Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/189/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4317214108
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4317214108.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Okresné stavebné bytové družstvo Levice, Levice,
Ku Bratke 3, IČO: 00 171 590, proti žalovanému H. D., narodenému XX. R. XXXX, Ž., E. XX,
zastúpenému advokátom JUDr. Tomášom Jamrichom, Vráble, Moravská 784/35, o zaplatenie 202,18
eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9C/82/2017 a o dovolaní
žalovaného proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre z 09. februára 2023 sp. zn. 8Co/25/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) vo veci o zaplatenie
202,18 eura s príslušenstvom rozhodol rozsudkom č. k. 9C/82/2017 - 382 zo dňa 29. apríla 2019 tak,

že zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Levice zo dňa 02 októbra 2017 č. k. 9C/82/2017 - 174 (výrok
I.), návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (výrok II.), žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi
202,18 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 31. októbra 2017 do zaplatenia a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), v časti zaplatenia úroku z omeškania od 30. mája 2015 do 30.
októbra 2017 žalobu zamietol (výrok IV.). Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok V.), o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti

rozsudku samostatným uznesením (výrok VI.). Konanie voči žalobcom 1/ až 44/ zastavil (výrok VII.) a
žalobcom 1/ až 44/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok VIII.). Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil § 8a ods. 1, 2, 4, 6; § 8b ods. 1; § 10 ods. 1, 3, 4; § 14 ods. 1 až 4; § 18 ods. 4 a § 32c ods. 2
zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom od 01. 10. 2007, čl. 3 bod 2 a 3 Zmluvy o výkone
správy z 28. 09. 1997; čl. II. bod 5, čl. IV. bod 3, čl. IV. bod 4, 5, 8, čl. VIII. bod 1 a 8 Zmluvy o výkone
správy č. 3490004/2005 s Dodatkom 2007; § 7 ods. 3 vyhl. č. 630/2005 Z. z.

1.2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný ako vlastník štvorizbového bytu na ulici E.
XX v Ž., vedeného na OÚ, odbor katastrálny Levice, na LV č. XXXX, k. ú. Ž., parc. č. 390/2, zast.
plocha a nádvorie, súpisné číslo 273 na parc. č. 390/2 bytový dom, vchod XX, V. poschodie, byt číslo
XX, so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu uzatvoril (v
danom čase spolu s nebohou manželkou) 28. septembra 1997 so žalobcom Zmluvu o výkone správy.
Uznesením na schôdzi vlastníkov bytov dvoch bytových domov XXXX a XXXX dňa 27. novembra 2007

bola prerokovaná a schválená Zmluva o výkone správy č. 3490004/2005, kde spolu s Dodatkom z 31.
januára 2008 boli upravené ustanovenia v znení novely zákona číslo 268/2007 Z. z. Žalobca sa podanou
žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 202,18 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od
30. mája 2015 do zaplatenia na základe toho, že riadne neplatil preddavky spojené s užívaním bytu.
Podľa kalkulácie preddavkov na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu platnej od 01. januára 2014
mal platiť mesačne preddavky v sume 38,87 eur a od 01. septembra 2014 v sume 47,08 eur. Dňa 10.

januára 2014 uhradil sumu 298,52 eura, dňa 18. septembra 2014 sumu 32,84 eura a dňa 28. mája 2015
doplatok za rok 2014 sumu 36,95 eura, spolu na preddavkoch uhradil 368,31 eura. Od 01. decembra2013 do 31. augusta 2014 mal zaplatiť 310,96 eura (8x 38,87 eura) a od 01. septembra 2014 do 31.
novembra 2014 sumu 188,32 eura (4 x 47,08 eura), spolu 499,28 eura; uhradil sumu 368,31 eura. V
mesiaci máj 2015 boli vyúčtované skutočné náklady za rok 2014 v sume 570,49 eura a po odpočítaní

preddavkových platieb vznikol nedoplatok vo výške žalovanej sumy.
1.3. Súd prvej inštancie sa na námietku žalovaného zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aktívna vecná legitimáciu žalobcu vyplýva z § 8b ods. 1,
ods.2písm.e)zákonač.182/1993Z.z.;prisprávedomumávzmyslezákonapovinnosťsledovaťúhrady
za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. Túto povinnosť má aj podľa § 8b ods. 1 písm. e)
zákona č. 182/1993 Z. z. a § 9 ods. 7 v znení novely zákona č. 283/2018 Z. z. (účinný od 01. novembra
2018).Ajpodľačl.IIIbod1.ačl.IIIbodu2písm.e)Zmluvyovýkonesprávyč.3490004/2005sDodatkom
2007 je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov v dome pred súdom a podľa čl. III pri správe
domu je povinný sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. V priebehu konania

