Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312207669
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2312207669.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcov: 1. A. B. C., narodená XX.X.XXXX,
bytom D. XXX/XX, E., 2. A. C., narodený XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., proti žalovanej: A. F. E.,
narodená XX.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, H., zastúpená: JUDr. Ivan Rendek advokátska kancelária,
s.r.o.,sosídlomŠafárikova1522/42,Galanta,ourčenievlastníctvaaourčenie,ževecpatrídodedičstva,
o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C/111/2012-1451 zo dňa 12.
septembra 2023 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 23C/111/2012-1586
zo dňa 10. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej s a p r i z n á v a voči žalobcom nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 23C/111/2012-967 zo dňa 28. septembra 2018 súd prvej inštancie výrokom I. žalobu
zamietol, výrokom II. priznal žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, výrokom III.
rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania od žalobcov v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/17/2019-1118 zo dňa 4. júna 2019
v dôsledku podania odvolania žalobcami rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 23C/111/2012-967 zo dňa
28.septembra2018zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Odvolacísúdvytkolsúdu
prvej inštancie, že sa nezaoberal posúdením existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie a nezodpovedanie podstatných
argumentov strán a postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny

proces. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 23C/111/2012-967 zo dňa 28. septembra
2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a §
391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo posúdiť
danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, vec znova prejednať a následne znova
vychádzajúc z výsledkov dokazovania posúdiť žalobou uplatnené nároky podľa príslušných právnych
noriem, vo veci znova rozhodnúť a nové rozhodnutie náležite odôvodniť.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 23C/111/2012-1451 zo dňa 12. septembra 2023 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) v spojení s opravným uznesením č. k. 23C/111/2012-1586 zo dňa 10. januára
2024. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. žalobuzamietol, výrokom II. rozhodol, že žalovaná má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, výrokom
III. rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania od žalobcov v rozsahu 100 %.

4. Napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou
ustanovení § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 588, § 37 ods. 1, 2, § 38 ods. 1, 2, § 39, §
40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 224, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

5. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení

existencie práva je na strane žalobcov daný, nakoľko žalobcovia sú potencionálnymi dedičmi po
pôvodných vlastníkoch nehnuteľností neb. A. I. a J. I. a v súčasnej situácii, kedy sporné nehnuteľnosti
vlastní žalovaná, žalobcovia nemajú iný prostriedok odstránenia ich právnej neistoty, než určovaciu
žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku. V prípade úspechu žalobcov v spore by
došlo k odstráneniu ich právnej neistoty a sporné nehnuteľnosti by sa stali predmetom dedenia po neb.
A. I. a J. I.. Aktívna legitimácia žalobcov pritom vyplýva z toho, že ich matka, ktorá by pripadala ako

dedička do úvahy, sa pri prejednaní dedičstva po neb. A. I. a J. I. dedičského práva vzdala a dedičstvo
odmietla. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkami platnosti kúpnej zmluvy, ktorej predmetom
bol rodinný dom s priľahlými pozemkami, pričom podstata argumentácie žalobcov smerovala k tomu,
že uvedená kúpna zmluva je neplatná z dôvodu absencie vôle neb. A. I. a J. I. predať predmetné
nehnuteľnosti. Podľa názoru žalobcov z obsahu zmluvy nevyplýva, že má ísť o kúpnu zmluvu a táto

nemázákladnénáležitosti,prejavyvôlezmluvnýchstránsúzachytenédobudúcnaananeurčitoataktiež
absentuje presné určenie, v akom podiele sa nehnuteľnosti majú previesť na žalovanú a v akom podiele
mali byť predávajúci bezpodielovými spoluvlastníkmi. Výhrady žalobcovia taktiež vzniesli aj v otázke
určenia presnej kúpnej ceny dohodnutej pri predaji nehnuteľností. Podľa súdu prvej inštancie však
žiadne dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy neboli preukázané, žalobcovia nepreukázali argumentáciu

o nedostatku vôle neb. A. I. a J. I. scudziť sporné nehnuteľnosti formou kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poukázal najmä na časovú následnosť jednotlivých krokov, kde k podpisu kúpnej
zmluvy došlo dňa 9.4.2003, následne došlo dňa 2.6.2003 k podpisu dodatku č. 1 k tejto zmluve. Súd
prvej inštancie vykonaným dokazovaním nemal preukázané, že by vôľa predávajúcich bola ovplyvnená
nedostatkom spôsobilosti na právne úkony a zo žiadnych ďalších relevantných dôkazov nevyplývalo,

že by predávajúci konali v omyle. Skutočnosť, že predávajúci mali vôľu previesť nehnuteľnosti do
vlastníctva žalovanej, bola podľa názoru súdu prvej inštancie preukázaná aj tým, že v danom prípade
nešlo o podpis len jedného dokumentu. Predávajúci podpisovali kúpnu zmluvu, návrhy na vklad, dodatok
č. 1 k tejto zmluve a následne taktiež podpísali zmluvu o zriadení vecného bremena. Z uvedeného
je teda zrejmé, že pôvodní vlastníci nehnuteľností viackrát prejavili vôľu tieto nehnuteľnosti previesť

do vlastníctva žalovanej, pričom tvrdenie žalobcov, že tomu tak nebolo, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Ohľadom formy a formulácii jednotlivých zmluvných ustanovení sa súd prvej inštancie
nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcov, nakoľko v zmluve sú presne špecifikované nehnuteľnosti,
ktoré boli rozšírené dodatkom č. 1 k tejto zmluve. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že sa predávajúci tieto
nehnuteľnosti zaväzujú previesť na kupujúcu - teda žalovanú. V zmluve je uvedená cena za predaj týchto

nehnuteľností a zmluva je podpísaná predávajúcimi a kupujúcou. Výhrady žalobcov súd prvej inštancie
považoval za irelevantné, nakoľko obsah zmluvy je jasný a zrejmý. Z čl. I kúpnej zmluvy vyplýva,
že predávajúci sú bezpodielovými spoluvlastníkmi špecifikovaných nehnuteľností, z čoho vyplýva, že
sporné nehnuteľnosti mali predávajúci v režime bezpodielového spoluvlastníctva a absencia formulácie,
že predávajúci boli výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností alebo že nehnuteľnosti

boli v spoluvlastníckom podiele 1/1 v režime bezpodielového spoluvlastníctva, nemôže spôsobovať
neplatnosť tejto zmluvy, pretože ako predávajúci, tak aj kupujúca pri uzatváraní zmluvy vedeli, v akom
režime tieto nehnuteľnosti sú a taktiež to bolo zrejmé príslušnému katastru nehnuteľností, keď túto
zmluvupredjejzápisomskúmal.Formulácia,žesapredávajúcizaväzujúnakupujúcupreviesťvlastnícke
práva k sporným nehnuteľnostiam, nemôže byť taktiež dôvodom neplatnosti zmluvy, pretože aj keď je

formulovaná povinnosť predávajúcich akoby do budúcnosti, z obsahu zmluvy a z jej formy je zrejmé, že
nejde o zmluvu o budúcej zmluve a zmluvným stranám bolo zrejmé, že sa zmluva uzatvára ku dňu jej
podpisu, čo vyplýva okrem iného z čl. IV. bod 1.2 zmluvy, kde je dohodnutý režim platby, dane z prevodu
a prechodu nehnuteľnosti ako aj znášanie nákladov spojených s vkladom vlastníckeho práva. Z obsahu
a celkového charakteru zmluvy bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že ide o kúpnu zmluvu, ktorá má všetky

podstatné náležitosti, navyše bolo na jej základe zapísané vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
na žalovanú po riadnom prebehnutí vkladového konania pred príslušným katastrom nehnuteľností
a zo žiadnych predložených dôkazov nevyplynuli ďalšie okolnosti, ktoré by mohli spôsobiť prípadnú
neplatnosť tejto zmluvy, teda žalobcovia v tejto časti svojej argumentácie neuniesli dôkazné bremenoa kúpnu zmluvu vyhodnotil súd prvej inštancie ako platnú. Súd prvej inštancie ohľadom žalobcami
namietanej pravosti podpisov neb. A. I. a J. I. na dodatku č. 1 uviedol, že dôvodom k podpísaniu
uvedeného dodatku bolo to, že v zmluve nebola uvedená garáž so súpisným číslom 325. Podľa tvrdení

žalobcov podpisy na uvedenom dodatku a v overovacej knihe príslušného notára neboli pravé. Podľa
Znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou Mgr. Evou Forgácsovou všetky skúmané podpisy sú
pravými podpismi neb. A. I. a J. I.. Voči tomuto znaleckému posudku vzniesli žalobcovia niekoľko
námietok, ktoré sa týkali najmä toho, že znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku nerešpektovala
úlohu zadanú súdom a nepoužila postup a techniku, ktorú súd na základe návrhu žalobcov zahrnul do

uznesenia, ktorým uložil znalkyni úlohu vypracovať znalecký posudok. Na základe výhrad žalobcov sa
v ďalšom priebehu sporu k týmto výhradám znalkyňa vyjadrila, pričom na záveroch svojho znaleckého
posudku zotrvala. Súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že aj keď súd na základe žiadosti
strany sporu zahrnie do svojho uznesenia techniku, ktorú má znalec použiť pri vypracovaní znaleckého
posudku, je na autonómnom posúdení znalca, či túto techniku využije alebo nie, pretože iba znalec
môže posúdiť s využitím, akej techniky a akých postupov dospeje k formulácii odpovedí na otázku súdu,

pričom je limitovaný iba sumou odborných znalostí a matériou vedného odboru, ktorého sa znalecký
posudoktýka.PodľažalobcamipredloženéhoZnaleckéhoposudkuvypracovanéhoznalcomVladimírom
Rusnákom sporné podpisy neb. A. I. a J. I. na dodatku č. 1 a v Osvedčovacej knihe notárskej úradu zo
dňa 2.6.2003 nie je možné jednoznačne stanoviť ako pravé podpisy neb. A. I. a J. I.. Teda ani znalecký
posudok predložený žalobcami nedospel k záveru, že sporné podpisy nie sú pravými podpismi neb. A. I.

a J. I.. Pri vyhodnocovaní predložených dôkazov tieto vyhodnocoval súd prvej inštancie aj s prihliadnutím
nato,žepodpisyneb.A.I.aJ.I.,ktorémalibyťsporné,bolioverenépríslušnýmpracovníkomnotárskeho
úradu v rámci osvedčovacej doložky, pričom je potrebné uviesť, že ak by súd prvej inštancie mal zaujať
stanovisko, že podpisy overené notárom na dodatku č. 1 nie sú pravými podpismi, musel by existovať
jednoznačný dôkaz o tom, že tieto podpisy nie sú pravé. Za takýto jednoznačný dôkaz však nie je možné

považovať Znalecký posudok vypracovaný znalcom D. K. predložený žalobcami. Svedecké výpovede
vypočutých svedkov súd prvej inštancie vyhodnocoval tak, že ide či už z jednej alebo druhej strany o
osoby blízke strane žalobcov alebo strane žalovanej, pričom vzhľadom na vykonané ďalšie dôkazy z
uvedených svedeckých výpovedí nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie pri celkovom
hodnotení dokazovania musel brať do úvahy. Taktiež súd prvej inštancie ako dôkazy nevyhodnocoval

iné spory prebiehajúce medzi stranami, resp. ich príbuznými na iných súdoch, ako aj spory týkajúce sa
minulých podnikateľských aktivít, pretože zo žiadneho z pripojených súdnych spisov nevyplývalo, že by
sa týkal merita prejednávaného sporu.

6. Súd prvej inštancie priznal plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania vo výške 100 % a štátu

náhradu trov konania, ktoré vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním, vo výške 100 %.

7.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalaodvolaniežalobkyňav1.radezdôvodovpodľaustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný, nepresvedčivý, prekvapivý a svojvoľný, nie je ani vecne

správny, nevychádza zo správne a úplne zisteného skutkového stavu, čoho dôsledkom je aj nesprávne
právne posúdenie veci. Podľa žalobkyne v 1. rade argumentácia súdu prvej inštancie nesvedčí o
spravodlivom a objektívnom posúdení veci a súd prvej inštancie vyvinul úsilie na to, aby sa nemusel
podrobne venovať podstate veci, ktorou bola otázka absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy
a sporného dodatku č. 1. Pochybení sa súd prvej inštancie dopustil opakovane, pretože tieto boli

predmetom odvolania žalobcov proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odvolací
súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný
právny názor odvolacieho súdu a tým opakovane znemožnil realizáciu práv strany sporu a celé konanie
pred súdom prvej inštancie sa preto oprávnene javí ako nespravodlivé. Podľa žalobkyne v 1. rade
je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný, nie je z neho zrejmé, ako súd posúdil

podstatné tvrdenia žalobcov v konaní, že starí rodičia žalobcov (neb. A. I. a J. I.) nemali vôľu uzavrieť
so žalovanou spornú kúpnu zmluvu, ale mali vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu, na ktorú ich žalovaná
nahovorila ako na spôsob vydedenia matky žalobcov (J. C.) za to, že žalovanej vraj neboli vyplatené
matkou žalobcov finančné nároky zo spoločného podnikania a že nakoniec žalovaná starým rodičom
žalobcov podstrčila na podpis kúpnu zmluvu, ktorou sa sledoval ten istý účel a ktoré skutočnosti

okrem ďalších žalobcami namietaných vád sporných právnych úkonov (kúpnej zmluvy a dodatku č. 1)
spôsobujú ich absolútnu neplatnosť. Súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal tvrdeniami žalobcov o
absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodov uvedených v § 39 Občianskeho zákonníka. Tvrdenia
žalovanej, že dôvodom uzatvárania spornej kúpnej zmluvy bolo predovšetkým to, že bola jediná z dcér,ktorá sa o svojich rodičov dlhodobo zaujímala a poskytovala im všetku potrebnú pomoc a podporu,
pričom matka žalobcov sa o starých rodičov žalobcov vôbec nestarala, súd prvej inštancie nijako
nevyhodnotil vo vzťahu k namietanej absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy z dôvodov rozporu

