Rozsudok – Zmluvy ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27CoCsp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723209864
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8723209864.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mariany Muránskej, v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, C. XX, XXX
XX D., právne zastúpená: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom AK Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov,
IČO: 53 450 345, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO:
00 151 653, právne zastúpená: Advokátska kancelária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom: Bočná 10,
040 01 Košice 1, IČO: 36 863 017 o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č .k. 19Csp/31/2023 – 101 zo dňa 17.05.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 150 eur

v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad ( ďalej len „súd prvej inštancie“ ) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa podanou žalobou žiadala aby súd zaviazal
žalovanú zaplatiť jej sumu 520,- € z titulu primeraného finančného zadosťučinenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a aby jej priznal nárok na 100 % náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Csp/89/2018
bola úspešná ako žalovaná v postavení spotrebiteľky. Právny nástupca terajšej žalovanej, spoločnosť
Silverside, a.s. a následne Blackside, a.s. (vtedajší žalobcovia) si v pôvodnom konaní uplatňoval nárok

na zaplatenie sumy 104.000,- € s príslušenstvom zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 20.10.2011. Okresný súd Poprad rozsudkom sp. zn.11Csp/89/2018-235 zo dňa 06.10.2010
v spojení s potvrdzujúcom rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa
28.10.2021 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom konštatoval porušenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách, neplatné postúpenie bankovej pohľadávky a poukázal na skutočnosť, že síce právny
predchodca žalobcu vyzval žalovanú na uhradenie sumy a taktiež oznámil žalovanej mimoriadnu
splatnosť úveru, avšak uvedené zásielky žalovanej neboli doručené čo znamená, že žalovaná o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti, resp. výzve ani nebola oboznámená a žiadna klauzula zmluvy o
úvere neobsahuje ustanovenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. To znamená, že ak by žalobca
chcel vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, tak by tak mohol urobiť so súhlasom klienta, a to tak,
ako to ustanovuje zákon o bankách, čo v uvedenom prípade nebolo urobené. Súd uvedený právnyúkon - zosplatnenie úveru, považoval za neplatný právny úkon, čo znamená, že aj ďalšie postúpenia
pohľadávky sú neplatné. Súd mal za to, že v čase podania žaloby ani pôvodný veriteľ, ani ďalší
nástupcovia nedisponovali pohľadávkou v rozsahu podanej žaloby.

Žalobkyňa zastúpená právnym zástupcom poukázala na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čím odôvodňovala svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
a to aj s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Mala zato, že rozsudkom vydaným v základnom konaní je preukázané, že žalovaná porušila jej
právo tým, že uzatvorila s inkasnou spoločnosťou neplatný právny úkon, na základe ktorého právny

nástupca požadoval odo nej peňažný nárok. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
uvedeného ustanovenia postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovanej nešlo len o hrozbu
akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že jej právny nástupca
uplatňoval nedôvodnú pohľadávku na súde.
Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považovala žalobkyňa sumu vo výške 520,- €, čo
predstavuje 0,5 % zo sumy istiny uplatnenej žalobou, pretože vo veciach, v ktorých je predmetom

konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil alebo sa chcel
obohatiť. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy
súdu. Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Pojem
„primeraný“ má viacero synoným, avšak jedným z nich je slovo „spravodlivý“. Výška primeraného

finančného zadosťučinenia preto nemôže mať len symbolický význam, pretože symbolická výška
nezohľadňuje obsah pojmu spravodlivosť. Zároveň je potrebné zohľadniť aj účel inštitútu primeraného
finančného zadosťučinenia (ďalej len „PFZ“), a to jeho sankčnú, odradzujúcu, satisfakčnú a relutárnu
funkciu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len jeho priznaním v takej výške, aby malo
nielen deklarované funkcie, ale aby malo tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške

spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z
ktorýchbymalavoľnáúvahavychádzať,vyplývajúzintenzityporušeniaspotrebiteľskéhoprávazostrany
dodávateľa.
Nakoľko je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená
hypotéza uvedenej právnej normy. Z tohto dôvodu sa domáhala PFZ vo výške 520,- €, pričom nárok ako

ho požaduje zohľadňuje 0,5 % zo sumy, ktorú odo nej právny nástupca žalovanej požadoval a o túto
sumu mala byť neoprávnene ukrátená.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe poprela všetky skutkové a iné tvrdenia žalobkyne, žalobu
žiadala zamietnuť a priznať jej nárok na 100 % náhradu trov konania.