z konania vystúpili vlastníci bytov ako žalobcovia a súd prvej inštancie pokračoval v konaní len s OSBD
Levice ako žalobcom. Ďalej dospel súd prvej inštancie k záveru, že na schôdzi vlastníkov bytov konanej
27. novembra 2007 bolo po podpise 24 vlastníkov z počtu 33 vlastníkov prijaté uznesenie o schválení
Zmluvy o výkone správy, t. j. prišlo k riadnemu uzatvoreniu Zmluvy o výkone správy č. 3490007/2005
s Dodatkom 2007 v súlade so zákonom 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov. Vlastníci bytov, ktorý s prijatým uznesením nesúhlasili, mali možnosť domáhať sa ochrany
postupom podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, pričom podanie takejto žaloby nebolo preukázané.
1.4. V otázke žalovaným namietaných položiek vyúčtovaných nákladov a spôsobu ich rozúčtovania mal

súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný neplatil predpísané preddavky pravidelne a v stanovenej
výške v súlade so Zmluvou o výkone správy. V roku 2014 uhradil žalovaný tromi platbami spolu 368,31
eura, podľa predpisu preddavkov mal zaplatiť 499,28 eura. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná.
Vlastníci bytov prijali Zásady pre určovanie výšky preddavkov na prevádzku, údržbu a opráv bytového
fondu a za plnenia poskytované s užívaním bytu a ich vyúčtovanie platné od 01. januára 2007. Podľa

čl. 4 ods. 1, 2 Zásad, rozdiel medzi uhradenými preddavkami a skutočnými nákladmi vynaloženými
družstvom na zabezpečenie plynulej prevádzky a správy bytov, ako i na zabezpečenie služieb za
kalendárny rok vyúčtuje správca v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z., vyhláškou URSO č. 630/2005
Z. z., Zmluvou o výkone správy bytu, zásadami družstva na rozpočítanie nákladov za dodávku tepla
na ústredné vykurovanie, teplú úžitkovú vodu, studenú vodu a odvod dažďovej vody a to do 31. mája

nasledujúceho roku; v prípade neschválenia týchto zásad schôdzou vlastníkov bytov, resp. členskou
schôdzou správca vyúčtuje náklady spôsobom obdobným tvorbe preddavkov. Na základe uvedeného
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca právom požaduje zaplatenie nedoplatkov za plnenia
poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014 v žalovanej výške.
Námietkužalovanéhoohľadnerozpočítanianákladovnaelektrickúenergiunaspoločnépriestory,žemali

byť rozpočítané podľa počtu osôb a nie veľkosti podlahovej plochy, súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodnú,pretožežalobcapostupovalvzmysleZmluvyovýkonesprávy(čl.IIIbod5)a§10ods.6zákona
č. 182/1993 Z. z.; náklady rozúčtoval podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu, keďže vlastníci bytov
a nebytových priestorov nerozhodli iný spôsob rozpočítavania nákladov. Žalovaný rovnako nesúhlasil
ani s koeficientom výpočtu studenej vody 1,33692, resp. 1, 26988 a výpočtom nákladov za vodné

a stočné. Tvrdil, že náklady sú rozúčtované v rozpore s vyhláškou č. 210/2000 Z. z. a jej použitie
je neprijateľné pre rozpočítanie nákladov za dodávku studenej vody. Žalovanému bola rozpočítaná
studená voda nasledovne: fakturované množstvo SV za dom (stúpačka) spolu 310,19 m3, súčet SV na
bytových vodomeroch spolu 237 m3, pomerový koeficient spotreby SV 1,33692 a 1, 26988, namerané
množstvo SV za byt 94 m3, jednotková cena SV 2,26404 eur/m3 a 2,32080 eur/m3, náklady na SV

za dom 709,45 eur a celkové náklady SV za byt žalovaného 281,39 eura. Vyhláška č. 210/2000 Z.
z. neupravuje spôsob a postup rozúčtovania nákladov na studenú vodu. V § 3 ods. 5 vyhlášky, ktorý
žalovaný cituje, stanovuje najväčšiu dovolenú chybu meradla pretečeného množstva studenej vody,
pričom však žalovaný ničím nepreukázal, že by nameraný výsledný stav bol nesprávny v dôsledku
chybných meračov pretečeného množstva studenej vody. Žalobca pri rozpočítaní nákladov na studenú