s dobrými mravmi a obchádzania zákona, t. j. inštitútu vydedenia. Žalobcovia v záverečnom návrhu
poukazovali na tieto podstatné tvrdenia žalovanej, ktorá je zmluvnou stranou spornej kúpnej zmluvy,
z ktorých vyplynulo, že vôľou starých rodičov žalobcov nebolo predať nehnuteľnosti a uzatvoriť kúpnu
zmluvu so žalovanou, ale že ich vôľou ako aj vôľou žalovanej bolo uzavrieť zaopatrovaciu zmluvu a
aj zmluvu o spravovaní a údržbe domu, ktorou si starí rodičia žalobcov chceli zabezpečiť starostlivosť

o seba v starobe a tiež o dom, v ktorom žili so žalovanou za protiplnenie prevedenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam na žalovanú. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej, že starí rodičia žalobcov
pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy, ale aj žalovaná, konali s vôľou uzavrieť zaopatrovaciu zmluvu
a zmluvu o spravovaní a údržbe domu a že tento právny úkon zastierali úkonom spornej kúpnej
zmluvy, žalobcovia argumentovali, že sporná kúpna zmluva ako simulovaný právny úkon je absolútne
neplatná, pretože nezodpovedá vôli účastníkov zmluvy ju uzavrieť a že absolútne neplatný je i zastieraný

právny úkon - disimulovaný právny úkon, t. j. zaopatrovacia zmluva a zmluva o spravovaní a údržbe
domu, pretože úkon spornej kúpnej zmluvy v sebe nemá náležitosti zaopatrovacej zmluvy a zmluvy o
spravovaní a údržbe domu. Na túto právnu argumentáciu absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy
žalobcovia od súdu prvej inštancie nedostali žiadnu odpoveď. V tomto smere je preto rozsudok súdu
prvej inštancie nepreskúmateľný. Žalobkyna v 1. rade ďalej uviedla, že súd prvej inštancie pri zistení

skutkového stavu vychádzal aj z nezákonného dôkazu, ktorým je Znalecký posudok znalkyne Mgr.
Evy Forgácsovej, ktorý je vypracovaný v rozpore s uznesením súdu prvej inštancie, pretože úlohou
znalkyne bolo porovnať pravé podpisy starých rodičov žalobcov nachádzajúce sa na kúpnej zmluve, v
Osvedčovacej knihe Notárskeho úradu JUDr. Oľgy Czuczorovej, na zmluve o zriadení vecného bremena
a na troch vyhotoveniach návrhu na vklad vecného bremena, so spornými podpismi nachádzajúcimi

sa na dodatku č. 1 a v Osvedčovacej knihe Notárskeho úradu JUDr. Oľgy Czuczorovej. Znalkyňa
však takto nepostupovala, neuviedla ani jeden odlišný znak, celý znalecký posudok bol vypracovaný
so zameraním sa len na zhodné a podobné znaky sporných podpisov a porovnávacieho materiálu,
čo vzbudzuje aj dôvodné pochybnosti o objektívnosti a správnosti znaleckého posudku. Súd prvej
inštancie bagatelizuje námietky žalobcov voči Znaleckému posudku znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej

(ktoré boli podrobné v rozsahu vyše 30 strán), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že
žalobcovia vo svojich výhradách voči znaleckému posudku udávali, že nie je použiteľný pre konanie z
dôvodu, že znalkyňa nepoužila konkrétne technické vybavenie. Žalobcovia v konaní predložili súkromný
Znalecký posudok znalca Vladimíra Rusnáka, z ktorého vyplynulo, že nie je možné jednoznačne
stanoviť podpisy na dodatku č. 1, ktoré majú patriť starým rodičom žalobcov za pravé a zároveň, že

nie je jednoznačne možné vylúčiť, že ich vyhotovil iný do úvahy pripadajúci pisateľ a že tieto sporné
podpisy okrem zhodných a podobných identifikačných znakov obsahujú aj rozdielne identifikačné znaky.
Znalec Vladimír Rusnák na rozdiel od znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej vo svojom znaleckom posudku
skúmal v sporných podpisoch všetky jednotlivé písmená sporných podpisov a žiadne zo skúmania
nevylúčil a na rozdiel od Mgr. Evy Forgácsovej skúmal rovnaké písmeno na tej istej pozícii v spornom

podpise s rovnakým písmenom na tej istej pozícii v porovnávacích podpisoch a na rozdiel od Mgr.
Evy Forgácsovej vo svojom znaleckom posudku uviedol aj rozdielne znaky medzi spornými podpismi
a porovnávacími podpismi a na rozdiel od Mgr. Evy Forgácsovej ako porovnávací materiál prvotne
použil pravé podpisy starých rodičov žalobcov vzniknuté v období sporných podpisov a v blízkom období
vzniku sporných podpisov, najmä pri skúmaní sporných podpisov starého otca žalobcov. Súkromným

znaleckým posudkom žalobcovia preukázali, že v sporných podpisoch starých rodičov žalobcov na
spornom dodatku č. 1 a v sporných podpisoch nachádzajúcich sa v Osvedčovacej knihe Notárskeho
úradu JUDr. Oľgy Czúczorovej, sa nachádzajú aj nezhodné a odlišné znaky s pravými podpismi starých
rodičov žalobcov nachádzajúcich sa na porovnávacích materiáloch. Táto skutočnosť spochybňuje
správnosť záverov Znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou Mgr. Evou Forgácsovou. Žalobkyňa

v 1. rade ďalej namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a to oboznámením sa so spisom Mestského úradu v Galante vo veci určenia
súpisného čísla na garáž, ktorý žalobcovia žiadali. Súd prvej inštancie síce vyžiadal tento spis a pripojil
si ho k súdnemu spisu, ale evidentne tento dôkaz nevykonal oboznámením sa s nim, čo vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde sa o tomto dôkaze nenachádza žiadna zmienka, čo zakladá

aj vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tým, že súd prvej inštancie nevykonal
tento dôkaz, malo to aj za následok neúplné zistenie skutkového stavu, na základe ktorého by bolo
možné spravodlivo rozhodnúť. Z tohto dôkazu totižto vyplýva, že žiadosť o pridelenie súpisného čísla na
garáž podávala vo vlastnom mene žalovaná dňa 5.3.2003 spolu s jej čestným vyhlásením o vlastníkochnehnuteľnosti zo dňa 5.3.2003. Žalovaná bola teda jediným účastníkom správneho konania o určenie
súpisného čísla na garáž, ktorej vlastníkmi v tom čase boli stále starí rodičia žalobcov, ktorí mali jediní
aktívnu legitimáciu ako vlastníci stavby a stavebníci žiadať o určenie súpisného čísla. Tento dôkaz

teda vyvracia tvrdenie žalovanej a preukazuje, že starí rodičia žalobcov evidentne neboli zapojení
do celého procesu kúpy nehnuteľností a že o podanej žiadosti o pridelenie súpisného čísla, ako aj
o pridelení súpisného čísla a o konaní, ktorého predmetom bolo pridelenie súpisného čísla, nemali
žiadnu vedomosť. Súd prvej inštancie si nepripojil a nevykonal ani spis Okresného súdu Galanta
sp. zn. 15D/8/2011 a notársky spis sp. zn. D not. 30/2011 vedený na Notárskom úrade Mgr.

Oľgy Czúczorovej. Tento návrh na vykonanie dôkazu pripojením si týchto spisov žalobcovia uplatnili
v žalobe. Súd prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal a pričom ich nevykonanie žiadnym spôsobom v
napadnutom rozsudku nezdôvodnil, čo okrem iného tiež zakladá nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.
Pritom z obsahu týchto spisov by súd prvej inštancie okrem iného i čo do danosti a existencie
naliehavého právneho záujmu žalobcov na určovacom výroku zistil, že nikdy nedošlo v dedičskom
konaní k prejednaniu tohto majetku, vo vzťahu ku ktorému sa žalobcovia domáhajú určenia žalobou.

Žalobkyňa v 1. rade ďalej namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď súd prvej inštancie nezistil riadne, spoľahlivo a správne skutkový stav veci, na
základe ktorého by bolo možné spravodlivo rozhodnúť. Súd prvej inštancie buď dôkazy vôbec nevykonal
(spis Mestského úradu v Galante), alebo vôbec nevyhodnotil (Znalecký posudok vypracovaný znalkyňou

Ing.ĽubicouChomčovou,ktorýmbolastanovenácenapredávanýchnehnuteľností;Listžalovanejzodňa
14.6.2006, ktorým prostredníctvom jej právneho zástupcu, navrhovala rodičom žalobcov uzatvorenie
dohody o urovnaní ohľadne pochybností resp. sporných nárokov vyplývajúcich zo spornej kúpnej zmluvy
a jej dodatku, návrh na vklad Zmluvy o zriadení vecného bremena). Zo zmluvy o zriadení vecného
bremena, ktorú podpísali starí rodičia žalobcov dňa 20.2.2006, vyplýva, že v záujme ich právnej istoty

na ich výslovnú žiadosť potom, čo zistili, že na základe kúpnej zmluvy odpredali nehnuteľnosti uvedené
vyššie, sa dojednáva toto vecné bremeno, vypovedá, že nikdy nebolo vôľou starých rodičov žalobcov
predať nehnuteľnosti žalovanej. Súd prvej inštancie hodnotil túto zmluvu povrchne, formalisticky, bez
povšimnutia si jej obsahu. Žalobkyňa v 1. rade ďalej namietala, že súd prvej inštancie z vyhodnocovania
vylúčil pripojené spisy Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 27Cb/40/2002, Okresného súdu Bratislava

I sp. zn. SRO/9063/B, ZSro 3384/02, Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15Cpr/1/2003, Okresného
súdu Galanta sp. zn. 12C/32/2003, Krajského súdu Trnava sp. zn. 20Cbs/7/2003, a to z dôvodu, že tieto
iné spory prebiehajúce medzi stranami, resp. ich príbuznými na iných súdoch, ako aj spory týkajúce sa
minulých podnikateľských aktivít, sa netýkajú merita prejednávaného sporu. Takéto skutkové zistenie
súdu prvej inštancie je podľa žalobkyne v 1. rade nesprávne, pretože preukazujú, že sa viedli spory,

ktorých účastníkom bola žalovaná, ktoré sa týkali spoločného podnikania s matkou žalobcov, pričom
existuje časová súvislosť so spornými právnymi úkonmi, ktorých vznik bol ovplyvnený tým, že došlo k
nezhodám v podnikaní medzi matkou žalobcov a žalovanou, ktoré žalovaná vyvolala a o týchto následne
nepravdivo informovala starých rodičov žalobcov a tvrdila im, že jej matka žalobcov nevyplatila finančné
nároky vyplývajúce zo spoločného podnikania a týmto žalovanú poškodila, čo použila ako zámienku,

pod ktorou nahovárala starých rodičov žalobcov, aby žalovanej nehnuteľnosti darovali, čo sa dá vraj
zrušiť,keďmatkažalobcovvyplatížalovanejjejfinančnénároky.Napokonvšakžalovanástarýmrodičom
žalobcov podstrčila na podpis kúpnu zmluvu, o ktorej nebolo ani reči a ktorou sa sledoval ten istý
účel, teda vydedenie matky žalobcov. Súd prvej inštancie sa fakticky zbavil i hodnotenia vykonaných
dôkazov svedeckými výpoveďami svedkov (J. C. a L. M. C.) navrhnutých žalobcami, ale i svedeckými

výpoveďami svedkov (A. N. O., P. K. E., N. P. B. B.) navrhnutých žalovanou, pretože tieto vyhodnotil tak,
že ide či už z jednej alebo z druhej strany o osoby blízke strane žalobcov alebo strane žalovanej a že
vzhľadom na vykonané ďalšie dôkazy z uvedených svedeckých výpovedí nevyplynuli také skutočnosti,
ktoré by súd pri celkovom hodnotení dokazovania musel brať do úvahy. Pritom tak z tvrdení žalobcov
ale aj z tvrdení žalovanej a z výpovedi všetkých svedkov vyplynulo, že u starých rodičov žalobcov úplne

absentovala vôľa uzavrieť spornú kúpnu zmluvu so žalovanou. Súd prvej inštancie sa však obmedzil
len na formálnu stránku sporných právnych úkonov a konštatujúc, že nešlo o podpis len jedného
dokumentu, mal za preukázanú skutočnosť, že starí rodičia žalobcov mali vôľu odpredať nehnuteľnosti
žalovanej a uzavrieť so žalovanou spornú kúpnu zmluvu. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
vo vzťahu k posudzovaniu náležitostí vôle neobstojí a svedčí skôr na to, že súd prvej inštancie sa

snažil neprípustne si vec zľahčovať a veci sa zbaviť. Súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní
veci absolútne nebral zreteľ na to, že každý právny úkon, teda aj kúpna zmluva má svoju materiálnu
stránku (vzťahujúcu sa na náležitosti vôle), aj formálnu stránku (vzťahujúcu sa na náležitosti prejavu
vôle,ktorýmjevtomtoprípadesúkromnálistinaspísanánanejakomnosiči-papieri).Pokiaľideozmluvuo vecnom bremene je skutkové zistenie súdu prvej inštancie aj v rozpore s týmto dôkazom, pretože z
tohto dôkazu vyplýva, že starí rodičia žalobcov túto podpísali dňa 20.2.2006 a teda nie následne po
vzniku sporných právnych úkonoch, ale až neskôr, a to potom, ako zistili že im žalovaná podstrčila na

podpis kúpnu zmluvu. Zmluva o vecnom bremene nemá v súvislosti so spornými právnymi úkonmi takú
výpovednú hodnotu, že by vôľou starých rodičov žalobcov bolo predať nehnuteľnosti žalovanej a že tým,
že túto podpísali, tak vraj viackrát prejavovali vôľu previesť nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej. Ide
o nesprávne skutkové zistenie súdom prvej inštancie. Z tvrdení žalovanej, ktorá je zmluvnou stranou
spornej kúpnej zmluvy, vyplynulo, že uzavretie spornej kúpnej zmluvy neodrážalo skutočnú vôľu starých

