Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/149/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123206225
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7123206225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. A. B., narodený XX.XX.XXXX,
bytom v A., C. D. XXXX/X, zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
v Bratislave, Červeňova 15, IČO: 47 244 895, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 23.
mája 2024 sp. zn. 40C/11/2023

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh žalobcu na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 23. mája 2024 č.k. 40C/11/2023-324, okrem
výroku I..

Žalovanej proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 23. mája 2024 č.k.
40C/11/2023-324 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.000 € do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal náhradu trov

konania voči žalovanej čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z priznanej sumy v rozsahu 100 %
(výrok III.) a žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi čo do nároku na náhradu majetkovej
ujmy v rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody v celkovej výške 5.073,22 €,
pozostávajúcej z náhrady TPZ v trestnom konaní a nemajetkovej ujmy vo výške 83.000 € podľa zákona
č. 514/2003 Z.z..

3.1 Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia
kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Východ, Kuzmányho
8, Košice, uznesením zo dňa 18.09.2018 č. ČVS: SKIS-39/OISV-SV-2018 vznieslo voči žalovanému
obvinenie za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, lebo na podklade
zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že dňa 23.04.2016 v čase okolo 12:00 h na
poľnohospodárskej pôde v prenájme samostatne hospodáriaceho roľníka: B. E. v kat. území obce F.,

okres G., parc. č. 499/16 v čase služobného voľna, napriek informácii poskytnutej B. E., že ide o ňou
prenajatý pozemok, v prítomnosti svedkov E. E., A. H. I. a J. K. vytiahol z pôdy vytyčovacie kolíky
osadené na ohraničenie pozemku obhospodarovanom B. E., vysmieval sa jej slovami „žujete ako stará
krava“, s vytrhanými kolíkmi sa zaháňal pred tvárou B. E., túto chytil rukou za vlasy v zadnej častihlavy a potiahol smerom dole, pohybmi obidvoch rúk naznačoval pri tele poškodenej údery a následne
vytyčovacie kolíky porozhadzoval po poli.
3.2 Žalobca podal proti predmetnému uzneseniu dňa 02.10.2018 sťažnosť, ktorú Krajská prokuratúra

Trenčín uznesením zo dňa 12.10.2018 č. IKv/39/18/3300-12 zamietla ako nedôvodnú. Žalobca udelil
H. L. M. dňa 25.09.2018 plnomocenstvo na zastupovanie vo veci vedenej na MVSR, Sekcia kontroly a
inšpekčnej služby pod ČVS:SKIS-39/OISV-SV-2018 pre prečin výtržníctva.
3.3 Rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 06.06.2022, sp. zn. 3T/53/2019 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby krajského prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 09.05.2019, sp.

zn. IKv/39/18/3300 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/
Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom.
3.4 Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22.02.2022 zamietol odvolanie prokurátora Krajskej
prokuratúry Trenčín proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 06.06.2022, sp. zn. 3T/53/2019
s odôvodnením, že záver súdu prvej inštancie, že prejednávaný skutok nie je trestným činom, je správny.
3.5 Žalobca listom zo dňa 23.03.2023 doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podal

žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy,nazákladektorejsititulomnezákonnéhorozhodnutiauzneseniaodboruinšpekčnejslužbyVýchod,
Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR o vznesení obvinenia zo dňa 18.09.2018 uplatnil
náhradu škody titulom majetkovej škody za účelne vynaložené trovy obhajoby 5.450,51 € a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 83.000 €.

3.6 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa 28.03.2023 vyzvala žalobcu na doplnenie
žiadosti o doklad preukazujúci reálne zaplatenie vyčíslených trov obhajoby. Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky listom zo dňa 13.04.2023 zamietla žiadosť žalobcu o nárok na náhradu škody s
odôvodnením, že žalobca napriek výzva nedokladoval úhradu trov obhajoby a výška nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je sporná.

4. Právne vec posúdil podľa ust. §§ 3 ods. 2, 4 ods. 1 písm. f/, 5 ods.1, 6 ods. 1, 15 ods. 1,2, 16 ods.
1,4, 17 ods. 1,2,3,4, 18 ods. 1, 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), § 442 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ), § 12 ods. 2,3, § 13 zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov (ďalej len zák. č. 274/2017

Z.z.), § 2 ods. 1 zák. č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde, § 1 písm. a/ nar. vl. SR č. 279/2015 Z.z.
o minimálnej mzde na rok 2016.

5. Súd konštatoval nespornosť existencie nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 18.09.2018, to, že sťažnosť obvineného proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá a že

žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 06.06.2022, sp. zn. 3T/53/2019, podľa ust. §
285písm.b/TrestnéhoporiadkuoslobodenýspodobžalobyKrajskejprokuratúryTrenčín,pretožeskutok
nie je trestným činom, rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.09.2022, sp. zn. 6To/67/2022
bolo zamietnuté odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín.

6. Súd sa stotožnil s ustálenou súdnou praxou, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a nevznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná
podmienka pre uplatnenie práva pre náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

7. Čo sa týka uplatnenej náhrady škody súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik majetkovej

ujmy v rozsahu trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní.

8. Aj keď žalobca predložil vyčíslenie trov obhajoby, a to jednak H. L. M. a následne aj H. N. O., pričom
z trestného spisu nebolo sporné, že k poskytnutiu právnej pomoci žalobcovi došlo a že boli uskutočnené
úkony právnej pomoci v trestnom konaní, ktoré sú v predmetných vyčísleniach špecifikované, sporným

bolo, či skutočne žalobca vynaložil náklady na úhradu trov obhajoby v zmysle predložených vyčíslení,
t.j. či došlo k úbytku jeho majetku a či mu škoda v takto vyčíslenej výške skutočne vznikla.

9. Žalovaný namietal skutočné vynaloženie trov obhajoby, žalobca sa bránil tým, že z trestného spisu
nesporne vyplýva, že žalobca bol počas nezákonného trestného stíhania zastúpený obhajcom, pričom

obhajcom môže byť v trestnom konaní iba advokát a advokátska činnosť sa vykonáva za odmenu,
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.5.2019, sp. zn.: 7Cdo/282/2018, podľa ktorého,
ak žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,nemôže súd - bez ďalšieho - rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi
preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť. V takomto
prípade by súdy odopreli ochranu subjektívneho práva (denegatio iustitiae). Uviedol, že výška vzniknutej

škody je presne určená na základe jednotlivých trov obhajoby.

10. Súd uviedol, že v konaní nebolo sporné prevzatie právneho zastúpenia advokátom, ani uskutočnenie
jednotlivých úkonov, sporným bolo, či žalobca vynaložil finančné prostriedky na úhradu trov obhajoby
a či u neho došlo k škode v zmysle úbytku na jeho majetku. Sám žalobca totiž na pojednávaní dňa

23.05.2024 uviedol, že advokátovi platil v priebehu trestného konania v hotovosti, dal mu 300 €, 200 €,
potom mu ešte niečo doniesol, mala to byť suma do 1.000 €, s tým, že advokát mu vystavil príjmový
doklad, žalobca tento doklad stratil, pretože sa sťahoval.