vodu, vodné a stočné postupoval v súlade so Zmluvou o výkone správy. Západoslovenská vodárenská
spoločnosť, a. s. za vodné a stočné v bytovom dome za rok 2014 vyfakturovala spolu 4.351,97 eura.
Ďalšou žalovaným namietanou položkou boli náklady na ústredné kúrenie v sume 34,61 eura, kde tvrdil,
že v byte má individuálne vykurovanie, tepelne zaizoloval zvislé rozvody prechádzajúce jeho bytom,preto sa má postupovať podľa § 7 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 630/2005 Z. z. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalovaný je odpojený od centrálneho zdroja tepla, avšak cez byt žalovaného prechádzajú
rozvody vykurovacej sústavy centrálneho zásobovania teplom, preto žalobca podľa názoru súdu prvej

inštancie nemohol postupovať podľa § 7 ods. 3 písm. a) cit vyhlášky. Vyhláška neustanovuje, či rozvody
majú byť zaizolované alebo nezaizolované, ale uvádza, že sa takto pri rozpočítaní postupuje v prípade
(okrem iného), že cez byt a nebytový priestor neprechádzajú rozvody vykurovacej sústavy centrálneho
zásobovania teplom, čo nie je prípad žalovaného, a preto správca postupoval v zmysle § 7 ods. 3 písm.
b) vyhl. č. 630/2005 Z. z. a v zmysle rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vlastníci bytov

na schôdzi konanej 25. marca 2011 schválili rozpočítanie nákladov na ÚK v pomere základná zložka
30 % a spotrebná zložka 70 %, čo vyplýva z uznesenia. Toto rozpočítanie nákladov na ÚK platilo aj v
sledovanom období roku 2014. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že na tvorbu fondu prevádzky, údržby a
opráv schválili vlastníci písomným hlasovaním úhradu 0,20 eur/m2/mesiac na obdobie od 01. septembra
2014. Počiatočný stav z prehľadu tvorby a čerpania z FPÚO E. XX - XX, Ž. za rok 2014 činil 12.570,61
eura a konečný stav k 31. decembru 2017 činil 15.346,15 eura, čerpanie spolu predstavovalo 890,80

eura. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného a uviedol, že neprichádza do úvahy, aby
vlastník,t.j.žalovaný,nemuselplatiťpravidelnémesačnépreddavkydoFPÚO,resp.uhradiťnedoplatky,
ktoré mu vyúčtovaním nákladov celoročného hospodárenia vznikli v prípade, že z predchádzajúcich
rokov je do fondu opráv preúčtovaný zostatok.
1.5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako aktívne vecne legitimovaný subjekt preukázal

skutkovétvrdenia,bolapreukázanáplatnosťZmluvyovýkonesprávysDodatkom2007abolipredložené
listinné dôkazy preukazujúce výdavky na jednotlivé plnenia spojené s užívaním bytu v roku 2014, pričom
žalovaný nesprávnosť daného vyúčtovania nákladov nepreukázal, a preto súd prvej inštancie žalobe
vyhovel a zaviazal žalovaného voči žalobcovi k úhrade 202,18 eura. Nakoľko sa žalovaný dostal s
plnením do omeškania, súd ho zaviazal zaplatiť úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník vo výške 5,05 % od 30. októbra 2017 do zaplatenia, t. j. až dňom nasledujúcim
po prevzatí žaloby, pretože žalobca nepreukázal doručenie vyúčtovania. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 09. februára 2023 sp. zn. 8Co/25/2022 na

odvolanie žalovaného po zrušení rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/129/2020 - 594 z 10. júna
2021 rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/305/2021 z 22. februára 2022
a jeho vrátení odvolaciemu súdu na ďalšie konanie rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Levice
č. k. 9C/82/2017 - 349 z 1. marca 2019 zrušil, výrok o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie
konania potvrdil (II.), rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti (III.) a výrokoch o nároku