rodičov žalobcov a žalovanej ju uzavrieť, pretože ich skutočnou vôľou bolo uzavrieť zaopatrovaciu
zmluvu a zmluvu o spravovaní a údržbe domu, ktorou si starí rodičia žalobcov sledovali zabezpečiť
o seba starostlivosť v starobe a tiež o ich dom, ktorú im mala poskytovať žalovaná za protiplnenie prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V danom prípade teda bolo na mieste, aby súd prvej inštancie
na takto zistený skutkový stav aplikoval § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 40 ods. 1 a
§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka a mal správne právne posúdiť simulovaný právny úkon spornú

kúpnopredajnú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon (na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo).
O tom, že text spornej zmluvy nezodpovedá ani reálnemu priebehu deja, svedčí tiež skutočnosť, že
aj podľa tvrdení žalovanej sa zmluvné strany podľa tejto zmluvy nesprávali, keď nedošlo k zaplateniu
celej kúpnej ceny pri podpise zmluvy a žalovaná dokonca tvrdila, že časť kúpnej ceny bola vyplatená
formou vkladnej knižky na jej meno ako kupujúcej. Súd prvej inštancie svoje zistenie, že z obsahu a

formyspornejzmluvyjezrejmé,ženejdeozmluvuobudúcejzmluve,presvedčivonezdôvodnil.Vzmysle
§ 588 Občianskeho zákonníka predávajúci má povinnosť predmet kúpy odovzdať a kupujúci predmet
kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu kúpnu cenu. V danom prípade spornej kúpnej zmluvy
nie je v tejto vyjadrené, že predávajúci na základe tejto zmluvy odovzdáva kupujúcemu predmet kúpy
a že kupujúci na základe tejto zmluvy predmet kúpy preberá, ale znenie je koncipované tak, že sa

predávajúci do budúcna zaväzujú previesť vlastnícke právo a že sa tak v budúcnosti pravdepodobne
má stať až uzatvorením kúpnej zmluvy, na základe ktorej by pravdepodobne malo dôjsť k predaju a
kúpe nehnuteľnosti. Vady právneho úkonu spočívajúce v absolútnej neplatnosti nemôže zhojiť to, že
na základe spornej zmluvy bolo zapísané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovanú a povolenie
vkladu tejto spornej zmluvy neznamená automaticky jej bezvadnosť a platnosť, a preto súd prvej

inštancie bez ohľadu na povolenie vkladu sporného právneho úkonu musí právny úkon, ktorého platnosť
je spochybňovaná, podrobiť riadnemu prieskumu. Súd prvej inštancie sa však absolútne nezaoberal
a nevysporiadal s argumentáciou žalobcov, že sporná kúpna zmluva je neurčitá aj z dôvodu, že z jej
znenia a obsahu nie je možné určiť, za akú kúpnu cenu sa tá ktorá nehnuteľnosť predáva a kupuje. Súd
prvej inštancie sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcov, že sporná kúpna zmluva je neurčitá i

z dôvodu, že z jej znenia a obsahu nie je možné určiť, v akom podiele sa nehnuteľnosti majú previesť
na žalovanú, a tiež, že zo znenia spornej zmluvy nie je možné určiť, v akom podiele sa predávajúci
zaväzujú, že na kupujúceho prevedú vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Žalobkyňa v 1. rade navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne, aby vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v 2. rade z dôvodov podľa ustanovenia §
365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancieporušujeprávostránsporunaspravodlivésúdnekonanie,pretoženespĺňa
zákonom vyžadované požiadavky uvedené v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, nakoľko

v rozsudku sa totiž neuvádza vôbec zistený skutkový stav veci súdom, skutočnosti, ktoré považoval
súd za preukázané a ktoré nie, súd prvej inštancie taktiež nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia strán sporu. Na prospech žalovanej taktiež ostali súdom prvej inštancie absolútne odignorované
právne argumenty žalobcov, že kúpna zmluva ako aj dodatok č. 1 sú absolútne neplatné právne úkony
z dôvodu simulácie, keď sa nimi zastieral právny úkon zaopatrovacej zmluvy a zmluvy o spravovaní a

údržbe domu. Taktiež súd prvej inštancie odignoroval argumentáciu, že kúpnou zmluvou a dodatkom č.
1 sa obchádzal právny úkon vydedenia a že vôľou starých rodičov žalobcov bolo uzatvorenie darovacej
zmluvy so žalovanou, čo vyplynulo aj z tvrdení žalovanej, ale aj z výpovedí ňou navrhnutých svedkov,
keď títo zhodne vypovedali, že starí rodičia žalobcov sa rozhodli previesť vlastnícke právo rovnakou
formou právneho úkonu ako to urobila ich svatka, ktorá tak urobila darovacou zmluvou, čo vyplynulo z

vykonaného dokazovania. Žalobca v 2. rade ďalej namietal, že kúpna zmluva je neurčitý právny úkon
okrem iného aj z dôvodu, že nie je možné zistiť, aká výška kúpnej ceny pripadá na ten ktorý predmet
kúpy – na tú ktorú nehnuteľnosť. Žalobca v 2. rade ďalej namietal, že súdom prvej inštancie bola
odignorovaná argumentácia žalobcov o tom, že dodatok č. 1 nebol podľa jeho obsahu uzatvorený kukúpnej zmluve, ale k inej kúpnej zmluve a že na základe neho nebolo možné odstrániť vadu kúpnej
zmluvy vytýkanú správou katastra spočívajúcu v tom, že nebolo uvedené súpisné číslo ku garáži, keď
garáži nebolo nikdy platne pridelené súpisné číslo, pretože listina mesta Galanta o určení súpisného a

orientačného čísla je nulitným rozhodnutím. Žalobca v 2. rade ďalej namietal, že vôľou starých rodičov
žalobcov nebolo uzatvoriť kúpnu zmluvu a dodatok č. 1 so žalovanou, ale ich vôľou bolo uzavrieť so
žalovanou darovaciu zmluvu, na ktorú ich navádzala žalovaná a kúpnu zmluvu podpisovali v domnení,
že uzatvárajú darovaciu zmluvu, čo je preukázané svedeckými výpoveďami, ktorých hodnotenia sa súd
prvej inštancie zbavil tým, že sa na všetky rozhodol neprihliadať z dôvodu, že išlo o osoby blízke stranám

sporu, čím si len zjednodušil vec miesto toho, aby vyhodnocoval dôveryhodnosť výpovedí aj s ohľadom
na to, či si svedkovia sami sebe neodporujú a či ich výpovede, ktoré sa týkajú dosvedčovania tých istých
skutočností, nie sú v rozpore s ostatnými výpoveďami svedkov. Z vykonaného dokazovania a vyjadrení
žalovanej vyplynulo, že to bola žalovaná, ktorá všetky potrebné dokumenty a podklady potrebné ku
kúpnej zmluve dala vyhotovovať, žiadala vo svojom mene o určenie súpisného a orientačného čísla
ku garáži a v týchto veciach sa starí rodičia žalobcov vôbec neangažovali. Žalobca v 2. rade tiež

poukázal na skutočnosť, že podľa dojednaní kúpnej zmluvy sa starí rodičia žalobcov a žalovaná ani
nesprávali, keďže v deň podpisu kúpnej zmluvy ani nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny, pričom časť kúpnej
ceny vo výške 100.000 Sk sa podľa tvrdení žalovanej mala vyplácať neskôr formou vkladnej knižky na
meno žalovanej, ktorú taktiež zriaďovala žalovaná. Z dokazovania vyplynulo, že starí rodičia žalobcov
mohli mať vôľu uzavrieť len darovaciu zmluvu a kúpnu zmluvu, ktorú dala vypracovať žalovaná, mohli

podpisovať len v domnení, že podpisujú darovaciu zmluvu podľa vzoru rodiny E.. V súvislosti s tým,
že aj sama žalovaná si je vedomá toho, že vôľou starých rodičov žalobcov nebolo uzatvorenie kúpnej
zmluvy a dodatku č. 1, je aj listinný dôkaz, a to List zo dňa 14.6.2006, ktorým žalovaná prostredníctvom
jej právneho zástupcu navrhovala rodičom žalobcov uzatvorenie dohody o urovnaní ohľadne sporných
nárokov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy a jej dodatku. Tvrdením, že vôľou starých rodičov žalobcov

nebolo uzavrieť kúpnu zmluvu, ale darovaciu zmluvu a ich prejav vôle sa nezhodoval s ich skutočnou
vôľou, a preto je tento právny úkon absolútne neplatný, ako aj dôkazy tomu nasvedčujúce, súd prvej
inštancie jednoducho odignoroval a vôbec sa nimi nezaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Žalobca v 2. rade tiež namietal, že kúpnou zmluvou sa obchádzal zákon (prípadne zastieral právny
úkon) a to právny úkon vydedenia, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Starí rodičia

žalobcov so žalovanou podpísali kúpnu zmluvu dňa 9.4.2003, teda potom, čo nastali medzi matkou
žalobcov a žalovanou nezhody v podnikaní, ktoré vyústili nakoniec do toho, že starý otec žalobcov
povedal matke žalobcov, že už viac nie je ich dcérou. Práve v týchto súvislostiach bolo potrebné
vykonať dokazovanie súdnymi spismi Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 27Cb/40/2002, Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. SRO/9063/B, ZSro 3384/02, Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15Cpr/1/2003,

Okresného súdu Galanta sp. zn. 12C/32/2003, pričom z nich mohol súd prvej inštancie zistiť, čo
predchádzalo uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi starými rodičmi žalobcov a žalovanou. Pokiaľ sa súd
prvej inštancie zbavil hodnotenia týchto dôkazov, zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. nevykonal dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich
skutočností. Žalobca v 2. rade ďalej uviedol, že v dobe podpisu kúpnej zmluvy nastali podmienky,

ktoré mohli zakladať dôvod na urobenie právneho úkonu vydedenia, a to najmä z dôvodu, že matka
žalobcov v tomto čase neprejavovala záujem o starých rodičov žalobcov, ktorí v tom čase odsudzovali
správanie matky žalobcov voči žalovanej. Hoci starí rodičia žalobcov nepotrebovali v tom čase žiadne
peniaze (ktoré im neboli pri podpise kúpnej zmluvy ani vyplatené), nepochopiteľne sa odrazu rozhodli
pre uzatvorenie kúpnej zmluvy so žalovanou ohľadom rodinného domu, v ktorom celý život bývali a

z ktorého sa nikam po podpísaní kúpnej zmluvy neodsťahovali a bývali v ňom aj naďalej. Žalovaná je
v kúpnej zmluve označovaná za dedičku predávajúcich, čo v kontexte svedčí práve o tom, že právnym
úkonom kúpnej zmluvy sa obchádzal právny úkon vydedenia matky žalobcov a sledovalo sa ním,
aby všetok nehnuteľný majetok starých rodičov žalobcov dostala do vlastníctva žalovaná ako dedička
predávajúcich a aby tak matka žalobcov bola potrestaná za správanie sa k žalovanej a nemohla napádať

neplatnosť listiny o vydedení. Kúpnou zmluvou sa obchádzal zákon, a to právny úkon vydedenia, a
preto je kúpna zmluva absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, no na túto
argumentáciunedalsúdprvejinštanciežiadnuodpoveď.Žalobcav2.radeďalejpoukázalnaskutočnosť,
že v záverečnom návrhu upriamoval pozornosť súdu prvej inštancie na skutočnosti, ktoré vyšli najavo
v konaní z tvrdení žalovanej a ktoré potvrdzovali aj ňou navrhnutí svedkovia (A. N. O., K. E., N. P. B.

B.), na ktoré súd prvej inštancie taktiež neprihliadal v snahe zjednodušiť si právne posúdenie veci, a
to, že starí rodičia žalobcov a žalovaná len zhodne predstierali vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu a týmto
simulovaným právnym úkonom zastierali disimulovaný právny úkon zaopatrovacej zmluvy a zmluvy
o správe a údržbe domu, o čom taktiež svedčil aj listinný dôkaz. Kúpna zmluva je teda simulovanýprávny úkon, čo spôsobilo absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy a dodatku č. 1, na čo bol povinný súd
prvej inštancie ex offo prihliadať, aj keď nie je stranami sporu namietaná. O simulácii pri uzatváraní
kúpnej zmluvy jasne svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaná a starí rodičia žalobcov sa ani nesprávali

podľa dojednaní kúpnej zmluvy, keď v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy nevyplácala žalovaná starým
rodičom žalobcov žiadne peniaze titulom uhradenia kúpnej ceny, ale podľa tvrdení žalovanej sa mala
časť kúpnej ceny v sume 100.000 Sk vyplácať vkladnou knižkou založenou žalovanou na jej meno, a to
jej odovzdaním starým rodičom žalobcov, čo je samo o sebe zjavným simulovaním aj vyplácania kúpnej
ceny za stavu, keď žalovaná poznala číslo bankového účtu starých rodičov žalobcov, ku ktorému mala

zriadené aj dispozičné právo. Žalobca v 2. rade tiež poukázal na skutočnosť, že žalobcovia namietali
aj neurčitosť kúpnej zmluvy, nakoľko kúpna cena bola dojednaná súhrnne na všetky nehnuteľnosti vo
výške 250.000 Sk a nie je možné zistiť, aká výška kúpnej ceny pripadá na jednotlivé nehnuteľnosti,
čo spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Žalobca v 2. rade ďalej namietal, že
súd prvej inštancie porušil práva strán sporu na spravodlivý súdny proces tým, že sa nevysporiadal so
všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a nedal ani odpoveď žalobcom na zásadné argumenty a

námietky, ktoré boli a sú pre rozhodnutie súdu rozhodujúce, kde sa vyžaduje od súdu špecifická odpoveď
práve na takéto argumenty. Podľa žalobcu v 2. rade sa súd prvej inštancie nezaoberal ani námietkami
žalobcov, ktoré vzniesli proti Znaleckému posudku znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej, keď znalkyňa v
rozpore so súdom zadanou úlohou v právoplatnom uznesení miesto 4 sporných podpisov, skúmala
svojvoľne a nadbytočne ďalších 14 nesporných podpisov, ktoré mali tvoriť porovnávací materiál, čím

týchto 14 nesporných podpisov vylúčila z porovnávacieho materiálu a týmto jej svojvoľným postupom
sa stal znalecký posudok zbytočne rozsiahly a menej prehľadný. Žalobca v 2. rade znalkyni vytýkal,
že neuviedla ani jeden rozdielny znak medzi 4 spornými podpismi pri porovnaní s pravými podpismi,
ktoré tvorili porovnávací materiál a to napriek tomu, že jej úlohou podľa zadania súdu bolo aj uviesť
„či sporné podpisy a pravé podpisy vykazujú znaky totožného pisateľa alebo vykazujú znaky odlišností