11. Z uvedeného podľa súdu vyplynulo, že v žalobe uplatnená suma trov obhajoby, ktorá bola vyčíslená
v zmysle jednotlivých úkonov právnej služby nezodpovedá sume, ktorú mal žalobca reálne zaplatiť

advokátovi titulom trov obhajoby. Sám žalobca totiž uviedol, že mal s advokátom chlapskú ústnu dohodu,
že keď bude oslobodený spod obžaloby, uplatnia si trovy obhajoby. Žalobca uviedol, že mu mal advokát
vystaviť príjmový doklad na sumu 1.000 €, pričom doklad nepredložil. Aj keď tvrdil, že doklad stratil,
v prípade vystavenia príjmového dokladu bol advokát povinný vystaviť aj výdavkový doklad a jeho
predložením mohol žalobca, vzhľadom na obranu žalovaného, preukázať vynaloženie trov obhajoby

aspoň v tvrdenej sume 1.000 €. Žalobca bol však pasívny, nenavrhol žiadne dokazovanie tvrdiac, že
výška trov obhajoby je zrejmá zo spisu v tomto ohľade.

12. Súd konštatoval, že existenciu škody musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol poškodený nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru súdu z

okolností prípadu nemožno vyvodiť, že preukázanie výšky skutočnej škody je nesplniteľným bremenom.
K údajnému zaplateniu trov obhajoby malo dôjsť od roku 2016, advokát bol povinný podľa zákona u
účtovníctve archivovať účtovné doklady, teda aj príjmové doklady po dobu najmenej 10 rokov, pričom
táto doba ešte neuplynula.

13. Keďže žalobca nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie vynaloženia nákladov na trovy obhajoby,
a to ani v žalobcom uvedenej výške do 1000 €, pričom predloženie dôkazu o zaplatení (príjmový doklad
od advokáta) nie je možné považovať za nesplniteľné dôkazné bremeno, súd uzavrel, že nárok v časti
náhrady majetkovej ujmy je v celom rozsahu nedôvodný.

14. Pri rozhodovaní o nároku na nemajetkovú ujmu súd dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a
podobne (uznesenie NS SR z 12.12.2012 sp, zn. 7Cdo/145/2011). Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy
súd uviedol, že i keď toto zadosťučinenie v peniazoch je predmetom úvahy súdu, táto úvaha sa musí

opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

15. Pri ustálení intenzity zásahu trestného stíhania do osobnej integrity žalobcu súd vychádzal z
vykonaného dokazovania, a to jednak z výsluchu žalobcu, ako aj výsluchu svedkov, z ktorých vyplynulo,
že žalobca znášal trestné stíhanie ťažko. V osobnej sfére trestné stíhanie malo za následok obmedzenie

styku s vonkajším prostredím, pretrhnutie, oslabenie osobných väzieb žalobcu s blízkymi osobami. Ľudia
na žalobcu ukazovali, hovorili o ňom, z uvedeného dôvodu obmedzil spoločenské aktivity, separovali
sa od neho kamaráti, bol preukázaný vplyv na rodinný život, manželka potvrdila tvrdenie žalobcu, že
napriek tomu, že ho podporovala vznikali medzi nimi hádky, keďže žalobca sa snažil separovať, nevedel
sa plnohodnotne venovať synovi a z dôvodu stresu v priebehu trestného stíhania sa nepodarilo počať

potomka,kčomudošloažpoukončenítrestnéhostíhania.Matkažalobcupotvrdila,žežalobcasazmenil,
po začatí trestného stíhania málo komunikoval, bol zamyslený, rodina sa izolovala od žalobcu, zhoršil
sa vzťah žalobcu a jeho brata, nepozývali žalobcu na rodinné oslavy. Pokiaľ ide o pracovnú sféru, je
pravdou, že žalobca nebol v dôsledku trestného stíhania prepustený zo služobného pomeru, pociťoval
však v práci negatívne reakcie od kolegov, ktorí sa od neho separovali a dávali mu najavo, že je trestne

stíhaný. Počas zásahu v práci mu osoby, proti ktorým vykonával zásah, dávali najavo, že aj on je trestne
stíhaný, čo pociťoval žalobca pri výkone služby mimoriadne negatívne. Z výpovede kolegu žalobcu,
svedka H. E. vyplynulo, že potvrdil tvrdenie žalobcu, že z dôvodu trestného stíhania žalobcovi neboli
udeľované odmeny, že prišiel o značnú časť odmien a taktiež, že mu nebolo umožnené zmeniť pracovnézaradenie z dôvodu trestného stíhania. Uvedené tvrdenie o vplyve na pracovnú oblasť potvrdzuje aj
skutočnosť, že po ukončení trestného stíhania bolo žalobcovi umožnené zmeniť pracovné zaradenie.
Izoláciu žalobcu potvrdil aj svedok A. A. P., kamarát žalobcu, ktorý taktiež potvrdil, že po ukončení

trestného stíhania stále pretrvávala zmena osobnosti žalobcu v tom, že žalobca sa cíti v pohode iba v
okruhu blízkych osôb v súkromí, stále má zábrany chodiť medzi verejnosť. Došlo k prerušeniu osobných
väzieb žalobcu, pričom k úplnému obnoveniu situácie pred trestným stíhaním nedošlo. O žalobcovi
sa mali hanlivo vyjadrovať ľudia v blízkom okolí, susedia rodičov, blízka rodina. Trestné stíhanie preto
nesporne negatívne ovplyvnilo pracovný, osobný a spoločenský život žalobcu, ako aj jeho osobnosť.

16. Súd dospel aj k záveru, že v prejednávanej veci je daný kauzálny nexus, a to z dôvodu, že ak
by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia, nebola by žalobcovi vznikla škoda
spočívajúca v nemajetkovej ujme.

17. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na rozhodnutia súdov v obdobných

prípadoch za 4 roky a 3 mesiace nezákonného trestného stíhania, na následky citované v odôvodnení
tohto rozsudku v odseku 67, na ktoré súd poukázal, na zákonné kritériá podľa § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. s tým, že táto nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry s poukazom
na maximálnu výšku náhrady, ktorá zodpovedá limitu výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Súd mal za to, že z hľadiska porovnania priznanej

sumy s finančnou kompenzáciou priznávanou obetiam násilných trestných činov možno konštatovať, že
priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy 8.000 €, čo činí priemerne 157 € mesačne, denne 5,16 €,
nie je premrštená či neprimeraná.

18. Priznaná náhrada je zároveň v súlade s limitom stanoveným v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona

č. 514/2003 Z. z., t.j. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nie je vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Celková
suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej
mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2016, predstavovala 405 € a teda, maximálna výška odškodnenia

činila 20.250 €, suma 8.000 €, priznaná žalobcovi 20 násobok minimálnej mzdy, je priznaná v rozpätí
priznávanom podľa ust. § 12 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

19. Súdomurčenávýškanemajetkovejujmyjetedanižšiaakomaximálnasuma,ktorújemožnévsúlade

s citovaným zákonným ust. priznať. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že žalobcovi môže byť priznaná
nemajetková ujma max. vo výške 10 násobku mesačnej minimálnej mzdy, súd uviedol, že zákon č.
274/2017 stanovil maximálny limit, t.j. maximálnu výšku odškodnenia, pričom pokiaľ zákon č. 17 ods. 4
odkazuje na tento zákon, tak odkazuje naňho v tom rozsahu, že stanoví maximálnu výšku odškodnenia
a neupravuje spôsob určenia výšky náhrady škody v prípade trestného stíhania podľa špecifikácií

konkrétnych skutkových podstát trestného činu, pre ktoré sa viedlo nezákonné trestné stíhanie, preto
súdom stanovený limit zodpovedá ust. § 17 ods. 4 zákona.