na náhradu trov konania (V., IV.) potvrdil, výrok rozsudku súdu prvej inštancie v zastavujúcej časti
(VII.) a výroku o náhradu trov konania v 1. až 44. rade (VIII.) zrušil. Odvolací súd priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd sa zaoberal otázkou
aktívnej vecnej legitimácie, ktorej riešenie vyvodzoval z § 6 ods. 2 písm. a) a § 8b ods. 1 zákona č.
182/1993 Z. z. v znení účinnom v čase podania žaloby, v zmysle ktorého je správca povinný vykonávať

správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je
oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. V
otázke oprávnenia správcu na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov ide teda o priame
zákonné zastúpenie, pri ktorom správca vo vzťahu k tretej osobe uskutočňuje svoje vlastné vyhlásenie
vôle a to v mene a na účet zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov), v dôsledku čoho

pri priamom zastúpení vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Odvolací súd odkázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/180/2008 z 15. októbra 2009 a sp. zn. 3Cdo/193/2014
zo 6. júna 2016, na základe čoho je žalobca Okresné stavebné bytové družstvo Levice aktívne vecne
legitimovaným na vymáhanie nedoplatkov vzniknutých v súvislosti s neplatením zálohových platieb
na náklady za poskytnuté plnenia spojené s užívaním bytu a do fondu prevádzky, údržby a opráv a

dohodnutú odplatu za realizovaný výkon správy, a preto úkony správcu uskutočnené v súvislosti s
podaním žaloby (a udelením splnomocnenia advokátovi) sú úkonmi správcu pri výkone správy domu
podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 182/1993 Z. z. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa,
že ak niektorí vlastníci bytov a nebytových priestorov nesúhlasia s podanou žalobou, nemôže ich v
konaní zastupovať a konať v ich mene správca, nakoľko správca je zo zákona povinný vykonávať

správu bytu v mene a na účet všetkých vlastníkov bytov, pričom na vykonávanie jednotlivých úkonov
súvisiacich s výkonom správy sa nevyžaduje ani osobitné zmocnenie ani súhlas všetkých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd poukázal na § 8b ods. 1, § 8b ods. 2 písm. e) a § 31
ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. a zdôraznil, že ak správca postupuje v zmysle vyššie uvedenéhoresp. ak pri výkone správy majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov vo svojom mene, na účet
vlastníkov vymáha úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, tak z logiky veci toto jeho konanie nemožno označiť za rozpor

záujmov správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ktorí sa
riadne podieľajú na uskutočňovaní úhrad za plnenia a úhrad preddavkov do fondu prevádzky, údržby a
opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacími námietkami
týkajúcimi sa procesného postupu súdu prvej inštancie pri vydaní uznesenia o pokračovaní v konaní
podľa § 64 CSP, kde uviedol, že nebolo možné prijať záver, že žalobcovia, resp. vlastníci bytov 1. - 44.

zanikli počas konania, a preto bolo potrebné pokračovať s ich právnym nástupcom, keďže správca sa
nestal nástupcom vlastníkov bytov, nakoľko je oprávnený uplatňovať nárok a vystupovať pred súdom
ako nepriamy zástupca vlastníkov bytov. Rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. 9C/82/2017 - 349 z
1. marca 2019 preto v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil, spolu s nadväzujúcimi výrokmi VII. a
VIII. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd mal za to, že zo žaloby je zrejmé, že v postavení
žalobcu v tomto konaní bol od počiatku správca, t. j. Okresné stavebné bytové družstvo Levice ako

nepriamy zástupca vlastníkov bytov len označených v žalobe. Uvedení vlastníci bytov však v konaní boli
len označení ako vlastníci bytov, v konaní nemali postavenie aktívne vecne legitimovaných subjektov a
teda nikdy neboli v konaní žalobcami, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že žaloba nimi podpísaná nebola
a správca v podanej žalobe uviedol, že je subjektom, ktorý v tomto konaní zastupuje v žalobe bližšie
špecifikovanýchvlastníkovbytov.VotázkeuzatvoreniaZmluvyovýkonesprávydňa27.novembra2007,

vrátane jej Dodatku, sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o platnosti Zmluvy, nakoľko
prezenčná listina bola podpísaná 24 z počtu 33 vlastníkov, pričom zároveň nebolo preukázané, že by
sa schôdza vlastníkov bytov nekonala a zároveň nebolo preukázané podanie žaloby podľa § 14 ods. 4
zákona č. 182/1993 Z. z. Odvolací súd poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/110/2018 z 22. apríla 2021.