ŽalobnýnávrhnazaplateniePFZpovažovalaažzanehoráznyaamorálny.Žalobkyňavžalobeneuviedla
zásadnéskutočnostinasplnenieviacerýchpredpokladovpríslušnéhotypunároku,čímžalovanúzbavuje
možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie
nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, hoci sama nie je ochotná vrátiť mimoriadne vysokú sumu úveru,
ktorý prijala a spotrebovala.

Inštitút PFZ slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu, keď po vyčerpaní
ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej sféry, ktorý
nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok však nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy
medzi „silnejšou“ a „slabšou“ zmluvnou stranou, ale ide o obyčajné „prilepšenie si“ z majetku cudzieho,
hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená. Žalovaná uviedla, že malo by byť

úlohou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy vykonal aj šetrenia za účelom posúdenia žalobného
nároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany.
Vzniesla aj námietku premlčania s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je namieste
aplikovať v súlade s ustáleným prístupom k posudzovaniu premlčania, ktoré má byť závislé výlučne
od objektívnych skutočností, a do ktorej kategórie patrí aj žalobou uplatnený nárok podľa § 3 ods. 5

zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č.
250/2007 Z. z.“), na rozdiel od premlčania napr. nárokov na náhradu škody a vydanie bezdôvodného
obohatenia, kde sa právne významnou stáva aj subjektívna vedomosť dotknutého subjektu. Dôraz sa
teda musí klásť na čas, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na okamih, keď oprávnený subjekt

právo mohol vykonať po prvý raz. Začiatok plynutia premlčacej doby takto najmä nesmie byť závislým
na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom uplatní porušenie práva
alebo povinnosti zo sféry spotrebiteľského práva. V zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania by
tak totiž došlo k neprípustnému posunutiu začiatku premlčacej doby, a to prakticky neobmedzene apodľa ľubovôle spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázala ma rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republikysp.zn.II.ÚS249/2023zodňa10.05.2023,podľaktoréhozačiatokplynutiapremlčacejdobyvo
všeobecnosti nemôže byť závislý od vôle subjektu. Poukázala aj na „zbierkové“ judikáty R 28/1984 a R

91/2004, ale aj početné neskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. rozsudok sp. zn. 3Cdo/174/2016
zo dňa 10. 11. 2016).
Žalovaná v ďalšom uviedla, že právne pravidlá, ktoré je potrebné aplikovať aj na prejednávanú
vec, najvyššie súdne autority takisto opakovane artikulovali vo vzťahu k (čo do povahy aj účinkov)
najbližšiemu právnemu inštitútu, ktorým je právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch podľa § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka; medzi jeho účelom a účelom inštitútu zadosťučinenia podľa § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. totiž niet žiadneho právne relevantného rozdielu. V tejto súvislosti citovala
z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17. 02. 2011 a
rozsudku sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27. 11. 2012, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. 58, podľa ktorého „Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje

jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestačí na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek
tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným
ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho

súdu je v uvedenom zmysle určujúci obsah nároku, a nie predmet jeho ochrany. Ak obsahom nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty
vylučuje,abyplynutiučasunebolipriznanéžiadneprávneúčinky.Počiatokplynutiavšeobecnejtrojročnej
premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť

osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k
takémuto zásahu došlo.“
Vdanomprípadeskutočnosťou,zktorejžalobkyňavyvodzujeuplatnenýsatisfakčnýnárok,jepostúpenie
úverovej pohľadávky, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 08. 12. 2017 (ako bolo zistené aj v spore sp.
zn. 11Csp/89/2018 na Okresnom súde Poprad). Premlčacia doba potom v zmysle uvedenej judikatúry

začala plynúť nasledujúceho dňa 09. 12. 2017 a skončila uplynutím troch rokov dňa 09. 12. 2020. Keďže
žaloba bola podaná až dňa 08. 06. 2023 (teda o dva a pol roka neskôr), k začatiu súdneho konania
došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo plne opodstatňuje záver o premlčaní príslušného
žalobného nároku.
Žalovaná tiež namietala, že žaloba trpí nesplnením základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu

vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej hmotnoprávnej normy.
Idenajmäosamotnúpodstatuzadosťučinenia(satisfakcie).Nebolototižprednesenéžiadnepresvedčivé
tvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala žalobkyňa utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala byť
bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená.

4. Ďalej žalovaná poukázala, že v žalobe úplne absentuje tvrdenie akýchkoľvek konkrétnych
skutočností, čomu má byť učinené zadosť; je to o. i. významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže
ísť o odškodniteľnú ujmu a či nejde o ujmu, na náhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné
nástroje, v ktorom prípade by išlo o neprípustnú duplicitu. Žaloba neobsahuje ani akékoľvek tvrdenia
na prípadné iné kritériá, na základe ktorých by prípadne bolo možné ustáliť určitú výšku satisfakčného

nároku (napr. povaha a závažnosť konania, ktoré nám bolo vytknuté, jeho trvanie a následky, a
pod.). Z procesného hľadiska teda žalobkyňa nepredniesla žiadne tvrdenie na splnenie jedného zo
základných znakov hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorej aplikácie sa sama dovoláva. Nesplnenie
povinnosti relevantne tvrdiť pritom vždy rezultuje do procesnoprávnej sankcie v podobe prehry sporu.
Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 150 Civilného sporového

poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej
nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.“
Ani na ďalšie obligatórne znaky relevantnej právnej normy v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. neboli produkované skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy, ktoré by mali zodpovedať jej riadnej a
ústavnokonformnej aplikácii.

5. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z výsluchu žalobkyne, z vyjadrení právnych zástupcov, z
Rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Csp/89/2018-235 zo dňa 6.10.2020, z Rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/6/2021 zo dňa 28.10.2021, zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa20.10.2011 uzavretej medzi stranami sporu, z výzvy na úhradu zo dňa 5.4.2016, ako aj z ďalších
listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovanou
ako veriteľom bola dňa 20.10.2011 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na

základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver vo výške 104.000,- €. Tento sa dlžník, teda žalobkyňa
v prebiehajúcom súdnom konaní, zaviazal úver splácať v mesačných splátkach v zmysle Zmluvy.
Túto svoju zmluvnú a zákonnú povinnosť, splácať úver riadne a včas žalobkyňa nesplnila. Právny
nástupca veriteľa (po postúpení pohľadávky) podal na súd žalobu voči dlžníkovi (tam žalovaná, v
prebiehajúcom súdnom konaní žalobkyňa) o zaplatenie sumy 104.000,- € s prísl.. Konanie bolo vedené

pod sp. zn. 11Csp/89/2018 a žaloba bola rozsudkom zo dňa 6.10.2020 zamietnutá. Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28.10.2021 bol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdený. Z obsahu oboch týchto súdnych rozhodnutí vyplýva, že v konaní bolo preukázané,
že žalovaná (tu žalobkyňa) porušila svoje povinnosti riadne a včas splácať úver pričom súdy ale
konštatovali porušenie § 92 ods. 8 zákona o bankách pred postúpením bankovej pohľadávky, teda došlo
k neplatnému postúpenie bankovej pohľadávky, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žaloba teda

bola zamietnutá z procesných dôvodov, v zmysle nedodržania zákonného postupu pred postúpením
bankovej pohľadávky.

6. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

7. Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie

spotrebiteľovi upierať práva podľa § 3.

8. Súd má zato, že v konaní nebolo preukázané zo strany žalobkyne, aké jej konkrétne práva boli
porušené, ktoré by zakladali nárok na priznanie PFZ, a tiež nebolo preukázané, aká ujma jej bola
spôsobená. Žalobkyňa v tomto smere teda neuniesla ani bremeno tvrdenia a následne samozrejme ani

bremeno dôkazu. Podľa názoru súdu, priznanie PFZ žalobkyni by tiež bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobkyňa z poskytnutého a spotrebovaného úveru vo výške 104.000,- € (čo je len úver bez úrokov a
bez poplatkov) splatila cca 18.500,- €, čo v konaní nebolo sporné. A pri takejto „platobnej disciplíne“
požaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, hoci sama nie je ochotná
vrátiť mimoriadne vysokú sumu úveru, ktorý prijala a spotrebovala.

9. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa PFZ,
avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná PFZ a v
akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré
majú vplyv na konkrétny prípad. PFZ je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu

vyjadrenú v rôznych formách. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. V danom prípade však nič také
preukázané nebolo. Inštitút PFZ slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu,
keď po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej

sféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok, ako uviedla žalovaná a súd sa s
tým stotožňuje, však nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy medzi „silnejšou“ a „slabšou“ zmluvnou
stranou, ale ide o snahu o „prilepšenie si“ z majetku žalovanej, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by
takto mala byť odškodnená.

10. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v
prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochranu nie len jeho deklaráciu, ako už súd uviedol. Súd má zato, že žalobkyni žiadna ujma,
ktorá by odôvodňovala priznanie PFZ nevznikla, a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobeniehrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek
právneho dôvodu. PFZ je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v
rôznych formách. Predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu

za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyni požadovaných
finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné
napraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad. Tu ani len nebolo tvrdené konkrétne porušenie
práva v kontexte s prípadným nárokom na PFZ a už vôbec nie, že by utrpela nejakú nemajetkovú ujmu,
ktorú by bolo možné reparovať len priznaním PFZ. Keďže súd má zato, že žalobkyňa nemá vôbec nárok

na PFZ, bližšie sa v odôvodnení tohto rozsudku nezaoberá jeho uplatnenou výškou.

11. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

12.Podľa§101Občianskehozákonníka pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

13. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania voči uplatnenému nároku na PFZ. Námietku premlčania
odôvodnila tým, že v danom prípade skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný

nárok, je postúpenie úverovej pohľadávky, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 08. 12. 2017. Premlčacia
doba potom v zmysle judikatúry, ktorú uviedla, začala plynúť nasledujúceho dňa 09. 12. 2017 a skončila
uplynutím troch rokov dňa 09. 12. 2020. Keďže žaloba bola podaná až dňa 08. 06. 2023 (teda o dva a
pol roka neskôr), k začatiu súdneho konania došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo plne
opodstatňuje záver o premlčaní príslušného žalobného nároku.

14.Súdmalzato,žetentonárokpremlčanýnieje.NároknapriznaniePFZjevzmysle§3ods.5posledná
veta zákona o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného rozhodnutia súdu.
Preto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non pre súdne uplatnenie tohto nároku.

V tomto smere žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove č .k. 2Co/137/2016- 71 zo
dňa 24.05.2017:„Ako nedôvodnú považuje odvolací súd žalovaným vznesenú námietku k uplatnenému
nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vzhľadom na to, že zo vyššie citované znenie
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá v prípade ak si na súde úspešne uplatní toto porušenie práva alebo
povinnosti stanovenej týmto a osobitným predpismi. To znamená, že žalovaná si na súde úspešne
uplatnila porušenie práva nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa
17.04.2014, č .k. 7C/66/2012-152, kedy jej začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie primeraného
finančného zadosťučinenia.“ V danom prípade rozsudok, na podklade ktorého si žalobkyňa uplatnila

nárok na PFZ nadobudli právoplatnosť dňa 11.11.2021, žaloba bola súdu doručená dňa 8.6.2023, teda
včas, pred uplynutím premlčacej doby.

