Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoP/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219203408
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:7219203408.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Har Tzvi v právnej veci navrhovateľky C.. H. J., T..,
W.. XX.XX.XXXX, M. F. V., Q. XX, právne zastúpenej JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, so
sídlom v Humennom, Námestie slobody 27, proti povinnému z vyživovacej povinnosti K.. Y.U. J., W..
XX.XX.XXXX, M. F., T., Š. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom K.. I. J., F. T., Š. XX, v konaní
na návrh navrhovateľky o manželské výživné, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Mestského súdu
Košice č.k. K2-26Pc/42/2019-941 zo dňa 06.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Návrhom doručeným súdu dňa 18.12.2018 sa navrhovateľka domáhala, aby súd zaviazal povinného
z vyživovacej povinnosti prispievať na výživu navrhovateľky sumou 300 eur mesačne počnúc dňom
03.07.2018 do nadobudnutia právoplatnosti rozvodového rozsudku. Dlžné výživné navrhla, aby súd
povolil povinnému splácať v splátkach vo výške 50 eur mesačne do úplného zaplatenia.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2.MestskýsúdKošiceakosúdprvejinštancie(ďalejajako„súd“alebo„súdprvejinštancie“)napadnutým
rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. Určuje povinnému z vyživovacej povinnosti prispievať na výživu navrhovateľky výživným vo výške

250€/mes.počnúcdňom18.12.2018do29.2.2021asumouvovýške100€/mes.počnúcdňom1.3.2021
do 21.6.2022.

II. V prevyšujúcej časti návrh zamieta.

III. Dlžné výživné za obdobie od 18.12.2018 do 21.6.2022 vo výške 3.882€ je povinný z vyživovacej
povinnosti povinný uhradiť v lehote 10 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov.“3. Súd aj po doplnení dokazovania (po zrušení skoršieho prvoinštančného rozhodnutia odvolacím
súdom) a zhodnotení stavu dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je dôvodný a je potrebné mu
vyhovieť určením výživného v sume 250 eur mesačne od podania návrhu od 18.12.2018 do 29.02.2021,

teda za obdobie, kedy bola navrhovateľka na materskej dovolenke a jej príjem bol tvorený len dávkami
zo štátneho sociálneho systému a výživným, ktoré jej na základe vydaných neodkladných opatrení v
minimálnejmiereplatilpovinný.Potom,čosanavrhovateľkazamestnala,atoaždorozvodumanželstva,
na základe právoplatného rozsudku o rozvode ku dňu 21.06.2022, súd považoval za dôvodné ponechať
zo strany povinného platenie výživného v sume 100 eur mesačne, nakoľko príjem navrhovateľky od

nástupu do zamestnania sa pohyboval v rozpätí cca 750-800 eur, pričom vo svojej starostlivosti má
spoločné maloleté dieťa. Odo dňa 01.03.2021 ponechal súd výživné vo výške 100 eur na dorovnanie
životnej úrovne manželov, keď príjem povinného sa v rozhodnom období pohyboval v sume 900-1.200
eur mesačne netto. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol, nakoľko takto určené výživné považoval za
primerané. Za nedôvodné súd považoval priznať výživné pred podaním návrhu od 03.07.2018, keďže
výživné pred podaním návrhu je možné priznať len pre maloletých, aj to len vo výnimočných prípadoch.

Povinnému za obdobie od 18.12.2018 do 21.06.2022 vznikol na výživnom dlh, ktorý súd vyčíslil na sumu
3.882 eur. Súd určil manželské výživné na sumu 250 eur mesačne od podania návrhu dňa 18.12.2018
do 29.02.2021, pričom za mesiac december 2018, t.j. 14 dní, bola výška dlžného výživného 112 eur.
Povinný zaplatil navrhovateľke 100 eur, a teda dlh na výživnom predstavoval za mesiac december 2018
sumu 12 eur. V nasledujúcom období, t.j. rok 2019, 2020, január a február 2021, bola určená výška

výživného na 250 eur. Nakoľko povinný navrhovateľke uhrádzal len po 100 eur, za rok 2019 mu vznikol
dlh na výživnom v sume 1.800 eur, za rok 2020 v sume 1.800 eur, a za mesiace január a február 2021 v
sume 300 eur. Za obdobie od 01.03.2021 do 21.06.2022 ako bolo manželstvo právoplatne rozvedené,
bolo určené výživné v sume 100 eur, ktoré aj povinný plnil, pričom aj za mesiac jún 2022 uhradil plnú
výšku výživného v sume 100 eur, pričom výživné bolo potrebné platiť len do dňa 21.06.2022. Zo sumy,

ktorou bolo pôvodne určené dlžné výživné 3.912 eur, tak súd odpočítal za 9 dní platené nad rámec sumu
30 eur a výsledný dlh predstavuje sumu 3.882 eur, ktoré je povinný z vyživovacej povinnosti povinný
uhradiť v lehote 10 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Právne súd odôvodnil rozhodnutie ust. § 18, § 19 ods. 1, § 71 ods. 1a 2, § 75 ods. 2 zákona č. 26/2005

Z.z. o rodine (ďalej Zákon o rodine).