20. Súd príkladmo poukázal na konanie, z ktorého vyplýva, že sa súd pridržiaval rozhodovacej línie
ohľadne primeranosti konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy, naznačenej v rozhodovacej praxi: Krajský

súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26.05.2020 sp. zn. 6Co/320/2018 zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 60.000 € a priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 €, z toho 5.000 € za nezákonnú väzbu a 10.000 € za
nezákonné trestné stíhanie (stíhanie trvalo od 07.04.2006 do 06.10.2009, t.j. 3,5 roka), pričom proti
žalobcovi bolo vznesené obvinenie za prečin zneužívania právomocí verejného činiteľa.

21. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti, čo do zaplatenia sumy
8.000 € v dôsledku nezákonného rozhodnutia titulom nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

22.1 O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1,2 a § 262 ods. 1,2 CSP.
22.2 Čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
100 % napriek tomu, že mu nepriznal ním požadovanú sumu nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Konštatoval, že výška nároku závisela od výlučne úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkalaskutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu
uplatneného nároku, ten bol daný. Súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % z priznanej sumy.

22.3 Pokiaľ ide o náhradu trov konania čo do nároku na náhradu majetkovej ujmy, žalobca bol v celom
rozsahu neúspešný, preto súd v súlade so zásadou úspechu priznal úspešnej žalovanej náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu jej úspechu, t.j. v rozsahu 100 %.

23.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II.

a výroku IV. napadnutého rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a navrhol,
aby odvolací súd zmenil žalobcom napadnutý výrok II. rozsudku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi 5.073,22 € titulom náhrady majetkovej škody a sumu 75.000 € titulom náhrady nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zmenil napadnutý výrok IV. tak, že žalovaná je
povinná nahradiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Navrhol zároveň rozsudok vo výroku
I. a III. potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Eventuálne

navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku II. a IV. a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
23.2 Zároveň navrhol krajskému súdu, aby prerušil konanie na prvom stupni vedené na Mestskom súde
Košice pod sp.zn. 40C/11/2023 o podanom odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice
zo dňa 23.05.2024 sp.zn. 40C/11/2023 do času rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, a to § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov s Ústavou
Slovenskej republiky.

24.1 Žalobca po opísaní skutkového stavu v prejednávanej veci, jednotlivých odvolacích dôvodov

uviedol, že namieta nesprávne právne posúdenie otázky náhrady škody v podobe trov obhajoby, s tým
súvisiaci výrok o náhrade trov konania, ďalej namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy a procesné
pochybenia súdom ako aj to, že súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania.
24.2 Čo sa týka nároku na náhradu škody v podobe trov obhajoby (tarify) tieto si žalobca uplatnil
podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v súlade s ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Konkrétne úkony právnej pomoci
vyplývajú z vyčíslenia trov obhajoby, ktoré boli uvedené v prílohe pri podanej žalobe. Žalovaná v rámci
priebehu konania vôbec nerozporovala výšku trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, teda
uplatnenej náhrady škody. Rozporovala len údajnú neexistenciu škody, resp. nepreukázanie vzniku
škody žalobcovi, s čím žalobca nesúhlasí, nakoľko v nezákonnom trestnom konaní bol zastúpený

obhajcami,ktorívsúladesozákonomoadvokáciiposkytujúprávneslužbyzaodmenu,pričomobjektívne
preukázanie poskytnutia jednotlivých úkonov právnej pomoci vyplýva priamo z obsahu spisu a príloh
podanej žaloby. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie záveru súdu, pokiaľ ide o potrebu
preukazovania úhrady týchto trov, nakoľko takýto výklad nevyplýva ani zo samotného znenia zákona
č. 514/2003 Z.z. a zároveň je v rozpore s princípom priznávania nároku na náhradu trov právneho

zastúpenia v civilných sporových konaniach podľa ustanovení CSP o trovách konania, čo je možné a aj
potrebné analogický aplikovať aj na prípad žalobcu. Po citácii ust. § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a § 255 ods. 1 CSP žalobca má za to, že z predmetného ustanovenia nie je možné
vyvodiť, že sa na náhradu účelne vynaložených trov konania má aplikovať ust. § 17 ods. 1, a teda aj
definícia škody, ale to, že popri inej škode, ktorá by mohla vzniknúť má poškodený aj nárok na náhradu

účelne vynaložených trov konania, pričom z ust. § 18 ods. 1 nevyplýva, že by meradlom opodstatnenosti
priznanianárokunanáhradutrovkonaniabolopreukázanieichzaplatenia,alejedinýmmeradlomktomu,
abypopriprípadneinomnárokunanáhraduškodybolpriznanýajnároknanáhradutrovobhajobyjevždy
len ich účelnosť. Jediným merítkom toho, či má nezákonne trestne stíhaná osoba nárok na náhradu trov
obhajoby by mala byť skutočnosť, že osoba bola zastúpená obhajcom, skutočnosť, že došlo k vykonaniu

konkrétnych úkonov právnej pomoci, skutočnosť, že ide o účelne vynaložené trovy obhajoby a to, že
osoba, ktorá bola trestne stíhaná v konečnom dôsledku bola právoplatne oslobodená, resp. trestné
stíhanie bolo zastavené, čím vzniká popri inom nároku na náhradu škody aj nárok na náhradu účelne
vynaložených trov obhajoby, pričom musí ísť o účelne vynaložené trovy, nie že je potrebné preukazovať
úhradu trov. Žalobca pri svojom výsluchu, na ktorý poukázal súd bol vypočutý v rámci konania, kedy

už bolo dokazovanie skončené a zároveň bez toho, aby sa poradil so svojim právnym zástupcom k
tomu, či má alebo nemá vypovedať. Túto výpoveď nemôže konajúci súd bez ďalšieho brať ako dôkaz
toho, že by mal žalobca uhradiť len sumu vo výške 1.000 €, nakoľko jednak nie je zrejmé, ktorému
z advokátov mal žalobca túto sumu uhrádzať a nie je zrejmé ani to, že koľkokrát žalobca predmetnúsumu uhrádzal. Žalobca je presvedčený, že vyžadovať preukazovanie úhrady účelne vynaložených trov
obhajoby je výklad, ktorý nie je súladný s absolútne objektívnou zodpovednosťou štátu za nezákonné
trestné stíhanie v prípade, ak bol žalobca riadne preukázateľne zastúpený obhajcom a ten účelne

poskytoval úkony právnej pomoci. Nakoľko sa právne služby na území SR vykonávajú v súlade s ust. § 1
ods. 2 zákona o advokácii za odmenu, tak súd by mal posudzovať len to, či sú uplatnené trovy obhajoby
analogicky s ust. § 251 CSP dostatočne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené vo vzťahu k
trestnému konaniu, v ktorom boli uplatnené, pričom súd prvej inštancie žalobcom uplatnené trovy takto v
rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nehodnotil. Žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn.

