdnou cestou, a to určením neplatnosti zmluvy resp. neplatnosti podmienok zmluvy. Odstránením
záložného práva došlo z iniciatívy súdu k odmietnutiu žaloby. Žalobkyňa považuje za absurdné, aby ona
mala pokrývať vzniknuté trovy žalovanému, ktorý zavinil vzniknutú situáciu, ktorá si vyžadovala reakciu

žalobkyne a iniciovanie súdneho konania, pričom po čase bolo záložné právo vymazané. Za zmienených
okolností a konania žalovaného bude vo svojej podstate profitovať žalovaný. Podľa názoru žalobkyne
sú tu zrejmé okolnosti hodné osobitného zreteľa, nakoľko je uvedené považovať za rozpor s dobrými
mravmi, a to neopomínajúc postavenie žalobcov v samotnom konaní ako spotrebiteľov. Žalobkyňa má
za to, že napriek neúspechu v konaní sú objektívne dané dôvody hodné osobitného pre uplatnenie §

257 CSP, keďže žalobkyňa svojvoľne nezavinila vznik trov konania a podanou žalobou len reflektovala
na vzniknutý skutkový a právny stav. Žalobkyňa si je vedomá, že ust. § 257 CSP predstavuje výnimku
zo zásady zodpovednosti za výsledok konania. Zastáva avšak názor, že prísna aplikácia ustanovení
o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Poukázala
na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 12Co/135/2017 z 31.5.2017. Mala za to, že aj za okolnosti, kedy bol žalovaný úspešnou stranou
sporu (toho času neprávoplatne), tak žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Poukázala na pre
prípad relevantné i keď rozsiahle rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/67/2010 zo dňa 9.6.2010, z ktorého
citovala, s tým, že na základe uvedenej citácie je podľa jej názoru zrejmé, že uvedené konanie spĺňavšetky atribúty pre to, aby ak dôjde k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu vo výroku I., boli
naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa pre to, aby trovy konania žalovanému priznané neboli,
boli priznané sčasti alebo práve boli priznané samotnej žalobkyni. Zo strany konajúceho súdu nedošlo

k riadnemu poznaniu všetkých právnych a skutkových okolností prípadu, a teda je nutné považovať
vydané rozhodnutie aj za predčasné. Žiadala, aby odvolací súd prihliadal aj na doterajší postoj strán
konaní. Zo strany žalovaného došlo k porušeniu hmotnoprávnych ustanovení vo vzťahu k žalobkyni, čo
malo v konečnom dôsledku za následok zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
Žalobkyni nebola do dnešného dňa predložená zmluva o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným

právom zo záložného veriteľa (žalovaného) na spoločnosť Achille k.s. Žalovaný si voči žalobkyni nesplnil
ani len tú hmotnoprávnu povinnosť, aby ju informoval o postúpení pohľadávky zo záložného veriteľa
na Achille k.s. Informačná povinnosť žalovaného voči žalobkyni pritom vyplýva z dikcie § 528 O.z.
Nesplnenie tejto povinnosti žalovaným neuniklo pozornosti ani súdu prvej inštancie, ktorý toto porušenie
konštatoval, avšak nevyvodil z neho žiadne právny dôsledky, hoci minimálne vo vzťahu k trovám konania
na túto skutočnosť mal prihliadnuť. Ak by si žalovaný túto povinnosť splnil, mohla žalobkyňa žiadať

zmenu subjektu na strane žalovaného ešte predtým, než by súd prvej inštancie vyniesol rozsudok, v
ktorom súd zamietol žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu (údajného) postúpenia
pohľadávky zo záložného veriteľa (žalovaného) na spoločnosť Achille k.s. Vo vzťahu k výroku o
trovách konania má za to, že odvolací súd pri tomto rozhodovaní musí vziať do úvahy nesplnenie
hmotnoprávnej povinnosti žalovaného voči žalobkyni, čo malo priamy dopad na neúspech žalobkyne

v konaní. Na podklade vyššie uvedeného je žalobkyňa presvedčená, že vyčerpávajúcim spôsobom
osvedčila a argumentačne preukázala nedôvodnosť priznania náhrady trov konania žalovanému voči
žalobkynizdôvoduexistencievýnimočnýchokolností,prektoréjemožnénepriznaťnáhradutrovkonania
žalovanému.
Žalovaný (ako už bolo vyššie uvedené) sa do odvolacieho konania nezapojil, k otázke aplikácie ust. §

257 CSP sa nevyjadril, napriek tomu, že mu bolo odvolanie žalobkyne doručené.
V časti o trovách konania (prvoinštančného konania a odvolacích konaní sp. zn. 24Co/103/2022/,
21Co/57/2023) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko hoci by procesne plne úspešnému žalovanému
patrilo právo na náhradu trov konania proti procesne plne neúspešnej žalobkyni, odvolací súd videl

v predmetnej veci dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP, a to dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne
odôvodňujúcenepriznanienáhradytrovkonaniaspočívajúcevpostúpenípohľadávkyatýmajzáložného
práva a vo vzdaní sa záložného práva záložným veriteľom (iným ako je žalovaný) po začatí konania
a tiež v zrušení žalovaného.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (21Co/47/2024) odvolací súd rozhodol podľa §

255 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne
úspešnému žalovanému, ktorému by patrilo právo na náhradu trov konania proti procesne plne
neúspešnej žalobkyni, nepriznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania, a to z dôvodu, že
videl v predmetnej veci dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP, a to dôvody hodné osobitného zreteľa,
výnimočne odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania spočívajúce v nezapojení sa žalovaného do

odvolacieho konania (nevyjadril sa k podanému odvolaniu žalobkyne a ani inak sa v odvolacom konaní
nezapojil), v postúpení pohľadávky a tým aj záložného práva a vo vzdaní sa záložného práva záložným
veriteľom (iným ako je žalovaný) po začatí konania a tiež v zrušení žalovaného.

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)