(uvedenie akých)“, neuviedla ani jeden rozdielny znak, naproti tomu súkromný Znalecký posudok znalca
Vladimíra Rusnáka dokázal, že odlišnosti sa v sporných podpisoch nachádzajú vo väčšom počte. Ďalej
znalkyňa v znaleckom posudku vôbec neskúmala písmeno „r“ a „n“ nachádzajúce sa v spornom podpise
starého otca žalobcov J. I., neskúmala sporné podpisy starých rodičov žalobcov z pohľadu merateľných
veličín, z pohľadu sklonu písmen, z pohľadu spojitosti písmen a písmových ťahov, z pohľadu plynulosti

písacieho pohybu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s týmito námietkami a
prihliadal na Znalecký posudok súdom ustanovenej znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej ako na hodnoverný
dôkaz napriek tomu, že je evidentne vypracovaný v rozpore so súdom zadanou úlohou, čím je jeho
rozhodnutie absolútne nepresvedčivé a zaťažil takýmto vyhodnotením dôkazu konanie inou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne posúdenie veci. Podľa žalobcu v 2. rade rozsudok súdu prvej

inštancie nespĺňa zákonné požiadavky stanovené v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a proti
takto vyhotovenému rozsudku sa nedá argumentovať a namietať nesprávne zistený skutkový stav z
vykonaného dokazovania a následne ani nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu.
Žalobca v 2. rade ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy a nezdôvodnil,
prečo tieto nevykonal, a to dedičský spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 15D/8/2011, ako aj spis

notára Mgr. Oľgy Czúczorovej sp. zn. Dnot. 30/2011. Súd prvej inštancie síce vykonal výsluch svedkov
navrhovaných žalobcami (J. C., L. M. C.), ako aj svedkov navrhnutých žalovanou (A. N. O., P. K. E.,
N. P. B. B.), avšak sa zbavil vyhodnocovania a hodnotenia týchto výpovedí svedkov vo vzájomnej
súvislosti s inými v konaní vykonanými dôkazmi pri súčasnom prihliadaní na to, čo vyšlo v konaní najavo
s odôvodnením, že išlo o osoby blízke stranám sporu. Podľa žalobcu v 2. rade mal súd prvej inštancie

vyhodnocovať dôveryhodnosť výpovedí aj s ohľadom na to, či si svedkovia sami sebe vo výpovedi
neodporujú a či ich výpovede, ktoré sa týkajú dosvedčovania tých istých skutočností, sú alebo nie sú
zhodné, prípadne rozporné s ostatnými výpoveďami svedkov navrhnutých tou ktorou stranou sporu.
Všetcisvedkoviasatotižvpodstatezhodovalivtom,žeskutočnouvôľoustarýchrodičovžalobcovnebolo
uzavrieť kúpnu zmluvu so žalovanou ale darovaciu zmluvu, na ktorú ich navádzala žalovaná s tým, že ak

matka žalobcov vyplatí podiel žalovanej zo spoločného podnikania, tak sa zruší. Podľa žalobcu v 2. rade
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to
listinný dôkaz - potvrdenie F. F., J. o založení vkladnej knižky zriadenej žalovanou dňa 17.4.2003, ktoré
v konaní predložila žalovaná s tvrdením, že takto sa so starými rodičmi žalobcov dohodla na zaplatení
časti kúpnej ceny formou vloženia sumy 100.000 Sk na vkladnú knižku zriadenú na meno žalovanej a že

vkladnú knižku odovzdala starým rodičom žalobcov. Žalobca v 2. rade mal za to, že súd prvej inštancie
mal aplikovať pri rozhodovaní aj § 40 ods. 1, § 41a ods. 2 a § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca
v 2. rade namietal aj nesprávnosť výroku III. rozsudku o náhrade trov konania štátu z dôvodu, že súdom
prvej inštancie ustanovenej znalkyni nebola stále právoplatne priznaná výška nároku na znalečné, ktorési uplatnila až vo výške 1.330,52 eur za svojvoľne, nehospodárne, neúčelne a neporiadne vypracovaný
znalecký posudok vypracovaný v rozpore so súdom zadanou úlohou, nakoľko uznesenie Okresného
súdu Galanta sp. zn. 23C/111/2012-691 zo dňa 10.1.2018 bolo napadnuté odvolaním v celom rozsahu,

o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté, preto súd prvej inštancie ani nemohol vyplácať žiadne peniaze
tejto znalkyni a za takéhoto stavu štátu ani nemohlo vzniknúť právo na náhradu trov konania, keďže zo
štátnych prostriedkov nemohlo byť nič znalkyni vyplatené. Žalobca v 2. rade navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alternatívne aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. K odvolaniam žalobcov sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že považuje napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Kúpna zmluva ako aj dodatok č. 1 spĺňajú všetky
náležitosti platného právneho úkonu a zmluvnými stranami boli uzatvorené dobrovoľne a vážne, určito a
zrozumiteľne. Rozsudok súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnený
a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v

odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotný
fakt, že sa žalobcovia z dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú, ešte
neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Podľa žalovanej úvahy žalobcov o neplatnosti
kúpnej zmluvy z dôvodu, že malo ísť podľa nich raz o darovaciu zmluvu, inokedy o zaopatrovaciu

zmluvu, nemohli vzhľadom k vykonanému dokazovaniu vôbec obstáť. Tvrdenia o darovacej zmluve boli
len tvrdeniami žalobcov a ich rodičov, pričom žiadna z týchto osôb v čase, kedy sa predmetná kúpna
zmluva uzatvárala, dlhodobo neudržiavala žiadny kontakt ani so žalovanou, ani s prevodcami. O kúpnej
zmluve mali žalobcovia preukázateľne vedomosť minimálne od roku 2005, pričom žalobu podali až v
apríli2012,tedavčase,keďužstarámatkažalobcovnežilaastarýotecžalobcovbolvstavevylučujúcom

sa relevantne vyjadriť (vzhľadom na svoj zhoršujúci sa zdravotný stav), čím si zabezpečili, že jediné
osoby, ktoré by sa k tomu mohli relevantne vyjadriť, nebudú svedčiť v ich neprospech. Žalobcovia súdu
prvej inštancie vytkli, že si nepripojil a nevykonal nimi navrhovaný dôkaz, a to spis Okresného súdu
Galanta sp. zn. 15D/8/2011 a ani spis vedený na Notárskom úrade Mgr. Oľgy Czúczorovej sp. zn. Dnot.
30/2011. Takýto návrh žalobcovia síce uviedli vo svojej žalobe v roku 2012, neuviedli ho však následne

ani na jednom pojednávaní, keď konajúci súd vyzval strany k tomu, aby označili návrhy na doplnenie
dokazovania, ktoré by mal súd v konaní vykonať, ani po zrušení veci odvolacím súdom. Žalobcovia
teraz účelovo vyčítajú súdu prvej inštancie, že nevykonal dôkaz, ktorý oni ani na opakované výzvy súdu
sami nepožadovali vykonať. Pokiaľ ide o dedičský spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 15D/8/2011,
žalobcovia uviedli, že ak by súd prvej inštancie uvedený dôkaz vykonal, zistil by, že sa žalobcovia ako

účastníci predmetného dedičského konania domáhali jeho prerušenia až do skončenia tohto konania,
avšak dedičský súd návrh žalobcov zamietol s tým, že v prípade, ak súd v tomto konaní určí, že
poručiteľka (stará matka žalobcov) mala predmetnú nehnuteľnosť ku dňu svojej smrti v bezpodielovom
spoluvlastníctva so svojim pozostalým manželom, môžu sa ako dedičia domáhať následne prejednania
novoobjaveného dedičstva. Žalovaná v tejto súvislosti ale poukázala na to, že súd prvej inštancie sám

konštatoval, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení existencie práva ako potencionálni
dedičia po ich starých rodičoch. Súd prvej inštancie rovnako konštatoval, že v prípade úspechu by
sa sporná nehnuteľnosť stala predmetom dedenia po nebohých poručiteľoch. Pokiaľ ide o vykonanie
dôkazu, ktorým bol spis Mestského úradu v Galante vo veci určenia súpisného čísla na garáž, súd
prvej inštancie si tento spis pripojil, avšak konajúci súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné

rozhodnutie mestského úradu a musel vychádzať z prezumpcie správnosti správneho rozhodnutia.
Žalobcovia v odvolaniach poukázali na návrh na vklad zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorý v
spojení so samotnou zmluvou o zriadení vecného bremena má podľa ich názoru preukazovať, že nebolo
vôľou starých rodičov žalobcov nehnuteľnosť žalovanej predať, s čím žalovaná nesúhlasila. V konaní
nebolo sporné, že text návrhu na vklad a text zmluvy o zriadení vecného bremena napísal otec žalobcov,

pričom sa však sám procesu uzatvárania samotnej kúpnej zmluvy a jej dodatku č. 1 nezúčastnil, naopak
celý text bol koncipovaný z jeho strany tendenčne a účelovo v snahe podsúvať názor rodiny žalobcov
o neplatnosti kúpnej zmluvy za názor starých rodičov žalobcov. Ohľadom listinných dôkazov, ktoré
majú preukazovať vedenie sporov, ktorých účastníkom bola žalovaná a ktoré sa mali týkať spoločnéhopodnikaniasmatkoužalobcovaktorémalipredchádzaťvznikukúpnejzmluvy,žalovanáuviedla,ženikdy
nerozporovala, že sa s matkou žalobcov dostala do sporu a že došlo medzi nimi aj k súdnym konaniam,
no táto skutočnosť je absolútne bez právnej relevancie vzhľadom k tomu, či bola vôľa jej rodičov ku

dňu podpisu kúpnej zmluvy a dodatku č. 1 skutočne daná, slobodná a vážna. Žalobcovia v odôvodnení
svojich odvolaní opätovne prezentovali svoj názor, že žalovaná podstrčila starým rodičom žalobcov
na podpis kúpnu zmluvu, pričom títo mali byť v domnení, že podpisujú darovaciu zmluvu, ktorá sa dá
kedykoľvek zrušiť. Súdu prvej inštancie žalobcovia vytkli, že tento pri hodnotení otázky platnosti kúpnej
zmluvy nevzal do úvahy všetky okolnosti, ktoré mu boli známe. Podľa názoru žalovanej však naopak,

súd prvej inštancie vychádzajúc z vykonaného dokazovania nemal inú možnosť, len žalobu zamietnuť,
nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by vôľa starých rodičov žalobcov previesť nehnuteľnosti na
žalovanú kúpnou zmluvou nebola skutočná, určitá, vážna a slobodná. Absolútne odmietla podsúvanie
teórii žalobcov o tom, že žalovaná mala starým rodičom žalobcov niečo na podpis podstrčiť, že títo
nevedeli, čo podpisujú, že žili v obave, že ich po prevode vlastníckeho práva žalovaná nenechá dožiť
v dome, čoho dôkazom malo byť podľa ich názoru aj znenie dohody o zriadení vecného bremena.

Žalovanáopätovnepoukázalanato,žežalovanáajejdetibolijediní,ktojejrodičom,tedastarýmrodičom
žalobcov, poskytovali dlhoročne nezištnú a neustálu pomoc a opateru, žalovaná s nimi navštevovala
lekárovazabezpečilaimnasvojenákladyopatrovateľku,postaralasaopohrebakarrodičov.Žalobcovia
a ich rodičia sa v čase uzatvárania kúpnej zmluvy a jej dodatku, ale aj dlhú dobu pred ich podpisom,
o svojich starých rodičov reálne nezaujímali, nepomáhali im, čo ani nespochybňovali a nemali vôbec

vedomosť o tom, čo sa s nimi deje. Až dodatočne potom, ako ich starí rodičia kontaktovali, sa pri
jednej z návštev dozvedeli, že na žalovanú jej rodičia previedli nehnuteľnosti. Následne začala rodina
žalobcov ich starým rodičom tvrdiť, že ich žalovaná určite vyhodí z domu, že jej nesmú veriť, snažili sa
ich presvedčiť, že je potrebné zapísať vecné bremeno do katastra. Následne otec žalobcov vypracoval
zmluvu o zriadení vecného bremena s tým, že rodičom žalovanej povedali, že to majú podpísať a nech

to dajú podpísať aj žalovanej. Žalovaná ďalej uviedla, že po tvrdeniach žalobcov, že ich starí rodičia
pri podpisovaní kúpnej zmluvy mali byť v domnení, že podpisujú darovaciu zmluvu, prišli žalobcovia
následne s tvrdením, že starí rodičia žalobcov pri uzatvorení uvedenej kúpnej zmluvy chceli uzatvoriť
zaopatrovaciu zmluvu, resp. že právny úkon zaopatrovacej zmluvy mal byť zastieraný simulovaným
právnym úkonom kúpnej zmluvy, čo žalovaná absolútne odmietla a vylúčila zastieranie darovacej

zmluvy, alebo vydedenia či zaopatrovacej zmluvy uzatvorenou kúpnu zmluvou. Nie je možné, aby starí
rodičia žalobcov nevedeli o tom, čo podpisujú, prípadne, aby si mysleli, že podpisujú niečo iné, nakoľko
skutočnosť, že ide o kúpnu zmluvu vyplývala zo samotného textu zmluvy, právne postavenie prevodcov
je v texte výslovne uvedené ako „predávajúci“, nie „darcovia“, rovnako z dodatku č. 1 vyplývalo, že ide o
dodatok ku kúpnej zmluve a aj pred podpisom im bolo na notárskom úrade pracovníčkou vysvetlené, o

aký právny úkon ide. Žalovaná ďalej poukázala na skutočnosť, že do spisu založila potvrdenie starých
rodičov žalobcov o tom, že prevzali od nej peňažnú sumu 150.000 Sk (prvú časť kúpnej ceny), čo
potvrdzuje ich vôľu previesť vlastnícke právo odplatne a vylučuje akékoľvek úvahy o darovaní. Rovnako
kataster po zavkladovaní zaslal starým rodičom žalobcov kúpnu zmluvu, ktorú mali potom celý čas u
seba. To, že si boli rodičia žalovanej vedomí predaja nehnuteľností, vyplýva aj zo svedeckých výpovedí.

Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu vysporiadal aj s tvrdením žalobcov, že
kúpna zmluva zo dňa 4.9.2003 mala byť fakticky posúdená ako zmluva o budúcej zmluve, pretože nie
je možné vychádzať len z izolovaného posúdenia krátkeho textu, že sa predávajúci zaväzujú, že na
kupujúceho prevedú vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam, čo by mohlo evokovať ich záväzok
akoby do budúcna. Posúdením celého textu je však zrejmé, že ide o kúpnu zmluvu, nie zmluvu o budúcej

zmluve. Žalovaná k námietkam žalobcov, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich argumentáciou o
tom, že v kúpnej zmluve bola dojednaná kúpna cena 250.000 Sk za dva pozemky, rodinný dom, garáž,
oplotenie,porastyapod.,avšakztextukúpnejzmluvynemávyplývať,akáčasťzdojednanejkúpnejceny
pripadá, na tú ktorú nehnuteľnosť, čo má spôsobovať neurčitosť uvedeného právneho úkonu, uviedla,
že postup, kedy sú v kúpnej zmluve uvedené všetky nehnuteľnosti nachádzajúce sa na jednom liste

vlastníctva, ktoré na mieste samom tvoria jeden súvislý celok, vrátane ich príslušenstva, pričom je v nej
uvedená len jedna kúpna cena za všetky tieto nehnuteľnosti spolu, je úplne bežný, akceptovateľný o čom
svedčí aj to, že kataster na základe takejto kúpnej zmluvy vrátane jej dodatku povolil vklad vlastníckeho
práva. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

10. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniam žalobcov sa vyjadrili žalobcovia. Vo vyjadrení zopakovali
svoje námietky podrobne uvedené v odvolaniach. Ďalej uviedli, že pokiaľ žalovaná poukazuje na to,
že žalobcovia žalobu podali až v apríli 2012, teda v čase, keď už stará matka žalobcov nežila a starý
otec žalobcov bol v stave vylučujúcom sa relevantne vyjadriť, čím mali žalobcovia podľa žalovanejzabezpečiť, že jediné osoby, ktoré by sa mohli relevantne vyjadriť, nebudú svedčiť v ich neprospech,
žalobu mohli žalobcovia podať až potom, čo sa stali dedičmi po starej matke žalobcov (potom, čo sa
matka žalobcov vzdala dedičstva a nastúpili ako zákonní dedičia na jej miesto) a žalobu teda nemohli

podať skôr. Stará matka žalobcov za to, ako ich žalovaná pri podpisovaní spornej kúpnej zmluvy
oklamala, sa hanbila tak, že by hanbu na súde neuniesla, a preto to za života neriešila žalobou a verila,
že žalovaná sama pristúpi na nápravu stavu, ktorý spôsobila, čo sa však nestalo. Čo sa týka vypočutia
starého otca žalobcov uviedli, že to bola žalovaná, ktorá jeho vypočutiu k veci na súde zabránila
tým, že tesne pred prvým pojednávaním zadovážila správu psychiatra, na základe ktorej žiadala o

ustanovenie opatrovníka starému otcovi žalobcov tak, aby nemohol byť v konaní vypočutý. Naopak
žalobcovia navrhovali súdu zabezpečiť jeho výsluch, nakoľko mal v tom čase 88 rokov, aby nebol tento
dôkaz v budúcnosti zmarený (pre prípad jeho možnej smrti). Výsledkom tejto snahy žalovanej bolo, že
starý otec žalobcov napokon v konaní vypočutý k veci nebol, čo bolo na prospech žalovanej, pretože
starý otec žalobcov sa vždy vyjadroval tak, že on dom nikdy nepredal. Ohľadom tvrdení žalovanej, že
opätovne nenavrhli pripojiť spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 15D/8/2011 a spis Notárskeho úradu

Mgr. Oľgy Czúczorovej sp. zn. Dnot. 30/2011 žalobcovia uviedli, že žalovaná v snahe obhájiť tieto
vady napádaného rozsudku, sa snaží presviedčať odvolací súd o tom, že vraj žalobcovia nepožadovali
tieto dôkazy vykonať dôvodiac, že síce takýto návrh uviedli v žalobe, ale neuviedli ho následne na
pojednávaniach, ktoré sa vo veci konali. Tieto dôkazy však žalobcovia navrhli vykonať súdu prvej
inštancie, teda ich uplatnili v samotnej žalobe. Ani súd nemôže od strán sporu vyžadovať, aby títo

dookola opakovali tie isté návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré už pred súdom riadne uplatnili, a to
v danom prípade v samotnej žalobe, pretože by sa to priečilo princípom vyjadreným v Čl. 17 Civilného
sporového poriadku. Žalobcovia sa vo vzťahu k týmto navrhovaným dôkazom nikdy nevyslovili pred
súdom tak, že by na týchto návrhoch na dokazovanie nezotrvávali alebo že by ich už nežiadali vykonať.
Pokiaľ ide o návrh na vklad zmluvy o zriadení vecného bremena, na rozdiel od kúpnej zmluvy, ktorú

dala vypracovať žalovaná, tak o vypracovanie zmluvy o zriadení vecného bremena spolu s návrhom
na jej vklad do katastra nehnuteľností požiadali starí rodičia žalobcov osobne otca žalobcov potom,
čo ho oboznámili s celou situáciou okolo listín, ktoré im dala podpísať žalovaná s tým, že im tvrdila,
že ide o darovaciu zmluvu, ktorá sa dá zrušiť. Návrh na vklad zmluvy o zriadení vecného bremena je
jasným dôkazom toho, že v prípade, že by žalovaná prijala návrh starých rodičov žalobcov na zriadenie

vecného bremena k nehnuteľnostiam, boli pripravení navrhnúť vklad vecného bremena na základe tejto
zmluvy do katastra nehnuteľností. Starí rodičia žalobcov potom, čo sa dozvedeli, ako ich žalovaná
oklamala tým, že im namiesto darovacej zmluvy dala podpísať kúpnu zmluvu, stratili k nej dôveru a
mali potrebu si zaistiť skutočné právo v rodinnom dome bývať a nehnuteľnosti užívať. Starí rodičia
žalobcov sa starostlivo oboznámili s obsahom zmluvy o zriadení vecného bremena a návrhom na

jej vklad do katastra nehnuteľností a na znak ich súhlasu s ich obsahom ich následne v niekoľkých
vyhotoveniach podpísali. Bola to žalovaná, ktorá návrh zmluvy o zriadení vecného bremena neprijala
a nepodpísala a ani sama žiadnu inú zmluvu o zriadení vecného bremena v prospech starých rodičov
žalobcovnedalavypracovať.Pokiaľžalovanávdruhomodvolacomkonanízačínatvrdiť,ževôľoustarých
rodičov žalobcov bolo previesť odplatne vlastnícke právo na žalovanú a nie podmieniť tento prevod

zmluvným záväzkom žalovanej, že sa o rodičov postará, ide o účelovú zmenu tvrdení žalovanej, ktorá
je v rozpore so všetkými jej doterajšími tvrdeniami uvádzanými v nachádzacom konaní pred súdom
prvej inštancie, z ktorých jasne vyplynulo, že vôľou žalovanej a starých rodičov žalobcov malo byť
zabezpečenie opatery a starostlivosti o nich. K potvrdeniu podpísanému starými rodičmi žalobcov o tom,
že prevzali od žalovanej sumu 150.000 Sk, žalobcovia uviedli, že z neho nie je možné zistiť, kedy bolo

vystavené a akým titulom malo dôjsť k prevzatiu sumy 150.000 Sk a kedy. Pokiaľ sa žalovaná snaží
presvedčiť súd, že toto potvrdenie má preukazovať vyplatenie kúpnej ceny na základe spornej kúpnej
zmluvy, tak hodnovernosť tohto dôkazu je úplne spochybnená tým, že nie je vystavený preukázateľne
pravdivo, pretože starí rodičia žalobcov v ňom potvrdzujú, že vlastnia dispozičné právo na sumu 100.000
Sk uloženú na nešpecifikovanom účte v F., J., pričom v skutočnosti podľa tvrdení žalovanej, ale aj

svedkov navrhnutých žalovanou, bola druhá časť kúpnej ceny vo výške 100.000 Sk vyplácaná formou
vkladnej knižky na meno žalovanej tak, aby nemali žiadne dispozičné právo na sumu 100.000 Sk a tak,
že suma 100.000 Sk sa nenachádzala na žiadnom účte v F., J., ale v skutočnosti sa nachádzala na
vkladnej knižke na meno žalovanej. Žalobcovia zotrvali na svojich odvolacích návrhoch.

11. K vyjadreniu žalobcov k vyjadreniu žalovanej k odvolaniam žalobcov sa vyjadrila žalovaná. Vo
vyjadrení opätovne zopakovala svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení k odvolaniam žalobcov. Ďalej
uviedla, že odmieta akékoľvek obviňovanie zo strany žalobcov, že starým rodičom žalobcom kúpnu cenu
nevyplatila a že došlo len k simulovaniu vyplatenia kúpnej ceny, nakoľko peniaze mali byť uložené navkladnú knižku vedenú na meno žalovanej a táto nemala opustiť sféru jej majetku. Ide opätovne len o
účelové tvrdenia a prekrútenie faktov. Žalovaná starým rodičom žalobcov uhradila v prvej splátke sumu
150.000Skvhotovostikichrukámadruhúsumuvovýške100.000Skimuložilanavkladnúknižku,ktorú

žalovaná zriadila na základe dohody s nimi na jej meno. K tvrdeniam žalobcov, že dôvodom nepodania
žaloby žalobcami skôr bolo, že sa stará matka žalobcov mala hanbiť za to, že ju žalovaná mala oklamať
a mala ich poprosiť, aby túto vec usporiadali tak, že bude opätovne vlastnícke právo deklarované v ich
prospech (teda v prospech rodičov žalovanej), hraničí už absolútne s elementárnou mierou slušnosti a
spravodlivosti voči žalovanej, ktorá sa o svojich rodičov (bez pomoci rodiny žalobcov) nezištne starala

po celý život až do ich smrti, a to vrátane vystrojenia pohrebu. Ohľadom výsluchu starého otca žalobcov
poukázala žalovaná na to, že žalobcovia ho označili vo svojej žalobe ako žalovaného v 2. rade, teda
mal byť v konaní vypočutý nie ako svedok, ale ako účastník konania. V tom čase však už starý otec
žalobcov dlhodobo trpel demenciou a Alzheimerovou chorobou (čo žalovaná preukázala) a nebol vôbec
orientovaný v priestore a čase a nakoniec v konaní vypočutý bol, avšak nedokázal odpovedať ani na
otázky, či vie kde sa nachádza, aký je deň v týždni a pod. Preto žalovaná naďalej trvala na tom, že

žalobcovia, hoci vedeli o predaji nehnuteľnosti od roku 2005, čakali so žalobou až do doby, kedy starí
rodičia žalobcov neboli schopní poprieť ich vymyslené tvrdenia. Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom
návrhu.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania

boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,
že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného

sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového

poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je vecne správny, v dôsledku čoho boli

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

13. Predmetom konania je požiadavka žalobcov na určenie, že nehnuteľnosti v katastrálnom území H.
zapísané v Liste vlastníctva číslo XXX ako parcela registra „C“ číslo 1023, o výmere 262 m2, zastavané
plochy a nádvoria, registra „C“ číslo 1024/1, o výmere 194 m2, záhrady, parcela registra „C“ číslo 1024/2,

o výmere 23 m2, zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisné číslo XXX na parcele číslo 1023,
garáž súpisné číslo XXX na parcele číslo 1024/2, vlastnila poručiteľka A. I., narodená XX.X.XXXX,
zomrelá XX.XX.XXXX, ku dňu svojej smrti v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov spolu s J. I.,
narodeným XX.X.XXXX, zomrelým XX.X.XXXX (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“) a jej spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 1/2-ica na uvedených nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po nej dôvodiac, že kúpna

zmluva zo dňa 9.4.2003, ktorou A. I. a J. I. previedli sporné nehnuteľnosti na žalovanú je neplatným
právnymúkonom.Vzhľadomnarozsahadôvodyodvolaniažalobcovjepredmetomodvolaciehokonania
posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces,
či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej
inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne
právne posúdil.

14. Žalobkyňa v 1. rade podala odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e),
f), h) Civilného sporového poriadku a žalobca v 2. rade podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia §

365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku.

15. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu
o odvolaniach proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolaní, tak aj
dôvodmi podaných odvolaní (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).

Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje
tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu

k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť
v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací
súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci
samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcom. Na zdôraznenie

správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

17. Jednou z odvolacích námietok žalobcov, pritom však zásadnou, bolo, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, súd prvej inštancie sa nevysporiadal so
všetkýmirelevantnýmiskutočnosťamivkonaníavnapadnutomrozsudkuniesúzodpovedanépodstatné

argumenty žalobcov.

18. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne

pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

19. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými

námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre

dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen

formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť

preskúmateľné.

20. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcami namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedávšetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobcovia s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

21. Ďalej žalobcovia namietali, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko súd prvej
inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov a nevykonal žalobcami
navrhnuté relevantné dôkazy.

22. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

23. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky
potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a
povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní
ovládanom prejednacou zásadou, t. j. v sporovom konaní, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže
mať pre stranu nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosť, že strana v

sporovom konaní nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje v procesnej
teórii jej procesnou zodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia.
Dôkazným bremenom je zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých
alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky

navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový
základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad
(neúspech v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží
dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva.

24. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak (ods. 2).

25. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

26. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo
uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom prípade súd prvej
inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval

naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcami
v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.27. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

28. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil

v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku a vec aj
správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno, že skutočnou vôľou predávajúcich nebolo uzatvoriť predmetnú kúpnu
zmluvu a predať sporné nehnuteľnosti žalovanej. Tu je potrebné konštatovať, že procesný útok žalobcov
spočívajúcivtvrdení,ževôľoupredávajúcichbolouzatvoriťzaopatrovaciuzmluvuazmluvuospravovaní

a údržbe domu, darovaciu zmluvu, vyznel nepresvedčivo, keď z listinných dôkazov predložených
žalobcami toto tvrdenie nebolo preukázané, ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku (ods. 30., 31. rozsudku súdu prvej inštancie). Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že
žalobcovia napriek márnemu poučeniu o ich dôkaznej povinnosti nepredložili súdu prvej inštancie a ani
nenavrhli vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce vôľu predávajúcich uzatvoriť zaopatrovaciu

zmluvu a zmluvu o spravovaní a údržbe domu, darovaciu zmluvu. V tomto prípade odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy
vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Odvolacia
námietka žalobcov o neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

29. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie pri zistení skutkového stavu vychádzal aj z nezákonného
dôkazu, ktorým mal byť Znalecký posudok číslo 38/2017 vyhotovený znalkyňou Mgr. Evou Forgácsovou.

30. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku je treba ako prvoradé uviesť, že tento odvolací dôvod dopadá pod akékoľvek pochybenie

v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

31. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil Znalecký posudok číslo 38/2017 vyhotovený vo veci ustanovenou znalkyňou Mgr.

Evou Forgácsovou, ktorý znalecký posudok považovali za vypracovaný v rozpore s uznesením súdu
prvej inštancie č. k. 23C/111/2012-387 zo dňa 8. júla 2016, keďže znalkyňa pri skúmaní sporného
podpisu predávajúcich na Dodatku č. 1 zo dňa 2.6.2003 ku kúpnej zmluve a v Osvedčovacej knihe
Notárskeho úradu JUDr. Oľgy Czuczorovej pod poradovým číslom 410 zo dňa 2.6.2003 nepoužila
porovnávací materiál označený v uvedenom uznesení (Kúpna zmluva zo dňa 9.4.2003, Osvedčovacia

kniha Notárskeho úradu JUDr. Oľgy Czuczorovej pod poradovým číslom 280 zo dňa 9.4.2003, Zmluva
o zriadení vecného bremena a Návrh na vklad vecného bremena) a nadbytočne použila 14 ďalších
nesporných podpisoch. Žiada sa zdôrazniť, že cieľom znaleckého dokazovania v preskúmavanom
prípade bolo zistenie, či podpisy predávajúcich na Dodatku č. 1 zo dňa 2.6.2003 ku kúpnej zmluve
sú ich pravými podpismi, nakoľko žalobcovia v rámci procesného útoku uvádzali, že sa nejedná

o pravé podpisy predávajúcich. Zo Znaleckého posudku číslo 38/2017 vyplynulo, že sporné podpisy
predávajúcich na Dodatku č. 1 zo dňa 2.6.2003 (vrátane podpisov v osvedčovacej knihe v rámci
osvedčovania, že podpisy na dodatku urobili predávajúci), sú vlastnoručnými podpismi predávajúcich.
K uvedenej námietke sa znalkyňa jednoznačne vyjadrila, že na overenie pravosti akéhokoľvek podpisu
je potrebné mať k dispozícii minimálne 15 podpisov, čo znamená, že určiť pravosť podpisu porovnaním

len so 4 podpismi, ako sa dožadujú žalobcovia, nie je možné. Znalkyňa zadanú znaleckú úlohu
splnila a pre vypracovanie znaleckého posudku v prejednávanej veci si zodpovedne zadovážila
dostatok porovnávacieho materiálu na správne posúdenie skutočností tvoriacich predmet znaleckého
dokazovania. Vyhotovenie znaleckého posudku pri nedostatočnom množstve porovnávacieho materiáluby nemalo zmysel, keďže by nevyriešilo otázku, za účelom zodpovedanie ktorej bolo nariadené znalecké
dokazovanie. Neustále polemizovanie žalobcov s dodržaním požiadavky na objektívne zodpovedanie
otázky o pravosti podpisu predávajúcich na Dodatku č. 1 zo dňa 2.6.2003 ku kúpnej zmluve pri

použití dostatočného množstva porovnávacieho materiálu je nenáležité. Účel znaleckého dokazovania
bol dosiahnutý. Nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcov, že v konaní bolo vykonané znalecké
dokazovanie nezákonným spôsobom.

32. V odvolaniach sa žalobcovia pri vyjadrovaní nesúhlasu so závermi Znaleckého posudku číslo

38/2017 ďalej venovali spochybňovaniu správnosti vyhotoveného znaleckého posudku spočívajúce
v tom, že znalkyňa neuviedla žiaden rozdielny znak, neskúmala písmeno „r“ a „n“, neskúmala sporné
podpisy z pohľadu merateľných veličín, z pohľadu sklonu písma a sporné podpisy nepodrobila všetkým
metódam skúmania. V súvislosti s uvedenými námietkami žalobcov o nesprávnosti záverov znaleckého
dokazovania odvolací súd v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane
a podporne na to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz

znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného
sporového poriadku) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí
presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého
nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý
súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z

odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú
svojimi zmyslami. Znalkyňa v prejednávanej veci musela vychádzať z odbornej verifikácie relevantných
skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť, či podpísanie Dodatku č. 1 zo
dňa 2.6.2003 ku kúpnej zmluve bolo urobené skutočne predávajúcimi, resp. či sú podpisy na tomto
dokumente pravými podpismi predávajúcich. Po oboznámení sa so Znaleckým posudkom číslo 38/2017

znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej odvolací súd konštatuje, že znalkyňa ustanovená vo veci so zreteľom na
svoje odborné znalosti a skúsenosti a získané komparatívne vzorky podpisov, prehľadným a logickým
zdôvodnením vyložila svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní jej zadanej odbornej
otázky postupovala a vyvrátila aj pochybnosti o pravosti sporných podpisov. Správne postupoval súd
prvej inštancie, ak v súdenom spore považoval za jeden z ťažiskových dôkazných prostriedkov práve

Znalecký posudok číslo 38/2017 znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej.

33. Žalobcovia vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu uvádzali, že závery Znaleckého posudku číslo
38/2017 znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej boli spochybnené súkromným Znaleckým posudkom číslo
6/2022 znalca Vladimíra Rusnáka, ktorý súkromný znalecký posudok predložili žalobcovia v konaní

pred súdom prvej inštancie. Správne súd prvej inštancie postupoval, keď konštatoval, že uvedeným
súkromným znaleckým posudkom sa nepodarilo preukázať vecnú nesprávnosť Znaleckého posudku
číslo 38/2017 znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej (ods. 32. rozsudku súdu prvej inštancie). Závery
súkromného znaleckého posudku totiž jednoznačne nepotvrdili, že sporné podpisy sú pravými podpismi
predávajúcichajednoznačnenevylúčili,žespornépodpisyvyhotovilinýpisateľ.Vtejtosúvislostisažiada

zdôrazniť, že sám znalec Vladimír Rusnák v súkromnom Znaleckom posudku číslo 6/2022 uviedol, že
pre písmoznalecké skúmanie pravosti sporných podpisov sa predkladajú na porovnanie nesporne pravé
podpisy v počte cca 15 – 20 podpisov, a preto pristúpil k skúmaniu sporných podpisov len v tej miere
a rozsahu, v akom mu to rozsah porovnávacích podpisov (v počte 8) umožňoval. Súkromný Znalecký
posudok číslo 6/2022 znalca Vladimíra Rusnáka predložený žalobcami v konaní pred súdom prvej

inštancie vychádzal z nedostatočného počtu porovnávacích podpisov, pričom nepotvrdil a ani nevyvrátil
závery Znaleckého posudku číslo 38/2017 znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej. Vo vzťahu k opakovaným
námietkam žalobcov, ktorými spochybňovali správnosť Znaleckého posudku číslo 38/2017 znalkyne
Mgr. Evy Forgácsovej, odvolací súd poukazuje aj na Vyjadrenie znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej zo dňa
15.6.2018, v ktorom vyjadrení v rozsahu 61 strán znalkyňa podrobne uviedla vysvetlenie zvolených

techník, výberu porovnávacieho materiálu, postupu pri znaleckom skúmaní a zrozumiteľne, logicky
a presvedčivo sa vyjadrila aj k výhradám žalobcov pri vypracovaní znaleckého posudku (variabilita
písmen, tvarovanie písmen, ťahy písma atď.), čím rozhodne vyvrátila pochybnosti o správnosti a úplnosti
ňou vypracovaného znaleckého posudku. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcov,
že Znalecký posudok číslo 38/2017 znalkyne Mgr. Evy Forgácsovej je nezákonný a v rozpore so

súkromným Znaleckým posudkom číslo 6/2022 znalca Vladimíra Rusnáka, naopak v zhode so súdom
prvej inštancie považoval uvedený znalecký posudok za presvedčivý so zrozumiteľne vysvetleným
záverom, ktorý záver má oporu v podkladových materiáloch, pričom jeho závery ani neboli v rozpore
s výsledkami ostatných dôkazov.34. Ďalej žalobcovia v odvolaniach namietali hodnotenie výpovede svedkov J. C. – matky žalobcov
a sestry žalovanej, L. M. C. – otca žalobcov, A. N. O. – dcéry žalovanej a sesternice žalobcov, P.

K. E. – syna žalovanej a bratranca žalobcov, N. P. B. B. – dlhoročného priateľa žalovanej, keďže sa
jednalo o osoby blízke a obsahom ich výpovedí neboli skutočnosti, ktoré by pri celkovom hodnotení
dokazovania mal brať do úvahy. V súvislosti s hodnotením svedeckých výpovedí odvolací súd poukazuje
na to, že svedok vypovedá v civilnom sporovom konaní o tom, čo svojimi zmyslami vnímal, o
skutočnostiachtvoriacichpredmetvýsluchu,tedačobezprostrednevnímal.Pridôkazevýpovedesvedka

súd hodnotí vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám sporu
a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré sprevádzali
jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností
a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a
podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade, či sa vzájomne doplňujú.

Odvolací súd v zmysle odvolacích dôvodov žalobcov sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie
o nevierohodnosti ich výpovedí, keďže sa jednalo o najbližších príbuzných žalobcov a žalovanej
a blízkeho priateľa žalovanej, pričom ani jeden zo svedkov sa výslovne nevyjadril v tom smere, že by
bol osobne zúčastnený procesu uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy a dodatku k nej. Odvolací súd
konštatuje, že hodnotenie týchto svedeckých výpovedí vykonané súdom prvej inštancie bolo primerané,

a preto i v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti správne súd prvej inštancie vyhodnotil tieto
svedecké výpovede ako nepreukazujúce skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci. Je potrebné
odvolacím súdom konštatovať, že súd prvej inštancie zhodnotil tieto svedecké výpovede vo väzbe na
poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov, a to písomných vyjadrení strán, listinných
dôkazov a znaleckého dokazovania a až po celkovom posúdení vyslovil záver o ich irelevantnosti

vo vzťahu k preukazovaným skutočnostiam, pričom súd prvej inštancie tieto svedecké výpovede
nevyhodnocovalizolovane,alevovzájomnejsúvislostisostatnýmidôkazmivykonanýmivprejednávanej
sporovej veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol k námietke žalobcov o nesprávnom
hodnotení výpovede svedkov J. C., L. M. C., A. N. O., P. K. E., N. P. B. B., v ich neprospech.

35. Žalobcovia nesúhlasili s vyhodnotením dokazovania súdnymi spismi o sporoch medzi stranami, resp.
príbuznýmiaosporochtýkajúcichsaminulýchpodnikateľskýchaktivíttak,žezožiadnehosúdnehospisu
nevyplývalo, že by sa týkali merita veci (ods. 33 rozsudku súdu prvej inštancie). Žalovaná opakovane
v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, že nepopiera, že sa s matkou žalobcov dostala do sporu
ažemedzinimidošloiksúdnymkonaniam.Predávajúcivuvedenýchsúdnychkonaniachnebolivypočutí

a nevyjadrovali sa k okolnostiam uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy a dodatku k nej. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu pripojenie spisu z iného konania v inej právnej veci nepredstavuje dôkazný prostriedok
preukazujúci tvrdenia žalobcov, že žalovaná podstrčila predávajúcim na podpis kúpnu zmluvu, avšak
oni mali v úmysle sporné nehnuteľnosti žalovanej darovať, uzavrieť zaopatrovaciu zmluvu a zmluvu
o spravovaní a údržbe domu, keďže obsahom súdneho spisu je celý súhrn procesných úkonov súdu

a strán sporu, zápisníc o pojednávaní, znaleckých posudkov a podobne, ktoré ako celok nie je možné
a ani efektívne vykonať ako dôkaz na pojednávaní súdu v inej veci. Je povinnosťou strany sporu na
preukázanie svojho tvrdenia označiť alebo predložiť konkrétny dôkaz, ktorým je možné a efektívne
jej tvrdenie preukázať. Za takýto dôkaz odvolací súd nepovažuje pripojenie spisu z iného konania,
pretože v súdnom spore súd namiesto strany nemôže určovať, ktorý dôkazný prostriedok vykonaný v

inom súdnom konaní, ktorého obsah je zachytený v súdnom spise, preukazuje tvrdenie strany sporu
v tom-ktorom prejednávanom spore, nakoľko by tým v spore zvýhodnil jednu stranu sporu oproti inej
strane sporu, čo je neprípustné, keďže strany sporu majú v konaní rovné postavenie (uplatňuje sa
princíp rovnosti sporových strán). Súd prvej inštancie správne neprihliadol na skutočnosti zisťované
v inom súdnom konaní, nakoľko žalobcovia neoznačili konkrétny dôkaz nachádzajúci sa v iných súdnych

spisoch preukazujúci ich tvrdenia.

36. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku je potom nenáležitá aj odvolacia
argumentácia žalobcov, že súd prvej inštancie nehodnotil ako dôkaz Znalecký posudok číslo 025/2003
zo dňa 12.3.2003, ktorý je súčasťou spisu Okresného úradu Galanta číslo V-1040/03, keďže žalobcovia

nenavrhli v konaní pred súdom prvej inštancie vykonať tento konkrétny listinný dôkaz.

37.Tiežžalobcoviavodvolanípoukazovalinapochybeniesúduprvejinštanciespočívajúcevnevykonaní
navrhovaných dôkazov, a to oboznámenie sa so spisom Mestského úradu v Galante číslo: Výst.3862/2003, spisom Okresného súdu Galanta sp. zn. 15D/8/2011 a notárskym spisom Mgr. Oľgy
Czuczorovej sp. zn. Dnot 30/2011.

38. Podstata odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového
poriadku spočíva v takej skutočnosti, že ak strana sporu navrhla vykonanie dôkazov, ktoré boli spôsobilé
preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká
nedostatok v skutkových zisteniach, ktoré treba odstrániť.

39. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných, v ktorej namietali okolnosť, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal nimi vyššie uvedené navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť
ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho
konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou
strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie a aktuálne v ustanoveniach § 132 ods. 1 v spojení
s § 185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť
v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom
prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť
stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia

tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v
konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch,
kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť

strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorý z jej
existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí.

40. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia už v žalobe zo dňa 9.4.2012 navrhli vykonať dôkaz pripojením
spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 15D/8/2011, notárskeho spisu vedeného na Notárskom úrade
poverenej súdnej komisárky Mg. Oľgy Czuczorovej sp. zn. Dnot 30/22011, spisu Mestského úradu
Galanta číslo: Výst. 3862/2003. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uznesením č. k. 24Co/17/2019-1118 zo dňa 4. júna 2019
sa uskutočnilo pojednávanie dňa 17.5.2022, na ktorom súd prvej inštancie zisťoval, aké návrhy na
doplnenie dokazovania strany majú, pričom žalobkyňa v 1. rade uviedla, že navrhuje pripojiť spis
Okresného úradu Šaľa číslo V-896/98, spis Krajského súdu Trnava sp. zn. 27Cb/40/2002 a umožniť
predložiť súkromný znalecký posudok. Žalobca v 2. rade sa stotožnil s návrhom žalobkyne v 1. rade na

doplnenie dokazovania. Potom sa uskutočnilo pojednávanie pred súdom prvej inštancie dňa 1.8.2023,
naktorompojednávanínavýslovnýdopytsúduprvejinštancienažalobcovtítozhodneuviedli,ženemajú
návrhy na doplnenie dokazovania. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia pôvodne síce navrhovali
vykonaťtietodôkazy,avšakich(opakovaným)vyhlásením,ženemajúnávrhynadoplneniedokazovania,
ustúpili od týchto návrhov na doplnenie odkazovania. Odvolací súd má za to, že vyhlásenie strany

o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania, je jednoznačným
prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým
uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch
na doplnenie dokazovania strana netrvá a teda ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle
strany súdom prvej inštancie nemožno považovať za vylúčenie žalobcov z realizácie procesného práva

navrhovať dôkazy, ktoré im procesný predpis priznáva.

41. Pokiaľ aj žalobcovia namietali, že zo spisov Okresného súdu Galanta sp. zn. 15D/8/2011 a
notárky Mg. Oľgy Czuczorovej sp. zn. Dnot 30/22011 by súd prvej inštancie zistil okrem iného
danosť naliehavého právneho záujmu, je ich odvolacia námietka navyše irelevantná vo vzťahu

k napadnutému rozsudku, keďže nekorešponduje priebehu konania a dôvodom, pre ktoré súd prvej
inštancie žalobu zamietol, nakoľko súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade dospel k záveru
o existencii naliehavého právneho záujmu (ods. 24. rozsudku súdu prvej inštancie) a odvolací súd sa
s týmto záverom plne stotožňuje. Rovnako to platí aj o ich rozsiahlej argumentácii o neplatnom pridelenísúpisného čísla ku garáži na základe Listiny o pridelení čísla č. Výst. 3862/2003 zo dňa 6.3.2003, keďže
táto listina nie jej titulom nadobudnutia vlastníctva, vlastníctvo ku garáži pred uzavretím predmetnej
kúpnej zmluvy v znení dodatku prináležalo predávajúcim, čo nebolo v konaní ani sporné (požiadavka na

určenie vlastníctva garáže v prospech predávajúcich je napokon aj predmetom konania). Odstránenie
nedostatkovvoznačenígarážeadoplnenieúdajovpotrebnýchnazápisgarážedokatastrálnehooperátu
je aj na prospech žalobcov, ktorí sa podanou žalobou domáhajú obnovenia zápisu vlastníckych práv
v katastri pred uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku, a preto ich argumentácia v tomto
smere je nelogická a v protiklade s tým, čo sa snažia podanou žalobou dosiahnuť.

42. Ani odvolacia námietka žalobcu v 2. rade, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý
žalovanou v jej Podaní zo dňa 19.5.2016, a to Potvrdením F., J. zo dňa 7.5.2014, nie je náležitá.
Pre civilné sporové konanie je charakteristický princíp kontradiktórnosti (ČL. 9 Základných princípov
Civilného sporového poriadku), a preto namietať nevykonanie dôkazu navrhnutého žalovanou, prináleží
výlučne žalovanej. Žalobcovia majú nepochybne právo vyjadrovať sa k skutočnostiam uvádzaným

žalovanou a k vykonaným dôkazom, avšak uvedený dôkaz nebol vykonaný, keď súd prvej inštancie na
pojednávaní uskutočnenom dna 1.8.2023 návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania zamietol.

43. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov žalobcovia namietali pochybenie súdu prvej inštancie pri hodnotení
Listu žalovanej zo dňa 14.6.2006, ktorý list mal podľa žalobcov signalizovať, že prevod Kúpnou zmluvou

zo dňa 9.4.2003 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 2.6.2003 nie je v poriadku. V napadnutom rozsudku súd
prvej inštancie konštatoval, že z predložených dôkazov žalobcov nevyplynuli okolnosti, ktoré by mohli
spôsobiť neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy. List žalovanej zo dňa 14.6.2006 sa týka komunikácie
medzi J. C. a L. M. C. na jednej strane a žalovanou na druhej strane, jeho obsahom je návrh na
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k iným nehnuteľnostiam, než sporným nehnuteľnostiam

a odmietanie tvrdení J. C. a L. M. C. o absolútnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku,
teda jeho obsahom nie je žiadne vyjadrenie predávajúcich ohľadnej prevodu sporných nehnuteľností
(len vyjadrenia J. C. a L. M. C., ktorí neboli účastníkmi predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku).
Z uvedeného listu nevyplývajú žiadne skutočnosti preukazujúce žalobcami tvrdenú absolútnu neplatnosť
kúpnej zmluvy v znení dodatku tak, ako sa to snažia navodiť žalobcovia. Ďalej podľa žalobcov súd prvej

inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania spočívajúce v zistení, že žalovaná časť kúpnej
ceny v sume 100.000 Sk zaplatila predávajúcim odovzdaním vkladnej knižky na jej meno, čo malo podľa
žalobcov viesť k záveru o simulácii vyplácania kúpnej ceny. Ani s touto argumentáciou žalobcov nie je
možné sa stotožniť, keďže podľa čl. II predmetnej kúpnej zmluvy nebol dohodnutý spôsob zaplatenia
kúpnej ceny, a preto zaplatenie časti kúpnej ceny v sume 150.000 Sk v hotovosti a časti kúpnej ceny

v sume 100.000 eur vložením na vkladnú knižku na meno žalovanej, neodporuje dohode o zaplatení
kúpnej ceny. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že ani nezaplatenie kúpnej ceny nespôsobuje
neplatnosť kúpnej zmluvy, ale je dôvodom na odstúpenie od kúpnej zmluvy.

44. Žalobcovia nesúhlasili s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie

posúdil predmetnú kúpnu zmluvu v znení dodatku za platnú. Opakovane v odvolaní namietali, že súd
prvej inštancie nezodpovedal ich argumenty o tom, že predmetná kúpna zmluva v znení dodatku je
absolútne neplatná z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka,
keďže je simulovaným právnym úkonom, nakoľko vôľou predávajúcich bolo uzatvoriť zaopatrovaciu
zmluvu a zmluvu o spravovaní a údržbe domu, vôľou predávajúcich bolo uzatvoriť darovaciu zmluvu, je

v rozpore s dobrými mravmi a obchádza zákon – inštitút vydedenia matky žalobcov, je neurčitá, keďže
nemožno určiť, aká časť kúpnej ceny 250.000 Sk pripadá na ten ktorý predmet kúpy a spoluvlastnícky
podiel a z jej obsahu nie je možné určiť, v akom podiele sa majú nehnuteľnosti previesť na žalovanú.
Žalobcovia sa dožadovali aplikácie ustanovení § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 41 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

45. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
46. Pokiaľ sa jedná o tvrdenia žalobcov, že predmetná kúpna zmluva v znení dodatku je zastretý
právny úkon, odvolací súd má za to, že výsledky hodnotenia dôkazov túto skutočnosť nepreukázali.Ustanovenie§41aods.2vetaprváObčianskehozákonníkaupravujeprípadspoločnejvedomejnezhody
vôle a prejavu spočívajúcej v tom, že pri dvojstrannom právnom úkone obe strany po vzájomnej dohode
zhodne prejavili niečo iné, než skutočne chceli. Žalovaná popierala jej vôľu uzavrieť zaopatrovaciu

zmluvu a zmluvu o spravovaní a údržbe domu, rovnako vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu a žalovaní
v tomto smere nenavrhli vykonať žiadne dôkazy, teda dvojstranná simulácia nebola preukázaná.
V ustanovení § 41a ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka je upravená jednostranná simulácia
spočívajúca v tom, že konajúci navonok prejavil vôľu, ktorú nemal a bol si toho vedomý, ale vo
vzťahu k druhému účastníkovi predstieral, že mal vôľu, ktorú prejavil. Keďže nebola preukázaná vôľa

žalovanej zastierať iný právny úkon, nemožno sa voči nej dovolávať neplatnosti takéhoto právneho
úkonu. Žalobcovia tiež poukazovali na rozpor kúpnej zmluvy v znení dodatku s dobrými mravmi, avšak
v čom konkrétne tento rozpor vidia, nezdôvodnili. Preto pokiaľ zistené skutkové okolnosti v súdenom
spore neboli podkladom pre akýkoľvek záver o simulácii právneho úkonu, či rozpor právneho úkonu
s dobrými mravmi a súd prvej inštancie konštatoval platnosť predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku
(ods. 30. rozsudku súdu prvej inštancie), bolo bezpredmetným osobitne venovať sa týmto argumentom

žalobcov, nakoľko súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval, že absencia vôle predávajúcich predať
sporné nehnuteľnosti nebola preukázaná. Tu sa žiada zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí
dať odpoveď na každý argument žalobcov, ale je nevyhnutné reagovať na podstatné a relevantné
argumenty. Žalobcovia netvrdili substancované tvrdenia ohľadom skutkových okolností oprávňujúcich
súd prvej inštancie podradiť zistený skutkový stav pod ustanovenia § 3 ods. 1, § 41a ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Aj argumentácia žalobcov, že predmetná kúpna zmluva v znení dodatku je neplatná,
keďže obchádza zákon – inštitút vydedenia matky žalobcov, nie je opodstatnená, nakoľko naplnenie
tejto skutkovej podstaty nemohlo pri zotrvaní na tejto argumentácii nastať. Obchádzanie zákona totiž
predstavuje postup, kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok
odporujúci zákon, pričom inštitút vydedenia (čím argumentovali žalobcovia), nie je výsledok právnou

normou nepredvídateľný. Dôvody neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku uvádzané
žalobcami pôsobili zmätočne a navzájom si aj odporovali, keď na jednej strane tvrdili nedostatok vôle
predávajúcich uzavrieť predmetnú kúpnu zmluvu v znení dodatku (resp. nevedomosť predávajúcich,
že uzatvárajú kúpnu zmluvu), na druhej strane tvrdili vôľu predávajúcich uzavrieť zaopatrovaciu
zmluvu a zmluvu o spravovaní a údržbe domu (teda nescudziť nehnuteľnosti) alebo vôľu uzavrieť

darovaciu zmluvu (teda scudziť nehnuteľnosti) alebo vôľu vydediť matku žalobcov (teda nakladať
s nehnuteľnosťami za života s cieľom pre prípad smrti odobrať matke žalobcov právo dediť). Preto
postupoval súd prvej inštancie správne, keď sa v preskúmavanom rozsudku sústredil na zodpovedanie
relevantných argumentov žalobcov ohľadne nimi namietanej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy
v znení dodatku, pričom riešenie právneho problému jasne a zreteľne vysvetlil.