2.1. Odvolací súd mal ďalej za preukázanú správnosť vyúčtovania poplatku za správu v nadväznosti na
Zmluvu o výkone správy z 27. novembra 2007 a na uznesenie č. 286/10/2012, ktorým predstavenstvo
družstva schválilo úpravu kalkulácií preddavkov za výkon správy od 01. januára 2013 na sumy 5,83
eura s DPH pre člena družstva a 6,24 eura s DPH pre nečlena. K námietke žalovaného týkajúcej
sa tolerancie pretečeného množstva studenej vody vodomeru ako fakturačného meradla odvolací súd

odkázal na bod 40. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil. Odvolací
súd uviedol, že absencia záverov ohľadne výšky koeficientu podľa posudku č. 12/2015 B.. V. z 30.
septembra 2016 (týkajúci sa vyúčtovania za rok 2008), na ktorý žalovaný v priebehu konania a v
odvolaní poukazoval, nie je takým nedostatkom, pre ktorý by bolo rozhodnutie arbitrárne, keďže súd
prvej inštancie jasne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval koeficienty výpočtu spotreby studenej vody

žalobcu za správne. Odvolací súd nepovažoval za dostačujúce preukázanie nesprávnosti výpočtu pre
vyúčtovanie vodného a stočného za rok 2014 tvrdenie rozporu postupu s vyhláškou a predloženie
posudku č. 12/2015 B.. V.. Rovnako považoval odvolací súd za správne vyúčtovanie nákladov na
elektrinu za využívanie spoločných častí bytového domu. Odvolací súd uviedol, že § 10 ods. 6 zákona
č. 182/1993 Z. z. len abstraktne ustanovuje, že pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera

využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi v dome, pričom však
neurčuje žiadne kritériá na vykonanie rozúčtovania. Tieto kritériá by mali byť stanovené v zmluve
o výkone správy a v zmluve o spoločenstve. Vlastníci bytov a nebytových priestorov si nedohodli
iný spôsob rozpočítavania nákladov na elektrickú energiu spoločných priestorov, ako ten, že správca
rozúčtuje skutočné náklady podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu (podľa zmluvy o výkone správy z

roku 1997 a aj podľa čl. III bodu 5 Zmluvy o výkone správy č. 349004/2005 s dodatkom 2007), žalobca
teda vykonal rozúčtovanie faktúry za spotrebovanú elektrickú energiu správne. K jednorazovému
účelovému príspevku 1.327,76 eura, uhradenému 28. februára 2008, ktorý mal byť podľa žalovaného
použitý na uhradenie preddavkových platieb do fondu prevádzky, údržby a opráv zo rok 2014, odvolací
súd dal do pozornosti odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/852/2015 - 431 z

28. októbra 2016, kedy mal odvolací súd z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca túto
sumu započítal na dlh do fondu opráv za jednotlivé roky 2005 - 2009. Započítanie časti danej sumy na
nedoplatok za rok 2014 žalovaný nepreukázal. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie týkajúcim sa rozpočítania nákladov na ústredné kúrenie, v súlade s rozpočítaním schváleným
dňa 25. marca 2011 v pomere 30 % základná zložka a 70 % spotrebná zložka. Žalobca správne

rozpočítal náklady na vykurovanie v súlade s § 7 ods. 3 vyhlášky č. 630/2005 Z. z. a § 14 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z. z., pričom právo podľa § 14 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom do 30.
septembra 2014 využité nebolo. Výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na
prerušenie konania odvolací súd potvrdil, nakoľko dôvod na prerušenie konania nebol daný. O nároku nanáhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože
žalovaný mal v odvolacom konaní úspech len nepatrný.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) v celom rozsahu dovolanie,
ktoré odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/305/2021 z 22. februára 2022, ktorým dovolací
súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/129/2020 - 594 z 10 júna 2021 a v odôvodnení

ktorého najvyšší súd zaviazal odvolací súd rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania, čo odvolací súd
nevykonal a o trovách dovolacieho konania nerozhodol. Ďalej mal dovolateľ za to, že prišlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že odvolací súd si svojvoľne v rozpore s písomne podanou
žalobou určil okruh aktívne vecne legitimovaných účastníkov konania, čím dovolateľ nemohol v plnej
miere uplatňovať svoje práva, nakoľko nebolo riadne ustálené, voči komu má uplatňovať procesnú
obranu. Strany sporu musia byť označené tak, aby bolo nepochybné, kto je stranou v spore a aby