7Cdo/282/2018 zo dňa 29.05.2019, podľa ktorého, ak žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať
výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však
preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd bez ďalšieho rozhodnúť, že mu preto
škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným
vznikom škody nie je príčinná súvislosť. V tomto prípade by súdy odopreli ochranu subjektívneho práva.
V prípade žalobcu však výška vzniknutej škody je presne určená na základe jednotlivých vyčíslení trov

obhajoby, pričom ich reálne uskutočnenie môže byť skontrolované s obsahom trestného spisu, pokiaľ ide
o písomné podania, či účasti na konkrétnych úkonoch. Pokiaľ ide o jednotlivé porady, ich uskutočnenie
žalobca preukázal prílohami k podanej žalobe, pričom o ich účelnosti a potrebnosti musí súd rozhodnúť
v súlade so zásadami spravodlivosti a potrebnosti ich vykonania, napr. aj s poukazom na časový rozptyl
jednotlivých porád, čo jednoznačne odôvodňuje ich účelnosť vo vzťahu k závažnosti prejednávanej veci.

24.3 Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu, keď súd priznal žalovanej náhradu trov konania
týkajúcej sa náhrady majetkovej ujmy v rozsahu 100 %. Žalobca zastáva názor, že nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia si nemôže uplatniť osoba iná okrem advokáta a Slovenská republika nebola
zastúpená advokátom v konaní o tejto žalobe, ale Generálnou prokuratúrou SR, a preto podľa názoru
žalobcu v tomto smere by mal súd rozhodnúť prinajlepšom tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na

náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Žalovanej preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
24.4 Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca považuje sumu priznanú
súdom prvej inštancie vo výške 8.000 € za nepostačujúcu vo vzťahu k závažnosti, dĺžke a rozsahu
zásahov zo strany štátu v súvislosti s nezákonnými časťami trestného stíhania, ktoré si žalobca musel
vytrpieť a ktoré negatívne ovplyvnili život žalobcu v jeho rôznych sférach, čo žalobca preukázal svojim

výsluchom ako aj výsluchom svojej manželky a dcéry. Suma žalobcom uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy neprekračuje limit 50-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, napriek tomu má žalobca za
to, že súdy by nemali v rámci úvahy o priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétny prípad
posudzovať od daného stropu, nakoľko sa tento javí ako neústavný, a to z dôvodov, ktoré žalobca

rozpísal v podanom odvolaní. Žalobca následne citoval ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
článok 19 ods. 2 Ústavy SR, článok 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a článok 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca poukázal na to, že jeho imateriálna
ujma sa prejavuje vo forme nedôvodného zahanbenia s výrazne ostrakizujúcim účinkom a častokrát
radikálne nepriaznivým vplyvom na každodenný život osoby žalobcu, voči ktorému je vedené trestné

stíhanie, a to najmä, čo sa týka nazerania na jeho osobu zo strany najbližšieho sociálneho kruhu
osôb, s ktorými sa žalobca stýka a dozvedeli sa o skutočnosti, že žalobca je osobou podozrivou
zo spáchania trestného činu, pričom samotné prípravné konanie trvalo neprimerane dlhú dobu, kedy
OČTK a dozor vykonávajúca prokuratúra nepostupovali voči žalobcovi ako obvinenému zákonným
spôsobom v neprospech žalobcu vydávaním viacerých nezákonných rozhodnutí a spôsobom, akým boli

žalobcovi doručované jednotlivé písomnosti zo strany OČTK. Všetky negatívne dôsledky nezákonného
trestného stíhania žalobcu boli vyčerpávajúcim spôsobom opísané a preukázané na základe výsluchu
samotného žalobcu ako aj na základe výsluchov ostatných svedkov v konaní. Za obzvlášť závažný
následok vedenia nezákonného trestného stíhania považuje žalobca zásadné negatívne zhoršenie
jeho sociálneho statusu v úzkej komunite obyvateľov, v ktorom žalobca dlhoročne žije a pôsobí. O

predmetnom trestnom stíhaní vedeli všetci obyvatelia malej obce, v ktorej žalobca dlhodobo žije,
pričom na základe nezákonne vzneseného obvinenia všetci obyvatelia, s ktorými sa žalobca pozná
v podstate celý život, ho vnímali ako pofidérnu osobu a žalobca bol dokonca nútený prejsť na iné
pracovné miesto, kde nebude vystavovaný verejnosti ako policajt, ktorý je v teréne. Nezákonné trestné
stíhanie bolo zároveň medializované, čo opätovne veľmi negatívne ovplyvnilo súkromný život žalobcu

žijúceho v malom meste. Poškodený požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku podstatného
zníženia jeho spoločenského postavenia, zhoršenia psychického stavu, zásahu do súkromného života
poškodeného, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií, v komplikáciách v jeho rodinnom a
spoločenskom živote, tým, že po dlhú dobu je vystavený stresu, úzkosti a frustrácii, pričom negatívnedôsledky nezákonného trestného stíhania voči poškodenému trvajú dodnes. Následne žalobca poukázal
na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít v Slovenskej republike. Poznamenal, že výška náhrady
nemajetkovejujmyniejeurčenázákonom,alezávisíodindividuálnychokolnostikaždéhoprípaduamusí

odrážať predstavu o poskytnutej spravodlivosti, pričom nemôže na pôvodcu neoprávneného zásahu
pôsobiť likvidačne. V tomto smere má za to, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy pre SR
nebude pôsobiť likvidačne.
24.5 Napadnutým rozsudkom súd zaťažil napadnuté konanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi,

aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
z ktorého dôsledku má konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo
má za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku. Uviedol, že každé súdne rozhodnutie by malo
spĺňať kvalitatívne požiadavky a byť dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Podľa názoru žalobcu
napadnutý rozsudok nedostatočne poskytuje odôvodnenie, prečo nemá nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v sume, v akej si ju uplatnil.

24.6 Žalobca zároveň uviedol, že napadnutým rozsudkom súd rozhodol predčasne prekvapivým
rozsudkom v rozpore s princípom kontradiktórnosti. Uviedol, že konajúci súd nielenže prekročil
poučovaciu povinnosť, ale vo vzťahu a v prospech žalovanej suploval jej úlohu procesne rozporovať
nárok žalobcu, čo do dôvodu a výšky namiesto samotnej žalovanej, čím došlo aj k porušeniu práva na
spravodlivý proces, k porušeniu princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní ako základných princípov

Civilného sporového konania. Konanie súdu možno prirovnať k rozhodnutiu o premlčaní nároku, aj
napriek tomu, že námietku premlčania žalovaná strana nikdy počas konania nezniesla. Konajúci súd
podľa názoru žalobcu procesne pochybil aj v tom, že nejakým spôsobom sa nevysporiadal s návrhom
žalobcu na rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom, čo nijako nezdôvodnil ani v napadnutom rozsudku.
Zároveň súd procesne pochybil aj pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na prerušenie súdneho konania,

k čomu došlo až dva týždne po tom, ako súd rozhodol v merite veci napadnutým rozsudkom.
24.7 Žalobca má za to, že odvolací súd by mal predtým, ako pristúpi k rozhodnutiu o odvolaní, rozhodnúť
o prerušení odvolacieho konania a podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. s Ústavou SR, nakoľko zistenie, či je takéto
obmedzenie ústavne konformné, je dôležité pre zodpovedanie otázky, čo je potrebné považovať ako

strop nároku, resp. či je potrebné považovať nejakú sumu za strop nároku, a ak áno, či je to suma
v súlade s ust. § 17 ods. 4 alebo je to prípadne najvyššia priznaná suma za zásah do práv na ochranu
osobnosti v podmienkach Slovenskej republiky.

25. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že odvolanie neobsahuje žiadne nové právne

relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal a ktoré by mohli mať za následok
nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. K náhrade majetkovej škody opakovane uviedla, že žalobca
nepreukázal v konaní skutočné vynaloženie trov obhajoby, teda reálny vznik a existenciu majetkovej
škody (úbytok na majetku žalobcu). Súd sa s touto skutočnosťou náležite vysporiadal v bodoch 51 až 59
rozsudku. Či žalobca skutočne vynaložil náklady na úhradu trov obhajoby svojim právnym zástupcom

vo výške 5.073,22 € je so zreteľom na výpoveď samotného žalobcu na pojednávaní konanom dňa
23.05.2024 obzvlášť sporné, keďže sám žalobca uviedol, že právnemu zástupcovi vyplatil v hotovosti
sumu do 1.000 €, čo však nevedel nijako preukázať. Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla,
že súd náležite zohľadnil intenzitu zásahu trestného stíhania do osobnej integrity žalobcu a zodpovedne
vychádzal z vykonaného dokazovania. Svoje závery náležite odôvodnil a napokon priznal nárok v sume

vyššej ako je dlhodobý štandard priznávania takýchto súm súdom prvého stupňa. Navrhla preto, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil, keďže je vo výroku vecne správny.

26. Žalobca v odvolacej replike zotrval na záveroch uvedených v podanom odvolaní. Odvolacia replika
žalobcu bola žalovanej doručená dňa 26.08.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích

dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

28. Odvolaním nebol napadnutý výrok I. rozsudku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 8.000 € titulom nemajetkovej ujmy a výrok III., ktorým súd rozhodol o náhrade trovkonania titulom nemajetkovej ujmy. Nakoľko však žalobca podal odvolanie proti výroku II., ktorým súd
v prevyšujúcej časti žalobu o náhradu škody aj nemajetkovej ujmy zamietol, predmetom odvolacieho
prieskumu bol aj výrok III. napadnutého rozsudku, ako súvisiaci výrok k výroku II..

29. Rozsudok je vo výroku II. a v súvisiacich výrokoch III. a IV. vecne správny, preto ho odvolací súd v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.

30. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.11.2024 o 9.15 hod.

v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 05.11.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

31. Vzhľadom na návrh žalobcu na prerušenie konania (v zmysle § 162 ods. 1 písm. b/ CSP) a návrh
na iniciáciu konania o súlade právnych predpisov (podľa čl. 125 ods.1 Ústavy SR v súlade s § 74 a § 75

zák. č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR), Krajský súd v Košiciach ako prvé posudzoval, či sú splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, podanie návrhu na ÚS SR a prerušenie konania.
Dospel však k názoru, že takéto podmienky splnené nie sú, preto návrh žalobcu zamietol.

32. Podľa § 378 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred

súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

33. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím
vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom
prípade podá Ústavnému súdu SR (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania.

34. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu
s rozhodnutím vo veci samej.

35. Podľa čl. 144 ods.2 Ústavy SR, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho

časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie
konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd
záväzný.

36. Podľa § 74 písm. d/ zák. č. 314/2018 Z.z., návrh na začatie konanie podľa čl. 125 ods. 1
Ústavy o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať aj súd v súvislosti s prejednávanou vecou.

37. Podľa § 75 zák. č. 314/2018 Z.z., návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov okrem
všeobecných náležitostí podľa čl. 43 musí obsahovať: a/ označenie právneho predpisu, jeho časti
alebo niektorého jeho ustanovenia, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
medzinárodnou zmluvou navrhovateľ namieta, b/dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam
o súlade napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, c/ označenie predpisu vyššej právnej sily,
jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia alebo medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej
ustanovenia, s ktorým napadnutý právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.

38. Je potrebné zdôrazniť, že prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP (predtým druhej vety §

109 ods. 1 písm. b/ OSP) možno len vtedy, ak k záveru – že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa
týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná – dospel súd, a nie účastník konania (R 53/1999).

39. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,

k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR (ďalej len Ústavný súd). Ak však
účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby Všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu
na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR (ďalej len Ústava), má Všeobecný súd v zásadetieto možnosti: buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí prečo považuje
bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec
Ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 Ústavy) či pod dospením

k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b) OSP) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. Z Ústavy ako priamo záväzného
aaplikovateľnéhoprávavyplývasubjektívneprávoúčastníkanarozhodnutie,ktoréjevsúladesÚstavou,
resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv
a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na Ústavnom súde. Všeobecný súd
je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom jedným z troch označených spôsobov, tak

z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom
na súdnu ochranu. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 7.7.2009 sp.zn. II.ÚS 269/2009).

40.Odvolacísúddospelkzáveru,ženebolisplnenépodmienkynainiciovaniekonaniaosúladeprávnych
predpisov s Ústavou a s tým spojené prerušenie konania, pretože zistený skutkový stav nie je potrebné
subsumovať pod takú právnu normu, ktorú by Krajský súd v Košiciach považoval za protiústavnú.

Odvolací súd nedospel k názoru, že ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. je v nesúlade s čl. 46 Ústavy.

41. Ústavný súd v uznesení sp.zn. PL. ÚS 16/2021-9 poukázal na to, že účelom konania o ne/súlade
právneho predpisu v zmysle čl. 125 ods. 1 Ústavy SR a § 74 písm. d/ zákona o ústavnom súde
v prípade, keď návrh podáva súd je zabránenie vzniku napätia, ktoré by pramenilo z povinnosti súdu

aplikovať zákon nesúladný s nadradeným právom v konkrétnom súdenom prípade (z čoho pramení
požiadavka v súvislosti s konkrétnym súdeným prípadom - rozhodovacou činnosťou súdu v konkrétnom
prípade, t.j. súvislosť medzi prerokúvaním konkrétnej veci a uplatneným návrhovej právomoci). Aktuálne
uplatňovaná judikatúra ústavného súdu o podstate ústavnej (čl. 144 ods. 2 ústavy) i zákonnej (§ 74
písm. d/ zákona o ústavnom súde) podmienky pre vznik aktívnej legitimácie všeobecného súdu na

podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sa zakladá v prvom rade na téze
o nutnosti subsumpcie skutkového stavu zisteného v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu pod
právnu normu, ktorá je podľa názoru všeobecného súdu protiústavná a v rade druhom na spôsobilosti
derogačného nálezu ústavného súdu, ktorý je navrhovaný všeobecným súdom v petite jeho návrhu,
viesť k odlišnému záveru v merite konania pred všeobecným súdom v porovnaní s takým rozhodnutím,

ktoré by bolo výsledkom aplikácie právnej normy navrhnutej na derogáciu. ...Interpretácia a aplikácia
ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd
uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom musí v tomto postupe vytvárať právny
základ pre jeho rozhodnutie v danej veci.

42. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že podstatnou náležitosťou návrhu, ktorým by súd inicioval
konanie pred Ústavným súdom je tak ako to bolo citované v ust. § 75 zákona o Ústavnom súde,
uvedenie dôvodov, ktoré vedú súd (ako navrhovateľa) k pochybnostiam o súlade napadnutého právneho
predpisu, alebo jeho časti (v danom prípade § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.) s predpisom vyššej
právnej sily (v tomto prípade čl. 46 Ústavy). Avšak odvolací súd žiaden nesúlad tohto ustanovenia

s Ústavou nevzhliadol. Preto nie je možné vypracovať návrh na konanie pred Ústavným súdom SR
takým spôsobom, aby Ústavný súd SR pri predbežnom prerokovaní tento návrh prijal na ďalšie konanie
a aby tento návrh nebol odmietnutý.

43. Odvolací súd v preskúmavanej veci má za to, že v danom prípade je možné realizovať výklad ust.

§ 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. takým spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou, a ktorý vyplýva aj
z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď odôvodnenie body 86 až 88).

44. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd neinicioval konanie o súlade právnych predpisov a
návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

45. Čo sa týka posúdenia dôvodnosti odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd konštatuje, že žalobca
namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, t. j., že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).46. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

47. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,
§ 193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v potvrdenom rozsahu nie je ani
nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

48. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy

v súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom
rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v tomto rozsahu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

49. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a
na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a
nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

50. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenom rozsahu a k odvolacím
námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

51.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody

spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

52. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradnýmpostupom“.CitovanéustanovenieÚstavySRzakladáprávoosobyvočištátunanáhraduškody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto
právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

53. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

54. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

55.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

56. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
služby Východ, Kuzmányho 8, Košice zo dňa 18.09.2018 č. ČVS: SKIS-39/OISV-SV-2018, ktorým bolovznesené voči nemu obvinenie za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Súd
prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že sa jednalo o rozhodnutie nezákonné, konštatoval, že
bola splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu, a nakoľko žalovaná nepodala

proti rozsudku odvolanie, odvolací súd nemal dôvod vyjadrovať sa k ne/správnosti vyhodnotenia daného
predpokladu nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

57. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo nesprávne ustálenie ne/preukázania nároku na
náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a ustálenie výšky nemajetkovej ujmy.

58.Kdruhémupredpokladuvznikunárokunanáhraduškody,atokexistenciiškody,konkrétneknáhrade
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, odvolací súd uvádza nasledovné:

59.Podľaust.§17ods.1zák.č.514/2003Z.z.vzneníúčinnomdo28.02.2019(ďalejlenzák.č.514/2003

Z.z.), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

60. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

61. Podľa ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

62. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania

nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom (§ 18
ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z).

63. Súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na náhradu škody, pozostávajúcej z nákladov na trovy
obhajoby v trestnom konaní z dôvodu nepreukázania skutočnej škody na strane žalobcu.

64. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nebol preukázaný jeden
z predpokladov zodpovednosti za náhradu škody, a to vznik škody, za ktorú žalobca označil trovy
právneho zastúpenia vyčíslené v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.

65. Odvolací súd nepopiera tvrdenie žalobcu, že mal právo mať právneho zástupcu v trestnom konaní,
existenciu špecifikovaných úkonov, ktorých však účelnosť už súd prvej inštancie neposudzoval, ako aj
to, že advokáti za poskytnuté právne služby majú nárok na odmenu podľa zákona o advokácii.

66. Nestotožňuje sa však s úvahou žalobcu, podľa ktorej pre priznanie náhrady škody za trovy právneho

zastúpenia postačuje iba ich špecifikácia a vychádza sa iba z účelnosti jednotlivých úkonov.

67. Vyššie citované zákonné ustanovenia § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno
vykladať izolovanie ale vo vzájomnej súvislosti a vyplýva z nich, že sa uhrádza skutočná škoda,
pričom náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli

v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.

68. Najvyšší súd SR sa už v rozsudku z 29. marca 2007, sp. zn. 3 Cdo 32/2007 vyjadril k pojmu
škody a rozsahu jej náhrady v nadväznosti na zák. č. 58/1969 Zb.. Jeho závery sú však aplikovateľné
aj vo vzťahu k zák. č. 514/2003 Z.z.. Dovolací súd uviedol, že „pojem škody zákon č. 58/1969 Zb.

bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné
ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 OZ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v
majetkovejsférepoškodeného,b)jeobjektívnevyjadriteľnávpeniazocha c)jenapraviteľnáposkytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda,a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu,
zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu
pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie

veci do predošlého stavu (ak to nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech
(prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

69. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú možno

objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch a ktorá sa prejavuje ako škoda skutočná a ako ušlý zisk (R
55/1971). Skutočnou škodou je majetková ujma, vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení
existujúceho majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, potrebné vynaložiť na to,
aby sa vec uviedla do pôvodného stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho,
že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné (R 27/1977, R 5/1978). Ušlým
ziskom sa rozumie majetková ujma, vyjadriteľná v peniazoch, ktorá (na rozdiel od skutočnej škody)

spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné dôvodne
očakávať so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod vecí.

70. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010 vyslovil názor, že „náhrada
škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané

nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe,
zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Z obsahu jeho odôvodnenia však vyplýva, že žalobkyňa
4. februára 2008 zaplatila advokátovi, ktorý ju zastupoval v uvedenom trestnom konaní, trovy obhajoby

v celkovej výške 40 290 Sk. Túto sumu považovala žalobkyňa za škodu.

71. Súd prvej inštancie pri posudzovaní uvedeného kritéria (vznik škody) postupoval prihliadajúc na
ustálenú rozhodovaciu prax súdov keď skúmal, či žalobca preukázal úbytok na svojom majetku, a to
úhradou uvedenej sumy uplatnenej ako náhrada majetkovej škody.

72. Aj odvolací súd zastáva názor, že pre priznanie náhrady škody titulom trov právneho zastúpenia
v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie nie je postačujúce iba vyčíslenie týchto
trov advokátom, nakoľko iba ich samotným vyčíslením ešte nenastala ujma v zmenšení existujúceho
majetku poškodeného.

73. Predpokladom priznania majetkovej škody je v prvom rade preukázanie toho, že u poškodeného
došlo k ujme, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Je preto povinnosťou žalobcu
preukázať, že uhradil trovy právneho zastúpenia vo výške, ktorá bola špecifikovaná vo vyčíslení náhrady

trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Tým, že tieto trovy konania boli vyčíslené bez toho, aby
bola preukázaná ich úhrada, ešte nevznikla na strane poškodeného škoda spočívajúca v zmenšení jeho
majetku.

74. Takéto vyčíslenie by mohol vykonať ktorýkoľvek advokát vychádzajúc z obsahu konkrétneho spisu

a v ňom zachytených právnych úkonov, avšak bez toho, aby advokátovi, ktorý konkrétne právne služby
poskytol, bolo za tieto služby zaplatené.