47. Dôvod neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku videli žalobcovia v neurčitosti tohto
právneho úkonu, keďže z jej obsahu nie je možné určiť, v akom podiele sa sporné nehnuteľnosti majú
previesť na žalovanú a aká časť kúpnej ceny pripadá na ten – ktorý predmet kúpy. Súd prvej inštancie
sa vysporiadal s námietkou neurčitosti právneho úkonu tak, že z obsahu a celkového charakteru zmluvy

je zrejmé, že sa jedná o kúpnu zmluvu so všetkými podstatnými náležitosťami, že zmluvné strany pri jej
uzatváraní vedeli, v akom režime sú nehnuteľnosti, z kúpnej zmluvy vyplýva záväzok previesť vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k namietanej neurčitosti, resp. neplatnosti právneho
úkonu, odvolací súd poukazuje na princíp preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou
avzhodesosúdomprvejinštanciezdôrazňuje,žepredávajúciažalovanáuzatvorilipísomnedvojstranný

právny úkon - kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka, v ktorej si dojednali všetky podstatné
náležitosti kúpnej zmluvy. Porozumenie s obsahom kúpnej zmluvy predávajúci a žalovaná potvrdili
vlastnoručnými podpismi na kúpnej zmluve. Ak sa účastníci kúpnej zmluvy v čl. I dohodli, že prevádzajú
sporné nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve predávajúcich, vrátane všetkých ich súčastí
a príslušenstva, ocenené v Znaleckom posudku č. 025/2003 vypracovaného Ing. Ľubicou Chomčovou

ako celok na sumu 333.940 Sk, správne súd prvej inštancie uzavrel, že im bolo zrejmé, že sa
sporné nehnuteľnosti prevádzajú v celosti. Z celkového znenia predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva,
že predmetom prevodu boli sporné nehnuteľnosti ako celok (1/1) a odvolací súd nemal dôvodné
pochybnosti o jeho obsahu, resp. že by predávajúci nepredávali všetky ich nehnuteľnosti patriace do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v celosti ale len niektoré z nich alebo len spoluvlastnícky

podiel na nich. Rovnako nie je možné prisvedčiť argumentácii žalobcov, že predmetná kúpna zmluva
je koncipovaná ako zmluva o budúcej kúpnej zmluve tak, ako postačujúco vysvetlil súd prvej inštancie
(ods. 30. rozsudku súdu prvej inštancie). Pokiaľ v tejto súvislosti žalobcovia vychádzali zo znenia čl. I,
bodu 2. kúpnej zmluvy o záväzku predávajúcich previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam,zjavne opomínajú znenie čl. IV bodov 6., 7., podľa ktorých je táto zmluva platná v deň podpisu
avlastníctvonadobúdakupujúcadňomprávoplatnostirozhodnutiaopovolenívkladuvlastníckehopráva.
V kontexte týchto bodov predmetnej kúpnej zmluvy musí byť každému zrejmé, že nie je jej obsahom

záväzok predávajúcich uzavrieť kúpnu zmluvu až v budúcnosti, ale jedná sa o riadnu kúpnu zmluvu
so záväzkom predávajúcich previesť vlastníctvo na kupujúcu práve touto zmluvou. Taktiež odvolacia
námietka žalobcov, že kúpna zmluva je neplatná, keďže kúpna cena bola dojednaná súhrnne za všetky
nehnuteľnosti v sume 250.000 Sk a nie je možné zistiť, aká výška kúpnej ceny pripadá na jednotlivé
nehnuteľnosti, nie je náležitá. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by kúpna cena pri

predaji viacerých nehnuteľností mala byť dohodnutá za každú predávanú nehnuteľnosť zvlášť. Naopak
je bežnou praxou, že pri predaji viacerých nehnuteľností medzi tými istými účastníkmi kúpnej zmluvy
sa kúpna cena dojednáva spolu za všetky nehnuteľnosti, zvlášť za situácie (ako je tomu v tomto
prípade), že sa nehnuteľnosti predávali (aj užívali) ako celok, teda rodinný dom s garážou a záhradou.
Niet žiadneho zákonného dôvodu pre vyslovenie neplatnosti predmetnej kúpnej v znení dodatku, ak
jej účastníci prejavili vôľu scudziť sporné nehnuteľnosti za cenu dohodnutú pre všetky nehnuteľnosti

jedinou sumou. Ani poukaz žalobcov na právne závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu ČR
sp. z. 22 Cdo 2127/2000 zo dňa 12.9.2002 nebol správne zvolený, keďže sa týkal neplatnosti zmluvy
ohľadne prevodu jednej z nehnuteľností a dôsledkov vo vzťahu k neplatnosti zmluvy ohľadne prevodu
ostatných nehnuteľností pri dohode o cene za všetky nehnuteľnosti bez špecifikácie ceny jednotlivých
nehnuteľností.

48. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že neboli
dané žalobcami deklarované právne dôvody neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku.
Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné len v zhode so súdom prvej inštancie konštatovať, že žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno v súdenom spore, že vôľou predávajúcich nebolo uzatvoriť kúpnu zmluvu,

že predávajúci mali vôľu uzatvoriť darovaciu zmluvu ako spôsob vydedenia matky žalobcov, že
vôľou predávajúcich bolo uzatvoriť zaopatrovaciu zmluvu a zmluvu o údržbe domu, že podpisy
predávajúcich na dodatku ku kúpnej zmluve nie sú ich pravými podpismi. Uzavretá kúpna zmluva
v znení dodatku obsahuje podstatné náležitosti (dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene)
a bola dodržaná písomná forma kúpnej zmluvy; naopak, nemá náležitosti ani zaopatrovacej zmluvy

a zmluvy o spravovaní a údržbe domu, ani darovacej zmluvy, ani zmluvy o budúcej kúpnej zmluve.
Ani argumentácia žalobcov o podpísaní zmluvy o zriadení vecného a návrhu na vklad vecného
bremena dňa 20.6.2006 predávajúcimi nemohla nič zmeniť na tvrdeniach žalobcov, že skutočnou
vôľou predávajúcich nebolo uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu v znení dodatku. Odvolací súd sa
stotožňuje so súdom prvej inštancie, že časová následnosť úkonov týkajúcich sa predaja sporných

nehnuteľností svedčí jednoznačne v prospech žalovanej (ods. 30. rozsudku súdu prvej inštancie). Na
jednej strane tu je výpoveď žalovanej priamo zúčastnenej procesu predaja, podpísanie predmetnej
kúpnej zmluvy predávajúcimi dňa 9.4.2003 vrátane návštevy notárskeho úradu v uvedený deň za
účelom overenia pravosti ich podpisov, podpísanie návrhu na vklad vlastníckeho práva predávajúcimi
dňa 15.4.2003, doručenie rozhodnutia Správy katastra Galanta zo dňa 13.5.2003 o prerušení konaní

predávajúcej A. I. dňa 20.5.2003, podpísanie dodatku č. 1 ku kúpnej zmluve predávajúcimi dňa
2.6.2003 vrátane návštevy notárskeho úradu v uvedený deň za účelom overenia pravosti ich podpisov,
podpísanie dodatku č. 1 k návrhu na vklad vlastníckeho práva predávajúcimi dňa 2.6.2003, doručenie
rozhodnutia Správy katastra Galanta zo dňa 4.6.2003 o povolení vkladu vlastníckeho práva predávajúcej
A. I. dňa 18.6.2003, na druhej strane je tu zmluva o zriadení vecného bremena a návrh na vklad

vecného bremena zo dňa 20.6.2006, obsahom ktorej zmluvy je všeobecné vyhlásenie predávajúcich,
že po zistení, že nehnuteľnosti odpredali, v záujme právnej istoty dojednávajú vecné bremeno.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia je zjavné, že predávajúci viackrát a opakovane prejavili
vôľu sporné nehnuteľnosti odpredať žalovanej, čo potvrdzuje skutkové tvrdenia žalovanej. Naopak
podpísanie zmluvy o zriadení vecného bremena s uvedeným vyhlásením nepreukazuje žalobcami

tvrdenýnedostatokvôlepredávajúcichuzavrieťkúpnuzmluvu,alevcelkovomkontexteobsahuuvedenej
zmluvy o zriadení vecného bremena je vysvetlením dôvodov pre zriadenie vecného bremena a určite nie
je popretím uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku. V prospech žalovanej svedčili aj ďalšie
okolnosti prípadu, a to podanie žaloby vo veci samej dedičmi predávajúcej A. I. až po smrti predávajúcich
v roku 2012, hoci podľa žalobcov sa mali predávajúci údajne dozvedieť o predaji sporných nehnuteľností

na základe kúpnej zmluvy v znení dodatku z roku 2004 už v roku 2006, teda predávajúci sami nikdy
neuskutočnili žiadne kroky smerujúce k zvráteniu právnych následkov predmetnej kúpnej zmluvy v znení
dodatku vrátane nezaplatenia kúpnej ceny, ako tvrdili žalobcovia. Bez ohľadu na motiváciu žalobcov ako
právnych nástupcov predávajúcich podať žalobu o určenie vlastníctva, resp. o určenie nehnuteľností dodedičstva, dôvodiac absolútnou neplatnosťou predmetnej kúpnej zmluvy v znení dodatku, so značným
odstupom po ich uzavretí, treba prisvedčiť presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie, ktorý náležite
poukázal na unesenie dôkazného bremena žalovanou, pričom jeho závery nie je potrebné opakovať

a odvolací súd opäť poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie (ods.
31., 32., 33.), v ktorých sú uvedené výsledky vykonaného dokazovania a závery z nich plynúce.
Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu
žalobcov vo vzťahu k pochybeniam súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach a v procesnom postupe
za dostatočnú.

49. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, tak jednoznačne svedčia o tom, že
neboli dané žalobcami uvádzané dôvody na vyslovenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy v znení
dodatku a v nadväznosti na to na určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, resp. na určenie,
že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva. Naopak relevantné skutkové zistenia v prejednávanom

prípade viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 588 Občianskeho zákonníka.
Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie
právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej
nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. Preto
opodstatnene súd prvej inštancie žalobu napadnutým rozsudkom zamietol.

50. Žalobca v 2. rade podal odvolanie i z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), g) Civilného
sporového poriadku. Z obsahu odvolania žalobcu v 2. rade však vyplýva, že z použitých odvolacích
dôvodov zdôvodnil len odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného
sporového poriadku, vo vzťahu k ostatným dvom použitým odvolacím dôvodom žalobca v 2. rade

neuviedol, aké konkrétne nedostatky súdu prvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti
strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté
(údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.

51. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcami nie

sú naplnené.

52. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcov s preskúmavaným rozsudkom o zamietnutí žaloby
odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I.

ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobcovia v odvolaniach vychádzajú z odlišných skutkových
záverov než súd prvej inštancie a robia z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa ich
nároku na určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, resp. na určenie nehnuteľností do dedičstva.
Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s uplatnenými nárokmi žalobcov. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so
všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré
správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny
záveronepreukázanínárokovuplatnenýchžalobcami.Odvolacienámietkyžalobcovvyhodnotilodvolací
súd za nenáležité.

53. Napokon predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostal rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
o náhrade trov konania strán a štátu. Žalobkyňa v 1. rade vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie
o náhrade trov konania strán a štátu neuviedla žiadne odvolacie námietky. Žalobca v 2. rade vo vzťahu
k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov konania strán neuviedol žiadne odvolacie námietky

a vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov konania štátu namietal, že súdom prvej
inštancie nebola právoplatne priznaná výška nároku na znalečné, ktoré si znalkyňa vo výške 1.330,52
eur uplatnila za svojvoľne, nehospodárne a neúčelne vypracovaný znalecký posudok a takto vynaložené
výdavky nemôžu byť odôvodnené a účelné.54. Súd rozhoduje o náhrade trov konania bez návrhu, keďže trovy konania predstavujú súčasť celého
súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, tak má aj povinnosť rozhodnúť

o náhrade trov konania. Výrok o nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť súčasťou rozhodnutia, a to aj
vtedy, ak sa v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim pochybnosti, nároku
na náhradu trov konania vzdá, obdobne aj v prípade, ak trovy konania strane nevznikli. O priznanom
nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd pri vyhlásení rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Súd rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, nie o plnení, t. j. vo výroku o tomto nároku
neuvádza, že je neúspešná strana povinná zaplatiť náhradu trov konania druhej strane. V súhrne to
znamená, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie aj bez návrhu, a to
sudca v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie a o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Vo
všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za

výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 Civilného
sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd
vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Procesný úspech sa určuje
vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Žalobca má plný úspech v spore, ak súd
jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Žalovaný má plný úspech v spore, ak bola žaloba žalobcu v celom

rozsahu zamietnutá. Preto, ak v danom prípade súd prvej inštancie žalobu žalobcov v celom rozsahu
zamietol,platí,žežalovanámalaplnýúspechvspore.Správnepostupovalsúdprvejinštancie,keďpodľa
zásady úspechu vo veci rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní plne
úspešná,priznalvočiplneneúspešnýmžalobcomnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahuaštátu
voči plne neúspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nenáležitá je

potom aj odvolacia argumentácia žalobcu v 2. rade vo vzťahu k výške uplatneného nároku na znalečné,
keďže súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol len o nároku štátu na náhradu trov konania
voči žalobcom, ktorí boli vo veci neúspešní, správne uplatňujúc zásadu zodpovednosti za výsledok.
Až proti rozhodnutiu o výške náhrady trov konania (po jeho vydaní a doručení) môže strana sporu
podať sťažnosť, o ktorej sťažnosti rozhoduje vždy sudca. Odvolací súd tak nezistil žiadne dôvody pre

nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanej a štátu.

55. Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
preskúmavaným rozsudkom rozhodol správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387
ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným

uznesením potvrdil.

56. V odvolacom konaní bola plne úspešnou žalovaná, a preto jej zásadne v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku vznikol voči žalobcom nárok
na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov tohto odvolacieho

konania rozhodne postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia.

57. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).