III. Obsah odvolania navrhovateľky a vyjadrení účastníkov konania k odvolaniu

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie navrhovateľka, a to voči výroku I. a III. Uviedla,

že vzhľadom na priebeh konania, postoj povinného k vyživovacej povinnosti, vzhľadom na výšku príjmu
matky a povinného z vyživovacej povinnosti (povinný), štruktúru výdavkov účastníkov konania, klamlivé
a účelové tvrdenia povinného z vyživovacej povinnosti o svojich príjmoch a výdavkoch, je toho názoru,
že by bolo spravodlivé, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. tak, že:

„I. Určuje povinnému z vyživovacej povinnosti prispievať na výživu navrhovateľky výživným vo výške
300 eur mesačne počnúc dňom 18.12.2018 do 21.6.2022. III. Dlžné výživné za obdobie od 18.12.2018
do 21.6.2022 vo výške 8.400 eur je povinný z vyživovacej povinnosti povinný uhradiť v lehote 10 dní
od právoplatnosti rozsudku“.

6. K odvolaniu navrhovateľky zaslal vyjadrenie povinný. Odvolanie považuje za nedôvodné a účelové,
nesúhlasí so skutkovými a právnymi tvrdeniami uvedenými v tomto odvolaní. Poukázal na svoju
argumentáciu v písomných a ústnych vyjadreniach, ktoré sú súčasťou súdneho spisu vedenom
prvoinštančným súdom. Zdôraznil, že jeho manželstvo de facto trvalo 8 mesiacov a predĺžilo sa de
iure na viac ako 3 roky. Počas celej tejto doby si povinný plnil svoje povinnosti ohľadom manželského

výživného, aj výživného na dieťa pravidelne a načas tak, ako to určil prvoinštančný aj odvolací súd
formou neodkladných opatrení. Vzhľadom na dĺžku trvania súdneho spisu a rozsiahlosť súdneho spisu
sa rozhodol rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci manželského výživného plne rešpektovať a splniť
v plnom rozsahu, preto v záujme ukončenia sporu ani nepodal proti tomuto rozhodnutiu súdu odvolanie,
hoci má na prejednávanú záležitosť do určitej miery rozdielny názor, ako je vyjadrený v rozsudku

súdu prvej inštancie. Poukázal na správanie sa manželky počas tejto doby ohľadom styku otca s
maloletým synom, na dehonestovanie jeho osoby pred súdom súdnymi úradníkmi, úradníkmi Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny V., nedôvodnými obvineniami pred OČTK, nedôvodné podania návrhu
na exekúciu na manžela pre údajné neplnenie si vyživovacích povinností. Manželka nebola ochotnás vysokoškolským vzdelaním 3. stupňa nastúpiť do zamestnania skôr, ako jej to zákon umožňoval,
ale maximálne využila manžela na platenie manželského výživného, čo bolo z jej strany čisto účelové
konanie. Povinný z vyživovacej povinnosti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a

v súlade s ustanoveniami CSP a odvolanie navrhovateľky za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a odvolanie navrhovateľky v plnom rozsahu zamietol.

7. Navrhovateľka doplnila svoje odvolanie písomným podaním zo dňa 26.01.2024, v ktorom uviedla, že
správne má byť uvedené, že odporca je spoluvlastníkom 1-izbového bytu v podiele 2/3 a že odporca

predal svoj 3-izbový byt, kde bol výlučným vlastníkom, dňa 02.01.2023 nachádzajúci sa v V. na ulici C.
X. Výška kúpnej ceny jej nie je známa. Tvrdenie o tom, že odporca čerpal úver na nový byt a tento spláca
vo výške 490 eur mesačne, podľa jej názoru vyvoláva silné pochybnosti o ich pravdivosti, pretože po
predaji 3-izbového bytu na ul. C. X U. V., získal takú výšku finančných prostriedkov, pri ktorých nebolo
potrebné čerpať úver. Takéto tvrdenia sú účelové, aby súd určil čo najnižšie výživné.