ju nebolo možné zameniť s inou osobou. Dovolateľ požiadal dovolací súd o preskúmanie podanej
žaloby ohľadom označenia žalobcov, nakoľko mal za to, že okruhom aktívne vecne legitimovaných
subjektov boli žalobcovia 1/ až 44/ a s nimi malo byť konané, pričom súčasne u nich absentovalo riadne
označenie v zmysle § 133 ods. 1 CSP. Zároveň niekoľkí zo subjektov označených ako žalobcovia v čase
podania žaloby nemali aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko v bytovom dome viac nebývali. Za podstatné

porušenie práv považuje dovolateľ porušenie § 132 ods. 1 CSP, teda v nesprávnom vysporiadaní sa s
aktívnou vecnou legitimáciou žalobcov, kde dovolateľ zdôraznil pojem „žalobcovia“ uvádzaný v žalobe.
Dovolateľ mal za to, že odvolací súd svojvoľne korigoval pochybenie žalobcu v otázke určenia aktívne
vecne legitimovaných osôb, čím zaťažil konanie takou procesnou vadou, ktorá odôvodňuje prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ďalej dovolateľ

videl vo výroku I. napadnutého rozhodnutia, nakoľko po zrušení uznesenia Okresného súdu Levice č. k.
9C/82/2017-349z1.marca2019jerozpormedziokruhomžalobcovoznačenýchvžalobeavrozhodnutí
odvolaciehosúdu.RovnakotaknamietoldovolateľrozporzáujmovmedziOkresnýmstavebnýmbytovým
družstvom Levice a označenými žalobcami 1/ až 44/, kde boli predložené viaceré nesúhlasy žalobcov so
žalovaným nárokom, čím bol preukázaný rozpor záujmov medzi vlastníkmi bytov a správcom bytového

domu a čím sa odvolací súd nezaoberal. Dovolateľ taktiež namietol nevysporiadanie sa odvolacím
súdom s jeho tvrdením ohľadom sfalšovania súkromnej listiny „Uznesenie vlastníkov zo dňa 27. 11.
2007“ a ohľadom skutočnosti, že dovolateľ preukázal, že neprišlo ku schôdzi a schváleniu Zmluvy o
výkone správy dňa 27. 11. 2007. Dovolateľ požiadal dovolací súd o vysporiadanie sa s dôkazmi v konaní
a vysporiadanie sa so skutočnosťou, že od neexistujúceho schválenia uznesenia nemožno odvíjať

povinnosť podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. Dovolateľ ďalej ako dovolací dôvod uviedol,
že v otázke uplatneného nároku na ústredné kúrenie odvolací súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie odvolacieho súdu bolo tým založené na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolateľbolnázoru,žehonemožnopovažovaťzakonečnéhospotrebiteľaaanizaodberateľateplatak,
ako definuje zákon č. 657/2004 Z. z. Dovolateľ z uvedených dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu za nepreskúmateľné.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu považoval dovolacie argumenty žalovaného za nedôvodné
a nezakladajúce prípustnosť dovolania, ktoré navrhol ako neprípustné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, kde namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúce v konaní odvolacieho súdu

v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/305/2021 z 22. februára
2022, vo svojvoľnom a zmätočnom určení okruhu aktívne vecne legitimovaných účastníkov konania, v
rozpore vymedzenia okruhu účastníkov konania v žalobe a v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu,
v nevysporiadaní sa s nesúhlasmi žalobcov a rozporom záujmov žalobcov a subjektu označeného za ich
zástupcu a namietol nesprávne právne posúdenie veci v podstatných okolnostiach v spojení s absenciou

zdôvodnenia dovolateľových argumentov.

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

14. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku
ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby a to v

spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s ktorým vzhľadom na potvrdzujúce výroky tvorí rozhodnutie
odvolacieho súdu jeden celok.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
jasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