75. Aj v prejednávanom spore z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 11.04.2024
(čl. 192) vyplynulo, že vyčíslenie náhrady trov konania bolo vykonané jedným advokátom – AK H. I., a to

aj za H. L. M., advokátku, ktorá žalobcovi poskytovala právnu pomoc v rokoch 2018 až 2021.

76. Až po preukázaní takejto úhrady, teda ujmy na strane poškodeného, možno pristúpiť k posúdeniu
otázky, či jednotlivé úkony právnej služby boli poskytnuté poškodenému účelne, a teda, či sa jedná o
náhradu účelne vynaložených trov konania.

77. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keďže žalobca nepreukázal
zaplatenie trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak
žalobu žalobcu v tomto rozsahu (5.073,22 €) zamietol, nakoľko žalobca v tejto časti neuniesol dôkaznébremeno vzniku škody v uplatnenom rozsahu. Preukázanie zaplatenia trov právneho zastúpenia
v trestnom konaní nemožno stotožniť s požiadavkou schopnosti presne určiť a preukázať výšku škody,
nakoľko žalobcom uplatnená náhrada bola presne špecifikovaná vo vyčíslení náhrady trov konania (čl.

60,62), avšak žalobca nepreukázal úhradu danej sumy, a teda vznik škody na jeho strane.

78. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd uvádza nasledovné:

79. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

80. Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná

podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

81. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 83.000 € za trestné
stíhanie, pričom súd jeho nároku v časti 8.000 € vyhovel.

82. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade
s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať
preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku §
17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu

nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a
podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp.
zn. 7Cdo/145/2011).

83. Odvolací súd dospel k záveru, že s prihliadnutím na vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie

súd správne posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ak dospel k záveru, že výška
peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške 8.000 € za nezákonné
trestné stíhanie, a to najmä s poukazom na odôvodnenie uvedené v bodoch 67 až 73 zodpovedá
zákonným kritériám podľa § 17 ods. 3,4 zák. č. 514/2003 Z.z., keď nepochybne odzrkadľuje aj najnovší
vývoj súčasnej judikatúry.

84. Kritériá, ktoré viedli súd k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobcovi, odvolací súd považoval za
podstatnévčastitýkajúcejsatoho,žetrestnéstíhaniejevždyzávažnýmzásahomdoslobodyjednotlivca
a vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho
sa trestné stíhanie týka. Trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho súkromný, spoločenský aj

pracovný život už len tým, že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť ktorého napokon
nebola preukázaná, lebo došlo k jeho oslobodeniu a podľa názoru súdu už len samotné trestné stíhanie
je spôsobilé vyvolať u osoby vážnu traumu a pocity frustrácie.

85. Pri posúdení primeranosti nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie súd správne prihliadol na to, aké

následky malo trestné stíhanie vo vzťahu k osobe žalobcu a na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v
súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie
v tejto časti (bod 67), a na tomto mieste ich neopakuje.

86. Nedôvodná je odvolacia námietka žalobcu, ktorou sa nestotožnil s názorom o limitovaní odškodnenia

podľa osobitného zákona (274/2017 Z.z.).

87. Podľa názoru odvolacieho súdu, primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať resp.
určovať (okrem iného) aj v kontexte zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú
problematiku ako napríklad zák. č. 274/2017 Z.z., v zmysle ktorého na výpočet odškodnenia, ak ide

o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie
náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 12 ods. 1); ak bola
trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdyplatnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu (suma 12.000
€ pri skutku spáchanom v roku 2018). Ak bola trestným činom spôsobená smrť a je len jedna
pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola odkázaná výživou na zomretého, má nárok na

vyplatenieodškodneniavovýškepäťdesiatnásobkusumymesačnejminimálnejmzdyplatnejnaobdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu – suma 24.000 € pri skutku spáchanom
v roku 2018 (§ 12 ods. 2); pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom
čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej osoby a
zverenej osoby alebo trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia má obeť násilného trestného činu nárok

aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške desaťnásobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu –
suma 4.800 € pri skutku spáchanom v roku 2018 (§ 12 ods. 3).

88.1 Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005
najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho

úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa
tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno
priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k
bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva
na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou

Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či
dokonca živote) bagatelizovať.
88.2 Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 MCdo 15/2012 Najvyšší súd SR dospel k
záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá
bynepodliehalažiadnemuhodnoteniu;jejzákladomjezistenieskutkovýchokolností,ktorésúduumožnia

úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v
zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia

vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
88.3 Rovnaký právny názor na túto otázku zaujal najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (uznesenie

z 24. júna 2020 sp. zn. 6 Cdo 38/2019 a uznesenie z 29. júna 2021 sp. zn. 5 Cdo 127/2019).
Uvedený právny názor formuloval najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 19/2018 nasledovne: „na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,

ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z.,
ani zákon č. 412/2012 Z. z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada
nebolavyššiaakonáhradazaujmu,ktorúutrpeliobetetrestnýchčinov,jepokračovanímvužnastolenom

trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva“.
88.4 V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 38/2019 najvyšší súd vyslovil, že právny názor zastávajúci potrebu
podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany
ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv
zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia,
keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za

predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v
dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného ustanovenia
(ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku ajudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
(ku ktorému dochádza). S týmto názorom sa plne stotožňuje aj vec prejednávajúci senát.
88.5 Uvedený názor bol teda opakovane potvrdený a neskôr nebol prekonaný. Napriek iným právnym

názorom, najmä na rozhodnutia najvyššieho súdu zo 16. marca 2016 sp. zn. 7 Cdo 262/2015 a z 30.
júla 2019 sp. zn. 4 Cdo 48/2017 (spočívajúcich v tom, že aplikácia ustanovenia § 17 v znení zákona č.
412/2012 Z. z. na prípady vzniku škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia vydaného pred
01. januárom 2013 by znamenala pripustiť, že poškodenému zaniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške presahujúcej limit zavedený zákonom č. 412/2012 Z. z., by znamenala popretie princípu

úplnéhoodškodnenia,aleajneprípustnéodňatieužexistujúcehopráva,ďalejzásahdolegitímnejnádeje
poškodeného na satisfakciu, a napokon aj porušenie zákazu retroaktivity) predmetné rozhodnutia nie
sú spôsobilé narušiť jasnú judikatórnu líniu zavedenú citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu, nie
sú teda rozhodnutiami, v dôsledku ktorých by uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu stratili povahu
ustálenej rozhodovacej praxe (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu z 29. júna 2021 sp. zn. 5 Cdo
127/2019).

89.1 Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na rozhodovaciu prax,
pričom odvolací súd dopĺňa, že v rozhodovacej praxi je veľmi náročné vykonať porovnanie rozhodnutí,
týkajúcich sa nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného trestného stíhania pre rovnaký
resp. porovnateľný trestný čin ako v prejednávanej veci.

89.2 Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od
výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú
spravidlaneopakovateľnéanezameniteľnésokolnosťamirelevantnýmivinýchveciach.Vdôsledkutoho
sa na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť
posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti

konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (Uznesenie NS
SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 zo dňa 26. júna 2019).
89.3 Uvedené platí nielen vo vzťahu k rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ale aj vo vzťahu
k rozhodnutiam súdov nižšej inštancie.