8. K doplneniu odvolania navrhovateľky zo dňa 26.01.2024 zaslal povinný repliku. Opätovne uviedol, že
jeho manželstvo trvalo de facto len 8 mesiacov a predĺžilo sa de iure na viac ako 3 roky, počas celej
tejto doby mal povinný enormné náklady na udržiavanie domácnosti, z ktorej navrhovateľka svojvoľne
odišla a vzala aj maloleté dieťa. Následne o 7 dní si kúpila 3-izbový byt na ul. Q. XX U. V., na meno
svojej dlhodobo nezamestnanej matky. Napriek správaniu sa navrhovateľky, ktorá mu neumožňovala

styk s maloletým dieťaťom a ďalším nenávistným, nevraživým a pomstychtivým prejavom navrhovateľky
proti povinnému, si povinný plnil svoje povinnosti aj v manželskom výživnom, aj vo výživnom na dieťa
pravidelne a načas. Povinný z vyživovacej povinnosti vzhľadom na dĺžku trvania súdneho sporu navrhol
odvolaciemu súdu, aby odvolací súd už nepredlžoval svoje rozhodnutie nekonečnými obštrukciami
navrhovateľky a čo najskôr vo veci rozhodol.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 2 ods. 1
zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) v spojení s ust. § 34 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas § 362 ods. 1 CSP, oprávnenou osobou - účastníkom § 359 CSP, proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné § 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal
napadnuté rozhodnutie podľa zásad uvedených v § 62 a nasl. CMP, bez nariadenia pojednávania podľa

§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

10. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11.Odvolacísúdpreberásúdomprvejinštanciezistenýskutočnýstavveci.Odvolacísúdnenašieldôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov súdu odchýliť. Rozsudok v jeho napadnutej časti považuje odvolací

súd za vecne správny. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal,
a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne
uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s

potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v
sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR
sp. Zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.01.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkovýa právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
zákonné právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí

právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov. Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie
návrhu v konaní. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne

za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v
zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O
svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by
sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo
význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku
súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia

právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje
odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje
za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde.

13. Podľa § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), manželia sú si v manželstve
rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju
dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.

14. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

15. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

16. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými
mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

17. Predmetom toho konania bolo určenie výživného pre navrhovateľku ako manželku zo strany jej

manžela od návrhu do rozvodu.

18. Manželstvo je právnym zväzkom, v ktorom manželia sú povinní žiť spolu, navzájom si pomáhať,
rešpektovať sa, byť si verní, starať sa spoločne o deti a podľa schopností, možností a majetkových
pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny. Automaticky však neplatí záver o tom, že pri porušení

niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Každé konkrétne porušenie povinnosti
je potrebné posudzovať individuálne, vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Znenie Zákona o rodine
predpokladá, že manželia budú svoju vzájomnú vyživovaciu povinnosť plniť dobrovoľne.

19. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Zákona o rodine vzniká

uzavretím manželstva a končí sa jeho zánikom. Požiadavka rovnakej životnej úrovne manželov v zmysle
§ 71 ods. 1 Zákona o rodine je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva aj z ich
rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 zákona o rodine). Zásada rovnakej životnej úrovne však
neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Aj v tomto prípade
platí ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na

odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinného. Na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj
na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.20. Manžel alebo manželka je legitimovaný na podanie návrhu na určenie výživného zo strany druhého
manžela, ak je jeho životná úroveň nižšia ako životná úroveň druhého manžela, resp., ak mu druhý

manžel neprispieva na výživu tak, aby ich životná úroveň bola v zásade rovnaká.

21. V samotnom konaní súd zisťuje stav, či povinný manžel neplní svoju vyživovaciu povinnosť, zisťuje
osobné rodinné i majetkové pomery manželov a tiež odôvodnené potreby oprávneného i povinného
manžela, ako aj ich možnosti a schopnosti. Zároveň sa súd zaoberá aj otázkou starostlivosti o

domácnosť a o deti. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi má v systéme vyživovacích povinností
takmer prioritné postavenie. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť
splnená podmienka odkázanosti ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom. Prostredníctvom
tohto inštitútu - výživné na manžela alebo manželku - sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb
sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska.
Uplatňovanievýživnéhomedzimanželmijepretomožnéajvprípadoch,keďsúnapríkladobajamanželia

zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však
vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.