15.Vkontextevyššieuvedenýchskutočnostíavsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamisúdprvej
inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, a žalobu v celom rozsahu zamietol.

16. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.( Civilný sporový
poriadok, zákon č.160/2015 Z .z ). s tým, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Uviedol, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že sa nestotožňuje
so závermi prvoinštančného súdu a tieto považuje za nesprávne, rozsudok prvoinštančného súdu
považuje zároveň za arbitrárny a zmätočný, pretože jeho odôvodnenie sa absolútne nevyporiadúva
s relevantnou judikatúrou a s rozhodovacou súdnou praxou všeobecných súdov, na ktoré žalobkyňa

v konaní poukázala.

18. Ďalej poukázala, že v tzv. základnom konaní Okresný súd Poprad rozsudkom č. k.
11Csp/89/2018-235 zo dňa 06.10.2010 v spojení s potvrdzujúcom rozsudkom Krajského súdu v Prešoveč .k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28.10.2021 konštatoval, že zo strany spoločnosti Slovenská sporiteľňa,
a .s. došlo k porušeniu povinností v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo vedie k následku
nemožnosti úver platne zosplatniť a následne postúpiť na tretí subjekt. Uvedené porušenia zo strany

terajšej žalovanej súd v základnom konaní konštatoval v odsekoch 20. a 23. odôvodnenia svojho
rozsudku, čo žalobkyňa uviedla a citovala už priamo v žalobe.

19. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v
základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. Dané je

konštatované súdom v samotnom odôvodnení rozhodnutia.

20. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa v žiadnom prípade neustanovuje exaktne
podmienku, aby bol spotrebiteľ povinný z pozície žalobcu na súde domáhať sa ochrany svojich
práv. Hypotéza právnej normy uvedenej v ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa absolútne
žiadnym spôsobom nešpecifikuje a nerozlišuje, či takáto osoba musí v konaní vystupovať ako žalobca

alebo žalovaný, resp. zákonodarca exaktne neustanovil, že: „spotrebiteľ, ktorý podal žalobu na súd
proti porušiteľovi", t.j. „úspešné uplatní" sa nerovná „podal žalobu". Reštriktívny výklad predmetného
ustanovenia súdom prvej inštancie je podľa nášho názoru v rozpore s vôľou zákonodarcu, resp. cieľom
samotnej normy, a to dosiahnuť vysokú úroveň ochrany práv spotrebiteľov, čo vyplýva aj zo samotného
názvu zákona č. 250/2007 Z. z..

21. Uviedla ďalej ,že zásade je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Pričom
pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukázala naviac na formálno-
systematický výklad (argumentum a rubrica), keďže jeho účelom, ako aj zmyslom citovaného zákona je
„ochrana spotrebiteľa" a nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa". Nadpis a pomenovanie

sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje, že sa určité
ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie a jeho závery v žiadnom prípade nezodpovedájú logickému a teleologickému
výkladu.

22. Poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo
dňa 24.08.2022, z ktorého vyplýva že úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré
je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
vykladať reštriktívne, naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej
normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola

širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Rovnako je bezpredmetná odvolacia
námietka spočívajúca v tom, že v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované
porušenie povinnosti žalovaného. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že napriek tomu že žalovaná nebola
stranou predchádzajúceho sporu, bola pasívne vecne legitimovanou v spore o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia žalobkyňou, pretože spôsobila neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky

zo spotrebiteľského úveru a tým aj v konečnom dôsledku následný úspech žalobcov v spotrebiteľskom
konaní s postupníkom. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia poukázala, že
primerané finančné zadosťučinenie vo výšky 520 eur predstavuje iba 0,5 % zo sumy istiny uplatnenou
žalobou veriteľom v základnom konaní. Uvedená výška je v minimálnej miere primeraná aj s ohľadom
na výšku sankcií, ktoré ukladal napr. zákon č. 128/2002 Z .z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo

veciachochranyspotrebiteľaalebozákonč.747/2004Z.z.odohľadenadfinančnýmtrhomatietoukladá
Slovenská obchodná inšpekcia alebo Národná banka Slovenska. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Okresného súdu Poprad zmenil a žalobe vyhovel alebo alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Taktiež si uplatnila nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

23. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná strana nevyjadrila.

24. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v §

379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrário a zistil, že rozhodnutia
súdu prvej inštancie nie je správne. Neexistujú podmienky pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia, ale
ani pre zrušenie rozhodnutia, preto odvolací súd podľa § 388 CSP odvolaním napadnuté zmenil.25. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

26. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

27. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovení zákonov s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľovi proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od
toho, kto porušenie práva alebo povinností ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi spôsobil
privodiť ujmu spotrebiteľovi.

28. Z vykonaného dokazovania ďalej odvolací súd zistil, že žalobkyňa bola v konaní na Okresnom súde

v Poprade sp. zn. 11Csp/89/2018 úspešná, keď súd prvej inštancie žalobu žalobcu Blackside, a. s.,
so sídlom Bratislava ,ul. Plynárenská 7/A proti žalovanej A. B. bytom D. ,C. XXXX/XX o zaplatenie
104.000 eur s prísl. zamietol v celom rozsahu. Tento rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolacím súdom
č. k. 7CoCsp/6/2021 – 263 zo dňa 28.10.2021 potvrdený. V rozsudku súdu prvej inštancie pod bodom
23 je uvedené, že „súd poukazuje na skutočnosť, že síce právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú

na uhradenie sumy a taktiež oznámil žalovanej mimoriadnu splatnosť úveru, avšak uvedené zásielky
neboli doručené, čo znamená že žalovaná o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, resp. výzvy ani nebola
oboznámená a žiadna klauzula zmluvy o úvere neobsahuje ustanovenia o vyvlastnení mimoriadnej
splatnosti úveru čo znamená, že ak by chcel žalobca vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, tak by
mohol urobiť so súhlasom klienta, tak ako to vyžaduje a ustanovuje Zákon o bankách, čo v uvedenom

prípade nebolo urobené. Súd uvedený právny úkon - zosplatnenie úveru považuje za neplatný právny
úkon, čo znamená, že aj ďalšie postúpenia pohľadávky sú neplatné. Aj Krajský súd v Prešove
v potvrdzujúcom rozsudku uviedol, že všeobecné obchodné podmienky by najmä v spotrebiteľských
právnych vzťahoch mali mať charakter informatívny a vysvetľujúci, prípadne dopĺňací a nemali by sa
do nich transparentne vkladať dojednania majúci zásadný vplyv na charakter pôvodného zmluvného

vzťahu a jeho trvanie. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru opierajúce sa iba o všeobecné obchodné
podmienky pripravené jednostranne právnym predchodcom žalobcu pre veľký počet spotrebiteľov
nemožno považovať za dojednanie vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Ak právny
predchodca žalobcu chcel využiť oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 265 Občianskeho zákonníka,
mal sa na tom dohodnúť so žalovanou priamo v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 20.10.2011 a nie

toto dojednanie skryť do obsiahlych všeobecných obchodných podmienok, ktoré dokonca ani zmluvnými
stranami podpísané nie sú. Je nesporné, že právnym predchodcom žalobcu je Slovenská sporiteľňa,
a. s..