90.1 Odvolací súd však príkladmo uvádza nasledovné konania, z ktorých vyplýva, že sa súd
pridržiaval rozhodovacej línie ohľadne primeranosti konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy, naznačenej
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.
90.2 Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 17.10.2023 sp. zn. 6Co/116/2023 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 6.280 €, z toho 5.280

€ za nezákonnú väzbu a 1.000 € za nezákonné trestné stíhanie (z uplatnenej 50.000 €), pričom proti
žalobcovi bolo vznesené obvinenie za prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm.
a/, b/, c/, ods. 2 písm. d/ TZ;
90.3 Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 18.04.2023 sp. zn. 6Co/33/2023 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 3.000 €, a v prevyšujúcej

časti rozsudok zmenil a žalobu zamietol za nezákonné trestné stíhanie (z uplatnenej 10.000 €), pričom
proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 TZ;
90.4 Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.03.2023 sp. zn. 6Co/12/2023 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 3.120 € za nezákonné
trestné stíhanie (z uplatnenej 24.000 €), pričom proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie za zločin

skrátenia dane a poistného podľa § 276 TZ;
90.5 Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26.05.2020 sp. zn. 6Co/320/2018 zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 60.000 €, a priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 €, z toho 5.000 € za nezákonnú väzbu a 10.000
€ za nezákonné trestné stíhanie (stíhanie trvalo od 07.04.2006 do 06.10.2009, t.j. 3,5 roka), pričom proti

žalobcovi bolo vznesené obvinenie za prečin zneužívania právomocí verejného činiteľa;
90.6 NS SR v konaní sp. zn. 3Cdo 181/2017 zo dňa 25. 04.2018 odmietol dovolanie vo veci,
v ktorej Krajský súd v Žiline potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina, ktorým bola žalobcovi priznaná
nemajetková ujma vo výške 1.750 € (z uplatnenej 17.500 €), pričom proti žalobcovi bolo vznesené
obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1,2 písm. a/ TZ, a trestné stíhanie

trvalo od 08.01.2008 do 13.09.2012.
90.7 NS SR uznesením sp. zn. 5Cdo 127/2019 zo dňa 29.06.2021 rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo 14. novembra 2018 sp. zn. 15Co/178/2017 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 21.750 € a vovýrokoch o náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie; žalobca si uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 €, pričom
žalobca bol poškodený trestným stíhaním, ktoré začalo uznesením o vznesení obvinenia z trestných

činov založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona
a z pomoci trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c), § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona.

91. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené

kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Q. F. A., G. a A. v. Spojené kráľovstvo).
Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon
ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená

výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

92. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedený prehľad rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako aj
odvolacieho súdu (vec prejednávajúceho senátu) v obdobných veciach, vychádzajúc zo skutkového
stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, v tomto prípade považoval za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 8.000 €.

93. Odvolací súd zastáva názor, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 8.000 €
predstavuje náhradu nielen primeranú, s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti tohto individuálneho
prípadu, povahu trestnej veci (vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva), dĺžku trestného stíhania (4
roky) a hrozbu trestu odňatia slobody až na tri roky, s prihliadnutím na dopad nezákonného trestného
stíhania do osobnostnej sféry poškodeného, do jeho súkromného, profesionálneho, spoločenského

a rodinného života a najmä negatívne následky psychike, kde dôsledky trestného stíhania doposiaľ
pretrvávajú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na
danom mieste.

94.Odvolacísúdnepovažovalnemajetkovúujmužalobcuzaväčšiuvporovnanísmorálnouujmouobete

násilného trestného činu, ak bola trestným činom spôsobená smrť (dvadsaťpäť minimálnej mzdy, t. j.
suma 12.000 € pri skutku spáchanom v roku 2018), a teda za dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy vo
výške uplatnenej žalobcom (83.000 €).

95. Odvolací súd zastáva názor, že žalobca neuviedol a nepreukázal takú zvýšenú závažnosť zásahu

do práva poškodeného v dôsledku nezákonného trestného stíhania, v dôsledku ktorého by odvolací
súd nemal zohľadniť závery najvyššieho súdu uvedené vo vyššie uvedených rozhodnutiach a výšku
nemajetkovej ujmy určiť bez zreteľa na právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce
odškodnenieabezzreteľanajudikatúruEurópskehosúdupreľudsképrávaavdôsledkutohosaodkloniť
od ustálenej praxe dovolacieho súdu.

96. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie suploval procesnú obranu žalovanej, keď
sám rozporoval výšku jednotlivých úkonov obhajoby, ktoré boli žalobcom uplatnené, pričom túto nikdy
nerozporovala žalovaná, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia
nezaoberal účelnosťou a výškou jednotlivých úkonov obhajoby, nakoľko dospel k záveru, že žalobca

nepreukázal úhradu danej sumy. Napadnuté rozhodnutie nemôže byť pre žalobcu prekvapivé, nakoľko
žalovaná už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe (dokonca už pri predbežnom prejednaní nároku)
namietala, že žalobca nepreukázal úhradu uplatnenej sumy, a teda vznik škody. Navyše žalobca bol pri
predbežnom prejednaní nároku zo strany GP vyzvaný o doplnenie jeho žiadosti práve o preukázanie
úhrady škody uplatnenej v tomto konaní (aj pri predbežnom prerokovaní nároku).

97. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd nezistil iné procesné pochybenia, okrem rozhodnutia o návrhu
na prerušenie konania, ktoré by predstavovali porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.98. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, odvolací
súd dáva za pravdu žalobcovi, že v tomto smere súd prvej inštancie procesne pochybil, ak nerozhodol
o návrhu spolu s rozhodnutím vo veci samej t.j. dňa 23. mája 2024 (§ 162 ods. 3 CSP), avšak

táto nesprávnosť nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko uvedený nedostatok bol
konvalidovaný vydaním uznesenia zo dňa 12.06.2024.

99. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa priznania náhrady trov konania žalovanej voči žalobcovi
čo do nároku na náhradu majetkovej ujmy v rozsahu 100 % odvolací súd konštatuje, že žalovaná síce

nebola zastúpená právnym zástupcom, a preto by jej náhrada trov právneho zastúpenia nemala byť
priznaná, avšak odvolacia námietka žalobcu nie je náležitá.

100. Súd prvej inštancie totiž pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania priznal žalovanej náhradu
trov konania a nie náhradu trov právneho zastúpenia, pričom v zmysle ust. § 251 CSP trovami konania
sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti

s uplatnením alebo bránením práva. Trovami konania spravidla sú hotové výdavky strán a ich zástupcov
ako cestovné náhrady, stravné, náklady na ubytovanie, poštovné, súdne poplatky, ušlý zárobok, trovy
dôkazov, odmena za právne služby poskytnuté advokátom a iné. Je iba na žalovanej, či v rámci
rozhodovania o výške náhrady trov konania si žalovaná takéto výdavky uplatní.

101. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku II. a súvisiacich výrokoch
III. a IV., v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

102. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto

mu vznikla povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej žalovanej. Nakoľko však žalovanej preukázateľne
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

103. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).