22. Z hľadiska zásady rovnakej životnej úrovne manželov má vyživovaciu povinnosť ten z manželov,
ktorého príjmy a majetkové možnosti sú vyššie voči druhému manželovi, a to v rozsahu, ktorý

znamená vyrovnanie oboch životných úrovní. Požiadavka na rovnakú životnú úroveň manželov sa
však neuplatňuje len z pohľadu výšky príjmu, a rovnako tak nie je možné za rovnakú životnú úroveň
považovať matematicky zhodné množstvo peňazí u oboch manželov, ale je potrebné skúmať aj potreby
oprávneného, schopnosti, možnosti a pomery povinného a taktiež prihliadnuť na starostlivosť o spoločnú
domácnosť a deti. Až po zistení všetkých uvedených skutočností súd môže dospieť k správnemu záveru,

teda, či životná úroveň manželov je alebo nie je v zásade rovnaká.

23. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru že životná úroveň manželov -
účastníkov tohto konania v období od 18.12.2018 do 21.06.2022 nebola rovnaká, a že sú splnené
predpoklady pre priznanie manželského výživného pre navrhovateľku, avšak nie v takom rozsahu, ako

sa táto voči manželovi domáhala.

24. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že účastníci konania boli manželmi, avšak
od 03.07.2018 nežili v spoločnej domácnosti. Na Okresnom súde Košice II. prebiehalo konanie
o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k spoločnému maloletému dieťaťu

vedené pod sp. zn. 14P/162/2018. Manželstvo bolo rozvedené právoplatne dňa 21.06.2022. Od
opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou každý z účastníkov viedol samostatnú domácnosť a
samostatne zabezpečoval svoje potreby. Povinný z vyživovacej povinnosti si vyživovaciu povinnosť
voči navrhovateľke plnil na základe vydaného neodkladného opatrenia Okresným súdom Košice II. v
konaní vedenom pod sp. zn. 19Pc/113/2018-16, ktorým súd uložil povinnému z vyživovacej povinnosti

prispievať na výživu navrhovateľky výživným vo výške 100 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.2018. V čase opustenia spoločnej domácnosti
od 03.07.2018 až do 02/2021 bola navrhovateľka na materskej dovolenke s ich spoločným maloletým
synom a jej príjem pozostával z rodinných prídavkov a rodičovského príspevku. Výška týchto štátnych
sociálnych dávok pre navrhovateľku a maloleté dieťa v rozhodnom období od 12/2018 do 2/2021

sa pohybovala v rozpätí od 23,68 eur do 25,50 eur rodinný prídavok a od 214,70 eur do 378,10
eur rodičovský príspevok. Navrhovateľke povinný na základe neodkladných opatrení poukazoval na
výživu maloletého sumu 50 eur a na výživu navrhovateľky sumu 100 eur. Navrhovateľka iný príjem
nemala. Finančne jej vypomáhali rodičia, brat a známi. Svoje výdavky vyčíslila na sumu cca 602 eur
mesačne. Navrhovateľka bývala v byte vlastnícky patriacom matke navrhovateľky. Od 01.03.2021 sa

navrhovateľka zamestnala ako M. T. na G. U. V. s príjmom 940 eur brutto. Povinný z vyživovacej
povinnosti bol v rozhodnom období zamestnaný v spoločnosti K. E..L.. V. ako E. T. L. (tam zamestnaný
už od roku 2011 ), kde dosahoval čistý mesačný príjem priemerne 1.000 eur (mzda plus variabilná zložka
predstavujúca 0 až 0,17 násobok mzdy). Povinný z vyživovacej povinnosti vlastnil 3-izbový byt. Mal k
dispozícii 12-13 ročné motorové vozidlo, ktorého vlastníkom bol jeho otec.

25. Súd prvej inštancie aj po doplnení dokazovania mal za preukázané, že životná úroveň navrhovateľky
bola výrazne nižšia, ako životná úroveň povinného z vyživovacej povinnosti, a to minimálne do času, kým
sa po materskej dovolenke zamestnala. Za obdobie od podania návrhu od 18.12.2018 do 01.03.2021zabezpečovala navrhovateľka potreby svoje a ich spoločného maloletého dieťaťa len zo štátnych
dávok zo sociálneho systému a z výživného plateného povinným v nevyhnutnom rozsahu na základe
nariadeného neodkladného opatrenia. Tento príjem sa pohyboval v rozpätí - rodičovský príspevok a

rodinné prídavky - v sume 238,38 eur rok 2018, v sume 245,04 eur rok 2019, v sume 394,95 eur v roku
2020 a za 01/2021 v sume 403,60 eur. K tomuto príjmu poberala výživné od povinného v celkovej sume
150 eur na seba a na maloleté dieťa. Aj po spočítaní najvyššej dávky rodičovského príspevku, rodinných
prídavkov a výživného, ktoré poberala v roku 2020 a začiatkom roku 2021, príjem navrhovateľky celkom
dosahoval sumu cca 550 eur, z čoho bola nútená pokryť potreby svoje a potreby ich spoločného

maloletého dieťa.