29. Vychádzajúc z citovaného vyššie uvedeného zákonného ustanovenia ( § 3 ods. 5 posledná veta

o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.06.2013 ), ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinností ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

30. Vychádzajúc súčasne aj z jazykovo-dramatického výkladu predmetnej právnej normy a toho, že ak
nie sú závažné dôvody preto, aby bol slovnému textu daný iný význam, má sa výrazom použitím právnej
norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka a je preto konštatovať, že úspešným
uplatnením práva spotrebiteľom je daný základ pre priznanie finančného zadosťučinenia.

31. Žalobkyňa ako spotrebiteľka domáhajúca sa svojich práv spotrebiteľa bola v základnom konaní
úspešná, má preto právo na primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko to tento, nie iný výklad zákona
umožňuje. Posúdenie každého nároku je vecou individuálnych skutkových zistení. Všeobecnou právnou
zásadou vlastnej európskej právnej kultúry je princíp primeranosti, ktorú zvolil zákonodarca aj vo vzťahu
k zadosťučineniu, na ktoré má nárok spotrebiteľ úspešne sa domáhajúci ochrany svojho práva. Je preto

vecou súdu, ktorý je orgánom s právomocou právnu normu vyložiť, poskytnúť ochranu subjektívnemu
právu a vyhodnotiť v konkrétnych súvislostiach primeranosť požiadavky spotrebiteľa.32. Odvolací súd ďalej poukazuje, že zadosťučinenie je tak nárokom, ktorým sa reparujú ujmy
nemateriálnej povahy a tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku. Nie je preto možné pri
rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, pretože

na účely sankcionovania je totiž dané administratívne a trestné právo. Civilné právo má za cieľ „len“
kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

33. Odvolací súd vychádzajúc z podkladov vyššie uvádzaných posúdil žalobu ako kvantifikovaný
nárok v konkrétnych skutkových okolnostiach. Má však za to, že nepriaznivý dôsledok finančného

zadosťučinenia musí zodpovedať povahe súkromného práva, pričom v súkromnom práve sankcia nie
je trestom, ani inštitútom nahrádzajúcim iné právne inštitúcie.

34. V prejednávanej veci vôbec neboli tvrdené a z dôkazov ani vôbec nevyplynuli žiadne také ďalšie
skutočnosti, ktoré vy odôvodňovali priznanie zadosťučinenia vo výške, ktorú požadovala žalobkyňa.
Kritériom kvantifikácie by mali byť podľa odvolacieho súdu okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu

práva, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práva
spotrebiteľa. V súvislosti s týmto odvolací súd poukazuje, že žalobkyňa svoj nárok, okrem jeho
prípustnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ničím neodôvodnila, pripustila
však,výškafinančnéhozadosťučineniazávisílenodúvahysúduamôžemaťtaklensymbolickývýznam,
keď požadovala priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 0,5 % zo sumy, ktorú od nej právny

nástupca žalovanej požadoval. Neuviedla, či konanie žalovaného viedlo aj k vzniku iných negatívnych
dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote. Spotrebiteľské práva síce boli porušené, vznikol jej
tak nárok na primerané zadosťučinenie, ale to neznamená, že jej patrí vo výške, ktorú sama požadovala.

35. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozsudku a uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 150 eur. Suma 150 eur je po celkovom
zhodnotení veci pri neexistujúcich tvrdeniach žiadnych rozhodujúcich skutočností sumou postačujúcou
a je tak primeraným finančným zadosťučinením žalobkyne.

36. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1, ods. 2 CSP v spojení s ustanovením

§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd vychádzal zo zásady úspechu vo veci, ktorú
treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Nejde o procesne neúspešnú
žalobkyňu, ak jej bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku. Žalobkyňu treba považovať za plne
úspešnú,keďmalaplnýúspech,čodozákladuuplatnenéhonárokuasúčasnevýškaplneniavyplývajúca
z tohto procesného úkony závisela výlučne od úvahy súdu, tak ako to bolo v tomto prípade. Odvolací

súd jej preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom výška náhrady účelných
trov konania bude vypočítaná z prisúdenej istiny o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia ( § 262 ods. 2 CSP ).

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).