16. Dovolateľ v podanom dovolaní namietol svojvoľné a zmätočné určenie okruhu aktívne vecne
legitimovaných subjektov, rozpor vo vymedzení okruhu účastníkov konania podľa písomnej žaloby a
písomným vyhotovením rozsudku a nevysporiadanie sa s nesúhlasmi žalobcov, k čomu Najvyšší súd
komplexne poukazuje na body 10. až 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde sa odvolací súd

dôsledne zaoberal otázkou určenia aktívne vecne legitimovaných subjektov v konaní a dostatočným
spôsobom vysvetlil svoje myšlienkové pochody, ktoré viedli k prijatým záverom a s ktorými sa najvyšší
súd plne stotožňuje. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí popísal dovtedajší priebeh súdneho
konania, uviedol skutkové okolnosti a na ne naviazal svoje právne závery odôvodnené v nadväznosti
na ustanovenia zákona, kde sa súčasne vzhľadom na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žaloby v

zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP vysporiadal s rozhodnutím Okresného súdu Levice č. k. 9C/82/2017
- 349 z 1. marca 2019 a s na to nadväzujúcimi výrokmi č. VII. a VIII. rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Zo žaloby zo dňa 03. októbra 2017 je jednoznačne zrejmé, že žalobu podáva Okresné stavebné
bytové družstvo Levice, v zastúpení advokátom, a to v mene a na účet v žalobe vymenovaných
vlastníkov bytov v bytovom dome na adrese ul. E. XX, XX, XX, Ž. v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov v nadväznosti na Zmluvu o výkone správy č. 3490004/2005
s Dodatkom č. 7 z 31. januára 2008. Aktívna vecná legitimácia je špecifikovaná nie len v úvodnej
časti žaloby, u ktorej zmätočnosť tvrdí dovolateľ, ale aj priamo v obsahu žaloby, kde najvyšší súd
poukazuje aj na § 124 ods. 1 CSP a čl. 11 základných princípov CSP a súčasne dáva do pozornostirozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/58/2019 z 30. októbra 2019, v ktorom sa najvyšší súd
zaoberal obdobnými skutkovými okolnosťami v kontexte otázky aktívnej vecnej legitimácie. Rovnako
tak je potrebné, v kontexte posudzovania platnosti Zmluvy o výkone správy a Dodatku 2007, uviesť, že

dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení
skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a
rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie §

442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a
druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

17. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama o sebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa

ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolací súd v nadväznosti na dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci uvádza,
že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych
záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je táto námietka právne relevantná, lebo prípadne nesprávne
právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS
188/06). V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k

záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Dovolací súd na dôvažok zdôrazňuje, že nemožno pripustiť, aby
pojem porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP mal byť interpretovaný a
uplatňovaný tak extenzívne, že zahŕňa aj vecnú legitimáciu, pretože by sa dovolanie podľa § 420 písm.

f) CSP zamerané na odstraňovanie vád zmätočnosti bez náležitého zákonného základu stalo dovolaním
podľa § 421 CSP, ktorého cieľom je náprava nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom,
a aj to výlučne v druhovo definovanej otázke vecnej legitimácie. Popísaný koncept nezodpovedá
vôli zákonodarcu vyjadrenej v systematike právnej úpravy dovolania, ako aj v podstate taxatívne
vymenovaných dôvodov prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov.

19. Dovolateľ taktiež namietol nesplnenie záväzného pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyplývajúce z uznesenia sp. zn. 9Cdo/305/2021 z 22. februára 2022, ktorým dovolací súd zrušil
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/129/2020 - 594 z 10. júna 2021 a ktorým najvyšší súd
zaviazal odvolací súd rozhodnúť aj o trovách daného dovolacieho konania. Dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje výrok o nároku na náhradu trov predmetného dovolacieho
konania, čo dovolateľ označil ako dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší
súd zdôrazňuje, že pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré

(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojenézo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom
denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Absenciu výroku o náhrade trov dovolacieho konania
nemožno subsumovať pod definíciu nesprávneho procesného postupu súdu takej závažnosti, ktorým

by bolo znemožnené procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace
procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, resp. ktorým by bolo procesnej strane znemožnené domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Skutočnosť, že odvolací súd nerozhodol v zmysle § 453 ods. 3 CSP o nároku na náhradu

trov dovolacieho konania, v ktorom bol dovolateľ úspešný s tým, že vo výsledku celého súdneho konania
bol dovolateľ plne neúspešný, možno podľa svojej podstaty priradiť k § 225 CSP, t. j. dovolateľ mohol
do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie, čo dovolateľ nevykonal. Uvedené však nie je
možné v zmysle § 420 písm. f) CSP považovať za nesprávny procesný postup súdu, ktorým znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

20. Dovolací súd má preto za to, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a
zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie
práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z
ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420

písm. f) CSP a žalovaný neopodstatnene namieta vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.

21. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

22. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.