26. Povinný z vyživovacej povinnosti považoval návrh navrhovateľky za nedôvodný a navrhol ho
zamietnuť; neskôr stanovisko prehodnotil a navrhol určiť výživné pre manželku v sume 100 eur v
súlade s už vydaným neodkladným opatrením. Zastával názor, že vzhľadom na jeho výdavky jeho
životná úroveň nie je vyššia, ako životná úroveň navrhovateľky. Z mesačných výdavkov, ktoré povinný

uvádzal: byt 200 eur (z toho 150 eur nájomné plus energie, plyn, elektrina a 50 eur údržba, nedoplatky
a poplatky); rozhlas a televízia 56 eur; domová daň 22 eur; odpad 33 eur; strava 90 eur; prenájom
garáže 50 eur; údržba auta a pohonné hmoty 50 eur; splátka úveru na byt 330 eur), mal súd prvej
inštancie dôvodné pochybnosti o potrebe ich vynaložiť. Predovšetkým išlo o sumu 500 eur, ktorú povinný
uviedol, že uhrádza mesačne rodičom z dôvodu, že povinnému vyplatili úver čerpaný na byt. Urobili

tak vo februári roku 2017, avšak povinný mal v X. L. L. splácať splátku úveru len vo výške 329,45 eur.
Splátka rodičom predstavuje sumu 500 eur a o tom, že ju povinný spláca, predložil výpis z účtu až
od 12/2018, aj keď k vyplateniu úveru malo dôjsť už v 02/2017. Súd mal preto dôvodné pochybnosti
o účelovosti tohto výdavku s poukázaním na časový aspekt zhodný s obdobím, kedy manželia začali
viesť súdne spory týkajúce sa rozvodu manželstva, úpravy rodičovských práv a povinností, manželského

výživného. Ďalším nedôveryhodným výdavkom povinného bol výdavok za prenájom garáže vo výške
50 eur mesačne, o čom povinný predložil súdu Zmluvu o prenájme garáže datovanú dňa 10.05.2018.
Vo svojich vyjadreniach povinný uvádzal, že garáž bola prenajatá v čase rekonštrukčných prác na byte,
aby bolo možné uskladniť potrebné veci. Rekonštrukčné práce na byte aj s prihliadnutím na čerpaný
úver prebiehali podstatne skôr. Navyše, navrhovateľka tvrdila, že počas ich spolužitia si povinný garáž

neprenajímal. Takéto výdavky povinného súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neopodstatnené, a
neuprednostnil ich pred plnením si vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke - manželke.

27. K odvolaciemu návrhu navrhovateľky, že by bolo spravodlivé vzhľadom na všetky okolnosti,
ktoré vyšli najavo počas priebehu konania, aby mala priznané manželské výživné vo výške 300 eur

mesačne od 18.12.2018 až do 21.06.2022, odvolací súd argumentuje, že súd prvej inštancie dospel k
správnemuzáveruonerovnakejživotnejúrovniúčastníkov,pričomprihliadolnapríjmyobochúčastníkov,
ich výdavky a zohľadnil aj osobnú starostlivosť navrhovateľky o ich spoločné maloleté dieťa. Od
podania návrhu dňa 18.12.2018 do 29.02.2021, t.j. za obdobie, kedy bola navrhovateľka na materskej
dovolenke a jej príjem bol tvorený len dávkami zo štátneho sociálneho systému a výživným, ktoré

jej na základe vydaných neodkladných opatrení v minimálnej miere platil povinný, súd prvej inštancie
určil výšku výživného pre navrhovateľku v sume 250 eur. Od 01.03.2021 sa navrhovateľka zamestnala
a až do rozvodu manželstva na základe právoplatného rozsudku o rozvode manželstva k dátumu
21.06.2022,súdurčilpovinnémuplatiťvýživnénavrhovateľkevovýške100eurmesačne,nakoľkopríjem
navrhovateľky od jej nástupu do zamestnania sa pohyboval v rozpätí cca 750-800 eur, pričom vo svojej

starostlivosti mala ich spoločné maloleté dieťa. Čistý mesačný príjem povinného v období od 01.03.2021
do 21.06.2022 sa pohyboval v rozpätí cca 900 -1.200 eur. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol,
nakoľko takto určené výživné považoval za primerané v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 1 a § 75 ods. 1
Zákona o rodine. Správne bola súdom prvej inštancie vyčíslená aj výška dlžného výživného za obdobie
od 18.12.2018 do 21.06.2022 v sume 3882 eur (bod 60. odôvodnenia).

28. Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Zároveň rozhodol aj o trovách odvolacieho
konania, a to v súlade s ust. § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).